Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/40/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5824200617
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5824200617.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, D., právne zastúpeného JUDr. Martou Bojo Vevurkovou, advokátkou,
so sídlom ul. Mieru 312/13, Námestovo, IČO: 42 217 075, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpenému JUDr. Katarínou
Hegedüšovou, advokátkou, so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava – mestská časť Dúbravka, IČO:
42 185 190, o vrátenie vymoženej sumy 3.406,12 eur, o zaplatenie nemajetkovej ujmy 5.000,- eur a
o uloženie povinnosti súdnemu exekútorovi s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Námestovo č. k. 15C/11/2024-130
zo dňa 23. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a IV. potvrdzuje.

Odvolanie žalovaného voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie odmieta.
Vo zvyšnej časti ponecháva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
Žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) odvolaním
napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.193,- eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I. napadnutého rozsudku), ohľadne sumy 2.213,12 eur žalobu
zamietol (výrok II. napadnutého rozsudku), konanie v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške
5.000,- eur a o uloženie povinnosti súdnemu exekútorovi JUDr. Ladislavovi Jakubcovi, aby prestal
vymáhať predmetnú pohľadávku po právoplatnosti rozsudku a po výzvach povinného, zastavil (výrok
III. napadnutého rozsudku) a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu pomernej časti trov konania

nepriznal (výrok IV. napadnutého rozsudku).
1.1 Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca v časti nedotknutej následnými
čiastočnými späťvzatiami žaloby (konkrétne v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,-
eur a o uloženie povinnosti súdnemu exekútorovi JUDr. Ladislavovi Jakubcovi, aby prestal vymáhať
predmetnú pohľadávku po právoplatnosti rozsudku a po výzvach povinného) predmet konania vymedzil
tak, že žalovaná suma 3.406,12 eur, ktorej zaplatenia sa domáhal, predstavuje sumu vymoženú súdnym
exekútorom v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 10Er/151/2015

v období od 05.09.2017 do 05.12.2024, nakoľko bola vymožená na základe nespôsobilého exekučného
titulu, t.j. rozhodcovského rozsudku, v dôsledku čoho došlo k zastaveniu exekučného konania.
Konštatoval, že v exekučnom konaní vedenom pôvodne súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým,
PhD. pod sp. zn. EX 342/2015 (exekučná vec Okresného súdu Námestovo sp. zn. 10Er/151/2015)bola vymáhaná terajším žalovaným ako oprávneným voči terajšiemu žalobcovi ako povinnému, na
základe návrhu oprávneného z 11.01.2015 a po tom, ako bolo vo veci ohľadne časti uplatneného
nároku vydané dňa 06.07.2016 poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, pohľadávka vo

výške 2.055,86 eur so zákonným úrokom vo výške 6 % ročne od 28.05.2014, trovy predchádzajúceho
konania 477,95 eur a trovy exekúcie. Vo zvyšnej časti oprávneným v návrhu na vykonanie exekúcie
uplatnenej pohľadávky, t.j. čo do zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 2.005,86 eur
bola uznesením Okresného súdu Námestovo zo dňa 04.05.2016 č.k. 10Er/151/2015-18, právoplatným
dňa 27.05.2016, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá

a následne bolo v danej časti uznesením č. k. 10Er/151/2015-22 zo dňa 06.09.2016, právoplatným dňa
03.11.2016, exekučné konanie zastavené. Ďalej poukázal na to, že následne Okresný súd Námestovo
uznesením č. k. 10Er/151/2015-74 zo dňa 23.05.2023 výrokom II. predmetného uznesenia exekúciu
zastavil a výrokom III. rozhodol o trovách súdneho exekútora tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov
exekučného konania nepriznal, ktoré uznesenie Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 9CoEk/22/2023-114
zo dňa 24.10.2023, rozhodujúc o odvolaní oprávneného, potvrdil vo výroku o zastavení exekúcie a

odmietol odvolanie súdneho exekútora voči výroku o nepriznaní trov súdnemu exekútorovi a zároveň
vyslovil, že povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, pričom predmetné uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 01.12.2023 a až týmto dňom bola exekúcia právoplatne ukončená.
Poukázal na závery tak okresného súdu ako aj odvolacieho súdu vyslovené v exekučnom konaní, ktoré
posúdili zmluvu o úvere, v ktorej má základ vymáhaná pohľadávka ako spotrebiteľskú zmluvu podľa

§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v nadväznosti na uvedený záver aj neplatnosť rozhodcovskej
doložky, na podklade ktorej mala byť založená právomoc rozhodcovského súdu a vydaný rozhodcovský
rozsudok, ktorý mal byť exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní.

