Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. február 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 9T/49/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718010526
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Krivošík

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:5718010526.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava v konaní pred senátom v zložení: JUDr. Branislav Krivošík, predseda senátu a

prísediacich: Štefánia Matulová, Ing. Miriam Šefčíková, v trestnej veci obžalovaného: S.. F. E., nar.
XX.XX.XXXXvS.,preobzvlášťzávažnýzločinzneužívaniaprávomociverejnéhočiniteľavštádiupokusu
podľa § 14 ods. 1, § 326 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní
v Trnave dňa 13.02.2024, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný
S.. F. E., nar. XX.XX.XXXX v S.
trvale bytom Q. XXX/X, Y. Y.

sa podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku

oslobodzuje

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Martin zo dňa 07.05.2018 zn. 1Pv 590/17/5506-20,
pre skutok právne posúdený ako obzvlášť závažný zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa v

štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 326 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona na skutkovom
základe, že

„ako primátor mesta Y. Y., t. j. verejný činiteľ, konajúci v mene mesta, majúceho v zmysle § 2 ods. 1 písm.
d) a § 42 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a
drobnéstavebnéodpadya§29a zákonač.369/1990Zb.oobecnomzriadení,postaveniesprávcudane,
vúmyslespôsobiťspoločnostiSlovenskéliečebnékúpeleY.Y.,a.s.,sosídlomN.XXX,Y.Y.03912,IČO:
XX XXX XXX (ďalej len ,,Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, a.s., ´´ škodu vo výške 166.645,-

€ a súčasne zadovážiť v tejto výške mestu Y. Y. neoprávnený prospech, v rozpore s ustanoveniami
§ 145 ods. 4 a § 191 ods. 6 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ďalej v rozpore s
ustanoveniami § 37, § 38, § 39, § 40 a § 41 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom
poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, účinného do 31.12.2012, s odkazom
na príslušné ustanovenia vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 277/2008 Z.
z., ktorou sa ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní do kategórií
a tried, príslušné ustanovenia zákona č. 538/2005 Z. z. o prírodných liečivých vodách, prírodných

liečebných kúpeľoch, kúpeľných miestach a prírodných minerálnych vodách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, príslušné ustanovenia zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a
doplnení niektorých zákonov a príslušné ustanovenia vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
republiky č. 770/2004 Z. z., ktorou sa ustanovujú určujúce znaky jednotlivých druhov zdravotníckych
zariadení, tiež v rozpore s ustanoveniami § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z.
o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného do 31.12.2017, a

teda aj v rozpore s článkom 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, dňa 06.02.2017 podpísal
a vydal Rozhodnutie mesta Turčianske Y. o vyrubení rozdielu dane Číslo: 213/2017, ktorým mestoTurčianske Y., podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, vyrubilo platiteľovi dane Slovenské liečebné kúpele Y. Y., a. s. rozdiel
dane v sume 166.645,-€ a to na dani za ubytovanie podľa zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach

a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady za obdobie od 01.01.2012
do 31.12.2012, pričom takto konal aj napriek tomu, že mal vedomosť o obsahu rozsudku Krajského
súdu Žilina sp. zn. XXS/XXX/XXXX-XX z 11.02.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.03.2016
a ktorým bolo, podľa § 250j ods. 2 písm. a) Zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku,
pre nesprávnosť právneho posúdenia veci zrušené rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej

republiky Číslo: 1100308/1/208185/2014 z 15.05.2014, ako aj rozhodnutie mesta Turčianske Teplice
Číslo: XXXX/XXXX z 31.10.2013 o vyrubení rozdielu dane, ktorým mesto Y. Y., podľa § 68 ods. 5 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vyrubilo
platiteľovi dane Slovenské liečebné kúpele Y. Y., a. s, rozdiel dane v sume 166.645,-€ a to na dani za
ubytovanie podľa zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne
odpady a drobné stavebné odpady za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012, a z odôvodnenia ktorého

(rozsudku Krajského súdu Žilina sp. zn. 21S/125/2014-94 z 11.02.2015) vyplynulo, že nie v každom
prípade je spoločnosť Slovenské liečebné kúpele Y. Y., a.s., platiteľom dane za ubytovanie podľa Zákona
č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a na miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné
odpady za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012 a z odôvodnenia ktorého (rozsudku KS Žilina sp. zn.
21S 125/2014 - 94 z 11.02.2015) vyplynulo, že nie v každom prípade je spoločnosť Slovenské liečebné

kúpeleTurčianskeTeplice,a.s.,platiteľomdanezaubytovanievzmysle §41vkontextepredmetomdane
podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady
a drobné stavebné odpady účinného do 31.12.2012 a tiež napriek tomu že mal vedomosť aj o obsahu
rozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.8Sžf36/2015z18.02.2016,ktorýmNajvyššísúd
Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 21S/125/2014 /94 z 11.02.2015 potvrdil,

a taktiež aj napriek tomu, že mal vedomosť aj o obsahu prípisu Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky, Odbor daňovej metodiky číslo 492602/2016 z 15.04.2016, označeného ako informácia k
dopytu správcu dane, ktorý bol doručený Mestu Y. Y., dňa 17.05.2016 a z obsahu ktorého okrem iného
vyplynulo, že v danom prípade je potrebné vychádzať z rozsudku súdu a jeho právneho názoru“,
pretože nebolo dokázané, že skutok je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku sa poškodená spoločnosť N. liečebné kúpele Y. Y., a. s., so sídlom: SNP
519, Y. Y., IČO: 31 642 322, odkazuje s nárokom na náhradu škody vo výške 1.613.000 € na civilný
proces.

o d ô v o d n e n i e :

I .Výsledky vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní

1. Obžalovaný na hlavnom pojednávaní vypovedal, že primátorom mesta Y. Y. je od roku XXXX. Pri
nástupe do funkcie zdedil viacero súdnych sporov, s ktorými sa postupne oboznamoval. Jedným z nich
bol aj daňový spor, ktorý sa týkal vyrubenia dane za ubytovanie. Uvedenú daň uplatňoval v minulosti aj
jeho predchodca, pričom rozhodnutia mesta ako správcu dane o vyrubení dane boli následne finančným
riaditeľstvom potvrdené. Oboznámil sa aj so súdnym sporom týkajúcim sa mesta Sklené Y., ktoré sa

týkalo tiež dane z ubytovania. Nikto mu neuviedol, že uvedenú daň mesto vyrubiť nemá. Svoj názor
konzultoval so zamestnancami mestského úradu, právnikmi, kolegami - starostami a primátormi tých
kúpeľných miest, ktoré obdobnú daň vyrubovali. Nemal žiadny úmysel spôsobiť inému škodu, keďže
konalakoštatutárnyorgánprvostupňovéhosprávnehoorgánu.Malpoznatokosúdnychrozhodnutiach,v
zmysle ktorých sa súdy pri vyrubovaní dane za ubytovanie v kúpeľných zariadeniach prikláňali na stranu

obcí ako správcov dane. Oboznámil sa s rozhodnutiami, ktoré sa týkali mesta Turčianske Teplice, a to
s rozhodnutím krajského súdu aj najvyššieho súdu. Mal za to, že nikto mestu nezakázal, ani neprikázal
ako má rozhodnúť. Ani finančné riaditeľstvo neuviedlo, ako má mesto rozhodnúť, keďže vec im bola
vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Využil svoje právo a okrem uvedeného, viac k veci na hlavnom
pojednávaní neuviedol.

2. Na návrh prokurátora bola oboznámená aj výpoveď obžalovaného z prípravného konania, ktorý
uviedol, že vo vyrubovacom konaní vedenom pred správcom dane - mestom Turčianske Teplice vo veci
určenia rozdielu dane za ubytovanie v období od 01.01.2012 do 31.12.2012 platiteľom dane Slovenské
liečebné kúpele Turčianske Teplice, a. s., postupoval správca dane v súlade so zákonom o správe daní.

