Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 31, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/80/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123434629
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:6123434629.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej
veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX, 2/ B. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. E. XXX, XXX XX, 3/ D. F., G. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. E. XXX, XXX XX,
žalobcovia 1/ až 3/ právne zastúpení: Mgr. Ladislavom Švaňom, advokátom so sídlom Veľká Okružná

39, 010 01 Žilina, IČO: 42 069 181, proti žalovaným: 1/ I. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXX,
XXX XX, 2/ K. B. J., G. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXX, XXX XX, žalovaní 1/ a 2/ právne
zastúpení spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., advokátska kancelária so
sídlom Vojtecha Tvrdého 17, 010 01 Žilina, IČO: 36 436 640, o zaplatenie 13.700,- eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcov 1/, 2/ a 3/ proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č. k. 2C/2/2024 - 85 zo dňa
21.05.2024, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku II. potvrdzuje.

Vo zvyšku (výroku I.) zostáva uznesenie súdu prvej inštancie nedotknuté.

Žalovaným 1/ a 2/ priznáva voči žalobcom 1/ až 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj ako „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením
prvým výrokom konanie zastavil a druhým výrokom žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobcom 1/ až 3/
spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané, že strany konania medzi sebou uzatvorili

Zmluvu o prevode nehnuteľností - Kúpnu zmluvu dňa 16.10.2016 (č.l. 17-18 spisu), ktorej súčasťou bola
rozhodcovská doložka v znení tak, ako ju uviedli žalovaní 1/ a 2/ v podanom odpore zo dňa 06.12.2023.
Žalovaní 1/ a 2/ využili svoje právo a vzniesli námietku na prejednanie sporu v rozhodcovskom konaní pri
prvomprocesnomúkone,ktorýimpatril,atovrámcipodaniaodporuprotiplatobnémurozkazu.Súdprvej
inštancie sa zaoberal otázkou skúmania právomoci ako všeobecného súdu vo veci konať. Vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti, tým, že súčasťou uzatvorenej zmluvy medzi stranami bola aj rozhodcovská

doložka, na ktorej sa strany dohodli a z ktorej obsahu jednoznačne vyplývalo vylúčenie právomoci súdov
konať vo vzťahu k uzatvorenej kúpnej zmluve a v sporoch vzniknutých medzi účastníkmi v súvislosti
s predmetnou zmluvou, a po splnení podmienok podľa § 5 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP"), súd prvej inštancie rozhodol podľa § 9 CSP tak, že konanie
zastavil z dôvodu nedostatku jeho právomoci vo veci konať.

1.2. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia§ 262 ods. 1 a 2 CSP, v spojení s ustanovením § 256 ods. 1 CSP. Okresný súd konštatoval, že procesné
zavinenie na zastavení konania je na strane žalobcov 1/ až 3/, nakoľko podali žalobu proti žalovaným
1/ a 2/ na všeobecný súd aj napriek tomu, že mali vedomosť o rozhodcovskej doložke, čím vystavili

žalovaných povinnosti brániť sa v súdnom konaní a s tým potom aj znášať náklady, ktoré by im bez
začatia súdneho konania nevznikli.

2. Proti uzneseniu (výroku II.) súdu prvej inštancie podali žalobcovia 1/ až 3/ v zákonnej lehote odvolanie
vytýkajúc súdu prvej inštancie vady podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Žiadali, aby odvolací súd

napadnuté uznesenie zmenil tak, že neprizná žiadnej zo strán nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania.

2.1. V podanom odvolaní v prvom rade poukázali na svoje písomne podanie zo dňa 10.01.2024,
označené ako „Vyjadrenie k odporu, návrh na pokračovanie v konaní“, v ktorom sa vyjadrovali okrem
iného aj k náhrade trov konania (pre prípad zastavenia konania pre nedostatok právomoci všeobecného

súdu). Uviedli, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal ich špecifickou argumentáciou o tom,
že prípadné zastavenie konania žiadna zo strán z procesného hľadiska nezaviní, keďže zákon aj
pri prípadnej existencii rozhodcovskej doložky umožňuje žalobcom domáhať sa svojho nároku aj na
všeobecnom súde (žalobcovia sú oprávnení podať žalobu aj na všeobecný súd), pričom žalovaní sú
naopak oprávnení (nie povinní) namietať taký postup z dôvodu existencie dohody o tom, že strany

budú svoje spory v danej veci riešiť v rámci rozhodcovského konania. V tejto súvislosti žalobcovia
namietali nedostatočné vysporiadanie sa súdu prvej inštancie s ich argumentáciou a upriamili pozornosť
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo/122/2010 zo dňa 12.05.2011.

