Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, October 26, 2023

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13C/28/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121320224
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriel Slobodník

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2023:6121320224.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudcom JUDr. Gabrielom Slobodníkom v právnej veci

žalobkyne A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, D. D., v konaní zastúpenej JUDr. Peter Petrík,
advokát, so sídlom Petelenova 15456/1, Banská Bystrica, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú
koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, s adresou pre doručovanie Okresná
prokuratúra Banská Bystrica, so sídlom Banská Bystrica, Partizánska cesta 1, o zaplatenie 15 000,--
Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni 5,05 % ročný úrok z omeškania zo sumy 3 875,-- Eur od
01. 05. 2021 až do zaplatenia, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Súd žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a .

Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 48,33 %, a to v lehote 3
dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa podanou žalobou zo dňa 10. 05. 2021 sa domáhala zaplatenia sumy 15 000,-- Eur
s príslušenstvom z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela v dôsledku nezákonného vznesenia
obvinenia pre prečin sprenevery.

2. Žalovaná so žalobou vyjadrila nesúhlas.

3. Žalobkyňa vo svojej žalobe uviedla, že uznesením už vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ
v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS:ORP-971/OEK-BB-2012 zo dňa 10. 08. 2015
jej bolo vznesené obvinenie pre prečin „sprenevery“ podľa § 213 ods.2 písm.a) Trestného zákona
formou spolupáchateľstva. Proti takémuto uzneseniu podala sťažnosť dňa 13. 08. 2015, ktorá však bola

zamietnutá dozorujúcim prokurátorom. Dňa 05. 06. 2018 prokurátorka Okresnej prokuratúry v Banskej
Bystrici podala voči nej obžalobu, spod ktorej bola rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici vo
veci vedenej pod sp. zn. 4T/38/2018 dňa 19. 11. 2018 oslobodená. Na odvolanie okresného prokurátora
rozhodoval krajský súd a to uznesením zo dňa 26. 11. 2019, kedy odvolanie okresného prokurátora
zamietol vo veci vedenej pod sp. zn. 5To/10/2019.

4. Žalobkyňa tvrdila, že teda trestné stíhanie jej osoby trvalo 4 roky a 3 mesiace, teda spolu 51 mesiacov

a z uvedeného dôvodu má za to, že jej vznikol nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánov verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a to konkrétne uznesením
vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici zo dňa 10. 08. 2015. O tom, že takéto
rozhodnutie bolo nezákonné svedčí rozhodnutie prvostupňového ako aj odvolacieho súdu. Preto jejtrestné stíhanie trvalo v období od 10. 08. 2015 do 26. 11. 2019, teda 51 mesiacov, uplatňuje si
nemajetkovú ujmu vo výške 15 000,-- Eur a to teda za každý mesiac trestného stíhania si uplatňuje
nárok na zaplatenie sumy 294,11 Eur.

5. Žalobkyňa uviedla, že trestné stíhanie zasiahlo jej osobu veľmi hlboko, pretože zo strany orgánov
činných v trestnom konaní bol na ňu vyvíjaný značný nátlak a samotné trestné stíhanie a okolnosti jeho
vedenia jej strpčovali každodenný život, neúmerne ju zaťažovali, účasť na každom úkone trestného
konania bola pre ňu hlboko stresujúca, trpela obavami, čo sa stane s jej maloletou dcérou, o ktorú

sa sama starala v prípade, že by bola odsúdená na nepodmienečný trest. Zároveň uviedla, že medzi
oslobodzujúcim rozsudkom prvého stupňa a rozhodnutím odvolacieho súdu uplynulo viac ako rok, kedy
tak isto trpela neistotami, obavami o budúcnosť, čo ju psychicky neúmerne zaťažovalo.

6. Z uvedených dôvodov sa domáhala nemajetkovej ujmy, pretože trestným stíhaním došlo k rozvratu jej
osobných, rodinných a ľudských vzťahov, privodilo jej to psychickú záťaž, obmedzovalo ju to v bežnom

živote dlhý čas a takýmto nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci došlo k závažnému zásahu
do jej osobnostnej sféry, ktorý možno nahradiť iba peňažnou náhradou.

7. Žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení predložila do konania listinné dôkazy, ktorými súd vykonal
dokazovanie, pričom zistil tento skutkový stav. Z uznesenia zo dňa 10. 08. 2015 vydaným Okresným

riaditeľstvom PZ v Banskej Bystrici vo veci pod sp. zn. ČVS:ORP-971/OEK-BB-2012 bolo vznesení
obvinenie E. B. a A. F., čo bolo rodné priezvisko žalobkyne pre prečin sprenevery podľa § 213 ods.1 a 2
písm.a) Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva.

8. Z rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica pod č.k. 4T/38/2018-909 zo dňa 19. 11. 2018 súd zistil,

že žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby okresného prokurátora pre prečin sprenevery podľa § 213
ods.1, ods.2 písm.a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva, pretože skutok nie je trestným činom.

9. Z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp.zn. 5To/10/2019 zo dňa 26. 11. 2019 súd
zistil, že odvolací súd na verejnom zasadnutí odvolanie okresného prokurátora zamietol.

10. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 18. 06. 2021 uviedla, že žalobou uplatnený žalobný
návrh žalobkyne neuznáva z dôvodu, že tu neexistuje nezákonné rozhodnutie, ktoré je jednou z
podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Žalovaná
ďalej uviedla, že nie každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané v súlade s trestným

poriadkom je nezákonným rozhodnutím. Pre splnenie podmienok zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím je potrebné, aby takéto právoplatné rozhodnutie, ktorým bola
škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

11. Žalovaná ďalej uviedla, že žalobkyňa nepreukázala vznik nemajetkovej ujmy resp. jednotlivé opísané

skutočnosti a ani príčinnú súvislosť medzi touto ujmou a ňou označeným nezákonným rozhodnutím.
Všetky skutočnosti, ktoré uvádza žalobkyňa pre vznik nemajetkovej ujmy zostávajú v rovine len jej
subjektívnych tvrdení. Nie je zrejmé, akým spôsobom žalobkyňa dospela k záveru, že jej vznikla
nemajetková ujma, ktorej by zodpovedala práve náhrada vo výške 15 000,-- Eur resp. suma 294,11
Eur za každý mesiac trestného stíhania. Žalovaná ďalej uviedla, že nemajetková ujma musí mať určitú

intenzitu a musí znamenať zmenu v osobnom, profesionálnom a rodinnom živote poškodeného po
nastaní takých skutočností, ktoré ju spôsobili, pričom dôležitým aspektom je vyhodnotenie závažnosti
následku, ktoré poškodenému vznikli v súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Tvrdenia žalobkyne je
potrebné považovať za jej subjektívne pocity. Žalovaná považovala taktiež výšku náhrady nemajetkovej
ujmy za neprimeranú a to porovnaním s právnou úpravou odškodňovania obetí trestných činov a so

zákonnými limitmi náhrady nemajetkovej ujmy.

12. Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že obdobie, kedy bola obvinená zo strany polície z trestného
činu, ku ktorému tvrdila od počiatku, že tento nespáchala, bolo jej najťažším obdobím v jej živote. Počas
trestného stíhania polícia ju neustále predvolávala, hoci ona povinnosti zo strany polície vždy plnila, tieto

sa diali tým spôsobom, že ju čakali pred školou, kde chodila jej dcéra a z tade ju odviezli na výsluch
alebo polícia za ňou chodila aj do zamestnania. Uviedla, že trestné konanie sa naťahovalo, ona sama
mala z neho zlý pocit, myslela si, že to nedopadne v jej prospech a zamýšľala sa najmä nad tým,
čo sa stane, keď bude odsúdená, buď podmienečne alebo aj nepodmienečne a čo v takom prípadebude s jej maloletou dcérou. Žalobkyňa uviedla, že so svojimi pocitmi sa v tomto čase zverovala iba
svojmu manželovi, pretože nemala inú osobu, komu by sa mohla zveriť. Ona sama nie je taký typ, že
by ventilovala svoje problémy na verejnosti, takže jedinou osobou, ktorému sa zdôverovala so svojimi

