Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. apríl 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4SžNSS/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9624200075
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:9624200075.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: Advokátska kancelária Mandzák
a spol., s.r.o. Zámocká 5, Bratislava, proti žalovanému: Kriminálny úrad finančnej správy, Bajkalská 24,
Bratislava, o žalobe na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd zakazuje žalovanému uchovávať a šíriť informácie získané na základe jeho
žiadosti o poskytnutie informácií zistených od W. G. M., týkajúcich sa č. účtu:

· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.01.2014
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.12.2013
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 29.11.2013
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.10.2013
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.09.2013
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.08.2013

· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.07.2013
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 28.06.2013
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.05.2013
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.04.2013
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 28.03.2013

· XXXXXXXXXX./D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 28.02.2013
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.01.2013
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.12.2012
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.11.2012
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.10.2012
· XXXXXXXXXX./D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 28.09.2012

· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.08.2012
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.07.2012
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 29.06.2012
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.05.2012
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.04.2012
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.03.2012

· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 29.02.2012
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.01.2012
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.12.2011
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.11.2011
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.10.2011
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.09.2011

· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.08.2011
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 29.07.2011
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.06.2011
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.05.2011
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 29.04.2011
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.03.2011

· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 28.02.2011· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.01.2011
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.12.2010
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.11.2010

· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 29.10.2010
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.09.2010
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.08.2010
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.07.2010
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.06.2010

· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.05.2010
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.04.2010
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.03.2010
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 26.02.2010
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 29.01.2010
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.12.2009

· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.11.2009
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.10.2009
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.09.2009
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.08.2009
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.07.2009

· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.06.2009
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX . zo dňa 29.05.2009
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.04.2009
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.03.2009
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 27.02.2009

· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.01.2009
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.12.2008
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 28.11.2008
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.10.2008
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.09.2008

· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 28.08.2008
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX . zo dňa 31.07.2008
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX . zo dňa 30.06.2008
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.05.2008
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.04.2008

· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.03.2008
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 29.02.2008
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.01.2008
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.12.2007
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.11.2007

· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.10.2007
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 28.09.2007
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.08.2007
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.07.2007
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 29.06.2007

· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 31.05.2007
· XXXXXXXXXX/D./G. Por. čís.: XX XXX zo dňa 30.04.2007
· Account Statement 12FEB14 10:13:20
· 12FEB14 10:13:31
· 12FEB14 10:13:33

· 12FEB14 10:13:35
· 12FEB14 10:13:37
· 12FEB14 10:13:40
· 12FEB14 10:13:42
· 12FEB14 10:13:43

· 12FEB14 10:13:45
· 12FEB14 10:13:46
· 12FEB14 10:13:48
· 12FEB14 10:13:49· 12FEB14 10:13:51
· 12FEB14 10:13:53
· 12FEB14 10:13:54

· 12FEB14 10:13:56
· 12FEB14 10:13:57
· 12FEB14 10:13:59
· 12FEB14 10:14:00
· 12FEB14 10:14:02

· 12FEB14 10:14:03
· 12FEB14 10:14:05
· 12FEB14 10:14:06
· 12FEB14 10:14:08
· 12FEB14 10:14:09
· 12FEB14 10:14:10

· 12FEB14 10:14:12
· 12FEB14 10:14:13
· 12FEB14 10:14:15
· 12FEB14 10:14:17
· 12FEB14 10:14:18

· 12FEB14 10:14:20
· 12FEB14 10:14:21
· 12FEB14 10:14:22
· 12FEB14 10:14:24
· 12FEB14 10:14:25

· 12FEB14 10:14:26
· 12FEB14 10:14:28
· 12FEB14 10:14:30
· 12FEB14 10:14:31
· 12FEB14 10:14:32

· 12FEB14 10:14:34
· 12FEB14 10:14:35
· 12FEB14 10:14:37
· 12FEB14 10:14:38
· 12FEB14 10:14:39

· 12FEB14 10:14:41
· 12FEB14 10:14:42
· 12FEB14 10:14:43
· 12FEB14 10:14:45
· 12FEB14 10:14:46

· 12FEB14 10:14:48
· 12FEB14 10:14:49
· 12FEB14 10:14:50
· 12FEB14 10:14:52
· 12FEB14 10:14:53

· 12FEB14 10:14:54
· 12FEB14 10:14:55
· 12FEB14 10:14:57
· 12FEB14 10:14:58
· 12FEB14 10:14:59

· 12FEB14 10:15:01
· 12FEB14 10:15:02
· 12FEB14 10:15:03
· 12FEB14 10:15:05
· 12FEB14 10:15:06

· 12FEB14 10:15:07
· 12FEB14 10:15:09
· 12FEB14 10:15:10
· 12FEB14 10:15:11· 12FEB14 10:15:12
· 12FEB14 10:15:14
· 12FEB14 10:15:15

· 12FEB14 10:15:16
· 12FEB14 10:15:18
· 12FEB14 10:15:19
· 12FEB14 10:15:20
· 12FEB14 10:15:21

· 12FEB14 10:15:23
· 12FEB14 10:15:24

II. Vo zvyšku sa žaloba zamieta.
III. Účastníkom súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 8.1.2014 doručenou Najvyššiemu súdu SR dňa 8.1.2014 domáhala
ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa ust. § 252 OSP. Vec bola vedená na
Najvyššom súde pod sp. zn. 10Sžz/2/2014. V petite žaloby navrhovala, aby Najvyšší súd vydal rozsudok
v znení:
„1. Súd zakazuje žalovanému orgánu verejnej správy Kriminálnemu úradu finančnej správy žiadať

informácie o navrhovateľovi od bánk.
2. Súd ukladá žalovanému orgánu verejnej správy Kriminálnemu úradu finančnej správy zničiť všetky
informácie o navrhovateľovi získané od bánk, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
3. Súd ukladá žalovanému orgánu verejnej správy Kriminálnemu úradu finančnej správy písomne
oznámiť všetkým subjektom, ktorým poskytol informácie získané od bánk o navrhovateľovi, že tieto

informácie boli získané nezákonným spôsobom, a preto ich nemôžu používať v rámci svojej pôsobnosti,
a to v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
4. Súd ukladá žalovanému orgánu verejnej správy Kriminálnemu úradu finančnej Sprévy oznámiť
bankám, od ktorých žiadal informácie o navrhovateľovi, že jeho žiadosti o poskytnutie informácií
predstavovali nezákonný zásah orgánu verejnej správy s tým, že ak banka tieto informácie doposiaľ

neposkytla (hoci i len v časti), tak ich nie je potrebné ďalej poskytnúť, a to v lehote troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.
5. Súd ukladá žalovanému orgánu verejnej správy Kriminálnemu úradu finančnej správy sprístupniť
každý spis týkajúci sa navrhovateľ, na základe ktorého žiada od bánk poskytnutie informácie o
navrhovateľovi, a to v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

6. Súd zakazuje žalovanému orgánu verejnej správy Kriminálnemu úradu finančnej správy šíriť
informácie, že navrhovateľ je podozrivý zo spáchania colného deliktu.“
2. Žalobkyňa v žalobe upozornila na predchádzajúci skutkový a právny stav, ktorý viedol k vydaniu
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2S/280/2013-83 zo dňa 05.12.2013, ktorým odložil
vykonateľnosť zásahov Daňového úradu Bratislava, na základe ktorých mal vykonávať u navrhovateľa

daňovú kontrolu za roky 2008, 2009 a miestne zisťovanie za rok 2007.
3. Žalobkyňa uviedla, že sa oboznámila s podaním žalovaného, ktorým tento vyžadoval od bánk
podľa zákona č. 199/2004 Z. z. Colného zákona o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„colný zákon“) súčinnosť spočívajúcu v podaní kompletných správ o žalobkyni, a to najmä výpisov
z jeho bankových účtov (všetkých kreditných debetných informácií) s uvedením, kto má prístup k

elektronickému bankovníctvu, či má žalobkyňa zriadenú bezpečnostnú schránku s akými cennými
papiermi žalobkyňa obchoduje, prehľad transakcií na kreditných a debetných kartách a ďalší okruh
informácií za obdobie od jeho vzniku. Z podania žalovaného je podľa žalobkyne zrejmé, že tento úkon
žalovaný nepožaduje vydať v rámci trestného konania, ale ako orgán štátnej správy na základe colného
zákona. Žalobkyňa ďalej uviedla, že sa súčasne dňa 7.1.2014 oboznámila so zvukovou nahrávkou,