1.2 Za nesporné medzi stranami mal súd prvej inštancie to, že na základe úverovej zmluvy plnil žalovaný

v prospech žalobcu sumu 1.000,- eur predstavujúcu dojednanú výšku úveru, ktorú sumu sa žalobca
zaviazal vrátiť po jej zvýšení o poplatok 720,- eur, t.j. celkovo 1.720,- eur v ôsmich mesačných splátkach
po 215,- eur so splatnosťou prvej splátky 20.05.2013
na (v zmluve, konkrétne v jej všeobecných podmienkach) uvedený účet žalovaného. Vyslovil skutkový
záver, že v úverovej zmluve nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov (ďalej aj „RPMN“).

Odkazujúc na závery súdov vydaných v dotknutom exekučnom konaní, týkajúce sa posúdenia
zmluvného charakteru predmetnej úverovej zmluvy ako spotrebiteľského, vyslovil záver, že žalobca pri
uzatváraní a plnení úverovej zmluvy konal ako spotrebiteľ, na základe čoho na daný vzťah dopadajú
nielen ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ale aj zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“). Poukázal na to, že dotknutá
úverová zmluva je svojou formou typovou (formulárovou) pre spotrebiteľa (žalobcu), vopred zo strany
žalovaného ako poskytovateľa úveru pripravenou (naformulovanou), čo je jedna
zo základných čŕt spotrebiteľskej zmluvy, pre ktorú je charakteristické, že nie je v nej vytvorený priestor
na dojednávanie jej obsahu alebo jej zmeny. Ustálil, že jej neoddeliteľnou súčasťou boli všeobecné

podmienky poskytnutia úveru (VP), ktoré boli opäť vopred naformulované výlučne žalovaným, s ktorými
mal žalobca vysloviť súhlas a ktorých obsah tento nijakým spôsobom nemohol ovplyvniť, pričom sa
týkali väčšieho množstva spotrebiteľov, s ktorými žalovaný uzavrel obdobné zmluvy. Vyslovil záver, že
predmetnáúverovázmluvavzmysle§9ZoSÚmuselamaťpodnásledkomjejneplatnostipísomnúformu
(§ 9 ods. 1) a musela obsahovať okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka okrem

iného aj údaj o RPMN [§ 9 ods. 2 písm. i) ZoSÚ], ako aj dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru [§ 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ] s tým, že ich nedostatok mal za následok sankciu
(dôsledok, resp. fikciu) vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti takto poskytnutého úveru [§ 11 ods. 1
písm.b)ad)ZoSÚ].Dospelkzáveru,ževprejednávanejveciabsentovalvúverovejzmluvenajmäúdajo
RPMN, ktorého absencia je sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru dlhodobo (t.j. už

od 01.10.2001, kedy nadobudol účinnosť predchádzajúci zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001
Z.z.), a preto podľa jeho názoru žalovaný nemal nárok na akékoľvek navýšenie, v danom prípade
o uvádzaný poplatok 720,- eur, ale mal len nárok na vrátenie poskytnutého plnenia. Poukázal na
vyúčtovanie exekučného konania súdnym exekútorom z 05.02.2024, z ktorého vyvodil, že v čase
uznesenia Okresného súdu Námestovo sp. zn. 10Er/151/2015 zo dňa 23.05.2023, ktorým došlo

k ukončeniu predmetného exekučného konania, bolo v danej veci vymožené v prospech žalovaného
ako oprávneného 2.435,61 eur, na trovy súdneho exekútora celkovo 970,51 eur, čo spolu predstavuje
3.406,12 eur.1.3 Vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že žalovanému na podklade úverovej zmluvy z dôvodu,
že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, vznikol nárok na vrátenie
sumy 1.000,- eur. Z dôvodu, že žalobca bol v zmysle zmluvy povinný vrátiť poskytnutý úver v splátkach

