Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. február 2025

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 11Csp/90/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124206784
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pribulová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2025:2124206784.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Zuzanou Pribulovou v právnej veci sporu žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO:
47 234 466, Kuzmányho 29, Košice, žalovaný: Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, Teplická
7434/147,Piešťany,zastúpený:AdvokátskakanceláriaGOLIAŠOVÁGABRIELAs.r.o.,IČO:47234679,
1. mája 173/11, Trenčín, o zaplatenie sumy 1.800,- eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 800,- eur, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku sa žaloba z a m i e t a .

III. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 22.08.2024, doručenou súdu dňa 22.08.2024, domáhal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.800,- eur, ako aj priznania nároku na náhradu trov
konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 08.12.2006 žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi ako
spotrebiteľovi na základe zmluvy o revolvingovom úvere finančné prostriedky. Žalovaný nedal na podpis

žalobcovi ako spotrebiteľovi žiadnu písomnú zmluvu, ktorá by bola osobitne označená číslom. Žalovaný
za použitia nekalých obchodných praktík len odkázal na všeobecné obchodné podmienky. Finančné
prostriedky spotrebiteľovi poskytol len spôsobom, že spotrebiteľovi poskytol len kreditnú, resp. debetnú
kartu. Žalovaný nedodržal vo vzťahu k spotrebiteľovi ani základnú zákonom vyžadovanú náležitosť
spotrebiteľskej zmluvy, a to jej písomnú formu. Vzhľadom na uvedené, nemohlo dôjsť k platnému
uzatvoreniu zmluvy o úvere, pretože zákon absenciu písomnej formy spotrebiteľskej zmluvy sankcionuje
jej neplatnosťou. Žalovaný nemal nárok na plnenie zo strany spotrebiteľa nad rámec istiny poskytnutého

úveru. Žalobca ako spotrebiteľ plnil žalovanému nad rámec istiny, a žalovaný tieto plnenia prijímal, čím
na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor spotrebiteľa. Žalobca vyzval žalovaného na
dobrovoľné vrátenie týchto finančných prostriedkov, čo však žalovaný odmietol. V dôsledku toho bol
žalobca nútený obrátiť sa na súd za účelom poskytnutia ochrany jeho porušeným právam. Konanie
bolo vedené na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp.zn. 9Csp/73/2022. Rozsudkom Okresného
súdu Žiar nad Hronom sp.zn. 9Csp/73/2022-322 zo dňa 31.10.2023, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
14.12.2023 čo do výroku I. a dňa 30.04.2024 čo do výroku II. a III., došlo zo strany súdu k právoplatnému

rozhodnutiu,ktorýmsúdzaviazalžalovanéhokzaplateniusumyvovýške2.190,99euražalobcovititulom
vydania bezdôvodného obohatenia a konštatoval, že zmluva o revolvingovom úvere nebola uzatvorená
platne, a to s odkazom na § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. To z dôvodu, že
predmetná zmluva nebola uzatvorená v písomnej forme vyžadovanej zákonom. Žalovaný porušil právaspotrebiteľa, ktorých integrálnou súčasťou je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami,
nekalými obchodnými praktikami, právo na pravdivé a úplné informácie o zmluvnom vzťahu, právo
na konanie s odbornou starostlivosťou zo strany veriteľa garantovaných ustanoveniami § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka, zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako aj zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, bližšie špecifikovaných v predmetnom rozhodnutí, a aj z uvedeného dôvodu
súd žalobe žalobcu vyhovel. Vzhľadom na tieto skutočnosti a ustanovenie zákona vznikol žalobcovi
ako spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ktorého sa podanou žalobou domáha.
Žalobca ďalej poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019.

Na základe záverov Najvyššieho súdu SR možno konštatovať, že úspešným uplatnením práva na
súde je nutné rozumieť právoplatné rozhodnutie súdu o priznaní nároku zo spotrebiteľskej zmluvy,
alebo určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, či zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak vychádza
z neprijateľnej rozhodcovskej doložky (zmluvy) a pod. V prejednávanom prípade je táto podmienka
splnená právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Žiar nad Hronom sp.zn. 9Csp/73/2022-322 zo
dňa 31.10.2023, ktorým súd rozhodol v prospech žalobcu ako spotrebiteľa, keď konštatoval porušenie

jeho práv a určil, že zmluva o revolvingovom úvere je neplatná pre absenciu jej písomnej formy
a zaviazal žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia žalobcovi. Vzhľadom na to, že žalobca
úspešne uplatnil porušenie svojich práv v súdnom konaní a podanou žalobou uplatňuje právo na
primerané finančné zadosťučinenie zo strany žalovaného, ktorý sa voči spotrebiteľovi tohto porušenia
dopustil, má žalobca za to, že sú splnené podmienky na priznanie nároku na primerané finančné

zadosťučinenie. S prihliadnutím na vyššie citované rozhodnutie ako aj znenie § 3 ods. 5 zákona o
ochrane spotrebiteľa, vznik ujmy nie je potrebné skúmať a zo strany žalobcu preukazovať, nakoľko na
vznik tohto práva postačuje samotné porušenie práva alebo povinnosti. Jediným kritériom posúdenia
výšky primeraného finančného zadosťučinenia je primeranosť. Vzhľadom na to, že z dôvodu zneužitia
slabšieho postavenia spotrebiteľa žalovaný získal majetkový prospech za použitia nekalých obchodných

praktík, neprijateľných zmluvných podmienok, v dôsledku čoho bol spotrebiteľ nútený obrátiť sa s
ochranou svojich práv na príslušný súd. To vyústilo do časovo aj psychicky náročných konaní pred
všeobecným súdom, v rámci ktorého bol žalobca vo vzťahu k žalovanému úspešný, nakoľko súd
deklaroval porušenie jeho práv. Uvedené konanie trvalo od roku 2018, pričom žalobca musel svoje práva
hájiť aj prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým bolo dovolanie na Najvyššom

súde SR. Za úspechom žalobcu v konaní je dlhé časové obdobie (5 rokov), počas ktorého musel veľmi
aktívne hájiť svoje práva, nakoľko jeho úspech v konaní nebol istý, a to vzhľadom na priebeh pôvodného
konania. Žalovaný zasiahol do práv spotrebiteľa už v počiatkoch zmluvného vzťahu, nakoľko nedodržal
ani jednu zo základných obligatórnych náležitostí, ktorou je písomná forma zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Aj napriek tomu žalovaný prijímal plnenia od žalobcu, aj keď na tieto plnenia nemal žiaden právny

nárok. Tento protiprávny stav trval dlhých 17 rokov, a to od počiatku kontraktačného procesu až do
právoplatného rozhodnutia súdu. Suma 1.800,- eur je primeraná v porovnaní so zásahom žalovaného
do práv spotrebiteľa, dĺžky trvania tohto protiprávneho stavu a zásahu do majetkovej a ekonomickej
stability spotrebiteľa a jeho rodiny.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v tom zmysle, že nárok žalobcu považuje za nedôvodný a
tiež neprimeraný. Základným predpokladom na úspešné uplatnenie práva na primerané finančné
zadosťučinenie je okrem preukázania ujmy aj preukázanie, že žalovaný svojím konaním porušil súčasne
- kumulatívne ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa a osobitného právneho predpisu. Žalobca
v podanej žalobe však nepreukázal, ktoré konkrétne ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa

a ktoré konkrétne ustanovenia osobitného právneho predpisu žalovaný svojim konaním porušil.
Účelom zadosťučinenia je reparovať a sankcionovať následky, ktoré boli neoprávneným zásahom
do práva na ochranu spotrebiteľa spôsobené. Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je to, aby
aspoň potenciálna hrozba ujmy v dôsledku porušenia práv alebo povinností vznikla, inak nie je čo
reparovať. Ďalším atribútom, ktorý musí súd zohľadniť pri priznaní finančného zadosťučinenia je, že

