Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. apríl 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 2Sf/45/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200050
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Piroš

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:5021200050.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SprávnysúdvBanskejBystricivsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.PetraPirošaačlenieksenátu

JUDr. Mgr. Kataríny Haviarovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Miroslavy Štefčekovej, v právnej veci
žalobcu: DOXX - Stravné lístky, spol. s r.o., so sídlom Kálov 356, 010 01 Žilina, IČO: 36 391 000, právne
zastúpený: Nomus s.r.o., so sídlom: Havlíčkova 16, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO:
54 489 750, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974
01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 101740828/2020 zo dňa 13.
novembra 2020, č. 101740963/2020 zo dňa 13. novembra 2020, č. 530964/2020 zo dňa 18. novembra
2020, č. 101741092/2020 zo dňa 13. novembra 2020, č. 101741331/2020 zo dňa 13. novembra 2020,

č. 101741393/2020 zo dňa 13. novembra 2020, č. 101741522/2020 zo dňa 13. novembra 2020, č.
101741574/2020 zo dňa 13. novembra 2020, č. 101741666/2020 zo dňa 13. novembra 2020 a č.
530999/2020 zo dňa 18. novembra 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č.
101740828/2020 zo dňa 13. novembra 2020 z a m i e t a.

II. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č.

101740963/2020 zo dňa 13. novembra 2020 z a m i e t a.

III. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č.
530964/2020 zo dňa 18. novembra 2020 z a m i e t a.

IV. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č.
101741092/2020 zo dňa 13. novembra 2020 z a m i e t a.

V. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č.
101741331/2020 zo dňa 13. novembra 2020 z a m i e t a.

VI. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č.
101741393/2020 zo dňa 13. novembra 2020 z a m i e t a.

VII. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č.

101741522/2020 zo dňa 13. novembra 2020 z a m i e t a.

VIII. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č.
101741574/2020 zo dňa 13. novembra 2020 z a m i e t a.

IX. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č.
101741666/2020 zo dňa 13. novembra 2020 z a m i e t a.X. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva SR č.
530999/2020 zo dňa 18. novembra 2020 z a m i e t a.

XI. Žalobcovi ani žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. U žalobcu ako u daňového subjektu bola vykonaná daňová kontrola dane z pridanej hodnoty
(ďalej aj len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január až december 2015. O výsledku daňovej kontroly

Daňový úrad Žilina (ďalej aj len „správca dane“ alebo „prvostupňový orgán“) vyhotovil Protokol č.
100059125/2019 zo dňa 07.01.2019 (ďalej len „Protokol“). Na základe výsledkov daňovej kontroly
uvedenýchvProtokolesprávcadanevydalprvérozhodnutiazajednotlivémesiace(zdaňovacieobdobia)
roku 2015, ktorými žalobcovi vyrubil rozdiel DPH za zdaňovacie obdobia január až december 2015,
pretože žalobcovi neuznal odpočítanie DPH z predložených dodávateľských faktúr od dodávateľa

TALUX, s.r.o., Bratislavská 613/13, 010 01 Žilina, IČO: 36 441 821 (ďalej len „TALUX“) za čistiace
a upratovacie práce v priestoroch pobočiek za jednotlivé mesiace roku 2015 a od dodávateľa Inštitút
vzdelávania a starostlivosti, s. r. o. /skrátene IVAS/, Hálková 2968/22, 010 01 Žilina, IČO: 36 441 406
(ďalej len „IVAS“) za servis a konzultačné služby v oblasti IT za jednotlivé mesiace roku 2015. Na základe
odvolaní žalobcu žalovaný prvé rozhodnutia správcu dane zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konanie.

2. Na základe výsledkov daňovej kontroly uvedených v Protokole a výsledkov zistených správcom
dane v rámci vyrubovacieho konania, ktoré nasledovalo po odvolacích konaniach, správca dane
vydal rozhodnutia č. 100857422/2020 zo dňa 06.05.2020 (zdaňovacie obdobie január 2015), č.
100858102/2020 zo dňa 06.05.2020 (zdaňovacie obdobie február 2015), č. 209657/2020 zo dňa

07.05.2020 (zdaňovacie obdobie marec 2015), č. 100858385/2020 zo dňa 06.05.2020 (zdaňovacie
obdobie apríl 2015), č. 100858774/2020 zo dňa 06.05.2020 (zdaňovacie obdobie jún 2015), č.
100858944/2020 zo dňa 06.05.2020 (zdaňovacie obdobie júl 2015), č. 100860078/2020 zo dňa
07.05.2020 (zdaňovacie obdobie september 2015), č. 100860170/2020 zo dňa 07.05.2020 (zdaňovacie
obdobie október 2015), č. 100860405/2020 zo dňa 07.05.2020 (zdaňovacie obdobie november 2015)

a č. 530999/2020 zo dňa 18.11.2020 (zdaňovacie obdobie december 2015), ktorými vyrubil žalobcovi
rozdiel DPH za zdaňovacie obdobia január, február, marec, apríl, jún, júl, september, október, november
a december roku 2015 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutia“ alebo „rozhodnutia správcu dane“),
pretože žalobcovi neuznal odpočítanie DPH z ním predložených dodávateľských faktúr od dodávateľov
TALUX a IVAS, nakoľko vykonaným dokazovaním nebolo preukázané skutočné dodanie fakturovaných

služieb, v dôsledku čoho nedošlo ani k vzniku daňovej povinnosti ani práva žalobcu na odpočítanie DPH
podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o DPH“ alebo „zákon č. 222/2004 Z. z.“).

3. Správca dane k dodávateľovi TALUX uviedol, že čistiace a upratovacie práce na pobočkách

žalobcu boli fakturované v zmysle Zmluvy o dielo zo dňa 31.03.2009, podľa ktorej mali byť tieto práce
vykonávané v priestoroch pobočiek žalobcu 5 x v týždni v rozsahu 1 hodiny. Z výsluchu konateľa
dodávateľskej spoločnosti TALUX, A. B. C., D., mal za preukázané, že služby neboli realizované tak,
ako bolo uvedené na vystavených faktúrach a ani v Zmluve o dielo zo dňa 31.03.2009. Konštatoval,
že vo vyrubovacom konaní vo vyjadrení zo dňa 22.11.2019 žalobca sám uviedol, že čistiace a

upratovacie práce na pobočkách v Trnave, Nitre, Trenčíne, Košiciach a Prešove od roku 2013 vykonávali
vlastnými zamestnancami, pretože to bolo rentabilnejšie a dodávateľská spoločnosť TALUX vykonávala
spomínané práce len na pobočke v Žiline a v priestoroch centrály v Žiline. Správca dane tiež poukázal na
viaceré výpovede konateľa TALUX, z ktorých vyplynuli viaceré nezrovnalosti, keď v opakovanej výpovedi
dodávku predmetných služieb nepotvrdil. Správca dane vypočul aj svedkyňu E. (Zápisnica o ústnom

pojednávaní zo dňa 04.02.2020), ktorá mala spomínané práce skutočne vykonať. Táto svedkyňa taktiež
potvrdila, že v rokoch 2015 až 2017 čistiace a upratovacie práce vykonávala len na centrále žalobcu
na adrese Kálov v Žiline, na pobočkách však práce nevykonávala a ani ich neprideľovala žiadnemu
podriadenému zamestnancovi. Vzhľadom na výpoveď konateľa dodávateľskej spoločnosti TALUX,
výpoveď svedkyne E. a samotné vyjadrenie žalobcu, správca dane uzavrel, že čistiace a upratovacieslužby na pobočkách, deklarované na faktúre, skutočne dodané neboli a žalobcovi tak z nich nevzniklo
právo na odpočítanie DPH.

4. K dodávateľovi IVAS správca dane uviedol, že vypočul konateľa dodávateľskej spoločnosti IVAS,
A. B. C., D. (Zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 17.09.2018), ktorý uviedol, že konzultačné
práce boli vykonávané na jednotlivých pracoviskách žalobcu, t. j. v rámci pobočiek a hlavne v Žiline.
Predmetom prác malo byť mesačné vykonávanie profylaktiky. V zmysle predložených dokladov mali
byť tieto práce vykonávané v subdodávke spoločnosťami BETAMAK s. r. o., Carera s. r. o., Arts &

Craft s. r. o., PHARMDATE s. r. o., SC OBISTA s. r. o., NLT, spol. s r. o. a E. C.. Tiež uviedol, že
sa realizovali aj práce nad rámec, pričom išlo o práce softwarového typu realizované raz za štvrťrok,
hĺbkové kontroly. Pri opätovnom vypočutí konateľa dodávateľskej spoločnosti IVAS tento uviedol, že
vyššie uvedené subdodávateľské spoločnosti mali vykonávať servis systémov Windows, Linux, internet
a webové rozhranie, čo podľa správcu dane nekorešpondovalo s jeho vyjadrením zaznamenaným v
Zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 17.09.2018. Podľa správcu dane svedok nevedel uviesť, kto

predmetné IT služby vykonal, akým spôsobom boli služby vykonané a čo bolo ich predmetom. Tiež
nevedel uviesť, kto evidoval príchody a odchody osôb vykonávajúcich IT servis, kto a kedy predmetné
služby za odberateľa preberal a zároveň sa nevedel vyjadriť ani ku skutočnosti, na akých počítačoch
boli predmetné IT služby vykonávané.

5. Správca dane mal za to, že v prípade pochybností je oprávnený preverovať celý tok deklarovaných
služieb, a preto preveroval aj subdodávateľov dodávateľskej spoločnosti IVAS, pričom z informácií
dostupných z informačného systému finančnej správy zistil, že spoločnosti BETAMAK s. r. o., Carera
s. r. o., Arts & Craft s. r. o., PHARMDATE s. r. o., SC OBISTA s. r. o., NLT, spol. s r. o. sú nekontaktné
spoločnosti, ktoré so správcom dane nespolupracujú. Správca dane preto využil údaje z podaných

kontrolných výkazov k DPH týchto subdodávateľských spoločností, kde uviedli ako dodávateľov
ďalšie spoločnosti. Správca dane tieto potenciálne subdodávateľské spoločnosti kontaktoval, pričom
konštatoval, že tieto spoločnosti nedodávali žiadne služby, ktorých konečným odberateľom mal byť
žalobca. Buď boli nekontaktné a pokiaľ na výzvy správcu dane odpovedali, tak nepotvrdili dodanie
služieb žalobcovi.