po 215,- eur mesačne so splatnosťou prvej splátky dňa 20.05.2013, vychádzajúc z takto dojednaného
spôsobu zaplatenia úveru, vyslovil záver, že žalobca bol povinný vrátiť sumu 1.000,- eur v štyroch plných
mesačných splátkach splatných dňa 20.05., 20.06., 20.07. a 20.08.2013 a zvyšnej piatej splátke vo
výške 140,- eur dňa 20.09.2013, a keďže tieto splátky neboli žalovaným uhrádzané riadne a včas a s ich
úhradou sa dostal do omeškania, vznikol žalovanému nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške

5,5 % ročne, ktorý vo vzťahu k splátke vo výške 215,- eur splatnej dňa 20.05.2013 vyčíslil na sumu 51,16
eur, k splátke vo výške 215,- eur splatnej dňa 20.06.2013 na sumu 51,20 eur, k splátke splatnej dňa
20.07.2013 na sumu 51,63 eur, v prípade splátky splatnej dňa 20.08.2013 na sumu 52,96 eur a v prípade
splátky splatnej dňa 20.09.2013 na sumu 35,66 eur, pričom súčet týchto úrokov z omeškania predstavuje
sumu 242,61 eur. Konštatoval, že vo vzťahu k vráteniu sumy 1.000,- eur, hoc nešlo zo strany žalobcu o
dobrovoľné plnenie záväzku ale o nútené vymoženie v rámci exekúcie, nemôže táto suma predstavovať

bezdôvodné obohatenie, keďže ide v tejto časti žalovaným obdržaného plnenia
o nárok vyplývajúci zo záväzkového vzťahu, modifikovaného zákonnou fikciou bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru v súlade s § 11 ods. 1 ZoSÚ, a preto zo sumy vymoženej v prospech žalobcu (t.j.
2.435,61 eur) odpočítal sumu zodpovedajúcu výške poskytnutého úveru (1.000,- eur) a výšku úrokov
z omeškania z jednotlivých splátok úveru, s úhradou ktorých bol žalobca v omeškaní (t.j. sumu 242,61

eur). Žalovaného potom zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1.193,- eur, ktorá predstavuje rozdiel sumy
2.435,61 eur a sumy 1.242,61 eur, nakoľko dospel k záveru, že ohľadne nároku vo výške 1.193,- eur
reálne vzniklo na strane žalovaného na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie, predstavujúce žalovaným
bez právneho dôvodu obdržané plnenie, na ktoré žalovanému vo vzťahu založenému úverovou zmluvou
nevznikol nárok

(§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), nakoľko sa jednalo o bezúročný a bezpoplatkový úver.
1.4 Pokiaľ sa žalobca domáhal zaplatenia vyššej sumy, než mu bola priznaná, a to sumy 2.213,12 eur
(3.406,12 eur – 1.193,- eur, resp. 970,51 eur + 1.242,61 eur), súd prvej inštancie v tejto časti žalobu
zamietol. Dospel k záveru, že v uvedenej (zamietajúcej) časti žalovaného nároku nemožno hovoriť
o bezdôvodnom obohatení žalovaného na úkor žalobcu, nakoľko pokiaľ ide o sumu 1.193,- eur, v danej

časti obdržané plnenie nepredstavovalo uspokojenie existujúceho záväzku žalobcu voči žalovanému,
zvyšných 970,51 eur žalovaný neobdržal a túto sumu si ponechal súdny exekútor na úhradu trov
exekúcie. Poukázal na to, že priznaniu sumy 970,51 eur voči žalovanému nesvedčí žalobcovi ani iný
právny dôvod, ktorým podľa žalobcu mal byť zrejme nárok na náhradu škody, nakoľko súd prvej inštancie
dospel k záveru, že na vznik takejto škody nie je daná zodpovednosť žalovaného, vo vzťahu ku ktorému

