Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/85/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112210254
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Školníková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1112210254.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek

senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: A. B. C. - B., s miestom
podnikania D. XXXX/X, XXX XX B., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného advokátom Mgr. Michalom
Zemanom, Medená 18, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto proti žalovanému: SUXXEZZ k.
s., so sídlom Karpatská 18, 811 05 Bratislava, IČO: 35 960 701, zastúpenému Hudec s.r.o., Lazaretská
23, 811 09 Bratislava, IČO: 36 855 260 o zaplatenie istiny 20.821,41 eura s príslušenstvom a o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 26Cb/131/2012-504 zo dňa 25.4.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 26Cb/131/2012-504 zo dňa

25.4.2023 p o t v r d z u j e .

II. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške
100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu
zamietol, výrokom II. rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100% a výrokom III. rozhodol, že štát má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

2.Súdprvejinštancievodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedol,žežalobcasaprotižalovanémudomáhal
zaplatenia 20.821,41 eura s príslušenstvom z titulu zmluvy o sprostredkovaní uzavretej medzi stranami
sporu dňa 20.10.2010, ktorou sa žalobca zaviazal obstarať potenciálnych nájomcov pre Obchodné
centrum Prešov a žalovaný sa zaviazal zaplatiť žalobcovi odmenu, ak dôjde k uzatvoreniu nájomných
zmlúv. Žalobca podľa svojho tvrdenia ako nájomcov obstaral SPORTISIMO SK s.r.o. (podnikajúci pod
značkou Sportisimo), PLAČEK PREMIUM, s.r.o. (podnikajúci pod značkou SuperZoo), A. E. F. - G.

(podnikajúci pod značkou G.) a Komfort Slovakia, s.r.o. (podnikajúci pod značkou Komfort) s tým, že
za dojednanie týchto nájomných zmlúv vzniklo žalobcovi právo na províziu v celkovej sume 20.821,41
eura, ktorú mu však žalovaný neuhradil. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca predložil zmluvu
o sprostredkovaní zo dňa 20.10.2010, zoznam nájomcov, výzvu žalobcu zo dňa 13.1.2012, faktúru č.
1/2011 a vyhlásenia dotknutých štyroch nájomcov.

3. Žalovaný nárok uplatnený žalobou neuznal a namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie,

nakoľko nikdy nebol vlastníkom Obchodného centra Prešov; namietal absolútnu neplatnosť zmluvy
o sprostredkovaní podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka; namietal nesplnenie zmluvných povinností
žalobcom; namietal, že zmluve s obchodnou spoločnosťou Komfort Slovakia, s.r.o. zo dňa 14.4.2011
predchádzala zmluva o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy zo dňa 22.12.2010, zmluve s podnikateľskýmsubjektom A. E. F. - G. zo dňa 29.3.2011 predchádzala zmluva o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy
zo dňa 27.5.2010, zmluve s obchodnou spoločnosťou PLAČEK PREMIUM, s.r.o. zo dňa 11.4.2011
predchádzala zmluva o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy zo dňa 25.5.2010 a zmluve s obchodnou

spoločnosťou SPORTISIMO SK s.r.o. zo dňa 11.4.2011 predchádzala zmluva o uzavretí budúcej
nájomnej zmluvy zo dňa 13.1.2011. Zároveň žalovaný poukázal na to, že komunikáciu so žalovaným
a záujemcami o nájom viedol žalobca pod hlavičkou obchodnej spoločnosti VERITAS CONSULTING
s.r.o., ktorej konanie nie je konaním žalobcu.

4. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v bode 8 odôvodnenia opísal svoje zistenia vyplývajúce
z listinných dôkazov a výsluchov konateľa žalovaného H. I., svedkov D. B., B. C., A. E. F. a C. D..
Spor právne posudzoval podľa § 642, § 643, § 644, § 645, § 646 a § 647 ods. 1, ods. 2 Obchodného
zákonníka, v nadväznosti na čo ustálil, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o sprostredkovaní
podľa § 642 a nasl. Obchodného zákonníka, a to napriek v nej uvedeného uzavretia podľa § 774 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Tento záver súd prvej inštancie oprel o skutočnosť, že zmluva bola uzavretá

medzi podnikateľskými subjektmi a preto je na ňu v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka nutné
aplikovať ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka o obchodných záväzkových vzťahoch. Zmluva
obsahuje všetky podstatné náležitosti predpokladané kogentným ustanovením § 642 Obchodného
zákonníka a je irelevantné, že záujemca (žalovaný) nemal byť zmluvnou stranou, s ktorou mala tretia
strana uzavrieť nájomnú zmluvu, ale ňou mal byť obchodný partner žalovaného, v prospech ktorého

žalovaný zabezpečoval prenájom nebytových priestorov. Z toho dôvodu súd prvej inštancie vyhodnotil
ako nedôvodnú námietku žalovaného o neplatnosti zmluvy podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keďže žalovaný uzatvoril
so žalobcom zmluvu o sprostredkovaní a zaviazal sa zaplatiť žalobcovi odplatu.

5. S poukazom na § 644 Obchodného zákonníka a obsah zmluvných dojednaní súd prvej inštancie
ustálil, že nárok žalobcu na províziu zo zmluvy o sprostredkovaní mohol vzniknúť jedine v prípade, ak
v čase po uzavretí zmluvy (t.j. po 20.10.2010) uskutočnil činnosť smerujúcu k uzatvoreniu nájomných
zmlúv alebo zmlúv o budúcej nájomnej zmluve a ak zároveň došlo k uzatvoreniu sprostredkúvaných
nájomných zmlúv. Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že prípadný vznik nároku

žalobcu ako sprostredkovateľa je podmienený jeho aktívnou činnosťou v rámci negociácie zmluvných
dojednaní medzi budúcimi nájomcami a prenajímateľom, prípadne žalovaným ako zmluvným partnerom
prenajímateľa, ak táto činnosť bola zavŕšená uzatvorením nájomných zmlúv. Súd prvej inštancie
konštatoval, že pod činnosťou sprostredkovateľa je nutné rozumieť len činnosť žalobcu, a nie činnosť
tretích osôb, ktoré nemali so žalovaným uzavretú zmluvu o sprostredkovaní, a teda za činnosť

sprostredkovateľa nie je možné považovať činnosť obchodnej spoločnosti VERITAS CONSULTING
s.r.o., hoci jej konateľom bol A. B. C.. V zmluve o sprostredkovaní nemali strany dohodnuté, že žalobca
môže svoj záväzok zo zmluvy splniť prostredníctvom tretej osoby (subdodávateľa), ale naopak zmluvné
dojednania takúto možnosť vylučujú (čl. IV bod 4 zmluvy o sprostredkovaní - mlčanlivosť voči tretím
stranám, ktoré nespadajú do sféry záujemcov o nájom).

6. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie podrobne zaoberal
konkrétnymi okolnosťami súvisiacimi so štyrmi nájomcami, od ktorých žalobca odvíja svoj nárok na
zaplatenie provízie, pričom vychádzal z vykonaného dokazovania v podobe listinných dôkazov vrátane
e-mailovej komunikácie predloženej žalobcom na CD nosiči dňa 11.6.2015 a z výsluchov svedkov.

7. V prípade nájomcu A. E. F. - G. súd prvej inštancie uviedol, že z e-mailovej komunikácie vyplýva
komunikácia medzi A. E. F., žalobcom a žalovaným v mesiacoch marec – apríl 2010, t.j. v období pred
uzavretím predmetnej zmluvy o sprostredkovaní s tým, že podľa e-mailovej správy zamestnankyne
žalovaného I. J. zo dňa 28.4.2010 mala byť A. E. F. zaslaná „v najbližších dňoch“ zmluva o budúcej

nájomnej zmluve s dohodnutými podmienkami. Aj návrh zmluvy o uzatvorení budúcej nájomnej zmluvy
odoslal nájomcovi žalovaný so sprievodným listom zo dňa 3.5.2010, t.j. pred dátumom uzavretia
predmetnej zmluvy o sprostredkovaní. Ďalej súd prvej inštancie poukázal výsluch svedka A. E. F., ktorý
uviedol, že za sprostredkovanie prevádzky v Obchodnom centre Prešov zaplatil províziu obchodnej
spoločnosti žalobcu (VERITAS CONSULTING s.r.o.). Konanie žalobcu smerujúce k získaniu provízie

za jednu činnosť dvakrát (raz od žalovaného a druhýkrát na účet žalobcom ovládanej obchodnej
spoločnosti od jednotlivých nájomcov) súd prvej inštancie vyhodnotil ako rozporné so zásadou poctivého
obchodného styku a s podstatou a účelom zmluvy o sprostredkovaní, keď neprípustne prostredníctvom
žalobcom ovládanej obchodnej spoločnosti VERITAS CONSULTING s.r.o. vyvíjal rovnakú činnosť ajv prospech tretej osoby, ktorú mal pre žalovaného ako záujemcu dojednať v rámci sprostredkovateľskej
činnosti. Podľa súdu prvej inštancie je v takomto prípade nutné vychádzať z § 647 ods. 1 Obchodného
zákonníka tak, že žalobcovi ako sprostredkovateľovi nárok na províziu nemohol vzniknúť.

8. Vo vzťahu k nájomcovi Komfort Slovakia, s.r.o. súd prvej inštancie konštatoval, že jednotlivé dôkazy
spoľahlivo spochybnili obsah žalobcom predloženého vyhlásenia nájomcu zo dňa 31.1.2012. Poukázal
na e-mailovú komunikáciu, z ktorej je zrejmá aktívna komunikácia zástupcu obchodnej spoločnosti
Komfort Slovakia, s.r.o. C. D. so žalovaným, a nie so žalobcom, ktorému C. D. zasielal len e-mail zo dňa

10.1.2011, na ktorý však žalobca neodpovedal. Aj z výsluchu C. D. vyplýva, že o podmienkach prenájmu
v priestoroch Obchodného centra Prešov, o obsahu a texte nájomnej zmluvy rokoval so štatutárnym
zástupcom žalovaného, žalobca ho vôbec nekontaktoval. Na základe uvedeného súd prvej inštancie
dospel k záveru, že o uzatvorenie zmluvy medzi prenajímateľom a obchodnou spoločnosťou Komfort
Slovakia, s.r.o. sa svojou činnosťou pričinil žalovaný bez pričinenia žalobcu, čo vylučuje jeho nárok na
uplatnenú províziu s poukazom na § 647 ods. 1 Obchodného zákonníka.

9. K nájomcovi PLAČEK PREMIUM, s.r.o. súd prvej inštancie uviedol, že napriek čestnému vyhláseniu
zo dňa 31.1.2012 a výsluchu svedka D. B. nebolo možné ustáliť splnenie záväzku žalobcu smerujúce
k uzatvoreniu nájomnej zmluvy po dátume 20.10.2010. V tejto súvislosti poukázal na to, že
žalovaný už dňa 5.5.2010 zaslal obchodnej spoločnosti PLAČEK PREMIUM, s.r.o. zmluvu o budúcej

nájomnej zmluve, ktorá bola následne uzavretá dňa 25.5.2010, t.j. pred uzavretím predmetnej zmluvy
o sprostredkovaní. Na tomto základe súd prvej inštancie ustálil záver, že k uzatvoreniu nájomnej
zmluvy došlo v dôsledku skôr uzatvorenej zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy, a teda žalobca
nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku na províziu.

10. Vo vzťahu k nájomcovi SPORTISIMO SK s.r.o. súd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedka
B. C., v ktorej uviedol, že obchodné priestory mu boli ponúknuté na jar roku 2010 a v septembri 2010
došlo k dohode o jednotlivých podmienkach, a teda aj keby išlo o výsledok konania žalobcu, malo
k nemu dôjsť v čase pred uzatvorením zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 20.10.2010, z ktorej je žalobcom
uplatňovaný nárok na províziu. Svedok vyhlásil, že pred uzatvorením nájomnej zmluvy nerokoval so

štatutárnym zástupcom žalovaného H. I., hoci toto jeho vyjadrenie nekorešponduje s obsahom súdneho
spisu, keď z e-mailových správ medzi svedkom a žalovaným z dátumov 2.6.2010, 11.6.2010 a 22.6.2010
vyplýva komunikácia svedka s H. I.. Vo vzťahu k e-mailovej komunikácii predloženej žalobcom súd
prvej inštancie poukázal tiež na skutočnosť, že niektoré správy boli odosielané ešte pred uzavretím
zmluvy o sprostredkovaní (napr. cenová ponuka zo 6.10.2010), pričom žalobca nekomunikoval s B.

