Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 4. apríl 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/246/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021201577
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ina Šingliarová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201577.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iny Šingliarovej a členov

senátu doc. JUDr. Mateja Horvata, PhD., a JUDr. Jozefa Timeka v právnej veci žalobcu: ELNEA, a. s.,
so sídlom Ivánska cesta 10, 821 04 Bratislava, IČO: 35 819 171, zastúpený: Mgr. Mgr. Martin Danišovič,
advokát, so sídlom Drieňová 1/D, 821 01 Bratislava, IČO: 42 137 322, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101294012/2021 zo dňa 21. júla 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta.

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet správneho súdneho poriadku

1. Žalobca sa včas podanou žalobou (20.09.2021) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 101294012/2021 zo dňa 21.07.2021, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava č. 100484083/2021 zo dňa 24.03.2021. Prvostupňovým rozhodnutím správca dane podľa §
68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z. z.“) vyrubil rozdiel dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2020 v sume X.XXX,- €.

II. Priebeh administratívneho konania

2. Správca dane vykonal u žalobcu kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl
2020. O jej výsledku vypracoval protokol č. 100041148/2021 zo dňa 12.01.2021, ktorý zaslal žalobcovi,
pričom zásielka sa vrátila dňa 09.02.2021 ako neprevzatá v odbernej lehote. Dňa 25.02.2021 sa

splnomocnený zástupca žalobcu dostavil na Daňový úrad Bratislava a vyhotovil si fotokópie protokolu
a zápisnice o ústnom pojednávaní. Daňová kontrola bola podľa § 46 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z. z.
ukončená dňom doručenia protokolu, t. j. dňa 05.02.2021. Žalobca doručil dňa 15.03.2021 vyjadrenie
k protokolu. Správca dane zistil, že žalobca si v zdaňovacom období apríl 2020 uplatnil odpočítanie
dane z nadobudnutých tovarov a služieb uvedených na dodávateľských faktúrach, pričom spornou
ostala faktúra č. 200074 za výrobu propagačných materiálov umiestnenie na sieťach, spravovanie
a aktualizáciu za mesiac apríl od spoločnosti Compacto, s. r. o. (ďalej len „sporná faktúra“).

3. Predseda predstavenstva žalobcu A. B. C. uviedol, že pre spoluprácu pre reklamné účely so
spoločnosťou D., s. r. o., sa rozhodol z dôvodu, že E. F. G. (konateľ spoločnosti D., s. r. o.) podniká
v oblasti automobilizmu a jeho webová stránka združuje fanúšikov terénnych áut, automobilizmua tuningu automobilov, kde mal záujem spraviť marketing pre ELNEA, a. s., a zároveň sa dohodol
na reklame na terénnom aute, s ktorým D., s. r. o., robí propagačné akcie po Slovensku. Žalobca
nemal dohodnutú reklamu na webovej stránke H. na určitý čas, ani nebol garantovaný konkrétny počet

vzhliadnutí. A. C. sa vyjadril, že nemá výstupné informácie alebo štatistiky od spoločnosti D., s. r. o.,
o reklame na webovej stránke H. a ani o reklame zo stránky H. „factcoolracing“ (ďalej len „facebooková
stránka“). Ďalej nevedel odpovedať, či sa zvýšila návštevnosť stránky žalobcu a ani aký dopad mala
reklama od spoločnosti D., s. r. o., na nárast tržieb žalobcu. Podľa A. C. predmetom spornej faktúry boli
propagačné materiály, ktoré boli nalepené na terénny automobil značky I., pričom nevedel, komu vozidlo

patrilo. Podľa jeho vyjadrenia reklama ešte len bude plniť dohodnuté podmienky a očakávania, keďže
sa auto bude zúčastňovať na propagačných akciách a tým sa bude šíriť povedomie o žalobcovi.

4. Konateľ spoločnosti D., s. r. o., k spornej faktúre uviedol, že jej predmetom bolo vytvorenie loga
žalobcu u grafika, následná výroba a polepenie na motorové vozidlá, s ktorými mala spoločnosť D., s. r.
o., navštevovať preteky a prezentovať sa tam, avšak kvôli situácii s COVID-19 a protiepidemiologickým

opatreniam sa preteky nekonali. Ohľadom webovej stránky H. sa konateľ spoločnosti D., J., vyjadril, že
správcom stránky je spoločnosť I. K. J., s. r. o., návštevnosť stránky nepozná, náklady na založenie
a prevádzku stránky nevie upresniť. Rovnako facebookovú stránku spravuje pracovník spoločnosti I. K.
J., s. r. o. Na otázku správcu dane, prečo je v danom momente webová stránka nefunkčná a nie je na
nej žiaden obsah, konateľ spoločnosti D., s. r. o., uviedol, že dôvodom je práceneschopnosť správcu

stránky a sústredili sa na obsah na facebookovej stránke. Ďalej uviedol, že nálepka spoločnosti ELNEA,
a. s. je na dvoch prenajatých vozidlách – I. H. B. a K. B., s ktorými do dňa spísania zápisnice nepretekali,
natáčali len propagačné videá či vyhotovovali profesionálne fotografie, ktoré boli zverejnené hlavne na
facebookovej stránke. Nevedel uviesť sumu nákladov za umiestnenie reklamy na vozidlá. Následne
E. G. zaslal e-mail s doplnením že „výrobu propagačných materiálov, ich umiestnenie v elektronických

médiách,akoajvšetkynáležitostistýmspojenézabezpečovalrovnakoakoprežalobcu,takajprevšetky
ostatné spoločnosti, ktorým takéto služby spoločnosť D., s. r. o., poskytla, zamestnanec spoločnosti K.,
J., pán I. L.. To znamená od fotografa, cez výrobu nálepiek, modelky, správcu stránky, atď.

5. Správca dane preveroval reklamu, ktorú mala spoločnosť D., s. r. o., vykonať pre žalobcu.

Facebooková stránka mala ku dňu 13.10.2020 441 sledovateľov a 439 ľuďom sa to páčilo (tzv. „like“).
Stránka bola vytvorená 14.09.2019 a podľa zistení správcu dane v apríli 2020 nebol na danú stránku
priložený žiaden obsah s reklamou pre žalobcu. Prvá zmienka o žalobcovi, a to logo spoločnosti
umiestnenénatzv.„titulnejfotke“jezodňa21.05.2020.Ďalšiazmienkaožalobcovijezodňa13.07.2020,
a to ako nálepka loga žalobcu na motorovom vozidle. Správca dane preveroval aj webovú stránku

H., pričom zistil, že v časti „Galéria“ sú náhodné obrázky nesúvisiace s reklamou pre žalobcu. Ďalej
v časti „Služby“ je uvedený text „lorem ipsum“, ktorý sa využíva pri testovaní layoutu (rozvrhnutia)
stránok,časopisov,letákov.Jetofiktívnytext,ktorýsavyužívanavizualizáciudizajnu,atedaneobsahuje
žiaden reklamný, či propagačný text pre žalobcu. Zmienka o žalobcovi je na celej stránke zo dňa
22.07.2020 vo forme loga uverejneného v časti „Partneri“ pri ostatných spoločnostiach. Logo obsahuje

názov spoločnosti ELNEA, a. s., s podtitulom PRENÁJOM PRIESTOROV. V časti „Videá“ je vidieť, že
na vozidle prezentovanom vo videách nie je logo žalobcu.

6.Povykonanomdokazovanísprávcadanekonštatoval,žežalobcanesprávneposúdiljemufakturované
reklamno-propagačné služby a nesprávne uplatnil odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/

zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v preverovanom zdaňovacom období
(ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“). Správca dane uviedol, že žalobca nepredložil žiadne dôkazné
materiály o druhoch, rozsahu a cene jednotlivých propagačných materiálov. Konateľ dodávateľskej
spoločnosti D., s. r. o., nevedel upresniť sumu nákladov, ktorá bola vynaložená na umiestnenie reklamy
– nálepiek na vozidlá. Správca dane zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dôkazov k existencii prijatých

plnení, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane v zdaňovacom období apríl 2020, a to najmä právo
odpočítať daň z nákupu služieb na základe faktúry č. 200074 zo dňa 20.05.2020, dátum dodania
30.04.2020, základ dane vo výške 9.000,- €, 20 % DPH vo výške 1.800,- € za výrobu propagačných
materiálov, umiestnenie na sieťach, spravovanie a aktualizáciu za mesiac apríl. Žalobca doručil dňa
12.11.2020 (po stanovenej lehote) odpoveď na výzvu, v ktorej uviedol, že práce z faktúry č. 200074

boli vykonané na základe objednávky vystavenej žalobcom dňa 11.03.2020. Predmetnej objednávke
predchádzalaponukaprácodspoločnostiD.,s.r.o.,zodňa02.03.2020.Medzižalobcomaspoločnosťou
D., J., došlo k návrhu na uzavretie zmluvy a následnou akceptáciou tohto návrhu došlo k uzavretiu
zmluvy. O tom, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, svedčia listinné dôkazy, a to ponuka prácod spoločnosti D., J., zo dňa 02.03.2020, objednávky prác od žalobcu zo dňa 11.03.2020, fotografické
podklady zo stránky H. a facebookovej stránky a výpis z účtu svedčiaci o tom, že za dodané služby bolo
zaplatené. Výsledkom vykonaných reklamných prác sú fotografie, ktoré boli umiestnené na webovej

stránke H. a facebookovej stránke v kontrolovanom zdaňovacom období a ktoré slúžili na propagáciu
žalobcu.

