Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, May 23, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoR/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123425948
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6123425948.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcov 1/
FINREALITY.SK, s.r.o., so sídlom Štúrova 1411/21, 949 01 Nitra, IČO: 50 840 681, 2/ A. B. C., narodený
XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom D. E. XXX/X, XXX XX D. F., právne zastúpených Mgr. Vojtechom
Budavárym,advokátom,sosídlomŠafárikovonám.7,81102Bratislava,protižalovanémuWOODCOTE
GROUP a.s., so sídlom Vajnorská 135, 831 04 Bratislava, IČO: 31 364 951, právne zastúpenému
Právny dom – advokáti, s.r.o., so sídlom Dlhá 2, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36 857 793, o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. 65Cr/1/2023-93 zo 6. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovia 1/ a 2/ sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej
inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. OkresnýsúdBanskáBystrica(ďalejaj„okresnýsúd“,alebo„súdprvejinštancie“,resp.„prvoinštančný
súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali zrušenia rozhodcovského

rozsudku sp. zn. RK2021/008 zo dňa 31. 08. 2023 vydaného rozhodcom G. H. I., advokátom (ďalej
len „rozhodca“ alebo „rozhodcovský súd“). Žalobcom uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov
konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým rozhodne o ich výške (II.
výrok).

2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v rozhodcovskom konaní nedošlo k porušeniu zásady
rovnosti účastníkov konania, nakoľko každá zo strán sporu mala rovnaké právo na vyjadrenie sa

k podstatným námietkam protistrany, ako aj k predloženým dôkazom. Namietané predĺženie lehoty
žalovanému (v rozhodcovskom konaní žalobcu, pozn. odvolacieho súdu) na vyjadrenie nemohlo podľa
názoru súdu prvej inštancie spôsobiť porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, pretože bolo
odôvodnené a založené na objektívnych okolnostiach. V súvislosti so žalobnými námietkami týkajúcimi
sa nedostatočného odôvodnenia rozhodcovského rozsudku sa súd prvej inštancie v plnej miere stotožnil
s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/52/2021 (publikovaným ako R
8/2023), v zmysle ktorého je podstatné, aby sa rozhodcovský súd v odôvodnení rozhodnutia dostatočne

vysporiadal s pre vec relevantnými skutkovými a právnymi otázkami, pričom nemusí reagovať na všetky
skutkové a právne otázky vznesené účastníkmi konania. Záverom súd prvej inštancie konštatoval,
že argumentami žalobcu zasahujúcimi do meritórneho prieskumu rozhodcovského rozsudku sa
nezaoberal, nakoľko všeobecný súd je v konaní o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudkuoprávnený vykonať súdny prieskum len po procesnej stránke rozhodcovského konania. Súd prvej
inštancie nezistil dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZRK“) a tiež nezistil rozpor s verejným poriadkom

podľa § 40 ods. 1 písm. b), § 40 ods. 2 a § 50 ods. 2 ZRK. Z týchto dôvodov žalobu žalobcov o zrušenie
rozhodcovskéhorozsudkuzamietolaotrováchkonaniarozhodolpodľa§255ods.1Civilnéhosporového
poriadku (ďalej len „CSP“) vzhľadom na plný procesný úspech žalovaného.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia 1/ a 2/ včas odvolanie, v ktorom uplatnili dôvody

podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

4. Podľa žalobcov súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v otázkach namietaného porušenia
zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a na základe vykonaného dokazovania dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď považoval rozhodcom akceptovanú žiadosť o predĺženie
lehoty na vyjadrenie za dostatočne odôvodnenú objektívnymi okolnosťami. Žalobcovia namietali, že