C. vo vlastnom mene, ale v mene obchodnej spoločnosti VERITAS CONSULTING s.r.o., čo dokladuje
v prípade niektorých e-mailov podpis (A. B. C., Veritas Consulting, s.r.o.) a v prípade ostatných e-mailov
uvedenie kontaktných údajov obchodnej spoločnosti VERITAS CONSULTING s.r.o. v podobe uvedenia
sídla kancelárie spoločnosti a ďalších kontaktných údajov spoločnosti vrátane telefónneho čísla, e-
mailovej adresy (B.) a webovej stránky spoločnosti (K.). Z uvedeného je podľa súdu prvej inštancie

zrejmé, že sprostredkovateľskú činnosť nevykonával žalobca, ale obchodná spoločnosť VERITAS
CONSULTING s.r.o., s ktorou žalovaný nemal uzatvorenú zmluvu ohľadom Obchodného centra Prešov.
Konanie obchodnej spoločnosti VERITAS CONSULTING s.r.o. nie je možné považovať za konanie, ktoré
by bolo možné pričítať žalobcovi pri plnení jeho záväzku zo zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 20.10.2010
a za ktoré by žalobcovi patrila dohodnutá provízia, čo vylučuje žalobcom uplatnený nárok s poukazom

na § 647 ods. 1 Obchodného zákonníka.

11. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol (výrok
I.); za aplikácie § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo

výške 100% (výrok II.) a štátu priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania
(odmena za preklad listín) vo výške 100% (výrok III.).

12. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie, v ktorom namietal arbitrárnosť záverov súdu prvej inštancie bez opory vo vykonanom

dokazovaní a vytýka súdu prvej inštancie tendenčné hodnotenie dôkazov; namietal nezrozumiteľnosť
odôvodnenia; namietal nesprávnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie, ktoré trpí zjavnými
logickými chybami.13. V odvolaní uviedol, že predmetná zmluva nezakazovala žalobcovi, aby jej predmet vykonával
prostredníctvom tretej osoby, pričom takýto zákaz by musel byť výslovný. Za nesprávne považoval
vyvodenie tohto zákazu súdom prvej inštancie len z povinnosti mlčanlivosti zakotvenej v čl. IV bod 4

zmluvy bez zohľadnenia účelu uvedeného ustanovenia a jeho výkladu vychádzajúceho zo všeobecných
ustanovení týkajúcich sa mlčanlivosti (§ 271 ods. 1 Obchodného zákonníka).

14. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o rozpore získania provízie za jednu činnosť dvakrát
s podstatou a účelom zmluvy o sprostredkovaní a so zásadami poctivého obchodného styku odvolateľ

namietal zjavný rozpor tohto záveru s § 647 ods. 1 Obchodného zákonníka, z ktorého jednoznačne
vyplýva, že sprostredkovateľ môže byť činný pre obidve strany zmluvy (sprostredkovateľ môže a bežne
máva v portfóliu záujemcov aj zo strany nájomcov a keď ho osloví prenajímateľ, môžu sa tieto záujmy
stretnúť). O protiprávne konanie by išlo len vtedy, ak by takúto činnosť výslovne zakazovala zmluva. Byť
činný pre obe strany je teda právom predpokladané a dovolené a preto ani nemôže byť v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku.

15. V súvislosti so záverom súdu prvej inštancie, že predmetných nájomcov si žalovaný získal sám a že
prípadné činnosti žalobcu nastali pred uzatvorením zmluvy, odvolateľ poukázal na výpoveď viacerých
svedkov a jednotlivé vyhlásenia nájomcov, z ktorých vyplýva, že to bol žalobca, kto sprostredkoval
uzatvorenie nájomných zmlúv. Skutočnosť, že žalovaný poslal nejaké návrhy zmlúv potenciálnym

nájomcom, ešte neznamená, že by k ich uzavretiu došlo bez pričinenia žalobcu. Ak v čase uzatvorenia
zmluvy o sprostredkovaní ešte bola potreba presvedčiť nájomcov a žalovaný na to potreboval žalobcu,
tak z vykonaného dokazovania vyplýva, že činnosť žalobcu prispela k uzatvoreniu zmlúv (a nemohlo
ísť o činnosť pred uzatvorením zmluvy o sprostredkovaní, keďže inak by sa vôbec neuzatvorila).
Medzi žalovaným a spoločnosťou Veritas neexistoval žiadny právny vzťah, ale právny vzťah ohľadom

sprostredkovania nájmov v Obchodnom centre Prešov existoval len medzi žalobcom a žalovaným. Ak
súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca vykonával sprostredkované činnosti pred uzatvorením
zmluvy o sprostredkovaní, bol povinný správne aplikovať ustanovenia o novácii záväzkov, a to tak,
že zmluva o sprostredkovaní nahradila všetky doterajšie právne vzťahy týkajúce sa sprostredkovania
nájmu, t.j. v rozsahu splnenia záväzkov podľa pôvodného právneho vzťahu sa má za to, že je splnený

záväzok zo zmluvy o sprostredkovaní.

16. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie tiež skutočnosť, že v napadnutom rozsudku vykladá
v neprospech žalobcu to, že o konkrétnom obsahu nájomnej zmluvy rokoval žalovaný priamo
s nájomcami. Avšak zmluva o sprostredkovaní nevyžaduje, aby sprostredkovateľ vyrokoval obsah

sprostredkovanej zmluvy. Odvolateľ poukázal na §§ 642 a 644 Obchodného zákonníka s tým, že
jediné obmedzenie vyplýva z § 647 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sprostredkovateľovi
nevznikne nárok na províziu, ak bola zmluva uzatvorená bez jeho súčinnosti, pričom podľa odvolateľa
je zrejmé, že žalobca poskytol predmetnú súčinnosť a preto nie je možné províziu nepriznať. V tejto
súvislosti poukázal na to, že ak aj súd prvej inštancie bol toho názoru, že činnosti vykonávala spoločnosť

Veritas, tak súd musí jednoznačne dospieť k záveru (nakoľko jediným spoločníkom a konateľom bol
žalobca a iba osoba žalobcu vystupovala v danom sprostredkovaní), že zmluva bola uzatvorená
v súčinnosti žalobcu aj v tomto prípade, nakoľko v takom prípade žalobca uskutočnil súčinnosť, ktorou
zapojil spoločnosť Veritas do tohto procesu, a teda v dôsledku tejto jeho súčinnosti došlo k uzatvoreniu
nájomných zmlúv. Zároveň žalobca v odvolaní uviedol, že v rámci sprostredkovania konal vo vlastnom

mene, nie v mene spoločnosti Veritas, čo oprel o tvrdenie, že používal jednu a tú istú e-mailovú adresu
na činnosti ako fyzická osoba – podnikateľ, ako aj keď konal v mene spoločnosti Veritas. Túto skutočnosť
žalobca nijako nerozlišoval (obdobne to platí aj o automatickej doložke v jeho e-mailoch). Je zrejmé, že
komunikáciu vykonával B. C. a to, že si ho niektoré osoby (od niektorých nájomcov) identifikovali ako
spoločnosť Veritas, vyplývalo z toho, že tento rozdiel nerozlišovali.

17. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie svojvoľné vyhodnotenie dokazovania, nakoľko z vykonaného
dokazovania (najmä svedeckých výpovedí) vyplýva, že žalobca vykonal pre žalovaného činnosť,
v dôsledku ktorej došlo k uzatvoreniu nájomných zmlúv. Súd prvej inštancie nijako nevyhodnotil list
žalovaného zo dňa 25.11.2011, z ktorého je podľa odvolateľa zrejmé, že žalovaný chcel preniesť svoju

stratu, ktorú utrpel v rámci mimozmluvných rokovaní so svojím partnerom, na žalobcu a zároveň tento list
poukazuje na to, že bez ohľadu na spôsob označenia komunikácie žalobcu, žalovaný vedel a reálne aj
uznával, že činnosti pre neho vykonával žalobca, nie spoločnosť Veritas. Odvolacím návrhom sa žalobcadomáha, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a zaviazal žalovaného na povinnosť v zmysle
žalobného petitu.

18. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu namietal nedostatok odvolania spočívajúci v absencii náležitostí
v zmysle § 363 CSP, keďže z neho nie sú identifikovateľné odvolacie dôvody uvedené v § 365
ods. 1 CSP. K obsahu odvolania uviedol, že súd prvej inštancie zrozumiteľne vysvetlil svoje úvahy
a závery. Skutočnosť, že žalobca s nimi nesúhlasí, nemôže založiť porušenie jeho práva na spravodlivý
proces. Závery súdu prvej inštancie žalovaný nepovažuje za neudržateľné, arbitrárne ani svojvoľné,

keďže majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v procesnom útoku a obrane sporových strán. Vo
vzťahu k námietke žalobcu ohľadom nesprávneho právneho posúdenia žalovaný uviedol, že odvolanie
neobsahuje presnú konkretizáciu tejto námietky. Ak táto námietka smerovala k nesprávnej aplikácii
§ 647 ods. 1 Obchodného zákonníka vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o rozpore konania
žalobcu s podstatou a účelom zmluvy o sprostredkovaní a so zásadami poctivého obchodného styku,
tak žalovaný má za to, že tento záver súdu prvej inštancie spočíva predovšetkým na aplikácii § 265

Obchodného zákonníka. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca v rozhodnom
období vystupoval v obchodných vzťahoch ako: a) fyzická osoba – podnikateľ A. B. C. - B., IČO:
XX XXX XXX (žalobca); b) konateľ a spoločník spoločnosti VERITAS CONSULTING s.r.o., Bratislava,
IČO: 44 808 607; c) jednatel a do 8.1.2018 spoločník spoločnosti VERITAS CONSULTING s.r.o., Ústí
nad Labem, IČO: 273 32 250 a súd musel skutkovo ustáliť, ktoré úkony vykonala ktorá z uvedených

osôb, čo i správne učinil a odôvodnil. Žalobca v priebehu sporu i teraz zotrváva na tvrdení, že
činnosti podľa predmetnej zmluvy o sprostredkovaní vykonal sám ako fyzická osoba, ale zároveň
obsiahlo argumentuje možnosťou vykonávať činnosť sprostredkovateľa prostredníctvom zástupcu,
v čom žalovaný nenachádza zmysel. Skutkový záver súdu prvej inštancie o tom, že nie žalobca, ale ním
ovládaná obchodná spoločnosť vykonávala úkony subsumovateľné pod sprostredkovateľskú činnosť,

logicky viedla k meritórnemu rozhodnutiu o nepriznaní nároku žalobcovi. Skutočnosť, že províziu za
obstaranie nájmu v OC Prešov zaplatil podnikateľ A. E. F. - G. žalobcom ovládanej spoločnosti VERITAS
CONSULTING s.r.o., je podľa žalovaného nesporným skutkovým tvrdením podporeným i svedeckou
výpoveďou A. F.. Žalobca sa žalobou domáhal priznania sprostredkovateľskej provízie na základe
zmluvy o sprostredkovaní pre projekt OC Prešov zo dňa 20.10.2010. V konaní doteraz netvrdil existenciu

nejakej skoršej zmluvy o sprostredkovaní nájmu v OC Prešov a preto je pre žalovaného nezrozumiteľné
jeho vyjadrenie ohľadom potreby aplikácie ustanovení o novácii. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok ako správny potvrdil.

19. Zo strany žalobcu nebola predložená odvolacia replika, pričom vyjadrenie žalovaného k odvolaniu

spolu s poučením o možnosti predloženia vyjadrenia v lehote 10 dní bolo právnemu zástupcovi žalobcu
doručené dňa 8.7.2023.

20. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania

a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že odvolaním žalobcu dotknutý
rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie dostatočne a
správne na základe vykonaného dokazovania ustálil skutkový stav vyplývajúci z dôkazov predložených
stranami sporu, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil správny právny záver premietnutý do
výrokovej časti napadnutého rozsudku.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

22. Podľa § 642 Obchodného zákonníka zmluvou o sprostredkovaní sa sprostredkovateľ zaväzuje, že

bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou
osobou, a záujemca sa zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu (províziu).

23. Podľa § 644 Obchodného zákonníka sprostredkovateľovi vzniká nárok na províziu, ak je uzavretá
zmluva, ktorá je predmetom sprostredkovania.

24. Podľa § 647 ods. 1 Obchodného zákonníka sprostredkovateľ má nárok na dojednanú províziu,
inak obvyklú za sprostredkovanie obdobných zmlúv v čase uzavretia zmluvy o sprostredkovaní.
Sprostredkovateľovi však nevzniká nárok na províziu, ak zmluva s treťou osobou bola uzavretá bez jehosúčinnosti alebo ak v rozpore so zmluvou bol činný ako sprostredkovateľ tiež pre osobu, s ktorou sa
uzavrela sprostredkúvaná zmluva.

25. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním
pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalobcu
a vyjadrenia žalovaného k odvolaniu odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku,
s ktorého odôvodnením sa odvolací súd vo vzťahu k niektorým čiastkovým záverom síce nestotožňuje,
avšak stotožňuje sa s podstatným záverom vedúcim k zamietnutiu žaloby založenom na podriadení

zisteného skutkového stavu pod ustanovenie § 647 ods. 1 Obchodného zákonníka. Konanie pred
súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací
súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia.

26. V kontexte námietky žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu o absencii podstatnej náležitosti odvolania

vzmysle§363CSPodvolacísúduvádza,žeodvolaniesíceneobsahujeexplicitnéuvedeniekonkrétnych
odvolacích dôvodov vymedzených v § 365 ods. 1 CSP, avšak z jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) vyplýva
namietanie arbitrárnosti záverov súdu prvej inštancie bez opory vo vykonanom dokazovaní (§ 365 ods.
1 písm. f) CSP); namietanie nezrozumiteľnosti odôvodnenia (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP); namietanie
nesprávnosti právneho posúdenia (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP

27. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou nezrozumiteľnosti odôvodnenia napadnutého
rozsudku, ktorú odvolateľ ani bližšie nekonkretizoval. Samotná nespokojnosť strany sporu s

jeho výsledkom a jej nestotožnenie sa so závermi súdu vedúcimi k pre ňu nepriaznivému meritórnemu
rozhodnutiu bez ďalšieho nezakladajú dôvodnosť konštatácie o porušení práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sú jednoznačne identifikovateľné myšlienkové úvahy vedúce
súd prvej inštancie k formulovaniu záverov, na ktorých je napadnuté rozhodnutie založené. V tomto
smere je z odôvodnenia zrejmé, ako súd prvej inštancie vyhodnotil podstatné skutkové tvrdenia strán

sporu v kontexte vykonaného dokazovania, pod ktoré hmotnoprávne ustanovenia zistený skutkový stav
podradil a z akých dôvodov. Odôvodnenie odvolaním dotknutého rozsudku zodpovedá dikcii § 220 ods.
2 CSP a spĺňa zákonnú požiadavku náležitého a presvedčivého odôvodnenia a odvolací súd v ňom
nezistil ani iné prípadné logické nedostatky alebo rozpor v jednotlivých záveroch súdu. S poukazom
na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru o nenaplnení odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.

1 písm. b) CSP.

28. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 130/2024-67
z 29. februára 2024, podľa ktorého „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Aj podľa Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,

na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby
na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis
c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplývaajpovinnosťsúduzaoberaťsaúčinnenámietkami,argumentmianávrhminavykonaniedôkazov

strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (II. ÚS 410/06, Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).“.

K odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP

29. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie žalobcu je založené na namietaní jednotlivých záverov súdu

prvej inštancie bez podradenia týchto námietok pod konkrétny odvolací dôvod, považuje odvolací súd
za vhodné vysporiadať sa s odvolacou argumentáciou žalobcu ako celkom z pohľadu oboch do úvahy
prichádzajúcich odvolacích dôvodov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na zásadu viazanosti
odvolacími dôvodmi vyplývajúcu z ustanovenia § 380 CSP.30. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca svoj nárok odvodzuje od tvrdenia o splnení svojho záväzku
zo zmluvy o sprostredkovaní pre projekt OC Prešov uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v písomnej

forme dňa 20.10.2010 („ďalej len „zmluva o sprostredkovaní“). Súd prvej inštancie správne ustálil,
že vzhľadom na povahu zmluvných strán ide o obchodnoprávny záväzkový vzťah a zmluvu je nutné
podriadiť režimu Obchodného zákonníka. Ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce zmluvu
o sprostredkovaní sú s výnimkou základného ustanovenia (§ 642) dispozitívnymi ustanoveniami zákona,
od ktorých sa strany môžu odchýliť (§ 263 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka). V nadväznosti na

to súd prvej inštancie správne konštatoval, že pri posudzovaní opodstatnenosti žalobného nároku je
potrebné vychádzať z obsahu zmluvy a zákonnej úpravy. Rovnako správne ustálil, že keďže nárok
je žalobcom uplatňovaný ako nárok na províziu na základe konkrétnej zmluvy o sprostredkovaní, tak
musí byť posudzovaná činnosť žalobcu (fyzická osoba – podnikateľ) ako sprostredkovateľa po dátume
uzavretia predmetnej zmluvy. Žalobný nárok predstavujúci nárok na províziu súd prvej inštancie správne
právne kvalifikoval ako nárok podliehajúci právnej úprave obsiahnutej v § 644 Obchodného zákonníka,

atospoukazomnačl.II.,bod1zmluvyosprostredkovaní,zktoréhovyplývanaviazanievznikunárokuna
províziu nie iba na obstaranie príležitosti, ale na uzavretie sprostredkovávanej zmluvy. Z čl. I., body 1-3
zmluvy o sprostredkovaní vyplýva, že žalobca označený v zmluve ako fyzická osoba – podnikateľ sa ako
sprostredkovateľ zaviazal obstarať pre žalovaného potenciálnych nájomcov a v rámci plnenia zmluvy
predkladať žalovanému ponuky na prenájom nebytových priestorov, z ktorých si následne žalovaný bol