6. Správca dane vypočul aj konateľa zaniknutých spoločností NLT, spol. s r. o. a Carera s. r. o., D. C.
(Zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 03.12.2018), ktorý uviedol, že dodávali ako subdodávatelia
prostredníctvom spoločnosti IVAS správu, servis a dodanie softwaru, čo malo byť dodávané vzdialeným
prístupom na počítačoch žalobcu. Prístupové kódy boli odovzdávané B. C., a menili sa. Celá dodávka

služieb bola riešená so F. tak, aby predmetné dodávky boli utajené, pričom predmetné služby boli
dodávané v subdodávke. Nevedel pritom uviesť, kto mal byť dodávateľom predmetných IT služieb.
Správca dane konštatoval, že C. G. C. vo svojich vyjadreniach uvádzali rozdielne tvrdenia, a to jednak
v predmete dodania, keď jeden tvrdil, že išlo o dodávky profylaktiky a telefonického servisu a druhý,
že išlo o dodávku a správu softwaru. Správca dane poukázal aj na výpoveď IT zamestnanca žalobcu,

ktorý bol správcom počítačovej siete - administrátorom, A. G. F. (Zápisnica o ústnom pojednávaní zo
dňa 07.12.2018), ktorý uviedol, že mal vedomosť o spoločnostiach, ktoré mali prístupy v súvislosti
s dodávkou IT služieb, a to aj vzdialene, a aj prístupy priamo k počítačom žalobcu. Podľa neho
sprístupnenie prístupov schvaľovali konatelia žalobcu a následne sa pripravilo spojenie, ktoré bolo
dodávateľom odovzdané. Uviedol, že takýto prístup mala spoločnosť KODAS, FG, FELISS, majiteľ

spoločnosti a spoločnosť FANDS. Uviedol, že s dodávateľskou spoločnosťou IVAS neprišiel do kontaktu,
predmetné si riešil majiteľ žalobcu, táto spoločnosť mala podľa neho riešiť správu mailového serveru,
za ktorú však mal podľa pracovnej náplne zodpovedať práve G. F.. Dňa 12.10.2018 správa dane spísal
Zápisnicu o ústnom pojednávaní so svedkom A. H. I. (bývalý zamestnanec žalobcu), ktorý uviedol,
že prístup do počítačov a systémov u žalobcu prideľoval A. G. F., t. j. zamestnanec žalobcu ako IT

zamestnanec, správca počítačovej siete a administrátor. Tiež podľa neho servis počítačov a IT služieb u
žalobcu primárne vykonával pán F.. V prípade nesprávneho fungovania operačných programov, aplikácií
a operačných systémov kontaktoval F., pričom prístupové údaje do počítača poskytol len jemu. V
súvislosti s IT servisom, resp. IT konzultáciami kontaktoval iba F..

7. Správca dane dospel k záveru, že k dodávke IT služieb, ktoré sú predmetom fakturácie medzi
žalobcom a IVAS skutočne nedošlo, nakoľko žiaden svedok nevedel uviesť žiadnu spoločnosť, resp.
osobu, ktorá predmetné IT služby skutočne vykonala. V súhrne konštatoval, že výpovede všetkých
svedkov vo vzťahu k dodávateľskej spoločnosti IVAS boli protichodné a nezhodovali sa v predmetedodávaných služieb a spôsobe ich dodania. Uviedol, že spoločnosť IVAS bola do Obchodného registra
SR zapísaná dňa 22.03.2006 a počítačové služby jej boli ako predmet činnosti zapísané až 03.03.2009.
Zmluva o dielo, ktorú žalobca s dodávateľskou spoločnosťou IVAS uzavrel, však nadobudla platnosť a

účinnosť dňa 02.01.2009. Žalobca tak predmetnú zmluvu s dodávateľskou spoločnosťou IVAS uzavrel
ešte v čase, keď spoločnosť IVAS nemala potrebnú činnosť zapísanú v Obchodnom registri SR.
Spoločnosť IVAS nemala s výkonom dohodnutých činností žiadne skúsenosti a výkon týchto činností,
napriekdojednanýmpodmienkam,malapreniesťvcelomrozsahunatretieosoby.Správcadaneuzavrel,
že materiálna existencia zdaniteľných plnení a vznik daňovej povinnosti sa z titulu dodania služieb

deklarovanou dodávateľskou spoločnosťou IVAS v zmysle sporných faktúr nepreukázala a žalobcovi tak
nevzniklo právo na odpočítanie dane.

8. Voči prvostupňovým rozhodnutiam sa žalobca odvolal. O podaných odvolaniach žalobcu rozhodol
žalovaný rozhodnutiami č. 101740828/2020 zo dňa 13. novembra 2020, č. 101740963/2020 zo dňa 13.
novembra 2020, č. 530964/2020 zo dňa 18. novembra 2020, č. 101741092/2020 zo dňa 13. novembra

2020, č. 101741331/2020 zo dňa 13. novembra 2020, č. 101741393/2020 zo dňa 13. novembra 2020,
č. 101741522/2020 zo dňa 13. novembra 2020, č. 101741574/2020 zo dňa 13. novembra 2020, č.
101741666/2020 zo dňa 13. novembra 2020 a č. 530999/2020 zo dňa 18. novembra 2020 (ďalej aj len
„napadnuté rozhodnutia“ alebo „rozhodnutia žalovaného“), ktorými rozhodnutia správcu dane potvrdil.
Žalovaný ako odvolací orgán sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci

správcom dane o neopodstatnenosti práva na odpočítanie dane, pričom v napadnutých rozhodnutiach
zhrnul administratívne konanie a odvolacie dôvody uvedené žalobcom v odvolaniach, ktoré vyhodnotil
ako neopodstatnené.

9. K námietkam žalobcu, uvedeným v odvolaniach, že prístupy boli dodávateľovi IVAS

odovzdané, konzultácie boli poskytované a zúčastňoval sa ich konateľ žalobcu, nebohý pán F., pretože
išlo o veľmi citlivú záležitosť, žalovaný uviedol, že podľa vyjadrenia A. C. boli konzultáciami riešené
prevažne mechanické záležitosti. Konzultácie boli realizované na jednotlivých pracoviskách, t. j. v rámci
pobočiek a najmä v Žiline. Konzultácie mali byť vykonávané podľa dopytu a individuálne. Uvedená
činnosť bola zabezpečovaná v subdodávke. V prípade potreby volali z jednotlivých pobočiek priamo

subdodávateľovi, ktorý tieto konzultácie vykonal. Konzultácie mali mať podľa A. C. úplne iný charakter,
ako to označil žalobca a neposkytoval ich dodávateľ IVAS, ale mali byť poskytované v subdodávke.
Žalobca nepreukázal, kto mu v skutočnosti konzultácie poskytol.

10. K odvolacej námietke, že správca dane neprihliadol na prílohy sumárneho vyjadrenia v spojení

so svedeckými výpoveďami svedkov F. a C., žalovaný uviedol, že správca dane sa sumárnym
vyjadrením a priloženými listinnými dôkazmi zaoberal a uviedol, že predložené prílohy môžu naznačovať
určitú spoluprácu medzi žalobcom a spoločnosťou IVAS, ale nepreukazujú, že plnenie uvedené na
predmetných faktúrach od spoločnosti IVAS bolo žalobcovi v skutočnosti dodané spoločnosťou IVAS
v jednotlivých zdaňovacích obdobiach. Pre uvedený záver nesvedčí ani spojenie uvedených príloh

sumárneho vyjadrenia so svedeckými výpoveďami F. a C..

11. K odvolacej námietke, že výzva správcu dane č. 102426279/2019 zo dňa 23. 10. 2019
na predloženie dôkazov je všeobecná, žalovaný uviedol, že žalobca bol oboznámený so zistenými
skutočnosťami a výzvou bol vyzvaný na predloženie doposiaľ nepredložených dôkazov, ktoré by

preukazovali skutočnosť, že plnenia boli reálne poskytnuté dodávateľom IVAS. Nemožno tvrdiť, že išlo
o neurčitú výzvu, nakoľko z nej bolo zrejmé, že išlo o doposiaľ nepredložené dôkazy na preukázanie
určitej skutočnosti, pričom žalobcovi bolo zrejmé, čo správca dane považuje za nepreukázané a správca
dane nemôže vedieť, akými konkrétnymi dôkazmi daňový subjekt disponuje.

12. K odvolacej námietke žalobcu, v zmysle ktorej nebohý A. F. osobne zabezpečil paralelné vedenie IT
služieb, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie nezodpovedá realite. Z činností, ktoré v rámci výkonu práce
u žalobcu spadali do pôsobnosti A. F. a z fakturovaných činností, ktoré mala dodávať spoločnosť IVAS,
je zrejmé, že sa uvedené činnosti prekrývajú. Žalovaný mal za to, že v prípade, ak by spoločnosť IVAS
realizovala plnenia uvedené na predmetných faktúrach, nemohlo by sa to uskutočniť bez toho, aby o tom

nevedel A. G. F..

13. K odvolacej námietke, že správca dane na žalobcu prenášal dôkaznú povinnosť týkajúcu sa tretích
osôb žalovaný uviedol, že správca dane od neho nepožadoval preukázanie takých skutočností, ktoréby boli mimo sféry jeho možností a dosahu. K poukazu žalobcu na veľké množstvo rozsudkov žalovaný
uviedol, že ich žalobca citoval bez preukázania, v čom je zhoda skutkového stavu týchto rozsudkov a
predmetnej veci, a preto nie je možné zhodnotiť opodstatnenosť aplikácie uvedených rozsudkov.

Zhrnutie argumentov žalobcu – žalobné body

14. Správnymi žalobami podanými v zákonnej lehote sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutí žalovaného, ako aj rozhodnutí správcu dane, vrátane postupu, ktorý im predchádzal, ich

zrušenia z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a vrátenia veci správcovi dane na
ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

15. Žalobca vo svojich rozsiahlych správnych žalobách (každá v rozsahu 59 strán) zhodne namietal,
že žalovaný sa v odôvodneniach svojich rozhodnutí nevysporiadal s početnou judikatúrou uvedenou

žalobcom v odvolaniach. Nesúhlasil so záverom žalovaného o povinnosti žalobcu preukázať, v čom
je daná zhoda skutkového stavu označenej judikatúry so skutkovým stavom v odvolaním napadnutom
rozhodnutí. Uviedol, že právne závery rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, na ktoré žalobca poukázal,
sú natoľko všeobecného charakteru, že by mohli byť aj bez ďalšieho aplikované na veci žalobcu. Tiež
namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovaného z dôvodu, že tento sa dostatočne nevysporiadal

s rozsiahlymi námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a s námietkou prenosu dôkazného bremena
ohľadom skutočností týkajúcich sa tretích osôb. Z rozhodnutia žalovaného tiež nie je zrejmé, z akého
dôvodu je vykonanie žalobcom navrhovaných dôkazov neúčelné.

16. Žalobca mal za to, že uniesol svoje dôkazné bremeno, nakoľko predložil všetky relevantné listinné

dôkazy, a to najmä Sumárne vyjadrenie zo dňa 16. 04. 2020 s prílohami. Žalobca prostredníctvom príloh
tohto Sumárneho vyjadrenia vysvetlil, že neexistujú žiadne rozpory medzi vyjadreniami svedkov C. a F..
Svedok C. vypovedal, že ním deklarované zdaniteľné plnenia za konkrétne zdaňovacie obdobia reálne
nastali, čo potvrdil aj nebohý konateľ žalobcu, F., ktorý sám zabezpečil vedenie IT služieb z dôvodu
ochrany a bezpečnosti kontroly prostredia, ktoré sa vykonávali bez znalosti IT managera – svedka F..

