Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 20, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/97/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122491088
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6122491088.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu

JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. XX/XX, E. D. F., zastúpeného AK Berčo, s. r. o., so sídlom J. Hanulu 19, Spišská Nová Ves,
IČO: 54 329 281, proti žalovanému: G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. E. XXX, I. E., zastúpenému
HNILICA Legal s. r. o., so sídlom Pluhová 2, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 52 296 601, o zaplatenie
74.587,47 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
26. augusta 2024, č.k. 19C/24/2023-155, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej – vyhovujúcej časti (výrok II.), a v súvisiacej časti o trovách

konania medzi stranami sporu (výrok III.) p o t v r d z u j e .

Žalobcovi voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozhodnutím súd prvej inštancie rozhodol tak, že výrokom I.
konanie sa v časti o zaplatenie sumy 8.575,80 eur s príslušenstvom zastavil, výrokom II. uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 66.011,67 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
192.300,52 eur od 02.06.2021 do 25.07.2022 a zo sumy 66.011,67 eur od 26.07.2022 do zaplatenia, a
to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a v konečnom dôsledku výrokom III. rozhodol o trovách konania

medzi stranami sporu tak, že žalobcovi sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 77 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného
zaplatenia sumy 74.587,47 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 200.876,32
eur od 02.06.2021 do 25.07.2022 a zo sumy 74.587,47 eur od 26.07.2022 do zaplatenia a náhrady trov
konania dôvodiac tým, že vyhlásením dlžníka, spoločnosti MOPOS, s. r. o. o uznaní dlhu a vyhlásením

povinnej osoby o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice obsiahnutým do notárskej zápisnice
napísanej dňa 26.01.2011 pod č. N XX/XXXX, Nz XXXX/XXXX, D. XXXX/XXXX dlžník uznal v plnom
rozsahu a bez výhrad pohľadávku veriteľa (žalobcu) vo výške istiny 200.876,32 eur, a to v zmysle tam
špecifikovaných zmlúv o pôžičke. Dlžník v notárskej zápisnici zobral na vedomie a súhlasil, že exekúciu
možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice. Dlžník vyhlásil, že v prípade nevyrovnania záväzkov
v lehote 3 dní odo dňa výzvy zo strany veriteľa a oprávnenej osoby súhlasí s vykonateľnosťou a s
exekúciou na všetok hnuteľný i nehnuteľný majetok do výšky pohľadávky s príslušenstvom. Následne

dlžník zmenil obchodné meno a v súčasnosti podniká pod obchodným menom SIMARED, s. r. o.
Tiež uviedol, že dňa 02.09.2019 uzatvoril so spoločnosťou SIMARED, s. r. o., ako s dlžníkom a s
pristupujúcimdlžníkom(žalovaným)dohoduouznanídlhu,odpusteníčastidlhuaopristúpeníkzáväzku,
v zmysle ktorej spoločnosť SIMARED, s. r. o., uznala svoj dlh v celkovej výške istiny 200.876,32eur titulom vrátenia pôžičiek poskytnutých dlžníkovi definovaných v notárskej zápisnici. Žalovaný ako
pristupujúci dlžník po dohode so žalobcom pristúpil k dlhu dlžníka, v dôsledku čoho sa žalovaný spolu so
spoločnosťou SIMARED, s. r. o., stali zaviazaní spoločne a nerozdielne. Zmluvné strany sa tiež dohodli,

že veriteľ odpustí dlžníkovi a žalovanému časť dlhu vo výške 35.876,32 eur a všetko príslušenstvo,
pričom dlh po tomto odpustení ostal vo výške 165.000,- eur. Lehota splatnosti po odpustení dlhu
bola dojednaná do 01.05.2020. Súčasne sa strany dohodli, že ak sa dlžníci dostanú do omeškania so
zaplatením dlhu, zanikajú účinky odpustenia dlhu a stáva sa splatný celý pôvodný dlh. Zmluvné strany
konštatovali, že naďalej zostáva v platnosti zabezpečenie záložným právom na nehnuteľný majetok

dlžníka evidovaný na LV č. XXX pre k. ú. C. - J.. Dňa 11.12.2020 uzatvoril s dlžníkom a žalovaným
Doplnok č. 1 k dohode o uznaní dlhu, v zmysle ktorého došlo k predĺženiu lehoty splatnosti dlhu o 1
rok, do 01.05.2021. Dodal, že dlžník ani žalovaný do 01.05.2021 z dlhu nič neuhradili. Dlh sa tak stal
dňom 02.05.2021 splatným v celom rozsahu. Dňa 02.06.2021 sa dlžník a žalovaný dostali do omeškania
s úhradou dlhu vo výške 200.876,32 eur. Žalobca ako záložný veriteľ sa domáhal uspokojenia svojej
pohľadávky aj realizáciou záložného práva viaznuceho na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX

pre k. ú. C. - J. prostredníctvom Profesionálnej dražobnej spoločnosti, s. r. o.. Listom zo dňa 26.07.2022
dražobnáspoločnosťoznámila,že založenénehnuteľnostibolivydraženézasumu 140.000,-eur.Po
odpočítaní nákladov dražby a odmeny dražobníka bol žalobcovi odovzdaný výťažok z dražby vo výške
126.288,85 eur. Zostatok dlžnej istiny po čiastočnom uspokojení pohľadávky ostal vo výške 74.587,47
eur. V konaní si nárok uplatňuje voči žalovanému ako pristupujúcemu dlžníkovi. Okrem istiny žiada aj

úrok z omeškania v zákonnej výške. Zdôraznil, že požičané sumy sú riadne evidované v účtovníctve
spoločnosti a sú tam aj výpisy z účtov o poskytnutí pôžičiek. V zmysle uznania dlhu zo dňa 26.01.2011
ako aj zo dňa 02.09.2019 sa má za to, že dlh v čase uznania existoval. Ani skutočnosť, že uznanie dlhu
v notárskej zápisnici vykonal za spoločnosť žalobca ako vtedajší štatutárny orgán spoločnosti, nerobí
toto uznanie dlhu neplatným právnym úkonom. Platnosť uznania dlhu nebola nikdy žiadnou stranou

namietaná, a to ani počas výkonu dobrovoľnej dražby. Rovnako žalovaný ani spoločnosť SIMARED, s.
r. o., nikdy nenamietali existenciu záložného práva na nehnuteľnostiach, hoci o tomto mali vedomosť,
nakoľko bolo zapísané na LV č. XXX pre k. ú. C. - J.. V bode 6/ zmluvy o prevode obchodného podielu
mal na mysli, že zo strany predávajúceho nevzniknú žiadne ďalšie pohľadávky voči spoločníkom alebo
spoločnosti, nie to, že dovtedy existujúce pohľadávky by nemali byť splatené. Tomu zodpovedá aj cena

obchodného podielu vo výške 1,- euro od každého z nadobúdateľov. Nebolo by logické, keby odpredal
obchodné podiely za sumu 2,- eurá a pritom sa vzdal pohľadávok vo výške 200.876,32 eur. Ak by to tak
malo byť, potom by žalovaný isto namietal voči existencii záložného práva a jeho realizácii, čo sa ale
nestalo. Ak by aj prehlásenie uvedené v bode 6/ zmluvy o predaji obchodného podielu malo znamenať,
že sa vzdal práva vymáhať svoju pohľadávku voči spoločnosti SIMARED, s. r. o., nemalo by to žiadny

vplyv na to, že je oprávnený si ju vymáhať voči žalovanému ako pristupujúcemu dlžníkovi. Žalovaný
ako skúsený podnikateľ nemôže tvrdiť, že nevedel čo podpisuje, keď podpisoval dohodu o uznaní dlhu,
odpustení časti záväzku a o pristúpení k záväzku. Zmluva obsahuje jasné označenie strán, zrozumiteľný
čl. II., v ktorom žalovaný pristúpil k záväzku dlžníka, a preto sa nemôže jednať o listinu, v ktorej by
boli zatajené, alebo skryto vložené ustanovenia o uznaní dlhu a o pristúpení k záväzku. Žalovaný by

túto dohodu nepodpísal, ak by si nebol vedomý existencie záväzku. Ak by bola pravda, že žalovaný
nevedel o existencii dlhu pôvodného dlžníka, potom by celkom určite nepodpísal Doplnok č. 1 k dohode
o uznaní dlhu, odpustení časti záväzku a o pristúpení k záväzku. Ak by spoločnosť SIMARED, s. r.
o., ktorej konateľom je žalovaný, neuznávala nároky žalobcu uznané v notárskej zápisnici, potom by
neexistoval dôvod na to, že spoločnosť bola ochotná sa vzdať založených pozemkov a tieto mu previesť,

nakoľko na taký postup by neexistoval žiadny dôvod. O ochote previesť mu dotknuté nehnuteľnosti
nemal nikdy žiadnu informáciu. Okrem toho v čase dražby už na nehnuteľnostiach viazlo niekoľko
záložnýchprávvprospechDaňovéhoúraduTrenčín,súčasťouktorýchbolzákaznakladaťsozaloženými
nehnuteľnosťami. Ani počas výkonu záložného práva žalovaný ani spoločnosť SIMARED, s. r. o., nikdy
nenamietali existenciu uspokojovanej pohľadávky. Dodal, že zmluvy o pôžičke uzatváral za spoločnosť

iný konateľ, nie žalobca. Z notárskej zápisnice jednoznačne vyplýva, že dlh v čase uznania existoval a
rovnako z dohody o uznaní dlhu, odpustení časti záväzku a o pristúpení k záväzku vyplýva, že žalovaný
i pôvodný dlžník si existencie dlhu boli veľmi dobre vedomí. K vzdaniu sa práva nedošlo, nakoľko medzi
ním a spoločnosťou nebola uzavretá dohoda o vzdaní sa práva. Žalobca na pojednávaní dňa 08.08.2024
zobral žalobu v časti o zaplatenie istiny vo výške 8.575,80 eur bez udania dôvodu späť a žiadal v tejto

časti konanie zataviť. Žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil. Súd preto v zmysle § 145
ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") konanie v tejto časti zastavil. Žalovaný žiadal
žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Namietal, že je evidentné, že notársku zápisnicu spísala a záväzky
z nej prevzala tá istá osoba, a to v pozícii dlžníka, ako aj v pozícii veriteľa. Tvrdil, že žalobou uplatnenýdlh neexistuje a tiež namietal platnosť pristúpenia k záväzku, ktorým bol dlh spoločnosti SIMARED,
s. r. o. vyplývajúci z notárskej zápisnice uznaný. Tvrdil, že k odovzdaniu peňazí na základe zmlúv
o pôžičke reálne nedošlo, preto sú zmluvy o pôžičke neplatné a následne je neplatné aj uznanie dlhu.

Bránil sa tvrdením, že zmluvy o pôžičke podpisoval ako za veriteľa, aj za dlžníka vždy len žalobca,
od čoho odvodzoval neplatnosť predmetných zmlúv o pôžičke. Neexistenciu dlhu tvrdil aj z dôvodu
vzdania sa práva zo strany žalobcu, ktoré vzdanie sa práva malo byť súčasťou Zmluvy o prevode časti
obchodného podielu zo dňa 16.06.2014. V konečnom dôsledku tiež argumentoval, že Dohoda o uznaní
dlhu, odpustení časti dlhu a pristúpení k záväzku zo dňa 02.09.2019 je absolútne neplatná pre rozpor

s dobrými mravmi.

