Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. september 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/7/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115221871
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1115221871.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu

JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Ley Gubovej, v právnej veci žalobcu Centrum enviromentálnej ochrany,
Nálepkova 68, 900 27 Bernolákovo, IČO: 42 415 284, právne zastúpeného SEDLAČKO & PARTNERS,
s.r.o., Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému Československá obchodná
banka, a.s., Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140, právne zastúpenému JUDr. Marcelom
Drgoňom, advokátom, Jesenského 2, 811 02 Bratislava, o zaplatenie 176.189,92 EUR s prísl. a o
odvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduBratislavaIč.k.28Cb/149/2015-1810zodňa29.4.2021
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 28Cb/149/2015-1810 zo dňa
29.4.2021 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutý rozsudok odôvodnil najmä tým, že žalobou podanou na

súd dňa 17.8.2015 sa žalobca domáhal nezaplatenej odmeny za vykonané jednotlivé úkony právnej
služby právnym predchodcom žalobcu. Žalobca sa zároveň žalobou doručenou súdu dňa 30.9.2015
domáhal, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 152.010,92 EUR spolu s príslušenstvom
titulom nezaplatenej odmeny za vykonané jednotlivé úkony právnej služby právnym predchodcom
žalobcu. Predmetná vec bola vedená na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 26Cb/180/2015. Súd
uznesením č.k. 28Cb/149/2015-54 zo dňa 30.9.2016 rozhodol o spojení uvedených konaní, pričom
tieto sú ďalej vedené pod sp.zn. 28Cb/149/2015. Žalobca ním podané žaloby (ďalej v texte už len

„žaloba“, ktorej predmetom je súčet oboch žalobcom uplatnených plnení) skutkovo a právne zhodne
odôvodnil tým, že ako postupník nadobudol pohľadávky od postupcu - spoločnosti Cipciar & partners,
s.r.o., IČO: 36 716 669 (ďalej tiež ako „postupca“ alebo „advokátska kancelária“) na základe Zmluvy
o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 29.1.2015 medzi postupcom a postupníkom (ďalej aj ako
„zmluva o postúpení pohľadávok“), čím má byť daná jeho aktívna legitimácia v spore. Žalovaný
nárok žalobcu odôvodnil tým, že medzi žalovaným, ako mandantom a spoločnosťou Factoring service,
s.r.o., IČO. 44 546 190 (ďalej aj „faktoringová spoločnosť“), ako mandatárom došlo dňa 27.8.2009

k uzatvoreniu Mandátnej zmluvy (ďalej len „mandátna zmluva“), na základe ktorej sa faktoringová
spoločnosť zaviazala, že bude pre žalovaného predovšetkým vymáhať pohľadávky od dlžníkov a
osôb, ktoré poskytli zabezpečenie dlžnej čiastky, uzatvárať s týmito osobami dohody o uznaní a
splácaní dlhu, viesť agendu pohľadávok po dobu prevzatia, vymáhať pohľadávky v konaniach avykonávať ďalšie úkony v súlade s ustanoveniami mandátnej zmluvy. V súlade s prílohou č. 8, ktorá
tvorí neoddeliteľnú súčasť mandátnej zmluvy, žalovaný prostredníctvom faktoringovej spoločnosti ďalej
splnomocňoval postupcu na súdne vymáhanie pohľadávok. Advokátska kancelária na základe takto

udelenéhoplnomocenstva(prílohač.1mandátnejzmluvy)vykonávalavšetkypotrebnéúkonyvpriebehu
súdneho konania v jednotlivých právnych veciach. Dňa 30.8.2012 faktoringová spoločnosť vypovedala
mandátnu zmluvu, pričom zmluvný vzťah medzi mandantom a mandatárom skončil dňa 30.9.2012.
Z mandátnej zmluvy bolo zrejmé, že explicitne neupravuje právne vzťahy pri právnom zastupovaní,
rovnako tak bolo nesporné, že neexistuje akákoľvek ďalšia zmluva, ktorá by upravovala vzťah priamo

medzi žalovaným a advokátskou kanceláriou. Zároveň nebolo sporné, že faktoringová spoločnosť bola
tá, ktorá vyberala advokátsku kanceláriu na spoluprácu pri konkrétnom súdnom vymáhaní pohľadávok
a nebolo sporné ani to, že počas trvania mandátnej zmluvy nedošlo k tomu, že by faktoringová
spoločnosť substitučne splnomocnila akúkoľvek inú (zo všetkých možných) advokátskych kancelárii
na zastupovanie žalovaného pred súdom. Sporným skutkovým tvrdením bola otázka platnosti, resp.
neplatnosti postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetnom tohto súdneho sporu, keď žalovaný tvrdí,

že pohľadávku spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia nemohla advokátska kancelária postúpiť
bez toho, aby došlo k porušeniu zákona o advokácii pre porušenie advokátskeho tajomstva. Z
uvedeného dôvodu namieta žalovaný, že žalobca nie je aktívne legitimovaným v spore. Sporným
je aj samotný právny titul nároku, či tento prípadný nárok má svoj základ v mandátnej zmluve,
z ktorej vyplýva, že mandatár má na starosti uzavretie zmluvy o poskytovaní právnych služieb s

akoukoľvek z troch možných advokátskych kancelárii uvedených v prílohe mandátnej zmluvy, a teda
aj prípadne nastavovanie zmluvnej odmeny za takéto zastupovanie bolo plne v réžii mandatára, alebo
má základ, pri prezumovaní existencie zmluvného vzťahu medzi žalovaným a advokátskou kanceláriou
na základe existencie procesných plnomocenstiev udelených advokátskej kancelárii na zastupovanie
v konaniach pred súdmi, priamo v zákone o advokácii a Vyhláške. Spornou je teda aj skutočnosť,

