Rozsudok – Ostatné ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 20. december 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 20Csp/102/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124205851
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Bujňák

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8124205851.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov, sudcom JUDr. Marekom Bujňákom, v právnej veci žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX

bytom XXX XX C. XXX, právne zastúpený JUDr. Danielom Tarbajom, advokátom so sídlom Zámocká
525/28, 091 01 Stropkov IČO: 53 450 345, proti žalovanej Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený
názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zastúpenej
advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o. so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská
časť Ružinov, IČO: 53 255 739, o primerané finančné zadosťučinenie, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 400,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 01.07.2024 si žalobca uplatnila voči žalovanej právo na
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.400,- eur. Svoju žalobu odôvodnil tým, že v konaní
vedenomnaOkresnomsúdePrešovpodsp.zn.8Csp/99/2023,bolakožalobcavpostaveníspotrebiteľa,
o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok v celom rozsahu úspešný. Rozsudkom Okresného

súdu Prešov č.k. 8Csp/99/2023-68 zo dňa 19.12.2023 (ďalej aj ako „Základné konanie“) súd prvej
inštancie vo výrokoch I. až VIII. určil, osem neprijateľných zmluvných podmienok v Zmluve o poskytnutí
bezúčelovej pôžičky č. 7086193 zo dňa 13.01.2011. V odôvodnení rozhodnutia zo dňa 19.12.2023
súd prvej inštancie uviedol: - odsek 7. odôvodnenia: „Keďže zmluvné podmienky boli vytvorené
žalovaným je daná jeho pasívna vecná legitimácia, pričom právoplatný rozsudok mu má zabrániť
používať tieto zmluvné podmienky do budúcna.“ - odsek 8. odôvodnenia: „Pokiaľ ide o časť zmluvnej
podmienky uvedenej v bode X. Zmluvy podľa ktorej sa dlžník už pred podpisom zmluvy oboznámil s

Podmienkami a Všeobecnými obchodnými podmienkami, že ich prevzal, súhlasí s nimi, nemá k nim
žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať súd uvádza, že podpis takéhoto ustanovenia nemusí
zodpovedať skutočnosti. Takéto konanie, keď veriteľ vopred dáva spotrebiteľovi na podpis dojednanie
o tom, že spotrebiteľ prevzal a bol oboznámený s ostatnými zmluvnými podmienkami, za stavu,
keď pri pohľade na zmluvu, neprehľadné a nečitateľné ustanovenie zmluvy ,,Klient“ je zrejmé, že pri
podpise zmluvy nebude spotrebiteľom čítané, je neprijateľné, pretože dôkazné bremeno o oboznámení
spotrebiteľa s podmienkami k zmluve má niesť veriteľ, a tým že veriteľ včlenil tento text do zmluvy,

preniesol dôkazné bremeno na spotrebiteľa, čo je v rozpore s § 53 ods. 4 písm. l/ Občianskeho
zákonníka. Uvedená zmluvná podmienka bola vyhlásená za neprijateľnú rozsudkom Okresného
súdu Bardejov zo dňa 17.02.2023, sp. zn. 5Csp/4/2022.“ - odsek 9. odôvodnenia: „Ďalšia zmluvná
podmienka v bode „Klient“ ohľadne zmluvnej pokuty je neprijateľnou, keďže uvedené dojednanievyjadrovalo súhlas spotrebiteľa so zmluvnou pokutou, avšak samotná spotrebiteľská zmluva dojednanie
o zmluvnej pokute neobsahovala. Navyše je toto ustanovenie uvedené malým písmom. Zmluvná pokuta
bola zakomponovaná do Všeobecných obchodných podmienok na vopred pripravenom tlačive, teda

dodávateľ uvedenú podmienku so spotrebiteľom individuálne nedojednal. V rámci spotrebiteľských
zmlúv dojednanie zakladajúce právo na zmluvnú pokutu, zásadne nemôžu byť súčasťou VOP, ale len
súčasťou samotnej spotrebiteľskej zmluvy, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis. Súd tiež
poukazuje na veľmi krátku lehotu splatnosti zmluvnej pokuty.“ - odsek 10. odôvodnenia: „Podľa názoru
súdu spôsobuje zmluvná podmienka upravujúca možnosť zrážok zo mzdy dlžníka značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Táto nerovnováha sa
prejavuje v tom, že dohoda o zrážkach zo mzdy umožňuje veriteľovi dosiahnuť uspokojenie bez toho,
aby sa musel obrátiť na súd za účelom získania exekučného titulu. V dôsledku tejto dohody by sa veriteľ
mohol vyhnúť súdnemu konaniu, v rámci ktorého by súd preskúmaval platnosť zmluvy o úvere a v
nadväznosti nato dodržanie právnych noriem na poli ochrany spotrebiteľa. Dohoda o zrážkach zo mzdy
výrazne zjednodušuje postavenie veriteľa a to až do takej miery, že dochádza minimálne k oslabeniu

dlžníka brániť sa tomu, aby od neho nebola vymáhaná vyššia suma, na akú by mal veriteľ v zmysle
objektívneho práva nárok. Taktiež sa teda jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Predmetná zmluvná
podmienka bola vyhlásená za neprijateľnú napr. v rozhodnutí Okresného súdu Vranov nad Topľou z
14.04.2023, sp.zn, 3Csp/137/2021.“ - odsek 11. odôvodnenia: „Čo sa týka zmluvnej podmienky týkajúcej
sa spracovania osobných údajov, tak súd poukazuje na to, že táto bola už opakovane vyhlásená ako

neprijateľná viacerým rozhodnutiami, a preto súd nepovažoval za potrebné opätovne zdôvodňovať je
neprijateľnosť (viď napr. rozsudok Okresného súdu Prešov z 28.12.2022, sp.zn. 9C/99/2022).“ - odsek
12. odôvodnenia: „Okresný súd Svidník v rozsudku, sp.zn. SK-3Csp/7/2022, zo dňa 18.07.2023 súd
určil za neprijateľnú zmluvnú podmienku, podľa ktorej neuvedenie správneho variabilného symbolu
na príkaze k platbe sa považuje za neuhradenie splátky. V rozhodnutí Okresného súdu Prešov,

č.k. 20Csp/91/2020-37, zo dňa 07.09.2020 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove,
sp.zn. 19CoCsp/54/2020, z 10.06.2021 bola obdobná zmluvná podmienka, avšak vo vzťahu k inému
veriteľovi, vyhlásená za neprijateľnú. Zmluvné ustanovenie upravujúce započítanie platieb zakladá
hrubú nerovnováhu v práva a povinnostiach zmluvných strán, keďže započítanie platieb ponecháva
výlučne na veriteľa, pričom je v priamom rozpore aj s ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka.“ -

odsek 13. odôvodnenia: „Zmluvná podmienka, ktorou si dodávateľ dojednal uchovávanie nahratých
hovorov s call centrom po dobu 10 rokov je neprimeraným zásahom do súkromia spotrebiteľov v
rozpore s dobrými mravmi, navyše za situácie, že uvedená zmluvná podmienka nebola individuálne
dojednaná, spôsobuje v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedená podmienka je neprijateľná