3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu identifikovanom v bode 4. odôvodnenia svojho
rozhodnutia a jeho vyhodnotením vo svetle ustanovení § 533, § 558 veta prvá, § 574 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) dospel k záveru, že žaloba podaná žalobcom je dôvodná. Žalobca povinnosť
žalovaného na splnenie dlhu odvodzuje od dohody o pristúpení k záväzku, ktorá je súčasťou dohody

o uznaní dlhu, odpustení časti dlhu a o pristúpení k záväzku zo dňa 02.09.2019. Súd prvej inštancie
sa tak zaoberal otázkou, či žalovaný platne pristúpil k záväzku, ktorým bol dlh spoločnosti SIMARED,
s. r. o., vyplývajúci z notárskej zápisnice N XX/XXXX, Nz XXXX/XXXX, NCRls XXXX/XXXX zo
dňa 26.01.2011. Pristúpenie k záväzku je zabezpečovací inštitút, ktorý spôsobuje zmenu záväzku v
subjektoch záväzkového právneho vzťahu. K doterajšiemu dlžníkovi totiž pristúpi ďalší dlžník, ktorý

sa veriteľovi zaviaže, že popri dlžníkovi splní jeho peňažný dlh. Pristúpiť možno len k existujúcemu
peňažnému záväzku. Žalovaný sa v konaní bránil námietkou, že žalobou uplatnený dlh neexistuje.
Súd preto preskúmal existenciu žalobou uplatneného nároku. Žalobca existenciu dlhu odvodzoval od
notárskej zápisnice N XX/XXXX, Nz XXXX/XXXX, NCRls XXXX/XXXX zo dňa 26.01.2011, v rámci
ktorej spoločnosť MOPOS, s. r. o., neskôr pod názvom SIMARED, s. r. o., uznala dlh v celkovej výške

200.876,32 eur čo do dôvodu i výšky titulom celkom 41 pôžičiek, ktoré spoločnosti poskytol žalobca,
a taktiež od dohody o uznaní dlhu, odpustení časti dlhu a o pristúpení k záväzku zo dňa 02.09.2019,
ktorou spoločnosť SIMARED, s. r. o., opätovne uvedený dlh uznala čo do dôvodu i výšky. Uznanie dlhu
je samostatným zabezpečovacím inštitútom. Zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá vyvrátiteľnú
právnudomnienku,žedlhvdobeuznaniatrval.Jednásaojednostrannýprávnyúkondlžníkaadresovaný

veriteľovi, ktorým dlžník dáva veriteľovi najavo, že svoj záväzok uznáva. Uznať možno tak splatný, ako aj
ešte nesplatný dlh. Na platnosť uznania dlhu je okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne
úkony potrebná písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu vzniku dlhu a jeho
výšky. V danom prípade možno konštatovať, že uznanie dlhu ako vo forme notárskej zápisnice, tak i vo
forme dohody zo dňa 02.09.2019 obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, a to ako všeobecné,

tak aj osobitné - je urobené v písomnej forme, obsahuje vyjadrenie prísľubu žalovaného zaplatiť dlh a
rovnako obsahuje aj dôvod a výšku dlhu, vzhľadom k tomu možno konštatovať, že zo strany spoločnosti
MOPOS, s. r. o., neskôr SIMARED, s. r. o., došlo k platnému uznaniu dlhu, ktorý je povinná spoločnosť
žalobcovi zaplatiť. Pokiaľ žalovaný poukazoval na skutočnosť, že k odovzdaniu peňazí na základe zmlúv
o pôžičke reálne nedošlo, a preto sú zmluvy o pôžičke neplatné a v dôsledku toho je neplatné aj uznanie

dlhu, súd uviedol, že žalovaný svoje tvrdenia dostatočne nepreukázal. Poukázal na to, že uznaním
dlhu sa posilňuje postavenie veriteľa, a to najmä z hľadiska jeho procesnoprávneho uplatňovania práva
tým, že zakladá (ako súd už vyššie uviedol) vyvrátiteľnú domnienku, že dlh v čase uznania trval.
Z procesného hľadiska tak nastáva výmena úloh procesných strán, na základe ktorej sa dôkazné
bremeno presúva zo žalobcu na žalovaného a žalovaný je tak nútený vyvrátiť samotnú existenciu dlhu.

Žalovaný sa neexistenciu dlhu snažil preukázať tvrdením, že v účtovníctve spoločnosti sa nenachádza
žiaden účtovný doklad o poskytnutých pôžičkách. Žiadal preto, aby doklad o reálnom poskytnutí pôžičiek
predložilvrámciedičnejpovinnostižalobca.Sámvšakúčtovníctvospoločnostinapreukázanietvrdených
skutočností, teda že toto neobsahuje doklady o reálnom poskytnutí pôžičiek, nepredložil. Je pravdou, že
anižalobcadokladpreukazujúcireálneposkytnutiepôžičkynepredložilazpredloženýchzmlúvopôžičke

skutočne nevyplýva, že by pôžičky boli reálne poskytnuté, avšak nesplnenie si tejto povinnosti logicky
odôvodnil tým, že vzhľadom na časový odstup od momentu poskytnutia pôžičiek už týmito dokladmi
nedisponuje.Súdvtomtosmerenevyhodnotilargumentáciužalobcuakoúčelovú,nakoľkojepravdou,že
k poskytnutiu pôžičiek malo dôjsť v období rokov 2005 - 2008, t. j. takmer pred 20 rokmi. Je nemysliteľné,
aby veriteľ po takto dlhú dobu ukladal dokumenty o poskytnutých pôžičkách obzvlášť za stavu, kedy

disponoval uznaním pohľadávok zo strany dlžníka čo do dôvodu i výšky. Navyše je potrebné si uvedomiť,
že doklady o transakciách z daného obdobia už nearchivujú ani banky, ktoré sú povinné údaje archivovať
5 rokov. Súd tak prihliadol na nepriame dôkazy, z ktorých bolo možné usúdiť, či k reálnemu odovzdaniu
peňazí došlo, a to najmä k účtovnej závierke spoločnosti SIMARED, s. r. o., za obdobie roku 2014a k výsledku exekučného konania zo dňa 30.09.2011. Z účtovnej závierky spoločnosti SIMARED, s.
r. o., za rok 2014 jednoznačne vyplynulo, že záväzky spoločnosti predstavovali sumu presahujúcu
400.000,- eur, a teda viac ako bola suma poskytnutých pôžičiek. Z toho možno dôvodne usúdiť, že

uvedená suma mohla zahŕňať sumu poskytnutých pôžičiek. Žalovaný pritom netvrdil, že uvedená suma
neobsahuje sumu poskytnutých pôžičiek, ani neuviedol, ktoré konkrétne záväzky spoločnosti túto sumu
tvoria a tiež netvrdil, že tento dlh bol vytvorený výlučne po prevode obchodných podielov na nových
nadobúdateľov. Žalovaný tak neuviedol žiadne tvrdenia (a teda ani nepreukázal), z ktorých by bolo
možné nad akúkoľvek pochybnosť dospieť k záveru, že suma záväzkov neobsahuje sumu poskytnutých

pôžičiek. Okrem toho, časť poskytnutých pôžičiek bola v rámci exekučného konania aj uspokojená, o
čom žalovaný sám predložil dôkaz, hoci v konaní tvrdil, že žalobca svoju pohľadávku od spoločnosti
MOPOS, s. r. o., nikdy nevymáhal. Ak by nedošlo k reálnemu poskytnutiu peňažných prostriedkov,
nebol by dôvod pre ich vymáhanie ako nesplneného dlhu. Súd tiež poukázal na tú skutočnosť, že
žalovaný v konaní opakovane uvádzal, že k reálnemu poskytnutiu pôžičiek zrejme nedošlo. Je tak
evidentné, že sám s istotou nebol presvedčený o tom, že pôžičky reálne poskytnuté určite neboli. Pokiaľ

žalovaný poukazoval na to, že poskytnuté pôžičky sa nijak neprejavili v hospodárení spoločnosti, súd
poznamenal, že pôžičky boli poskytnuté v rokoch 2005 - 2008, pričom v čase nadobudnutia spoločnosti
synmi žalovaného v roku 2014 od ich poskytnutia uplynulo 6 - 9 rokov. Nemožno tak jednoznačne vylúčiť,
že za uvedené obdobie boli peňažné prostriedky z predmetných pôžičiek spoločnosťou spotrebované.
Ako vyplynulo z výpovede samotného žalovaného, o stav spoločnosti sa pred jej nadobudnutím žiadny

zo spoločníkov a ani žalovaný nezaujímal, z čoho možno vyvodiť záver, že nemôže jednoznačne tvrdiť,
že peňažné prostriedky z pôžičiek sa v hospodárení spoločnosti nijak neprejavili. S poukazom na
uvedené možno konštatovať, že nie je vylúčené, že pôžičky reálne poskytnuté spoločnosti MOPOS, s.
r. o., skutočne boli. Žalovaný bez akýchkoľvek pochybností nevyvrátil zákonom stanovenú domnienku
o existencii dlhu v čase jeho uznania, pričom súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný ako

strana zaťažená dôkazným bremenom toto nemôže v celom jeho rozsahu preniesť na žalobcu. Súd
mal preto dôvodne za to, že dlh spoločnosti SIMARED, s. r. o., v čase jeho uznania z pohľadu § 558
Občianskeho zákonníka existoval. Žalovaný sa bránil tiež tvrdením, že zmluvy o pôžičke podpisoval
ako za veriteľa tak i za dlžníka vždy len žalobca a z toho vyvodzoval neplatnosť predmetných zmlúv o
pôžičke. Z predložených zmlúv o pôžičke však vyplynulo, že za dlžníka zmluvy podpisoval iný konateľ

než žalobca, a teda tvrdenie žalovaného je nepravdivé. Okrem toho výlučne skutočnosť, že by zmluvy o
pôžičke boli podpísané na strane veriteľa ako i dlžníka tou istou fyzickou osobou bez ďalšieho nemôže
zakladať dôvod pochybovať o platnosti takéhoto právneho úkonu. Totožnosť v osobe veriteľa a dlžníka
nemôže založiť neplatnosť právneho úkonu. Žalovaný v konaní tvrdil tiež neexistenciu dlhu aj z dôvodu
vzdania sa práva zo strany žalobcu. K zániku dlhu (záväzku) môže dôjsť na základe toho, že veriteľ

dlžníkovi dlh odpustí, vzdá sa ho. Odpustenie dlhu znamená vzdanie sa subjektívneho práva, resp.
nároku. Môže k nemu dôjsť iba na základe dohody; jednostranné vzdanie sa práva takéto právne účinky
nemá. Dohoda o vzdaní sa práva má za následok zánik samotného záväzkového právneho vzťahu. V
súdenej veci však k platnému vzdaniu sa nároku nedošlo. Ako vyplýva z vyššie uvedeného výkladu,
pre platné vzdanie sa nároku zákon vyžaduje dohodu veriteľa s dlžníkom. Žalovaný ale v konaní takúto

dohodu zakladajúcu zánik žalobou uplatneného nároku nepredložil. Pokiaľ poukazoval na ustanovenie
bodu 6/ Zmluvy o prevode časti obchodného podielu zo dňa 16.06.2014, toto ustanovenie neobsahuje
dohodu o vzdaní sa práva tak, ako to má na mysli zákonné ustanovenie. V prvom rade je potrebné si
uvedomiť, že predmetné zmluvné dojednanie je obsiahnuté v zmluve o predaji časti obchodného podielu
uzavretej medzi prevádzajúcim spoločníkom a nadobúdateľmi, teda potenciálnymi novými spoločníkmi

spoločnosti MOPOS, s. r. o. Zmluva nie je uzavretá medzi veriteľom (žalobcom) a dlžníkom, teda
samotnou spoločnosťou, preto ani ustanovenie bodu 6/ tejto zmluvy nemôže predstavovať dohodu
medzi veriteľom a dlžníkom, keďže zmluvnou stranou dlžník vôbec nebol. Súd mal tak za to, že práve
pre absenciu písomnej dohody medzi veriteľom a dlžníkom, teda medzi žalobcom a spoločnosťou
MOPOS, s. r. o., nedošlo platne k vzdaniu sa práva žalobcu, následkom čoho nemohlo dôjsť k zániku

záväzku medzi žalobcom a spoločnosťou MOPOS, s. r. o., a tento mohol byť ako existujúci záväzok
predmetom uznania dlhu na základe dohody zo dňa 02.09.2019 a rovnako k nemu mohol žalovaný
platne pristúpiť. Prehlásenie žalobcu v bode 6/ zmluvy o prevode časti obchodného podielu by bolo
možné posúdiť maximálne ako dohodu o tom, že žalobca nebude vymáhať splnenie akéhokoľvek dlhu,
ale to tiež len vo vzťahu k spoločníkom, pričom žalovaný spoločníkom dotknutej spoločnosti nikdy nebol,

nakoľko predmetné ustanovenie je súčasťou zmluvy o prevode časti obchodného podielu uzavretej
medzi žalobcom ako pôvodným spoločníkom a novými potenciálnymi spoločníkmi, teda opäť sa nejedná
o dohodu medzi veriteľom a dlžníkom, samotnou spoločnosťou. V neposlednom rade sa žalovaný bránil
i tvrdením, že dohoda o uznaní dlhu, odpustení časti dlhu a o pristúpení k záväzku zo dňa 02.09.2019 jeabsolútne neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie však nevzhliadol žiadne dôvody,
pre ktoré by mohol vysloviť neplatnosť tejto dohody pre rozpor s dobrými mravmi. Pokiaľ žalovaný
videl rozpor s dobrými mravmi v tom, že žalobca nevysvetlil žalovanému podrobne, čo je predmetom

dohody a nevysvetlil mu ani jednotlivé právne inštitúty, tu súd uvádza, že žalovaný o toto v danom
čase ani neprejavil záujem. V záujme vlastnej ochrany si dohodu vôbec neprečítal a ani neprejavil
záujem si túto prečítať, pričom v konaní netvrdil, že by žalobca naliehal na rýchle uzavretie dohody. Ako
potvrdil žalovaný sám vo svojej výpovedi, spoľahol sa na vysvetlenie žalobcu, zrejme dosť zbežné a
jednoduché, a dohodu podpísal, hoci nevedel ani čo podpisuje. Správanie žalovaného vykazuje známky

výraznej a neospravedlniteľnej ľahkovážnosti, ktorú nemožno pripísať na vrub žalobcu. Žalovanému nič
nebránilo, aby si dohodu riadne prečítal, oboznámil sa s ňou a prípadné nezrovnalosti si vykonzultoval so
žalobcom, čo sa ale nestalo. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, za stavu, kedy nebola vyvrátená
zákonná domnienka existencie dlhu v čase jeho uznania a rovnako nebolo v konaní preukázané, že k
zániku záväzku došlo vzdaním sa práva, žalovaný platne pristúpil k existujúcemu záväzku, v dôsledku
čoho je žalobcovi povinný zaplatiť vzniknutý dlh. Medzi stranami nebolo sporné, že výška dlhu po jeho

čiastočnej úhrade titulom exekúcie a realizovaného záložného práva predstavuje sumu 66.011,67 eur,
a preto súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 66.011,67 eur ako zvyšok splatnej a
nesplatenej istiny (200.876,32 eur celkový uznaný dlh - 8.575,80 eur úhrada z exekúcie - 126.288,85
eur výťažok z realizácie záložného práva = 66.011,67 eur). Keďže žalovaný nesplnil svoj záväzok včas
a riadne, dostal sa do omeškania, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania, ktorý

mu súd priznal v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia vo výške 5 % ročne zo sumy 192.300,52 eur od
02.06.2021 (deň, od ktorého žalobca úrok z omeškania požaduje, hoci dlh bol splatný dňa 01.05.2021
a prvým dňom omeškania bol deň 02.05.2021) do 25.07.2022 (deň predchádzajúci dňu oznámenia
dražobnej spoločnosti o výťažku z dražby) a zo sumy 66.011,67 eur od 26.07.2022 (nasledujúci deň po
oznámení o výťažku z dražby) do zaplatenia (úrok z omeškania posúdil podľa § 517 ods. 2 OZ v spojitosti

s vykonávacím predpisom, ktorým je Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.). V predmetnej veci mala každá zo
strán úspech len čiastočný. Žalobca mal úspech vo výške 88,5 % titulom zavinenia zastavenia konania
v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby v časti istiny vo výške 8.575,80 eur bez udania dôvodu,
žalovaný mal úspech vo výške 11,5 %; rozdiel ich pomerných úspechov predstavuje 77 %. Z uvedeného
vyplýva, že úspešnejšou stranou bol žalobca, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 77 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku (§ 262 ods. 2, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku – ďalej len „CSP“).
Lehotu na splnenie povinnosti, 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, určil súd podľa § 232 ods. 3
CSP s tým, že uvedenú dobu považuje za primeranú s ohľadom na výšku plnenia.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žaloba
bude v celom rozsahu zamietnutá a žalobca bude povinný žalovanému nahradiť v plnom rozsahu trovy
konania vzniknuté tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní, alternatívne navrhoval
zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom svoje

odvolanie smeroval voči výrokom rozhodnutia II. a III.. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust.
§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP (existencia inej vady majúcej za následok nesprávnosť rozhodnutia,
nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie) sa
nestotožnil s ťažiskovými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie.Nesúhlasísnázoromsúduoplatnomuznanídlhu,čistým,žekplatnémuvzdaniusanároku

nedošlo,aniženiesútuprítomnédôvody,prektorébybolomožnévysloviťneplatnosťdohodyprerozpor
s dobrými mravmi. Taktiež nepovažuje za správny názor súdu o reálnom naplnení kontraktu. Namieta,
že sa súd nevysporiadal so zápisnicou z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti MOPOS
s. r. o. zo dňa 16.06.2014. Rozsudok podľa jeho názoru nepodáva presvedčivú odpoveď na všetky
relevantné otázky, ktoré bolo potrebné v priebehu rozhodovania o veci zodpovedať, z ktorého dôvodu

sa mu javí tento ako arbitrárny. Naďalej zastáva právny názor, že dlh v čase jeho uznania už neexistoval,
a to z dôvodu, že žalobca sa vzdal všetkých existujúcich pohľadávok voči spoločnosti a spoločníkom,
teda aj uplatňovaných pohľadávok z predmetných zmlúv o pôžičke, z dôvodu tiež, že k odovzdaniu
peňazí na základe zmlúv o pôžičke reálne nedošlo a v konečnom dôsledku aj preto, že Dohoda
o uznaní dlhu, odpustení časti dlhu a o pristúpení k záväzku zo dňa 02.09.2019 je neplatná pre rozpor

s dobrými mravmi. V dôsledku neexistencie dlhu v čase jeho uznania, žalovaný nemohol ani platne
k dlhu pristúpiť. Žalovaný predložil a označil listinné dôkazy, a to Zmluvu o prevode časti obchodného
podielu zo dňa 16.06.2014, Zápisnicu z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti MOPOS s. r.
o. s uznesením zo dňa 16.06.2014, Dohodu o uznaní dlhu, odpustení časti dlhu a o pristúpení k záväzkuzo dňa 02.09.2019 a navrhol výsluch žalovaného, ktoré dôkazy boli v konaní vykonané. Podľa jeho
názoru žalobca si nesplnil súdom uloženú edičnú povinnosť týkajúcu sa reálneho poskytnutia pôžičiek,
a preto jeho tvrdenia v tomto smere neboli ničím dôkazne preukázané. Pokiaľ by dôkazné bremeno

v tomto smere zaťažovalo žalovaného, nemalo by zmysel, aby súd prvej inštancie ukladal edičnú
povinnosť žalobcovi. Výsluchom žalovaného bolo preukázané, že po prevode obchodného podielu
žalobcu spoločnosti MOPOS s. r. o. na nových nadobúdateľov sa v odovzdanom účtovníctve spoločnosti
nenachádzali zmluvy a ani iné doklady k predmetným pôžičkám. Celé účtovníctvo pozostávalo len
z dvoch alebo troch daňových priznaní. Podľa jeho názoru aj toto svedčí v prospech tvrdení žalovaného

o absencii reálneho kontraktu týkajúceho sa poskytnutých pôžičiek. Závery súdu v tomto smere
sú založené len na domnienkach. Práve skutočnosť, že žalobca pri prevode obchodného podielu
neodovzdal nadobúdateľom účtovníctvo, mala u súdu vyvolať pochybnosti. Poukazuje tiež na to, že
žalobca v mene dlžníka vôbec nesplácal dlh z pôžičiek a ako konateľ spoločnosti dlžníka nepostupoval
s odbornou starostlivosťou a ukracoval v podstate sám seba ako veriteľa. Za týchto okolností sa nemôže
úspešne dovolávať ochrany svojich záujmov z dôvodu nesplatených pôžičiek. Žalovaný v konaní

konzistentne uvádzal, že žalobcom uplatnený nárok, ak by aj prípadne existoval, zanikol vzdaním sa
práva, pohľadávka v čase jej uznania a pristúpenia k záväzku preto nemohla existovať. Nestotožňuje
sa s názorom súdu, že zmluva o prevode časti obchodného podielu, obsahujúca dohodu o vzdaní sa
práva, nebola uzatvorená medzi veriteľom - teda žalobcom a dlžníkom – teda spoločnosťou MOPOS,
s. r. o.. Podľa jeho názoru z bodu 6/ tejto zmluvy vyplýva, že žalobca sa vzdal všetkých existujúcich

pohľadávok voči spoločnosti a jej spoločníkom, a teda aj prípadných pohľadávok z predmetných zmlúv
o pôžičke, čím tieto pohľadávky, ak by aj prípadne boli existovali, jednoznačne zanikli a už nemohli
obživnúť. Je pravda, že tento záväzok o vzdaní sa práva nebol v tomto úkone dohodnutý priamo medzi
veriteľom a dlžníkom, avšak dlžník – spoločnosť MOPOS s. r. o. tento záväzok dodatočne toho istého
dňaschválila,čoplatnýprávnyporiadoknevylučuje,kčomudošlonamimoriadnomvalnomzhromaždení

spoločnosti MOPOS s. r. o. dňa 16.06.2014, kde spoločnosť prijala uznesenie č. 4, ktorým boli schválené
zmluvy o prevode obchodných podielov v texte, ktorý tvorí prílohy č. 1, 2 k tejto zápisnici, čo znamená,
že došlo k schváleniu vzdania sa práva, a teda k formálnemu zavŕšeniu uzatvorenia dohody medzi
veriteľom a dlžníkom. Hoci právny zástupca žalovaného na túto skutočnosť poukazoval, konajúci súd
sa s ňou nevysporiadal. Nesúhlasí ani so záverom súdu, že žalobca neuviedol žiadne skutočnosti,

pre ktoré by dohoda o uznaní dlhu mala byť neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, keďže dôvody
rozporu žalovaný špecifikoval vo svojom podaní zo dňa 26.07.2024. V rámci nich poukazoval žalobca
na to, že zmluvy o pôžičke uzatváral žalobca ako veriteľ s inou konateľkou spoločnosti MOPOS s.
r. o., p. K., ktorá bola jeho blízkou priateľkou a neskôr sa stala jeho manželkou, pričom jej podpisy
sú v rozličných časových obdobiach rozdielne, tiež, že záväzky voči žalobcovi spoločnosť nesplácala

a namiesto konkurzu ju žalobca predal synom žalovaného, ešte predtým však žalobca vystupujúci
v mene veriteľa i v mene dlžníka v notárskej zápisnici uznal dlh so súhlasom s jej vykonateľnosťou
a tri dni pred prevodom zriadil záložné právo na nehnuteľnostiach spoločnosti, tiež, že pri prevode
obchodného podielu neinformoval žalobca nadobúdateľov o dlhu z predmetných zmlúv o pôžičke ani
o notárskej zápisnici o uznaní dlhu a zriadení záložného práva, neodovzdal im kompletné účtovníctvo,

ani bankový účet spoločnosti a ďalšie. Žalovaný uveril slovám žalobcu a jeho ubezpečovaniu a vo svojej
dôverčivosti bol uvedený do omylu, čo zakladá tiež neplatnosť dohody, s čím sa súd nevysporiadal vo
vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkazmi. Podľa jeho názoru tu išlo o premyslený postup žalobcu,
pretože žalovaný nemal žiaden relevantný dôvod uzatvoriť dohodu a uznať dlh, keďže o dlhu z pôžičiek
nevedel, nebol o ňom informovaný, nemal dôvod pristúpiť ako fyzická osoba k dlhu, o ktorom nič nevedel

a s ktorým nič nemal. Súd v odôvodnení neuviedol všetky relevantné skutkové zistenia z výsluchu
žalovaného na pojednávaní dňa 08.08.2024, napríklad, že žalovaný sa neskôr dozvedel, že žalobca bol
v tom čase v rozvodovom konaní, že sa zblížil s p. K., že nevedel o existencii účtu v I., že účtovníctvo
neobsahovalo zmluvy a iné doklady k poskytnutým pôžičkám, že tam boli iba daňové priznania za dva
alebo tri roky, že žalobca mu raz zavolal, že potrebuje niečo podpísať, ale že to je len pre neho, keby

od nich bývalí veritelia niečo chceli a že on to pri Obecnom úrade v Trenčianskych Stankovciach, kde
sa stretli, v rovnakom duchu aj podpísal. Tieto zistenia z výsluchu žalovaného dokresľujú skutkový stav
veci a preukazujú v kontexte s ostatným, že v konaní bola žalovaným vyvrátená zákonom stanovená
domnienka o existencii dlhu v čase jeho uznania a že dohoda je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi.
Negatívnu skutočnosť o nezrealizovaní pôžičiek žalovaný inak nemohol preukázať, preto je toho názoru,

že dostatočne preukázal neexistenciu dlhu v čase uznania, z ktorého dôvodu nemohlo k nemu ani platne
pristúpiť. Rozsudok považuje za arbitrárny bez dostatočného odôvodnenia, v súvislosti s čím poukazuje
aj na uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 78/05. Podľa jeho názoru, rozsudok nedáva presvedčivú
odpoveď na všetky relevantné otázky, ktoré v priebehu konania boli nastolené. Má za to, že postupsúdu bol zaťažený vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v súvislosti s čím
poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/15/2003, vychádzajúc z ktorého súd musí vždy vychádzať
z riadne zisteného skutkového stavu a na základe neho založiť svoje rozhodnutie na celkom konkrétnych

a preskúmateľných hľadiskách a dôkazoch. Podľa neho prvoinštančné konanie je zaťažené procesnou
vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a následne aj samotný rozsudok
ťažia vady rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

5. Žalobca nevyužil svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore (žalovaný), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, vykonal
preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP

a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v jeho vyhovujúcej časti (výrok II.)
a v súvisiacej časti o trovách konania medzi stranami sporu (výrok III.), ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie
a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozhodnutie súdu prvej inštancie

v jeho zastavujúcej časti (výrok I.) nepreskúmaval, keďže vo vzťahu k nej suspenzívne účinky odvolania
nenastali.

