Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 24, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4CoP/133/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123205654
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Kalináková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:7123205654.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Kalinákovej a členov

senátu Mgr. Miloša Koleka a JUDr. Zuzany Biščákovej v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa:
K. P.Y., J.. XX.XX.XXXX, bytom u matky, v tomto konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny H., N. N. N. J. X, H., dieťa rodičov: matka N. P., J.. XX.XX.XXXX, G. Z.
XX, H., právne zastúpená JUDr. Rastislavom Cestickým, advokátom, so sídlom Palackého 1, Košice,
a otec X. P., J.. XX.XX.XXXX, G. G. XXX, v konaní o návrhu matky na zvýšenie výživného na maloleté
dieťa, o odvolaní otca proti rozsudku Mestského súdu Košice sp.zn. 18P/64/2023 zo dňa 20.9.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Predmetom konania je zvýšenie výživného na návrh matky na maloletého K. zo sumy 100 eur
mesačne na sumu 200 eur mesačne.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že cit.:

„I. Zvyšuje výživné zo strany otca na maloletého zo sumy 100,-Eur na sumu 200,-Eur mesačne od
01.10.2023 do budúcna, ktoré je otec povinný uhrádzať vždy k 15. dňu v mesiaci vopred k rukám matky,
čím sa mení rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 41P/92/2021 zo dňa 17.03.2022.

II. Dlžné výživné za obdobie od 01.10.2023 do 30.09.2024 v celkovej výške 1.200,-Eur je otec povinný
zaplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku do rúk matky.

III. Žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov tohto konania.“

3. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 36 ods. 1, § 26, § 28 ods. 1 písm. a), ods. 2, § 62 ods. 1-5,

§ 63 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, 2, § 78 ods. 1, 3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“),
§ 121, § 2 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“), § 368
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).4. Vo vzťahu k odvolacím námietkam súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil dôvodnosťou
návrhu. Matka podala návrh dňa 05.04.2023, teda necelý rok po tom, čo nadobudol právoplatnosť
rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 41P/92/2021 zo dňa 17.03.2022, ktorým došlo k rozvodu

manželstva účastníkov konania a na čas po rozvode súd schválil dohodu rodičov k maloletému, v
zmysle ktorej sa ohľadom výživného rodičia dohodli na sume 100 eur mesačne, styk maloletého s otcom
upravený nebol a dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti matky. V čase vydania rozhodnutia mal
maloletý XX rokov, bol v X. ročníku L.. Od septembra XXXX začal navštevovať N. Q. Š. J. G. W. I.
H.. Matka bola zamestnaná v spoločnosti M., N..V..Q.., konkrétne v prevádzke K. V. ako K. N. I. H. s

mesačným príjmom asi 650 eur v čistom. Splácala pôžičky vo výške 140 eur mesačne vzniknuté počas
manželstva. Otec už v tom čase pracoval ako H. v spoločnosti G., jeho priemerný čistý zárobok bol
700 eur, ale uvádzal aj 1.000 eur. Matka je od 01.10.2023 poberateľkou dávky v hmotnej núdzi, od
01.08.2024 vo výške 131 eur, od 19.04.2024 vykonáva prácu na základe Dohody o pracovnej činnosti
ako U. so mzdou 4,310 Eur brutto na hodinu, teda asi 140-150 eur v čistom tak ako tvrdila. Otec
pracuje ako Y. pre spoločnosť G., neskôr H.W. I., N..V..Q.., kde podľa výpisov zo mzdových listov

zarobí mesačne v priemere cca 60 eur. Takto prezentované informácie o zárobkovej činnosti otca
vyhodnotil súd ako nepravdivé, nakoľko by nepokryli ani náklady na bežný život otca, sám súdu doručil
ospravedlnenie, že sa nemohol zúčastniť pojednávania, nakoľko viezol klienta na X. do G.Š., čo evokuje,
že zákazky otec ako Y. má. Súd prijal záver, že je v možnostiach a schopnostiach otca riadne pracovať
na plný pracovný úväzok a zarobiť aspoň mzdu rovnajúcu sa priemernej mesačnej mzde v slovenskom

hospodárstve, ktorá predstavuje za rok 2023 sumu 1.403 eur brutto, teda sumu rovnajúcu sa minimálnej
priemernej mesačnej mzde v národnom hospodárstve SR. Otec má živnostenské oprávnenie, jeho
činnosť je aktuálne pozastavená, avšak v zmysle Zákona o živnostenskom podnikaní je živnosťou
sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom
dosiahnutia zisku alebo za účelom dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o

hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu a za podmienok
ustanovených týmto zákonom. Preto aj do budúcna, ak otec živnosť obnoví, je výlučne na jeho
zodpovednosti a v jeho kompetencii, ako si prácu živnostníka zariadi tak, aby dosiahol taký zisk, ktorým
by nielen pokryl náklady na svoj život a výdavky, odvody a pod., ale predovšetkým si riadne plnil
vyživovaciupovinnosťvočidieťaťu.Matkasúduriadnepreukázalavšetkyvýdavkyapríjmypredloženými

listinnými dôkazmi, ktoré súd považoval za opodstatnené, odôvodnené a účelné. Vzhľadom na aktuálnu
situáciu, ako aj dlhodobo trvajúci stav, kedy otec o maloleté dieťa neprejavuje žiaden záujem, nestretáva
sa s ním, ani si riadne neplní vyživovaciu povinnosť, ktorú súd určil rozsudkom zo dňa 17.03.2022, sp.
zn. 41P/147/2014, má súd za to, že je opodstatnené zvýšenie výživného zo strany otca na sumu 200 eur
mesačne a považoval ho za primerané prihliadajúc na zárobkové možnosti a schopnosti oboch rodičov

a odôvodnené potreby maloletého dieťaťa, pričom prihliadol na osobnú starostlivosť matky o maloleté
dieťa.

5. Súd priznal dlžné výživné za obdobie od 01.10.2023 do 30.09.2024 vo výške 1.200 eur (12 mesiacov
x 100 eur) a uložil otcovi uhradiť dlžné výživné v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia v

zmysle ust. § 232 CSP a návrhu matky majúc za to, že je v jeho možnostiach a schopnostiach tento dlh
uhradiť jednorazovo aj s prihliadnutím na najlepší záujem maloletého, keďže dlžné výživné predstavuje
sumu, ktorá už mala byť uhradená. Zároveň súd dodáva, že o návrhu matky na zaplatenie dlžného
výživného, a to v lehote splatnosti 30 dní, bol otec oboznámený z návrhu a túto skutočnosť nijakým
spôsobom nenamietal.

6. O trovách konania rozhodol súd podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich
náhradu.

III. Obsah odvolania otca a vyjadrení k odvolaniu

7. V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie otec, v ktorom namietal argumentáciu matky, že má
nízky príjem a zlú finančnú situáciu, nakoľko táto pracuje v E. G. v Š. denne 8 hodín a jej príjem je
viac ako 1.000 eur. Namieta uvádzaný úver matkou, ktorý bol vybratý počas manželstva na účel kúpy
motorového vozidla potrebného na výkon živnosti otca. Otec tvrdí, že auto si kúpil sám na splátky od

kamaráta. V roku 2018 požiadala o bankrot, bola úspešná a v roku 2020 už nemala žiadne dlhy. Úver
vzala až koncom roka 2021, kedy už spolu nežili, ale žila s druhom F. H. zo L., pre koho daný úver brala.
Uvedené skutočnosti súd neprešetril a postupoval zaujato. Namieta rozsah výživného určeného súdom
prvej inštancie, keďže otec je finančne pod hranicou chudoby a namietal argumentáciu súdu, že si môženájsť prácu, kde by zarábal 1.400 eur v hrubom, čiže 1.100 eur v čistom, čo predstavuje imaginárny
príjem. Žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu.

8. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca zotrval na svojich ústnych vyjadreniach, písomných
podaniach a navrhol, aby odvolací súd rozhodol s poukazom na vek, odôvodnené potreby maloletého
dieťaťa a majetkové pomery povinného rodiča.

9. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým

rozhodnutím, ako aj s dôvodmi, ktoré viedli k vydaniu tohto rozhodnutia vzhľadom na zmenu pomerov na
strane maloletého dieťaťa a jeho odôvodnené potreby. Tvrdenia otca v odvolaní považuje za účelové a
tendenčné v snahe vyhnúť sa vyživovacej povinnosti. Syn je žiakom N. školy, od septembra XXXX začal
navštevovať N. Q. Š. J. G. W. I. H. a otec nad rámec určenej vyživovacej povinnosti neprispieva. Okrem
iného jej boli diagnostikované početné ochorenia a finančne jej musí vypomáhať rodina. Od 1.10.2023
je poberateľkou dávky v hmotnej núdzi, od 1.8.2024 vo výške 131 eur, od 19.4.2024 vykonáva prácu

na základe dohody o pracovnej činnosti ako U. so mzdou zhruba 140-150 eur v čistom. Otec je muž v
produktívnom veku, žiadnym spôsobom nenaznačil, ani nezdokladoval skutočnosti, ktoré by mu reálne
bránili pracovať a zarábať, pričom tvrdenie o deklarovanom príjme otca svedčí o jeho účelovosti. Princíp
potencionality, ktorý súd prvej inštancie aplikoval, považuje za správny, preto navrhuje, aby odvolací súd
potvrdil napadnutý rozsudok a zároveň jej priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,

ktoré je otec povinný uhradiť.