Predmetná zmluvná podmienka bola vyhlásená za neprijateľnú napr. v rozsudku Krajského súdu
Prešov z 27.10.2022, sp.zn. 20Co/46/2022.“ - odsek 14. odôvodnenia: „Na záver súd dodáva, že
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo sporovej strany na spravodlivý
proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/2003 z 03.07.2003).“
Rozsudkom vydaným v základnom konaní je preukázané, že žalovaná porušila moje právo tým, že
v rámci zmluvného vzťahu postupovala v rozpore so zákonom, keďže do zmluvy zakomponovala a

využívala neprijateľné zmluvné podmienky majúce osobnostný a majetkový charakter. Ako spotrebiteľ
si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie (ďalej aj „PFZ“) za porušenie spotrebiteľských práv,
ktoré bol nútený brániť v základnom konaní. Pri nepeňažných nárokoch, z ktorých nevyplýva výška
finančného plnenia, by jedným z hlavných kritérií mala byť recidíva porušovania spotrebiteľského
práva, s tendenciou zvyšovania PFZ pri zistení opätovného opakovaného porušenia spotrebiteľského

práva. Za primeranú výšku finančného zadosťučinenia považuje sumu vo výške 2 400,- eur, teda za
každú judikovanú neprijateľnú zmluvnú podmienku požadujeme 300,- eur (300 x 8). Výška finančného
zadosťučinenia nie je stanovená žiadnym vzorcom a závisí vždy od úvahy súdu. Jediným kritériom
pre stanovenie výšky finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť. Pojem „primeraný“ má viacero
synoným, avšak jedným z nich je slovo „spravodlivý“. Výška primeraného finančného zadosťučinenia

preto nemôže mať len symbolický význam, pretože symbolická výška nezohľadňuje obsah pojmu
spravodlivosť. Zároveň je potrebné zohľadniť aj účel inštitútu PFZ, a to jeho sankčnú, odradzujúcu,
satisfakčnú a relutárnu funkciu. V tejto súvislosti dávam do pozornosti, že na rozdiel od iných inštitútov
finančného zadosťučinenia existujúcich v právnom poriadku SR (napr. ochrana osobnosti), v ktorých sana prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie a finančná satisfakcia slúži len na dovŕšenie nápravy,
tak pri inštitúte PFZ je možné zadosťučinenie len v peňažnej forme ako jediného prostriedku, na jednej
strane postihu nečestného dodávateľa a na druhej strane je PFZ odmenou spotrebiteľa za úspech na

súde v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je to možné len priznaním
PFZ v takej výške aby mala, nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby
mala tieto funkcie aj reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške spĺňať nemôže. Aj keď výška PFZ sa
nedokazuje a súd ju stanovuje voľnou úvahou, tak kritéria z ktorých by mala voľná úvaha vychádzať,
vyplývajúzintenzityporušeniaspotrebiteľskéhoprávazostranydodávateľa.Nakoľkojespotrebiteľ,ktorý

úspešne uplatnil porušenie svojho práva na súde, bola tým splnená hypotéza vyššie citovanej právnej
normy. Z tohto dôvodu sa domáha PFZ vo výške 2 400,- eur. Aj s ohľadom na charakter NZP, opakované
porušenia povinnosti veriteľa, o čom má žalovaná z obdobných súdnych konaní skúsenosť a vedomosť,
má za to, že PFZ vo výške 2 400,- eur, naplní jednotlivé ciele a funkcie inštitútu PFZ. Uvedená výška
je podľa jeho názoru nanajvýš v minimálnej miere primeraná aj s ohľadom na výšku sankcií (pokút),
ktoré podľa zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa

alebo zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančný trhom je oprávnená dodávateľovi uložiť Národná
banka Slovenska.

2. Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasila, nakoľko má za to, že nie sú splnené podmienky na
priznanie požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle ust. § 3 ods. 5 zák. č.

250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZoOS“) a žiada, aby ju súd zamietol; ;
resp. aby požadované primerané finančné zadosťučinenie moderoval nami navrhovaným spôsobom. Pri
výklade ustanovenia § 3 ods. 5 ZoOS je podľa názoru žalovanej nevyhnutné, aj v záujme eliminácie jeho
možného zneužitia, sledovať jeho účel. Zákonodarca podľa názoru žalovanej uvedeným ustanovením

nesledoval to, aby dôsledkom akejkoľvek úspešnej obrany spotrebiteľa v spore bol automaticky vznik
nároku na finančné zadosťučinenie. Primerané finančné zadosťučinenie je podľa názoru žalovanej na
mieste ako osobitná kompenzácia nemajetkovej ujmy vzniknutej spotrebiteľovi v konkrétnej situácii,
pričom takáto ujma musí byť nie len tvrdená, ale aj preukázaná. Priznanie osobitného zadosťučinenia
z dôvodu úspechu v súdnom spore, bez preukázania naplnenia hypotézy vyžadovanej v ust. § 3 ods. 5

ZoOS, by bolo preto vybočením zo základných princípov civilného sporového poriadku, ktorý stanovuje
rovné postavenie strán sporu a spravodlivú ochranu práv a právom chránených záujmov. V prípade
straty sporu znáša neúspešná strana trovy konania protistrany. Tým zákonodarca zabezpečuje, aby
nedochádzalo k zneužívaniu súdov a šikanovaniu iných osôb neustálym uplatňovaním nedôvodných
žalôb. Ak by však súdy začali vykladať ust. § 3 ods. 5 ZoOS tak, že nárok na primerané finančné

zadosťučinenie vzniká spotrebiteľovi pri úspešnej obrane v súdnom konaní, potom jednoznačne upierajú
veriteľom (hoci aj domnelým) ich právo na súdnu ochranu a možnosť uplatnenia hoci aj domnelého
práva bez rizika, že v prípade prehry v spore budú okrem trov konania protistrán znášať aj absolútne
nespravodlivé finančné zadosťučinenie, hoci ich konaním nevznikla protistrane žiadna ujma a ani
nedošlo k porušeniu žiadnych spotrebiteľských práv, len k realizácií ústavného práva na súdnu ochranu.

Takýto súdny výklad ust. § 3 ods. 5 ZoOS je podľa názoru žalovanej v priamom rozpore s nálezom
Ústavného súdu SR z 22. júna 2017, sp. zn. II. ÚS 796/2016-65. Poukázala na dôvodovú správu k ZoOS:
„K § 3 Jednoznačná špecifikácia práv spotrebiteľa so zvýraznením postupnosti ochrany života a zdravia
spotrebiteľa, jeho ekonomických záujmov, z čoho vyplýva aj nárok na výrobky a služby v kvalite, ktorá
zodpovedá technickým predpisom a výrobky alebo služby nevykazujú zjavné vady, alebo je povinnosť

na vady upozorniť. Náhrada škody je záverečným prostriedkom ochrany v prípade, že preventívne
pôsobenie nesplní svoj účel, aby boli nahradené, alebo zmiernené následky. Informácie, vzdelávanie a
organizovanie sa spotrebiteľov sú prvky vplyvu na spotrebiteľa na prostredie v ktorom sa pohybuje, aby
si uvedomoval svoje postavenie v obchodných vzťahoch ako ich dôležitá súčasť, bez ktorej sa obchodné
vzťahy ani nevytvoria.“ Ďalej poukázala aj na stanoviská sudcov k právnej úprave ochrany spotrebiteľa

a to stanovisko bývalého sudcu ÚS SR JUDr. Rudolfa Tkáčika vyjadreného v uznesení sp. zn. III.
ÚS 572/2017 zo dňa 20.9.2017, v ktorom je vyjadrený odborný názor k neustále meniacej sa právnej
úprave a to v prospech spotrebiteľov a neprimeranosti ochrany spotrebiteľov a to nasledovne: „Tento
spôsob a miera ochrany spotrebiteľov, či už v právnej úprave alebo pri rozhodovaní súdov (ochrana tzv.
„až za hrob“), ako sme v súčasnosti svedkami, môže (aj pri rešpektovaní potrebnosti plnenia si úloh

