Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/155/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215205566
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Školníková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1215205566.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek

senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: KASINVEST spol.
s r.o., so sídlom Bukovecká 106, 739 91 Jablunkov, Česká republika, IČO: 62 364 197, právne
zastúpeného: JUDr. Anton Kupšo, advokát, so sídlom Moyzesova 34, 022 01 Čadca, proti žalovanému:
Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava, IČO: 00 686 930, o zaplatenie
2.941.582 eur s príslušenstvom, a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k.
25Cb/108/2015-315 zo dňa 12.04.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave o p r a v u j e záhlavie rozsudku Okresného súdu Bratislava II

č. k. 25Cb/108/2015-315 zo dňa 12.04.2022 v časti označenia žalobcu tak, že správne má znieť:
„...KASINVEST spol. s r.o., so sídlom Bukovecká 106, 739 91 Jablunkov, Česká republika, IČO: 62 364
197...“.

II. Krajský súd v Bratislave odvolanie žalobcu proti výroku I. rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.
k. 25Cb/108/2015-315 zo dňa 12.04.2022
o d m i e t a.

III. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 25Cb/108/2015-315 zo dňa
12.04.2022 v napadnutom výroku II. a v súvisiacom výroku III. o nároku na náhradu trov prvoinštančného
konania p o t v r d z u j e .

IV. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. zamietol

návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 06.04.2022, ďalej vo výroku II. zamietol žalobu, vo výroku
III. priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodol tak
s poukazom na ustanovenia § 164, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 261 ods. 1, § 263 ods. 1, § 373, § 378, § 384 ods. 1, § 409 ods.
1, § 339 ods. 1, ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), § 27 ods. 1, ods.
2, § 89 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení predpisov (ďalej len „ZoB“).

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že právny predchodca žalobcu sa
žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.941.582 eur s príslušenstvom, z titulu náhrady
škody. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 23.09.2013 uzatvoril so spoločnosťou ROUTA s.r.o. (ďalej
len „ROUTA“), zmluvu o kúpe zlatých tehál. Spoločnosť ROUTA mala u žalovaného zriadený účetč. XXXXXXXXXX/XXXX. Predchádzajúce obchodné transakcie, a to výplata kúpnej ceny na základe
uzatvorených kúpnych zmlúv, boli realizované prostredníctvom prevodných príkazov z účtu, ktorý bol
vedený u žalovaného. Prax bola taká, že konateľ spoločnosti ROUTA-pán A. zadal prevodný príkaz na

dohodnutú čiastku u žalovaného, pričom právny predchodca žalobcu po predložení kópie prevodného
príkazu zo strany pána A. odovzdal predmetu kúpy, a to zlaté tehly. Po takto vykonanej transakcii
právnemu predchodcu žalobcu prišli na jeho účet finančné prostriedky. Dňa 07.10.2013 sa dostavil do
pobočkyžalovanéhozástupcaprávnehopredchodcužalobcu-pánB.spoluspánomA.,ktorýpristúpilku
okienkuapracovníčkebankypredložilprevodnýpríkaznasumu2.941.582eur.NáslednepánA.pristúpil

kpánoviB.apredložilmukópiuprevodnéhopríkazu,ktorýbolopečiatkovanýpracovníčkoužalovanéhos
označením „došlo 07.10.2013“. Na tomto základe dal pán B. pokyn, aby spoločnosti ROUTA boli vydané
zlaté tehly. Dňa 09.10.2013 však žiadne finančné prostriedky na účet spoločnosti neboli pripísané,
a preto sa dňa 10.10.2013 dostavil k žalovanému na pobočku na C. D. E. F., kde predložil kópiu
prevodného príkazu. Pán B. bol ubezpečený, že prevod nebol realizovaný pre formálnu chybu a pán
A. sa musí dostaviť do pobočky za účelom vypísania nového prevodného príkazu. Zavineným konaním

pracovníkov žalovaného bola žalobcovi spôsobená škoda 2.941.582 eur, pretože pán A. sa preukázal
originálnym prevodným príkazom od žalovaného, ktorému právny predchodca žalobcu nemal dôvod
neveriť vzhľadom na predchádzajúce obchodné transakcie. Žalovaný si pri preberaní prevodného
príkazu si mal overiť, že prevodný príkaz nie je úplne vyplnený a takýto príkaz nemal prevziať. Právny
predchodca žalobcu zistil, že pečiatka na originálnom tlačive, ktoré predložil pán A. nebola sfalšovaná,

čím je preukázané zavinenie žalovaného na spôsobení škody. Vyčíslená suma škody predstavuje kúpnu
cenu zlata.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanej žalobe upozornil na predpoklady vzniku škody, ktoré
musia byť splnené kumulatívne, pričom v danom prípade nebola splnená ani jedna z týchto

podmienok. Uskutočnenie akéhokoľvek plnenia predávajúceho kupujúcemu len na základe predloženia
prevodného príkazu bolo ľahkovážnym konaním, čo bolo porušením prevenčnej povinnosti na strane
pôvodného žalobcu, keďže takýto doklad nie je dokladom o zaplatení kúpnej ceny a ani dokladom
preukazujúcim schopnosť kupujúceho splniť záväzok z kúpnej zmluvy. Prijatie prevodného príkazu je
iba jednou z viacerých podmienok na zrealizovanie príkazu. Ďalšou významnou je existencia účtu a

dostatočný disponibilný zostatok na účte platiteľa, pričom prijatie príkazu nie je s touto podmienkou
v žiadnej súvislosti. Skutočnosť, že predávajúci plnil už na základe prevodného príkazu zakladá
výlučnú zodpovednosť na zaplatenie kúpnej ceny. Žalovaný poprel všetky skutkové tvrdenia uvedené
žalobcom. Prípadné prevzatie prevodného príkazu na zúčtovanie a jeho prípadné označenie pečiatkou
preukazujúcou výlučne jeho prijatie na spracovanie nie je porušením povinnosti žalovaného. Žalovaný

v bežnom platobnom styku ako poskytovateľ platobnej služby preberal v danom období príkazy tak, že
ich opatril pečiatkou preukazujúcou výlučne ich doručenie. Podľa všeobecných obchodných podmienok
Tatra banky, a.s. platí, že okamih prijatia platobného príkazu je deň doručenia, resp. predloženia
príkazu do banky. Banka realizuje platbu na základe dátumu splatnosti určenom v príkaze, ak nie
je dátum splatnosti na príkaze určený, tak sa ním rozumie okamih prijatia platobného príkazu. O

nerealizovaní platobného príkazu alebo odmietnutí vykonania platobného príkazu banka informuje
klienta. Po podpísaní príkazu klientom zodpovedá za správnosť a úplnosť údajov v ňom uvedených
klient. Banka nevykonáva vecnú kontrolu údajov vo formulári. Nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že
žalovaný nerealizoval príkaz len z formálnych dôvodov. V dotknutý deň nemal kupujúci na svojom
bežnom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX dostatok peňažných prostriedkov na realizáciu prevodného

príkazu a v deň splatnosti dotknutého prevodného príkazu predmetný účet v banke už ani neexistoval.
Tento účet bol zrušený dňa 09.05.2013 bez zostatku na účte. Prevodný príkaz by tak v prípade jeho
prijatia nemohol byť zúčtovaný pre neexistenciu prostriedkov na účte. Pravdivé nie sú ani tvrdenia vo
vzťahu ku konaniu zamestnancov banky, keďže platobný príkaz nebol v banke na zúčtovanie nikdy
predložený, čo vyplýva z trestného konania a dokazovania. Z obsahu uznesenia KRPZ Bratislava

podľa žalovaného vyplýva, že konateľ kupujúceho dňa 07.10.2013 vykonal vklad v prospech účtu
č. XXXXXXXXXX/XXXX a následne predložil konateľovi predávajúceho iný doklad. V čase 09/2013
nemohol žalobca prijať žiadne plnenia z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX, keďže tento bol v danom čase
zrušený. V danom čase mal kupujúci u žalobcu vedený výlučne účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, na ktorom
boli dňa 11.09.2013 a dňa 24.09.2013 vykonané vklady a následné prevody vo výške 114.000 eur a

50.000 eur. Znamená to, že predávajúci vedieť mal a mohol, že predloženie prevodného príkazu na
ťarchu účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX pri prijatom plnení z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX nemohlo byť
vierohodné. Žalovaný nebol povinný odmietnuť prevzatie prevodného príkazu. Takáto povinnosť mu
nevyplýva zo žiadnej zmluvnej ani zákonnej úpravy. V danom prípade je jedinou príčinou škody plneniepredávajúceho bez pripísania peňažných prostriedkov na účet predávajúceho a v danom prípade je
nepodstatné, či a do akej miery bol žalobca uvedený do omylu samotným kupujúcim. Vznik škody
žalobca nepreukázal, keď v konaní nebolo preukázané, že právny predchodca žalobcu zlato vôbec

mal a že ho skutočne dodal. Bez preukázania existencie zlata a jeho dodania kupujúcemu nemožno
konštatovať úbytok v majetkových pomeroch právneho predchodcu žalobcu.