10.Otecvovyjadreníkvyjadreniumatkypovažujezagrotesknésprávaniezostranysúdu,akbolvyzvaný
na vyjadrenie k vyjadreniu matky. To, že sa pojednávania nezúčastnil a svoju účasť neospravedlnil,
považuje za polovičatú pravdu. Súdu zaslal v deň pojednávania e-mail s ospravedlnením, kde uviedol

dôvod neúčasti. Namieta, že súd finančnú situáciu matky akceptuje, rovnako príjem, ktorý preukazuje
a jeho finančnú situáciu nie. Podľa jeho názoru matka tají svoj skutočný príjem, nakoľko je síce
zamestnaná na dohodu o vykonaní práce a nemá pracovnú zmluvu na neurčito, aby sa zamestnávateľ
vyhol plateniu odvodov do Sociálnej a zdravotnej poisťovne. Otec má vedomosť, že matka je jedinou
U.J., preto pracuje každý deň od 6-tej hodiny ráno do 14-tej hodiny poobedia a zarobí mesačne okolo

1.000 eur. To isté mu potvrdil syn V., ktorý bol na návšteve u matky asi 1 mesiac. K predmetnému
pojednávaniu v septembri 2024 predchádzal pohovor na súde, kde svoj príjem nezatajil. Zarobí týždenne
300 eur, ale platí za prenájom auta, za spotrebovanú naftu, ktorú potrebuje pri výkone zamestnania,
čiže v čistom tak 150 eur. Okrem toho potrebuje jesť a bývať. Namieta postup súdu prvej inštancie a
podáva námietku zaujatosti voči sudkyni JUDr. Zuzane Andrejčákovej a žiada ju v odvolacom konaní

vymeniť, nakoľko podľa jeho názoru nezobrala v úvahu jeho argumenty podložené dôkazmi, ale zaujato
od začiatku konania nadržiavala matke. Podľa jeho názoru ide o osobnú pomstu a svojim správaním a
hlavne nespravodlivým rozsudkom chce, aby bol otec vo finále trestne stíhaný pre neplatenie výživného.
Zaujatosť vidí, že sudkyňa, ktorá vydala rozsudok, vychádzala z nepravdivých informácií a zaviazala ho
zaplatiť výživné v sume 1.200 eur, čo si absolútne dovoliť nemôže, pretože žiadne peniaze, ani majetok

nemá. Vychádzala z fiktívnych informácií a z konceptu, že je v jeho silách a možnostiach sa zamestnať
a dosiahnuť mzdu podľa štatistických údajov.

11. Matka v ďalšom vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie a navrhla, aby
odvolací súd zaviazal otca nahradiť trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - účastníkom konania, v ktorého neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. d/, g/ CSP), po konštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti
rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
329 ods. 1 CSP), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli

súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.13. Primárne sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou, ktorou otec namieta zaujatosť zákonnej
sudkyne (teda sudkyne, ktorá vydala napadnutý rozsudok). V zmysle § 49 ods. 1 CSP je sudca
vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám,

ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho
nezaujatosti.Účelomcitovanéhoustanoveniajeprispieťknestrannémuprejednaniuveci,knezaujatému
prístupu k stranám, resp. účastníkom, ich zástupcom a osobám zúčastneným na konaní; zámerom
je tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením
zodpovedá aj právna úprava skutočností, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne

relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu, a to: a/ k sporu (veci), v
rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a
rozhodnutia sporu alebo konania, b/ k stranám sporu (účastníkom konania), ktorý by bol založený na
príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, c/ k zástupcom
strán sporu, ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom b/,
alebo d/ k osobám zúčastneným na konaní. Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah

vlastného záujmu sudcu na prejednávanom spore (veci) alebo taký jeho osobný vzťah k stranám sporu
(účastníkom konania), ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní, ktorý by pri všetkej možnej
snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na spor a v konečnom dôsledku by
mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania
buď na základe oznámenia sudcu (§ 50 CSP) alebo na návrh strany (§ 52 CSP). Obsahom práva na

prerokovanieveciprednestrannýmsúdomniejepovinnosťsúduvyhovieťkaždémunávrhuoprávnených
osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prerokovanie sporu nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý
návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť
a rozhodnúť o ňom (porovnaj Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