štátu v tomto smere) v dlhodobejšom časovom horizonte priniesť až zhubné následky pre zdravý vývoj
spoločnosti. Súčasný model (okrem rizika porušovania ústavy a ústavných princípov) totiž v praxi často
vediektomu,žeobčania(spotrebitelia)nebudúpovinníanizaviazanísplácaťsvojepeňažnédlhyvrátane
istiny, ku ktorým sa dobrovoľne zaviazali, čo (na základe uplatnenia štátnej moci) v konečnom dôsledkuzbavuje paušálne nie zanedbateľný počet ľudí zodpovednosti za svoje rozhodnutia a činy (parafráza
známeho pravidla „dlhy sa nemusia platiť“).“ Je nevyhnutné uviesť aj to, že ochrana spotrebiteľa je
síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla

k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek
zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a
podľa toho rozumne konať.“ Ďalej uviedla, že pre priznanie finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi
a určenie jej výšky nie je podľa názoru žalovanej podstatná jeho sankčná a represívna funkcia, ktorá
koniec-koncov vyplýva zo samotnej jeho povahy, keď dodávateľa, ktorý sa dopustil nezákonného

a neprijateľného konania v jeho majetkovej sfére každopádne postihuje. Uplatňovanie sankcií proti
zákonom zakázanému správaniu dodávateľov na voľnom trhu je prioritne zverené odvetviami verejného
práva predovšetkým orgánom kontroly, dozoru a dohľadu nad voľným trhom, resp. nad finančným trhom,
napríklad Slovenskej obchodnej inšpekcii, Národnej banke Slovenska, Ministerstvu financií Slovenskej
republiky, resp. orgánom činným v trestnom konaní, ktoré disponujú širokým rozsahom oprávnení
ukladať za nezákonné konanie sankcie (pozri napr. zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa).

Podľa nálezu Ústavného súdu SR z 22. júna 2017. sp. zn. II. ÚS 796/2016-65: „Právomoc všeobecných
súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona
fakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého
vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej
moci, nie teda súdom. Poukázala aj na Uznesenie Krajského súdu Prešov sp z.n 9CoCsp/46/2021 zo

dňa 30.11.2021, kde súd uviedol nasledovné: „Vychádzajúc zo zákonnej formulácie, primerané finančné
zadosťučinenie je nárokom, z podstaty ktorého vyplýva jeho imateriálna povaha, čo znamená, že pri
rozhodovaní o ňom nie je možné brať zreteľ na aspekty materiálnej povahy, keďže tieto sú základom
pre uplatnenie iných nárokov, napr. náhrady škody. Ide o prostriedok satisfakčný, vykazujúci však aj
sankčnú povahu keďže dôsledkom zaplatenia zadosťučinenia je úbytok v majetkových aktívach osoby,

ktorá právo porušila. Táto sankčná stránka u finančného zadosťučinenia má len vedľajší dôsledok,
nakoľko na účely represie slúžia iné odvetvia práva, správne a trestné právo, civilné právo má za cieľ
„len“ kompenzáciu osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť. Ako uviedol Najvyšší súd Českej
republiky v rozhodnutí 30Cdo/3936/2010 z 15.12.2011, t.j. v čase zhody medzi českou a slovenskou
civilnou úpravou v Občianskom zákonníku, inštitút tzv. punitive alebo exemplary damages (t.j. náhrady

škody plniacej represívnu funkciu - voľný preklad odvolacieho súdu) nekompenzačného odškodnenia
exemplárnej alebo represívnej povahy nemá v českom práve oporu. Tento typ náhrady je typický
pre angloamerický typ právnej kultúry (common law), český aj slovenský právny systém je však
iným, je kontinentálnym systémom.“ Žalovaná odmieta tiež ničím nepodloženú výšku požadovaného
primeraného finančného zadosťučinenia. Základom pre stanovenie výšky finančného zadosťučinenia

má byť totiž tzv. primeranosť a súd ho určuje na základe vlastnej úvahy. Žalovaná v tejto veci tiež zastáva
názor, že primerané finančné zadosťučinenie nemá byť rovnaké alebo väčšie ako hodnota porušeného
práva (resp. iba vo veľmi výnimočných a závažných prípadoch. Malo by ujmu primerane kompenzovať,
nie nahrádzať. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie
sa žalobcu,, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho

prostriedku ochrany, ktorú žalovaná považuje za už splnenú. Súd by mal vyhodnotiť všetky okolnosti
prípadu (správanie pred a po uzavretí zmluvy, prípadné kroky poskytovateľa úveru voči spotrebiteľovi,
či pri uplatnení práva boli spotrebiteľovi priznané trovy konania a pod.) a stanoviť výšku primeraného
finančného zadosťučinenia tak, aby spĺňala predpoklad primeranosti. Poukázala na rozsudok Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 9CoCsp/9/2024 zo dňa 26.03.2024: „Výška bezdôvodného obohatenia nie je

jediným objektívnym kritériom vo vzťahu k výške primeraného finančného zadosťučinenia. Zákon o
ochrane spotrebiteľa takéto kritérium taktiež nestanovil, čo nevylučuje poúdiť takéto kritérium, avšak
spolu s ostatnými okolnosťami prípadu. Procesná obrana veriteľa v sporovom konaní, nemôže mu byť
na ujmu, keďže ide o jeho procesné právo garantované Civilným sporovým poriadkom.........................
Ak žalobkyňa v replike namietala, že za výsledok voľnej úvahy nemôže byť považovaný jednotný paušál

50 eur, bez zohľadnenia akýchkoľvek kritérií, bez akejkoľvek individualizácie posudzovanej veci, tak
odvolací súd uvádza, že práve žalobkyňa žiadne konkrétne kritéria na posúdenie veci súdu neposkytla,
na základe ktorých by mohol posúdiť výšku primeraného finančného zadosťučinenia, odvoláva sa iba
na výšku priznaného bezdôvodného obohatenia................................. K námietkam žalobkyne ohľadom
recidívy porušovania spotrebiteľského práva žalovanou, čo by malo viesť k zvyšovaniu primeraného

finančného zadosťučinenia, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 9CoCsp/26/2023 zo dňa 08.06.2023, v ktorom uviedol: Zadosťučinenie je nárokom,
ktorým sa reparujú ujmy nemateriálnej povahy. Tento aspekt vychádza z podstaty tohto nároku.
Nie je preto možné pri rozhodovaní o ňom brať zreteľ na materiálne prvky. Jeho podstatou nieje sankčná povaha, aj keď zaplatenie, keďže zadosťučinenie podľa § 3 ods.5 zákona č. 250/2007
Z.z. má byť finančné a každé zaplatenie predstavuje finančný úbytok v aktívach osoby, voči ktorej
nárok smeruje. Na účely sankcionovania je totiž administratívne a trestné právo, civilné právo má

za cieľ „len“ kompenzáciu osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť. Podľa odvolacieho súdu
je neprijateľné a nezodpovedajúce povahe civilného, v širšom ponímaní súkromného práva to, aby
civilná sankcia bola chápaná ako trest. Civilná sankcia môže v súlade s povahou súkromného práva
smerovať iba k obnoveniu narušenej rovnováhy, nie k potrestaniu zodpovedného subjektu. Primerané
zadosťučinenie v peniazoch preto môže slúžiť iba k zmierneniu spôsobenej nemajetkovej ujmy.