v ktorom pracovník žalovaného redaktorovi RTVS uviedol, že navrhovateľ je „podozrivý zo spáchania
colného deliktu”. Opísané konanie žalobkyňa považovala za nezákonný zásah orgánu verejnej správy.
4. Žalobkyňa ďalej navrhovala sprístupnenie spisu, ktorý sa týka jej osoby, na základe ktorého žalovaný
žiadal od bánk vyššie uvedené informácie, keďže dňa 8.1.2014 osobne žiadala o nahliadnutie do spisu,
čo je žalovaný neumožnil.5. Skutočnosť, že žiadosti žalovaného orgánu verejnej správy o poskytnutie informácií o žalobkyni od
bánk predstavujú nezákonný zásah, žalobkyňa odôvodňovala tým, že tieto nepredstavujú riadny výkon
správyorgánuverejnejmoci.Namietala,ženikdynedoviezlažiadentovarpodliehajúcicolnémudohľadu,

a preto nebola podľa neho daná právomoc žalovaného v zmysle § 11 ods. 2 colného zákona a zo strany
žalovaného sa jedná o zneužitie právomoci štátneho orgánu. Úkony žalovaného je podľa žalobkyne
potrebné vnímať ako úkony, smerujúce k získaniu informácií o žalobcovi ktoré sledujú iný legitímny cieľ,
o ktorý sa snažia orgány finančnej správy.
6. Žalobkyňa zdôraznila, že podľa jej názoru orgány finančnej správy zneužívajú inštitút výzvy na

predloženie listín podľa § 25 Daňového poriadku (edikčná povinnosť), a to bez toho, aby sa viedlo
konanie, v rámci ktorého by bolo možné požiadať o predloženie predmetných listín. Keďže orgány
finančnej správy boli neúspešné so svojimi predchádzajúcimi úkonmi, tak zneužívajú ďalšie svoje
oprávnenie, a to oprávnenie žalovaného orgánu verejnej správy žiadať informácie podliehajúcemu
bankovému tajomstvu o navrhovateľovi, súc v presvedčení, že o existencii týchto úkonov sa navrhovateľ
nedozvie. a nebude ich môcť napádať v súdnom konaní. Tomuto nakoniec podľa názoru žalobkyne

nasvedčuje aj postup žalovaného orgánu verejnej správy, ktorým mu nechce sprístupniť spis, ktorý sa
jej týka a ktorého súčasťou sú predmetné žiadosti.
7. Žalobkyňa argumentovala tým, že v materiálnom právnom štáte musí žalovaný orgán verejnej správy
uviesť aspoň skutkové okolnosti, ktoré ho viedli k tomu, že využil svoje oprávnenie vyplývajúce z colného
zákona, nestačí len odkázať na to, že žalovaný takýmto oprávnením len disponuje.

8. O nezákonnom postupe žalovaného orgánu verejnej správy svedčí podľa žalobkyne i to,
že požiadavka žalovaného orgánu verejnej správy na predloženie informácií od všetkých bánk
nezodpovedá ústavnej požiadavke proporcionality, resp. primeranosti. Za situácie, kedy žalovaný
disponoval informáciou, že žalobkyňa mala zriadený bankový účet len v jednej banke (resp. túto
informáciu si mohol bezproblémovo získať), bolo podľa nej neproporcionálne, žiadať bankové informácie

od všetkých bánk a nielen od banky, v ktorej má zriadený účet.
9. O nelegitímnosti zásahu žalovaného svedčí podľa žalobkyne aj to, že pracovník žalovaného sa o
poskytovaní bankových informácií rozpráva so zástupcom médií cez telefón (čo preukazuje telefonická
nahrávka), a teda žalobkyňa nemá žiadnu reálnu garanciu, že informácie získané od bánk sa nestanú
verejne známymi.

10. V žalobe ďalej vyjadrila názor, že informácie žiadané žalovaným podliehajú nielen bankovému
tajomstvu, ale hlavne advokátskemu tajomstvu podľa § 23 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii,
pretože advokát má v zmysle tohto tajomstva okrem iného právo odmietnuť predložiť vec potrebnú
pre konanie, ak sa týka klienta a je povinný zachovávať mlčanlivosť aj o daňových súvislostiach
týkajúcich sa klienta. Poukázala tiež na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade

Salinen v. Fínsko, keď súd konštatoval, že technické dôvody a praktické potreby vyšetrovateľa nemôžu
predstavovať legitímny dôvod pre prehliadku a zaistenie dokumentov, majúcich privilegovanú povahu.
t. j. predstavujúcich komunikáciu medzi klientom a jeho právnym zástupcom.
11. Žalobkyňa namietala i porušenie práva na súkromie, keď na jej účte vykonávala niektoré operácie
súkromného charakteru. V tejto súvislosti argumentovala aj nálezom Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS

99/2010-53, ktorý okrem iného uviedol, že Osobitne v prípade osoby vykonávajúcej slobodné povolanie,
jeho práca v tomto kontexte môže tvoriť súčasť jeho života do takej miery, že sa stáva nemožným vedieť,
v akom postavení v danom momente koná.
12. Žalobkyňa argumentovala, že okrem existencie nezákonného zásahu sú splnené aj ďalšie
podmienky pre vyhovenie návrhu, vzhľadom na to, že (i) zásah nie je rozhodnutím, (ii) bola zameraný

alebo vykonaný proti fyzickej alebo právnickej osobe, (iii) dôsledky tohto zásahu trvajú alebo hrozí
opakovanie a (iv) vyčerpanie opravných prostriedkov podľa osobitného predpisu (colný zákon podľa
žalobkyne neustanovuje žiaden druh opravného prostriedku, ktorý by efektívne umožnil odstránenie
nezákonného zásahu) a (v) podanie návrhu v lehote do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom
dozvedela, najneskôr však do jedného roka, keď k zásahu došlo (žalobkyňa uviedla, že sa o žiadosti

informácií od bánk a šírení informácií, že je podozrivá zo spáchania colného deliktu dozvedela dňa
7.1.2014 a žalovaný mu nesprístupnil spis dňa 8.1.2014).
13. Existenciu, resp. opakovanú hrozbu dôsledkov zásahu žalobkyňa odôvodnila tým, že žalovaný
doposiaľ nezrušil svoje žiadosti o poskytnutie informácií od bánk, pričom žalobkyňa opakovane uviedla,
že zo strany žalovaného i ostatných orgánov finančnej správy sa jedná o sústredený nezákonný útok,

ktorým sa snažia získať informácie o nej, rovnako jej žalovaný doposiaľ nesprístupnil a naďalej podľa
nej šíri informácie ako o osobe, ktorá je podozrivá zo spáchania colného deliktu.
14. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 5.2.2014, ktorým žiadal žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť.15. K časti, v ktorej žalobkyňa namietala postup správcu v súvislosti s daňovou kontrolou za roky 2008,
2009amiestnymzisťovanímzarok2007žalovanýuviedol,žetútoargumentáciupovažujezairelevantnú
a zmätočnú. Uviedol, že výzvu zo dňa 22.11.2013 nezasielal. Vyhlásil, že žalobkyňa si v žalobnom

návrhu opakovane zamieňa žalovaného a správcu dane.
16. Žalovaný uviedol, že zaslal žiadosti o poskytnutie spolupráce adresované bankám a pobočkám
zahraničných bánk pôsobiacich na území Slovenskej republiky a v nich žiadal o poskytnutie informácií
k žalobkyni a k jeho potenciálnym bankovým účtom. Nie je ale pravdou tvrdenie žalobkyne, že žalovaný
o uvedené informácie žiadal len na základe colného zákona - žalobkyňa podľa žalovaného účelovo

zúžila dôvodný zákonný postup žalovaného. Argumentácia žalobkyne, že nikdy nedoviezla žiaden tovar,
a preto nemôže existovať žiadne podozrenie zo spáchania colného deliktu je žalovaného irelevantná,
nakoľko účel žiadanej spolupráce s bankami žalobkyňa argumentačne zredukovala len na skutkový
rozmer colného deliktu.
17. Čo sa týka namietanej nezákonnosti zásahu, žalovaný argumentoval tým, že má zákonom priznanú
pôsobnosť na odhaľovanie porušovania daňových a colných právnych predpisov. Oprávnenie žiadať

od bánk informácie k určitej osobe je upravené v ustanovení § 11 ods. 2 zákona č. 199/2004 Z. z.
(colný zákon), ktoré odkazuje na ustanovenie § 91 ods. 4 písm. s) zákona č. 483/2001 Z. z. (zákon o
bankách).V zmysle odkazu pod čiarou 86db zákona bankách je žalovaný oprávnený žiadať od bánk
informácie predstavujúce bankové tajomstvo obmedzený aj podľa ustanovenia § 5 ods. 3 písm. h), i) a
l) zákona č. 333/2011 Z. z. Zo strany žalovaného preto nemalo ísť o svojvôľu.

18. K možnosti nahliadania do spisu žalovaný uviedol, že na rozdiel od správcu dane nevedie žiadny
druh konania- ani daňové a ani colné, v ktorom by sa rozhodovalo o právach a povinnostiach žalobkyne.
Žalovaný využíva svoju pôsobnosť na výkon operatívno-pátracej činnosti, ktorá nemá verejný charakter
a dokumentácia z nej sa v tzv. predprípravnej fáze nezverejňuje.
19. O žalobe bolo rozhodnuté uznesením tunajšieho súdu sp. zn. 1Sžz/1/2017 zo dňa 27.7.2023 tak,

že Najvyšší správny súd Slovenskej republiky žalobu žalobkyne zamietol. Účastníkom súd právo na
náhradu trov konania nepriznal.
20. V odôvodnení uznesenia Najvyšší správny súd uviedol, že sťažovateľkou formulovaný petit nemohol
subsumovať pod „iný zásah orgánu verejnej správy“. Správny poriadok umožňuje podanie negatórnej
a určovacej žaloby. Určovacia zásahová žaloba je možná, keď zásah už skončil a počas jeho trvania

nebolo možné podať negatórnu zásahovú žalobu. Z dikcie ustanovenia § 252 ods. 1 SSP vyplýva, že
musíísťozásahtrvajúci(prebiehajúci),ktoréhonásledkytrvajú,resp.priktoromhrozíopakovanie.Medzi
vykonaným zásahom musí existovať vecná a časová súvislosť, ktorej existenciu sťažovateľka podľa
Najvyššiehosprávnehosúduneosvedčilažiadnymspôsobom.Nemožnosťpodaniažalobypočastrvania
iného zásahu je potrebné chápať ako objektívnu nemožnosť spočívajúcu v dĺžke a okolnostiach zásahu.

Druhým predpokladom určovacej zásahovej žaloby je preukázanie, že rozhodnutie o jej vyhovení je
dôležité pre náhradu škody alebo inú ochranu práv žalobcu. Žalobný návrh (petit) je naplnením zvláštnej
požiadavky žaloby, v ktorej musí byť zrejmé, čoho sa žalobca domáha a čo tým sleduje. Žalobkyňa bola
povinná jasne, stručne a presne vyjadriť, čo od súdu požaduje a preto petit musí byť určený. Žalobným
návrhom žalobca presne formuluje svoje požiadavky proti žalovanému a to takým spôsobom, aby v ňom

súd mal jasne ohraničený predmet konania, za jeho rámec zásadne ísť nesmie. Význam presného a
určeného označenia nároku v petite sa týka aj výkonu rozhodnutia vzhľadom na to, že je na mieste, aby
výkon plnenia zodpovedal tomu, čo žalobca zamýšľal v petite žaloby.
21. Najvyšší správny súd ďalej konštatoval, že petit formulovaný sťažovateľkou nebol dostatočne
konkrétny,jehojednotlivébodyboliformulovanévšeobecne,neurčitoanevykonateľne.Najvyššísprávny

súd vytkol sťažovateľke, že ňou formulované čiastkové petity idú nad rámec skutkových a právnych
okolností predmetu konania. Petitom č. 1 sťažovateľka žiadala ochranu aj pro futuro, teda zjavne nad
rámec prejednávanej veci. Navrhovaný výrok II. neobsahoval špecifikáciu konkrétnych údajov, čím šiel
nad rámec toho, čo tvorilo predmet konania. Petit v bodoch 3. a 4. analogicky dopadal na informácie,
ktoré neboli predmetom konania, resp. neobsahoval zreteľné spojenie s informáciami tvoriacimi predmet

konania. Petit 5 dotýkajúci sa sprístupnenia „každého spisu“ rovnako mohol dopadať aj na sprístupnenie
tzv. živých spisov, ktoré majú odlišný skutkový aj právny základ ako prejednávaná vec. Petit 6 obsahujúci
požiadavku „šíriť informácie, že žalobca je podozrivý zo spáchania colného deliktu“ neobsahoval
potrebnú špecifikáciu, ktorá by ho spojila so skutkovými a správnymi okolnosťami v tejto veci a mohol
dopadať aj na situácie pro futuro.

22. Voči tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť doručenú Ústavnému súdu dňa
13.9.2023, ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
práva na spravodlivý proces podľa § 47 Charty základných práv EU, práva na súkromie, vrátane právana ochranu osobných údajov podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru, čl. 7 a 6 ods. 1,2,3 Charty, práva na
ochranu osobných údajov pred neoprávneným zhromažďovaním a iným zneužívaním údajov o svojej
osobe podľa čl .19 ods. 1 a čl. 22 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 13 Dohovoru a čl. 47 Charty, ktoré

garantujú právo na účinný prostriedok nápravy a práva na prezumciu neviny podľa čl. 48 ods. 1 Charty
uznesením Najvyššieho správne súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhla
zrušiť napadnuté uznesenie a vec vrátiť Najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie a priznať jej
trovy konania.
23. O ústavnej sťažnosti bolo rozhodnuté Nálezom Ústavného súdu SR IV. ÚS 246/2024-56 zo dňa

3.7.2024 tak, že tento vyslovil, že:
„1. Uznesením Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžz/1/2017 z 27. júla 2023
bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.
2. Uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžz/1/2017 z 27. júla 2023

zrušuje a vec vracia Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume
959,24 eur a zaplatiť ich právnej zástupkyni sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovuje.“

24. Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu vyplýva právny názor, že z obsahu podanej žaloby je možné
identifikovať, že podľa sťažovateľky mal zásah spočívať v: (i) neoprávnenom získavaní informácií, (ii)
neoprávnenom nakladaní (uchovávaní a disponovaní) s informáciami o jej osobe, (iii) neoprávnenom
nesprístupnení spisu, ktorý sa mal viesť o jej osobe, a (iv) neoprávnenom šírení informácie, že je
podozrivou z colného deliktu. Išlo teda o štyri namietané nezákonné zásahy.

25. Vo vzťahu k prvému nezákonnému zásahu (neoprávnené získavanie informácií) sťažovateľka
žiadala, aby súd zakázal žalovanému ďalej žiadať od bánk informácie o nej a v lehote troch dní tieto
informácie zničiť.
26. Pre možnosť vyhovenia navrhovanému zákazu ďalej žiadať od bánk informácie o sťažovateľke (petit
1) sa podľa aktuálnej právnej úpravy vyžaduje, ako to uviedol všeobecne aj najvyšší správny súd v bode

56 napadnutého uznesenia, osvedčenie hrozby opakovania namietaného zásahu, čo podľa najvyššieho
správneho súdu sťažovateľka nepreukázala, preto jej požiadavka na formulovanie zákazu pro futuro
nebola riadne osvedčená a nebolo jej možné vyhovieť. Z obsahu spisu bolo pritom zrejmé, že žalovaný
určité informácie reálne získal, čo môže naznačovať, že by už nemal dôvod opätovne žiadať ďalšie
informácie a prípadné uloženie zákazu pro futuro by mohlo smerovať aj na možné získavanie informácií

na odlišnom podklade, než aký namietala sťažovateľka.
27. Z pohľadu ústavného súdu, aj keď nedošlo k osvedčeniu hrozby opakovania zásahu, bola
preukázaná existencia zásahu, ktorý síce už netrval, ale trvali jeho následky spočívajúce v uchovávaní a
disponovanísozískanýmiinformáciami.Vtomtokontextesťažovateľkamohlažiadaťuloženiepovinnosti
spočívajúcej v zákaze uchovávať, resp. disponovať so získanými informáciami, čo ale z formulácie petitu

1 nebolo možné vyabstrahovať ani pri najväčšej miere materiálneho prístupu k ochrane označených
práv. Petit 1 jasne smeroval na budúce konania, ktorých možné opakovanie nebolo osvedčené, pričom
aj podľa odbornej literatúry jednou z podmienok konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy podľa skoršej právnej úpravy bolo, že zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho
opakovanie (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kol. Občiansky súdny poriadok II. diel. 2. vydanie. Praha :

C. H. Beck, 2012, ISBN 978-80-7400-406-3, s. 1097.). Ak teda sťažovateľka žiadala ochranu pred
možným opakovaním zásahu, na nej spočívalo preukázanie hrozby jeho opakovania. V tejto časti preto
možno akceptovať odôvodnenie uznesenia najvyššieho správneho súdu, ktorý udržateľným spôsobom
zhodnotil nemožnosť vyhovieť sťažovateľkou formulovanému žalobnému návrhu 1.
28. K návrhu sťažovateľky zničiť neoprávnene získané informácie (petit 2) najvyšší správny súd uviedol,