absentuje kauzálny nexus. Mal za to, že primárne zodpovednosť za preskúmanie exekučného titulu,
v danom prípade rozhodcovského rozsudku prináležala súdnemu exekútorovi a exekučnému súdu, bez
postupu ktorých nemohlo dôjsť k vykonaniu samotnej exekúcie. Na základe uvedeného potom vyslovil,
že žalovaný nie je v spore ohľadne sumy, ktorú si z vymoženého plnenia od žalobcu ponechal súdny
exekútor na úhradu trov exekúcie, pasívne vecne legitimovaný, a to ani v prípade posudzovania daného

nároku ako bezdôvodného obohatenia a ani ako nároku na náhradu škody, keďže žalovaný nenesie
zodpovednosť za to, že došlo k jej nútenému vymoženiu.
1.5 V častiach, v ktorých došlo k späťvzatiu žaloby (t.j. čo do zaplatenia nemajetkovej ujmy vo
výške 5.000,- eur učineného pred prvým pojednávaním a o uloženie povinnosti súdnemu exekútorovi
JUDr. Ladislavovi Jakubcovi, aby prestal vymáhať predmetnú pohľadávku po právoplatnosti rozsudku

a po výzvach povinného učineného až po pojednávaní), súd prvej inštancie konanie zastavil, keď
s čiastočným späťvzatím žaloby v tej časti, v ktorej žalobca zobral žalobu späť až po pojednávaní,
žalovaný vyjadril prostredníctvom svojho zástupcu súhlas.
1.6 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) tak, že žalovanému voči žalobcovi, ktorému by s poukazom na §

255 ods. 2 CSP prináležal nárok na pomernú časť trov vzniknutých v súvislosti s týmto sporom, nárok
na ich náhradu nepriznal z dôvodu existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré vzhliadol
v tom, že začatie exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu inicioval práve žalovaný,
ktorý cielene svojím konaním či už v rámci uzatvorenia úverovej zmluvy, ktorej text sám pripravil, sa
snažil „zahmliť“ skutočný charakter svojho zmluvného vzťahu so žalobcom označením žalobcu aj ako

podnikateľa a všeobecným vymedzením účelu úveru ako úveru na podnikanie žalobcu, v súvislosti s čím
žalovaný aj dočasne uspel, keď úspešne dosiahol vedenie exekúcie voči žalobcovi ako povinnému na
podklade nezákonného exekučného titulu a v rámci toho vymoženie aj takého plnenia, na ktoré nemal
zákonný nárok. V tejto súvislosti poukázal na to, že je mu z úradnej činnosti známe, že zo stranyžalovaného dochádzalo dlhodobo k nekalým obchodným praktikám voči veľkému počtu jeho zmluvných
partnerov – spotrebiteľov, a teda v prípade žalovaného sa nejednalo o nijakú ojedinelú situáciu, keď
žalobca inicioval toto konanie

so všetkými ním uplatnenými nárokmi pôvodne sám bez toho, aby sa dal zastúpiť a v existujúcej situácii
podľa názoru súdu prvej inštancie by bolo priznanie náhrady trov konania žalovanému hoc len v určitej
časti s ohľadom na minulú činnosť žalovaného ako poskytovateľa úveru v rozpore s dobrými mravmi.
2. Proti výrokom I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu prezumovaného ust.
§ 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. h) CSP,
t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, podal
žalovaný odvolanie. Primárne sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o spotrebiteľskom
charaktere predmetnej úverovej zmluvy, pričom mal za to, že vzťah vzniknutý z predmetnej zmluvy
nie je spotrebiteľským. Poukázal na to, že v zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa
zmluvnéstranydohodlinatom,žeichvzťahysabudúspravovaťustanoveniamiObchodnéhozákonníka,

„zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy
sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Táto zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka ako nepomenovaná zmluva“, z čoho žalovaný vyvodzoval, že na daný vzťah nie je možné
aplikovať iný predpis ako Obchodný zákonník. Súčasne poukázal na ust. § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka s poukazom na § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, podľa ktorého má predmetná

zmluva o úvere povahu absolútneho obchodu.

2.1 V tejto súvislosti mal za to, že predmetná zmluva nemôže byť potom posúdená ako bezúročná
a bez poplatkov, nakoľko spĺňa všetky zákonom obligatórne náležitosti, čo jednoznačne vyplýva
z rozhodcovského rozsudku, ktorý posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako platný a odplatný právny

úkon a na jeho základe priznal žalovanému voči žalobcovi plnenie. Zdôraznil, že rozhodcovský
rozsudok vo vzťahu k priznanému nároku predstavuje prekážku res iudicata a aj prípadná nesprávnosť
rozhodcovského rozsudku je potom irelevantná a res iudicata naďalej existuje. Z uvedeného dôvodu
mal podľa žalovaného súd mal konanie zastaviť pre tento neodstrániteľný nedostatok konania.
2.2 Žalovaný súčasne zopakoval svoju argumentáciu zo štádia konania pred súdom prvej inštancie, že

vymožené peňažné prostriedky vo výške 3.406,12 eur nie je možné za žiadnych okolností kvalifikovať
akobezdôvodnéobohateniepodľaust.§451ods.1a2Občianskehozákonníkazdôvodu,žepredmetná
zmluva o úvere nie je neplatným právnym úkonom a žalobca plnil za existencie právneho dôvodu, ktorý
neodpadol a neplnil za iného. Opätovne poukázal na to, že žalobca mu plnil uvedenú sumu zo zmluvy
o úvere na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku, a teda plnil to, čo bolo

predmetom exekúcie a z uvedeného dôvodu suma, ktorú získal žalovaný, nebola plnením bez právneho
dôvodu alebo plnenie z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,
prípadne majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

2.3 Žalovaný taktiež v odvolaní zopakoval, že v danom prípade súd posudzoval vec, o ktorej už raz

právoplatne rozhodol, keď dikcia zákona obsiahnutá v ustanovení § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.
(Exekučný poriadok) stanovuje súdu povinnosť preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie
môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a v opačnom prípade žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
2.4 Súčasne namietal záver súdu prvej inštancie o neplatnosti rozhodcovskej doložky, keď podľa jeho
názoru bola predmetná rozhodcovská doložka dojednaná platne. Zdôraznil, že rozhodcovská zmluva
ako dokument na samostatnom liste papiera môže ale rovnako nemusí byť uzavretá spolu so zmluvou
o úvere, a preto následne v prípade, že žiadateľ o úver uzavrie rozhodcovskú zmluvu, pri vzniku sporu zo

zmluvy o úvere má každá strana možnosť voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním (nakoľko sa
jedná o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu). V prípade, že rozhodcovskú zmluvu žiadateľ neuzavrie,
eventuálny spor zo zmluvy o úvere sa bude riešiť súdnou cestou, z čoho žalovaný vyvodzoval, že pokiaľ
byzostranydlžníkadošlopouzavretízmluvykjejporušeniu,t.j.kprotiprávnemukonaniu,bolbytopráve
veriteľ, ktorý by bol nútený obrátiť sa so žiadosťou o právnu ochranu na príslušný orgán, a to buď na

základe voľby medzi rozhodcovským a súdnym konaním alebo priamo na súd (pretože vo vzťahu k nemu
nebudeuzavretározhodcovskázmluva)alebopriamonarozhodcovskýorgán(pretoževovzťahuknemu
bude rozhodcovská zmluva výhradná). Zdôraznil, že následky tohto procesného kroku už upravuje
príslušné procesné právo a nie rozhodcovská zmluva. Aj z uvedeného potom vyvodzoval, že v prípaderozhodcovskej zmluvy sa jedná o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Zdôraznil, že medzi ním
a žalobcom bola v predmetnom prípade uzatvorená rozhodcovská zmluva, a to na samostatnom liste
papiera oddelene od samotnej zmluvy o úvere s tým, že žalobca svojím podpisom zo dňa 12.04.2013

vyhlásil, že s uzatvorením rozhodcovskej zmluvy súhlasí a zároveň vyhlasuje, že bol pred uzavretím
zmluvy osobitne poučený o dôsledkoch uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy, čím svojím podpisom
ako vážnym, zrozumiteľným a určitým prejavom vôle súhlasil s uzavretím.

2.5Podľanázoružalovanéhozozmluvyoúverenenastalaanijednazforiembezdôvodnéhoobohatenia,

ktoré ustanovuje zákon, keď žalobca plnil na základe platne uzatvorenej zmluvy o úvere a predmetná
zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú a rovnako tak právny dôvod na plnenie
z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a podobne)
a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov, a preto má za to, že na jeho strane nedošlo
k bezdôvodnému obohateniu.

3. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

4. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.

5. Skôr, ako Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), pristúpil k vecnému preskúmaniu

napadnutého rozsudku, zaoberal sa prípustnosťou odvolania. Zistil, že z hľadiska rozsahu odvolania
žalovaný napadol nielen výrok, ktorým bolo žalobe v časti vyhovené (výrok I.), ale aj výrok II., ktorým bola
žaloba vo zvyšku zamietnutá. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že odvolanie môže podať
strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 357 CSP). Z uvedeného vyplýva, že žalovaný
nebol oprávnený odvolaním napadnúť výrok rozsudku, ktorým dosiahol vo veci úspech, ktorým mu bolo

(i keď len čiastočne) vyhovené (v prejednávanom prípade konkrétne v časti, v ktorej bola žaloba ohľadne
sumy 2.213,12 eur zamietnutá). Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalovaného vo vzťahu
k výroku II. odmietol ako odvolanie podané neoprávnenou osobou
[§ 386 písm. b) CSP].

6. Odvolací súd následne preskúmal vec jemu predloženú v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania žalovaného (§ 370 a § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako aj v závislom výroku IV. o práve na náhradu trov konania
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. Vo výroku III., ktorým súd prvej inštancie konanie
včastiozaplatenienemajetkovejujmyvovýške5.000,-euraouloženiepovinnostisúdnemuexekútorovi

JUDr. Ladislavovi Jakubcovi, aby prestal vymáhať predmetnú pohľadávku, po právoplatnosti rozsudku
a po výzvach povinného, zastavil, ktorý nebol odvolaním napadnutý ponechal odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie nedotknutý. Vo výroku II., tak ako už odvolací súd uviedol v predchádzajúcom bode
odôvodnenia tohto rozsudku, odvolanie žalovaného odmietol.
7. Rozsudok súdu prvej inštancie bol odvolaním žalovaného napadnutý z dôvodov prezumovaných §

365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.
8. Odvolací súd podrobne preskúmal námietky, ktoré boli vo veci vznesené a východiskovo sa stotožnil
s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie založil.
Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie dôvodnosti žaloby,
vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu rozhodných otázok je vecne správne, pričom
v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolaní
obmedzil na konštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
9. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný
odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný

prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z uvedeného vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak
mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keby takéto pochybenia
zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania.

10. V nadväznosti na uvedené odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného ako nedôvodné.

11. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je
procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ichnásledným zhodnotením. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie

skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony
a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

11.1
Z obsahu spisu mal odvolací súd preukázané, že táto odvolacia námietka nebola naplnená. Žalovaný
v odvolaní primárne namietal záver súdu prvej inštancie o spotrebiteľskom charaktere Zmluvy o úvere
č. 503200164, uzatvorenej medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom dňa 12.04.2013,
na základe ktorej veriteľ (žalovaný) poskytol dlžníkovi (žalobcovi) úver vo výške 1.000,- eur. Vo vzťahu

k uvedenej odvolacej námietke odvolací súd poukazuje na body 15. a 18. odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie, kde súd prvej inštancie sa podrobne, a to aj odkazom na predchádzajúce
rozhodnutia exekučných súdov, a to uznesenie Okresného súdu Námestovo č. k. 10Er/151/2015-74 zo
dňa 23.05.2023 ako aj uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 9CoEk/22/2023-114 zo dňa 24.10.2023,
vysporiadava so spotrebiteľským charakterom predmetnej úverovej zmluvy, pričom odvolací súd sa

s týmito závermi v celom rozsahu stotožňuje, a preto ich nepovažuje za potrebné opakovať. Pokiaľ
žalovaný v tejto súvislosti namietal, že predmetná zmluva je tzv. absolútnym obchodom, čiže zmluvou
o úvere, odvolací súd poukazuje na správny záver súdu prvej inštancie, že ani uvedená skutočnosť
nemá vo vzťahu k posudzovaným otázkam nijaký vplyv na aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka
o ochrane spotrebiteľa a aplikáciu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V kontexte