Obžalovaný uviedol, že sa neodklonil od právneho názoru uvedeného v rozsudku Krajského súdu vŽiline, sp. zn. 21S 125/2014 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8 Sžf/36/2015. Správca
dane zistil, že v zdaňovacom období roku 2012 poskytli Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice
odplatné prechodné ubytovanie 216 508 osobám, z toho 395 osôb bolo oslobodených od dane. Kúpele

boli povinné vybrať a odviesť daň vo výške 216.113 eur. Keďže platiteľ dane odviedol daň vo výške
49.468 eur, bol vyrubený rozdiel vo výške 166.645 eur. Dôkazné bremeno v daňovom konaní zaťažovalo
daňový subjekt. Daňový subjekt bol preto povinný preukázať, ktorým osobám bola poskytnutá zdravotná
starostlivosť a ktorým odplatné prechodné ubytovanie. Daňový subjekt dôkaznú povinnosť nesplnil.
Poukázal na to, že predmetné rozhodnutie nie je predbežne vykonateľné a vykonateľnosť nadobúda až

márnym uplynutím lehoty na podanie odvolania, ktoré má odkladný účinok. Rozhodnutie správcu dane
nebolo spôsobilé vyvolať trestnoprávny následok.

3. Splnomocnená zástupkyňa poškodenej spoločnosti Slovenské liečebné kúpele Y. Y., a.s. na hlavnom
pojednávaní vypovedala, že na základe protokolu o vykonaní daňovej kontroly číslo 806/2013 bola
vyrubená daň za ubytovanie vo výške 166 645 eur, rozhodnutím číslo 100/2013 zo dňa 27.06.2013.

Rozhodnutie bolo zrušené Finančným riaditeľstvom SR na základe odvolania a vec bola vrátená na
ďalšie konanie. Mesto Turčianske Teplice ako správca dane rozhodnutím číslo 1120/2013 zo dňa
31.10.2013 opäť, z tých istých dôvodov, vydalo rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane za ubytovanie
vo výške 166.645 eur. Následne mesto požiadalo o exekúciu a bol zablokovaný účet platiteľa dane.
Rozhodnutím súdu bolo exekučné konanie voči poškodenému zastavené. Povinnosťou správcu dane

bolo postupovať v zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu a jeho právneho názoru. Správca dane ale
nevykonal nič a vydal rozhodnutie číslo 213/2017, s poukazom na to, že rozhodnutie najvyššieho súdu
je arbitrárne. Následne finančné riaditeľstvo zrušilo uvedené rozhodnutie, nakoľko právny názor súdu
je pre správny orgán záväzný. Finančné riaditeľstvo dalo podnet na opätovné vykonanie kontroly za
zdaňovacie obdobie roku 2012. V zmysle protokolu číslo 3007/2018 zo dňa 07.12.2018 došlo k určeniu

dane podľa pomôcok a na základe toho správca dane vydal rozhodnutie číslo 449/2019. Poškodený
namietal, že nová daňová kontrola nemôže byť vykonaná pre nesplnenie podmienok. Poškodený daň
za ubytovanie nevyberá od všetkých ubytovaných hostí, ale len od prechodne ubytovaných hostí.
Od všetkých kúpeľných hostí poškodený vyberal kúpeľný poplatok. Podľa zástupkyne poškodeného
obžalovaný porušil rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu. Mal pokračovať v daňovej kontrole,

čo neurobil, naopak hneď pristúpil k vydaniu rozhodnutia bez toho, aby poškodený mohol preukázať,
komu bola poskytnutá zdravotná starostlivosť a komu len prechodné ubytovanie. Uviedla, že v rámci
daňového odvolacieho konania preukazovali, že podávali mesačné hlásenia, z ktorých vyplývalo,
ktorým osobám bolo poskytnuté prechodné ubytovanie. Za tieto osoby v lehote odviedli daň. Nikto od
poškodeného nepožadoval, aby preukazoval komu poskytol zdravotnú starostlivosť. Poškodený riadne

podal aj príslušné daňové priznania. Za prechodne ubytovaných poškodený považoval tie osoby, ktoré
prenocovali a nebola im poskytnutá žiadna zdravotná starostlivosť. Osoby, ktorým bola poskytnutá
zdravotná starostlivosť boli tí, ktorí sa zapisovali na liečebné procedúry. Zástupkyňa poškodeného sa
nevedela vyjadriť v akom období a v akej výške bol vyberaný kúpeľný poplatok za rok 2012. Daňové
priznanie sa podávali len za hostí, ktorým nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť, nerozlišovalo

sa medzi prechodne ubytovanými hosťami a hosťami, ktorým bola poskytnutá zdravotná starostlivosť.
Obžalovaný sa verejne vyjadroval, že poškodený je neplatič dane, čo poškodzovalo dobré meno
poškodeného, a preto si uplatnil škodu za vzniknutú nemajetkovú ujmu vo výške 1 milión eur, podľa
znaleckého posudku. K výške škody ďalej zástupkyňou poškodeného uviedla, že mali zablokovaný
účet z dôvodu prebiehajúcich exekučných konaní a nemohli financovať projekty. Škodu si neuplatňujú

v civilných konaniach. Zástupkyňa poškodeného sa nevedela vyjadriť, či poškodený oznámil správcovi
dane také skutočnosti, ktoré by osvedčovali, ktorým hosťom bola poskytnutá zdravotná starostlivosť,
akou formou a v akom rozsahu.

4. Svedkyňa D. O. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že ako príslušná referentka vypracovala

rozhodnutie finančného riaditeľstva ohľadom vyrubenia dane mestom Turčianske Y. za rok XXXX.
Vychádzala z právneho názoru uvedeného v rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho súdu.
S týmito názormi sa stotožnila. Rozhodnutie mesta bolo preto zrušené. Ešte pred vypracovaním
rozhodnutiakomunikovalasodborumetodiky.Keďžesvedkyňasipreodstupčasunaviaceréskutočnosti
nespomínala, súd oboznámil aj jej výpoveď z prípravného konania. Vypovedala, že rozhodnutie mesta

Y. Y. číslo XXX/XXXX bolo zrušené z dôvodu, že správca dane nerešpektoval právny názor uvedený v
rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S 125/2014, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 8 Sžf 36/2015. V uvedených rozhodnutiach bolo konštatované, že bolo nesprávne posúdené
postavenie Slovenských liečebných kúpeľov Turčianske Teplice, a. s., ako platiteľa dane za ubytovanie,a to v prípade, ak poskytuje ubytovanie fyzickým osobám, ktorým bola poskytnutá zdravotná kúpeľná
starostlivosť. Preto daň vo výške 166.645 eur bola vyrubená nedôvodne. Rozhodnutím Finančného
riaditeľstva SR číslo 610170/2017 bolo poukázané, že mesto Turčianske Teplice opakovane vyrubilo

rovnaký rozdiel dane za ubytovanie osobám, ktorým bola poskytnutá zdravotná kúpeľná starostlivosť
a nerešpektovalo rozhodnutie krajského súdu a najvyššieho súdu. Mesto postupovalo v rozpore s
príslušným ustanovením Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku
je záväzný pre účastníkov konania a aj orgány verejnej moci. Mesto Turčianske Y. bolo pred vydaním
rozhodnutia číslo 213/2007 usmernené odborom daňovej metodiky, a to listom číslo 492602/2016.

V uvedenom liste sa uvádzalo, že ak daň nemala byť vyrubená, mal by správca dane rozhodnúť o
zastavení daňového konania pre odpadnutie dôvodu konania, keďže N. liečebné kúpele Y. Y., a. s.,
neboli povinné platiť daň za ubytovanie fyzickým osobám, ktorým bola poskytnutá zdravotná kúpeľná
starostlivosť. Mesto Y. Y. v súlade s vyjadrením odboru metodiky nepostupovalo. Svedkyňa na hlavnom
pojednávaní uviedla, že jej výpoveď z prípravného konania je pravdivá.