že neobsahoval špecifikáciu konkrétnych údajov, čím išiel nad rámec toho, čo tvorilo predmet konania.
Je pravdou, že petit sťažovateľky obsahoval formuláciu „zničiť všetky informácie o navrhovateľovi
získané od bánk“, čo indikuje, že žalovaný by napr. musel zničiť aj informácie, ktoré získal v súvislosti
s inou činnosťou. Z pohľadu ústavného súdu ale požadované uloženie povinnosti zničiť informácie bolo
potrebné posúdiť práve v intenciách skutkových tvrdení uvedených sťažovateľkou. Takýmto postupom

by správny súd nešiel nad rámec petitu, ale v rámci širšie formulovanej žiadanej povinnosti by vyhodnotil
oprávnenosť požadovaného návrhu vzhľadom na zistený skutkový stav. Je zrejmé, že spor medzi
stranami spočíval najmä v posúdení zákonnosti podkladu získavania informácií, a nie v tom, o aké
informácie išlo.29. Ďalej Ústavný súd uviedol, že uloženie povinnosti zničiť nezákonne získané informácie konzumuje
samotný zákaz pokračovať v namietanom zásahu spočívajúcom v uchovávaní získaných informácií.
Ak totiž súd uloží povinnosť zničiť nezákonne získané informácie, je nadbytočné, aby samostatne

formuloval aj zákaz uchovávať ich, zničenie je finálnym riešením, ktoré zároveň ďalej neumožňuje
pokračovať v zásahu spočívajúcom v neoprávnenom uchovávaní informácií a zároveň sleduje aj
obnovenie pôvodného stavu pred zásahom.
30. Ďalší výrok navrhovaného petitu (3) súvisí so zásahom spočívajúcim v neoprávnenom disponovaní
s informáciami o sťažovateľke. Podľa najvyššieho správneho súdu tento návrh dopadá na informácie,

ktoré neboli predmetom konania, resp. neobsahoval zreteľné spojenie s informáciami tvoriacimi predmet
konania. Aj toto posúdenie je podľa ústavného súdu príliš formalistické. Podľa obsahu žaloby, ako aj
samotného súdneho spisu bolo zrejmé, o aké informácie ide. Tento petit smeruje na uloženie povinnosti
oznámiť „všetkým subjektom, ktorým poskytol informácie získané od bánk o sťažovateľke, že tieto
informácie boli získané nezákonným spôsobom, a preto ich nemôžu používať v rámci svojej pôsobnosti“.
Ak sa tento petit týka neoprávneného disponovania s informáciami, bolo potrebné preukázať, že došlo k

neoprávnenému šíreniu informácií iným subjektom a úlohou najvyššieho správneho súdu bolo zhodnotiť
opodstatnenosť tejto časti návrhu.
31. Petitom 4 sťažovateľka žiadala uložiť žalovanému povinnosť oznámiť dotknutým bankám, že ním
požadované informácie na základe žiadostí z konkrétnych dátumov predstavovali nezákonný zásah a
tejto požiadavke už banky nemusia vyhovieť. Najvyšší správny súd aj tento návrh posúdil ako dopadajúci

na informácie, ktoré neboli predmetom konania, resp. neobsahoval zreteľné spojenie s informáciami
tvoriacimi predmet konania. S ohľadom na obsah podanej žaloby bolo aj pri tomto návrhu zrejmé, že sa
týkal informácií (reálne) získaných na podklade konkrétnych žiadostí žalovanej, pričom podľa obsahu
spisu aj najvyšší správny súd mal tieto informácie k dispozícii a mohol ich dostatočne identifikovať.
32. V súvislosti s navrhovanými žalobnými petitmi 2 a 4 považuje ústavný súd za podstatné, že

sťažovateľka jasne formulovala obsah a rozsah povinností, ktoré žiadala uložiť žalovanému (povinnosť
zničiť nezákonne získané informácie, resp. povinnosť oznámiť nezákonnosť ich získania dotknutým
subjektom). Návrhy zjavne súvisia s požadovanou súdnou ochranou pred nezákonným zásahom, ktorý
spočíval v tvrdenom nezákonnom získaní, disponovaní a uchovávaní informácií o sťažovateľke majúcich
povahu bankového tajomstva. Ústavný súd sa nestotožňuje so záverom najvyššieho správneho súdu o

širokej formulácii, resp. všeobecnosti týchto petitov za situácie, keď z obsahu spisu museli byť zrejmé
skutkové okolnosti veci, teda aké informácie žalovaný žiadal a ktoré informácie na základe svojich
žiadostí získal. Ústavný súd zároveň nemôže akceptovať názor najvyššieho správneho súdu, že konanie
žalovaného opísané v návrhu nemožno podradiť pod tzv. iný zásah.
33. V petite 5 sťažovateľka požadovala sprístupniť každý spis týkajúci sa svojej osoby vedený

žalovaným. Najvyšší správny súd primárne vyhodnotil tento petit ako nekonkrétny vo vzťahu k predmetu
konania, pretože sťažovateľka žiadala sprístupnenie každého spisu, na základe ktorého žalovaný žiadal
informácie od bánk, pričom táto požiadavka sa môže dotýkať aj napr. živých spisov, ktorých právny a
skutkový základ môže byť odlišný od skutkových okolností danej veci. Sťažovateľka mala podľa súdu
konkretizovať aspoň druhovo, o aký spis ide, z dôvodu, že právny režim ich sprístupnenia je rozdielny.

34. V tomto kontexte nemožno opomenúť sťažovateľkou namietaný informačný deficit pri podávaní
žaloby, keďže nemala presnú predstavu o vedených spisoch. V tejto súvislosti žalovaný odmietol, že
by o sťažovateľke viedol akýkoľvek druh konania, naznačil, že jeho činnosť má operatívno-preventívny
charakter a nachádza sa vo fáze, ktorá sa nezverejňuje, k čomu ale najvyšší správny súd nezaujal
žiadne stanovisko, iba zhodnotil, že petit formulovaný sťažovateľkou bol nekonkrétny a bez súvisu

s prejednávanou vecou. Tým z pohľadu ústavného súdu neprimerane zúžil predmet konania iba na
izolované vnímanie petitu bez kontextu s prejednávanou vecou a konkrétnymi skutkovými okolnosťami
uvádzanými sťažovateľkou aj žalovaným.
35. Uvedenému nasvedčuje aj priebeh pojednávania 19. novembra 2014, kde na otázku súdu
sťažovateľka uviedla: „Pokiaľ vo svojom návrhu zmieňujem spis, mám na mysli spis, ktorý nutne musel

byťzaloženýuodporcu,keďsaobracalsožiadosťaminabankovédomy,ktorýmižiadalúdajeomne.“,na
čo najvyšší súd (ako vtedy príslušný súd) vyzval žalovaného na predloženie spisu vedeného v súvislosti
so „Žiadosťami o spoluprácu“ adresovanými bankovým inštitúciám v priebehu rokov 2013 a 2014, na
ktoré žalovaný vôbec nereagoval. Vo vyjadrení z 5. februára 2014 žalovaný odmietal, že o sťažovateľke
viedol akýkoľvek spisový materiál, aktivity vyvíjané smerom k sťažovateľke mali operatívno-pátraciu

povahu.
36. Podľa ústavného súdu existoval priestor na vecné prejednanie tejto časti žalobného návrhu
sťažovateľky, ktorý bol na dopyt vtedy konajúceho najvyššieho súdu doplnený na pojednávaní.
Záver najvyššieho správneho súdu o nekonkrétnosti tohto žalobného petitu a o absencii súvislosti sprejednávanou vecou nie je v súlade s tým, čo v konaní špecifikovala sťažovateľka a čo k tomu uviedol
žalovaný. Takto formulovaný petit možno podradiť pod tzv. iný zásah spočívajúci v porušení práva
na oboznámenie sa s informáciami zhromaždenými o sťažovateľke. Uloženie zákazu pokračovať v

nesprístupnení je vlastne vyjadrením povinnosti sprístupnenia spisového materiálu.
37. Navrhovaný petit 6 sa týkal uloženia zákazu šíriť o sťažovateľke, že je podozrivá z colného deliktu
a bol založený na údajnej informácii poskytnutej pracovníkom žalovaného tretej osobe (novinárovi)
o osobe sťažovateľky. Vyhovenie tejto požiadavke by podľa najvyššieho správneho súdu znamenalo
zákaz šíriť informácie o sťažovateľke napr. aj pro futuro, ktorých podklad by nemal súvis so skutkovým

