Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. marec 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Svk/38/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5020200448
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Fečík
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:5020200448.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových
samospráv, o.z., IČO: 31 820 174, so sídlom v Bratislave, Rovniankova č. 1667/14, právne zastúpeného:
Tkáč & Partners, s.r.o., IČO: 53 929 691, so sídlom v Košiciach, Hrnčiarska 29, proti žalovanému:
Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina,
za účasti ďalšieho účastníka: Mesto Martin, Nám. S. H. Vajanského 1, 036 49 Martin, IČO: 00 316 792,

za účasti osoby zúčastnenej na konaní: Priemyselný park Martin 1, s.r.o., so sídlom Záborského 2,
036 45 Martin, IČO: 53 154 231, v konaní o všeobecnej správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného Číslo spisu OU-ZA-OOP3-2020/034919-002 z 28.9.2020, konajúc o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/140/2020 z 23.2.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie kasačného konania sa z a m i e t a.

II. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a.

III. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Okresný úrad Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový orgán“), ako
príslušný orgán štátnej správy podľa § 1 ods. 1 písm. c) a § 5 ods. 1 zákona č. 525/2003 Z. z. o
štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a podľa § 3 písm. k) a § 56 písm. b) zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní
vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon EIA“), rozhodnutím Číslo spisu: OU-MT-OSZP-2020/008085-023 z 17.6.2020 (ďalej
len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol podľa § 29 zákona EIA na základe predloženého oznámenia
navrhovateľa GEONET invest, a.s., Záborského 2, 036 45 Martin, IČO 43 904 670, o zmene navrhovanej
činnosti: „GEONET PARK - MARTIN“, ktorá je situovaná na pozemkoch, parc. č. KN-C XXXX/XX, XXXX/
XX, XXXX/X. a KN-E XXXX/X. v k. ú. B., okres Martin (ďalej len „GEONET PARK - MARTIN“) tak,
že zmena navrhovanej činnosti sa nebude posudzovať podľa zákona EIA. Zároveň boli predmetným

rozhodnutím uložené taxatívne podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyvy na životné prostredie
a je potrebné ich rešpektovať a dodržať.

2. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím Číslo spisu:
OU-ZA-OOP3-2020/034919-002 z 28.09.2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorým podľa § 59
ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) odvolanie zamietol a prvostupňové

rozhodnutie potvrdil.II.
Konanie na krajskom súde

3. Včas podanou všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“) sa žalobca na Krajskom súde v
Žiline (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného
ako i prvostupňového rozhodnutia. Žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, skutkový stav ustálený žalovaným je v rozpore s
administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu a zároveň v konaní došlo aj k podstatnému porušeniu

ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia vo veci samej. Následne vo svojej rozsiahlej a všeobecne koncipovanej žalobe žalobca
citoval príslušné ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, Charty základných práv Európskej únie,
zákona EIA, správneho poriadku ako aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, pričom poukázal účel Aarhuskeho dohovoru a svoju činnosť.

4. Žalobca argumentoval porušením hmotnoprávnych i procesnoprávnych noriem a najmä namietal, že
žalovaný ako ani prvostupňový orgán nevyhodnotili jeho písomné stanovisko doručené k veci, v ktorom
žalobca zadefinoval svoje environmentálne záujmy a naznačil spôsob, ktorým ich navrhuje riešiť. Ďalej
žalobca poukázal na to, že sa prvostupňový orgán ako ani žalovaný nevysporiadali s jeho požiadavkami
na ochranu životného prostredia, nenariadili vykonanie konzultácií podľa § 63 ods. 1 zákona EIA, taktiež

mu odopreli právo zúčastniť sa konzultácií podľa § 63 zákona EIA a neposkytli mu podklady potrebné
na vydanie rozhodnutia, napriek požiadavke žalobcu na doručenie kópie spisového materiálu.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že námietky žalobcu sú nedôvodné
a účelové. Poukázal na to, že žalobca v žalobe neuviedol konkrétne konania, ktorými malo dôjsť

k porušeniu ním uvedených právnych predpisov. Obsah žaloby bol koncipovaný veľmi všeobecne s
možnosťou jej aplikácie aj na ďalšie konania. Žalovaný poukázal na to, že žalobca podal ďalších päť
žalôb v obdobných veciach, ktorých obsahom sú len všeobecné námietky bez ďalšej konkretizácie
a prihliadnutia na jednotlivé konania vo vzťahu ku konkrétnej navrhovanej činnosti. Žalobca v
administratívnom konaní rovnakým spôsobom zasiela stanoviská ku konaniam vedeným v zmysle

zákona EIA a toto jeho konanie uberá na vážnosti pripomienok, keďže je evidentné, že žalobca sa
nedostačujúco oboznámil so zmenou navrhovanej činnosti. Podľa vyjadrenia žalovaného si žalobca
neadekvátne uplatňuje konzultácie, ktorých vykonanie sa z dôvodu absurdných pripomienok javí ako
nezmyselné a v rozpore so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania. Podľa názoru žalovaného
žalobca zámerne zneužíva svoje procesné postavenie k nastoleniu prieťahov v konaní a následnému

sťažovaniu postupu v rámci procesov EIA bez toho aby sledoval účel zákona EIA. Žalovaný preto
vyhodnotil podanú žalobu ako šikanóznu.

6. Osoba zúčastnená na konaní sa k veci nevyjadrila a ďalší účastník konania sa s rozhodnutím
žalovaného stotožnil. Žalobca v podanej replike zotrval na svojich predchádzajúcich argumentoch.

7. Krajský súd uznesením sp. zn. 31S/140/2020 z 23.2.2023 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) rozhodol
podľa § 98 ods. 1 písm. h), § 28 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) o odmietnutí žaloby,
pričom žalovanému, ďalšiemu účastníkovi konania a osobe zúčastnenej na konaní náhradu trov konania
nepriznal.

8. Napadnuté uznesenie krajský súd odôvodnil predovšetkým tým, že:
- vymenoval žalobcom uplatnené pripomienky a skonštatoval, že správne orgány doslovne opísali a
vyhodnotili každú jednu pripomienku. To znamená, že sa dôsledne zaoberali pripomienkami žalobcu
a ním uvedenými environmentálnymi záujmami, pričom vymedzili, ktoré z týchto pripomienok nie sú

relevantné pre predmetné konanie a ktoré nepatria do kompetencie správneho orgánu, ale je potrebné
ich vzniesť v ďalších následných konaniach (napr. v stavebnom konaní),
- žalobca sa po vydaní prvostupňového rozhodnutia v odvolaní a v následných podaniach obmedzil
len na námietky vytýkajúce správnym orgánom všeobecnosť ich záverov s tým, že správne orgány
sa nevysporiadali s navrhovanými podmienkami žalobcu. Bol to však práve žalobca, kto vo svojich

podaniach nešpecifikoval, s ktorými konkrétnymi závermi správnych orgánov nesúhlasí a z akých
konkrétnychdôvodovnamietasprávnosťzáverovvyslovenýchvprvostupňovomrozhodnutíarozhodnutí
žalovaného,- námietky obsiahnuté v žalobe mali len všeobecný charakter a neobsahovali žiadnu skutkovú a
právnu argumentáciu viažucu sa vecne k rozhodnutiu žalovaného, resp. prvostupňovému rozhodnutiu
a ku konkrétnym dôvodom týchto rozhodnutí. Takéto námietky všeobecného charakteru bez skutkovej

a právnej argumentácie vzťahujúcej sa ku konkrétnemu preskúmavanému prípadu nedávali žiadny
priestor správnemu súdnemu prieskumu a preto museli byť vyhodnotené ako nedôvodné. V tomto smere
krajský súd poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Asan/2/2020 z 29.9.2021,
- poukázal na okolnosť, ktorá mu je známa z jeho činnosti (§ 122 SSP) a to, že žalobca opakovane

podáva na krajský súd žaloby, ktoré majú „šablónovitý“ charakter, v ktorých namieta totožné skutočnosti,
bez väzby ku konkrétnej veci. Len v roku 2020 bolo doručených 5 žalôb, ktoré boli takmer identické a
boli v nich namietané totožné skutočnosti spočívajúce v porušení procesných práv žalobcu procesným
postupomsprávnychorgánovbezšpecifikáciehmotnoprávnehoustanovenia,ktorébybolonapadnutými
rozhodnutia porušené,
- vzhľadom na žalobcom formulované žalobné body, bez ich konkretizácie, bez reflexie konkrétneho

prípadu alebo v úplnom rozpore so skutočnosťou vyplývajúcou z rozhodnutí správnych orgánov či
administratívneho spisu (napr. namietanie, že mu nebolo umožnené zúčastniť sa konzultácií podľa § 63
zákonaEIAnapriektomu,žeišlookonanie,vktoromsakonzultácienezvolali),atoopakovane,identicky,
viacerými správnymi žalobami, krajský súd skonštatoval, že v prejednávanej veci ide o zjavné zneužitie
práva žalobcu ako zainteresovanej verejnosti na podanie správnej žaloby podľa § 178 ods. 3 SSP,

- zákaz zneužitia práva je právnym princípom, ktorého úlohou je zamedziť neželanému účinku, ak sa
subjekt správa v súlade s právnymi normami, ale výkon práva nesleduje účel zákonom stanovený.
Právny princíp zákazu zneužitia práva vyjadrený v ustanovení § 28 SSP, vychádzajúci zo základných
princípov konania upravených v § 5 SSP, konkrétne v odseku 12 predmetného ustanovenia, predstavuje
ochranu účastníkov konania pred zjavným šikanóznym výkonom práva zo strany žalobcu, ktorý si

uplatňuje svoje právo na prístup k správnemu súdu, avšak jeho cieľom nie je ochrana porušeného
verejného záujmu v oblasti životného prostredia,
- pri práve zainteresovanej verejnosti na podanie správnej žaloby je potrebné rozlišovať reálny záujem
subjektu, ktorému osobitný predpis priznáva postavenie zainteresovanej verejnosti, spočívajúci v
konkrétnych pripomienkach voči oznámenému zámeru, ktorý napomôže navrhovateľovi podľa zákona

EIA i príslušnému orgánu pochopiť očakávania a námietky zainteresovanej verejnosti a dotknutých
orgánov, identifikovať potenciálne kontroverzné otázky týkajúce sa konkrétnej navrhovanej činnosti
a taktiež umožní získať doplňujúce relevantné informácie týkajúce sa navrhovanej činnosti, od
formalizovaného právneho záujmu, ktorý sa prejavuje tým, že takýto subjekt uplatní obrovské množstvo
všeobecnekoncipovanýchpripomienokknavrhovanejzmenečinnostibeztoho,abysatietopripomienky

vzťahovali ku konkrétnej činnosti a aby z nich bolo zrejmé, ako tieto pripomienky súvisia s konkrétnou
činnosťou a ako pri ich vyhotovovaní bolo prihliadnuté na špecifiká daného prípadu,
- právo verejnosti na zabezpečovaní ochrany životného prostredia nemožno chápať v tom zmysle,
že zainteresovaná verejnosť môže podávať do každého konania týkajúceho sa životného prostredia
takmer identické podanie obsahujúce pripomienky bez toho, aby tieto podmienky súviseli s konkrétnou

navrhovanou činnosťou a žiadať od správneho orgánu, aby sa s každým jedným návrhom vysporiadal,
- od 14.4.2020 bolo na webovom sídle správneho orgánu zverejnené oznámenie o zmene navrhovanej
činnosti, v ktorom sú detailne uvedené informácie požadované žalobcom v jeho pripomienkach. Bolo
preto povinnosťou žalobcu ako zainteresovanej verejnosti si tento dokument naštudovať a vzniesť
konkrétne námietky, ak mal za to, že uvedená činnosť môže mať vplyv na životné prostredie a zároveň

špecifikovať, v čom vidí zásah do práva na zdravé životné prostredie, resp. ktoré z uvedených údajov
považuje za odporujúce zákonu. Konanie žalobcu, ktorý vznášal námietky voči navrhovaným zmenám
činnosti bez toho, aby sa vopred oboznámil s riadne zverejnenými dokumentmi ohľadom plánovanej
činnosti a jej vplyvom na životné prostredie, je možné charakterizovať ako zneužívanie práva, nakoľko
žalobca žiadal odpovede na otázky, ktoré mal riadne k dispozícii a za predpokladu, že by sa so

zverejnenými informáciami oboznámil, mohol by formulovať konkrétne nedostatky,
- s poukazom na žalobcove nepravdivé tvrdenia o nedoručení kópie administratívneho spisu a
neumožnení účasti na konzultácií podľa § 63 zákona EIA ako aj podanie námietok postupom podľa §
23 od. 4 zákona EIA, v ktorých žalobca žiadal odpovede na otázky, ktoré boli zverejnené v oznámení
o zmene navrhovanej činnosti na webovom sídle správneho orgánu, dospel k záveru, že žalobca

prostredníctvom svojej žaloby zneužil svoje právo na prístup k správnemu súdu,
- prístup žalobcu vyhodnotil ako šikanózny, pretože žalobca podal žalobu bez toho, aby z nej bol zrejmý
verejný záujem, ktorému sa žalobca ako zainteresovaná verejnosť snaží poskytnúť ochranu, poukazujúc
na osobitosti konkrétneho prípadu,- poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžik/3/2017 z 31.7.2018
a uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/14/2021 z 23.2.2022,
v ktorom bola žaloba toho istého žalobcu a s obdobnými námietkami ako v prejednávanej veci

vyhodnotená ako žaloba šikanózneho charakteru, v dôsledku čoho bola odmietnutá.

III.
Kasačná sťažnosť

9. Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 31S/140/2020 z 23.2.2023 podal včas kasačnú sťažnosť
žalobca(ďalejaj„sťažovateľ“)zdôvodovpodľa§440ods.1písm.f),g)aj)SSP,tedapreporušeniepráva
na spravodlivý proces, pre nesprávne právne posúdenie veci a pre nezákonné odmietnutie podania.
Sťažovateľ navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň
žiadal, aby mu bola priznaná úplná náhrada trov konania.

10. Po preskúmaní sťažnostných bodov kasačnej sťažnosti je kasačný súd nútený konštatovať, že tieto
sú formulované príliš abstraktne, všeobecne a nekonkrétne. Rozhodné skutočnosti, t.j. sťažnostné body
sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nespojil uplatnenými dôvodmi kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1
písm. f), g), h) a j) SSP. Úlohou kasačného súdu pritom nie je domýšľať si, ktorá skutočnosť je spojená s
tým ktorým dôvodom kasačnej sťažnosti. Rozoznávanie medzi jednotlivými dôvodmi kasačnej sťažnosti

má pritom svoj nesporný procesný význam a to nielen vo vzťahu k potrebe ich vymedzenia v kasačnej
sťažnosti (§ 440 ods. 2 SSP) ale najmä vzhľadom na determinovanie predmetu prieskumu.

11. Napriek uvedenému však kasačný súd kasačnú sťažnosť vecne preskúmal, pričom v nej uvedené
skutočnosti podľa obsahu rozdelil na viaceré skupiny sťažnostných v bodov, v rámci ktorých sťažovateľ

predovšetkým namietal, že:
- napadnuté uznesenie je arbitrárne, pretože posúdenie merita sporu nahrádza špekulatívnymi úvahami
bez právneho a dôkazného základu vo vzťahu k zneužitiu práva. Jeho odôvodnenie obsahuje len
domnienky o zneužívaní práva sťažovateľom dôkladnejšieho uvedenia dôvodov,
- krajský súd nesprávne právne posúdil žalobu, keď nezohľadnil systematickú činnosť sťažovateľa

smerujúcukzlepšeniuenviromentálnehoštandardurozhodovacejpraxeorgánovverejnejsprávy,pričom
správny súd nemôže odmietnuť žalobu len z dôvodu uniformnosti žalobných námietok a množstva
podaných žalôb,
- viaceré jeho žaloby boli na správnych súdoch úspešné,
- že jeho odvolacia námietka v administratívnom konaní bola relevantná a zároveň konkrétna,

- je v administratívnych a súdnych konaniach diskriminovaný a to najmä na podklade diskriminačnej
kampane exministra hospodárstva.

12. Žalovaný, ďalší účastník konania a ani osoba zúčastnená na konaní sa ku kasačnej sťažnosti
nevyjadrili.

IV.
Právny názor kasačného súdu

13. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods.

2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť
kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť
podal žalobca ako sťažovateľ v lehote včas [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP v znení účinnom do 30.6.2023],
preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu,
pričom bol vedený nasledovnými právnymi úvahami.

14. Predmetom správneho súdneho prieskumu v prejednávanej veci bolo rozhodnutie žalovaného,
ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa a potvrdené prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo
rozhodnuté, že príslušná zmena navrhovanej činnosti sa nebude posudzovať podľa zákona EIA.

15. Vzhľadom na už zmienenú abstraktnosť, všeobecnosť a nekonkrétnosť sťažnostných bodov spojil
kasačný súd svoju argumentáciu s uplatnenými tromi dôvodmi kasačnej sťažnosti, s ktorým sa snažil z
obsahu kasačnej sťažnosti vyabstrahovať namietané skutočnosti.A. K porušeniu práva na spravodlivý proces

16. Sťažovateľ namietal porušenie práva na spravodlivý proces, ktorý kasačný súd spojil s namietanou

arbitrárnosťou napadnutého uznesenia. Kasačný súd však nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia
čiužprenedostatokdôvodovaleboprenezrozumiteľnosťnezistil.Krajskýsúddostatočneazrozumiteľne
vyargumentoval,prečodospelkzáveruopotrebeodmietnutiažalobypodľa§98ods.1písm.h)vspojení
s § 28 SSP a preto napadnuté uznesenie nemožno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či
zjavne arbitrárne (svojvoľné).

17. Odôvodnenie napadnutého uznesenia zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.
Samotná skutočnosť, že sťažovateľ s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého
uznesenia nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti
kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo na to, aby bol účastník konania pred správnym súdom úspešný, teda aby sa správny súd stotožnil

s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami (napr. uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/2004 z 31.8.2004).

B. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci

18. Sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci, ktoré však bližšie neodôvodnil spôsobom,
ktorý zákon vyžaduje v § 440 ods. 2 SSP. Pokiaľ sťažovateľ siahodlho teoreticky rozvíjal svoje idey
týkajúce sa ochrany životného prostredia a účasti verejnosti na ňom, postavenia zainteresovanej
verejnosti a jej aktívnej žalobnej legitimácie, tak s týmito sa kasačný súd stotožňuje. Tieto závery

vzhľadom na svoju všeobecnosť a absenciu previazania s konkrétnymi dôvodmi odmietnutia žaloby sú
však pre skonštatovanie nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany krajského súdu absolútne
nedostatočné.

19. Kasačný súd v tejto súvislosti považuje za vhodné odcitovať závery vyplývajúce s uznesenia

Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/14/2021 z 23.2.2022, ktoré prešlo
aj kontrolou ústavnosti (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I.ÚS49/2023-35 z
2.2.2023) a bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky pod č. 14/2022. V tejto veci sa rovnako jednalo o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov
verejnej správy o tom, že navrhovaná činnosť nebude posudzovaná podľa zákona EIA, pričom krajský

súd žalobu rovnakého žalobcu ako šikanóznu odmietol.

20. Podľa záverov Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vyjadrených v uznesení sp. zn.
6Svk/14/2021 z 23.2.2022: „35. Na úvod najvyšší správny súd uvádza, že zmyslom práva na súdnu
ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci

konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej
moci majú povinnosť umožniť každému, aby sa uplatnením práva zaručeného článkom 46 Ústavy
Slovenskej republiky stal účastníkom konania (bližšie pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 23. augusta 2001, sp. zn. II. ÚS 14/2001, prípadne z 13. novembra 2002, sp. zn. II. ÚS 132/02).
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 07. júla 2006, sp. zn. II. ÚS 216/06). Právnym základom zákazu
zneužitia práva je článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, ktorý ukladá povinnosť všetkým štátnym orgánom vykladať a uplatňovať ústavné

zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy v súlade s ústavou, to znamená v súlade
s princípmi, ktoré sú garantované v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zákaz zneužitia práva
je súčasťou princípu právneho štátu (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. marca
2014,sp.zn.3Sži/4/2014).Účelomčlánku46ods.2ÚstavySlovenskejrepublikyjezaručiťprístupksúdu
každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Uplatnenie

práva zaručeného článkom 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vymedzuje zákon.

