Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 14, 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: K3-16C/62/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7507206032
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Sinčáková

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7507206032.32

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Zuzanou Sinčákovou v spore žalobcov: v 1.rade A. B., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom C. a v 2.rade D. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom C., obaja zast. JUDr.
Katarínou Habiňákovou, advokátkou so sídlom Štúrova 20, Košice proti žalovaným v 1.rade E. F., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom C. XX, v 2.rade E. F., nar. X.X.XXXX, trvale bytom C. XX, v 3.rade G. F., nar.
X.XX.XXXX, trvale bytom H. X.I. X, J. a v 4.rade K. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, žalovaní
v 2. a 3.rade zast. JUDr. Tomášom Jánošíkom, advokátom so sídlom Hviezdoslavova 1018, Trebišov
o určenie vlastníckeho práva

r o z h o d o l :

I. Súd určuje, že dom súpisné číslo XX nachádzajúci sa na parcele registra C KN číslo 464/1,

zapísanýnalistevlastníctvačísloXXX,katastrálneúzemieC.,obecC.patrídozaniknutéhomajetkového
spoločenstva L. M., nar. XX.XX.XXXX, zomrelého 11.2.1951 a E. M., N. O., nar. XX.X.XXXX, zomrelej
dňa 18.1.2011.

II. Súd určuje, že nehnuteľnosti v katastrálnom území C., obec Kalša, parcely registra C KN číslo XXX/X
- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 354 m2 a číslo XXX/X- záhrada o výmere 1236 m2, zapísané
na liste vlastníctva číslo XXX patrili ku dňu smrti L. M., nar. XX.XX.XXXX, zomrelého 11.2.1951 do jeho

výlučného vlastníctva.

III. Žalobcovia v 1. a 2.rade majú voči žalovaným v 1. až 4.rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % s tým, že vo výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podanou žalobou, po jej úpravách a pripustení zmeny žaloby uznesením súdu zo dňa 4.6.2015
pôvodná žalobkyňa D. B. žiadala o určenie vlastníckeho práva ako je uvedené vo výrokovej časti
rozsudku. Žalobu odôvodnila tým, že nehnuteľnosť patrila jej rodičom. Pozemok nadobudol jej otec
niekedy v rokoch 1947 až 1948 darom od svojej matky. Pozemok nebol právne usporiadaný, ale vlastnili

ho príbuzní jej neb. otca. Otec sa vrátil z vojny ako invalid, nemal kde bývať, preto mu príbuzní darovali
pozemok, ktorý bol pôvodne zapísaný v pozemnoknižnej vložke č.XXX. V prírode išlo o reálne vyčlenenú
časť, ktorá teraz zodpovedá parcelám 464/1 a 465/1. Ešte za života jej otca jej rodičia L. M. a E. M. začali
stavať rodinný dom. Otec zomrel v roku 1951, dom nebol zapísaný v pozemkovej knihe a nehnuteľnosti
ostali neprejednané. V roku 1988 podala matka pôvodnej žalobkyne E. M. žalobu o učenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam do jej výlučného vlastníctva. Pôvodná žalobkyňa nebola účastníčkou konania a
o spore nemala vedomosť. V predmetnom konaní jej matka potvrdila, že spolu s otcom žalobkyne stavali

rodinný dom. Po nadobudnutí vlastníckeho práva rodinný dom matka previedla na sestru pôvodnej
žalobkyne - pôvodne žalovanú P. F.. Žalobkyňa v rodinnom dome bývala od narodenia. Je právnou
nástupkyňou po jej otcovi a vstupovala po jeho smrti do všetkých jeho práv. Nehnuteľnosti užívala
dobromyseľne.2. Pôvodne žalovaná P. F. so žalobou nesúhlasila. V priebehu konania menovaná zomrela a na jej miesto
do konania ako právni nástupcovia, ako aj na základe rozšírenia okruhu žalovaných žalobkyňou, vstúpili

žalovaní v 1. až 4.rade. Žalovaní v 1.-3.rade so žalobou nesúhlasili. Žalovaná v 4.rade sa k žalobe
nevyjadrila, v konaní bola nečinná.

3. V priebehu konania zomrela tiež pôvodná žalobkyňa a na jej miesto do konania vstúpili súčasní
žalobcovia.

4. Podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXX pre kat. územie C. je žalovaný v 1.rade výlučným vlastníkom
prejednávaných nehnuteľností titulom osvedčenia o dedičstve 10D 317/09, Z 418/10 č.z. 10/10.

5. Pôvodná žalobkyňa D. B. vypovedala, že jej otec L. M. sa vrátil z vojny ako invalid, za poškodenie
zdravia bol odškodnený sumou 100.000,-korún. Jej stará mama E. M., N. E. darovala jej otcovi pozemok

na výstavbu rodinného domu, asi hneď po vojne. Vtedy sa začal na tomto pozemku stavať dom, ona sa
v tomto dome v roku 1949 narodila, dom nebol úplne dokončený. O otcovi vie len z rozprávania. Dom sa
staval z peňazí, ktoré dostal otec za odškodnenie straty nohy vo vojne a tiež chodil do zamestnania. Jej
mamanikdynepracovala,podporovaliichpríbuznízotcovejstrany-starámamaE.M.aotcovbratO.M..
Sestra P. sa po vydaji a výstavbe vlastného domu odsťahovala a žalobkyňa ostala bývať v dome spolu

s mamou. Sestra jej vravela, aby niečo s domom robili, pretože bol v schátralom stave, že dom bude
len ich. S manželom do opravy domu vložili veľa peňazí. Vzťahy medzi sestrami a mamou sa zhoršili až
neskôr. Sestra vzala mamu k sebe a ju začala vyháňať z domu. Žalobkyňa nevedela o súdnom konaní,
sestra a mama (zrejme po vplyvom sestry) ju zatajili. Manžel žalobkyne ponúkal P. F. nejakú výplatu z
domu, čo ona odmietla s tým, že budú vyrovnaní keď im pomôže na stavbe, čo aj urobil.

