Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 19Saz/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724101791
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Kurucová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101791.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Viktóriou Kurucovou, v právnej veci žalobcu: A.

B., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C., posledné miesto trvalého pobytu v krajine pôvodu: D.
X, XX, E., C., korešpondenčná adresa: F. G. XXX, XXX XX F. G., doklad totožnosti (cestovný doklad) č.:
H., právne zastúpeného: REKEN & PARTNERS Law firm, s. r. o., so sídlom Tichá 45, Bratislava, IČO:
36 783 188, konajúceho prostredníctvom: JUDr. Jozef Harakaľ, advokát a konateľ, proti žalovanému:
RiaditeľstvohraničnejacudzineckejpolícieBratislava,sosídlomKrížna44,Bratislava,osprávnejžalobe
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. F./XXXXXX-XXX zo dňa 21.11.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave zrušuje rozhodnutie žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície

Bratislava, číslo Č.: F./XXXXXX-XXX zo dňa 21.11.2024, vo veci žalobcu: A. B., číslo cestovného
dokladu: H., a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
II. Správny súd v Bratislave žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie
1. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“)
rozhodnutím č. F./XXXX-XX zo dňa 22.04.2024 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodlo podľa
§ 82 ods. 2 písm. i) zákona č. 404/2011 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon

č. 404/2011 Z. z.“), že účastníka konania (žalobcu) administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej
republiky podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona č. 404/2011 Z. z., pričom správny orgán prvého stupňa
neurčil krajinu, do ktorej sa účastník vyhosťuje. Podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.
správny orgán prvého stupňa uložil účastníkovi konania zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky
a na územie všetkých členských štátov na dobu 5 rokov a určil podľa § 83 ods. 1 zákona č. 404/2011
Z. z. účastníkovi konania povinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky v lehote 10 dní od
vykonateľnosti rozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní o žiadosti žalobcu o udelenie

prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky vzniklo dôvodné podozrenie, že
účastník konania predložil v tomto konaní falošné doklady v súvislosti s finančným zabezpečením pobytu
a podnikateľskej činnosti (správny orgán prvého stupňa mal preukázané, že žalobcom predložené
potvrdenia o zostatkoch na účte nevydala príslušná banka) a na základ tejto skutočnosti začal správny
orgán prvého stupňa konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 2 písm. i) zákona
č. 404/2011 Z. z. Správny orgán uviedol, že pristúpil k uloženiu zákazu vstupu na územie Slovenskej
republiky a členských štátov na najdlhší možný čas, nakoľko na strane účastníka konania neboli zistené

žiadne poľahčujúce okolnosti, pričom vzal do úvahy dôvody, pre ktoré prišlo k porušeniu zákonných
ustanovení–okolnosti,zaktorýchsaúčastníkdostalkpotvrdeniamofinančnomzabezpečení,podvodné
konanie účastníka konania, závažnosť porušenia zákona, rodinný a súkromný život účastníka konania,
nezáujem dostaviť sa na správny orgán na základe predvolania, nevyjadrenie sa ku konaniu a ďalšieokolnosti konania. Podľa názoru správneho orgánu prvého stupňa účastník konania je za dokumenty
doložené ku konaniu o udelenie prechodného pobytu zodpovedný sám a nemôže byť toto konanie
pripísané len prípadnej nevedomosti o právnych predpisoch alebo skutočnosti, že mu ich vybavila alebo

zabezpečila iná osoba. Uložený zákaz vstupu má slúžiť preventívne, ale aj represívne. Správny orgán
prvého stupňa skúmal aj existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2 a 4
a podľa § 83 ods. 8 zákona č. 404/2011 Z. z. a konštatoval, že nerozhodol o vyhostení do krajiny pôvodu,
kde by mu hrozilo aj eventuálne riziko a účastník môže vycestovať do krajiny tranzitu, ktorejkoľvek
tretej krajiny, do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme alebo na územie členského

štátu, v ktorom mu je udelené právo na pobyt alebo poskytnutá medzinárodná ochrana. Účastníkovi
konaniaostávaajnaďalejstatusodídenca,pričomaždovypršaniatrvaniadobyposkytovaniadočasného
útočiska je oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky. Správny orgán prvého stupňa sa
zaoberal aj otázkou rešpektovania čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách
(ďalej len „Dohovor“) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru, pretože
administratívne vyhostenie bolo vydané podľa zákona č. 404/2011 Z. z., v záujme verejného poriadku

a na zabránenie a predchádzanie opakovanému porušovaniu zákona účastníkom konania.
2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa
31.05.2024 odvolanie, ktoré doplnil podaním zo dňa 31.07.2024. Žalobca tvrdil, že prvostupňové
rozhodnutie bolo vydané predčasne a bez náležitého zistenia skutkového stavu a rozhodnutie nebolo
právnemu zástupcovi napriek žiadosti doručené. Poukázal na skutočnosť, že prvostupňové rozhodnutie

sa považuje za doručené podľa § 24 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) dňom vrátenia nedoručenej
zásielky správnemu orgánu a táto skutočnosť nastala podľa prezenčnej pečiatky v administratívnom
spise dňa 22.05.2024, pričom žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie dňa 31.05.2024,
teda včas. V doplnení odvolania zo dňa 31.07.2024 žalobca žiadal pripojenie administratívneho spisu

z konania o udelenie pobytu a o jeho zohľadnenie v tomto konaní. Odvolanie podal z dôvodu, že
v prvostupňovom rozhodnutí nie je uvedené, či správny orgán vzal do úvahy obmedzenie vyhostenia
žalobcu z dôvodu poskytnutého dočasného útočiska. Žalobca tvrdil, že vo výrokovej časti absentujú
skutky – porušenia zákona, za ktoré bolo uložené administratívne vyhostenie a zákaz vstupu, nie sú teda
vymedzené dostatočne určito a presne tak, aby nemohli byť zamenené s inými skutkami, a preto je výrok

neurčitý a arbitrárny. Rozhodnutie považoval za predčasné, nepreskúmateľné a nevychádzajúce zo
spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Žalobca nepredložil do konania o udelenie prechodného pobytu
vedome žiadne falošné doklady a zostatky na bankových účtoch, ale bol uvedený do omylu a podvedený
inou osobou (I. J.), ktorý mu sľúbil pomoc pri založení bankových účtov pred podaním žiadosti o udelenie
prechodného pobytu na základe plnomocenstva osvedčeného u notára. Žalobca pokladal potvrdenia

z banky, ktoré mu dal I. J., za pravé. Uvedené potvrdil aj I. J. čestným vyhlásením, ktoré žalobca
predložil správnemu orgánu. Žalobca v konaní o udelenie prechodného pobytu nakoniec preukázal, že
potrebnými prostriedkami disponoval a boli vložené na účty žalobcu v banke. Finančné prostriedky I.
J. reálne poskytol a bol ním následne uvedený do omylu. I. J. mal zároveň zabezpečiť aj preberanie
pošty pre žalobcu, čo však neurobil, a preto sa žalobca nedozvedel o výzvach správneho orgánu

a o doručení rozhodnutia. Žalobca poukázal na to, že okrem neho má na území Slovenskej republiky
poskytnuté dočasné útočisko aj jeho manželka a ich dve maloleté deti, a preto je potrebné vykonať
dokazovanie k otázke rešpektovania súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru a čl. 8
ods. 1 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa. Prvostupňové rozhodnutie považoval žalobca za nedostatočne
odôvodnené, pretože v ňom absentuje správna úvaha o uložených sankciách. Ustanovenie § 82 ods. 2

písm. i) resp. § 83 ods. 3 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. upravuje možnosť, nie povinnosť správneho
orgánu rozhodnúť o administratívnom vyhostení. Z opatrnosti žiadal aj (i) o odpustenie zmeškania lehoty
na podanie odvolania pre prípad, ak by správny orgán nepovažoval odvolanie zo dňa 31.05.2024 za
podané včas, keďže až do umožnenia nahliadnutia do administratívneho spisu dňa 29.07.2024 žalobca
nemal vedomosť o samotnom konaní o administratívnom vyhostení, a o (ii) obnovu konania, ak by

žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty nebolo vyhovené.
3. Rozhodnutím č. F./XXXXXXX-XXX zo dňa 21.11.2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný
prvostupňové rozhodnutie potvrdil vo všetkých výrokoch a odvolanie žalobcu zamietol. Odvolací orgán
vyhodnotil odvolanie ako podané včas a prípustné. Žalovaný poukázal na to, že administratívne
vyhostenie nie je sankciou, ale opatrením. K námietke žalobcu, že o falošných dokladoch nemal

vedomosť uviedol, že každý cudzinec, ktorý podáva žiadosť o udelenie pobytu, má konať tak, aby vedel
garantovať,ževšetkynímpredloženédokladysúpravéanenesúznakyfalšovaniaalebopozmeňovania.
Ak sú doklady vybavované inými osobami, preberá zodpovednosť ten, kto tieto doklady predkladá.
Zodpovednosť za predložené doklady do konania nesie výlučne účastník konania, pričom nie je dôležitýfakt, či účastník predložil falošné doklady úmyselne alebo nie, keďže zákon nezohľadňuje úmysel
účastníka ani skutočnosť, kedy sa účastník o pozmenenom doklade dozvedel. Správny orgán prvého
stupňa teda riadne a úplne zistil skutočný stav veci a na zistený stav aplikoval správne ustanovenia

zákona. Priložené čestné vyhlásenie I. J. žalovaný neakceptoval, keďže v ňom nie sú uvedené žiadne
konkrétne informácie, na základe ktorých by bolo možné odstúpiť informácie v ňom uvedené na
konanie na inom príslušnom orgáne Policajného zboru. Stanovenú dĺžku zákazu vstupu žalovaný
považuje za primeranú konaniu účastníka konania. Správny orgán prvého stupňa pri rozhodovaní
o administratívnom vyhostení rešpektoval Dohovor, Ústavu SR a platné právne normy. Pri preskúmaní

