Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/136/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216201954
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Šašinková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1216201954.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Šašinkovej a členov

senátu Mgr. Štefana Zelenáka a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu PRELIKA, a.s. Prešov,
Protifašistických bojovníkov 4, 080 01 Prešov, IČO: 36 467 782, práv. zast. PALŠA A PARTNERI
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., Masarykova 13, 080 01 Prešov, IČO: 36 492 086, proti
žalovanému Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO: 35 919
001, práv. zast. advokátskou kanceláriou RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., Vysoká 2/B, 811 06
Bratislava, IČO: 36 863 360, o zaplatenie 11.920,41 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/50/2016-569 zo dňa 3.4.2023 jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/50/2016-569 zo dňa
3.4.2023 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

III. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu a vo výroku II. žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného náhrady
škody v sume 11 920,41 EUR s príslušenstvom, ktorá žalobcovi vznikla tým, že tento v období od
6.2.2012 do 28.5.2012, od 1.1.2014 do 31.12.2014, od 1.1.2015 do 31.1.2015 a od 1.1.2016 do
31.1.2016 vykonával úhrady mýtnych poplatkov, ktoré žalovaný navýšil tým, že vozidlo žalobcu s
hmotnosťou presne 12 ton zaradil do vyššej kategórie ,,12 t a viac", pričom spornou medzi stranami
bola práve oprávnenosť zaradenia vozidla žalobcu do vyššej kategórie mýta (z kategórie 1 do kategórie

2). Zároveň bola vodičovi žalobcu udelená pokuta v blokovom konaní vo výške 120,-Eur za nesprávnu
registráciu vozidla do nižšej kategórie od 3,5 do 12 ton. Súčasne bola vodičovi vystavená faktúra na
sumu 56,94 Eur, ktorú mal vodič uhradiť v prospech žalovaného ako doplatok mýta.

3. Žalovaný sa vo vyjadrení k žalobe opieral o zákon č. 474/2013 Z. z. o výbere mýta za užívanie
vymedzených úsekov pozemných komunikácií a o nariadenie vlády SR č. 497/2013 Z. z., ktorým sa
ustanovuje spôsob výpočtu mýta, výška sadzby mýta a systém zliav zo sadzieb mýta za užívanie

vymedzených úsekov pozemných komunikácií (obidve právne normy sú účinné od 01.04.2014).
Poukázal na dôvodovú správu k uvedenému zákonu, podľa ktorej pre jednoznačnosť výkladu vozidlá
s hmotnosťou presne 12 t patria do vyššej kategórie spoplatnenia, t.j. do kategórie 12 t (vrátane) a
viac. Zdôraznil,že podľa základných právno-metodologických a právno-teoretických pravidiel pri výkladeprávnej normy platí, že ak sa pri aplikácii práva podarí v zákone samotnom zistiť zákonodarcom
sledovaný účel, je výsledok tohto zistenia záväzný. Doplnil, že príloha č.4 uvedeného nariadenia je kvôli
matematickému znaku „>“ v nesúlade s ustanovením § 4 zákona č. 474/2013 Z. z., preto v prípade

kolízie dvoch právnych noriem má prednosť tá s vyššou právnou silou.

4. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 5 zák. č. 25/2007 Z.z. o elektronickom výbere mýta za užívanie
vymedzených úsekov pozemných komunikácií účinného do 31.12.2013, podľa ktorého sadzba mýta za
1 km vymedzeného úseku cesty sa určí pre kategórie vozidiel od 3,5 t do 12 t celkovej hmotnosti vozidla,

12 t a viac celkovej hmotnosti vozidla a motorových vozidiel umožňujúcich prepravu viac ako deviatich
osôb vrátane vodiča. Spôsob výpočtu sadzby mýta musí zohľadňovať najmenej emisnú triedu EURO
a počet náprav vozidla.

5. Súd ďalej poukázal na ust. § 9 ods. 1 zák. č. 25/2007, § 1 ods. 1 , § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3 nariadenia
vlády SR č. 350/2007 účinného do 31.12.2013, ktorým sa ustanovuje výška sadzby mýta za užívanie

vymedzených úsekov pozemných komunikácií, Prílohu č. 3 nariadenia vlády, § 4 ods. 1 , § 35 ods. 1
zák. č. 474/2013 Z.z. o výbere mýta, § 1, § 2 nariadenia vlády SR č. 497/2013 Z.z., ktorým sa ustanovuje
spôsob výpočtu mýta, Prílohu č. 4 nariadenia vlády a § 451 ods. 1 ods. 2 OZ.

6. Z odôvodnenia rozhodnutia ďalej vyplýva, že rozsudkom č. k. 22Cb/50/2016-253 z 28.01.2019/

v poradí prvým/ súd prvej inštancie žalobu zamietol, čo Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k.
3Cob/105/2019-359 z 15.01.2020 potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu
prvej inštancie zo dňa 28.1.2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že sa musí vysporiadať
s rozhodnutím v skutkovo a právne obdobnej tej istej veci (iné obdobie) vedenej na tunajšom súde pod

sp. zn. 23Cb/28/2012 a svoj prípadný odklon od právnych záverov prijatých v rozhodnutiach tunajšieho
súdu sp. zn. 23Cb/28/2012 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Cob/114/2013, ktorými súd žalobcovi
vyhovel a konanie je právoplatne skončené, presvedčivo a dôkladne zdôvodniť.

7. Súd prvej inštancie po opätovnom preštudovaní obsahu spisu a rozhodnutí vydaných v konaní pod

sp. zn. 23Cb/28/2012, ako aj rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Cob/114/2013 dospel k
záveru, že žaloba nie je dôvodná a nemá oporu v zákone. Predmetom žaloby je náhrada škody v sume
11.920,41 Eur s príslušenstvom, ktorá žalobcovi vznikla tým, že žalobca v období od 06.02.2012 do
28.05.2012,od01.01.2014do31.12.2014,od01.01.2015do31.12.2015aod01.01.2016do31.01.2016
vykonával úhrady mýtnych poplatkov, ktoré žalovaný navýšil tým, že vozidlo žalobcu s hmotnosťou 12

t zaradil do vyššej kategórie „12 t a viac“. Spornou medzi subjektmi konania bola práve oprávnenosť
zaradenia vozidla žalobcu do vyššej kategórie mýta (z kategórie 1 do kategórie 2). V danom prípade
súd vychádzal zo znenia zákona č. 25/2007 Z.z. o elektronickom výbere mýta za užívanie vymedzených
úsekov pozemných komunikácií, ktorý bol účinný do 31.12.2013, nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z.,
ktorým sa ustanovuje výška sadzby mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií a

ktoré bolo účinné do 31.12.2013, ako aj zo znenia zákona č. 474/2013 Z. z. o výbere mýta za užívanie
vymedzenýchúsekovpozemnýchkomunikácií,účinnéhood01.01.2014,ktorýmdošlokzrušeniuzákona
č. 25/2007 Z. z. a nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z. a vychádzal aj z nariadenia vlády č. 497/2013 Z.
z., ktorým sa ustanovuje spôsob výpočtu mýta, výška sadzby mýta a systém zliav zo sadzieb mýta za
užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií, v znení účinnom od 01.01.2014 do 31.12.2016.