takéto zadosťučinenie môže priznať iba v prípadoch úspešného uplatnenia porušenia práv, alebo
povinnosti ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými zákonmi. Ani rozhodnutie
Okresného súdu Žiar nad Hronom však nemožno považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv
alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa. Žalobca na základe jednej uzatvorenej
úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.12.2006 iniciuje už tretie súdne konanie. Prvú žalobu

o zaplatenie bezdôvodného obohatenia podal dňa 16.03.2018 na Okresnom súdu Žiar nad Hronom,
ktorou žaloval zaplatenie sumy 2.190,99 eura. Konanie bolo vedené pôvodne pod sp.zn. 9Csp/21/2018,
následne po dovolaní pod sp.zn. 9Csp/73/2022. Neskôr podal druhú žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia z totožnej úverovej zmluvy v sume 991,20 eura, ktorá bola predmetom konania vedenéhopod sp.zn. 9Csp/72/2019 opäť pred Okresným súdom Žiar nad Hronom. Žalobca v priebehu súdnych
konaní realizoval množstvo úprav žalobných návrhov, ktorými sa snažil i duplicitne a bezdôvodne
maximalizovať svoj finančný prospech, čo žalovaný považuje za obdobné aj v aktuálne vedenom

konaní o vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.800,- eur. Predmetom konania
vedeného pod sp.zn. 9Csp/73/2022 nebolo uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ale výlučne
vydaniebezdôvodnéhoobohateniazdôvoduvyhodnoteniaúverovejzmluvyzaneplatnú.Ztohožiadnym
logickým výkladom nemožno dospieť k záveru, akého porušenia práv alebo povinností ustanovených
zákonom č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi sa žalovaný na žalobcovi dopustil. Pokiaľ došlo

k vyhláseniu úverovej zmluvy za neplatnú, hľadí sa na ňu akoby ani neexistovala. Porušiť práva a
povinnosti „neexistujúcou“ zmluvou nie je možné. Žalovaný sumu 2.190,99 eura s prísl. požadovanú
žalobcom na základe vydaného rozsudku sp.zn. 9Csp/73/2022 uhradil, nedošlo však k žiadnemu
prezentovaniu porušenia práv alebo povinností tak žalobcom ako ani samotným konajúcim súdom.
Žalovaný poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 14Co/91/2012-141 zo dňa 10.10.2013.
Podľa názoru žalovaného žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne toho, že zo strany žalovaného

skutočne došlo k porušeniu práv alebo povinnosti ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a
osobitnými predpismi, nakoľko v žalobe nešpecifikoval ani bližšie nekonkretizoval, akého konkrétneho
porušeniaprávaalebopovinnostisamalžalovanýúdajnedopustiť,anitotoporušeniepresnenevymedzil
odkazom na konkrétne ustanovenie zákona, ani nepredložil súdu rozhodnutie, ktoré by preukazovalo,
že by žalovaný porušil práva alebo povinnosti ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými

predpismi. Žalovaný ďalej dal do pozornosti aj dôvodovú správu k zákonu č. 250/2007 konkrétne k §
3. Z výkladu tejto právnej normy vyplýva nárok spotrebiteľa na poskytnutie finančného zadosťučinenia
len v prípade, že poskytnuté plnenie (či už tovaru alebo služby) malo vady. Plnenie z úverovej
zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným žiadne vady nevykazovalo, nakoľko predmet úveru
- finančné prostriedky boli poskytnuté riadne a včas. Ako vyplýva zo samotného inštitútu finančného

zadosťučinenia, ide o zadosťučinenie, ktorého účelom je reparovať potenciálnu ujmu, ktorá bola
neoprávneným zásahom do práva na ochranu spotrebiteľa spôsobená. Predpokladom uplatnenia tohto
inštitútu je to, aby hrozba ujmy vznikla, inak nie je čo reparovať. Žalobcovi nielenže žiadna ani
potenciálna ujma nevznikla, ale naopak získal najvýhodnejší úver, aký by mu neposkytla žiadna banka.
Žalobca na súde neuplatňoval ochranu pred porušením práv alebo povinností zo strany žalovaného, ale

len vydanie bezdôvodného obohatenia. Nedošlo teda k naplneniu znakov ustanovenia § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z.z.. Žalovaný na základe rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp.zn. 9Csp/73/2022
uhradil žalobcovi sumu prevyšujúcu istinu poskytnutého úveru. Pokiaľ by však mal žalovaný uhradiť
žalobcovi ešte „umelo vykonštruované“ finančné zadosťučinenie vo výške 1.800,- eur, dostal by sa sám
do pozície dlžníka, ktorý by uhradil žalobcovi ako spotrebiteľovi viac, ako mu vrátil. Tento stav určite

nemôže byť žiaduci ani na základe európskych smerníc na ochranu spotrebiteľa, nakoľko namiesto
zabezpečenia rovnosti účastníkov konania by duplicitné sankcionovanie spôsobilo vznik nerovnováhy
v neprospech žalovaného - dodávateľa. Súčasne by sa takýmto rozhodovaním súdov podporila
špekulatívnosť spotrebiteľov, ktorým by súd v prípade podania žaloby nielen vyhlásil úver za bezúročný
a bez poplatkov, resp. neplatný, ale pri priznaní ešte aj ďalšieho umelo navýšeného primeraného

finančného zadosťučinenia by sa z poskytovania úverov stala príjmová činnosť pre spotrebiteľov, ktorým
by sa ešte aj platilo za poskytnutie úveru. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia v sebe
zahŕňa funkciu represívnu a preventívnu. Tieto funkcie považuje žalovaný za dodržané už samotným
rozsudkom v konaní 9Csp/73/2022, keďže žalovaný už raz sankcionovaný bol a to tým, že uzatvorená
úverová zmluva bola vyhlásená za neplatnú, pričom sumu prevyšujúcu istinu žalovaný na základe

rozsudku žalobcovi vyplatil. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal: 1. úspešné uplatnenie
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi
na súde, 2. ani že mu v súvislosti s porušením práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi vznikla určitá ujma a ani, že táto ujma mu vznikla vo výške 1.800,- eur, ktoré
požaduje v zmysle finančného zadosťučinenia. Žalovaný ďalej uviedol, že to bol práve žalobca, ktorý

si o poskytnutie úveru žiadal, s výškou poskytnutého úveru bol oboznámený, taktiež si bol vedomý,
že si berie spotrebiteľský úver, z ktorého si veriteľ uplatňuje úroky a poplatky. Žalovanému preto nie
je zrejmé, k akému poškodeniu práv spotrebiteľa vôbec dochádza v prípadoch, kedy súdy vyhlásia
poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov/prípadne neplatný, následkom čoho je, že žalobca ako
spotrebiteľ neplatí úroky a poplatky, ale len samotnú istinu poskytnutého úveru. Predstavuje to pre

neho výlučne výhodu a nie škodu. Jediným poškodeným, ktorý po takomto rozhodnutí súdu zostane, je
samotný veriteľ. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie
sa žalobcu resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni
a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany, ktorú žalovaný považuje za splnenú užukrátením veriteľa o úroky a poplatky, v prípade vyhlásenia úverovej zmluvy za neplatnú. Žalobca
doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal, v čom pociťoval porušenie svojich práv, aké to malo pre neho
dôsledky, v čom vidí odôvodnenosť požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia až v

hodnote 1.800,- eur a podobne, ktoré sú nevyhnutné na priznanie žalovanej sumy. Účelom priznania
primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv nemá byť na jednej strane len odradenie
dodávateľa od nekalých praktík, ale na druhej strane nemá byť ani nástrojom obohatenia sa pre druhú
stranu sporu. Preto vyplatenie žalovanej sumy vo výške 1.800,- eur považuje žalovaný za nedôvodné,
nepreukázané a v rozpore s cieľom normy, ktorú zákonodarca primeraným finančným zadosťučinením

sledoval. Žalovaný počas celého trvania úverového zmluvného vzťahu od žalobcu požadoval len plnenie
zmluvných povinností, ku ktorým sa slobodne a vážne zaviazal pri podpise zmluvy. Takéto konanie
jednoznačne nemožno vyhodnotiť ako porušenie práv a povinností žalobcu zo strany žalovaného, ktoré
by zakladalo nárok na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. Záverom žalovaný navrhol
žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.

4. V rámci repliky sa žalobca vyjadril, že už v podanej žalobe v čl. I explicitne uviedol, akých porušení sa
žalovaný vo vzťahu k spotrebiteľovi dopustil. Okrem toho, uvedené vyplýva aj z rozhodnutia vydaného
v pôvodnom konaní, a to konkrétne z bodu 12 rozhodnutia. Žalovaný vo vyjadrení navodzuje dojem, že
neporušil žiadne ustanovenie vo vzťahu k právnym predpisom na ochranu spotrebiteľa, resp. že žalobca
žiadne nepreukázal. Z právoplatného rozhodnutia súdu vydaného v pôvodnom konaní je ale zrejmé,

že k tomuto porušeniu došlo. Žalovaný absolútne odignoroval základnú povinnosť vyplývajúcu mu zo
zákona, a to písomnú formu zmluvy o úvere. Táto povinnosť mu vyplýva z § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Preukazovanie ujmy alebo jej potenciálna hrozba ako podmienka pre
vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie bola zo zákona vypustená. V súčasnosti právna
úprava týkajúca sa primeraného finančného zadosťučinenia v ustanovení § 3 ods. 5 zákona o ochrane

spotrebiteľa nevyžaduje pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie vznik ujmy. Uvedené
vo vzťahu k tomuto nároku potvrdzuje aj nová právna úprava vyjadrená v zákone č. 108/2024 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa, ktorá taktiež vznik ujmy nevyžaduje. V súvislosti s ujmou poukazuje žalobca na
judikát Najvyššieho súdu SR publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
SR pod R 48/2022 vydaný pod sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.06.2022. Ujma na strane spotrebiteľa

bola ale napriek tomu reálna, a to práve tým, že žalovaný v dôsledku porušenia práv spotrebiteľa a
povinností veriteľa zasiahol do majetkovej sféry žalobcu a na jeho úkor sa obohatil o sumu minimálne
vo výške 3.344,11 eura. Časť nároku bezdôvodného obohatenia bola premlčaná, a časť sumy vo
výške 398,- eur súd žalobcovi ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vydal v inom konaní,
a preto súd v pôvodnom konaní spotrebiteľovi priznal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

v sume vo výške 2.190,99 eura. Spotrebiteľ utrpel ujmu aj v psychickej rovine, a to neprimeranou
záťažou spôsobenou nezákonným postupom veriteľa, ktorý mu predložil zmluvu o spotrebiteľskom
úvere v rozpore so zákonom, zneužíval svoje silnejšie postavenie, prijímal od žalobcu plnenia, na ktoré
nemal žiaden právny nárok, čo výrazne narušilo ekonomickú a majetkovú stabilitu žalobcu. Celý tento
zdĺhavý a náročný postup trval od roku 2006, kedy bola uzatvorená zmluva o poskytnutí revolvingového

úveru. Žalobca musel svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňovať v dvoch súdnych
konaniach (pričom v oboch bol úspešný). Súdne konanie, v rámci ktorého sa žalobca úspešne domohol
ochrany svojich práv na súde, trvalo od roku 2018 až do jeho právoplatného skončenia v roku 2023.
Žalobcov úspech v konaní nebol vôbec istý, pretože musel iniciovať až dovolacie konanie, pretože súdy
najskôrjehožalobuzamietli.Celétotoobdobieboloprežalobcuakospotrebiteľanesmiernoupsychickou

záťažou, ktorá napriek tomu, že ujma nie je v súčasnej právnej úprave jedným z definičných znakov
práva na primerané finančné zadosťučinenie, iba umocňuje vznik a existenciu tohto práva žalobcu. Z
uvedeného dôvodu trvá žalobca na tom, že suma 1.800,- eur je vo vzťahu k porušeniu práv spotrebiteľa,
dlhotrvajúceho procesu hájenia jeho práv, ekonomickej a majetkovej neistote v dôsledku neprijateľného
konania zo strany žalovaného, primeraná. Žalobca poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zodňa24.06.2021,sp.zn.3CoCsp/5/2021.Natvrdeniažalovanéhoouplatňovanísiduplicitnýchnárokov
nie je možné prihliadať a to z dôvodu, že súd aj v pôvodnom konaní zohľadnil práve druhé konanie, v
ktorombolaspotrebiteľovipriznanásumavovýške398,-eurtitulombezdôvodnéhoobohatenianastrane
žalovaného. Ak by sa žalovaný nedopustil porušení práv spotrebiteľa a povinnosti veriteľa, tak by súdy
v pôvodných konaniach spotrebiteľovi nevyhoveli a žaloby by zamietli. Tvrdenie, že žalobca sa snaží

bezdôvodne maximalizovať svoj finančný prospech je zo strany žalovaného nepravdivé, pretože žalobca
sa ako spotrebiteľ domohol len toho, čo mu právom patrilo, tak ako to je aj v tomto konaní, v ktorom sa
domáhanároku,ktorýmuvznikolamásvojzákladvprávnychpredpisoch.Naopak,jenutnékonštatovať,
že to bol práve žalovaný, kto bezdôvodne získal finančný prospech na úkor žalobcu ako spotrebiteľa,keď sa na úkor žalobcu obohatil vo výške minimálne o sumu vo výške 3.344,11 eura (pričom ďalšej časti
nároku sa žalobca už v dôsledku premlčania nedomohol). Neplatnosť spotrebiteľského úveru v dôsledku
nedodržania zákonom vyžadovanej písomnej formy predstavuje porušenie práv alebo povinností, ktoré

ustanovujú predpisy na ochranu spotrebiteľa a bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vzniklo v
dôsledku tohto porušenia. Takéto konanie je nutné považovať za úspešné uplatnenie porušenia práva
a povinnosti na súde. Žalobca ďalej uviedol, že z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/31/2020
zo dňa 25.05.2022 vyplýva, že konštatovanie porušenia práv spotrebiteľa na primerané finančné
zadosťučinenie postačuje aj v odôvodnení rozhodnutia ako o otázke predbežnej. Účelom ustanovenia

§ 3 ods. 5) zákona č. 250/2007 Z.z. ochrane spotrebiteľa je odradiť podnikateľov od porušovania práv
spotrebiteľa (preventívna funkcia), kompenzovať neprávny stav vzniknutý porušením práv spotrebiteľa
(kompenzačná funkcia), ako aj potrestať za už dokonané porušenie spotrebiteľských práv (sankčná
funkcia). Rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom nepredstavovalo sankciu, ako to žalovaný
nesprávne uvádza. Bolo nájdením práva - uvedením (spotrebiteľského) vzťahu do právneho súladu.
Odôvodnenie uvedeného súdneho rozhodnutia v plnom rozsahu podporuje argumentáciu žalobcu,

nakoľko deklaruje, že veriteľ nerešpektoval právnu úpravu o ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými
zmluvnými podmienkami, nepostupoval s odbornou starostlivosťou a pod.. Žalobca rázne odmieta
tvrdenia žalovaného aj o tom, že mu bol poskytnutý „najvýhodnejší úver,“ aký by mu neposkytla
žiadna iná banka. Žalovaný sa na úkor žalobcu obohatil vo výške minimálne 3.344,11 eura (pričom
žalobca sa nedomohol celého nároku z dôvodu premlčania), vystavil ho majetkovej a ekonomickej

neistote, pričom tieto finančné prostriedky nechcel spotrebiteľovi dobrovoľne vydať. V dôsledku toho
bol žalobca nútený obrátiť sa na súd. Pre žalobcu takýto postup nie je práve najvýhodnejší. Tvrdenie
žalovaného, že na základe rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 9Csp/73/2022 uhradil
žalobcovi sumu prevyšujúcu istinu poskytnutého úveru, nie je pravdivé, pretože ako vyplýva z bodu
17. rozhodnutia súdu vydaného v pôvodnom konaní, poskytnutá istina bola vo výške 7.348,03 eura.

Žalovaný bol zaviazaný k vydaniu bezdôvodného obohatenia vo výške 2.190,99 eura, pričom suma, o
ktorú sa reálne bezdôvodne obohatil, bola vyššia, a táto suma nedosahuje výšku istiny poskytnutého
úveru. Žalobca si dovoľuje poukázať na niektoré relevantné aspekty právneho vzťahu medzi ním a
žalovaným, ktoré majú vplyv na posúdenie primeranosti finančného zadosťučinenia. Zmluva o úvere
medzi spotrebiteľom a veriteľom bola uzatvorená v roku 2006 – vzhľadom na porušenia, ktorých sa

žalovaný dopustil ešte v čase kontraktácie (absentujúca písomná forma) – bol spotrebiteľ v tomto
protiprávnom stave od roku 2006 až do právoplatného skončenia konania, v ktorom boli konštatované
porušenia jeho práv a veriteľ bol zaviazaný k vydaniu tohto bezdôvodného obohatenia. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť v roku 2023 (kedy bola spotrebiteľovi poskytnutá právna ochrana), z čoho
je nutné konštatovať, že tento protiprávny stav trval pre spotrebiteľa dlhých 17 rokov. Nemožno ani

opomenúť rozsah porušení, ktorých sa žalovaný dopustil vo vzťahu k spotrebiteľovi. Primeranosť
uplatňovaného nároku umocňuje aj to, že žalobca sa nedomohol celej výšky bezdôvodného obohatenia.
Žalobca poukazuje na rozhodnutia súdov vydaných v obdobných konaniach, v ktorých súdy priznávali
spotrebiteľom finančné zadosťučinenie vo výške 100% zo sumy bezdôvodného obohatenia. V tejto
súvislostižalobcapoukazovalpríkladomnarozhodnutiaKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.6Co/104/2017,

7Co/23/2017, 19Co/30/2018 a 21Co/31/2018. Žalobca ďalej poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 9Cdo/324/2020 zo dňa 13.12.2022, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/298/2020
zo dňa 30.11.2020, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3CoCsp/9/2024 zo dňa 27.06.2024,
rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 15Co/241/2018 zo dňa 24.06.2020, rozsudok Krajského
súdu v Košiciach sp.zn. 6CoCsp/40/2021 zo dňa 07.12.2021, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.

3Co/56/2019 zo dňa 11.06.2019, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3CoCsp/67/2021 zo dňa
12.05.2022, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2CoCsp/40/2021 zo dňa 30.09.2021, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3CoCsp/5/2021 zo dňa 24.06.2021. Jedným z atribútov civilného
sporového konania a právneho štátu je zásada právnej istoty, čo vyjadruje, že strana konania môže
očakávať, že jej spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou.

5. V rámci dupliky sa žalovaný vyjadril, že to bol práve žalobca, ktorý si o poskytnutie úveru žiadal,
súhlasilsúverovýmipodmienkami,pričomsibolvedomýževdôsledkučerpaniafinančnýchprostriedkov
bude musieť tieto vrátiť spolu s príslušnými úrokmi. Záujem žalobcu o naplnenie úverového zmluvného
vzťahu je zrejmý aj zo samotnej skutočnosti, že zo strany žalobcu došlo k čerpaniu predmetného úveru,

a to dokonca opakovane (revolvingový úver). Žalobcu do zmluvného vzťahu nikto netlačil, sám sa
rozhodol, že bude využívať finančné prostriedky formou revolvingového úveru od žalovaného, ktorý je
nebankovou spoločnosťou. Úverová – revolvingová zmluva bola uzatvorená ešte v roku 2006, kedy
kritéria zákona a ani vyhodnocovanie náležitostí súdmi nebolo tak striktné a prísne ako v súčasnosti.V tejto súvislosti nemožno od žalovaného spravodlivo a bez znakov retroaktivity požadovať, aby jeho
zmluva z roku 2006 akokoľvek predpokladala existenciu budúcich ustanovení či už zákona č. 129/2010
Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,aužvôbecniezákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa.Žalovaný

vždy a vo vlastnom záujme flexibilne reaguje na požiadavky súdov a všetky vytýkané nedostatky aktívne
a obratom do svojich zmluvných vzťahov implementuje. Ak by aj v danom prípade mal vedomosť o
akýchkoľvek nedostatkoch tej-ktorej zmluvy (napr. revolvingovej), nápravu by bezodkladne realizoval.
V danom prípade jednoznačne absentuje preukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť.
Žalovaný v rámci predmetu podnikania poskytol žalobcovi úver, za ktorý požadoval na základe úverovej

zmluvy od žalobcu zaplatiť úroky. Aký by malo zmysel, aby žalovaný úmyselne nedodržal všetky
zákonné náležitosti, za ktoré by bol následne sankcionovaný neplatnosťou výlučne on sám, a nie
žalobca ako klient. Žalobca bol v konaní vedenom pod sp.zn. 9Csp/73/2022 právne zastúpený, čím sa
vyvážila jeho pozícia slabšej strany ako spotrebiteľa. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia
nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale
v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany,

ktorú žalovaný považuje za splnenú už rozhodnutím v zmysle rozsudku Okresného súdu Žiar nad
Hronom v konaní vedenom pod sp.zn. 9Csp/73/2022. Žalovaný ďalej poukazoval na rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 1CoCsp/9/2021 zo dňa 15.06.2021, uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp.zn. 3Co/185/2019 zo dňa 28.09.2020. Žalovaný zhrnul najpodstatnejšie skutočnosti, ktoré by mali byť
zohľadnené pri spravodlivom rozhodovaní vo veci samej, a to najmä vzhľadom na citovanú judikatúru:

- právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným vzniknuté na podklade úverovej zmluvy č. 5801048306
zo dňa 08.12.2006; obdobie kedy nebol založený aktuálny zákonný rámec tak zmluvných náležitostí
ako aj podmienok, predpokladov, následkov a sankcií úverových zmlúv (z.č. 250/2007 Z.z. a tiež z.č.
129/2010 Z.z. v aktuálnom znení); - absencia a nepreukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa
obohatiť; - neexistencia akéhokoľvek konštatovania o porušení práv alebo povinností v konaní sp.zn.

9Csp/73/2022; bezdôvodné obohatenie priznané na podklade neplatnosti úverovej zmluvy, na ktorú sa
hľadí ako na neexistentnú, t.j. neexistentná zmluva nemôže porušovať konkrétne práva a povinnosti;
- žalobca neuniesol dôkazné bremeno splnenia podmienok na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia; žalobca neuniesol dôkazné bremeno existencie príčinnej súvislosti uplatňovaného
nároku s okolnosťami, za ktorých došlo k údajnému porušeniu práva žalobcu (okolnosti roku 2006

nemôžu byť následne sankcionované aktuálnym zákonným rámcom a rozsahom ochrany spotrebiteľa);
- žalobca neuniesol dôkazné bremeno existencie ujmy nemateriálnej povahy, ktorá by mala byť v danom
prípade reparovaná; - hrubá neprimeranosť vo výške uplatňovanej sumy primeraného finančného
zadosťučinenia, ktorá sa vzhľadom na doterajšie vyjadrenia, úkony a kumulatívne podania žalobcu javí
ako účelová a špekulatívna.

6. Žalobca ako dôkazy predložil nasledovné listinné dôkazy: Predžalobná výzva – e-mailom,
Predžalobná výzva zo dňa 16.08.2024, rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp.zn.
9Csp/73/2022-322 zo dňa 31.10.2023 s doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti.

7. Žalovaný v konaní dôkazy nepredložil ani neoznačil.

8. Podľa § 290 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), spotrebiteľský spor
je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so
spotrebiteľskou zmluvou.

9. Súd vykonal dokazovanie vyššie uvedenými listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, pričom
z nesporných skutkových tvrdení a vykonaného dokazovania zistil súd nasledovný skutkový stav.

10. Žalovaný ako veriteľ a žalobca ako dlžník uzavreli dňa 08.12.2006 zmluvu o úvere, na základe

ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 25.199,- Sk (836,45 eura), pričom zároveň poskytol
žalobcovi finančné prostriedky tým, že mu poskytol kreditnú kartu, avšak k uzavretiu písomnej zmluvy o
revolvingovom úvere nedošlo. V konaní vedenom pred Okresným súdom Žiar nad Hronom pod sp.zn.
9Csp/73/2022 si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 2.190,99 eura (po rozšírení
žaloby sumy 3.538,98 eura) s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia, argumentujúc

tým, že revolvingová zmluva, ktorú uzatvoril žalobca v postavení dlžníka so žalovaným ako veriteľom
zo dňa 08.12.2006 je absolútne neplatný právny úkon a pokiaľ poskytol žalobca plnenie nad rámec
istiny úveru, takéto plnenie prijal žalovaný bez právneho dôvodu. Rozsudkom č.k. 9Csp/73/2022-322
zo dňa 31.10.2023 bolo žalobe čiastočne vyhovené a žalovaný bol zaviazaný zaplatiť sumu 2.190,99eura spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne odo dňa 17.03.2018 do zaplatenia, pričom vo zvyšku
súd žalobu zamietol z dôvodu premlčania nároku. V odôvodnení rozsudku súd o.i. uviedol, že žaloba
bola podaná na súd dňa 16.03.2018, pričom v pôvodnom konaní sp.zn. 9Csp/21/2018 bola zamietnutá

a po dovolacom konaní vyvolanom žalobcom bola vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, pričom bola vedená pod sp.zn. 9Csp/73/2022. Z odôvodnenia rozsudku (odsek
12.) zároveň vyplýva právny záver súdu, že zmluva o revolvingovom úvere je neplatná pre nedodržanie
zákonom vyžadovanej písomnej formy (§ 4 ods. 1 zák.č. 258/2001 Z.z., § 40 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Z odôvodnenia rozsudku (odsek 17.) tiež vyplýva, že žalobca čerpal finančné prostriedky

v celkovej výške 7.348,03 eura a na úhradu poskytol žalobca celkom sumu 10.692,14 eura, a teda
preplatil úver o 3.344,11 eura, pričom k úhrade istiny zo strany žalobcu došlo dňa 28.01.2015 (odsek
23.). V rozsudku bolo zároveň prihliadnuté na to, že v konaní pred Okresným súdom Žiar nad Hronom
sp.zn. 9Csp/72/2019 bola žalobcovi z identického zmluvného vzťahu priznaná suma 398,- eur, z čoho
by vyplýval nárok žalobcu v konaní sp.zn. 9Csp/73/2022 na sumu 2.946,11 eura, avšak v rozsahu nad
2.190,99 eura bol nárok premlčaný.

11. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je
právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

12. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

13. Podľa § 52 ods. 1 až 4 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. (1) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky

iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je
to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. (2) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a

plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
(3) Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. (4)

14. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZoSÚ“) (v znení účinnom ku dňu 08.12.2006), zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať
písomnú formu, inak je neplatná.

15. Podľa § 40 ods. 1 OZ ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda

účastníkov, je neplatný.

16. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zák.č. 108/2024 Z.z.“), ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po
30. júni 2024. Vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z

týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2024.

17. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č. 250/2007
Z.z.“) (v znení účinnom do 30.06.2024), proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s

cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho
konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy
spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených
porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom

(ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.18. Podľa § 3 ods. 1 písm. e) zák.č. 108/2024 Z.z., každý spotrebiteľ má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od osoby, ktorá porušila práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany

spotrebiteľa, ak spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti v oblasti ochrany
spotrebiteľa; pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prihliada najmä na povahu,
závažnosť, spôsob, rozsah, následky, trvanie a okolnosti porušenia práva spotrebiteľa alebo povinnosti
v oblasti ochrany spotrebiteľa.

19. V konaní bolo preukázané, že žalobca ako spotrebiteľ bol úspešný v predchádzajúcom spore
voči žalovanému ako dodávateľovi a bolo mu priznané bezdôvodné obohatenie z titulu poskytnutia
plnenia žalovanému nad rámec skutočne vyčerpaných finančných prostriedkov (istiny), na ktoré plnenie
nemal žalovaný nárok pre neplatnosť zmluvy o revolvingovom úvere. Podľa právoplatného rozsudku
z uvedeného konania, zmluva o revolvingovom úvere bola neplatná pre nedostatok formy podľa
§ 40 ods. 1 OZ, keďže ustanovením § 4 ods. 1 ZoSÚ bola vyžadovaná písomná forma zmluvy

o spotrebiteľskom úvere. Porušenie práva spotrebiteľa tak súd vidí v nedodržaní písomnej formy
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vyžadovanej ustanovením § 4 ods. 1 ZoSÚ. Za nedodržanie tejto
náležitosti, resp. formy pritom zodpovedá žalovaný ako dodávateľ a poskytovateľ úveru, a teda
osoba, ktorá má pri poskytovaní spotrebiteľských úverov postupovať s odbornou starostlivosťou a so
znalosťou právnej úpravy. Povinnosťou poskytovateľa úveru je predložiť spotrebiteľovi na podpis takú

zmluvu, ktorá bude v požadovanej forme v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorú povinnosť
žalovaný preukázateľne pri poskytovaní spotrebiteľského úveru porušil. Je nepochybné, že žalovaný
je podnikateľom v oblasti spotrebiteľských úverov, a preto má konať v súlade so zákonmi na ochranu
spotrebiteľa, ako aj inými osobitnými predpismi, a teda má predložiť spotrebiteľovi zmluvu v zákonom
vyžadovanej forme. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že ustanovenie § 4 ods. 1 ZoSÚ bolo účinné od

01.10.2001, a teda nešlo o novelizované ustanovenie.

20. Ustanovenie § 3 ods. 5 zák.č. 250/2007 Z.z. je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou
hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné
zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň, novelizované znenie zák.č. 250/2007 Z.z. ešte

zmiernilopodmienkyposkytnutiaprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia,pretožepodľaznenia§3ods.
5 účinného od 10.06.2013 sa poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti ustanovené
zákonomoochranespotrebiteľaaleboosobitnýmpredpisom,bolospôsobiléprivodiťujmuspotrebiteľovi.
V tu prejednávanej veci pritom možno konštatovať, že zo strany žalovaného došlo aj k takému porušeniu
spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi ako spotrebiteľovi

spočívajúcu v nezákonnom preplatení úveru, a teda stratu finančných prostriedkov, pričom k uvedenej
finančnej ujme i reálne došlo, a to v rozsahu bezdôvodného obohatenia vyčísleného v konaní Okresného
súdu Žiar nad Hronom sp.zn. 9Csp/73/2022 vo výške 3.344,11 eura.

21. V súvislosti s vyššie uvedeným súd odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.

6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019, v ktorom dovolací súd uviedol, že „aplikujúc režim zákona
č. 250/2007 Z.z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na
súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má

plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,

ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech
spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za

škodu,zbezdôvodnéhoobohatenia,alebovovýrokurozsudkuurčíneprijateľnosťkonkrétnevymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo
spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca priuplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového

prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri
určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.
Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,
stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“ Rovnako súd odkazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp.zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.06.2022 (R 48/2022), ktoré poukazuje okrem iných rozhodnutí
dovolacieho súdu aj na vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako na ustálenú súdnu prax,
od ktorej odklon je potrebné vysvetliť.