36. Zároveň najvyšší správny súd zdôrazňuje, že právo na prístup k súdu neplatí absolútne, môže
byť teda za účelom zabezpečenia efektívneho výkonu spravodlivosti obmedzené. O aké obmedzeniasa jedná vyplýva primárne z právnych predpisov majúcich procesný charakter s tým, že obmedzenie
môže konkrétne spočívať napríklad v uložení primeraných časových lehôt (napríklad podľa rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci MPP Golub proti Ukrajine z 18. októbra 2005, číslo sťažnosti

6778/05 - uloženie primeraných lehôt a procesných podmienok na uplatňovanie nárokov môže podporiť
správne spravovanie spravodlivosti zaistením právnej istoty a právoplatnosti a ochranou možných
odporcov pred starými nárokmi, voči ktorým môže byť zložité brániť sa z dôvodu uplynutého času), v
kladení istých formálnych požiadaviek na určité typy podaní adresovaných súdu, spoplatnení súdneho
konania (napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kreuz proti Poľsku z 19. júna

2001, číslo sťažnosti 28249/95, prípadne rozsudok vo veci Stankov proti Bulharsku z 12. júla 2007, číslo
sťažnosti 68490/01), v povinnom právnom zastúpení (Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Meftah
ainíprotiFrancúzskuz26.júla2002,číslosťažnostič.32911/96,35237/97a34595/97napríkladuviedol,
že osobitná povaha konania môže odôvodňovať použitie služieb špecializovaných obhajcov). Zároveň
platí pravidlo, že obmedzenia nesmú zamedziť alebo obmedziť prístup osoby takým spôsobom alebo
v takom rozsahu, aby bola poškodená samotná podstata tohto práva (napríklad rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Harrison McKee proti Maďarsku z 03. júna 2014, číslo sťažnosti 22840/07,
bod 21).

37. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu (odhliadnuc od obmedzení uvedených v
predchádzajúcom bode) povahu obmedzenia, a teda výnimky zo všeobecnej aplikácie článku 46

Ústavy Slovenskej republiky, predstavuje aj výnimočné neposkytnutie ochrany právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu, za predpokladu, že nimi podaný
návrhsledujezjavnézneužitiepráva(§5ods.12SSP).Jednásaovšeobecnévýchodisko(princíp),ktorý
je následne v ďalších ustanoveniach Správneho súdneho poriadku bližšie špecifikovaný a rozvinutý.
V tomto smere je kľúčovým ustanovenie § 28 SSP, v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam

alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v
odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje
zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie. Z uvedeného je zrejmé, že k odmietnutiu správnej
žaloby podľa § 28 SSP môže dôjsť na základe troch dôvodov - šikanózny charakter správnej žaloby,
správnou žalobou sa sleduje zneužitie práv, či jeho bezúspešné uplatňovanie. O aký prípad v praxi pôjde

bude závisieť výlučne od konkrétnych okolností prejednávanej veci s tým, že bude úlohou a zároveň
povinnosťou súdu takéto správanie riadne identifikovať a vzhľadom na to, že sa bude jednať o celkom
výnimočný postup, aj presvedčivo odôvodniť. Z uvedeného teda vyplýva, že aplikácia princípu zákazu
zneužitia práva by mala byť výlučne výnimočnou a hraničnou možnosťou - ultima ratio.

38. V tomto smere aj s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 10.
novembra 2005, sp. zn. 1Afs/104/2005 možno pod zneužitím práva rozumieť cit.: „(...) situace, kdy
někdo vykoná své subjektivní právo k neodůvodněné újmě někoho jiného nebo společnosti; takovéto
chování, jímž se dosahuje výsledku nedovoleného, je jenom zdánlivě dovolené. O chování toliko
zdánlivě dovolené jde z toho důvodu, že objektivní právo nezná chování zároveň dovolené a zároveň

nedovolené; vzhledem k tomu, že ze zásady lex specialis derogat legi generali vyplývá, že zákaz zneužití
práva je silnější, než dovolení dané právem, není takové chování výkonem práva, ale protiprávním
jednáním (viz. Knapp, V.: Teorie práva. C. H. Beck, Praha, 1995, s. 184-185). Výkonu práva, který je
vlastně jeho zneužitím, proto soud neposkytne ochranu. (...) Nejvyšší správní soud podotýká, že institut
zákazu zneužití subjektivních práv (k ničím neodůvodněné újmě jiného či k ničím neodůvodněné újmě

společnosti, tj. konec konců jejích členů) představuje materiální korektiv formálního pojímání práva,
prostřednictvím něhož se do právního řádu vnáší hledisko ekvity (spravedlnosti). Zákon, jenž je ze
své povahy obecný, nemůže pojmově pamatovat na všechny myslitelné životní situace, které mohou
za jeho účinnosti nastat. V důsledku toho se může přihodit, že určité chování formálně vzato - ve
skutečnosti ovšem pouze zdánlivě, jak bylo vyloženo výše - odpovídá právní normě (či lépe řečeno: dikci

právního předpisu), avšak je zároveň pociťováno jako zjevně nespravedlivé, neboť v rozporu s určitými
základními hodnotami a s rozumným uspořádáním společenských vztahů působí jiným újmu. Takové
chování má potom povahu nikoliv výkonu subjektivního práva, nýbrž jeho (právem reprobovaného)
zneužití. Zároveň je zapotřebí zdůraznit, že zákaz zneužití práva představuje výjimku z pravidla; proto
nelze např. předem paušálně říci, že o zneužití práva by se již nejednalo tam, kde by dalšími členy

spolku byly tři, pět, deset či kolik dalších osob, mezi nimiž a žalobcem by již neexistovaly úzké rodinné
vazby. Jinak řečeno, nelze předem a obecně stanovit s matematickou přesností - ostatně právo není
matematika -, kdy se zákazu zneužití - jakožto výjimky z pravidla - použije a kdy nikoliv. Vše záleží
na okolnostech konkrétního případu a na soudcovskému uvážení a rozmyslu. Stanovením přesnýchpravidel by se popřel smysl a samotná podstata institutu zákazu zneužití subjektivních práv; tento
institut se musí vyznačovat jistou obsahovou pružností, aby mohl reagovat na nekonečné množství
životních situací, na něž nemůže ve své obecnosti právní norma pamatovat.“ Zákaz zneužitia práva je

pravidlo vnútroštátneho práva, vrátane práva verejného, ktoré vyplýva z povahy Slovenskej republiky
ako materiálneho právneho štátu založeného na určitých hodnotách, ku ktorým popri úcte k slobode
jednotlivca a ochrany ľudskej dôstojnosti patrí okrem iného aj úcta k harmonickému sociálnemu poriadku
tvoreného právom a odopretia ochrany konaniu, ktoré právo vedome a zámerne využíva v rozpore
s jeho zmyslom a účelom. Zákaz zneužitia práva je v istom zmysle ultima ratio, a preto musí byť

uplatňovaný nanajvýš reštriktívne a za dôkladného vyhodnotenia s inými obdobne dôležitými princípmi
vlastnými právnemu poriadku, zvlášť s princípom právnej istoty (porovnaj uznesenie rozšíreného senátu
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 27. mája 2010, sp. zn. 1As/70/2008).

39. Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že špecifický prípad zneužitia práva predstavuje šikana -
šikanózne konanie (a tiež obchádzanie zákona a podvod), pričom v tomto smere šikanózny výkon

práva spočíva v tom, že niekto vykonáva svoje právo so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu
(uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 31. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 374/06), prípadne jeho
jediným cieľom je poškodiť iného (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 07. septembra 2004,
sp. zn. 22Cdo/1567/2004). Šikanózne konanie predstavuje svojvoľné uplatňovanie práva (Baricová, J.,
Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck,

2018, 217 s.). Jeho podstata spočíva v tom, že osoba vykonáva svoje verejné subjektívne právo nad
rámec jeho obsahu. Zámer osoby je úzko spojený s výsledkom konania, teda vykonať svoje verejné
subjektívne právo šikanózne sa prejavuje nepriamo v zjavne excesívnom alebo v abnormálnom použití
platnej právnej úpravy. Najčastejšie sa s touto formou zneužívania možno stretnúť pri podávaní návrhov
na začatie správneho konania, prípadne správnych žalôb bez akéhokoľvek vecného rámca a relevancie

ku konkrétne prejednávanej veci. Cieľom takéhoto konania je dosiahnuť maliciózny výsledok v podobe
ujmyspočívajúcejvpoškodení,sťaženípostupusprávnehoorgánu/súdu,vjehozahlteníveľkýmpočtom
podaní a pod. V prípade, ak je však motívom konania osoby získať neodôvodnenú výhodu, pôjde skôr o
obchádzanie zákona, alebo o podvod. Odlišnosť medzi obchádzaním zákona a šikanóznym využívaním
verejného subjektívneho práva, alebo slobody spočíva teda v tom, že kým pri obchádzaní verejné

subjektívne právo neexistuje, v prípade šikanózneho správania verejné subjektívne právo existuje a je
vykonávané nad rámec svojho obsahu (Košičiarová, S., Zákaz zneužitia verejných subjektívnych práv
a slobôd. In: Acta Universitatis Carolinae, Iuridica - 4/2021, 77-91 s.). Ďalší typický príklad šikanózneho
výkonu práva môže predstavovať prípad, kedy účastník konania nevystupuje v súdnom konaní za
účelom vyvinutia snahy o meritórne (vy)riešenie sporu, ale pre samotné vedenie sporu, to znamená, že

vedie spor pre spor (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 07. júna
2012, sp. zn. 2As/82/2012, prípadne uznesenie z 28. februára 2013, sp. zn. 8As/130/2012). Podstatná
je zároveň tá skutočnosť, že takéto zneužitie je možné konštatovať výlučne v konkrétnej prejednávanej
veci, a teda takéto rozhodnutie nevedie k paušálnemu odmietaniu akýchkoľvek podaní toho istého
účastníka čo do budúcna. Jedná sa iba o materiálny korektív formálneho ponímania práva na súdnu

ochranu v súlade s princípom ekvity (spravodlivosti) a bude vyhradený celkom výnimočným prípadom, u
ktorých sa bežný procesný postup bude javiť ako neefektívny a súčasne bude zjavné, že podanie vo veci
samej (správna žaloba, prípadne kasačná sťažnosť) nemôže byť úspešné (pozri napríklad uznesenie
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 19. septembra 2013, sp. zn. 8Ans/7/2013, bod 10).

40. Najvyšší správny súd zastáva názor, že medzi odmietnutím správnej žaloby podľa § 28 SSP v
spojení s § 98 ods. 1 písm. h/ SSP a jej zamietnutím ako nedôvodnej podľa § 190 SSP je tenká
hranica. Niekedy na odmietnutie správnej žaloby z tohto dôvodu nepostačuje ani preukázanie toho,
že žalobca vedie na súde niekoľko desiatok sporov; rozhodujúcou skutočnosťou môže byť napríklad
sériovosť a stereotypnosť žalobcom vedených súdnych sporov spojená s opakovaním totožných, alebo

obdobných argumentov (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z
19. septembra 2013, sp. zn. 8Ans/7/2013, bod 6). Konanie účastníka konania smerujúce k zneužitiu
práva aj šikanóznym spôsobom musí byť dostatočne preukázané. Podľa názoru najvyššieho správneho
súdu odmietnutie správnej žaloby postupom podľa § 28 SSP predstavuje kvázi sankčný nástroj
„trestajúci“ zneužívanie práva zo strany účastníka konania, a preto je nevyhnutné k aplikácii tohto

inštitútu pristupovať výnimočne, zvlášť opatrne a reštriktívnym spôsobom. Zároveň platí pravidlo „v
pochybnostiach v prospech“, čo vo svojej podstate znamená, že konajúci súd, pokiaľ má pochybnosť o
šikanóznomkonaníkonkrétnehoúčastníkakonania(napríkladakniektoréjehonámietkymôžuvyznievať
šikanózne a iné zase dosahujú intenzitu „obyčajnej“ nedôvodnosti) správnu žalobu meritórne prejedná,čím dôjde k materiálnemu naplneniu článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a vyhne sa porušeniu
princípu zákazu denegatio iustitiae (odmietnutiu spravodlivosti).

41. V predmetnej veci krajský súd správnu žalobu žalobcu považoval za šikanóznu primárne z toho
dôvodu, že žalobca vo svojich podaniach nešpecifikoval, ktoré z jeho podmienok majú byť relevantné pre
posudzovanú navrhovanú činnosť „ZOHT-Zhodnocovanie odpadov mobilným zariadením“, dodajúc, že
z činnosti súdu je zrejmé, že žalobca podáva do administratívnych konaní totožné podania obsahujúce
podmienky, ktoré žiada, aby správne orgány pojali do výrokov rozhodnutí ako podmienky záväzné

pre navrhovateľov jednotlivých činností, avšak bez toho, aby samotný žalobca zohľadnil jednotlivé
špecifiká konkrétnych navrhovaných činností v tom ktorom konaní. V rámci svojej rozhodovacej činnosti
mal tiež preukázané, že žalobca na Krajskom súde v Prešove v roku 2020 podal šesť do značnej
miery identických správnych žalôb, v ktorých namietal totožné skutočnosti spočívajúce v porušení
procesných práv zo strany správnych orgánov bez špecifikácie hmotnoprávneho ustanovenia, ktoré
by bolo napadnutými rozhodnutiami porušené. Dospel preto k záveru, že žalobca prostredníctvom

podanej správnej žaloby zneužil svoje právo na prístup k správnemu súdu, keď touto žalobou
nenamietal konkrétne skutočnosti, týkajúce sa napadnutého rozhodnutia, teda neuviedol, v čom spočíva
nesprávnosť záverov prijatých správnymi orgánmi k jednotlivým podmienkam žalobcu uvedeným v jeho
odvolaníalenautomatickyvyužilsvojprístupksprávnemusúdu,ktorýmuakozainteresovanejverejnosti
patrí. Krajský súd tento prístup žalobcu vyhodnotil ako šikanózny práve vo vzťahu k samotnému súdu,

nakoľko žalobca v danom prípade podal správnu žalobu bez toho, aby z nej bol zrejmý verejný záujem,
ktorému sa žalobca ako zainteresovaná verejnosť snaží poskytnúť ochranu, poukazujúc na osobitosti
konkrétneho prípadu. Z podaní žalobcu nie je zrejmé, v čom by mala navrhovaná činnosť odporovať
predpisom na ochranu životného prostredia.

42. Z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasť tvoril aj pripojený administratívny spis žalovaného mal
najvyšší správny súd preukázané, že žalobca ako nositeľ statusu zainteresovanej verejnosti nadobudol
postavenie účastníka konania podaním odvolania postupom podľa § 24 ods. 2 v spojení s § 24
ods. 4 zákona č. 24/2006 Z.z. Odvolanie podal proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu z 18.
decembra 2019, OU-SB-OSZP-2019/000991-012, ktorým bolo rozhodnuté, že navrhovaná činnosť

„ZOHT- Zhodnocovanie odpadov mobilným zariadením“, uvedená v predloženom zámere, situovaná v
Prešovskom kraji, v okrese Sabinov, ktorej účelom je úprava alebo zhodnocovanie ostatných odpadov
mobilným zariadením v mieste ich vzniku na území Združenia obcí hornej Torysy, sa nebude posudzovať
podľa zákona č. 24/2006 Z.z. Zároveň prvostupňový správny orgán v rozhodnutí v súlade s § 29 ods.
13 zákona č. 24/2006 Z.z. navrhovateľovi - Združenie obcí hornej Torysy určil podmienky zmierňujúce

vplyv navrhovanej činnosti na životné prostredie. Len pre úplnosť najvyšší správny súd dodáva,
že predmetným zariadením sa predpokladá úprava 100 % vstupných odpadov, pričom v procese
štiepkovania, rezania a miešania biologicky rozložiteľných odpadov vznikne druhotná surovina, ktorá
bude využitá ako súčasť paliva na získavanie tepelnej energie, na mulčovanie kvetinových záhonov
alebo kompostovanie.

43. V podanom odvolaní žalobca primárne žiadal, aby navrhovateľ zhodnotil vplyv predmetného zámeru
aj na celkovú dynamiku dopravy vrátane overenia potrebného počtu parkovacích miest, obsluhu územia
verejnou hromadnou dopravou, dostatočnosť opatrení v zmysle zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane
prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, možné zhoršenie kvality vôd a vodných útvarov, definoval

najbližšiu existujúcu obytnú, prípadne inú zástavbu s dlhodobým pobytom osôb v okolí navrhovanej
činnosti vo väzbe na hlukové, rozptylové vplyvy, vyhodnotil a analyzoval čistotu ovzdušia, overil statiku
stavby.Žalobcatiežžiadalvariantnériešenieokremnulovéhovariantuešteaspoňvdvochalternatívnych
variantoch, spracovať aktuálny geologický a hydrologický prieskum, hydraulický výpočet prietokových
množstiev ORL, overiť návrh činnosti s územným plánom, preukázať spôsob plnenia povinností podľa

zákona č. 79/2015 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, preukázať dôsledne
ochranu poľnohospodárskej pôdy, preukázať, či je možné projekt realizovať bez ďalšieho záberu plôch,
obnovenie prirodzenej biodiverzity dotknutého územia, navrhnúť opatrenia zlepšujúce kvalitu ovzdušia
a znižujúce koncentráciu pevných častíc ako aj benzénu, používať materiály zo zhodnocovaných
odpadov, aby parkovacie miesta boli riešené formou podzemných garáží, na parkovacích plochách na

teréne realizovať výsadbu vzrastlých drevín s veľkou korunou v počte jeden kus dreviny na každé štyri
povrchové parkovacie státia, prispôsobenie zámeru okolitej vegetácii a environmentálnej diverzite, na
horizontálne plochy žiadal aplikáciu zelených strešných krytín, na vertikálne plochy aplikáciu zelených
stien, zabezpečenie separovaného zberu odpadu, vypracovať projekt dekonštrukcie projektu. Tiežžalobca žiadal, aby navrhovateľ vysadil v obci Lipany dvadsať kusov vzrastlých drevín, aby súčasťou
stavby boli aj nehnuteľné umelecké diela (socha, plastika, reliéf, fontána a podobne), vizualizáciu
klimatických zmien na Slovensku v čiarovom kóde, zapracovať do projektu opatrenia voči častejším a

intenzívnejším vlnám horúčav, výskytu silných vetrov a víchric, sucha a intenzívnych zrážok, vytvoriť
podmienky pre kompostovanie rozložiteľného odpadu a vybudovať domácu kompostáreň slúžiacu pre
potreby zužitkovania rozložiteľného odpadu vznikajúceho pri prevádzke zámeru.

44. Žiadal tiež nariadenie ústneho pojednávania za účelom uskutočnenia konzultácie s povoľujúcim

orgánom, respektíve schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou
adotknutouverejnosťou,ktorámámožnosťzúčastniťsakonzultáciipočasceléhoprocesuposudzovania
vplyvov podľa § 63 zákona č. 24/2006 Z.z. Ďalej namietal, že v prvostupňovom správnom rozhodnutí
absentovali kritériá plynúce z prílohy č. 10 zákona č. 24/2006 Z.z., a ktoré bol povinný správny orgán pri
svojom rozhodovaní v zisťovacom konaní vziať v úvahu. V tomto smere namietal nepreskúmateľnosť
prvostupňového správneho rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

45. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím z 23. marca 2020, číslo OU-PO-OOP3-
2020/017018-03/ROD zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 18.
decembra 2019, číslo OU-SB-OSZP-2019/000991-012 majúc za to, že všetkým námietkam chýba
akákoľvek relevancia vo vzťahu k navrhovanej činnosti.