8. Žalobca sa podanou žalobou domáhal aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 74.587,47 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 200.876,32 eur od 02.06.2021 do 25.07.2022

a zo sumy 74.587,47 eur od 26.07.2022 do zaplatenia, tiež náhradu trov konania, povinnosť žalovaného
na splnenie dlhu odvodzujúc od dohody o pristúpení k záväzku, ktorá je súčasťou dohody o uznaní dlhu,
odpusteníčastidlhuaopristúpeníkzáväzkuzodňa02.09.2019,ktorúuzatvorilžalobcasospoločnosťou
SIMARED, s. r. o. (predtým MOPOS s.r.o.) ako s dlžníkom a so žalovaným ako pristupujúcim dlžníkom,
v zmysle ktorej spoločnosť SIMARED, s. r. o., opätovne uznala svoj dlh titulom vrátenia pôžičiek

poskytnutých dlžníkovi v dôsledku čoho sa žalovaný spolu so spoločnosťou SIMARED, s. r. o., stali
zaviazaní vo vzťahu z tohto spoločného solidárneho záväzku voči žalobcovi ako veriteľovi spoločne
a nerozdielne, ktorý záväzok po čiastočným úhradách a čiastočnom odpustení dlhu má predstavovať
nárokovanú sumu.

9. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím výrokom I. konanie v časti o zaplatenie sumy 8.575,80
eur s príslušenstvom zastavil titulom späťvzatia žaloby, výrokom II. uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 66.011,67 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 192.300,52 eur od
02.06.2021 do 25.07.2022 a zo sumy 66.011,67 eur od 26.07.2022 do zaplatenia do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku a v konečnom dôsledku výrokom III. rozhodol o trovách konania medzi stranami

sporu tak, že žalobcovi sa voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77 %, o
ktorýchvýškebuderozhodnutésamostatnýmuznesenímpoprávoplatnosti rozsudku.Svojerozhodnutie
odvodzoval od preukázaného postavenia žalovaného ako solidárneho dlžníka v dôsledku pristúpenia
k dlhu podľa § 533 OZ, keď tento v konaní neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu ku svojej obrannej
argumentácii o neexistencii reálneho dlhu, neplatnosti uznania dlhu a dohody o pristúpení k dlhu pre jej

rozpor s dobrými mravmi, či zániku záväzku v dôsledku celkového odpustenia dlhu veriteľom a takéto
ním tvrdené skutočnosti nevyšli v konaní ani najavo.

10. Odvolateľ (žalovaný) vychádzajúc z obsahu odvolania uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust.
§ 365 ods. 1 pod písm. b/ resp. d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces/existencia inej

vady, nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie).
V konkrétnosti ťažiskovo namieta správnosť záveru súdu prvej inštancie o reálnej existencii dlhu,
o nepreukázaní vyvrátiteľnej domnienky o platnom uznaní dlhu, či dohody o pristúpení k záväzku,
o absencii platného vzdania sa nároku veriteľom, ako aj záver, že nie sú tu prítomné dôvody, pre
ktoré by bolo možné vysloviť neplatnosť dohody pre rozpor s dobrými mravmi. Trvá na svojej obrannej

argumentácii produkovanej v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ktorú kontinuálne replikuje
aj v odvolacom konaní, naviac spochybňuje správnosť hodnotenia dôkazov pre nevysporiadanie sa
so všetkými skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo (schválenie zmluvy o prevode obchodného
podielu spoločnosťou SIMARED obsahujúcej podľa neho aj vzdanie sa dlhu, tvrdené dôvody neplatnostidohody pre rozpor s dobrými mravmi ...). Podľa jeho názoru je tiež konanie zaťažené procesnou
vadou, ktorá mala za následok nesprávnosť rozhodnutia, keď si súd nesplnil svoju povinnosť riadne
zistiť skutočný stav veci. Tvrdí tiež vady odôvodnenia rozhodnutia, ktoré považuje za nedostatočné,

rozhodnutie označuje za arbitrárne.

11. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo

rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie
rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a samotný odvolateľ existenciu takýchto vád ani netvrdil.

12. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti
vo svetle vecných odvolacích námietok žalovaného, teda možného naplnenia ním produkovaných

odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne
závery na ktorých je založené rozhodnutie).

13. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je
spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov

podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do

úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

14. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP)
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne
mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne

interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

15. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností, vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej

inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené/navrhnuté
dôkazy v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v
ust. § 191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery na ktorých
založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa plne identifikuje v okolnostiach tejto veci s jeho názorom, že
žalovaný platne podľa § 533 OZ pristúpil na základe dohody s veriteľom zo dňa 2.9.2019 k existujúcemu

záväzku, ktoré pristúpenie bolo súčasťou uznania dlhu spoločnosťou SIMARED s.r.o. (predtým MOPOS
s.r.o.), ktorá v zmysle nej opätovne uznala čo do dôvodu a výšky svoj dlh voči žalobcovi, (prvotne
spoločnosť MOPOS s.r.o. dlh čo do identického dôvodu z titulu celkovo 41 spoločnosti poskytnutých
pôžičiek žalobcom uznala do notárskej zápisnice spísanej dňa 26.1.2011 pod č. N XX/XXXX, Nz XXXX/
XXXX, NCRls XXXX/XXXX) čím z takto vzniknutej pasívnej solidarity voči tomuto spoločnému záväzku,

žalovanému vznikla povinnosť tento dlh žalobcovi zaplatiť, za súčasne správneho záveru, že žalovaný
neuniesol dôkazné bremeno vyvrátenia zákonnej domnienky existencie dlhu v čase jeho uznania (§
558 OZ), ani nepreukázal skutočnosti indikujúce k neplatnosti uznania dlhu, či dohody o pristúpení
k záväzku pre ich rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ) a v konečnom dôsledku ani vo vzťahu k jeho
tvrdeniam o zániku dlhu pre existenciu dohody o vzdaní sa práva (§ 574 OZ), ktoré správne závery

súdu prvej inštancie nemohli opodstatnene indikovať k inému, ako vyhovujúcemu rozhodnutiu súdu
prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy všetky k nároku sa vzťahujúce výsledky
vykonaného dokazovania, preukázané skutkové okolnosti a ich vplyv na nároky strán, vychádzajúc
z nich opodstatnene žalobe vyhovel (po jej obmedzení o čiastočné späťvzatie) a žalobcovi v rozsahujeho čistého úspechu s prihliadnutím na absenciu preukázania zodpovednosti žalovaného za čiastočné
zastavenie konania (o zapl. 8.575,80 eur) mu priznal náhradu trov konania voči žalovanému (§
262 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich

skutočností postupoval v súlade so zákonom, rozhodol o nich poukazom na relevantné skutočnosti,
jeho rozhodnutie nevykazuje známky arbitrárnosti s následkom nespôsobilosti odvolania k inému, ako
potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP (čo do napadnutých
výrokov II. a III.). Súčasne sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s dostatočným, zrozumiteľným
a argumentačne zvládnutým odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov

a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany
známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov.

16. Nad rámec toho, že všetky ťažiskové odvolacie námietky boli žalovaným produkované už pred
súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dostatočne, zrozumiteľne a správne vysporiadal v odôvodnení
svojho rozhodnutia, na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam produkovaným

žalovaným odvolací súd uvádza nasledovné:

17. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca svoj nárok na zaplatenie nárokovanej čiastky
odvodzoval od dohody o pristúpení k záväzku podpísanej žalovaným ako pristupujúcim dlžníkom, ktorá
je súčasťou dohody o uznaní dlhu, tiež odpustenia časti dlhu zo dňa 02.09.2019, ktorú uzatvoril žalobca

so spoločnosťou SIMARED, s. r. o. (predtým mala spoločnosť názov MOPOS s.r.o.) ako s dlžníkom,
v zmysle ktorej spoločnosť SIMARED, s. r. o., uznala ako dlžník (opätovne) svoj dlh majúci pôvod
v poskytnutých pôžičkách od žalobcu (celkovo 41 pôžičiek identifikovaných v notárskej zápisnici zo
dňa 26.1.2011 kedy aj bol prvotne dlh z nich uznaný dlžníkom - spoločnosťou MOPOS s.r.o.),
ktorým pristúpením k dlhu sa žalovaný spolu so spoločnosťou SIMARED, s. r. o. (predtým s názvom

MOPOS s.r.o.), stali zaviazanými z tohto spoločného solidárneho záväzku voči žalobcovi spoločne
a nerozdielne, ktorý záväzok po čiastočným úhradách a čiastočnom odpustení dlhu (identifikovanom
v priebehu konania) má predstavovať v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nárokovanú sumu, ktorá
bola v dôsledku čiastočného späťvzatia (o 8.575,80 eur) v konečnom výsledku ustálená na 66.011,67
eur.

18. V rámci notárskej zápisnice spísanej pod sp.zn. N 11/2011, Nz 2627/2011, NCRls 2694/2011 zo dňa
26.01.2011 žalobca z pozície konateľa spoločnosti MOPOS, s. r. o. vyhlásil, že spoločnosť MOPOS, s.
r. o., ako dlžník uzavrela so B. C. (žalobcom) zmluvy o pôžičkách datovaných v rozsahu období rokov
2005 až 2009 v špecifikácii ako sú tieto identifikované v uvedenej notárskej zápisnici a tiež v bode 5/

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia s tým, že spoločnosť MOPOS, s. r. o. pôžičky z uvedených
zmlúv do termínu splatnosti nevrátila, takže pohľadávka veriteľa voči tejto spoločnosti predstavuje sumu
6.051.600,- Sk (200.876,32 eur). Zároveň vychádzajúc z obsahu zápisnice spoločnosť MOPOS, s. r. o.,
vyhlásila, že uvedený dlh uznáva v celom rozsahu čo do dôvodu i výšky a tento zaplatí.

19. Zo zápisnice o dražbe zo dňa 30.09.2011 vyplýva, že súdny exekútor viedol exekúcie na základe
exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica N XX/XXXX, Nz XXXX/XXXX, NCRls XXXX/XXXX
zo dňa 26.01.2011. Vydražením hnuteľných vecí bola vymožená pohľadávka vo výške 8.575,80 eur.

20. Zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 13.06.2014 zriadila spoločnosť MOPOS, s. r. o., ako

záložca v prospech záložného veriteľa - žalobcu záložné právo na nehnuteľnostiach zapísaných na LV
č. XXX pre k. ú. C. - J. za účelom zabezpečenia pohľadávky záložného veriteľa vyplývajúce z notárskej
zápisnice N XX/XXXX, Nz XXXX/XXXX, NCRls XXXX/XXXX.

21. Zmluvou o prevode časti obchodného podielu zo dňa 16.06.2014 previedol žalobca na osoby G. H.

a B. H. (synov žalovaného) obchodný podiel v spoločnosti MOPOS, s. r. o., za cenu 2,- eur. V bode
6/ zmluvy žalobca ako prevádzajúci prehlásil, že voči obchodnej spoločnosti MOPOS, s. r. o., ani voči
žiadnemu spoločníkovi tejto spoločnosti nebude uplatňovať žiadnu pohľadávku než tú, ktorá predstavuje
cenu, za ktorú bol obchodný podiel prevedený.