14. O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone súdnictva má zachovať vecný
prístup za každých okolností. Svojim správaním má dbať na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne
spochybňovaná. Musí mať dostatok schopností ovládať svoje konanie, aj sféru svojich vnútorných
pocitov. Súčasťou vecného prístupu sudcu k prejednávanému sporu a k stranám sporu je napr. aj

schopnosť sudcu vyrovnať sa vnútorne s prípadnými námietkami strán v priebehu i mimo konania, ako
aj s eventuálnou kritikou jeho konania, ktorá môže mať rozmanitú podobu (porovnaj judikát R 47/1998).
Pokiaľ by sudca (mimo iného) takúto schopnosť nemal, spochybňovalo by to jeho spôsobilosť vykonávať
funkciusudcu.Trebapripomenúť,ženezávislosťsnestrannosťouaodbornosťou(kvalifikáciou)sudcusú
podmienkami kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania

(poskytovania) spravodlivosti.

15. V prvom rade je nutné poukázať a zdôrazniť to, že otec namietal zaujatosť uvedenej zákonnej
sudkyne v rámci odvolacieho konania odôvodňujúc jeho pochybnosti skutočnosťami, ktoré spočívali
v procesnom postupe sudkyne. Z úradného záznamu na č.l. 311 zo dňa 10.12.2024 vyplýva, že na

uvedenú námietku zaujatosti súd neprihliada, nakoľko nespĺňa zákonné náležitosti § 52, § 53 CSP a týka
saprocesnéhopostupusudcuajehorozhodovacejčinnosti.Zvyjadreniaknámietkezaujatosti,ktorúsúd
doručil otcovi maloletého, zo dňa 11.12.2024 vyplýva, že na vznesenú námietku zaujatosti v písomnom
podaní zo dňa 06.12.2024 súd neprihliada, nakoľko v zmysle ustanovenia § 53 Civilného sporového
poriadku sa námietka zaujatosti podľa obsahu týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe

sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti. Rovnako námietka zaujatosti v zmysle ustanovenia § 49
Civilného sporového poriadku (CSP) neobsahuje skutočnosti, ktoré by vylučovali zákonného sudcu pre
jeho pomer k sporu, k stranám, zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní, pre ktoré môžu mať
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Záverom zákonná sudkyňa uviedla, že sa v tejto veci
necíti byť zaujatá voči otcovi, ani voči žiadnemu inému účastníkovi konania a právnym zástupcom, nemá

žiadny pomer k prejednávanej veci, teda neexistujú žiadne odôvodnené pochybnosti z jej strany, ktoré
by odôvodňovali jej nezaujatosť.

16.Odvolacísúdkonštatuje,žezovšetkýchotcomprezentovanýchskutočnostíjezrejmé,ženimtvrdenú
zaujatosť vyvodzuje z toho, že podľa jeho názoru nezobral súd v úvahu jeho argumenty podložené

dôkazmi, ale zaujato od začiatku konania nadržiavala sudkyňa matke, súd nevyhovel návrhom na
vykonanie dokazovania, resp. že závery súdu nezodpovedajú hodnoteniu dôkazov nim samým. To
však nepredznamenáva možnú pochybnosť o nezaujatosti sudcu, pretože subjektívna nespokojnosť
otca s právnym názorom konajúceho súdu a následným rozhodnutím vo veci samej nie je objektívnymdôvodom pre vylúčenie, resp. vyslovenie pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Pokiaľ ide o samotný
procesný postup, z obsahu spisu je zrejmé, že uvedená zákonná sudkyňa rešpektovala a umožnila
otcovi plné uplatnenie jeho procesných práv v celom rozsahu, otcovi nebolo znemožnené podieľať sa

na konaní a vplývať na výsledok konania, pokiaľ súd prvej inštancie odmietol vykonať dôkazy navrhnuté
navrhovateľom, takýto postup bol podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na dôkaznú situáciu za
dôvodný a správny.

17. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a

dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav veci, posúdil ho podľa správnych
ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 CSP vyhodnotil dôkazy, pričom starostlivo prihliadol
na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie
rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Jeho skutkové a
právne závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho
súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd zistený skutočný stav

súdom prvej inštancie považuje za dostatočný a nevznikla potreba doplniť dokazovanie pred odvolacím
súdom.

18. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie je zvýšenie výživného zo strany otca na
maloleté dieťa na návrh matky. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu

a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý zvýšil výživné na maloletého K. na sumu 200 eur mesačne
počnúc dňom 1.10.2023, zároveň určil dlžné výživné od 1.10.2023 do 30.9.2024, keď námietky
otca maloletého smerujú proti rozsahu stanoveného výživného súdom prvej inštancie. V kontexte
uplatnených odvolacích námietok otca vyjadrujúcich nesúhlas so skutkovými zisteniami a právnym
záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k rozsahu výživného, skúmal odvolací súd primeranosť určenej

sumy vyživovacej povinnosti otca v nadväznosti na jeho možnosti a schopnosti, ako aj určenie dlžného
výživného s ohľadom na zákonné kritériá predpokladané ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine. V jeho zmysle
by výživné malo reflektovať odôvodnené potreby dieťaťa, tiež možnosti, schopnosti a majetkové pomery
povinného rodiča.

19. Súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní o zmene výživného porovnal okolnosti dôležité pre
určenie výživného v čase skoršieho rozhodovania a v čase nového rozhodovania pre posúdenie, či
došlo alebo nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu posledného rozhodnutia
o výživnom. Pri posudzovaní zmeny pomerov prihliadol na rozhodujúce okolnosti, ktoré odôvodňovali
zmenu výživného. Súd prvej inštancie postupoval v zmysle Zákona o rodine, posudzoval schopnosti a

možnosti povinného rodiča, oprávnené potreby mal. K..

20. V prejednávanej veci má odvolací súd za to, že súd správne vyhodnotil zmenu pomerov na strane
maloletého, v čase poslednej súdnej úpravy bol maloletý žiakom L. školy, v súčasnosti je študentom N.
školy. Nepochybne teda došlo k nárastu jeho výdavkov, a to vo všetkých smeroch, t.j. pokiaľ ide o stravu,

ošatenie, náklady súvisiace so školskou dochádzkou a voľnočasovými aktivitami. Maloleté deti sú svojou
výchovou a výživou prirodzene odkázané na svojich rodičov, u ktorých vyživovacia povinnosť má mať
prednosť pred ostatnými ich výdavkami. Odvolací súd predpokladá výdavky pohybujúce sa na úrovni
medzi 300-400 eur mesačne na dieťa, ak k tomu pripočítame výdavky matky na ubytovanie, cestovné,
a výdavky v súvislosti s voľnočasovými aktivitami dieťaťa vo veku XX rokov a ostatné nepravidelné

výdaje. Odvolací súd v súčasnej spoločenskej situácii charakteristickej výraznou infláciou a výrazným
nárastom cien základných potravín dôvodne očakáva, že výživné zo strany otca v sume spolu 200
eur mesačne na maloletého bude z veľkej časti spotrebované práve na stravné. Z uvedených dôvodov
nie sú odôvodnené potreby maloletého tým kritériom, ktoré by malo dôvodiť znížiť určenú vyživovaciu
povinnosť otca. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že potreby dieťaťa v zásade rastú s pribúdajúcim

vekom, teda čím je dieťa staršie, tým viac sa socializuje a rozširuje plno jeho aktivít a záujmov (pribúdajú
školské a voľnočasové aktivity) a tým prirodzene narastajú aj jeho výdavky. Je nepochybné, že výživné
určené súdom v sume 200 eur mesačne v prepočte 6,66 eura na deň (200/30 dní) je pri aktuálnych
cenách nevyhnutných výdavkov maloletého na bývanie, potraviny, drogériu, oblečenie a obuv, lieky,
školné, školské potreby primerané do takej miery, že nie je potrebné dokazovať existenciu a výšku týchto

výdavkov. Prezentované výdavky na zabezpečovanie výživy dieťaťa nevybočujú z rámca potrieb iných
detí na rovnakom stupni školského vzdelávania, preto o ich výške nemal pochybnosti ani odvolací súd.21. Rovnako námietky otca ohľadom príjmu matky odvolací súd nepovažoval za relevantné pre
rozhodovanie o zvýšení výživného, nakoľko v konaní bolo preukázané, že matka si riadne plní
vyživovaciu povinnosť k K. aj poskytovaním vecných plnení, ako je bývanie, strava, nákup, ošatenie,