Primerané finančné zadosťučinenie tiež vo všeobecnej rovine nemá a nemôže suplovať iné právne
inštitúty, najmä nie bezdôvodné obohatenie, ani náhradu škody. Len súd rozhodujúci individuálnu vec,
je oprávnený vyhodnotiť v konkrétnych súvislostiach primeranosť požiadavky spotrebiteľa. Konkrétna
výška priznaného finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať
požiadavku primeranosti. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné
obohateniesažalobkyne,resp.nakompenzáciujejmajetkovejškody.“Vsúvislostisvýškouprimeraného

finančnéhozadosťučineniapoukázalanarozsudokKrajskéhosúduvPrešove,sp.zn.1CoCsp/21/2022z
27.09.2020: „Žalobkyňa svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila len
svojouúspešnosťouvkonaníovydaniebezdôvodnéhoobohateniaaourčenieneprijateľnostizmluvných
podmienok a tým, že si uplatňuje satisfakciu za porušenie jej práv ako spotrebiteľky. Žalobkyňa
neuviedla, či konanie žalovaného a následné domáhanie sa vydania Podľa rozsudku Krajského súdu v

Prešove, sp. zn. 17CoCsp/23/2022 z 28.07.2022: „V prejednávanej veci neboli žalobkyňou tvrdené a ani
preukázané žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie zadosťučinenia vo výške 748,23
eura. Preto pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia odvolací súd prihliadol najmä
na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu spotrebiteľských práv žalobkyne, ďalej ich dosah na sféru
individuálnych preferencií žalobkyne, ako aj závažnosť porušenia práv žalobkyne. Z obsahu spisového

materiálu vyplýva, že žalobkyňa uzavrela úverovú zmluvu, ktorá podľa právoplatného rozsudku nemala
všetky zákonom predpísané náležitostí. Žalobkyňa pri uhrádzaní úveru uhradila v prospech veriteľa viac
o 448,23 eura. Domohla sa vrátenia, resp. vydania bezdôvodného obohatenia, pričom táto okolnosť
mohla mať negatívny vplyv na finančnú a sociálnu situáciu žalobkyne, hoci tieto okolnosti v priebehu
konania žalobkyňa ani len netvrdila. Získané bezdôvodné obohatenie jej bolo do rodinného rozpočtu

vrátené, teda k priamej ujme nedošlo. Nemateriálne okolnosti, ktoré mohli vyplývať z takéhoto porušenia
práva spotrebiteľa tvrdené neboli. Odvolací súd považoval za dôvodné kompenzovať žalobkyni len
odhodlanie podať žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia a znášať určité obdobie, počas konania,
neistotu z výsledku sporu. Pokiaľ sa týka nároku v súvislosti s vyhlásením zmluvnej podmienky za
neprijateľnú, ktorá bola medzi stranami sporu v úverovom vzťahu dojednaná, nebolo preukázané a

ani tvrdené, že by žalovaný k realizácii dohody o zrážkach zo mzdy, resp. k aplikácii zmluvnej pokuty
čo i len pristúpil. Je pravdou, že táto sankcia síce hrozila, avšak žalovaným uplatňovaná aj napriek
porušeniu zmluvných dojednaní, nebola. Preto niet dôvodu považovať za zásah do nemajetkovej sféry
žalobkyne ako spotrebiteľky v rozsahu, ktorý by predstavoval primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 300 eur. Aj v tomto prípade je možné žalobkyni zohľadniť len neistotu z výsledku rozhodnutia

o určení neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd preto považuje za spravodlivé primerané
finančné zadosťučinenie spolu vo výške 100 eur, pretože neexistujú spravodlivé dôvody na priznanie
vyššej náhrady. Žiadne iné dôvody tvrdené neboli.“ Podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
9CoCsp/49/2020 z 25.03.2021: „Odvolací súd má za to, že nepriaznivý dôsledok v zmysle povinnosti
osoby, voči ktorej bol nárok na primerané finančné zadosťučinenie uplatnený, musí zodpovedať povahe

súkromného práva, pričom v súkromnom práve sankcia nie je trestom ani inštitútom nahrádzajúcim iné
právne inštitúty. V konkrétnom súdenom prípade neboli tvrdené a z dôkazov ani nevyplynuli žiadne
také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie zadosťučinenia vo výške akú za primeranú mala
žalobkyňa a za akú, ako za primeranú, ju mal súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie na pojednávanie,
ktoré na prejednanie veci v štádiu po zrušení pôvodného rozsudku nariadil na deň 17.08.2020

žalobkyňu nepredvolal, čo nie je v rozpore s ustanovením § 178 ods. 1 CSP nakoľko žalobkyňa
bola právne zastúpená. Vec prejednal v jej neprítomnosti, jej právny zástupca ako jediný argument
uviedol rozhodovaciu prax odvolacieho súdu v obdobných veciach kedy má byť priznávané finančné
zadosťučinenie vo výške bezdôvodného obohatenia, poukazujúc na viacnásobné porušenie práv
žalobkyne ako spotrebiteľky zo strany žalovaného, ktorá sa dosiahla jednak vyhlásením neprijateľnej

zmluvnej podmienky a taktiež aj vydania bezdôvodného obohatenia. S argumentom právneho zástupcu
žalobkyne o tom, že kritériom preukazujúcim primeranosť požadovanej výšky zadosťučinenia má byť
to, že v obdobných prípadoch odvolací súd vychádza zo sumy bezdôvodného obohatenia, nie je možné
súhlasiť. Kritériom kvantifikácie by mali byť podľa odvolacieho súdu najmä okolnosti, za ktorých kporušeniu došlo. Ich dosah na sféru individuálnych preferencií žalobkyňa ako spotrebiteľka ako aj
závažnosť porušenia práv spotrebiteľky. Žalobkyňa k týmto exemplifikatívne uvedeným okolnostiam
porušenia práva nič neuviedla, za tejto situácie kritériu primeranosti finančného zadosťučinenia,

proporcionalite, nemohla podľa odvolacieho súdu zodpovedať čiastka, ktorú súd prvej inštancie priznal
žalobkyni ako finančné zadosťučinenie, čo zakladalo dôvod, aby odvolací súd do úvahy súdu prvej
inštancie o výške zadosťučinenia zasiahol. Súdom prvej inštancie priznané finančné zadosťučinenie
985,50 eura zodpovedajúce sume bezdôvodného obohatenia, vydania ktorej sa žalobkyňa domohla v
inom konaní, nebolo v konkrétnych skutkových okolnostiach žalobkyňou preukázané, argumentačne

nebolo podložené ani súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 385 CSP vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a uložil
žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 50 eur a v prevyšujúcej časti vyhovujúceho výroku žalobu zamietol.
Suma 50 eur je po celkovom zhodnotení veci pri neexistencii tvrdenia žiadnych rozhodných skutočností
sumou postačujúcou a je tak primeraným finančným zadosťučinením žalobkyne.“ Podľa rozsudku
Okresného súdu Prešov 13Csp/135/2019 z 18.01.2022 „V danom prípade pritom žalobca svoj nárok

na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil len svojou úspešnosťou v konaní o
zdržanie sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy s tým, že svoje práva musel brániť v pôvodnom
konaní podaním žaloby a tým, že žalovaný sa chcel na jeho úkor bezdôvodne obohatiť (pozn. súdu:
čo však nebolo predmetom uvedeného konania a meritórneho posudzovania veci samej v ňom, a
tento záver a najmä výška údajného zamýšľaného bezdôvodného obohatenia z uvedeného rozhodnutia

súdu nijako nevyplýva – najmä ak žalobca pred uplatnením dohody o zrážkach zo mzdy neuhradil
ešte ani len istinu z jemu poskytnutých finančných prostriedkov). Žiadne iné okolnosti, ktoré by bližšie
odôvodňovali ním uplatnenú výšku zadosťučinenia, pritom neuviedol. Žalobca neuviedol žiadne bližšie
okolnosti predchádzajúce uplatneniu práva na súde (v konaní vedenom pod sp. zn. 11Csp/109/2017),
zohľadňujúce napr. jeho neúspešnú reklamáciu alebo predsúdne upozornenie na porušenie práva (že

žalovaný pred súdnym konaním nedbal na jeho výhrady), pre ktoré podal žalobu, resp. ako uviedol,
svoje práva musel brániť v pôvodnom konaní podaním žaloby, a ani či konanie žalovaného a následné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde viedlo k vzniku aj iných negatívnych dôsledkov
v jeho súkromnom a spoločenskom živote. „Takýmito negatívnymi dôsledkami resp. nepriaznivými
okolnosťami prípadu, ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s nekalým konaním žalovaného je napr. vznik

nepriaznivej majetkovej a sociálnej situácie v konkrétnom čase, odkázanosť na iných alebo psychická
záťaž a pod.“ (rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 17CoCsp/32/2020 z 29.9.2020). Zvýšená odmeňujúca
funkcia zadosťučinenia pre spotrebiteľa (za to, že sa pustil do sporu so žalovaným) by mohla vystupovať
do popredia napr. najmä vtedy, ak by žalobca tvrdil, že zodpovedná osoba pred podaním žaloby
odmietla akceptovať jeho (oprávnené) výhrady (prípadne reklamáciu), spoliehajúc sa možno na to (bez

hrozby osobitného negatívneho následku), že spotrebiteľ pre obtiaže nebude uplatňovať alebo brániť
svoje práva na súde (skúsime, či nám to „neprejde“), a ak jej to (zodpovednej osobe) aj neprejde,
nebude to mať pre ňu citeľnejšie následky (lebo spotrebiteľovi potom dodatočne aj tak na podklade
rozhodnutia súdu vyhovie len v tom, čo mala urobiť už dávno). Táto stránka je však pri nedostatku
tvrdení o predchádzajúcich výhradách spotrebiteľa adresovaných dodávateľovi (zodpovednej osobe) a

pri jeho zastúpení advokátom, tak ako tomu bolo aj v tomto prípade, oslabená, nakoľko negatívny prístup
zodpovednej osoby, ak nevyhovie oprávneným požiadavkám spotrebiteľa zastúpeného advokátom, má
svoj odraz aj v povinnosti nahradiť spotrebiteľovi jeho trovy právneho zastúpenia, a žiadne osobitné
úsilie od spotrebiteľa spravidla nevyžaduje. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a všetky súdu známe
okolnosti tohto prípadu, podľa ktorých bol žalobca v pôvodnom konaní zastúpený advokátom, netvrdil,

že by dodávateľa (zodpovednú osobu) pred pôvodným konaním neúspešne upozornil na neplatnosť
dohody o zrážkach zo mzdy (porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z.
a osobitnými predpismi), so súdnym konaním má skúsenosti (viacero súdnych konaní), k požiadavke
zadosťučinenia neuviedol žiadne negatívne dôsledky porušenia práva zo strany dodávateľa (dohody
o zrážkach zo mzdy) v okolnostiach tohto prípadu na jeho súkromný či spoločenský život, a ani to,

že by od žalovaného ešte pred podaním svojej žaloby niečo neúspešne žiadal alebo reklamoval,
pričom pred uplatnením dohody o zrážkach zo mzdy neuhradil ešte ani len istinu z jemu poskytnutých
finančných prostriedkov, mal súd za to, že žalobca (zastúpený advokátom) netvrdil a nepreukázal
také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie finančného zadosťučinenia v ním požadovanej výške
1.006,63 Eur, a preto súd v danom prípade uvažoval len o základnej sume primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 50,- Eur tak, ako ju v obdobných prípadoch priznáva aj Krajský súd v Prešove
(napr. v rozsudku sp. zn. 9CoCsp/49/2020, 17CoCsp/32/2020).“ S ohľadom na výšku údajnej ujmy
žalobcu, preto považuje za primerané zadosťučinenie maximálne v sume 5,- eur za určené neprijateľné
zmluvné podmienky. Nakoniec uviedla, že podaná žaloba o vyhlásenie neprijateľnosti predmetnýchzmluvných podmienok sa týka Zmluvy o poskytnutí bezúčelovej pôžičky z 13.01.2011 (ďalej aj ako
„Zmluva“), ktorá bola ukončená predčasným splatením zo dňa žalobcu ešte dňa 19.01.2012. Podaná
žaloba bola podaná najmä špekulatívne, nakoľko zmluvné podmienky, ktoré žiadal žalobca vyhlásiť za

neprijateľné, jednak vo vzťahu k žalobcovi uplatnené neboli a zároveň vzhľadom na uplynutý čas sú z
pochopiteľných dôvodov obsolétne a v úverových zmluvách sa už nepoužívajú, žalobou o vyhlásenie
neprijateľnosti zmluvných podmienok žalobca nedosiahol pre seba žiadnu ochranu, resp. nezabránil
žiadnemu porušeniu spotrebiteľského práva zo strany žalovanej, nakoľko zmluva bola ukončená ešte v
r. 2012, pričom je však zrejmý iný účel takejto žaloby, aby právny zástupca žalobcu získal čo najväčšie

trovy. Žalovaná v zmysle Zmluvy poskytla žalobcovi možnosť predčasne splatiť úver, čo žalobca aj využil
a namiesto dohodnutých 3312,- eur tak uhradil len 2528,70 eura, tj na úrokoch uhradil žalobca v r. 2012
o cca 783,30 eura menej.