či pri neexistencii akejkoľvek písomnej zmluvy o poskytovaní právnych služieb medzi žalovaným
a advokátskou kanceláriou, osvedčuje jej existenciu samotná existencia plnomocenstiev udelených
bankou pre jednotlivé súdne konania. Z výpovede svedka T.. S. vyplýva, že okrem uzavretia mandátnej
dohody medzi žalovaným a faktoringovou spoločnosťou malo následne dôjsť aj k uzavretiu zmluvy o
poskytovaní právnych služieb medzi žalovaným a advokátskou kanceláriou, pričom z pozície konateľa

advokátskej kancelárie uzatvorenie alebo aspoň predloženie návrhu na uzatvorenie takejto zmluvy
počas celého obdobia trvajúcej spolupráce neinicioval tvrdiac, že na odmenu za vykonané úkony
právnej služby aj bez uzavretia takejto dohody má advokátska kancelária nárok zo zákona, resp. na
základe Vyhlášky. Z výpovede Y.. Š. naopak vyplýva, že takáto dohoda medzi žalovaným a osobou T..
S. (vystupujúcom aj za faktoringovú spoločnosť, aj za samotnú advokátsku kanceláriu) nikdy nebola,

uzavretie takejto dohody nikdy nebolo úmyslom žalovaného, žalovaný mal jednoznačne za to, že táto
kompetencia je v rukách mandatára, keďže on sám nebol oprávnený na súdne vymáhanie pohľadávok,
ktoré tvorilo samotný predmet mandátnej zmluvy. Spornou bola aj skutočnosť, či došlo k prípadnému
excesu mandatára z plnej moci udelenej mu mandantom v otázke odmeny za vykonané právne služby
advokátskej kancelárie pred súdmi, keď žalovaný tvrdí, že odmena (v podstate jej maximálna výška)

za právne služby spojená so súdnym vymáhaním pohľadávok bola jednoznačne predmetom mandátnej
zmluvy. Táto nebola stanovená ako odmena, na ktorú má advokátska kancelária nárok za každý jeden
vykonaný úkon právnej služby, a preto v prípade, ak mandatár dohodol s advokátskou kanceláriou
odlišným spôsobom odmeňovanie za výkon právnych služieb pri vymáhaní pohľadávok na súdoch, ktoré
je vo svojej podstate v širšom rozsahu, ako to, k čomu sa žalovaný zaviazal v rámci odmeňovania pri

vymáhaní pohľadávok v samotnej mandátnej zmluve, prekročil v tomto širšom rozsahu svoje oprávnenie
vyplývajúce z plnej moci udelenej jej mandantom, za ktoré však mandant nezodpovedá, pretože ho
dodatočne neschválil. Uvedený exces naviac podľa žalovaného nie je ani potrebné z jeho strany
preukazovať, pretože nakoľko v osobe vystupujúcej za faktoringovú spoločnosť a advokátsku kanceláriu
sa jedná o jednu a tú istú osobu, je zrejmé, že aj samotná advokátska kancelária o takomto excese

vedela.Zuvedenéhodôvodunamietalžalovanýsvojupasívnulegitimáciuvspore,keďpodľajehonázoru
by zaviazaným na zaplatenie prípadného nároku uplatňovaného v tomto spore mal byť mandatár, teda
faktoringová spoločnosť. Napokon spornou bola ešte skutočnosť, či v prípade udelenej procesnej plnej
moci priamo žalovaným pre advokátsku kanceláriu na zastupovanie v súdnych konaniach, kde súdy
odmietli akceptovať splnomocnenie žalovaného pre faktoringovú spoločnosť, ktorý následne substitučne

splnomocnila advokátsku kanceláriu na zastupovanie v konkrétnom konaní, sa predpokladá existencia
dohody o právnom zastúpení priamo medzi žalovaným a advokátskou kanceláriou. Súd prvej inštancie
v odôvodnení k námietke žalovaného, že postúpením predmetnej pohľadávky sa jej obsah zmenou
veriteľazmenil,čojeneprípustné,uviedol,žezmenaobsahupohľadávkyvdôsledkuzmenyveriteľamusíbyť podstatná a musí mať negatívny dopad na dlžníka. Takouto podstatnou zmenou sa vo všeobecnosti
chápe situácia, kedy vzhľadom na povahu plnenia je pohľadávka viazaná na konkrétneho veriteľa
natoľko, že zmena v jeho osobe by znemožnila ďalší výkon práv a povinností účastníkov záväzkového

vzťahu bez toho, aby súčasne došlo k ich modifikácii v neprospech dlžníka. Teda zmena v obsahu by
prichádzala do úvahy v prípade, kedy osoba veriteľa nie je len subjektom záväzkového vzťahu, ale
nejakým spôsobom aj vstupuje do jeho obsahu. V prípade, kedy však dochádza k postúpeniu práva
na zaplatenie odmeny, teda ide o peňažné plnenie, zostáva obsah pohľadávky rovnaký a tým je stále
peňažné plnenie. Pri postúpení pohľadávky na zaplatenie odmeny za vykonané úkony právnej služby

prechádza na postupníka jedine právo na plnenie, neprechádza súčasne aj povinnosť mlčanlivosti,
ktorá je viazaná na osobu advokáta (postupcu) a ako taká je súčasťou pôvodného zväzkového vzťahu
medzi jeho účastníkmi. Ako už bolo uvedené, postúpiť možno jedine právo a nie povinnosť, preto nie
je pravdivé tvrdenie žalovaného, že obsahom pohľadávky advokáta na zaplatenie odmeny za právne
služby je imanentne aj povinnosť jeho mlčanlivosti voči klientovi podľa zákona o advokácii. Postúpením
peňažnej pohľadávky osobe, ktorá povinnosťou advokátskej mlčanlivosti viazaná nie je, bez ohľadu

na súhlas, či nesúhlas klienta, sa jej obsah preto nezmení, keďže pohľadávka na peňažné plnenie sa
vo všeobecnosti považuje za prevoditeľnú a neviazanú bezprostredne na konkrétnu osobu veriteľa.
Nosnou argumentáciou žalovaného vo vzťahu k neplatnosti postúpenia predmetnej pohľadávky je
však ustanovenie § 526 ods. 2 OZ. Vo vzťahu k uvedenému súd poukázal na skutočnosť, že napriek
tomu, že určitá pohľadávka je z hľadiska štandardných zákonných kritérií spôsobilá na postúpenie,

môže existovať implicitné obmedzenie, ktoré vyplýva z ochrany iných subjektívnych práv účastníkov
záväzkového vzťahu. Pôjde predovšetkým o špecifickú ochranu informácií, ktoré podliehajú osobitnému
režimu a vo vzťahu ku ktorým je veriteľ povinný zachovávať mlčanlivosť (napr. bankové tajomstvo,
advokátske tajomstvo, lekárske tajomstvo a pod.). Postupca je povinný pri cesii v zmysle § 528 ods. 2
OZ povinný odovzdať postupníkovi všetky doklady a poskytnúť mu všetky potrebné informácie, ktoré sa

týkajú postúpenej pohľadávky. Súd prvej inštancie poukázal na judikatúru NS SR a judikatúru Súdneho
dvora - rozsudok vo veci Probst, C-119/2. S ohľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že
žalobca má vo veci aktívnu legitimáciu.