6. O. Q. O. podal do spisu písomné vyjadrenie – výpoveď, v ktorej uviedol, že nehnuteľnosti podľa
jeho vedomostí aj všeobecne známych skutočností v obci nadobudol neb. L. M.. Po sobáši nemal kde
s manželkou bývať, preto medzi tromi súrodencami došlo k ústnej dohode za účasti aj ich matky v
roku 1948. V zmysle dohody pozemok, ktorému sa hovorilo „Na Lazoch“, nadobudol do výlučného

vlastníctva s tým, že si spolu a s manželkou postavia na tomto pozemku rodinný dom. O. M. dostal
rodičovský pozemok a E. M. (vydatá Ičová), matka Q. O. dostala veno - finančné prostriedky. L. M.
postavil na pozemku rodinný dom z peňazí, ktoré získal ako vojnovú škodu. Bol invalidným dôchodcom.
Dom postavili v roku 1949 a D. B. sa aj v tomto dome narodila. Dom nebol dokončený, ale bolo možné
v ňom bývať.

7. Miestny národný výbor v Kalši dňa 6.11.1974 potvrdil, že O. M. je ochotný vyplatiť pre P. F. sumu
5.000,-Kčs za podiel, ktorý vlastní – časť stavebného pozemku a podiel z domu, ktorý bol zbúraný v roku
1960 a na tomto bol vystavaný nový rodinný domček, ktorý vlastní O. M. s manželkou.

8. Rozsudkom Okresného súdu Košice-vidiek zo dňa 15.6.1990 sp.zn. 7C/697/89 bolo určené, že
nehnuteľnosť na liste vlastníctva číslo XXX zapísaná ako parcela 876/1 dom s dvorom tvorí výlučné
vlastníctvo E. M. (išlo o nárok vylúčený pôvodne z konania sp.zn. 7C/992/1988). Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva, že pozemok nadobudla asi v roku 1936 na základe reálnej deľby E. M., N. E.
a v roku 1947 ho darovala svojmu synovi L. M. a neveste E. M., N. O. za účelom postavenia domu.

Účastníci konania potvrdili, že pozemok bol darovaný spoločne manželom. Sporným bolo, či rodinný
dom tvoril výlučné vlastníctvo žalobkyne. Darkyňa nehnuteľnosť od roku 1951 neužívala. Súd zistil, že
L. M. vzhľadom na svoj fyzický stav na dome nepracoval a ani sa finančne nepodieľal. Účastníci konania
potvrdili,žestavbuzabezpečovalaafinancovalaE.M..SvedkoviaR.I.aE.I.potvrdili,žemenovanásiod
nich požičala peniaze a po smrti L. im ich vrátila. V čase úmrtia L. M. bol dom rozostavaný, stáli základy,

obvodové múry, bola strecha a bývalo sa v provizóriu v jednej izbe. Najnákladnejšie a najnáročnejšie
práce sa vykonávali až po smrti L. M.. Poukazujúc aj na dedičské konanie D 200/74, kedy pozostalí
pri prejednaní dedičstva nenamietali ani nespomenuli, že by do dedičstva mal byť poňatý predmetný
dom, súd dospel k záveru, že o žalobkyni ako stavebníčke nikto nepochyboval. Žalobkyňa od roku 1951
užívala nehnuteľnosť ako jej vlastníčka. Účastníkom tohto konania nebola pôvodná žalobkyňa.

Proti rozsudku podal odvolanie K. E. tvrdiac, že pozemok dostal do daru iba L. M. a že rodinný dom
má z 1 patriť do dedičstva po neb. L. M., pretože aj on staval rodinný dom. Odvolanie bolo zamietnuté,
z dôvodu že práva odvolateľa rozhodnutím nie sú dotknuté.9. Z pripojeného spisu Okresného súdu Košice - okolie sp.zn. 13C 247/2002 vyplýva, že pôvodná
žalobkyňa sa domáhala voči pôvodne žalovanej určenia vlastníctva k prejednávaným nehnuteľnostiam.
Poukazovala na deľbu medzi jej právnymi predchodcami a skutočnosť, že skutkový stav zistený v

konaní 7C 922/1998 bol nepresný a uvádzaný jej matkou v rozpore so skutočnosťou, pretože pozemok
nadobudol výlučne darom od svojej matky jej už neb.otec asi v roku 1945 na výstavbu rodinného
domu. Na tomto pozemku si rodičia začali stavať v roku 1948 rodinný dom. Žalobkyňa vstúpila do práv
svojho otca po jeho smrti. Žalobkyňa nehnuteľnosti užíva od narodenia a starala sa aj o ich údržbu a
rekonštrukciu. V konaní žalobkyňa tvrdila, že výstavbu domu finančne zabezpečoval jej otec, jej matka

nebola zamestnaná a nemala žiaden príjem ani majetok. Predložila tiež doklady o príjme a zamestnaní
jej otca.
Žalovaná v konaní poukazovala na závery rozsudku 7C/697/89 a skutočnosť, že nehnuteľnosti boli
E. M. prevedené do jej výlučného vlastníctva. Namietala splnenie podmienok vydržania u žalobkyne.
Uviedla, že pozemok, na ktorom stojí dom, dostali rodičia od otcovej starej matky. Stavbu rodinného
domu realizovala výlučne ich matka, z kameňolomu navážala kamene a požičala si peniaze. Dom

nebol predmetom dedičského konania po ich otcovi z dôvodu, že doklady ohľadom neho neboli
skompletizované, ako aj z dôvodu, že obe sestry považovali dom za matkin. Pozemok, na ktorom matka
postavila dom, uznávali za jej, a preto nebol po smrti starej matky prejednaný. Jej sestra o konaní v roku
1989 vedela. Ponúkla aj sestre možnosť odpredať jej dom, čo odmietla.
E. M. ako svedkyňa dňa 18.5.2005 uviedla, že rodinný dom začala stavať v roku 1947, stavala ho sama

na základe vlastného rozhodnutia, jej manžel nechcel stavať dom, že jej pri tom nevie pomôcť a nie sú na
to peniaze. Ona si od viacerých ľudí peniaze požičala, a aby ich mohla vrátiť, pracovala v kameňolome.
Pomohla si aj materiálom z kameňolomu. S manželom sa dohodli, že dom bude iba jej. Po smrti jej
manžela v roku 1951 prišiel brat jej manžela s manželkou vypýtať si úhradu za pozemok tvrdiac, že sa
jedná o pozemok po rodičoch. Zobral jej kravu, sliepky a morky. Dom stavala na pozemku svojej svokry,

ktorá jej ho za týmto účelom darovala. Vedela, že jej manžel nemôže byť pri výstavbe nápomocný, preto
oslovila ju. Svokra vravela, že pozemok je jej a po celý jej život ohľadom neho nemala s nikým žiaden
problém. Manžel za nohu nedostal žiadne peniaze, poberal dôchodok ako vojnový invalid, išlo však o
málo peňazí. Krátko pracoval aj ako strážnik v cukrovare. Ak aj dostával nejaké peniaze, jej dával iba
pár korún na stravu. Z peňazí zo štátneho úradu pre vojnových poškodencov nič nedostala. Jej manžel

za nimi iba dochádzal, nebýval u nich a rovnako ani ona nebývala v byte jeho rodičov. Do roku 1949
neviedli spoločnú domácnosť. Pri výstavbe domu jej pomáhali ľudia, chlapi z obce.
Na základe späťvzatia žaloby žalobkyňou súd uznesením zo dňa 16.4.2007 konanie zastavil.

10. Rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie sp.zn. 16C/29/2004 zo dňa 19.6.2013 bolo rozhodnuté,

že nehnuteľnosti na liste vlastníctva č. XXX v kat. území C. patria do dedičstva po O. M., bratovi L.
M.. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva preukázanie dohody, podľa ktorej L. M. získal pozemok „Na
Lazoch“ na výstavbu domu, čo potvrdili svedkovia E. J. a O. B.. E. M., N. E. potvrdila O. B., že synovi L.
dala pozemok a už nemá nič žiadať z rodičovského domu. Tvrdenia žalovaného G. F., že po smrti jeho
starého otca L. M. prišiel O. M. ? vzal si hospodárske zvieratá ako výplatu za uvedený pozemok, neboli

preukázané. Rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9Co/230/2016.
Podľa záverov odvolacieho súdu bolo v konaní preukázané, že došlo k dohode a deľbe v rodine medzi
O., L. a E..

11. Rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie sp.z. 7C/873/2001 zo dňa 15.12.2016 súd zamietol

žalobu E. F. (pôvodne P. B.) o vypratanie sporných nehnuteľností D. B., A. B. a D. B.. E. F. nehnuteľnosti
nadobudol po svojej matke P. F., ktorá ich spolu so svojim manželom získala titulom kúpnopredajnej
zmluvy od E. M., N. O., ktorá sa stala ich výlučnou vlastníčkou na základe rozsudku sp. zn. 7C/697/1989.
Súd uviedol, že v konaní sp. zn. 7C/697/1989 pôvodná žalobkyňa nevystupovala ako účastníčka
konania, i keď vzhľadom na skutočnosť, že v konaní vystupovala ako žalovaná v 11.rade P. F., mala

v konaní vystupovať aj jej sestra D. B.. V rozsudku z tohto konania bolo konštatované, že dom začala
stavať E. M. v roku 1951 a mal tvoriť jej výlučné vlastníctvo, pretože jej neb. manžel L. M., i napriek
tomu, že boli v tom čase manželia, vzhľadom na svoj fyzický stav sa nemohol podieľať na stavbe domu,
nemohol pracovať a ani sa finančne podieľať. Výlučne E. M. zabezpečovala stavbu rodinného domu. V
samotnom žalobnom návrhu zo dňa 31.5.1988 však E. M. tvrdila, že vstúpila do užívania nehnuteľností

ako právna nástupkyňa po neb. manželovi L. M., s ktorým si na predmetných nehnuteľnostiach postavila
dom ešte počas jeho života, keďže manžel zomrel v roku 1951, spolu užívali pokojne a nerušene
nehnuteľnosť a po roku 1951 ju užívala sama.Svedok Q. O., syn E. O., ktorá bola dcérou E. M., vo výpovedi potvrdil, že sporný dom bol postavený za
života L. M., v dome boli krstiny dcéry L. M. a E. M., L. M. mal finančné prostriedky – odškodné a mal aj
pravidelný príjem. E. a L. žili v spoločnej domácnosti v tomto dome, ktorý si postavili a výsledkom bola aj

ďalšia dcéra D., narodená v roku 1949. L. býval v tomto dome, pokiaľ sa jeho zdravotný stav nezhoršil,
kedy už potreboval celodennú opateru a vrátil sa do rodičovského domu, keďže jeho manželka mala
dve deti, o ktoré sa musela starať sama. O pozemok žiadal L. matku, aby mu ho dala za účelom, že si
chcú postaviť rodinný dom. Pri stavbe pomáhala celá rodina. L. pracoval aj si požičal peniaze.
Z evidenčného listu vojenskej invalidovne z Bratislavy bolo zistené, že neb. L. M. dostal dňa 20.8.1945

zálohu na invalidnú rentu vo výške 1.500,-Kčs, dňa 20.10.1945 zálohu na invalidnú rentu vo výške
1.500,-Kčs, dňa 30.1.1946 demobilizačný príspevok vo výške 4.000,-Kčs a dňa 24.8.1948 príspevok
na vybavenie vo výške 6.700,-Kčs. Podľa výmeru zo Štátneho úradu pre vojnových poškodencov v
Bratislave mu bol priznaný invalidný dôchodok a príplatok k nemu na manželku E., ktorá s ním žije
v spoločnej domácnosti a na každé nezaopatrené dieťa od 1.1.1946 vo výške 1.340,-Kčs s tým, že
doplatok vo výške 11.700,-Kčs za čas od 1.11.1946 do 31.12.1947 mu mal byť poukázaný dodatočne. Z

pracovného preukazu L. M. súd zistil, že v období rokov 1947-1950 bol zamestnaný vo Vsl. cukrárskom
a potravinárskom priemysle a neskôr na štátnej správe.
Bolo nesporné, že dom bol postavený za trvania manželstva neb. E. M. a neb. L. M., so stavbou domu
sa započalo v roku 1947 na pozemku, ktorý nebol v tom čase majetkovo-právne vyporiadaný, avšak
z výpovede svedka Q. O. bolo zrejmé, že medzi súrodencami neb. L. došlo k dohode o vyporiadaní

pozemku, že súrodenci ho prenechali L. M., keďže si chcel na tomto pozemku postaviť dom, a ten aj
postavili spoločne, ktorá skutočnosť vyplýva i zo zápisnice spísanej na notárstve s E. M. dňa 7.3.1974
(sp. zn. D 200/1974).
Posúdiac podmienky koakvizície podľa uhorského obyčajového práva súd ustálil, že manželia Budaioví
medzi sebou vytvorili spoločenstvo koakvizičné. I keď spočiatku manželia žili oddelene, každý v dome u