5. Svedok G. E. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že od 01.02.2017 bol prednosta Mestského úradu
mesta Turčianske Y.. Vzhľadom na predpokladaný nástup do uvedenej pozície sa s problematikou, ktorá
je predmetom tohto konania začal oboznamovať už vopred. Kúpele prestali od apríla 2012 odvádzať
daň za ubytovanie nakoľko podľa ich názoru sú zdravotníckym zariadením. Rozhodnutia krajského súdu
a najvyššieho súdu považovali za prekvapivé, preto sa snažili získať aj ďalšie informácie. Za prekvapivé

ich považovali z toho dôvodu, že v rámci odvádzania daní neexistuje jednotný prístup, keďže niektoré
mestá a obce takúto daň vyrubovať a vyberať mohli a mesto Turčianske Y. bolo v opačnej pozícii.
Preto komunikovali s dotknutými primátormi a starostami kúpeľných miest a aj zvolali stretnutie, na
ktorom mali diskutovať o platení dane za ubytovanie v rámci Slovenskej republiky. Poukázal, napríklad
na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že neplatením takejto dane

by občania miest a obcí boli diskriminovaní, keďže náklady spojené s nárastom kúpeľných hostí by
znášali výlučne obyvatelia týchto obcí a miest. Obdobné argumenty zaznievali aj zo strany starostov
a primátorov. Pred vydaním rozhodnutia mesta Turčianske Y. mali k dispozícii rozhodnutie Krajského
súdu v H. vo veci kúpeľov Štós a vo veci kúpeľov N. Y.. V uvedenej veci dokonca rozhodoval aj
najvyšší súd a ústavný súd. Podľa týchto rozhodnutí kúpele nie sú zdravotníckym zariadením v

pravom slova zmysle a majú povinnosť daň za ubytovanie mestám a obciam odvádzať. V rozpore s
uvedenými rozhodnutiami, Krajský súd v Žiline vo veci mesta Turčianske Teplice sa s týmto názorom
nestotožnil a považoval ho za ojedinelé. Vnímal preto zmätočnú a prekvapivú rozhodovaciu prax, navyše
v uvedenom období mal poznatok o tom, že vo veci kúpeľov Štós bol trestne stíhaný štatutár týchto
kúpeľov za to, že neodviedol daň za ubytovanie v tom istom období. Na základe týchto skutočností v

rozhodnutí, ktoré vydalo mesto Turčianske Teplice nevnímal nič, čo by mohlo úmyselne poškodzovať
Slovenské liečebné kúpele Turčianske Y.. Navyše, následne bolo vydané ďalšie rozhodnutie najvyššieho
súdu zo dňa 19.06.2018, , ktorom sa najvyšší súd nestotožnil so závermi rozhodnutia Najvyššieho
súdu 8 Sžf 36/2015.Vv rozhodovacej praxi neexistovala žiadna istota. Všetky svoje zistenia oznámil
obžalovanému. Tieto zistenia komunikovali aj so starostami obcí Štós a Sklené Y.. Riešili to aj na

Združení miest a obcí Slovenska. Zistili tiež, že po tom ako kúpele prestali odvádzať daň za ubytovanie,
mali vo svojich cenníkov na internete kúpeľný poplatok vo výške 1euro. Ľudia sa chodili sťažovať na
mesto, z akého dôvodu mesto vyberá kúpeľný poplatok v takej výške, keďže sa domnievali, že tento
poplatok platia mestu. V rámci vyrubovacieho konania kúpele neuniesli dôkazné bremeno. Svedok
mal vedomosť, že zamestnankyňa mesta pani Žáková, ktorá vypracovala rozhodnutie, komunikovala

s nadriadeným orgánom a inými kolegami v rámci Slovenska. Svedok uviedol, že sa nepovažuje za
špecialistu v daňových veciach, ale pri oboznámení sa s dôvodovou správou k § 37 zákona o dani
za ubytovanie je uvedené, že nie je podstatné pre výber dane za ubytovanie, či daný subjekt daň
vyberá v rámci živnostenského oprávnenia alebo iného povolenia. Nie je podstatné ako dané zariadenie
funguje, či na báze zdravotníckeho zariadenia alebo na základe živnostenského oprávnenia. Svedok sa

v rámci oboznamovania s problematikou oboznámil s rozhodnutiami Krajského súdu v Košiciach spisová
značka 6S 63/2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR 1 Sžf 31/2017. Svedok bol oboznámený aj so
stanoviskom Finančného riaditeľstva SR.

6. Svedok Z. Y. vo výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že predmet sporu mu je známy, nakoľko

pôsobil v pozícii podpredseda ZMOS. Z tejto pozície sa snažili o to, aby nedošlo k zmene vo filozofii
výberu tejto dane a o to, aby bol precizovaný zákon o miestnych daniach a miestnom poplatku tak, aby
zoznam zariadení bol priamo uvedený v zákone a bolo zrejmé kto je daňovníkom a kto má povinnosť
odviesť daňou. Evidovali opakované snahy daňových subjektov optimalizovať a meniť kategorizáciuubytovacích zariadení. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline ohľadom kúpeľov Turčianske Y. vyhodnotili
v rámci kúpeľných miest ako prekvapujúce, čo by mohlo vyvolať zmenu daňovej filozofie pri tomto
type daní. Z jeho praxe vyplýva, že v daňových priznaniach kúpeľných zariadení boli zahrnutí všetci

ubytovaní hostia. V rámci ZMOS-u sa touto problematikou zaoberali viaceré komisie, ktoré vydali
niekoľko stanovísk. Konštatovala sa snaha podnikateľských subjektov vystupovať z tejto dane. Cieľom
ZMOS-u bolo obhajovať, aby sa premisy tejto dane naďalej napĺňala a boli tak obhajované záujmy
kúpeľných miest a ich obyvateľov. Obžalovaný sa na týchto rokovaniach komisií zúčastňoval, sám tieto
rokovania inicioval, intenzívne sa zaujímal o dianie v tejto oblasti a inicioval stretnutie kúpeľných miest

v Turčianskych Y.. ZMOS iniciatívne žiadne stanoviská pre mesto Turčianske Y. nevydal.

7. Svedok M. F. vo výpovedi na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v minulosti bol starostom obce
Štós. Mal vedomosť čo je predmetom konania, keďže ako starosta kúpeľnej obce zabezpečoval plnenie
právomoci správcu dane. Niektoré kúpele v minulosti prestali platiť daň za ubytovanie, pričom snahou
starostov a primátorov bolo dosiahnuť, aby táto daň platená bola. V rámci ZMOS-u sa zhodli na

povinnosti kúpeľov daň od kúpeľných hostí vyberať. Komunikácia sa uskutočňovala vo forme diskusií,
prípadné závery, ale nemali žiadny záväzný charakter, keďže každý štatutárny zástupca riešil veci
samostatne, mali skôr informatívnu povahu.

8. Svedok Y. S. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že ako starosta obce N. Y. rozhodol o vyrubení

nedoplatku kúpeľov za daň z ubytovania. Kúpele sa odvolali, finančné riaditeľstvo rozhodnutie obce
potvrdilo. H. súd rozhodnutie finančného riaditeľstva potvrdil a úspešní boli aj na najvyššom súde.
Registroval, že táto problematika nie je riešená jednotne, preto iniciovali aj novelizáciu právnej úpravy.
Zvolávali sa zasadnutia združenia kúpeľných miest a obcí, o tejto problematike komunikoval aj s
obžalovaným, ktorého oboznámil aj so súdnymi rozhodnutiami a rozhodnutiami finančného riaditeľstva,

ktoré sa týkali obce Sklené Teplice.

9. Z oboznámených listinných dôkazov (uvedených v zátvorke pri jednotlivých skutkových zisteniach)
súd zistil nasledovné skutočnosti.