3. Súd prvej inštancie následne skúmal existenciu pasívnej vecnej legitimácie, ktorej nedostatok mal

spočívať v skutočnosti, že postupca postúpil na žalobcu pohľadávku, ktorá má spočívať vo vykonaných
úkonoch právnej služby pre žalovaného na základe udelených plnomocenstiev podľa mandátnej zmluvy
zo dňa 27.8.2009 uzatvorenej medzi ČSOB, a.s. a spoločnosťou Factoring service, s.r.o., pričom
žalovaný namietal, že takýto nárok môže mať žalobca len voči spoločnosti Factoring service, s.r.o. a
nie voči žalovanému. Vo vzťahu k vyriešeniu otázky, či je daný samotný nárok na tarifnú odmenu podľa

§ 10, ako i na režijný paušál podľa § 16 ods. 2, ako i na náhradu za stratu času podľa § 17 Vyhlášky
za jednotlivé úkony právnej služby, ktoré mal vykonať postupca pre žalovaného v jednotlivých súdnych
konaniach, súd v prvom rade uviedol, že prioritne je potrebné skúmať, či má žalobca akýkoľvek právny
nárok voči žalovanému, teda je potrebné ustáliť si pasívnu legitimáciu v spore. Z jednotlivých zmluvných
ustanovení vyplýva, že napriek skutočnosti, že zmluva bola uzavretá s faktoringovou spoločnosťou,

ktoránemalaoprávnenienasúdnevymáhaniepohľadávok,predmetomzmluvyboloodplatnévymáhanie
pohľadávok mandanta mandatárom od tretej strany (dlžníka mandanta) vrátane ich uplatňovania súdnou
cestou (čl. III, čl. V ods. 9), čo malo byť realizované prostredníctvom substitúcie jednou z advokátskych
kancelárii uvedených v prílohe č. 8 zmluvy. Z článku VIII zmluvy vyplýva, že odmena za výkon činnosti
mandatára je suma trov právneho zastúpenia, ktorú súd prizná mandantovi v konaní podľa vyhlášky a

ktorá bude dlžníkom skutočne vyplatená, ak bola pohľadávka súdne vymožená a zaplatená, resp. suma
zodpovedajúca hodnote skutočne vykonaných úkonov právnej služby stanovenej v zmysle vyhlášky v
prípade, ak pohľadávka bola mimosúdne vymožená.

4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v rámci rokovania o uzatvorení mandátnej zmluvy žalobca

nepreukázal, že by existovala akákoľvek iná dohoda, resp. že by v budúcnosti mala byť uzatvorená
zmluva o poskytovaní právnych služieb medzi žalovaným a advokátskou kanceláriou. V takom prípade
bolo namieste uzavrieť, že vôľa strán nesmerovala k tomu, aby vzájomné záväzky, týkajúce sa odmeny
za zastupovanie pred súdmi, boli medzi stranami (žalovaný a T.. S. vystupujúci aj za faktoringovú
spoločnosť a aj za advokátsku kanceláriu) upravené akýmkoľvek iným spôsobom, ako takým, ako

si medzi sebou uzavreli v rámci mandátnej zmluvy. Skutočnosť, že v rámci rokovaní o uzatvorení
mandátnej zmluvy žalovaný považoval T.. S. za osobu konajúcu jednak za faktoringovú spoločnosť a
zároveň aj za advokátsku kanceláriu, nebola sporná. V rámci predzmluvných rokovaní nebolo medzi
stranami sporné, že faktoringová spoločnosť bude zabezpečovať aj súdne vymáhanie pohľadávok,ktoré bude zabezpečené advokátskou kanceláriou T.. S. a v prípade potreby aj inými advokátskymi
kanceláriami, ktoré si vybral T.. S..

5. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie mal za to, že samotná mandátna zmluva bola uzatvorená
ako jediná zmluva, ktorá mala v sebe pokrývať ako vzťah medzi mandantom a mandatárom, tak i vzťah
medzi žalovaným a postupcom a za týmto účelom bola vypracovaná v takom znení, v akom ju následne
zmluvné strany uzatvorili. Na základe uvedeného súd uzatvoril, že nakoľko mandatárom je spoločnosť,
ktorá nemala oprávnenie na zastupovanie mandanta pred súdmi, pričom toto bolo predmetom samotnej

mandátnej zmluvy, musela za týmto účelom na účet mandanta zmluvne zabezpečiť zastupovanie
advokátskou kanceláriou, v mene ktorej konal opäť T.. S., ktorý mal jednoznačnú vedomosť o obsahu
mandátnej zmluvy. Tvrdenie o tom, že faktoringovej spoločnosti neukladal žiadny zákon dojednať si
prípadné obchodné podmienky pri súdnom vymáhaní pohľadávok priamo s advokátskou kanceláriou
bolo síce pravdivé, avšak zo zmluvného vzťahu medzi faktoringovou spoločnosťou a žalovaným
vyplývalo, že je to faktoringová spoločnosť, ktorá má zabezpečiť prostredníctvom advokátskej kancelárie

súdne vymáhanie pohľadávok a v prípade, ak tak aj neurobí, táto skutočnosť bude mať následne dopad
len na vzťah medzi faktoringovou spoločnosťou a advokátskou kanceláriou vo sfére ich vzájomného
vyporiadania vo vzťahu k odmene za činnosť vykonanú advokátskou kanceláriou, keďže táto bola už
súčasťou odmeny za prípadne poskytnuté právne služby a bola zahrnutá v mandátnej zmluve. Mandant
hmotnoprávne splnomocnil faktoringovú spoločnosť na vybratie advokátskej kancelárie a na udelenie

procesného plnomocenstva na zastupovanie pred súdmi, pričom podmienky odmeny pri súdnom
vymáhanípohľadávokboliurčenévmandátnejzmluve.Akfaktoringováspoločnosťnásledneneuzavrela
v zmysle týchto zmluvných dojednaní zmluvu o poskytovaní právnych služieb s príslušnou advokátskou
kanceláriou, čo sa týka stanovenej odmeny za poskytnuté právne služby, akékoľvek nároky nad rámec
odmeny zahrnutej v mandátnej zmluve zahŕňajúcej ako odmenu mandatára, tak de facto i advokátskej

kancelárie, keďže zmluva upravovala samostatný mechanizmus výpočtu odmeny pri súdnom vymáhaní
pohľadávok, na ktoré mandatár nemal oprávnenie, sú excesom mandatára z mandátnej zmluvy, a preto
v tomto širšom rozsahu, v ktorom mandatár prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z mandátnej zmluvy,
mandant nezodpovedá, keďže ho dodatočne neschválil.