oprávnený vybrať najlepšiu ponuku. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd vyhodnotil
ako správne myšlienkové úvahy súdu prvej inštancie, v rámci ktorých zdôrazňoval potrebu dôsledného
rozlišovania medzi právnymi subjektmi, ako aj potrebu dôsledného posudzovania, ktorý právny subjekt
a kedy realizoval činnosť smerujúcu k sprostredkovaniu zmlúv vo vzťahu k štyrom žalobcom označeným
nájomcom.Súdprvejinštancieprihodnotenídôkazovrealizovalsprávnyprocesnýpostupzodpovedajúci

dikcii § 191 ods. 1, ods. 2 CSP, keď žalobcom predložené vyhlásenia nájomcov datované 31.1.2012
a 17.2.2012 (t.j. vyhotovené s určitým časovým odstupom od momentu, kedy mala byť žalobcom
tvrdená sprostredkovateľská činnosť vykonaná) hodnotil nielen jednotlivo, ale vo vzájomnej súvislosti
s ostatnými vykonanými dôkazmi (e-mailová komunikácia pochádzajúca z rozhodného obdobia a
svedecké výpovede).

31. Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje podrobné uvedenie dôvodov neakceptovania vzniku
nároku žalobcu na províziu pri jednotlivých nájomcoch. Vo vzťahu k nájomcovi A. E. F. - G. súd prvej
inštancie poukázal na e-mailovú komunikáciu, z ktorej vyplýva komunikácia medzi A. E. F., žalobcom
a žalovaným ešte v období pred uzavretím predmetnej zmluvy o sprostredkovaní v mesiacoch marec –

apríl2010,kedyajbolamedzinájomcomaprenajímateľomuzavretázmluvaouzavretíbudúcejnájomnej
zmluvy a súčasne poukázal na výsluch svedka A. E. F., ktorý uviedol, že za sprostredkovanie prevádzky
v Obchodnom centre Prešov zaplatil províziu obchodnej spoločnosti žalobcu (VERITAS CONSULTING
s.r.o.), z čoho vyplýva, že sprostredkovateľskú činnosť smerom k tomuto nájomcovi vykonával nie
žalobca, ale spoločnosť VERITAS CONSULTING s.r.o.. V prípade nájomcu Komfort Slovakia, s.r.o.

súd prvej inštancie poukázal na e-mailovú komunikáciu a výsluch svedka C. D.. K tomu odvolací
súd dodáva, že aj tento svedok potvrdil, že komunikoval so spoločnosťou VERITAS CONSULTING
s.r.o. a B. C. v komunikácii so svedkom vystupoval pod obchodným menom VERITAS CONSULTING
s.r.o.. Z dôvodov uvádzaných súdom prvej inštancie vo vzťahu k nájomcovi PLAČEK PREMIUM, s.r.o.
vyplýva, že pri posudzovaní vzniku nároku žalobcu na províziu na základe zmluvy o sprostredkovaní

zo dňa 20.10.2010 nebolo možné bez ďalšieho vychádzať z čestného vyhlásenia zo dňa 31.1.2012
a z výsluchu svedka D. B., nakoľko žalovaný už dňa 5.5.2010 zaslal obchodnej spoločnosti PLAČEK
PREMIUM, s.r.o. zmluvu o budúcej nájomnej zmluve, ktorá bola následne uzavretá dňa 25.5.2010, t.j.
pred uzavretím predmetnej zmluvy o sprostredkovaní, na základe čoho súd prvej inštancie ustálil, že
k uzatvoreniu nájomnej zmluvy došlo v dôsledku skôr uzatvorenej zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej

zmluvy, a nie v dôsledku sprostredkovateľskej činnosti žalobcu realizovanej na základe predmetnej
zmluvy o sprostredkovaní. V súvislosti s nájomcom SPORTISIMO SK s.r.o. súd prvej inštancie poukázal
na výpoveď svedka B. C. (obchodné priestory mu boli ponúknuté na jar roku 2010 a v septembri
2010 došlo k dohode o jednotlivých podmienkach, t.j. pred uzatvorením zmluvy o sprostredkovaní zo
dňa 20.10.2010), ako aj na skutočnosť, že žalobca nekomunikoval s B. C. vo vlastnom mene, ale

v mene obchodnej spoločnosti VERITAS CONSULTING s.r.o., čo súd prvej inštancie odvodil z obsahu
e-mailovej komunikácie. Súd prvej inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti žalobcom uplatneného
nároku s poukazom na § 647 ods. 1 Obchodného zákonníka, a to vo vzťahu ku všetkým žalobcom
tvrdeným nájomcom.32. Tieto vyššie uvádzané konkrétne dôvody súdu prvej inštancie vo vzťahu ku konkrétnym
nájomcom neboli žalobcom v odvolaní relevantne spochybnené a vyvrátené, keď žalobca len

všeobecnou formuláciou bez akejkoľvek konkretizácie poukázal na výpoveď viacerých svedkov
a jednotlivé vyhlásenia nájomcov, z ktorých má vyplývať, že to bol žalobca, kto sprostredkoval
uzatvorenie nájomných zmlúv. V smere spochybnenia záverov súdu prvej inštancie je bez akejkoľvek
relevancie argumentácia odvolateľa o tom, že ak bola medzi stranami uzavretá predmetná zmluva
o sprostredkovaní, tak v tom čase existovala potreba presvedčiť nájomcov a žalovaný na to potreboval

žalobcu. Takáto argumentácia týkajúca sa dôvodov uzavretia zmluvy o sprostredkovaní totiž nemá
žiaden vplyv na samotný vznik nároku žalobcu na províziu bez preukázania žalobcom reálne vyvíjanej
činnosti sprostredkovateľa na základe uzavretej zmluvy a bez preukázania prepojenia tejto činnosti
s následným uzavretím nájomných zmlúv. Ako irelevantnú odvolací súd vyhodnotil aj tú časť odvolacej
argumentácie, ktorou žalobca naznačuje potrebu aplikácie ustanovení o novácii záväzkov. Žalobca
v priebehu konania neprodukoval žiadne tvrdenia o existencii právneho vzťahu medzi žalobcom

ažalovanýmvobdobípreduzavretímzmluvyosprostredkovanízodňa20.10.2010,zktoréhobystranám
sporu vznikli vzájomné práva a povinnosti, ktoré by vôbec mohli podliehať novácii dohodou strán. Ani
z predmetnej zmluvy o sprostredkovaní nevyplýva, že by išlo o dohodu zmluvných strán, ktorou by sa
menili ich vzájomné práva a povinnosti z predchádzajúceho právneho vzťahu.

