Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5421200784
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5421200784.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E. F., zastúpeného obchodnou spoločnosťou Hronček & Partners, s.
r. o., so sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327, proti žalovanému: Mesto Dolný Kubín, so
sídlom Hviezdoslavovo nám. 1651/2, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 00 314 463, zastúpenému obchodnou
spoločnosťou ALTER IURIS, s.r.o., so sídlom Tolstého 9, 811 06 Bratislava, IČO: 36 708 771,
o odstránenie stavby, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin
č. k. 5C/66/2021-283 zo dňa 4. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 5C/66/2021-283 zo dňa 4. októbra 2023 potvrdzuje.

II. Žalovanému proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
(výrok I.). Žalovanému priznal voči žalobcovi právo na náhradu účelne vynaložených trov konania
v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov rozhodne samostatným uznesením
po právoplatnosti rozsudku (výrok II.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal

vydania rozhodnutia, ktorým by bola žalovanému uložená povinnosť odstrániť časť stavby - nekrytého
parkoviska, nachádzajúceho sa v okrese E. F., k. ú. E. F. z časti pozemku parcela KN-C č. 443/3 –
zastavené plochy a nádvoria o výmere 3.072 m2, ktorý je vedený Okresným úradom Dolný Kubín na LV
č. XXXX do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a náhrady trov konania. Skutkovo žalobca podanú
žalobu odôvodnil tým,
že na základe kúpnej zmluvy nadobudol v roku 2016 nehnuteľnosti vrátane pozemku parcela KN-C č.
443/3, k. ú. E. F., na ktorom sa nachádza stavba – nekryté parkovisko, ktorá však na predmetnom liste

vlastníctva zapísaná nie je. Vlastníkom dotknutej stavby je žalovaný a táto bola ako „autobusový záliv“
vybudovaná v roku 1972 stavebníkom Československá socialistická republika, v tom čase na pozemku
vo vlastníctve štátu. Od roku 1975 začala na dotknutom pozemku, teraz vo vlastníctve žalobcu ,výstavba
pobočky G. H. I. a následne bol dotknutý pozemok vo vlastníctve spoločnosti J.,
K., ktorá však uviedla, že nikdy nebola vlastníkom parkoviska a nikdy si nenárokovala vlastnícke
právo k parkovisku ako stavbe a za vlastníka parkoviska považuje Mesto Dolný Kubín. Predmetné
parkovisko sa na dotknutej parcele nachádza už minimálne od obdobia pred rokom 1991, čo vyplýva

z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného č. 7190/26063/2018-JK zo dňa 24.08.2018, ktoré vydal voči
žalobcovi na základe žiadosti o poskytnutie informácii. Žalovaný od roku 2016 začal stavbu nekrytého
parkoviska užívať na účely prevádzky spoplatneného mestského parkovania bez akéhokoľvek právneho
titulu a bez súhlasu žalobcu s užívaním dotknutého pozemku. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovanéhoprodukovaným v ich spoločnej komunikácii o tom, že užíva pozemok v súlade so zákonom č. 66/2009
Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli
z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keďže sa

predmetný zákon nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré
slúžia na podnikateľské účely. Žalovaný popísaným konaním neoprávnene zasahuje do vlastníckeho
práva žalobcu, pričom neoprávnené zásahy spočívajú v užívaní pozemku žalovaným na podnikateľské
účely bez akéhokoľvek užívacieho práva k dotknutému pozemku vo vlastníctve žalobcu, na základe
čoho sa žalobca domáha ochrany svojho vlastníckeho práva podľa ust. § 126 ods. 1 zákona č. 40/1964

Zb. Občiansky zákonník (ďalej „OZ“) žalobou o odstránenie dotknutej stavby.
3. Žalovaný v reakcii na podanú žalobu uviedol, že navrhovaný žalobný petit je neurčitý a nevykonateľný,
keďže dotknutá stavba nie je jednoznačne špecifikovaná. Namietal aj pasívnu vecnú legitimáciu
z dôvodu, že žalobca v rámci podanej žaloby nepreukázal zásah tretej osoby (žalovaného) do svojho
vlastníckeho práva ako vlastníka dotknutej parcely. Žalobca sa nedomáha odstránenia stavby v zmysle
ust. § 135c OZ ale v zmysle ust. § 126 ods. 1 OZ, z čoho žalovaný dedukoval, že stavbu ani podľa