4. Žalobca v nadväznosti na skutočnosti zistené orgánmi činnými v trestnom konaní uviedol, že mal za
preukázané, že pracovníci žalovaného svojim protiprávnym konaním spôsobili pôvodnému žalobcovi

škodu, keď závažným spôsobom porušili svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o bankách. Protiprávne
konanie pracovníkov žalovaného vyplýva najmä z toho, že pán A. pravidelne vykonával prevody zo
svojho účtu vo väčších sumách ako 10.000 eur v pobočke Tatra banky, a.s. na C. D. XX E. F.. Dňa
07.10.2013 pán A. po tom, ako vykonal transakcie pri okienku na pobočke žalovaného, odovzdal
pánovi B. kópiu príkazu na úhradu sumy 2.941.582 eur, potvrdenú Tatra bankou a.s., opečiatkovanú
dňa 07.10.2013, pobočka 073, číslo 12. Po odovzdaní tohto prevodného príkazu pán B. dal pokyn

bezpečnostnej službe Loomis, že môže odovzdať tovar spoločnosti ROUTA, v sídle jej spoločnosti.
Šetrením polície sa zistilo, že pečiatku s číslom 12 mala pridelenú pracovníčka žalovaného - G. F.,
a to do 02.10.2013, kedy bola preložená na inú pobočku žalovaného, pričom táto pečiatka už nebola
pridelená žiadnemu ďalšiemu pracovníkovi pobočky. Transakcia zo dňa 07.10.2013 bola transakciou,
ktorou pán A. vložil na účet finančné prostriedky a vybavovala ho pracovníčka H. I., ale jednalo sa len

o vklad finančných prostriedkov. Prevodný príkaz odovzdaný pánovi B. mal z uvedeného dňa pečiatku
07.10.2013, pobočka 073, číslo 12. Zo zistení polície je zrejmé, že podpis na prevodnom príkaze sa
podobá na podpis pracovníčky žalovaného - C. J., ktorá však dňa 07.10.2013 nebola v práci. Vzhľadom
na tieto závery žalobca tvrdil, že pracovníci žalovaného umožnili pánovi A. spoločne spáchať trestný čin,
pretože niekto z pracovníkov žalovaného opečiatkoval prevodný príkaz pečiatkou č. 12. Zo znaleckého

posudku zo dňa 09.02.2015, ktorý nechal vypracovať prokurátor Prokuratury Okregowej w Koninie malo
podľa žalobcu vyplývať, že pečiatka č. 12 zo dňa 07.10.2013 je totožná s pečiatkou zo dňa 24.09.2013,
kde na základe prevodného príkazu pán A. previedol právnemu predchodcovi žalobcu čiastku 50.000
eur, čo je dôkaz, že pracovníci žalovaného sa podieľali na vzniku škody. Žalovaný vo svojom vyjadrení
nepopiera, že prevodný príkaz bol prijatý na spracovanie, avšak zo zisteného vyplýva, že príkaz dňa

07.10.2013 nemohol byť opečiatkovaný, keďže pečiatka sa nachádzala v trezore. Zo strany pracovníkov
žalovaného tak došlo k porušeniu povinností a bez toho konania by nedošlo k vzniku škody žalobcovi.
Pracovníci žalovaného porušili § 89 ods. 4 ZoB. Pracovníci banky preto nemali príkaz vôbec prijať a
mali ho odmietnuť a neumožniť pánovi A. uviesť právneho predchodcu žalobcu do omylu. V zmysle §
27 ods. 1 a 2 ZoB mal žalovaný predchádzať vzniku strát vrátane škôd v dôsledku nesprávneho výkonu

svojich bankových činností. Žalobca získal list od žalovaného, z ktorého vyplýva, že prevodný príkaz zo
dňa 07.10.2013 neevidoval, čo podľa neho preukazuje, že pracovníci žalovaného sa priamo podieľali
na spáchaní trestného činu podvodu, pretože vystavili falošný príkaz s originálnou pečiatkou.

5. Súd prvej inštancie k návrhu žalobcu na prerušenie konanie z dôvodu podaného podnetu Národnej

banke Slovenska na vykonanie bankového dohľadu nad postupom žalovaného, uviedol, že posúdenie
zodpovednosti za škodu v súkromnoprávnych vzťahoch, je výlučne v právomoci súdov. Výsledok
bankového dohľadu nebude mať pre posúdenie súdu prvej inštancie relevanciu a zároveň by
neprimerane a nehospodárne predĺžilo konanie vo veci samej, a preto návrh žalobcu na prerušenie
konania vo výroku I. rozsudku zamietol.

6. Súd prvej inštancie k posúdeniu nároku žalobcu po zhrnutí sporných a nesporných okolností
a vykonanom dokazovaní, nepovažoval žalobu za dôvodnú, a preto ju v celom rozsahu zamietol.
Predmetom žaloby podľa súdu prvej inštancie bolo zaplatenie sumy 2.941.582 eur z titulu zodpovednosti
za škodu, ktorú mal žalovaný žalobcovi spôsobiť tým, že prijal platobný príkaz pána A. na vyplatenie

uvedenej peňažnej sumy v prospech právneho predchodcu žalobcu, pričom tento príkaz následne
nerealizoval. Súd prvej inštancie popísal podmienky pre vznik zodpovednosti za škodu, ktoré musia
byť splnené kumulatívne. Pokiaľ ide o splnenie prvého predpokladu, aby bolo možné zodpovednosť za
škodu pričítať konkrétnemu subjektu (v tomto prípade žalovanému) - konanie priamo smerujúce k vzniku
škody, žalobca vzhliadol protiprávne konanie žalovaného v porušení jeho bankových povinností, keď

potvrdil prijatie prevzatia platobného príkazu od pána A., čím žalovaný prispel k uvedeniu pôvodného
žalobcu do omylu a umožnil tak pánovi A. spáchať trestný čin, pričom žalobca poukázal na § 89 ods.
4, § 27 ods. 1 a 2 ZoB, ktoré mal žalovaný svojim konaním porušiť. Podľa názoru súdu prvej inštancie
sa žalobcovi v konaní nepodarilo preukázať už prvý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, a tedaže žalovaný svojim konaním spôsobil žalobcovi škodu. Z vykonaného dokazovania nemal súd prvej
inštancie bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že by žalovaný skutočne platobný príkaz zo dňa
07.10.2013 od pána A. prevzal, nakoľko aj v zmysle záverov trestného vyšetrovania bol platobný príkaz

odovzdaný právnemu predchodcovi žalobcu vyhodnotený ako fiktívny. Keby však aj fiktívny nebol a
žalovaný by skutočne platobný príkaz prevzal, podľa názoru súdu prvej inštancie samotné prevzatie
platobného príkazu neznamená porušenie povinností žalovaného v zmysle zákona o bankách, ako
naň upozorňoval žalobca. Na všetkých prevodných príkazoch, ktoré žalobca predložil do konania, je
pečiatka žalovaného, na ktorej je uvedené „došlo dňa“. Z uvedeného je tak zrejmé, že táto pečiatka

slúžila len na potvrdenie prevzatia platobného príkazu, resp. na potvrdenie doručenia tohto príkazu
pracovníkovi žalovaného, ktorý je oprávnený ďalej s týmto platobným príkazom pracovať. Samotné
prevzatie platobného príkazu nemožno stotožňovať s jeho vykonaním. Banka je povinná z dôvodu, aby
vedela posúdiť, či prevodný príkaz bude možné vykonať, tento najskôr prevziať, aby mohla posúdiť,
či prevodný príkaz obsahuje všetky nevyhnutné náležitosti v zmysle zákona, ako aj všeobecných
obchodných podmienok banky a až následne, ak zistí, že je možné (po tom ako ho prevzala) tento

príkaz vykonať, ho následne vykoná. Pokiaľ banka konštatuje, že prevodný príkaz vykonať nemožno,
upozorní na to dotknutý subjekt a umožní mu vykonať nápravu. Súd prvej inštancie sa preto nestotožnil
so závermi, ktoré pred ním prezentoval žalobca a v konaní žalovaného nevzhliadol žiadne porušenie
bankových povinností, nakoľko nemožno za porušenie bankovej povinnosti - postupovať obozretne pri
vykonávaní obchodov - považovať už len to, že banka potvrdila, že jej bol doručený prevodný príkaz. Už

nepreukázaním splnenia prvého predpokladu vzniku škody je tak možné konštatovať, že žalovanému
škodu, ktorá je predmetom tohto konania nemožno pričítať. K samotnej škode v jej žalovanej výške, súd
prvej inštancie uzavrel, že túto sa nepodarilo v konaní bez dôvodných pochybností ustáliť. Výška škody
mala podľa žalobcu vyplývať najmä z predloženého prevodného príkazu, ako aj z trestného konania,
ktoré sa viedlo voči pánovi A.. Žalobca však nijakým spôsobom súdu nepreukázal, že niekedy skutočne

disponoval so zlatými tehlami v hodnote 2.941.582 eur, ani to, že skutočne udelil príkaz prepravnej
službe na odovzdanie týchto zlatých tehál spoločnosti ROUTA. Trestné stíhanie voči pánovi A. nebolo
ukončené tým, že by bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu. Z dôkazov
predloženýchžalobcomsúduprvejinštancievyplývalento,žeuvedenejosobebolovznesenéobvinenie,
pričom bolo trestné stíhanie následne prerušené za účelom jeho odovzdania na ďalšie konanie do

zahraničia. Ani druhý predpoklad pričítania zodpovednosti za škodu - vznik škody, tak žalobca podľa
súdu prvej inštancie nepreukázal. Pokiaľ ide o tretí predpoklad - príčinná súvislosť medzi protiprávnym
konaním a spôsobenou škodou, v tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v konaní
nepreukázal ani to, že žalovaný skutočne porušil svoje povinnosti a že mu vznikla škoda v žalovanej
výške, a preto nemohol preukázať ani príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného

a vznikom škody. Súd prvej inštancie skonštatoval, že to bol práve právny predchodca žalobcu,
kto zásadným spôsobom zanedbal povinnú mieru opatrnosti a ostražitosti, ktorú možno od každého
požadovať, nehovoriac o opatrnosti, ktorú by mal vykazovať skúsený obchodník s cennými kovmi.
Žalovaný v konaní správne uviedol, že potvrdenie prijatia prevodného príkazu nemožno za žiadnych
okolnostístotožňovaťspotvrdenímovykonaníúhrady.Žalobcapodľanázorusúduprvejinštanciesvojou

nedbanlivosťou, keď sa uspokojil už s predložením prevodného príkazu, čo považoval za potvrdenie o
vykonaní platobnej úhrady, umožnil pánovi A. spáchať trestný čin podvodu prostredníctvom spoločnosti
ROUTA a je kvôli porušeniu svojich prevenčných povinností spoluzodpovedný za to, že mu škoda
bola spôsobená. Takto vzniknutú škodu si však podľa názoru súdu prvej inštancie mal žalobca ako
poškodený, ktorý bol trestným činom „podvedený“ a uvedený do omylu, uplatňovať v trestnom konaní

voči osobe, ktorá sa takéhoto konania dopustila. Takto trestným činom spôsobenú škodu nemožno
pričítať banke, ktorá k vzniku škody, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, žiadnym spôsobom
neprispela, obzvlášť ak už v trestnom konaní bolo konštatované, že prevodný príkaz, ktorý bol právnemu
predchodcovi žalobcovi predložený, bol sfalšovaný.