33. Žalobca v odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnil závery súdu prvej inštancie týkajúce sa
uzavretia zmlúv o budúcej nájomnej zmluve s dvomi nájomcami ešte pred uzavretím predmetnej
zmluvy o sprostredkovaní (A. E. F. - G. a PLAČEK PREMIUM, s.r.o.). Žiadnym relevantným spôsobom
nespochybnil ani skutkové závery súdu prvej inštancie o vykonávaní sprostredkovateľskej činnosti
spoločnosťou VERITAS CONSULTING s.r.o., avšak napriek tomu zotrval na tvrdení, že poskytol

potrebnú súčinnosť a poukázal na to, že ak aj súd prvej inštancie bol toho názoru, že činnosti vykonávala
spoločnosť VERITAS CONSULTING s.r.o., tak vzhľadom na skutočnosť, že jediným spoločníkom
a konateľom bol žalobca a iba osoba žalobcu vystupovala v danom sprostredkovaní, mal súd prvej
inštancie dospieť k záveru o súčinnosti žalobcu, nakoľko v takom prípade žalobca uskutočnil súčinnosť,
ktorou zapojil spoločnosť VERITAS CONSULTING s.r.o. do tohto procesu. Takáto konštrukcia odvolateľa

nemá žiadnu oporu v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie ustálených na základe procesného
útoku a procesnej obrany strán sporu a ani v právnej úprave. Ustanovenie § 647 ods. 1 veta
druhá Obchodného zákonníka síce pracuje s pojmom „súčinnosť“, avšak musí ísť o preukázateľne
poskytnutú súčinnosť sprostredkovateľa, t.j. v danom prípade žalobcu, v dôsledku ktorej následne došlo
k uzavretiu zmluvy s treťou osobou. Žalobca v konaní nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil, že by medzi

ním a spoločnosťou VERITAS CONSULTING s.r.o. existoval zmluvný vzťah, na základe ktorého by
spoločnosť VERITAS CONSULTING s.r.o. vykonávala sprostredkovateľskú činnosť ako subdodávateľ
žalobcu v nadväznosti na zmluvu o sprostredkovaní uzavretú medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca
v konaní ani netvrdil ani nepreukázal existenciu akéhokoľvek poverenia udeleného ním spoločnosti
VERITAS CONSULTING s.r.o. na konanie v mene žalobcu vo veci úkonov súvisiacich s plnením

záväzku žalobcu zo zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 20.10.2010. Navyše, argumentácia žalobcu
je od podstaty nesprávna a nepodložená, nakoľko spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti
VERITAS CONSULTING s.r.o., IČO: 44 808 607 bol a je A. B. C. ako fyzická osoba - občan, a nie A.
B. C. - B., IČO: XX XXX XXX ako fyzická osoba – podnikateľ, ktorý je v danom spore žalobcom. Ak
v kontakte s potenciálnymi nájomcami vystupoval A. B. C., potom je potrebné presne identifikovať, či

konal ako fyzická osoba – podnikateľ (žalobca) alebo konal z pozície konateľa obchodnej spoločnosti
VERITAS CONSULTING s.r.o.. V tomto smere súd prvej inštancie použil správne myšlienkové úvahy pri
hodnotení zisteného skutkového stavu a správne ustálil, že konanie obchodnej spoločnosti VERITAS
CONSULTING s.r.o. nie je v danom prípade možné subsumovať pod sprostredkovateľskú činnosť
žalobcu na základe predmetnej zmluvy o sprostredkovaní. V tejto súvislosti odvolací súd ako irelevantnú

vyhodnotil aj tú časť odvolacej argumentácie, v rámci ktorej žalobca argumentoval používaním rovnakej
e-mailovejadresynačinnostiakofyzickáosoba–podnikateľaajprikonanívmenespoločnostiVERITAS
CONSULTING s.r.o. s tým, že túto skutočnosť žalobca nijako nerozlišoval. K tomu odvolací súd uvádza,
že takýmto neobozretným konaním sa sám žalobca vystavil riziku dôkaznej núdze. Žalobca si musel
a mal byť vedomý toho, že zmluvu o sprostredkovaní uzavrel so žalovaným ako fyzická osoba –

podnikateľ a ako fyzická osoba – podnikateľ je na jej základe povinný realizovať činnosti smerujúce
k splneniu svojich záväzkov zo zmluvy a následne splnenie záväzku zakladajúce vznik nároku na
províziu aj vedieť preukázať. Uvedenú argumentáciu odvolací súd vyhodnotil ako účelovú aj z dôvodu,
že z obsahu spisu (napr. č. l. 69 a 83-84 súdneho spisu) vyplýva, že žalobca disponoval okrem e-mailovej adresy B., tiež e-mailovou adresou B., a teda mu nič nebránilo svoje činnosti vykonávané ako
fyzická osoba – podnikateľ alebo ako konateľ obchodnej spoločnosti VERITAS CONSULTING s.r.o.
v komunikácii rozlišovať. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie svojvoľné vyhodnotenie dokazovania,

nakoľko z vykonaného dokazovania (najmä svedeckých výpovedí) vyplýva, že žalobca vykonal pre
žalovaného činnosť, v dôsledku ktorej došlo k uzatvoreniu nájomných zmlúv. Túto svoju argumentáciu
však odvolateľ ďalej nerozvinul a nekonkretizoval, ktoré časti ktorých svedeckých výpovedí boli súdom
prvej inštancie vyhodnotené nesprávne a z akého dôvodu. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1
CSP viazaný odvolacími dôvodmi a nemôže za odvolateľa ním uvádzané dôvody odvolania dotvárať.