7. Platiteľ, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný
preukázať, že zdaniteľný obchod uvedený na faktúre bol reálne uskutočnený. Faktúra sama o sebe nie

je preukázaním realizácie obchodnej transakcie, keďže listinný dôkaz nie je bez preukázania skutkovej
podstaty dôkazom o tom, že určité plnenie bolo aj osobou uvedenou na dokladoch uskutočnené.
Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí dospel k záveru, že žalobca nepredložil relevantné dôkazy
preukazujúce reálnosť obchodu, teda, že služba bola reálne dodaná spoločnosťou D., s. r. o., a to
i napriek tomu, že konateľ spoločnosti D., J. uskutočnenie potvrdil, pričom svoje tvrdenie nepreukázal
riadnymi relevantnými dôkazmi. Žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil s konštatovaním, že

platiteľ, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dane, musí podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004
Z. z. nadobudnuté tovary a služby použiť pre svoje zdaniteľné plnenia. Túto skutočnosť žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal, nepredložil ani jediný dôkaz o naplnení znenia tohto ustanovenia, t. j. že dodal
tovary alebo služby, ktoré sú v priamej nadväznosti s nadobudnutými plneniami, z ktorých si platiteľ
uplatnil odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období. Žalobca nepredložil žiadne dôkazné

materiály o druhoch, rozsahu a cene jednotlivých propagačných materiálov. Žalobca nepreukázal
opodstatnenosť nadobudnutia „reklamno-propagačnej služby“ a ich použitie pre svoje zdaniteľné
plnenia.

III. Žaloba

8. V podanej žalobe žalobca namietal nesprávne skutkové a právne posúdenie služieb, ktoré mu boli
poskytnuté zo strany spoločnosti D., s. r. o., keď Daňový úrad Bratislava poskytnuté služby posúdil
ako sponzoring, so záverom, že sponzorstvo nie je daňovým výdavkom, a teda žalobca si nemohol v
súvislosti s poskytnutými službami odpočítať daň. Ďalej namietal, že Daňový úrad Bratislava uviedol ako

ďalší z dôvodov na nepriznanie nároku na odpočítanie dane, že žalobca jednoznačným a vierohodným
spôsobom nepreukázal, že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údaje uvedené
v daňovom priznaní, sú úplné a správne. Daňový úrad Bratislava taktiež v odôvodnení prvostupňového
rozhodnutia tvrdil, že žalobca nepreukázal opodstatnenosť nadobudnutia reklamnej – propagačnej
služby a jej využitie pre svoje zdaniteľné plnenia. Podľa názoru žalobcu sa žalovaný nedostatočne

vysporiadal s námietkami uvedenými v odvolaní voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu. V tejto
súvislosti poukázal na § 74 a § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.

9. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že v súvislosti s ustálením skutkového a právneho stavu
pri posúdení charakteru predmetných služieb (z pohľadu posúdenia či išlo o sponzorstvo alebo

reklamu) bolo potrebné vychádzať z dôkazov, ktoré boli vykonané v rámci daňovej kontroly. K
predmetnej otázke boli zo strany Daňového úradu Bratislava vykonané výsluchy štatutárneho orgánu
žalobcu a štatutárneho orgánu spoločnosti D., J.. Z výsluchov štatutárnych orgánov oboch spoločností
jednoznačne vyšlo najavo, že predmetný zmluvný vzťah (medzi žalobcom ako objednávateľom služieb
a spoločnosťou D., J., ako poskytovateľom služieb) vznikol z dôvodu záujmu žalobcu o poskytnutie

reklamných služieb zo strany spoločnosti D., s. r. o., v prospech žalobcu. Štatutárny zástupca žalobcu
výslovne uviedol, že malo ísť o reklamu, ktorá bola zacielená na potencionálnych záujemcov o
prenájom administratívnych priestorov vo vlastníctve žalobcu. Taktiež konateľ spoločnosti D., J., E.
F. G. jednoznačne uviedol, že zmluvný vzťah sa týkal dodania reklamných služieb. Ani jedna zo
zmluvných strán ako dôvod vzniku zmluvného vzťahu neuvádzala sponzoring. Predmetné dôkazy boli v

úplnom súlade s vykonanými listinnými dôkazmi (ponuka prác a objednávka) a dôkazmi preukazujúcimi
poskytnutie služieb (screenshoty), z ktorých taktiež vyplynulo, že záväzkový vzťah medzi žalobcom a
spoločnosťou D., J., jednoznačne súvisel s poskytovaním reklamy. Žalobca má za to, že počas daňovej
kontroly nebol vykonaný jediný dôkaz, ktorý by mohol byť oporou pre záver o vzniku sponzorského
vzťahu (namiesto dodania reklamných a propagačných služieb). Za daného dôkazného stavu nie je

zrejmé, ako mohol nielen žalovaný (ale aj Daňový úrad Bratislava) dospieť k skutkovým záverom o
sponzoringu. Tak žalovaný (ako aj Daňový úrad Bratislava) z pohľadu posúdenia vykonaných dôkazov
(výsluchy štatutárnych zástupcov a vyššie uvádzané listinné dôkazy) absolútne neuviedli, ako sa s
vykonanými dôkazmi vysporiadali. Žalovaný sa nevysporiadal s odvolacou námietkou žalobcu, že zvykonaných dôkazov jednoznačne vyšlo najavo, že posudzovaný záväzkový vzťah sa týkal poskytnutia
reklamných a propagačných služieb. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako za
naznačenej jednoznačnej skutkovej situácie žalovaný dospel k záveru, že predmetný zmluvný vzťah

sa týkal sponzoringu. Ak obaja účastníci zmluvného vzťahu tvrdili, že tento uzavreli v súvislosti s
poskytovaním reklamy a tejto skutočnosti zodpovedali aj listinné dôkazy, potom záver žalovaného, že
daný zmluvný vzťah vznikol v súvislosti s poskytovaním sponzoringu, je záverom arbitrárnym, ničím
nepodloženým a teda nezákonným. Žalovaný prijal záver o tom, že sponzorovaným subjektom malo byť
predmetné motorové vozidlo, na ktorom sa nachádzal polep s obchodným menom a predmetom činnosti

žalobcu. V súvislosti so sponzoringom v žiadnom prípade nemožno uvažovať o sponzorstve hmotnej
veci, keďže sponzorské sa poskytuje konkrétnej fyzickej osobe. Podľa názoru žalobcu sa žalovaný
nevysporiadal s námietkami, ktoré sa týkali posúdenia vzťahu reklamy a sponzoringu. Žalobca v tejto
súvislostipoukázalna§2ods.1písm.a/apísm.b/zákonač.147/2001Z.z.a§19ods.2písm.k/zákona
č. 595/2003 Z. z. Z týchto ustanovení podľa žalobcu vyplýva, že reklamou na účely zákona č. 147/2001
Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. 147/2001 Z. z.“) a prípustným výdavkom podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení
neskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákonč.595/2003Z.z.“)sapovažujeajprezentáciatýkajúcasavýlučne
obchodného mena. Z dôkazov vykonaných počas daňovej kontroly bolo jednoznačne preukázané,
že žalobca jednoznačne mal záujem (a tak aj konal pri uzatváraní zmluvného vzťahu, v súvislosti
s ktorým dodávateľ D., s. r. o., vystavil faktúru č. 200074) prezentovať pred potenciálnymi klientmi