žalobcu nie je možné považovať
za neoprávnenú ani za nepovolenú stavbu. Na užívanie časti dotknutého pozemku
vo vlastníctve žalobcu má žalovaný zákonné vecné bremeno, keď bolo na stavbu vydané riadne
stavebné povolenie, resp. rozhodnutie o prípustnosti stavby, stavebník nerealizoval stavbu nad rámec
povolenej stavby, ale stavba bola vybudovaná v zmysle schválenej projektovej dokumentácie a počítala

aj s autobusovými zálivmi. V čase opravy štátnej cesty boli všetky pozemky
vo vlastníctve štátu a ich súkromné vlastníctvo nebolo možné, vlastníkom dotknutej stavby bol pôvodne
štát s tým, že v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. prešlo vlastníctvo ku stavbe
zo štátu na žalovaného a výlučným vlastníkom stavby je žalovaný. Žalovaný začal užívať stavbu na
účely prevádzky spoplatneného mestského parkoviska až v roku 2016, pričom sa jedná o konanie vo

verejnom záujme za účelom regulácie a organizovania dopravy
aparkovanianaúzemíobceatakétokonanieniejemožnépovažovaťzavýkonpodnikania.Zuvedených
dôvodov žiadal podanú žalobu zamietnuť.
4. Na pojednávaní dňa 25.05.2022 súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby, ktorou žalobca
požadoval uložiť žalovanému povinnosť odstrániť časť stavby nekrytého parkoviska o výmere 158 m2

nachádzajúcej sa v k. ú. E. F., a to zo západnej časti pozemku parcela KN-C č. 443/3 - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 3.072 m2, ktorý je vedený
na LV č. XXXX, a to tú časť označenú ako parcelné č. 443/24 v Geometrickom pláne
č. 30216621-163/2019 vyhotoviteľa Geodet Gremium, s. r. o. do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
5. Súd prvej inštancie citujúc ust. § 123, § 126, § 135c ods. 1 OZ a ust § 1 ods. 1 a § 4 zákona

č. 66/2009 Z. z. ďalej uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal preukázané,
že žalobca je vlastníkom nehnuteľností evidovaných Okresným úradom Dolný Kubín, katastrálny odbor,
zapísaných na LV č. XXXX, vrátane dotknutej parcely KN-C č. 443/3 - zastavené plochy a nádvoria
o výmere 3.072 m2, na časti ktorej je postavená dotknutá stavba - nekryté parkovisko, ktorá je vo
vlastníctve žalovaného. Nestotožnil sa s námietkou žalovaného ohľadne absencie riadnej špecifikácie

žalobného petitu, keď žalobca navrhovaný petit riadne špecifikoval popísaným umiestnenia dotknutej
stavby ako časť stavby nekrytého parkoviska o výmere 158 m2 nachádzajúcej sa v k. ú. E. F., a to zo
západnej časti pozemku CKN parcela č. 443/3 zastavané plochy a nádvoria o výmere 3.072 m2, ktorý je
vedený OÚ Dolný Kubín na LV č. XXXX a to ako časť označená ako parcelné č. 443/24 v geometrickom
pláne č. 30216621-163/2019 vyhotoviteľa Geodet Gremium, s. r. o. V konaní považoval za nesporné, že

dotknutá stavba vo vlastníctve žalovaného bola postavená v súlade s právnymi predpismi a nejde teda o
stavbu neoprávnenú, na ktorú by v prípade odstránenia stavby bolo možné aplikovať ust. § 135c ods. 1
OZ. Žalovaný časť pozemku vo vlastníctve žalobcu užíva v zmysle ust. § 3d a § 6a zákona č. 135/1961
Zb. o pozemných komunikáciách, pričom s užívaním miestnej komunikácie začal žalovaný na základe
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Stavebníkom dotknutej stavby bol v danom prípade štát, ktorý