9.1 Mesto Turčianske Teplice rozhodnutím číslo 1120/2013 zo dňa 31.10.2013 rozhodlo o vyrubení
rozdielu dane za ubytovanie platiteľovi dane Slovenské liečebné kúpele Y. Y., a. s., vo výške 166 645 eur.
Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že kontrolou dane za ubytovanie bol platiteľ dane za
zdaňovacie obdobie roka 2012 povinný odviesť daň za ubytovanie vo výške 216 113 euro, odviedol, ale
len daň vo výške 49 468 eur. Správca dane pri rozhodovaní aplikoval ustanovenia zákona číslo 582/2004

Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku a ustanovenia všeobecne záväzného nariadenia mesta
číslo 8/2011. Daňovníkom je fyzická osoba, ktorá sa v zariadení odplatne ubytuje. Základom dane
je počet prenocovaní. Platiteľom dane je prevádzkovateľ zariadenia a podľa všeobecne záväzného
nariadenia je sadzba dane na osobu a prenocovanie vo výške jedno euro. Správca dane vychádzal z
predloženýchvýkazovzamesiacejanuáražmarec2012aelektronickejevidenciezacelýkalendárnyrok

2012 vo vzťahu ku kúpeľným domov a hotelom, ktorých prevádzkovateľov sú Slovenské liečebné kúpele
Turčianske Teplice, a. s. Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že pre určenie predmetu dane nie je rozhodujúce,
či sa v zariadení odplatne prechodne ubytuje fyzická osoba za účelom kúpeľnej liečby alebo za účelom
relaxačného či rekondičného pobytu ale to, že ide o odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby.
Povinnosť za takto ubytované osoby si platiteľ dane splnil len za mesiace január až marec 2012. Za

mesiace apríl až december 2012 kontrolou dane správca dane zistil, že platiteľ dane odviedol daň v
nižšej sume ako bola jeho povinnosť. Preto mu rozdiel vyrubil (rozhodnutie Mesta Turčianske Teplice
č. 1120/2013).
9.2 Platiteľ dane v odvolaní voči uvedenému rozhodnutiu dňa 05.12.2013 namietal priebeh samotnej
daňovej kontroly. Uviedol, že správca nezohľadnil stanovisko Ministerstva dopravy zo dňa 19.08.2013,

podľa ktorého, ak daňový subjekt poskytuje ubytovanie na základe inej právnej normy alebo licencie,
ustanovenia zákona č. 582/2004 Z. z. sa na neho nevzťahujú a nemá povinnosť daň platiť. Znamená
to, že povinnosť platiť daň vzniká v prípade, ak sa prechodné ubytovanie poskytuje fyzickej osobe na
základe živnostenského oprávnenia. Na zdravotnícke zariadenia sa aplikujú dve rozdielne vyhlášky,
a preto uplatňuje aj dva rôzne režimy pre poskytovanie ubytovania fyzickým osobám (odvolanie SLK

Turčianske Y.).
9.3 Rozhodnutím Finančného riaditeľstva číslo 1100308/1/208185/2014, zo dňa 15.05.2014, bolo
potvrdené rozhodnutie mesta Turčianske Y. číslo 1120/2013. Finančné riaditeľstvo dospelo k záveru, že
ak daňový subjekt poskytuje ubytovanie na základe inej právnej normy ako živnostenského oprávnenia,ustanovenia zákona číslo 582/2004 Z. z. sa na neho vzťahujú. Predmetom dane za ubytovanie je
odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby v ubytovacom zariadení a v takom prípade je platiteľ
dane povinný daň vyberať. Účel samotného pobytu v ubytovacom zariadení zákon neupravuje, a preto

nie je rozhodujúci. Nie je podstatné ani to, na základe akej právnej normy, alebo na základe akej
licencie sa poskytuje ubytovanie. K. je to, či sa odplatné prechodné ubytovanie poskytuje v ubytovacích
zariadeniach, ktorých kategorizáciu určuje § 3 vyhlášky číslo 277/2008 Z. z. (rozhodnutie Finančného
riaditeľstva SR číslo 1100308/1/208185/2014).
9.4 Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S 125/2014 boli rozhodnutie Finančného riaditeľstva

SR č. 1100308/1/208185/2014 a aj rozhodnutie mesta Turčianske Teplice číslo 1120/2013 zrušené
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd v odôvodnení poukázal na príslušné
ustanovenia zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku č. 582/2004 Z. z., všeobecne záväzného
nariadenia mesta Turčianske Y. č. 8/2011 a vyhlášky č. 277/2008 Z. z. Zdôraznil, že kategorizácia
ubytovacích zariadení sa vzťahuje na také zariadenia, ktoré prevádzkujú podnikatelia poskytujúci
ubytovanie a s ním spojené služby na základe živnostenského oprávnenia. Na zariadenia platcu dane,

ktorý svoje zariadenie neprevádzkuje na základe živnostenského oprávnenia, sa nemôže vzťahovať
kategorizácia podľa § 3 vyhlášky č. 277/2008 Z. z. Zároveň je potrebné rozlišovať postavenie žalobcu
ako poskytovateľa ústavnej zdravotnej starostlivosti a ako poskytovateľa odplatného prechodného
ubytovania. Súd sa nestotožnil so závermi správcu dane, že nie podstatné na základe akej normy sa
ubytovanie poskytuje. Súd navyše odkázal aj na zmenu právnej úpravy, v zmysle ktorej sa v zákone číslo

582/2004 Z. z. novelizovalo ustanovenie § 37 a priamo v zákone sa špecifikovali jednotlivé kategórie
ubytovacích zariadení tak, aby bol jednoznačne zadefinovaný predmet dane za ubytovanie. Podľa
názoru súdu až od účinnosti tejto zmeny bol žalobca Slovenské liečebné kúpele Turčianske Y. povinný
platiť daň za ubytovanie, a to aj v prípadoch, ak ide o poskytnutie zdravotnej kúpeľnej starostlivosti
v zariadení žalobcu. Súd tiež zdôraznil, že rozhodnutia súdov v iných veciach sú záväzné len pre

účastníkov konania (Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S 125/2014).
9.5 Najvyšší súd SR, rozsudkom, sp. zn. 8Sžf 36/2015, potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Žiline,
sp. zn. 21S 125/2014. Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu nižšieho stupňa.
Ústavná sťažnosť mesta Turčianske Y. bola odmietnutá, keďže bola podaná zjavne neoprávnenou
osobou (rozsudok NS SR, sp. zn. 8Sžf 36/2015).

9.6 Mesto Turčianske Teplice sa písomným podaním zo 06.05.2016 obrátilo na finančné riaditeľstvo
s požiadavkou o usmernenie ohľadom postupu správcu dane pri dani za ubytovanie, vzhľadom na
vyššie uvedené súdne rozhodnutia a z nich vyplývajúce právne názory (List mesta Turčianske Teplice
zo 06.05.2016).
9.7 Finančné riaditeľstvo SR podaním z 15.04.2016 mestu oznámilo, že v danom prípade je potrebné

vychádzať z predmetných rozhodnutí súdov. Správca dane by v ďalšom konaní mal vydať rozhodnutie,
že daňový subjekt nebol v zmysle rozsudkov povinný daň zaplatiť, daň nemala byť vyrubená a správca
dane by mal rozhodnúť o zastavení daňového konania (oznámenie FR SR zo dňa 15.04.2016).
9.8 Mesto Y. Y. rozhodnutím číslo 213/2017 zo dňa 06.02.2017 rozhodlo o vyrubení rozdielu dane za
ubytovanie za zdaňovacie obdobie roku 2012 platiteľovi dane Slovenské liečebné kúpele Y. Y., a. s. vo

výške 166 645 eur. V odôvodnení správca dane uviedol, že kontrolou dane zistil, že platiteľ bol povinný
za uvedené zdaňovacie obdobie odviesť daň za ubytovanie vo výške 216.113 eur, odviedol ale nižšiu
sumu a rozdiel mu preto dovyrubil. Správca dane rozhodol na základe zistených skutočností a protokolu
číslo 806/2013. V odôvodnení uviedol, že rozsudky Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu SR
považuje za svojvoľné a arbitrárne. Poukázal na predchádzajúcu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu

SR,konkrétnerozhodnutiesp.zn.5Sžf69/2012,ÚstavnéhosúduSR,sp.zn.I.ÚS118/2014adôvodovú
správu k novele zákona číslo 582/2004 Z. z. Ďalej správca dane poukázal na rozdiel v jednotlivých
kalendárnych mesiacov roka 2012 medzi odvedenou daňou a daňou, ktorú bol platiteľ dane povinný
správcovi dane odviesť (rozhodnutie Mesta Turčianske Teplice č. 213/2017).
9.9 Slovensko liečebné kúpele Turčianske Teplice, a. s. , dňa 14.02.2017 podali proti uvedenému

rozhodnutiu odvolanie. Rozhodnutie správcu dane považovali za svojvoľné, nerešpektujúce právne
závery najvyšších súdnych inštancií (odvolanie SLK Turčianske Teplice).
9.10 Následne P. riaditeľstvo SR rozhodnutím číslo 610170/2017, zo dňa 16.05.2017, rozhodnutie mesta
Y. Y. o vyrubení dane z ubytovania zrušilo z dôvodu, že postavenie platiteľa dane bolo nesprávne
posúdené. Správca dane bol záväzným názorom súdu viazaný. Finančné riaditeľstvo v nadväznosti na

vyslovený právny názor považuje odvolacie námietky za dôvodné (rozhodnutie Finančného riaditeľstva
SR číslo 610170/2017).9.11MinisterstvozdravotníctvaSlovenskejrepublikydňa12.05.2006vydalorozhodnutie,ktorýmpovolilo
Slovenským liečebným kúpeľom Y. Y., a. s., prevádzkovanie ústavnej zdravotnej starostlivosti v
prírodných liečebných kúpeľoch (rozhodnutie MZ SR).