svojich rodičov, v rokoch 1948 až 1949 obaja manželia započali s výstavbou rodinného domu a v ňom,
i keď nebol dokončený celkovo, sa narodila i dcéra D. a rok predtým dieťa, ktoré zomrelo. Rodinný dom
bol nadobudnutý počas skutočného manželského spolužitia, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by
manželia mali prerušené manželské spolužitie, v rokoch 1949 - 1950 sa do domu prisťahoval aj manžel
E. M., čo potvrdila i ona. Dom už stál, mal strechu a oporné múry a bola obývateľná jedna miestnosť, i

keď nebol úplne dokončený, spoločne v tomto dome obaja manželia žili.
Svedok O. potvrdil, že L. M. mal záujem postaviť si pre svoju rodinu dom na svojom pozemku, ktorý
bol pôvodne vo vlastníctve jeho matky, na ktorom prenechaní do jeho vlastníctva sa dohodli súrodenci,
pri stavbe domu pomáhali aj ostatní z rodiny a podieľali sa nielen finančne, ale najmä prácou. Do
stavby rodinného domu mohla vložiť finančné prostriedky i E. M. po smrti L. M., nakoľko dovtedy nikde

nepracovala a starala sa o maloleté deti. O skutočnosti, že L. M. a E. M. začali spoločne stavať tento
dom, svedčí i prehlásenie A. I., že v roku 1948 zapožičala L. M. 50.000,-Kčs na stavbu „rodinného
domku“.
V čase smrti L. M. boli zákonnými dedičmi pozostalá manželka E. M., N. O., P. F., N. M. a D. B., N. M..

Rozsudok bol potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu sp.zn. 9Co/33/2018 zo dňa 23.10.2019. Odvolací
súd uviedol, že D. B. nebola účastníčkou konania 7C/697/1989, skutkové a právne závery súdu,
ku ktorým sa nemala možnosť vyjadriť a namietať ich, nemajú všeobecnú záväznosť a uvedeným
rozhodnutím bola rozriešená sporná otázka len vo vzťahu k účastníkom konania 7C/697/1989, ktorých
okruh bol odlišný ako v prejednávanej veci. Závery vyvodené rozsudkom 7C/697/1989 nemajú za

následok záväznosť voči nej a následne ani voči žalovaným v 2. a 3.rade. Uvedené podporuje judikatúra
(R 65/1972, str. 241 ods. 2), ktorá sa zjednotila na tom, že aj keď sa výrokom súdu určuje, že
žalobca je vlastníkom určitej nehnuteľnosti, nemá tento rozsudok všeobecnú záväznosť, ale predstavuje
rozhodnutie, ktorým bola sporná otázka rozriešená len vo vzťahu k účastníkom konania.
Výpoveď svedka Q. O. nasvedčuje tomu, že mu mohli byť známe pomery manželov M. a vedel o nich

od svojich blízkych príbuzných, s ktorými žil a ktorí tieto pomery poznali. Súd všetky vykonané dôkazy
posúdil komplexne. Listinné dôkazy v spise svedčia o tom, že L. M. mal k dispozícii finančné prostriedky
na výstavbu domu a osvedčujú skutočnosť, že poberal príplatok k invalidnému dôchodku na manželku
E., ktorá s ním žila v spoločnej domácnosti. Narodenie dieťaťa v roku 1949 nenasvedčuje tomu, že
manželia Budaioví prerušili manželské spolužitie a spoločne nehospodárili v čase výstavby rodinného

domu. Rodinný dom bol nadobudnutý počas skutočného manželského spolužitia. Okrem toho, dôkazné
bremenootom,ženedošlomedzimanželmiM.kukoakvizíciispoločnenadobudnutéhomajetkuzaťažuje
žalobcu a nie je na strane žalovaných preukazovať, že ku koakvizícii došlo, lebo táto sa predpokladá,
pokiaľ nie je preukázaný opak. Bolo povinnosťou žalobcu, resp. pôvodnej žalobkyne preukázať, žemedzi manželmi neb. E. M. a L. M. nedošlo ku koakvizícii, k spoločnému vlastníctvu realizovanej stavby
rodinného domu, že ich spolužitie bolo od roku 1947 do 1949 nepochybne prerušené, že manželia
žili oddelene a nehospodárili spolu. Žalobca v konaní pred súdom neuniesol dôkazné bremeno na

preukázanie tejto skutočnosti. Samotné vyjadrenie právnej predchodkyne strán sporu E. M. v žalobe
v konaní 7C/697/1989 svedčí o vzniku koakvizície, o majetkovom spoločenstve manželov. Odvolací
súd sa stotožnil so záverom súdu, že medzi manželmi E. a L. M. nedošlo k skutočnému prerušeniu
manželského spolužitia.

Uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/169/2021 zo dňa 13.12.2022 bolo dovolanie E. F.
odmietnuté. Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Skutkový
stav zo strany odvolacieho (i prvostupňového) súdu bol zistený a vyhodnotený dostatočne primeraným
spôsobom.

12. V konaní sp.zn. 7C/873/2001 obec Kalša v liste zo dňa 18.8.2004 uviedla, že na základe miestneho

šetreniaazisťovaniaainformáciíodobyvateľovobcesavprejednávanomrodinnomdomenarodilaD.B..
Rodinný dom postavil v rokoch 1946-1948 jej otec, ktorý mal prostriedky na výstavbu rodinného domu.
P. F. vypovedala, že dom patril výlučne jej matke. Stará mama z otcovej strany ho dala svojmu synovi.
Od sestry žiadala aspoň symbolickú cenu za podiel na dome.
A. B. vypovedal, že dom postavil otec jej matky na pozemku, ktorý dostal do daru. O skutočnostiach –

o deľbe majetku sa dozvedel od príbuzných Q. O. a O. M.. Na pozemku začal Štefan stavať v roku 1948
dom výlučne zo svojich finančných prostriedkov. Stará matka nikdy nepracovala.