2.2. Ďalej mali za to, že súd prvej inštancie mal správne pristúpiť k aplikácii ustanovenia

§ 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa vzhliadali práve v tom, že oni podaním
žaloby na všeobecný súd realizovali iba svoje právo, a to rovnako ako žalovaní 1/ a 2/ realizovali svoje
právo vzniesť námietku na prejednanie sporu
v rozhodcovskom konaní. V závere odvolania uviedli, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo

súd prvej inštancie priznal žalovaným 1/ a 2/ proti žalobcom 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % a taktiež, že súd prvej inštancie nerozhodol o vrátení žalobcami
zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konania.

3. K podanému odvolaniu sa vyjadrili žalovaní 1/ a 2/ tak, že s konštatovaním žalobcov sa nestotožnili.

Uviedli, že v odpore poukázali na dojednanie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky.
Žalobcovia aj napriek tejto skutočnosti, vo vyjadrení k odporu navrhli pokračovanie v konaní na miestne
príslušnom Okresnom súde Žilina. Je nesporné, že žalobcovia si boli vedomí toho, že žalovaní sa
výhrady rozhodovania sporov v rozhodcovskom konaní budú domáhať. Z uvedeného dôvodu sa návrh
na pokračovanie v konaní javil ako nelogický, nedôvodný, nehospodárny. Žalovaní majú za to, že

žalobcovia museli byť uzrozumení s tým, že v prípade, že budú na pokračovaní konania, ktoré sa má
zastaviť trvať, budú musieť znášať dôsledky svojho procesného postupu.

4. Žalobcovia 1/ až 3/ sa k vyjadreniu žalovaných 1/ a 2/ ďalej písomne nevyjadrili.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas (§ 362 ods. 1 CSP)
strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v
intenciách § 379 a § 380 CSP a uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. potvrdil
ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Uznesenia súdu prvej inštancie vo výroku I., odvolaním

nenapadnutom, sa nedotýka.

6.Odvolacísúdpreskúmalvšetkypodstatnéodvolacienámietkyžalobcov1/až3/akoajpredchádzajúce
konaniespolusnapadnutýmuznesenímsúduprvejinštancieauvádza,žesavcelomrozsahustotožňuje
s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, čo do výroku II., ktoré považuje za vecne správne.

7. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 380 CSP je
viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je
povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z toho vyplýva, že na inépochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak
mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keď by takéto
pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok

konania.

8. V intenciách vyššie uvedeného odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré
boli v odvolaní vznesené a (v rámci limitov stanovených odvolacími dôvodmi a rozsahom odvolania)
dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie

danej veci a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 236 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd
prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, stručným ale uzneseniu zodpovedajúcim
spôsobom opísal skutkové zistenia, z ktorých vyvodil právne závery, pričom dostatočne a presvedčivo
objasnil, z akých úvah vychádzal. Odvolací súd vo všeobecnosti zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom

úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

9.Odvolacísúdvprvomradekonštatuje,žerozhodovanieonáhradetrovvsporovomkonanípodľa§256
ods. 1 CSP je výnimkou z rozhodovania o náhrade trov konania podľa princípu resp. zásady úspechu/
neúspechu vo veci (§ 255 CSP), keďže v uvádzanom procesnom ustanovení je zakotvená zásada
procesnej zodpovednosti za zavinenie, čo znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán sporu, ktorá

zavinila, že vznikli. Princíp procesného zavinenia sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska.