Cez prílohy Sumárneho vyjadrenia a tam podané vyjadrenie F. možno nájsť spojenie, že svedok F. so F.
zastrešoval iba časť IT služieb pre žalobcu v rozsahu, v akom to definoval svedok F. vo svojej výpovedi,
a to nezávisle a bez vedomia iného zamestnanca žalobcu a bez toho, aby túto skutočnosť riešil F. napr.
s A. C.. Súčasne cez prílohy Sumárneho vyjadrenia je preukázané, že F. riešil izolovane a paralelne
vedľa seba na strane jednej časť IT služieb zastrešovaných svedkom C. a na druhej strane časť IT

služiebzastrešovanýchžalobcomcezstyčnúosobusvedkaF..Žalobcapredloženýmidôkazmipreukázal
existenciu a reálnosť dodania zdaniteľných plnení dodávateľom IVAS, čím sa de iure presunulo dôkazné
bremeno na správcu dane. To, že si na nejaké skutočnosti (presné detaily) nevedeli vypočutí svedkovia
spomenúť, neznamená z hľadiska dokazovania, že tieto skutočnosti nenastali. Správca dane a žalovaný
sa podľa žalobcu s týmito skutočnosťami a dôkazmi predloženými žalobcom dostatočne nevysporiadali.

Podľa žalobcu, skutkový stav nebol v administratívnom konaní dostatočne zistený a správca dane aj
žalovaný zohľadnili len skutočnosti svedčiace v neprospech žalobcu a skutočnosti svedčiace v jeho
prospech bez bližšieho odôvodnenia odmietli. V dôsledku existencie pochybností o reálnom uskutočnení
zdaniteľných obchodov došlo k prenosu dôkazného bremena zo žalobcu na správcu dane a nie naopak,
ako sa domnieval správca dane.

17. Podľa žalobcu bola na neho nezákonne prenesená dôkazná povinnosť, ktorú mal voči
subdodávateľom dodávateľa žalobcu IVAS znášať správca dane. Žalobca nemá žiadnu povinnosť
dokazovať to, čo má dokazovať samotný nekontaktný tretí platca DPH. Žalobca ako daňový subjekt má
povinnosťtvrdeniaadôkaznúpovinnosťibavovzťahuktýmskutočnostiam,ktorésámtvrdíaktorédaldo

svojho daňového priznania a nie vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré sa týkajú položiek daných či nedaných
do daňového priznania iným daňovým subjektom. Skutočnosť, že niektorý z dodávateľov v reťazci v čase
daňovej kontroly je nekontaktný, neviedol riadne účtovníctvo, došlo k prevodu obchodného podielu,
či zmene štatutára, nemôže byť bez ďalšieho vyhodnotená tak, že k zdaniteľným plneniam medzi
dodávateľom a daňovým subjektom nedošlo. Správca dane a žalovaný založili svoje rozhodnutia na tom,

že nebola preukázaná existencia zdaniteľných plnení medzi dodávateľom IVAS a jeho subdodávateľmi,
z čoho odvodili, že nemohlo dôjsť k plneniu ani medzi dodávateľom IVAS a žalobcom. Ak mali správca
dane a žalovaný pochybnosti o existencii materiálnych plnení, mali vykonať všetky relevantné dôkazy
(výsluchy subdodávateľov) a nie je možné sa uspokojiť s tvrdením, že subdodávatelia sú nekontaktní.Vyriešenie otázky unesenia dôkazného bremena žalobcom nemôže byť založené len na popretí
skutočností ním uvádzaných, ale správca dane musí predložiť dostatok podkladov odôvodňujúcich jeho
pochybnosti.

18. Žalobca tiež namietal, že závery správcu dane o nekontaktnosti subdodávateľov nemajú podklad
vo vykonanom dokazovaní, ale majú vyplývať len z bližšie nešpecifikovaných „informácií dostupných
správcovi dane z Obchodného registra SR a z informačného systému finančnej správy“, avšak žalobcovi
tieto informácie nie sú známe a nemal ani možnosť sa s nimi oboznámiť, nakoľko nie sú obsahom

daňového spisu. Pokiaľ žalovaný uvádza, že správca dane zaslal výzvy subdodávateľom spoločnosti
IVAS,pričomtietospoločnostibolinekontaktnéalebopoprelidodanieplnenížalobcovi,žalobcapovažuje
takéto vyhodnotenie dokazovania za neprípustné, nakoľko z neho vôbec nie je zrejmé, aké konkrétne
skutkové zistenia vyplynuli z ktorého dôkazu. Skutkové zistenia správcu dane z informačného systému
finančnej správy nemožno považovať za skutkové zistenia získané zákonným spôsobom, nakoľko
žalobca nebol oboznámený s obsahom dôkazných prostriedkov pochádzajúcich pravdepodobne z iných

daňových kontrol iných daňových subjektov, nebol oboznámený o termínoch výsluchu svedkov, resp.
nemal právo klásť takýmto svedkom otázky. Žalobca tiež namieta postup správcu dane, ktorý namiesto
toho, aby vykonal výsluch prípadných svedkov, len zaslal písomné výzvy subdodávateľom, čím ukrátil
žalobcu na jeho procesnom práve klásť svedkom otázky, resp. byť účastným pri výsluchu svedkov. Takto
získané dôkazy považuje žalobca za nezákonné a správca dane a žalovaný z nich podľa neho nemali

vychádzať.

19. Žalobca ďalej namietal, že nebol daný žiaden judikatúrou súdov aprobovaný dôvod pre nepriznanie
práva na odpočet DPH s osobitným poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19
(Vikingo). Žalobca poukazujúc na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho správneho súdu ČR, Ústavného

súdu ČR, resp. Súdneho dvora EÚ zdôraznil, že dôkazné bremeno týkajúce sa neodvedenia dane
na strane tretích subjektov nemôže byť pripočítané na ťarchu daňového subjektu, ktorý si ako platca
DPH vo vzťahu k správcovi dane splnil riadne a včas všetky povinnosti. Nárok na odpočet DPH by
mohol správca dane zamietnuť len vtedy, ak by mal preukázané, že žalobca vedel alebo mal vedieť,
že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho

subjektu, čo však správca dane v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom nepreukázal, ani sa
tým nezaoberal. Žalobca odmietol závery žalovaného o zanedbaní náležitej opatrnosti pri realizácii
obchodných transakcií. Žiaden daňový subjekt nemá vplyv na to, či si jeho dodávateľ splní svoje
zákonné povinnosti, či vedie riadne účtovníctvo, atď. a nemá možnosti kontrolovať celý dodávateľský
reťazec. Žalobcovi nemožno uprieť právo na odpočítanie DPH pre skutočnosti, ktoré nastali ex post

v predchádzajúcich častiach dodávateľského reťazca, ak došlo k dodaniu tovaru.

20. Žalobca tiež namietal, že správca dane vo výzve zo dňa 23.10.2019 požadoval od žalobcu vo vzťahu
k dodávateľovi IVAS predloženie dôkazov, vyjadrení a dokladov, ktoré neboli správcovi dane predložené
počas výkonu daňových kontrol DPH a následného vyrubovacieho konania za zdaňovacie obdobia

január až december 2015, január až december 2016 a január až október 2017. Svoju požiadavku
však nijakým spôsobom bližšie nešpecifikoval. Správca dane mal vo výzve uviesť, čo konkrétne
požaduje.Nakoľkovýzvasprávcudanebolaneurčitáanezrozumiteľná,apretonesplniteľná,jeakocelok
nezákonná, a táto vada nezákonnosti sa premietla aj do vady nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.

21. V súvislosti s plnením od dodávateľa TALUX žalobca poukázal na čl. VIII Zmluvy o dielo zo
dňa 31.03.2009, v zmysle ktorého mohol podľa potreby objednávateľa prispôsobiť dobu upratovania
jeho požiadavkám. K takémuto modifikovaniu výkonu upratovacích a čistiacich prác v preverovaných
obdobiach došlo a práce boli na základe ústneho dojednania vykonávané len v priestoroch centrály
a pobočky v Žiline. Poskytovanie služieb potvrdil aj konateľ dodávateľa TALUX (svedok C.) a žalobca,

čo žalovaný neakceptoval a nezaoberal sa ani Zmluvou o dielo a jej dodatkom. Svedkyňa E. potvrdila,
že upratovala priestory na adrese Kálov, Žilina s tým, že presne špecifikovala ich obsah aj dobu
ich výkonu. Otázku správcu dane na svedkyňu E., či v rokoch 2015 až 2017 prideľovala inému
zamestnancovi dodávateľa TALUX práce na pobočkách, na čo odpovedala nie, považuje žalobca
za zavádzajúcu, keďže správca dane mal potvrdené, že svedkyňa vykonávala práce od roku 2015 len

na adrese Kálov 356, Žilina. Svedkyňa E. aj svedok C. zhodne potvrdili vykonanie upratovacích prác na
adrese Kálov, Žilina, s čím sa žalovaný podľa žalobcu nevysporiadal. Žalovaný sa tiež nevysporiadal
s výpoveďami svedkov I. a J., ktorí potvrdili reálnosť dodanej služby. Správca dane aj žalovaný
hodnotili dôkazy selektívne jednostranne v neprospech žalobcu. Žalovaný v pôvodných zrušujúcichrozhodnutiach zaviazal správcu dane došetriť skutkový stav, či dodávateľ TALUX vykonal dohodnuté
čistiace a upratovacie práce (v dohodnutom mesačnom rozsahu, ktorými konkrétnymi zamestnancami
a ako sa realizoval operatívny výkon prác). Podľa žalobcu sa na základe doplneného dokazovania vo

vyrubovacích konaniach preukázala reálnosť dodaných služieb modifikovaných v zmysle zmluvných
dojednaní, čo potvrdili svedecké výpovede aj žalobca. Správca dane sa opieral len o text faktúry, kde je
uvedené, že práce boli fakturované za jednotlivé pobočky, hoci možnosť modifikácie poskytovania prác
vyplýva priamo zo Zmluvy o dielo. Správca dane neskúmal, prečo tento rozpor vznikol a neprihliadol
na to, že išlo o pokračujúcu činnosť dodávateľa, ktorý nedopatrením neopravil text faktúry.

Vyjadrenia žalovaného k správnym žalobám žalobcu

22. Žalovaný vo vyjadreniach k správnym žalobám argumentoval obdobne ako v napadnutých
rozhodnutiach a navrhol správne žaloby zamietnuť.

Vyjadrenia žalobcu k vyjadreniam žalovaného k správnym žalobám (repliky)

23. Žalobca v replikách zopakoval podstatu skutkovej a právnej argumentácie uvedenej v správnych
žalobách.

24. Žalovaný právo podať vyjadrenia k replikám žalobcu (tzv. dupliky) nepodal.