9.12. Z listinných dôkazov súd oboznámil aj rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžfk 31/2017, ktorý
rozhodoval o odvolaní žalobcu Kúpele Štós proti rozhodnutiu žalovaného - Finančné riaditeľstvo
SR. Predmetom bolo preskúmanie vyrubenia dane za ubytovanie v zdaňovacom období roku 2009
podľa pomôcok zo strany obce Štós ako správcu dane. Najvyšší súd sa stotožnil so závermi
krajského súdu, podľa ktorého sú kúpele platiteľom dane za ubytovanie. O pobyte na lôžku je možné

hovoriť predovšetkým v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti výlučne v nemocničných
zariadeniach. Je to faktor, ktorý je účelom určenia diametrálne odlišný od poskytovania kúpeľnej
starostlivosti. Najvyšší súd nezistil žiadny dôvod, aby sa od týchto záverov odklonil, pričom prihliadol aj
na právne názory vyslovené Ústavným súdom v náleze IV. ÚS 118/2014. Najvyšší súd v predmetnom
rozhodnutí poukázal na to, že sa stotožňuje s kategorizáciou ubytovacieho zariadenia ako aj s
rozlišovaním podmienky pobytu na lôžku, a teda s rozlišovaním zariadení zdravotnej starostlivosti a

zariadení kúpeľnej starostlivosti. Najvyšší súd sa nestotožnil s argumentáciou iného senátu najvyššieho
súdu vysloveného v rozsudku sp. zn.
8 Sžf 36/2015, keďže opačný postup by narušil princíp právnej istoty nastolený už nálezom Ústavného
súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 118/2014 (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžfk 31/2017).
9.13. V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na odpoveď ministra financií zo dňa 09.04.2018,

na poslaneckú otázku, v ktorom uviedol, že ak bolo zrušené rozhodnutie finančného riaditeľstva, mesto
Turčianske Teplice bolo viazané právnym názorom najvyššieho súdu a jeho ďalšie konanie vo veci
vyrubenia dane za ubytovanie malo vychádzať z odôvodnenia uvedeného rozsudku a právny názor súdu
rešpektovať (odpoveď ministra financií SR na poslaneckú interpeláciu).
9.14. Záverom súd poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR číslo

146888/2023, zo dňa 24.03.2023, bolo potvrdené rozhodnutie mesta Y. Y. číslo 449/2019 (rozhodnutie
Finančného riaditeľstva SR číslo 449/2019).

II. Výrok o oslobodení obžalovaného spod obžaloby
10. V konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní, na základe vykonaných dôkazov, spôsobom a v

rozsahu tak, ako to navrhli procesné strany a určenom súdom so zreteľom na § 2 ods. 19 Tr. por. a § 278
ods. 1, ods. 2 Tr. por., vyhodnotením vykonaných dôkazov v súlade s § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. jednotlivo
a vo vzájomnom súhrne bez ohľadu na to, ktorá z procesných strán tieto dôkazy navrhla či obstarala,
súd mal za preukázané, že skutok, ktorý bol obžalovanému kladený za vinu nie je trestným činom. Súd
preto oslobodil obžalovaného spod obžaloby v celom rozsahu, a to z nasledovných dôvodov.

11. V tejto trestnej veci nie je sporný skutkový stav, ale to, či konanie obžalovaného naplnilo
trestnoprávnu rovinu. Výsledky vykonaného dokazovania nie sú sporné, vo výpovediach svedkov nie
sú rozpory, ktoré by súd musel odstraňovať a ich výpovede korešpondujú so skutkovými zisteniami
vyplývajúcimi z listinných dôkazov. Dokonca ani obžalovaný vo svojej výpovedi nepopiera, že

rozhodnutie č. 213/2017 ako primátor mesta Y. Y. podpísal a s jeho obsahom bol oboznámený a
stotožnený. Mal poznatky o všetkých relevantných okolnostiach, vrátane rozhodnutiach súdov, ktoré
predchádzali vydaniu rozhodnutia mesta. Problematiku na odbornej úrovni konzultoval aj s inými
osobami a záujmovými združeniami. Jeho obrana v zásade spočívala v tom, že sa ako štatutár mesta,
okrem iného zodpovedný aj za nakladanie s verejnými finančnými zdrojmi (a teda ja za výber miestnych

daní), nedokázal stotožniť s tým, že súdy rozdielne interpretovali otázku výberu miestnej dane za
ubytovanie voči kúpeľným zariadeniam, pričom v konkrétnom prípade, ktoré sa týkalo mesta Turčianske
Y., bolo rozhodnuté v neprospech mesta. Obžalovaný vedome a so znalosťou veci uprednostnil podľa
svojho vyjadrenia verejný záujem mesta na zabezpečení financovania potrieb mesta prostredníctvom
dane z ubytovania.

12. V predmetnej trestnej veci je tak úlohou súdu posúdiť zdanlivo jednoduchú právnu otázku. Porušil
obžalovaný pri výkone rozhodovacej právomoci zákonnú povinnosť rešpektovať záväzný právny názor
najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu, pri interpretácii konkrétnej právnej normy
zákona o miestnych daniach. Ak takúto povinnosť mal a túto porušil, v úmysle spôsobiť inému škodu

( v danom prípade škoda mala spočívať v povinnosti zaplatiť daň), dopustil sa takým konaním trestného
činu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 trestného zákona?13. Trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je tzv.
predčasne dokonaným trestným činom, nakoľko z hľadiska porušenia, či obchádzania zákonnej povin-
nosti zo strany verejného činiteľa ide síce o poruchový trestný čin, pretože už samotné zneužitie právo-

moci je poruchou vo výkone verejnej moci, avšak predčasne dokonaným je z dôvodu, že toto zneužitie
právomoci zo strany verejného činiteľa nemusí mať vždy dopad do subjektívnej sféry tretej osoby, res-
pektíve nemusí verejný činiteľ získať neoprávnený prospech, postačí pokiaľ k tomu jeho úmysel smeru-
je (t. j. nemusí prísť vôbec k škode inej osoby, či k získaniu neoprávneného prospech, postačí, ak k to-
mu smeroval aspoň nepriamy úmysel verejného činiteľa pri zneužívaní svojej právomoci, napr. rozhod-

nutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 5Tdo/939/2017, Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS/6/2000).

14. Úmysel verejného činiteľa spôsobiť inému škodu, či zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený pros-
pech preto nemusí mať odraz v objektívnej realite, postačí ak spôsobenie škody, či získanie neoprávne-
ného prospechu verejný činiteľ zamýšľal. Základná skutková podstata trestného činu zneužívania prá-
vomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Tr. zák. obsahuje teda aj tzv. úmysel presahujúci objek-

tívnu stránku trestného činu (druhý úmysel). Práve tento úmysel presahujúci objektívnu stránku tak má
pri trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa reálny význam v tom, že z hľadiska spôso-
benia škody alebo zabezpečenia neoprávneného prospechu umožňuje predčasné dokonanie trestného
činu (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 5Tdo/549/2019). Úmysel zabezpečiť sebe alebo inému
neoprávnený prospech pritom zahŕňa každé neoprávnené zvýhodnenie materiálne ale aj nemateriálne,

na ktoré by páchateľ alebo iná osoba nemala právo.

15. Pokiaľ ide o znak skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa pod-
ľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. spočívajúci v tom, že verejný činiteľ „vykonáva svoju právomoc spô-
sobom odporujúcim zákonu“, tak ide o porušovanie alebo obchádzanie konkrétneho zákona alebo kon-

krétnej právnej normy vydanej na podklade zákona. Páchateľ koná úmyselne aktívne v rozpore so zá-
konom. „Odporovať zákonu“ možno však aj tak, že verejný činiteľ koná v rozpore s konkrétnymi práv-
nymi predpismi a tieto právne predpisy v rozpore s ktorými verejný činiteľ konal možno uviesť do skut-
kovej vety uznesenia o vznesení obvinenia aj len ich výpočtom, odkazom (primerane rozhodnutie Naj-
vyššieho súdu ČR sp. zn. 5Tdo/192/2018).