pocitmi bol jej manžel. Uviedla, že pracovala ako živnostníčka ako vodička dodávky, pričom toto bola
práca, ktorá ju dokázala uživiť spolu s jej dcérou, pretože inú prácu nemala. Uviedla, že pokiaľ postup
policajtov namietala, podávala sťažnosti, tieto boli vždy zamietnuté a toto jej neprospelo jej psychickému
stavu, pretože pracovala ako vodič v čase od 06:00 h do 19:00 h a preto nemala čas navštíviť psychológa
alebo psychiatra, pretože jej bola prednejšia jej dcéra. Zároveň tieto neustále návštevy polície u jej

zamestnávateľa vyvolávali pre ňu stresovú situáciu, pretože nadriadený jej vlastne povedal, že pokiaľ by
bola odsúdená za ekonomickú trestnú činnosť, tak v tomto zamestnaní nebude môcť zotrvať. Uviedla,
že aj táto okolnosť ju teda ťažila, pretože ona sama sa nemala na koho iného obrátiť čo sa týka nejakej
finančnej pomoci.

13. Žalobkyňa ďalej uviedla, že okolie ju odcudzovalo, pretože v obci susedia, ktorí bývajú v okolí sa

s ňou nerozprávali, pretože vedeli o tých okolnostiach, že je spred školy svojej dcéry braná políciou na
výsluch a učiteľky zo školy jej dcéry vlastne povedali, že je trestne stíhaná a jej manžel je vo výkone
trestu.

14. Súd vo veci vypočul ako svedka E. B., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že je manžel žalobkyne

a preto vie uviesť okolnosti, ktoré sú predmetom konania v tom zmysle, že manželke bolo vznesené
nezákonné obvinenie, zo strany polície bola úplne týraná s tým, že ju brali na výsluch spred školy, spred
roboty, napriek tomu, že sa na každú výzvu polície vždy riadne a včas dostavila. Uviedol ďalej, že on
v tomto období bol vo výkone trestu a keď manželka prišla na návštevu, tak plakala a uvádzala, že
je na ňu vyvíjaný veľký nátlak, najmä že sa bojí o svoju dcéru, o stratu zamestnania a že v prípade,

že by bola odsúdená, nevie ako bude naložené s jej dcérou. O tomto taktiež rozprávali ľudia v obci,
kedy dcéra chodila do školy autobusom, tak ľudia mali o tomto na zastávke rozprávať. Uviedol ďalej,
že aj vo vzťahu k jeho trestnému konaniu bolo voči jeho manželke postupované tak, že polícia sa jej
mala vyhrážať, že pokiaľ proti nemu nebude svedčiť, pôjde do výkonu trestu a dieťa pôjde do domova.
Svedok ďalej vo svojej výpovedi uviedol, že oni sa snažili pred dcérou tieto problémy neriešiť alebo len

veľmi stručne, avšak napriek tomu dcéra toto vnímala a manželka to riešila teda len s ním alebo s ich
obhajcami. Svedok vo svojej výpovedi ďalej uviedol, že vzťah manželky k dcére je veľmi úzky až upätý
a dcéra aj z tohto dôvodu vzniknutú situáciu vnímala napriek tomu, že mnohé okolnosti pred ňou tajili.

15. Na základe uvedeného potom prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 13. 10. 2022 pod č.k.

13C/28/2021-134 rozhodol tak, že žalovaná bola zaviazaná na povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
3 875,-- Eur v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol
a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania.

16. Na odvolanie žalobkyne rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní pod č.k.

16Co/19/2023-178 uznesením zo dňa 07. 06. 2023 tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým
súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil prvej inštancii
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň rozhodol o tom, že výrok rozsudku prvostupňového súdu
o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 3 875,-- Eur zostáva nedotknutý. Z uvedeného potom vyplýva,
že rozhodnutie v prvom odseku sa stalo právoplatným dňa 26. 06. 2023 a vykonateľným dňa 12. 07.

2023.

17. Podľa § 3 ods.1 písm.a) zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

18. Podľa § 4 ods.1 písm.f) citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní.

19. Podľa § 5 ods.1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.20. Podľa § 6 ods.1 a 2 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide
o prípady hodné osobitného zreteľa.