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške
100 % voči žalobcovi.

8. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu z dôvodov podľa

§ 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e), písm. f), písm. h) CSP a odvolacím návrhom sa domáhal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a priznal žalobcovi náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolateľ namietal porušenie procesných práv podľa §
365 ods. 1 písm. b), písm. d) CSP, keď súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania,keďže výsledkom dohľadu môže byť konštatovanie porušenia zákonných povinností žalovaného ako
banky. Odôvodnenie súdu prvej inštancie v bode 27. rozsudku je nedostatočné a nepreskúmateľné.
Žalobca naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP videl v nevykonanom

dokazovaní, keď predložil návrh na doplnenie dokazovania zo dňa 07.04.2022 (bližšie v odôvodnení
odvolania). Odôvodnenie odmietnutia vykonania dokazovania zo strany súdu prvej inštancie je podľa
názoru odvolateľa nedostatočné. Súd prvej inštancie všeobecne predpokladá nedostatok relevancie
všetkých navrhnutých dôkazov, čo je procesne neprípustné. Naviac tieto dôkazy pre zistenie skutkového
stavu (a najmä pre zistenie porušenia povinnosti žalovaného) sú relevantné. Tieto návrhy sú zásadné

pre rozhodnutie vo veci samej, keďže aj samotný súd prvej inštancie v bode 15. odôvodnenia rozsudku
poukazuje, že podstatné skutočnosti zistil z uznesenia KR PZ Bratislava ČVS: KRP-54/1-VYS-BA-
2014 zo dňa 04.03.2014. V súvislosti so sudcovskou koncentráciou konania poukázal na ustanovenie
§ 470 ods. 2 CSP, z ktorého vyplýva, že sudcovská koncentrácia konania nie je prípustná na konania
začaté pred účinnosťou Civilného sporového poriadku. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal právo pred
12.04.2022predložiťvšetkydôkazy,ktorépovažovalzavhodnéaajichnavrhoval,lensúdprvejinštancie

ich neakceptoval a ako vyplýva zo samotných zápisníc o pojednávaní, žiadna sudcovská koncentrácia
konania nebola uplatnená. Odvolateľ k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu poukázal na bod 29.
odôvodnenia rozsudku s tým, že súd prvej inštancie zohľadňoval zistenie orgánu činného v trestnom
konaní o podozrení zo spáchania trestného činu, návštevu pobočky žalovaného v rozhodný deň,
existenciu platobného príkazu, na základe ktorého mali byť v prospech platobného účtu právneho

predchodcu žalobcu poukázané finančné prostriedky vo výške 2.941.582 eur. Uvedené je však v rozpore
s tým, že súd prvej inštancie si nepripojil vyšetrovací spis, a preto nedostatočne zistil skutkový stav
veci, nakoľko vyšetrovací spis obsahuje ďalšie skutočnosti, ktoré sú relevantné pre náležité právne
posúdenie. V tomto smere poukázal aj na rozpor súdu prvej inštancie, keď súd v bode 29 odôvodnenia
konštatoval, že je nesporné, že pán A. prevzal od právneho predchodcu žalobcu na základe zmluvy

zo dňa 30.09.2013 vopred objednaných 92 kg zlata a naopak v bode 33. odôvodnenia rozsudku
tvrdil, že žalobca, resp. jeho právny predchodca nijakým spôsobom nepreukázal, že niekedy skutočne
disponoval zlatými tehlami v hodnote 2.941.582 eur a ani to, že skutočne udelil príkaz prepravnej službe
na odovzdanie týchto tehál spoločnosti ROUTA. Tieto závery sú v zjavnom rozpore so skutkovými
zisteniami.Súdprvejinštancienajednejstranetvrdí,žeodovzdanieaprevzatiezlatýchteháljenesporné

a v ďalšom pri odôvodnení vzniku škody tvrdí, že to nebolo preukázané. Vo vzťahu k nesprávnemu
právnemu posúdeniu odvolateľ zhrnul závery súdu prvej inštancie v bode 32. odôvodnenia rozsudku
s tým, že podľa rozsudku vyplýva, že orgánom činným v trestnom konaní bolo zistené, že platobný
príkaz bol opatrený pečiatkou žalovaného dňa 07.10.2013 s označením pobočky 073, číslo pečiatky
12. Orgán činný v trestnom konaní ďalej zistil, že pečiatka bola pridelená pracovníčke žalovaného do

02.10.2013. Uvedená pečiatka už následne nebola pridelená žiadnemu inému pracovníkovi žalovaného
a mala sa nachádzať v uzamknutom trezore. Závery súdu prvej inštancie sú preto v zásadnom rozpore
oproti skutkovým zisteniam uvedeným v bode 3. odôvodnenia, že žalovaný prijal dňa 07.10.2013
platobný príkaz a na strane druhej v bode 32. odôvodnenia rozsudku, že súd prvej inštancie nemal
bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že by žalovaný skutočne platobný príkaz zo dňa 07.10.2013

od pána A. prevzal, pretože v zmysle záverov trestného vyšetrovania bol platobný príkaz fiktívny.
Ďalším zistením orgánu činného v trestnom konaní je, že podpis na platobnom príkaze sa podobá
na podpis pracovníčky žalovaného - C. J.. Tá sa však podľa zistení nenachádzala v rozhodujúci
deň (07.10.2013) na pracovisku. Trestné stíhanie bolo postúpené zahraničným orgánom. V rámci
trestného konania v Poľsku bola na základe požiadavky prokurátora Prokuratury Okregowej w Koninie

vypracovaný znalecký posudok zo dňa 09.02.2015, zo záverov ktorého vyplýva, že pečiatka umiestnená
na platobnom príkaze zo dňa 07.10.2013 (ktorý nebol zrealizovaný) je totožná s pečiatkou žalovaného
umiestnenou na inom platobnom príkaze medzi rovnakými subjektmi zo dňa 24.09.2013, ktorý bol
zrealizovaný. Fiktivita platobného príkazu spočíva v tom, že nebol pečiatkou opatrený v priestoroch
žalovaného, avšak nedotýka sa pravosti pečiatky. Dôležitou skutočnosťou je, že súd prvej inštancie

vo svojom rozhodnutí nespochybnil pravosť pečiatky tak, ako bola konštatovaná orgánom činným v
trestnom konaní. Jednoznačne sa jednalo o pečiatku žalovaného, ktorá bola umiestnená na platobnom
príkaze a za rozhodujúce pre danú vec je to, že žalovaný svojimi internými procesmi, postupmi a
nedostatočnými opatreniami umožnil jej umiestnenie na platobný príkaz mimo priestorov žalovaného
bez náležitého oprávnenia konkrétnej osoby. Nesprávnym je aj tvrdenie súdu prvej inštancie, že aj

keby platobný príkaz nebol fiktívny a žalovaný by platobný príkaz prijal, išlo by len o potvrdenie
prijatia platobného príkazu, nie o potvrdenie o jeho realizácii. Ak by došlo k prijatiu platobného príkazu,
vznikla by žalovanému povinnosť oznámiť túto skutočnosť používateľovi platobných služieb, ako aj
ďalšie povinnosti vyplývajúce z ustanovení § 5 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1 a 2 zákona č. 492/2009Z.z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(rovnako tak všeobecné obchodné podmienky). V naznačenom kontexte by sa teda žalovaný dopustil
porušenia právnych povinností, v dôsledku ktorých vznikla škoda. Porušenie povinnosti spočíva v tom,

žežalovanýneupozornilžalobcunaodmietnutieplatobnéhopríkazu,keďsažalobcadostavilnapobočku
žalovaného a pracovníkom žalovaného bol informovaný, že platobný príkaz nebol zrealizovaný z dôvodu
formálnych nedostatkov, po odstránení ktorých bude platobný príkaz zrealizovaný. Z odôvodnenia
súdnehorozhodnutianevyplýva,žebybolatátoskutočnosťvkonaníspochybnená.Zanesprávneprávne
posúdenie odvolateľ považoval konštatovanie súdu prvej inštancie o konaní žalobcu, ktorý však konal

v súlade so zaužívanou obchodnou praxou medzi konkrétnymi zmluvnými partnermi, keďže konal v
dôvere v žalovaného. Súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s porušením povinností žalovaného,
ktoré rovnako k vzniku škody prispeli v zmysle § 15 ods. 1, ods. 2 ObZ, keďže opatrenie platobného
príkazupečiatkoužalovanéhohozaväzuje.Žalovanýsvojounedbanlivosťouprivýkonečinnostíumožnil,
aby pečiatka bola na platobný príkaz umiestnená bez väzby na úkon (predloženie platobného príkazu),
na ktorý sa mala viazať a ktorý mala formuláciou “došlo dňa” potvrdzovať. Vzhľadom na všetky

okolnosti (tzn. prítomnosť žalobcu v priestoroch žalovaného pri danom úkone, formulár pre predloženie
platobného príkazu žalovaného, pravosť pečiatky, kontakt s pracovníkom žalovaného atď.) bol u žalobcu
vyvolaný oprávnený dojem, že ide o konanie pracovníka žalovaného smerujúce k prijatiu platobného
príkazu. Žalovaný umožnil, že v jeho priestoroch boli dňa 10.10.2013 poskytnuté žalobcovi nesprávne
informácie o stave realizácie platobného príkazu. Na základe týchto skutočností sa súd prvej inštancie