3. Žalobca v replike uviedol, že v základnom konaní úspešne namietal porušenie povinnosti dodávateľa,
čo viedlo k určeniu neprijateľnosti zmluvných podmienok, čo je zrejmé z rozsudku Okresného súdu

Prešov č.k. 8Csp/99/2023-68 zo dňa 19.12.2023. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia má
mať charakter sankcie, ktorá má postihovať toho, kto vo vzťahu k spotrebiteľovi postupoval v rozpore
so zákonom. Rozsudkom vydaným v základnom konaní došlo k judikovaniu konkrétneho porušenia
dodávateľa. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje, aby rozhodnutie súdu v
základnom konaní muselo výslovne obsahovať vo výroku porušenie konkrétneho ustanovenia. Dané je

konštatovanésúdomvsamotnomodôvodnenírozhodnutia.UrčeniuNZPmuselopredchádzaťporušenie
noriem spotrebiteľského práva. V zásade je v práve potrebné uplatňovať doslovný gramatický výklad.
Pričom pri citovanom ustanovení § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa poukazujeme naviac
na formálno-systematický výklad (argumentum a rubrica), keďže jeho účelom a zmyslom citovaného
zákona je „ochrana spotrebiteľa“ a nadpis § 3 predmetného zákona „Práva spotrebiteľa“. Nadpis a

pomenovanie sú bezpochyby integrálnou súčasťou právneho predpisu, ktorým zákonodarca vyjadruje,
že sa určité ustanovenia vzťahujú k určitej veci alebo inštitútu a spolu obsahovo súvisia. Zaradenie
do rôznych častí alebo zákonov dáva práveže najavo opak. Vo vzťahu k výkladu ust. § 3 ods. 5
zákona o ochrane spotrebiteľa poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2020
zo dňa 24.08.2022: „Odvolací súd v rozsahu odvolacích námietok žalovanej v podstatnom uviedol:

„Úspešné uplatnenie na súde zo strany spotrebiteľa, ktoré je predpokladom priznania finančného
zadosťučinenia podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vykladať reštriktívne len na spory, kedy
spotrebiteľ je v pozícií žalobcu, resp. v rámci konania ako žalovaný podá protižalobu. Naopak v tomto
prípade je nutné vychádzať z teleologického výkladu právnej normy, a to s poukazom na cieľ, ktorý chcel
zákonodarca dosiahnuť, ktorým nepochybne bola širšia ochrana spotrebiteľa, ktorý má pozíciu slabšej

strany. Z tohto dôvodu je nutné predmetné ustanovenie vykladať tak, že aj v prípade úspešnej obrany
svojich práv, ktoré je výsledkom obrany žalovaného v konaní, v ktorom bol pozícií žalovaného možno
subsumovať pod pojem úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom
o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Z tohto dôvodu ani táto odvolacia námietka nebola
odvolacím súdom posúdená ako dôvodná ... Rovnako je bezpredmetná odvolacia námietka spočívajúca

v tom, že v predchádzajúcom konaní vo výrokovej časti nebolo konštatované porušenie povinnosti
žalovaného, nakoľko v danom konaní konajúci súdu zamietol žalobu postupníka. V odôvodnení svojho
rozsudku mohol jedine uviesť dôvody, pre ktoré tak učinil a tam nepochybne skonštatoval nesprávnosť
postúpenia pohľadávky, ktorú nepochybne spôsobil žalovaný tým, že porušil svoje povinnosti, ktoré mu
ustanovuje osobitný predpis, a to zákon o bankách, nerešpektoval tieto ustanovenia, ktoré nepochybne

súd prijaté z dôvodu ochrany spotrebiteľa, aby tento nebol bez predchádzajúcich upozornení a uplynutí
určitých časových okamihov daný do vzťahu s nebankovou spoločnosťou. Z uvedeného dôvodu
preto odvolací súd dospel k záveru, že citované rozhodnutie okresného súdu bolo základom pre
posúdenie skutočnosti či žalovaný porušil svoju povinnosť ustanovenú osobitným zákonom. Táto otázka
nepochybne preukázaná bola a táto podmienka priznania finančného zadosťučinenie bola opäť splnená.

Ani skutočnosť, že žalovaný nebol účastníkom tohto konania, nič nemení na tomto závere, nakoľko
nepochybne súd konštatoval, že subjektom, ktorý porušil ustanovenia zákona o bankách bol žalovaný,
ktorý nerešpektoval tam vyjadrené zákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky a na tejto
skutočnosti nič nemení ani to, že v danom konaní bol žalobca postupník z uvedenej zmluvy. Z tohto
konania nepochybne bolo preukázané, že spotrebiteľ na súde bol úspešný v otázke porušenia jeho

práv, ktoré ustanovuje osobitný predpis pre žalovaného, tento zodpovedá za toto porušenie a spornou
ostáva len výška primeraného finančného zadosťučinenia (body 11 a 12 odôvodnenia odvolacieho
rozsudku).“ Výška finančného zadosťučinenia nie je stanovená žiadnym vzorcom a závisí vždy od
úvahy súdu. Jediným kritériom pre stanovenie výšky finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť.Poukázal na charakter, zmysel a účel inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia. Podľa rozsudku
Krajského súdu v Prešove č.k. 2Co/137/2016-71 zo dňa 24.05.2017: „Inštitút primeraného finančného
zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho

prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút náhrady škody výlučne
so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach
Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie
sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages v práve Veľkej
Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného

za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil
škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti.
Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a
judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu
(porov. najmä požívanie adjektíva „odradzujúci“). A tak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej
ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V

zmysle už citovanej judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za diskriminačné
správanie účinné, primerané a odradzujúce.“ Princípom a zmyslom konania o priznaní PFZ je ako
sankcionovať dodávateľa, tak aj zadosťučiniť spotrebiteľovi. Celé posudzovanie primeranosti výšky
finančného zadosťučinenia vychádza z okolností týkajúcich sa základného konania. Je nepochybne
zrejmé, že spotrebiteľ ako „obyčajný občan“ v základných konaniach pociťuje výrazné stresové

vypätie, nielen z dôvodu neskúsenosti so súdnou mocou, ale aj zo skutočnosti, že čelí sporu s
ekonomicky, právne a spoločensky silnejším protivníkom. Vzhľadom na charakter a stupeň porušenia
práv a povinností daných spotrebiteľskými právnymi normami považuje uplatnenú výšku primeraného
finančného zadosťučinenia za adekvátnu. Uplatnená výška zodpovedá svojmu účelu, pretože je
potrebné toto finančné zadosťučinenie nevnímať ako kompenzáciu, ale ako poskytnutú satisfakciu.