Pôvodné rozhodnutia Krajského súdu v Žiline ako správneho súdu a kasačné sťažnosti

25. Krajský súd v Žiline rozsudkami č. k. 31S/18/2021-121 zo dňa 26.07.2022, č. k. 30S/19/2021-122 zo

dňa 31.08.2022, č. k. 31S/19/2021-121 zo dňa 26.07.2022, č. k. 31S/20/2021 zo dňa 26.07.2022, č. k.
31S/21/2021-119 zo dňa 26.07.2022, č. k. 30S/21/2021-124 zo dňa 31.08.2022, č. k. 31S/22/2021-113
zo dňa 24.05.2022, č. k. 31S/23/2021-115 zo dňa 24.05.2022, č. k. 30S/23/2021-123 zo dňa 31.08.2022
a č. k. 31S/24/2021-114 zo dňa 24.05.2022 napadnuté rozhodnutia zrušil a veci vrátil žalovanému na
ďalšie konanie. Za dôvodné pritom považoval námietky žalobcu o nepreskúmateľnosti záveru správcu

dane, že dodávateľské spoločnosti boli prevažne nekontaktné, resp. popreli dodanie plnení určených
pre žalobcu, pretože nie všetky výzvy, na ktoré žalovaný v napadnutom rozhodnutí odkazuje, tvoria
súčasť administratívneho spisu, a tiež námietky žalobcu, že žalovaný si osvojil bližšie nešpecifikované
informácie z informačného systému finančnej správy, s obsahom ktorých nemal žalobca možnosť sa
oboznámiť. Napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné, pretože z neho nemožno ustáliť, z akých

konkrétnych podkladov tvoriacich súčasť informačného systému finančnej správy vychádzal žalovaný
pri skutkových záveroch o nekontaktnosti subdodávateľov. Ostatné žalobné body považoval Krajský súd
v Žiline za nedôvodné.

26. Na základe kasačných sťažností, ktoré podal žalovaný, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky

(ďalej len „kasačný súd“) rozsudkami sp. zn. 1Sfk/132/2022 zo dňa 31.07.2024, sp. zn. 4Sfk/132/2022 zo
dňa 18.12.2024, sp. zn. 1Sfk/134/2022 zo dňa 31.07.2024, sp. zn. 2Sfk/110/2022 zo dňa 21.08.2024, sp.
zn. 4Sfk/131/2022 zo dňa 15.08.2024, sp. zn. 3Sfk/135/2022 zo dňa 30.10.2024, sp. zn. 5Sfk/83/2022
zo dňa 15.08.2024, sp. zn. 2Sfk/83/2022 zo dňa 25.09.2024, sp. zn. 1Sfk/135/2022 zo dňa 31.07.2024
a sp. zn. 3Sfk/100/2022 zo dňa 30.10.2024 vyššie uvedené rozsudky Krajského súdu v Žiline zrušil a

veci vrátil na ďalšie konanie tunajšiemu súdu, na ktorý v zmysle § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022
Z. z. prešiel výkon súdnictva. Kasačný súd sa nestotožnil s názorom správneho súdu, že napadnuté
rozhodnutia sú nepreskúmateľné. Uviedol, že v administratívnom spise sa nachádzali len dôkazy, ktoré
sa týkali konkrétneho subdodávateľa v kontrolovanom zdaňovacom období, spoločnosti PHARMADATE
s.r.o., resp. NLT, spol. s r.o., čo žalovaný konkretizoval aj v napadnutých rozhodnutiach. Pokiaľ žalovaný

poukazoval na vzťahy žalobcu a dodávateľa s ďalšími subdodávateľmi za iné zdaňovacie obdobia
a nepredložil do administratívneho spisu všetky výzvy subdodávateľom za tieto obdobia, nezakladá to
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Zároveň z obsahu výziev, ktoré správca dane adresoval
potenciálnym subdodávateľom, je zrejmé o akú súčinnosť ich žiadal a tiež je zrejmé, že žiadna
z uvedených spoločností nepotvrdila obchodný vzťah so spoločnosťou PHARMADATE s.r.o., resp. NLT,

spol. s r.o., ani priamo s dodávateľom žalobcu. Nebolo potrebné, aby žalovaný v rozhodnutí vymenoval
spoločnosti, ktoré na výzvu správcu dane neodpovedali a ktoré odpovedali tak, že s dodávateľom
žalobcu neobchodovali, obzvlášť keď všetky relevantné výzvy sú obsahom administratívnych spisov,
s ktorým sa žalobca mal možnosť oboznámiť. Z napadnutých rozhodnutí je zrejmé, na základeakých skutočností dospel žalovaný k záveru o nespolupráci a nekontaktnosti uvedených spoločností
a to v súvislosti s ďalšími zisteniami vyplývajúcimi z obsahu administratívneho spisu sťažovateľa
(údaje z Obchodného registra SR ako aj informácie z informačného systému finančnej správy).

Kasačný súd tiež dodal, že súčasťou administratívnych spisov sú aj zápisnice o výsluchu svedkov
získané z daňovej kontroly iných subjektov a žalobca mal možnosť oboznámiť sa s celým priebehom
výsluchu svedkov a vyjadriť sa k nim. Kasačný súd vo vyššie uvedených zrušujúcich rozhodnutiach
odkazoval na odôvodnenie uvedené vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4Sfk/100/2022 zo dňa 20.06.2024,
týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia máj 2016, pričom podľa kasačného súdu prejednávané veci

sú založené na skutkovo totožných okolnostiach posudzovaných obchodných prípadov (rovnakí
dodávatelia, identický predmet dodávateľských faktúr, identické okolnosti - subdodávka IT služieb).
Rozdielnosť s prejednávanými vecami spočívala podľa neho len v tom, že išlo o iné zdaňovacie
obdobia, avšak závery formulované v protokole za zdaňovacie obdobia roku 2015 sa opierajú o identické
dokazovanie a šetrenie vykonané správcom dane ako v prípade protokolu za zdaňovacie obdobia
roku 2016 (plynúce z totožnosti dodávateľských subjektov aj predmetu fakturácie). Žalovaný preto

v napadnutých rozhodnutiach odkazoval a citoval práve z tohto rozhodnutia. V niektorých z vyššie
uvedených rozhodnutí navyše konštatoval, že zistené vady úplnosti administratívnych spisov nemôžu
viesť k zrušeniu rozhodnutí žalovaného a správcu dane a priori, ale správny súd bude v ďalšom
konaní povinný vyhodnotiť vplyv tejto vady na zákonnosť rozhodnutia, jeho preskúmateľnosť i prípadné
porušenie procesných práv žalobcu a prípadne si aj vyžiadať absentujúce listiny a dôkazy zo strany

žalovaného.

Konanie pred správnym súdom

27. Správny súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 2Sf/45/2024 zo dňa 12.02.2025, právoplatným dňa

28.02.2025, spojil na spoločné konanie veci, ktoré začali na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp.
zn.2Sf/45/2024,sp.zn.2Sf/3/2025,sp.zn.2Sf/46/2024,sp.zn.2Sf/55/2024,sp.zn.2Sf/59/2024,sp.zn.
2Sf/70/2024, sp. zn. 2Sf/60/2024, sp. zn. 2Sf/65/2024, sp. zn. 2Sf/53/2024 a sp. zn. 2Sf/71/2024, s tým,
že tieto veci budú ďalej vedené v spoločnom konaní pod spoločnou spisovou značkou 2Sf/45/2024.

28. Správny súd viazaný právnym názorom kasačného súdu vysloveným v jeho rozhodnutiach (§ 469
SSP) opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového orgánu verejnej
správy, vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že žaloby nie sú
dôvodné. Správny súd vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože
účastníci konania nariadenie pojednávania nežiadali. Nariadenie pojednávania nebolo potrebné ani

z iných dôvodov podľa § 107 ods. 1 SSP. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené
na úradnej tabuli tunajšieho správneho súdu dňa 20.03.2025. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
09.04.2025 (§ 137 ods. 3 SSP).

Posúdenie opodstatnenosti žaloby - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

29. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa §
13 ods. 1 SSP preskúmal žalobami napadnuté rozhodnutia žalovaného, im predchádzajúce rozhodnutia
správcu dane, ako aj postup daňových orgánov, a to v rozsahu a z dôvodov uplatnených v žalobách (§
134 ods. 1 SSP), pričom dospel k záveru, že žaloby nie sú dôvodné, preto ich zamietol podľa § 190 SSP.

30. Podľa § 2 ods. 1 SSP; v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

31. Podľa § 2 ods. 2 SSP; každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

32. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH; Predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby,b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou
osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby,
c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len

"členský štát"),
d) dovoz tovaru do tuzemska.

33. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

34. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH; právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

35. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daň z tovaru a služieb, ktorú použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

36. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH; právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

37. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku; pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

38. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

39. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných

podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť.

40. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku; správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

41. Predmetom súdneho prieskumu správnym súdom v tejto veci sú rozhodnutia žalovaného, ktorými
potvrdil rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane žalobcovi za zdaňovacie obdobia január,

február, marec, apríl, jún, júl, september, október, november a december 2015, keď žalobcovi nepriznal
odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľov TALUX a IVAS z dôvodu, že vykonaným
dokazovaním nebolo preukázané skutočné dodanie fakturovaných služieb, v dôsledku čoho nedošlo ani
k vzniku daňovej povinnosti ani k vzniku práva žalobcu na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona
o DPH.

42. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo
nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby
posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci

skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti,
teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť
rozhodnutia alebo opatrenia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd vychádza zo skutkového

stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia
(§ 135 ods. 1 SSP v znení platnom do 30.06.2023). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie
zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti
stanovené zákonom (napr. R 60/2000).

43. Správny súd uvádza, že v zmysle § 134 ods. 1 SSP je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby,
nakoľko v predmetnej veci nejde o žiadnu z výnimiek ustanovenú v § 134 ods. 2 SSP. Podľa § 182
ods. 1 písm. e) SSP je jednou z povinných náležitostí správnej žaloby uviesť dôvody žaloby, z ktorých
musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté

výroky rozhodnutia za nezákonné (tzv. žalobné body). Je povinnosťou žalobcu v konkrétnostiach uviesť,
v čom je napadnuté rozhodnutie alebo postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, v rozpore so zákonom
a aký to malo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd nemôže žalobné body sám
dopĺňať alebo ich vyvodzovať z obsahu administratívnych spisov, či napadnutých rozhodnutí. Správny
súd po preskúmaní správnych žalôb (ktoré sú skoro identické) má za to, že tieto sú rozsiahle (59
strán), pričom obsahujú mnohé právno-teoretické rozbory, citácie právnych predpisov a rozhodnutí

rôznych súdov, avšak bez vymedzenia konkrétnych žalobných námietok smerujúcich proti napadnutému
rozhodnutiu, čo neumožňuje správnemu súdu vykonať prieskum napadnutého rozhodnutia. Žalobca
tiež na viacerých miestach odkazuje na odvolania podané v administratívnom konaní a považuje ich
za súčasť odôvodnenia správnych žalôb, avšak takýto postup nie je v súlade s ust. § 182 ods. 1
písm. e) SSP, podľa ktorého žalobca má priamo v správnej žalobe uviesť žalobné body, na základe

ktorých považuje napadnuté rozhodnutia za nezákonné a v zmysle ktorých správny súd, ktorý je týmito
žalobnými bodmi viazaný, vykoná prieskum napadnutých rozhodnutí. Správny súd v rámci súdneho
prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy nevykonáva opätovné posúdenie odvolaní podaných
v administratívnom konaní, ale posudzuje zákonnosť napadnutých rozhodnutí v medziach vymedzených
žalobcomvrámcižalobnýchbodovuvedenýchvsprávnychžalobách.Jetiežpotrebnéuviesť,žežalobca

konkrétne žalobné body v texte správnych žalôb na viacerých miestach opakoval, resp. spresňoval, či
spájal, a preto správny súd z obsahu predmetných správnych žalôb vyvodil konkrétne žalobné body tak,
ako ich uviedol v odsekoch 14 až 21 tohto rozsudku.

44. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí z dôvodu, že žalovaný sa

v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadal s početnou judikatúrou uvedenou žalobcom
v odvolaniach. Správny súd k tomuto uvádza, že možno súhlasiť vo všeobecnosti so žalobcom v tom,
že orgány verejnej správy sú pri aplikácii právnych predpisov povinné rešpektovať ich výklad daný
súdmi, a to najmä najvyššími súdnymi autoritami ako Súdny dvor EÚ, Ústavný súd SR, Najvyšší súd
SR, či Najvyšší správny súd SR, pričom nerešpektovanie záverov vyplývajúcich z ich rozhodnutí môže

znamenať nezákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy. Žalobca však nešpecifikoval, od akého
konkrétneho záveru konkrétneho rozhodnutia niektorej z najvyšších súdnych autorít sa žalovaný
v napadnutých rozhodnutiach odchýlil. Tiež neuviedol, prečo sú rozhodnutia, ktoré uvádzal v odvolaní,
aplikovateľné na predmetnú vec, keďže neuviedol v čom sú obdobné skutkové a právne okolnosti vecí
uvedených v citovaných rozhodnutiach s vecou žalobcu. Nepostačuje, ak žalobca len označí právne

závery súdov bez konkretizácie podobnosti okolností posudzovanej veci žalobcu a vecí prejednávaných
v rámci citovaných rozhodnutí. Správny súd pritom poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018 zo dňa 28. 04. 2020, kde uviedol, že „pre správne posúdenie podľa
názoru kasačného súdu nie je podstatné, koľko „judikátov“ ten ktorý účastník cituje, ale rozhodujúce
je, čo z týchto rozhodnutí Súdneho dvora je možno aplikovať na preskúmavanú vec, teda k akým

právnym záverom s ohľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu
správny súd v tam riešenom prípade dospel a ako následne tieto právne závery dopadajú aj na
preskúmavanú vec“. Žalobca v správnej žalobe síce uvádza rozsiahle citácie súdnych rozhodnutí, avšak
bez uvedenia dôvodov, na základe ktorých sú tieto aplikovateľné na predmetnú vec a v čom konkrétne
žalovaný nerešpektoval ich závery v napadnutom rozhodnutí. Úlohou správneho súdu nie je vyhľadávať

a identifikovať v jeho odôvodnení spoločné, resp. odlišné znaky skutkových okolností týchto vecí s vecou
žalobcu.

45. Žalobca tiež namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovaného z dôvodu, že sa žalovaný
nezaoberal námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé,

prečo je vykonanie žalobcom navrhovaných dôkazov neúčelné. Aj túto námietku považuje správny súd
za nekonkrétnu, pretože žalobca v nej nešpecifikuje, s ktorými odvolacími námietkami sa žalovaný
nevysporiadal, ani neuvádza, prečo považuje takéto prípadné námietky za podstatné pre rozhodnutie
vo veci, čo by zakladalo povinnosť žalovaného sa s nimi vysporiadať. Správny súd nie je povinnýporovnávať obsah odvolaní s obsahom správnych žalôb a zisťovať, s ktorými v odvolaniach vznesenými
námietkami sa žalovaný nevysporiadal, pretože by tým nahrádzal činnosť žalobcu, ktorý je sám povinný
uviesť konkrétne žalobné body vo svojich správnych žalobách. Nekonkrétna je aj námietka žalobcu

ohľadom neúčelnosti vykonania ním navrhnutých dôkazov, pretože žalobca v správnych žalobách
neuviedol, ktoré ním navrhované dôkazy považoval žalovaný za neúčelné.

46. Žalobca v správnych žalobách namietal, že uniesol svoje dôkazné bremeno predložením všetkých
dôkazov a že skutkový stav nebol dostatočne zistený a bez riadneho zdôvodnenia boli zohľadnené

len skutočnosti svedčiace v neprospech žalobcu. Správny súd všeobecne k dôkaznému bremenu
v daňovom konaní uvádza, že toto je rozdelené medzi daňový subjekt a správcu dane a v priebehu
daňového konania dochádza k jeho presúvaniu medzi uvedenými subjektmi. V daňovom konaní má
dôkaznú povinnosť prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie.
Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný
postup, na základe ktorého správca dane získava poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach

dôležitýchpresprávneaobjektívnerozhodnutie.Správcadaneniejepridokazovaníviazanýibanávrhmi
daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je
konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve daňový subjekt, ktorý nesie dôkazné
bremeno a dôkazy navrhuje, na druhej strane správca dane autonómne rozhodne, ktoré dôkazy vykoná,
akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aj to, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V

daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V
zmysle týchto zásad sú príslušné orgány verejnej správy povinné postupovať.

47. Správny súd pritom poukazuje na skutočnosť, že prenos dôkazného bremena medzi daňovým
subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné

povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti
realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom
spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť
(dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť
dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne

spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom
možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len
na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho
pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom
konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje

praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ (rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21;
obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009).

48. Správny súd tiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 5Sfk/37/2021 zo

dňa30.05.2023,vktoromsauvádza:„Kotázkedôkaznéhobremenaexistujepočetnáavzásadestabilná
rozhodovacia prax kasačného súdu, vyjadrená napríklad v rozsudkoch sp.zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 3.
februára 2016, sp.zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp.zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla
2019 a iné. Z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti
práva na odpočet dane je dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok

prioritne zaťažený práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje. Obchodné transakcie pritom
nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou a zmluvou), predložené doklady
musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt.
Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže
byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžfk

1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6 Sžfk 20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a
50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R
6/2020).“ Uvedené závery vyplývajú aj z aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu SR,
rozhodnutia sp. zn. 3Sfk/33/2021 zo dňa 25.07.2023, bod 46.; sp. zn. 5Sfk/12/2022 zo dňa 21.11.2023,

bod 25.

49. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet dane sú požiadavky, aby (i) daňový
subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právona odpočítanie dane, boli dodané, alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a (iii) aby zdaniteľná
osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení, čo
vyplýva, z čl. 168 písm. a) Smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme

dane z pridanej hodnoty (Ú.v.EÚ L 347, 2006). Nárok na odpočítanie DPH vzniká príjemcovi plnenia
za predpokladu kumulatívneho splnenia týchto hmotnoprávnych podmienok. Pokiaľ tieto podmienky
nie sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté (rozsudok sp. zn. 8 Sžfk 16/2020 zo
dňa 25.08.2022, bod 25.; rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, napr. vo veci Senatex zo dňa 15.09.2016,
C-518/14, bod. 28.; vo veci Vikingo Fővállalkozó zo dňa 03.09.2020, C-610/19, bod 43.; vo veci

Kemwater Prochemie zo dňa 09.12.2021, C-154/20, bod 24.). Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky
patrí postavenie (status) dodávateľa tovaru alebo služby, ako zdaniteľnej osoby, tak identita dodávateľa,
resp. jeho správne uvedenie na faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ vo veci Kemwater Prochemie, bod 25; vo veci Ferimet zo dňa 11.11.2021, C-281/20, body 26., 27.).

50. Správny súd preskúmaním veci dospel k záveru, že pokiaľ správca dane a žalovaný argumentovali,

že žalobca nepreukázal, že mu služby boli dodané od deklarovaných dodávateľov spoločností TALUX
a IVAS (resp. dodanie od deklarovaných dodávateľov bolo spochybnené), spochybnili práve splnenie
materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočet – dodanie tovaru alebo služieb osobou so
statusom zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) v spojení s článkom 287 Smernice, teda so statusom
platiteľa dane podľa zákona o DPH (z materiálneho hľadiska). Pokiaľ teda správca dane a žalovaný

dospeli k záveru, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie odpočtu DPH, nebol dôvod
napreukazovanieparticipáciežalobcunapodvode,akototvrdížalobca,alebolonažalobcovi,abyudržal
svoje dôkazné bremeno a vyvrátil pochybnosti správcu dane o nesplnení hmotnoprávnych podmienok
pre priznanie práva na odpočet DPH. Poukazovanie žalobcu na rozhodovaciu činnosť týkajúcu sa
daňových podvodov, je tak irelevantné, keďže tieto nie sú aplikovateľné na predmetnú vec. V zmysle

rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 (Vikingo) nemožno odoprieť odpočítanie DPH za
nadobudnutie tovaru (obdobne to platí aj pre poskytnutie služby – pozn. správneho súdu), ktorý bol
zdaniteľnej osobe dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za
hodnoverné pre: 1) nedostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov dodávateľa, 2) nedodržanie
predpisov v oblasti účtovníctva, 3) ekonomickú neopodstatnenosť dodávateľského reťazca alebo 4)

nezrovnalosti niektorých predchádzajúcich transakcií v dodávateľskom reťazci. Takéto zamietnutie je
možné len v prípade preukázania, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo
vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu. Uvedený rozsudok
teda predpokladá dodanie tovaru (poskytnutie služby) zdaniteľnej osobe, teda existenciu materiálneho
plnenia, avšak v prípade nepreukázania dodania služby, ako tomu bolo v predmetnej veci, ide o inú

skutkovú situáciu, a preto závery z rozsudku vo veci Vikingo nie je možné v tomto konaní aplikovať.