13. V notárskej zápisnici zo dňa 8.3.2005, N 25/2005 E. M. vyhlásila, že sa s manželom dohodla, že
postaví pre seba a deti dom, ktorý zostane jej. Dom postavila na pozemku od starej matky manžela,

ktorý darovanými hospodárskymi zvieratami od jej rodičov vyplatila manželovým príbuzným. Pracovala
v kameňolome a požičiavala si peniaze. Dom nebol predmetom dedičského konania po manželovi,
pretože bol jej, všetci to vedeli a rešpektovali to. Dom ako svoj užívala od počiatku.

14. Žalobkyňa v konaní uvádzala, že pozemok dostal jej otec darom od svojej matky, pričom išlo a

pozemok, ktorý bol v prírode vyčlenený a v čase keď ho jej otec nadobudol, bol výlučným vlastníctvom
jej starej matky E. M., N. E.. Tieto skutočnosti vyplynuli aj z konania vedeného na Okresnom súde Košice
– vidiek sp.zn.7C 697/89. V čase smrti jej nebohého otca boli pozemky jeho výlučným vlastníctvom.
Staviteľmi rodinného domu boli obaja jej rodičia, rodinný dom postavili za trvania manželstva a zo
spoločných finančných prostriedkov. Medzi jej rodičmi vzniklo majetkové spoločenstvo tzv. koakvizícia.

Ešte pred smrťou otca žalobkyne stavba vykazovala znaky rodinného domu a slúžila pre účely bývania.
Pozemok nadobudol jej otec po svojej matke na základe deľby, ktorá bola preukázaná aj svedeckými
výpoveďami v konaniach 7C/873/2001 a 16C/29/2024. Odkazovala na závery uvedených konaní.
V konaní sp.zn. 7C/873/2001 bola ako predbežná otázka riešená otázka vlastníckeho práva k rodinnému
domu.Zkonaniasp.zn.16C/29/2004vyplynulaexistenciadohodymedziO.M.,E.O.,N.M.aL.M.vroku

1948 až 1949. Na základe tejto dohody L. M. nadobudol pozemok, na ktorom si chcel postaviť rodinný
dom. Poukázala na odvolanie v konaní 7C/694/89, kde už neb. R. E. uvádzal, že pozemok dostal do
daru iba nebohý otec žalobkyne a že rodinný dom staval s matkou žalobkyne. V roku 1974 rodinný dom
s priľahlými pozemkami nebol zapísaný ako vlastníctvo L. M. a pôvodná žalobkyňa sa ani dedičského
konania po jej neb.otcovi osobne nezúčastnila. V rámci následku dedičského konania po neb.Štefanovi

Budaiovi, kedy všetky nehnuteľnosti pripadli do vlastníctva P. F. a medzi príbuznými nastali veľké spory,
sumu 5.000 Kčs Ignác Budai ponúkol pôvodne žalovanej. Dovtedy, od uskutočnia reálnej deľby v roku
1947 žiadne problémy neboli. Vzájomné vyplácanie bolo jednou z možností ako usporiadať vzťahy.

15. Žalovaný v 1.rade E. F. trval na tom, že vlastnícke pomery k predmetným nehnuteľnostiam boli

vyriešené v konaní vedenom na Okresnom súde Košice - vidiek pod sp.zn. 7C 697/1989, v ktorom súd
na základe rozsiahleho dokazovania dospel k záveru, že výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti je E. M., N.
O.. Rozsudok je záväzný pre strany konania ako aj ich právnych nástupcov, v dôsledku čoho zaväzoval
nielen E. M. a jej staršiu dcéru - pôvodne žalovanú, ale zaväzoval a zaväzuje aj pôvodnú žalobkyňu ako
právnu nástupkyňu E. M.. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa bola súdom opomenutá ako účastníčka

konania, nemôže mať vplyv na relevanciu a záväznosť predmetného rozhodnutia, nakoľko pre tento
účel zákonodarca zakotvil do príslušných procesných predpisov opravné prostriedky, ktoré zo strany
žalobkyne neboli využité. Navyše nie je pravdou, že by žalobkyňa o uvedenom konaní nevedela. Z
predmetného rozhodnutia vyplynulo, že L. M. sa na stavbe rodinného domu nepodieľal. Súd považovalza účelové tvrdenie K. E. aj E. O. snažiace sa súd presvedčiť o opaku, keďže poukazom na invaliditu
L. M. a jeho vážne ochorenie by jeho podieľanie sa na stavbe nebolo možné. Výlučné vlastníctvo k
rodinnému domu začala žalobkyňa rozporovať až potom, čo došlo zo strany E. M. k odplatnému prevodu

na sestru žalobkyne - pôvodne žalovanú. Vzhľadom na skutočnosť, že konanie o určenie vlastníckeho
práva bolo vedené v 80.rokoch minulého storočia, je potrebné prikladať vykonaným dôkazom (najmä
svedeckým výpovediam) väčšiu váhu, nakoľko väčšina z vypočutých svedkov mala informácie priamo,
nie len sprostredkovane. S názorom E. M., že bola výlučnou vlastníčkou nehnuteľností súhlasili (okrem
K. E.) všetci účastníci konania. Je potrebné prihliadať na záväznosť rozsudku aj skutkové zistenia, ktoré

z vykonaného dokazovania vyplynuli a rozsudku predchádzali. Postup súdu, ktorý by nerešpektoval
uvedené rozhodnutie a rozhodol v rozpore s týmto rozsudkom by predstavoval závažný zásah do
ústavného princípu právnej istoty žalovaného v 1.rade. Z predmetného rozsudku tiež vyplynulo, že E.
M. rodinný dom nerušene užívala s vedomím, že je výlučnou vlastníčkou, v dôsledku čoho nadobudla
predmetný rodinný dom vydržaním.
Nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy zo dňa 13.2.1992 nadobudla od E. M. pôvodne žalovaná.