jednak svoju spoločnosť označenú pod obchodným menom (ELNEA, a. s.) a zároveň služby, ktoré
spoločnosť poskytuje (služby spočívajúce v prenájme priestorov). Uvedené skutočnosti boli nesporné,
pričom žalovaný ako aj Daňový úrad Bratislava si boli vedomí skutočnosti, že predmetom činnosti
žalobcu je prenájom administratívnych priestorov. Žalovaný sa však opätovne námietkami žalobcu
voči prvostupňovému rozhodnutiu nezaoberal a svoje skutkové a právne závery o údajnom vzťahu

sponzoringu vyvodil zo svojich právnych záverov týkajúcich sa reklamy, ktoré však sú v rozpore so
zákonom č. 147/2001 Z. z. a tých ustanovení zákona č. 595/2003 Z. z., ktoré sa týkajú uplatniteľnosti
vynaložených výdavkov. Žalobca namietal, že žalovaný za situácie, že v prejednávanom prípade išlo
okrem prezentácie obchodného mena žalobcu (čo je samo o sebe postačujúce pre vyvodenie záveru
o reklame) aj o prezentáciu činnosti žalovaného (služby spočívajúce v prenájme priestorov), v rozpore

so zákonom dospel k právnemu záveru o sponzoringu. Na prejednávanú vec nemožno použiť závery
z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7As/88/2010. Žalobca má za to, že
poskytnuté služby jednoznačne zodpovedali zákonnému charakteru reklamy. Predmetom poskytnutých
reklamných a propagačných služieb podľa žalobcu bola jednoznačne prezentácia spoločnosti žalobcu
a zároveň prezentácia služieb, ktorými sa spoločnosť zaoberá (prenájom priestorov). Uvedené je

zrejmé, z rozsahu poskytnutých služieb, ktorým zodpovedala propagácia spoločnosti žalobcu a jeho
podnikateľskej činnosti na webovej stránke K., na facebookovej stránke a prostredníctvom výroby
loga a reklám umiestňovaných na terénne autá. Nič na tom nemení ani fakt, že predmetná reklama
bola zverejnená na motorových vozidlách, ktoré sa podľa tvrdenia žalovaného nezúčastnili žiadnych
pretekov, a teda ani z tohto dôvodu nemohlo ísť podľa žalovaného o reklamu. Žalobca upozornil na

to, že predmetné motorové vozidlá sa nezúčastnili žiadnych pretekov z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej
situácie pandémie Covid-19 a s tým súvisiacich obmedzujúcich opatrení.

10. Žalovaný ako ďalší dôvod pre popretie práva žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
z dodávateľskej faktúry č. 200074 od spoločnosti D., s. r. o., uviedol, že žalobca v súlade s § 49

ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. nepreukázal, že nadobudnuté služby (reklamu) použil pre
svoje zdaniteľné plnenia ako platiteľ. Žalovaný uviedol, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz o tom,
že by v súvislosti s poskytnutou reklamou získal nových zákazníkov oproti obdobiu, kedy nevyužíval
takýto druh reklamy. Predmetná argumentácia žalovaného opätovne vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., podľa ktorého platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú

je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. K
uvedenému žalobca poukázal na právne závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pod sp. zn.: 1Sžf/64/2016, podľa ktorého aj reklama, ktorá síce priamo neviedla k uzavretiu
nových zmlúv (s novými klientmi), môže byť považovaná za zdaniteľný obchod použitý na dodávky
tovarov a služieb platiteľa, pokiaľ prijaté reklamné služby na vstupe spĺňajú definíciu reklamy a sú

čo do rozsahu, vynaložených nákladov, miesta a spôsobu prezentácie, prípadne ďalších relevantných
okolností, primerané podnikateľskej činnosti platiteľa. Najvyšší súd SR ďalej uviedol, že podmienkou
odpočítania dane na strane platiteľa nie je posudzovanie efektívnosti výsledkov reklamy. Žalovaný k
aplikácii predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uviedol, že závery z predmetného rozhodnutianemožno na prejednávanú vec použiť, pretože žalovaný sa pridržiaval svojich záverov, že zmluvný vzťah
medzi žalobcom a spoločnosťou D. J., sa netýkal reklamy, ale sponzoringu.

11. Žalovaný taktiež ako ďalší z dôvodov pre popretie práva žalobcu na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty uviedol, že žalobca (daňový subjekt) nepredložil dostatočné dôkazy o prijatí reklamných
služieb v deklarovanom rozsahu na faktúre č. 200074. Uvedený záver podľa názoru žalobcu z
dokazovania vykonaného prostredníctvom daňovej kontroly nevyplynul. Naopak z dôkazov vykonaných
počas daňovej kontroly bolo preukázané, že zo strany spoločnosti D., s. r. o., došlo k vyhotoveniu

grafického návrhu loga (zahrňujúceho obchodné meno žalobcu a prezentáciu činnosti žalobcu –
prenájom priestorov), reklama propagujúca žalobcu bola umiestnená na webovej stránke K., na
facebookovej stránke, boli vyrobené a aplikované polepy na dve motorové vozidlá, pričom len z
dôvodu so situáciou v súvislosti s Covid 19 sa predmetné motorové vozidlá nemohli zúčastniť žiadnej
propagačnej akcie, keďže v zmysle príslušných opatrení Úradu verejného zdravotníctva nebolo možné a
ani dovolené žiadne akcie organizovať. Námietka žalovaného, že štatutárny zástupca žalobcu nevedel,

komu patrili motorové vozidlá, na ktorých bola umiestnená reklama, nemá žiadnu právnu relevanciu,
keďže predmetom prezentácie a reklamy nebol príslušný vlastník motorových vozidiel, ale obsah
viditeľný a nachádzajúci sa týchto vozidlách.

12. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný sa v súvislosti s odvolaním žalobcu voči

prvostupňovému rozhodnutiu stotožnil so závermi Daňového úradu Bratislava, podľa ktorých v
rozhodnom období (apríl 2020) sa na webovej stránke K. nemala nachádzať žiadna reklama alebo
akýkoľvek odkaz na spoločnosť žalobcu, z čoho bol následne vyvodený záver o neposkytnutí
fakturovaných služieb. Predmetný záver, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, je nesprávny a ako taký je v
rozpore s príslušným administratívnym spisom (§ 191 ods. 1 písm. f/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny

súdny poriadok v znení neskorších predpisov /ďalej len „SSP“/). Uvedený záver nezodpovedá dôkazom,
ktoré žalobca predložil správcovi dane počas vykonávania daňovej kontroly. Žalobca prostredníctvom
svojho podania zo dňa 12.11.2020 ako dôkazy predložil dve fotografie vo forme screenshot zobrazujúci
obsah vyššie označených stránok, pričom z predmetných fotografií vyplýva, že minimálne v období
od 16.04.2020 sa na stránke H. a na facebookovej nachádzal obsah s logom daňového subjektu

„ELNEA, a. s. Prenájom priestorov“. S uvedenou skutočnosťou, ktorá je pre posúdenie celého prípadu
podstatná, keďže preukazuje poskytnutie reklamných a propagačných služieb v rozsahu deklarovanom
faktúrou, sa nezaoberal ani Daňový úrad Bratislava a odvolacou námietkou žalobcu týkajúcej sa
tejto skutočnosti sa nezaoberal ani žalovaný. Žalovaný sa len bez bližšieho zdôvodnenia odvolal na
údajné tvrdenie správcu dane, ktoré malo byť prezentované v prvostupňovom rozhodnutí a podľa

ktorého dané dôkazy nemali žiaden vplyv na závery správcu dane. Žalobca má za to, že takýto záver
správcu dane sa v prvostupňovom rozhodnutí nenachádza. Naopak, žalobca má za to, že dôkazy
ktoré predložil prostredníctvom podania zo dňa 12.11.2020 neboli správcom dane vyhodnotené a
predmetnými dôkazmi sa bližšie nezaoberal ani žalovaný. Ako bolo uvedené vyššie, išlo o dôkazy
preukazujúce poskytnutie reklamných a propagačných služieb, pričom tieto dôkazy priamo vyvracali

skutkový záver správcu dane, že v rozhodnom období (apríl 2020) sa na stránkach K. nemala nachádzať
žiadna reklama alebo akýkoľvek odkaz na spoločnosť žalobcu. Ak teda žalovaný a správca dane tvrdia,
že nebolo zo strany žalobcu preukázané poskytnutie reklamných a propagačných služieb, takýto záver
nemá oporu v administratívnom spise.