16. Objektom tohto trestného činu je záujem štátu na riadnom výkone právomoci verejných činiteľov
a na ochrane práv a povinností fyzických a právnických osôb. Na naplnenie tejto skutkovej podstaty
sa vyžaduje, aby sa činu dopustil špeciálny subjekt, t. j. verejný činiteľ, a to jednou z troch taxatívne
uvedených foriem konania.

17. Všeobecnými podmienkami uznania osoby za verejného činiteľa na účely trestného zákona sú: a)
konkrétne postavenie, povolanie, služobný pomer alebo určitá funkcia osoby, b) podieľanie sa na plnení
úlohspoločnostiaštátu,c)používaniezverenejprávomocidanejvrámcizodpovednostizaplnenietýchto
úloh. Pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný

v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou. Pri zisťovaní obsahu pojmu „právomoc“ je potrebné
vo všeobecnosti vychádzať z osobitných všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich
pôsobnosť, oprávnenia a povinnosti toho - ktorého subjektu v postavení verejného činiteľa. Oprávnenia
a povinnosti verejných činiteľov priznávajú a stanovujú osobitné zákony, na tom ktorom úseku verejnej
správy. Ide predovšetkým o procesné normy.

18. Zjednodušene by sa dalo odpovedať, že v prípade, ak osoba koná pri výkone svojej právomoci
ako verejný činiteľ, pričom rozhoduje v rozpore so zákonom a toto konanie je úmyselné, spôsobilé
vyvolať následok v podobe škody alebo hrozby škody tretej osobe, bez ďalšieho svojím konaním napĺňa
aj znaky príslušnej skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa.

19. Pri hľadaní spravodlivého rozhodnutia trestný súd nemôže akceptovať prípadné zjednodušenia,
osobitne v prípade s viacerými špecifickými premennými, ktoré v kontexte so zistenými skutočnosťami
narúšajú formálne poňatie skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa.

20. Je nesporné a vyplýva to z vykonaného dokazovania, že obžalovaný v čase rozhodovania o
vyrubení dane za ubytovanie platiteľovi dane Slovenské liečebné kúpele Y. Y., a. s., vykonával právomoc
verejného činiteľa. Mesto Y. Y. bolo zo zákona správcom tejto dane a obžalovaný bol jeho štatutárnym
orgánom. Príslušné rozhodnutie, hoci ho obžalovaný sám nevyhotovil, ako to vyplýva aj z výpovedísvedka E., bolo vypracované s jeho vedomím ako aj s poznatkami o všetkých súvisiacich aspektoch,
ktoré vydaniu tohto rozhodnutia prechádzali. Obžalovaný poveril prednostu mestského úradu, aby
zhromaždil a analyzoval všetky dostupné podklady, najmä akým spôsobom je daň za ubytovanie v

prípade kúpeľných hostí vyrubovaná a zo strany platiteľov dane vyberaná a odvádzaná. Z dokazovania
vyplýva aj to, že obžalovaný problematiku konzultoval so širším okruhom iných osôb, ktorí v rámci svojej
rozhodovacej činnosti boli oboznámení s problematikou tejto dane. Táto problematika bola predmetom
diskusie aj na úrovni záujmových organizácii, na ktorých sa obžalovaný zúčastnil, tieto dokonca
inicioval. Obžalovaný bol v dostatočnom rozsahu oboznámený, či už s rozhodovacou činnosťou v iných

obdobných skutkovo a právne zhodných veciach, s rozhodnutiami, ktoré sa týkali mesta Turčianske
Teplice, poznal postoj iných starostov a primátorov kúpeľných miest a mal dostatočnú škálu informácií
a poznatkov, ktoré mu umožnili zaujať jeho osobný postoj v tejto veci. Obžalovaný v priebehu súdneho
konania neuvádzal, že by mal pochybnosti o správnosti samotného rozhodnutia mesta Turčianske Y., že
by voči takému rozhodnutiu vznášal námietky, žiadal zmenu rozhodnutia, toto odmietal ako štatutárny
orgán podpísať a podobne. Práve naopak, verejne prezentoval názor na nesprávne závery uvedené v

rozhodnutiach súdov, s týmito nebol stotožnený, čo v konečnom dôsledku bolo explicitne konštatované
aj v odôvodnení samotného rozhodnutia mesta o vyrubení dane za ubytovanie. Obžalovaný si bol plne
vedomý tej skutočnosti, že pri vydaní rozhodnutia, mesto, napriek poznatkom aplikuje právnu úpravu,
ktorá v danom konkrétnom prípade je zo strany či už Krajského súdu v Žiline alebo Najvyššieho súdu
interpretovaná rozdielne, v porovnaní s výkladom mesta ako správcu dane. Postoj obžalovaného zostal

nemenný aj v prípade vyjadrenia finančného riaditeľstva ako nadriadeného správneho orgánu vo vzťahu
k mestu ako správcovi dane, kedy z dokazovania vyplýva, že finančné riaditeľstvo navrhovalo mestu
daňové konanie zastaviť, keďže zákonný dôvod na vyrubenie dane v zmysle súdnych rozhodnutí
nevznikol. Na základe uvedeného je tak pre potreby posúdenia úmyselného konania bez pochybností
možné ustáliť, že pri poznaní všetkých rozhodných skutočností bol obžalovaný s postupom v danej veci

plne oboznámený a uzrozumený.

21. Na tomto mieste je potrebné ale pripomenúť, že Krajský súd v Žiline v rámci prieskumnej činnosti
rozhodnutia správnych orgánov zrušil a vrátil vec na nové konanie. Mesto Y. Y. bolo preto oprávnené v
daňovom konaní pokračovať a prípadne po vykonaní dokazovania daň vyrubiť. Inak povedané, súdne

zhodnutie mestu Turčianske Teplice nebránilo v daňovom konaní pokračovať, vykonať dokazovanie
a na základe týchto poznatkov opätovne rozhodnúť. Oznámenie finančného riaditeľstva, aby mesto
konanie zastavilo, malo len informatívny a nezáväzný charakter, keďže za výber daní je primárne
zodpovedný správca dane. Na druhej strane z dokazovania nevyplýva, že v daňovom konaní mesto
opätovne vykonávalo nové dokazovanie. Práve naopak, prijalo závery z kontroly, ktoré boli obsiahnuté

už v pôvodnom rozhodnutí a z protokolu o daňovej kontrole.

22. Súd zároveň pripomína, že dôkazné bremeno v daňovom konaní zaťažuje platiteľa dane, preto
platiteľ dane bol povinný preukazovať svoje tvrdenia a v prípade, ak tak neurobil správca dane bol
oprávnený v zmysle daňového poriadku postupovať a vyrubiť daň podľa pomôcok. Takýto postup v

konečnom dôsledku mesto Turčianske Teplice aplikovalo z dôvodu pasivity platiteľa dane.

23. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť ďalší aspekt, a to vývoj rozhodovacej praxe najvyššieho
súdu k problematike platenia a odvádzania dane z ubytovania v zmysle § 37 z. č. 582/2004 Z. z. v znení
do 14.10.2014 kúpeľnými zariadeniami poskytujúcimi kúpeľnú starostlivosť.

24. K danej problematike existujú dve skupiny diametrálne odlišných súdnych rozhodnutí.

25. Do prvej skupiny možno zahrnúť rozhodnutia Krajského súdu G. G. sp. zn. 23S/34/2011 v spojení
s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžfk 69/2012, ktoré ustálili, že kúpeľné zariadenia

ako prevádzkovatelia prechodného ubytovania majú povinnosť daň za ubytovanie od kúpeľných hostí
vyberať a túto odvádzať správcovi dane. Rozhodnutia boli podrobené aj ústavnému prieskumu, kedy
Ústavný súd SR vo svojom náleze IV. ÚS 118/2014 konštatoval ústavný súlad a nezistil žiadne porušenie
ústavných práv sťažovateľa. Do tejto skupiny patrí aj rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.
6S 63/2015, zo dňa 06.10.2016 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR spisová značka 1 Sžfk

31/2017, ktoré obsahovo nadviazali na uvedené skoršie rozhodnutia.