6. Súd prvej inštancie mal za to, že uvedený záver nemá žiadny vplyv na skutočnosť, že advokátska
kancelária zastupovala žalovaného v množstve súdnych konaní a nebolo možné prisvedčiť argumentácii
žalobcu v tom smere, že následkom uvedeného by bolo nesprávne vedenie a zastupovanie žalovaného
v stovkách súdnych sporov. Mandant jednoznačne substitučne splnomocnil na súdne vymáhanie
pohľadávok mandatára, pričom mu umožnil za týmto účelom realizáciu substitúcie (uvedené vyplýva

aj zo znenia prílohy č. 8 k mandátnej zmluve) advokátskou kanceláriou, to všetko za podmienok,
čo sa týka samotnej odmeny za výkon tejto činnosti, stanovených mandátnou zmluvou. Udelením
procesného plnomocenstva osobou na to oprávnenou vznikali práva a povinnosti priamo zastúpenému,
teda žalovanému (§ 33a OZ), avšak v konkrétnom prípade sú tieto práva a povinnosti modifikované
mandátnou zmluvou, ktorá dávala základný rámec vymáhania pohľadávok súdnou cestou, a to najmä

v čl. VIII týkajúcom sa odmeny za vymáhanie pohľadávok pre žalovaného. Na uvedenom nič nemení
ani skutočnosť, že v niektorých konaniach bolo procesné plnomocenstvo udeľované žalovaným priamo
advokátskej kancelárii, vzhľadom k tomu, že v konaní nebolo sporné, že sa tak dialo z dôvodu, že
niektoré súdy vyžadovali priamo takýto druh splnomocnenia (uvedené potvrdil aj svedok T.. S. vo svojej
výpovedi), ale na vzájomnom vzťahu medzi žalovaným, faktoringovou spoločnosťou a advokátskou

kancelárioutátoskutočnosťničnezmenila.Vovzťahukukonštatovanémuexcesuzostranyfaktoringovej
spoločnosti, v prípade, že neuzatvorila s advokátskou kanceláriou zmluvu o poskytovaní právnych
služieb so stanovenou odmenou v rovnakom rozsahu, v akom to stanovovala mandátna zmluva, ale či
už jej konaním, resp. nekonaním by malo dôjsť k zaviazaniu mandanta na úhradu odmeny vo väčšom
rozsahu, ako sa zaviazal v mandátnej zmluve, súd zohľadnil aj skutočnosť, že za mandatára, ako

aj advokátsku kanceláriu vystupovala a konala jedna a tá istá osoba, ktorá bola pri predzmluvných
rokovaniach, rozhodla sa prijať žalovaným nastavené podmienky pri uzatváraní mandátnej zmluvy aj
s nastaveným odmeňovaním za výkon činnosti mandatára berúc na zreteľ skutočnosť, že mandatár,
ako spoločnosť, ktorá nemala oprávnenie na zastupovanie mandanta pred súdmi, musela za týmto
účelom na účet mandanta zmluvne zabezpečiť zastupovanie advokátskou kanceláriou, v mene ktorej

konal opäť T.. S., ktorý mal jednoznačnú vedomosť o obsahu mandátnej zmluvy. S ohľadom na uvedené
sa jedná o exces, v ktorom mandatár prekročil v tomto širšom rozsahu svoje oprávnenie vyplývajúce
z plnej moci udelenej mu mandantom, za ktoré však mandant nezodpovedá, pretože ho dodatočne
neschválil. Takýto exces nie je ani potrebné zo strany žalovaného preukazovať, pretože nakoľko v osobevystupujúcej za faktoringovú spoločnosť a advokátsku kanceláriu sa jedná o jednu a tú istú osobu,
je zrejmé, že aj samotná advokátska kancelária o takomto excese vedela. Z uvedeného dôvodu na
zaplatenie akejkoľvek odmeny nie je hmotnoprávne povinný žalovaný.

7. Záverom súd poukázal na skutočnosť, že nárokovanie si odmeny za všetky vykonané úkony právnej
služby s argumentáciou, že tento nárok žiadnym spôsobom nie je možné dovodiť z mandátnej zmluvy,
pretože žalovaný nárok je uplatňovaný na základe odlišného právneho titulu a zmluvného vzťahu,
neobstojí a je nevyhnutné prisvedčiť argumentácii žalovaného, že nárok na odmenu za vykonané

úkony právnej služby vyplýva práve z mandátnej zmluvy a táto upravuje vzájomné vzťahy aj vo
vzťahu k odmene pre advokátsku kanceláriu. Nárok na odmenu za vykonané úkony právnej služby pre
advokátsku kanceláriu vyplýval z jednotlivých ustanovení mandátnej zmluvy a len v týchto „mantineloch“
bola faktoringová spoločnosť oprávnená dojednávať odmenu za poskytnuté právne služby s jednotlivými
advokátskymi kanceláriami. Dojednanie zmluvy týkajúcej sa právneho zastupovania bolo povinnosťou
mandatára v rámci výkonu je ho mandátnej činnosti, keďže predmetom záväzku bolo aj zabezpečenie

súdnehovymáhaniapohľadávok,naktorésamotnýmandatárnemaloprávnenie,nonapriektomu,takúto
mandátnu zmluvu uzavrel. Z uvedeného vyplýva, že bol uzrozumený s tým, že zabezpečenie súdneho
vymáhania pohľadávok žalovaného bolo plne v jeho réžii, čo so sebou prináša aj samotné zazmluvnenie
konkrétnej advokátskej kancelárie, s ktorou následne faktoringová spoločnosť úzko spolupracovala.
Vzhľadom k tomu, že advokátska kancelária následne zastupovala žalovaného v jednotlivých súdnych

konaniach bolo zrejmé, že k nejakej dohode medzi ňou a faktoringovou spoločnosťou muselo dôjsť
(uvedená skutočnosť nie je podstatná pre toto konanie), pričom súd znovu poukázal, že advokátska
kancelária a faktoringová spoločnosť sa spájali v osobe totožného štatutárneho orgánu - T.. S.. Nakoľko
predmetom tohto súdneho konania je nárok advokátskej kancelárie voči žalovanému, je zrejmé, že
aj v prípade jeho existencie (dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné pre vydanie rozhodnutia v

tejto veci), tento nie je uplatnený voči subjektu, ktorý by bol na jeho úhradu povinný. S ohľadom na
uvedené súd prijal záver, že nárok na zaplatenie odmeny za vykonanie jednotlivých úkonov právnej
služby postupcom môže mať žalobca prípadne len voči faktoringovej spoločnosti a nie voči žalovanému,
preto v predmetnej veci nie je daná pasívna legitimácia žalovaného.