v priebehu rozhodcovského konania nedošlo u žalovaného k zmene sídla a hoci uňho došlo k zmene
právnej formy, aj v priebehu zlučovania naďalej vykonával podnikateľskú činnosť, a teda z jeho strany
nedošlo k žiadnemu obmedzeniu, v dôsledku ktorého by nemohol v rozhodcovskom konaní predložiť
archívne dokumenty. Súd prvej inštancie tiež nevzal do úvahy skutočnosť, že žalovaný predložil
v rozhodcovskom konaní len päť listinných dôkazov, pričom rozsah ani charakter týchto dôkazov nemal

odôvodňovať predĺženie lehoty z pätnástich dní na sedem mesiacov. Namietali, že súd prvej inštancie
neodôvodnil, prečo nemalo byť opakované predĺženie lehoty na vyjadrenie považované za porušenie
rovnosti účastníkov konania. Poukázali na to, že žalovanému bola v rozhodcovskom konaní poskytnutá
nepomerná výhoda. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL. ÚS 43/95)
žalobcovia namietali, že zásada rovnosti účastníkov konania musí byť reflektovaná aj v možnosti

predkladať dôkazné prostriedky na podporu svojich tvrdení, ako aj s rovnakými následkami spojenými
s nesplnením si procesných povinností.

5. Ďalej zo strany súdu prvej inštancie zostal opomenutý prieskum neštandardného postupu rozhodcu,
ktorý mal v rozhodcovskom konaní žalobcom najprv uviesť, že vo veci nevykoná žiadne ďalšie

dokazovanie a následne vydá rozhodcovský rozsudok a po niekoľko mesačnom odstupe zmenil svoje
stanovisko, ďalšie dokazovanie vykonal a až následne vydal rozhodcovský rozsudok. Oznámenie
rozhodcu, že vo veci už nebude vykonávať žiadne ďalšie dokazovanie možno považovať za ekvivalent
uznesenia súdu o vyhlásení dokazovania za skončené, preto ak sa rozhodca následne pri písaní
rozhodcovského rozsudku rozhodol vykonať ďalší dôkaz výlučne v prospech žalovaného, porušil tak

rovnosť účastníkov rozhodcovského konania v neprospech žalobcov. Takéto konania rozhodcu vzbudilo
v žalobcoch podozrenie o jeho nezaujatosti.

6. Súd prvej inštancie sa podľa žalobcov nedostatočne vysporiadal s námietkou nedostatočného
odôvodnenia rozhodcovského rozsudku. Vymenovanie dôkazov so strany rozhodcu nemožno

považovať za dostatočné a presvedčivé odôvodnenie. Poukázali na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS
117/2021 zo dňa 14. 10. 2021 a na rozhodnutie NS SR publikované ako R 8/2023 tvrdiac, že súd
prvej inštancie vôbec neskúmal žalobnú námietku arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodcovského
rozsudku. Neskúmal, či rozhodca v odôvodnení rozhodcovského rozsudku jasne a výstižne vysvetlil,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré považoval za preukázané

a ktoré nie. Súd prvej inštancie sa nevyjadril ani k námietkam týkajúcim sa predloženého (preukázateľne
sfalšovaného) dôkazu v rozhodcovskom konaní.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za zákonný a vecne
správny. Namietané porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania bolo súdom prvej

inštancie dostatočne a vyčerpávajúco vysvetlené. Stotožnil sa so závermi prvoinštančného súdu o tom,
že v rozhodcovskom konaní k porušeniu tejto zásady nedošlo, nemohlo byť spôsobené len samotným
predĺžením lehoty na vyjadrenie a všetci účastníci rozhodcovského konania mali rovnako zachované
svoje procesné práva. K námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodcovského rozsudku žalovaný
poukázal na rozhodnutie R 8/2023, na ktoré odkazoval aj súd prvej inštancie. Záverom poznamenal, že

do práva na spravodlivý proces, ktorého sa žalobcovia dovolávajú nepatrí právo účastníka konania, aby
sa súd stotožnil so všetkými jeho názormi a navrhovaným hodnotením dôkazov, ani aby bolo rozhodnuté
v jeho prospech.8. V následných vyjadreniach strany iba opakovali už prv uvedené skutočnosti.

9. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných §

379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.
3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

10. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP: „Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.“

11. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo
dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, vykonal dostatočné dokazovanie a na
základe týchto zistení vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí riadne

zodpovedal všetky relevantné skutkové a právne otázky. Rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivý
a dostatočne odôvodnený, zodpovedajúci kritériám v zmysle § 220 ods. 2 CSP.

12. Odvolací súd konštatuje, že žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom odvolaní neuviedli žiadne také skutkové
a právne tvrdenia, ktoré by už súdom prvej inštancie neboli náležite zodpovedané. Odvolací súd tak na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými
reaguje na argumenty obsiahnuté v odvolaní.

13. Žalobcovia v odvolaní, ako aj v žalobe namietali, že v rozhodcovskom konaní došlo zo strany
rozhodcu k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania neúmerným predlžovaním

lehoty žalovanému na vyjadrenie v rozhodcovskom konaní. Odvolací súd sa plne stotožnil so závermi
súdu prvej inštancie, v zmysle ktorých by k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania došlo len
v prípade, ak by súd prvej inštancie neumožnil každému z účastníkov konania využitie rovnakých
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Odvolací súd sa oboznámil aj s obsahom
priloženého rozhodcovského spisu a nezistil, že by žalobcovia rozhodcovskému súdu predlžovanie

lehoty žalovanému na vyjadrenie v priebehu rozhodcovského konania vytýkali. Odvolací súd zhodne
so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobcom bolo v rozhodcovskom konaní umožnené sa vyjadriť
k všetkým tvrdeniam a predloženým dôkazom protistrany a preto nemožno porušenie zásady rovnosti
účastníkov konania konštatovať. Žalobcovia si nesprávne vysvetľujú zásadu rovnosti účastníkov, lebo
predĺžením lehoty na vyjadrenie poskytnutým jednej strane nedochádza k obmedzeniu procesných práv

druhej strany. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Obdo/18/2018 zo dňa 12. 06. 2018, podľa ktorého „...porušením zásady rovnosti
účastníkov rozhodcovského konania totiž treba rozumieť znevýhodnenie niektorého z účastníkov
rozhodcovského konania tým, že nemá umožnenú rovnakú mieru možností predkladať vyjadrenia,
dôkazy, vyjadrovať sa k protistranou navrhovaným dôkazom alebo k ňou predloženým vyjadreniam, ako

to vyplýva zo znenia ustanovenia § 17 ZoRK v znení účinnom ku dňu podania žaloby na súd prvej
inštancie - čiže ide o prípady, kedy dôjde v rozhodcovskom konaní k porušení princípu kontradiktórnosti
a princípu rovnosti zbraní.“

14. K odvolacím námietkam týkajúcim sa nedostatočného odôvodnenia rozhodcovského rozsudku

odvolací súd konštatuje, že žalobcovia v odvolaní neuviedli žiadne také podstatné argumenty, ktoré by
už v tejto otázke neboli súdom prvej inštancie náležite zodpovedané. Hoci sa odvolací súd stotožňuje
s argumentom žalobcov o tom, že nedostatočné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku spadá pod
otázky procesného charakteru, ktoré majú byť v konaní o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku
všeobecným súdom náležite zodpovedané, je tieto námietky nutné hodnotiť aj v kontexte toho, v čom

nedostatok odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vidia. Žalobcovia namietali, že rozhodcovský súd
sa nedostatočne vysporiadal s predloženými dôkazmi, ba čo viac, nereagoval na nimi vznesenú
námietku spočívajúcu v neprípustnosti jedného z dôkazov ako nezákonného. Odvolací súd sa zhoduje
s názorom súdu prvej inštancie, že z obsahu rozhodcovskej doložky nevyplýva povinnosť rozhodcu
vyjadriť sa v rozhodcovskom rozsudku ku všetkým skutkovým tvrdeniam a dôkazom vzneseným