10. Odchýlku od zásady zodpovednosti za zavinenie predstavuje ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého,
ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, neprizná súd výnimočne náhradu trov konania. Je potrebné
zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej praxe aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch,

keď sú splnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania strane sporu, avšak súd dospeje
k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania oprávnenej strane
celkom alebo sčasti neprizná. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide
o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol
prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej

tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa,
musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Uvedené ustanovenie preto nemožno
vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov
konania nepriznať náhradu trov oprávnenej strane, ale vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý
musí byť v rozhodnutí aj náležité odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného

zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých
strán a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba
zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Významnými
z hľadiska aplikácie uvedeného ustanovenia sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva)
na súde, postoj strán v priebehu konania a pod..

10.1 Odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 257 CSP upravujúce moderačné právo súdu, osobitne
akcentujúce kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa, sa má vykladať prísne reštriktívne a teda
uplatnenie tohto ustanovenia prichádza do úvahy len výnimočne, keď výnimočnosť môže spočívať
v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu.

11. V prejednávanej veci došlo k zastaveniu konania z dôvodu, že neboli dané podmienky pre
prejednanie veci pred všeobecným súdom, t.j. strany sporu sa dohodli na vylúčení právomoci
všeobecnéhosúdu.Súdprvéhostupňaonárokunanáhradutrovkonaniarozhodolvzmysleustanovenia
§ 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého: ,,Ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu

trov konania protistrane.“

12. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie zavinenie žalobcov 1/ až 3/ posudzoval výlučne
z procesného hľadiska (podľa procesného výsledku). Zavinenie žalobcov 1/ až 3/ spočívalo v tom, žepodali návrh na vydanie platobného rozkazu a neskôr návrh na pokračovanie v konaní na všeobecný
súd, ktorý (vzhľadom na medzi stranami dojednanú rozhodcovskú zmluvu vo forme rozhodcovskej
doložky) nemá právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Takýmto konaním protistrane (žalovaným 1/ a 2/),

vznikli trovy konania, na ktorú náhradu súd prvého stupňa správne zaviazal žalobcov 1/ až 3/ spoločne
a nerozdielne.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu v prípade, ak je medzi stranami sporu dohodnutá rozhodcovská
zmluva vo forme rozhodcovskej doložky, t. j. dojednanie o tom, že v prípade ich sporu vo veci bude

táto riešená príslušným rozhodcovským súdom, podanie návrhu na začatie konania na všeobecnom
súde treba považovať za procesné zavinenie žalobcov 1/ až 3/ na zastavení konania z dôvodu
neexistencie právomoci všeobecného súdu na prejednanie veci v prípade vznesenia námietky
právomoci všeobecného súdu žalovanými 1/ a 2/. V konkrétnostiach prejednávaného prípadu uvedený
záver platí o to viac, že žalobcovia navyše po podaní odporu a vznesení námietky podľa § 5 ods. 1 CSP
pred upomínacím súdom spochybňovali dôvodnosť uvedenej námietky a podľa § 14 ods. 1 zákona č.

307/2016 Z.z. podali návrh na pokračovanie v konaní na príslušnom súdu, t.j. súde prvej inštancie

14. Odvolací súd k návrhu žalobcov 1/ až 3/ aplikovať na vec § 257 CSP uvádza, že uvedené dôvody
neprestavujú výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, vzhľadom na ktoré by bolo
dôvodné o trovách konania rozhodnúť v zmysle § 257 CSP. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje

na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 387/2019 zo dňa 02.04.2020,
v ktorom uviedol, že: ,,Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania,
musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých
relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP
a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa.“. V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na to, že žalobcovia v odvolaní ani nepredložili žiadnu relevantnú argumentáciu, z ktorej by
bolo možné vyvodiť osobitosti (výnimočnosti) prejednávaného prípadu, zakladajúce dôvodnosť aplikácie
ust.§257CSP.Žalobcoviamalivedomosťoexistenciirozhodcovskejdoložkya-takakoužbolouvedené
- napriek „riziku“ vznesenia námietky podľa § 5 ods. 1 CSP zo strany žalovaných podali návrh na vydanie
platobného rozkazu na upomínacom súde a následne návrh na pokračovanie v konaní.