13. Rozhodnutie ako je uvedené vyššie obsahuje viacero dôvodov v súvislosti s popretím práva
žalobcu na odpočítanie dane. Okrem argumentu o sponzoringu, žalovaný vyslovil aj záver o tom, že
prostredníctvom daňovej kontroly neboli predložené dostatočné dôkazy o reálnosti obchodu a o prijatí
reklamných služieb v deklarovanom obsahu. Z odseku 2 na str. 10 prvostupňového rozhodnutia je
však uvedený záver správcu dane podľa ktorého: „Podľa názoru správcu dane a podľa dôkazov, ktoré

si vyhotovil v obrazovej forme z webovej stránky a facebookovej schránky, bola fakturovaná suma
neprimeraná rozsahu poskytovanej služby“. Z uvedeného je zrejmé, že tak žalovaný ako aj Daňový
úrad Bratislava si boli vedomí poskytnutia reklamnej a propagačnej služby. Z predmetného záveru
možno podľa žalobcu vyvodiť, že tak správca dane ako aj žalovaný mali teda preukázané poskytnutie
reklamných a propagačných služieb, spornou sa im videla len fakturovaná suma, ktorá mala byť

neprimeraná k rozsahu poskytnutej službe. Aj uvedený rozpor v záveroch o poskytnutí deklarovaných
služieb svedčí podľa žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia.14. Žalovaný prostredníctvom rozhodnutia prezentuje záver, že žalobca nesplnil zákonné podmienky
pre odpočítanie dane podľa zákona č. 222/2004 Z. z. Z § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. vyplýva,
že právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo

službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov
a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7, t. j. za
splnenia podmienky, že prijaté plnenia použije na ním uskutočnené dodávky, ktoré podliehajú zdaneniu.
Žalobca má za to, že záver žalovaného o nesplnení podmienok pre odpočítanie dane je nesprávny.
Žalobca splnil všetky podmienky pre odpočítanie dane. Žalobca opätovne poukazuje na skutočnosť, že

z pohľadu predmetu svojej činnosti neposkytuje žiadne služby a dodávky tovarov, ktoré sú oslobodené
od DPH. Žalobca vykonáva podnikateľskú činnosť spočívajúcu v prenájme administratívnych priestorov
čo je služba, ktorá je síce oslobodená od DPH, ale žalobca sa v súlade s § 38 ods. 5 zákona č. 222/2004
Z. z. rozhodol, že nájom priestorov oslobodený od dane nebude. Žalobca teda v žiadnom prípade
nemohol prijaté reklamné služby použiť na iný účel, než na dodávky služieb ako platiteľ. Reklamné
a propagačné služby majú jednoznačne súvis s podnikateľskou činnosťou žalobcu. Prostredníctvom

daňovej kontroly bolo jednoznačne zistené, že žalobca je vlastníkom administratívnej budovy, ktorú
využíva pri svojej podnikateľskej činnosti, výlučne za účelom prenájmu svojim klientom. Reklamné
služby boli objednané a poskytnuté za účelom propagácie spoločnosti žalobcu a jeho podnikateľskej
činnosti s cieľom dosiahnuť zvýšenie povedomia potencionálnych klientov ako záujemcov o prenájom
administratívnych priestorov vo vlastníctve žalobcu. Uvedené nakoniec zodpovedá aj právnym záverom

v Rozhodnutí uvádzaných rozhodnutí ESD týkajúcich sa reklamných služieb na účely DPH – C -
68/92, C - 73/92 a C – 30/09. Ak žalovaný na podporu svojich právnych záverov uvádza rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3Sžfk/42/2012, tak závery vyslovené v tomto rozhodnutí nie je možné v
tomto prípade použiť, keďže závery sa týkajú úplne iného skutkového stavu. V predmetnej veci daný
sťažovateľ nebol v zmysle záverov Najvyššieho súdu SR subjektom ktorého činnosť, tovary alebo

samotná spoločnosť by bola prezentovaná alebo propagovaná, naopak, v danej veci bol sťažovateľ
subjektom ktorý príslušné spoločenské podujatie propagoval, t. j. sťažovateľ nebol podľa záverov súdu
propagátorom svojich výrobkov, ale bol propagátorom určitého podujatia. V tejto právnej veci bola
situácia odlišná, na spoločenských podujatiach a v elektronickom priestore internetu bola propagovaná
spoločnosť žalobcu a predmet jeho činnosti – prenájom priestorov. K výkladu použitia reklamných a

propagačných služieb pre zdaniteľné plnenia žalobcu žalobca odkázal na právne závery vyslovené
vo vyššie označenom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.: 1Sžf/64/2016
a poukázal aj na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
3Sžf/66/2007, podľa ktorého „v prípade preukazovania vecnej súvislosti nákladov vynaložených na
reklamu s uskutočňovanými zdaniteľnými plneniami daňového subjektu sa priame dôkazy uplatňujú v

obmedzenej miere. Miera ovplyvnenia ľudského správania sa reklamou nie je exaktne merateľná.“

15. K tvrdeniu žalovaného, že nebolo preukázané reálne dodanie reklamných a propagačných služieb
zo strany spoločnosti D., J., žalobca uviedol, že počas daňovej kontroly predložil všetky dôkazy,
prostredníctvom ktorých preukázal, že medzi ním a spoločnosťou D. s. r. o., došlo k uzavretiu zmluvy,

ktorej predmetom bolo poskytnutie reklamy, že boli zo strany spoločnosti D. s. r. o., vykonané úkony k
poskytnutiu reklamy v požadovanom rozsahu a požadovaným spôsobom, že reklama bola poskytnutá,
a že daňový subjekt za poskytnutú službu riadne zaplatil dohodnutú cenu. Išlo o nasledovné dôkazy:
ponuka prác od firmy D., s. r. o., zo dňa: 02.03.2020, objednávka prác od spoločnosti Elnea a. s. zo
dňa: 11.03.2020, fotografické podklady zo stránky K. a facebookovej stránky, faktúra č. 200074, výpis

z účtu daňového subjektu svedčiaci o tom, že za dodané služby bolo zaplatené. Taktiež počas daňovej
kontroly bolo zistené, že boli vykonané polepy označenia obchodného mena a činnosti spoločnosti
žalobcu na dve motorové vozidlá. Taktiež bolo preukázané, že zo strany spoločnosti D., s. r. o., boli v
súvislosti s reklamou a propagáciou vyhotovené fotografie motorových vozidiel zahrňujúce označenie
spoločnosti žalobcu s predmetom podnikania, ktoré následne boli zverejnené prostredníctvom stránky

H. a na facebookovej stránke. Obsah a správnosť predkladaných dôkazov prostredníctvom výsluchov
boli potvrdené v rámci výsluchov zo strany štatutárnych orgánov žalobcu a spoločnosti D., J., A.
C. a E. G.. Z naznačených skutočností má žalobca za to, že uniesol dôkazné bremeno o reálnom
poskytnutí reklamnej služby. Žalobca tiež poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.: 3Sžf/1/2011, podľa ktorého ak daňový subjekt disponuje

existencioumateriálnehoplnenia,faktúrouaprílohamispodrobnýmpoložkovitýmopisomdruhuacenyu
dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno k skutočnostiam
existencie zdaniteľného plnenia. Nie je zrejmé, na základe akých dôkazov správca dane a následne
aj žalovaný vyvodili, že nebolo preukázané reálne poskytnutie služieb. Ak tak urobili z dôvodu, žeštatutárny orgán žalobcu nevedel počas výsluchu vyhodnotiť účinok reklamy, čo do počtu kliknutí
na web stránku spoločnosti žalobcu, že nevedel označiť vlastníka motorových vozidiel, na ktorých
boli realizované polepy (čo samo o sebe je dôkazom, že išlo o reklamu a nie sponzoring ako tvrdí

žalovaný, keďže sponzorstvo sa týka a poskytuje vždy v prospech konkrétne vybratého subjektu napr.
konkrétnemu pretekárovi, kým v rámci reklamy nie je vlastník automobilu podstatný, keďže automobil
je len nosič obsahu reklamy), žalobca má za to, že predmetné námietky žalovaného nemajú žiadnu
právnu relevanciu k uneseniu dôkazného bremena, že reklamné služby boli reálne poskytnuté. Taktiež
má žalobca za to, že žalovaný nemôže na ťarchu žalobcu vykladať prípadnú nevedomosť svedka

E. G. týkajúcu sa vynaloženia nákladov za reklamu, resp. nemožno na ťarchu žalobcu vykladať, že
svedokE.G.nebolpodľažalovanéhoschopnýpreukázaťsvojetvrdeniauvedenévosvedeckejvýpovedi.
Žalobca má za to, že takúto skutočnosť nemožno vykladať na ťarchu daňového subjektu, keďže daňový
subjekt za konanie iných daňových subjektov nezodpovedá a ani nemá povinnosť a reálnu možnosť
zabezpečovať plnenie súčinnosti iných daňových subjektov so správcom dane, alebo akokoľvek vplývať
na iné daňové subjekty, aby tieto riadne plnili svoje povinnosti voči správcovi dane. Žalobca taktiež

poukázal na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
3Sžf/1/2010, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky jednoznačne konštatoval, že daňovému subjektu
zákon nedáva žiadne právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich
dodávateľov a stavu ich povinných evidencií.