22. Zo zápisnice z mimoriadneho valného zhromaždenia zo dňa 16.06.2014 vyplýva, že uznesením č.
4. bola schválená zmluva o prevode obchodných podielov na nadobúdateľov G. H. a B. H..23. Z účtovnej závierky spoločnosti SIMARED, s. r. o., za rok 2014 vyplýva, že celkom záväzky
spoločnosti predstavovali sumu 465.423,- eur, z toho krátkodobé záväzky vo výške 460.642,- eur a z
toho ostatné krátkodobé záväzky vo výške 455.016,- eur. Z účtovných závierok spoločnosti za obdobie

rokov 2015 - 2023 vyplýva, že záväzky spoločnosti sa postupne zvyšovali až na sumu 502.942,- eur, z
toho ostatné krátkodobé záväzky vo výške 471.426,- eur.

24. Písomnou správou o výkone záložného práva zo dňa 26.07.2022 oznámila dražobná spoločnosť
spoločnosti SIMARED, s. r. o., že bola vykonaná dražba nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX pre

k. ú. C. - J.. Vydražiteľom sa stal žalobca, cena dosiahnutá vydražením bola 140.000, náklady dražby
a odmena dražobníka bola 13.711,15 eur. Výťažok z dražby vo výške 126.288,85 eur bol
odovzdaný veriteľovi.

25. Dohodou o uznaní dlhu, odpustení časti dlhu a o pristúpení k záväzku zo dňa 02.09.2019 uzavretou
medzi žalobcom ako veriteľom a spoločnosťou SIMARED, s. r. o. ako dlžníkom, uznal dlžník dlh vo

výške 200.876,32 eur titulom vrátenia pôžičiek definovaných v notárskej zápisnici spísanej pod sp. zn.
N XX/XXXX, Nz XXXX/XXXX, NCRls XXXX/XXXX zo dňa 26.01.2011 čo do dôvodu i výšky s tým, že
tento zaplatí. Súčasne v rámci predmetnej dohody žalovaný pristúpil k vyššie vymedzenému záväzku
dlžníkaastalsataknasplnenietohtospoločnéhozáväzkuzaviazanýspoločneanerozdielnesdlžníkom.
Strany sa tiež dohodli, že veriteľ odpúšťa dlžníkovi a pristupujúcemu k záväzku časť dlhu vo výške istiny

35.876,32 eur a všetko príslušenstvo s tým, že ak sa dlžník alebo pristupujúci k záväzku omeškajú
s plnením, zaniknú účinky odpustenia dlhu. Lehota splatnosti záväzku bola stanovená do xx.5.2020.
Strany dohody tiež vyhlásili, že táto je uzavretá za vzájomne dohodnutých podmienok, nie v tiesni,
omyle alebo za nápadne nevýhodných podmienok. Doplnkom č. 1 k uvedenej dohode zo dňa 11.12.2020
sa strany dohodli, že dlžník a pristupujúci k záväzku dlh splatia spoločne a nerozdielne najneskôr do

01.05.2021.

26. Z výsluchu žalovaného vyplynulo, že so žalobcom mal priateľský vzťah, dôveroval mu. Tento mu
požičal peniaze na rozbehnutie firmy vo výške 35.000,- eur ktoré mu chce vrátiť. Raz mu volal žalobca,
že potrebuje niečo podpísať, povedal mu, že sa jedná o dohodu kvôli bývalým veriteľom a týka sa to iba

žalobcu. Dohodu na obecnom úrade aj podpísal. Naraz došlo k dražbe, nevedeli ako to žalobca myslí.
Po kúpe spoločnosti zistili, že sú tam 2 neskolaudované haly, vyvolali kolaudačné konanie, nepodarilo
sa to, lebo už boli v nevyhovujúcom stave. Po tomto zistení chceli budovy vrátiť žalobcovi, ale on s tým
nesúhlasil, potom došlo k dražbe. Žalobca im ponúkol spoločnosť na predaj, so synmi to prekonzultovali
a rozhodli sa, že spoločnosť kúpia. Vedel, že spoločnosť bude prevedená na synov. Pred uzavretím

zmluvyoprevodeobchodnéhopodielukomunikovalotomtožalobcaajsním,ajsjehosynmi.Spoločnosť
predával preto, lebo chcel odísť a nič tam už nechcel robiť. O pôžičkách žalovaný nič nevedel a nemal
vedomosť ani o notárskej zápisnici z r. 2011. Z účtovníctva mu účtovníčka vydala len zopár daňových
priznaní, zmluvy o pôžičkách sa tam nenachádzali. Účet spoločnosti neprevzal, založili si svoj vlastný
účet. Žalobca mu nepovedal ani to, že na nehnuteľnostiach je zriadené záložné právo, dozvedeli sa to,

až keď došlo k dražbe. Vypracovanie návrhu dohody o uznaní dlhu a pristúpení k záväzku zabezpečil
žalobca, vopred mu ho neposlal. Žalobcovi dôveroval, dohodu vôbec nečítal a o toto ani neprejavil
záujem. Podpísal, keď ani nevedel, čo podpisuje. Žalobca ho neinformoval o tom, že časť pohľadávky
bola uspokojená v dražbe, o tomto vôbec nevedel. Po podpise dohody o uznaní dlhu ho žalobca
kontaktoval ešte raz, aby podpísal dodatok. Proti výkonu dražby sa nebránil preto, lebo nemal také

vedomosti a ani nevedel, prečo k nej došlo. O existencii záložného práva sa dozvedel, až keď došlo k
dražbe. Do katastra dovtedy nenahliadal a nadobúdané nehnuteľnosti si nepreveroval. Nepreverovali
si ani to, v akom stave je nadobúdaná spoločnosť. Dôverovali žalobcovi. Myslel si, že dražba sa vedie
kvôli pôžičke vo výške 35.000,- eur. K sume (špecifikácii) záväzkov spoločnosti SIMARED, s. r. o. za
obdobie roku 2014 vo výške 465.423,- eur sa nevedel vyjadriť. Nevedel, z čoho táto suma pozostáva a

ani nevedel, v akej výške vytvorili záväzky za polročné obdobie roku 2014, odkedy vlastnili spoločnosť.

27. Podľa § 533 Občianskeho zákonníka, kto bez súhlasu dlžníka dohodne písomne s veriteľom, že
splní za dlžníka je peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú
zaviazaní spoločne a nerozdielne. Ustanovenie § 531 ods. 4 tu platí obdobne.

28. Podľa § 558 prvá veta Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený
čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval.29. Podľa § 574 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môže s dlžníkom dohodnúť, že sa vzdáva
svojho práva alebo že dlh odpúšťa; táto dohoda sa musí uzavrieť písomne.

30. Vychádzajúc z ust. § 533 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje pristúpenie k peňažnému záväzku
(kumulatívnu intercesiu, v rámci ktorej sa počet dlžníkov kumuluje), pristupujúci dlžník v rámci nej sa
stáva dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja sú voči veriteľovi zaviazaní spoločne a nerozdielne,
ktorý účinok vzniká na základe dohody, resp. zmluvy medzi veriteľom a pristupujúcim dlžníkom, ktorej
účinnosť nie je podmienená dlžníkovým súhlasom, čo znamená, že riadne a platne môže vzniknúť

aj bez jeho vedomia a proti jeho vôli, pričom pristupujúci dlžník je zaviazaný v rozsahu povinnosti
zodpovedajúcej dlhu, ku ktorému pristúpil. Zmluva o pristúpení k záväzku pod následkom jej absolútnej
neplatnosti (§ 40 ods. 1 OZ) musí byť uzatvorená písomne, pričom o jej náležitostiach z hľadiska
formy platia všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch. Zmluva o pristúpení
k záväzku nadobúda právne účinky jej uzavretím, v dôsledku nej nedochádza k zániku pôvodného
vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, ktorý naďalej trvá, nemení sa ani osoba dlžníka, len na jeho

strane záväzkového vzťahu dochádza k rozšíreniu počtu zaviazaných osôb pokiaľ ide o povinnosť, vo
vzťahu ku ktorej pristupujúci dlžník k záväzku zmluvne pristúpil. Pristupujúci dlžník však nie je zaviazaný
v rámci akcesorického vzťahu, teda ako ručiteľ, ale priamo a v rovnakom rozsahu ako pôvodný dlžník,
medzi pôvodným a pristupujúcim dlžníkom ide o záväzok spoločný, ktorý má charakter solidárneho
dlhu, čo znamená, že veriteľ môže požadovať celé plnenie, alebo jeho časť od ktoréhokoľvek zo

spoludlžníkov, prípadne od všetkých alebo len niektorých z nich súčasne s tým, že v rozsahu plnenia
niektorého z dlžníkov zaniká povinnosť ostatných spoludlžníkov plniť v prospech veriteľa (§ 511 ods.
1 OZ). Pasívna solidarita, teda solidárny dlh v prípade spoločného solidárneho záväzku na strane
dlžníka je teda charakteristická tým, že spoludlžníci sú voči veriteľovi zaviazaní spoločne a nerozdielne,
spoločne v tom zmysle, že sú zaviazaní všetci spolu na to isté plnenie a nerozdielne v tom zmysle, že

každý zo spoludlžníkov je povinný splniť veriteľovi nerozdelený dlh ako celok, pričom nemôže žiadať
jeho rozvrhnutie medzi ostatných spoludlžníkov. Čiastočné plnenie vyvoláva na rovnakom princípe
zníženie dlhu u všetkých solidárne zaviazaných osôb. Dlžníkov v režime pasívnej solidarity spája
jednotnosť plnenia a jeho predmet, čo znamená, že všetci sú veriteľovi zaviazaní na to isté plnenie
spoločne a nerozdielne. Identickosť právneho dôvodu vzniku solidarity nie je podmienkou a jednotliví

solidárne zaviazaní dlžníci môžu byť povinní na základe iných právnych titulov. Relatívna samostatnosť
spoludlžníckych právnych vzťahov vytvára len priestor na ich diferenciáciu, avšak len vo vnútri solidárnej
obligácie ako celku, čo znamená, že každý zo spoludlžníkov môže mať napríklad inak dohodnutú, alebo
zákonom ustanovenú splatnosť svojho záväzku, iný režim premlčania a podobne.

31. Vychádzajúc z okolností posudzovanej veci vo svetle vyššie uvedených teoretických východísk
je teda zrejmé, že účinky žalobcom a žalovaným podpísanej dohody o pristúpení k záväzku zo dňa
02.09.2019 spočívajú v tom, že žalovaný ako pristupujúci dlžník sa na základe nej stal popri pôvodnom
dlžníkovi spoločnosti SIMARED, s. r. o. dlžníkom veriteľa s tým, že obaja sú voči nemu zaviazaní
spoločne a nerozdielne, keďže žalovaný ako pristupujúci dlžník je zaviazaný v rozsahu povinnosti

zodpovedajúcej dlhu, ku ktorému pristúpil, pričom nárok na jeho zaplatenie (po predchádzajúcich
plneniach) predstavuje žalobou uplatnenú čiastku (po jej obmedzení späťvzatím), ako správne tiež
konštatuje súd prvej inštancie, keď táto zmluva o pristúpení k záväzku v tomto prípade má zákonom
predpokladanú formu, keďže je uzatvorená písomne (§ 40 ods. 1 OZ) a nebola zistená ani absencia jej
zákonom predpísaných ďalších náležitostí, teda právne účinky s ňou spojené vznikli jej uzatvorením.

32. Žalovaný však proti platnosti tejto zmluvy o pristúpení k záväzku a v nadväznosti na ňu tiež dohody
o uznaní dlhu zo dňa 02.09.2019 argumentuje jej neplatnosťou, a to z niekoľkých dôvodov (zmluvy
o pôžičke neboli reálnym kontraktom z ktorého dôvodu dlh, ktorý bol predmetom uznania v čase jeho
uznania neexistoval v dôsledku čoho nebolo možné k nemu ani platne pristúpiť, dohoda o pristúpení

k záväzku je neplatná pre jej rozpor s dobrými mravmi, dlh v čase uznania neexistoval, keďže predtým
došlo k vzdaniu sa práva veriteľom v rámci zmluvy o prevode obchodných podielov v roku 2014...).

33. Primárne vo vzťahu k vyššie uvedenej odvolacej argumentácii žalovaného (ktorá bola v identickom
duchu produkovaná už pred súdom prvej inštancie) odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že

táto je už zo svojej povahy kontraproduktívna vzhľadom na jej vnútornú rozpornosť, čo má za následok
už len vo všeobecnej rovine jej nepresvedčivosť a nedôveryhodnosť. Odvolacia taktika žalovaného
zjavne nebola zvolená správne, pretože nie je možné dôveryhodne sa na jednej strane brániť tým, že
zmluvy o pôžičkách neboli reálnym kontraktom, v nadväznosti na čo dlh z nich uznaný neexistoval a tedažalovaný nemohol k nemu z tohto dôvodu platne pristúpiť a zároveň na svoju obranu argumentovať
tým, že dlh z pôžičiek zanikol v dôsledku toho, že v rámci zmluvy o prevode obchodných podielov
(kde argumentuje jej platnosťou s poukazom na jej schválenie valným zhromaždením spoločnosti

SIMARED, s. r. o.), sa mal veriteľ svojho dlhu/práva vzdať, tvrdená platnosť ktorého právneho úkonu
samozrejme logicky znamená aj tvrdenie o reálnej existencii tohto dlhu. Už len vyššie uvedený kompilát
protichodných tvrdení navodzuje dojem o ich účelovosti.

