Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. apríl 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Svk/30/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100310
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0824100310.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: I.. N. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom
K. XXXX/XX, XXX XX. U., právne zastúpená: JUDr. Ľudovít Surma, advokát, so sídlom Pavlice 183,
919 42 Pavlice, IČO: 50 120 671, proti žalovanému: Nemocnica pre obvinených a odsúdených a Ústav
na výkon trestu odňatia slobody, so sídlom Súdna 15, 911 96 Trenčín, o žalobe proti nečinnosti orgánu
verejnej správy, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti uzneseniu Správneho súdu v Banskej

Bystrici č. k.: 12Sa/3/2024- 64 zo dňa 23. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie na správnom súde

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) uznesením č. k.: 12Sa/3/2024- 64 zo dňa
23. októbra 2024 (ďalej ako „napadnuté uznesenie“) podľa ust. § 249 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa
domáhala odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní, ako aj
priznania primeraného finančného zadosťučinenia vzniknutého v dôsledku nečinnosti orgánu verejnej
správy vo výške 2000 eur. V súvislosti s návrhom žalobkyne na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia rozhodol, že primerané finančné zadosťučinenie sa žalobkyni nepriznáva. O nároku
na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že žiadnemu z
účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania.
2. Správny súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že spornou otázkou medzi účastníkmi
bola skutočnosť, či žalovaný, ako orgán verejnej správy, je nečinný v začatom administratívnom
konaní, resp. či sa administratívne konanie skončilo. Konštatoval, že žalovaný po zrušení rozhodnutia o

náhrade škody bol viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu, ktorý uviedol, že bez zabezpečenia
znaleckého dokazovania nie je možné presne a úplne zistiť skutočný stav veci, a teda ani postupovať
ďalej v konaní v súlade so Zákonom o štátnej službe príslušníkov. S prihliadnutím na nevyhnutnú
potrebu zabezpečenia znaleckého dokazovania, ktorého náklady by znášal oprávnený orgán bez ohľadu
na výsledok konania, s poukazom na požadovanú výšku náhrady škody, je ďalšie vedenie konania
o náhrade škody nehospodárne. Z uvedených dôvodov tak odvolací orgán nedoplnil dokazovanie

zabezpečením znaleckého posudku a ani vec nevrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na nové
prerokovanie a rozhodnutie, v rámci ktorého by mu musel uložiť povinnosť zabezpečiť do konania
znalecký posudok.
3. V administratívnom konaní vedenom žalovaným tak vznikla situácia, keď žalovaný pohľadávku z
titulu náhrady škody voči žalobkyni viedol, no nemohol nanovo prerokovať a rozhodnúť vo veci, keďže
odvolací orgán vo svojom rozhodnutí len zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného bez možnosti nového

rozhodnutia vo veci. Žalovaný tak musel pristúpiť ako správca majetku štátu k vydaniu rozhodnutia o
trvalom upustení od vymáhania pohľadávky štátu formou záznamu, keďže ďalšie vymáhanie by bolonehospodárne, v súlade s právnym názorom vyjadreným odvolacím orgánom. Rozhodnutie o trvalom
upustení od vymáhania pohľadávky štátu je inštitút, ktorý môže správca použiť z vlastnej iniciatívy (nie
na požiadanie dlžníka), ak sú splnené zákonom ustanovené predpoklady. Správca môže trvale upustiť

od vymáhania pohľadávky štátu, ak je zo všetkých okolností zrejmé, že ďalšie vymáhanie by bolo
nehospodárne, pretože je pravdepodobné, že výťažok, ktorý by sa pri jej vymáhaní dosiahol, nepostačí
ani na krytie nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky štátu.
4. Správny súd tak mal za preukázané, že žalovaný nebol nečinný v administratívnom konaní a vykonal
všetko, čo právny poriadok pripúšťa v tejto špecifickej situácií, aby ukončil administratívne konanie. Čo

sa týka tvrdenia žalobkyne, že vydaním rozhodnutia o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky štátu,
predmetná pohľadávka nezanikla a stále ju možno do uplynutia jedného roku od platnosti rozhodnutia o
trvalom upustení vymáhať, t. j. administratívne konanie ešte stále nie je ukončené, správny súd podotkol,
že pri ustanovení § 13 zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o pohľadávkach štátu“ alebo „zákon č. 374/2014
Z. z.“) nejde o úpravu zániku záväzkov nad rámec predpisov občianskeho práva, ale o moment zániku

pohľadávky štátu v rámci jej správy pre správcu ako veriteľa. Jedným z následkov zániku pohľadávky
štátu je jej odpísanie z účtovnej evidencie, prípadne z osobitnej evidencie splatných pohľadávok a
registra splatných pohľadávok štátu. Zánikom pohľadávky štátu správcovi zaniká povinnosť ju vymáhať,
účtovať o nej, atď. Zánik záväzku žalobkyne (ako dlžníka) sa však riadi všeobecnými predpismi
občianskeho práva (nemožnosť plnenia - § 575 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník).

5. Správny súd záverom konštatoval, že nezistil stav, v ktorom by žalovaný ako orgán verejnej správy
protiprávne nepokračoval v začatom administratívnom konaní t. j. nečinnosť žalovaného. Žalovaný
po vydaní rozhodnutia vo veci odvolacím orgánom postupoval v rámci dostupných možností ďalej v
administratívnom konaní a vydal rozhodnutie o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky štátu formou
záznamu. Toto rozhodnutie nie je preskúmateľné správnym súdom a dlžník sa o trvalom upustení

od vymáhania pohľadávky štátu neupovedomuje. V súčasnosti teda žalovaný už nijak nepokračuje v
administratívnom konaní, pohľadávka štátu zanikla a nevymáha sa, tým pádom vydaním predmetného
rozhodnutia možno administratívne konanie považovať za ukončené.

II. Kasačná sťažnosť

6. Proti právoplatnému uzneseniu správneho súdu podala žalobkyňa v procesnom postavení
sťažovateľky (ďalej ako „sťažovateľka“) kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h)
SSP a navrhla, aby kasačný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň

navrhla, aby jej kasačný súd priznal nárok na náhradu trov konania.
7. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti uviedla, že závery súdu považuje za nezákonné a nesprávne,
keďže zo súdom aplikovaných právnych noriem nie je možné ústavne konformným spôsobom dospieť
k záveru, že administratívne konanie možno považovať za ukončené, resp. že by skutočne ukončené
bolo. Sťažovateľka nesúhlasí so záverom správneho súdu, že vydanie rozhodnutia o trvalom upustení

od vymáhania pohľadávky štátu formou záznamu (ktoré sa nedoručuje žalobkyni) znamená, že
pohľadávka, ktorá je predmetom prebiehajúceho neukončeného administratívneho konania sp. zn.
N ZVJS-00790/1-TN-2023 vedeného voči žalobkyni, zanikla a nevymáha sa, predstavuje zároveň
ukončenie prebiehajúceho administratívneho konania vedeného proti žalobkyni a to bez potreby, aby
v tomto administratívnom konaní bolo vydané príslušné procesné rozhodnutie - zastavenie konania.

Namietala, že nevydanie procesného rozhodnutia bolo namietané podanou správnou žalobou, na čo
súd v napadnutom rozsudku vôbec nereagoval a teda neprejednal podanú žalobu v rozsahu všetkých
žalobných bodov.
8. Podľa sťažovateľky skutočnosť, že odvolací orgán vo svojom rozhodnutí zrušil napadnuté rozhodnutie
žalovaného bez možnosti nového rozhodnutia vo veci v spojení so skutočnosťou, že by došlo k vydaniu

rozhodnutia (nie záznamu) o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky štátu, nevylučuje povinnosť
žalovaného aplikovať § 239a zákona č. 73/1998 Z. z. a administratívne konanie zastaviť, keďže odpadol
dôvod konania začatého z podnetu oprávneného orgánu. Zo žiadneho správnym súdom aplikovaného
ustanovenia právnej normy nevyplýva podľa sťažovateľky, že by samotné vydanie rozhodnutia o
trvalom upustení od vymáhania pohľadávky štátu spôsobovalo okamžité ukončenie akýchkoľvek

administratívnych, exekučných alebo súdnych konaní týkajúcich sa predmetnej pohľadávky, vrátane
označeného administratívneho konania, ktoré bolo predmetom súdneho prieskumu. Administratívne
konanietakpodľasťažovateľkynebolodoposiaľzastavenéaničnebránižalovanémuvjehopokračovaní
s tým, že sťažovateľka je tak dlhodobo v stave právnej neistoty.9. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu zahŕňa právo na tzv. fair proces aj právo na trvanie
procesu, teda povinnosť konanie včas dokončiť. Neschopnosť štátu zabezpečiť riadny priebeh a
ukončeniekonaniavrátanejehodĺžky,označilÚstavnýsúdzafaktickéodopretiespravodlivosti.Vzmysle

záveru správneho súdu uvedeného v napadnutom rozhodnutí je v súlade s princípmi právneho štátu, ak
sa v konaní proti fyzickej osobe, vydá rozhodnutie, ktoré zruší odvolací orgán a napriek tomu, že konanie
ďalej pokračuje je nakoniec ukončené aktom vydanom v úplne inom konaní (bez zákonnej opory) a
fyzická osoba sa o ukončení administratívneho konania vedeného proti nej ani nedozvie. Poukázala
pritom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Svk/4/2022 zo dňa 22.06.2022, podľa

ktorého musí správny súd posúdiť a vyhodnotiť nielen to, či napádaný orgán nejakú činnosť vyvíja,
ale aj to, či majú dané úkony zákonný základ a či smerujú k cieľu v súlade s predmetom daného
administratívneho konania.

10. Vydanie rozhodnutia o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky štátu podľa sťažovateľky
nie je možné považovať za činnosť orgánu verejnej správy v administratívnom konaní vedenom

proti sťažovateľke. Za činnosť smerujúcu k cieľu predmetného administratívneho konania je podľa
sťažovateľky možné v okolnostiach danej veci považovať iba rozhodnutie o zastavení konania.
11. Ku kasačnej sťažnosti sa žalovaný nevyjadril.

III. Konanie na kasačnom súde

12. Prejednávaná vec bola dňa 27.12.2024 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo „Najvyšší správny súd“), ako súdu príslušnému na konanie
a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec náhodným
výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S sp. zn. 4Svk/30/2024.

13. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žalovanému bol dňa 13.03.2023 doručený
spisový materiál ku škodovým udalostiam zapísaným v knihe škôd, a to (1) škodová udalosť na majetku
vedená v knihe škôd pod č. b-3/2022 vo výške 22,36 eur, ktorá vznikla tým, že pri skladovaní potravín
nebolo zabezpečené spotrebovanie otvorenej šunky, čím uplynula jej doba spotreby a (2) škodová
udalosťnapeniazochvedenávkniheškôdpodč.a-1/2022vovýške57,90eur,ktorávzniklanesprávnym

služobným postupom (objednanie komodity obyčajné párky u iného ako u zmluvného dodávateľa
mäsových výrobkov). Na základe týchto skutočností začal žalovaný proti sťažovateľke pod sp. zn. N
ZVJS-00790/1-TN-2023 konanie o povinnosti nahradiť škodu vo výške 80,26 eur, v ktorom bolo dňa
17.10.2023 vydané meritórne rozhodnutie podľa § 160 ods. 1 v spojení s § 170 ods. 3 zákona č. 73/1998
Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a

justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 73/1998 Z. z.“).
14. Voči tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací orgán tak, že
zrušil odvolaním napadnuté rozhodnutie sp. zn. N ZVJS-00790/1-TN-2023 zo dňa 17.10.2023 z dôvodu
nedostatočného zistenia skutkového stavu. Zároveň odvolací orgán vec nevrátil na nové prerokovanie

a rozhodnutie, nakoľko ďalšie konanie vo veci považoval za nehospodárne. Následne žalovaný vydal
rozhodnutie (záznam) č. NZVJS-00790/1-TN-2023 zo dňa 05.02.2024 o trvalom upustení od vymáhania
náhrady škody vo výške 80,26 eur v zmysle § 9 ods. 1 písm. c) zákona o pohľadávkach štátu, nakoľko
by podľa neho bolo ďalšie vymáhanie nehospodárne.
15. Sťažovateľka po zrušení rozhodnutia podala sťažnosť na nečinnosť žalovaného v konaní, a to

priamo žalovanému ako aj odvolaciemu orgánu. Žalovaný a ani odvolací orgán sťažnosti nevyhoveli a
konanie vedené pod sp. zn. N ZVJS-00790/1-TN-2023 tak podľa názoru sťažovateľky nebolo ukončené
administratívnym rozhodnutím.
16. Následne podala sťažovateľka správnu žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy, o ktorej
bolo rozhodnuté preskúmavaným uznesením Správneho súdu v Banskej Bystrici, ktorý napadnutým

uznesením č. k.: 12Sa/3/2024- 64 zo dňa 23. októbra 2024 podľa ust. § 249 SSP zamietol
žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom
administratívnom konaní, ako aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vzniknutého v
dôsledku nečinnosti orgánu verejnej správy vo výške 2000 eur.
IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a) SSP v spojení s
§ 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a §
444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu,proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti
(§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v
podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP

bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.
18. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu

verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
19.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

20. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) SSP, na účely tohto zákona rozumie administratívnym konaním
postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní
individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov.
21. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) SSP, na účely tohto zákona rozumie nečinnosťou orgánu verejnej
správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní,

alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie;
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyniejestav,keďzrozhodnutiaorgánuverejnejsprávyaleboopatrenia
orgánu verejnej správy vyplýva, prečo orgán verejnej správy v administratívnom konaní nekoná a po
vydaní rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy nedošlo k podstatnej
zmene okolností.

22. Podľa § 242 ods. 1 SSP, žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej
správy v začatom administratívnom konaní.
23. Podľa § 244 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ako účastník
administratívneho konania namietajúci nečinnosť orgánu verejnej správy neúspešne vyčerpala sťažnosť
podľa osobitného predpisu alebo podnet na prokuratúre.

24. Podľa § 243 ods. 4 a 5 zákona č. 73/1998 Z. z., ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení
alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti
oprávnenému orgánu, ktorý ho vydal, na nové prerokovanie a rozhodnutie, ak je to vhodnejšie najmä
z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; oprávnený orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu
viazaný.

25. Podľa § 9 ods. 1 písm. c) Zákona o pohľadávkach štátu, správca môže trvale upustiť od vymáhania
pohľadávky štátu, ak je zrejmé, že ďalšie vymáhanie by bolo nehospodárne.
26. Podľa § 9 ods. 2 Zákona o pohľadávkach štátu, rozhodnutie o trvalom upustení od vymáhania
pohľadávky štátu obsahuje najmä označenie dlžníka, právny dôvod vzniku pohľadávky štátu, sumu
pohľadávky štátu a dôvod trvalého upustenia od vymáhania pohľadávky štátu. Na vydanie rozhodnutia o

trvalom upustení od vymáhania pohľadávky štátu sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní;
toto rozhodnutie nie je preskúmateľné správnym súdom. Dlžník sa o trvalom upustení od vymáhania
pohľadávky štátu neupovedomuje.
27. Podľa § 13 ods. 1 písm. c) Zákona o pohľadávkach štátu, pohľadávka štátu zaniká uplynutím jedného
roku od platnosti rozhodnutia o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky štátu, ak dlžník neuspokojí

pohľadávku štátu.
28. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a dospel
k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych
záverov, ktoré spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch

napadnutého uznesenia, vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku uznesenia. S týmito sa
kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.
29. K pojmu nečinnosť orgánu verejnej správy kasačný súd v prvom rade poukazuje na ustálenú
rozhodovaciu činnosť, z ktorej vyberá... „Nečinnosť správneho orgánu ako nezákonný a negatívny
jav nastáva vtedy, keď správny orgán vo veci nekoná, je pasívny, aj keď podľa zákona je povinný

konať. V prípadoch, keď obsahom príslušnej právnej normy je povinnosť správneho orgánu konať, je
nečinnosť nezákonná a protiprávna; je v hrubom rozpore so zásadou zákonnosti vo verejnej správe.
Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon alebo v zbytočných
prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdínedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba listom alebo informáciou, prípadne záznamom v spise.
Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny
orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať (rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 225/08, III. ÚS 282/08, III. ÚS 70/02)“ (napr. rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Sžnč/3/2011, 2Sžnz/4/2015).
30. Vychádzajúc z horeuvedenej právnej kategorizácie možných foriem nečinnosti orgánu verejnej
správy kasačný súd uvádza, že predpokladom nečinnosti je vždy jej protiprávnosť znamenajúca,
že pasivita orgánu verejnej správy je v rozpore s normatívne ustanovenou povinnosťou správneho

orgánu vo veci konať. Takáto povinnosť musí vyplývať z konkrétneho zákonného ustanovenia, pretože
pôsobnosť orgánov verejnej správy vrátane lehôt, v rámci ktorých sa má táto realizovať, je v zásade
upravená v zákonnej forme. To znamená, že v zmysle § 3 písm. d) SSP možno nečinnosť správneho
orgánu považovať za nezákonnú a protiprávnu len v takých prípadoch, keď obsahom príslušnej právnej
normy je povinnosť správneho orgánu konať a rozhodnúť.
31. Kasačný súd podotýka, že v danom prípade podľa sťažovateľky spočíva nečinnosť v neexistencií

rozhodnutia o zastavení konania podľa § 239a zákona č. 73/1998 Z. z. Kasačný súd zdôrazňuje,
ako uviedol už aj správny súd, že prvostupňový orgán nemohol nanovo prerokovať a rozhodnúť v
prejednávanej veci, keďže odvolací orgán vo svojom rozhodnutí prvostupňové rozhodnutie správneho
orgánu síce zrušil, no nevrátil na ďalšie konanie, čo mu umožňuje § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998
Z. z. Podľa § 243 ods. 5 predmetného zákona totiž odvolací orgán vráti rozhodnutie prvostupňovému

orgánu v prípade, ak je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti. V tomto prípade
však žalovaný postupoval hospodárne, keď prvostupňové rozhodnutie len zrušil podľa § 243 ods. 4
zákona č. 73/1998 Z. z., čo znamená, že prvostupňový orgán v prejednávanej veci nemohol ďalej
konať, preto nemohol konanie ani podľa § 239a citovaného zákona konanie zastaviť. Žalovaný preto
následne správne pristúpil k vydaniu rozhodnutia o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky štátu

formou záznamu, a to v zmysle § 9 ods.1 písm. c) zákona č. 374/2014 Z. z. Zároveň je nutné podotknúť,
že podľa § 9 ods. 2 sa na vydanie rozhodnutia o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky štátu
nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, pričom toto rozhodnutie nie je preskúmateľné ani
správnym súdom a dlžník (v tomto prípade sťažovateľka) sa o upustení od vymáhania pohľadávky ani
neupovedomuje.

32. Na základe vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že žalovaný postupoval presne v
intenciách predmetného zákona č. 374/2014 Z. z. a administratívne konanie v zmysle zákona ukončil.
Sťažovateľka sa mylne domnieva, že administratívne konanie sa ukončuje len rozhodnutím o zastavení
konania podľa § 239a zákona č. 73/1998 Z. z. Podľa uvedeného ustanovenia sa konanie zastaví v
prípade, že odpadol dôvod konania, čo však v tomto prípade nenastalo.

33. Žalovaný v uvedenom prípade ukončil administratívne konanie vydaním záznamu, teda postupom
podľa osobitného zákona o pohľadávkach štátu, na ktorý sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom
konaní. Skutočnosť, že konanie nebolo ukončené podľa predstáv sťažovateľky, podľa konkrétneho
zákona a konkrétnym spôsobom, t. j. vydaním rozhodnutia o zastavení konania podľa § 239a zákona
č. 73/1998 Z. z., neznamená, že konanie nebolo ukončené, resp. že môže pokračovať. Kasačný súd v

tejto súvislosti zároveň zdôrazňuje, že ukončenie konania podľa osobitného zákona č. 374/2014 Z. z.
má rovnakú právnu silu a rozhodnutie žalovaného je rovnako právne záväzné ako v prípade rozhodnutia
podľa zákona č. 73/1998 Z. z.
34. Z vyššie uvedeného podľa kasačného súdu vyplýva, že konanie žalovaného nemožno považovať
za nečinnosť. Vychádzajúc z obsahu podanej kasačnej sťažnosti a argumentácie kasačného súdu je

potrebné uzavrieť, že ak žalovaný nekoná podľa predstáv sťažovateľky, neznamená to, že žalovaný je
v konaní nečinný, resp. sa dopúšťa nezákonného konania. V konaní žalovaného nemožno nájsť podľa
názoru kasačného súdu prvky protiprávnosti. Rovnako ako konštatoval správny súd, aj kasačný súd je
toho názoru, že žalovaný vyčerpal svoje zákonné možnosti a účel tohto konania bol naplnený tým, že
sa voči sťažovateľke upustilo od vymáhania pohľadávky bez potreby ďalšieho konania vo veci. Zároveň

kasačný súd podotýka, že podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o pohľadávkach štátu uvedená pohľadávka
štátu voči sťažovateľke automaticky zaniká uplynutím jedného roku od platnosti rozhodnutia o trvalom
upusteníodvymáhaniapohľadávkyštátu,vprípadeakdlžníkneuspokojípohľadávkuštátu.Zuvedeného
dôvodu ani námietka sťažovateľky ohľadne právnej istoty nie je dôvodná.
35. Záverom kasačný súd uvádza, že žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy sa môže

sťažovateľka domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom
konaní, no nemôže sa domáhať konkrétneho spôsobu rozhodnutia v administratívnom konaní a ani sa
domáhať ochrany svojich hmotnoprávnych subjektívnych práv (k tomu napr. rozhodnutie Nejvyššího
správního soudu ČR sp. zn. 4 As 64/2014).36. V dôsledku uvedeného kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k
napadnutému uzneseniu správneho súdu, pričom nezistil žiaden dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie,
a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

37. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení
s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľka v kasačnom konaní úspech nemala a žalovanému náhrada trov
kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom
stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali,

preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
38. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP
v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.