IV. Vyjadrenie žalovaného

16. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť. Zotrval na dôvodoch
napadnutého rozhodnutia a poukázal na to, že s konkrétnymi odvolacími námietkami sa zaoberal
a dostatočne sa s nimi vysporiadal. Pri kontrole sa zameral predovšetkým na skutkový stav veci a na

realitu vecného plnenia zdaniteľného obchodu, ktorý bol deklarovaný na predloženej faktúre. Žalovaný
ako aj správca dane vyhodnotili službu, ktorá bola žalobcovi poskytnutá, za sponzoring a nie za
poskytnutie reklamných služieb aj napriek tomu, že pojem „reklamné služby“ bol prezentovaný v zmluve
aj na faktúre. Žalovaný svoje úvahy oprel o § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. a o rozsudok NS SR
sp. zn. 3Sž/17/2014 zo dňa 24.02.2015. Žalovaný tak prijal záver, že v danom prípade nešlo o reklamu,

ale poskytnutie sponzorského príspevku platiteľom. Sponzorský príspevok však nie je predmetom dane
z pridanej hodnoty.

17. Správca dane pri výkone kontroly zistil, že na facebookovej stránke „K.“, v informáciách sú uvedené
kontaktné údaje s odkazmi na mailovú adresu K. a na webovú stránku M.. Zmienka o žalobcovi bola na

týchto stránkach prezentovaná ako nálepka loga žalobcu na neidentifikovateľnom motorovom vozidle.
Správca dane tiež zistil, že na webovej stránke H. v časti „Galéria“ boli náhodné obrázky nesúvisiace
s reklamou pre žalobcu. Zmienka o žalobcovi je na celej stránke zo dňa 22.07.2020 len vo forme loga
uverejneného v časti „Partneri“ pri ostatných spoločnostiach. Logo obsahuje názov spoločnosti ELNEA,
a. s., s podtitulom PRENÁJOM PRIESTOROV. Ďalej v časti „Videá“, bolo prezentované vozidlo, ale logo

žalobcu na ňom prezentované nebolo.

18. Dôkazy, ktoré predložil žalobca v priebehu výkonu kontroly a to dve fotografie vo forme screenshot
zobrazujúci obsah vyššie označených stránok, pričom z predmetných fotografií podľa žalobcu vyplýva,
že minimálne v období od 16.04.2020 sa na stránke H. a na facebookovej stránke nachádzal obsah

s logom daňového subjektu „ELNEA, a. s. Prenájom priestorov“. Skutočnosť, že predmetom plnenia
faktúry č. 200074 bolo vytvorenie loga spoločnosti ELNEA, a. s., u grafika, výroba a polepenie na
motorové vozidlá, s ktorými mala spoločnosť D. s. r. o., navštevovať preteky a prezentovať sa tam,
avšak kvôli situácii s Covid-19 a protiepidemiologickým opatreniam sa preteky nekonali, nie je podľa
žalovaného fakt, že išlo o poskytnutie reklamy. V danom popisovanom prípade, podľa obsahu polepu

„ELNEA a. s. Prenájom priestorov“, ktorý bol umiestnený na motorovom vozidle, žalovaný nadobudol
dojem, že ide o sponzorský odkaz, ktorý obsahuje informáciu, kto je sponzorom daného motorového
vozidla.

19. Žalovaný svoje právne posúdenie vzťahu medzi reklamou a sponzorstvom opieral o rozsudok

NS SR sp. zn. 3Sžfk/42/2017 a na závery Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozsudok vo veci
C-30/09 Inter-Mark Group), ktorý vo svojej judikatúre opakovane definoval reklamné služby, za ktoré
je na účely DPH možné považovať „činnosť na podporu predaja, ak zahŕňa rozširovanie správy
určenej na informovanie verejnosti o existencii alebo o kvalitách výrobku alebo služby s cieľomzvýšiť ich predaj.“ Obdobne definoval reklamu v rozhodnutiach C-68/92 a C-73/92, podľa ktorých
koncepcia reklamy nevyhnutne zahŕňa šírenie správy, ktorej cieľom je informovať spotrebiteľov o
existencii a kvalite určitého výrobku alebo služby s cieľom zvýšiť ich predaj. Žalovaný uviedol, že

prihliadnuc na charakter a účel facebookovej stránky „factcoolracing“ a polepu motorových vozidiel,
s ktorými mala spoločnosť D. J., navštevovať preteky, nemožno uvedené charakterizovať ako
platformu typickú pre reklamné účely, slúžiace na prezentáciu podnikateľských služieb, s cieľom
ich uplatnenia na trhu s následnou možnosťou nadväzovania a uzatvárania obchodných vzťahov
medzi návštevníkmi internetových stránok, prípadne potencionálnymi zúčastnenými podnikateľskými

subjektami a spotrebiteľskou verejnosťou na automobilových pretekoch, ktoré sa ani nekonali. Možno to
tiež konštatovať v súvislosti s predmetom a osobitosťou podnikania žalobcu ako poskytovateľa prenájmu
administratívnych priestorov a charakteru internetových stránok, ako sú www.factcoolracing.com
a facebooková stránka. Aj rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn.
7As/88/2010 poukazuje na to, že základným účelom sponzorovania je vytvorenie dobrého mena, povesti
právnickej či fyzickej osoby, jej prestíže, imidžu, či kvality jej výrobkov, tzv. „goodwill“. Sponzorstvom

sa prostredníctvom nemateriálnych prvkov zvyšuje hodnota príslušnej firmy (napr. dobré meno, dobrá
povesť). Práve takýto typ prezentácie svojej činnosti realizoval aj žalobca ako na facebookovej
stránke „K.“, tak aj prostredníctvom polepu motorových vozidiel, s ktorými mala spoločnosť D.,
s. r. o., navštevovať preteky. Žalovaný trvá na záveroch prijatých v žalobcom napadnutom rozhodnutí,
že reklama v porovnaní so sponzorským odkazom vplýva na verejnosť agresívnejšími výrazovými

prostriedkami, intenzívnejšími a spravidla priamo sa snaží presvedčiť ku kúpe produktu (tovaru, služby)
a to tak, že vychvaľuje konkrétne vlastnosti výrobku, služby, taktiež ich môže v medziach zákona
porovnávať s konkurenciou a pod. Čiže reklama nepropaguje len dobré meno sponzora, ale prezentuje
jeho produkt k predaju. Sponzorovaním si sponzor vytvára „goodwill“, povedomie u diváka, možno v
budúcnosti jeho zákazníka, prezentuje existenciu svojej firmy, predmet činnosti a v podstate výsledkom,

cieľom sponzora je vo väčšine prípadov, aby mohol následnou adekvátnou reklamou presvedčiť
verejnosť o kúpe konkrétneho výrobku, resp. služby.

20. Závery rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžf/64/2016, na ktorý poukázal žalobca, nie je možné podľa
žalovaného na prejednávanú vec aplikovať, pretože zmluvný vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou

D., s. r. o., sa netýkal reklamy, ale sponzoringu. Vychádzajúc z filozofie sponzoringu, platiteľ prijatú
sponzorskú činnosť nepoužije priamo na dodávky tovarov a služieb, a preto podľa § 49 ods. 2 písm. a/
zákonač.222/2004Z.z.nemôžeodpočítaťdaň,keďžesponzorstvopodľa§21ods.1písm.h/ai/zákona
č. 595/2003 Z. z. nie je daňovým výdavkom, teda je financované zo zdanených príjmov daňovníka.