34. Odvolací súd tiež uvádza, že jednotlivé dôvody, pre ktoré považuje odvolateľ zmluvu o pristúpení

k záväzku a tiež dohodu o uznaní dlhu za neplatné právne úkony produkoval tento už pred súdom prvej
inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie podrobne, zrozumiteľne, dôveryhodne a správne vysporiadal
v bodoch 18/ až 21/ odôvodnenia svojho rozhodnutia, na ktoré odvolací súd v podrobnostiach odkazuje,
aby ich nadbytočne nereplikoval.

35. Nad rámec toho odvolací súd vo vzťahu k argumentácii odvolateľa o neplatnosti dotknutých

právnych úkonov z dôvodu, že pôžičky identifikované v notárskej zápisnici pod zn. N XX/XXXX, Nz
XXXX/XXXX, NCRls XXXX/XXXX, spísanej dňa 26.01.2011 neboli reálnym kontraktom, teda, že dlh
v tejto zápisnici identifikovaný, ktorý má mať pôvod v týchto pôžičkách v čase jeho uznania dlžníkom
- spoločnosťou MOPOS, s. r. o. neexistoval (keď súčasťou tejto zápisnice bolo uznanie tohto dlhu
spoločnosťou MOPOS, s. r. o.) a v nadväznosti na to nemal existovať ani v čase, keď tento dlh uznala

identická spoločnosť len pod novým názvom SIMARED, s. r. o. v rámci dohody o uznaní dlhu zo dňa
02.09.2019, súčasťou ktorého bolo aj pristúpenie k tomuto záväzku žalovaným, považuje zdôrazniť
podstatu a význam občianskoprávneho inštitútu uznania dlhu upraveného v ust. § 558 Občianskeho
zákonníka, ktorý tak, ako je v uvedenom ustanovení formulovaný, predstavuje jeden z osobitných
zabezpečovacích prostriedkov predstavujúcich právne záruky pre veriteľa voči dlžníkovi, nútiace najmä

dlžníka k splneniu svojich záväzkov riadne a včas, ktorý inštitút jednoznačne posilňuje stranu veriteľa
a oslabuje postavenie dlžníka. Uznanie dlhu predstavuje totiž prostriedok eliminácie strany práv veriteľa
vyplývajúcich z primárneho záväzku, ktorý posilňuje jeho postavenie tak v rovine hmotnoprávnej, ako
aj v rovine procesnoprávnej a zároveň zasahuje do obsahu samotného záväzku, a to predovšetkým
čo do spôsobu jeho splnenia včas a riadne. Základným obsahovým prvkom inštitútu uznania dlhu

je vznik právnej domnienky, že dlh v čase jeho uznania trval, ktorá sa prejavuje najmä v procesnej
rovine tak, že prenáša dôkazné bremeno na dlžníka. Okrem všeobecných náležitostí (§ 34 a nasl. OZ)
potrebných na to, aby bol právny úkon uznania dlhu perfektný, vyžaduje Občiansky zákonník splnenie
ďalších osobitných náležitostí, ktorými sú písomná forma, sľub zaplatiť dlh a vymedzenie dlhu čo do
dôvodu a výšky. Z procesného hľadiska v prípade uznania dlhu nastáva výmena úloh procesných

strán, na základe ktorej sa dôkazné bremeno presúva zo žalobcu na žalovaného, v dôsledku čoho je
tak žalovaný svoju procesnú obranu nútený viesť v negativistickom smere, a teda vyvrátiť samotnú
existenciu dlhu, ako aj prísľub tento dlh splniť. V procesnej rovine sa obrátenie dôkazného bremena
v takomto prípade spomína predovšetkým v § 192 CSP, ktoré ustanovuje, že akákoľvek skutočnosť,
ktorá zakladá domnienku a pripúšťa dôkaz opaku, sa má za preukázanú, a to až do momentu, kedy sa

nepreukáže opak. Základným obsahovým prvkom inštitútu uznania dlhu je vznik vyvrátiteľnej právnej
domnienky, že dlh v čase jeho uznania trval. Skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka,
tak nie je predmetom procesného dokazovania a ak nebola v konaní domnienka existencie uznaného
záväzku vyvrátená, súd musí mať podľa § 192 CSP skutočnosť, že dlh v čase jeho uznania trval, za
preukázanú. V konaní tak môžu nastať len dve možné situácie, a to že platí skutočnosť, ktorej svedčí

vyvrátiteľná domnienka a táto sa považuje za preukázanú, pričom opak, teda neexistencia dlhu by bol
spôsobilý kzáverulenvprípadevyvráteniatejtodomnienkydôkazomopaku,t.j.dôkazom,žeskutočnosť
je v konkrétnom prípade práve opačná, než ako ju uvádza domnienka (k tomu porovnaj rozsudok NS ČR
sp. zn. 32Odo 1160/2003). V praktickom živote to znamená, že na dlžníka sa presúva dôkazné bremeno
trvania záväzku v čase jeho uznania a ak chce byť v spore úspešný musí preukázať, že uznaný záväzok

neexistuje, resp. v čase uznania neexistoval. Znamená to tiež pre prípad sporu, že samotná existencia
platne uznaného dlhu vedie k úspechu tej strany konania (veriteľa), ktorá prostredníctvom tohto inštitútu
uplatňuje svoj nárok a ktorá v takom prípade môže zotrvať v pasívnom postavení až do momentu, kedy
protistrana jednoznačne nepreukáže opak. Inak povedané, nestačí samotné spochybnenie tohto úkonu.
Musí prísť k preukázaniu absencie niektorej zo všeobecných náležitostí právneho úkonu ako takého

(§ 34 a nasl. OZ), resp. absencie niektorej z osobitných náležitostí potrebných pre platné uznanie dlhu
podľa § 558 OZ.36. Na podmienky tejto veci sa možno stotožniť so súdom prvej inštancie, že právny úkon uznania
dlhu tak vo forme notárskej zápisnice z roku 2011, ako aj vo forme dohody zo dňa 02.09.2019
obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, a to tak všeobecné, ako aj osobitné. Sú urobené

v písomnej forme, obsahujú vyjadrenie prísľubu dlžníka zaplatiť dlh a rovnako obsahujú aj dôvod a výšku
dlhu. Pokiaľ za tejto situácie mal v úmysle účinne žalovaný ako dlžník vyvrátiť existujúcu domnienku
založenú vyššie uvedenými opakovanými uznaniami dlhu, mohol to urobiť len tým spôsobom, že by
bol v konaní preukázal ním tvrdený opak, t.j. že dlh neexistoval, keďže samotné spochybnenie tohto
úkonu pre záver o opaku toho, v prospech čoho svedčí vyššie uvedená nevyvrátiteľná domnienka, je

nepostačujúci, k čomu však v okolnostiach tejto veci nedošlo, ako to správne konštatuje tiež súd prvej
inštancie. Žalovaný síce mal snahu existenciu dlhu spochybniť prostredníctvom tvrdenia o absencii
reálnych kontraktov – zmlúv o pôžičkách, z ktorých má uznaný dlh vyplývať, toto svoje tvrdenie však
spôsobom, ktorý by bolo možné označiť za nespochybniteľný (resp. žiadnym spôsobom), nepreukázal,
pričom vzhľadom na rozloženie dôkazného bremena k odlišnému záveru nie sú spôsobilé ani jeho
námietky v tom zmysle, že existenciu dlhu podľa jeho názoru relevantným spôsobom nepreukázal

ani žalobca (za ktorý označoval nepredložené doklady či účtovníctvo spoločnosti, ktoré by malo
existenciu dlhu preukázať), keďže ako už bolo prostredníctvom predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia
v produkovaných teoretických východiskách uvedené, postavenie žalobcu ako veriteľa je absolútne
posilnené existenciou dvoch úkonov uznania dlhu, ku ktorým došlo vo vzťahu k tomu istému záväzku
v priebehu času (tiež v roku 2019, ktoré uznanie je súčasťou právneho úkonu, ktorým tiež žalovaný

pristúpil k dlhu), čo ho nenútilo (naviac aj vzhľadom aj k ostatným skutočnostiam, ktoré nemohol
odignorovať súd prvej inštancie a ktoré svedčia v prospech záveru o existencii dlhu) vyvíjať v tomto
smere aktívnu procesnú dôkaznú činnosť. Naopak, bol to žalovaný, ktorý v prípade, ak vo vzťahu
k tejto argumentácii, ktorou chcel spochybniť platnosť uznania dlhu chcel byť úspešný, mal povinnosť
predložiť nespochybniteľný dôkaz o opaku toho, v prospech čoho svedčia právne úkony o uznaní dlhu,

čo však neurobil. Vo svetle vyššie uvedeného je potom aj jeho odvolacia argumentácia v tom zmysle, že
žalobca si nesplnil uloženú edičnú povinnosť týkajúcu sa reálneho poskytnutia pôžičiek, tiež, že tvrdenia
žalobcu o reálnom kontrakte neboli ničím dôkazne podložené, sú bez právneho významu a nespôsobilé
k odlišným, ako súdom prvej inštancie prijatým záverom v tomto smere. Pokiaľ dôkaz opaku žalovaný
zakladá na jeho tvrdení, že po prevode obchodného podielu žalobcu na nových nadobúdateľov v roku

2014 sa v odovzdanom účtovníctve spoločnosti nenachádzali zmluvy, ani iné doklady k predmetným
pôžičkám a celé účtovníctvo malo pozostávať len z dvoch alebo troch daňových priznaní, čo má podľa
jeho názoru svedčiť o absencii reálneho kontraktu týkajúceho sa poskytnutých pôžičiek, tak nad rámec
toho, že tieto svoje tvrdenia žalovaný ani nepreukázal, je potrebné uviesť, že racionálne vzhľadom
na duplicitné uznanie dlhu a ďalšie skutočnosti, ktoré v konaní vyšli podporne najavo, žalovaným

požadované závery prijať rozhodne nemožno. Nie je dôvod, aby v tomto smere mal súd prvej inštancie
na prospech žalovaného spochybňovať skutočnosti uvedené v uznaní dlhu, teda jeho existencii len
z toho dôvodu, že žalobca pri prevode obchodného podielu neodovzdal nadobúdateľom účtovníctvo,
čo nad rámec toho, že to nebolo ani preukázané, je vo vzťahu k predmetu sporu irelevantné. Okrem
dvoch existujúcich uznaní dlhu, ktoré doposiaľ ani samotná spoločnosť SIMARED, s. r. o. (predtým