uvedených záverov potom odvolací súd konštatuje správnosť záverov súdu prvej inštancie týkajúcich
sa posúdenia predmetného právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere ako vzťahu spotrebiteľského
a na to nadväzujúce závery súdu prvej inštancie o vyhodnotení predmetného úveru ako bezúročného
a bezpoplatkového.
12. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal nesplnenie procesných podmienok konania, keď poukazoval

na to, že rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu SR 02060/14 zo dňa 30.07.2014, na podklade
ktorého prebiehalo exekučné konanie na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 10Er/151/2015,
zakladá vo vzťahu k prejednávanému sporu prekážku rozsúdenej veci (res iudicata). Odvolací súd sa
s týmto záverom nestotožnil. V tejto súvislosti odvolací súd v zhode s vyslovenými závermi súdu prvej
inštancie v bode 15. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie konštatuje, že vzhľadom na neplatnosť

rozhodcovskej doložky (zmluvy) nebola daná právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať v danej veci,
a preto je jeho rozhodnutie materiálne nevykonateľné. Vzhľadom na uvedený zásadný nedostatok
rozhodnutia rozhodcovského súdu nemožno uvedené rozhodnutie ponímať ako rozhodnutie, s ktorým
by boli spojené žalovaným namietané procesné účinky. V zásade nemožno nesúhlasiť s premisou, že
doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať, má pre účastníkov rozhodcovského

konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Pokiaľ však nedošlo k uzavretiu platnej
rozhodcovskej zmluvy, nemohol rozhodcovský súd spor prejednať a v takomto prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok, nakoľko nemal na to právomoc. Vychádzajúc z vyššie uvedených
záverov potom akceptovanie argumentácie žalovaného nemožno vnímať inak ako striktne formálne
a nezodpovedajúce účelu a cieľom samotného rozhodcovského konania, ktorým je založenie právomoci

rozhodcovského súdu na jednoznačne dobrovoľnom, obidvomi stranami (účastníkmi zmluvného vzťahu)
akceptovanompodrobenísaautoriterozhodcovskéhosúdu,čovšak,takakovyplývazvyššieuvedených
rozhodnutí exekučných súdov, nebolo naplnené.
13. Odvolací súd sa súčasne nestotožnil s námietkou žalovaného, že v posudzovanom prípade neboli
naplnené obligatórne podmienky bezdôvodného obohatenia, pretože sa nemôže jednať o bezdôvodné

obohatenie v prípade takého plnenia, ktoré bolo vymožené prostredníctvom exekúcie. V nadväznosti
na uvedené odvolací súd opätovne akcentuje tú skutočnosť, že predmetná exekúcia bola exekučným
súdom zastavená. Udelením poverenia na vykonanie exekúcie sa síce potvrdzuje „zákonnosť“ vedeniaexekúcie, to ale neznamená, že by v niektorých z ďalších fáz exekúcie nemohol dôjsť exekučný súd
k opačnému záveru
(k uvedenému napríklad porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/34/2013). Aj podľa

názoru Ústavného súdu SR vysloveného v uznesení sp. zn. II. ÚS 545/2010 zo dňa 09.12.2010
platí, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie. Je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie, a to v každom štádiu exekúcie a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej

alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti exekúcie adekvátne
procesne zareagovať, k čomu, tak ako už odvolací súd vyššie zdôraznil, aj došlo. Ako už bolo uvedené,
rozhodcovské súdy nepredstavujú zložku verejnej moci, ale ide o súkromnoprávne orgány. Ich právomoc
nie je daná len ustanoveniami zákona, ale predovšetkým je odvodená od výslovnej a slobodnej
vôle zmluvných strán takýmto spôsobom (alternatívnym k sporovému súdnemu konaniu) prejednať
prípadný spor medzi nimi, pričom na základe takejto ich vôle uzavrú rozhodcovskú zmluvu, resp.