8.Nadrámecuvedenéhosúdprvejinštanciepovažovalzapotrebnévyjadriťsaajknámietkežalovaného
ohľadne neunesenia dôkazného bremena žalobcu z dôvodu nevyhnutnej dôkaznej núdze žalobcu,
keď tento nemôže v tomto konaní použiť nezákonne získané dôkazy. Vzhľadom k tomu, že súd
nemal preukázanú pasívnu legitimáciu žalovaného v spore, nebolo potrebné sa touto námietkou
zaoberať, keďže k prijatiu predmetného záveru súd dospel z výsledkov dokazovania vykonaného

jednotlivými svedeckými výpoveďami a listinami, ktoré sa v žiadnom smere nedotýkali skutočností,
ktoré sú chránené advokátskym tajomstvom, pričom výpoveď svedka T.. S. smerovala k objasneniu
predzmluvnýchrokovaní,samotnémuuzatváraniumandátnejzmluvyanáslednéhofakticko-technického
fungovania faktoringovej spoločnosti a advokátskej kancelárie. Vzhľadom k tomu, že výpoveď svedka
nesmerovala ku konkrétnym skutočnostiam v rámci výkonu advokátskej činnosti a z jeho výpovede

nevyplynula žiadna skutočnosť, ktorá by prípadne mala byť chránená advokátskym tajomstvom, súd
takúto výpoveď nevyhodnotil ako nezákonný dôkaz. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného súd uviedol,
že sa stotožňuje s tvrdením, že písomné listiny, ktoré nie sú verejne prístupné a ktoré získal žalobca
priamo od advokátskej kancelárie porušením povinnosti mlčanlivosti advokáta a navyše, ktoré obsahujú
údaje týkajúce sa konkrétnych klientov, ich osobných údajov, konkrétnych nárokov, ich výšky, prípadne

ďalšie údaje, ktoré naviac podliehali bankovému tajomstvu, prípadne sú osobnými údajmi chránenými
osobnými predpismi, je možné postupom v zmysle čl. 16 ods. 2 Základných princípov Civilného
sporového poriadku nezohľadniť.

9. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý rozsudok navrhol zmeniť tak, že súd

žalobevcelomrozsahuvyhovieažalobcovipriznánároknanáhradutrovprvoinštančnéhoaodvolacieho
konania v plnom rozsahu, a to z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Počas celého konania žalobca (postupník) zdôrazňuje, že medzi mandantom
(žalovaným), mandatárom (Factoring service, s. r. o.) a advokátskou kanceláriou Cipciar & partners,

s.r.o. (postupcom) existovali dva na sebe nezávislé zmluvné vzťahy, založené (i) mandátnou zmluvou
medzi žalovaným (mandantom) a Factoring service, s. r. o. (mandatárom) a (ii) zmluvou o poskytovaní
právnych služieb medzi žalovaným (klientom) a advokátskou kanceláriou Cipciar & partners, s.r.o.
(advokátom) (ďalej len „zmluva o poskytovaní právnych služieb“). Keďže zmluva o poskytovaní právnychslužieb a dohoda o odmene neboli uzavreté v písomnej forme, rozhodnutie súdu záviselo od správneho
vyriešenia dvoch súvisiacich právnych otázok, a to či vznikol zmluvný vzťah medzi žalovaným a
advokátskou kanceláriou, ktorý osvedčovali mnohopočetné plnomocenstvá, na základe ktorých bol

žalovaný procesne zastúpený advokátom v cca. 2500 konaniach, hoci strany neuzavreli osobitnú
písomnú zmluvu o poskytovaní právnych služieb a ak vznikol zmluvný vzťah (klient/advokát) medzi
žalovanýmaadvokátskoukanceláriou,čimáadvokátskakanceláriapoukončeníprávnehozastupovania
nárok na odmenu za poskytnuté právne služby podľa ZoA a vyhlášky, ak neexistovala medzi stranami
písomnádohodaoodmene.Vodvolanížalobcauviedol,ženapriekpersonálnemuprepojeniumandatára

a advokátskej kancelárie Cipciar & partners, s.r.o., prostredníctvom T.. S., nemôže ísť na ťarchu žalobcu
(resp. advokáta), že žalovaný s ním nemal záujem uzavrieť písomnú zmluvu o poskytovaní právnych
služieb a ani osobitnú dohodu o odmene. Z výpovedí svedkov a obsahu mandátnej zmluvy vyplýva,
že pôvodne mala byť uzavretá s advokátom, o čom svedčí forma dohodnutej odmeny, ako aj znenie
prílohy č. 8 (zoznam advokátov, ktorých je mandatár oprávnený požiadať o substitúciu). Mandátnu
zmluvu však uzavrela so žalovaným iba faktoringová spoločnosť, ktorá nemala oprávnenie poskytovať

právne služby. Keďže mandatár nebol advokátom, ex lege nebol oprávnený dať sa substitučne zastúpiť
iným advokátom (§ 16 ods. 1 ZoA) a ani nemohol procesne zastupovať žalovaného podľa § 26 ods. 5
OSP. Uzavretím mandátnej zmluvy, ako dvojstranného právneho úkonu, preto nemohol platne a účinne
vzniknúť multilaterálny vzťah medzi mandantom, mandatárom a advokátom. Mandatár bol oprávnený
pre žalovaného zastúpenie advokátom iba zabezpečiť (sprostredkovať), resp. ho v mene žalovaného