14.1 V danom prípade potom skutočnosť, že si žalobcovia uplatňovali na súde právo, proti ktorému
sa žalovaní úspešne obránili uplatnením námietky právomoci rozhodcovského súdu, t.j. zákonom
aprobovaným spôsobom, nemôže predstavovať dôvod hodný osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257
CSP, obzvlášť za situácie, kedy boli žalobcovia od počiatku sporu zastúpení kvalifikovaným právnym

zástupcom. Už pred podaním návrhu na súd tak žalobcovia museli byť informovaní (uvedené možno
predpokladať pri riadnom plnení povinností ich právneho zástupcu ako advokáta, t.j. osoby znalej práva
a jeho základných – hmotnoprávnych i procesných – inštitútov, ktorý je povinný klienta poučiť o možných
rizikách uplatnenia konkrétneho nároku v konaní pred súdom, pozn.) o rizikách spojených s tým, že
žalovaní sa môžu v spore brániť, akým predpokladaným spôsobom a aké následky sú s tým spojené

(v podobe prehry sporu a náhrady prípadných vzniknutých trov úspešnej protistrane). Žalobcovia svojou
aktivitou (podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu) „prinútili“ žalovaných brániť sa (pričom
bolo právom žalovaných využiť služby advokáta a inštitúty, ktoré mu zákon ponúka) a musia niesť
zodpovednosť za výsledok sporu začatého na ich podnet. Pokiaľ teda žalobcovia začali súdny spor,
konali tak s očakávaním získania majetkového prospechu spojeného s výhrou v spore, ale súčasne

aj s vedomím rizika, že žalovaní sa proti uplatnenému právu môžu ubrániť námietkou právomoci
rozhodcovského súdu. Toto riziko nemožno bez ďalšieho – bez preukázania výnimočných okolností
– eliminovať prostredníctvom inštitútu moderácie trov konania a uvedené vydávať za dôvod hodný
osobitného zreteľa, na ktorý by mal súd prihliadať.

15. Odvolací súd zdôrazňuje, že v tomto štádiu konania a posudzovania procesného zavinenia na
zastavení konania (na strane žalobcov a na strane žalovaných), nie je rozhodná dôvodnosť uplatneného
nároku, ale skutočnosť, ako žalobcovia 1/ až 3/, resp. akou formou uplatnili svoj nárok (t.j. v danom
prípade podali žalobu na všeobecný súd, ktorý nemá právomoc vo veci konať a rozhodnúť). Taktiež súd
v rámci tohto štádia nerozhoduje, či je nárok žalobcov 1/ až 3/ dôvodný v rámci rozhodcovského konania.

16. Pokiaľ ide o formu spoločného záväzku, odvolací súd uvádza, že v danom prípade je potrebné
vychádzať zo základného princípu náhrady trov konania, a to z princípu zodpovednosti za zavinenie
pri zastavení konania. Pri plnej zodpovednosti pri zastavení konania, súd neúspešnú stranu zaviaženahradiť úspešnej strane trovy konania. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje správnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalovaným 1/ a 2/ (ktorí tak ako vyplýva zo samotnej kúpnej
zmluvy sú manželia, a teda je založená ich solidarita podľa ust. § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka)

oprávneným spoločne a nerozdielne priznal voči žalobcom 1/ až 3/ nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

17. Odvolací súd konštatuje, že aplikácia procesného ustanovenia § 256 ods. 1 CSP bola v danom
prípade správna a súd prvého stupňa vec správne posúdil, keď žalovaným 1/ a 2/ oprávneným spoločne

a nerozdielne priznal voči žalobcom 1/ až 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

18. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd, vychádzajúc z odvolacích námietok
vymedzených odvolateľmi v podanom odvolaní, napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku
II. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. V ostatnej časti, t.j. vo výroku I.
ponechal uznesenie súdu prvej inštancie nedotknuté, pretože nebolo napadnuté odvolaním.

19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu boli žalovaní 1/ a 2/, ktorým tak
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto žalovaným 1/ a 2/ priznal voči
žalobcom 1/ až 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

20. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).