Žalobkyňa bola účastníčkou dedičského konania vedeného pod sp.zn. D 200/74 po jej neb. otcovi a
nenamietala skutočnosť, že by nehnuteľnosť - dom mal byť súčasťou prejednávaného dedičstva. Ak by
súd určil, že nehnuteľnosť mala patriť do zaniknutého majetkového spoločenstva L. M. a E. M., resp.
do výlučného vlastníctva L. M., potomkovia pôvodne žalovanej P. F. by sa nemohli domáhať svojich
práv, ktoré by im ako dedičnom prináležali, ak by sa o uvedenom majetku rozhodovalo v dedičských

konaniach. V dedičskom konaní dedičia uzavreli dohodu o vyporiadaní dedičstva v prospech žalovaného
v 1.rade majúc za to, že uvedené nehnuteľnosti v celosti patrili do dedičstva po poručiteľke.
V roku 1949 E. M. síce umožnila L. M. žiť s ňou a deťmi v spoločnej domácnosti, avšak dom bol
iba rozostavaný a manželia spolu nehospodárili. L. M. nežil v rozostavanom dome ani do svojej
smrti v roku 1951, ale len do roku 1950 kým nebol odkázaný na celodennú starostlivosť, ktorú mu

E. M. nemohla poskytnúť. Inštitút koakvizície predpokladá skutočné manželské spolužitie, spoločné
hospodárenie a okamihom prerušenia manželského spolužitia možnosť spolunadobúdať majetok
manželmi odpadáva, respektíve zaniká. Na nehnuteľnosti nemožno nazerať ako na spolunadobudnutý
majetokzdôvoduabsenciezákladnýchzákonnýchpredpokladovvzmysleuhorskéhoobyčajnéhopráva,
kde je predpokladom pre nadobudnutie majetku do koakvizície, že majetok bol nadobudnutý manželmi

počas skutočného manželského spolužitia. Žalobu žiadal zamietnuť.

16. Žalovaný v 2.rade E. F. poukazoval na to, že na súde sa pod sp.zn. 13C/247/2002 viedlo totožné
konanie na návrh pôvodnej žalobkyne. Toto bolo na návrh žalobkyne zastavené, stiahnuté zámerne a
následne bola podaná nová rovnaká žaloba.

17. Žalovaní v 2. a 3.rade opakovane zdôrazňovali, že o totožnej veci už bolo súdom právoplatne
rozhodnuté v konaní sp.zn. 7C 697/89 resp. aj 7C/988/88. V konaní 7C 697/89 bolo vykonané rozsiahle
dokazovanie a bolo preukázané, že L. M. sa na stavbe rodinného domu finančne ani osobne nepodieľal.
Ak by aj pôvodná žalobkyňa bola účastníkom tohto konania, nemalo by to vplyv na výsledky dokazovania

a súd by vyniesol rozsudok v rovnakom znení. Skutočnosť, že pôvodná žalobkyňa nežiadala v
dedičskom konaní po L. M. zahrnúť do dedičstva aj predmetné nehnuteľnosti, predstavuje nepriamy
dôkaz, že zastávala názor, že tieto nehnuteľnosti patrili jej matke E. M.. K vyjadreniu Q. O. uviedol, že
tento mal v čase tvrdenej reálnej deľby a výstavby rodinného domu dva - štyri roky. Ak uvádza, že ide
o všeobecne známe skutočnosti, je potrebné prihliadať na to, že ak súd rozhodoval koncom 80-tych

rokov o predmetných pozemkoch, tiež vychádzal zo všeobecne známych skutočností a svedectiev.

18. Žalovaný v 3.rade uvádzal, že E. M. za uvedené nehnuteľnosti zaplatila súrodencom L. M., vyplatila
O. M., vzala si aj pôžičky. O finančných prostriedkoch manžela za odškodnenie nevedela, sama
pracovala a požičiavala si peniaze od ľudí v obci.

19. S účinnosťou od 1.7.2016 sa na konanie sporových strán pred súdom vzťahuje Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“). Súd podľa tohto predpisu postupuje aj v konaniach začatých pred účinnosťou
tohto zákona. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods.1, ods.2 veta prvá CSP).

20. Žaloba o určenie, že určitá vec patrila v čase smrti do poručiteľovho majetku, do dedičstva po
poručiteľovi resp. do zaniknutého majetkového spoločenstva, predstavuje žalobu podľa § 137 písm.c)
Civilného sporového poriadku („CSP“). V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol včase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti,
ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Súdna prax je dlhodobo jednotná v
tom, že dedič, ktorý sa domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, má naliehavý

právny záujem na takomto určení (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR č.154/2010, nález Ústavného
súdu SR sp.zn. I ÚS 482/2013).

21. V danom prípade je nesporný naliehavý právny záujem žalobcov na určení, že nehnuteľnosti
špecifikované v žalobe patrili v čase smrti ich právnemu predchodcovi resp. že patria do zaniknutého

majetkového spoločenstva ich právnych predchodcov.

22. S otázkou naliehavého právneho záujmu úzko súvisí vecná legitimácia, ktorá v civilnom procesnom
práve znamená označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna zo strán sporu
subjektom práva a druhá na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti. Strana sporu, ktorá je
nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Aktívna aj pasívna vecná

legitimácia je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj
bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo sporových strán nenamieta (viď rozsudok Najvyššieho súdu
SR zo dňa 29.6.2010 sp.zn. 2 Cdo 205/2009).

23. Žaloba o určenie, že poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom veci resp. že vec patrí do dedičstva /

do zaniknutého majetkového spoločenstva sa týka spoločných práv všetkých dedičov, ktorí majú
postavenie nerozlučných spoločníkov podľa § 77 ods. 1 CSP, a preto v konaní musia byť všetci do
úvahy prichádzajúci dedičia stranami sporu, čo je v danom prípade splnené, pretože neb. L. M. a E.
M. mali dve dcéry – pôvodnú žalobkyňu a žalovanú, ktorých právnymi nástupcami sú súčasné strany
sporu. Žalobcovia ako do úvahy prichádzajúci dedičia sú v tomto spore aktívne legitimovaní. Ako vlastník

sporných nehnuteľností je zapísaný žalovaný v 1.rade, ktorému svedčí pasívna legitimácia v konaní.

24. Súd sa prioritne zaoberal otázkou, či rozhodnutie Okresného súdu Košice-vidiek sp.zn. 7C/697/1989
(ne) predstavuje prekážku rozhodnutej veci, keďže v uvedenom konaní bolo priznané vlastnícke právo
k prejednávaným nehnuteľnostiam E. M., N. O..

25. V zmysle § 228 ods.1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí
sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. V zmysle
procesnoprávnej úpravy účinnej do 31.5.2016 (§159 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku) je výrok
právoplatného rozsudku záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány.