22. Na vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie postačuje vo všeobecnosti porušenie
práva na ochranu spotrebiteľa bez potreby, aby toto konkrétne porušenie bolo deklarované vo výroku

rozhodnutia. Keďže v predchádzajúcom konaní pred Okresným súdom Žiar nad Hronom súd v rozsudku
č.k. 9Csp/73/2022-322 zo dňa 31.10.2023 ako predbežnú otázku uzavrel, že zmluva nemala potrebné
náležitosti, a síce zachovanú písomnú formu (hoci to nevyslovil v osobitnom výroku) a zároveň priznal
žalobcoviztohtodôvoduprávonavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,jemožnékonštatovať,žežalobca
úspešne uplatnil svoje spotrebiteľské práva na súde.

23. Nebolo možné sa stotožniť s argumentáciou žalovaného, že žalobca nepreukázal, ktoré konkrétne
ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa a ktoré konkrétne ustanovenia osobitného právneho
predpisu žalovaný svojim konaním porušil. Žalobca v konaní uviedol (a vyplýva to aj z predloženého
rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom), že žalovaný nesplnil povinnosť písomnej formy zmluvy

o úvere, ktorá povinnosť mu vyplývala z § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Nie je pritom potrebné, aby porušenie povinnosti veriteľa bolo konštatované vo výroku rozsudku, ale
postačuje, aby súd uvedené porušenie konštatoval v rámci vyriešenia predbežnej otázky.

24. V tejto súvislosti súd podporne poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k.

10Co/138/2022-123 zo dňa 28.06.2023, v ktorom tunajší odvolací súd uviedol, že „povinnosťou
poskytovateľa úveru je predložiť spotrebiteľovi na podpis takú zmluvu, ktorá bude obsahovať všetky
povinnénáležitostivzmyslezákonaospotrebiteľskýchúveroch,ktorúpovinnosťžalovanýpreukázateľne
pri poskytovaní spotrebiteľského úveru porušil. Je nepochybné, že žalovaný je podnikateľom v
oblasti spotrebiteľských úverov, a preto má konať v súlade so zákonmi na ochranu spotrebiteľa,

ako aj inými osobitnými predpismi, a teda nepredkladať spotrebiteľovi zmluvu, ktorá nemá zákonom
vyžadované náležitosti. Správne tiež konštatoval, že zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu
spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi ako spotrebiteľovi
spočívajúcu v nezákonnom preplatení úveru, a teda stratu finančných prostriedkov, pričom k uvedenej
finančnej ujme i reálne došlo, a to v rozsahu bezdôvodného obohatenia vyčísleného v konaní sp. zn.

39Csp/61/2018. A napokon správne uzavrel, že na vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie
postačuje vo všeobecnosti porušenie práva na ochranu spotrebiteľa bez potreby, aby toto konkrétne
porušenie bolo deklarované vo výroku rozhodnutia. Keďže v predchádzajúcom konaní súd ako
predbežnúotázkuuzavrel,žezmluvanemalapotrebnénáležitosti(hocitonevyslovilvosobitnomvýroku)
a zároveň priznal žalobcovi z tohto dôvodu právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd prvej

inštancie správne konštatoval, že žalobca úspešne uplatnil svoje spotrebiteľské práva na súde a boli
splnené základné predpoklady na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia od žalovaného.“

25. Súd tiež odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/31/2020 zo dňa 25.05.2022 -
R 30/2023, podľa ktorého „podmienka úspešného uplatnenia práva spotrebiteľa namietať v konaní pred

súdom porušenie práva alebo povinnosti (§ 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších zmien a doplnení a osobitnými predpismi), je splnená aj vtedy, keď súd v inom konaní
konštatoval toto porušenie pri rozhodovaní o predbežnej otázke.“.

26. Zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v zmysle jeho § 1 ods. 1) upravuje niektoré
podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob
výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie
opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Z uvedeného je zrejmé, že veriteľ je ten, kto má povinnosť dodržaťpodmienky poskytovania spotrebiteľského úveru a náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom je
to spravidla veriteľ, ktorý predkladá dlžníkovi na podpis zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Z uvedeného
dôvodu to bol žalovaný ako veriteľ, kto mal povinnosť dodržať ustanovenie § 4 ods. 1 ZoSÚ, pričom túto

povinnosť jednoznačne porušil, a to bez ohľadu, či zmluva existuje alebo neexistuje, a bez ohľadu na
to, či to bol žalobca, kto o poskytnutie úveru žiadal.

27. Pokiaľ sa žalovaný bránil v konaní tým, že pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie
musí byť preukázané, že žalovaný svojím konaním porušil súčasne (kumulatívne) ustanovenia zákona

o ochrane spotrebiteľa a osobitného právneho predpisu, uvedenej obrane nemožno priznať úspech.
Ustanovenie § 3 ods. 5 zák.č. 250/2007 Z.z. (v znení účinnom do 30.06.2024) kumuláciu nevyžaduje
(právna norma neobsahuje žiadne slovné spojenie „a súčasne“, či „a zároveň“), keď aj z judikatúry
(napr. rozsudok Najvyššieho sudu SR sp.zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019) je zrejmé, že na vznik
nároku na primerané finančné zadosťučinenie postačuje vo všeobecnosti porušenie práva na ochranu
spotrebiteľa bez potreby, aby toto konkrétne porušenie bolo deklarované vo výroku rozhodnutia (so

súdnym judikovaním konkrétneho nároku, zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, a
pod.). Základným predpokladom úspešného uplatnenia práva na primerané finančné zadosťučinenie je
teda porušenie práva alebo povinnosti podľa osobitných predpisov slúžiacich na ochranu spotrebiteľa
(napr. zákona o ochrane spotrebiteľa, o spotrebiteľských úveroch, § 52 až 54 OZ a pod.). Nie je pritom
potrebné, aby tu bol úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť.

28. Zároveň neplatí, že by predpokladom priznania primeraného finančného zadosťučinenia bol vznik
aspoň potenciálnej hrozby ujmy v dôsledku porušenia práv alebo povinností, pričom súd odkazuje
na predchádzajúce odseky a najmä na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa
30.01.2019, citovaný vyššie. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti aj rozsudok Krajského súdu

v Trnave č.k. 21CoCsp/11/2023-197 zo dňa 24.04.2024, v ktorom tunajší odvolací súd v obdobnej veci
uzavrel, že „žalobkyňa celkom isto už tým, že musela pristúpiť k súdnemu vymáhaniu svojej pohľadávky,
utrpelaurčitépsychickénapätieastres,ktorúskutočnosťaniniejepotrebnéinýmspôsobomdokazovať.“

29. Pokiaľ ide o poukazovanie žalovaného na dôvodovú správu k § 3 zák.č. 250/2007 Z.z., táto je pre

posúdenie nároku irelevantná, pretože sa vzťahuje k zneniu zákona v čase jeho prijatia (t.j. ku dňu
01.07.2007), pričom relevantné znenie § 3 ods. 5 je účinné od 10.06.2013. Z obdobného dôvodu je na
tu prejednávanú vec neaplikovateľný rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 14Co/91/2012-141 zo
dňa 10.10.2013, keďže v posudzovanom prvoinštančnom konaní bolo aplikované ustanovenie § 3 ods.
5 v znení účinnom do 09.06.2013.

30. Ak žalovaný uvádza, že okolnosti v roku 2006 nemôžu byť následne sankcionované aktuálnym
zákonným rámcom a rozsahom ochrany spotrebiteľa, súd uvádza, že žalovaný sa mohol vyhnúť konaniu
o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia tým, že by žalobcovi na jeho predžalobnú výzvu
zo dňa 13.03.2018 bezdôvodné obohatenie dobrovoľne vydal, z ktorého dôvodu by potom neprebehlo

konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré bolo predpokladom úspechu žalobcu v tomto
konaní.

31. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené súd konštatuje, že žalobca ako spotrebiteľ bol úspešný
v predchádzajúcom spore voči žalovanému a bolo mu priznané bezdôvodné obohatenie z titulu

preplatenia úveru poskytnutého zo strany žalovaného z dôvodu neplatnosti zmluvy o úvere, keď nedošlo
k písomne uzatvorenej, individualizovanej dohode zmluvných strán o poskytnutí revolvingového úveru.
Z uvedeného dôvodu (keďže právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon - § 40 OZ
v spojení s § 4 ods. 1 ZoSÚ), je zmluva od počiatku neplatná. Porušenie práva spotrebiteľa tak
súd vidí v nedodržaní písomnej formy zmluvy (porušenie ustanovenia § 4 ods. 1 ZoSÚ), na základe

ktorej mali byť čerpané peňažné prostriedky. Za nedodržanie tejto právnej formy je pritom zodpovedný
žalovaný ako dodávateľ - poskytovateľ úveru a osoba, ktorá má postupovať s odbornou starostlivosťou.
Žalovaný tak od žalobcu prijímal peňažné prostriedky na základe neplatného právneho úkonu, za ktorú
neplatnosť priamo zodpovedá. Nedostatok písomnej formy zmluvy, majúci za následok jej neplatnosť
ako celku, pritom predstavuje, podľa názoru súdu, ešte vážnejší zásah do práv spotrebiteľa, ako

absencia napr. jednej povinnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ZoSÚ, keď v
prípade porušenia ustanovenia § 4 ods. 1 ZoSÚ nemožno považovať za v zmluve platne obsiahnutú
žiadnu z povinných náležitostí. Súd v predchádzajúcom konaní konštatoval neplatnosť nielen konkrétne
vymedzenej zmluvnej podmienky, ale celej zmluvy o spotrebiteľskom revolvingovom úvere. Obranužalovanéhovsmere,žepriznanébezdôvodnéobohatenieneboloztituluporušeniaprávalebopovinností
žalovaného, tak súd považuje za nedôvodnú, keď je práve povinnosťou poskytovateľa úveru predložiť
spotrebiteľovi na podpis zmluvu, v ktorej bude naplnené všetky atribúty jej platnosti, a ktorá bude

obsahovať všetky povinné náležitosti v zmysle ZoSÚ, ktorú povinnosť žalovaný preukázateľne pri
poskytovaní spotrebiteľského úveru porušil.

32. Keďže žalobca ako spotrebiteľ bol v predchádzajúcom spore úspešný voči žalovanému, pričom
jednoznačne bolo konštatované porušenie právneho predpisu na ochranu spotrebiteľa ako príčina

priznania nároku na bezdôvodné obohatenie, sú splnené zákonné podmienky na priznanie nároku na
primerané finančné zadosťučinenie.

33. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určení vychádza
súd z toho, že primerané finančné zadosťučinenie má plniť funkciu nielen satisfakčnú, ale aj sankčnú,
aby tak dostatočne odradilo dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Zároveň má byť aj odmenou

spotrebiteľa za to, že sa pustil do sporu s ekonomicky a právne silnejším dodávateľom. Na druhej strane,
finančné zadosťučinenie nemôže slúžiť na neprimerané obohacovanie sa spotrebiteľa. Pri rozhodovaní
o výške nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné prihliadať na okolnosti jednotlivého prípadu.

34. Súd tu poukazuje napr. na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 17Co/17/2018 zo dňa

10.04.2018, v ktorom odvolací súd uviedol, že „výška primeraného finančného zadosťučinenia podľa
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa spočíva na voľnej úvahe súdu, ktorá nemôže byť
svojvoľná. Pri stanovení výšky treba vychádzať zo závažnosti vzniknutej resp. hroziacej ujmy, okolností
tak na strane žalobkyne ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva žalobcu. Pri
určení výšky finančného zadosťučinenia sa nemožno striktne držať ujmy, ktorá žalobkyni objektívne

hrozila,resp.ktorájejvznikla.Inštitútprimeranéhofinančnéhozadosťučinenianemôžeslúžiťnafinančné
obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať
na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.“

35. Primerané peňažné zadosťučinenie predstavuje akúsi náhradu morálnej ujmy ako satisfakcie za

stav, kedy spotrebiteľ musel trpieť, keďže vrátením neoprávnene zaplatených finančných prostriedkov
sa všetko nezhojilo. Na posúdenie výšky finančného zadosťučinenia bude mať vplyv rozsah a intenzita
zásahu do práv spotrebiteľa, keď na jeho strane v súvislosti s konaním žalovaného vznikli nepriaznivé
ekonomické dôsledky, vzniknuté bezdôvodné obohatenie malo negatívny dopad na ekonomickú
situáciu a zabezpečovanie potrieb rodiny spotrebiteľa a nepochybne vyvolalo u spotrebiteľa stresovú

situáciu, psychické vypätie, stav neistoty a obavy z budúcnosti. Pri posudzovaní primeranosti výšky
finančného zadosťučinenia je potom nevyhnutné zohľadniť intenzitu zásahu do práv spotrebiteľa,
výšku bezdôvodne požadovanej sumy žalovaným, dĺžku trvania závadného stavu a spôsobilosť tohto
konania vyvolať negatívne následky v živote spotrebiteľa (viď rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k.
24CoCsp/11/2022-133 zo dňa 08.06.2022).

36. Súd tiež poukazuje na znenie § 3 ods. 1 písm. e) zák.č. 108/2024 Z.z., ktoré ustanovenie (pre prípady
týkajúce sa zmlúv uzavretých po 30.06.2024) príkladmo určuje kritéria pre stanovenie primeranosti
finančného zadosťučinenia, pričom vychádza z konštantnej judikatúry.

37. Súd dodáva, že priznanie nároku na finančné zadosťučinenie nie je vylúčené ani vtedy, ak súd
predtým zaviaže veriteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia spotrebiteľovi, pretože ide o nároky,
ktoré sú na sebe nezávislé a ktoré vychádzajú z odlišných špecifických zákonných ustanovení, pričom
ich kumulácia nie je ničím vylúčená. Spotrebiteľovi vzniká nárok v zmysle § 3 ods. 5 zák.č. 250/2007
Z.z. nezávisle od akýchkoľvek predtým získaných plnení od veriteľa. Tým, že podmienkou nároku

na finančné zadosťučinenie je predchádzajúce úspešné uplatnenie porušenia spotrebiteľských práv,
zákonodarca musel rátať s tým, že spotrebiteľovi môže byť ako následok porušenia práva priznaných
voči veriteľovi niekoľko plnení. Žalovaný, ktorý porušil spotrebiteľské právo, tak musí znášať riziko
multiplikačného žalobného efektu (viď rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 24CoCsp/11/2022-133
zo dňa 08.06.2022). Z rovnakých dôvodov nemožno uznať ako dôvodnú obranu žalovaného, že bol

dostatočne sankcionovaný bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, napriek tomu, že s uzatvorením
zmluvy mal náklady a v súvislosti s priznanými úrokmi z omeškania, ktoré znášal od roku 2015.38. Vyplatením bezdôvodného obohatenia v predchádzajúcom konaní došlo k čiastočnému naplneniu
satisfakčnej funkcie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia, avšak nie k naplneniu sankčnej,
odradzovacej a odmeňovacej funkcie tohto inštitútu. S prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti tu

prejednávanej veci je podľa názoru súdu výška finančného zadosťučinenia v sume 800,- eur primeraná
dôsledkom, ktoré malo na žalobcu platenie neoprávnených súm žalovanému, ako aj intenzite zásahu
do práv žalobcu spôsobeného konaním žalovaného a možno ju považovať za adekvátny nástroj
satisfakcie, úlohou ktorého je vyrovnanie narušenej rovnováhy voči tomu, kto právo spotrebiteľa porušil a
zároveň bude slúžiť na odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Priznaním finančného

zadosťučinenia vo výške 800,- eur bude podľa názoru súdu naplnený aj účel predmetného ustanovenia z
hľadiska odškodnenia žalobcu z titulu jeho zadosťučinenia a zároveň bude naplnená aj jeho výchovná a
odradzujúcafunkciatým,žepriznanietakéhotonárokubudenažalovanéhovplývaťtak,abyvbudúcnosti
dodržiaval zákonné ustanovenia.

39. Pri určovaní primeranosti výšky finančného zadosťučinenia prihliadol súd na skutočnosť, že

žalobca musel v predchádzajúcom konaní ako spotrebiteľ aktívne uplatňovať svoje práva podaním
žaloby, žalovaný nepristúpil k zmierlivému vyriešeniu veci a vystavil spotrebiteľa neistote počas celého
priebehu konania o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré trvalo viac ako 5 rokov, pričom výška
ujmy spôsobenej žalobcovi je kvantifikovateľná výškou bezdôvodného obohatenia žalovaného v sume
3.344,11 eura (viď odsek 17. rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 9Csp/73/2022-322 zo

dňa 31.10.2023), z ktorej sa žalobca domohol iba sumy 2.588,99 eura (2.190,99 + 398). Súd tiež
zohľadnil všetky kroky, ktoré musel žalobca podniknúť, aby úspešne uplatnil svoje právo, keď žalovaný
nebol ochotný zmierlivého riešenia ani sporu o vydanie bezdôvodného obohatenia, ani o zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobca tak bol s prihliadnutím na postoj žalovaného, v ktorom
spochybňoval dôvodnosť žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, dlhodobo nedôvodne vystavený

psychickému vypätiu a stavu právnej neistoty, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci
Okresného súdu Žiar nad Hronom sp.zn. 9Csp/73/2022, a síce viac ako 5 rokov, pričom pre svoj
úspech v spore musel vyvolať až dovolacie konanie. Rovnako bolo potrebné prihliadnuť na trvanie
nielen súdneho konania, ale aj samotného protiprávneho stavu, a síce od 28.01.2015 (úhrada istiny
zo strany žalobcu) do 14.12.2023 (právoplatnosť rozsudku vo veci vydania bezdôvodného obohatenia),

t.j. viac ako 8 rokov. V tu prejednávanej veci porušenie spotrebiteľského práva zo strany žalovaného
spôsobilo ujmu žalobcovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení úveru, čím žalobca stratil nemalé
finančné prostriedky, a to v rozsahu bezdôvodného obohatenia 3.344,11 eura po dobu niekoľko rokov
od preplatenia úveru až do vydania bezdôvodného obohatenia žalovaným žalobcovi.

40. Zároveň však súd prihliadol aj na to, že bezdôvodné obohatenie nedôvodne získané žalovaným na
úkoržalobcunepresahovaloistinuúveruatiežženebolopreukázané,žebyžalovanýpoužívalagresívne
obchodné praktiky ako napr. obťažovanie výstražnými listami, telefonátmi a pod., ktoré sa vyskytujú v
prípade iných poskytovateľov úverov. Zároveň u žalobcu nebol tvrdený, ani preukázaný, zásadný dopad
na jeho sociálnu situáciu z dôvodu preplatenia úveru, ani negatívny dopad na jeho psychické zdravie,

ktoré všetky aspekty by odôvodňovali priznanie vyššej sumy finančného zadosťučinenia.

41. Súdom priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcu, ktorá mu hrozila konaním
žalovaného, je určitou satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a je
aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý pri dojednávaní úverovej zmluvy závadne konal. Suma

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 800,- eur predstavuje cca 24 % z bezdôvodného
obohatenia v sume 3.344,11 eura, ktorú výšku súd považuje za primeranú okolnostiam danej veci,
pričom nebude predstavovať neopodstatnené finančné obohacovanie sa žalobcu. Súd pritom poukazuje
aj na aktuálnu prax slovenských súdov, kde sa výška primeraného finančného zadosťučinenia pohybuje
v obdobných prípadoch väčšinou na úrovni od 10% do 30% z bezdôvodného obohatenia, a preto

priznaných 24% nevybočuje z rámca priznávaných finančných zadosťučinení v obdobných veciach.

42. V súvislosti s vyššie uvedeným dáva súd do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k.
21CoCsp/11/2023-197 zo dňa 24.04.2024, v ktorom tunajší odvolací súd ako primerané považoval
finančné zadosťučinenie predstavujúce „takmer 1/4 žalovaným získaného bezdôvodného obohatenia“.

Rovnako Krajský súd v Trnave č.k. 22CoCsp/9/2023-106 zo dňa 28.02.2024 ako primeranú sumu
finančného zadosťučinenia považoval sumu 800,- eur predstavujúcu cca 26% zo sumy (3.131,39 eura),
ktorú si uplatňoval žalovaný v rámci exekučného konania.43. Súd tiež odkazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 11CoCsp/27/2021 zo dňa
31.08.2021, v ktorom „pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia odvolací súd uvádza, že ust. §
3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje

primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Táto závisí od úvahy súdu. Súd ju určí
podľa svojej úvahy po zhodnotení okolností konkrétneho prípadu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne
kritériá, napr. intenzita zásahu do práv spotrebiteľa, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a
sankčná funkcia a pod. Podľa názoru odvolacieho súdu za jediné, objektívne a exaktné kritérium pri
určovaní výšky sumy primeraného finančného zadosťučinenia je suma, o ktorú sa chcel dodávateľ v

základnom konaní bezdôvodne obohatiť, alebo sa v základnom konaní na úkor spotrebiteľa aj skutočne
obohatil.“

44. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov považoval súd žalobu za dôvodnú v rozsahu 800,- eur,
a preto jej vo výroku I. rozsudku v tomto rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
800,- eur, a vo zvyšku súd žalobu vo výroku II. rozsudku zamietol.

45. Podľa § 232 ods. 2 a 3 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný
márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. (2) Lehota na plnenie je tri dni a plynie
od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. (3)

46. S prihliadnutím na potrebu organizačného zabezpečenia vyplatenia priznanej sumy v prípade
žalovaného ako právnickej osoby, určil súd žalovanému v súlade s § 232 ods. 3 veta druhá CSP na
plnenie primeranú dlhšiu lehotu 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

47. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

48. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. (1) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. (2)

49. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. (2)

50. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

51. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 ods. 1 CSP, keď žalobca síce požadoval sumu 1.800,- eur a bola mu priznaná suma 800,-
eur, avšak išlo o konanie, v ktorom výška plnenia závisela od úvahy súdu. Uvedené znamená, že
žalobcu treba považovať čo do základu nároku za plne úspešného, pričom výška prisúdeného nároku
v danej veci závisela od úvahy súdu. Súd tu poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Trnave
č.k. 11Co/66/2020-138 zo dňa 16.03.2021, v ktorom tunajší odvolací súd uzavrel, že „zásadu úspechu

vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo)
alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak
mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, keďže ho nemožno zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti (porovnaj
nálezy Ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 142/2014, II. ÚS 399/2019).“

52. To v konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu voči žalovanému na náhradu účelne vynaložených
trov celého konania v rozsahu 100%, o čom súd rozhodol vo výroku III. rozsudku. V konaní pritom nebol
tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. O výške náhrady trov
konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

53. Súd dodáva, že základná sadzba tarifnej odmeny advokáta bude vypočítaná z výšky súdom
priznaného plnenia, keďže rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Okresnom súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).