„zazmluvniť“, čo bolo de facto účelom a zmyslom mandátnej zmluvy. Je preto vylúčené, aby sa žalovaný
(banka) „vyhováral“ na vlastné nedostatočné právne vedomie, prípadne na iný úmysel pri uzatváraní
mandátnejzmluvyalebona„hybridnosť“zmluvnéhovzťahu.Žalobcaosobitnenamieta,žeprvoinštančný
súd interpretoval mandátnu zmluvu podľa § 266 ods. 1 ObZ iba na základe výpovede svedkyne Y.. Š.
(bývalej zamestnankyne žalovaného), ktorá sa nepodieľala na príprave mandátnej zmluvy, nerokovala

o jej uzavretí s T.. S. a za žalovaného ju napokon ani nepodpísala. Za týchto okolností jej výpoveď
nemá právnu relevanciu. Taktiež závery súdu v ods. 92, 94 a 95 odôvodnenia nemajú oporu v zistenom
skutkovom stave. Žalobca má za to, že základe vykonaného dokazovania treba dospieť k jedinému
záveru, že zmluva o poskytnutí právnych služieb medzi žalovaným a advokátskou kanceláriou Cipciar &
partners, s.r.o. bola založená (osvedčená) udelenými plnomocenstvami a poskytnutím právnych služieb

v súdnych konaniach, v ktorých bola jediným zástupcom žalovaného. Keďže nešlo o žiadnu substitúciu,
iba advokátska kancelária Cipciar & partners, s.r.o. bola zástupcom žalovaného v predmetných sporoch
a riadne zodpovedala žalovanému za škodu pri poskytovaní právnych služieb. Keďže advokátska
kanceláriaCipciar&partners,s.r.o.poskytlažalovanémuprávneslužby,čoniejemedzistranamisporné,
má ex lege nárok na odmenu (§ 24 ods. 1 ZoA), ktorej výšku určuje zákon (§ 24 ods. 3 ZoA) a osobitná

vyhláška k ZoA. Pasívna legitimácia žalovaného je preto daná. Nie je preto správny záver súdu prvej
inštancie, že v záujme inkasovania odmeny si mala jej podmienky dojednať advokátska kancelária
Cipciar & partners, s.r.o. osobitne. Práve naopak, keďže nárok na odmenu advokáta za poskytnuté
právne služby vyplýva ex lege, pokiaľ chcela mať žalovaná banka tieto služby grátis, resp. zahrnuté v
odmene mandatára, mala si takúto podmienku dojednať priamo s advokátskou kanceláriou Cipciar &

partners, s.r.o., ktorá v danom prípade nebola zmluvným účastníkom mandátnej zmluvy. Ak k takejto
dohode nedošlo, je nárok advokáta daný v rozsahu práva, ktoré mu priznáva zákon, čoho si musela
byť banka, plne vedomá.

10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný a navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný

vo vyjadrení uviedol, že mandatár v rozpore s mandátnou zmluvou právny vzťah medzi bankou a
advokátskou kanceláriou nijako neupravil, hoci z mandátnej zmluvy vyplývalo, že v odmena mandatára
jeodmenouzakomplexnévymáhaniepohľadávokžalovanejbanky,atedaobsahujeajprípadnúodmenu
advokáta, ak bude v parciálnych sporoch potrebné zastúpenie žalovanej banky advokátom v súdnom
konaní. Mandatár, ktorého jediným spoločníkom a konateľom bol T.. P. S., udeľoval menom banky

plnomocenstvá advokátskej kancelárii, ktorej jediným spoločníkom a konateľom bol ten istý T.. P.
S., ktorý týmto súčasne aj sám ako advokát vykonával prostredníctvom tejto advokátskej kancelárie
advokáciu. Pokiaľ mandatár v takomto prípade za žalovanú banku s advokátskou kanceláriou žiaden
vzťah neuzavrel, nota bene pokiaľ nedojednal také podmienky odmeny advokáta, ktoré by boli v súlade
s mandátnou zmluvou, ktorá ho zaväzovala, nemožno absenciu takejto zmluvy, resp. dohody uložiť na

ťarchu žalovanej banky, ale výlučne mandatára, ktorý sa v takomto prípade dopustil excesu na svoju
ťarchu. K námietke svedkyne Y.. Š. uviedol, že tá sa v čase dojednávania mandátnej zmluvy volala T.. Na
príprave mandátnej zmluvy sa podieľala po odbornej stránke ako manažér vymáhania úverov pre fyzické
osoby. Prípadná zmluva o poskytovaní právnych služieb mohla vzniknúť len v nadväznosti na mandátnuzmluvu, v súlade s ňou a založiť ju mohol len úkon mandatára voči advokátskej kancelárii (udelenie
substitučného procesného plnomocenstva). Zmluva o poskytovaní právnych služieb tak nemohla byť
samostatným právnym úkonom, ale ak vznikla, v priamej príčinnej súvislosti nadväzovala na právny

úkon medzi žalovanou bankou a mandatárom a jej vznik, existencia a aj obsah je od tohto právneho
vzťahu priamo závislý a mohol sa udiať len v jej rámci. Prípadné vybočenie z tohto rámca je excesom
mandatára, za ktorý je zodpovedný advokátskej kancelárii, pokiaľ s ňou dojednal niečo, čím prekročil
svoju právomoc alebo pokiaľ jeho nekonaním vznikla taká zmluva o poskytovaní právnych služieb, ktorej
obsahom by inak bola povinnosť klienta (tu žalovanej banky) zaplatiť advokátskej kancelárii (tu Cipciar

& partners, s.r.o.) za zastupovanie v súdnych sporoch tarifnú odmenu. Žalovaný ďalej k substitučným
splnomocneniam uviedol, že pokiaľ má žalobca na mysli, že nejde o substitučné plnomocenstvá v
zmysle výkonu advokácie, tu má nepochybne pravdu, takéto chápanie substitúcie je však reštriktívne a
pokiaľ mandatár konal za žalovanú banku a na zastupovanie pri vymáhaní pohľadávok ďalej splnomocnil
advokátsku kanceláriu, neboli to priamo úkony žalovanej banky, ale úkony v zastúpení mandatárom, in
substitutio, a teda úkony substitučné, a to bez ohľadu na to, že zástupcom žalovanej banky v týchto

prípadoch nebol advokát. Ak žalobca v odvolaní namieta, že bolo v moci žalovaného uplatniť si vôľu
pri dojednávaní odmeny tak, aby nevznikla nevyvrátiteľná domnienka o dohode na tarifnej odmene, tu
mu možno prisvedčiť, ale len potiaľ, že túto vôľu si takomto prípade žalovaná banka mohla uplatniť
a aj uplatnila len vo vzťahu k mandatárovi na základe mandátnej zmluvy. Ďalej bolo povinnosťou
mandatára v súlade s takouto vôľou žalovanej banky dojednať vzťah s advokátskou kanceláriou, čo

však tento neurobil. Konanie mandatára nad rámec jeho oprávnenia voči advokátskej kancelárii, ktoré
by prípadne spočívalo v tom, že vzájomný vzťah žalovanej banky a advokátskej kancelárie neprebiehal
tak, ako podľa mandátnej zmluvy predpokladala žalovaná banka, ju nezaväzuje a je voči nej právne
neúčinné,žalobcasapretonemôžeohľadneodmenyadvokátskejkanceláriedomáhaťplneniazozmluvy
o právnom zastúpení s tým, že takáto zmluva vznikla len na základe udeleného plnomocenstva a

s poukazom na advokátsku tarifu. Namietal neplatnosť postúpenia pohľadávky na žalobcu z dôvodu
porušenia povinnosti mlčanlivosti.