mal zaoberať minimálne spoločnou zodpovednosťou žalobcu a žalovaného na vzniku škody, čo však
neurobil a tak nesprávne právne posúdil vec. Zmätočným je podľa názoru odvolateľa aj odôvodnenie
súdu prvej inštancie o tom, či žalovaný prijal platobný rozkaz, obsahujúcim rozdielne závery v bode 9.
a 32., 35. odôvodnenia rozsudku (falošný prevodný príkaz). Pečiatka, ktorá bola použitá na prevodný
príkaz je originálna a toto sa nachádzalo pred vykonaním transakcie dňa 07.10.2013 už dva týždne

v trezore žalovaného. Súd prvej inštancie sa touto skutočnosťou bez vykonaného dokazovania ani
nezaoberal. Na spôsobení škody sa podieľali pracovníci žalovaného a z danej veci vyplýva zásadná
otázka, ako mohol pán A. použiť platobný príkaz s pečiatkou č. 12 dňa 07.10.2013, keď v tento deň
bola v trezore, a preto nie je zrejmé, prečo sa súd prvej inštancie touto okolnosťou nezaoberal. Na
záver odvolateľ považoval za naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keď súd

prvej inštancie vyhodnotil náhradu škody v zmysle § 373 ObZ namiesto § 420 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), keďže z obsahu celého spisu je zrejmé, že žalobca a ani jeho
právny predchodca neboli v žiadnom právnom vzťahu.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril v podaní, pričom vo vzťahu k odvolaniu voči výroku

o odmietnutí návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že stanovisko NBS potvrdilo stanovisko
žalovaného a súdu prvej inštancie. Ďalej sa žalovaný vyjadril aj k nahláseniu neobvyklej obchodnej
operácie a zbaveniu mlčanlivosti zo strany Finančnej spravodajskej jednotky. K námietke nesprávneho
právneho posúdenia náhrady škody žalovaný uviedol, že táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na výsledok
konania, keďže prvky zodpovednosti za škodu sú totožné a pre prípad posudzovania škody podľa

Občianskeho zákonníka sú dokonca prísnejšie pre vznik zodpovednosti. Zodpovednosť za škodu
je v Obchodnom zákonníku upravená len ako zodpovednosť za porušenie povinnosti zo záväzku.
Zodpovednosťzaškodujevobchodnomprávekoncipovanáakoobjektívnazodpovednosť,čoznamená,
že zavinenie sa nevyžaduje. Žalovaný nebol v žiadnom záväzkovom vzťahu so žalobcom. Súd prvej
inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal z absencie porušenia právnej povinnosti žalovaného, ako aj

z absencie príčinnej súvislosti - teda konštatoval absenciu prvkov zodpovednosti, ktoré sa vyžadujú pri
oboch právnych úpravách. Súd prvej inštancie v bode 32. odôvodnenia rozsudku správne vylúčil
už splnenie prvej podmienky zodpovednosti za škodu, a to porušenie povinnosti. Nie je pravdou, že
si súd prvej inštancie v tomto bode protirečí. Pre posúdenie podmienok zodpovednosti je nevyhnutné,
aby súd prvej inštancie pracoval aj s hypotézou, že prevodný príkaz bol skutočne predložený banke.

Celý nárok žalobcu je predsa odôvodnený tým, že žalovaný opečiatkoval prevodný príkaz. Z hlásenia
neobvyklejoperácie,výsledkovreklamačnéhokonaniaatrestnéhokonania,akoajkonanianasúdeprvej
inštancie je nesporné a preukázané, že dotknutý prevodný príkaz nikdy nebol prevzatý bankou. Napriek
tomusúdprvejinštanciesprávneuvažoval,čibysanaposúdenívecimohloniečozmeniť,kebyho banka
prijala a teda bola pečiatka na prevodnom príkaze pravá. Žalobca túto hypotézu účelovo vykladá ako

protirečenie. Prípadné opečiatkovanie prevodného príkazu (prevodný príkaz nikdy nebol opečiatkovaný
bankou ani prevzatý) potvrdzovalo len jeho predloženie banke a nie jeho vykonanie. Je zjavné, že
uskutočnenie akéhokoľvek plnenia predávajúceho kupujúcemu len na základe predloženia (údajného)
prevodného príkazu bolo ľahkovážnym konaním, pri ktorom je možné uvažovať o porušení prevenčnejpovinnosti na strane pôvodného žalobcu, keďže takýto doklad nie je dokladom o zaplatení kúpnej
ceny, ani dokladom preukazujúcim schopnosť kupujúceho splniť záväzok z kúpnej zmluvy (nie je
možné z neho zistiť, či účet platiteľa existuje, či je na ňom aj dostatočné krytie). Takýto doklad nijako

nezabezpečujezaplateniezáväzkuzkúpnejzmluvy.Prípadnéprijatieprevodnéhopríkazunazúčtovanie
jetotižibajednouzviacerýchpodmienoknazrealizovaniepríkazu.Ďalšouvýznamnou(nievšakjedinou)
podmienkou na realizáciu platby je existencia účtu a dostatočný disponibilný zostatok na účte platiteľa,
pričom prijatie prevodného príkazu nie je s touto podmienkou v žiadnej priamej súvislosti. Žalovaný
uviedol, že ako poskytovateľ platobnej služby podľa zákona č. 492/2009 Z.z. o platobných službách,

preberal v rozhodnom období prevodné príkazy na spracovanie takým spôsobom, že platobné príkazy
pri ich prijatí opatril pečiatkou preukazujúcou výlučne ich doručenie a podpisom konajúceho pracovníka
pobočky. Žalobca v konaní sám nedokázal vyhodnotiť, akým úkonom žalovaného malo dôjsť k porušeniu
jeho povinností, ktoré by mali byť v príčinnej súvislosti s domnelou škodou (žiadne zlato nikdy nebolo
preukázateľne nakúpené predávajúcim ani dodané). Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný nerealizoval
prevodný príkaz zo dňa 07.10.2013 len z formálnych dôvodov a teda zodpovednosť nesie z dôvodu, že

riadny prevodný príkaz nezúčtoval a túto skutočnosť žalovaný potvrdil žalobcovi. Žalovaný odmietol tieto
tvrdenia. Následne, keď bolo preukázané, že prevodný príkaz nikdy nebol daný a na dotknutom účte
nikdy počas histórie účtu neboli peňažné prostriedky vo výške kúpnej ceny, žalobca zmenil tvrdenia
tak, že porušenie povinnosti spočíva v nehlásení neobvyklej obchodnej operácie. V odvolaní žalobca
ako novotu tvrdí, že žalovaný porušil zákon o platobných službách tým, že neinformoval klienta o

nevykonaní platobnej operácie. Žalobca úplne abstrahuje od skutočnosti, že prevodný príkaz nikdy
nebol predložený. Preto táto povinnosť žalovaného nemohla vzniknúť a teda ani jej porušenie nemohlo
byť v príčinnej súvislosti s domnelou škodou. A už vôbec nie vo vzťahu k žalobcovi, ktorému banka
ako vykonávateľ platobnej služby príkazcu ani túto skutočnosť oznamovať nemala a ani nemohla.
Pravdivé nie sú ani tvrdenia žalobcu vo vzťahu ku konaniu zamestnancov banky, keďže uznesenie

KR PZ Bratislava sp. zn. KRP-54/1-VYS BA-2014 zo dňa 21.09.2012 je zrejmé, že platobný príkaz
nebol v banke na zúčtovanie nikdy predložený. Táto skutočnosť je nesporná z vykonaného trestného
konania a dokazovania. Žalobca predložil doklad, ktorý má byť znaleckým posudkom o pravosti pečiatky
banky bez úradného prekladu, čo je nepoužiteľný dôkazný prostriedok, ktorý nijakým spôsobom nemôže
zvrátiť už uvedené skutočnosti spočívajúce vo výlučnej zodpovednosti predávajúceho za obchod

vykonaný bez pripísania peňažných prostriedkov na prospech účtu spoločnosti pôvodného žalobcu.
Predmetná listina len konštatuje pravosť podpisu konateľa predávajúceho a skutočnosť, že pečiatka
použitá na prevodnom príkaze je pečiatkou. Avšak takéto konštatovanie nemá vplyv na skutočnosti, že
podpísaný zamestnanec na prevodnom príkaze v rozhodnom čase v banke nepracoval a že pečiatka s
takýmto rozpoznávacím znakom nebola v banke použitá. Ak by prevodný príkaz bol opatrený pečiatkou

banky a bol, či nebol prijatý na zúčtovanie, nikdy by k zaplateniu kúpnej ceny nedošlo a teda neexistuje
príčinná súvislosť medzi škodou (domnelou, účtovnou) a porušením povinnosti. Treťou kumulatívnou
podmienkou nároku na náhradu škody je kauzálny nexus medzi porušením právnej povinnosti a
vznikom škody, ktorý v danom prípade absentoval. Ďalšou kumulatívnou podmienkou vzniku nároku
na náhradu škody je vznik samotnej škody. Jej vznik žalobca nepreukázal a už vôbec nie v žalovanej

výške. V trestnom konaní nebolo preukázané, že by predávajúci kedykoľvek vlastnil zlato v uvedenej
hodnote. Žiadny dodávateľ zlata neuplatnil škodu ani takéto zlato na trhu nikomu nechýbalo.

10. Odvolateľ v odvolacej replike nesúhlasil s tvrdením o úplnom zistení skutkového stavu, a to
vzhľadom na vykonané dokazovanie. Opätovne poukázal na nesprávne právne posúdenie súdom

prvej inštancie, keď posudzoval nárok podľa obchodnoprávnych predpisov. Z hľadiska zodpovednosti
podľa Občianskeho zákonníka dôkazné bremeno je na žalovanom, pretože sa jedná o subjektívnu
zodpovednosť a žalovaný musí preukázať, že jeho zamestnanci škodu nespôsobili. Skutočnosť, že
zo strany žalovaného došlo k porušeniu právnych povinností, a to najmä zo strany zamestnancov
žalovaného, vyplýva z vyšetrovacieho spisu, ako aj zo znaleckého posudku Prokuratury Okregowej w

Koninie.