51. Správny súd tiež poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Sžfk 10/2020 zo dňa 24.02.2022 (prijaté v zbierke pod č. 18/2022), podľa ktorého dôkazné
bremeno prechádza zo správcu dane späť na daňový subjekt prostredníctvom výzvy na odstránenie

pochybností podľa § 46 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
adoplneníniektorýchzákonov(ďalejlen„Daňovýporiadok“),ktorámôžebyťdaňovémusubjektuzaslaná
v písomnej forme, alebo oznámená počas ústneho pojednávania a ktorá musí byť urobená do konca
daňovej kontroly. Správny súd má za to, že správca dane v zmysle uvedeného postupoval, keď ešte
v priebehu daňovej kontroly žalobcovi na pojednávaní dňa 19.12.2018 oznámil svoje pochybnosti o tom,

že nebolo preukázané reálne dodanie služieb žalobcovi od dodávateľov TALUX a IVAS, a preto nedošlo
k vzniku daňovej povinnosti a ani práva žalobcu na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH.
Správca dane v prípade dodávateľa TALUX už vtedy vychádzal z výsluchu svedka C., ktorý v rámci
svojej prvej výpovede (11.10.2018) uviedol, že služby neboli vykonávané tak, ako sú uvedené na faktúre
avprípadedodávateľaIVASzvýsluchovsvedkovC.aF.,dopytminasubdodávateľovspoločnostiIVASa

kontrolných výkazov. Správca dane zároveň vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k zisteným skutočnostiam.
Správca dane tak v priebehu daňovej kontroly oznámil žalobcovi relevantné pochybnosti o reálnom
dodaní služieb, na základe ktorých si uplatňuje odpočítanie DPH, založené na vykonanom dokazovaní
a vyzval ho na odstránenie týchto pochybností. Dôkazné bremeno o preukázaní reálneho dodania
služieb žalobcovi tak v súlade s § 46 ods. 5 Daňového poriadku prešlo späť na žalobcu, a nie zo žalobcu

na správcu dane, ako to nesprávne uvádza žalobca v správnych žalobách.

52. Správny súd k žalobcom tvrdenému uneseniu jeho dôkazného bremena ohľadom dodávateľa IVAS
uvádza, že správca dane aj žalovaný sa s predloženými dôkazmi – Sumárnym vyjadrením s prílohamiv spojení s výpoveďami svedkov C., F. a F. preskúmateľným spôsobom vysporiadali. Žalovaný opísal
obsah svedeckých výpovedí svedkov C. a F., a následne vyhodnotil obsah ich výpovedí vo vzájomných
súvislostiach s ďalšími vykonanými dôkazmi, pričom správny súd považuje ich závery za dostatočné

a logické. Podstatné argumenty o nepreukázaní dodania služieb od dodávateľa IVAS spočívajú v tom,
že žalobca uzatvoril Zmluvu o dielo aj dohodu o vykonávaní činností nad rámec Zmluvy o dielo
v čase, keď dodávateľ IVAS ešte nemal potrebnú činnosť (počítačové služby) zapísanú v predmete
činností. Dodávateľ IVAS nemal s výkonom dohodnutých činností žiadne skúsenosti a výkon týchto
činností mal napriek dohodnutým podmienkam preniesť na tretie osoby. Svedok C. uviedol, že mu

subdodávatelia boli doporučení, nevedel však identifikovať kým ani konkretizovať osoby, ktoré mali
skutočne predmetné fakturované plnenia realizovať a zároveň dodávateľom IVAS nebola vykonávaná
ani kontrola fakturovaných plnení. Žalobca ani dodávateľ IVAS nepredložili správcovi dane zoznam
vykonaných konzultácií, ktoré boli fakturované. Podľa vyjadrenia svedka C. mal servis zahŕňať aj
profylaktiku, čo nie je možné podradiť pod konkrétne plnenie uvedené v Zmluve o dielo. Zároveň
profylaktika je predmetom faktúr, ktorými boli fakturované IT služby poskytnuté nad rámec Zmluvy

o dielo, a teda nie je zrejmé, aká profylaktika bola vykonávaná v rámci Zmluvy o dielo a aká nad rámec
uvedenej zmluvy. Žalobca ani dodávateľ IVAS nepredložili doklady o prítomnosti osôb realizujúcich
uvedený servis u žalobcu ani o telefonickej realizácii servisu. Podľa tvrdenia svedka A. C. mal byť
dodávateľovi IVAS poskytnutý vzdialený prístup, hoci od počiatku Zmluvy o dielo sám nevykonával
žiadnu z dohodnutých činností. Rovnako výpoveď svedka A. F. nepreukazuje dodanie IT služieb

žalobcovi. Svedok F. ako zamestnanec žalobcu bol informovaný o jednotlivých dodávateľoch IT služieb
a ak by ich dodával dodávateľ IVAS tak, ako sú uvedené na predmetnej faktúre, musel by vzhľadom
na jeho náplň práce mať o tom vedomosť. Tento svedok uviedol, že dodávateľ IVAS mal spravovať
mailový server, čo nekorešponduje s popisom činností od A. C.. Svedok F. mal vždy vedomosť o tom,
kto mal vzdialený prístup a medzi týmito subjektmi nebol dodávateľ IVAS ani jeho možní sudodávatelia

PHARMDATE s. r. o. a NLT, spol. s r. o.. Fyzickú kontrolu kabeláže, objednávky na výmenu nových
komponentov a správu počítačov aj na pobočkách žalobcu vykonával svedok F. osobne, z čoho
vyplýva, že neboli nikým dodané. Tiež je potrebné poukázať, že zo Sumárneho vyjadrenia žalobcu a
jeho príloh nevyplýva, že služby IT a servis, fakturované spoločnosťou IVAS, boli žalobcovi skutočne
dodané v preverovaných zdaňovacích obdobiach. Z predmetných písomností (zápisníc zo zasadnutia

spoločníkov) je zrejmé len to, že pán F. (bývalý konateľ žalobcu) sa zaoberal spoluprácou s IVAS.
Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach k tomuto len doplnil, že z označených príloh ani v spojení so
svedeckými výpoveďami svedkov F. a C. nemožno dospieť k záveru o preukázaní dodania konkrétnych
služieb uvedených v preverovaných dodávateľských faktúrach dodávateľom IVAS žalobcovi, ale vyplýva
z nich len určitá spolupráca medzi žalobcom a spoločnosťou IVAS. Správny súd pritom konštatuje,

že možná spolupráca vyplýva len zo Zápisníc zo dňa 09.08.2008, 17.06.2010 a 31.08.2012, pričom
predmetom preverovania je nárok žalobcu na odpočet DPH za iné zdaňovacie obdobia (jednotlivé
mesiace roku 2015). Nemožno dať preto za pravdu žalobcovi, že zo Sumárneho vyjadrenia vyplýva,
že neexistujú žiadne rozpory medzi vyjadreniami svedkov C. a F.. Tiež z týchto dôkazov nevyplýva,
že F. riešil izolovane a paralelne vedľa seba na strane jednej časť IT služieb zastrešovaných svedkom

C. a na druhej strane časť IT služieb zastrešovaných žalobcom cez osobu svedka F.. Z činností, ktoré
v rámci výkonu práce u žalobcu spadali do pôsobnosti svedka F. a z fakturovaných činností, ktoré mala
dodávaťspoločnosťIVAS,jezrejmé,žesauvedenéčinnostiprekrývajúaakbydodávateľIVASrealizoval
plnenia uvedené na predmetných faktúrach, nemohlo by sa to uskutočniť bez vedomosti svedka F..
Podľa správneho súdu, žalobca nepredložil jediný dôkaz, ktorý by preukazoval vykonanie fakturovaných

IT služieb v zdaňovacích obdobiach január, február, marec, apríl, jún, júl, september, október, november
a december 2015 zo strany dodávateľa IVAS alebo prostredníctvom jeho subdodávateľov. Jediné
vykonávanie IT služieb u žalobcu bolo preukázané prostredníctvom svedka F., zamestnanca žalobcu,
čo vyplýva aj z výpovedí svedkov I. a J., zamestnancov žalobcu. Žalobca tak neuniesol svoje dôkazné
bremeno o skutočnom dodaní fakturovaných IT služieb.

53. V ďalšom žalobnom bode žalobca namietal, že na neho bolo nezákonne prenesené dôkazné
bremeno ohľadom skutočností týkajúcich sa tretích osôb (dodávateľa a subdodávateľov spoločnosti
IVAS), na ktoré nemá žiaden vplyv. Podľa správneho súdu je nedôvodná námietka žalobcu, že prenos
dôkazného bremena bol založený len na popretí skutočností uvádzaných žalobcom, resp. len na

nekontaktnosti subdodávateľov. Správca dane vykonal riadne dokazovanie a svoje pochybnosti oznámil
žalobcovi, čím na žalobcu prešlo dôkazné bremeno. Rozsah tohto dôkazného bremena sa týkal len
skutočností tvrdených žalobcom, že žalobcovi boli dodané služby uvedené na faktúre, z ktorých si
uplatnil odpočítanie DPH. Ohľadom nekontaktnosti dodávateľov správny súd uvádza, že nekontaktnosťdodávateľov, resp. subdodávateľov, nemožno vyhodnotiť priamo na ťarchu žalobcu, ale podporujú
záver správcu dane a žalovaného o nesplnení hmotnoprávnych podmienok, konkrétne dodanie služieb
od osoby, ktorá má status platiteľa dane, keďže táto osoba nepotvrdila tvrdenia žalobcu o dodaní

tak ako je tomu aj v tomto prípade, kedy neboli potvrdené dodania služieb tak ako ich deklaroval
predloženými faktúrami žalobca. Podľa správneho súdu od žalobcu možno spravodlivo požadovať, aby
mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru
opatrnosti. Na preverenie svojich obchodných partnerov môže využívať všetky dostupné databázy,
registre a má si preveriť svojho budúceho obchodného partnera tak, aby si čo najspoľahlivejšie

preveril jeho dôveryhodnosť. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie
obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť
nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu
podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi
riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že na preukázanie
reálnostiplneniaodtakejtospoločnostibudemusieťsprávcovidanepredložiťtakédôkazy,ktoréreálnosť

plnenia bez akýchkoľvek pochybností potvrdia. V danom prípade však žalobca nepredložil správcovi
dane také dôkazy, ktoré by vyvracali záver správcu dane o absencii reálneho uskutočnenia sporných
zdaniteľných plnení z dodávateľských faktúr spoločností TALUX a IVAS.

54. Správny súd pritom poukazuje na skutočnosť, že nie je povinnosťou správcu dane označiť žalobcovi,

akými dôkazmi má preukázať skutočnosti, ktoré je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového
poriadku. V prípade, ak si ale daňový subjekt uplatňuje odpočet DPH, musí mať vždy k dispozícii
dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na odpočet vzniklo. Dôkazné bremeno
je na žalobcovi, ktorý má povinnosť zadovážiť si dostatok dôkazov pre prípad, že si bude uplatňovať
odpočet dane. Správny súd poukazuje na závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v rozsudku sp. zn.

1Sžf/13/2016 zo dňa 16.01.2018, v zmysle ktorých je rozumné očakávanie, že najmä v zmluvných
vzťahoch, vzhľadom na nevylúčenie možnosti vykonania daňovej kontroly v reálne dlhšom časovom
úseku, si daňový subjekt zabezpečí dostatok hodnoverných dôkazných prostriedkov ohľadom priebehu
zdaniteľného obchodu tak, aby za každých okolností vedel preukázať zrealizovanie zdaniteľného
obchodu spôsobom opísaným vo faktúre a aby bol schopný za každých okolností odstrániť pochybnosti

daňových orgánov o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu. Najvyšší súd SR v uvedenom
vidí nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne dotváranie zmluvných vzťahov, ktoré boli v
minulosti pod vplyvom najmä a iba súkromného práva. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že
žalovaný v napadnutých rozhodnutiach dokonca uviedol (napriek tomu, že takúto povinnosť nemal), aké
konkrétne dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti absentovali, napr. zoznam vykonaných konzultácií,

ktoré boli fakturované, doklady o prítomnosti osôb realizujúcich servis u žalobcu alebo telefonicky,
uvedenie, ktorá konkrétna osoba žalobcovi IT služby poskytla. Ohľadom prenosu dôkazného bremena,
čo sa týka skutočností týkajúcich sa tretích subjektov, správny súd uvádza, že správca dane od žalobcu
nepožadoval preukázanie skutočností mimo sféry jeho vplyvu.

55. V rámci ďalšieho žalobného bodu žalobca namietal, že závery správcu dane o nekontaktnosti
subdodávateľov majú vyplývať len z bližšie nešpecifikovaných informácií z Obchodného registra SR
a informačného systému finančnej správy, pričom žalobcovi tieto informácie nie sú známe a nemal
možnosť sa s nimi oboznámiť, nakoľko nie sú obsahom daňových spisov. Žalobca považuje za
neprípustné vyhodnotenie dokazovania žalovaným, že správca dane zaslal výzvy subdodávateľom

spoločnosti IVAS, pričom tieto spoločnosti boli nekontaktné alebo popreli dodanie plnení žalobcovi,
nakoľko z neho vôbec nie je zrejmé, aké konkrétne skutkové zistenia vyplynuli z ktorého dôkazu.
Rovnako považuje žalobca takto získané dôkazy za nezákonné, pretože nebol oboznámený s ich
obsahom, pochádzajúcim pravdepodobne z daňových kontrol iných daňových subjektov a nemal
možnosť klásť takýmto svedkom otázky a že boli zaslané len výzvy jednotlivým subdodávateľom

namiesto vykonania výsluchu prípadných svedkov, čím bolo žalobcovi ukrátené procesné právo klásť
svedkom otázky. Uvedené námietky považoval Krajský súd v Žiline v pôvodných rozsudkoch za
dôvodné, avšak kasačný súd ich vyhodnotil ako nedôvodné. Kasačný súd dospel k záveru, s čím
sa stotožňuje aj správny súd, že v administratívnych spisoch sa nachádzali dôkazy, ktoré sa týkali
konkrétnych subdodávateľov v jednotlivých kontrolovaných zdaňovacích obdobiach január, február,

marec, apríl, jún, júl, september, október, november a december 2015 spoločností PHARMDATE
s. r. o. a NLT, spol. s r. o. a nedoloženie výziev subdodávateľom za iné zdaňovacie obdobia
nezakladá nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí, ani na nich nebol založený záver správcu
dane a žalovaného o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH. Z obsahu výzievsprávcu dane je zrejmé, o akú súčinnosť subdodávateľov žiadal a že žiadna z uvedených spoločností
nepotvrdila obchodný vzťah so spoločnosťami PHARMDATE s. r. o. a NLT, spol. s r. o. alebo priamo
s dodávateľom žalobcu, ktorý by bol rozhodný pre prejednávanú vec. Nebolo potrebné, aby žalovaný

v rozhodnutí vymenoval spoločnosti, ktoré na výzvu správcu dane neodpovedali a ktoré odpovedali
tak, že s dodávateľom žalobcu neobchodovali. Súčasťou administratívneho spisu sú aj zápisnice
o výsluchu svedkov získané z daňovej kontroly iných subjektov a žalobca mal možnosť oboznámiť sa
s celým priebehom výsluchu svedkov a vyjadriť sa k nim. Použitie takýchto dôkazov z inej daňovej
kontroly, hoci o nich daňový subjekt nebol upovedomený, nie je podľa kasačného súdu nezákonné.

Navyše, rozhodnutie nemožno zrušiť len preto, aby sa zopakoval proces v záujme odstránenia jeho
formálnych nedostatkov, pokiaľ by takýto postup nemohol privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie
pre účastníka konania. V tomto prípade by tak požiadavka vymenovania spoločností, ktoré neodpovedali
na výzvu správcu dane a vymenovanie spoločností, ktoré na výzvu správcu dane odpovedali (s
odpoveďou, že s dodávateľom žalobcu ako ani so samotným žalobcom neobchodovali) bolo len
formálnym zopakovaním tvrdení už prezentovaných správcom dane a žalovaným v ich rozhodnutiach,

najmä, keď všetky relevantné výzvy sú obsahom predložených administratívnych spisov, s ktorým sa
žalobca mal možnosť oboznámiť. Správny súd je uvedenými závermi kasačného súdu viazaný. Tiež
zdôrazňuje, že správca dane spochybnil tvrdenia žalobcu dostatočne na prenos dôkazného bremena
a pre tieto účely nebol povinný ex offo vykonávať ďalšie dokazovanie. Dôkazné bremeno prešlo ešte
v priebehu výkonu daňovej kontroly na žalobcu, ktorý mal podľa záveru kasačného súdu možnosť

oboznámiť sa s celým priebehom výsluchu svedkov a vyjadriť sa k nim. Žalobca tak poznal aj obsah
výsluchov svedkov získaných z iných konaní a mal možnosť navrhnúť ich vypočutie v daňovom konaní
v predmetnej veci, v rámci čoho mohol klásť týmto svedkom otázky, prípadne navrhnúť iné dôkazy na
popretie týchto výsluchov.

56. Žalobca namietal aj, že správca dane vo výzve zo dňa 23.10.2019 požadoval (ohľadom dodávateľa
IVAS) od žalobcu predloženie dôkazov, vyjadrení a dokladov, ktoré neboli správcovi dane predložené,
bez špecifikácie, čo konkrétne požaduje, a preto bola táto výzva neurčitá, nezrozumiteľná, a preto
nesplniteľná a nezákonná, čo sa premietlo do vady nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Tento
žalobný bod považuje správny súd za nedôvodný. Správny súd opakovane zdôrazňuje, že dôkazné

bremeno prešlo už počas výkonu daňovej kontroly na žalobcu v súlade s § 46 ods. 5 Daňového
poriadku.NáslednežalovanýzrušilpôvodnérozhodnutiasprávcudaneovyrubeníDPH,pretožesprávca
dane hodnotil preskúmavané zdaniteľné obchody súčasne ako porušenie § 49 ods. 1 zákona o DPH
(hmotnoprávne podmienky) aj ako zneužitie práva, čo je vylúčené. Po zrušení pôvodného rozhodnutia
správca dane vyššie uvedenou výzvou s dôrazom na ust. § 24 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku

(okrem iného) vyzval žalobcu, aby vo vzťahu k faktúram od dodávateľa IVAS uviedol, ktorými ďalšími
dokladmi a dôkazmi, ktoré neboli správcovi dane predložené, mieni preukázať skutočnosť, že tieto
služby boli dodané spoločnosťou IVAS tak, ako je to deklarované na prijatých faktúrach v jednotlivých
zdaňovacích obdobiach. Na dôvažok správca dane uviedol, že vyzval žalobcu z dôvodu, že žalobca
nepodal pripomienky k protokolu z daňových kontrol a počas vyrubovacieho konania nepredložil žiadne

dôkazy, doklady a tvrdenia, ktoré by preukázali oprávnené uplatnenie odpočítania dane z pridanej
hodnoty z preverovaných faktúr. Uvedená výzva bola adresovaná žalobcovi v čase, keď na neho
už prešlo dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočného dodania služieb. Uvedenou výzvou
poskytol správca dane žalobcovi ďalšiu možnosť preukázať sporné skutočnosti (dodanie služieb)
nad rámec povinností správcu dane ustanovených Daňovým poriadkom, a to v prospech žalobcu,

keďže žalobca sa nevyjadril k Protokolu ani nepredložil žiadne dôkazy v rámci vyrubovacieho konania.
Po doplnení dokazovania správca dane opätovne oboznámil žalobcu so zistenými skutočnosťami
na ústnom pojednávaní konanom dňa 17.04.2020. Takýmto postupom podľa správneho súdu zjavne
nemohlo dôjsť k zásahu do subjektívnych práv žalobcu, práve naopak, tento postup je v súlade so
zásadou súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku.

57. Ohľadom námietok žalobcu vo vzťahu k dodaniu služieb dodávateľom TALUX správny súd uvádza,
že v prípade tohto dodávateľa bolo dôvodom nepriznania odpočtu DPH nepreukázanie dodania
fakturovaných čistiacich a upratovacích služieb. Zo strany dodávateľa TALUX nedošlo k dodaniu plnenia
uvedeného v predmete faktúry (upratovanie 5 pobočiek žalobcu v Trnave, Nitre, Trenčíne, Košiciach a

Prešove) a plnenie, na ktoré poukázal žalobca (upratovanie pobočky a centrály na adrese Kálov, Žilina),
sa od fakturovaného plnenia odlišovalo miestom plnenia aj jeho rozsahom. Správny súd poukazuje
na to, že predmetom Zmluvy o dielo zo dňa 31.03.2009 a jej dodatku č. 1 zo dňa 30.09.2011 bolo aj
v rokoch 2015 – 2017 poskytovanie čistiacich a upratovacích prác v priestoroch piatich pobočiek žalobcu(Trnava, Nitra, Trenčín, Košice a Prešov). Ani jedno z týchto miest sa nezhoduje s adresou Kálov, Žilina.
Z uvedeného vyplýva, že upratovanie na adrese Kálov, Žilina nemohlo byť postavené na zmluvnom
základe, na ktorom boli vystavené posudzované faktúry. Plnenie, na ktoré poukázal žalobca, sa od

fakturovaného plnenia odlišovalo nielen miestom plnenia, ale aj samotným rozsahom, čo tiež správca
dane a žalovaný vo svojich rozhodnutiach podrobne odôvodnili. Údaj o rozsahu poskytnutého plnenia
(na faktúre uvedený ako 1 súbor) je v prípade čistiacich a upratovacích prác nejasný. Vychádzajúc zo
Zmluvy o dielo zo dňa 31.03.2009 s dodatkom č. 1, na ktoré faktúra odkazuje, predstavuje cena za
plnenie 995,83 Eur (bez DPH)/mesiac a zahŕňa bežné upratovanie kancelárskych priestorov pobočiek