11. Žalobca vo svojej replike uviedol, že z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že si je plne vedomý
toho, že advokátskej kancelárií ex lege patrí voči žalovanému (klientovi) nárok na odmenu, či už

zmluvnú alebo mimozmluvnú (tarifnú odmenu) v súlade s § 24 ods. 3 ZoA a osobitnou vyhláškou k
ZoA. Akékoľvek úkony, ktoré advokátska kancelária realizovala na základe plnomocenstiev, udelených
žalovaným alebo mandatárom (Factoring Service, s. r. o.), hmotnoprávne a procesnoprávne zaväzovali
priamo žalovaného. Z toho dôvodu sa žalovaný nemôže všeobecným a ľahkovážnym popieraním
zjednodušene zbaviť svojho záväzku na zaplatenie judikovaných trov právneho zastúpenia a odmeny

advokáta podľa ZoA a vyhlášky. Personálne prepojenie oboch spoločností bolo žalovanému známe ešte
pred uzavretím mandátnej zmluvy. Žalovaný však opomína, že Factoring Service, s. r. o. (mandatár)
konajúci prostredníctvom svojho konateľa bol nielen oprávnený, ale aj povinný splnomocniť v zmysle
mandátnej zmluvy niektorú z advokátskych kancelárií (ktoré schválil sám žalovaný) uvedených v
prílohe č. 8 tejto zmluvy. Takouto bola aj advokátska kancelária Cipciar & Partners, s. r. o., ktorej

konateľom bol opäť T.. P. S.. Svedkyňa JUDr. T. (neskôr Š.) nebola podľa interných predpisov pracovne
zaradená na odbore nákupu, s ktorým prebiehali rokovania o uzavretí mandátnej zmluvy. Svedkyňa
bola pracovníčkou odboru vymáhania pohľadávok, čo je kedykoľvek možné preukázať z jej pracovnej
zmluvy. Ak sa aj nejakým spôsobom „podieľala“ na vzniku mandátnej zmluvy, o podobe mandátnej
zmluvy nerozhodovala, keďže nemala na to z povahy veci oprávnenie. Ďalej sa žalobca domáha, aby

odvolací súd posúdil konanie žalovaného aj cez prizmu dobrých mravov podľa § 3 ods. 1 OZ v spojení
so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 ObZ) a súkromnoprávnou zásadou neminem laedere
(nikoho nepoškodzovať).

12. Žalovaný na vyjadrenie žalobcu uviedol, že ten neuvádza žiadne nové skutočnosti a ani právne

dôvody, ktoré by neboli predmetom jeho odvolania, ku ktorému by sa už nevyjadril. Zopakoval, že právny
vzťah bol s advokátom dojednaný v našom mene mandatárom a nebol dojednaný tak, ako sme sa o tom
s mandatárom dohodli v mandátnej zmluve a o čom mal advokát a postupca vzhľadom na personálne
prepojenie v tejto veci vždy dokonalú vedomosť. Zastupovanie v sporoch s advokátom mandatár za
nás očividne dojednal (udelením substitučného plnomocenstva, v konaní žalobca ako dôkaz nepredložil

žiadne priamo udelené procesné plnomocenstvo), avšak údajne s advokátom nedojednal podmienky
odmeny, čím údajne (konajúc za nás s prepojenou osobou) vyvolal nevyvrátiteľnú domnienku nároku
advokáta na tarifnú odmenu namiesto toho, aby obaja, aj mandatár, aj postupca spoločne zdieľali
odmenu,ktorúsmesizakomplexnévymáhaniepohľadávokdohodlimandátnouzmluvousmandatárom,ktorého zastupovala stále tá istá fyzická osoba, ktorá sa na druhej strane vynára ako konateľ oboch
spoločností a napokon priamo sám ako advokát.

13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219
ods.1,3a§378ods.1C.s.p.oznámenýnaúradnejtabuliawebovejstránkeKrajskéhosúduvBratislave
dňa 19.9.2023. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a s dôvodmi odvolania žalobcu,

vyjadreniami strán sporu, dospel súd k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.

14. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

16. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, svoje

rozhodnutie náležite, podrobne odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého
rozsudku.

17. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu)
alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého

súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy, aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo
sporových strán nenamieta (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.6.2010
sp.zn. 2 Cdo 205/2009 ). Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti
v sporovom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúce z hmotného práva.
Vecnú legitimáciu má tá sporová strana, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda ktorá je nositeľom

subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej
z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje (porovnaj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011 č.k. III. ÚS 517/2011-9). Otázku vecnej legitimácie
súd skúma ex offo v každom štádiu konania a nedostatok aktívnej či pasívnej vecnej legitimácie bez
ďalšieho vždy vedie k zamietnutiu žaloby.

18.Ktojestranoukonaniavymedzujeprávoprocesné.Odpodmienok,zaktorýchsaniektostávastranou
konania je potrebné rozlišovať tzv. vecnú legitimáciu, ktorou sa rozumie stav vyplývajúci výlučne z
hmotného práva, podľa ktorého strana je subjektom práva (povinností), ktoré je predmetom konania.
Nedostatok vecnej legitimácie aktívnej znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotného

oprávnenia jej nositeľom nie je, resp. nepreukáže súdu v konaní, že je nositeľom hmotného oprávnenia,
ktoré je predmetom konkrétneho súdneho sporu. Nedostatok vecnej legitimácie pasívnej znamená, že
niekto, o kom sa tvrdí, že je nositeľom hmotnej povinnosti jej nositeľom nie je, resp. žalobca nepreukáže
súdu v konaní, že nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorá je predmetom súdneho sporu je označený
žalovaný.

19. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nie je daná pasívna vecná legitimácia
žalovaného a žaloba je dôvodne zamietnutá.

20. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že advokátska kancelária nemá nárok na zaplatenie

voči žalovanému, nakoľko právne služby poskytovala na základe dohody s faktoringovou spoločnosťou
(mandatárom), nie na základe zmluvy so žalovaným. Podmienky vymáhania pohľadávok boli zmluvne
dojednané mandátnou zmluvou medzi žalovaným a faktoringovou spoločnosťou (mandatárom), pričom
udeľovanie splnomocnení je nevyhnutnou súčasťou plnenia zmluvy medzi žalovaným a faktoringovou
spoločnosťou.Nárokyadvokátskejkancelárievsúvislostisposkytnutými právnymislužbamivychádzajú

z právneho vzťahu k faktoringovej spoločnosti a teda žaloba je podaná proti žalovanému nedôvodne,
čiže žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto spore.21. Odvolací súd ďalej odkazuje na odôvodnenie súdom prvej inštancie ohľadom nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie, s ktorým sa stotožňuje, nakoľko súd prvej inštancie správne zistil a právne posúdil
záväzkový vzťah medzi žalovaným a mandatárom.

22. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že vymáhanie pohľadávok je podľa čl. III Mandátnej zmluvy zo
dňa 27.8.2009 odplatné, pričom podľa čl. VIII ods. 5 majú byť aj trovy právneho zastúpenia zúčtované
medzi mandatárom a mandantom na základe vyúčtovacej faktúry.

23. Odvolací súd ohľadom odmeny za poskytnuté právne služby ďalej odkazuje aj na čl. VIII a čl.
V Mandátnej zmluvy zo dňa 27.8.2009, podľa ktorých mandatár uplatňuje pohľadávku súdnou cestou
a teda zaháji konanie pred súdom, pričom zmluvné strany upravili jednotlivé podrobnosti o náhrade
trov právneho zastúpenia v čl. VIII, preto nie je dôvodné ani zmluvne dojednané, že by advokátskej
kancelárii mala patriť odmena za poskytované právne služby, na zaplatenie ktorej by bol povinný priamo
žalovaný, keďže pokiaľ ide o trovy poskytovaných právnych služieb, bol žalovaný v právnom vzťahu s

faktoringovou spoločnosťou, na tom nič nemení ani udelenie plnej moci advokátovi.

24. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal, že by bol žalovaný povinný platiť trovy
právneho zastúpenia advokátskej kancelárii na základe ústnej zmluvy príp. iného právneho úkonu,
keďže vymáhanie pohľadávok mal žalovaný komplexne dojednané na základe mandátnej zmluvy vo

vzťahu k faktoringovej spoločnosti.

25. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu
najmä z nasledovných dôvodov:

26. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/78/2021 z 22. februára 2023
postúpenie pohľadávok advokáta, ktoré vznikli v súvislosti s poskytovaním právnych služieb podľa
zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii na osobu, na ktorú sa nevzťahuje zákonná povinnosť mlčanlivosti,
odporuje zákonu o advokácii v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 23 ods. 1
zákona o advokácii. Zmluva o postúpení pohľadávok vzniknutých advokátovi za poskytovanie právnych

služieb podľa zákona o advokácii na tretiu osobu, neviazanú povinnosťou mlčanlivosti, je podľa § 39
Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom, ak nebol advokát povinnosti mlčanlivosti klientom
zbavený.

27. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

28. Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) Nemožno postúpiť pohľadávku, ak by
postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

29. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
advokácii“) v znení ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky: Advokát je povinný zachovávať
mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie ,ak
osobitný predpis na úseku predchádzania a odhaľovania legalizácie príjmov z trestnej činnosti a

financovania terorizmu neustanovuje inak.

30. Podľa komentára k § 39 OZ, právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu
alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom nie je dovolený. Nedovolenosť je teda daná, ak a)
obsah alebo účel právneho úkonu odporuje zákonu, b) obsah alebo účel právneho úkonu obchádza

zákon, c) sa právny úkon prieči dobrým mravom. Obsahom právneho úkonu sú jeho podstatné, náhodné
alebo vedľajšie zložky. Z týchto zložiek môže odporovať zákonu ktorákoľvek, avšak normatívny dôsledok
uvedený v § 39 OZ vyvoláva iba rozpor podstatných zložiek právneho úkonu so zákonom, prípadne
tých zložiek, ktoré nie sú podstatné ex lege, ale ich zaradenie medzi podstatné zložky vyplýva z dohody
účastníkov právneho úkonu. Účelom právneho úkonu treba rozumieť jeho hospodárske určenie, ktorá

je, alebo nie je v súlade s účelom dovoleným zákonom, pričom zákonom je každá právna norma, ktorá
v zmysle zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky bola vyhlásená ako zákon.
NemusítobyťlenObčianskyzákonník.(CIRÁK,J.,HANZELOVÁ,I.,KRAJČO,J.,ĽALÍK,M.,MAZÁK,J.,NESROVNAL, V., ONDRÁČEK, M., PLANK, K., ŤAPÁK, J., VOJČÍK, P. Občiansky zákonník - komentár.
[Systém ASPI]. Iura Edition [cit. február 2023].)

31. V súlade s názorom dovolacieho súdu je preto potrebné dôjsť k záveru, že postúpenie pohľadávky
na žalobcu je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ, nakoľko došlo k postúpeniu
pohľadávky na subjekt bez povinnosti mlčanlivosti, bez zbavenia povinnosti mlčanlivosti klientom.
Dôsledkom neplatného postúpenia pohľadávky na žalobcu je jeho neúspech v konaní pre nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie na podanie žaloby. Žalobu bolo preto potrebné zamietnuť aj z uvedeného

dôvodu.

32. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že v čl. X mandátnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že sa
nesmú postúpiť pohľadávky z tejto zmluvy na tretiu osobu.

33. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že omisívne konanie žalovaného vykazuje

znaky konania v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nakoľko v konaní súd konštatuje
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, preto sa vo vzťahu k žalovanému nezaplatením
nemohol dopustiť konania, resp. opomenutia, ktoré by zakladalo aplikáciu § 265 OBZ.

34. Žalobca sa odvoláva na dobré mravy, to je však v prípade nedostatku vecnej legitimácie v spore

nedôvodné.

35. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. §
387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil a to aj vo výroku o trovách konania, nakoľko súd prvej inštancie správne
rozhodol podľa zásady úspechu v konaní a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov

konania v celom rozsahu.

36. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,

ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho
chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť
rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára
1998). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok splnil.

37. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a §

262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko bol v odvolacom
konaní úspešný v celom rozsahu.

38. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byťv dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 C.s.p.).