Rovnako je potrebné podotknúť, že prípadné sankcie vyplývajúce z opatrení dohľadných orgánov by
boli neporovnateľne prísnejšie. Uvedené finančné zadosťučinenie má tiež odradiť žalovanú, ale aj iných
dodávateľov, od porušovania práv spotrebiteľov. Záleží len na žalovanej, aby sa nedopúšťala recidívy
v neprípustnom kontrahovaní v rozpore so záujmami spotrebiteľov Primeranosť sumy 2 400,- eur je
vzhľadom najmä na postoj žalovanej, množstvo a intenzitu porušenia spotrebiteľských noriem evidentne

daná. Žalovaná nechce niesť akúkoľvek zodpovednosť za porušenie svojich zákonných povinností.
Vzhľadom na permanentný odmietavý postoj žalovanej voči svojim pochybeniam je uplatnená suma
nielenže primeraná, ale zjavne aj nízka. Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je to možné len priznaním
v takej výške, ktorá má nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto
funkcie aj reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške nemôže spĺňať. Podľa čl. 7 ods. 1 Smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách: „Členské štáty
zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné
prostriedky, ktoré by zabránili súvislemu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“ Pri nepeňažných nárokoch (NZP), z ktorých
nevyplýva výška finančného plnenia, by ďalším objektívnym kritériom mala byť aj recidíva porušovania

spotrebiteľského práva, s tendenciou zvyšovania PFZ pri zistení opätovného opakovaného porušenia
spotrebiteľského práva. Ak by analogicky použil terminológiu trestného práva, tak súdy by mali, pri
úvahách o PFZ, zohľadňovať v neprospech dodávateľov, v ich postupoch voči spotrebiteľom, tzv.
špeciálnu recidívu dodávateľov, kedy by sa malo PFZ zvyšovať a nie znižovať. Žalovaná dlhodobo a
vo veľkom rozsahu porušuje spotrebiteľské práva na finančnom trhu. Aj v súčasnosti napriek množstvu

rozsudkov vydaných proti žalovanej, táto neustále používa nekalé obchodné praktiky a finančne sa snaží
na úkor spotrebiteľov obohacovať, a to aj využívaním neprijateľných zmluvných podmienok. Žalobou
uplatnená výška nanajvýš v minimálnej miere primeraná aj s ohľadom na výšku sankcií (pokút až
do výšky 50 000,- eur), ktoré podľa zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo
veciach ochrany spotrebiteľa alebo zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančný trhom je oprávnená

dodávateľovi uložiť Slovenská obchodná inšpekcia alebo Národná banka Slovenska. Suma 2 400,-
eur predstavuje 0,000009 z výšky zisku žalovanej za rok 2023 (údaj z portálu D.). Symbolická suma
PFZ niekoľkých desiatok alebo pár stoviek eur predsa dodávateľa neodradí od neustáleho porušovania
spotrebiteľských práv a noriem. Žalovaná sa porušenia nedopustila iba voči nemu, ale vzhľadom na
formulárovosť zmlúv voči tisíckam klientov. Preto požadovaná suma v minimálnej miere nepochybne

napĺňa jednotlivé funkcie inštitútu. Čo sa týka výšky PFZ poukázal aj na rozsudok Okresného súdu
Žilina, sp. zn. 14C/295/2014, zo dňa 24.09.2015, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp.
zn. 11Co/471/2015, zo dňa 28.06.2016 a v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 6Cdo/127/2017, zo dňa 30.01.2019, ktorým bolo priznané PFZ vo výške 1 194,98eura€, čopredstavuje 25 násobok poplatku, ktorý bol určený za neprijateľný. V rozsudku Krajského súdu v Trnave,
sp.zn.:10CoCsp/98/2022zodňa25.01.2023,poskytolvrámciodôvodneniasúdjednouchéodporúčanie
pre dodávateľa, ktorý bol ako protistrana v konaní neúspešný: „Dodávateľ má súčasne jednoduchú

možnosť sa plateniu finančného zadosťučinenia, prípadne aj iným zodpovednostným následkom v
iných úverových prípadoch vyhnúť, a to tým, že bude podnikať v rámci pravidiel stanovených právnymi
predpismi SR Súčasne má za to, že priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 1.500,- Eur
nepredstavuje neopodstatnené finančné obohacovanie sa žalobcu, pri zohľadnení všetkých krokov,
ktoré musel žalobca podniknúť, aby úspešne uplatnil svoje právo.“

4. Žalovaná v duplike uviedla, že konanie 8Csp/99/2023 bolo na základe už ukončenej zmluvy o
úvere. Hlavným jeho zmyslom bolo len získanie trov právneho zastúpenia, pričom žalobca pre seba
nič nezískal. V pôvodnom konaní, rovnako ako v tomto konaní, nebola zo strany žalobcu preukázaná
akákoľvek ujma na jeho strane; resp. že by ktorákoľvek z týchto zmluvných podmienok bola voči
žalobcovi aj skutočne uplatnená. Nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že „inštitút primeraného finančného

zadosťučinenia má mať charakter sankcie, ktorá má postihovať toho, kto vo vzťahu k spotrebiteľovi
postupoval v rozpore so zákonom.“ Súd pri určení výšky finančného zadosťučinenia musí zohľadniť
všetky okolnosti konkrétneho prípadu a stanoviť výšku v súlade so zákonnou požiadavkou primeranosti.
Udeľovanie sankcií je vecou trestného a správneho konania, nie občianskoprávneho konania. Preto ak
žalobca argumentuje dosiahnutím odradzujúceho účinku na dodávateľa, podstatné v takomto prípade

sú orgány správneho, resp. trestného konania, ktorých kontrole žalovaná podlieha. V opačnom prípade
sa totiž javí, že cieľom žalobcu v skutočnosti nie je odradiť žalovanú od používania neprijateľných
zmluvných podmienok (ktoré už ani z pochopiteľných dôvodov uvedených vyššie ani nepožíva), ale o
získanie majetkového prospechu na jej úkor. Prisudzovanie vyšších súm finančného zadosťučinenia by
sa totiž mohlo považovať práve za favorizovanie sankčnej funkcie daného inštitútu, s čím nie je možné

súhlasiť.

5. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav:

6. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 14.10.2021, sp. zn. 11Csp/45/2022 rozhodol nasledovne: „I.

Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí bezúčelovej pôžičky č. 7086193,
zo dňa 13.01.2011, bod X. Klient, a to v znení: „Ďalej prehlasujem, že som sa pred podpísaním
Zmluvy oboznámil s Podmienkami a Všeobecnými obchodnými podmienkami (ďalej ako VOP), ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy, prevzal som ich, súhlasím s nimi, nemám k nim žiadne výhrady
a zaväzujem sa ich dodržiavať.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. II. Súd určuje, že zmluvná

podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí bezúčelovej pôžičky č. 7086193, zo dňa 13.01.2011, v
bode X. Klient, a to v znení: „Prehlasujem, že súhlasím so Zmluvnou pokutou a Sankčným úrokom
prislúchajúcim Spoločnosti pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti plniť Splátky riadne a včas, ako aj
s tým, že Spoločnosť má možnosť účtovať si kompenzáciou ušlých výnosov.“, je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. III. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí bezúčelovej

pôžičky č. 7086193, zo dňa 13.01.2011, v bode X. Klient, a to v znení: „Svojím podpisom prejavujem
súhlas s tým, že v prípade, ak si nesplním svoj záväzok splácať Pôžičku v stanovených termínoch
Splátok, resp. v stanovenej lehote splatnosti Pôžičky podľa tejto Zmluvy, aby Spoločnosť bola oprávnená
požadovať od môjho zamestnávateľa vykonávať zrážky zo mzdy a iných príjmov až do doby úplného
splatenia Zabezpečovanej pohľadávky Spoločnosti voči mne. Výška zrážok zo mzdy a z iných príjmov

bude zodpovedať výške Splátok podľa tejto Zmluvy. Pre účely uplatnenia výkonu zrážok zo mzdy a
z iných príjmov je táto Zmluva súčasne aj Dohodou o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov podľa
§ 551 Občianskeho zákonníka.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. IV. Súd určuje, že zmluvná
podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí bezúčelovej pôžičky č. 7086193, zo dňa 13.01.2011, v
bode X. Klient, a to v znení: „Súhlasím, aby Spoločnosť v zmysle zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane

osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len “Zákon“) poskytla moje osobné údaje a
údaje uvedené v tejto Zmluve (ďalej len “údaje a informácie“) aj svojej ovládajúcej osobe Všeobecnej
úverovej banke, a.s. (VÚB, a.s.) a jej dcérskym spoločnostiam, spoločnosti Intesa Sanpaolo, Taliansko
za účelom interného výkazníctva, zvýšenia kvality mne poskytovaných služieb a ponuky služieb a
produktov týchto spoločností patriacich do skupiny s úzkymi väzbami k VÚB, a.s., a to v rozsahu