stavu veci v odvolacom konaní bolo zistené, že žalobca má na území SR rodinných príslušníkov,
ktorým bolo z dôvodu vojnového konfliktu v domovskom štáte – C., rovnako ako žalobcovi, udelené
dočasné útočisko na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na poskytnuté dočasné útočisko nebol
žalobca vyhostený do domovskej krajiny, ale bola mu určená ktorákoľvek iná tretia krajina, ktorá ho
príjme. V čase rozhodovania správneho orgánu prvého stupňa rodinným príslušníkom nebol udelený
prechodný pobyt ani dočasné útočisko, a preto nemohol správny orgán prvého stupňa prihliadať na ich

záujmy.Pokiaľžalobcanamietal,žemuneboloriadnezaslanéoznámenieozačatíkonaniaapredvolanie
na vypočutie, žalovaný poukázal na to, že žalobca si zásielky obsahujúce uvedené úkony, neprevzal
v odbernej lehote na adrese uvedenej ako korešpondenčná adresa žalobcu. Bolo povinnosťou žalobcu,
aby poštu preberal buď osobne alebo zabezpečil dôveryhodnú osobu na preberanie zásielok. Uvedené
námietky preto žalovaný vyhodnotil ako irelevantné. K odvolaniu podanému právnym zástupcom dňa

31.05.2024dokonanieožiadostioudelenieprechodnéhopobytu,kuktorémubolopripojenézopatrnosti
aj odvolanie proti akémukoľvek rozhodnutiu správneho orgánu vo veci administratívneho vyhostenia,
nie je správny orgán povinný akceptovať, keďže odvolanie sa podáva proti konkrétnemu rozhodnutiu
správneho orgánu. Správny orgán prvého stupňa uvedené odvolanie ani neakceptoval a spis postúpil
na odvolacie konanie. Keďže žalovaný zistil, že právny zástupca žiadal o odpustenie zmeškania lehoty

a správny orgán prvého stupňa sa uvedenou žiadosťou nezaoberal, vrátil mu vec na rozhodnutie o tejto
žiadosti. Správny orgán dohľadal a akceptoval odvolanie zo dňa 31.05.2024, ktoré žalobca adresoval
do iného administratívneho spisu, ale obsahoval aj odvolanie voči rozhodnutiu o administratívnom
vyhostení. Čestné vyhlásenie K. L. pripojené k doplňujúcemu vyjadreniu žalobcu zo dňa 06.11.2024
žalovaný neakceptoval, keďže nič nemení na skutočnosti, že žalobca v konaní o udelenie prechodného

pobytupredložilfalošnédoklady.Žalovanýpoukázalna§1ods.1písm.d)zákonač.404/2011Z.z.,ktorý
uvádza,žetentozákonupravujepodmienkypobytu.Jepovinnosťoukaždéhocudzinca,nachádzajúceho
sa na území Slovenskej republiky rešpektovať jej zákony a neporušovať ich, ani neohrozovať chránené
záujmy štátu. Žalovaný po preskúmaní veci zistil, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa je
zákonné a vecne správne.

II. Správna žaloba
4. Správnou žalobou zo dňa 05.12.2024, doručenou správnemu súdu dňa 05.12.2024, sa žalobca
domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia, v celom rozsahu
a žiadal tiež o priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Žalobca mal za to, že napadnuté
rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie je potrebné zrušiť z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c),

d), e), f) alebo g) SSP.
5. Žalobca v prvom rade poukazoval na to, že prvostupňové rozhodnutie mu nebolo doručené, pretože
sa žalobca na adrese doručovania nezdržiaval a bolo považované za doručené dňom jeho vrátenia
správnemu orgánu prvého stupňa dňa 22.05.2024. Konaniu o administratívnom vyhostení predchádzalo
konanie o udelenie prechodného pobytu žalobcovi, v ktorom bola rozhodnutím správneho orgánu

prvého stupňa č. F./XXXX-XX-XXX zo dňa 24.04.2024 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie o pobyte“)
zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 1 písm. e) zákona č.
404/2011 Z. z. z dôvodu, že žalobca v konaní uviedol nepravdivé údaje. Prvostupňové rozhodnutie
o pobyte za žalobcu prevzal I. J., ktorý spôsobil predloženie falošných potvrdení žalobcom správnemu
orgánu v tomto konaní. Z podanej žiadosti je zrejmé, že žalobca nemá v žiadnej inej krajine okrem C.

a Slovenska udelený pobyt, pričom na C. má trvalý pobyt a na Slovensku má tolerovaný pobyt v zmysle
poskytnutého dočasného útočiska. Právny zástupca prevzal zastúpenie žalobcu dňa 14.05.2024 a na
základe žiadosti o nahliadnutie do správneho spisu mu správny orgán prvého stupňa umožnil nahliadnuť
iba do spisu vedeného v konaní o udelenie prechodného pobytu (o ktorom mal žalobca vedomosť),
zamlčal však pred právnym zástupcom žalobcu existenciu konania o administratívnom vyhostení.

6. Žalobca poukázal na to, že falošné doklady predložil správnemu orgánu neúmyselne, sám bol
uvedený do omylu a podvedený osobou I. J., ktorú splnomocnil na otvorenie bankových účtov a vloženie
finančných prostriedkov na tieto bankové účty v mene žalobcu. V rámci odvolacieho konania žalobcapreukázal tieto skutočnosti, ako aj skutočnosť, že si následne sám založil bankové účty a vložil na nich
potrebné finančné čiastky, čo v správnom konaní tiež preukázal.
7. Keďže správny orgán na žiadosť žalobcu o nahliadnutie do administratívneho spisu v konaní

o administratívnom vyhostení nereagoval, žalobca bol presvedčený, že uvedené konanie neprebieha
a nebolo v ňom vydané žiadne rozhodnutie. Až po vydaní rozhodnutia o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu o pobyte, z obavy, že môže byť začaté konanie o administratívnom vyhostení, opätovne
požiada o nahliadnutie do administratívneho spisu v konaní o administratívnom vyhostení. Až na základe
tejto žiadosti mu bolo umožnené do spisu nahliadnuť a zistil, že bolo vydané prvostupňové rozhodnutie.

Žalobca teda podal dňa 31.07.2024 doplnenie odvolania zo dňa 31.05.2024.
8. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím za nevykonateľné,
keďže žalobca na trvalý pobyt na území C., kam sa z dôvodu obavy o život a zdravie pre vojnový konflikt
nemôže vrátiť a jediná krajina, kde má udelený iný pobyt (tolerovaný) je Slovenská republika (ďalej aj ako
„SR“), pričom žalovaný rozhodol o zákaze vstupu na územie všetkých členských krajín. Neexistuje preto
krajina, kam by žalobca mohol vstúpiť resp. ktorá by mala dôvod ho prijať alebo mu poskytnúť ochranu

bez obavy, že by mu v danom štáte nehrozil nútený návrat do krajiny pôvodu. Žalobca sa domnieva, že
zvoleným postupom sa žalovaný snaží obísť zákaz uvedený v § 81 zákona č. 404/2011 Z. z.
9. Zákonné náležitosti nespĺňa ani odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pretože žalovaný opomenul
v odvolacom konaní vykonať žalobcom predložené dôkazy a zároveň zistenie skutkového stavu
nebolo postačujúce na riadne posúdenie veci. Žalovaný nesprávne vyhodnotil, že v čase rozhodovania

správneho orgánu prvého stupňa nemala manželka žalobcu a ich dve maloleté deti udelené na
území SR tolerovaný pobyt. Žalobca poukázal aj na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr.
rozhodnutie R 100/2015, rozsudok, sp. zn. 1Sža/13/2015 zo dňa 28.04.2015), ako aj na rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Alim proti Rusku zo dňa 27.09.2011, sťažnosť č. 39417/07.
V odôvodnení absentuje správna úvaha o hodnotení dôkazov a dôvodov, pre ktoré žalovaný potvrdil

prvostupňovérozhodnutie,atovovzťahukvšetkýmvýrokom.Jedinouskutočnosťou,ktorousažalovaný
zaoberal, je objektívna zodpovednosť žalobcu za predložené doklady. Žalovaný porušil podľa žalobcu
základné pravidlá správneho konania vyplývajúce z § 5 ods. 3 a 4 Správneho poriadku. Žalovaný pri
rozhodovaní neprihliadal ani na zákonnú povinnosť podľa § 82 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. Žalobca
je presvedčený, že administratívne vyhostenie a uloženie zákazu vstupu je potrebné považovať za

sankcie, nie opatrenia, a preto boli správne orgány povinné pri ich ukladaní vychádzať zo základných
zásad trestného konania a z princípov ukladania trestov v trestnom práve, poukazujúc aj na rozsudok
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Sžo/51/2011 a právnu teóriu. Žalovaný pochybil, keď v konaní vyhodnotil
lendôkazysvedčiacevneprospechžalobcu,nevykonalžalobcomnavrhovanédôkazyanevzaldoúvahy
žiadne zo skutočností, ktoré by mohli spôsobiť zrušenie uloženie alebo zmiernenie sankcie.