MOPOS, s. r. o.) účinne, resp. žiadnym spôsobom nespochybnila (žalovaný to netvrdil ani nepreukázal),
tu je niekoľko ďalších okolností, ktoré v prospech existencie existencie dlhu nasvedčujú. Významnejšiu
pochybnosť o existencii dlhu nemôže vzbudiť to, že žalobca nepredložil doklady z rokov 2005 – 2008
o poskytnutých pôžičkách, keď nad rámec dávneho časového momentu (došlo k tomu pred 20 rokmi)
je jeho postavenie veriteľa zabezpečené opakovaným uznaním dlhu. Samotná spoločnosť SIMARED,

s. r. o. doposiaľ sa voči vyššie uvedenému dlhu nijako aktívne nebránila. Po zmene spoločníkov v roku
2014 (kedy žalobca previedol svoje obchodné podiely v tejto spoločnosti na nové subjekty – synov
žalovaného, a to vychádzajúc z výpovede žalovaného za jeho aktívnej účasti) bolo na prospech tohto
dlhu vykonané zriadené záložné právo predajom nehnuteľností, z čoho bol už čiastočne dlh z pôžičky
splnený a naďalej je na vymoženie tohto dlhu vedená exekúcia bez toho, aby sa spoločnosť SIMARED,

s. r. o. v spore domáhala účinne či akokoľvek eliminácie prostredníctvom prostredníctvom úkonov
smerujúcich k záveru o neexistencii dlhu. Skutočnosť, že žiaden z nových spoločníkov (tiež žalovaný
podľa jeho vlastného vyjadrenia) sa o toto reálne nezaujímal, že pred prevodom obchodného podielu či
po ňom sa nezaujímali aktívne ani o stav účtovníctva, menovite z hľadiska evidencie vyššie uvedených
pôžičiek a dlhu z nich vyplývajúcich, rozhodne nemôže ísť na ťarchu žalobcu ani viesť udržateľne

k záveru, že dlh z pôžičiek reálne neexistoval naviac za situácie, že za tohto podľa neho nejasného
stavu s odstupom 5 rokov žalovaný k tomuto dlhu o ktorom tvrdí aktuálne že neexistuje, pristúpil za
účasti spoločnosti SIMARED (kde sú spoločníkmi jeho synovia). Naviac, ako správne uvádzal tiež súd
prvej inštancie, najmä z účtovnej uzávierky spoločnosti SIMARED, s. r. o. za obdobie roku 2014 vyplýva,že záväzky spoločnosti predstavovali sumu väčšiu ako bol dlh z pôžičiek, pričom neboli predložené
dôkazy o tom, že by táto spoločnosť mala a v akej výške ešte iné dlhy, ktoré by mali odlišný právny
dôvod. Nakoniec, ako správne poznamenáva súd prvej inštancie, žalovaný ani netvrdil, že by táto suma

dlhov spoločnosti uvedená v uzávierke za rok 2014 nemala zahŕňať sumu poskytnutých pôžičiek, tiež
nešpecifikoval, aké konkrétne prípadné iné záväzky spoločnosti túto sumu tvorili, ani na preukázanie
takýchto skutočností vykonanie dôkazov nenavrhoval a tiež takéto dôkazy ani nepredkladal. Už len
vychádzajúc z elementárnych zákonitostí logiky, pokiaľ by spoločnosť SIMARED, s. r. o., ktorej mali byť
pôžičky poskytnuté, mala za to, že dlh z nich vyplývajúci reálne nikdy neexistoval, je iracionálne, aby

a dokonca v čase, keď už synovia žalovaného sa stali spoločníkmi tejto spoločnosti, nechali zrealizovať
vykonávanie konanie na vymoženie tohto dlhu, z ktorého časť bola aj uspokojená, o čom dôkaz predložil
samotný žalovaný. V období rokov, ktoré uplynuli od prevodu obchodného podielu (2014, čo je do
súčasnosti viac ako 10 rokov), by bolo iracionálne, aby pokiaľ dlh neexistuje, sa synovia žalovaného ako
spoločníci aktívne nesnažili o eliminovanie vykonávacieho konania, nehovoriac o tom, že so žalobcom
v roku 2019, ako už bolo vyššie uvedené, podpísali dohodu o uznaní dlhu. Tvrdenie žalovaného, že

zmluvy o pôžičkách mal podpísať tak na strane veriteľa, ako aj na strane spoločnosti MOPOS s. r. o.
práve žalobca (na strane dlžníka v postavení zástupcu MOPOS s. r. o.) sa ukázalo ako nepravdivé, i keď
ako správne konštatuje súd prvej inštancie, ani takáto skutočnosť by sama o sebe nezakladala dôvod
pre neplatnosť tohto právneho úkonu.

37. Sumarizujúc tak všetky vyššie uvedené skutočnosti sa odvolací súd plne identifikuje so záverom
súdu prvej inštancie, že žalovaný svoje tvrdenia o neexistencii dlhu pre absenciu reálneho kontraktu
(zmlúv o pôžičkách), v ktorých má dlh pôvod, hodnoverne, resp. žiadnym spôsobom nepreukázal, teda
dôkaz opaku vo vzťahu k nevyvrátiteľnej domnienke založenej opakovaným uznaním dlhu neposkytol
a z tohto tvrdeného dôvodu preto ani nie je možné či už právne úkony uznania dlhu, alebo právny úkon

pristúpenia žalovaného k záväzku z roku 2019 hodnotiť ako neplatné. Súd prvej inštancie preto dôvodne
uzavrel, že dlh spoločnosti SIMARED, s. r. o. v čase jeho uznania so zreteľom na ust. § 558 Občianskeho
zákonníka existoval.

38. Ako v poradí ďalší dôvod neplatnosti dohody o uznaní dlhu, odpustení časti dlhu a pristúpení

k záväzku zo dňa 02.09.2019 žalovaný v rámci odvolacej argumentácie (tiež pred súdom prvej inštancie)
uvádzal, že táto je absolútne neplatná pre svoj rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ). Aj v tomto smere nad
rámec toho, že súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou žalovaného správne vysporiadal v bode
20/ odôvodnenia svojho rozhodnutia, odvolací súd súhlasí s jeho záverom, že v tvrdeniach žalovaného
nebolo možné vzhliadnuť a v konaní tiež nevyšli najavo také skutočnosti, pre ktoré by opodstatnene

bolo možné vyššie uvedené právne úkony zneplatniť. Záver o tom totiž, že slobodne, vážne a určito
urobený právny úkon, ako je tomu tiež v tomto prípade, je z dôvodu nedovolenosti absolútne neplatný, je
vo svojej podstate hrubým zásahom do zmluvnej autonómie strán, ktorá autonómia vôle a slobodného
individuálneho konania je garantovaná na ústavnej úrovni a podporuje ju tak konštantná judikatúra
Ústavného súdu ČR (príkladmo I. ÚS 43/04), ako aj Ústavného súdu SR (príkladmo I. ÚS 242/07),

v zmysle ktorej sa preferuje výklad právneho úkonu, ktorý podporuje jeho platnosť. Prípadnú neplatnosť
podľa § 39 OZ so zreteľom na § 3 ods. 1 OZ je možné posudzovať až po ustálení, že prejav vôle
bol urobený slobodne a vážne a jeho obsah je dostatočne určitý (tieto nedostatky v priebehu konania
najavo nevyšli). Je potrebné zdôrazniť, že neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 možno posudzovať
len vzhľadom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho vzniku. Inštitút neplatnosti zmluvy pre rozpor

sdobrýmimravmi(contrabonosmores)prichádzadoúvahyakojedenzkorektívov zmluvnejautonómie.

39. Odvolací súd sa však stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v okolnostiach posudzovanej
veci z tvrdení žalovaného nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by bolo možné hodnotiť ako spoločensky
neakceptované ciele či dôsledky, ktoré by boli v kolízii s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o jeho tvrdenia,

že nemal žiaden relevantný dôvod uzatvoriť dohodu o pristúpení k záväzku a uznať dlh, keďže o dlhu
z pôžičiek nevedel a nič s ním nemal, že účtovníctvo spoločnosti neobsahovalo zmluvy a iné doklady
k poskytnutým pôžičkám, že tam boli len daňové priznania za dva alebo tri roky, že žalobca mu
raz zavolal, že potrebuje niečo podpísať pre neho a že on to pri obecnom úrade v Trenčianskych
Stankovciach podpísal s tým, že je to len pre potrebu bývalých veriteľov, tiež že sa dozvedel, že žalobca

sa neskôr zblížil s druhou konateľkou spoločnosti pani K., tak ani v jednom prípade, pokiaľ ide o tieto
tvrdenia, nemožno udržateľne uzavrieť, že by mohli preklenúť platnosť dotknutých právnych úkonov
z pohľadu ich možného vnímania ako rozporných s dobrými mravmi. Ako správne tiež uvádza súd prvej
inštancie,skutočnosť,žežalovanýnemalmaťvedomosťodlhukeďknemupristupoval,nemalbyťoňomdobre informovaný, že mu zo strany žalobcu nemali byť vysvetlené jednotlivé právne inštitúty a podobne,
bolo vecou jeho flagrantnej neopatrnosti a absencie akejkoľvek bdelosti, ktorá rozhodne v okolnostiach
danej veci nemôže ísť na ťarchu žalobcu. Žalovaný totiž nepreukázal, ale ani netvrdil, že by mu zo strany

žalobcu predtým, ako dohodu o pristúpení k záväzku podpísal, nebolo umožnené túto prečítať, netvrdil,
že by bol prejavil vôbec záujem sa s jej obsahom oboznámiť (naopak uvádzal že tento záujem nemal)
a už vôbec mu nič nebránilo, aby túto pred jej podpisom dal na posúdenie kvalifikovanému subjektu,
ktorý by mu jej dôsledky bol podrobne vysvetlil (pokiaľ je pravdou že o nich nevedel). On však, ako sám
vypovedal aj pred súdom, sa bližšie o obsah tohto právneho úkonu nezaujímal, a teda legitímne za tejto

situácie sa nemôže brániť účinne vyššie uvedenými námietkami, ktorými chce dosiahnuť zneplatnenie
tohto právneho úkonu prostredníctvom tvrdení o jeho rozpornosti s dobrými mravmi. Odvolací súd mu
v súvislosti s tým dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus
iura scripta sunt“, t.j. práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým,
ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, ktorí tieto uplatňujú včas a s dostatočnou
starostlivosťou a predvídavosťou. Je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby tieto bránili, starali

sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobne, satisfakčné
a podobne, k naplneniu čoho došlo tiež v podmienkach tejto veci na ťarchu samotného odvolateľa,
keď tento svojím správaním vykazujúcim známky neospravedlniteľnej ľahkovážnosti sa vmanévroval do
situácie, z ktorej pre neho vyplývajú záväzky a povinnosť ich plniť z titulu vzniku spoločného solidárneho
záväzku.

40. Ako bolo uvedené už v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia, žalovaný v konaní tvrdil tiež
neexistenciu dlhu aj z dôvodu vzdania sa práva zo strany žalobcu, ku ktorému podľa jeho tvrdenia malo
dôjsť v rámci zmluvy o prevode časti obchodného podielu zo dňa 16.06.2014, čím teda malo dôjsť
k zániku dlhu, keď v jednom z ustanovení tejto zmluvy, konkrétne v bode 6/ mala byť podľa jeho názoru

obsiahnutá práve zmieňovaná dohoda o vzdaní sa práva a pokiaľ súd prvej inštancie zastával názor, že
z hľadiska absencie zákonom predpísaných subjektov nemôže k žalovaným tvrdenému výsledku táto
dohoda smerovať, dôvodil, že táto bola schválená tiež samotnou spoločnosťou MOPOS, s. r. o., teda
dlžníkom, a to na mimoriadnom valnom zhromaždení tejto spoločnosti, čím podľa jeho názoru malo
dôjsť k formálnemu zavŕšeniu uzatvorenia dohody o vzdaní sa dlhu medzi veriteľom a dlžníkom, s ktorou

skutočnosťou sa podľa jeho názoru konajúci súd nevysporiadal.

41. Ani vyššie uvedené námietky odvolací súd nevyhodnotil ako spôsobilé k zmene napadnutého
rozhodnutia.

42. Nad rámec toho, že súd prvej inštancie sa aj s touto námietkou žalovaného správne vysporiadal
v bode 19/ odôvodnenia svojho rozhodnutia, na ktorý v podrobnostiach odvolací súd poukazuje a závery
v ňom prijaté považuje za správne, odvolací súd dodáva, že dohoda o vzdaní sa práva, tak ako
je upravená v ust. § 574 ods. 1 Občianskeho zákonníka, predstavuje jeden z právnych dôvodov
zániku záväzku a má charakter dohody medzi dlžníkom a veriteľom (nejde teda o jednostranný

adresovaný právny úkon veriteľa, pretože na zachovanie princípu rovnosti subjektov súkromného
práva je nevyhnutné rešpektovať autonómiu vôle dlžníka, ktorý tak nemá len právnu povinnosť plniť,
ale za istých okolností i právo vyžadovať splnenie svojej povinnosti), a preto ak má dôjsť k zániku
záväzku vzdaním sa práva, je potrebná dohoda veriteľa s dlžníkom obligatórne v písomnej forme
pod sankciou absolútnej neplatnosti, pričom pri viac subjektových záväzkoch právny následok zániku

záväzku nastane iba medzi tými subjektami, ktoré takúto dohodu písomne uzavreli, na trvanie právneho
vzťahu medzi ostatnými subjektmi to nemá žiaden vplyv, keďže pojmovo je odpustenie dlhu len jednému
z dlžníkov vylúčené pri záväzkoch s nedeliteľným plnením; a ak by aj k takejto dohode došlo medzi
veriteľomalenniektorýmznedeliteľnezaviazanýmdlžníkom,takátodohodanespôsobujeprávneúčinky.
V okolnostiach posudzovanej veci pravdou je, že dňa 16.06.2014 bola uzatvorená zmluva o prevode