26. Do druhej skupiny možno zaradiť rozhodnutia, ktoré sa týkali mesta Turčianske Y. a ktoré
otázku vyriešili diametrálne odlišným spôsobom. Oba súdy dospeli k záveru, vychádzajúc z výkladuvykonávacej vyhlášky, na ktorú príslušné ustanovenia zákona o miestnych daniach odkazovali, že nie
je možné kúpele zaradiť do skupiny platiteľov dane z ubytovania. Argumentovali účelom poskytovanej
starostlivosti a v neposlednom rade aj tým že nejednoznačný stav bol odstránený novou právnou

úpravou, ktorá tieto subjekty zaradila do skupiny platiteľov dane. Inak povedané mali za to, že dovtedajší
sporný stav je potrebné interpretovať v prospech platiteľa dane a nie naopak. Je nepochybné, že tento
stav duality v rozhodovacej praxi nevyvolal obžalovaný.

27. Obžalovaný mal zákonnú povinnosť rešpektovať právnu normu, ktorá mu prikazovala, osvojiť si

právny názor súdnych inštancií v konaní, ktoré sa ho priamo dotýkali, osobitne ak tieto súdy odmietli
skoršiu interpretáciu, hoci prijatú či už najvyšším súdom alebo ústavným súdom. Súd zastáva názor,
že povinnosťou každého správneho orgánu, obzvlášť ak ukladá finančnú povinnosť, je rešpektovať
zákonnú právnu úpravu a v prípade, ak vznikne individuálny spor, rešpektovať právny názor. Ak by
správne orgány konali svojvoľne alebo arbitrárne, nielenže by narúšali princíp právnej istoty, ale doslova
by zasahovali do konštrukcie inštitútu právneho štátu. Správne orgány zaväzuje aj ústavný imperatív

podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj ustanovenie § 191 ods. 6 Správneho súdneho poriadku.

28. Ak by obžalovaný tak postupoval, situácia by sa tým pre neho zjednodušila, hrozby postihu by
sa zbavil . Jeho tvrdenie, že v takom prípade by sa vystavil postihu za nečinnosť je skôr úvahou
obžalovaného, ako reálnou hrozbou, ktorej by mohol byť vystavený.

29. Princíp právnej istoty je medzi adresátmi právnych noriem narušený v prípade, ak na rovnakú
skutkovú a právnu otázku existujú vzájomne si odporujúce odpovede. Takýto stav je obzvlášť nežiadúci
za situácie, ak ide o výber daní, kedy jeden zo subjektov je v mocensky silnejšej pozícii, teda disponuje
nástrojmi ukladať finančné povinnosti a tieto vymáhať. V právnom štáte by za ideálnych podmienok

nemala existovať situácia, dokonca vytvorená rozhodovacou činnosťou súdu, že vzniknú dve skupiny
platiteľov tej istej dane, ktorej ukladanie má rovnaký zákonný podklad, kedy jeden z platiteľov dane
je povinný túto daň vybrať od daňovníka a odviesť správcovi dane a iný platiteľ dane takúto povinnosť
nemá. Rovnako by nemal nastať ani ten stav, že jedna skupina správcov dane má povinnosť daň vyrubiť
a iná skupina správcov dane takú istú povinnosť daň vyrubiť nemá, respektíve nemôže. Dane sú pritom

zdrojom financovania verejných statkov, povinnosť ich úhrady by mala byť jednoznačná. Pokiaľ taký stav
aj nastane, je povinnosťou orgánov aplikácie práva dvojkoľajnosť v rozhodovacej činnosti bezodkladne
odstrániť a stav právnej neistoty eliminovať. To sa v tomto prípade nestalo.

30. Pritom v procesnej teórii sú akceptované výnimky a možnosť odkloniť sa od všeobecne záväzného

príkazu rešpektovať právny názor súdu/prípadne orgánu vyššieho stupňa. Právna teória identifikuje tri
skupiny takýchto výnimiek.

31. Prvou výnimkou je tá skutočnosť, že po rozhodnutí súdu vyššej inštancie/ nadriadeného správneho
orgánu došlo k zmene právnej úpravy. V takom prípade orgán aplikácie práva nie je viazaný záväzným

právnym názorom, ak mu vznikne povinnosť aplikovať novú právnu úpravu.

32. Druhou výnimkou je situácia, ak po vrátení veci a doplnení dokazovania súd dospeje k iným
skutkovým zisteniam, ktoré tak subsumuje pod hypotézu inej právnej normy, v porovnaní so so svojím
predchádzajúcim rozhodnutím.

33. Treťou výnimkou je zmena ustálenej rozhodovacej praxe, t.j. rozhodnutie ktorým bolo zrušené
skoršie rozhodnutie súdu nižšej inštancie je následnou súdnou praxou prekonané. Pod zmenu
rozhodovacej činnosti sa považuje zjednocovacia činnosť najvyššieho súdu.

34. V danom individuálnom prípade žiadna takáto výnimka exaktne nenastala, avšak to, že existovali
dve rozdielne skupiny súdnych rozhodnutí vo vzájomnej konkurencii je v tejto trestnej veci podľa názoru
súdu obzvlášť významná skutočnosť, ktorú nemožno prehliadať.

35. V skutkovo a právne zhodných daňových a správnych súdnych konaniach boli prijaté rozhodnutia,

ktoré diametrálne odlišným spôsobom pristupovali k posúdeniu spornej právnej otázky, ich závery sa
navzájom vylučovali a dokonca mali za to, že na rozhodnutia iného senátu toho istého stupňa súdu nie
je možné ani prihliadať.36. Súd je za tejto situácie povinný pristúpiť k posúdeniu toho, či nástroje trestného práva za takejto
situácie sú tým správnym a adekvátnym prostriedkom, ktorý môžu orgány činné v trestnom konaní na
nápravu pochybení, ktoré sú obžalovanému kladené za vinu použiť alebo ide už o nástroj nepoužiteľný

a nápravu stavu možno dosiahnuť inými, menej reštriktívnymi zákonnými prostriedkami.

37. Súd má za to, že rozhodovanie verejného činiteľa v súlade s právnymi predpismi je jeho zákonnou
povinnosťou a prípadné porušenie tejto povinnosti v rámci bežnej rozhodovacej činnosti samé osebe
nemôže predstavovať naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného

činiteľa, ktorý sa vzťahuje iba na závažné prípady porušenia povinnosti verejného činiteľa.

38. V platnom právnom poriadku je totiž zakotvený systém opravných prostriedkov, ktorý slúži práve k
tomu, aby boli napravené cestou zákona vadné rozhodnutie bez ohľadu na to, či ide o konanie trestné,
civilné alebo správne. Dokonca sa predpokladá možnosť nápravy aj takých rozhodnutí, pri ktorých
konajúci subjekt nerešpektuje záväzný právny názor. Predpokladá sa totiž, že správne orgány nižších

stupňov môžu rozhodovať nesprávne, a preto sú v správnom poriadku a v správnom súdnom poriadku
zakotvené opravné prostriedky nápravy takýchto rozhodnutí. Uvedený systém nápravy nesprávnych
rozhodnutí nemožno, podľa názoru súdu, nerešpektovať a hľadať iný spôsob ako dosiahnuť nápravu
rozhodnutí.

39. Na tomto mieste je vhodné zdôrazniť, že nástroje trestného práva sú nástrojmi ultima ratio. Tres-
tné právo má subsidiárny (akcesorický) charakter, pretože je závislé na ostatných právnych odvetviach.
Uvedené vyplýva z toho, že trestné právo chráni spoločenské hodnoty a vzťahy, ktoré sú už uprave-
né inými právnymi odvetviami s tým, že tieto iné právne odvetvia majú skonštruovaný systém ochrany
a vyvodzovania deliktuálnej zodpovednosti a preto je logickým, že trestné právo by malo „nastúpiť“ až

alebo len vtedy, ak ochrana poskytovaná týmito inými právnymi odvetviami neprichádza vôbec do úva-
hy, respektíve ide už o zjavný exces, ktorý možno podradiť pod formálne znaky skutkovej podstaty kon-
krétneho trestného činu.