11. Podľa § 224 CSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj
iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.

12. Vzhľadom na to, že v písomnom vyhotovení záhlavia rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k.
25Cb/108/2015-315 zo dňa 12.04.2022 došlo k zrejmej nesprávnosti, keď súd prvej inštancie nesprávne
uviedol obchodné meno a sídlo žalobcu tak, že v čase vyhláseného rozsudku mal správne znieť:„...KASINVEST spol. s r.o., so sídlom Bukovecká 106, 739 91 Jablunkov, Česká republika, IČO: 62 364
197...“, odvolací súd túto zrejmú chybu opravil výrokom I. tohto rozsudku.

13. Podľa § 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak
a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť,
b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych
predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh
na začatie konania,

c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie
prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

14. Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s
rozhodnutím vo veci samej.

15. Podľa § 164 CSP ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

16. Podľa § 212 ods. 1 CSP rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej.

17. Podľa § 234 ods. 1 CSP súd rozhoduje uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej.

18. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon

pripúšťa.

19. Podľa § 357 CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o písm. a) zastavení
konania, písm. b) odmietnutí podania vo veci samej, písm. c) odmietnutí žaloby na obnovu konania,
písm. d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, písm. e)

zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, písm.
f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia,
písm. g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, písm. h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku
pre zmeškanie, písm. i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, písm. j) odklade vykonateľnosti
rozhodnutia, písm. k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, písm. l)

zabezpečení dôkazného prostriedku, písm. m) nároku na náhradu trov konania, písm. n) prerušení
konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, písm. o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o
návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.

20. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je odvolanie prípustné.

21. „Rozhodnutia súdu o prerušení konania a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania sú procesnými
rozhodnutiami, ktorými sa nerozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov sporu vo veci samej.
Takéto rozhodnutia majú procesnoprávne dôsledky len pre určité štádium občianskeho súdneho

konania; nejde o rozhodnutia vo veci samej, ktoré by do práv a povinností účastníkov konania zasahovali
konečným spôsobom“ (bližšie pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/204/2013).
22. Z dikcie vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že o prerušení konania súd rozhoduje uznesením,
avšak pokiaľ súd návrh na prerušenie konania zamietne, nerozhoduje samostatným uznesením, ale
uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania je v takom prípade súčasťou meritórneho

rozhodnutia vo veci samej. Zákonodarca v citovanom ustanovení § 357 písm. n) CSP vymedzil
prípustnosť odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie iba v prípade, ak súd rozhodol o prerušení
konania, a to z dôvodov uvedených v § 162 ods. 1 písm. a) a § 164. V prípade, ak bol návrh na prerušenie
konania zamietnutý, nie je proti takémuto uzneseniu odvolanie v zmysle § 357 písm. n) CSP a contrario
prípustné (totožne Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,

a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 1204 s.). Vzhľadom na skutočnosť,
že proti rozhodnutiu, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa
06.04.2022, odvolanie nie je prípustné, odvolací súd s poukazom na § 386 písm. c) CSP odvolanie
žalobcu v rozsahu výroku I. napadnutého rozsudku odmietol.23. Krajský súd v Bratislave po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého
rozhodnutiasúduprvejinštancievmedziachdanýchrozsahomodvolaniaaodvolacímidôvodmivzmysle

§ 379 a § 380 CSP v napadnutom výroku II. a v súvisiacom výroku III. o nároku na náhradu trov
prvoinštančného konania, dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

24. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

25. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

26. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

27. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä

skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

28. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa ods. 2 na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností

môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

29. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné. Podľa ods. 2 ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

30. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania. Podľa ods. 2 na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,

ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Podľa ods. 3 ak súd na prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci
samej.

31. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

32. Podľa § 187 ods. 1 CSP za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci
a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Podľa ods. 2 dôkazným prostriedkom
je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka.

Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

33. Podľa § 191 ods. 1, ods. 2 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje

inak.

34. Podľa § 420 ods. 1, ods. 2, ods. 3 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej
povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená priich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa
tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

35. Podľa § 27 ods. 1 a 2 ZoB banka a pobočka zahraničnej banky vykonávajú obchody so svojimi
klientmi na zmluvnom základe. Banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné pri výkone svojej
činnosti postupovať obozretne, najmä sú povinné vykonávať obchody a) spôsobom, ktorý zohľadňuje
a zmierňuje riziká, b) spôsobom, ktorý nepoškodzuje záujmy ich vkladateľov z hľadiska návratnosti

ich vkladov a ktorý neohrozuje bezpečnosť a ekonomickú situáciu banky a pobočky zahraničnej banky
alebo bezpečné fungovanie bankového systému porušením zákonov alebo iných všeobecne záväzných
právnych predpisov, c) za výhodných ekonomických a právnych podmienok pre banku alebo pobočku
zahraničnej banky a pre ich klientov pri nimi vykonávaných obchodoch na účet klienta a pri vynaložení
odbornej starostlivosti; vynaloženie odbornej starostlivosti je banka a pobočka zahraničnej banky
povinná hodnoverne preukázať, d) tak, aby pri každom obchode za banku alebo pobočku zahraničnej

banky konali najmenej dve osoby; ak to z prevádzkových dôvodov nie je možné, sú povinné bezodkladne
zabezpečiť kontrolu vykonaného obchodu osobami, ktoré sa na jeho vykonaní nezúčastnili. Banka a
pobočka zahraničnej banky sú povinné v záujme zabránenia vzniku strát vrátane škôd v dôsledku
nesprávneho výkonu svojich bankových činností dodržiavať postupy výkonu svojich bankových činností
a zriadiť a udržiavať účinný systém riadenia rizík. Banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné

upravovať systém riadenia rizík na základe pravidelného preverovania jeho účinnosti a primeranosti tak,
aby zohľadňoval schopnosť banky alebo pobočky zahraničnej banky vystaviť sa riziku a meniace sa
ekonomicképrostredieprebankualebopobočkuzahraničnejbanky.Bankaapobočkazahraničnejbanky
sú povinné upraviť systém riadenia rizík a spôsob jeho aktualizácie vnútorným predpisom, v súlade s
ktorým banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné postupovať.

36. Podľa § 89 ods. 4 ZoB banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné pri každom obchode
s hodnotou najmenej 15.000 eur zisťovať vlastníctvo prostriedkov použitých klientom na vykonanie
obchodu. Na účely tohto ustanovenia sa vlastníctvo prostriedkov zisťuje záväzným písomným
vyhlásením klienta, v ktorom je klient povinný uviesť, či sú tieto prostriedky jeho vlastníctvom a či

obchod vykonáva na vlastný účet; toto písomné vyhlásenie klienta o vlastníctve peňažných prostriedkov
môže byť aj súčasťou písomnej zmluvy, ktorú banka alebo pobočka zahraničnej banky uzatvára s
klientom v súvislosti s dohodnutým obchodom. Ak sú tieto prostriedky vlastníctvom inej osoby alebo ak
je obchod vykonaný na účet inej osoby, vo vyhlásení je klient povinný uviesť meno, priezvisko, rodné
číslo alebo dátum narodenia a adresu trvalého pobytu fyzickej osoby alebo názov, sídlo a identifikačné

číslo právnickej osoby, ak ho má pridelené, ktorej vlastníctvom sú prostriedky a na ktorej účet je obchod
vykonaný; v takomto prípade je klient povinný odovzdať banke alebo pobočke zahraničnej banky aj
písomný súhlas dotknutej osoby na použitie jej prostriedkov na vykonávaný obchod a na vykonanie tohto
obchodu na jej účet. Povinnosť predkladať písomný súhlas podľa predchádzajúcej vety sa nevzťahuje
na Národnú banku Slovenska, rezolučnú radu, banku, pobočku zahraničnej banky, platobnú inštitúciu,

pobočku zahraničnej platobnej inštitúcie, inštitúciu elektronických peňazí, pobočku zahraničnej inštitúcie
elektronických peňazí, burzu cenných papierov, komoditnú burzu, centrálneho depozitára cenných
papierov, obchodníka s cennými papiermi, pobočku zahraničného obchodníka s cennými papiermi,
sprostredkovateľa investičných služieb, poisťovňu, pobočku zahraničnej poisťovne, zaisťovňu, pobočku
zahraničnej zaisťovne, správcovskú spoločnosť ani pobočku zahraničnej správcovskej spoločnosti, ak

v záväznom písomnom vyhlásení predloženom podľa tohto odseku uvedú, že obchody vykonávajú
výlučne na svoj vlastný účet alebo na účet svojich klientov podľa osobitného zákona a že na vykonávanie
obchodov používajú výlučne vlastné prostriedky alebo prostriedky svojich klientov, ktoré majú zverené
a spravujú pre svojich klientov podľa osobitného zákona; to sa rovnako vzťahuje aj na dôchodkovú
správcovskú spoločnosť, doplnkovú dôchodkovú spoločnosť, správcu bytového domu a spoločenstvo

vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, ak sú povinnou osobou podľa osobitného predpisu.
Povinnosť predkladať písomný súhlas podľa tohto odseku sa nevzťahuje ani na zahraničnú banku so
sídlom v členskom štáte, zahraničnú platobnú inštitúciu so sídlom v členskom štáte, zahraničnú inštitúciu
elektronických peňazí so sídlom v členskom štáte a zahraničnú finančnú inštitúciu so sídlom v členskom
štáte. Ak klient nesplní povinnosti podľa tohto odseku, banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné

odmietnuť vykonanie požadovaného obchodu.
37. Po oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalobcu, odvolací súd konštatuje vecnú
správnosť napadnutého rozsudku v rozsahu meritórneho rozhodnutia obsiahnutého vo výroku II.napadnutého rozsudku. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou
kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by
mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.

38. Odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie, keď nárok žalobcu na náhradu
škody skúmal v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka namiesto príslušného ustanovenia § 420
OZ. V tomto smere odvolací súd dáva za pravdu žalobcovi, keď na predmetnú vec je potrebné aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka, resp. § 420 OZ.

39. Pre ustálenie záveru, či v predmetnej veci je potrebné aplikovať § 373 a nasl. ObZ je rozhodné
to, že úprava v zmysle § 261 ods. 1 ObZ sa aplikuje na záväzkové vzťahy podľa tretej časti ObZ.
Pre naplnenie kvalitatívnej stránky pojmu obchodnoprávneho záväzkového vzťahu, aby ho bolo možné
podľa ustanovení § 261 a § 262 ObZ považovať za obchodný záväzkový vzťah podľa tretej časti
Obchodného zákonníka (záväzky vznikajú aj na základe deliktuálnej zodpovednosti), je nevyhnutné,

aby išlo o záväzkový vzťah vyplývajúci z danej časti zákona. Inak je možné aplikovať ustanovenia
§ 373 a nasl. ObZ pre zodpovednosť za škodu v prípade, ak bola škoda spôsobená porušením
povinností ustanovených ObZ (§ 757 ObZ). V predmetnej veci nejde o taký prípad, keďže je zrejmé, že
žalobca, resp. právny predchodca žalobcu (samotným postúpením pohľadávky sa povaha postúpenej
pohľadávky, majúcej výlučne občianskoprávny charakter, nemení) si uplatňoval nárok na náhradu škody

v dôsledku porušenia povinností žalovaného vyplývajúce zo zákona o bankách, zákona o platobných
službách a nesprávnym postupom zamestnancov, za ktoré žalovaný zodpovedá. Odvolací súd uvádza,
že samotný charakter právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným je priamo určený vzťahom medzi
škodcom a poškodeným, ktorý je vzťahom občianskoprávnym, keďže tento vzťah nebol založený
záväzkovým vzťahom podľa tretej časti ObZ (a tým sa myslí aj z deliktuálnej zodpovednosti) a

nejde ani o porušenie povinnosti vyplývajúcich z ObZ. Nesprávne právne posúdenie súdom prvej
inštancie náhrady škody ako obchodnoprávneho nároku však nezakladá nesprávnosť posúdenia
jednotlivých predpokladov pre zodpovednosť za škodu, ktoré sú vo zvyšnej časti rovnaké, ako pri
posudzovaní predpokladov zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ, okrem zavinenia, ktoré súd
prvej inštancie v rámci objektívnej zodpovednosti neposudzoval (a v tomto prípade ani nie je právne

významným). Právne posúdenie súdom prvej inštancie preto nezakladá nesprávnosť vyhodnotenia
nepreukázaného vzniku škody, na podklade ktorého dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie
rozhodol vecne správne, čo bolo v predmetnej veci rozhodujúcim.

40. Keďže sa strany konania k aplikácii § 420 OZ v podaniach doručených v priebehu konania vyjadrili,

odvolací súd len stručne uvádza, že základnými a nevyhnutnými predpokladmi vzniku všeobecnej
zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 OZ sú predpoklady, ako porušenie právnej povinnosti,
existencia škodlivého následku, existencia príčinnej súvislosti (kauzálneho nexu) medzi porušením
právnej povinnosti a vzniknutým škodlivým následkom, zavinenie ako subjektívny predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu. Všeobecná zodpovednosť za škodu má podľa ustanovenia § 420 OZ charakter

subjektívnej zodpovednosti za škodu, pričom pri tomto druhu zodpovednosti za škodu sa uplatňuje
tzv. princíp prezumovaného zavinenia. Princíp prezumovaného zavinenia uľahčuje pre poškodeného
preukázanie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu; dôkazné bremeno vyvinenia preto leží na
škodcovi. Žalobca je teda v konaní povinný preukázať, že došlo ku škode v príčinnej súvislosti s konaním
žalovaného, pričom nie je povinný preukázať zavinenie žalovaného. Žalovaný sa však môže svojej

zodpovednostizaškoduzbaviťvtedy,akpreukáže,žeškodunezavinil;naopak,akžalovanýnepreukáže,
že škodu nezavinil, bude za škodu zodpovedať.

41. Žalobca bol preto povinný preukázať predpoklady zodpovednosti za škodu, a to porušenie právnej
povinnosti, vznik škody a kauzálny nexus medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody

(zavinenie škodcu je prezumované s možnosťou liberácie škodcu). Ak nie je zo strany žalobcu
preukázaný, čo i len jeden z uvedených predpokladov zodpovednosti za škodu, nárok na náhradu škody
mu nevznikne.

42. Nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 OZ je

existencia právne relevantnej ujmy. OZ rozlišuje medzi škodou na majetku a škodou na zdraví. V prípade
škody na majetku sa podľa ustanovenia § 442 ods. 1 OZ nahrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Dôkazné
bremeno ohľadom vzniku škody a jej rozsahu znáša poškodený. Práve v dôsledku nepreukázania
vzniku škody v jej žalovanej výške založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o zamietnutí nárokužalobcu, čo odvolací súd hodnotí ako správny záver súdu, ktorý zakladá nedôvodnosť podanej žaloby.
Odvolací súd v tejto spojitosti poukazuje na to, že žalovaný v priebehu konania na súde prvej inštancie
namietal splnenie všetkých troch predpokladov zodpovednosti za škodu, ich nepreukázanie a následne

aj vznik škody a jej rozsah. Žalobca na predmetné námietky žalovaného, okrem návrhu na vykonanie
dokazovania, na ktorý súd prvej inštancie neprihliadal s ohľadom na správnu aplikáciu § 153 CSP
(bližšiepozribod54-56odôvodnenia),nereflektovala neuviedolrozhodnéskutkovéokolnostismerujúce
k naplneniu predpokladu zodpovednosti za škodu, a to k vzniku škody. V nadväznosti na uvedené, potom
súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca nepreukázal, že skutočne disponoval zlatými tehlami

v hodnote 2.941.582 eur, rovnako tak nepreukázal udelenie príkazu prepravnej službe na odovzdanie
týchto tehál z dispozičnej sféry právneho predchodcu žalobcu. K predmetnému záveru súdu prvej
inštancie, ale ani k námietkam žalovaného vo vzťahu k množstvu, cene a najmä existencie zlata sa
odvolateľ nevyjadril. V podanom odvolaní len namietal rozpor uvedeného záveru súdu prvej inštancie
so záverom v bode 29. odôvodnenia rozsudku o nespornosti výšky škody. V súvislosti s námietkami
žalovaného, ktoré k vzniku a výške škody v priebehu konania vzniesol, preto nie je možné uvažovať

o ustálení predmetnej skutočnosti ako nespornej v zmysle § 151 ods. 1 CSP. Ak súd prvej inštancie
vbode29.odôvodneniarozsudkuuviedolpriebehudalostípopísanýzvykonanéhodokazovania(obsahu
uznesenia o vznesení obvinenia) ako ustálený a nesporný, je zrejmé, že tým považoval za nesporný
priebeh udalostí zistený z trestného vyšetrovania, teda obsah vzneseného obvinenia, čo v konečnom
dôsledku týmto spôsobom aj popísal v bode 33. odôvodnenia rozsudku, keď uviedol, že trestné stíhanie

nebolo ukončené tým, že by bol pán A. uznaný vinným, keďže z predložených dôkazov vyplýva len
to, že uvedenej osobe bolo vznesené obvinenie, pričom bolo trestné stíhanie prerušené za účelom
jeho odovzdania do cudziny. Z uvedeného tak vyplýva, že popis priebehu udalostí, ktoré boli obsahom
uznesenia o vznesení obvinenia, nebol sporný (teda obsah vzneseného obvinenia s popísaným
priebehom udalostí), čo však neznamená, že tým žalobca preukázal automaticky aj vznik škody a jej

rozsah. Ak by aj súd prvej inštancie mal vychádzať z toho, že pán A. prevzal od pána B. 92 kg zlata,
ktorý mu ich vydal, predmetná skutočnosť ešte neznamená, že predmetné zlato malo hodnotu žalovanej
pohľadávky. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie preto konštatuje nepreukázanie jedného
z troch predpokladov zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ, ktoré musí preukázať žalobca a ktoré
musia byť splnené kumulatívne, a preto ak nie je naplnený čo i len jeden z týchto predpokladov, nárok

na náhradu škody nevznikol (zavinenie sa predpokladá, dôkazné bremeno vyvinenia je na žalovanom).
Práve z uvedeného dôvodu je možné konštatovať vecnú správnosť rozhodnutia, na základe ktorého
potom odvolací súd správnosť tohto rozhodnutia aj potvrdil.

43. Vo vzťahu k porušeniu právnej povinnosti, ale aj naň nadväzujúcej príčinnej súvislosti, je potrebné

poukázať na to, že súd prvej inštancie vychádzal z tvrdenia žalobcu o porušení bankových povinností
žalovaného (§ 89 ods. 4, § 27 ods. 1, ods. 2 ZoB), keď potvrdil prijatie prevzatia platobného príkazu
od pána A., čím žalovaný prispel k uvedeniu pôvodného žalobcu do omylu a umožnil tak pánovi A.
spáchať trestný čin. So závermi súdu prvej inštancie v bode 32. a 34. odôvodnenia rozsudku sa odvolací
súd stotožnil, keďže z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že žalovaný skutočne platobný

príkaz zo dňa 07.10.2013 prevzal a v tomto smere bolo možné tento hodnotiť ako fiktívny, keďže pán
A. mal v daný deň na pobočke žalovaného len vložiť na účet sumu 380 eur a následne pánovi B.
odovzdaťfiktívnyplatobnýpríkaznaplatbuzazlato.Vtomtosmerenepovažujeodvolacísúdzarozporné
tvrdenie súdu prvej inštancie, ak v bode 35. odôvodnenia rozsudku používa v súvislosti s prevodným
príkazom pojem sfalšovaný namiesto fiktívny, keďže v tomto smere ho súd prvej inštancie považoval

za falošný z dôvodu, že platobný príkaz nebol skutočne žalovanému predložený. Okrem toho sám
žalobca používa vo svojom vyjadrení zo dňa 22.03.2022 pojem falošný prevodný príkaz, čo v odvolaní
následne ako nesprávne použitý pojem namieta. Fiktivita platobného príkazu nespočívala v pravosti
pečiatky na platobnom príkaze, ale na preukázaní záverov, že takýto platobný príkaz v rozhodný deň
nebol žalovanému odovzdaný.