21. Žalovaný zotrval na svojom závere, že v danej veci nešlo o poskytnutie reklamných služieb, ale o
sponzorstvo, ktoré taktiež plnilo určité marketingové ciele, avšak nešlo o reklamu, ktorá by daňovému
subjektu zakladala nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Žalovaný konštatoval, že zverejnenie
loga na motorových vozidlách, ktoré ani nepretekali, a zároveň ani nie je zrejmé komu predmetné vozidlá
patrili, nespĺňa kritériá reklamy. Nebolo preukázané, akým spôsobom bola prezentovaná podnikateľská

činnosť žalobcu. Žalobca uviedol, že na dvoch automobiloch bolo uvedené logo spoločnosti, ale autá
nepretekali, natáčali len propagačné videá či vyhotovovali profesionálne fotografie, ktoré boli zverejnené
hlavne na facebookovej stránke „K.“. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že uvedenie loga v znení
„ELNEA a. s. Prenájom priestorov“ nie je možné považovať za činnosť, ktorá je spôsobilá uplatniť a
podporiť predaj jeho produktov a služieb na trhu.

22. K otázke fakturovanej sumy žalovaný uviedol, že zmienka správcu dane o tom, že fakturovaná
suma bola neprimeraná s rozsahom poskytnutej služby rozhodne nesvedčí o nepreskúmateľnosti
administratívneho rozhodnutia, ale iba dokresľuje obraz o celkovej situácii a konštatovanie o
neprimeranom rozsahu služby ešte neznamená, že žalovaný pripustil, že predmetná služba je

poskytnutím reklamnej a propagačnej služby. Žalovaný uviedol, že žalobcom citovaná veta má
pokračovanie, a to, že Webová stránka okrem umiestnenia loga subjektu N., O. - prenájom priestorov,
neobsahovala žiadne relevantné informácie o subjekte ELNEA, a. s., ani o konajúcich sa pretekov,
dokonca podstatný obsah webovej stránky bol text „lorem ipsum“ - vymyslený testovací text. Žalovaný
preto uviedol, že žalobca vytrhávaním viet z celkového kontextu skresľuje a znehodnocuje výsledky

kontroly a s tým súvisiace vyjadrenia žalovaného v žalobcom napadnutom rozhodnutí.

23. Žalovaný zotrval na svojom závere o nesplnení podmienky pre odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1,
ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., pričom tento nemá žiadny súvis s tvrdením žalobcu, ktorý poukázal naskutočnosť, že z pohľadu predmetu jeho činnosti (prenájom administratívnych priestorov) sa rozhodol,
že nájom priestorov nebude oslobodený od DPH, a preto je presvedčený, že splnil všetky podmienky
pre odpočítanie dane a reklamné a propagačné služby majú jednoznačne súvis s jeho podnikateľskou

činnosťou. Žalovaný k tomuto uviedol, že kontrolou bolo preukázané, že v tomto prípade nebola
naplnená definícia reklamy, nebol preukázaný ani rozsah predmetnej reklamy, nebolo preukázané
miesto a spôsob prezentácie, ale práve naopak bolo preukázané, že poskytnuté služby boli vlastne
sponzoring a sponzorský príspevok nie je predmetom dane. K aplikácii záverov rozsudku NS SR sp.
zn. 3Sžf/42/2017 žalovaný uviedol, že nie je pochybením, ak správny orgán pri vysvetľovaní pojmov

reklama a sponzorský odkaz poukazoval na znenie zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii
a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách a rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu
SR, ktorá z týchto ustanovení vychádza. Definícia reklamy a v podstate aj sponzorský odkaz uvedený v
tomto zákone reálne dopadá aj na prípad žalobcu, keď definícia vyššie uvedených pojmov je použiteľná
na daný prípad a to aj s ohľadom na výklad týchto pojmov. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca nepreukázal
jeho právo na odpočítanie dane, nepreukázal čo bolo účinkom deklarovaných reklamných služieb na

jeho predmet podnikania, ani že tieto zdaniteľné plnenia boli použité na dodávky tovarov a služieb v
súvislosti s predmetom jeho činnosti ako platiteľa. Zo zistení správcu dane pri kontrole vyplynulo, že k
reklame o činnosti žalobcu neprišlo. Teda tieto zdaniteľné plnenia neprezentovali samotného žalobcu
a jeho činnosť a neboli tak použité na dodávky tovarov a služieb a žalobca tak nepreukázal splnenie
podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane upravenom v § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.

24. Žalovaný ďalej poukázal na to, že ak si daňový subjekt uplatňuje odpočítanie dane z pridanej
hodnoty, je jeho povinnosťou v daňovom konaní preukázať reálnu existenciu zdaniteľného plnenia,
pretože jej uskutočnenie zákon automaticky nepredpokladá a zároveň preukázať, že prijaté plnenie
použil v rámci svojej podnikateľskej činnosti pre dodávku svojich tovarov a služieb ako platiteľ. V danom

prípade žalovaný uviedol, že zamestnanec správcu dane navštívil dňa 22.07.2020 webovú stránku
H. a vyhotovil si obrazové snímky. Na snímke možno vidieť, že v časti „scr shot web factcooll.jpg“
v časti „Galéria“ sú náhodné obrázky nesúvisiace s reklamou pre spoločnosť ELNEA, a. s. Ďalej v
časti „Služby“ respektíve „Our Serivces“ (príloha „scr shot web factcool2.jpg“) je uvedený text „lorem
ipsum“, ktorý sa využíva pri testovaní layoutu (teda rozvrhnutia) stránok, časopisov, letákov. Je to fiktívny

text, ktorý sa využíva programátorskými či dizajnérskymi firmami na vizualizáciu dizajnu pre zákazníka,
a teda je zrejmé, že neobsahuje žiaden reklamný či propagačný text pre daňový subjekt. Zmienka
o daňovom subjekte je na celej stránke zo dňa 22.07.2020 len vo forme loga uverejneného v časti
„Partneri“ pri ostatných spoločnostiach. Logo obsahuje názov spoločnosti ELNEA, a. s., s podtitulom
PRENÁJOM PRIESTOROV. Žalovaný má za to, že dané logo neprezentuje spoločnosť dostatočne,

keďže nešpecifikuje, o aký prenájom priestorov ide a pre návštevníka webovej stránky nemá výpovednú
hodnotu o obchodnej činnosti. Žalobca niekoľkokrát v podanej žalobe uviedol, že nie je podstatné, že
automobily, na ktorých sa mal nachádzať polep s logom žalobcu, nepretekali, keďže im to situácia
s Covidom nedovolila, keďže boli predmetné automobily prezentované na videu na webovej stránke.
Správca dane zistil, že v časti „Videá“ ako možno z prílohy s názvom „scr shot web factcool5.jpg“

vidieť, na vozidle prezentovanom vo videách nie je žiadne logo žalobcu. Žalovaný v tejto súvislosti
uviedol, že žalobca na základe vyššie uvedených zistení nepreukázal reálnu existenciu zdaniteľného
plnenia tak, ako je deklarované na faktúre od dodávateľa D., s. r. o. Tiež nie je obvyklé, aby si odberateľ
služby, v tomto prípade žalobca, nepreveril kvalitu a množstvo dodanej služby a tiež nie je obvyklé,
aby dodávateľ žalobcu nevedel o nákladoch na poskytnuté služby v rámci svedeckej výpovede nič

povedať. Podľa názoru žalovaného neboli tvrdenia žalobcu a predložené doklady dokazovaním správcu
dane preukázané. To, že doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom
podklade, a ako právna skutočnosť aj preukázané, vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z
23.02.2011, z ktorého vyplýva záver, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje

svojím právom uplatniť si za splnenia zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH;
preto, ak si tento nárok uplatní, je jeho povinnosťou preukázať, že si ho uplatňuje odôvodnene za
splnenia zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú
verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom
leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH

uznaný ako oprávnený. V rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/20/2011 sa uvádza, že pokiaľ
si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných
dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen
po formálnej, ale aj po obsahovej stránke.25. Žalovaný na záver uviedol, že zákon č. 563/2009 Z. z. rozdeľuje dôkazné bremeno medzi daňový
subjekt a správcu dane, pričom ťažisko dôkaznej povinnosti je na daňovom subjekte. Primárne má

daňový subjekt preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať
podľa osobitných predpisov, ďalej skutočnosti na preukázanie ktorých bol správcom dane vyzvaný v
priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a napokon preukazuje vierohodnosť, správnosť a
úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z.