46. Žalobca v následne podanej správnej žalobe namietal nesprávnu aplikáciu § 29 ods. 3 a ods. 13
zákona č. 24/2006 Z.z., porušenie práva verejnosti na informácie o životnom prostredí podľa § 24
ods. 1 písm. i/ zákona č. 24/2006 Z.z., keď neboli sprístupnené verejnosti predpísaným spôsobom
a právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, ďalej že žalobcovi nebolo umožnené zúčastniť

sa konzultácii a nepreskúmateľnosť oboch správnych rozhodnutí, jednak pre nedostatok dôvodov a
jednak pre nezrozumiteľnosť, za ktorým účelom súčasne odkázal na závery plynúce z rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 1So/115/2010, 10Sža/15/2011, 10Sžso/79/2015,
6Sž/73/01, 5Sžo/132/2015, 5Sžo/29/2013, 5Sžo/11/2013).

47. Najvyšší správny súd po riadnom preskúmaní veci dospel k záveru, že krajský súd v tomto
konkrétnom prípade správne vyhodnotil všetky skutočnosti a okolnosti danej veci vyúsťujúce do
záveru o šikanóznom výkone práva zo strany žalobcu. Šikanózne konanie žalobcu je primárne
zrejmé z obsahu jeho podaní, ktoré v kontexte so zámerom navrhovateľa s týmto zámerom vôbec
nesúvisia. Žiadna z námietok žalobcu obsiahnutých v podanom odvolaní (pozri bod 43 tohto uznesenia)

nekorešpondovali s vecnou stránkou navrhovanej činnosti spočívajúcej v úprave alebo zhodnocovaní
biologicky rozložiteľných odpadov mobilným zariadením. Z podaní žalobcu je zrejmé, že tento nemal
vôbec naštudovaný príslušný zámer navrhovateľa, ktorý bol riadne zverejnený, a teda žalobca mal
možnosť sa s ním riadne oboznámiť a pripojiť k nemu relevantné a vecne odôvodnené stanovisko,
prípadne odvolanie. Rovnako aj ďalšie námietky prednesené žalobcom v podanom odvolaní (pozri bod

44 tohto uznesenia) a tiež v správnej žalobe (pozri predchádzajúci bod 46 tohto uznesenia) boli tak
široko koncipované a bez relevantného vzťahu k prejednávanej veci a jej osobitostiam, že ich v takomto
znení možno aplikovať na každú jednu prejednávanú vec. Pokiaľ žalobca namietal, že prvostupňový
správny orgán sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal v plnom rozsahu kritériami plynúcimi z prílohy
č. 10 k zákonu č. 24/2006 Z.z., tak ako to predpokladá § 29 ods. 3 menovaného zákona, bolo jeho

úlohou riadne a dostatočne identifikovať konkrétne kritéria, na ktoré nebolo podľa jeho názoru zo strany
prvostupňového správneho orgánu prihliadané. Obdobne to platí vo vzťahu k námietke týkajúcej sa
nepreskúmateľnosti správneho rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a pre nezrozumiteľnosť. Žalobca
síce v podanej správnej žalobe odkazuje na značný počet rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zaoberajúcich sa požiadavkami na riadne odôvodnenie, respektíve odôvodňovanie správnych

rozhodnutí zo strany správnych orgánov, avšak opäť, bez vzťahu k danej prejednávanej veci.

48. Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že v žiadnom prípade nespochybňuje potrebu účasti žalobcu
v postavení zainteresovanej verejnosti na posudzovaní vplyvov navrhovaných činností na životné
prostredie v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z., avšak je potrebné, aby sa predtým, ako podá písomné

stanovisko k zámeru, prípadne odvolanie proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, náležite
oboznámil s konkrétnym zámerom a v rámci svojho stanoviska navrhoval konkrétne riešenia výlučne
vecne súvisiace s tým-ktorým zámerom. Žalobca vystupujúci v pozícii zainteresovanej verejnosti
mnohokrát v kasačnej sťažnosti uviedol, že je ekologickou organizáciou, cieľom ktorej je zlepšovanieživotného prostredia, hájenie a presadzovanie verejných záujmov životného prostredia (čo napokon
vyplýva aj z článku 2 jeho stanov), avšak pokiaľ takto úzko špecializovaný subjekt si ani len dôkladne
nenaštuduje zámer navrhovateľa a v priebehu konania predkladá námietky, stanoviská a iné podania

vecnenesúvisiacesnavrhovanoučinnosťou,potomtuvyvstávavážnaotázkaoreálnomzáujmežalobcu
na ochrane, respektíve spolupodieľania sa na ochrane životného prostredia. Účel a zmysel účasti
environmentálnych občianskych združení ako úzko špecializovaných subjektov spočíva v podávaní
kvalifikovaných, odborných argumentov v oblasti životného prostredia za účelom ochrany dotknutých
verejných záujmov vo vzťahu k iným záujmom, či už verejných, alebo súkromných (pozri napríklad

rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 07. decembra 2005, sp. zn. 3As/8/2005,
alebo zo 04. mája 2011, sp. zn. 7As/2/2011). Aj podľa rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky v prípade environmentálnych združení možno hovoriť ako o advokátoch verejného
záujmu na ochrane životného prostredia, čomu teda primárne zodpovedá aj reálna snaha na ochrane
životného prostredia prejavujúca sa konkrétne aj v podávaní relevantných vecne súvisiacich podaní v
priebehu konania. V predmetnej veci námietky žalobcu (pozri opäť bod 43 tohto uznesenia) skutočne

vyvolávajú pochybnosti o reálnom záujme žalobcu na ochrane životného prostredia. Na to, aby účinne
hájil verejný záujem v oblasti životného prostredia je nevyhnutné, aby bol riadne oboznámený s
predloženým zámerom a práve vo vzťahu k nemu navrhoval konkrétne požiadavky, ktoré budú spôsobilé
zmierňovať alebo eliminovať vplyvy na životné prostredie. Práve to je úloha zainteresovanej verejnosti
na procese posudzovania vplyvov na životné prostredie v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z.“

21. S citovanými závermi sa kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje a vzhľadom na obdobnosť s
prejednávanou vecou na ne odkazuje.

22. Kasačný súd zároveň dodáva, že zhodne s krajským súdom dospel k záveru, že žaloba mala

„šablónovitý“ charakter a v nej uvedené žalobné body boli bez konkretizácie, bez reflexie konkrétneho
prípadu alebo v úplnom rozpore so skutočnosťou vyplývajúcou z rozhodnutí správnych orgánov či
z administratívneho spisu. Uvedené nakoniec nadväzovalo na rovnako nekonkrétne a všeobecné
námietky sťažovateľa uplatnené v administratívnom konaní. Pokiaľ k nim sťažovateľ v bode 25.
kasačnej sťažnosti iba stroho skonštatoval, že jeho odvolacia námietka „v administratívnom konaní bola

relevantná (t.j. týkajúca sa veci) a zároveň konkrétna (t.j. formulovaná dostatočne jasným spôsobom)“,
bol tento sťažnostný bod nedostatočne konkretizovaný, pretože sťažovateľ ním len vo všeobecnosti
vyjadril nesúhlas so záverom krajského súdu.