44. Samotný žalobca teda fiktivitu platobného príkazu v priebehu konania na súde prvej inštancie
(podaním doručeným dňa 22.03.2022) na základe vykonaného dokazovania potvrdil, keď uviedol, že
pracovníci žalovaného sa mali podieľať na spáchaní trestného činu, keď vystavili falošný prevodný
príkaz s originálnou pečiatkou. Na druhej strane na pojednávaní konanom dňa 12.04.2022 žalobca

zotrval na podanej žalobe, teda aj na svojich pôvodných argumentoch, ktoré sú práve v rozpore
s uvedeným tvrdením, keďže v žalobe žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu škody od porušenia
bankových povinností žalovaného, ktorý mal prijať prevodný príkaz od pána A., ktorý nezrealizoval.
Žalobca nárok na náhradu škody uplatnil aj z dôvodu konania na strane zamestnancov žalovaného,ktorí ho neupozornili na odmietnutie prevodného príkazu, avšak tento dôvod tiež súvisí s pôvodne
tvrdenou argumentáciou žalobcu o prijatí prevodného príkazu bankou, ktorá ho následne nezrealizovala.
Tieto tvrdenia žalobcu sú vzájomne rozporné a zmätočné. Ak totiž žalobca na jednej strane tvrdí,

že k škode malo dôjsť porušením povinností žalovaného, keď prevzal prevodný príkaz a na druhej
strane zároveň žalobca tvrdí, že žalovaný spôsobil škodu tým, že nesprávnymi postupmi umožnil
zamestnancom žalovaného umiestniť originálnym razítkom pečiatku banky na falošnom prevodnom
príkaze, ide o vzájomne rozporuplné tvrdenia žalobcu, na ktorých napriek vykonanému dokazovaniu
zotrval (na pojednávaní vyjadrené tým, že zotrváva na podanej žalobe, a to aj v podanom odvolaní).

Súd prvej inštancie sa s argumentačnou líniou žalobcu predostretou v žalobe týkajúcou sa prevzatia
prevodného príkazu žalovaným, tak ako odvolací súd vyššie potvrdil, vysporiadal správne, a to aj vo
vzťahu k príčinnej súvislosti.

45.Rovnakotaksasúdprvejinštancievbode32.odôvodneniarozsudkusprávnevysporiadalajsďalšou
argumentačnou líniou žalobcu o spôsobenej škode v dôsledku toho, že ho banka neupozornila na

odmietnutie vykonania prevodného príkazu. V prvom rade, odmietnuť vykonať prevodný príkaz môže
banka až potom, ak by bol prevodný príkaz vôbec prijatý na spracovanie, čo z vykonaného dokazovania
nebolo preukázané, a preto je predmetný nárok odvodzovaný z danej skutočnosti hypotetický. Súd prvej
inštancie sa však zaoberal aj tou alternatívou o prevzatí skutočného platobného príkazu žalovaným
v daný deň, pričom dospel k správnemu záveru, že pečiatka „došlo dňa“ slúžila len na potvrdenie

prevzatia platobného príkazu, resp. na potvrdenie doručenia tohto príkazu pracovníkovi žalovaného,
ktorý je oprávnený ďalej s týmto platobným príkazom pracovať. Samotné prevzatie platobného príkazu
nemožno stotožňovať s jeho vykonaním. Podstatnou skutočnosťou v danej veci je však to, že nárok
na náhradu škody v tejto súvislosti by žalobcovi ani len potencionálne nemohol vzniknúť, keďže ak by
banka uzavrela, že prevodný príkaz vykonať nemožno, upozornila by na to dotknutý subjekt a umožnila

by mu vykonať nápravu, čo v danom prípade nebol právny predchodca žalobcu, ale subjekt, ktorý by
takýto prevodný príkaz vystavil. Zo samotného ustanovenia § 5 ods. 1 zákona o platobných službách,
na ktoré upozornil odvolateľ, vyplýva, že ak poskytovateľ platobných služieb odmietne vykonať platobný
príkaz, je povinný oznámiť túto skutočnosť používateľovi platobných služieb. Používateľom platobných
služieb však nie je príjemca finančných prostriedkov, teda právny predchodca žalobcu, ako sa odvolateľ

nesprávne domnieval. Záver súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že pokiaľ prevodný príkaz vykonať
nemožno, banka na to upozorní dotknutý subjekt, je preto správny. Odvolací súd v tejto spojitosti
ešte uvádza, že námietka žalobcu o nesprávne poskytnutej informácii zamestnancom žalovaného dňa
10.10.2013 je vo vzťahu k nároku na náhradu škody irelevantná, keďže predmetné konanie žalovaného
prostredníctvom zamestnancov malo byť vykonané po vzniku náhrady škody, a preto nie je možné

ani uvažovať o bezprostrednej príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou (absencia časovej súvislosti).
S ohľadom na uvedené, preto nebolo ani potrebné, aby sa súd prvej inštancie zaoberal zjavne
bezpredmetnými námietkami žalobcu.

46. Odvolateľ sa v odvolaní zaoberal ďalšou argumentačnou líniou tvrdeného porušenia povinnosti

žalovaným, keď mal umožniť svojím zamestnancom umiestniť pečiatku banky na prevodný príkaz.
Predmetná pečiatka je podľa odvolateľa pravá, o čom mal svedčiť znalecký posudok zo dňa 09.02.2015,
ktorého preklad z poľského jazyka odvolateľ doložil v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd
v predmetnej súvislosti uvádza, že súd prvej inštancie sa opomenul zaoberať uvedeným tvrdením
žalobcu, avšak v tejto súvislosti je možné skonštatovať, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na

spravodlivý proces v miere intenzity napĺňajúcej odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b)
CSP, ale ani § 365 ods. 1 písm. d) CSP, keďže jeden zo základných predpokladov zodpovednosti za
škodu, ktorý musí byť splnený, teda vznik škody, v konaní nebol preukázaný. V dôsledku uvedeného,
ak by aj bol splnený jeden z dôvodov porušenia povinnosti, ktorým žalobca argumentoval, nemalo by to
vplyv na priznanie nároku na náhradu škody. Z uvedeného dôvodu, preto v konaní nejde o vyriešenie

takej otázky, ktorá by mala rozhodujúci význam v tom smere, že by zvrátila neunesenie dôkazného
bremena iného predpokladu zodpovednosti za škodu, a to vzniku škody. S ohľadom na uvedené, dospel
odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia, vysporiadal so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami majúcimi význam pre vyslovenie zamietajúceho výroku rozsudku
a jeho myšlienkový postup bol v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky

skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na závery, ktoré prijal a ktoré ho viedli
k rozhodnutiu vo veci samej.47. S ohľadom na vyššie uvedené závery by bolo vykonanie dôkazu priloženého zo strany žalobcu
v priebehu odvolacieho konania – pretlmočeného znaleckého posudku Okresnej prokuratúry v Konine,
Poľská republika na preukázanie pravosti pečiatky banky na prevodnom príkaze nadbytočné. Odvolací

súd síce predmetný dôkaz považoval za prípustnú novotu v zmysle § 366 CSP, keďže každý má právo
konať pred súdom v materinskom jazyku alebo jazyku, ktorému rozumie (§ 155 ods. 1 prvá veta CSP),
pričom predmetný listinný dôkaz bol súdu prvej inštancie už priložený v priebehu konania na súde
prvej inštancie (avšak v poľskom jazyku). Napriek tomu, že ide prípustnú novotu, ale odvolací súd
nepovažoval za potrebné realizovať postup podľa § 384 CSP-vykonanie dokazovania na odvolacom

súde, a to z dôvodu, že vzhľadom na vyššie konštatovanú správnosť záverov súdu prvej inštancie
o nepreukázaní vzniku škody v uplatňovanej výške ako jednej zo základných kumulatívnych podmienok
pre vznik nároku na náhradu škody, je vykonanie ďalšieho dokazovania vo vzťahu k porušeniu právnej
povinnosti skutkovo i právne bezvýznamné.

48. Ďalším nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420

OZ je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutým škodlivým
následkom; medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutým škodlivým následkom musí byť vzťah
príčiny a následku. Bez existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody
nie je možné konštatovať existenciu povinnosti na náhradu škody. V tomto smere súd prvej inštancie
v bode 34. odôvodnenia rozsudku vo väzbe na porušenie povinnosti uvedenej v bode 32. odôvodnenia

rozsudku správne vyhodnotil aj neexistenciu príčinnej súvislosti.

49. Súd prvej inštancie sa nad rámec uvedených dôvodov zaoberal aj samotným konaním právneho
predchodcu žalobcu, ktorý sa v dôsledku zanedbania povinnej miery opatrnosti a ostražitosti
spolupodieľal na škode, ktoré mu bola spôsobená. Predmetné právne posúdenie odvolateľ namietal.

Keďže predmetné posúdenie bolo zo strany súdu prvej inštancie uvedené len nad rámec posúdenia
predpokladov zodpovednosti za škodu, odvolací súd v stručnosti uvádza, že sa s posúdením porušenia
prevenčnej povinnosti zo strany právneho predchodcu žalobcu stotožnil.

50. Odvolateľ v podanom odvolaní namietal aj nevykonanie navrhnutých dôkazov v podaní žalobcu zo

dňa 07.04.2022, ako aj nepripojenie trestného spisu, ktoré súd prvej inštancie zamietol. Tieto dôkazy
boli podľa odvolateľa potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, bližšie popísaných v predmetnom
podaní a v prípade trestného spisu na preukázanie kamerových záznamov a oboznámením sa
s obsahom celého trestného spisu, ako aj na preukázanie toho, že pracovníci žalovaného sa svojím
konaním podieľali na vzniku škody.

51. „Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument,
podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez
relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti
tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec

tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo
vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo
vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv.
opomenutédôkazy)takmervždyzaložínielennepreskúmateľnosťvydanéhorozhodnutiaprenedostatok

dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť“ (bližšie pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/107/2019 zo dňa 31.03.2021).

52. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej

inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy
veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť
dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré,

hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné
a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej
inštancie. Len súd rozhoduje, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná, a to z dôvodu, aby sa tak predišlo
vykonávaniu tých dôkazov, ktoré sú pre prejednanie a rozhodnutie veci irelevantné. Vykonávanímvšetkých (aj nepodstatných dôkazov) by zároveň dochádzalo aj k mareniu rýchlosti a hospodárnosti
konania. V prípade, ak súd nevykoná navrhnuté dôkazy, musí v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo
ich nevykonal. V takomto prípade samotné neakceptovanie vykonania navrhnutých dôkazov samo

o sebe nemôže znamenať porušenie práva strany sporu. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu, či do práva na spravodlivé súdne konanie, by mohol nastať len vtedy, ak by takýto záver
súdu o nevykonaní navrhnutého dôkazu bol zjavne nedôvodný, alebo by takémuto záveru chýbala
predchádzajúca racionálna úvaha súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho
rámci, či vtedy, ak by bola strana sporu nevykonaním navrhnutého dôkazu postavená do podstatne

nevýhodnejšej pozície ako druhá strana sporu v konaní. V danom prípade však súd prvej inštancie
nevykonanie ďalšieho dokazovania pripojením trestného spisu riadne a logicky odôvodnil tým, že
výsledkyužvykonanéhodokazovaniapostačujúnakonečnérozhodnutievovecisamej.Stýmitozávermi
sa odvolací súd plne stotožňuje.

53. Nevyhovenie dôkaznému návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania pripojením trestného spisu

(keďže návrh na jeho pripojenie bol zo strany žalobcu uplatnený už v podaní zo dňa 28.10.2022,
a preto sa na neho aplikácia § 153 CSP nevzťahuje) bolo odôvodnené práve jedným z troch dôvodov,
na ktoré odkazuje odvolateľom citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/107/2019,
a to jeho nadbytočnosť, keď súd prvej inštancie považoval tento návrh v danom štádiu konania za
neúčelný a nehospodárny, s ohľadom na závery trestného stíhania premietnuté v uznesení KRPZ

zo dňa 04.03.2014, ČVS:KRP-54/1-VYS-BA-2014, ktoré už bolo súčasťou spisu. Súd prvej inštancie
predovšetkým skonštatoval, že samotný priebeh deja mal preukázaný z vykonaných dôkazov. V tomto
smere je treba zdôrazniť, že výsledky trestného konania s podstatným obsahom záverov boli zhrnuté aj
v danom uznesení o prerušení trestného stíhania, pričom toto uznesenie bolo súčasťou spisu a odvolací
súd považuje vykonanie takéhoto dokazovania za postačujúce a zamietnutie pripojenia trestného spisu

za riadne odôvodnené.

54. Súd prvej inštancie zamietol vykonanie navrhovaného dokazovania v podaní doručenom súdu prvej
inštancie dňa 07.04.2022 na pojednávaní dňa 12.04.2022, pričom v odôvodnení rozsudku poukázal
na uplatnenú na sudcovskú koncentráciu konania. V tomto smere odvolateľ namietal uplatnenie

sudcovskej koncentrácie, a to vo vzťahu k § 470 ods. 1 CSP. Okrem toho, že súd prvej inštancie
v danom prípade mohol uplatniť sudcovskú koncentráciu, keďže podmienky na jej uplatnenie splnené
boli (poučenie zaslané spolu s predvolaním na termín pojednávania dňa 02.12.2021), odvolací súd
upozorňuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/43/2018 zo dňa 26.02.2019, z obsahu
ktorého vyplýva nedôvodnosť predmetnej námietky odvolateľa. „Strany sporu sú povinné rešpektovať

pokyny súdu smerujúce k prejednaniu sporu, pričom zákon umožňuje súdu určiť stranám záväznú
lehotu na predloženie vyjadrení obsahujúcich skutkové tvrdenia, prípadne na predloženie návrhov
na vykonanie dôkazov s tým, že v prípade nedodržania predmetnej lehoty súd nemusí na neskôr
predložené tvrdenia alebo návrhy prihliadnuť, čo predstavuje procesnú preklúziu práva. Účelom
sudcovskejkoncentrácie konaniabolozabezpečiťrýchlosťahospodárnosťsúdnehokonaniaazamedziť

tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcich
nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v
skoršom štádiu konania) smerujúcemu k zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v
konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné. Táto skutočnosť je
o to výraznejšia, ak je strana sporu zastúpená advokátom, ktorý by mal chápať význam a dôsledky

sudcovskej koncentrácie konania, a ktorý by mal mať dostatočné vedomosti na to, aby posúdil, že
nerešpektovanie výzvy súdu spojenej so sudcovskou koncentráciou môže mať za následok stratu sporu
na strane svojho klienta. Sudcovská koncentrácia konania sa pritom vzťahuje aj na konania, ktoré začali
pred 1. júlom 2016 (t. j. za účinnosti OSP), keďže prechodné ustanovenie 470 ods. 2 CSP vo svojej
druhej vete vylučuje použitie iba spätnej sudcovskej koncentrácie, čo vychádza z toho, že sporové strany

nemožno sankcionovať „do minulosti“, v ktorej právna úprava sudcovskej koncentrácie neexistovala, a
nemohla sa ani v niekoľko rokov trvajúcom spore ani rozumne predpokladať, čím je vyjadrený ústavný
princíp dôvery subjektov práva v objektívne právo (k tomu viď aj: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok . Komentár. C. H. Beck:
Praha, 2016, s. 1497)“.

55. „Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných
návrhov až na pojednávaní nie je včasné, pretože by to mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného
pojednávania a požiadavku na nariadenie ďalšieho pojednávania. Včasnosť predloženia prostriedkovprocesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu
súdajeponechanénajehoúvahe,čiprípadnéomeškanieprocesnéhoúkonuospravedlníalebočiprijme
procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné

účinky.Sudcovskákoncentráciakonaniapodľa§153CSP(narozdielodzákonnejkoncentráciekonania)
je teda v diskrečnej právomoci súdu“. (bližšie pozri I.ÚS/535/2023 zo dňa 11.10.2023).

56. V okolnostiach konkrétneho prípadu však je možné vyhodnotiť, že súd prvej inštancie aplikoval
sudcovskú koncentráciu konania dôvodne, keďže napriek poučeniu súdom prvej inštancie už

v predvolaní na pojednávanie dňa 02.12.2021, žalobca navrhol vykonať dokazovanie až v podaní
doručenomsúdudňa07.04.2022,pričomichmoholvkonanípredsúdomprvejinštanciepredložiťajskôr.
Ide o návrh žalobcu zo dňa 07.04.2022 pripojiť spis Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 15C/271/2013,
predvolať svedkov H. I., G. F., C. J. – pracovníčky K. F., L., vyžiadať protokol od žalovaného o prideľovaní
a odovzdaní pečiatky č. 12 na pobočke Tatra banka, a.s. C. XX E. F., predložiť od žalovaného kamerové
záznamy o dispozícii s pečiatkou č. 12 na pobočke Tatra banka, a.s. C. XX E. F. dňa 23.09.2013 a

07.10.2013,vyžiadaťsprávuodspoločnostiLOOMISINTERNATIONAL(AT)GMBHovykonaníprepravy
a 92 kg zlata a protokol o odovzdaní 92 kg zlata zo dňa 07.10.2013. Včasnosť predloženia prostriedkov
procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany v zmysle § 153 CSP vyhodnotí v okolnostiach
konkrétneho prípadu súd. Z označenia týchto dôkazov vyplýva, že ide o návrhy, ktoré boli stranám
známe, a to najmä z časového hľadiska, už pred nariadeným termínom pojednávania. Odvolateľ v tomto

smereaninenamietal,žepredmetnédôkazybezsvojejvinynemoholoznačiťvpriebehukonanianasúde
prvej inštancie už skôr (teda pred dátumom 07.04.2022). V prípade uplatnenia sudcovskej koncentrácie
konania, súd prvej inštancie na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
strana nepredložila včas, nemusí prihliadnuť, a to najmä v prípade, ak by to vyžadovalo nariadenie
ďalšieho pojednávania, čo bol daný prípad. Súd prvej inštancie uplatnenie sudcovskej koncentrácie

konania odôvodní v zmysle § 220 ods. 2 CSP v rozsudku bez ďalšieho zdôvodnenia nehospodárnosti, či
neúčelnosti navrhovaných dôkazov (súd sa nemusí zaoberať týmito otázkami a aplikuje len sudcovskú
koncentráciu konania). V súlade s § 220 ods. 2 CSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, a preto je námietka odvolateľa, že na sudcovskú koncentráciu
konania neupozornil súd prvej inštancie na pojednávaní, bezpredmetná.

57. Odvolací súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom nie
sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto podľa § 387 ods. 1
CSP odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

58. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči žalobcovi vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.

59. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musiabyťspísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Povinnosťprávnehozastúpeniaadvokátomdovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d), e) CSP).