správca dane viedol dokazovanie, pričom dbal, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie. V súlade s § 24 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. správca dane preukazuje
skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie
dane. V súlade s § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z., podľa ktorého ako dôkaz možno použiť všetko,
čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je
získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových

subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,
zápisnicezmiestnehozisťovaniaoobhliadke,povinnézáznamyaevidencievedenédaňovýmisubjektmi
a doklady k nim, správca dane maximálne využil ustanovenie tohto paragrafu a vykonal rad úkonov,
ako je svedecká výpoveď, zápisnica o miestnom zisťovaní, využil ku kontrole rôzne podania či už
žalobcu alebo s ním súvisiacich subjektov. Zákon teda ukladá dôkazné bremeno aj správcovi dane, a

to jednak vyvrátiť prostredníctvom zákonných dôkazov tvrdenia daňového subjektu a jednak preukázať
skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie
dane. Dokazovanie určitých skutočností tvrdených žalobcom a ich vyvracanie správcom dane tvorí
podstatu vedeného dokazovania určitých skutočností pre správne zistenie daňovej povinnosti a týmto
sa realizuje dôkazné bremeno žalobcu a správcu dane. Z uvedených skutočností a konania správcu

dane vyplýva, že správca dane tento postup dodržal, postupoval len v medziach a na základe platných
právnych predpisov. Dôvodom pre obmedzenie základného práva žalobcu na odpočítanie dane bolo
porušenie § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. Správca
dane na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil, že žalobca jednoznačným a vierohodným
spôsobom nepreukázal, že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údaje uvedené v

daňovom priznaní, sú úplné a správne. Žalobca nepreukázal opodstatnenosť nadobudnutia „reklamno-
propagačnej služby“ a ich použitie pre svoje zdaniteľné plnenia. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1
a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich
bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to
zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti

platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ
uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné
obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Sžf/63/2011). Moment vzniku práva na odpočítanie dane je spojený so vznikom daňovej

povinnosti. Ak nedôjde k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 zákona č. 222/2004 Z. z., nemôže
vzniknúť ani nárok na odpočet dane. Deň, kedy vznikne právo na odpočet dane, je totožný s dňom,
kedy vznikla daňová povinnosť (daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo dňom poskytnutia
služby alebo ak bola prijatá platba vopred, daňová povinnosť vzniká dňom prijatia platby). Uvedené
vyplýva aj z judikatúry ESD (napr. C-342/87 - Genius Holding). Podľa rozsudku právo na odpočet sa

nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre, teda právo na odpočet dane
nevzniká tým, že daň je uvedená na faktúre.

V. Replika žalobcu

26. Žalobca sa v podanej replike pridržiaval dôvodov uvedených v žalobe a zdôraznil, že z vykonaných
dôkazov podľa jeho názoru vyplynulo, že zmluvný vzťah, ktorý vznikol medzi ním a spoločnosťou D.,
J., sa týkal reklamy. Zdôraznil, že ak správne orgány vec právne posúdili podľa § 38 ods. 1 zákona č.
308/2000 Z. z., tak mali uviesť aký program, programovú službu alebo audiomediálnu službu žalobca
financoval. Zmluvný vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou D., J., nemal nič spoločné s vysielaním

alebo retransmisiou. Rovnako tak zákon č. 308/2000 Z. z. nemožno aplikovať na vzťahy medzi žalobcom
a spoločnosťou D., J.. Na posúdenie predmetného vzťahu je teda potrebné aplikovať príslušné zákonné
ustanoveniazákonač.147/2001Z.z.azákonač.595/2003Z.z.Podľavšeobecnejencyklopédiepojmov
sponzor je ten, kto poskytuje sponzorovanému peniaze alebo vecné prostriedky, pričom sponzorovanémôžu byť osoby, skupiny ľudí a inštitúcie usporadúvajúce spoločenské akcie v športovej, kultúrnej,
umeleckej, výskumnej, zdravotníckej a v inej spoločenskej oblasti. Ak správca dane a žalovaný mali
za to, že žalobca konal v postavení sponzora, bolo ich povinnosťou v rámci odôvodnenia uviesť, akú

fyzickú osobu, podujatie alebo inštitúciu mal vlastne žalobca sponzorovať a najmä bolo povinnosťou
správcu dane a žalovaného uviesť, z akých dôkazov takéto skutočnosti vyplynuli. Záver o sponzoringu je
podľa žalobcu ničím nepodložený, svojvoľný a arbitrárny, záver, ktorý nevyplynul zo žiadneho dôkazu a
absolútne nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca ešte poukázal na to, že správca dane
ažalovanývrámcisvojichrozhodnutívsúvislostistvrdenímotom,ženebolopreukázanéreálnedodanie

reklamných služieb, túto skutočnosť okrem iného vyvodzujú aj z preukázanej nevedomosti štatutárneho
zástupcu žalobcu a svedka E. G. o tom, kto bol vlastne vlastníkom vozidiel, na ktorých boli umiestnené
polepy s logom spoločnosti ELNEA, a. s., s podtitulom PRENÁJOM PRIESTOROV. Na jednej strane
správne orgány tvrdia, že jedným z dôkazov, že reklamné služby poskytnuté neboli, je nevedomosť o
vlastníkovi vozidiel (v konaní bolo screeshotmi preukázané, že reklamné služby poskytnuté boli), pričom
na strane druhej im to nebráni tvrdiť, že žalobca bol vlastne sponzorom motorového vozidla vlastníka,

ktorého vôbec nepoznal. Sponzorovať nemožno individuálne určenú hnuteľnú vec (v danom prípade
motorové vozidlo), ale v takomto prípade vždy len vlastníka motorového vozidla. Z tohto ohľadu je
úplne jednoznačne zrejmé, že v priebehu daňovej kontroly bolo preukázané, že záväzkový vzťah medzi
žalobcom a spoločnosťou D., J., sa jednoznačne týkal poskytnutia reklamných služieb.

VI. Verejné vyhlásenie rozsudku

27. Podľa § 3 ods. 3 písm. b/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z.z. (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z.z.“) prešiel výkon
súdnictva od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, a to z Krajského

súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z
uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/246/2021 vedený na Správnom súde
v Bratislave pod sp. zn. BA-1S/246/2021.

28. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 SSP v spojení s § 3

ods. 3 písm. b/ zákona č. 151/2022 Z. z. rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý
verejne vyhlásil dňa 04.04.2025, keďže žalobca výslovne uviedol, že nežiada nariadenie pojednávania
a žalovaný sa k nariadeniu pojednávania nevyjadril.

29. Okrem uvedeného správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.4.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého
ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez
ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do
úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku zo
dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok Allan Jacobsson proti Švédsku (č. 2) zo

dňa 19.2.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler-Zgraggen proti
Švajčiarsku z 24.júna 1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne
otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa
javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny
súd (ktorý preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho právnu stránku) na základe

predloženého administratívneho spisu zameral na skúmanie právnej otázky a správnosť aplikácie
ustanovení daňových predpisov, preto aj v tomto konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP
vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

VII. Relevantné právne predpisy

30.Podľa§49ods.1zákonač.222/2004Z.z.vzneníúčinnomvapríli2020právoodpočítaťdaňztovaru
alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

31. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení účinnom v apríli 2020 platiteľ môže odpočítať

od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako
platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods.
2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,

d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

32. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. v znení účinnom v apríli 2020 právo na
odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a)
má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

VIII. Posúdenie veci správnym súdom

33. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon č. 563/2009 Z. z. preto v
tejto súvislosti zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonných

povinností daňovými subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 563/2009 Z. z. obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre
správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva
správcadane,pričomdaňovýsubjektpreukazujevšetkyskutočnosti,ktoréjepovinnýuvádzaťvpriznaní,
hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového

konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených
daňovým subjektom.

34. Správny súd na úvod poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „NSS SR“) napr. sp. zn. 8Sžfk/18/2021 zo dňa 27.07.2023, sp. zn. 2Sfk/48/2022

zo dňa 26.10.2023, sp. zn. 5Sfk/20/2021 zo dňa 27.06.2023, 4Sfk/55/2021 zo dňa 22.03.2023, podľa
ktorej rozlišovanie medzi pomenovaním sponzoring alebo reklamné služby nie je pre odpočet DPH
relevantné. Pre záver o zákonnosti odpočítania dane z prijatej služby dodávateľa nie je rozhodujúce,
či išlo o reklamu alebo sponzoring, pretože aj sponzorský odkaz je formou reklamy, hoci protihodnota
zaň plní aj iné funkcie. Zákon č. 222/2004 Z. z. na účely odpočítania dane z prijatých služieb nerobí

rozdiel medzi reklamou a sponzoringom v tom zmysle, že by boli služby spojené so zabezpečením
sponzorského odkazu zákonom explicitne vylúčené zo všeobecného režimu DPH. Na účely právneho
posúdenia, či si daňový subjekt môže odpočítať DPH z prijatej reklamnej služby, nie je rozhodujúce,
či túto službu správca dane zadefinuje ako sponzoring alebo reklamu. Z tohto dôvodu nepovažoval
správny súd odôvodnenia správnych orgánov ohľadom rozlišovania medzi sponzoringom a reklamou za

relevantné v prejednávanej veci. Správne orgány však svoje rozhodnutia ohľadom vyrubenia rozdielu
dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2020 v sume 1.800,- € založili aj na
tom, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky na odpočet DPH za výrobu propagačných materiálov,
umiestnenie na sieťach, spravovanie a aktualizáciu za mesiac apríl 2020 od spoločnosti D., s. r. o.