rozhodcovskú doložku, v ktorej svoj súhlas vyjadria obidve strany dohody. Len tak môže byť právomoc
súkromnoprávneho orgánu daná. V opačnom prípade by mohol akýkoľvek subjekt vydať rozhodnutie
a prezentovať ho ako exekučný titul. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemôže spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemôže vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučné
súdy potom v rámci dotknutého exekučného konania splnili svoju povinnosť ex offo skúmať a prihliadnuť

na zistenú nulitu aktu, ktorá v danom prípade bez akýchkoľvek pochybností je následkom vydania
rozhodnutia orgánom, ktorý nedisponuje právomocou na rozhodovanie vo veci. V kontexte uvedeného
neobstojí námietka žalovaného, že vymožením dotknutej sumy v exekučnom konaní nemohlo dôjsť
k vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho strane, a to aj s poukazom na ust. § 61 zákona č. 233/1995
Z.z. v znení účinnom do 31.03.2017, nakoľko uvedená exekúcia bola z dôvodu, že prebiehala na

základe nulitného exekučného titulu, zastavená. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov sa potom
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie vyslovenými v bode 30.
odôvodneniajehorozsudku,keďmázato,žesuma1.193,-eur(t.j.suma,ktorábolasúdnymexekútorom
v rámci exekučného konania vymožená od žalobcu ako povinného po odpočítaní sumy poskytnutého
úveru s príslušnými úrokmi z omeškania, ako aj trov exekúcie) predstavuje bezdôvodné obohatenie

žalovaného.
14. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani túto odvolaciu námietku však nebolo možné odkazujúc
na už vyššie uvedené závery posúdiť ako dôvodnú.

15. Žalovaný súčasne namietal záver súdu prvej inštancie o neplatnosti rozhodcovskej doložky,
na základe ktorej mala byť založená právomoc rozhodcovského súdu pre vydanie rozhodcovského
rozsudku, ktorý bol podkladom pre vykonanie exekúcie, pričom k uvedenej otázke sa vyčerpávajúcim
spôsobom už vyjadril súd prvej inštancie v bode 15. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku,
pričom odvolací súd sa s týmito závermi v celom rozsahu stotožňuje, a preto ich nepovažuje za potrebné

opätovne uvádzať. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že uvedená argumentácia
odvolateľa je len zopakovaním jeho právnej argumentácie z exekučného konania vedeného na
Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 10Er/151/2015, s ktorou sa vysporiadal už dotknutý exekučný
súd (exekučné súdy) a s touto argumentáciou, abstrahujúc z nej podstatné závery, sa v celom rozsahu
stotožnil súd prvej inštancie.

16. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie v závislom výroku o práve na náhradu trov
konania, žalovaný neprodukoval žiadne odvolacie námietky, ktoré by mohli byť predmetom prieskumu
v odvolacom konaní, pričom odvolací súd konštatuje správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie
o nároku na náhradu trov konania, ktoré súd prvej inštancie zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil
a s ktorým je možné sa stotožniť.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené, konštatujúc nedôvodnosť odvolania žalovaného, odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP vo výrokoch I. a IV. ako vecne správny
potvrdil.18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 CSP pri
aplikácii ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu

úspešný a vznikol mu tak nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu v súvislosti s odvolacím
konaním vznikli (§ 255 ods. 1 CSP), a to v rozsahu 100 %. Odvolací súd však žalobcovi nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania, keďže mu preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako
trovy v odvolacom konaní nevznikli (žalobca nevykonal v odvolacom konaní žiadny procesný úkon).
Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací

súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri
striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové
rozhodovanie o trovách konania predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie
vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške náhrady
(porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu
a naopak taký zmysel nemá, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii

tohto nároku u žiadnej zo strán sporu (u jednej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý či ňou
zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva aj
z uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/166/2016 zo dňa 26.10.2016 a sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo
dňa 28.02.2018.

19. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za nej koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].

V Žiline dňa 28.mája 2025
JUDr. Vladimír Topoľančík
predseda senátuJUDr. Eva Malíková

člen senátu

JUDr. Roman Tichý

člen senátu
Kanc.
· založ zberný spis

· vylúč základný spis a vráť okresnému súdu

· rozhodnutie vypracoval dňa 09.06.2025, ref. sudca JUDr. Topoľančík