účastníkmi rozhodcovského konania, ale hodnotenie dôkazov a skutkových tvrdení je vecou voľnej
úvahy rozhodcovského súdu. Z kvalitatívneho hľadiska náležitého odôvodnenia rozhodcovského
rozsudku je pri tom podstatné, aby v ňom boli zodpovedané podstatné a pre vec relevantné právne
argumenty majúce podporu vo vykonanom dokazovaní. Rozhodcovský súd aj podľa odvolacieho súduposkytol v rozhodcovskom rozsudku jasné a zreteľné odpovede na pre vec relevantné skutkové
a právne otázky, nemožno mu vytýkať arbitrárnosť resp. nedostatok odôvodnenia. Už súd prvej inštancie
správne poukázal na rozhodnutie R 8/2023, podľa ktorého „Porušenie zásady rovnosti účastníkov

rozhodcovského konania z hľadiska preskúmateľnosti odôvodnenia tuzemského rozhodcovského
rozsudku však možno konštatovať len celkom výnimočne a ojedinele, a to v prípadoch predstavujúcich
extrémny zásah do práva na spravodlivý proces, (a to napríklad vtedy, ak by išlo o úplnú absenciu
odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, ktoré dohodou účastníkov nebolo z jeho náležitostí vylúčené,
alebo o celkom chýbajúce zaoberanie sa pre vec zásadnými skutkovými a právnymi námietkami

účastníka rozhodcovského konania), čo by v konkrétnych okolnostiach prípadu znamenalo takú intenzitu
zásahu do práv dotknutého účastníka, že by došlo k úplnému popretiu alebo zjavnému porušeniu
rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.“ O takú situáciu v súdenej veci podľa odvolacieho súdu
nešlo.

15. Odvolacími námietkami žalobcov zasahujúcimi do popisu skutkových okolností a námietkami

súvisiacimi s konkrétnymi dôkazmi sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko by sa jednalo o meritórny
prieskum rozhodcovského rozsudku, čo však nie je v kompetencii všeobecného súdu. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR publikované ako R 56/2020, podľa ktorého „Konanie
pred všeobecným súdom o zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu podľa zákona č. 244/2002 Z.
z. na rozhodcovské konanie nenadväzuje a nie je možné ho považovať za ďalšie opravné konanie.

Predmetom takého konania všeobecného súdu nie je vecná správnosť rozhodnutia rozhodcovského
súdu vo veci samej. Zisťovanie priebehu konania rozhodcovského súdu a ním vydaného rozsudku je
v súdnom konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku predmetom dokazovania všeobecného súdu
a tým otázkou skutkovou a následne právnou, avšak výlučne z hľadiska úvah o procesnom postupe
rozhodcovského súdu v rámci posudzovaných dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa

zákona č. 244/2002 Z. z.“

16. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že pokiaľ mali žalobcovia pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti
rozhodcu, mali možnosť osobu rozhodcu namietať ešte v rozhodcovskom konaní (t. j. v čase kedy
ich podozrenia vyvstali). Hoci okrajovo načrtli pochybnosti o nestrannosti a nepredpojatosti rozhodcu

aj v žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku a následne aj v odvolaní, nepredložili dôkazy ani
tvrdenia, ktoré by neakceptovateľnú predpojatosť rozhodcu preukazovali. Tvrdenia žalobcov o možnej
predpojatosti rozhodcu tak zostali len v rovine ich subjektívnych dojmov a neodôvodnených úvah, preto
sa nimi odvolací súd nezaoberal.

17. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa
ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, a to vrátane závislého výroku o trovách konania (II. výrok), keďže súd
prvej inštancie náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

18. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení

s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z
ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný a preto mu
odvolacísúdpriznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavočižalobcomvrozsahu100%.Ovýške
náhradytrovodvolaciehokonaniarozhodnepodľa§262ods.2CSPsúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.