35. Pre odpočet DPH je podstatné splnenie a preukázanie materiálnych (§ 49 ods. 1, § 19 ods. 1 a ods.
2, § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z.) a formálnych podmienok (§ 51 ods. 1 písm. a/ v spojení
s § 71 ods. 1 písm. c/ zákona č. 222/2004 Z. z.) pre odpočet DPH.

36. Správny súd uvádza, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu

kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm.
a/ smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
(Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a jej transpozície do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom
plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného

dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna
existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (žalobcom) použité v rámci jeho ekonomickej
činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom
dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (žalobcovi), právo na
odpočítanie dane môže byť odopreté.

37. Rozhodujúcim pre priznanie odpočtu DPH je kladné zodpovedanie otázky, či ide o službu, ktorú
daňovýsubjektpoužilalebopoužijenasvojezdaniteľnéplnenia,nadodávkytovarovaslužiebakoplatiteľ
tak, ako to predpokladá § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. Je potrebné zhodnotiť, či služba dodávateľapriamo a bezprostredne súvisí s ďalšími zdaniteľnými obchodmi žalobcu a či sa investícia do takejto
prezentácie mohla premietnuť do všeobecných ekonomických nákladov žalobcu.

38. Predmetnú podmienku je možné zo strany správcu overiť napríklad prostredníctvom zodpovedania
otázok, či služby poskytnuté dodávateľom objektívne mali súvis s podnikateľskou činnosťou alebo
šírením dobrej povesti žalobcu; či daňový subjekt dokáže vierohodne vysvetliť prečo na propagáciu
svojich tovarov, služieb, či obchodného mena zvolil práve takého služby od dodávateľa, aké zvolil;
či služby poskytnuté dodávateľom mohli potenciálne zvýšiť dopyt po produktoch/službách daňového

subjektu, alternatívne zvýšiť povedomie a šíriť dobrú povesť daňového subjektu vo verejnosti.
Skutočnosť, že sa nezvýšil obrat zdaniteľnej osoby, nemôže ovplyvniť výkon práva na odpočítanie.
Nevhodné zvolenie služieb, ktorých účelom má byť propagácia daňového subjektu a jeho tovarov/
služieb, nemôže byť sankcionované odmietnutím odpočtu DPH.

39. Podstatnou žalobnou argumentáciou žalobcu sú tie žalobné body, v ktorých namieta, že došlo

k reálnemu dodaniu reklamných a propagačných služieb spoločnosťou D., s. r. o., a že preukázal, že
nadobudnuté služby (reklamu) použil pre svoje zdaniteľné plnenia ako platiteľ. Práve tieto skutočnosti
považoval správny súd za podstatné pri rozhodnutí o nepriznaní práva na odpočet DPH. Pokiaľ tieto
hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe,
ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (žalobcovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.

40. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetom plnenia faktúry č. 200074 bolo vytvorenie loga
žalobcu u grafika, následná výroba a polepenie na motorové vozidlá, s ktorými mala spoločnosť D., s. r.
o., navštevovať preteky a prezentovať sa tam, avšak kvôli situácii s Covid-19 a protiepidemiologickým
opatreniam sa preteky nekonali. E. F. G. na ústnom pojednávaní dňa 19.08.2020 uviedol, že sumu

nákladov, ktoré boli vynaložené na umiestnenie reklamy spoločnosti ELNEA, a.s., na vozidlá nevie
presne uviesť. Ide o náklady od pohonných hmôt, vodičov, fotografa, či hostesky. Keďže sa žiadnych
pretekov nezúčastnili, natáčali propagačné videá či vyhotovovali profesionálne fotografie, ktoré boli
zverejnené hlavne na facebookovej stránke. K doplneniu zápisnice E. G. dňa 16.09.2020 uviedol, že
všetky záležitosti spojené s výrobou propagačných materiálov zabezpečoval zamestnanec spoločnosti

pán I. L., teda od fotografa cez výrobu nálepiek, modelky, správcu stránky. Správca dane preverovaním
zistil, že na facebookovej stránke je prvá zmienka o žalobcovi, a to logo spoločnosti umiestnené na
tzv. „titulnej fotke“ zo dňa 21.05.2020 a ďalšia zmienka je zo dňa 13.07.2020, a to ako nálepka loga
žalobcu na motorovom vozidle. Na webovej stránke H. je jediná zmienka o žalobcovi v časti „Partneri“
pri ostatných spoločnostiach. Logo obsahuje názov spoločnosti ELNEA, a. s., s podtitulom PRENÁJOM

PRIESTOROV.Správcadanetiežzistil,žetextvčasti„Služby“jetzv.loremipsum,čojefiktívnytext,ktorý
sa využíva na vizualizáciu dizajnu webovej stránky a neobsahuje žiaden zmysluplný text. Na uvedených
stránkachsanenachádzajúžiadnepropagačnévideá,naktorýchbyboloautoslogomžalobcu,prípadne
aj modelky, či hostesky.

41. Z vyjadrenia E. G. dňa 19.08.2020 vyplýva, že predmetom reklamných činností malo byť aj
natáčanie reklamných videí, keďže sa autá s logom žalobcu nemohli zúčastňovať pretekov. Náklady
mali predstavovať aj vyhotovenie profesionálnych fotografií s modelkami, ďalej náklady na fotografa
a hostesky. Žalobca však žiadne videá nepredložil. Dňa 12.11.2020 žalobca predložil len screenshoty
z facebookovej stránky a webovej stránky H., pričom tieto skutočnosti – screenshoty vyplynuli aj zo

zistení správcu dane. Z vyjadrenia žalobcu, ako aj E. G. zhodne vyplynulo, že autá s propagačnými
nálepkami sa nemohli zúčastňovať pretekov z dôvodu opatrení Covid-19, a preto natáčali propagačné
videá. Žalobca žiadne propagačné videá však nepredložil a ani preverovaním správcu dane sa
nepodarilo preukázať tvrdené skutočnosti.

42. V prejednávanej veci boli správcom dane pri spornej faktúre od dodávateľa D., s. r. o., spochybnené
hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a nielen posúdenie sponzoringu a
reklamy. Správca dane spochybnil existenciu tovaru a reálne dodanie služieb, ktorých dodanie nebolo
hodnoverným spôsobom preukázané.

43. Správny súd v nadväznosti na vyššie uvedené konštatuje, že tieto zistenia správcu dane dôvodne
vyústili do pochybností, ktoré možno považovať za relevantné a na podklade ktorých možno prijať záver
o nepreukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane zo strany žalobcu. Následnebolo dôkaznou povinnosťou žalobcu pochybnosti správcu dane vyvrátiť a relevantne preukázať, že k
dodaniu tovaru a služieb skutočne došlo, čo sa však nestalo.

44. V konaní neboli taktiež naplnené skutočnosti pre presun dôkazného bremena na správcu dane v
zmysle výkladových princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci Iron Club sp. zn. 3Sžf/1/2011. Presun
dôkazného bremena na správcu dane sa v tomto prípade týkal dodania tovaru, kedy daňový subjekt
fyzicky disponoval tovarom aj faktúrami. Prenos dôkazného bremena v zmysle rozsudku 3Sžf/1/2011
nemožno aplikovať na daný prípad žalobcu.

45.Vychádzajúczuvedenýchskutočnostíacitovanýchprávnychpredpisovsprávnysúddospelkzáveru,
že konanie aj rozhodnutie žalovaného sú v súlade so zákonom, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol
podľa § 190 SSP. Správny súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mu umožňovali prijať záver o tom,
že práva a oprávnené záujmy žalobcu boli postupom správneho orgánu a samotným rozhodnutím
porušené.

46. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na
náhradu trov konania, pretože nezistil dôvody, na základe ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo
požadovať ich náhradu.

47. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní (§ 493e SSP v spojení s § 443
ods. 2 písm. a/ SSP v znení účinnom do 30.06.2023) od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak

bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu
vykonanej opravy. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich

skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum

právnej pomoci (písm. c/).