Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 15, 2024

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 11C/14/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120361150
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kumová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2024:6120361150.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v konaní sudkyňou JUDr. Vierou Kumovou v právnej veci žalobcu: Slovak Estate

s.r.o., so sídlom Tallerova 4, Bratislava, IČO 50 050 907, právne zastúpený: Advokátska kancelária
VASIĽ & partners, s.r.o., so sídlom Žižkova 4D, Košice, IČO 47 240 482, proti žalovanému: Trenčiansky
samosprávny kraj, so sídlom K dolnej stanici 7282/20A, Trenčín, IČO 36 126 624, o zaplatenie 8.100,-
eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou (doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica v rámci upomínacieho konania) sa žalobca

domáhal, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 8.100,- eur s príslušenstvom. Skutkovo
žalobu odôvodnil tým, že žalobca bol výlučným vlastníkom nehnuteľnosti KNE parc.č. XXXX o výmere
51.377 m2 v k.ú. A.. Predmetná parcela je zastavaná cestnou komunikáciou III. triedy č. 1861, ktorá je v
správe žalovaného. Dochádza tak k užívaniu majetku žalobcu žalovaným. Poukázal na to, že vzniká na
strane žalovaného bezdôvodné obohatenie. Dlh žalovaného za užívanie nehnuteľnosti od 19.08.2018
do 19.08.2020 je 8.100,- eur a táto suma je určená ako 10% hodnoty nehnuteľnosti ročne, ktorá bola
určená znaleckým posudkom. Hodnota pozemku stanovená znaleckým posudkom: 40.500,- EUR =

Ročná náhrada (10% hodnoty) = 4.050,- eur.

2. V upomínacom konaní bolo žalobe vyhovené vydaním platobného rozkazu, proti ktorému bol
podaný v zákonnej lehote odpor s odôvodnením, došlo k zrušeniu platobného rozkazu, žalobca navrhol
pokračovanie v konaní na miestne príslušnom súde, a preto bola vec postúpená tunajšiemu súdu.

3. Žalovaný v odpore žiadal žalobu zamietnuť. Vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku vo
vzťahu k vydaniu bezdôvodného obohatenia. K vybudovaniu cesty B.( C. D.XXXXX) došlo pred rokom
1966, odvtedy je možné datovať okamih vzniku bezdôvodného obohatenia. Žalobca sa stal vlastníkom
nehnuteľnosti v čase, kedy komunikácia vybudovaná už bola. Poukázal pritom na rozhodnutia súdov,
podľa ktorých stav zastavania pozemku cestnou komunikáciou vylučuje možnosť domáhať sa vydania
bezdôvodného obohatenia za jeho užívanie, nakoľko ide o finančnú náhradu za užívanie vecného

bremena, ktorá je jednorazovou náhradou a neexistuje také ustanovenie právneho predpisu, ktoré by
bránilo tomuto záveru. Poukázal na to, že v danom prípade vzniklo podľa zákona č. 66/2009 Z.z.
zákonné vecné bremeno dňom účinnosti tohto zákona. Uviedol viacero rozhodnutí, ktoré považovali
zhodné nároky za nedôvodné, nakoľko náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenomako opakujúce sa plnenie nemožno priznať. Zhrnul z nich svoju procesnú obranu tak, že za zriadenie
zákonného vecného bremena podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. patri vlastníkovi pozemku finančná
náhrada, primeraná finančná náhrada je však jednorazová a patrí výlučne pôvodnému vlastníkovi (t.

j. vlastníkovi pozemku ku dňu účinnosti zákona - k 1. 7. 2009), a teda nepatrí neskorším vlastníkom.
Nárok na zaplatenie jednorazovej finančnej náhrady sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote
(počítanej odo dňa vzniku vecného bremena). Uviedol tiež, že žalovaný je vlastníkom ciest II. a III. triedy
na území kraja vrátane prejazdných úsekov ciest II. a III. triedy cez obce, podľa § 3d, ods. 2 zákona č.
135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov. Na základe

vykonanej identifikácie pozemku registra "E" C. D. XXXX k.ú. A. s použitím ortofotomapy geografického
informačného systému a rovnako tak katastrálnej mapy, predmetný pozemok sa iba z malej časti
nachádza pod cestnou komunikáciou III/1861 vo vlastníctve žalovaného. Žalovaný taktiež dodal, že
žalobcovi v súvislosti s údržbou komunikácie nevznikajú žiadne náklady, nakoľko o udržiavanie cestnej
komunikácie III/1861 sa na svoje náklady stará žalovaný. Žalobu preto žiadal zamietnuť. Zdôraznil, že v
čase nadobudnutia vlastníctva k pozemku žalobca musel o cestnej komunikácii vedieť, konanie žalobcu

je preto špekulatívne a v rozpore s dobrými mravmi.

4. Žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovaného uvedenou v odpore, konkrétne s aplikáciou § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom
pod stavbami vo vlastníctve obce upravuje zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri

majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a
vyššie územné celky, podľa § 4 tohto zákona ak nemá vlastník stavby ku dnu účinnosti tohto zákona
k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkom stavby dnom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane

práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Užívanie pozemkov zo
strany žalovaného tak predstavuje jednoznačné obmedzenie vlastníckeho práva. Zákon č. 66/2009 Z.
z. neustanovuje žiadnu konkrétnu formu, v akej by mala byť vlastníkovi pozemku poskytnutá náhrada
za obmedzenie vlastníckeho práva. V nadväznosti na uvedené je preto potrebné vychádzať z čl. 20

Ústavy SR v spojení s čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, ako aj zo všeobecnej právnej úpravy
vecných bremien nachádzajúcej sa v Občianskom zákonníku. Podľa týchto predpisov je potrebné
pri obmedzení vlastníckeho práva dbať na to, aby za jeho obmedzenie bola docielená spravodlivá
rovnováha medzi požiadavkami verejného záujmu a záujmami jednotlivca a zohľadnené konkrétne
okolnosti jednotlivých obmedzení vlastníckeho práva. Vecné bremeno má byť v zmysle zákona č.

66/2009 Z. z. zriadené len dočasne, čo potvrdzuje aj dôvodová správa k zákonu č. 66/2009 Z. z.,
v zmysle ktorej nezakladá zriadené bremeno vlastnícke právo k pozemkom a nie je ani definitívnym
riešením. Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v tomto prípade predstavuje náhradu za obdobie
do vykonania konečného usporiadania vlastníckych vzťahov k predmetným pozemkom a účelom
je ochrana vlastníckeho práva počas obdobia do definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov.

Presnejší obraz pomáha utvárať rozhodovacia prax súdov v sporoch, ktorých predmetom je určenie
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva na základe zákona č. 66/2009 Z. z.. V otázke náhrady za
obmedzenie vlastníckeho práva sa rozhodovacia prax súdov prikláňa k možnosti poskytnutia náhrady
aj vo forme opakovaného plnenia a nie jednorazovej náhrady. Takéto stanovisko vyslovil Najvyšší
súd SR v rámci Uznesenia sp. E. X F. X/XXXX zo dňa 23.04.2015: „Ak potom zákon č. 66/2009

Z. z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhania sa usporiadania vlastníckych vzťahov
k pozemkom zaťažených zákonným vecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne na
dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o neexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu núteného
obmedzenia vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú, nemôže byť v súlade nielen s citovanými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Listinou základných práv a slobôd, ale ani s Ústavou Slovenskej

republiky.“

5. Súd nariadil pojednávanie, na ktoré sa dostavili obe strany sporu, ktoré v celom rozsahu zotrvali na
svojich doterajších vyjadreniach.

6. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní poukázal na ust. § 4 zákona č.
66/2009 Z.z. s tým, že žalovaný ako VÚC a jeho obyvatelia využívali a využívajú spornú nehnuteľnosť
resp. jej časť ako cestnú komunikáciu III. triedy č. 1861 a to bez akejkoľvek dohody so žalobcom
resp. jeho právnym predchodcom. Čo sa týka charakteru vecného bremena zriadeného v zmysle cit.zákona vyplýva z jeho ustanovení, že toto má byť zriadené len dočasne, pričom práve náhrada za
obmedzenie vlastníckeho práva predstavuje náhradu za obdobie do vykonania konečného usporiadania
vlastníckych vzťahov k pozemku a účelom je práve ochrana vlastníckeho práva počas obdobia do

definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov. Zákon nestanovuje žiadnu konkrétnu formu, v akej
by mala byť vlastníkovi poskytnutá náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva. Dočasnosť zriadenia
vecného bremena vyplýva taktiež z dôvodovej správy k predmetnému zákonu. S ohľadom na uvedené
ustanovenie zákona pri vzniku vecného bremena vzhľadom na neurčitú dĺžku jeho trvania nie je
možné ani spravodlivo určiť výšku prípadnej jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena.