Žalobca v odvolaní tiež poukázal na list žalovaného zo dňa 25.11.2011, na ktorý súd prvej inštancie
pri rozhodovaní neprihliadol a z ktorého je podľa žalobcu zrejmá snaha žalovaného preniesť na
žalobcu svoju stratu zo vzťahu so svojím zmluvným partnerom, ako aj skutočnosť, že bez ohľadu
na spôsob označenia komunikácie žalobcu žalovaný vedel a reálne aj uznával, že činnosti pre neho
vykonával žalobca, nie spoločnosť VERITAS CONSULTING s.r.o.. Snaha o prenesenie straty, ktorú
z listu odvodzuje žalobca, je pre meritórne rozhodnutie o žalobnom nároku irelevantná, nakoľko

z nej nie je možné vyvodiť žiadne rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa obsahu a rozsahu činnosti
žalobcu ako sprostredkovateľa. Z listu ani nevyplýva žalobcom tvrdená jasná identifikácia žalobcu ako
sprostredkovateľa, keďže je adresovaný nie žalobcovi, ale fyzickej osobe A. B. C. s uvedením dvoch
e-mailových adries B. a B..

34. V nadväznosti na body 30-33 tohto odôvodnenia odvolací súd konštatuje správnosť skutkového
a právneho záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní splnenia predmetu zmluvy o sprostredkovaní zo
dňa 20.10.2010 žalobcom, keď v prípade nájomných zmlúv uzavretých medzi prenajímateľom a štyrmi
nájomcami označenými v žalobe nebolo preukázané ich uzavretie ako výsledok konania (súčinnosti)
žalobcu, ktorým je A. B. C. - B., IČO: XX XXX XXX ako zmluvná strana zmluvy o sprostredkovaní.

Súd prvej inštancie správne na daný skutkový stav aplikoval ustanovenie § 647 ods. 1 veta druhá
Obchodného zákonníka a konštatoval, že žalobcovi nárok na uplatňovanú províziu nevznikol. Uvedený
skutkový a právny záver je záverom podstatného významu a zakladá vecnú správnosť rozhodnutia
súdu prvej inštancie obsiahnutého vo výroku I. napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby, ako aj vecnú
správnosť súvisiacich výrokov II. a III. o trovách prvoinštančného konania, v dôsledku čoho odvolací súd

konštatuje nenaplnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP.

35. Odvolací súd za účelom dôsledného vysporiadania sa s odvolacou argumentáciou považuje
za potrebné vyjadriť sa aj k iným záverom súdu prvej inštancie, ktoré boli predmetom odvolacích
námietok, aj keď za daného stavu ich nesprávnosť nezakladá pre odvolateľa možnosť priaznivejšieho

rozhodnutia vo veci. Žalobca v odvolaní namietal, že zmluva o sprostredkovaní nezakazovala žalobcovi
vykonávanie jej predmetu prostredníctvom tretej osoby a súd prvej inštancie tento zákaz nesprávne
vyvodil len z povinnosti mlčanlivosti zakotvenej v čl. IV. bod 4 zmluvy bez zohľadnenia účelu uvedeného
ustanovenia a jeho výkladu vychádzajúceho zo všeobecných ustanovení týkajúcich sa mlčanlivosti (§
271 ods. 1 Obchodného zákonníka). Odvolací súd zhodne s odvolateľom zastáva názor o nemožnosti

vyvodenia záveru o existencii takéhoto zákazu výlučne z čl. IV. bod 4 zmluvy o sprostredkovaní
bez dôsledného vysporiadania sa s dikciou § 271 ods. 1 Obchodného zákonníka a bez použitia
výkladových pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka. Nesprávnosť, resp. minimálne predčasnosť
tohto záveru súdu prvej inštancie však v kontexte konkrétnych okolností danej kauzy nemá žiaden
vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, keďže, ako už bolo odvolacím súdom uvedené

vyššie, žalobca v konaní nepreukázal existenciu akéhokoľvek relevantného právneho vzťahu medzi ním
a spoločnosťou VERITAS CONSULTING s.r.o., na základe ktorého by bolo možné činnosť spoločnosti
VERITAS CONSULTING s.r.o. považovať za žalobcom poskytnutú súčinnosť smerujúcu k uzavretiu
sprostredkúvaných zmlúv. Odvolateľ tiež správne namietal záver súdu prvej inštancie o rozpore získania
provízie za jednu činnosť dvakrát s podstatou a účelom zmluvy o sprostredkovaní a so zásadami

poctivého obchodného styku. Nesprávnosť tohto čiastkového záveru súdu prvej inštancie vyplýva podľa
názoru odvolacieho súdu priamo z dikcie § 647 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý v tejto súvislosti
výslovne predpokladá rozpor so zmluvou, t.j. obmedzenie činnosti sprostredkovateľa súčasne aj pre
osobu, s ktorou sa sprostredkúvaná zmluva uzatvára, by muselo byť zakotvené priamo v zmluve
o sprostredkovaní. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s ďalším čiastkovým záverom súdu prvej inštancie,

podľa ktorého mal byť prípadný vznik nároku žalobcu ako sprostredkovateľa podmienený jeho aktívnou
činnosťou v rámci negociácie zmluvných dojednaní medzi budúcimi nájomcami a prenajímateľom.
Takýto záver súdu prvej inštancie nemá oporu ani v zákonnej úprave a ani v obsahu predmetnej zmluvy
o sprostredkovaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že opodstatnenosť v tomto bode odôvodnenia uvádzanýchodvolacích námietok nič nemení na závere odvolacieho súdu o vecnej správnosti napadnutého
rozhodnutia, keďže ide o odvolacie námietky bez priameho vplyvu na vyššie odvolacím súdom
konštatovanú správnosť podstatného skutkového a právneho záveru súdu prvej inštancie vedúceho

k zamietnutiu žaloby.

36. Keďže žalobca v podanom odvolaní nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej
inštancie premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku, odvolací súd s poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho

dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.

37. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 100%, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný.

38. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musiabyťspísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Povinnosťprávnehozastúpeniaadvokátomdovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d/, e/ CSP).