40. Princíp ultima ratio v podstate stanovuje pravidlo prednosti iných právnych odvetví (občianske, ob-

chodné, či správne) pred trestným právom, pravidlo racionálnej právnej argumentácie, ktorá bráni to-
mu, aby sa trestné právo nadužívalo aj v prípadoch, ktoré celkom zjavne patria do kompetencie iných
orgánov (napríklad súdov v civilnej oblasti) a kde vyvodzovanie zodpovednosti konkrétneho subjektu za
protiprávne konanie je nutné hľadať v iných právnych odvetviach než v trestnom práve.

41. Uplatnenie princípu ultima ratio v konkrétnom prípade bude, tak ako je to bežné aj pri iných inter-
pretačných pravidlách v trestnom práve (napríklad zásady in dubio pro reo), vždy do určitej miery vecou
subjektívneho rozhodnutia orgánu aplikácie práva a to ohľadne posúdenia otázky, či možno tento prin-
cíp aplikovať na posudzovaný prípad a ak áno v akom smere.

42. Uznať princíp ultima ratio ako interpretačné pravidlo teda v podstatne znamená uprednostniť účel
a miesto trestného práva v právnom poriadku SR pred mechanickým aplikovaním konkrétnej normy a
preto vo svojich dôsledkoch ide o odmietnutie formalistického nazerania na aplikáciu trestného práva.
Princíp ultima ratio ako interpretačné pravidlo teda napomáha vyložiť skutkovú podstatu konkrétneho
trestného činu a to aj jeho formálne znaky podľa ich zmyslu. Má preto pomôcť k odlíšeniu trestných či-

nov od tých deliktov, ktoré by nemali byť považované za trestné činy alebo povedané inak, ktorými by
sa orgány činné v trestnom konaní, čí súdy v trestnom konaní nemali vôbec zaoberať (uznesenie Naj-
vyššieho súdu ČR sp. zn. 8 Tdo 1219/2012).

43.Zuvedenéhovyplýva,žetrestnýmičinmimôžubyťibazávažnejšieprípadyprotispoločenských(proti-

právnych) konaní a to podľa zásady, že tam, kde postačia k regulácii prostriedky správneho alebo civilné-
ho práva v širšom zmysle, sú trestnoprávne prostriedky z pohľadu princípu právneho štátu neprípustné.

44. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. IV. ÚS 271/2023, uviedol, že „pojem „svojvôľa“ je neoddeliteľne
spojený s vôľovým prvkom, ktorý je možný len pri úmyselnom zavinení zodpovedajúcom úprave

priameho úmyslu [§ 15 písm. a) Trestného zákona] a nepriameho úmyslu [§ 15 písm. b) Trestného
zákona] smerujúceho (chcením alebo uzrozumením) k porušeniu práva, pričom je potrebné dokázať
skutkový podklad pre právny záver o úmyselnom zavinení s popísaným smerovaním. Záver uvedený v
predchádzajúcom bode zodpovedá premise, že disciplinárnym postihom nemôžu byť riešené konfliktyvyplývajúce z rozličných právnych názorov (PL. ÚS 97/07, PL. ÚS 2/2023); a minori ad maius nemôžu
byť také konflikty riešené trestnoprávnym postihom za úmyselný trestný čin spočívajúci v rozhodovaní
orgánu verejnej moci (§ 326 Trestného zákona a 326a Trestného zákona v kontexte čl. 148 ods. 4

ústavy). Inými slovami a zjednodušene, ak by nesprávne rozhodnutie bez preukázaného manipulačného
úmyslu pri rozhodovaní malo byť dôvodom na disciplinárny alebo trestný postih, boli by dôsledky takého
prístupu (aj v súvislosti s úspešným uplatňovaním opravných prostriedkov, resp. prostriedkov nápravy)
absurdné a v praxi nezvládnuteľné“.

45. Trestnosť činu určuje vždy (za každých okolností) Trestný zákon a jeho skutkové podstaty, t. j. de-
finície trestných činov. Trestný zákon totiž so svojimi definíciami trestných činov (skutkovými podstata-
mi, teda formálnymi znakmi) nedokáže vždy jasne stanoviť a to hlavne v prípadoch, ktoré majú súkrom-
noprávny základ, či v danom prípade konkrétny skutok je alebo nie je trestným činom. Vo vyššie uvede-
nom prípade boli naplnené všetky objektívne ako aj subjektívne znaky skutkovej podstaty trestného či-
nu, ktoré však o tom, či pôjde alebo nepôjde o trestný čin nerozhodovali. Rozhoduje znak protiprávnos-

ti, ktorého obsah je nutné hľadať v mimotrestnej právnej norme.

46. Ani prípadná protiprávnosť konania obžalovaného bez ďalšieho nestačí k záveru o tom, že išlo o
protiprávnosť významnú z hľadiska trestného práva. Nie každé porušenie práva musí nutne znamenať,
že došlo aj k spáchaniu trestného činu, pričom v opačnom prípade by každé porušenie práva muselo

byť riešené v trestnom konaní, čo možno považovať za neprijateľné.

47. Aj v tomto prípade išlo len o zdanlivé naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu, nakoľko
protiprávne konanie obžalovaného zjavne nedosahovalo potrebný stupeň protiprávnosti trestného či-
nu, a teda neprekročilo hranice verejného práva. V danom prípade existoval reálny konflikt právnych

názorov rozdielnych senátov najvyššieho súdu (dokonca v jednom prípade názor jedného zo senátov
najvyššieho súdu bol aprobovaný aj rozhodnutím ústavného súdu) a je len výsledkom určitej náhody,
že individuálny daňový spor týkajúci sa mesta Turčianske Y. rozhodoval senát najvyššieho súdu,
ktorý si názor iného senátu neosvojil. Na dokreslenie tohto reálneho konfliktu právnych názorov je
vhodné pripomenúť aj časovo posledné rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré prijalo názor, ktoré si

osvojil obžalovaný a rozhodnutia, ktoré sa týkali mesta Y. Teplice dokonca odmietol, keďže práve tieto
rozhodnutia porušovali princíp právnej istoty.

48. Obžalovaný mal zákonnú povinnosť aplikovať pre mesto, z jeho pohľadu a finančného záujmu
mesta, „nevýhodnejší“ právny názor. Rozhodol sa ale inak. Jeho rozhodnutie, hoci formálne protiprávne,

nebolo ale v celom rozsahu svojvoľné, arbitrárne, subjektívne, bez zákonnej opory, alebo opory v iných
právnych názoroch, dokonca ničím nepodložené. Súd vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti
nedospel k záveru, že obžalovaný sa svojím konaním dopustil preukázateľného manipulačného úmyslu,
ktorý by mal trestnoprávne znaky.

49. Tento prípad tak vhodne ilustruje možnosť využitia princípu ultima ratio ako interpretačného pravidla
so záverom, že aj napriek formálnemu naplneniu znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného či-
nu a pravdepodobnej protiprávnosti konania obžalovaného nešlo o trestnoprávnu problematiku, a preto
súd obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

50. S poukazom na § 288 ods. 3 Trestného poriadku súd odkázal poškodeného s jeho nárokom na
náhradu škody na civilné konanie a z toho dôvodu odmietol vykonať dokazovania na preukázanie nároku
poškodeného znaleckým posudkom a listinami, keďže toto dokazovania vyhodnotil za daného stavu
ako nehospodárne.

51. Senát prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia prostredníctvom
Okresného súdu Trnava na Krajský súd v Trnave. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti
toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením

je až doručenie rozsudku. V písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom odvolaniesmeruje, a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie prokurátora, odvolanie,
ktoré podáva za obžalovaného jeho obhajca, ako aj odvolanie, ktoré podáva za poškodeného alebo za
zúčastnenú osobu ich splnomocnenec, musí byť zároveň odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti

sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.
Oprávnená osoba sa môže vzdať práva podať odvolanie. V prospech obžalovaného môžu rozsudok
odvolaním napadnúť i príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec,
manžel a druh. Obžalovaný môže výslovne vyhlásiť, že nesúhlasí s podaním odvolania v svoj prospech
jeho príbuznými v priamom rade, jeho súrodencami, osvojiteľom, osvojencom, manželom a druhom.

Odvolanie má odkladný účinok.