Ak by bol prijatý záver o jednorazovom charaktere náhrady žalovaný by nebol žiadnym spôsobom
motivovanýkdefinitívnemudoriešeniuvzniknutejsituácie.Vtomtoprípadebolovecnébremenozriadené
zákonom pričom povinný z VB nevie ako dlho bude trvať a kedy zanikne, nakoľko táto skutočnosť
nezávisí vôbec od neho ale práve naopak závisí od oprávneného z vecného bremena. Preto je na
mieste, a aj podstatné, aby sa v takýchto prípadoch neposkytovala jednorazová náhrada za dané
obmedzenie, ale práve naopak, mesačná resp. ročná pravidelná náhrada po dobu trvania daného

obmedzenia. Na rozdiel od primeranej náhrady, ktorá sa poskytuje pri vyvlastnení spravidla jednorazovo
pri nútenom obmedzení treba uvažovať o pravidelných platbách primeranej náhrady počas trvania
núteného obmedzenia. Otázka o charaktere náhrady bola už viackrát riešená v rámci praxe NS SR,
avšak rozdielne. NS SR v rámci uznesenia sp.zn. XXXXX/X/XXXX potvrdil, že vlastníkom pozemku
patrí pri obmedzení jeho vlastníckeho práva náhrada vo forme opakovaného plnenia práve vzhľadom

na neurčitosť dĺžky doby, o ktoré bude vlastnícke právo obmedzené. Týmto názorom dovolacieho súdu
sa následne riadili taktiež súdy nižších inštancií, poukazuje na rozsudok KS Bratislava z 29.05.2018
G.. XXX/XXX/XXXX D. rozsudok KS Banská Bystrica z 26.03.2019 sp.zn. XXXX/XXX/XXXX. Následne
však dovolací súd v inej obdobnej veci sp.zn. XXXX/XXX/XXXX konštatoval, že táto náhrada je len
jednorazová. Teda rozhodovacia prax NS SR nie je jednotná v tom, či sa jedná o jednorazovú alebo

opakujúcu sa náhradu. Následne potom dochádza aj k rozdielnej rozhodovacej praxi na súdoch nižších
inštancií. Poukazuje na čl. 2 CSP o právnej istote a taktiež, že čo sa týka charakteru pozemku,
jedná sa o verejné priestranstvo v zmysle ustanovenia § 2b zák.č. 369/1990 Zb. V tomto smere
poukazuje na rozsudok NS SR sp.zn. XXXX/XX/XXXX zo dňa 31.01.2011, v zmysle ktorého nemožno
spravodlivo požadovať, aby náklady spoločnosti niesol len jednotlivec, ktorého právna (vlastnícka)

sféra je obmedzovaná. Zo zhora uvedených dôvodov je preto správny záver súdu o tom, že „užívanie
pozemku, ktorý je verejným priestranstvom neobmedzeným okruhom užívateľov najmä obyvateľmi obce
je užívateľom odporca“. Žalovaný do dnešného dňa sa nevysporiadal so skutočnosťou, že pokiaľ by aj
bol prijatý záver o jednorazovom charaktere náhrady tak nepreukázal, že k poskytnutiu tejto náhrady aj
skutočne v minulosti došlo a to niektorému z právnych predchodcom žalobcu. Zákon žiadnym spôsobom

neupravuje, či náhrada pokiaľ by bola aj jednorazová patrí len vlastníkovi pozemku v čase účinnosti
zákona, aj pokiaľ si tento náhradu neuplatnil resp. mu nebola zo strany oprávnenej osoby poskytnutá,
či táto patrí aj každému ďalšiemu vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorý si ako prvý po účinnosti predmetného
zákona tento nárok uplatnil. Vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu SR z 12.10.2016 sp.zn. PL ÚS
42/2015, bod 71 a 73. je názoru že táto náhrada patrí každému ďalšiemu vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorý

si po účinnosti zákona túto náhradu ako prvý uplatnil. V neposlednom rade poukazuje na rozhodnutie ÚS
ČR sp.zn. 2049/21 zo dňa 18.01.2022, ktoré vychádza z rovnakého právneho stavu aký v SR ešte stále
platí. V rámci tohto rozhodnutia ústavný súd konštatoval, že pokiaľ dochádza k obmedzeniu ústavne
zaručeného vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tým, že je nehnuteľnosť užívaná zo strany obce resp.
VÚC je možné po tomto subjekte verejného práva vymáhať nárok z titulu bezdôvodného obohatenia.

7. Žalovaný na pojednávaní žiadal žalobu zamietnuť s poukazom na tú skutočnosť, že právna
argumentácia žalobcu bola opakovane odmietaná súdnymi autoritami na úrovni súdu I.a II. inštancie,
Najvyššieho súdu ako aj Ústavného súdu SR, rozhodnutie NS SR XXXXX/X/XXXX, bolo zrušené
nálezom Ústavného súdu a najvyššie súdne autority následne jednotne zaujali stanovisko , že

opakovaná náhrada žalobcovi nepatrí. Nárok na výplatu je len jeden, a má ho ten vlastník zaťaženého
pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, bolo preto vecou pôvodného
vlastníka či si náhradu uplatní alebo nie. Pohľadávka pôvodného vlastníka sa premlčala v trojročnej
premlčacej lehote a uplynula v r. 2012 a preto neobstojí právna argumentácia žalobcu. Výslovne si
náhradu trov konania neuplatnil.

8. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise a na
základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:9. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol v rozhodnom období (19.08.2018 do 19.08.2020), za ktoré
je peňažná suma požadovaná, výlučným vlastníkom pozemku parc. reg. E, parc.č. XXXX, orná pôda o
výmere 51377 m2, pričom uvedené vyplýva aj z LV č. XXXX pre k.ú. A. z rozhodného obdobia. Žalobca

podľa LV č. XXXX pre k.ú. A. nadobudol vlastníctvo k pozemku v roku 2018. Okresný úrad Bánovce
nad Bebravou pod č. V 875/2021 povolil vklad vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti v prospech
spol. COLIN CAPITAL, s.r.o., ktorý nehnuteľnosť kúpil od žalobcu. V konaní tiež nebolo sporné, že
na predmetnom pozemku je umiestnená cestná komunikácia žalovaného III./1861. Sporným medzi
stranami nebolo ani to, že na predmetnom pozemku vzniklo v prospech žalovaného zákonné vecné

bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z., keďže uvedenú skutočnosť obe strany sporu zhodne potvrdili.
Výzvou zo dňa 24.07.2020 žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom
užívania predmetného pozemku bez právneho dôvodu v období od 15.05.2018 do 24.07.2020 v sume
8.898,90 eur. Žalobca upresnil, že výšku náhrady za užívanie predmetnej parcely vypočítal z hodnoty 10
% hodnoty predmetných nehnuteľností určenej znaleckým posudkom č. 034/2018 zo dňa 29.01.2018
vypracovaným Ing. Jozefom Zahradníkom.

10. Podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné
iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

11. Podľa čl. 11 ods. 4 Ústavného zákona č. 23/1991 Z. z., ktorým sa uvádza Listina základných práva

slobôd, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme a
to na základe zákona a za náhradu.

12. Podľa § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo
vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak a to len na základe zákona len na tento

účel a za náhradu.

13. Podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou na
základe závetu, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona.

14. Podľa §151n ods. 1 Občianskeho zákonníka, Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci
v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva
zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria
určitej osobe.

15.Podľa§451Občianskehozákonníka,(1)Ktosanaúkorinéhobezdôvodneobohatí,musíobohatenie
vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

16. Podľa § 100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva
s výnimkou vlastníckeho práva.

17.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

18. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní

pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, tento zákon
upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo
vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa
osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný
celok so stavbou (ďalej len "pozemok pod stavbou").

19. Podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, (1)
Ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté inéprávo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti
tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je
držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o

stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší
územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností
je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému
bremenu. (2) Vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území.

20. Podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, Ak vlastník
domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré
sa zapíše do katastra nehnuteľností.

21. Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie sumy ako nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia, pretože žalovaný užíva pozemok v jeho vlastníctve bez konkrétneho dôvodu, zhodne toto
vyplýva aj z predžalobnej výzvy. Žalobca teda nárok uplatnil ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia získaného užívaním pozemku bez právneho dôvodu. V konaní nebolo sporné, že v
rozhodnom období žalobcovi svedčalo výlučné vlastnícke právo k spornému pozemku a že na ňom
je umiestnená cestná komunikácia v správe žalovaného. Avšak, v konaní obe strany zhodne potvrdili,

a teda sporným nebolo, že na pozemku vzniklo v prospech žalovaného zákonné vecné bremeno v
zmysle § 4 ods. 1 vyššie cit. zákona č. 66/2009 Z.z., a to dňom účinnosti tohto zákona (01.07.2009).
Za takéhoto skutkového stavu teda nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním
pozemku žalobcu žalovaným bez právneho dôvodu nemôže obstáť, pretože žalovaný má tento právny
dôvod na užívanie pozemku, a to práve vznikom už spomínaného zákonného vecného bremena. Hoci

existenciu zákonného vecného bremena žalobca v žalobe netvrdil, no v ďalšom priebehu sporu potvrdil
argumentáciu žalovaného v tom smere, že zákonné vecné bremeno vzniklo, keď aj sám vyhlásil, že tieto
zhodné tvrdenia nie sú sporné. Súd preto nemal dôvod pochybovať o týchto zhodných tvrdeniach a z
nich aj pri rozhodovaní vychádzal. V prejednávanej veci teda nejde o užívanie pozemku bez právneho
dôvodu, ale o užívanie pozemku na základe zákonného vecného bremena (ktorá skutočnosť je právnym

dôvodom užívania pozemku), čo vylučuje možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia za
užívanie takéhoto pozemku. Ani ostatné skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451
Občianskeho zákonníka na vec nedopadajú a z tohto dôvodu žaloba nie je dôvodná.

22. Napriek tomu, že v žalobe bol žalobcom nárok uplatnený ako nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia, súd vychádzajúc napr. z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zb. 7Cdo/25/2018 zo dňa
29.11.2018, nemohol žalobu zamietnuť bez toho, aby preskúmal, či žalobcom tvrdené skutočnosti
nemožno podradiť pod hypotézu niektorej aj inej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy
bolo možné vyvodiť plnenie. Ak strana uviedla rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený
právny nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym

názorom strany sporu, ale je povinný vec posúdiť podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom
zistený skutkový stav dopadajú. Preto súd posúdil nárok aj z toho pohľadu, či by tento nárok nemohol byť
prípadne nárokom vyplývajúcim zo zákonného vecného bremena vzniknutého podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z.z.

23. Zákon č. 66/2009 Z. z. bol prijatý za účelom usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod
stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo
vyššieho územného celku. Z uvedených dôvodov nemožno pri jeho výklade aplikovať iný špeciálny
právny predpis. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona nemožno chápať tak, že by vlastníkovi pozemku do

pridelenianáhradnéhopozemku,resp.dovykonaniapozemkovýchúpravnevznikloprávonaposkytnutie
náhrady za vecné bremeno, ktorým je jeho pozemok zaťažený zo zákona. Bolo by v rozpore so zásadou
ochrany vlastníckeho práva, ak by vlastníkovi pozemku neprislúchala náhrada za zákonom zriadené
vecné bremeno zaťažujúce jeho pozemok. V konaní zostalo však sporné, či žalobcovi prislúcha za
zriadenie zákonného vecného bremena jednorazové plnenie, alebo opakujúce sa plnenie.

24. Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi
predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné
bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné
vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je celkom totožný s režimom zmluvných
vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejde o komplexnú

úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách.
Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou,
občianskoprávnou. Práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena vyplývajú nielen z právnej
úpravy, na základe ktorej vznikli, ale aj zo zákonnej úpravy zákonných vecných bremien. Pokiaľ súčasné
špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, je

potrebné použiť úpravu súkromnoprávnu.

25. Aj keď zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 tohto zákona vzniká za náhradu,
je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a z čl. 20

ods. 4 Ústavy SR. Vecné bremeno vzniká in rem a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého
pozemkubezohľadunazmenuvlastníctva,ataknemožnojehovznikposudzovaťsamostatneukaždého
vlastníka zaťaženého pozemku. Z uvedeného potom vyplýva, že finančná náhrada za vznik vecného
bremenajenepochybnejednorazová,atedanemácharakteropakovanéhoplnenia(renty).Zákonodarca
explicitne neupravil mechanizmus opakujúceho plnenia z práva na primeranú náhradu zo zákonného