postavil stavbu na pozemku v tom čase vo vlastníctve štátu, pričom žalovaný začal predmetnú stavbu
užívať najskôr v roku 1991 v súlade so zákonom č. 138/1991 Zb. Súd prvej inštancie poukázal
na znenie ust. § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. v zmysle ktorého, ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti
tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká
vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona

v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a
užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu
povolenúpodľaplatnýchprávnychpredpisov,ktoráprešlazvlastníctvaštátunaobecalebovyššíúzemný
celok. Keďže ku dňu účinnosti zákonač. 66/2009 Z. z., t. j. ku dňu 01.03.2009 okrem článkov I, II a III, ktoré nadobudli účinnosť dňa 01.07.2009,
vlastník stavby (žalovaný) nemal k pozemku pod stavbou dohodnuté iné právo, súd prvej inštancie
konštatoval, že dotknutá stavba bola povolená podľa platných právnych predpisov a prešla z vlastníctva

štátu na žalovaného.
6. K argumentácii žalobcu ohľadne aplikácie ust. § 1 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z., v zmysle ktorého
sa predmetný zákon nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami,
ktoré slúžia na podnikateľské účely, súd prvej inštancie poukázal na nespornú skutočnosť, že stavba sa
začala využívať najskôr na verejné parkovanie a až v roku 2016 žalovaný začal stavbu užívať za účelom

prevádzky spoplatneného parkovania. V čase účinnosti zákona 66/2009 Z. z. tak dotknutá stavba nebola
užívaná za účelom spoplatneného mestského parkovania, keďže prevádzkovať spoplatnené parkovanie
začal žalovaný až
od roku 2016 a v danom spore tak nemožno aplikovať ust. § 1 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z. V danom
prípade boli naplnené podmienky uvedené v ust. § 4 zákona č. 66/2009 Z. z., v dôsledku čoho súd prvej
inštancie dospel k záveru, že na dotknutom pozemku vo vlastníctve žalobcu bolo zo zákona zriadené

vecné bremeno, a teda žalovaný ako vlastník dotknutej stavby má právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, obsahom ktorého je držba a užívanie pozemku pod stavbou. Žalobca ako vlastník dotknutého
pozemku pod stavbou je tak povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do
vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území.
7. S prihliadnutím na uvedené tak súd prvej inštancie konštatoval absenciu pasívnej vecnej legitimácie

žalovaného vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku, keďže s poukazom na ust. § 126 OZ žalovaný
nie je osobou, ktorá do vlastníckeho práva žalobcu zasahuje neoprávnene, ale mu k dotknutému
pozemku svedčí právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Následkom uvedeného tak súd prvej
inštancie žalobu žalobcu v poradí prvým rozsudkom zo dňa 19.10.2022 v celom rozsahu zamietol.
8. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že proti rozsudku zo dňa 19.10.2022 podal odvolanie

žalobca, o ktorom odvolací súd rozhodol uznesením zo dňa 31.01.2023 tak, že rozsudok súdu
prvej inštancie zo dňa 19.10.2022 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie konal a rozhodol o žalobe, ktorá mala vady,
a to spočívajúce v jej neurčitosti. Mal za to, že aj po spresnení žaloby podaním zo dňa 24.02.2022
žalobca určito a nezameniteľne nevymedzil samotný predmet odstránenia a z pohľadu odvolacieho súdu

nebolo dostatočne určité, aký predmet odstránenia žalobca vymedzil len ako „časť stavby – nekrytého
parkoviska o celkovej výmere 158 m2“. Vymedzenie predmetu odstránenia nebolo v žalobe ani skutkovo
popísané, inak povedané z obsahu žaloby, ani žalobného návrhu nevyplývalo, čo žalobca považoval
za stavbu nekrytého parkoviska, odstránenia čoho konkrétneho z pozemku v jeho vlastníctve sa
domáhal. Zo skutkového vymedzenia žaloby len vyplynulo, že podľa územného rozhodnutia Okresného