a s právnym základom prejednávanej veci. Požiadavka zákazu ďalej šíriť informácie o postavení
sťažovateľky ako podozrivej z colného deliktu má povahu zákazu zásahu spočívajúceho v hrozbe
opakovania. Zo strany najvyššieho správneho súdu bolo namieste vyžadovať osvedčenie hrozby
opakovania zásahu, namiesto toho najvyšší správny súd v rozhodnutí opäť všeobecne konštatoval
absenciu súvisu so skutkovým a s právnym základom prejednávanej veci, a to bez konkrétnej
špecifikácie. Záver najvyššieho správneho súdu o chýbajúcom súvise so skutkovým a s právnym

základom veci považuje ústavný súd za nedostatočne odôvodnený. Najvyšší správny súd vyhodnotil
petit 6 všeobecne, bez zohľadnenia konkrétnych skutkových okolností prejednávanej veci a skutkového
základu nároku, teda či došlo k zásahu, či zásah vykonal žalovaný orgán verejnej správy a či tu
objektívne existuje riziko opakovania tohto zásahu.
38. V súhrne možno uzavrieť, že najvyšší správny súd v napadnutom rozhodnutí rezignoval na

materiálny prístup k ochrane práv sťažovateľky a, naopak, pristúpil k posúdeniu jej žalobných návrhov
formalisticky. Aj keď sa samostatne vysporiadal s každou časťou navrhovaného petitu, jeho závery
sú všeobecné, opakujúce sa a bez zreteľa na konkrétne okolnosti veci. Sťažovateľka nedostala v
odôvodnení rozhodnutia adekvátnu odpoveď na podstatné námietky tvoriace skutkový základ jej žaloby.
Najvyšší správny súd nezohľadnil skutkové zistenia, ktoré mu mali byť známe z obsahu spisu, ani

závažnosť a citlivosť informácií, ktoré o sťažovateľke žalovaný preukázateľne získal, čo nekorešponduje
s procesnými zárukami spravodlivého súdneho konania ako súčasti práva na spravodlivý proces.
39. Tento záver neznamená, že žaloba je oprávnená, resp. dôvodná. Obsahom práva na spravodlivý
súdny proces nie je aj právo na úspech vo veci, avšak jeho komponentom je právo na takú kvalitu
odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré výstižne a konkrétnym spôsobom s dôrazom na konkrétne

skutkové a právne okolnosti veci vysvetlí úvahy a myšlienkové postupy súdu vedúce k určitému spôsobu
rozhodnutia o uplatnenom nároku.
40. V kontexte vyhodnotenia otázky, do akej miery je správny súd viazaný petitom žaloby, si ústavný súd
na jednej strane uvedomuje, že ide o konanie v správnom súdnictve s povinným právnym zastúpením,
čo kladie zvýšené nároky na formuláciu správnej žaloby aj jej petitu. Na strane druhej je potrebné

zohľadniť, že sťažovateľka v čase podania žaloby nemala a nemohla mať všetky detailné informácie
o ňou vyčítanom postupe žalovaného a v tejto súvislosti trpela informačným deficitom. Obligatórnou
náležitosťou správnej žaloby je podľa § 182 ods. 1 písm. h) SSP (pôvodne aj podľa § 249 ods. 2 OSP)
uvedeniekonečnéhonávrhu,resp.návrhuvýrokurozhodnutia(žalobnýnávrh),čosťažovateľkaformálne
splnila. Žalobcom predložený návrh výroku rozhodnutia nezbavuje správny súd jeho úlohy postupovať

pri prejednaní žaloby materiálne s ohľadom na obsah žaloby ako celku, nielen s izolovaným vnímaním
žalobnéhopetitu.Formulačnáúpravapetitusúdomjemožnáazpohľaduvykonateľnostivýrokusúdneho
rozhodnutia aj potrebná, nejde o dotváranie či nahrádzanie žalobného petitu nad jeho rámec, ale,
naopak, o jeho precizovanie odvoditeľné z obsahu žaloby, zisteného skutkového stavu a procesných
úkonov účastníkov konania. Najvyšší správny súd mal zohľadniť aj svoju procesnú rolu v tomto konaní,

keď konal ako jediný súd bez možnosti napadnúť jeho rozhodnutie opravnými prostriedkami správneho
súdnictva.
41. Sťažovateľka namietala potrebu zohľadniť zmenu právnej úpravy, ktorá jej nesmie byť na ujmu.
Ústavný súd dodáva, že v zmysle pôvodnej právnej úpravy (§ 250v OSP) sa žalobca mohol domáhať tzv.
negatórnou zásahovou žalobou ochrany iba pred zásahom, ktorého dôsledky trvajú alebo je tu hrozba

jeho opakovania, a to uložením zákazu pokračovať v žalovanom inom zásahu a v prípade možnosti
obnovením stavu pred zásahom. Prijatie Správneho súdneho poriadku prinieslo rozšírenie ochrany práv
žalobcov pred iným zásahom orgánu verejnej správy. Popri obsahovo obdobnej negatórnej žalobe (§
252 ods. 1 SSP) umožňujúcej domáhať sa uloženia povinnosti spočívajúcej v zákaze pokračovať a
obnovenia stavu pribudla možnosť podať podľa § 252 ods. 2 SSP tzv. určovaciu žalobu, ktorej výsledok

je potrebný pre ďalšie uplatňovanie náhrady škody, resp. ochranu práv žalobcu. Podanie zásahovej
negatórnej žaloby ostalo zachované, odlišné sú len následky v prípade vyhovenia žalobe spočívajúce
v tom, že konanie nekončí, ale prechádza do následnej fázy, v ktorej správny súd sleduje a vynucuje
splnenie ním uložených povinností zo strany žalovaného.42. V tomto kontexte ústavný súd nepovažuje za dôvodnú námietku sťažovateľky, že najvyšší správny
súd aplikoval ustanovenia Správneho súdneho poriadku v jej neprospech a neprihliadal na to, že žaloba
bola podaná za účinnosti predchádzajúceho procesného kódexu.

43. Nesprávny je názor sťažovateľky, že ju mal najvyšší správny súd vyzvať na odstránenie vád
žaloby. Dôvodom nevyhovenia žalobe nebola jej nejasná formulácia, ale to, že podľa najvyššieho
správneho súdu požadovaným žalobným nárokom nebolo možné vyhovieť na podklade uvádzaných
skutkových okolností, primárne z dôvodu, že sťažovateľka žiadala ochranu pro futuro bez osvedčenia
hrozby opakovania zásahu, resp. pre príliš široko formulované žalobné návrhy presahujúce jej skutkové

tvrdenia, čo ústavný súd vyhodnotil vo vzťahu ku každému žalobnému návrhu individuálne.
44. Ústavný súd vo svojom náleze konštatoval, že uznesenie Najvyššieho správneho súdu nedovoleným
spôsobom zasiahlo, a tým porušilo základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a jej právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1) tým, že sa Najvyšší
správny súd nedostatočne zaoberal jej žalobnými návrhmi označenými ako petit 2 až petit 6 a namiesto
materiálneho a individuálneho posúdenia paušálne konštatoval ich neurčitosť, všeobecnosť, resp.

nejasnosť, chýbajúci súvis medzi skutkovými tvrdeniami a žalobnými návrhmi, resp. neosvedčenie
hrozby opakovania zásahu, a to bez toho, aby zohľadnil obsah podanej žaloby, ako aj skutkové zistenia,
ktoré vyšli najavo počas konania. Ústavný súd preto napadnuté uznesenie najvyššieho správneho súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúceho § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde
zrušil a vec vrátil Najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie (výrok 2).

45. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli
v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

46. Podľa ust. § 2 ods. 1, ods. 2 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené, alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánov verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy sa

môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
47. Podľa § 3 ods. 1 písm. e) SSP iným zásahom orgánu verejnej správy je fakticky postup vykonaný
pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzickej a právnickej osoby priamo dotknuté; iným zásahom je aj postup orgánu verejnej
správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu ak ním sú alebo môžu byť práva,

právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
48. Iný zásah orgánu verejnej správy je legálne definovaný v ust. § 3 písm. e) SSP. Zákon rozoznáva
medzi trvajúcim (ods. 1) a už dokončeným (ods. 2) iným zásahom orgánu verejnej správy.
49. Z vyššie citovaného ust. § 3 ods. 1 písm. e) SSP vyplýva, že účelom konania o ochrane pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej

osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím a tento trvá. Súdne konanie je zárukou, že
súd uložením povinnosti odporcu nepokračovať v porušení práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to
možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu,
ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy. Konanie o ochrane

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy predstavuje subsidiárnu formu súdnej ochrany v
správnom súdnictve, ktorú možno aplikovať iba v prípade, ak iná možnosť chýba.
50. Najvyšší správny súd po zrušení veci v dôsledku nálezu Ústavného súdu vec opakovane prejednal
(11.12.2024, 22.1.2025, 20.3.2025 a 24.4.2025). Z obsahu odôvodnenia nálezu Ústavného súdu IV. ÚS
246/2024-56 bod 32-33 vyplýva, že Ústavný súd sa stotožnil so zamietajúcim výrokom v prípade petitu

1. Senát Najvyššieho správneho súdu teda pristúpil k vecnému prejednaniu veci označenými ako petit 2.
až 6. Doplnil dokazovanie výsluchom zástupcov účastníkov konania ako aj listinnými dôkazmi. Najvyšší
správny súd vyzval žalovaného výzvou zo dňa 22.1.2025 na predloženie úradného záznamu zo dňa
13.1.2014 č. 9007024/1/14102/2014 a zberného spisu operatívneho pracovníka (operatívny spis, ktorý
bol v danej veci vedený). K uvedenej výzve sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 24.1.2025,

ktorým Najvyššiemu správnemu súdu oznámil, že fyzicky nedisponuje požadovanými dokumentami ani
inými na vec sa vzťahujúcimi dokumentmi, nakoľko predmetné dokumenty boli v súlade s registratúrnym
poriadkom a registratúrnym plánom colnej správy č. 61/2008 platným a účinným v danom období s
lehotou na uchovávanie agendy k operatívno-pátracej činnosti 5 rokov skartované.51. Na základe tohto oznámenia Najvyšší správny súd doplnil dokazovanie vo veci výzvou zo
dňa 3.2.2025, ktorou požiadal žalovaného o predloženie predmetného registratúrneho plánu a
registratúrneho poriadku č. 61/2008, resp. registratúrneho plánu a registratúrneho poriadku, ktorý bol

platný a účinný v roku 2013. Na základe tejto výzvy žalovaný Najvyššiemu správnemu súdu písomným
podaním zo dňa 5.2.2025 predložil registratúrny poriadok a registratúrny plán colnej správy č. 61/2008.
52. Výzvou zo dňa 6.2.2025 požiadal Najvyšší správny súd Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v
Bratislave, Križkova 7, aby v predmetnej veci predložil súdu všetky rozhodnutia, ktorými bolo povolené
vyraďovacie konanie záznamov po lehote uloženia od roku 2013 u účastníka konania Kriminálny úrad

finančnej správy. Kriminálny úrad finančnej správy podaním zo dňa 5.2.2025 predložil Najvyššiemu
správnemu súdu registratúrny poriadok a registratúrny plán colnej správy č. 61/2008 platný a účinný
v danom období, ďalej predložil návrh na vyradenie registratúrnych záznamov zo dňa 11.7.2019,
rozhodnutie o vyradení registratúrnych záznamov zo dňa 21.10.2019, ďalej návrh na vyradenie
registratúrnych záznamov zo dňa 11.11.2021, rozhodnutie o vyradení registratúrnych záznamov zo
dňa 18.11.2021, zoznam vecných skupín a registratúrnych záznamov navrhnutých na vyradenie so

znakom hodnoty „A“, ďalej rozhodnutie o vyradení registratúrnych záznamov zo dňa 31.1.2023, návrh
na vyradenie registratúrnych záznamov zo dňa 25.10.2024, rozhodnutie o vyradení registratúrnych
záznamov zo dňa 22.11.2024. Na výzvu súdu reagovalo aj Ministerstvo vnútra SR, Slovenský národný
archív, ktorý podaním doručeným súdu dňa 20.02.2025 doručilo súdu registratúrny plán Colnej správy
účinný od 1.1.2019, návrh na vyradenie registratúrnych záznamov zo dňa 11.7.2019, zoznam vecných

skupín záznamov so znakom hodnoty „A“ navrhnutých na vyradenie zo dňa 11.7.2019, rozhodnutie o
vyradeníregistratúrnychzáznamovzodňa21.10.2019,návrhnavyradenieregistratúrnychzáznamovzo
dňa 11.11.2021, rozhodnutie o vyradení registratúrnych záznamov zo dňa 18.11.2021, zoznam vecných
skupín registratúrnych záznamov navrhnutých na vyradenie so znakom hodnoty „A“, rozhodnutie o
vyradení registratúrnych záznamov zo dňa 31.01.2023.

53. Písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 5.11.2024 žalovaný doručil návrh na vyradenie
registratúrnych záznamov zo dňa 25.10.2024, rozhodnutie o vyradení registratúrnych záznamov zo dňa
22.11.2024.
54. Z obsahu žaloby ako aj následných vyjadrení žalobkyne je nesporné, že táto spochybňovala
právny základ nezákonného zásahu zo strany žalovaného. Namietala podanie žalovaného označené

ako „výzva“ zo dňa 22.11.2013 spis č. 9103402/5/5230623/13/Gab, v ktorom si žalovaný dožadoval
od žalobkyne kompletné účtovné doklady za roky 2011, 2012 a 2013. Žalobkyňa zdôrazňovala, že
v uvedenom podaní žalovaný neuviedol v rámci akého úkonu alebo daňovej kontroly sa dožaduje
uvedených dokladov.
55. Tento úkon považovala žalobkyňa za nezákonný zásah vykonaný daňovým úradom a preto ho

uplatnila aj v konaní na Krajskom súde v Bratislave, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 2S/280/2013. Ďalej
žalobkyňa uviedla, že dňa 7.1.2014 od redaktora RTVS sa oboznámila s podaním Kriminálneho úradu
finančnej správy, ktorým tento žiadal od bánk podľa colného zákona súčinnosť a to podanie kompletných
správ o žalobkyni a to najmä výpisov z jej bankových účtov, všetkých kreditných aj debetných informácií
uvedením kto má prístup k elektronickému bankovníctvu, uvedením či má navrhovateľ zriadenú

bezpečnostnú schránku a s akými cennými papiermi navrhovateľ obchoduje, prehľad transakcií na
kreditných a debetných kartách. Ďalej navrhovateľka uviedla, že z toho istého dňa sa oboznámila so
zvukovounahrávkoumedziredaktoromRTVSapracovníkovKUFS,vktorompracovníkfinančnejsprávy
uviedol, že žalobkyňa je podozrivá zo spáchania colného deliktu.
56. Žalobkyňa tvrdila, že v žiadosti o informácie o nej, ktoré boli vyžadované žalovaným od bankových

inštitúcií považuje sa nezákonný zásah a žalobným návrhom sa domáhala súdnej ochrany pred týmto
nezákonným zásahom ešte podľa vtedy účinného ustanovenia § 250v O.s.p.
57. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 5.2.2014 uviedol, že nemá postavenie správcu dane a preto
je argumentácia žalobkyne pre predmet žalobného návrhu irelevantná, zmätočná a kriminálneho úradu
sa netýka. Ďalej uviedol, že Kriminálny úrad finančnej správy zaslal žiadosti o poskytnutie spolupráce

adresované bankám a pobočkám zahraničných bánk pôsobiacich na území SR a v nich žiadal o
poskytnutie informácií k žalobkyni a k jeho potenciálnym bankovým účtom. Nie je pravdou tvrdenie
žalobkyne, že kriminálny úrad o uvedené informácie žiadal len na základe colného zákona. Žalobkyňa
podľa jeho názoru účelovo zúžila dôvodný zákonný postup kriminálneho úradu.
58. Žalovaný mal za to, že jeho postup bol v súlade so zákonom. Zdôraznil, že žalobkyňa si zamieňa

subjekt správcu dane a kriminálny úrad. Kriminálny úrad nevedie žiaden druh konania ani daňové ani
colné, v ktorom by sa rozhodovalo o právach a povinnostiach žalobkyne. Kriminálny úrad využíva svoju
pôsobnosť na výkon operatívno-pátracej činnosti. Operatívno-pátracia činnosť je súbor spravodajských
opatrení, ktoré nemajú verejný charakter a dokumentácia z nej a v tzv. predprípravnej fáze sanezverejňuje v žiadnej krajine. Na tomto základe navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh
žalobkyne zamietol.
59. Na základe týchto skutočností Najvyšší správny súd po doplnení dokazovania vo veci konštatoval,

že žalovanému sa nepodarilo nijakým spôsobom označiť právny základ ním započatého konania
(zásahu) voči žalobkyni, ktorý žalobkyňa od počiatku spochybňovala. Nepredložil ani na opakovanú
výzvu konajúcemu súdu žiaden spis - operatívny, administratívny, či akokoľvek inak označený, z ktorého
by bolo možné posúdiť právny podklad k jeho činnosti. Neobstojí ani jeho obrana o údajnom skartovaní
týchto podkladov, pretože spisy, pri ktorých nie je ukončené súdne konanie nie je možné v zmysle

zákona o archivácii č. 395/2002 Z. z. v spojení so znením registratúrneho poriadku skartovať. V tejto
súvislosti Najvyšší správny súd vykonal vyššie spomínané dokazovanie, dožiadaním na Ministerstve
vnútra, Štátny archív, odkiaľ mu boli poskytnuté rozhodnutia o povoľovacom konaní na skartovanie
dokumentov, avšak súd túto skutočnosť nemohol nijako verifikovať, keďže žalovaný neoznačil spis či
rozhodnutia týkajúce sa prejednávanej veci, súd nemohol nijakým spôsobom overiť skutočnosti, že
predmetné povoľovacie konanie sa týkalo danej veci. Keďže žalovaný neoznačil právny základ začatia

akéhokoľvek konania veci žalobkyni, senát Najvyššieho správneho súdu konštatoval jeho nezákonnosť
a preto žalovanému zakázal uchovávať a šíriť dokumenty takto získané. Treba zdôrazniť, že túto
povinnosť uložil súd len v prípade listín, ktoré sa mu podarilo identifikovať vzhľadom ku skutkovému
stavu popísanému vyššie.
60. Vo vzťahu k petitu 2 Najvyšší správny súd vo vykonanom dokazovaní konštatoval jeho dôvodnosť.

Je nesporné, že žalovaný sa žiadosťou zo dňa 13.01.2014 označenou pod sp. zn. 111925/2013 - 2202
žiadal bankové inštitúcie na území Slovenskej a Českej republiky o poskytnutie spolupráce v rozsahu
oznámenia, či uvedený subjekt má vedené účty v banke, druh účtu, či má elektronické bankovníctvo,
platobné, kreditné karty, kontaktné údaje majiteľov resp. disponentov k účtu, žiadal:
- poskytnutie výpisov z účtov,

- identifikácia majiteľov - disponentov k účtom,
- či uvedený subjekt využíva službu bezpečnostnej schránky,
- zoznam finančných nástrojov subjektu,
- vlastníctvo cenných papierov evidovaných k subjektu.
61. Na základe tohto dožiadania W. G. M. odpovedala písomným podaním zo dňa 21.1.2014, ktoré bolo

žalovanému doručené dňa 24.1.2014, že žalobkyňa má vedený účet pod č. XXXXXXXXXX založený
dňa 8.1.2005, pričom jeho zakladateľom je p. S. S.. Ďalej uviedla, že klientovi neboli poskytnuté žiadne
kreditné platobné karty, klient v banke nemá prenajaté bezpečnostné schránky, klient v banke nemá
vedené fondy (cenné papiere), nie je majiteľom zmeniek a na účte klienta nie sú evidované žiadne
varovania. Ďalej je nesporné, že W. G. M. poskytla žalovanému výpisy z predmetného účtu od 8.7.2005

do 31.1.2014. Ostatné peňažné ústavy odpovedali na žiadosť o spoluprácu záporne.
62. Z dikcie vyššie citovaného ustanovenia § 3 SSP vyplýva, že úmyslom zákonodarcu je poskytnúť
súdnu ochranu jednotlivcom (čl. 46 a nasl. Ústavy) pred negatívnymi účinkami faktických úkonov, t. j.
zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom a ktorých
vykonaniesúčasneniejesúladnésozákonom.ObdobneužNajvyššísúdSRviackrátvosvojejjudikatúre

zdôraznil,žezákladnouúlohousprávnehosúdukonajúcehoonávrhuprotinezákonnémuzásahuorgánu
verejnej správy je preveriť, či sa žalobca prostredníctvom svojho návrhu domáha súdnej ochrany proti
(1) skutočne nezákonnej aktivite verejnej správy (materiálna stránka verejnej správy) a či žalobcom
označená verejná správa (2) skutočne ako orgán verejnej správy takúto aktivitu vykonala (formálna
stránka verejnej správy spojená s pasívnou legitimáciou).

63. Na jednej strane je nepochybné, že štát prostredníctvom svojich orgánov resp. iných subjektov,
na ktoré deleguje svoju štátnu moc (viď čl. 2 ods. 1 Ústavy) zasahuje, t. j. obmedzuje do výkonu práv
a slobôd konania jednotlivca v ľudskej spoločnosti za účelom zabezpečenia existencie jednotlivca a
spoločnosti ako celku. S týmto záverom korešpondujú aj vyššie uvedené obe charakteristiky iného
zásahu. Avšak toto konanie orgánov verejnej správy, aby bolo stále označované ako zákonné, nesmie

vybočiťzústavnéhorámcavymedzenéhonajmäprostredníctvomčl.2ods.2Ústavy(secundumlegemin
et intra constitutionis) t. j. musí najmä prihliadať na limitné ústavné články 12 a 13 s tým, že obmedzujúci
zásah do slobôd a práv jednotlivca musí byť dostatočne odôvodnený verejným záujmom.
64. Pôsobnosť žalovaného je upravená ustanovením § 5 a nasl. zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch
štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva. Avšak tieto kompetencie musia byť ako bolo už

konštatované vyššie, vykonávané v súlade so zákonom.
65. V prejednávanej veci bolo preukázané dostatočným spôsobom, že žalovaný nevedel relevantným
spôsobom preukázať skutočnosť, na základe ktorej začal konanie voči žalobkyni, ktoré spočívalo v
získavaní informácií o jej finančných prostriedkoch a bankových účtoch vedených v peňažných ústavochna území Slovenskej ako aj Českej republiky. Po takomto zásahu do niektorej zo zložiek osobnosti či
súkromia žalobkyne, musí žalovaný uniesť dôkazné bremeno o príčinnej súvislosti s iným zásahom.
Spoločným znakom teda pri priznaní súdnej ochrany v prípade tvrdeného iného zásahu je nežiadúci

stav, ktorý má svoj základ v mimozákonnom aktivizme (postupe alebo útoku) vo verejnej správe a hoci
sa nemal uskutočniť, tak sa v rozpore s požiadavkami zákonnosti konania zakotvenými v čl. 2 ods. 2
Ústavy realizuje a bez zákonnej požiadavky vyčerpania osobe dostupných opravných prostriedkov, tak
za tejto situácie žaloba podaná na správny súd jednoznačne vyžaduje súdnu pomoc vo forme nápravy
tohto pre žalobkyňu spoločensky neúnosného stavu. V tejto súvislosti senát Najvyššieho správneho

súdu poukazuje aj na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci Brito Ferrinho Bexiga Villa-
Nova c/a Portugalsko, z ktorého vyplýva právny záver ... Súd dospel k záveru, že nahliadnutie do
výpisov bankového účtu sťažovateľky predstavovalo zásah do jej právna na rešpektovanie služobného
tajomstva, ktoré spadá do oblasti súkromného života.
66. Na základe vyššie uvedených skutočností senát Najvyššieho správneho súdu rozhodol tak, že
zakázal žalovanému uchovávať a šíriť informácie získané na základe jeho žiadosti o poskytnutie

informácie zistených od UniCredit Bank a.s.
67. Vo zvyšku súd žalobu zamietol, nakoľko zotrval na názore, že išlo o nekonkrétny petit voči
nekonkrétnym subjektom.
68. V zostávajúcich častiach petitu (3 - 6) Najvyšší správny súd aj po doplnení dokazovania zotrval na
svojom názore prezentovanom v jeho uznesení sp. zn. 1Sžz/1/2017 zo dňa 27.07.2023 a opakovane

konštatuje, že petitom č. 3 sa žalobca domáhal toho, aby žalovanému súd uložil povinnosť oznámiť
„všetkým subjektom, ktorým poskytol informácie získané od bánk o navrhovateľovi, že tieto informácie
boli získané nezákonným spôsobom, a preto ich nemôžu používať v rámci svojej pôsobnosti“. Súd však
k takému úkonu žalovaného zaviazať nemohol, keďže takto formulovaný petit bez akejkoľvek časovej,
vecnej alebo inej špecifikácie by mohol byť interpretovaný tak extenzívne, že by sa mohol týkať aj

informácií, ktoré nie sú predmetom tohto konania, t. j. ak by súd k takémuto úkonu žalovaného zaviazal,
mohol by mu tým nariadiť, aby „nezákonnosť získania“ informácií komunikoval aj vo vzťahu k takým
informáciám, ktoré boli získané na základe iných titulov, ako sú žiadosti tvoriace predmet tohto konania.
69. I keď Najvyšší správny súd rešpektoval právny názor vyslovený Ústavným súdom v jeho náleze,
ani materiálny prístup k petitu a predmetu konania - vrátane uskutočneného dokazovania - neumožnili