vecného bremena. Ak by tento cieľ zákonodarca sledoval, nepochybne by takáto regulácia opakujúceho
sa plnenia bola v zákone presne stanovená. Pokiaľ by v prípade výslovného neuvedenia toho, že sa
jedná o jednorazovú finančnú náhradu v zákone, bol v podstate prevzatý len režim bezdôvodného
obohatenianazvanýakonárokzanáhraduzazriadenievecnéhobremena,bolbytentopostupnelogický,
nakoľko by sa aplikovali všeobecné predpisy ohľadom bezdôvodného obohatenia na právne vzťahy,

ktorésúupravenéšpeciálnymzákonom,ktorýhovoríovznikuvecnéhobremena,pričominštitútvecného
bremena je považovaný za inštitút, ktorého náhrada za zriadenie sa vypláca jednorazovo.

26. Súd pri právnom posúdení, že žaloba nie je dôvodná vychádzal z názoru najvyšších súdnych autorít,
ktoré dospeli opakovane k záveru o jednorazovosti náhrady uplatnenej v režime zákona č. 66/2009 Z.z.,

od ktorého záveru sa súd nemal dôvod odkloniť.

27. Súd vychádzal z uznesenia Najvyššieho súdu SR G.. XXXX/XX/XXXX zo dňa 30.11.2020, v
ktorom bola riešená práve otázka, či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v

zmysle zákona č. 66/2009 Z.z., má nárok na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva aj
opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom týmto zákonom
predpokladaným. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR výslovne konštatoval, že túto istú otázku už riešil
predtým Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. XXXX/XXX/XXXX zo dňa 26.08.2019 a posúdil ju úplne
zhodne, teda dospel tiež k jednoznačnému záveru o jednorazovom charaktere finančnej náhrady. Tiež

uviedol, že obdobnú otázku riešil Najvyšší súd SR v rozsudku z 24.03.2015 sp.zn. XXXX/XX/XXXX,
resp. z 15.04.2016 sp.zn. 3Cdo/49/2014, ktoré sa týkali náhrady za zriadenie vecného bremena podľa §
23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. a vyslovený právny názor je plne použiteľný aj na priznanie náhrady v
režime zákona č. 66/2009 Z.z., keďže rovnako ide o zákonné vecné bremeno a jeho povaha a charakter
ako aj zhodná zákonná konštrukcia tieto obmedzenia vlastníckeho práva spája.

28. Najvyšší súd konštatoval, že § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. označil oprávnenie obcí a vyšších
územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné
bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide
však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok

neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému
celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým
cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré
boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť
dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú

povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce
a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a
zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery
vo vlastníckych vzťahoch. Tak ako zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z. expressis verbisneuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd SR však vo svojom rozhodnutí, G. E..
B. H. XXX/XXXX konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté
podľa§23ods.5vznikálenzanáhradu,jepotrebné,abyvychádzalzčl.11ods.4Listinyzákladnýchpráv

a slobôd. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté
bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd,
teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. E. XXXX/
XX/XXXX). Potom i v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je
primeraná náhrada namieste. O tom, že náhrada patrí, niet pochýb, otázkou už len je, aký má táto

charakter a kto si ju môže uplatniť.

29. Najvyšší súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí, z ktorého súdu v prejednávanej veci vychádzal, ďalej
ohľadom formy tejto náhrady skonštatoval, že ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným
súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5
zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku

ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa §
4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.
j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru
s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a
nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak

ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor
niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, sp. E. XXXX/XX/XXXX
konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena.
Predmetnébremenovzniká"inrem",vzťahujesanakaždéhovlastníkazaťaženéhopozemkubezohľadu

na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého
nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka
mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.
Podstatou predmetného názoru považoval za "ústavne udržateľný" aj ústavný súd v rozhodnutí, sp.zn.

IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti
finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., v ktorých
posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. B. H. XXX/XXXX, B.. H.
XXX/XXXX, B. H. X/XXXX, B.. H. XXX/XXXX), na tom nič nezmenili.