5 x v týždni/1 hod. Nakoľko upratovanie sa týkalo piatich pobočiek, mal dodávateľ TALUX realizovať
čistiace a upratovacie práce v celkovom rozsahu 25 hodín týždenne (počet pobočiek x počet hodín do
týždňa na jednu pobočku, 5 x 5 = 25). Ako to vyplýva z predložených pracovných listov a výpovede pani
B. E., upratovanie sa na centrále žalobcu a jeho pobočky v Žiline realizovalo denne od 7.00 hod. do
11.00 hod., čo je iba 20 hodín týždenne. Svedkovia C. a E. síce potvrdili vykonanie upratovacích prác
pre žalobcu, nie však na pobočkách žalobcu (ktoré sú ako miesto plnenia označené v preverovaných

faktúrach), ale na adrese Kálov, Žilina. Z dodania takejto služby si však žalobca odpočítanie DPH
neuplatňuje. Svedkyňa E. uviedla, že v rokoch 2015 až 2017 nevykonávala čistiace a upratovacie práce
na pobočkách žalobcu, ani ich nikomu neprideľovala. Otázky správcu dane nepovažuje správny súd za
zavádzajúce, nakoľko sa nimi správca dane pýtal na predmet fakturovaného plnenia, ktorého dodanie
svedkyňa nepotvrdila. Tiež je potrebné poukázať na rozpor v jednotlivých výpovediach svedka C., ktorý

najprv uviedol, že v rokoch 2015, 2016 a 2017 sa upratovali pobočky žalobcu a cestovné náklady boli
súčasťou ceny služieb (výpoveď zo dňa 11.10.2018) a až neskôr svoju výpoveď zmenil a uviedol, že sa
pobočky neupratovali a upratovali sa len priestory na adrese Kálov, Žilina (výpoveď zo dňa 28.11.2019).
Ide o podstatný rozdiel vo výpovediach toho istého svedka, keď svedok potvrdzuje vykonanie odlišných
plnení, a to bez akéhokoľvek vysvetlenia rozporu v jeho jednotlivých výpovediach. Pokiaľ ide o výsluchy

svedkov I. a J., tieto podľa správneho súdu nie sú relevantné pre posúdenie existencie zdaniteľného
plnenia, a preto žalovaný (a ani správca dane) nebol povinný sa s ich obsahom vysporiadať. Obaja
uvedení svedkovia podľa obsahu ich výpovedí pracovali ako zamestnanci žalobcu na centrále, resp. na
pobočke žalobcu v Žiline, a teda nie na pobočkách žalobcu, ktoré sa mali upratovať v zmysle zmluvy
a faktúr (Trnava, Nitra, Trenčín, Košice, Prešov), a preto sa ani nemohli vyjadriť k fakturovanému plneniu.

Zároveň samotný obsah ich výpovedí nepotvrdzuje dodanie služieb. Svedkyňa J. uviedla, že vôbec
nevie, kto v rokoch 2015, 2016 a 2017 vykonával upratovacie a čistiace práce na pobočkách žalobcu
a ako často. Svedok I. na rovnakú otázku uviedol, že vie o jednej pani, ktorá chodila pravidelne bez
akejkoľvek ďalšej špecifikácie. Takýto obsah výpovedí nepreukazuje vykonanie plnenia uvedeného na
faktúrach.

58. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané dodanie plnenia dodávateľom TALUX uvedeného na faktúre (čistiace a upratovacie práce
v priestoroch 5 pobočiek žalobcu), teda nebola preukázaná materiálna existencia plnenia ako jedna
z hmotnoprávnych podmienok na priznanie odpočtu DPH uplatňovaného žalobcom. Správca dane aj

žalovaný sa vysporiadali so všetkými relevantnými dôkazmi a svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnili.
Správny súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že dodávateľ TALUX len „nedopatrením neopravil
text faktúry“. Ako správny súd uviedol vyššie, samotný konateľ dodávateľa TALUX vo svojej prvej
výpovedi uviedol, že sa upratovalo 5 pobočiek žalobcu a nie pobočka a centrála na adrese Kálov,
Žilina, pričom v rámci tohto výsluchu vôbec nespomenul modifikáciu Zmluvy o dielo zo dňa 31.03.2009

v tak podstatnom rozsahu, že by sa prestalo upratovať 5 pobočiek, ktoré predstavovali celý predmet
zmluvného plnenia, a začala sa upratovať centrála a pobočka v Žiline, ktoré predmetom zmluvy neboli.
Správny súd poukazuje na skutočnosť, že keď v minulosti prestala byť predmetom upratovania šiesta
pobočka žalobcu v Prievidzi, žalobca s dodávateľom TALUX uzavreli dodatok č. 1, v ktorom je výslovne
uvedené, ktoré pobočky žalobcu ostávajú predmetom Zmluvy o dielo zo dňa 31.03.2009 a zmenila sa aj

cena služby dohodnutá v zmluve. Žiadnu takúto modifikáciu zmluvy vo vzťahu k upratovaniu len pobočky
a centrály na adrese Kálov, Žilina namiesto 5 pobočiek žalobcu uvedených v Zmluve o dielo žalobca
nepreukázal.

59. Podľa správneho súdu na základe vyššie uvedených skutočností vznikli správcovi dane dôvodné

pochybnosti o dodaní služieb prostredníctvom žalobcom deklarovaných dodávateľov TALUX a IVAS.
Tietopochybnostisprávcadaneriadnymspôsobomvyjadrilnapojednávaníkonanomvpriebehudaňovej
kontroly dňa 19.12.2018 ako aj vo výzve zo dňa 23.10.2019, ktorú adresoval žalobcovi po zrušení
prvých rozhodnutí správcu dane. Žalobca tieto pochybnosti nijakým spôsobom nevyvrátil ani neoznačilžiadne ďalšie dôkazy na ich vyvrátenie, a preto je dôvodný záver, že žalobca neuniesol v daňovom
konaní svoje dôkazné bremeno. Žalobca bol teda vyzývaný na predloženie takých dôkazov, ktorými by
preukázal reálnosť uskutočnenia zdaniteľných plnení, čím by došlo jednak k preukázaniu pravdivosti

ním deklarovaných skutočností, a jednak k vyvráteniu/eliminovaniu pochybností správcu dane, avšak
žiadne také dôkazy nepredložil, pričom tie, ktoré označil nemali potenciál prelomiť už preukázané
zistenia. Správny súd pritom zdôrazňuje, že dôvodné pochybnosti sa týkali len vzťahov a okolností medzi
žalobcom a jeho deklarovanými dodávateľmi. Išlo teda o okolnosti a skutočnosti priamo v dispozičnej
sfére sťažovateľa a v tomto rozsahu bolo od žalobcu požadované aj vyvrátenie pochybností správcu

dane.

60.Knámietkamžalobcu,ženapadnutérozhodnutiasúnesprávne,vychádzajúznesprávnehoprávneho
posúdenia veci a sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, správny súd
uvádza, že po preskúmaní správnych žalôb a vyjadreniach žalovaného, ako aj administratívnych spisov,
dospel k záveru, že rozhodnutia žalovaného sú v súlade so zákonom a za súladný so zákonom

možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutých
a prvostupňových rozhodnutí. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci skutočne
rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie,
o čom svedčí obsah administratívnych spisov. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové
závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený

skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu
dane a napadnuté rozhodnutia náležite odôvodnil. Správny súd opakovane uvádza, že rozsah a obsah
prieskumu žalobou napadnutého rozhodnutia je striktne vymedzený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými
žalobcom v správnej žalobe. Všeobecné námietky nezákonnosti, obsahujúce tvrdenia žalobcu, podľa
ktorého je napadnuté rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok

dôvodov a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, avšak bez konkrétnej skutkovej a právnej
argumentácie vzťahujúcej sa k preskúmavanému konkrétnemu prípadu, žiadny priestor takémuto
prieskumu nedáva, a preto musia byť aj z tohto dôvodu vyhodnotené ako nedôvodné.

61. Pokiaľ bolo obsahom žalobných bodov a námietok prezentovanie vlastných skutkových a právnych

záverov žalobcu, ku ktorým dospel výlučne na základe svojich tvrdení, resp. vyjadrenie všeobecného
nesúhlasu so skutkovými a právnymi závermi správcu dane a žalovaného, tieto samé o sebe nemôžu
spôsobovať nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. K dôvodnosti žalobných námietok nepostačuje,
ak žalobca s hodnotením veci orgánmi verejnej správy nesúhlasí bez toho, aby uviedol konkrétne
nedostatky majúce za následok rozpor napadnutých rozhodnutí so zákonom, resp. so zásadami

logického uvažovania. Samotný fakt, že závery, na ktorých boli napadnuté rozhodnutia založené, nie
sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť. Bez vyjadrenia jasného stanoviska
k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutých rozhodnutí, t. j. k otázke, v čom konkrétne sa
žalovaný (resp. správca dane) mýlil pri hodnotení podkladov a pri právnom posúdení veci a z akých
dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutých rozhodnutiach, sú tieto námietky len

vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Vyjadrenie
nesúhlasu, resp. tvrdenia žalobcu bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu
k napadnutým rozhodnutiam v konaní o preskúmanie ich zákonnosti nepostačuje na to, aby správny súd
moholdospieťkzáveruonezákonnostinapadnutýchrozhodnutí.Vrámcitaktoformulovanýchžalobných
bodovtakchýbazrozumiteľnáargumentácia,včomsažalovanýmýlil,akrozhodolspôsobom uvedeným

v napadnutých rozhodnutiach.

62. Správny súd konštatuje, že prvostupňové rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného obsahujú uvedenie
podstatných námietok žalobcu a aj to, ako sa s nimi správca dane, resp. žalovaný vysporiadali.
Z odôvodnenia vydaných rozhodnutí vyplýva, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie

a žalovaný dostatočne jasne a zrozumiteľne uviedol úvahy, ktorými vykonané dôkazy vyhodnotil a na
základe ktorých dospel k prijatému záveru. Vydané rozhodnutia daňových orgánov tak zodpovedajú
kritériám, ktoré sa vyžadujú v rámci zásadnej požiadavky na spravodlivé konanie, poskytujúce
dostatočnú mieru ochrany práv jeho účastníkov, vrátane práva na primerané odôvodnenie rozhodnutia,
teda zrozumiteľnosť rozhodnutia a dostatok ním vyjadrených dôvodov podporujúcich výrok. Orgán

verejnej správy (obdobne ako správny súd) nie je povinný reagovať na všetky námietky účastníka
konania. Ústavný súd SR v Náleze zo dňa 10.07.2002 sp. zn. I. ÚS 56/01 konštatoval, že „rozhodnutie
správnehoorgánumusíuviesťrelevantnéadostatočnédôvody,nazákladektorýchbolovydané.Rozsah
tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každejveci. Z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy s ohľadom aj
na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok K. L. v. Španielsko z
21.01.1999, § 26, týkajúci sa povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) však nemožno vyvodzovať,

že dôvody uvedené správnym orgánom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z
účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu.“

63. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že žalobné námietky
uvedené v správnych žalobách neodôvodňujú zrušenie napadnutých rozhodnutí žalovaného a ani

prvostupňových rozhodnutí správcu dane, a preto žaloby ako nedôvodné podľa § 190 SSP v celom
rozsahu zamietol.

64. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo
výroku rozsudku. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu právo na náhradu trov konania nepatrí (a
contrario). Žalovaný síce v konaní úspešný bol, avšak má postavenie orgánu verejnej správy, pričom

správnysúdnezistilžiadnevýnimočnédôvody,prektorébymumalibyťtrovykonaniavočineúspešnému
žalobcovi priznané. Zaplatenie eventuálnych trov konania žalovaného nemožno od žalobcu spravodlivo
požadovať.

65. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

65. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním
kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439
ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú
sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote do 30 dní

od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.