10. Žalobca tiež namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
a neobsahuje reálnu správnu úvahu, ktorá by vychádzala z vykonaných dôkazov, a preto je
nepreskúmateľné, nezákonné, riadne neodôvodnené a arbitrárne. Príslušné predpisy boli aplikované
formálnym spôsobom, nezodpovedajúcim zásadám správneho konania.
III. Vyjadrenie žalovaného

11. Vo vyjadrení zo dňa 13.12.2024 žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne
správne a zákonné a navrhol, aby súd žalobu zamietol.
12. Žalovaný poukázal na to, že žalobca bol písomnosťou zo dňa 15.03.2024 upovedomený o začatí
konania vo veci administratívneho vyhostenia. Žalobcovi bolo tiež umožnené, aby sa pred vydaním
rozhodnutia mohol vyjadriť k predmetnému konaniu. Oznámenia boli žalobcovi doručené cez tzv.

fikciu doručenia podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku. Ak žalobca namieta, že mu osoba poverená
preberaním jeho pošty túto zásielku neprevzala a ani ho o jej doručovaní neinformovala, bolo
povinnosťou žalobcu preberať poštu osobne alebo si zabezpečiť dôveryhodnú osobu na preberanie
zásielok.
13. Vo vzťahu k zisteniu skutkového stavu a vyhodnoteniu v konaní zabezpečených resp. predložených

dôkazov žalovaný uviedol rovnaké dôvody ako v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Následne
žalovaný opísal priebeh oboch správnych konaní, teda konania o žiadosti o udelenie prechodného
pobytu a konania vo veci administratívneho vyhostenia v zásade zhodne s opisom uvedeným v správnej
žalobe.
14. K námietke žalobcu, že o falošných dokladoch nemal vedomosť, žalovaný uviedol, že každý

cudzinec má konať tak, aby garantoval, že všetky ním predložené doklady sú pravé a nenesú znaky
falšovania alebo pozmeňovania, a to aj v prípade, že sú tieto doklady vybavované a predkladané v mene
účastníka treťou osobou. Zákon č. 404/2011 Z. z. nezohľadňuje úmysel žalobcu ani čas, kedy sa žalobca
o pozmenenom doklade dozvedel, keďže ide v tomto prípade o objektívnu zodpovednosť.15. K námietke uloženia zákazu vstupu žalovaný uviedol, že dĺžka zákazu vstupu, uložená na hornej
hranici,jeúmernáaprimeranákonaniužalobcu.Žalovanýtvrdil,žeprirozhodovanírešpektovalDohovor,
Ústavu SR a platné právne predpisy. Dospel k záveru, že administratívne vyhostenie žalobcu z územia

SR nemožno považovať za závažný zásah do jeho súkromného a rodinného života a je primeraný
naliehavosti sledovaného legitímneho cieľa. Zohľadnenie skutočnosti, že žalobcovi a jeho rodinným
príslušníkom je na území SR poskytnuté dočasné útočisko, spočíva v tom, že žalovaný nevyhostil
žalobcu do jeho domovskej krajiny, ale určil mu akúkoľvek tretiu krajinu, ktorá ho príjme. Zároveň uviedol
že nakoľko rodinní príslušníci žalobcu v čase vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu

nemali na území SR udelený prechodný pobyt ani dočasné útočisko, nemohol správny orgán prihliadať
na ich záujmy.
16. Nedošlo ani k pochybeniu pri doručovaní prvostupňového rozhodnutia, keďže v tom čase ešte
žalobcanebolzastúpenýarozhodnutiebolodoručovanépriamožalobcovi.Správnyorgánprvéhostupňa
nemal povinnosť následne zasielať rozhodnutie aj splnomocnenému zástupcovi, ktorý stal zástupcom
až po vydaní napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ žalobca tvrdí, že ním splnomocnená osoba nepreberala

doručované zásielky a neinformovala ho o doručení zásielky, žalovaný uviedol, že bolo povinnosťou
žalobcu, aby poštu preberal osobne alebo si zabezpečil dôveryhodnú osobu na preberanie poštových
zásielok.
17. Zo strany správneho orgánu nedošlo k neprimeranému zásahu do práv žalobcu, keďže žalobca
svojim konaním naplnil dôvod na aplikáciu ustanovení zákona č. 404/2011 Z. z., na základe ktorých

bolo rozhodnuté o jeho administratívnom vyhostení. Po získaní všetkých zadovážených dôkazov
správny orgán považoval za preukázané, že žalobca predložil v konaní o udelenie prechodného pobytu
na území SR na účel podnikania falošné doklady v súvislosti s finančným zabezpečením pobytu
a podnikateľskej činnosti, čo bol dôvod na administratívne vyhostenie žalobcu podľa § 82 ods. 2 písm.
i) zákona č. 404/2011 Z. z. Poukázal na to, že konanie o udelenie prechodného pobytu je právoplatne

skončené, pričom žalobca nepodal žalobu proti druhostupňovému rozhodnutiu v tomto konaní. Uviedol,
že žalobcovi ostáva status odídenca, pričom až do skončenia trvania doby poskytovania dočasného
útočiska je oprávnený zdržiavať sa na území SR aj napriek rozhodnutiu o administratívnom vyhostení
a právne následky rozhodnutia o administratívnom vyhostení začnú platiť až po prípadnom ukončení
dočasného útočiska.

18. K námietke žalobcu, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení je uložením sankcie žalovaný
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. 5Azs/125/2004 zo dňa 27.10.2004,
v ktorom súd uviedol, že administratívne vyhostenie nie je obsahom rozhodnutím sankčnej povahy, ale
správnymrozhodnutím,ktoréobsahovovyjadrujezáujemštátunato,abysadotknutýcudzinecnaúzemí
štátu nezdržiaval. Ide o správne opatrenie obmedzujúce cudzinca v slobode jeho voľného pohybu.

IV. Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania
19. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 24.01.2025 uviedol, že žalovaný uvádza
len skutočnosti, ktoré svedčia v neprospech žalobcu a nevysporiadava sa s námietkami uvedenými
žalobcom v správnom konaní a v žalobe. Žalobca nepopiera, že k žiadosti o udelenie prechodného
pobytu boli priložené nepravé potvrdenia, ale opakovane vysvetlil dôvody, pre ktoré boli takéto

potvrdenia priložené k žiadosti o udelenie pobytu a vysvetlil a preukázal, z akých dôvodov nevedel
o nepravosti týchto potvrdení. Žalobca už počas administratívnych konaní preukázal, že disponoval
dostatočnými finančnými prostriedkami na finančné zabezpečenie pobytu a podnikateľskej činnosti
a z jeho strany nemohlo dôjsť k závažnému porušeniu právnych predpisov. Žalobca si hneď, ako
sa dozvedel o nepravdivosti predložených potvrdení, založil v banke bankové účty, na ktoré vložil

potrebné finančné prostriedky a túto skutočnosť preukázal prvostupňovému orgánu už 31.05.2024.
Výpisy z bankového účtu žalobca pripojil k vyjadreniu zo dňa 24.01.2025. Žalobca poukázal na to, že
žalobca podal žiadosť o dočasné útočisko dňa 22.04.2024, teda v rovnaký deň, keď správny orgán
prvého stupňa vydal prvostupňové rozhodnutie, pričom o oboch veciach rozhoduje ten istý orgán.
Žalobca sa v tento deň dostavil na správny orgán prvého stupňa, ktorý ho žiadnym spôsobom nevypočul

v konaní o administratívnom vyhostení ani ho o tomto konaní a rozhodnutí neinformoval.
20. V napadnutom rozhodnutí absentuje úvaha o tom, z akého dôvodu žalovaný pristúpil k rozhodnutiu
o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu v maximálnej dĺžke. Vzhľadom na to, že
administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. je rozhodnutím fakultatívnym,
žalovaný v tomto smere svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Keďže žalobca považuje administratívne

vyhostenie za uloženie trestu, tvrdí, že žalovaný bol povinný vychádzať z princípov ukladania trestov.
Pokiaľ žalovaný uvádza, že žalobca môže vycestovať do ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa žalobca
rozhodne dobrovoľne vrátiť a ktorá ho príjme alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené
právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu, uvedenému tvrdeniu chýba základná logika,keďže z územia Slovenska a členských štátov EÚ bol administratívne vyhostený a na územie C. sa
nemôže vrátiť z dôvodu vojny.
21. Poukázal tiež na to, že žalovaný neakceptoval ním predložený dôkaz – čestné vyhlásenie I. J., hoci

mal tento dôkaz vykonať a vyhodnotiť. Žalobca akceptoval následok predloženia nepravdivých tvrdení
podľa § 33 ods. 6 písm. c) zákona o pobyte cudzincov – zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného
pobytu.Rozhodnutie,ktoréjefakultatívnym,oadministratívnomvyhosteníauloženázákazuvstupuvšak
považuje za arbitrárne, neodôvodnené, neprimerane prísne a bez opory vo vykonanom dokazovaní.
22. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 05.02.2025 uviedol, že sa pridržiava vyjadrenia zo dňa 13.12.2024.

V. Konanie na správnom súde
23. Podľa ustanovenia § 6 ods. 2 písm. d) zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo
veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“
24. Podľa ustanovenia § 134 ods. 2 písm. d) SSP „Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi
žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).“

25. Podľa ustanovenia § 206 ods. 1 „Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely
tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt
cudzincov.“
26. Podľa § 206 ods. 3 SSP „Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.“

27. Podľa ustanovenia § 206 ods. 4 SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia
alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“
28. Podľa ustanovenia § 206 ods. 6 SSP „Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie
o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o
všeobecnej správnej žalobe.“

29. Podľa § 241 SSP „Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší
napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a
deň zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu, číslo jeho cestovného pasu
alebo iného dokladu totožnosti.“
30. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP „Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu

verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci.“
31. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP „Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov.“

32. Podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej
správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.“
33. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o

konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
alebo opatrenia vo veci samej.“
34.SprávnysúdvBratislave(ďalejlen„správnysúd“alebo„súd“)akovecneamiestnepríslušný(§10a§
13ods.3SSP)popreskúmaníadministratívnehospisu,napadnutéhorozhodnutiaapostupužalovaného
dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 220 SSP). Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania
(§ 107 ods. 2 SSP), keďže žalobca nežiadal o nariadenie pojednávania, žalovaný sa k nariadeniu
pojednávania nevyjadril a zároveň nebol daný niektorý z dôvodov podľa § 107 ods. 1 písm. b) až e) SSP.
Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na internetovej stránke
správneho súdu v lehote viac ako 5 dní pred jeho vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

29.05.2025 (§ 137 ods. 4 SSP).
VI. Vybrané ustanovenia aplikovanej právnej úpravy
35. Podľa čl. 23 ods. 5 Ústavy SR „Cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.“
36. Podľa čl. 3 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,

ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) „návrat" je proces vrátenia
sa štátneho príslušníka tretej krajiny – bez ohľadu na to, či ide o dobrovoľné splnenie povinnosti návratu
alebo nútený návrat – do:
- jeho krajiny pôvodu, alebo- krajiny tranzitu v súlade s dvojstrannými dohodami o readmisii alebo dohodami Spoločenstva o
readmisii či inými dojednaniami, alebo
- inej tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho

prijme.“
37. Podľa čl. 3 ods. 4 návratovej smernice „rozhodnutie o návrate" je správne alebo súdne rozhodnutie,
alebo akt, ktorým sa ustanovuje alebo vyhlasuje, že štátny príslušník tretej krajiny sa zdržiava na území
neoprávnene a ktorým sa ukladá alebo ustanovuje povinnosť návratu.“
38. Podľa čl. 5 návratovej smernice „Pri vykonávaní tejto smernice členské štáty zoberú náležite do

úvahy:
a) najlepšie záujmy dieťaťa,
b) rodinný život,
c) zdravotný stav dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny
a dodržiavajú zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.“
39. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. „Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného

útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky
a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky a územie členských štátov, s možnosťou určenia
lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa
štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského
štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o

administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto
krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na
územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých
členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.“

40. Podľa § 81 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. „Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu,
v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k
určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté,
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne
vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom

konaní mu taký trest môže byť uložený.“
41. Podľa § 81 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. „Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu,
v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti
k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním
ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre

Slovenskú republiku.“
42. Podľa § 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. „Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu,
v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2.“
43. Podľa § 82 ods. 2 písm. i) zákona č. 404/2011 Z. z. „Policajný útvar môže administratívne vyhostiť
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak viedol v konaní podľa tohto zákona nepravdivé, neúplné alebo

zavádzajúce údaje alebo predložil falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby.“
44. Podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. „Policajný útvar môže v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden rok
až päť rokov.“
45. Podľa § 82 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. „Štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bolo vydané

rozhodnutie o administratívnom vyhostení, je povinný vycestovať v lehote, ak bola určená v rozhodnutí.
Policajný útvar určí lehotu na vycestovanie najmenej 7 a najviac 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia;
túto lehotu možno primerane predĺžiť s ohľadom na predchádzajúcu dĺžku pobytu, súkromné a
rodinné pomery alebo zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny. Policajný útvar určí lehotu na
vycestovanie najviac 90 dní od vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 82 ods. 8; túto lehotu je možné v

odôvodnených prípadoch spojených s realizáciou asistovaného dobrovoľného návratu aj opakovane
predĺžiť.“
46. Podľa § 83 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. „Štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bolo vydané
rozhodnutie o administratívnom vyhostení, je povinný vycestovať v lehote, ak bola určená v rozhodnutí.
Policajný útvar určí na žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny lehotu na vycestovanie najmenej 7

a najviac 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia; túto lehotu možno primerane predĺžiť s ohľadom na
predchádzajúcu dĺžku pobytu, súkromné a rodinné pomery alebo zdravotný stav štátneho príslušníka
tretej krajiny. Policajný útvar je povinný v konaní o administratívnom vyhostení písomne poučiť štátneho
príslušníkatretejkrajinyomožnostipožiadaťourčenielehotynavycestovanie.Policajnýútvarurčílehotuna vycestovanie najviac 90 dní od vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 82 ods. 8; túto lehotu je možné
v odôvodnených prípadoch spojených s realizáciou asistovaného dobrovoľného návratu aj opakovane
predĺžiť.“

47. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. „Ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise
ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.
Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa
tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 113 písm. c), §
115 ods. 1 a 10 a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak.“

48. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku „Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej
súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a
dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,
ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.“

49.Podľa§24ods.1Správnehoporiadku„Dôležitépísomnosti,najmärozhodnutia,výzvyapredvolania,
sa doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na
preberanie zásielok.“
50. Podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku „Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do
vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom

upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie
zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom
upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť počas uloženia na pošte, písomnosť sa považuje za
doručenú dňom vrátenia nedoručenej zásielky správnemu orgánu, aj keď sa adresát o tom nedozvedel.“
51. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku „Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a

zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k
spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.“
VII. Právne posúdenie veci správnym súdom
52. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa §
10, §13 ods. 3 a § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho

vyhostenia posúdil neformálne správnu žalobu, neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi
podľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206
ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.
53. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný odvolanie žalobcu
zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil vo všetkých výrokoch. Prvostupňovým rozhodnutím

správny orgán prvého stupňa rozhodol podľa § 82 ods. 2 písm. i) zákona č. 404/2011 Z. z., že žalobcu
administratívnevyhosťujezúzemiaSlovenskejrepublikypodľa§77ods.1tretejvetyzákonač.404/2011
Z. z., pričom správny orgán prvého stupňa neurčil krajinu, do ktorej sa účastník vyhosťuje. Ďalej uložil
žalobcovi zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu
5 rokov a určil mu povinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky v lehote 10 dní od vykonateľnosti

rozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní o žiadosti žalobcu o udelenie prechodného pobytu
na účel podnikania na území Slovenskej republiky vzniklo dôvodné podozrenie, že účastník konania
predložil v tomto konaní falošné doklady v súvislosti s finančným zabezpečením pobytu a podnikateľskej
činnosti, a preto začal správny orgán ex offo konanie o administratívnom vyhostení.
54. Z obsahu žalovaným predložených administratívnych spisov (vrátane administratívneho spisu vo

veci udelenia prechodného pobytu na účel podnikania) zistil správny súd nasledovné:
- prvostupňovým rozhodnutím o pobyte zo dňa 24.04.2024 správny orgán prvého stupňa (oddelenie
cudzineckej polície Policajného zboru Trnava) zamietol žiadosť žalobcu o udelenie prechodného pobytu
na účel podnikania, pretože žalobca v konaní predložil nepravdivé údaje (nepravé potvrdenia banky
vedení účtu a o disponibilnom zostatku na účte žalobcu);

- rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, č.: F.—XXXX/XXXXXX-XXX
zo dňa 09.07.2024 odvolací orgán odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu o pobyte zamietol
a uvedené rozhodnutie potvrdil (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie o pobyte“);
- oznámením označeným ako „začatie správneho konania na podnet správneho orgánu“ č. F./XXXX-
XX zo dňa 15.03.2024 (ďalej len ako „upovedomenie o začatí konania“) (i) upovedomil správny orgán

prvéhostupňa(oddeleniecudzineckejpolíciePolicajnéhozboruTrnava)žalobcuozačatíkonaniavoveci
administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky z dôvodu splnenia zákonných podmienok
podľa § 82 ods. 2 písm. i) zákona č. 404/2011 Z. z. - upovedomenie o začatí konania bolo doručované
na adresu bydliska žalobcu uvedenú v žiadosti o udelenie prechodného pobytu – zásielka sa vrátilasprávnemu orgánu s vyznačením „adresát neznámy“ a zároveň bolo doručované na adresu uvedenú
ako korešpondenčná adresa v žiadosti o udelenie prechodného pobytu – zásielka sa vrátila správnemu
orgánu s vyznačením „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“), zároveň ho (ii) vyzval na podanie

vyjadrenia (termín podania vyjadrenia bol určený na 18.04.2024) a (iii) poučil o právach a povinnostiach
cudzinca v konaní o administratívnom vyhostení;
- prvostupňovým rozhodnutím o administratívnom vyhostení zo dňa 22.04.2024 správny orgán prvého
stupňa rozhodol, že žalobcu administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods.
1 tretej vety zákona č. 404/2011 Z. z., pričom správny orgán prvého stupňa neurčil krajinu, do ktorej

sa účastník vyhosťuje. Podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. správny orgán prvého
stupňa uložil účastníkovi konania zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých
členských štátov na dobu 5 rokov a určil podľa § 83 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. účastníkovi konania
povinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky v lehote 10 dní od vykonateľnosti rozhodnutia
(rozhodnutie bolo žalobcovi doručované na adresu uvedenú ako korešpondenčná adresu v žiadosti
o udelenie prechodného pobytu – zásielka sa vrátila správnemu orgánu s vyznačením „zásielka

neprevzatá v odbernej lehote“);
- žalobca podal dňa 31.05.2024 prostredníctvom svojho právneho zástupcu z opatrnosti odvolanie
proti prvostupňovému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, ktoré následne, po oboznámení sa
s administratívnym spisom, doplnil podaním zo dňa 31.07.2024;
- napadnutým rozhodnutím zo dňa 21.11.2024 žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil vo všetkých

výrokoch a odvolanie žalobcu zamietol (rozhodnutie bolo doručované právnemu zástupcovi žalobcu –
zásielku prevzal dňa 03.12.2024 a žalobcovi na adresu uvedenú ako korešpondenčnú adresu v žiadosti
o udelenie prechodného pobytu – zásielka sa vrátila správnemu orgánu s vyznačením „zásielka
neprevzatá v odbernej lehote“);
- proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca žalobu zo dňa 05.12.2024.