30. V uvedenom rozhodnutí bola náhrada osobitne porovnávaná s úpravou zakotvenou v zákona č.
657/2004 Z.z. o tepelnej energetike. Najvyšší súd dospel k záveru, že ani nález ústavného súdu, sp. zn.
C.. H. XX/XXXX (na ktorý poukazoval v tomto spore tiež žalobca) neovplyvnil vyššie ustálený právny
názor. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 323/2017 nemožno stotožňovať právnu
úpravu zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike, ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu

zazriadenievecnéhobremenaanáhraduzavecnébremenoupravenév§23ods.5zákonaovlastníctve
bytovanebytovýchpriestorov,keďžeupravujúrozličnésituácie,ktorévyjadrujúrôznuformuobmedzenia
v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike
sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku
uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa §

10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej
úprave zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je
určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od účinnosti zákona. Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa
§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku.

31. Súd teda vychádzajúc z názoru najvyšších súdnych autorít dospel k záveru, že nárok na opakovanú
náhradu (v podobe akejsi renty tak, ako si to uplatnil žalobca) za obmedzenie vlastníckeho práva
vlastníkovi pozemku - žalobcovi nepatrí. Táto náhrada ma jednorazový charakter, nemá charakter
opakujúceho sa plnenia. Nárok na výplatu je len jeden a má ho ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý

túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda k účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.,
k 01.07.2009. Vlastníkom pozemku v tejto dobe ale žalobca nebol, čo ani nebolo sporné (napokon z
LV vyplýva, že ho nadobudol až v roku 2018). Bolo preto vecou pôvodného vlastníka, či si uplatní
náhradu alebo nie, v zápornom prípade však nárok na výplatu na nového vlastníka neprechádza a tentosi nemôže uplatňovať náhradu opakovane za konkrétne obdobie svojho vlastníctva. Preto nárok ako
taký neobstojí. Takýto názor v súvislosti so zákonnými vecnými bremenami (v zmysle § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z.z., ktorý režim v celom rozsahu, ako už aj ustálil NSSR platí aj na vecné bremeno podľa

zákona č. 66/2009 Z.z.) ako ústavne akceptovateľný považoval napr. aj Ústavný súd SR sp.zn. I. ÚS
474/2013-20 zo dňa 07.08.2013, sp.zn. I. ÚS 1/2012 zo dňa 11.01.2012.

32. Nakoľko súd vyhodnotil nárok žalobcu ako nedôvodný čo do základu, keď žalobcovi titulom
opakovaného plnenia nárok na plnenie nepatrí, bolo nadbytočné zaoberať sa námietkou premlčania,

ktorú vzniesol žalovaný. Napriek tomu súd konštatuje, že za situácie, ak vecné bremeno vzniká na
základe zákona č. 66/2009 Z.z., pohľadávka vlastníka na náhradu by vznikla najskôr od účinnosti tohto
zákona(ktorápripadlana01.07.2009).Tátosapremlčujev3ročnejpremlčacejdobe,ktorázačalaplynúť
02.07.2009, a teda uplynula v roku 2012. Ak sa vlastník mienil domáhať v súvislosti s obmedzením
vlastníckeho práva náhrady v roku 2021, kedy bola podaná žaloba, táto je celkom premlčaná.

33. Ak žalobca poukazoval na rozhodnutia, ktoré jeho nárok na náhradu pri obmedzení vlastníckeho
práva formou opakovaného plnenia v obdobných sporoch uznali dôvodnými a označoval ich ako
ustálenú prax, súd uvádza, že žalobca citoval opakovane len jedno rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
v tejto veci a síce I. G.. XXXXX/X/XXXX zo dňa 23.04.2015. Súd však uvádza, že toto rozhodnutie, o
ktoré svoj nárok žalobca opiera, bolo zrušené a to nálezom Ústavného súdu SR G.. B. XXX/XXXX-XX E.

dňa 19.01.2016 a vec bola Najvyššiemu súdu SR vrátená na ďalšie konanie. V novom konaní Najvyšší
súdu SR uznesením sp.zn. XXXXX/X/XXXX zo dňa 23.06.2016 mimoriadne dovolanie odmietol. Ak
toto rozhodnutie žalobca označuje za ustálenú prax Najvyššieho súdu SR, takéto označenie preto ani
nemôže obstáť. Naopak, názor, ktorý v spore zaujal súd, vychádza z viacerých vyššie citovaných
aktuálnych rozhodnutí najvyšších súdnych autorít (sp.zn. XXXX/XX/XXXX, G.. XXXX/XXX/XXXX), ktoré