údajov uvedených v tejto žiadosti na dobu 10 rokov od podpisu žiadosti, pričom som oprávnený
odvolať svoj súhlas najskôr po jednom roku od udelenia súhlasu pre prípad, že Zmluva nevznikne, a
to písomným oznámením doručeným na adresu: Consumer Finance Holding, a.s., Hlavné námestie
12, 060 01 Kežmarok.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. V. Súd určuje, že zmluvná podmienkavo Všeobecných obchodných podmienkach k Zmluve o poskytnutí bezúčelovej pôžičky č. 7086193,
zo dňa 13.01.2011, uvedená v čl. 6 Podmienky splácania, bod 6.7, a to v znení: „Klient je povinný
ako variabilný symbol uvádzať evidenčné číslo uvedené v Splátkovom kalendári a/alebo Zmluve.

Neuvedenie správneho variabilného symbolu na príkaze k platbe sa považuje za neuhradenie Splátky
so všetkými následkami s tým spojenými.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. VI. Súd určuje, že
zmluvná podmienka vo Všeobecných obchodných podmienkach k Zmluve o poskytnutí bezúčelovej
pôžičky č. 7086193, zo dňa 13.01.2011, uvedená v čl. 8. Priradenie platieb a započítanie, a to v znení:
„8.1 Spoločnosť je oprávnená započítať pohľadávky Spoločnosti voči pohľadávkam Klienta aj vtedy, ak

niektorá pohľadávka Spoločnosti ešte nie je splatná alebo bola premlčaná.“, je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. VII. Súd určuje, že zmluvná podmienka vo Všeobecných obchodných podmienkach k
Zmluve o poskytnutí bezúčelovej pôžičky č. 7086193, zo dňa 13.01.2011, uvedená v čl. 11. Poplatky,
pokuty, sankčné úroky, bod 11.2, a to v znení: „Spoločnosť je oprávnená požadovať od Klienta Zmluvnú
pokutu v prípade, ak sa Klient dostal do omeškania so splatením ktorejkoľvek jednotlivej Splátky. V 30-
ty deň po dobe splatnosti je Klient povinný zaplatiť Zmluvnú pokutu vo výške 10 % z dlžnej Splátky. V

ten deň sa Zmluvná pokuta stáva aj splatnou.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. VIII. Súd určuje,
že zmluvná podmienka vo Všeobecných obchodných podmienkach k Zmluve o poskytnutí bezúčelovej
pôžičky č. 7086193, zo dňa 13.01.2011, uvedená v čl. 14. Všeobecné ustanovenia, bod 14.22, a to
v znení: „Klient súhlasí s tým, aby všetky jeho hovory s call centrom Spoločnosti boli nahrávané a
uchovávané po dobu 10 rokov od uskutočnenia telefonického hovoru a v prípade potreby použité ako

dôkaz v súdnom alebo arbitrážnom konaní.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. IX. Žalovaný
povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.“

7. Zistený skutkový stav súd takto právne posúdil:

8. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z.z., o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, Ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024. Vznik právnych
vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa
právnych predpisov účinných do 30. júna 2024.

9. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného do 30.06.2024, tento zákon
upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť
orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo
zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a označovanie výrobkov cenami.

10. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

11. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde

domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde

úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

12. Medzi stranami nebolo sporné, že vzťah medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským.

V predmetnej veci si žalobca uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.400,- eur
v súlade s ustanovením § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa poslednej vety ustanovenia
§ 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom

a osobitnými predpismi zodpovedá. Okresný súd Prešov rozsudkom č.k. 8Csp/99/2023-68 zo dňa
19.12.2024 určil neprijateľnosť osem zmluvných podmienok.13. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti, ako predpokladu pre priznanie
práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ako žalobca proti dodávateľovi, resp. ak tak urobí v rámci svojej obrany proti

dodávateľom uplatnenému nároku.

14. K uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo
vzniká v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa po tom čo zo
strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušeniu práva alebo povinnosti na súde. Či došlo

k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde vyplynie až z rozhodnutia súdu
vydaného vo veci samej.

15. Súd v danom prípade nárok posúdil podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
s poukazom na § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z.z., o ochrane spotrebiteľa.

16. V konaní bol základný predpoklad na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia preukázaný
tým, že žalovaná ako predávajúca používaním neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve
porušila svoju povinnosť podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné podmienky. Súd teda dospel k záveru, že sú
splnené podmienky k tomu, aby bolo žalobcovi priznané primerané finančné zadosťučinenie.

17. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia tak pre určenie výšky nároku musí žalobca objektívne,
vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia nepriaznivého následku preukázať, ako
ho pociťoval a prežíval. Pri stanovení výšky treba vychádzať zo závažnosti vzniknutej resp. hroziacej
ujmy, okolností tak na strane žalobcu ako aj žalovanej, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva

žalobcu. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia sa nemožno striktne držať ujmy, ktorá žalobcovi
objektívne hrozila, resp. ktorá mu vznikla. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť
na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni
a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany, ale primeraný.

18. Súd má za to, že pre žalobcu bude primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400,- eur, čo
prestavuje 50,- eur za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku.

19. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy odôvodňujúce výšku primeraného zadosťučinenia, preto pri
výške súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobca musel svoj nárok na určenie neprijateľnosti zmluvných

podmienok uplatniť na súde. Súd pri výške zohľadnil aj časové hľadisko, keď žalobca si svoj nárok
v základnom konaní uplatnil až po viac ako 12 rokov od uzavretia zmluvy a taktiež, že zmluvne
podmienky neboli voči žalobcovi aplikované. Súd preto s prihliadnutím na intenzitu zásahu ustálil
ako dôvodnú, primeranú a zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti výšku primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 400,- eur. Touto sumou budú naplnené všetky funkcie primeraného

finančného zadosťučinenia, a preto v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.

20. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len ako „CSP“), podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. Žalobca bol v konaní úspešný v časti základu nároku v rozsahu 100%, pričom výška priznaného

nároku závisela výlučne na posúdení súdu. Preto súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%, pričom pri vyčíslení sa bude vychádzať z priznanej sumy.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na
Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov

tak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdnehokonania,vediesavýkonrozhodnutiazúradnejmoci(zákonč.65/2001Z.z.ospráveavymáhaní

súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).