23. Pokiaľ žalobca argumentoval judikatúrou, tak citácie z nej alebo odkazy na ňu pre svoj všeobecný

charakter nemohli spochybniť správnosť posúdenia veci krajským súdom. Vo vzťahu k poukazom
na viaceré rozhodnutia Najvyššieho (správneho) súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn.
1Sžk/14/2021 z 25.5.2021) je potrebné dodať, že tieto sa týkali odmietnutia žaloby podľa 98 ods. 1 písm.
f) SSP, teda z iného dôvodu.

24. Právne irelevantný bol aj sťažnostný bod, v ktorom sťažovateľ namietal diskrimináciu z dôvodu
diskreditačnej kampane zo strany exministra hospodárstva, pretože v tomto smere krajský súd
napadnuté uznesenie vôbec neodôvodnil. Právne bez významu bolo aj poukazovanie sťažovateľa na
úspech jeho žalôb v niektorých iných veciach.
25. Kasačný súd mal zo súdneho a administratívneho spisu za preukázané, že sťažovateľ v

prejednávanejvecineprejavilrelevantnýzáujemnaochraneživotnéhoprostredia,aleviedollen„sporpre
spor“.Kuvedenémuzáverudospelkasačnýsúdpredovšetkýmnapodkladenasledovnýchokolností:(i)v
žalobesťažovateľnamietalnedostatočnévysporiadaniesasnámietkamiuvedenýmivsprávnomkonaní,
pričom správne orgány doslovne opísali a vyhodnotili každú jednu jeho pripomienku, (ii) sťažovateľova
argumentácia obsiahnutá v žalobe neobsahovala žiadne skutkové a právne námietky viažuce sa

vecne k rozhodnutiu žalovaného, resp. prvostupňovému rozhodnutiu a ku konkrétnym dôvodom týchto
rozhodnutí, (iii) s poukazom na žalobcove nepravdivé tvrdenia o nedoručení kópie administratívneho
spisu a neumožnení účasti na konzultácií podľa § 63 zákona EIA (hoci išlo o konanie, v ktorom sa
konzultácie nezvolali) ako aj vzhľadom na podanie námietok postupom podľa § 23 od. 4 zákona EIA, v
ktorých sťažovateľ žiadal odpovede na otázky, ktoré však boli zverejnené na webovom sídle správneho

orgánu.

26. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na obdobné závery, aké vyplývajú z uznesenia
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Svk/18/2021 z 20.4.2022.C. K nezákonnému odmietnutiu podania

27. Kasačný súd sťažovateľom uplatnený kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP týkajúci
sa nezákonného odmietnutia podania rovnako vyhodnotil ako nedôvodný a nekorešpondujúci s
prejednávanou vecou. Krajský súd totiž napadnutým uznesením rozhodol o odmietnutí žaloby podľa §
98 písm. h) SSP v nadväznosti na § 28 SSP a nie o odmietnutí podania podľa § 59 ods. 3 SSP, s ktorým
je spojený dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP.

28. Aj v tomto smere kasačný súd poukazuje na „šablonovité“ podania sťažovateľa, ktorý si tento dôvod
kasačnej sťažnosti uplatnil bez toho, aby ho jednak akokoľvek odôvodnil a napriek tomu, že (minimálne)
už v uznesení Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/14/2021 z 23.2.2022 mu
bolo v bode 51 odôvodnenia jednoznačne vysvetlené, s akým spôsobom rozhodnutia je uplatnenie si
tohto dôvodu kasačnej sťažnosti spojené.

D. K návrhu na prerušenie konania

29. Záverom kasačnej sťažnosti sťažovateľ sformuloval nasledovné veľmi všeobecné otázky, avšak
nekonkretizoval, na výklad akých ustanovení by sa mal kasačný súd na Súdnom dvore Európskej únie

dopytovať:
a. „Či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa je zneužívaním práva, ktoré priznáva
Smernica EIA verejnosti?
b. Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k podaniu odôvodneného stanoviska, je v
súlade so Smernicou EIA?

c.Čivýkladpráva,ktorýaplikujúsprávneorgányvovzťahukpodaniuodvolania,jevsúladesosmernicou
EIA?
d. Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k inštitútu doplňujúcej informácie, je v súlade
so smernicou EIA?
e. Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu ku konzultáciám, je v súlade so smernicou

EIA?“

30. Kasačný súd konštatuje, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa zakladá na dialógu medzi
súdmi a jeho začiatok závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a potrebu
takéhoto návrhu (rozsudky zo 16.12.2008, Cartesio, C-210/06, Zb. s. I-9641, bod 91, a z 9. novembra

2010, VB Pénzügyi Lízing, C-137/08, Zb. s. I-10847, bod 29). Vzhľadom na postavenie Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky ako vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok, mu z článku 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vyplýva
povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku, ktorej zodpovedanie by bolo nevyhnutné pre jeho rozhodnutie
vo veci; nie je pritom viazaný návrhmi účastníkov konania. V prejednávanej veci však kasačný súd

sám nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky, resp. prejudiciálnych otázok. Sťažovateľ
riadne nevysvetlil, ktoré konkrétne normy európskeho práva majú byť objasnené a aplikované v danej
veci, ani neformuloval priamy návrh na prerušenie konania. Sťažovateľom sformulované otázky možno
vyhodnotiť ako akademické, všeobecné, prípadne nemajúce zásadný význam pre rozhodnutie vo veci
samej. Správne orgány v súlade s § 24 ods. 1 zákona EIA poskytli verejnosti všetky relevantné

informácie, čo preukázal samotný sťažovateľ, ktorý do správneho konania vstúpil v postavení dotknutej
verejnosti a následne s ním bolo konané so všetkými s tým súvisiacimi procesnými právami a pravidlami.

31. Kasačný súd preto nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP na
účel podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa

medzinárodnejzmluvy,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná(článok267ZmluvyofungovaníEurópskej
únie).

V.
Záver

32. Na základe uvedených zistení a úvah kasačný súd nezistil naplnenie dôvodov kasačnej sťažnosti,
resp. v nej obsiahnuté sťažnostné body nevyhodnotil za opodstatnené a preto rozhodol podľa § 461
SSP o zamietnutí kasačnej sťažnosti.33. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 175 ods. 1 SSP tak,
že účastníkom konania náhradu trov kasačného konania nepriznal a to:

- sťažovateľovi s odkazom na § 167 ods. 1 SSP a contrario z dôvodu jeho neúspechu v konaní,
- žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože mu zo zákona (vo všeobecnosti) nepatrí
(§ 168 SSP) a kasačný súd nezistil prítomnosť výnimočných dôvodov pre opačný postup,
- ďalšiemu účastníkovi konania nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože mu nebola uložená
žiadna povinnosť (§ 169 SSP).

34. Toto rozhodnutie prijal kasačný senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.