jednotne zaujali stanovisko, že opakovaná náhrada žalobcovi nepatrí, pričom odkazovali aj na iné
skoršie rozhodnutia, ktoré túto otázku posúdili zhodne. Tento názor bol vyjadrený opakovane a to
aj v nových, aktuálnych rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, na ktoré súd vyššie poukázal, a teda
nejedná sa o ojedinele vyjadrený právny názor, a preto ustálenou praxou možno považovať označiť
práve túto líniu, ktorá je konštantná v prospech jednorazovosti náhrady (aj rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR, z ktorých súd vychádzal, riešenie otázky v prospech jednorazovej náhrady označovali za
ustálenú rozhodovaciu prax a názor o náhrade formou opakovaného plnenia označili za odklon od
ustálenej judikatúry). Napokon aj Ústavný súd SR tento názor považoval za ústavne udržateľný, ako to
je konštatované v predmetných rozhodnutiach aj s odkazom na konkrétne rozhodnutia Ústavného súdu
SR. Súd nemal dôvod sa odkloniť od tohto právneho názoru.

34. Napokon, na záver súd ako ďalší svoj argument v prospech jednorazovosti náhrady konštatuje, že sa
mujavíneudržateľné,abysa každýnovývlastníkpozemkudomáhalnáhrady,čobybolomožné,akbysa
pripustila možnosť opakujúcej sa náhrady. Obmedzenie vlastníckeho práva v podobe vecného bremena
k pozemku sa malo a mohlo odraziť v zmluvných podmienkach prevodu vlastníckeho práva k takémuto

pozemku v prospech žalobcu, ktorý nadobudol pozemok takto zaťažený. Ak by každý vlastník mohol
žiadať náhradu za seba vždy za obdobie trvania svojho vlastníctva, otvorilo by to priestor napríklad
aj špekulatívnemu konaniu, kedy by mohlo dochádzať v slede za sebou k opakovaným prevodom na
rôzne subjekty práve s cieľom, aby si každý z nich voči oprávnenému z vecného bremena uplatňoval
na neho pripadajúcu časť náhrady. Súd je toho názoru, že takýto postup nepochybne nebol úmyslom

zákonodarcu. Zákonodarca neupravil mechanizmus opakovaného plnenia pre prípad tohto zákonného
vecného bremena a ak by tento zámer zákonodarca sledoval, je súd toho názoru, že by takto formou
opakujúceho plnenia bol býval v zákone náhradu výslovne a presne upravil. Ani argument žalobcu o
tom, že len v prípade opakovanej formy náhrady je žalovaný motivovaný vyriešiť vzťahy niektorým zo
spôsobov, ktorý zákon č. 66/2009 Z.z. predpokladá, súd nepresvedčil natoľko, aby sa súd odklonil od

ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít. Každá peňažná náhrada, aj jednorazová náhrada
za uvedené obmedzenie vlastníckeho práva, má nepochybne motivačný charakter, nakoľko aj táto je
objektívnym peňažným ekvivalentom zodpovedajúcim miere, rozsahu a charakteru obmedzenia a ak by
si ju oprávnení vlastníci riadne a včas uplatňovali, aj táto by bola spôsobilá primäť dotknuté strany, aby
vzťahy vyriešili inak definitívne. To, že si pôvodný vlastník opomenul túto náhradu včas uplatniť (tvrdil

žalobca, že táto poskytnutá nebola), teraz nemôže byť dôvodom, aby náhradu nad rámec zákonných
medzí súd priznal vlastníkovi ďalšiemu. Ani náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva totiž nemôže
byť priznaná spôsobom, aký nemá oporu v právnych predpisoch.35. Na základe uvedeného vychádzajúc zo všetkých popísaných skutočností súd posúdil žalobu ako
právne nedôvodnú, a preto ju v celom rozsahu zamietol.

36. Súd nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom na preukázanie výšky uplatneného nároku,
nakoľko by bolo nadbytočné zisťovať jeho výšku keďže nárok nebol dôvodný čo do základu.

37. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v konaní plne úspešný, nakoľko

žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, a preto by mal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%. Nakoľko však žalovaný sa na pojednávaní výslovne vyjadril tak, že v prípade úspechu
náhradu trov konania nežiada, súd žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu písomne dvojmo.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1, 2, 3 CSP „odvolacie dôvody“ (ods.1) odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(ods.2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie

súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak
táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(ods.3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP „Novoty v odvolacom konaní“ - prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť
len vtedy, ak
a)sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.