Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. jún 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 19Saz/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0925100207
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Sábo, PhD.

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:0925100207.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach sudcom JUDr. Jozefom Sábom, PhD., v právnej veci žalobcu: A. B. C. D.,

nar. XX.XX.XXXX v obci Pandi, okres Cundinamarca, provincia Cundinamarca, Kolumbijská republika
(ďalej len „Kolumbia“), štátna príslušnosť Kolumbia, kolumbijskej národnosti, kresťanského katolíckeho
vierovyznania, adresa posledného trvalého pobytu v zahraničí: obec Pandi, časť Mercadillo, bez
bližšieho označenia, provincia Cundinamarca, Kolumbia, t.č. Pobytový tábor Opatovská Nová Ves,
Slovenská republika, zastúpený: Slovenská humanitná rada, IČO: 173 160 14, so sídlom: Budyšínska
1, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom
Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MU-PO-163-26/2024-Ž

zo dňa 05.03.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu č. MU-
PO-163-26/2024-Ž zo dňa 05.03.2025 vydané voči žalobcovi A. B. C. D., č. cestovného pasu: E. a vec
mu vracia na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Správnou žalobou podanou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
MU-PO-163-26/2024-Ž zo dňa 05.03.2025, ktorým žalovaný rozhodol, že sa žalobcovi 1) neudeľuje azyl
podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o azyle“); 2) neposkytuje dodatková ochrana podľa § 13c
ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 3 zákona o azyle; 3) neudeľuje azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1
písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle; 4) neposkytuje doplnková ochrana na účel zlúčenia rodiny podľa
§ 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.Žalobcavsprávnejžalobenamietalvecnúsprávnosťnapadnutéhorozhodnutiavzhľadomnaustálenie
azylových dôvodov žalovaným. Zároveň žalobca do súdneho konania predložil čestné vyhlásenie,
vktorompoukázalnasvojupolitickúčinnosťvykonávanúpredodchodomzKolumbie(vyjadreniežalobcu
zo dňa 13.05.2025; „čestné vyhlásenie žalobcu“, súdny spis, č.l. 56).

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe konštatoval vecnú správnosť napadnutého

rozhodnutia a poukázal na to, že žalobca nevyčerpal ochranné mechanizmy v krajine pôvodu. Žalovaný
vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu poukázal na návrh Európskej komisie, podľa ktorého má byť
Kolumbia zaradená medzi bezpečné krajiny pôvodu v rámci európskeho azylového systému (vyjadrenie
žalovaného zo dňa 26.05.2025, s. 5, súdny spis, č.l. 79)4. Keďže sa vo veci jednalo o správnu žalobu vo veci azylu správny súd nebol viazaný rozsahom
a dôvodmi žaloby [§ 134 ods. 2 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“)], a preto napadnuté rozhodnutie preskúmal taktiež nad rámec
žalobných bodov uvedených v správnej žalobe.

5. Tento rozsudok bol vyhlásený dňa 27.06.2025 postupom podľa § 137 ods. 4 v spojení s § 137 ods.
3 druhá veta zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„SSP“) vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia na úradnej tabuly súdu po dobu 14 dní.

II.
Vybrané ustanovenia právnych predpisov

6. Podľa § 2 písm. b) zákona o azyle Na účely tohto zákona sa rozumie azylom ochrana cudzinca pred
prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise.

7. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle Na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné
alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh

rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití
fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných
alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4.
neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za

odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy
alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti
deťom,

8. Podľa § 8 zákona o azyle Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi,

ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu; b) je v krajine
pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

9. Podľa § 2 písm. c) zákona o azyle Na účely tohto zákona sa rozumie doplnkovou ochranou ochrana
pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu.

10. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle Na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie
trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest,

alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného
násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu,

11. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle Na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania
alebo vážneho bezprávia 1. štát, 2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť

jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom
bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím

III.

Právne východiská

12. K výkladu pojmu opodstatnený strach (podčiarknutie doplnené správnym súdom): „32. Podľa bodu
38 Kritérií a postupov pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z r. 1951 a podľa Protokolu
z r. 1967 o postavení utečencov (Voľný preklad UNHCR, Ženeva, január 1992) k prvku strach, ktorý

predstavuje stav mysle a subjektívne kladenú podmienku, pristupuje formulácia „opodstatnený“. To
znamená,žetoniejeibastavmysledotknutejosoby,ktorýjerozhodujúcipreštatútutečenca,aležemusí
byť aj podložený objektívnou situáciou. Keďže formulácia „opodstatnený strach“ obsahuje subjektívny
i objektívny prvok a pri rozhodovaní o existencii opodstatnenosti strachu je nutné uvažovať o obochjeho zložkách. 33. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší správny súd SR zastáva názor, že inštitút
medzinárodnej ochrany slúži na ochranu jednotlivca v situáciách straty ochrany krajiny pôvodu, pričom
správny orgán primárne posudzuje existenciu prenasledovania z azylovo relevantných dôvodov podľa §

8 zákona o azyle či hrozby vážneho bezprávia pri v zmysle § 13a zákona o azyle aj z pohľadu existencie
subjektívneho i objektívneho prvku opodstatnenosti strachu. Iba z dôvodov hodných osobitného zreteľa
môže jednotlivci formou humanitárneho azylu poskytnúť medzinárodnú ochranu aj v iných situáciách
než tých taxatívne stanovených v § 8 a § 13a zákona o azyle, musí však stále ísť o situáciu straty
ochrany zo strany štátu pôvodu. 34. Taktiež treba zdôrazniť, rovnako ako na to poukázal aj krajský súd

s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/41/2009
zo dňa 04.08.2009), ktorá je od uvedeného rozhodnutia konštantná a ani Najvyšší správny súd nevidel
dôvod sa od nej odkloniť, že inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno
dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie.“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky, sp.zn. 2Sak/19/2022 z 30. januára 2023, ods. 32 - 34).

13. K výkladu pojmu pôvodca prenasledovania alebo vážneho bezprávia (podčiarknutie doplnené
správnym súdom): „Skutočnosť, že politický systém v krajine pôvodu navrhovateľa dáva jednotlivcom
možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi, nebola v konaní o udelenie azylu
vyvrátená, navyše navrhovateľ nepreukázal, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok mu odoprela
poskytnúť ochranu v sporoch o majetky s príbuznými“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp.zn. 1Sža 38/2009 z 3. novembra 2009).

14. K výkladu pojmu prisudzované (imputované) politické presvedčenie (podčiarknutie doplnené
správnym súdom): „72. Rovnako kvalifikačná smernica tak počíta s tým, že žiadateľ o medzinárodnú
ochranu môže byť prenasledovaný za to, že nesúhlasí s určitými praktikami alebo postupmi pôvodcov

prenasledovania. Nie je preto nevyhnutné, aby žiadateľ o medzinárodnú ochranu prejavoval svoje
politické názory verejne. Postačí, ak pôvodcovia prenasledovania o nesúhlase dotknutého žiadateľa
s ich praktikami alebo postupmi vedia alebo by vedieť mohli, a z toho dôvodu ho prenasledujú
alebo by ho mohli prenasledovať. 73. Z hľadiska koncepcie odôvodnených obáv z prenasledovania
potom plne postačí aj to, ak pôvodcovia prenasledovania žiadateľovi o medzinárodnú ochranu jeho

presvedčenia v zmysle nesúhlasu s určitými postupmi iba pripisujú, hoci ten v skutočnosti žiadne takéto
politické presvedčenie nemá. 74. Pojem „politický názor“ v zmysle § 8 zákona o azyle je preto vo
svetle vyššie uvedenej judikatúry nevyhnutné vykladať široko tak, aby zahŕňal akýkoľvek názor na
akúkoľvek otázku súvisiacu s fungovaním štátu, vládou, spoločnosťou či politikou. Je nevyhnutné pod
toto vymedzenie zahrnúť aj prípady prisudzovaných politických názorov, či presvedčení aj v dôsledku

určitého nekonformného konania, ktorým môže byť práve odmietanie štátom, orgánmi verejnej moci
či väčšinovou spoločnosťou zavedenej praxe. Tento negatívny postoj k zavedenej praxi totiž môže
byť vnímaný v danej spoločnosti ako jej spochybnenie alebo nesúhlas s orgánmi alebo inštitúciami,
ktoré túto prax zaviedli (alebo vykonávajú), či už ide o subjekty na celoštátnej alebo miestnej úrovni.
75. Najvyšší správny súd SR potom v tejto súvislosti pripomína, že hoci žiadateľ o medzinárodnú

ochranu neuvádza svoje obavy z návratu do krajiny pôvodu priamo v spojitosti so svojím politickým
presvedčením, žalovaný má povinnosť viesť pohovor k žiadosti o medzinárodnú ochranu tak, aby bol
následne schopný komplexne posúdiť jeho žiadosť z hľadiska všetkých dôvodov na udelenie azylu, t. j.
cielene klásť otázky takým spôsobom, ktorý bude reflektovať jeho konkrétny azylový príbeh a súčasne
bude reagovať na konkrétnu situáciu v krajine jeho pôvodu. Skutočnosť, že sťažovateľ svoje obavy z

návratu do krajiny pôvodu sám výslovne nespojil s jedným z dôvodov na udelenie azylu predpokladaným
v § 8 zákona o azyle, na tejto povinnosti nič nemení“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Sak 12/2022 z 26. októbra 2022, publikovaný pod č. 39/2023 ZNSS ods. 72- 75).

15. K výkladu pojmu sociálna skupina (podčiarknutie doplnené správnym súdom): „87. Podľa §

19a ods. 4 písm. e) ZoA skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny
zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú
charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná
osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v
závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú

na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že
zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu. 88. Príslušnosť k sociálnej skupine je
preto potrebné vnímať ako možnosť, na základe ktorej môže byť cudzincovi medzinárodná ochrana
udelená aj na základe obavy z prenasledovania z iných dôvodov než z dôvodu rasy, náboženstva,národnosti či politického presvedčenia. 89. Na druhej strane to však neznamená, že by bolo možné tento
pojem vykladať neobmedzene široko a zahŕňať pod neho aj také skupiny osôb, ktoré objektívne žiadny
charakteristický znak nespája, alebo naopak osoby, ktoré sú prenasledované nie na základe príslušnosti

k sociálnej skupine, ale z iného azylovo relevantného dôvodu (napr. náboženstvo, či politického
presvedčenia). Aj sociálna skupina ako taká musí byť preto určitým spôsobom bližšie vymedzená tak,
aby sa ostatné azylovo relevantné dôvody nestali v dôsledku výkladu tohto poňatia nadbytočnými.
Interpretácia dôvodov, na základe ktorých môže byť cudzincovi medzinárodná ochrana udelená, preto
musí zodpovedať cieľu a účelu Ženevského dohovoru. 90. Všetky vyššie uvedené príklady potvrdzujú

všeobecné pravidlo, podľa ktorého je sociálna skupina charakterizovaná spoločným znakom, ktorý je
u všetkých členov tejto skupiny objektívne prítomný - či už sa jedná o sexuálnu orientáciu alebo jazyk,
ktorým členovia skupiny na území určitého štátu hovoria, a pod. ktorý danú sociálnu skupinu spája a
ktorý musí byť odlišný od samotného rizika prenasledovania, pretože prenasledovanie samo osebe nie
je definičným prvkom sociálnej skupiny. 91. Inými slovami určitú sociálnu skupinu nemôže definovať
len a iba prenasledovanie jej členov alebo spoločná obava z prenasledovania, pretože prenasledovanie

(či odôvodnená obava, že k nemu dôjde) je samostatným kritériom, ktoré musí byť pre udelenie azylu
podľa § 8 zákona o azyle tiež splnené. 91. Inými slovami určitú sociálnu skupinu nemôže definovať len
a iba prenasledovanie jej členov alebo spoločná obava z prenasledovania, pretože prenasledovanie
(či odôvodnená obava, že k nemu dôjde) je samostatným kritériom, ktoré musí byť pre udelenie
azylu podľa § 8 zákona o azyle tiež splnené. 92. Hoci perzekučné konanie namierené proti určitej

skupine môže byť dôležitým faktorom pri určovaní sociálnej skupiny v spoločnosti, nemôže samo o
sebe predstavovať onen objektívny znak, ktorý je pre sociálnu skupinu definujúci. 93. Poňatie sociálnej
skupiny názorne vystihuje jednoduchý príklad uvedený v smernici Úradu Vysokého komisára OSN
pre utečencov (UNHCR) k medzinárodnej ochrane č. 2 zo 7.5.2002: Príslušnosť k určitej sociálnej
skupine v zmysle článku 1A ods. 2 Ženevského dohovoru z roku 1951 a/alebo jej Protokolu z roku

1967 (smernica HCR/GIP/02/02). Táto smernica vysvetľuje odlišnosť objektívneho znaku spájajúceho
členov sociálnej skupiny a prenasledovania na príklade mužov píšucich ľavou rukou - tí sami o sebe
netvoria osobitnú sociálnu skupinu. Ak by však boli prenasledovaní práve preto, že sú ľaváci, stali by sa
v spoločnosti rýchlo rozpoznateľnými ako určitá sociálna skupina - toto prenasledovanie by v spoločnosti
vytvorilo vnímanie, že ide o zvláštnu sociálnu skupinu. Objektívne spájajúcim znakom by však bolo

práve písanie ľavou rukou, ktoré by tieto osoby identifikovalo ako skupinu, nie samotné konanie, ktorému
sú (či môžu byť) jej členovia vystavení. 94. Pokiaľ teda zdieľanie rovnakých názorov na rovnoprávne
postavenie žien v spoločnosti možno považovať za vyjadrovanie určitého politického presvedčenia, hoc
aj prisudzovaného, ide potom o prenasledovanie z iného azylovo relevantného dôvodu (politického
presvedčenia) a nie na základe príslušnosti k sociálnej skupine. (rozsudok Najvyššieho správneho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sak 12/2022 z 26. októbra 2022, publikovaný pod č. 39/2023 ZNSS, ods.
87- 94).

IV.

Posúdenie správnym súdom

16. Správny súd sa oboznámil s napadnutým rozhodnutím a súvisiacim administratívnym spisom ako i
súdnym spisom a dospel k nasledovným záverom.

17. Žalobca v správnej žalobe poukazoval na to, že počas svojho pobytu v meste C. D. požadovali
príslušníci paramilitantnej skupiny Los Pachenca zaplatenie „vojnovej dane“. Ďalej žalobca uviedol, že
po tom, čo nahlásil tento incident na miestnej polícii, tak mu bolo policajtkou oznámené, že sa jedná
o bežné vydieranie a má zaplatiť. Po tom, čo ho opakovane žiadali členovia skupiny F. G. o zaplatenie
takejto vojnovej dane, odišiel žalobca aj s rodinou nútený z mesta C. D. do obce Pandi v provincii

Cundinamarca, kde následne bývali v dome tety žalobcu.

18. Žalobca v správnej žalobe namietal, že nepovažoval za správne prispievať F. G. na vojnu vo svojej
krajine, pričom nezaplatenie výpalného bolo prejavením politického názoru podpory vlády Kolumbie.

19. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že podľa správy Ministerstva zahraničných vecí
Holandska zverejnenej v júni 2024 skupina Dobyvačné sily sebaobrany C. H. (ACSN), tiež nazývaná F.
G. (ďalej aj „ACSN“) požiadala o zahrnutie do politiky kolumbijského prezidenta I. G. „Total Peace“ (Úplný
mier) a v januári 2023 prijala 6 mesačné bilaterálne prímerie. Následne začiatkom augusta 2024vláda I. G. oznámila začiatok „sociálno-právnych“ rozhovorov s touto skupinou a táto skupina oznámila
skončenie svojich „vojensko-politických“ operácií. Na základe uvedeného žalovaný konštatoval, že vo
vzťahu k požadovaniu „výpalného“ touto skupinou od žalobcu nebola daná priama súvislosť s dôvodom

prenasledovania, tak ako je stanovený v § 8 zákona o azyle. K tejto otázke ďalej žalovaný v napadnutom
rozhodnutí uviedol, že „Požadovanie „výpalného“ pod hrozbou zabitia sa v Kolumbii deje rôznym ľuďom,
bez prepojenia na akýkoľvek zákonom stanovený dôvod prenasledovania“ (napadnuté rozhodnutie, s.
4) a zároveň „Skutky požadovania „výpalného“ je možné zaradiť do kategórie trestných činov a nie
činov prenasledovania, pričom takéto skutky sú štátnymi orgánmi sankcionované a obetiam je zo strany

štátnych aj neštátnych orgánov a organizácii poskytovaná pomoc a ochrana“ (napadnuté rozhodnutie,
s. 5).

20. V prípade, ak by ACSN pristúpila na uzatvorenie konečnej dohody s oficiálnou vládou v krajine
pôvodu žalobcu, potom by bolo možné od ozbrojených činností skupiny ACSN abstrahovať politický
motív. Za týchto okolností by obstál záver žalovaného, že odmietnutie zaplatenia „vojnovej dane“

žalobcom nenesie so sebou charakteristiku implicitného politického aktu a je svojou povahou totožné
odmietnutiu zaplatenia výpalného kriminálnej skupine. Z informácií o krajine pôvodu vyplýva, že podľa
údajov k 01.10.2024 oznámila ACSN zastavenie svojich vojenských operácii (informácia o krajine
pôvodu, s. 22, administratívny spis, č.l. 119). Na druhej strane, informácie o krajine pôvodu neobsahujú
údaj o dosiahnutí konečnej dohody medzi ACSN a oficiálnou vládou v krajine pôvodu. Z tohto dôvodu

sa správny súd nestotožnil s tým, že požadovanie zaplatenia „vojnovej dane“ mohlo mať v rozhodnom
čase iba charakter „výpalného“ (takýto svoj záver žalovaný v napadnutom rozhodnutí ďalej bližšie
nezdôvodnil). Z tohto dôvodu by mohlo odmietnutie zaplatenia „vojnovej dane“ žalobcom vyvolať
potenciálne prisúdenie opozitného politického názoru žalobcovi zo strany ACSN.

21. Na druhej strane, žalobca bol po presťahovaní do obce Pandi následne uznaný za obeť ozbrojeného
konfliktu, ktorá čelila vyhrážkam a bola mu udelená finančná kompenzácia (napadnuté rozhodnutie,
s. 5). Podľa názoru správneho súdu uvedené preukazuje ochotu štátu pôvodu poskytnúť ochranu
žalobcovi pred prenasledovaním neštátnym pôvodcom ACSN. Žalobca vo svojom vyjadrení namietal,
že poskytnutie finančnej kompenzácie nemožno považovať za poskytnutie dostatočnej ochrany pred

prenasledovaním. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca počas svojho pobytu v obci
Pandi nečelil ďalším požiadavkám zo strany ACSN (napadnuté rozhodnutie, s. 6). Uvedené považoval
správny súd za relevantný dôvod preukazujúci, že štát pôvodu bol schopný poskytnúť ochranu žalobcovi
pred ACSN.

22. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ďalej uviedol: „Tu je nutné poukázať na skutočnosť, že po
zmene bydliska už menovaný a jeho rodina viacej problémy so skupinou ACSN nemal. Od 17.12.2023
do 10.08.2024 žil s rodinou v obci Pandi bez akýchkoľvek problémov, pričom podľa dostupných
informácii skupina ACSN v provincii Cundinamarca, kam patrí obec Pandi aj mesto Apulo, vôbec
nepôsobí“ (napadnuté rozhodnutie, s. 6). Žalobca teda od posledného incidentu s ACSN zotrval v krajine

pôvodu, pričom neuviedol také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že mu objektívne okolnosti bránili
krajinu pôvodu opustiť. Z tohto dôvodu nemal správny súd na strane žalobcu preukázaný objektívny
prvok opodstatneného strachu pred ACSN ako ním označeného pôvodcu prenasledovania.

23. Z vyššie uvedeného vyplýva, že napriek možnej existencii potenciálneho azylovo relevantného

dôvodu prenasledovania na strane žalobcu vo forme prisudzovaného (imputovaného) politického
názoru zo strany ACSN, nebol podľa názoru správneho súdu u žalobcu preukázaný objektívny prvok
opodstatneného strachu pred ACSN a zároveň ani to, že mu krajina pôvodu nebola schopná alebo
ochotná zabezpečiť ochranu pred ACSN. Preto mal správny súd za to, že žalovaný prijal vecne správny
záver, že vo vzťahu k incidentu medzi žalobcom a ACSN neboli splnené podmienky pre udelenie azylu

žalobcovi.

24.Žalobcavosvojomčestnomvyhlásenípoukazovalnasvojepredchádzajúcepolitickéaktivityvkrajine
pôvodu (ktoré nespomenul vo svojom pohovore počas administratívneho konania). Napriek uvedenému
žalobca vo svojich vyjadreniach počas súdneho konania neuviedol, že by takáto politická aktivita mala

zakladať dôvod jeho prenasledovania v krajine pôvodu. Uvedená skutočnosť nevyplýva ani zo žiadneho
zo žalobcom popisovaných incidentov s neštátnymi pôvodcami v krajine pôvodu. Z tohto dôvodu
nepovažoval správny súd takéto politické aktivity žalobcu za relevantné z hľadiska súdneho prieskumu
napadnutého rozhodnutia.25. Ďalej žalobca opísal incident, ku ktorému malo dôjsť v dedine Pandi dňa 10.08.2024, pri ktorom sa
do bydliska žalobcu malo dostaviť 5 ozbrojených mužov, partizánov z hnutia FARC (pozn. správneho

súdu, táto skupina je označovaná taktiež ako „Revolučné ozbrojené sily Kolumbie“, ďalej aj „FARC“).
Títo muži sa mali opýtať žalobcu, koľko maloletých detí býva spoločne so žalobcom. Po tom, čo žalobca
odpovedal, že len jeden jeho syn, tak mu odpovedali, že potrebujú jeho syna na posilnenie svojich
jednotiek. Keďže syn žalobcu bol v tom čase v škole, povedali mu ozbrojení muži z hnutia FARC, že sa
po neho neskôr vrátia. Žalobca mal okamžite odísť po syna do školy, predal chladničku a práčku a hneď

v ten istý deň odišiel so synom z obce G. ku jeho svokre do mesta Apulo. Tam začal žalobca uvažovať
o odchode z krajiny pôvodu. Spolu s matkou syna predali auto a počítače, aby mali peniaze na cestu,
dňa 22.08.2024 si kúpili letenky s dátumom odletu 08.09.2024. Do odletu sa skrývali u svokry, potom
dňa 08.09.2024 vycestoval žalobca s rodinou do Bogoty odkiaľ odleteli do Európy (dotazník žiadateľa
o udelenie azylu, administratívny spis, č.l. 74).

26. V napadnutom rozhodnutí sa v tejto súvislosti uvádza: „Druhý dôvod žiadosti o azyl menovaný
zakladá na obave z verbovania syna príslušníkmi skupiny FARC. Tu chce migračný úrad poukázať na
skutočnosť, že spolu s ním o azyl požiadala aj jeho manželka, ktorá zároveň o azyl požiadala aj za ich
spoločného maloletého syna. Preto tento dôvod jeho žiadosti je predmetom posudzovania v azylovom
konaní jeho manželky, zároveň matky maloletého“ (napadnuté rozhodnutie, s. 6). Žalovaný sa teda

týmto dôvodom na príslušnom mieste napadnutého rozhodnutia a ani na inom mieste odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nezaoberal.

27. Žalobca v správnej žalobe poukázal na to, že má byť považovaný za člena sociálnej skupiny, ktorú
tvoria kolumbijsky rodičia zdieľajúci spoločnú charakteristiku a presvedčenie o nevyhnutnosti ochrany

svojich detí pred nevyberaným násilím, ktoré im v prípade núteného náboru zločineckými skupinami
v Kolumbii hrozí. Správny súd poukazuje na to, že presvedčenie o potrebe ochrany maloletých detí
pred násilím je univerzálnou hodnotou, ktorú možno považovať za zdieľanú kategóriu v rámci ľudského
spoločenstva. Preto uvedené kritérium nemôže podľa názoru správneho súdu determinovať zaradenie
jednotlivca do podmnožiny osôb so špecifickou charakteristikou tak, aby bolo možné v danom prípade

hovoriť o príslušnosti k sociálnej skupine podľa zákona o azyle. Zároveň vychádzajúc z rozhodovacej
praxe bolo potrebné prioritne u žalobcu posudzovať naplnenie iných potenciálnych dôvodov možného
prenasledovania, tak ako sú vymedzené v § 8 zákona o azyle. Tento žalobný bod preto nepovažoval
správny súd za dôvodný.

28. Ďalej žalobca v správnej žalobe uviedol, že rodičia brániaci nútenému zapojeniu sa ich detí do
ozbrojeného konfliktu s kolumbijskou vládou „zároveň tým vyjadrujú svoje politické názory nesúhlasu
ovládania krajiny ozbrojenými skupinami.“ Podľa názoru správneho súdu prekazenie resp. odmietnutie
náboru dieťaťa do ozbrojenej skupiny, ktorá má medzi svojimi cieľmi taktiež politické ciele a vystupuje
v konflikte s oficiálnou vládou, môže byť takouto skupinou potenciálne vnímané ako vyjadrenie

politického názoru oponentúry voči svojej činnosti (resp. považované za prejav sympatie s oficiálnou
vládou). Podľa údajov z administratívneho spisu v krajine pôvodu žalobcu naďalej pôsobia časti skupiny
FARC / FARC-EP, ktoré sú v konflikte s oficiálnou vládou (informácie o krajine pôvodu, administratívny
spis, č.l. 122). Demobilizáciu FARC teda nemožno považovať za ukončenú. Za týchto okolností na
prekazenie naverbovania neplnoletého syna žalobcom do skupiny FARC potenciálne dopadajú vyššie

citovanéprávnezáverytýkajúcesapolitickéhopresvedčenia,ktorémôžebyťprisudzované(imputované)
voči nemu skupinou FARC.

29. Žalovaný bol povinný pri posudzovaní tohto azylového dôvodu vychádzať nie len z toho, čo žalobca
výslovne uviedol, ale taktiež prispôsobiť vedenie administratívneho konania tak, aby bolo možné potvrdiť

resp. vylúčiť danosť tohto azylového dôvodu u žalobcu. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí výslovne
konštatuje, že predmetný azylový dôvod u žalobcu neposudzoval. Z tohto dôvodu vyhodnotil správny
súd napadnuté rozhodnutie v časti 1) výroku ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods.
1 písm. d) SSP). Uvedené zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia v príslušnej časti.

30. Vo vzťahu k vyjadreniam žalovaného predneseným v súdnom konaní správny súd uvádza, že
dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia v príslušnej časti bola jeho nepreskúmateľnosť. Keďže
žalovaný vôbec nevyhodnotil vyššie uvedený azylový dôvod, tak nemohlo takúto vadu odstrániť
tvrdenie žalovaného, že žalobca nevyčerpal ochranné mechanizmy v krajine pôvodu (čo by inak mohlospochybňovať splnenie súvisiacich podmienok pre udelenie azylu žalobcovi). Preto taktiež vo vzťahu
k prijatým záverom správneho súdu nie je rozhodujúce navrhované zaradenie Kolumbie ako bezpečnej
krajiny pôvodu v rámci európskeho azylového systému.

31. Vo vzťahu k 2) výroku napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že žalobca nie je vystavený
riziku vážneho bezprávia podľa § 2 písm. f) bod 1, bod 2. zákona o azyle, keďže žalobcovi v krajine
pôvodu nehrozí uloženie trestu smrti alebo jeho výkon a ani mučenie alebo neľudské, či ponižujúce
zaobchádzanie, alebo trest. Správny súd sa stotožnil s dôvodmi, ktoré v napadnutom rozhodnutí vo

vzťahu k príslušným formám vážneho bezprávia uviedol žalovaný (napadnuté rozhodnutie, s. 7).

32. Žalovaný taktiež posudzoval okolnosti týkajúce sa tretej formy vážneho bezprávia podľa §
2 písm. f) bod 3. zákona o azyle, a teda, či žalobca môže byť vystavený vážnemu a individuálnemu
ohrozeniu života, alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného
alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na právne závery

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“) vo veci C-285/12 Diakite, pričom konštatoval,
že pod definíciu vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu by bolo možné subsumovať dianie v provincii
Catatumbo na severovýchode Kolumbie. Vo vzťahu k provincii Cundinamarca žalovaný výslovne
uviedol: „Informácie o krajine pôvodu však potvrdzujú, že provincia Cundinamarca, z ktorej žiadateľ
pochádza nezodpovedá takejto definícii.“ Ďalej žalovaný uviedol, že provinciu Cundinamarca (odkiaľ

pochádza žalobca) je možné považovať za jednu s najbezpečnejších „s počtom incidentov 4, pričom
v troch prípadoch sa jednalo o výtržnosti a v jednom prípade o násilie voči civilistom. V provincii
Cundinamarca podľa dostupných informácii o krajine pôvodu teda neexistuje riziko vystavenia tretej
forme vážneho bezprávia.“ Zároveň v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že „V tejto súvislosti je
potrebné uviesť, že existuje mnoho ďalších provincií, kde k žiadnym stretom nedochádza a kam sa

mohol menovaný presídliť ako už bolo zdôvodnené vyššie.“ (napadnuté rozhodnutie, s. 8).

33. Súdny dvor EÚ sa veci C-285/12 Diakite (na ktorú odkazuje žalovaný) primárne zaoberal výkladovým
rozdielom medzi pojmom vnútroštátny ozbrojený konflikt [čl. 15 písm. c) Smernica Rady 2004/83/ES
z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov

tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú
medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany (ďalej aj „Smernica Rady 2004/83/ES“) ; § 2
písm.f)bod3.zákonaoazyle]a ozbrojenýkonflikt,ktorýnemámedzinárodnýcharakter.Vtejtosúvislosti
Súdny dvor EÚ konštatoval potrebu autonómneho výkladu pojmu vnútroštátny ozbrojený konflikt, pri
ktorom sa nevyžaduje splnenie všetkých kritérií, ktorými je v medzinárodnom práve charakterizovaný

ozbrojený konflikt, ktorý nemá medzinárodný charakter.

34. Bližší výklad pojmu vnútroštátny ozbrojený konflikt podal Súdny dvor EÚ vo veci C-901/19 CF a DN
proti Bundesrepublik Deutschland (zvýraznenie doplnené správnym súdom):

„43 Konkrétnejšie, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 56 a 59 svojich návrhov, možno
tiež zohľadniť najmä intenzitu ozbrojených stretov, úroveň organizácie prítomných ozbrojených síl a
dĺžku trvania konfliktu, ako skutočnosti, ktoré prichádzajú do úvahy pri posúdení reálneho rizika vážneho
bezprávia v zmysle článku 15 písm. c) smernice 2011/95 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára
2014, Diakité, C-285/12, EU:C:2014:39, bod 35), ako aj iné skutočnosti, ako napríklad územný rozsah

situácie všeobecného násilia, skutočné cieľové miesto žiadateľa v prípade jeho návratu do dotknutej
krajiny alebo regiónu a prípadne úmyselnú agresiu bojujúcich strán proti civilistom. 44 Z toho vyplýva,
že systematické uplatňovanie takého kritéria, ako je minimálny počet civilných obetí, zranených alebo
usmrtených, na určenie stupňa intenzity ozbrojeného konfliktu príslušnými orgánmi členského štátu bez
toho, aby preskúmali všetky relevantné okolnosti, ktorými sa vyznačuje situácia krajiny pôvodu žiadateľa

o doplnkovú ochranu, je v rozpore s ustanoveniami smernice 2011/95, pretože môže viesť tieto orgány
k tomu, aby odmietli priznať túto ochranu v rozpore s povinnosťou členských štátov identifikovať osoby,
ktoré skutočne potrebujú uvedenú ochranu. 45 S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba na
druhú otázku odpovedať tak, že článok 15 písm. c) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle,
že na určenie existencie „vážneho a individuálneho ohrozenia“ v zmysle tohto ustanovenia sa vyžaduje

komplexné zohľadnenie všetkých okolností konkrétneho prípadu, najmä tých, ktorými sa vyznačuje
situácia krajiny pôvodu žiadateľa.“35. Z vyššie uvedeného vyplýva, že posúdenie kritéria počtu obetí v provincii Cundinamarca ako
izolovaného kritéria pre prijatie záveru o (ne)existencii vnútroštátneho konfliktu v tejto provincii je
nedostatočné z hľadiska správnej aplikácie § 2 písm. f) bod 3. zákona o azyle. Uvedené platí o to

viac, pokiaľ žalovaný konštatoval prítomnosť čo i len jednej civilnej obete v tejto provincii. Správne mal
žalovaný pri posudzovaní existencie vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu v provincii Cundinamarca
zhodnotiť všetky relevantné okolnosti, ktorými sa vyznačuje situácia krajiny pôvodu žalobcu ako
žiadateľa o doplnkovú ochranu.

36. Následne, ak by v provincii Cundinamarca prebiehal vnútroštátny ozbrojený konflikt, potom bolo
potrebné zhodnotiť nakoľko by mohol byť žalobca vystavený svojvoľnému násiliu v tejto provincii
(anglická jazyková verzia Smernice Rady 2004/83/ES v čl. 15 písm. c) používa v tejto súvislosti pojem
indiscriminate violence, ktorý možno chápať ako neselektívne násilie). V tomto smere možno poukázať
na právne závery Súdneho dvora vo veci C-285/12 Diakite, bod 30.: „Navyše je dôležité pripomenúť,
že existencia vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu bude môcť viesť k poskytnutiu doplnkovej ochrany

len vtedy, keď strety medzi ozbrojenými silami jedného štátu a jednou alebo viacerými ozbrojenými
skupinami, alebo medzi dvomi alebo viacerými ozbrojenými skupinami sa budú výnimočne považovať
za strety vyvolávajúce vážne a individuálne ohrozenie života alebo osoby žiadateľa o doplnkovú ochranu
v zmysle článku 15 písm. c) smernice, pretože miera neselektívneho násilia, ktorou sa vyznačujú,
dosahuje takú vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilista

vyhostený do predmetnej krajiny, prípadne do predmetného regiónu by zo samotného dôvodu svojej
prítomnosti na tomto území čelil reálnemu riziku utrpenia takéhoto ohrozenia.“ V tejto súvislosti je
potrebné pri aplikácii § 2 písm. f) bod 3. zákona o azyle taktiež zohľadniť to, „že o čo viac bude prípadne
žiadateľ schopný preukázať, že je špecificky dotknutý z dôvodu skutočností vlastných jeho osobnej
situácii, o to nižšia bude úroveň neselektívneho násilia vyžadovaná na to, aby mohol byť oprávnený na

doplnkovú ochranu.“ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vec C-465/07 Elgafaji, bod 39). Až v prípade záveru
o tom, že vnútroštátny ozbrojený konflikt v provincii Cundinamarca vyvolával na strane žalobcu riziko
vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia,
potom by mal žalovaný posudzovať možnosť vnútorného presídlenia žalobcu. V prípade, ak by tomu
tak bolo, potom by bolo potrebné v napadnutom rozhodnutí konkrétne označiť (a zároveň podrobne

zdôvodniť) tie územia krajiny pôvodu, v ktorých by bol žalobca chránený pred predmetnými rizikami
vyvolanými v dôsledku vnútorného ozbrojeného konfliktu.

37.Podľanázorusprávnehosúduniejeodôvodnenienapadnutéhorozhodnutiajednoznačnévzáveroch
o existencii vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu na území provincie Cundinamarca, o hrozbe na strane

žalobcu z dôvodu takéhoto vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu a o možnosti vnútorného presídlenia
žalobcu (do bližšie nestotožnenej provincie v rámci krajiny pôvodu). Odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia teda neobsahuje také právne a skutkové závery, ktoré by umožňovali jednoznačne rozlíšiť
ako žalovaný posúdil jednotlivé predpoklady pre aplikáciu § 2 písm. f) bod 3. zákona o azyle. Z týchto
dôvodov správny súd vyhodnotil napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k 2) výroku ako nepreskúmateľné

pre nezrozumiteľnosť (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP). Uvedené zakladá dôvod na zrušenie napadnutého
rozhodnutia v príslušnej časti.

38. Na základe informácií z administratívneho spisu a informácií získaných od žalovaného počas
súdneho konania (odpoveď žalovaného, súdny spis č.l. 47) dospel správny súd k záveru, že výroky 3)

a 4) napadnutého rozhodnutia boli vecne správne, keďže žalobca nie je rodičom ani manželom azylanta,
ktorému bol udelený azyl (§ 10 zákona o azyle) alebo cudzinca, ktorému bola poskytnutá doplnková
ochrana (§ 13b zákona o azyle). Na druhej strane, pri rozhodovaní o azyle a o doplnkovej ochrane
v ďalšom konaní (ak žalovaný opätovne rozhodne o neudelení azylu alebo neposkytnutí doplnkovej
ochrany žalobcovi), bude o tejto časti predmetu konania opätovne rozhodované (§ 20 ods. 5 zákona

o azyle). Z tohto dôvodu správny súd dospel k záveru, že výroky 3) a 4) napadnutého rozhodnutia
sú vo funkčnej podmienenej väzbe k budúcemu rozhodovaniu ohľadom výrokov 1) a 2) napadnutého
rozhodnutia. Na základe uvedeného správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie ako celok.

39. Žalovaný v ďalšom konaní posúdi a dôsledne zhodnotí okolnosti týkajúce sa popisovaného pokusu

o naverbovanie syna žalobcu skupinou FARC. Na základe právnych záverov prezentovaných v tomto
rozsudku zhodnotí, či tento incident zakladá azylový dôvod podľa § 8 zákona o azyle a následne
rozhodne, či sú na strane žalobcu splnené súvisiace predpoklady pre udelenie azylu stanovené
zákonom o azyle. Ak by žalovaný dospel k záveru, že vnútroštátna ochrana v krajine pôvodu predprenasledovaním neštátnym pôvodcom FARC je dostatočná, prípadne, že žalobca môže odvrátiť
hrozbuprenasledovanianeštátnympôvodcomFARCvnútornýmpresídlením,taksvojezáverykonkrétne
zdôvodní. Za týmto účelom si žalovaný zabezpečí do administratívneho konania aktuálne informácie

o krajine pôvodu žalobcu a žalobcu opätovne vypočuje. Pri posudzovaní poskytnutia doplnkovej ochrany
žalobcovi, bude žalovaný postupovať v súlade s právnymi východiskami, na ktoré poukázal správny súd
v tomto rozsudku.

40. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 a nasl. SSP tak, že plne úspešnému

žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške
náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Správny súd v Košiciach
v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno

odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť

pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odseku 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti.