Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 18. október 2024

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 16C/23/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201666
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Ďurianová

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2024:6724201666.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdZvolen,vkonanípredsudkyňouJUDr.KatarínouĎurianovou,vsporežalobcu:A.B.C.,nar.

XX.XX.XXXX,trvalebytomvD.,D.E.XXXX/X,zastúpenéhoprávnymzástupcomAdvokátskakancelária
BUGRI s.r.o., IČO: 56434995, so sídlom vo Zvolene, Námestie SNP č. 14/23, v mene ktorého pred
súdom koná Mgr. Ivan Bugri, advokát a konateľ, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorého pred
súdom koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00151866, so sídlom v Bratislave, Pribinova
č. 2, o zaplatenie 6.180,09 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 6.499,38 €, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, do 15 dní od právoplatnosti
uznesenia súdu o výške náhrady trov konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 09.04.2024 doručil žalobca tunajšiemu súdu žalobu, ktorou sa proti žalovanému domáhal
zaplatenia sumy 6.499,38 € a náhrady trov konania z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť
v dôsledku výkonu služby hasiča v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho
limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa
04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica 2003/88/ES“) v
spornom období od apríla 2021 do februára 2024. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že od roku 2011

pracujeakohasičvslužobnompomerepodľazákonač.315/2001Z.z.oHasičskomazáchrannomzbore
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 315/2001 Z. z.“), miestom výkonu jeho štátnej služby
bol v spornom období okres Zvolen (hasičská stanica Zvolen). V období od apríla 2021 do februára 2024
žalobca odpracoval spolu 2.633,69 hodín služobnej pohotovosti (1.963,77 hodín určenej a 669,92 hodín
nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času a
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 55,65 hodín týždenne. V období
od apríla 2021 do februára 2024 pracoval žalobca na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a

7 hodín určenej služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby
a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej stanici
a pripravený na prípadný výjazd. Podrobne argumentoval, že smernica 2003/88/ES bola nesprávne
prebratá do zákona č. 315/2001 Z. z., v dôsledku čoho sa služobná pohotovosť hasičov nezapočítava do
ich služobného času. Za nesprávne prebratie smernice zodpovedá žalovaný. V dôsledku nesprávneho
prebratia smernice 2003/88/ES mu vznikla škoda v podobe nemajetkovej ujmy, pretože boli splnené
predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu stanovené judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie,

ktorými sú: (1) porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám
alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (2) porušenie práva únie je dostatočne závažné a (3) medzi
porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým,
že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Z dôvodu absencie právnej úpravy ohľadnenároku na náhradu škody za porušenie práva únie je potrebné analogicky aplikovať ustanovenia § 11
až § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré umožňujú náhradu ujmy v peniazoch za porušenie práva na
ochranu zdravia ako aj za zásah do súkromia a rodinného života. Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil

analogicky podľa § 122 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ako rozdiel peňažnej náhrady
podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. (15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z hodinovej odmeny
za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady podľa § 122
ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. (50 % hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku) v súčine s počtom odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti

podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z hodinovej odmeny za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % mínus 15 %) a v prípade určenej služobnej pohotovosti
odpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja
a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku (50 % mínus 30 %). Ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) zákona č.

351/2001 Z. z. upravujúce odmenu za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste štátnej
služby považoval z hľadiska analógie za najbližšie k uplatnenému nároku, pretože hodiny služobnej
pohotovosti nezapočítané do služobného času možno analogicky posúdiť ako odpracované mimo
rozvrhnutia služobného času. Nemajetkovú ujmu za príslušný kalendárny mesiac tak žalobca určil ako
súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35 % alebo 20 %

z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od
toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50 % mínus 15
% predstavuje 35 %) alebo v deň služobného pokoja (50 % mínus 30 % predstavuje 20 %). Matematicky
tabuľkovou formou nemajetkovú ujmu konkrétne vyčíslil za obdobie od apríla 2021 do decembra 2021
v sume 1.396,64 € (pri počte odslúžených hodín 469,35 a hodinovej sadzbe vo výške 8,6121 € v apríli

2021 až decembri 2021), za obdobie od januára 2022 do decembra 2022 v sume 2.412,41 € (pri počte
odslúžených hodín 766,92 a hodinovej sadzbe vo výške 8,6121 € v januári 2022 až apríli 2022, vo výške
9,0212 € v máji 2022 a júni 2022 a vo výške 9,3000 € v júli 2022 až decembri 2022), za obdobie od
januára 2023 do decembra 2023 v sume 2.371,63 € (pri počte odslúžených hodín 645,37 a hodinovej
sadzbe vo výške 10,3242 € v januári 2023 až auguste 2023 a vo výške 11,5182 € v septembri 2023 až

decembri 2023) a za obdobie od januára 2024 do februára 2024 v sume 318,69 € (pri počte odslúžených
hodín 82,13 a hodinovej sadzbe vo výške 11,5697 € v januári 2024 až februári 2024). Na základe
uvedeného sa domáhal nemajetkovej ujmy v peniazoch.

2. O žalobe žalobcu rozhodol súd platobným rozkazom č.k. 16C/23/2024-109 zo dňa 15.05.2024, proti

ktorému podal žalovaný včas odpor zo dňa 20.05.2024 s odôvodnením vo veci samej.

3. Žalovaný v podanom odpore nesúhlasil s podanou žalobou žalobcu. Vzniesol námietku miestnej
nepríslušnosti súdu a navrhol postúpenie sporu na „Okresný súd Bratislava I“ (zrejme správne Mestský
súd Bratislava IV - poznámka súdu) podľa sídla ústredného orgánu štátnej správy zodpovedného

za transpozíciu a aplikáciu smernice 2003/88/ES (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky), resp. na
Okresný súd Banská Bystrica ako kauzálne príslušný na prejednanie a rozhodovanie pracovnoprávnych
sporov, pretože podľa jeho názoru sa žalobca domáha rozdielu odmeny za určenú a nariadenú služobnú
pohotovosť. V podrobnostiach v podstate argumentoval, že:
(1) smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na hasičov,

(2) nie je v spore pasívne vecne legitimovaný, pretože žalobca podanou žalobou simuluje žalobu o
náhradu mzdových nárokov, t.j. ide o pracovnoprávny spor, v ktorom je pasívne vecne legitimovaný
zamestnávateľ (služobný úrad) žalobcu (ministerstvo vnútra),
(3) smernica 2003/88/ES bola do právneho poriadku prebratá správne, pretože (a) v prípade hasiča ide
ajohľadneslužobnejpohotovostiovýkonštátnejslužbyvrámcislužobnéhočasua(b)zákonč.315/2001

Z. z. stanovil dlhšie referenčné obdobie pre výpočet priemerného týždenného pracovného času než 7
dní (podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. referenčné obdobie 6 mesiacov),
(4) vzhľadom na výpočet nemajetkovej ujmy ide v podstate o mzdový nárok;
(5)žalobcanesprávnevyčísľujepracovnýčas,pretožedopracovnéhočasuzapočítavaajčasodpočinku,
ktorý smernica 2003/88/ES od pracovného času oddeľuje, t.j. do pracovného času (výpočtu priemerného

pracovného času) sa nemá započítať každá hodina fondu pracovného času, pretože čas odpočinku
(dovolenka, náhradné voľno a podobne) sa síce pre účely výpočtu mzdy považuje za služobný čas,
nie je však pracovným časom v zmysle smernice (fond pracovného času tak nie je ukazovateľom
odpracovaných hodín); plánovacie plachty, ktoré žalobca použil ako dôkaz na výpočet hodín súzavádzajúce, pretože tieto sú exportované z programu SAP, ktorý počíta hodiny pre účely fondu
služobného času a nemôžu sa použiť na preukazovanie porušenia smernice 2003/88/ES (napríklad ak
žalobca čerpá dovolenku v prostredí programu SAP je táto neprítomnosť evidovaná ako výkon služby v

rozsahu 16 hodín, rovnako aj v prípade iných prekážok v práci, kedy žalobca nepracuje podľa pokynov
zamestnávateľa a nevykonáva svoju činnosť alebo povinnosti pre zamestnávateľa),
(6) žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody a nepreukázal zásah do súkromného a rodinného
života,
(7) žalobca nepreukázal výšku uplatneného nároku, vznik závažnej ujmy a uplatnená náhrada

nemajetkovej ujmy nie je primeraná,
(8) na základe uvedeného navrhol, aby súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

4. Žalobca v replike zo dňa 24.06.2024 zotrval na svojej argumentácii. Nesúhlasil s argumentáciou
žalovaného,ktorúpovažovalzanesprávnu.Námietkumiestnejnepríslušnostitunajšiehosúdupovažoval
za nedôvodnú, pretože ku skutočnosti, ktorá zakladá právo na náhradu škody (t.j. porušenie práva na 48

hodinový pracovný čas podľa smernice 2003/88/ES), došlo v územnom obvode Okresného súdu Zvolen.
Nesúhlasil ani s námietkou kauzálnej nepríslušnosti tunajšieho súdu, pretože v prípade prejednávaného
sporu nejde o pracovný spor. V podrobnostiach v podstate argumentoval, že:
(1) smernica 2003/88/ES sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na hasičov, čo vyplýva aj z judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie, na ktorú poukázal,

(2) žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný ako subjekt zodpovedný za správne prebratie
smernice do právneho poriadku, čo tiež vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie,
(3) je bez právneho významu, že v prípade hasiča ide ohľadne služobnej pohotovosti o výkon štátnej
služby v rámci služobného času, pretože podstatná je skutočnosť, že služobná pohotovosť hasičov nie
je v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. v rozpore s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES považovaná

za pracovný čas, preto zotrval na názore, že smernica nebola správne transponovaná, a to vrátane
článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, pretože služobná pohotovosť hasičov je umelo odčlenená od
pracovného času a nie je považovaná za pracovný (služobný) čas,
(4) názor žalovaného, že do výpočtu priemerného týždenného pracovného času nemožno započítať
čas dovolenky, prípadne práceneschopnosti je nesprávny a v rozpore s článkom 16 písm. b) smernice

2003/88/ES ako aj v rozpore s § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., z ktorých ťažiskovo vyplýva záver,
že o čas dovolenky alebo práceneschopnosti nemožno znižovať týždenný pracovný čas, t.j. tieto doby sa
pri výpočte priemerného týždenného pracovného času nemajú zohľadňovať ako voľno; skutočnosť, že
čas platenej dovolenky sa má posudzovať ako odpracovaný čas vyplýva aj z judikatúry súdneho dvora
(rozsudok C-514/20 zo dňa 13.01.2022); rovnako ustanovenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.

všetky tieto obdobia (dovolenka, pracovná neschopnosť, náhradné voľná, rekondičný pobyt a podobne)
považuje za výkon štátnej služby; neobstojí preto ani názor žalovaného, že plánovacie plachty (t.j.
mesačné výpisy z dochádzkového systému SAP) sú zavádzajúce, pretože práve tento systém slúži na
evidenciu služobného času,
(5) uplatnený nárok nepredstavuje mzdový nárok,

(6) boli v jeho prípade splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením
práva únie,
(7) uplatnená nemajetková ujma je primeraná a odôvodnená,
(8) na základe uvedeného navrhol, aby súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

5. Žalovaný v duplike zo dňa 03.07.2024 zotrval na svojej skutkovej a právnej argumentácii, pričom v
podrobnostiach uviedol, že:
(1) z výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu v jednotlivých referenčných obdobiach
(od 04/2021 do 09/2021, od 10/2021 do 03/2022, od 04/2022 do 09/2022, od 10/2022 do 03/2023,
od 10/2022 do 03/2023, od 04/2023 do 09/2023 a od 10/2023 do 03/2024) vyplýva, že priemerný

počet skutočne odslúžených hodín predstavoval od 39,322 hodín do 57,568 hodín, t.j. rozsah 48 hodín
týždenne bol prekročený len minimálne,
(2) porušenie práva únie je potrebné v spore preukázať a nestačí len všeobecný poukaz na judikatúru
súdneho dvora, pričom vo vzťahu k žalobcovi nedošlo k porušeniu smernice 2003/88/ES, preto výpočty
jeho mzdových nárokov sú bez právneho významu,

(3) tabuľky odpracovanej služobnej pohotovosti priložené k žalobe nepreukazujú porušenie článku
6 smernice 2003/88/ES, pretože žalobca v nich nerozlišuje, či ide o hodiny služobnej pohotovosti
odpracované nad rámec smernice,(4)žalobcanesprávnevyčísľujepracovnýčas,pretožedopracovnéhočasuzapočítavaajčasodpočinku,
ktorý smernica 2003/88/ES od pracovného času oddeľuje, t.j. do pracovného času (výpočtu priemerného
pracovného času) sa nemá započítať každá hodina fondu pracovného času, pretože čas odpočinku

(dovolenka, náhradné voľno a podobne) sa síce pre účely výpočtu mzdy považuje za služobný čas,
nie je však pracovným časom v zmysle smernice (fond pracovného času tak nie je ukazovateľom
odpracovaných hodín),
(5) žalobca nesprávne vyčísľuje priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia, pretože
nezohľadňuje referenčné obdobia podľa smernice 2003/88/ES v dĺžke 6 mesiacov podľa § 86 ods.

1 zákona č. 315/2001 Z. z., pričom pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny
týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov, t.j. v priemere nemôže tento čas prekročiť 48
hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní,
(6) vzhľadom na výpočet nemajetkovej ujmy ide v podstate o mzdový nárok, pretože (a) podľa obsahu
žaloby (§ 124 ods. 1 CSP) sa žalobca domáha doplatku rozdielu medzi odmenou za určenú služobnú
pohotovosť a za nariadenú služobnú pohotovosť, (b) podľa tabuľky priloženej k žalobe pociťuje žalobca

škodulenvovzťahukurčenejslužobnejpohotovostialenvrozsahurozdieluoprotiodmenezanariadenú
služobnú pohotovosť, (c) žalobca svoj výpočet odvodzuje od fondu pracovného času, ktorý slúži na
výpočet mzdy, preto nejde o správny ukazovateľ skutočne odpracovaných hodín, pretože v zmysle § 97
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. sa za služobný čas posudzuje aj čerpanie dovolenky, platené služobné
voľno a náhradné voľno za nadčas a službu vo sviatok, kým v zmysle smernice 2003/88/ES sa za

pracovný čas považuje len skutočne odpracovaný čas a dovolenka a rôzne voľná sa považujú za čas
odpočinku,
(7) nie je v spore pasívne vecne legitimovaný, pretože žalobca mal podať žalobu proti svojmu
zamestnávateľovi,
(8) žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody a nepreukázal zásah do súkromného a rodinného

života,
(9) tabuľky priložené k žalobe nepreukazujú vznik nemajetkovej ujmy žalobcu, navyše výpočty
nezohľadňujú skutočnosť, že nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti spadajú nad maximálny limit
pracovného času,
(10) smernica 2003/88/ES bola do právneho poriadku prebratá správne, pretože (a) v prípade hasiča

ide aj ohľadne služobnej pohotovosti o výkon štátnej služby v rámci služobného času a (b) zákon č.
315/2001 Z. z. stanovil dlhšie referenčné obdobie pre výpočet priemerného týždenného pracovného
času než 7 dní (podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. referenčné obdobie 6 mesiacov),
(11) na základe uvedeného žalovaný zotrval na svojom návrhu, aby súd žalobu žalobcu zamietol.

6. Žalobca sa viac vo veci písomne nevyjadril. Na pojednávaní poukázal na skutočnosť, že podľa
vlastných výpočtov žalovaného dochádzalo k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času
žalobcu v piatich zo šiestich údajných referenčných období, pričom v tomto výpočte nie je započítaných
ďalších 204 hodín.

7. Súd prejednal spor na pojednávaní dňa 18.10.2024 v prítomnosti žalobcu a právnych zástupcov
žalobcu a žalovaného, ktorí boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní. Žalobca bol vypočutý ako
strana sporu, keď pri svojom výsluchu v podstate potvrdil skutkové dôvody žaloby.

8. Súd pri rozhodovaní ťažiskovo vychádzal zo (i) skutkových tvrdení žalobcu, ktoré neboli žalovaným

účinne popreté a v zmysle § 151 ods. 1 CSP sa tak považujú za nesporné a (ii) z listinných dôkazov
vykonaných na pojednávaní a predložených stranami podľa § 204 ods. 1 CSP. Na základe týchto
skutočností súd ustálil skutkový stav tak, že
(1) žalobca pracuje od roku 2011 ako hasič v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov,

(2) miestom výkonu štátnej služby žalobcu bol v období od 04/2021 do 02/2024 okres Zvolen (hasičská
stanica Zvolen),
(3) v období od 04/2021 do 02/2024 žalobca odpracoval spolu 2.633,69 hodín služobnej pohotovosti
(určenejanariadenejslužobnejpohotovosti),ktorénebolizapočítanédofondupracovného(služobného)
času (priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 55,65 hodín týždenne),

(4) v období od 04/2021 do 02/2024 pracoval žalobca na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a
7 hodín určenej služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby
a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej stanici a
pripravený na prípadný výjazd.9.1 Podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (maximálny týždenný pracovný čas), členské štáty
prijmúopatrenianevyhnutnénazabezpečenietoho,ževsúladespotrebouchrániťbezpečnosťazdravie

pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48
hodín.

9.2 Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

9.3 Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

9.4 Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

9.5 Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím

na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

10.1 Na základe nesporných skutkových tvrdení strán a na základe vykonaného dokazovania dospel
súd k záveru, že žaloba žalobcu je v plnom rozsahu dôvodná.

10.2.1 Na námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú žalovaným súd neprihliadol, pretože dospel k
záveru, že nie je dôvodná (§ 42 CSP). Na určenie miestnej príslušnosti súdu je rozhodujúce tvrdenie
žalobcu ohľadne miesta, kde nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody (nemajetkovej
ujmy). V prejednávanom spore je to miesto výkonu služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča, na ktorom
sa prejavilo porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Sídlo zástupcu žalovaného je na určenie

miestnej príslušnosti súdu bez právneho významu. Súd preto dospel k záveru, že v zmysle § 17 CSP ako
aj § 19 písm. b) CSP je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie sporu, pretože škoda žalobcovi
mala vzniknúť v mieste výkonu služby (okres Zvolen), pričom okres Zvolen patrí do územnej pôsobnosti
súdu.

10.2.2 Ani námietku kauzálnej nepríslušnosti tunajšieho súdu vznesenú žalovaným nevyhodnotil súd
ako dôvodnú, pretože v prejednávanom spore nejde o individuálny pracovnoprávny spor, ale spor o
náhradu škody z porušenia práva únie, pretože samotný spôsob výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy
(náhrady škody) nemá vplyv na charakter sporu.

10.3 V prejednávanom spore bol predmetom konania nárok žalobcu ako hasiča na náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného
týždenného služobného času presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
v spornom období od apríla 2021 do februára 2024.

10.4 Z dokazovania vyplynul záver, že žalobca pracuje od roku 2011 ako hasič v služobnom pomere
podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov. V
období od apríla 2021 do februára 2024 žalobca odpracoval spolu 2.633,69 hodín služobnej pohotovosti
(určenejanariadenejslužobnejpohotovosti),ktorénebolizapočítanédofondupracovného(služobného)
času (priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 55,65 hodín týždenne).

10.5Súddospelkzáveru,žecieľčlánku6písm.b)smernice2003/88/ES(t.j.neprekročeniepriemerného
týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona
č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň
práva únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných

opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak,
aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby
sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným
smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona
č. 315/2001 Z. z. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový

úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods.
2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Podľa § 86
ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne;
nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov; pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia

ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa
§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č.
315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného

času a (b) vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná
pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je
záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa
nezapočítava do služobného času hasiča.

10.6 Podľa článku 2 body 1 a 2 smernice 2003/88/ES však pracovný čas predstavuje akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku
je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej
pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č.

315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného)
času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedený záver vyplynul aj z vykonaného
dokazovania, podľa ktorého žalobca po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti odpracoval v
spornom období priemerne viac ako 48 hodín týždenne (bod 10.4 odôvodnenia). Smernica 2003/88/ES
pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný

čas“, ako je definícia uvedená v smernici.

10.7 Je zrejmé, že posudzované ustanovenia (§ 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1) boli
prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom
od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene

uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení §
86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho
roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a

služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa
dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom únie. K
ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy
sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č. 400/2011

Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny). U uvedeného vyplýva, že žalovaný v rámci preberania smernice
2003/88/ES po vstupe do únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje
pracovný (služobný) čas pracovníka.

10.8 Argumentácia žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice

2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so smernicou
2003/88/ES je preto podľa súdu nedôvodná. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii
smernice 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa súdu z hľadiska
prejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa článku 29 smernice 2003/88/ES táto smernica
je adresovaná členským štátom. Žalovaný (ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe

Slovenskej republiky do Európskej únie) je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj
faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát
(žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii
smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Nakoľko smernica 2003/88/ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne
legitimovaný žalovaný (štát). Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore

považuje súd za nedôvodnú.

10.9 Nie je dôvodná námietka žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako
hasiča. Súd popri znení smernice 2003/88/ES pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry
súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý podal súdny dvor

(rozsudok C-261/21 zo dňa 07.07.2022). Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti
hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané
na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých
podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti

viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely
smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych
predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto
vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu
z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva

únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je
relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/
ES (porovnaj rozhodnutia C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo veci Fuß,
bod 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak). Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v rozsahu, v akom
ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť

ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, predstavuje dôležité pravidlo sociálneho
práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09
vo veci Fuß, body 33 až 35). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho

určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52).
Súdny dvor tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo
veci Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho,

akú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov
súdnydvorpotvrdil,žepracovnýčaszodpovedajúcipracovnejpohotovostiapohotovostnejslužby,počas
ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie
prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci
Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu

služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je
potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.).

10.10 Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času
vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim
zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu
práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú

možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa
09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver sa vzhľadom na
skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu.

10.11 Žalovaný nesprávne argumentuje, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon
od článku 6 smernice 2003/88/ES v prípade hasičov, pretože tento článok sa na hasičov nevzťahuje
(vzťahuje sa len na a/ vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávisléhorozhodovania, b/ rodinných pracovníkov alebo c/ pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch
a náboženských spoločenstvách). Pracovníkov protipožiarnej služby a služby civilnej ochrany sa týka
článok 17 ods. 3 smernice 2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6

smernice 2003/88/ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).

10.12 Súd dospel k záveru, že predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením
práva únie boli v prejednávanom spore splnené. Súd vychádzal z názoru, že tieto predpoklady vyplývajú
z judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením

práva únie ak: (a) porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým
osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva únie je dostatočne závažné a (c)
medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s
tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

10.13 Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný

pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedené ustanovenie smernice 2003/88/ES
má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené vyššie uvedené ustanovenie článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ESnebolodoprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyprebratésprávne,pretožeumožňuje,aby
priemernýtýždennýpracovnýčasžalobcuvrátanenadčasovpresiahol48hodín(bod10.5odôvodnenia).

Na záver o porušení článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný v
zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) smernice
2003/88/ES uplatnil na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov
(s poukazom na ustanovenie § 86 ods. 1 druhá veta zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože podľa výsledkov
dokazovania v spornom období od apríla 2021 do februára 2024 žalobcov priemerný služobný čas každý

mesiac presiahol hranicu 48 hodín.

10.14 Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné,
pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného
týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o

porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09).

10.15 V príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku (a) zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo

podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
(b) zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),
pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich

blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

10.16 Argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom škody žalobcu nie je
príčinná súvislosť, pretože žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a

nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody), nie je
podľasúdudôvodná.Napostaveniežalobcuakohasičasavzťahujejudikatúrasúdnehodvora(C-429/09
a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám
povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo
nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Výkon práv priznaných

jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne
sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté
alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva
právo únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v
rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť

v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník
odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto
práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v
neprospechtohtopracovníka.Okremtohotrebazdôrazniť,ževtakejveciakovovecisamej,ktorásatýkaporušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia
podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania
práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, by malo za následok,

žeorgánomdotknutéhočlenskéhoštátubysaumožnilo,abybolapovinnosťdbaťododržovanietakýchto
noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade
nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania. Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo
spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských
štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm.

b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Za týchto podmienok treba
dospieť k záveru, že nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda
z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, aby
na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu
zamestnávateľovi.

10.17Súdnapokondospelknázoru,žebolisplnenépodmienkynapriznanienáhradynemajetkovejujmy
žalobcovi v konkrétnej sume. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva únie musí byť
primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom

práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí
poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia
a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.

10.18 Náš právny poriadok nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti

štátu spôsobenej porušením práva únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov, pretože podľa tejto úpravy štát v zásade zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003Z.z.zanesprávnyúradnýpostupsanepovažujepostupalebovýsledokpostupuNárodnejrady

Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a
postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm.
b) Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu
do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka).

10.19 V rozpore s obranou žalovaného dospel súd k záveru, že žalobca preukázal spôsobenú
ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES v žalovanom období od apríla 2021 do februára 2024 odpracoval 2.633,69
hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do
fondu pracovného (služobného) času, keď priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období

predstavoval 55,65 hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných
hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil a
nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie. Žalovaný v tomto smere v podstate spochybnil len zohľadnenie
jednotlivých období (dovolenka, práceneschopnosť, náhradné voľno, školenia a podobne) pri výpočte
priemerného týždenného pracovného času žalobcu. Výpočet žalovaného ohľadne priemerného

týždenného pracovného času hasiča v Slovenskej republike v odpore proti platobnému rozkazu a
najmä v duplike nevychádzal z konkrétnych listinných dôkazov priložených k žalobe, preto naň súd
neprihliadal. Tento výpočet súčasne nezohľadňoval skutočnosť vyplývajúcu z judikatúry súdneho dvora,
podľa ktorej za pracovný čas hasiča je potrebné považovať aj služobnú pohotovosť (v podmienkach
ako v prejednávanom spore). Okrem toho aj z výpočtov samotného žalovaného vyplýva prekročenie

priemerného týždenného pracovného času žalobcu podľa smernice 2003/88/ES v spornom období, čo
potvrdzuje dôvodnosť žaloby žalobcu.

10.20Dokazovanímbolpreukázanýzásahdoosobnostižalobcu,konkrétne(a)dojehoprávanaochranu
zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného

pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby
pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil
úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil
zdravie a súčasne (b) do jeho práva na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES,
na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným

zaradením.

10.21 Zásah do osobnosti žalobcu bol tak spôsobený jednak skutočnosťou, že (a) žalobca priemerne
každý týždeň odpracoval viac ako 48 hodín podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (súčasne viac
ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 615/2001 Z. z.) a jednak skutočnosťou,

že (b) žiadna z odpracovaných 2.633,69 hodín v žalovanom období od apríla 2021 do februára 2024
nebola v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice
2003/88/ES započítaná do pracovného času žalobcu. Nie je preto dôvodný argument žalovaného, že
vznik nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy len v prípade hodín služobnej pohotovosti, ktoré presiahnu
hranicu 48 hodín týždenne, pretože žiadna z odslúžených hodín žalobcu mu v rozpore so smernicou
2003/88/ES nebola započítaná do pracovného času.

10.22 Súd nesúhlasí s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť,

resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom
prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa
súdu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie
dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti
uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje,

aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany.

10.23 Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie

morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a
okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát únie neprijal opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného
pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na

upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani
morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie
výrokov a podobne. Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto
okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto nemožno vylúčiť možnosť bez ďalšieho

uplatniť finančné zadosťučinenie. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že
zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe
môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

10.24 Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca

počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti, pretože žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom
(služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej
dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť

plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Žalobca je oddelený od svojho vlastného
sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si
svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená.

10.25 Právo na odpočinok žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované. Žalobca plní v

spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, preto je
dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj
vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Práca žalobcu je
vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Práca žalobcu ako hasiča je náročná, riziková,nezameniteľná a veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných
nehodách,hromadnýchhaváriách,živelnýchpohromách,únikunebezpečnýchlátokamnožstverôznych
technických zásahov a rôznych záchranných prácach. Preto je nevyhnutná potreba odpočinku žalobcu

akohasiča,regenerácia,súkromiearodinnýživot,doktorejboloporušenímprávaúnievprípadežalobcu
zasiahnuté.

10.26 Uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy považuje súd za primeranú. Hodiny, ktoré žalobca
odpracoval nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky

posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý
tak, aby k porušovaniu práv nedochádzalo, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom
služobnej pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa súdu možné nahradiť inak, pretože uplynutý
čas žalobca nemôže stráviť inak (ide o nezvrátiteľný stav). Žalobca počas trojročného sporného obdobia
odpracoval 2.004,35 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času,
čo predstavuje náhradu škody (nemajetkovú ujmu) v sume 2,46 € za hodinu (6.499,38 € / 2.633,69

hodín), ktorú musel v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej do pracovného času naviac stráviť v
práci a nemohol ju venovať rodine, priateľom, osobným záľubám, regenerácii či odpočinku. Vzhľadom
na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je
dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný (v prípade
zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové

okolnosti). V každom prípade však prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady
priznávanévtýchtoprípadoch,resp.vprípadochobetítrestnýchčinov.Ustanoveniaoochraneosobnosti
boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým
predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli aplikované na
základe judikatúry súdneho dvora.

10.27 Nakoniec sa súd nestotožnil ani s námietkou žalovaného, že žalobca v podstate v skutočnosti
uplatnil mzdový nárok a nie nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V prejednávanom spore nejde o
mzdový nárok žalobcu, žalobca ani len netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda (plat). Len zo spôsobu
výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno dospieť k záveru, že predmetom sporu je v

podstate mzdový nárok žalobcu.

10.28Pokiaľideokonkrétnuargumentáciužalovanéhoprezentovanúvodporeprotiplatobnémurozkazu
a najmä v duplike žalovaný namietal, že žalobca v konaní nepreukázal prekročenie maximálneho
týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín týždenne v zmysle článku 6 písm. b) smernice

2003/88/ES,keďnamietolsprávnosťvýpočtužalobcuuvedenývžalobeasúčasnepredložilsúduvlastný
výpočet priemerného týždenného pracovného času žalobcu v spornom období. V rámci svojho výpočtu
žalovaný na rozdiel od žalobcu určil iné referenčné obdobia v rozsahu 6 mesiacov, a to apríl 2021
až september 2021, október 2021 až marec 2022, apríl 2022 až september 2022, október 2022 až
marec 2023, apríl 2023 až september 2023, október 2023 až február 2024. K výpočtom žalovaný

uviedol, že do odslúžených hodín započítal okrem iného aj čas služobnej pohotovosti, nezapočítaval
niektoré časy služobného voľna s náhradou mzdy, pričom v rámci tohto prepočtu ani v jednom období
nezistil prekročenie maximálneho týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín týždenne. Žalobca
namietol správnosť výpočtov, kedy žalovaný zjavne nezohľadnil skutočne odpracovaný pracovný čas v
rozsahu 204 hodín, čo malo nepochybne vplyv na správnosť výpočtu žalovaného. Žalovaný sa k tejto

námietke žalobcu nijako nevyjadril. Žalobca namietol uvedený výpočet ako nesprávny a zavádzajúci,
nakoľko nemá oporu vo vnútroštátnej úprave, ani v práve únie a judikatúre súdneho dvora. Žalovaný
svojvoľne niektoré časy plateného voľna žalobcu ako dovolenka, práceneschopnosť, a iné nezapočítal
do odpracovaného času. Kontrolný výpočet vykonal žalovaný len pre účely tohto súdneho konania,
pričom neexistuje žiadna úprava na nerovnomerné rozvrhovanie služobného času pri plánovaní služieb

v rámci vopred určených „referenčných období“ tak, aby aj pri zohľadnení času neaktívnej časti
služobnej pohotovosti nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času ako
to uviedol žalobca v žalobe. Nie je zrejmé, na základe čoho žalovaný v tomto konaní vychádzal z
ním určených referenčných období stanovených výlučne na obdobie, za ktoré si žalobca uplatňuje
svoj nárok. Podmienky pre neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času musia byť pre

všetkýchzamestnancovrovnaké,nemôžubyťprekaždéhojednotlivéhohasičaodlišnestanovené.Podľa
smernice 2003/88/ES členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že nebude
prekračovaný maximálny týždenný pracovný čas (48 hodín týždenne) pre každé obdobie siedmich
dní. Žalovaný neuviedol žiadne také všeobecne záväzné opatrenie, ktoré by uvedené zabezpečovalopri rozvrhovaní služobného času hasičov slúžiacich v zmenách v určenom referenčnom období 6
mesiacov. Vnútroštátna právna úprava v prípade hasičov neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by
zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas v každom období dvoch po

sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Žalobca uviedol výpočet priemerného týždenného
pracovného času za jednotlivé roky pri zohľadnení skutočného počtu hodín služobnej pohotovosti,
ktorých výkon preukázal z dokladov získaných od žalovaného (ktoré slúžia na výpočet mzdy), kedy
evidentneopakovanedochádzakprekročeniumaximálnehopriemernéhotýždennéhopracovnéhočasu.
Preto súd tvrdenie žalobcu považoval za preukázané a plne sa stotožnil s výpočtom žalobcu v žalobe,

ktorý preukázal, že za celé žalované obdobie dochádza k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovnéhočasupodľačlánku6písm.b)smernice2003/88/ES.Vtomtosmeresúdosobitnezdôrazňuje,
že k záveru, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu pravidelne prekračoval 48 hodín týždenne
dospel aj samotný žalovaný v predloženom výpočte priloženom k duplike zo dňa 03.07.2024, čo len
potvrdzuje dôvodnosť žaloby žalobcu.

10.29 Na základe uvedeného súd žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel.

10.30 Lehotu na plnenie prisúdenej sumy a náhrady trov konania (§ 232 ods. 3 prvá veta CSP) určil
súd žalovanému na jeho žiadosť v rozsahu 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 232 ods. 3
druhá veta CSP), keď prihliadol na vnútorné pomery žalovaného, ktorý vzhľadom na nevyhnutnosť

koordinácie viacerých osôb a jeho útvarov v rámci dodržania zákonných pravidiel pri nakladaní s
finančnými prostriedkami štátu a v rámci finančnej kontroly nie je objektívne schopný prisúdenú sumu
vyplatiť žalobcovi v zákonnej lehote na plnenie (§ 232 ods. 3 prvá veta CSP). Aj keď s určením dlhšej
lehoty na plnenie žalobca na pojednávaní dňa 16.02.2024 nesúhlasil, sám uviedol, že v obdobných
sporoch iných žalobcov vo väčšine prípadov žalovaný prisúdenú sumu nevyplatil ani v lehote 15 dní

od právoplatnosti rozsudku, čo práve svedčí o objektívnej neschopnosti žalovaného dodržať zákonnú
lehotu na plnenie (§ 232 ods. 3 prvá veta CSP). Súd v tomto smere prihliadol na skutočnosť, že určením
dlhšej lehoty na plnenie nedôjde vzhľadom na okolnosti prípadu k neprimeranému zásahu do postavenia
žalobcu.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa
ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí.Nakoľkožalobcabolvkonanívplnomrozsahuúspešný,priznalmusúdprotižalovanémunárokna
náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %). Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania

formuloval súd výrok o nároku na náhradu trov konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn.
6Cdo/57/2017zodňa30.05.2017,sp.zn.6Cdo/196/2016zodňa22.06.2017asp.zn.7Cdo/123/2016zo
dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v 4 vyhotoveniach (§ 362 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd

vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej
forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej

značky (§ 127 CSP)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v zmení neskorších

predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 370
ods. 1, § 376 CMP).