konajúcemusúdudodatočnúidentifikáciučiužlistínalebosubjektov/orgánov,ktorébyrozhodnutímsúdu
mali byť k niečomu zaviazané. Tu naviac súd dopĺňa, že ani samotný žalobca v priebehu konania - po
vrátení veci Najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie Ústavným súdom - žiadnym spôsobom
nemodifikoval petity, ktoré boli uvedené v pôvodnom návrhu. Ani úkony realizované konajúcim súdom
po vrátení veci na ďalšie konanie Ústavným súdom neviedli k získaniu takého objemu konkrétnych a

právne relevantných informácií, ktoré by mohli znamenať formulovanie ďalších vykonateľných petitov,
na základe vlastnej činnosti Najvyššieho správneho súdu.
70. V tejto súvislosti súd uvádza, že petitom č. 3 sa žalobca domáhal toho, aby žalovanému súd uložil
povinnosť oznámiť „všetkým subjektom, ktorým poskytol informácie získané od bánk o navrhovateľovi,
že tieto informácie boli získané nezákonným spôsobom, a preto ich nemôžu používať v rámci svojej

pôsobnosti.“ V konaní však - ani na základe dodatočných úkonov súdu - nebolo možné identifikovať, kto
konkrétne by mal byť subsumovaný pod pojem „všetky subjekty“, ktorým mali byť získané informácie
o žalobcovi zo strany žalovaného poskytnuté, a ktorým by výrokom súdu malo byť zakázané tieto
informácie ďalej používať. Toto bolo pritom determinované primárne tým, že na jednej strane žalobca
v uvedenom smere neuniesol svoje dôkazné bremeno a - zároveň - dokazovaním vykonaným na

základe úkonov samotného spisu nebolo preukázané, kto by do tejto skupiny subjektov mal spadať, keď
žalobca už spisom vo veci nedisponuje. Ak v priebehu konania nebolo možné ani úkonmi dokazovania
zistiť, komu boli predmetné údaje poskytnuté zo strany žalovaného a komu by malo byť zakázané ich
používanie, nie je možné toto „kompenzovať“ rozhodnutím súdu s abstraktným, resp. všeobecným a
fakticky nevykonateľným výrokom.

71.Petitomč.4sažalobcadomáhalfaktickyopäťpaušálneho,resp.všeobecnéhooznámenia-zostrany
žalovaného - vo vzťahu k bankám, že „jeho žiadosti o poskytnutie informácií predstavovali nezákonný
zásah“. Súd má za to, že ani k takémuto úkonu by žalovaného zaviazať nemohol, keďže tak, ako je
petit formulovaný, t. j. bez akejkoľvek konkretizácie by predmetné oznámenie mohlo byť relevantné aj
vo vzťahu k takým žiadostiam o informácie, ktoré sa realizovali na základe iných úkonov žalovaného

ako sú úkony tvoriace predmet tohto konania.
72. Súd naviac nevidel ako dôvodné, aby bankám, ktoré žalovanému ešte neposkytli výpisy z účtu
žalobcu, nariadil, že tieto nie sú povinné predmetné výpisy žalovanému poskytnúť, keď z vykonaného
dokazovania vyplynulo (oznámenie žalovaného o skartácii, resp. archivácii spisov viažucich sa k veci),že žalovaný už vo vzťahu k žalobcovi titulom prvotných úkonov uskutočnených vo veci nekoná, spis
vo veci už neexistuje. Naviac, v konaní nebolo preukázané, že by žalobca vôbec mal peňažné účty
aj v iných bankách ako je banka, ktorá výpisy žalovanému dodala (W. G. M.), a preto opäť nebolo

možné špecifikovať bankové inštitúcie, vo vzťahu ku ktorým by mala byť formulovaná povinnosť
neposkytnúť výpisy z účtu žalobcu žalovanému (takúto povinnosť totiž banka nepochybne nemá, ak v
nej žalobca nemá peňažný účet). V tomto zmysle potom žalobca mal a mohol preukázať, či, resp. v akej
inej banke má peňažný účet, čo by následne umožňovalo súdu sekundárne rozhodnúť o dôvodnosti
konkrétnejšieho petitu vo vzťahu k inej banke ako je tá, ku ktorej sa vťahuje výrok tohto rozhodnutia.

73. Petitu č. 5 Najvyšší správny súd vytýka všeobecnosť a nekonkrétnosť, nakoľko tento neobsahuje
žiadny-anilenvšeobecnýodkaznato,žesaviaževýlučnenainformácie,resp.žiadostitvoriacepredmet
tohtosúdnehokonania.Naviac,hocižalobcavtextenavrhovanéhopetituuviedol,žežalovanémumábyť
uložená povinnosť sprístupniť „každý spis“, podľa názoru súdu bola aj v tomto prípade potrebná aspoň
druhová špecifikácia príslušných spisov, keďže z právneho hľadiska existuje niekoľko druhov spisov,
pričom právny režim ich sprístupnenia nie je identický (napr. administratívny spis c/a vyšetrovací spis

a pod.). Primárnym dôvodom, pre ktorý však súd vyhodnotil aj tento petit ako nekonkrétny vo vzťahu k
predmetu konania je to, že sa ním žalobca domáhal sprístupnenia každého spisu týkajúceho sa žalobcu,
na základe ktorých o ňom žalovaný žiadal informácie od bánk. Požiadavka na sprístupnenie každého
takéhoto spisu, na základe ktorého žalovaný od bánk „žiada“ informácie o žalobcovi však môže zahŕňať
aj také listinné podklady, ktoré sú napr. ešte „živé“, pričom ich právny a skutkový základ môže byť úplne

odlišný od skutkových okolností tejto veci.
74. Petitom č. 6 žalobca žiadal, aby žalovanému bolo zo strany súdu zakázané „šíriť informácie, že
žalobca je podozrivý zo spáchania colného deliktu“. Ani takémuto petitu správny súd nemohol vyhovieť,
keďže tak, ako je tento formulovaný, neobsahuje žiadne vymedzenie, o aké šírenie sa má jednať, a to
ani negatívnym vymedzením. Neobsahuje ani len všeobecné vymedzenie, že by sa petitom vyžadovaný

zákaz mal týkať výlučne okolností, ktoré tvoria skutkový a právny základ podaného návrhu, čo napr.
nevylučuje, aby sa predmetný petit - ak by o ňom súd v navrhovanom znení rozhodol - týkal aj budúcich
právnych situácií, ktoré nie sú predmetom tohto konania. Uvedené by potom mohlo založiť stav, kedy
by - pri navrhovanom znení petitu - súd zakazoval šírenie informácií o prípadnom podozrení žalobcu zo
spáchania colného deliktu, napr. aj pro futuro.

75. Naviac, ak pojem „zakazuje .... šíriť“ (použitý v petite č. 6) mal byť interpretovaný tak, že žalovaný
nemôže šíriť informácie, ktoré má k dispozícii o žalobcovi - tretím osobám, v súvislosti s tým je potrebné
uviesť, že vo vzťahu k listinám, pri ktorým mal súd za preukázané, že nimi žalovaný disponuje (k tomu
pozri výrok tohto uznesenia), vo vzťahu k nim ich šírenie bolo výrokom tohto rozhodnutia aj reálne
zakázané. Súd nemal - ani po vykonanom dokazovaní - za preukázané, že by v rámci svojej činnosti

- pri výkone verejnej moci - žalovaný v rozpore so zákonom šíril o žalobcovi informácie o tom, že
tento je podozrivý zo spáchania colného deliktu a vydanie takéhoto paušálneho - všeobecného zákazu
nepovažuje súd za dôvodné, ani právne možné - ani po dodatočnom dokazovaní a ani pri materiálnom
hodnotení petitov, resp. podaného návrhu.
76. Kasačný súd uzatvára, že keďže žalobca pri formulovaní petitu v tejto časti žaloby neuviedol takú

mieru jeho konkretizácie, ktorá by umožnila jeho vykonateľnosť, bolo potrebné návrh zamietnuť.
77. O trovách konania rozhodol Najvyšší správny súd tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal
vzhľadom k tomu, že žalobkyňa bola v konaní úspešná (§ 167 ods. 1 SSP) len čiastočne a na strane
žalovaného neboli identifikované okolnosti, ktoré by priznanie trov konania odôvodňovali (§ 168 druhá
veta SSP).

78. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 147 ods. 2 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.