26. Z odôvodnenia rozsudku 7C/697/1989 je nepochybné, že pôvodná žalobkyňa nebola účastníčkou
uvedeného konania, i keď popri jej sestre - pôvodne žalovanej ňou mala byť. Rozhodnutie súdu
nemá všeobecnú záväznosť, voči nej a následne ani jej právnym nástupcom preto nie je záväzné
a nepredstavuje prekážku rozhodnutej veci. Uvedené podporuje judikatúra (R 65/1972). Konanie

7C/922/88 predchádzalo tomuto konaniu a jeho účastníčkou tiež nebola pôvodná žalobkyňa. Námietka
žalovaných, že vo veci už bolo právoplatne rozhodnuté, je preto vo vzťahu k pôvodnej žalobkyni
a jej právnym nástupcom nedôvodná. Bez možnosti obrany pôvodnej žalobkyne v konaní nemožno
v žiadnom prípade uzavrieť, že by súd v konaní vyhlásil rozsudok v rovnakom znení ako to uvádzajú
žalovaní.

27.Vkonaní(anivpredchádzajúcichčisúvisiacichkonaniach)nebolosporné,žeprejednávanépozemky
patrili pôvodne na základe reálnej deľby ešte pred 2.svetovou vojnou E. M., N. E. (starej matke
pôvodných sporových strán). Právna predchodkyňa L. M. nadobudla pozemok na základe reálnej deľby
(s vlastníckymi účinkami) medzi súrodencami, bez zápisu vlastníckeho práva v pozemkovej knihe.

Sporným bolo, či tento pozemok menovaná po 2.svetovej vojne darovala svojmu synovi, svojej neveste
alebo obom spoločne.

28. Z konania sp.zn. 7C 697/1989 vyplynul záver, že nehnuteľnosti boli darované spoločne synovi
a neveste. Táto skutočnosť bola potvrdená ostatnými účastníkmi konania, okrem K. E. a svedkyne

E. O.. Žalobkyňa tvrdila, že pozemok bol darovaný E. M. výlučne jej synovi L. M., keďže v rokoch
1947-1948 prebehla medzi súrodencami O., E. a L. dohoda, že L. nadobudne predmetný pozemok za
účelom výstavby rodinného domu, Ignác rodičovský dom s pozemkom a E. finančné prostriedky (veno).
Existenciadohodyvyplynulazvykonanéhodokazovaniavkonaniachsp.zn.7C/783/2001i16C/29/2004,kde ju potvrdil i súrodenci L. - O. O. E., aj svedkovia Q. O., E. E., E. J. a O. B.. S. E. O. – Q. O., aj
keď bol v čase tvrdenej dohody malým dieťaťom, mal informácie od svojich najbližších príbuzných. Jeho
matka – priama účastníčka dohody skutočnosť, že pozemok bol darovaný výlučne jej bratovi potvrdila

v konaní sp.zn. 7C 697/1989. Keďže išlo o dohodu a deľbu majetku medzi súrodencami, je pochopiteľné,
že pozemok bol matkou L. M. darovaný jemu, rovnako ako ostatní súrodenci dostali od matky dary.
Potvrdil to v konaní 7C 697/1989 aj K. E., príbuzný E. M., N. E. (darkyne). Manželka L. M. – E. M.
pritom rozporne tvrdila, že pozemky boli darované jej a jej manželovi - v konaní sp.zn. 7C/697/89 resp.
výlučne jej – v konaní 13C/247/2002 (18.5.2005). Tvrdenie žalovaných, že pozemok mala E. M. odkúpiť

od súrodencov jej neb. manžela nebolo v konaní preukázané (takéto tvrdenie ale odporuje tomu, že
pozemky mali byť už predtým darované (aj) jej). Navyše, v samotnom žalobnom návrhu v konaní sp.zn.
7C/697/1989 E. M. uviedla, že vstúpila do užívania nehnuteľností ako právna nástupkyňa po jej neb.
manželovi.

29. V prejednávanom prípade súd s poukazom na závery vykonaného dokazovania, vrátane

dokazovania v konaniach sp.zn. 7C/783/2001 a 16C/29/2004 dospel k záveru, že sporné pozemky
nadobudol do svojho výlučného vlastníctva právny predchodca sporových strán L. M.. Súd vychádzajúc
z výpovedí /vyjadrení súrodencov L. M. mal za preukázanú existenciu dohody o deľbe majetku medzi
súrodencami, za účasti ich matky, v zmysle ktorej bol L. M. darovaný predmetný pozemok. Súd preto
určil, že pozemok bol v čase smrti výlučným vlastníctvom menovaného.

30. V konaní 7C 697/1989 súd ustálil, že rodinný dom nadobudla do výlučného vlastníctva E. M., výlučne
ktorá zabezpečovala stavbu rodinného domu. Jej manžel sa na stavbe nepodieľal fyzicky ani finančne.
V predmetnom konaní nebolo preukázané tvrdenie príbuzného K. E. a svedkyne E. O., že neb. L. M. sa
na výstavbe domu finančne podieľal. Ako vyplýva už z vyššie uvedeného, rozsudok nie je všeobecne

záväzný a usporiadal vzťahy len medzi stranami sporu (kde pôvodne žalovaná nebola účastníčkou
konania).

31. Ako uviedol súd v konaní 7C/7832001, samotná žalobkyňa E. M. v žalobe tvrdila, že do užívania
nehnuteľností vstúpila ako právna nástupkyňa po jej neb. manželovi, s ktorým si na predmetných

nehnuteľnostiach postavila dom ešte počas jeho života, spolu ho užívali pokojne a nerušene a po roku
1951 ho užívala sama. Z vykonaného dokazovania v konaní 7C/783/2001 jednoznačne vyplynulo,
že L. M. mal finančné prostriedky a manželia viedli spoločnú domácnosť v dome, ktorý si postavili,
výsledkom čoho bolo i narodenie dcéry D. v uvedenom dome v roku 1949. Tieto skutočnosti sú
preukázané potvrdeniami o odškodnení L. M., o poberaní invalidného dôchodku i o jeho pracovnej

činnosti, výpoveďou príbuzného Q. O. (syna E. O., sestry L. M.) i prehlásením A. I. o zapožičaní
finančných prostriedkov L. M. na stavbu domu. Rodinný dom bol nadobudnutý počas skutočného
manželského spolužitia.