časti obchodného podielu, ktorou žalobca ako jeho vlastník tento previedol na dve fyzické osoby
(synov žalovaného) ako nadobúdateľov, teda potenciálnych nových spoločníkov spoločnosti MOPOS,
s. r. o. a tiež je pravdou, že v bode 6/ tejto zmluvy o prevode obchodného podielu na G. H. a B.
H. (synov žalovaného) je formulované prehlásenie žalobcu ako prevádzajúceho, že voči obchodnej
spoločnosti MOPOS, s. r. o. ani voči žiadnemu spoločníkovi tejto spoločnosti nebude uplatňovať žiadnu

pohľadávku, než tú, ktorá predstavuje cenu, za ktorú bol obchodný podiel prevedený. Pravdou tiež je, že
zo zápisnice z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti MOPOS zo dňa 16.06.2014 vyplýva, že
uznesením č. 4 bola schválená zmluva o prevode obchodných podielov na nadobúdateľov G. H. a B. H..
Posúdením rozhodujúcich skutočností odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštanciev tom, že jednak predmetné zmluvné dojednanie je obsiahnuté v zmluve o predaji časti obchodného
podielu uzatvorenej medzi prevádzajúcim spoločníkom a nadobúdateľmi, ako potenciálnymi novými
spoločníkmi spoločnosti MOPOS, s. r. o., teda nie je uzatvorená z hľadiska dohody o vzdaní sa práva

medzi žalobcom ako veriteľom a dlžníkom, teda samotnou spoločnosťou MOPOS, s. r. o., a teda ju
nemožno kvalifikovať (ak by tu naviac aj neboli pochybnosti o interpretácii formulácie bodu 6/ tejto
zmluvy z hľadiska toho, k čomu toto dojednanie smerovalo), ako platne uzatvorenú dohodu o vzdaní
sa práva medzi obligatórne zákonne predpísanými subjektami, čo nie je možné konvalidovať, ako sa
nesprávne domnieva žalovaný tým, že spoločnosť MOPOS, s. r. o. zmluvu o prevode obchodného

podielu na svojom valnom zhromaždení schválila, preto ani nebol dôvod, aby sa touto skutočnosťou
súd prvej inštancie, pokiaľ mu to žalovaný vytýka, nejako osobitne zaoberal. Správne preto uzavrel
súd prvej inštancie, že týmto spôsobom nemohlo už len z tohto dôvodu dôjsť k platnému vzdaniu sa
práva žalobcu, a teda nemohlo dôjsť ani k zániku záväzku medzi žalobcom a spoločnosťou MOPOS,
s. r. o. vyplývajúceho z predmetných pôžičiek a následného uznania dlhu a tento mohol byť ako
existujúci záväzok predmetom uznania dlhu na základe dohody zo dňa 02.09.2019 a rovnako k nemu

mohol žalovaný platne pristúpiť, keď naviac samotný žalovaný ani účastníkom tejto zmluvy o prevode
obchodného podielu nebol, a teda vo vzťahu k nemu, ak by aj bolo možné o nejakých dôsledkoch
uvažovať, účinky nenastali. Nakoniec v prospech toho, že ani samotná spoločnosť MOPOS, s. r.
o., neskôr SIMARED, s. r. o. túto zmluvu o prevode obchodných podielov, či v rámci nej dohodu
o vzdaní sa práva nevnímala spôsobom podsúvaným žalovaným, svedčí nespochybniteľný fakt, že

touto spoločnosťou o päť rokov neskôr došlo k uznaniu dlhu, o ktorom žalovaný tvrdí, že sa ho
mal veriteľ vzdať, čo nemožno interpretovať inak, ako tak, že samotná spoločnosť si aj v roku 2019
existencie identického dlhu bola plne vedomá a o možnosti jeho zániku na podklade zmluvy z roku
2014 ani udržateľne neuvažovala. Nad rámec toho je potrebné si tiež uvedomiť, že ak by aj táto zmluva
bola uzatvorená medzi z hľadiska zákona predpokladanými a vyžadovanými subjektami, je potrebné

diferencovať medzi dohodou o vzdaní sa práva, tak ako ju má na mysli ust. § 574 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, a vzdaním sa práva na vymáhanie (žalovateľnosť) dlhu, ktorým právnym úkonom sa veriteľ
vzdáva svojho práva žiadať od dlžníka len o splnenie dlhu, teda dobrovoľne sa zrieka možnosti vymáhať
dlh prostredníctvom súdu, či iných donucovacích prostriedkov, tento dlh však nezaniká, ale stáva sa
zneholennaturálnaobligácia.Vychádzajúczformuláciebodu6/zmluvyoprevodeobchodnýchpodielov

však prehlásenie žalobcu, ak by aj bolo možné uvažovať, že sú s ním spojené nejaké účinky, bolo možné
posudzovať, ako správne uvádza tiež súd prvej inštancie, maximálne ako dohodu o tom, že žalobca
nebude vymáhať, teda žalovať splnenie akéhokoľvek dlhu, ale tiež len vo vzťahu k novonadobúdajúcim
spoločníkom, nie však voči žalovanému, ktorý spoločníkom dotknutej spoločnosti nikdy nebol, teda ani
z tohto pohľadu by tu nebolo možné uvažovať o zániku dlhu, či nemožnosti žalovateľnosti dlhu vo vzťahu

k nemu.

43. V konečnom dôsledku nedôvodnou je tiež námietka žalovaného, že súd pri svojom rozhodovaní
nevychádzal z riadne zisteného skutkového stavu, čím mal zaťažiť konanie procesnou vadou, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či dokonca porušenie práva na spravodlivý

proces. Ani s týmito námietkami v okolnostiach posudzovanej veci súhlasiť nemožno.

44. Predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že na rozdiel od mimosporového konania ovládaného
vyšetrovaním princípom, v sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí princíp prejednací,
ktorým je ovládané dokazovanie a ktorý spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie

daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti je zásadne vecou strán sporu,
na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre
rozhodnutie vo veci samej, teda iniciatívna v tomto smere jednoznačne zaťažuje ich, z čoho vyplýva,
že pokiaľ sú títo nečinní v tomto smere, skutočný stav veci ani zistený byť nemusí. Rozsah dôkazného
bremenavyplývazhmotnéhopráva,tedazpríslušnejhmotnoprávnejnormyaplatí,žedôkaznébremeno

má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti, a ak tak strany
nekonajú, postihne tú, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať či dôkazy produkovať, nepriaznivý
procesný následok v podobe v jej neprospech vydaného rozhodnutia, k naplneniu čoho došlo tiež
v posudzovanej veci, keď žalovaný neuniesol vo vzťahu k svojím tvrdeniam dôkazné bremeno a jeho
predstava, že napriek, tomu, že nepredkladal a nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov (sám uvádza,

že súd vykonal všetky dôkazy ním navrhnuté), nie je možné udržateľne očakávať od súdu, aby sám
dohľadával a z vlastnej iniciatívy vykonával také dôkazy, ktoré samotný žalovaný, i keď by mohli byť
na jeho prospech (ktoré nakoniec však ani nekonkretizoval) nenavrhoval, teda že jeho nečinnosť by
mal týmto spôsobom suplovať svojou činnosťou súd. Za týchto okolností potom nemožno vo vzťahuktýmtonámietkamnaťarchusúduprvejinštanciepripísaťtaknaplnenie odvolaciehodôvoduuvedeného
v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, ako ani dôvodu na odvolanie uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm.
b/ CSP týkajúceho sa porušenia práva na spravodlivý proces, ako ani dôvodu uvedeného v ust. §

365 ods. 1 písm. f/ CSP, pretože žiadnou z týchto vád postup súdu v konaní zaťažený nie je. Bolo
vecou žalovaného pokiaľ mal za to, že vykonaným dokazovaním skutkový stav nie je úplný, aby vyvinul
procesnú aktivitu za účelom jeho došetrenia, čo však neurobil. Súd prvej inštancie spôsobom zákonom
predpísaným podľa zásad uvedených v § 191 CSP dôkazy produkované stranami vyhodnotil jednotlivo
a vo vzájomnej súvislosti a len vychádzajúc z nich, tak ako to aj predpokladá aj zákon, zistený skutkový

stav správne subsumoval pod ním aplikované zákonné ustanovenia, ktoré tiež v celom rozsahu správne
aj interpretoval.

45. Sumárne je potom potrebné konštatovať, že za stavu, kedy zo strany žalovaného nebola vyvrátená
zákonná domnienka existencie dlhu v čase jeho uznania, tiež nebolo preukázané, že by došlo
k zneplatneniu dotknutých právnych úkonov vo svetle dobrých mravov, ako ani že nebolo preukázané,

že k zániku záväzku došlo vzdaním sa práva, nebolo možné opodstatnene konštatovať nič iné,
ako že žalovaný platne pristúpil k existujúcemu záväzku a ako pasívne solidárny dlžník mu vznikla
povinnosť vzniknutý dlh zaplatiť, na splnenie ktorej povinnosti ho súd prvej inštancie tiež svojím vecne
správnym rozhodnutím zaviazal. Pokiaľ ide o samotnú výšku dlhu, táto sporná nebola a rovnako
nebol spochybňovaný ani úrok z omeškania, ktorý za použitia § 517 ods. 2 OZ vo výške a rozsahu

vyplývajúcom z bodu 24/ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie žalobcovi priznal.

46. Sumárne tak možno konštatovať, že všetky vyššie uvedené námietky produkované odvolateľom,
neboli spôsobilé k záveru o naplnení dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/
CSP a z pohľadu v bode 43/ produkovaných námietok ani dôvodov na odvolenie uvedených v ust. §

365 ods. 1 písm. b/, d/ či f/ CSP.

47. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal zostávajúcou odvolacou námietkou žalovaného, ktorá
vyplynula z obsahu odvolania a to vo svetle ním tvrdeného nedostatočného odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, ktorá je subsumovateľná pod dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/,

príp. d/ CSP.

48. Žalovaný formuluje vo svetle vyššie uvedeného dôvodu námietku o nedodržaní parametrov
kladených zákonom na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tvrdí jeho nedostatočnosť, arbitrárnosť, čo
možnosubsumovaťjednakpoddôvod naodvolanieuvedený vust.§365ods.1písm.b/CSP(porušenie

práva na spravodlivý proces), ako aj pod písm. d/ (existencia inej vady).

49. Je pravdou, že odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy
SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré nebolo

vyhovené uplatnenému nároku, či obrannej argumentácii nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého
nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval,
treba považovať za nepreskúmateľné.

50. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto prípade v intenciách vzťahujúcich sa k uplatnenému nároku

však tvorí rámcovo dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, spĺňajúc
parametrezákonnéhorozhodnutiapožiadavkamidanýmiust.§220ods.2CSP. Odvolacísúdpoukazuje
na to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý
argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý
je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok

vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z 9. decembra 1994, Annuaire, séria
A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), k naplneniu čoho

v posudzovanej veci aj došlo.

51. Skutočnosť, že žalovaný sa so spôsobom posúdenia nastolených otázok súdom prvej inštancie,
či dôvodmi na ktorých rozhodnutie založil súd prvej inštancie subjektívne nestotožňuje a považujeich za nesprávne, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilá založiť odlišné rozhodnutie, ak súd
prvej inštancie pri posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej právnej úpravy a jeho závery

tiež nie sú poznamenané ani rozpornosťou s aktuálnou judikatúrou. Závery súdu prvej inštancie
pri posudzovaní rozhodujúcej otázky boli výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových
okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia
dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia o uplatnenom nároku.

52. Samotná polemika odvolateľa s právnymi závermi súdu prvej inštancie, či len všeobecné
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia a kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu
ťažiskovej právnej otázky, či kritika toho, že súd neriešil otázky ktoré však pre rozhodnutie o nároku nie
sú rozhodujúce, významovo nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

53. Z uvedených dôvodov tak nebolo možné konštatovať pre tvrdené vady odôvodnenia rozhodnutia

naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného tak v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani pod písm.
d/ CSP.

54. Sumárne teda žalovaným produkované odvolacie námietky neboli spôsobilé privodiť v prospech
neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

55. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval
pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti
o trovách konania medzi stranami sporu, rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku
II., v súvisiacom výroku o trovách konania medzi stranami sporu (výrok III.) ako vecne správne podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne

rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene, či zrušeniu napadnutého rozhodnutia, či
s ktorými by sa nebol zaoberal a vysporiadal už súd prvej inštancie.

56. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP tak, že žalobcovi napriek jeho plnému úspechu v odvolacom konaní, nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania voči žalovanému ako odvolateľovi a to z dôvodu, že tomuto vznik trov v odvolacom
konaní z obsahu spisu nevyplýva.

57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).