VII.1 K námietke predčasnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení a k povahe administratívneho
vyhostenia
55. Podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. i) zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar môže administratívne
vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak uviedol v konaní podľa tohto zákona nepravdivé, neúplné
alebo zavádzajúce údaje alebo predložil falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby.

Pre začatie konania o administratívnom vyhostení je teda postačujúce preukázanie skutočnosti, že
v konaní podľa zákona č. 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny uviedol nepravdivé údaje resp.
predložil falošné doklady. Zákon nestanovuje ako predpoklad administratívneho vyhostenia právoplatné
skončenie konania podľa zákona č. 404/2011 Z. z., v ktorom boli uvedené nepravdivé, neúplné alebo
zavádzajúce údaje alebo predložené falošné alebo pozmenené doklady. V predmetnej veci je žalobca

štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý inicioval konanie podľa zákona č. 404/2011 Z. z. podaním
žiadosti o udelenie prechodného pobytu a v rámci tohto konania predložil správnemu orgánu dve
potvrdenia o vedení účtu a o disponibilnom zostatku na bankovom účte, ktoré príslušná banka na dopyt
správneho orgánu označila za nepravé. Uvedené skutočnosti neboli medzi účastníkmi súdneho konania
sporné. V tomto smere preto nemožno prisvedčiť námietke žalobcu, že konanie a rozhodnutie vo veci

administratívneho vyhostenia bolo predčasné.
56. Žalobca opakovane namietal, že administratívne vyhostenie je potrebné považovať za uloženie
sankcie,apretojepotrebnéprirozhodovaníoňomzohľadniťprincípyukladaniatrestovvtrestnompráve.
Tejto námietke nemohol správny súd prisvedčiť z nasledujúcich dôvodov. Zo zákona o pobyte cudzincov
nevyplýva, že administratívne vyhostenie je sankciou za protiprávne konanie. Priestupky a správne

delikty sú upravené v piatej časti druhej hlavy zákona č. 404/2011 Z. z., pričom za priestupok je podľa §
118 ods. 1 písm. b) považované aj porušenie povinnosti podľa § 111 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011
Z. z. (štátny príslušník tretej krajiny je povinný uvádzať pravdivo a úplne všetky požadované údaje v
rozsahu ustanovenom týmto zákonom) a za tento priestupok je možné uložiť pokutu až do výšky 1 600
eur. Žalovaný správne poukázal na to, že administratívne vyhostenie nie je svojou povahou rozhodnutím

sankčnej povahy, ale je správnym rozhodnutím, ktoré obsahovo vyjadruje záujem štátu, aby sa dotknutý
cudzinec na jeho území nezdržiaval a ide o správne opatrenie obmedzujúce cudzinca v slobode jeho
voľného pohybu. V prípade, ak by administratívne vyhostenie bolo sankciou, podľa zásady ne bis in
idem by nebolo možné skutok postihnúť (aj) inou sankciou v osobitnom (priestupkovom) konaní.
VII.2 Obmedzenia voľnej úvahy štátu pri administratívnom vyhostení, test proporcionality

57. Žalobca namietal, že ustanovenie § 82 ods. 2 zákon č. 404/2011 Z. z. upravuje možnosť, nie
povinnosť vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny za splnenia predpokladov tam uvedených a je
legitímnym očakávaním v právnom štáte, že takéto rozhodnutie nebude svojvoľné, arbitrárne, ale
bude založené na riadne vykonanom dokazovaní a hodnotení vykonaných dôkazov a dostatočneodôvodnené. Podľa § 82 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže
byť fakultatívne administratívne vyhostený z dôvodov v ňom uvedených. Správny súd vyhodnotil
uvedenú námietku ako dôvodnú. Policajný útvar môže, ale nemusí pristúpiť k administratívnemu

vyhosteniu štátneho príslušníka tretej krajiny v prípade naplnenia zákonných predpokladov (dôvodov
vyhostenia). Je teda na posúdení príslušného správneho orgánu, či cieľ sledovaný uvedeným zákonným
ustanovením je možné dosiahnuť, na základe individuálneho posúdenia okolností prípadu, práve
administratívnym vyhostením. Svoje uváženie je správny orgán povinný vyjadriť v správnej úvahe
obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení v medziach zákona a jasne

vysvetliť, na základe akých úvah a záverov v prípade štátneho príslušníka tretej krajiny pristúpil
k jeho administratívnemu vyhosteniu. Správny súd podotýka, že napriek tomu, že je vecou štátu,
za akých podmienok pripustí pobyt cudzincov na svojom území (cudzinec nemá nárok na pobyt
na území Slovenskej republiky), voľnú úvahu ohľadom ukončenia pobytu cudzinca nie je možné
realizovať arbitrárne, ale s rešpektom k základným ľudským právam a slobodám a nediskriminačne.
Administratívne vyhostenie spojené so zákazom vstupu, v tomto prípade uloženom v najdlhšej možnej

zákonnej miere, môže zásadným spôsobom zasiahnuť do života vyhosťovaného cudzinca vo faktickej
aj právnej rovine (zásah do ľudských práv a slobôd). Je preto nevyhnutné vyvažovať protikladné záujmy
štátu a cudzinca a ak v konkrétnom prípade preváži záujem na ochrane práv cudzinca, nie je možné
cudzinca administratívne vyhostiť.
58. Správny orgán je povinný v konaní o administratívnom vyhostení aplikovať test proporcionality

s poukazom na to, že v európskom kontexte je proporcionalita vyjadrená v niektorých ustanoveniach
Dohovoru, konkrétne v čl. 8 až 11 Dohovoru, ktoré obsahujú nielen vymedzenie ľudských práv a slobôd,
ale aj úpravu možného zásahu do týchto práv a slobôd, ktorý je podmienený proporcionalitou zásahu
štátu. Vo všeobecnosti test proporcionality zahŕňa test legality (k obmedzeniu môže dôjsť len na základe
zákona), test vhodnosti (obmedzenie práva a slobody musí sledovať právom aprobovaný cieľ) a test

nevyhnutnosti (k obmedzeniu práva alebo slobody má dôjsť len v nevyhnutnej miere, nie väčšej, ako je
potrebné na dosiahnutie sledovaného účelu).
59.Privýkonetestuproporcionalityprezásahdoprávpodľačl.8Dohovorujezvyčajne,popripožiadavke
zákonnosti a sledovania legitímneho cieľa, kľúčový tretí prvok, a to nevyhnutnosť zásahu v podmienkach
demokratickej spoločnosti. Štát teda musí nájsť spravodlivú rovnováhu medzi konkurujúcimi si záujmami

štátu a cudzinca. Zároveň musí brať do úvahy skutočnosť, že v prípade administratívneho vyhostenia
a prípadne aj uloženia zákazu vstupu, ide tiež o zásah do práv rodinných príslušníkov cudzinca, ktorí sa
s ním nachádzajú v štáte, z ktorého má byť vyhostený, pričom je potrebné venovať zvláštnu pozornosť
právam maloletých detí, u ktorých sa v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa zdôrazňuje hľadisko
najlepšieho záujmu dieťaťa.

60. Vo vzťahu k prejednávanej veci správny súd uvádza, že je nespochybniteľným právom štátu
regulovať vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín na svojom území. Podľa čl. 8 Dohovoru
však môže dôjsť k obmedzeniu tohto práva a je potrebné vykonať test proporcionality podľa čl. 8
Dohovoru, ktorý je vyžadovaný aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“). Aj keď čl. 8 Dohovoru neobsahuje absolútne právo žiadnej kategórie cudzincov nebyť

vyhostený, z judikatúry ESĽP vyplýva, že existujú okolnosti, za ktorých vyhostenie cudzinca vedie k
porušeniu čl. 8 Dohovoru (rozsudok vo veci Üner proti Holandsku zo dňa 18.10.2006, sťažnosť č.
46410/99). V rozsudku vo veci Boultif proti Švajčiarsku zo dňa 02.08.2001, sťažnosť č. 54273/00,
ESĽP špecifikoval kritériá, ktoré majú byť použité na posúdenie toho, či je opatrenie vyhostenia
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti a primerané sledovanému legitímnemu cieľu. Správny súd

dáva žalovanému uvedený postup do pozornosti (najmä body 49. a 50. odôvodnenia) s dôrazom na
skutočnosť, že vo veci Boultif proti Švajčiarsku sa žiadateľ dopustil trestného činu, a napriek tomu
ESĽP po vyhodnotení všetkých individuálnych okolností veci dospel k záveru, že žiadateľ predstavoval
len pomerne obmedzené nebezpečenstvo pre verejný poriadok, a preto dospel k záveru, že zásah
(vyhostenie žiadateľa) nebol primeraný sledovanému cieľu a konštatoval porušenie čl. 8 Dohovoru.

O to viac je potrebné v prejednávanej veci odôvodniť, na základe akej úvahy dospel správny orgán
k záveru, že konanie žalobcu, ktoré vo svojich dôsledkoch síce znamenalo porušenie právnych
predpisov, avšak nie v intenzite konania, ktoré by bolo trestným činom, odôvodňuje administratívne
vyhostenie žalobcu v súlade s čl. 8 Dohovoru. Inak povedané, z úvahy a záverov správneho orgánu
musí nepochybne vyplývať, že zásah do súkromnej sféry žalobcu (vrátane jeho rodinnej situácie),

ktorý administratívne vyhostenie a uloženie zákazu vstupu nepochybne predstavuje, je primeraný
sledovanému cieľu. Rozhodnutie musí byť presvedčivé v tom zmysle, že využitie tejto krajnej možnosti,
t. j. pristúpenie k administratívnemu vyhosteniu a uloženiu zákazu vstupu, bolo vo veci nevyhnutné a
má predovšetkým presvedčiť účastníka konania o správnosti postupu správneho orgánu a zákonnostijeho rozhodnutia tak, aby bolo naplnené jedno zo základných pravidiel konania, a to dôvera účastníka
konania v správnosť rozhodovania. V posudzovanom prípade však možno konštatovať, že odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia tieto kritériá nespĺňa.

61. Správny orgán by mal v zmysle odporúčaní - Odporúčania CM/Rec (2007) 7 Výboru ministrov o
dobrej verejnej správe a jeho dodatkom – Kódexom dobrej verejnej správy a Odporúčania R (80) 2
o vykonávaní právomoci voľnej úvahy správnymi orgánmi, aj keď nezáväzných, postupovať tak, aby
dodržal primeranú rovnováhu medzi stanoveným cieľom a akýmikoľvek negatívnymi účinkami, ktoré
majú ich rozhodnutia na práva alebo záujmy súkromných osôb. Z uvedeného dôvodu by malo konanie

správneho orgánu byť v súlade s princípom proporcionality. Nakoľko uvedené odporúčania neupravujú
presný postup, ako by mal správny orgán postupovať pri jeho aplikácii, je potrebné postupovať tak, aby
boli naplnené podmienky zásahu do určitého ľudského práva alebo slobody upraveného Dohovorom.
62. Povinnosť vždy zohľadniť v rámci administratívneho vyhostenia aj najlepší záujem maloletých detí a
rodinný život cudzincov ukladá aj návratová smernica (bod 22. preambuly, čl. 5 písm. a) a b) návratovej
smernice).

VII.3 Zásada non-refoulement a neurčenie krajiny vyhostenia
63. Žalobca bol napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím administratívne
vyhostený z územia Slovenskej republiky bez určenia krajiny, do ktorej sa účastník konania vyhosťuje.
V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správny orgán prvého stupňa uviedol, že preskúmal
existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2 a 4 a podľa § 83 ods. 8 zákona

č. 404/2011 Z. z. a konštatoval, že nerozhodol o vyhostení účastníka konania do krajiny, kde by mu
hrozilo aj eventuálne riziko, a účastník teda môže vycestovať do krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej
krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho príjme alebo
na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú
ochranu. Poukázal na to, že účastník konania má naďalej status odídenca, pričom až do vypršania

doby poskytovania dočasného útočiska je oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky (k
otázke vzťahu dočasného útočiska a administratívneho vyhostenia viac v bode VII.5 odôvodnenia).
Žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu poukazoval na to, že stav v krajine pôvodu
žalobcu (C.), kde prebieha vojna, sa správny orgán prvého stupňa pokúsil obísť tým, že v rozhodnutí
neurčil krajinu, do ktorej žalobcu vyhostil. Žalobca uviedol, že v žiadnej tretej krajine nemá pobyt resp.

možnosť žiť a nemá kam vycestovať bez toho, aby bol ohrozený jeho život a zdravie. K uvedenej
námietka žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol iba, že správny orgán sa zaoberal
problematikou existencie prekážok administratívneho vyhostenia a vzhľadom na poskytnuté dočasné
útočisko žalobcu nevyhostil do domovskej krajiny, v ktorej prebieha vojnový konflikt, ale určil ktorúkoľvek
tretiu krajinu, ktorá ho príjme. Žalobca následne v správnej žalobe namietal nevykonateľosť výroku

o administratívnom vyhostení bez určenia krajiny, do ktorej má byť vyhostený, s uvedením, že pre neho
neexistuje žiadna krajiny, do ktorej by mohol byť bez obáv o život a zdravie vstúpiť resp. ktorá by mala
mať dôvod prijať ho či poskytnúť mu ochranu bez obavy, že by mu v danom štáte nehrozil nútený návrat
do štátu pôvodu.
64. Správny súd uvádza, že zákonná úprava rozhodnutia o administratívnom vyhostení a možnosť

uloženia zákazu vstupu nielen na územie Slovenskej republiky, ale aj na územie všetkých členských
štátov, predstavuje implementáciu návratovej smernice. Návratom sa podľa čl. 3 ods. 3 návratovej
smernice rozumie proces vrátenia sa štátneho príslušníka tretej krajiny – bez ohľadu na to, či ide o
dobrovoľné splnenie povinnosti návratu alebo nútený návrat – do (i) jeho krajiny pôvodu, alebo (ii) krajiny
tranzitu v súlade s dvojstrannými dohodami o readmisii alebo dohodami Spoločenstva o readmisii či

inými dojednaniami, alebo (iii) inej tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne
rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len SDEÚ“) v rozsudku Veľkého
senátu zo dňa 14.05.2020 v spojených veciach C-924/19 a C-925/19 PPU uviedol, že uloženie alebo
prehlásenie povinnosti návratu predstavuje jeden z dvoch základných znakov rozhodnutia o návrate.
Povinnosť návratu nie je možné uložiť bez toho, aby bola určená krajiny, do ktorej sa má cudzinec vrátiť.

Touto krajinou môže byť iba niektorá z krajín podľa čl. 3 ods. 3 návratovej smernice. Na názore, že
vrozhodnutíonávratemusíbyťurčenákrajina,doktorejsamácudzinecvrátiť,zotrvalajvrozhodnutiach
vo veci C-673/19 zo dňa 24.02.2021 (bod 32 a 39), vo veci C-69/21 zo dňa 22.11.2022 (bod 53) a vo
veci C-663/21 zo dňa 06.07.2023 (bod 46) /rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 2 Azs 316/2023 zo
dňa 09.05.2024/.

65. Správny súd nespochybňuje znenie § 77 ods. 1 druhá veta zákona č. 404/2011 Z. z., podľa ktorého
„V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak
je možné takúto krajinu určiť.“ Uvedené však neznamená, že je postačujúce, ak správny orgán neurčí
krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený len s uvedením, že rešpektujúc zásadu non-refoulement (§ 81zákona č. 404/2011 Z. z.), nie je možné cudzinca vyhostiť do krajiny jeho pôvodu. Tento záver vyplýva
z čl. 3 ods. 3 a 4 návratovej smernice, ako boli vyložené SDEÚ a v tomto smere je potrebné vykladať
aj požiadavky kladené zákonom na odôvodenie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Určenie

krajiny, do ktorej má byť cudzinec vyhostený, je podstatnou náležitosťou rozhodnutia o administratívnom
vyhostení a vo vzťahu ku konkrétne určenej krajine musí správny orgán posúdiť, či existujú skutočnosti,
ktoré by cudzincovi bránili vo vycestovaní. Iný postup je v rozpore s eurokonformným výkladom zákona.
Prenesenie bremena určenia krajiny, do ktorej má vycestovať, na účastníka konania nezodpovedá
právnej úprave a napadnuté rozhodnutie, ak aj prvostupňové rozhodnutie, je potrebné v tejto časti

pokladať za nepreskúmateľné a nemajúce oporu v podkladoch rozhodnutia. Vo vzťahu k možnosti
vycestovať do tretej krajiny, upravenej v čl. 3 ods. 3 tretia odrážka návratovej smernice, je potrebné
zdôrazniť, že táto možnosť prichádza do úvahy len vtedy, ak sa cudzinec sám rozhodne do konkrétnej
tretej krajiny vycestovať a táto krajina ho príjme. K zvažovaniu tejto možnosti nepostačuje, aby cudzinec
mohol legálne do takejto tretej krajiny vycestovať, pretože kľúčová je vôľa samotného cudzinca. Výklad,
podľa ktorého by bolo možné vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení bez určenia krajiny

vyhostenia a o uložení zákazu vstupu na územie dotknutého štátu a všetkých členských štátov v zásade
v každom prípade s tým, že ak sa cudzinec nechce vrátiť do štátu, v ktorom mu hrozí nebezpečenstvo
podľa § 81 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z., je na ňom, aby si zaobstaral povolenie na pobyt na území
iného tretieho štátu, je vyprázdnením zásady non-refoulement a z hľadiska medzinárodných záväzkov
Slovenskej republiky je neakceptovateľný (viď napríklad rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 2 Azs

316/2023 zo dňa 09.05.2024).
66. Na základe vyššie uvedeného správny súd konštatuje, že žalovaný sa s otázkou určenia krajiny,
do ktorej má byť žalobca vyhostený, nevysporiadal dostatočným spôsobom zodpovedajúcim právnej
úprave a judikatúre SDEÚ. V tomto smere je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov.

VII.4 Vysporiadanie sa s dôkazmi predloženými v administratívnom konaní
67. Žalobca nepopieral, že v konaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu boli z jeho strany
predložené dve potvrdenia o vedení účtu v banke a disponibilnom zostatku, ohľadom ktorých
sa následne preukázalo, že nie sú pravé. Uvedené potvrdenia boli zabezpečené prostredníctvom
splnomocneného zástupcu žalobcu a žalobca bol v čase ich predkladania správnemu orgánu prvého

stupňa presvedčený o ich pravosti. Žalovaný následne v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že
každý žiadateľ o pobyt má konať tak, aby vedel garantovať, že všetky ním predložené doklady do
konania sú pravé a ak sú tieto doklady vybavované inými osobami, je zodpovednosťou žiadateľa,
aby tieto doklady boli zabezpečené v intenciách zákona, pričom nie je dôležité preukázanie zavinenia
žiadateľa, ale výlučne fakt, že v konaní boli predložené falošné doklady. Účastník konania nesie

objektívnu zodpovednosť za predložené doklady, teda za ich pravosť a správnosť. Žalobcom predložené
čestné prehlásenia a dodatočné preukázanie jednak dostatku disponibilných finančných prostriedkov
v zákonom stanovenej výške a potvrdenia o založení bankových účtov a disponibilnom zostatku na
nich, žalovaný neakceptoval s uvedením, že tieto dôkazy nič nemenia na skutočnosti, že žalobca
v konaní o pobyte predložil falošné doklady. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že bolo

potrebné sa so žalobcom predloženými dôkazmi vysporiadať pri rozhodovaní vo veci administratívneho
vyhostenia najmä v rámci posúdenia, či administratívne vyhostenie za takýchto okolností sleduje právom
stanovený cieľ a či nedochádza k väčšiemu obmedzeniu práva dotknutej osoby ako je potrebné na
dosiahnutie účelu obmedzenia práva. Zároveň v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správny súd
nenachádza úvahu žalovaného, či nie sú k dispozícii miernejšie zásahy do práv žalobcu, použitím

ktorých by sa dosiahol rovnaký cieľ.
68. Žalovaný sa nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobca, po zistení, že k došlo k predloženiu
nepravých potvrdení, ešte pred ukončením konania o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania,
vykonal úkony smerujúce k splneniu podmienok pre udelenie prechodného pobytu, teda uzavrel
zmluvy o bežnom účte s bankou a na zriadené bankové účty vložil peňažné prostriedky v zákonom

stanovenejvýškezaúčelompreukázaniafinančnéhozabezpečeniapodnikateľskejčinnostiafinančného
a hmotného zabezpečenia štátneho príslušníka tretej krajiny počas jeho pobytu. Žalovaný je na účel
rozhodnutia o administratívnom vyhostení povinný vyhodnotiť aj správanie sa žalobcu potom, ako zistil,
ževkonaníoudelenieprechodnéhopobytudošlozjehostranykpredloženiunepravýchpotvrdeníbanky.
Z postupu žalobcu, ktorý vyplýva z administratívneho spisu, je zrejmé, že podnikol kroky za čelom

nápravy nepriaznivých následkov predchádzajúce konania a zo spisu nevyplýva, že by z jeho strany
došlo k opakovanému porušovaniu zákona.
69. Zároveň žalobca zabezpečil vyhlásenie splnomocnenca I. J., v ktorom tento uviedol, že (i) prijal od
žalobcu finančné prostriedky za účelom zabezpečenia splnenia podmienky finančného zabezpečeniapodnikateľskej činnosti pre potreby konania o udelenie prechodného pobytu žalobcu, (ii) zaobstaral
v banke dve potvrdenia a odovzdal ich žalobcovi pre účely správneho konania o pobyte, pričom žalobca
nemal vedomosť o spôsobe vybavenia týchto potvrdení a (iii) na písomnosti doručované správnym

orgánom žalobca nemohol reagovať, pretože mu ich splnomocnenec neodovzdal. Žalobca uznal
pochybenie vo voľbe splnomocneného zástupcu pre účely zabezpečenia podkladov pre rozhodnutie
o žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania a uviedol, že akceptuje následky
tejto nesprávnej voľby a nepodal správnu žalobu proti rozhodnutiu o odvolaní vo veci udelenie a
prechodného pobytu na účely podnikania. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení sa mu však

javí za daných okolností veci ako neprimerane prísne. Žalovaný sa dostatočne nevysporiadal ani s
dôkazmi predloženými žalobcom v odvolacom konaní. Uviedol, že čestné vyhlásenie I. J. predložené
žalobcom neakceptuje, pretože neobsahuje informácie, ktoré by bolo možné postúpiť ma konanie na
inom príslušnom orgánu Policajného zboru. Neakceptoval ani čestné vyhlásenie K. L., pretože podľa
názoru žalovaného obsahuje z väčšej časti len tvrdenia, ktoré mu oznámil žalobca. Uvedené čestné
vyhlásenia však žalovaný neposúdil z hľadiska, či ich obsah má vplyv a ak áno, aký na vyhodnotenie,

že administratívne vyhostenie je v tomto prípade primeraným prostriedkom na dosiahnutie sledovaného
cieľa.
70. Žalovaný na námietku žalobcu, že bolo v konaní potrebné prihliadnuť aj na subjektívne okolnosti
na strane žalobcu, ktorí má na území Slovenskej republiky rodinných príslušníkov, ktoré majú udelené
dočasné útočisko, uviedol, že správny orgán prvého stupňa nemohol prihliadať na ich záujmy, pretože

v čase vydania prvostupňového rozhodnutia im nebol udelený prechodný pobyt ani dočasné útočisko.
Správny súd poukazuje na to, že správne konanie na prvom a druhom stupni predstavuje jeden
celok (princíp jednoty administratívneho konania) a ak sa odvolací orgán v rámci odvolacieho konania
zaoberal iba skutočnosťami, ktoré existovali v čase prvostupňového konania, ale nie i tými, ktoré vyšli
najavo v odvolacom konaní, je potom jeho postup porušením procesných pravidiel správneho konania

(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžk/40/2020 zo dňa 25.01.2021, R 42/2021). Ak teda správny
orgán neprihliadol na tolerovaný pobyt (dočasné útočisko) udelený rodinným príslušníkom žalobcu,
ktorí sa spolu s ním zdržiavajú na území Slovenskej republiky a v širšom kontexte na primeranosť
administratívneho vyhostenia vzhľadom na osobné a rodinné pomery žalobcu na základe skutočností,
ktoré vyšli najavo až v odvolacom konaní, porušil procesné pravidlá správneho konania.

VII.5 Dočasné útočisko a administratívne vyhostenie
71. Pokiaľ žalovaný uvádza, že na základe udeleného dočasného útočiska sa žalobca môže zdržiavať
na území Slovenskej republiky aj napriek rozhodnutiu o administratívnom vyhostení a právne následky
rozhodnutia o administratívnom vyhostení začnú platiť až po ukončení dočasného útočiska, uvedený
záver žalovaného nemá oporu v zákone a uvedené právne posúdenie nie je správne. Podľa ustanovenia

§ 77 ods. 1 prvá veta zákona č. 404/2011 Z. z. administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného
útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky
a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky a územie členských štátov, s možnosťou určenia
lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa
štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského

štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V tomto smere
upriamuje správny súd pozornosť žalovaného na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn.
6Szak/2/2024 zo dňa 12.06.2024, v ktorom sa Najvyšší správny súd SR k dočasnému útočisku ako
prekážke vyhostenia vyjadril nasledujúco: „Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. sa odídenec
(ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko) považuje za cudzinca, ktorému sa udelil tolerovaný pobyt

(pozn. v znení účinnom do 30.06.2024; aktuálne upravené v ustanovení § 36 ods. 8 zákona č. 480/2002
Z.z.).Podľa§36ods.1prvávetazákonač.480/2002Z.z.sananehoprimeranevzťahujeajustanovenie
§ 22 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky,
ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Uvedené ustanovenie (§ 22 ods. 1 cit. zák.)
príkladmo odkazuje (poznámkou č. 11a) na Trestný poriadok. Právo osoby zdržiavať sa na území

Slovenskej republiky teda nie je neobmedzené (ergo status dočasného útočiska negarantuje cudzincovi
a priori nevyhostiteľnosť) naopak, ustanovenia zákona (napr. explicitne uvedený Trestný poriadok, ale
aj iná zákonná norma) môžu jeho právo zdržiavať sa na území Slovenskej republiky limitovať. V súlade
s vyššie konštatovaným potom napríklad ustanovenie § 60 písm. g) zákona č. 404/2011 Z. z. za jeden
z dôvodov zániku tolerovaného pobytu stanovuje administratívne vyhostenie štátneho príslušníka tretej

krajiny (text „bol štátny príslušník tretej krajiny administratívne vyhostený“). Zo znenia zákonnej úpravy
(viď predošlá veta) je teda zrejmé, že procesu administratívneho vyhostenia nebráni skutočnosť, že
subjekt, na ktorý sa toto vyhostenie vzťahuje, má tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky.
Rovnako tak potom nemožno súvisiace zaistenie cudzinca považovať za neúčelné, pokiaľ o ňom bolorozhodnuté v súlade s aplikovateľným právnym predpisom. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.
z. sa dočasné útočisko poskytuje na účely ochrany cudzincov pred vojnovým konfliktom, endemickým
násilím,následkamihumanitárnejkatastrofyalebosústavným,alebohromadnýmporušovanímľudských

práv v ich krajine pôvodu. Vo svojej podstate tak ide o formu poskytovania ochrany adresnej avšak
de facto nepersonalizovanej, kde nosným kritériom jej udelenia nie je ani tak osoba cudzinca ako
skôr priestor, ktorý cudzinec z vyššie uvedených dôvodov opúšťa. Na druhej strane je vyhostenie
navýsosť personalizovaný inštitút, čo je reflektované napr. v ustanovení § 82 zákona č. 404/2011 Z.
z., ktoré asociuje dôvody administratívneho vyhostenia výlučne s konaním/nekonaním tejto osoby.

Zároveň ustanovenie § 81 cit. zák. explicitne nekvalifikuje status dočasného útočiska ako prekážku
administratívneho vyhostenia, pričom najvyšší správny súd ani nevzhliadol takú interpretáciu tejto
normy, ktorá by mohla viesť k opačnému záveru.“ Z uvedeného vyplýva, že popri sebe nemôžu obstať
uvedené dva právne inštitúty, týkajúce sa možnosti resp. nemožnosti cudzinca zdržiavať sa území
štátu. Inak povedané za aktuálneho právneho stavu, nie je možné, aby sa cudzinec mohol zdržiavať
na území štátu na základe udeleného tolerovaného pobytu (dočasného útočiska) a zároveň bol v tom

istom období právoplatným a vykonateľným rozhodnutím administratívne vyhostený a bol mu uložený
zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky. Zo strany žalovaného ide preto o nesprávne právne
posúdenie pokiaľ v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa aj po právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia môže zdržiavať na území Slovenskej republiky na základe poskytnutého
dočasného útočiska.

VII.6 Nesprávny procesný postup
72. Vzhľadom na to, že správny súd podľa § 206 ods. 3 SSP posudzuje správnu žalobu vo veci
administratívneho vyhostenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi,
správny súd prihliadol aj na žalobcom nenamietané procesné pochybenia, ktoré zistil pri preskúmavaní

napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.
73. Správny súd dospel k záveru, že v konaní došlo k porušeniu práva účastníka správneho konania
uvedeného v § 120 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z. z. (resp. § 33 ods. 2 Správneho poriadku).
Upovedomenie o začatí správneho konania vo veci administratívneho vyhostenia na podnet správneho
orgánu zo dňa 15.03.2024 nemožno považovať za podanie zodpovedajúce § 120 ods. 7 zákona

č. 404/2011 Z. z., aj keď samotné upovedomenie o začatí konania na toto ustanovenie vo svojom
obsahu odkazuje. Upovedomením o začatí konania, ktoré je povahou upovedomením podľa § 18 ods.
3 Správneho poriadku, sa len začína správne konanie, v rámci ktorého bude prebiehať dokazovanie.
Správny orgán až na podklade vykonaného dokazovania zisťuje skutočný stav veci, a preto je predčasné
uvádzať v upovedomení o začatí konania výzvu na vyjadrenie sa k podkladom konania a spôsobu

ich zistenia a na avizovanie, že v prípade, ak sa účastník nevyjadrí, bude administratívne vyhostený
z územie SR s uložením zákazu vstupu na územie SR a členských štátov SR. Upovedomenie podľa
§ 120 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z. z. nie je možné jednorazovo realizovať už pri upovedomení
o začatí konania, keďže v tomto štádiu už z podstaty veci nie je možné uvažovať o dokazovaní ako
o ukončenom. Takýmto spôsobom podľa názoru správneho súdu dochádza k obchádzaniu ustanovenia

§ 120 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z. z., a teda k porušovaniu procesných práv účastníka konania, čo
je v rozpore s § 3 ods. 2 Správneho poriadku. Zmyslom aplikácie § 120 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z.
z. (§ 33 ods. 2 Správneho poriadku) je umožniť účastníkovi konania, aby pred vydaním rozhodnutia
mohol uplatniť svoje námietky resp. realizovať procesné návrhy vo vzťahu k zaobstaraným podkladom
rozhodnutia najmä za účelom, aby správne rozhodnutie vychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci.

Ak správny orgán opomenie uvedenú zákonnú povinnosť, takýmto procesným postupom dochádza
k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru (rozsudok Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 9Sžsk/122/2018 zo dňa 20.10.2019). Uvedené platí aj pre odvolací orgán, ktorý je povinný
oboznámiť účastníka konania s ním novo vykonanými dôkazmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.
zn.3Sžo/56/2014 zo dňa 01.07.2015). Pre úplnosť je potrebné poznamenať, že nie je možné zamieňať

inštitútnazeraniadospisu(§23Správnehoporiadku)aprávouvedenév§33ods.2Správnehoporiadku,
pretože ide o dva rôzne inštitúty. Fakt, že účastník konania má právo kedykoľvek nahliadnuť do spisu,
nezbavujesprávnyorgánpovinnostiupovedomiťúčastníkakonaniaotom,abysaoboznámilspodkladmi
pre rozhodnutie (a aby prípadne navrhol ich doplnenie) po tom, čo správny orgán - podľa vlastného
uváženia - obstaral všetky podklady potrebné pre spravodlivé a čo najobjektívnejšie rozhodnutie vo veci

(Potásch, P. a kol. Správny poriadok. 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 328).
74. V súvislosti s § 3 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého sú správne orgány povinné postupovať
v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých
sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmäsa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy, sa javí prinajmenšom ako neštandardný
postup správneho orgánu, ktorý ani na opakované žiadosti právnemu zástupcu žalobcu nepotvrdil,
že voči žalobcovi je vedené konanie vo veci administratívneho vyhostenia a nereagoval na prvotnú

žiadosťžalobcuomožnosťnazrieťdoadministratívnehospisuvpredmetnejveci(právnyzástupcažiadal
onahliadnutiedoadministratívnehospisupodanímzodňa31.05.2024aažnáslednenazákladepodania
zo dňa 24.07.2024 mu bolo umožnené nazrieť do administratívneho spisu dňa 29.07.2024).
75. Pokiaľ ide o doručovanie prvostupňového rozhodnutia, správny orgán prvého stupňa ho doručoval
na adresu uvedenú v žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania ako korešpondenčnú

adresu. V doplnení odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 31.07.2024 žalobca uviedol, že
„...Rozhodnutie bolo doručované B., pričom nakoľko si klient nevedel vyzdvihnúť Rozhodnutie počas
jeho uloženia na pošte...,“ V správnej žalobe žalobca uviedol, že prvostupňové rozhodnutie nebolo
žalobcovi doručené z dôvodu, že sa žalobca na adrese doručovania nezdržiaval. Podľa § 24 ods. 2
Správneho poriadku je predpokladom účinného doručenia do vlastných rúk formou tzv. náhradného
doručenia skutočnosť, že sa adresát písomnosti v mieste doručenia zdržiava. Uvedené tvrdenia žalobcu

vzbudzujú pochybnosti o tom, že boli splnené podmienky pre uplatnenie fikcie doručenia, s ktorými
sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal. V nadväznosti na okolnosti podania bianko
odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu a jeho následného doplnenia zo strany žalobcu žalovaný
v napadnutom rozhodnutí iba opísal priebeh konania v tomto štádiu, ale výslovne sa nevysporiadal
s tým, či bolo prvostupňové rozhodnutie riadne doručené a či bolo odvolanie proti prvostupňovému

rozhodnutiu podané včas alebo ho žalovaný pokladal za podané po lehote, ale akceptoval žiadosť
žalobcuoodpusteniezmeškanialehoty.Pokiaľvšakžalovanýpokladalodvolaniezapodanéoneskorene
a žalobcovi zmeškanie lehoty odpustil, v administratívnom spise absentuje rozhodnutie o návrhu na
odpustenie zmeškania lehoty predpokladané § 28 Správneho poriadku. Napriek tomu, že žalovaný
vrátil vec správnemu orgánu prvého stupňa na rozhodnutie o návrhu žalobcu na odpustenie zmeškania

lehoty na podanie odvolania, správny orgán prvého stupňa o tejto žiadosti nerozhodol a vec odstúpil
žalovanémusuvedením,že„nazákladevšetkýchskutočnostíbysamohlojednaťoriadneavčaspodané
odvolanie, čo však necháme na posúdenie odvolacieho orgánu.“ Hoci sa následne žalovaný podaným
odvolaním zaoberal a meritórne o ňom rozhodol (z čoho je možné usudzovať, že ho považoval za riadne
a včas podané), je žiadúce, aby sa správne orgány v odôvodnení svojich rozhodnutí riadne vysporiadali

so splnením zákonných predpokladov pre riadne a účinné podanie opravného prostriedku a rozhodli
o procesných návrhoch účastníkov konania v prípadoch, keď zákon takéto rozhodnutie predpokladá.

VII.7 Záver
76. Na základe vyššie uvedených skutočností, vychádzajúc zo stavu, ktorý je tu v čase vyhlásenia

rozhodnutia (§ 206 ods. 4 SPP) súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné
podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) SSP v spojení s § 241 SSP zrušiť a vec vrátiť žalovanému na
ďalšie konanie.
77. V ďalšom konaní žalovaný odstráni pochybenia v procesnom postupe, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutého rozhodnutia. Následne vykoná test proporcionality vo vyššie uvedených intenciách (bod

VII.2 odôvodnenia), s prihliadnutím na práva rodinných príslušníkov žalobcu, nachádzajúcich sa na
území SR, pričom bude osobitnú pozornosť venovať právam maloletých detí žalobcu. V prípade, ak
dospeje k záveru o potrebe administratívneho vyhostenia žalobcu, doplní dokazovanie vo vzťahu ku
krajineresp.krajinách,doktorejmábyťžalobcavyhostený.Pokiaľopätovnedospejekzáveruoneurčení
krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený, uvedený záver musí byť riadne a presvedčivo odôvodnený,

pričom sa žalovaný vysporiada aj s príslušnou judikatúrou SDEÚ k tejto právnej otázke. Ak žalovaný
dospeje k záveru o uložení zákazu vstupu žalobcu na územie SR prípadne členských štátov, tento
záver dôsledne a presvedčivo odôvodní, a to vrátane odôvodnenia určenia dĺžky zákazu vstupu. Pri
aplikovaní správnej úvahy žalovaný vezme do úvahy, že aj tam, kde vydanie rozhodnutia závisí od
uváženia správneho orgánu, je tento orgán obmedzený zákazom svojvoľného rozhodovania, príkazom

rozhodovať v podobných veciach obdobne a rovnakých veciach rovnako, t. j. princípom rovnosti,
zákazom diskriminácie, príkazom zachovania ľudskej dôstojnosti a povinnosťou výslovne uviesť, aké
kritériá v rámci svojej úvahy použil, aké dôkazy si zaobstaral a vykonal, ako ich vyhodnotil a k akým
skutkovým a právnym záverom dospel (uznesenie Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. 6A 25/2002
zo dňa 23.03.2005).

78. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
79. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP a žalobcovi,
ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodnevynaložených trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší
súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia a podáva
sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania (§
443 ods. 1 SSP).
Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na
kasačnom súde (§ 444 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu
je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.

1 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439
ods. 3 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je

žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).