21. Podľa § 17 ods.2, 3 a 4 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady

poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

22. Súd na základe vykonaného dokazovania a vyššie citovaných právnych predpisov mal v konaní
za preukázané, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod
sp. zn. ČVS:ORP-971/OEK-BB-2012 zo dňa 10. 08. 2015 bolo vznesené obvinenie žalobkyni pre

prečin sprenevery podľa § 213 ods.1, ods.2 písm.a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva.
Voči takémuto rozhodnutiu podala sťažnosť dňa 13. 08. 2015, ktorá bola dozorujúcim prokurátorom
zamietnutá. Súd mal ďalej v konaní za preukázané, že po podaní obžaloby dňa 05. 06. 2018 rozsudkom
Okresného súdu Banská Bystrica bola žalobkyňa dňa 19. 11. 2018 v konaní pod sp. zn. 4T/38/2018
oslobodenáspodobžaloby,pričomrozsudokbolpotvrdenýuznesenímKrajskéhosúduvBanskejBystrici

zo dňa 26. 11. 2019 vo veci vedenej pod sp. zn. 5To/10/2019, v ktorom odvolací súd odvolanie okresného
prokurátora zamietol.

23. Z uvedeného je zrejmé, že trestné stíhanie žalobkyne trvalo 4 roky a 3 mesiace, teda spolu 51
mesiacov. Súd potom konštatuje, že na základe takéhoto skutkového zistenia je možné konštatovať, že

žalobkyňa má aktívnu legitimáciu v spore o náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

24. Čo sa týka pasívnej legitimácie v danom spore, táto je daná ustanovením § 3 ods.1 zákona č.
514/2003 Z. z. tak, že zodpovedný za takúto škodu je štát a orgán, ktorý koná v mene štátu je ustanovený
v § 4 ods.1 písm.f).

25. Zodpovednosť za škodu a nároky v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. sú svojou povahou nepochybne
nárokmi občianskoprávnej povahy. Ustanovenia o zodpovednosti za škodu v občianskom práve patria
k tým inštitútom, ktoré sú zásadne dotvárané jednak teóriou a tak isto vydanou judikatúrou. V tejto
súvislosti súd konštatuje, že napriek tomu, že zákon výslovne neuvádza predpoklady zodpovednosti za

škodu, tieto sú však definované právnou teóriou a ich obsah je potom naplňovaný súdnou judikatúrou.
V danom prípade medzi takéto predpoklady patrí porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nimi. V danom prípade nie je možné uvažovať o zavinení, pretože v danom prípade sa
jedná o zodpovednosť objektívnu a teda otázka zavinenia je v danom prípade bez právneho významu.

26. Súd mal v konaní pri riešení otázky, či boli všetky náležitosti pre úspešné priznanie náhrady škody
v žalovanej veci preukázané, riešil otázku preukázanie prvého z atribútov pre úspešné priznanie náhrady
škody a teda porušenie práva v zmysle ustanovenia § 6 ods.1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Napriek
tomu, že tento zákon výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného
spod obžaloby, pretože ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím

a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej
a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Súd vychádza z toho,
že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť
má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť,že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstatou
nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť či nesprávnosť postupu
orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného

stíhania. V prípade, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby, má sa za to, že ten proti komu
bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších
zákonnýchpredpokladovzásadneprávonanáhraduškodyspôsobenejuznesenímovzneseníobvinenia
(rozhodnutie NS SR 3Cdo/194/2010). Z uvedeného názoru vychádza aj názor o tom, že na jednej strane
je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, avšak na druhej

strane štát nemôže sa zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný
a zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Z uvedeného
potom súd konštatuje, že v danom prípade bol splnený prvý predpoklad pre úspešné priznanie nároku
na náhradu škody a to v zmysle § 6 ods.1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., kedy za zrušené alebo
zmenené uznesenie o vznesení obvinenia pre nezákonnosť je potrebné považovať aj neskorší rozsudok

o oslobodení žalobkyne spod obžaloby. Všetky tieto okolnosti v konaní boli súdu jednoznačne zo strany
žalobkyne preukázané.

27. Súd mal v konaní za preukázané, že na strane žalobkyne vznikla škoda, ktorá spočívala
v nemajetkovej ujme, ktorú vyjadrila v peniazoch tvrdiac, že samotné konštatovanie porušenie práva nie

je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, ktorá jej bola spôsobená nezákonným rozhodnutím.

28. Súd mal ďalej v konaní za preukázané, že medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou
škodu existuje priama príčinná súvislosť, teda ďalšia z podmienok vzniku zodpovednostného právneho
vzťahumedzisubjektomporušujúcimprávnupovinnosťavzniknutouškodou.Predpokladomnaúspešné

uplatnenie nároku na náhradu škody teda nestačí preukázať porušenie právnej povinnosti a vzniku
škody, ale tak isto preukázať príčinnú súvislosť medzi konaním alebo opomenutím a následkom.
Vzniknutá škoda či už v podobe skutočnej škody alebo nemajetkovej ujmy musí byť spôsobená
bez pochybnosti práve porušením právnej povinnosti. Škoda ani porušenie právnej povinnosti ešte
nezakladajú zodpovednosť za škodu a k tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť

musí byť nielen tvrdená, ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia a bremeno
tvrdenia a dôkaznú povinnosť zaťažuje v zásade tú stranu sporu, ktorého tvrdenia majú byť preukázané,
teda poškodeného. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pri tom bezpečne preukázané
a bezprostredný. Absencia bezprostrednosti môže viesť len k hypotetickosti a z pohľadu uplatneného
nároku nespôsobilo privodiť priaznivý výsledok pre poškodeného.

29. Súd teda konštatuje, že medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou u žalobkyne
existuje príčinná súvislosť, pričom jej priamosť je charakterizovaná pôsobením príčiny na následok, pri
ktorej príčina priamo predchádza následku a vyvoláva ho.

30. Súd ďalej skúmal, či sú naplnené podmienky ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z.,
pričom vychádzal zo zákonného textu tak, že pokiaľ nie je iba samotné konštatovanie porušenia
práva dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú takýmto nezákonným rozhodnutím,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Súd mal v konaní
za preukázané, že vzhľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu bol zásah do základných práv

žalobkyne narušený tak vážnym spôsobom, že samotné konštatovanie porušenia práva je voči nej
zadosťučinením nedostatočným. Súd vychádzal z toho, že pre úspešné priznanie práva na náhradu
škody z titulu nemajetkovej ujmy musí byť preukázané, že dôsledky nezákonného trestného stíhania
došlo u žalobkyne k nemateriálnej ujme v priamej príčinnej súvislosti. Súd v danej súvislosti uvádza, že
trestným stíhaním žalobkyne, o ktorom sa neskôr ukázalo, že bolo vedené nedôvodne, pretože skutok,

pre ktorý bola žalovaná nie je trestným činom a bola spod obžaloby oslobodená, došlo k zásahu do
jej ústavných práv a to najmä práva na rodinu, súkromný život, práva na súkromie, ale aj k zásahu
do jej občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a vážnosti. Súd mal v konaní za to, že žalobkyňa preukázala
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako také právo, ktoré jej patrí, pretože morálna
satisfakcia ako rýdzo osobné právo nestačí na zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho

zásahu do osobnostných práv. Súd vychádzal ďalej z toho, že napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti
nemateriálnych osobnostných práv jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide
o osobné právo majetkovej povahy. Žalobkyňa v konaní dostatočným spôsobom preukázala, akým
spôsobom prežívala trestné stíhanie, ktoré trvalo 51 mesiacov a akým sa musela podrobiť zásahom dosvojich osobnostných práv počas takéhoto trestného stíhania. Žalobkyňa vo svojej výpovedi popísala
okolnosti ako prežívala toto trestné stíhanie a na preukázanie svojich tvrdení súd vykonal dokazovanie
výsluchom svedka jej manžela, ktoré jej tvrdenia v konaní potvrdil. Z vykonaného dokazovania teda

vyplynulo, že ujma, ktorú označila žalobkyňa za nemajetkovú je práve tá ujma, ktorá sa premietla
do jej psychickej sféry ako fyzickej osoby, pričom zmyslom tejto náhrady je zmierniť nepriaznivý
následok takéhoto neoprávneného zásahu a práve náhrada nemajetkovej ujmy poskytuje najúčinnejšiu
občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súd mal teda v konaní za preukázané, že nárok
žalobkyne na nemajetkovú ujmu vyjadrený v peniazoch je daný a v konaní aj dostatočným spôsobom

preukázaný.