zabezpečením zdravotnej starostlivosti a podobne a osobnou starostlivosťou. Okrem toho matka v
konaní preukázala a vysvetlila svoje výdavky, preto odvolací súd nevidel dôvod podrobnejšie sa
nimi zaoberať. Odvolací súd reflektuje príjem matky oproti poslednej úprave (bod č. 7., 8., 12., 13.,
14., 21., 23., 24., 35., 36., 39., odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), je však zrejmé, že matka
poskytuje maloletému osobnú starostlivosť, vedie spoločnú domácnosť, obstaráva činnosti dennej

potreby, maloletému varí, perie, pomáha s prípravou do školy a pod., čím si de facto plní vyživovaciu
povinnosť voči maloletému aj touto formou a vyživovaciu povinnosť si plní dobrovoľne. Matka tak
poskytuje maloletému osobnú starostlivosť, ktorú možno stavať na roveň peňažného plnenia a zároveň
uhrádza všetky výdavky spojené s chodom domácnosti, členom ktorej je aj maloletý K.. Podľa názoru
odvolacieho súdu je v rozpore s dobrými mravmi, aby matka, ktorá zabezpečuje celú starostlivosť,
uhrádzala všetky zvýšené výdavky syna vo veku XX rokov, nie je možné od nej spravodlivo požadovať,

aby suplovala vyživovaciu povinnosť otca. Odvolací súd teda k uvedenému konštatuje, že matka sa
snaží dosahovať príjem, nebola preukázaná absencia snahy o využívanie jej schopností a možností.
Platí, že práca a osobná starostlivosť, ktorú jeden z rodičov (v tomto prípade matka) vynakladá na dieťa,
tvorí materiálne hodnoty zodpovedajúce príspevku druhého rodiča, ktorý ich poskytuje v peniazoch a
uspokojovanie potrieb dieťaťa touto formou vyvažuje platby druhého rodiča (v tomto prípade otca).

22. Otec namieta, že jeho schopnosti a možnosti mu neumožňujú platiť výživné súdom určené, namieta
jeho neprimeranosť vzhľadom na jeho schopnosti a možnosti. V rámci zisťovania skutočného stavu
veci sa súd prvej inštancie zameral a vyhodnocoval aj otázku príjmu otca (bod 10., 20., 22., 35., 40.,
41. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Podaným odvolaním otec maloletého prejavil subjektívnu

nespokojnosť s výškou výživného, ktorá nezodpovedá jeho možnostiam a schopnostiam.

23. K odvolacím námietkam otca odvolací súd poukazuje na ďalšiu premennú explicitne uvedenú v
ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, a teda možnosti a schopnosti a príjmové pomery z výživného.
Odvolací súd zdôrazňuje, že otec žiadnym spôsobom nepreukázal skutočnosti, ktoré by mu objektívne

bránili v pracovnom výkone, jeho pracovná schopnosť nie je znížená a nebola preukázaná neschopnosť
plnohodnotne pracovať. Odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, z ktorého
vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonnou povinnosťou a cieľom tohto
ustanovenia je zvyšovať plynule mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča môžu byť
uspokojené až následne, keď rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na

potreby dieťaťa. Každý rodič má teda povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa, až
následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojovanie svojich vlastných potrieb.
Zákon zásadne nerozlišuje, či ide o nevyhnutné životné potreby rodiča alebo iné potreby. Súdy ani
nemajú povinnosť konkrétne skúmať otázku výšky životných nákladov rodiča, o vyživovacej povinnosti
ktorého sa koná. Preukazovanie výdavkov povinného rodiča však môže slúžiť ako dôkaz na stanovenie

jeho životnej úrovne, avšak nie ako dôkaz, že rodič nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby
plnil primeranú vyživovaciu povinnosť k svojmu dieťaťu.

24. Odvolací súd po dôslednom posúdení zisteného skutočného stavu veci a vyhodnotení vykonaného
dokazovania so zreteľom na preukázané zárobkové možnosti a schopnosti otca, jeho výdavky a

odôvodnené potreby maloletého dieťaťa, s poukazom na potencionalitu príjmov otca, ktorú súd ustálil
na úrovni priemernej mesačnej mzde v slovenskom hospodárstve, ktorá predstavuje za rok 2023
sumu 1.403 eur brutto, teda sumu rovnajúcu sa minimálnej priemernej mesačnej mzde v národnom
hospodárstve SR, dospel k záveru, že výška výživného pre mal. K. v sume 200 eur, s prihliadnutím na
jeho jednu vyživovaciu povinnosť, ktorá síce nebola určená zo skutočného príjmu otca, ale z príjmu,

ktorý by dosiahol, ak by využil svoje možnosti a schopnosti s poukazom na jeho schopnosť dosahovať
tento príjem, je primeraná. Uvedená suma pokryje časť odôvodnených potrieb maloletého s tým, že
zvyšná časť bude pokrytá prídavkami na deti a zvyšok z výživného od matky, keďže obaja rodičia majú k
maloletému dieťaťu vyživovaciu povinnosť a každý z nich je povinný prispievať podľa svojich schopností
a možností.

25. K odvolacím námietkam otca mal. K. týkajúcich sa jeho bežných výdavkov odvolací súd uvádza, že
tietonepovažujezadôvodné.Uvedenévýdavkyvsúvislostisostarostlivosťouodomácnosťmáajmatka,
ktorá, na rozdiel od otca, zabezpečuje celú starostlivosť o ich syna, a plnenie vyživovacej povinnostimá prednosť pred ostatnými výdavkami povinného rodiča. Rovnako odvolací súd zohľadnil hradenie
nákladov spojených s bývaním, ktoré pripadajú na dieťa a uhrádzanie nákladov na jeho odôvodnené
potreby.

26. Na strane otca sa preskúmavajú nielen jeho reálne majetkové pomery, ale aj jeho schopnosti a
možnosti, t.j. berie sa do úvahy aj to, či a v akom rozsahu, podľa svojich schopností a možností,
povinný môže získať prostriedky potrebné na plnenie vyživovacej povinnosti. V danom prípade je otec
maloletého syna bez akýchkoľvek pochybností schopný pracovať, je teda len na ňom, aby si našiel také

zamestnanie, ktoré mu umožní prispievať na výživu jeho maloletého syna v súdom stanovenej výške. Od
poslednej úpravy výživného však otec sám od seba neprejavil žiadnu iniciatívu prispieť na výživu svojho
maloletého syna nad rámec súdom stanovenej výšky výživného. Otec žiadnym spôsobom nepreukázal,
že by mal obmedzený výkon práce, a aj napriek tomu si dlhodobo nevie, príp. nechce nájsť riadne
zamestnanie, adekvátne, ktoré by mu umožnilo sa postarať nielen sám o seba, ale aj riadne a včas si
plniť svoje vyživovacie povinnosti. Je to len na otcovi, ako aktívne a zodpovedne pristúpi k hľadaniu

si adekvátnej práce a plneniu si svojich rodičovských povinností. Pre úplnosť je potrebné doplniť, že
úlohou súdu nie je zľahčovať, či ospravedlňovať skutočnosti, ktoré v priebehu konania boli preukázané,
či podávať ich tak, aby boli prijateľné aj pre tú stranu, ktorá si svoje zákonné povinnosti riadne neplní,
ale úplne, jasne a zrozumiteľne zdôvodniť svoje rozhodnutie.

27. Odvolací súd má za to, že suma 200 eur na maloletého K. je náležitým vyjadrením práva dieťaťa
podieľaťsanaživotnejúrovnipovinnéhorodičaspoukazomnaprincíppotencionalitynastranejehootca.
Námietky otca o jeho neschopnosti dosahovať vyšší príjem neobstoja, zo strany otca neboli predložené
dôkazy, ktoré by preukazovali tieto jeho tvrdenia. Odvolací návrh otca na zníženie vyživovacej povinnosti
určenej súdom prvej inštancie považoval odvolací súd za rozporný s najlepším záujmom maloletého

ohrozujúci riadne uspokojovanie jeho odôvodnených potrieb a zostrenú nevyváženosť v plnení si
rodičovských povinností k maloletému.

28. Následne odvolací súd preskúmal aj výpočet dlžného výživného. Konštatuje, že súd prvej inštancie
pri jeho výpočte postupoval v zmysle zákona a vypočítal ho matematicky správne. Pri jeho určení

vychádzal z rozdielu medzi zvýšeným výživným a pôvodne určeným výživným. Čo sa týka splatnosti
dlžného výživné, súd je povinný postupovať podľa § 232 ods. 3 CSP a zároveň je povinný prihliadnuť
aj na postoj povinného k plneniu, ako aj na to, či povolenie výhody splátok by nemalo ťaživý dopad na
maloletédieťa,prípadnečijemožnéodnehospravodlivožiadaťstrpenieplneniavsplátkachalebodlhšej
ako zákonnej lehoty. Odvolací súd vzhľadom k povahe prejednávanej veci, priznanému nároku považuje

za spravodlivé priznať lehotu 30 dní od právoplatnosti rozsudku na zaplatenie dlžného výživného,
pretože otcovi muselo byť zrejmé, ako si plní vyživovaciu povinnosť a pri primeranej prezieravosti si
mohol predbežne vyčísliť dlžné výživné a vytvárať úspory na úhradu dlžného výživného. Je nepochybné,
že ani matka maloletého pri uspokojovaní jeho potrieb nebola zvýhodnená splátkami a musela potreby
maloletého uspokojovať postupne tak ako vznikali, preto odvolací súd má za to, že lehota určená súdom

prvej inštancie je dostatočne dlhá na to, aby otec dlžné výživné uhradil.

29. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol o zvýšení výživného, určení
dlžného výživného a spôsobe jeho zaplatenia, odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.

30. Konania vedené podľa zákona č. 161/2015 Z.z. - Civilný mimosporový poriadok sa podstatným
spôsobom líšia od sporových konaní vedených podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok.
Sporové konanie plní reparačnú funkciu tým, že v jeho rámci dochádza k riešeniu určitého už
jestvujúceho sporu o právo, t.j. konkrétneho právneho konfliktu. Naproti tomu, mimosporové konanie

plní funkciu preventívnu, pričom jeho cieľom je (v spoločensky najdôležitejších oblastiach), zabezpečiť
úpravu pomerov účastníkov do budúcna. Rozdiely medzi oboma druhmi konaní sa prejavujú nielen
v spôsobe začatia konania, v postavení účastníkov, v odlišných možnostiach dispozície konaním, v
aplikácii rozdielnych procesných zásad, ale aj v otázke náhrady trov konania. Rozdiel od sporového
konania, kde sa náhrada trov zásadne riadi zásadou úspechu vo veci, v mimosporových konaniach

primárne platí, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Každý z účastníkov si teda
sám znáša svoje trovy, pričom výnimky vyplývajú len z ustanovení § 53 až 55 CMP.31. Prvú výnimku predstavujú konania vo veciach určenia rodičovstva a vo veciach notárskych úschov,
v ktorých vzhľadom na povahu týchto konaní, zákon pripúšťa rozhodnutie o náhrade trov konania
podľa zásady úspechu v konaní (§ 53 CMP). Druhou výnimkou je tzv. separácia nákladov (§ 54 CMP),

kedy môže súd zaviazať účastníka na náhradu trov konania, ktoré by bez jeho zavinenia neboli vôbec
vznikli (napr. v dôsledku neodôvodneného nedostavenia sa na pojednávanie a pod.). Pri rozhodovaní o
separátnych trovách však nemožno prihliadať k úspechu v konaní, ani k zavineniu zastavenia konania,
nakoľko náhradu (separátnych) trov konania môže znášať aj ten účastník, ktorý mal v konaní úspech
(§ 53 CMP), pokiaľ druhému účastníkovi spôsobil vznik trov svojim procesným zavinením. Treťou

a poslednou výnimkou je možnosť súdu priznať náhradu trov konania aj vtedy, ak je to s ohľadom
na okolnosti prípadu spravodlivé (§ 55 CMP). Zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto
ustanovenianáhradutrovkonaniapriznať,pretomateriálnykorektívspravodlivéhopožadovanianáhrady
trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Treba zároveň zdôrazniť, že
pre aplikáciu § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní.

32. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že na prejednávaný prípad nedopadá
ustanovenie § 53 CMP (nakoľko nejde o konanie o určenie rodičovstva alebo konanie vo veciach
notárskych úschov), ani § 54 CMP, preto sa zaoberal len otázkou, či by mohol v danej veci prichádzať
do úvahy dôvod na priznanie náhrady trov, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé tak,
ako žiadala matka. V predmetnom konaní (kde majú účastníci konania rovnaký pomer účastníctva na

veci a konaní) bezprostredne relevantným nie je totiž to, ktorý účastník konanie inicioval, prípadne ktorý
účastník navrhol vykonanie konkrétneho dôkazu. Odvolací súd je toho presvedčenia, že postoj otca
v konaní nie je možné považovať za účelový, v dôsledku čoho od neho nie je spravodlivé požadovať
náhradu trov konania, ktoré vznikli matke v súvislosti s prebiehajúcim konaním.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 52 CMP, podľa ktorého žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolací súd
zároveň nevzhliadal dôvod, pre ktorý by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania niektorému z
účastníkov v zmysle § 55 CMP.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá

vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná
ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu
rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená
vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995

Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).