8. V uvedených právnych predpisoch mal súd prvej inštancie za to, že je dostatočne presne stanovené,
do akej kategórie spoplatnenia patria vozidlá, ktoré majú presne 12 ton. Zákon č. 25/2007 Z. z., ako
aj č. 474/2013 Z. z. kategorizujú vozidlá pre výber mýta na vozidlá od 3,5 ton (3500 kg) do 12 ton (12
000 kg) celkovej hmotnosti (t.j. s najväčšou prípustnou celkovou hmotnosťou) a na vozidlá s (najväčšou

prípustnou) celkovou hmotnosťou 12 ton (12 000 kg a viac). Obdobne sú vozidlá kategorizované aj vo
vykonávacích predpisoch k zákonu o výbere mýta (nariadenie vlády č. 350/2007 Z. z. a č. 497/2013
Z. z.). Súd mal s poukazom na citované zákonné ustanovenia za to, že ak má vozidlo rovných 12
ton a viac, patrí do vyššej kategórie spoplatnenia. Súd si obidva zákony o výbere mýta vykladá tak,
že do prvej kategórie spoplatnenia spadajú vozidlá s najväčšou prípustnou hmotnosťou 3,5 ton a

viac (t. j. vrátane 3500 kg) a do vyššej kategórie spoplatnenia patria vozidlá s najväčšou prípustnou
hmotnosťou 12 ton (12 000 kg vrátane) a viac. Pri výklade súd vychádzal z logicko- gramatického, ako
aj teleologického (t.j. zákonodarcom sledovaného) výkladu právnej normy. Ak by zákonodarca chcel
vyššiu kategóriu pre spoplatnenie mýta určiť pre vozidlá s hmotnosťou vyššou ako 12 ton, v zákoneo výbere mýta by použil slovo „nad 12 ton“ alebo „viac ako 12 ton“, resp. pri nižšej sadzbe by použil
„do 12 ton vrátane“. Zo znenia „12 ton a viac (12 000 kg a viac)“ bez pochýb vyplýva, že úmyslom
zákonodarcu bolo pod kategóriu 2, teda pod vyššiu sadzbu mýta zaradiť vozidlá, ktoré majú presne 12

ton a viac. Súd pritom poukázal aj na výklad označených ustanovení zákona a nariadenia prezentovaný
ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácii, ako jeho predkladateľom v legislatívnom procese. Z
predmetného (hoci právne nezáväzného) výkladu publikovaného na webových stránkach ministerstva
vyplýva, že vozidlá s hmotnosťou presne 12 ton a viac sa pre výber mýta zaraďujú do kategórie 2.
Taktiež súd vychádzal z dôvodovej správy ako súčasti zákona č. 474/2013 Z.z., v ktorej sa k § 4 výslovne

uvádza, že pre jednoznačnosť výkladu vozidlá s hmotnosťou presne 12 t patria do vyššej kategórie
spoplatnenia, t.j. do kategórie 12 t (vrátane) a viac. V rámci teleologického výkladu zákona súd skúmal,
či sa dá zistiť zákonom sledovaný cieľa normatívnej úpravy a odpoveď našiel v dôvodovej správe,
ktorá je jeho súčasťou a ktorá jednoznačne v predmetnej veci dáva odpoveď na spornú otázku v tomto
konaní. Podľa nej bolo nepochybným zámerom zákonodarcu zaradiť vozidlá s hmotnosťou 12 000 kg do
vyššej kategórie spoplatnenia. Dôvodová správa (ako dôležitý sprievodný dokument návrhu právneho

predpisu) je základným dokumentom vysvetľujúcim dôvody novej právnej úpravy. Kým všeobecná časť
dôvodovej správy vysvetľuje základné myšlienky a ciele novej právnej úpravy vo všeobecnej rovine,
osobitná časť dôvodovej správy (napr. vysvetlenie k § 4) sa sústreďuje na jednotlivosti. Aj keď dôvodová
správa nie je prameňom práva a nemá záväzný charakter, nemožno opomenúť jej explanačný význam, o
ktorý možno oprieť argumentáciu v súvislosti s aplikáciou a výkladom právnej normy. Súd tiež zdôraznil,

že podľa základných právno-metodologických a právno-teoretických pravidiel pri výklade právnej normy
platí, že ak sa pri aplikácii práva podarí v zákone samotnom zistiť zákonodarcom sledovaný účel, je
výsledok tohto zistenia záväzný. Na druhej strane súd považoval za potrebné uviesť, že Príloha č. 3
nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z. a Príloha č. 4 nariadenia vlády č. 497/2013 Z. z. sú v rozpore so
zákonmi, ktoré vykonávajú (č. 25/2007 a č. 474/2013 Z. z.), nakoľko sa v nich pri spôsobe výpočtu

mýta uvádza kategória vozidiel 3,5 - 12 ton (3500 kg - 12 000 kg) a kategórie vozidiel > 12 ton (12
000 kg). Uvedené matematické znamienko „>“ navodzuje dojem, že do vyššej kategórie vozidiel patria
tie s hmotnosťou vyššou ako 12 000 kg. Súd v danom prípade mal za to, že ak je vykonávací právny
predpis - nariadenie vlády v kolízii so zákonom, prednosť má v danom prípade právna norma s vyššou
právnou silou, teda zákon. Súd preto pri právnom posúdení veci vychádzal priamo zo zákona (č. 25/2007

a 474/2013 Z. z.) a dospel k záveru, že vozidlo žalobcu s celkovou prípustnou hmotnosťou 12 ton
bolo správne zaradené v kategórií 12 ton a viac a bola mu účtovaná správna výška mýta. Žalovaným
prijaté mýto bolo preto prijaté v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi výber mýta. Žalované plnenie
nepredstavuje bezdôvodné obohatenie, a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

9. Konajúci súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že zo stanoviska Európskej komisie sp.
zn. K(1010)1238 zo dňa 29.03.2010 vzhľadom na matematické znamienka nachádzajúce sa pred
vymedzením váhy vozidiel vyplýva, že vozidlo žalobcu patrí do kategórie č. 1. Predmetný matematický
znak môže byť prejavom legislatívnej nedôslednosti, pričom samotné stanovisko Európskej komisie
a ani smernice, na ktoré sa žalobca v priebehu konania odvolával, nie sú priamo záväzné. Pokiaľ

ide o žalobcom doložený Návod na obsluhu palubnej jednotky platný od 01.01.2010, tento je pre
prevažnú časť uplatnenej náhrady škody neaktuálny, nakoľko v Návode platnom od 01.05.2014 je pri
hmotnostných kategóriách vozidiel správne uvedený znak „> -“, čiže rovný alebo väčší (ako 12 t).

10. Súd ďalej uviedol, že na jeho právnom názore nič nemení skutočnosť, že uznesením zo dňa

27.05.2016 prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde
Bratislava II pod sp. zn. 23Cb/28/2012 /v obdobnej právnej veci/. Zdôraznil, že zo žiadneho právneho
predpisu mu nevyplýva povinnosť osvojiť si závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a odvolací
súd v inom konaní, najmä keď sa tieto navzájom líšili. Súd nebol povinný stotožniť sa s argumentáciou
uvedenou v právoplatnom konečnom rozhodnutí, najmä keď táto bola diametrálne odlišná v porovnaní

s pôvodným zrušeným rozhodnutím súdu prvej inštancie v konaní pod sp. zn. 23Cb/28/2012.

11. Súd prvej inštancie preto zotrval na svojom tvrdení, že právoplatné konečné rozhodnutie v obdobnej
veci vydané v konaní pod sp. zn. 23Cb/28/2012 a právne názory v ňom vyslovené je záväzné len pre to
konanie,ktoréhosatýka.Vodvolanímnapadnutejveci/B2-22Cb/50/2016/súdžalobuzamietolopierajúc

sa o relevantné a aktuálne právne predpisy a dôvody svojho rozhodnutia náležite objasnil, čo jasne a
zrozumiteľnevyplývazbodu6.a7.tohtorozsudku.Súddostatočnevysvetlil,prečožalovanýnároknemá
oporu v právnych predpisoch (zák. č. 25/2007 Z. z., nar. vlády č. 350/2007 Z. z., zák. č. 474/2013 Z. z.,
nar. vlády č. 497/2013 Z. z.), zdôvodnil, akým postupom dospel k výkladu zákona (logicko-gramatický,aj teleologický výklad, výklad prezentovaný ministerstvom, dôvodová správa), ako aj ozrejmil dôvody
ako postupovať pri kolízii právnych noriem (prednosť má tá s vyššou právnou silou). Uvedené dôkladné
zdôvodnenie rozhodnutia súd zároveň považuje za argumentáciu, prečo sa odklonil od právoplatného

konečného rozhodnutia v spore vedenom pod sp.zn. 23Cb/28/2012.

12. Súd prvej inštancie uviedol, že sa stotožnil s argumentáciou súdu uvedenou v pôvodnom (neskôr
zrušenom) rozsudku č. k. 23Cb/28/2012-107 z 30.04.2013. Súd v ňom vychádzal z právnych predpisov
(zák. č. 25/2007 Z. z., nar. vlády č. 350/2007 Z. z.) platných a účinných v rozhodnom čase, čiže

v období od 26.05.2011 do 22.11.2011, pričom postupoval taktiež na základe logicko-gramatického
a teleologického výkladu právnych noriem, ako aj výkladu prezentovaného ministerstvom. Obrat
nastal až pri uznesení odvolacieho súdu č. k. 8Cob/114/2013-125 z 13.08.2015, ktorý na rozdiel od
prvoinštančného súdu, ako aj argumentácie pôvodného rozsudku v tomto konaní vychádzal z Prílohy č.
3 nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z. V uvedenej prílohe sa pri spôsobe výpočtu mýta uvádza kategória
vozidiel 3,5 - 12 ton a kategória vozidiel > 12 ton. Súd sa však s touto argumentáciou odvolacieho súdu

v obdobnej veci nestotožnil a z tohto dôvodu sa odchýlil od zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v
Bratislave, nakoľko má za to, že odvolací súd nesprávne vychádzal z Prílohy č. 3 nariadenia vlády č.
350/2007 Z. z., ktoré je v kolízii so zákonom č. 25/2007 Z. z., ktorý má vykonávať. Ak je vykonávací
právny predpis - nariadenie vlády v kolízii so zákonom, prednosť má v danom prípade právna norma s
vyššou právnou silou, teda zákon. Pri právnom posúdení veci preto súd vychádzal priamo zo zákona.

13. Ako ďalší dôvod, prečo sa odchýlil od uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k.
8Cob/114/2013-125 z 13.08.2015 konajúci súd uviedol, že pôvodné právne predpisy (zák. č. 25/2007 Z.
z., nar. vlády č. 350/2007 Z. z.) boli zrušené a nahradené novými (zák. č. 474/2013 Z. z., nar. vlády č.
497/2013 Z. z.), ktoré sú však vo vzťahu k otázke spornej v tomto konaní úplne totožné. To znamená, že

v rozhodnom období relevantnom pre toto konanie (čiže od 06.02.2012 do 28.05.2012 a od 01.01.2014
do 31.01.2016) nebola vôľa u zákonodarcu iniciovať zmenu postupu pri výbere elektronického mýta,
teda ani zmeniť znenie právnych predpisov, ktoré určujú zaradenie motorových vozidiel do jednotlivých
kategórií. Ako súd uviedol vyššie, ak znenie zákona umožňuje dvojitý výklad, je potrebné skúmať, či sa
dázistiťzákonomsledovanýcieľnormatívnejúpravy,načodávavdanomprípadejednoznačnúodpoveď

napr. dôvodová správa, či výklad prezentovaný ministerstvom dopravy, ktoré sa však v uznesení
Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Cob/114/2013-125 z 13.08.2015 vôbec nespomínajú. Krajský súd
ďalej v tomto uznesení považuje príklady uvádzané žalobcom za logické a správne: „napr. značka B25
zákaz vjazdu vozidiel, ktorých okamžitá hmotnosť presahuje vyznačenú hranicu, napr. 6 t zakazuje vjazd
vozidlám presahujúcim hmotnosť 6 t, a teda vjazd majú povolené vozidlá nielen s hmotnosťou 5,99 t, ale

aj 6 t, dopravná značka B31 najvyššia povolená rýchlosť, podľa ktorej ak je najvyššia dovolená rýchlosť
50 km/h, vodič jazdí podľa pravidiel cestnej premávky, ak vedie vozidlo nielen rýchlosťou 49,99 km/h,
ale aj v prípade, že ho vedie rýchlosťou 50 km/h“. Uvedené príklady nemajú podľa názoru súdu prvej
inštanciežiadnuspojitosťsospornouotázkou,ktorájepodstatnápremeritórnerozhodnutievzhľadomna
relevantnosť príslušných právnych predpisov a ich výkladu, ako bolo súdom prvej inštancie zdôvodnené.

14. Pokiaľ ide o konečné právoplatné rozhodnutie v konaní pod sp. zn. 23Cb/28/2012 (rozsudok
č. k. 23Cb/28/2012-302 z 20.02.2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k.23Cb/28/2012-379 z
29.01.2019), súd nepovažoval za potrebné dodatočne zdôvodňovať, prečo sa od argumentácie súdu v
ňom uvedenej odchýlil, nakoľko toto vychádza z právneho názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení

Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Cob/114/2013-125 z 13.08.2015, ktoré bolo pre súd prvej inštancie
záväzné. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. podľa pomeru
úspechu vo veci. Keďže v konaní mal plný úspech vo veci žalovaný, súd mu priznal náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

15. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1
písm. b), f) a h) C.s.p. a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe žalobcu vyhovieť a priznať
žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu. Podľa žalobcu rozsudok súdu prvej
inštancie opakovane vykazuje znaky pomerne neobvyklej a nezvyčajnej sudcovskej svojvôle vo vzťahu k
pokynu odvolacieho súdu. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie sporovej vec, ktoré vyplýva z

písomného odôvodnenia rozhodnutia, keďže súd prvej inštancie vo vzťahu k právnemu posúdeniu sporu
uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania rozhodnutia, titulom náhrady škody. Súd prvej inštancie
podľa žalobcu postupoval v rozpore so základnými princípmi Civilného sporového poriadku a civilného
konania ako takého. Princíp právnej istoty nielenže nebol v danom spore naplnený, ale došlo k popretiuČlánku 1 Ústavy Slovenskej republiky a základných zásad a princípov civilného sporového konania a
ústavného princípu, ktorý garantuje, že súdy budú skutkovo totožné prípady rozhodovať rovnako.

16. Žalobca poukázal na ust. paragrafu 4 zákona č. 474/2013 Z. z. o výbere mýta za užívanie
vymedzených úsekov pozemných komunikácií ako aj výklad Nariadenia vlády SR číslo 497/2013 Z. z.,
ktorým sa ustanovuje spôsob výpočtu mýta, ktoré jasne stanovujú skutočný význam (zmysel) právnej
normy a jej zamýšľaného pôsobenia a teda, že vozidlá s najvyššou prípustnou celkovou hmotnosťou
presne 12000 kg patria do nižšej hmotnostnej kategórie „od 3500 kg do 12000 kg. Žalobca poukázal na

jazykovo-gramatickývýklad,teologickývýkladazdôraznil,žepresúdjeurčujúcazáväznosťzákonaanie
záväznosť dôvodovej správy predkladateľa zákona vypracovanej pri zákonodarnom procese. Dôvodová
správa je dokumentom vysvetľujúcim dôvody novej právnej úpravy. V danom prípade sa navyše úprava
nezmenila - zákon upravuje kategórie vozidiel presne tak ako predtým. Zdôraznil, že Dôvodová správa
nie je prameňom práva a nemá záväzný charakter.

17. Žalobcamátiežzato,žezákonč.474/2013Z.z.ovýberemýtaanariadeniavládyvkolíziiniesúaže
predmetný matematický znak nie je prejavom legislatívnej nedôslednosti ako to súd uvádza v odseku č.
7 odôvodnenia rozsudku ,čo je zrejmé aj z grafického znázornenia prílohy nariadenia. Podľa žalobcu, ak
sa predkladateľvdôvodovejsprávevyjadrilkhmotnostnejkategóriivtomzmysle,že„prejednoznačnosť
výkladu vozidlá s hmotnosťou presne 12 t patria do vyššej kategórie spoplatnenia, t. j. do kategórie 12 t

(vrátane) a viac“, tak mal takto postupovať aj pri „jednoznačnosti výkladu“ vo vzťahu ku kategórii 3,5 t až
12 t. Nikto nepochybuje, že pokiaľ má vozidlo kategórie N1 hmotnosť presne 3,5 t že patrí ešte do nižšej
skupiny, ktorá platbe mýta nepodlieha. Ide pritom o tú istú situáciu ako pri hmotnosti vozidla presne
12 000 kg. Takýto postup zaradenia vozidla do vyššej kategórie sa prieči zákonu aj jeho samotnému
účelu a je na úkor občanov štátu. Takýto postup zaradenia vozidla do vyššej kategórie sa prieči aj

právoplatnému Rozsudku Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 26Cb/28/2012 zo dňa 20.02.2017 a jemu
predchádzajúcemu Uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Cob/114/2013 zo dňa 13.08.2015.

18. Podľa žalobcu sa nemožno obmedziť len na skúmanie problematiky hmotnostných kategórií podľa
zákona číslo 474/2013 Z. z. o výbere mýta , ale je potrebné zohľadniť aj znenie napr. nariadenia vlády

číslo 140/2009 Z. z., ktorým sa ustanovujú podrobnosti o typovom schvaľovaní motorových vozidiel a ich
prípojných vozidiel, systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto
vozidlá. Na základe tohto právneho predpisu, ktorým sa prebral právny akt Európskych spoločenstiev
- smernica Európskeho parlamentu a Rady 2007/46/ES z 5. septembra 2007, ktorou sa zriaďuje
rámec pre typové schválenie motorových vozidiel a ich prípojných vozidiel, systémov, komponentov a

samostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá v platnom znení (ďalej len „smernica“)
vláda SR ustanovila požiadavky na schvaľovací postup a všeobecné technické požiadavky na typové
schvaľovanie nových motorových vozidiel a ich prípojných vozidiel uvedených v prílohe č. 1 (ďalej len
„vozidlo“), systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá
na účely uľahčenia ich evidencie, uvedenia na trh a do prevádzky v rámci Európskych spoločenstiev

ako aj opatrenia na predaj a uvedenie do prevádzky častí a vybavenia určených pre vozidlá schválené
podľa tohto nariadenia vlády. Príloha číslo 1 k tomuto nariadeniu vlády jasne definuje kategórie vozidiel
na základe ich hmotnosti. Na základe tohto právneho predpisu sú v Slovenskej republike zaraďované
vozidlá do určitých kategórií, pričom táto kategória sa im zapisuje aj do Osvedčenia o evidencii vozidla
podľa osobitného predpisu. Vychádzajúc zo znenia ustanovení tejto právnej normy s použitím jazykovo-

gramatického výkladu podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo zaradiť
nákladné vozidlá, ktoré majú presne 12 000 kg do kategórie N2, teda do nižšej hmotnostnej kategórie,
keď uvádza slovné spojenie „neprevyšujúcou 12 000 kg“. Naopak pri vyššej hmotnostnej kategórii
uvádza slovné spojenie „prevyšujúcou 12 000 kg“, čo jednoznačne určuje, že do tejto kategórie budú
zaradené vozidlá, ktorých hmotnosť je minimálne 12 000 kg a viac.

19. Žalobca s odkazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2007/46/ES z 5. septembra
2007, ďalej uviedol, že Slovenská republika ju transponovala do svojho vnútroštátneho práva a jasne
stanovila rozdelenie kategórií vozidiel N na základe hmotnosti tak, že v najvyššej kategórii vozidiel N3
sú vozidlá, ktoré majú minimálne 12 000,01 kg a viac. Pokiaľ má vozidlo hmotnosť presne 12 000 kg

radí sa do kategórie vozidiel N2. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/62/ES zo 17. júna
1999 o poplatkoch za používanie určitej dopravnej infraštruktúry ťažkými nákladnými vozidlami v čl.
2 stanovila, že „mýto“ znamená platbu špecifickej čiastky za vozidlo, ktoré ubehlo vzdialenosť medzi
dvoma bodmi infraštruktúry uvedenej v článku 7 ods. 2. Súčasne v tomto článku upravila, že čiastkamá vychádzať z ubehnutej vzdialenosti a z typu vozidla. Na základe vyššie uvedeného a v zmysle
potreby naplnenia eurokonformného výkladu treba podľa žalobcu vychádzať z toho, že kategorizácia
vozidiel upravená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2007/46/ES z 5. septembra 2007 bude

vnútroštátnymi orgánmi ochrany práva zohľadňovaná pri výklade ustanovení vnútroštátneho práva. Je
vysoko nepravdepodobné a iste aj nežiaduce, aby bolo záujmom zákonodarcu, aby v tom istom štáte
dvomi zákonmi rozdielne upravil totožnú kategóriu vozidiel. Žalobca pre úplnosť uviedol, že jeho vozidlo
bolo na základe smernice a prostredníctvom nej nariadením vlády zaradené do kategórie nižšej, teda
do kategórie N2 (neprevyšujúcou 12 000 kg). Tento údaj je zapísaný aj v Osvedčení o evidencii vozidla,

ktoré sa nachádza v súdnom spise. Je preto nemysliteľné, aby vozidlo zaradené do kategórie N2 platilo
sadzbu mýta ako vozidlo kategórie N3.

20. Právny výklad ustanovenia paragrafu 4 zákona číslo 474/2013 Z. z. o výbere mýta za užívanie
vymedzených úsekov pozemných komunikácií ako aj výklad Nariadenia vlády SR číslo 497/2013 Z.
z., ktorým sa ustanovuje spôsob výpočtu mýta, výška sadzby mýta a systém zliav zo sadzieb mýta za

užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií podľa žalobcu teda jasne stanovuje skutočný
význam (zmysel) právnej normy a jej zamýšľaného pôsobenia a teda, že vozidlá s najvyššou prípustnou
celkovou hmotnosťou presne 12 000 kg patria do nižšej hmotnostnej kategórie „od 3500 kg do 12 000
kg“, pričom odkazujeme na tunajším súdom už rozhodnuté konanie, za tých istých skutkových okolností
tak, že žalovaný bol zaviazaný na vydanie bezdôvodného obohatenia.

21. K výroku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania žalobca uviedol, že súd prvej
inštancie sa v rozsudku nezaoberal výnimočnosťou a dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, aj keď ide
o zákonom danú povinnosť súdu, čo robí rozhodnutie - druhý výrok nepreskúmateľným pre nedostatok
dôvodov. Žalobca rešpektuje povinnosť strany v sporovom konaní nahradiť trovy konania podľa

zásady úspechu vo veci, no taktiež mu je známe, že výnimočne súd nemusí úspešnému účastníkovi
priznať náhradu trov konania, resp. neuloží povinnosť neúspešnému účastníkovi nahradiť trovy konania
úspešnémuúčastníkovi.Zákonodarcaajdonovejprávnejúpravyprijalustanovenieparagrafu257odsek
1 C.s.p. práve z dôvodu, aby stanovil všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu
k zmierneniu dôsledkov právnych noriem (tzv. tvrdosti zákona) upravujúcich náhradu trov konania. Súd

prvejinštancie,najmäspoukazomnaobsahsúdnehospisuanacharakterpredmetnéhosúdnehosporu,
ktorý bol vedený medzi žalobcom a tzv. štátnou akciovou spoločnosťou, kde jediným akcionárom je
Slovenská republika zastúpená príslušným rezortným ministerstvom, mal pred rozhodnutím podrobiť
skúmaniu existencie zvláštnych okolností hodných osobitného zreteľa, na ktoré je vždy za takejto
situácie, ktorá z obsahu súdneho spisu vyplýva, potrebné prihliadnuť. Z dôvodu istoty, ak by sa odvolací

súd s odvolacími dôvodmi vo veci samej nestotožnil, žalobca aj ako akýsi „spotrebiteľ“ predmetných
služieb štátu na základe zákona poukazuje na výnimočnosť veci pre vyššie uvedené dôvody hodné
osobitného zreteľa.

22. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, podľa ktorého závery okresných a krajských súdov

nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax, preto súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí
stricto sensu nepristúpil k „odklonu“ od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorý je - v súlade s imperatívom
obsiahnutým v § 220 C.s.p. povinný dôkladne odôvodniť. Podľa žalovaného žalobcova požiadavka
potreby komparácie právneho posúdenia viac nie je dôvodná, keďže súd prvej inštancie v rozhodnutí
dôkladne, presvedčivo a zrozumiteľne odôvodnil svoje závery a tiež sa vysporiadal s „odklonom“ od

právnych záverov uvedených v rozhodnutiach Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 26Cb/28/2012 a
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Cob/114/2013 v skutkovo a právne obdobnej veci. Vo vzťahu
k rozhodnutiu Krajského súdu, ktorý vychádzal z prílohy č. 3 nariadenia vlády č. 350/2007 Z.z., kde
sa pri výpočte mýta uvádza kategória vozidiel 3,5 -12 ton a kategória vozidiel >12 ton sa súd prvej
inštancie s touto argumentáciou odvolacieho súdu v obdobnej veci nestotožnil a z tohto dôvodu sa

odchýlil od zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave, nakoľko má za to, že odvolací súd
nesprávne vychádzal z prílohy č. 3 nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z., ktoré je v kolízii so zákonom č.
25/2007 Z. z., ktorý má vykonávať. Ako súd dôkladne vysvetlil v bode 6. napadnutého rozsudku, ak je
vykonávacíprávny predpis-nariadenievládyvkolíziisozákonom,prednosťmávdanomprípadeprávna
norma s vyššou právnou silou, teda zákon. Súd preto pri právnom posúdení veci vychádzal priamo zo

zákona.“ Žalovaný mal za to, že konanie súdu prvej inštancie nevykazuje žiadne znaky sudcovskej
svojvôle. Práve naopak, súd prvej inštancie úplne a dostatočne zdôvodnil svoje rozhodnutie a v súlade
s pokynom odvolacieho súdu, dôkladne a presvedčivo odôvodnil „odklon“ od právnych záverov prijatýchv rozhodnutí Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 26Cb/28/2012 aj Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
8Cob/114/2013.

23. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie bol povinný rozhodnúť vec tak, ako už raz bola súdom
rozhodnutá, žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie nebol pri svojom rozhodovaní viazaný právnymi
závermi vyplývajúcimi zo skoršieho rozhodnutia Okresného a Krajského súdu. Uvedené rozhodnutia v
obdobnej veci nepredstavujú precedens ,ktorý by akýmkoľvek spôsobom zaväzoval súd, aby v novom
konaní rozhodol zhodne. Zdôraznil, že ani z ustanovenia článku 144 ods. 1 Ústavy SR, ani zo žiadneho

v ňom menovaného prameňa práva nevyplýva viazanosť súdu prvej inštancie skorším rozhodnutím v
obdobnej veci. Žalovaný má za to, že „odklon“ od existujúcich skorších rozhodnutí, ktorý je výsledkom
zohľadnenia skutkových a právnych osobitostí prípadu, je prípustný za predpokladu, že takýto odklon
je objektívne a rozumne odôvodnený, a súčasne nie je dôsledkom zjavnej arbitrárnosti rozhodnutia.
Tento záver odôvodnil s poukazom na stabilnú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, konkrétne
podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 551/2012-32: „Prípadné odchýlenie sa súdu od

existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv
a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej
neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia.“ Poukázal ďalej na nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 a
uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/12/2016.

24. Podľa žalovaného tvrdenia a argumenty žalobcu vo vzťahu k jednotlivým výkladovým metódam sú
zmätočné, vzájomne rozporné a zavádzajúce. Žalovaný na žiadnom mieste vo svojich vyjadreniach
netvrdí a ani len nenaznačuje, že interpretácia zákona by mala byť realizovaná výlučne s použitím
jazykovo-gramatickej výkladovej metódy. Práve naopak, žalovaný vo svojich podaniach počas priebehu
celého konania konštantne a opakovane poukazuje na dôležitosť, či dokonca vedúce postavenie,

teleologického a eurokonformného výkladu zákona. Žalovaný svoje závery neopiera o exkluzívnu
aplikáciu jazykovo-gramatickej výkladovej metódy na sporný text právnej normy.

25. K tvrdeniam žalobcu, že Dôvodová správa nie je prameňom práva žalovaný uviedol, že aj súd
prvej inštancie deklaroval, že dôvodová správa síce nie je záväzným dokumentom, avšak jej miesto je

nezameniteľné, pokiaľ ide o interpretáciu právnej normy v prípade výkladových nejasností. Dôvodová
správa síce neoplýva vlastnosťou záväznosti, avšak v rozsahu, v akom premieta účel a cieľ normatívnej
právnej úpravy ide o významný a najmä autentický výkladový prameň, z ktorého je potrebné čerpať v
procese teleologického výkladu. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie postupoval správne, keď
pre ustálenie významu právnej normy so sporným výkladom pristúpil k využitiu teleologického výkladu,

pričom v tomto procese priložil primerane vážnu váhu najmä dôvodovej správe, ako autentickému a
nezameniteľnému výkladovému prameňu.

26. Vo vzťahu k nariadeniu vlády Slovenskej republiky č. 350/2007 Z. z. (ďalej ako „pôvodné nariadenie
vlády“) a k jeho grafickej prílohe, na ktoré žalobca odkazuje v odvolaní v snahe vyvrátiť záver súdu prvej

inštancie o kolízii zákona č. 474/2013 Z. z. a nariadenia vlády č. 497/2013 Z. z., žalovaný uvádza, že
pôvodné nariadenie vlády bolo v zmysle ustanovenia § 38 bodu 2 zákona č. 474/2013 Z. z. zrušené.
Vo vzťahu k smernici o typovom schvaľovaní žalovaný uviedol, že táto smernica je právnym predpisom
EÚ, ktorý sa týka typového schvaľovania motorových vozidiel, pričom nijakým spôsobom neupravuje
problematiku hmotnostnej kategorizácie vozidiel na účely výpočtu sadzby mýta. Z toho dôvodu ani

smernica o typovom schvaľovaní nie je jedným z právne záväzných aktov EÚ prebratých do zákona
č. 474/2013 Z. z.. Táto smernica teda nemá v kontexte aplikácie teleologického výkladu sporného
ustanovenia tohto zákona pre jeho interpretáciu žiadnu výpovednú hodnotu, a je tak pre toto konanie
irelevantná. Vo vzťahu k stanovisku Európskej komisie zo dňa 29.03.2010 (ďalej ako „stanovisko EK“)
žalovaný uviedol, že Európska komisia sa v texte predmetného stanoviska nevyjadruje k hmotnostným

kategóriám. V texte stanoviska sa nachádzajú iba skopírované časti príloh pôvodného nariadenia vlády,
v ktorých bol nesprávne použitý matematický znak „>“. Skutočnosť, že predmetný matematický znak bol
v dotknutých prílohách nariadenia použitý nesprávne, vyplýva zo stanoviska MDV SR, ktoré žalovaný
predložil v konaní pred súdom prvej inštancie, podľa ktorého ide o chybu spočívajúcu v legislatívnej
nedôslednosti. Navyše, rovnaký právny názor zastáva aj súd prvej inštancie, keď v rozhodnutí uviedol,

že nariadenie vlády (hoci nie nariadenie vlády č. 350/2007 Z. z., ale neskoršie nariadenie vlády č.
497/2013 Z. z., ktoré sa však v časti, kde sa používa matematický znak „>“ od seba vôbec nelíšia) je
v kolízii so zákonom a v takom prípade má prednosť právna norma s vyššou právnou silou - t.j. zákon.Kombinácia uvedených skutočností jasne preukazuje, že dôkaz vo forme stanoviska EK je pre toto
konanie irelevantný.

27. K odvolávaniu sa žalobcu na systematický výklad žalovaný uviedol, že tento prichádza do úvahy ak
sú právne normy neúplné alebo obsahujú medzery, pričom zák. č. 474/2013 Z.z. upravuje kategorizáciou
vozidieldostatočnejasnýmspôsobomajevnútornenerozporný.Navyše,úmyselzákonodarcujevtomto
prípade zreteľne a nespochybniteľne vyjadrený v Dôvodovej správe k zákonu. Keďže v zmysle teórie
prognózy následkov má prednosť ten výkladový variant, od ktorého možno očakávať najvyššiu právnu

istotu a optimálnu vecnú spravodlivosť, je pre posúdenie veci v tomto prípade rozhodný teleologický
výklad, ktorý je jednoznačný, a nie systematický, ktorý je postavený na neistých princípoch analógie.

28. K žalobcovej argumentácii k eurokonformnému výkladu žalovaný uviedol, že žalobca opätovne
poukazuje na právne predpisy EÚ týkajúce sa typového schválenia motorových vozidiel, ktoré nie sú
pre toto konanie aplikovateľné. Takáto paralela je navyše zmätočná, keďže pri eurokonformnom výklade

sa vždy posudzujú smernice, ktoré boli transponované do posudzovaného právneho predpisu (nie do
iného - nesúvisiaceho predpisu). Zdôraznil, že Smernica EP a Rady 2006/38/EC umožnila členským
štátom rozhodnúť, či ponechajú v platnosti alebo zavedú mýto či poplatky, „ktoré sa môžu uplatniť iba na
vozidlá s maximálnou prípustnou hmotnosťou naloženého vozidla najmenej 12 ton“. Významom daného
ustanovenia bolo teda priznať členským štátom možnosť rozdielneho zaobchádzania s vozidlami,

ktorých hmotnosť je presne 12 ton alebo viac. Vo svetle úpravy práve citovaného ustanovenia je teda
evidentné, že slovné spojenie „12 000 kg a viac“, obsiahnuté v § 4 ods. 1 zákona č. 474/2013 Z. z.
o výbere mýta, je nespochybniteľne potrebné vykladať ako „najmenej 12 ton“, a teda, že vozidlá s
najväčšou prípustnou celkovou hmotnosťou presne 12 000 kg majú náležite byť zaradené do vyššej
kategórie sadzby mýta.

29. Žalovaný zdôraznil, že správnosť jeho právneho názoru, podľa ktorého patrí vozidlo s hmotnosťou
rovných 12 ton do vyššej kategórie sadzby mýta, podporuje aj stanovisko Ministerstvo dopravy
a výstavby SR (ďalej ako „MDVSR“) č. 09692/2018/SCDPK/32492 zo dňa 27.04.2018. V zmysle
stanoviska MDVSR, ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 474/2013 Z. z. a nariadenie vlády č. 497/2013 Z.

z. vrátane jeho príloh je potrebné vykladať tak, že vozidlo s najväčšou prípustnou celkovou hmotnosťou
presne12000kgpatrízpohľadusadzbymýtadovyššejhmotnostnejkategórie„12000kgaviac“aniedo
nižšejhmotnostnejkategórie„od3500kgdo12000kg“.Vovzťahukpoužitiumatematickéhoznamienka
„>“ v Prílohe č. 4 nariadenia vlády SR č. 497/2013 Z. z., kde sa pri vyššej hmotnostnej kategórii uvádza „>
12 000 kg“, MDVSR v stanovisku uvádza, že predmetné znamienko síce evokuje, že vozidlo s najväčšou

prípustnou hmotnosťou presne 12 000 kg spadá do nižšej hmotnostnej kategórie (od 3 500 kg do 12
000 kg), avšak jedná sa o chybu, ktorá spočíva iba v legislatívnej nedôslednosti vydavateľa nariadenia
vlády. Žalovaný uviedol, že autoritatívne vyjadrenie obsiahnuté v citovanom stanovisku MDVSR, ktoré je
ústredným orgánom štátnej správy pre cestnú dopravu, podporuje jeho právny názor ,v zmysle ktorého
má byť vozidlo s najväčšou prípustnou celkovou hmotnosťou presne 12 000 kg správne zaradené do

vyššej hmotnostnej kategórie sadzby mýta. K žalobcovým argumentom o dobromyseľnosti a tzv. slabšej
strane žalovaný uviedol, že vzťah medzi sporovými stranami nie je vzťahom verejnoprávnej povahy.

30. K možnému použitiu ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, ktoré
navrhol v odvolaní žalobca, žalovaný uviedol, že v konaní neboli preukázané dôvody hodné osobitného

zreteľa a výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 257 C.s.p.. V tejto súvislosti je tiež
potrebnépodľažalovanéhobraťohľadnanedobromyseľnosťžalobcu,ktorýinicioval sporvsnahezískať
späť finančné prostriedky zo zaplateného mýta, ktoré bolo zaplatené v zákonnej výške, a v končenom
dôsledkusatakobohatiťnaúkorštátu.Keďžesporovékonaniesavčastinárokunanáhradutrovkonania
riadi základnou zásadou zodpovednosti za výsledok (úspech), rozhodnutie súdu priznať náhradu trov

konania žalovanému je bezpochyby zákonné a správne. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok potvrdil a zároveň zaviazal žalobcu na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a aj
trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

31. K vyjadreniu žalovaného sa následne vyjadril žalobca, ktorý zotrval na svojich odvolacích dôvodoch

uvedených v odvolaní a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a zaviazať žalovaného na zaplatenie istiny
spolu s príslušenstvom a priznať žalobcovi voči žalovanému náhradu trov celého konania v plnom
rozsahu.32. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219

ods.3,C.s.p.oznámenýnaúradnejtabuliKrajskéhosúduvBratislavedňa21.5.2025.Pooboznámenísa
s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaného, odvolací
súd dospel k záveru, že odvolaniu proti napadnutému rozsudku nie je možné vyhovieť.

33. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

34. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

35. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku /v poradí druhého/, ako aj celého obsahu
spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom
rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec
i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto

konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v
celom rozsahu na ne poukazuje.

36. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom
odvolateľa dodáva:

37. V sporovej veci sa žalobca domáhal zaplatenia žalovanej istiny 11.920,41 EUR s prísl. titulom
bezdôvodného obohatenia za neoprávnene navýšené mýtne poplatky, ktoré žalobca uhrádzal z dôvodu
nesprávneho zaradenia jeho motorových vozidiel v hmotnosťou presne 12 ton do vyššej kategórie
spoplatnenia. Súd prvej inštancie mal za to, že žaloba nie je dôvodná a nemá oporu v zákone. Spornou

bola práve oprávnenosť zaradenia vozidla žalobcu do vyššej kategórie mýta (z kategórie 1 do kategórie
2). V danom prípade súd prvej inštancie vychádzal zo znenia zákona č. 25/2007 Z.z. o elektronickom
výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií, ktorý bol účinný do 31.12.2013,
nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška sadzby mýta za užívanie vymedzených
úsekov pozemných komunikácií a ktoré bolo účinné do 31.12.2013, ako aj zo znenia zákona č. 474/2013

Z.z. o výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií, účinného od 01.01.2014,
ktorým došlo k zrušeniu zákona č. 25/2007 Z. z. a nariadenia vlády č. 350/2007 Z.z. a vychádzal aj
z nariadenia vlády č. 497/2013 Z.z., ktorým sa ustanovuje spôsob výpočtu mýta, výška sadzby mýta
a systém zliav zo sadzieb mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií, v znení
účinnom od 01.01.2014 do 31.12.2016. V uvedených právnych predpisoch je podľa názoru konajúceho

súdu dostatočne presne stanovené, do akej kategórie spoplatnenia patria vozidlá, ktoré majú presne 12
ton. Súd prvej inštancie mal s poukazom na citované zákonné ustanovenia za to, že ak má vozidlo
rovných 12 ton a viac, patrí do vyššej kategórie spoplatnenia. S uvedeným právnym názorom sa v plnom
rozsahu stotožňuje aj odvolací súd, pričom zdôrazňuje, že žalobca v podanom odvolaní neargumentuje
skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu

alebo jeho právneho hodnotenia, z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom
vyslovený právny záver nevyplýva.

38. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obdo/75/2020 zo
dňa 31.3.2021, ktorým NS SR v prejednávanej veci zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.

3Cob/105/2019-359 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení Najvyšší súd SR uviedol, že
kľúčová námietka dovolateľa spočíva v nevysporiadaní sa súdov oboch inštancií so závermi odvolacieho
súdu v konaní sp.zn. 8Cob/114/2013. Osobitne významná pre rozhodnutie o dovolaní žalobcu bola
tá skutočnosť, že v predmetnom konaní nešlo o skutkovú alebo právne obdobnú otázku, ale o jednu
a tú istú otázku, ktorú v rámci svojho rozhodovania riešili súdy v oboch konaniach týkajúcich sa

totožných sporových strán. Najvyšší súd ako dovolací uviedol, že v rámci svojej praxe dospel k záveru,
že „povinnosťou súdu je vysporiadať sa so skutočnosťou, či stranou sporu predložené rozhodnutie
iného súdu s odlišným právnym názorom v skutkovo obdobne situácii je relevantné vo vzťahu k ním
rozhodovaného sporu. Ak existuje skutková zhodnosť alebo príbuznosť s rozhodnutím predloženýmstranou, je súd povinný presvedčivo a dôkladne zdôvodniť odklon od právnych záverov prijatých v
skoršom rozhodnutí vydanom v analogickom prípade. Jedine rozhodnutie spĺňajúce uvedené nároky
na kvalitu súdneho rozhodnutia možno považovať za dostatočne a presvedčivo odôvodnené, a teda za

také, ktoré neporušuje základné právo strany sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

39. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 3Cob/98/2021-522 zo dňa 28.10.2021 následne rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie vec opätovne právne

posúdil a v poradí druhým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol. V odôvodnení súd prvej inštancie
zdôraznil, že v zmysle zák. č. 25/2007 Z.z. a zák. č. 474/2013 Z.z o elektronickom výbere mýta, ktorým
došlo k zrušeniu zák. č. 25/2007 Z.z. do prvej kategórie spoplatnenia spadajú vozidlá s najväčšou
prípustnou hmotnosťou 3,5 ton a viac (t. j. vrátane 3500 kg) a do vyššej kategórie spoplatnenia patria
vozidlá s najväčšou prípustnou hmotnosťou 12 ton (12.000 kg vrátane) a viac. Súd zdôraznil, že pri
výklade vychádzal z logicko- gramatického, ako aj teleologického (t.j. zákonodarcom sledovaného)

výkladu právnej normy, pričom pokiaľ by chcel zákonodarca vyššiu kategóriu pre spoplatnenie mýta určiť
pre vozidlá s hmotnosťou vyššou ako 12 ton, v zákone o výbere mýta by použil slovo „nad 12 ton“ alebo
„viac ako 12 ton“, resp. pri nižšej sadzbe by použil „do 12 ton vrátane“. Zo znenia „12 ton a viac (12
000 kg a viac)“ bez pochýb vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo pod kategóriu 2 teda pod vyššiu
sadzbu mýta zaradiť vozidlá, ktoré majú presne 12 ton a viac. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí

vychádzal aj z Dôvodovej správy ako súčasti zákona č. 474/2013 Z. z., v ktorej sa k § 4 výslovne uvádza,
že pre jednoznačnosť výkladu vozidlá s hmotnosťou presne 12 t patria do vyššej kategórie spoplatnenia,
t.j. do kategórie 12 t (vrátane) a viac. Poukázal pritom na teleologický výklad zákona, podľa ktorého súd
skúmal, či sa dá zistiť zákonom sledovaný cieľ normatívnej úpravy a odpoveď našiel práve v dôvodovej
správe, ktorá je jeho súčasťou a podľa ktorej bolo nepochybným zámerom zákonodarcu zaradiť vozidlá

s hmotnosťou 12 000 kg do vyššej kategórie spoplatnenia. Ako uviedol súd prvej inštancie, aj keď
dôvodová správa nie je prameňom práva a nemá záväzný charakter, nemožno opomenúť jej explanačný
význam, o ktorý možno oprieť argumentáciu v súvislosti s aplikáciou a výkladom právnej normy. Konajúci
súd ďalej považoval za potrebné uviesť, že príloha č. 3 nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z. a príloha č. 4
nariadenia vlády č. 497/2013 Z. z. sú v rozpore so zákonmi, ktoré vykonávajú (č. 25/2007 a č. 474/2013

Z. z.), pričom mal súd za to, že ak je vykonávací predpis-nariadenie vlády v kolízii so zákonom, prednosť
má v danom prípade právna norma s vyššou právnou silou, teda zákon. Súd preto pri právnom posúdení
veci vychádzal priamo zo zákona (č. 25/2007 Z.z. a 474/2013 Z.z.)a dospel k záveru, že vozidlo žalobcu
s celkovou prípustnou hmotnosťou 12 ton bolo správne zaradené v kategórií 12 ton a viac a bola mu
žalovaným účtovaná správna výška mýta. Žalované plnenie nepredstavuje bezdôvodné obohatenie, a

preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. S uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie sa v
plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach odkazuje na vyčerpávajúce odôvodnenie
napadnutého rozsudku.

40. K odvolacej námietke žalobcu, že postup súdu prvej inštancie možno pomenovať aj ako akýsi

prejav svojvôle vo vzťahu k pokynu odvolacieho súdu, následkom čoho sú nesprávne skutkové závery
a nesprávne právne posúdenie prejednávanej veci, odvolací súd uvádza, že sa s uvedenou námietkou
žalobcu nestotožňuje. Podľa čl. 2 ods. 2 a ods. 3 C.s.p. právna istota je stav, v ktorom každý môže
legitímneočakávať,žejehosporbuderozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyšších
súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne

očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné
skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé
odôvodnenie tohto odklonu. S poukazom na citovaný článok je zrejmé, že súd sa síce môže odkloniť od
ustálenej rozhodovacej praxe, avšak len za predpokladu, že jeho rozhodnutie bude obsahovať dôkladné
a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Rovnaký záver vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR

(napr. nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 192/06 zo dňa 03.11.2006), podľa ktorého ak súd rieši právnu otázku
(tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho,
aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej
istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

41. Odvolací súd súhlasne so súdom prvej inštancie zdôrazňuje, že rozhodnutie v obdobnej veci v
konaní pred Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 23Cb/28/2012 a právne závery v ňom uvedené sú
záväzné len pre to konanie, ktorého sa týkajú. Odvolací súd má za to, že na základe zrušujúcehorozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. 3Cob/98/2021 zo dňa 28.10.2021 a v zmysle pokynov odvolacieho
súdu sa súd prvej inštancie riadne a podrobne vysporiadal s rozhodnutím v skutkovo a právne
obdobnej veci a svoj odklon od právnych záverov prijatých v rozhodnutí Okresného súdu Bratislava II

sp. zn. 23Cb/28/2012a v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Cob/114/2013 presvedčivo
a dôkladne odôvodnil. Odvolací súd tu odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v
bodoch 9. - 10., s ktorými sa plne stotožňuje. Odvolací súd poukazuje aj na odôvodnenie zrušujúceho
uznesenia NS SR sp. zn. 3Obdo/75/2020 zo dňa 31.3.2021 /bod 9 č.l.517/, podľa ktorého, ak existuje
skutková zhodnosť alebo príbuznosť s rozhodnutím predloženým stranou, je súd povinný presvedčivo

a dôkladne zdôvodniť odklon od právnych záverov prijatých v skoršom rozhodnutí vydanom v
analogickom prípade, pričom NS SR ako dovolací tu odkázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu /
II. ÚS 274/2015/, podľa ktorého sa pri odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe vyžaduje cielené
zdôvodnenie odlišného stanoviska prijatého v obdobnej otázke. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza,
že rozhodnutia všeobecných súdov nemajú charakter precedensu a nemožno ich považovať za ustálenú
rozhodovaciu prax. Je nepochybné, že „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená

predovšetkýmvstanoviskáchaleborozhodnutiachnajvyššiehosúdu,ktorésú(akojudikáty)publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu možno
zaradiť aj prax, vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,

prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Rozhodnutia Okresného súdu Bratislava
II sp. zn. 23Cb/28/2012 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Cob/114/2013 uvedené kritériá
nespĺňajú. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odklon od záverov prijatých v totožnej
veci, nie je síce javom bežným, ale na druhej strane ho nemožno ani vylúčiť. Rozdielna rozhodovacia
prax súdu o totožných, respektíve obdobných veciach nie je žiaduca. Na druhej strane je potrebné

uviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Vec je možné rozhodnúť aj inak, než v
predošlých prípadoch. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne
konformne odôvodniť, čo bolo v prejednávanej veci súdom prvej inštancie splnené. K námietke žalobcu
o nesprávnom právnom posúdení veci v bode 1. odôvodnenia rozsudku, kde súd prvej inštancie uviedol,
ako právny titul „náhradu škody“ a nie bezdôvodné obohatenie, odvolací súd uvádza, že uvedená

nezrovnalosť nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

42. K námietke žalobcu, že Dôvodová správa nie je právne záväzná a pre súd je určujúca záväznosť
zákona, odvolací súd uvádza, že Dôvodová správa je základným dokumentom vysvetľujúcim dôvody
novej právnej úpravy, odôvodňuje pôvodný predložený návrh zákona, obsahuje vecné odôvodnenie

jednotlivých navrhovaných ustanovení právneho predpisu /osobitná časť/. Odvolací súd zastáva názor,
že aj keď Dôvodová správa nie je právne záväzná, správne súd prvej inštancie z nej vychádzal ako
súčasti zákona č. 474/2013 Z.z. a z ktorej znenia jednoznačne vyplýva, že zámerom zákonodarcu bolo
zaradiť vozidlá s hmotnosťou 12.000 kg do vyššej kategórie spoplatnenia.

43. Žalobca v odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so smernicou EP a Rady
2007/46/ES /typové schválenie nových motorových vozidiel/a s Prílohou č. 1 k Nariadeniu vlády č.
140/2009 Z.z., ktorá obsahuje kategorizáciu vozidiel, pričom úmyslom zákonodarcu bolo podľa žalobcu
zaradiť nákladne vozidlá, ktoré majú presne 12.000 kg do kategórie N2, teda do nižšej hmotnostnej
kategórie. Odvolací súd tu zastáva názor, že smernica sa týka typového schvaľovania nových

motorových vozidiel, pričom neupravuje problematiku hmotnostnej kategorizácie motorových vozidiel na
účely výpočtu sadzby mýta. Určenie hmotnostnej kategorizácie nových motorových vozidiel podľa tejto
Smernice nekorešponduje s určením kategorizácie motorových vozidiel na účely výpočtu sadzby mýta.
Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že Smernica nebola transformovaná do posudzovaného právneho
predpisu /zák.č.474/2013/. Z uvedeného je pre prejednávanú vec v kontexte aplikácie teleologického

výkladu bez právneho významu. K námietke žalobcu, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal so
stanoviskom Európskej komisie zo dňa 29.3.2010 je potrebné uviesť, že v texte predmetného stanoviska
sa Európska komisia nevyjadruje k hmotnostným kategóriám, v stanovisku sa nachádza časť príloh
pôvodného nariadenia vlády, v ktorých bol použitý matematický znak „>“. Odvolací súd sa tu stotožnil s
názorom súdu prvej inštancie, že samotné stanovisko Európskej komisie a ani Smernice nie sú priamo

záväzné. Naviac je potrebné uviesť, že nariadenie vlády č. 350/2007Z.z., ale aj neskoršie nariadenie
vlády č. 497/2013 Z.z. sú v kolízii so zákonom a v takom prípade má prednosť právna norma s vyššou
právnou silou, teda zákon /bod 6. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie/.44. Vo vzťahu k odvolaniu voči druhému súvisiacemu výroku o nároku na náhradu trov konania a
k žalobcom navrhovanej aplikácii ust. § 257 C.s.p je potrebné uviesť, že odvolací súd nevzhliadol
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa a ani existenciu výnimočných okolností, ktorých naplnenie

by odôvodňovalo aplikovanie ustanovenia § 257 C.s.p. na rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku
na náhradu trov konania. Žalobcom prezentovaná argumentácia vo vzťahu k náhrade trov konania s
odkazom na § 257 C.s.p. v žiadnom prípade nenapĺňa dikciu tohto zákonného ustanovenia a žalobcom
tvrdené skutočnosti nemožno kvalifikovať ako naplnenie kumulatívnych podmienok pre uplatnenie
výnimky z pravidla zakotveného v ustanovení § 255 ods. 1 C.s.p /zásada úspechu vo veci/. Ustanovenie

§ 257 C.s.p. predpokladá pre aplikáciu tohto ustanovenia pri rozhodovaní o trovách konania kumulatívne
splnenie dvoch podmienok, a to: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Aplikácia
tohto ustanovenia má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania
a jeho výsledok. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z
hľadiska aplikácie § 257 C.s.p. nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i
okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, ako i k postoju strán sporu v konaní. Argumentácia

žalobcu ako slabšej strany a akéhosi „spotrebiteľa“ predmetných služieb štátu nemá oporu v zákone .
Žalobca je podnikateľský subjekt, nie je stranou v spore, na ktorú by sa malo nahliadať ako na slabšiu
stranu. V konaní je bez právneho významu námietka žalobcu o vedení súdneho sporu medzi žalobcom
a tzv. štátnou akciovou spoločnosťou, kde je jediným akcionárom SR zastúpená príslušným rezortným
ministerstvom, kde mal súd prvej inštancie podľa žalobcu skúmať existenciu zvláštnych okolností

hodných osobitného zreteľa.

45. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie
v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,

stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného
súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s

jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16.11.2011).

46. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody

neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť
skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

47. Keďže odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa a ani existenciu

výnimočných okolností, ktorých naplnenie by odôvodňovalo aplikovanie ustanovenia § 257 C.s.p. aj vo
vzťahu k trovám odvolacieho konania, rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa
§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. O
nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 255 ods.1

C.s.p. tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v
dovolacom konaní plne úspešný. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

48. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 C.s.p.).