32. Podľa uhorského obyčajového práva bolo majetkové manželské právo osobitne upravené pre

šľachticov resp. bývalých šľachticov a tzv. honoraciorov a osobitne pre ostatných občanov. Manželia si
mohli svoje majetkové pomery navzájom upravovať zmluvne voľne podľa vlastného uváženia a vôle
prostredníctvom svadobných zmlúv aj vena. Osobitne bola upravená otázka spoločne nadobudnutého
majetku počas manželstva. U nešľachticov platila koakvizícia. Koakvizícia bol majetok nadobudnutý za
skutočného spolužitia manželov, ktorý nemohol byť považovaný za osobitný resp. výlučný majetok len

jedného z manželov. Spadal tu majetok získaný prácou, úspory a všetko, čo tam patrilo podľa dohody
manželov, ako aj pasíva. Manželom patrilo tzv. koakvizičné vlastníctvo - ideálne spoluvlastníctvo, kde
nebolo možné po dobu trvania manželstva žiadať o jeho zrušenie, previesť ho na iného alebo zabaviť.
Toto ideálne právo bolo možné realizovať iba vtedy, keď došlo k rozdeleniu koakvizície.
V prípade pochybností, či majetok zaradiť medzi osobitný alebo koakvizičný, platila domnienka v

prospech spolunadobudnutého majetku, ak bol nadobudnutý v čase trvania manželského zväzku.
Vyvrátiť by ju bolo možné iba dôkazom, že určitý predmet spĺňa status osobitného majetku (Kúria, č.
4946/1903).

33. V tomto ani v súvisiacich konaniach nebolo preukázané, že došlo k skutočnému prerušeniu

manželského spolužitia L. M. a E. M. počas nadobudnutia rodinného domu. I keď manželia spočiatku žili
oddelene (každý u svojich rodičov), na stavbe rodinného domu sa podieľali spoločne počas spoločného
manželského spolužitia (kedy sa im narodili ďalšie deti), pričom v čase smrti neb. L. M. síce dom neboldokončený, ale už stál, mal strechu a oporné múry a bola obývateľná jedna miestnosť a v tomto dome
manželia spolu žili.

34. K námietke žalovaných, že pôvodná žalobkyňa bola v roku 1974 účastníčkou dedičského konania
po neb. L. M. (sp. zn. D/200/74), v ktorom nijakým spôsobom nenamietala skutočnosti, že by
nehnuteľnosti mali byť predmetom prejedania dedičstva, súd uvádza, že predmetom dedenia neboli
sporné nehnuteľnosti, keďže uvedený majetok nebol zapísaný ako vlastníctvo neb. Štefana Budaia.
Predmetom dedenia bola len poľnohospodárska pôda, ktorú zdedila pôvodne žalovaná.

35. Rovnako skutočnosť, že O. M. bol ochotný vyplatiť 5.000 Kčs pôvodne žalovanej nevyvracia tvrdenie
o deľbe majetku medzi súrodencami – L., E. a O.. Súd uveril tvrdeniu žalobcov, že išlo o možnosť
urovnania v rodine, rovnako ako aj zo strany pôvodne žalovanej i manžela žalobkyne došlo k predloženiu
návrhov na odkúpenie nehnuteľnosti.

36. S poukazom na uvedené skutočnosti súd rozhodol, že prejednávaný dom patrí do zaniknutého
majetkového spoločenstva E. M. a L. M..

37. Aj keď žalovaný v 1.rade nadobudol nehnuteľnosti od svojich právnych predchodcov na základe
riadnych právnych úkonov, je potrebné prihliadať na závery veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu SR, uvedené v uznesení zo dňa 27.4.2021 sp.zn. 1VObdo/2/2020, podľa ktorých:
„ ... dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť zapísaného údaja v katastri nehnuteľností o
jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke
právo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti v
čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti... Vklad vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností príslušným okresným úradom (jeho katastrálnym odborom) nie je možné
podľa veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia chápať ako rozhodnutie správneho orgánu, ktorým
by malo byť s definitívnou platnosťou rozhodnuté o vlastníckom práve určitej osoby k nehnuteľnostiam,
ale predstavuje podmienku nevyhnutnú pre nadobudnutie vlastníckeho práva na základe zmluvy
podľa ustanovenia § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Aby však došlo de iure k zmene v osobe

vlastníka prevádzaných nehnuteľností a nie len k zmene faktického stavu (t. j. stavu zapísanému
v katastri nehnuteľností), musia byť splnené aj ďalšie podmienky, ktoré sú uvedené vyššie, a to
existencia platnej zmluvy a zároveň existencia vlastníckeho práva na strane prevodcu. Ak čo i len
jedna z uvedených podmienok splnená nie je, nemôže dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva na
strane nadobúdateľa, a to ani v situácii, ak bolo vyhovené návrhu na vklad vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiampríslušnýmokresnýmúradom.Dobrávieranadobúdateľavsprávnosťzápisovvkatastri
nehnuteľností je limitovaná právnou úpravou katastra. Absenciu vlastníckeho práva na strane prevodcu
(okrem zákonom predpísaný predpísaných výnimiek) vzhľadom na uvedené nie je možné zhojiť ani
odkazom na princíp právnej istoty ....“ (ods. 82- 82.2 odôvodnenia). Veľký senát uzavrel, že „Dobrá viera
nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie

vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho
práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava
de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa
neumožňuje. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov

katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.“ (ods.84).

38. Podľa uvedených záverov, ktorú korešpondujú s ustálenou súdnou praxou, aj ak bol žalovaný
v 1.rade dobromyseľný, že nadobúda nehnuteľnosti od ich vlastníka, nemohol nadobudnúť vlastnícke

právo k nehnuteľnostiam, keďže bolo preukázané, že jeho predchodca nebol ich vlastníkom.

39. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

40. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, ods.2 CSP, v zmysle ktorých súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.41.Žalobcoviabolivkonaníplneúspešní,pretoimvznikloprávonanáhradutrovkonaniavočižalovaným
v celom rozsahu. V konaní nevyšli najavo žiadne dôvody či už na stranách sporu alebo v okolnostiach

prejednávaného sporu, ktoré by odôvodňovali výnimočné odchýlenie sa od zásady úspechu strán
v sporovom konaní a nepriznanie náhrady trov konania stranám sporu (§ 257 CSP).

42. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd Košice.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.