národného výboru, odbor výstavby v Dolnom Kubíne zn. Vyst. 3161/1972-154/24C/A/20 zo dňa
19.09.1972, ktorým bolo určené vymedzenie miesta plošným rozsahom územia pre výstavbu „ oprava
štátnej cesty I/59 v km 68,159-70, 590“ malo ísť v dotknutej časti pozemku vo vlastníctve žalobcu o
autobusovýzáliv(zrejmeautobusovázastávka),zktoréhomalopodľatvrdenížalobcunáslednevzniknúť
niekedy parkovisko. Odvolaciemu súdu sa javilo, že dotknuté nekryté parkovisko vzniklo len faktickou

zmenou v účele užívania dotknutej plochy pozemku vo vlastníctve žalobcu o výmere 15 m2, a teda
zmenou účelu užívania časti pôvodnej štátnej cesty. Z obsahu žaloby nevyplývalo, že by k tejto zmene
došlo aj formálne na podklade určitého právneho aktu – rozhodnutia príslušného orgánu. Mal
za zrejmé, že v danom prípade ide o určitú spevnenú plochu, ktorá je toho času nesporne užívaná
ako nekryté parkovisko, a to vymedzením vodorovného a zvislého dopravného značenia. Z obsahu

žaloby tak nebolo vlastne zrejmé, či sa žalobca domáhal len uloženia zákazu žalovanému umožniť
dopravným značením užívanie tejto časti pozemku v jeho vlastníctve na účely parkovania a odstránenia
vodorovného a zvislého dopravného značenia (keďže dôvodom pre podanie žaloby podľa jej obsahu
bola zjavne skutočnosť, že dotknutá časť pozemku je užívaná verejnosťou za účelom odplatného
parkovania motorových vozidiel, čím malo byť podľa názoru žalobcu neoprávnene zasahované do jeho

vlastníckeho práva) alebo aj odstránenia, či už povrchovej vrstvy a vo všetkých konštrukčných vrstvách
tejto spevnenej plochy (predtým vozovky). Ak by súd prvej inštancie žalobe vyhovel a do výroku svojho
rozhodnutia prevzal petit žaloby, viedlo by to podľa názoru odvolacieho súdu k nevykonateľnosti takého
rozhodnutia, pretože by nebolo objektívne možné určite a nezameniteľne identifikovať, či už žalovaným
alebo prípadne v exekučnom konaní predmet odstránenia z vymedzenej časti dotknutého pozemku vo

vlastníctve žalobcu.
9. V ďalšom konaní súd prvej inštancie uznesením zo dňa 26.5.2023 vyzval žalobcu, aby žalobu doplnil
o náležitosti uvedené v odôvodnení uznesenia, a to v lehote 15 dní od doručenia uznesenia. Podaním
zo dňa 12.06.2023 žalobca doplnil žalobu a uviedol, že je výlučným vlastníkom dotknutého pozemkuparcela KN-C č. 443/3, k. ú. E. F., ktorý na západnej hranici susedí s pozemkom parcela KN-E č. 1881/8
- zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.119 m2, vedenom na LV č. XX, k. ú. E. F., ktorý je podľa
uvedeného LV č. XX

vo výlučnom vlastníctve žalovaného. V západnej časti dotknutého pozemku o výmere 158 m2 tak,
ako je táto časť v geometrickom pláne č. 30216621-163-2019, vyhotoviteľa GEODET Gremium, s. r.
o. označená ako parcela č. 443/24 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 158 m2 sa nachádza
stavba. V prípade predmetnej stavby ide o spevnenú plochu, ktorá je tvorená asfaltovým povrchom,
na ktorom je umiestnené vodorovné dopravné značenie (časť stavby - spevnenej plochy sa nachádza

aj na pozemku žalovaného parcela KN-E č. 1881/8). Žalovaný na predmetnej stavbe - spevnenej
ploche postavenej na uvedenej časti dotknutého pozemku žalobcu prevádzkuje platené parkovisko, čo
žalovaný v rámci konania nijakým spôsobom nerozporuje. Práve týmto konaním žalovaný neoprávnene
bráni žalobcovi v riadnom užívaní celého dotknutého pozemku, pretože žalovaný ho prenajíma tretím
osobám v rámci prevádzky plateného parkovania. Žalobca žiadal, aby na základe doteraz uvedených
skutočností, právnych názorov, písomných a verejných vyjadrení bol vydaný v spore rozsudok, Ktorým

by bola žalovanému uložená povinnosť odstrániť časť stavby - spevnenej plochy s asfaltovým povrchom
v celkovej výmere 158 m2 nachádzajúcej sa v okrese E. F., k. ú. E. F., a to zo západnej časti pozemku
parcela KN-C č. 443 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3.072 m2, ktorý je vedený Okresným
úradom Dolný Kubín na LV č. XXXX na hranici s pozemkom parcela KN-E č. 1881/8 - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 1.119 m2, ktorý je vedený Okresným úradom Dolný Kubín na LV č. XX, a to v časti,

ktorá je geometrickým plánom č. 30216621-163-2019 vyhotoviteľa GEODET Gremium, s.r.o. označená
ako pozemok parcela KN-C č. 443/24 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 158 m2, odstránením
asfaltového povrchu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
10. Na doplnenie žaloby, resp. úpravu žalobného petitu reagoval žalovaný tak, že pokiaľ chcel žalobca,
aby bol petit jeho žaloby vykonateľný, mal byť predmetný geometrický plán, ako príloha neoddeliteľnou

súčasťou žalobnej žiadosti (formulácie petitu), čo však nebolo. Navyše vo formulovanom petite žaloby
nebol tento geometrický plán náležite označený (ako aj v rozsahu dátumu vyhotovenia, dátumu
úradného overenia a označenia osoby, ktorá ho úradne overila). Podľa žalovaného z obsahu žaloby
nevyplývalo, čo žalobca považuje
za stavbu nekrytého parkoviska a odstránenia čoho konkrétneho z pozemku vo vlastníctve sa domáha.

Zároveň žalovaný namietal, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby v zmysle
ust. § 126 ods. 1 OZ, keďže nepreukázal existenciu neoprávneného zásahu do jeho vlastníckeho práva
zo strany žalovaného a žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný v spore, keďže mu v namietanej
časti pozemku žalobcu zo zákona vzniklo zákonné vecné bremeno, čím nie je možné považovať konanie
žalovaného za neoprávnené.

11. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel opätovne k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Pokiaľ išlo o doplnenie, resp. zmenu petitu žaloby, stotožnil sa s tým, že došlo k precíznejšiemu
vymedzeniu geometrického plánu, pričom tento by mal byť nesporne aj súčasťou výroku rozsudku,
pretože ak by bolo žalobe vyhovené, táto časť pozemku žalobcu by bola presne špecifikovaná práve
pripojeným geometrickým plánom. Časť pozemku,

vo vzťahu ku ktorej sa žalobca domáhal odstránenia stavby, bola žalobcom špecifikovaná zrozumiteľne
a dostatočne.
12. S poukazom na skutkový stav a právne závery konštatované v poradí v prvom rozsudku súd prvej
inštancie žalobu opätovne zamietol z dôvodu, že v dotknutej časti pozemku žalobcu vzniklo žalovanému
v súlade so zákonom č. 66/2009 Z. z. zákonné vecné bremeno.

13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 1 a 2 a § 255 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že žalovanému, ktorý mal v
konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku.
14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi
prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne napadnutý rozsudok zruší a vráti vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
15. Podaný opravný prostriedok odôvodnil žalobca existenciou odvolacích dôvodov podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP. Právny záver súdu prvej inštancie o absencii pasívnej vecnej legitimácie

žalovaného v spore považoval žalobca (odvolateľ) za nesprávny, vychádzajúci z nesprávneho právneho
posúdenia. Spornou bola v danom prípade otázka, či sa na predmetnú vec aplikujú ustanovenia zákona
č. 66/2009 Z. z.. V zmysle ust. § 1 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z. sa uvedený zákon nevťahuje na
usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkompod stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely, čo je aj daný prípad, keďže žalovaný
na dotknutej stavbe prevádzkuje spoplatnené parkovisko a aplikácia zákona č. 66/2009 Z. z. by tak mala
byť vylúčená. V zmysle ust. § 1 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z. pritom nie je podstatné, či sa stavba na

cudzom pozemku využívala na podnikanie v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., ale
rozhodujúci je faktický stav, že stavba slúži
na podnikateľské účely žalovaného. Zákonodarca obmedzil zákon č. 66/2009 Z. z. práve preto, že na
obmedzení vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom musí existovať naliehavá spoločenská
potreba,ktorániejedaná,akstavbapostavenánacudzompozemkuslúžinapodnikateľskéúčely.Výkon

podnikateľskej činnosti žalovaného na dotknutom parkovisku a zároveň obmedzenie vlastníckeho práva
žalobcu (pre generovanie zisku
na strane žalovaného) je podľa žalobcu v rozpore nielen s ust. § 1 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z., ale
aj s ust. čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Súhrnom tak bol žalobca toho názoru, že súd prvej
inštancie svojim právnym posúdením v predmetnej veci nesprávne vylúčil aplikovanie ust. § 1 ods. 3
zákona č. 66/2009 Z. z. a na zistený skutkový stav právnu úpravu podľa predmetného zákona č. 66/2009

Z. z. nesprávne aplikoval.
16. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu v plnom rozsahu stotožnil s napadnutým rozsudkom súdu prvej
inštancie a navrhol, aby ho odvolací súd v celom rozsahu potvrdil a priznal mu proti žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v celom rozsahu. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu týkajúcimi sa
nemožnosti aplikácie zákona č. 66/2009 Z. z., keď

ku vzniku práva zodpovedajúcemu zákonnému vecnému bremenu žalovaného k dotknutému pozemku
vo vlastníctve žalobcu došlo účinnosťou zákona č. 66/2009 Z. z. a tvrdenia žalobcu o faktickom
(aktuálnom) stave sú tak irelevantné. Ust. § 1 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z. z.
pri definovaní pojmu „podnikateľský účel“ explicitne odkazuje na ust. § 2 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník (ďalej „ObZ“), pričom žalovaný ako subjekt práva nespĺňa zákonnú definíciu

podnikateľa. Žalovaný ďalej uviedol, že prevádzka spoplatneného parkoviska je výlučným zákonným
oprávnením danej obce v zmysle ust. § 6a zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách,
ktoré sa vykonáva vo verejnom záujme za účelom regulácie a organizovania dopravy a parkovania na
území obce, a je tiež spojené s právom obce požadovať úhradu za dočasné parkovanie, tak ako tomu
je v prejednávanej veci. Takéto konanie (prevádzka spoplatneného parkoviska obcou v zmysle § 6a

zákona č. 135/1961 Zb.) teda nie je možné považovať za výkon podnikania v zmysle ust. § 2 ods. 1
ObZ a žalovaného nie je možné v tomto smere označiť za podnikateľa v zmysle ust. § 2 ods. 2 ObZ.
Žalobca v rámci konania pred súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nenamietal a nespochybňoval
skutkové tvrdenia žalovaného o tom, že v čase účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. dňa 01.03.2009,
okrem článkov I, II a III, ktoré nadobudli účinnosť dňa 01.07.2009, žalovaný nevyužíval namietanú

časť pozemku žalobcu na podnikateľské účely. Skutkové tvrdenia uvádzané v rámci konania pred
súdom prvej inštancie zo strany žalovaného sa tak v zmysle ust. § 151 CSP stali nespornými. Podľa
názoru žalovaného nie je žalobca vecne legitimovaný na podanie žaloby v zmysle ust. § 126 ods.
1 OZ z dôvodu, že nepreukázal naplnenie zákonných predpokladov pre podanie vindikačnej žaloby,
konkrétne neoprávnený zásah tretej osoby (žalovaného) do vlastníckeho práva (žalobcu). Žalobca

tiež náležitým spôsobom nepreukázal existenciu tohto neoprávneného zásahu do vlastníckeho práva
žalobcu. Rovnako tak žalovaný nie je v spore pasívne vecne legitimovaný, keďže mu k dotknutému
pozemku (jeho časti) zo zákona vzniklo zákonné vecné bremeno, čím nie je možné považovať konanie
žalovaného za neoprávnené.
17. V odvolacej replike sa žalobca nestotožnil a argumentáciou žalovaného, pričom mal za to,

že stranám sporu svedčí vecná legitimácia, keďže žalovaný do jeho vlastníckeho práva zasahuje
neoprávnene, bráni žalovanému v užívaní jeho vlastníctva a prevádzkuje spoplatnené parkovanie,
z ktorého dosahuje zisk využívaním stavby - parkoviska. V ostatnom obsahu len ďalej zopakoval
argumentáciu uvedenú v odvolaní.
18. Žalovaný odvolaciu dupliku nepodal a odvolaciemu súdu ani neboli predložené iné podania

sporových strán v tomto odvolacom konaní.
19.KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací(§34ods.1CSP),pozistení,žeodvolaniežalobcubolopodané
oprávnenýmsubjektom(§359CSP-súdprvejinštancierozhodolvjehoneprospech,keďžalobuvcelom
rozsahu zamietol a žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %),
včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom

[§ 355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 378 ods. 1 a § 219ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom
rozsahu, t. j. tak vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania, potvrdil.
20. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené

a v celom rozsahu sa stotožnil s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v
súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom
v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom

konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
21. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je

nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvej inštancie.
22. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje tiež za potrebné zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380
CSP viazaný odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na
ktoré je povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva,

že na iné pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote,
ktoré by inak mohli byť v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže,
aj keď by takéto pochybenia zistil. Z uvedeného princípu neúplnej apelácie vyplýva, že odvolateľ
má principiálnu zodpovednosť za obsahové vymedzenie svojho odvolania. Odvolací súd nemôže
nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.

preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než stranou sporu v odvolaní vznesených konkrétnych
námietok. Vady týkajúce sa procesných podmienok odvolací súd nezistil.
23. Odvolací súd tak považoval v ďalšom za nevyhnutné vysporiadať sa s odvolacími námietkami
žalovaného formulovanými v jeho opravnom prostriedku, pričom dospel k záveru, že tieto nie sú
dôvodné.

24. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca sa domáhal odstránenia asfaltového povrchu z geometrickým
plánom vymedzenej časti jeho pozemku, a to z odôvodnením, že žalovaný užíva túto plochu (stavbu)
za účelom jej spoplatneného parkovania, z čoho mu plynie zisk. Skutkový stav zistený súdom prvej
inštancie nebol medzi stranami sporu sporný. Spornou otázkou bolo oprávnenosti užívania pozemku vo
vlastníctve žalobcu žalovaným formou umiestnenia spevnenej asfaltovej plochy na tomto pozemku a jej

využívania na žalovaným spoplatnené parkovanie.
25. Zo skutkového vymedzenia žaloby a zisteného skutkového stavu vyplýva, že podľa územného
rozhodnutia Okresného národného výboru, odboru výstavby v Dolnom Kubíne zn.
Výst. 3161/1972-154/24c-A/20 zo dňa 19.09.1972, ktorým bolo určené vymedzenie miesta a plošný
rozsah územia pre výstavbu „Oprava štátnej cesty I/59 v km 68,159-70,590“, malo ísť v dotknutej časti

pozemku vo vlastníctve žalobcu o vybudovanie autobusového zálivu. Odvolací súd z hľadiska právneho
režimu tejto spevnenej plochy vychádzal z toho, že sporná časť pozemku vo vlastníctve žalobcu je
pozemnou komunikáciou - miestnou cestou v zmysle ust. 4b ods. 1 zákona č. 135/1961 Z. z. V zmysle
tohto ustanovenia sú miestnou cestou všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve
obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych ciest.

Nebolo medzi stranami sporné, že táto miestna cesta prešla do vlastníctva obce na podklade zákona č.
138/1991 Zb. a je vo vlastníctve žalovaného (§ 3d ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb.) Miestne cesty sú tak
samostatným predmetom vlastníckeho práva (stavbou) oddeleným od vlastníctva pozemku,
na ktorom sú vybudované. Nejde teda o len úpravu povrchu pozemku, vo vzťahu ku ktorej sa podstata
vlastníckeho práva nemení a zostáva spojená s vlastníctvom pozemku.

26. Spornou medzi stranami bola otázka, či sa na predmetnú miestnu cestu (predtým pojmovo miestnu
komunikáciu) vzťahuje zákon č. 66/2009 Z. z., ako argumentoval žalovaný, alebo sa na ňu tento
zákon v zmysle ust. § 1 ods.3 nevzťahuje, ako argumentoval žalobca. Podľa tohto ustanovenia tento
zákon sa nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré slúžia
na podnikateľské účely. Toto ustanovenie odkazuje na ust. § 2 ObZ. Podľa ust. § 2 ObZ obsahuje

v ods. 1 legálnu definíciu podnikania, ktorým sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne
podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Zákonnými
znakmi podnikania tak sú: a) sústavná činnosť, ktorú treba vnímať ako činnosť, ktorú vykonáva
podnikateľ opakovane, b) vykonávaná samostatne (nie v podriadenej pozícii, napr. vo forme závislejpráce), c) podnikateľom, ktorý je definovaný v § 2 ods. 2 ObZ, d) vo vlastnom mene a e) za účelom
dosiahnutia zisku. Podnikateľ je v ust. § 2 ods. 2 ObZ definovaný ako: a) osoba zapísaná v obchodnom
registri, b) osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia, c) osoba, ktorá podniká na

základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov, d) fyzická osoba, ktorá
vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná
do evidencie podľa osobitného predpisu. Ako argumentoval žalovaný, mesto Dolný Kubín nespĺňa
zákonnú definíciu podnikateľa, a preto nevykonáva podnikateľskú činnosť, a preto sporná miestna cesta
neslúži na podnikateľské účely. Obec je oprávnená v zmysle ust. § 6a ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. na

účely organizovania dopravy na jej území ustanoviť všeobecne záväzným nariadením úseky miestnych
ciest na dočasné parkovanie motorových vozidiel. Zároveň všeobecne záväzným nariadením stanovuje
aj výšku úhrady za dočasné parkovanie motorových vozidiel, pričom výnos týchto úhrad je príjmom obce
(§ 6a ods. 3 zákona č. 135/1991 Zb.). Uplatňovanie tohto oprávnenia obcou nie je možné považovať
za podnikanie (podnikateľskú činnosť). Na podklade uvedeného sa aj na spornú časť pozemku žalobcu
vzťahuje zákon č. 66/2009 Z. z., v zmysle ktorého žalovanému účinnosťou tohto zákona (§ 4 ods. 1)

vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie spornej časti
pozemku žalobcu pod stavbou miestnej cesty vo vlastníctve žalovaného.
27. Odhliadnuc od uvedeného však odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade podľa listinných
dôkazov predložených stranami nebola stavba vo vlastníctve žalovaného zriadená neoprávnene (ani
nepovolene), a rovnako ani ako dočasná stavba. Preto bez ohľadu na to, ako je predmetná stavba

- miestna cesta využívaná žalovaným a či je možné považovať spoplatnenie parkovania na tejto
miestnejcestepovažovaťzapodnikanie,nemožno,akoužargumentovalžalovanývovyjadreníkžalobe,
domáhať sa zo strany žalobcu odstránenia tejto stavby, a to či už podľa ust. § 126 ods. 1 OZ alebo
ust. § 135c ods. 1 OZ. Riešená otázka existencie práva vecného bremena podľa zákona č. 66/2009
Z. z. tak z pohľadu žalobcom uplatneného nároku bola právne irelevantná a mohla mať význam len

vo vzťahu k prípadným náhradovým nárokom žalobcu za užívanie časti jeho pozemku žalovaným, a to
umiestneným (zriadenú) stavby.
28. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc neopodstatnenosť odvolania žalobcu, odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. ako nároku na náhradu
trov konania (vo vzťahu ku ktorému žalobca neformuloval žiadne odvolacie námietky) ako vecne správny

podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1
v spojení s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže žalovaný mal v tomto štádiu konania
plný úspech. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd

prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
30. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].