31. Následne sa súd zaoberal výškou takejto nemajetkovej ujmy, pričom vychádzal z názoru, že takáto
náhrada musí mať svoj základe v zistenom skutkovom stave a musí byť taká vysoká, aby mohla
splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú a na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani
neprimerane vysoká. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je teda určovaná základnými

zákonnými kritériami a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za akých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať takú ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky,
považuje táto za ujmu značnú. Nie sú pri tom však rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne
hľadisko, teda to, čo by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase, teda v takej istej situácii

vnímala aj každá iná fyzická osoba. Výška takejto náhrady nemajetkovej ujmy potom zosobňuje hodnotu
práva nemateriálnej povahy týkajúcej sa osobnej integrity človeka vrátane ľudskej dôstojnosti (napr.
rozhodnutia NS SR zo dňa 30. 09. 2013 sp. zn. 6MCdo 15/2012, 4Cdo 171/2005 z 27. 04. 2006, 4Cdo
177/2005 z 31. 05. 2007, 6Cdo 37/2012 z 31. 07. 2012).

32. Výšku nemajetkovej ujmy súd priznal vo výške tak, že po zohľadnení vyššie naznačených kritérií
vychádzal aj z judikačnej praxe súdov Slovenskej republiky, pričom porovnal aj právnu úpravu v Českej
republike (50,-- Eur až 67,-- Eur za jeden mesiac konania, viď bod 74, rozsudok Krajského súdu v B.
Bystrici, pod č. k. 15Co 59/21-567 resp. 15000 Kč až 20 000 Kč, t. j. 600,-- až 800,-- Eur za rok konania,
viď bod 38, rozsudok Krajského súdu v B. Bystrici z 10. 04. 2019 pod sp. zn. 15Co 49/2018), pričom

vychádzal z názoru, že pri dĺžke trvania trestného stíhania je potrebné zohľadniť aj to, že akékoľvek
konanie vždy trvá nejakú dobu a preto by bolo nesprávne, aby počiatočná doba konania, ktorú ešte nie
je možné považovať za neprimeranú, bola odškodňovaná v rovnakej výške ako doba, ktorá ju presahuje.
Pre vysporiadanie sa s takouto problematikou súdov pokladá za rozumné, aby prvé dva roky konania,
t. j. prvých 24 mesiacov boli ohodnotené sumou o polovicu nižšou, než by prináležala neskôr. Súd

teda pri stanovení sumy predstavujúcej primerané zadosťučinenie vždy prihliadne na celkovú dobu
konania a toto, ak by bolo konanie extrémne dlhé, resp. by trvalo výrazne dlhšie, než by sa vzhľadom
na okolnosti daného prípadu dalo očakávať, mala by sa priznaná čiastka za príslušný časový úsek blížiť
k hornej hranici určeného intervalu. Je úplne zrejmé, že pre potreby každého konkrétneho prípadu je
potrebné posudzovať tieto kritériá individuálne a zohľadniť všetky okolnosti a špecifiká (napr. Stanovisko

občanskoprávního a obchodního kolegia Nejvyššího soudu České republiky z 13. 04. 2011, sp. zn. Cpju
206/2010, tiež rozsudok Krajského súdu v B. Bystrici z 20. 10. 2021 pod č. k. 15Co/59/21-567).

33. Súd na základe vyššie naznačeného postupu potom určil svojou úvahou, za pomoci aj citovaných
súdnych rozhodnutí (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 06. 2013, sp. zn. 3Cdo 11/2012

– trestné stíhanie vedené 3 roky, súd priznal 2000,-- Eur, rozsudok Krajského súdu v B. Bystrici zo dňa
20. 10. 2021 pod č. k. 15Co 59/2021-567 – trestné stíhanie vedené 6 rokov 5 mesiacov, súd priznal
5400,--Eur,rozhodnutieNajvyššiehosúduSRz24.07.2018podsp.zn.3Cdo19/2018–trestnéstíhanie
vedené 3 roky 2 mesiace, súd priznal 2500,-- Eur) ako horný limit nemajetkovej ujmy vo výške 1 500,--
Eur za 12 mesiacov, pričom za prvých 12 mesiacov priznal sumu 500,-- Eur, za druhých 12 mesiacov

priznal sumu 500,-- Eur, za tretích 12 mesiacov priznal sumu 1 000,-- Eur a za zvyšných 15 mesiacov
priznal sumu 1 875,-- Eur, pričom vychádzal z toho, že horný limit predstavuje 1 500,-- Eur (1 500 : 12
= 125 x 15 = 1 875). Súd teda priznal žalobkyni nárok z titulu nemajetkovej ujmy vo výške 3 875,-- Eur.

34. Súd pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy zobral do úvahy všetky skutočnosti, ktoré

vyšli z vykonaného dokazovania v rámci konania najavo, pričom ohľadne výšky nemajetkovej ujmy bol
vykonaný okrem výsluchu žalobkyne len jeden dôkaz a to výsluch svedka jej manžela. Žiadny iný dôkaz
vovecivykonanýnebol,pretožetakýtonavrhnutýzostranyžalobkynenebol.Súdpretovychádzalztoho,
že uvedená náhrada predstavuje akúsi základnú náhradu v prípade priznania náhrady nemajetkovejujmy za daného skutkového stavu tak, ako bol popísaný v tomto súdenom prípade. V konaní bolo
preukázané, že žalobkyňa trestné konanie, ktoré sa voči nej viedlo, znášala zle a psychicky to na ňu
vplývalo a vzhľadom k tomu, že jej manžel ako jediná pomoc či opora v rodine bol vo výkone trestu,

nemala sa možnosť zdôveriť iným osobám a ani požiadať o pomoc, teda táto okolnosť na ňu vplývala do
takej miery, že trestné stíhanie voči nej vedené prežívala veľmi ťažko. Najmä v konaní bolo preukázané,
že obavu u nej vzbudzovala najmä tá okolnosť, že v prípade, že by bola odsúdená na nepodmienečný
trest odňatia slobody, nebola v rodine žiadna iná osoba, ktorej by mohla byť zverená jej maloletá dcéra
a táto by zrejme musela byť zverená do opatery tretej osoby.

35. Ďalšie skutkové tvrdenia žalobkyne, ktoré poskytla v rámci konania, však už preukazované neboli,
keďže návrhy na dokazovanie z jej strany neboli prezentované a preto súd nemal možnosť tieto podrobiť
dôkaznému skúmaniu tak, aby mohol vyhovieť žalobkyni v jej žalobnom návrhu v celom rozsahu resp.
v rozsahu obmedzenom právnymi predpismi. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu vo zvyšnej časti
zamietol ako nedôvodnú.

36. Súd zároveň rozhodol o nároku žalobkyne na príslušenstvo teda úrok z omeškania, ktorý žalobkyni
priznal, pričom uvádza, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím štátu dochádza márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty na plnenie v zmysle § 16 zákona
č. 514/2003 Z. z. Z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že k doručeniu návrhu na predbežné

prejednanie došlo dňom 30. 10. 2020 a 6-mesačná lehota od doručenia žiadosti uplynula dňom 30.
04. 2021. Dňa 01. 05. 2021 sa teda dostala žalovaná do omeškania s plnením peňažného dlhu
v zmysle ustanovenia § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka, pričom výška úrokov z omeškania vyplýva
z ustanovenia § 3 ods.1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.

37. Súd zároveň rozhodol o nároku na náhradu trov konania v zmysle §l 255 CSP tak, že žalovaná
bola v konaní v prevažnej miere úspešná, preto súd priznal jej nárok na náhradu trov konania voči
žalobkyni, ktoré je táto povinná zaplatiť v lehote do troch dní od rozhodnutia súdu o ich výške. Žalobkyňa
bola úspešná v rozsahu 25,83 %, žalovaná bola úspešná v rozsahu 74,17 %, to znamená, že v čistom
vyjadrení je žalovaná úspešná v rozsahu 48,33 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie vo vyhotovení dvojmo do 15 dní od doručenia jeho
písomného vyhotovenia, písomne na Okresný súd Banská Bystrica.

V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa
rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie
je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pre súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok,
môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa zákona č.
233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov.