Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, May 22, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/58/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7213204957
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7213204957.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek

senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Danice Hovančákovej v právnej veci žalobkyne A. B., nar.
X.X.XXXX, bytom XX C. D., E., F., D., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. JCLic. Tomáš
Majerčák, PhD., s.r.o., Košice, Južná trieda 28, proti žalovanému Mesto Košice, so sídlom Košice,
Trieda SNP 48/A, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
K2-15C/38/2013-490 z 24.1.2024, Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

I.Mení rozsudok v časti výroku I. tak, že určuje, že parcely „C“ KN č. 2491/21, č. 2491/22, č. 1830/9 č.
1860/44, č. 1860/47, č. 1860/43, vyčlenené geometrickým plánom č. XXX/XXXX na obnovenie pôvodnej

hranice parc. reg. „E“ č. 693, vyhotoveným G. H. B., geodetik, I. XX, J. zo 14.11.2012, úradne overeným
Správou katastra Košice zo 6.12.2012 pod č. 1208/2012, ktorý sa stáva súčasťou rozsudku, patria v
podiele 2/5 do dedičstva po neb. B. B., K. L., zomr. X.X.XXXX v J. a v prevyšujúcej časti výroku I.
potvrdzuje rozsudok.

II.Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) v poradí druhým rozsudkom rozhodol, že I. žalobu zamieta, II.
žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznáva a III. štátu nepriznáva nárok na

náhradu trov konania spojených s prekladom.

2.1.V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd určil,
že novovytvorené parcely „C“ KN parc. č. 2491/21 - zastavaná plocha o výmere 190 m2, parc. č. 2491/22
- ostatná plocha o výmere 38 m2, parc. č. 1830/9 - zastavaná plocha o výmere 47 m2, parc. č. 1860/44
- zastavaná plocha o výmere 188 m2, parc. č. 1860/47 - zastavaná plocha o výmere 84 m2, parc. č.
1860/43 - ostatná plocha o výmere 140 m2 podľa geometrického plánu č. XXX/XXXX na obnovenie

pôvodnej hranice parc. registra „E“ č. 693 vyhotoveného G. H. B., geodetik, I. XX, J. zo 14.11.2012,
úradneoverenéhoSprávoukatastraKošice6.12.2012podč.1208/2012patriavpodiele2/5dodedičstva
po neb. B. B., K. L., zomr. X.X.XXXX v J. a že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou predmetných
parciel v podiele 2/5 k celku, a to titulom vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam po neb. M.
M., nar. XX.XX.XXXX, ako aj trov konania.
2.2.Po pripustení zmeny žaloby uznesením č.k. 15C/38/2013-223 zo 4.12.2018, právoplatným
13.12.2018 (č.l. 223 spisu) žalobkyňa žiadala, aby súd určil, že parcely „C“ KN č. 2491/21, č. 2491/22, č.

1830/9 č. 1860/44, č. 1860/47, č. 1860/43, vyčlenené geometrickým plánom č. XXX/XXXX na obnovenie
pôvodnej hranice parc. reg. „E“ č. 693, vyhotoveným G. H. B., geodetik, I. XX, J. zo 14.11.2012, úradne
overeným Správou katastra Košice zo 6.12.2012 pod č. 1208/2012 patria v podiele 4/5 do dedičstva po
neb. B. B., K. L., zomr. X.X.XXXX v J..2.3.Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že právna predchodkyňa žalobkyne B. B., K. L., nar. XX.X.XXXX,
zomr. X.X.XXXX v J. bez zanechania závetu. Po nebohej súd uznesením zastavil dedičské konanie pre
nemajetnosť. Právna predchodkyňa žalobkyne bola jej matkou a na základe zápisu v pozemno-knižnej

vložke č. XXXX, kat. územie J. bola vedená pod B5 ako podielová spoluvlastníčka rodinného domu
súp. č. XXXX, XXXX, XXXX s dvorom v intraviláne na parc. mpč. 693 - zastavaná plocha o výmere
696 m2 pod menom B. L. v podiele 2/5 (B. L.). M. M., K. N., nar. XX.XX.XXXX bola v citovanej vložke
vedená ako podielová spoluvlastníčka pod B4 v podiele 2/5. Táto podielová spoluvlastníčka zahynula
v koncentračnom tábore v O.. Žalobkynina matka B. L. bola jej sesternicou a s ohľadom na to, že po

neb. M. M. neostal žiaden príbuzný a navyše právna predchodkyňa žalobkyne, teda jej matka užívala
predmetné nehnuteľnosti v celosti až do svojej smrti, si žalobkyňa uplatňuje aj vlastnícke právo po M.
M.. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v roku 1966 bola pozemno-knižná vložka č. XXXX uzavretá titulom
rozhodnutiaŠtátnehonotárstvavKošiciachč.D1059/66,nazákladektoréhonadobudlavlastníckeprávo
k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva pani P. L., bytom Q. M. A. R. XX, J., titulom dedenia po
nebohom manželovi S. L. v 1/5. Ako ďalšie spoluvlastníčky boli na citovanom liste vlastníctva zapísané

B. L. v podiele 2/5 a M. M. v podiele 2/5. Nehnuteľnosti z PKV č. XXXX boli zapísané do LV č. XXX,
kat. územie J.. Na základe rozsudku Mestského súdu v Košiciach sp.zn. 1T/112/1972 z 10.8.1972, ktorý
nadobudol právoplatnosť 2.9.1972, sa stal vlastníkom 1/5 Československý štát. Rozsudok bol vydaný z
titulu opustenia republiky pani P. L.. Vlastníkom predmetných nehnuteľností v podiele 2/5 po B. L. a M.
M. v 2/5 sa stal Československý štát. Na základe rozhodnutia Mestského národného výboru Košice -

finančný odbor z 27.11.1972 pod č. Fin: 4850/1972, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23.1.1973, Mestský
národný výbor v Košiciach ustálil, že nehnuteľnosť zapísaná v pozemno-knižnej vložke č. XXXX, kat.
územie J., parc. č. 693, domy č.p. XXXX, XXXX C. XXXX s dvorom o výmere 696 m2 je vlastníctvom
Československého štátu, ako nereštituovaný majetok. Mesto Košice začalo v roku 1981 s výstavbou
sídliska na Juhu a z tohto dôvodu došlo k vyvlastneniu nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v záujmovom

území mesta. Nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX patrili do uvedeného územia s ohľadom na to, že na
liste vlastníctva bol vedený ako vlastník štát, bola na liste vlastníctva iba vyznačená zmena pod položkou
výkazu zmien č. XX/XXXX. Geometrickým plánom boli parcely zlúčené a zaevidované na LV č. X, kat.
územie J. - M. a jednotlivé diely z vyvlastnenej parcely č. 693 boli začlenené do novovytvorených parciel
registra „C“ KN č. 2491/1 - zastavané plochy o výmere 16787 m2, č. 2491/15 - ostatné plochy o výmere

1552 m2, č. 1830/8 - zastavané plochy o výmere 860 m2, č. 1860/35 - zastavané plochy o výmere 243
m2, č. 1860/23 - zastavané plochy o výmere 2328 m2 a č. 1860/37 - zastavané plochy o výmere 212
m2 v prospech Československý štát - Národný výbor mesta Košice. Protokolom o prechode vlastníctva
majetkových práv a záväzkov v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obci uvedené parcely boli
zapísané na LV č. XXXXX, kat. územie M. O. dňom 1.5.1991 v prospech mesta Košice. V roku 2000,

pri zmene hraníc katastrálneho územia, uvedené parcely boli zahrnuté do katastrálneho územia M. a sú
vedené na LV č. XXXXX. Dom na citovanej parcele mpč. 693 bol zbúraný. Mesto Košice ako formálne
zapísaný vlastník predmetných nehnuteľností s týmito nakladá ako s vlastnými.
2.4.Naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam žalobkyňa
odôvodnila tým, že nehnuteľnosti v podiele 4/5 patria do dedičstva po neb. B. B., K. L., čo by mohlo

ovplyvniť postavenie žalobkyne v dedičskom konaní.
2.5.Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poprel žalobkynin nárok z dôvodu, že sa považuje za vlastníka
sporných nehnuteľností, ku ktorým prešlo vlastníctvo zákonnou cestou a aj pokiaľ by sa preukázalo,
že prechod vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam v rámci správneho konania je neplatný, namietol
nadobudnutie vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam vydržaním podľa § 134 OZ.

2.6.Súd po vykonanom dokazovaní, na základe ktorého zistil skutkový stav vec právne posúdil a vo
veci rozhodol v poradí prvým rozsudkom z 27.9.2021, ktorým bola žaloba zamietnutá. Rozsudok bol
na základe odvolania podaného žalobkyňou uznesením odvolacieho súdu 5Co/19/2022 z 30.5.2023
zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie.
2.7.Súd po opakovanom posúdení naliehavého právneho záujmu v súlade s § 137 písm. c/ CSP

konštatoval, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem, nakoľko ak by bolo určené, že nehnuteľnosť
v podiele 4/5 patrí do dedičstva po neb. B. B., K. L., mohlo by to ovplyvniť postavenie žalobkyne
v dedičskom konaní.
2.8.Súd citoval znenie § 460 OZ a konštatoval, že z rodného listu žalobkyne mal preukázané, že je
dcérou B. B., K. L., nar. XX.X.XXXX. Z dedičského spisu D925/10 (19D/182/2005) zistil, že matka

žalobkyne žila a zomrela na ulici K. XX T. J. a nevlastnila žiadnu nehnuteľnosť. Konštatoval, že ohľadom
vykonaného dokazovania 4/5 podielov pôvodne vedených v 2/5 na M. M. a v 2/5 na B. L. v dôsledku
rasovej perzekúcie uskutočňovanej na území južného Slovenska, okupovaného Maďarskom počas 2.
druhej svetovej vojny vlastníctvo prešlo na Československý štát.2.9.Súd citoval znenie § 4 ods.1 z. č. 128/1946 Zb., § 2 ods.3 dekrétu č. 108/1945 Zb. o konfiškácii
nepriateľského majetku, § 5 vyhlášky a mal za to, že dotknuté nehnuteľnosti predstavovali nájomný dom.
Oboznámením sa s rozsudkom sp.zn. 12C/36/2005 z 12.3.2009 právoplatným 18.1.2010 a výpoveďou

J. B. v priebehu trestného konania vedeného pred Mestským súdom v Košiciach pod sp.zn. 2T/112/1972
v predmetnom rodinnom dome na ulici M. A. R. XX bývala P. L., ktorá v decembri 1970 odišla do USA,
bola už staršia, nemala nikoho v ČSSR, zomrel jej manžel, ktorý nemal obe nohy, vozila ho na vozíku,
písala švagrovi B., ktorý už zomrel, aby otvoril uzavretý byt a bytové zariadenie aby zobral, čo aj učinil.
Nájomné sa platilo dcére A. B., t.j. žalobkyni, ktorá bývala na K. XX T. J.. P. L. bola sestra jej matky

nevlastného brata, po tom ako odišla do USA napísala, že kľúče od bytu sa nachádzajú u jej susedy
N., aby veci z bytu zlikvidovali. K uvedenému domu na ulici Slovenskej jednoty sa vyjadrila, že 2/5 sú jej
a 2/5 rodiny v MĽR a 1/5 P. L.. Dom pred asanáciou mal byť odhadnutý na 46.000 Kčs.
2.10.V ďalšom konaní súd preskúmal rozhodnutie Mestského národného výboru v Košiciach, finančný
odbor č. FIN: 4850/1972 a dospel k záveru, že predmetné rozhodnutie je ničotným právnym aktom.
Poukázal na nález ústavného súdu IV. ÚS 295/2012 a konštatoval, že mimo rámec správneho súdnictva

všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu. Môže ho preskúmavať len
so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný), t.j. ide o akt vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným
správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od aktu neplatného, pri
ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov. Súd dospel k záveru, že
vyššie uvedené rozhodnutie MNV v Košiciach č. FIN: 4850/1972 je ničotným (nulitným) aktom z dôvodu,

že predmetný správny orgán vydal rozhodnutie proti zomrelej osobe M. M. a tým rozhodol o právach
a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá nemala v čase vydania rozhodnutia týmto správnym orgánom
procesnú subjektivitu. Uvedené rozhodnutie je tak nulitné vo svojom celku, naviac súd poukázal na to, že
išlo o rozhodnutie, ktorým sa nemal konštituovať nový vlastnícky vzťah, ale o rozhodnutie deklaratórnej
povahy.

2.11.Konštatoval, že ako jediný dedič po svojej matke B. B. nadobudla 2/5 predmetnej nehnuteľnosti ku
dňu smrti matky X.X.XXXX žalobkyňa.
2.12.Sporná bola skutočnosť, či po nebohej M. M. zostal nejaký príbuzný, či existoval nejaký aspoň
domnelý nadobúdací titul, či užívaním celej nehnuteľnosti právnou predchodkyňou žalobkyne (matkou),
táto vydržala, resp. mohla vydržať jej spoluvlastnícky podiel.

2.13.Žalobkyňa tvrdí, že je jedinou dedičkou po svojej neb. matke B. B., rodenej L., ktorá ku dňu smrti
vlastnila4/5kcelkuvyššieuvedenýchnehnuteľností,avšakhodnovernepreukázalavlastníctvokspornej
nehnuteľnosti len v rozsahu 2/5.
2.14.Z dokazovania vyplynulo, že matka žalobkyne B. B. sa starala o celú nehnuteľnosť, možno
teda usúdiť, že mala v držbe aj spoluvlastnícky podiel po M. M., ale nebolo preukázané, či išlo

o oprávnenú držbu. Dobrá viera sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi
vzniknúť vlastnícke právo. Neoprávnené vydržanie je zásahom do vlastníckeho práva doterajšieho
spoluvlastníka. Žalobkyňa nevedela preukázať, či po M. M. prebehlo dedičské konanie a s akým
výsledkom, avšak z listu I. K. žalobkyňa a I. B. M., lekára – manžela M. M. jednoznačne vyplynulo, že
M. M. mala manžela, čo vylučuje dobromyseľnosť právnej predchodkyne žalobkyne pri vstupe do držby

po M. M.. Napokon aj z identifikačnej karty M. M. z Centrálnej databázy obetí koncentračného tábora
v O. vyplynulo, že M. M. mala dieťa. Uvedené skutočnosti vylučujú, že by žalobkyňa mohla vydržať
k X.X.XXXX spoluvlastnícky podiel 2/5 po M. M..
2.15.Súd citoval znenie § 132 ods. 1, 134 ods. 1 až 4 OZ, poukázal na záver formulovaný Ústavným
súdom SR v náleze sp.zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.11.2018 vystavaný na fakticite oprávnenej držby

a pocite neškodenia oprávneného držiteľa.
2.16.Súd zastáva názor, že presvedčenie o vlastníckom práve ku konkrétnej veci nemohol v danom
prípade založiť len zákon č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút prechodu vlastníctva na obce
z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na žalovaného z majetku
štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá § 14 ods.1,2 uvedeného zákona.

Žalovaný sa teda stal právne vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, na základe zákona č. 138/1991
Zb., ktorý bol formálnym podkladom jeho dobromyseľného vstupu do držby, navyše súd poukázal aj na
delimitačný protokol z 1.5.1991, v ktorom sú špecifikované nehnuteľnosti odovzdané žalovanému do
jeho vlastníctva. V konaní jednoznačne vyplynulo, že v priebehu roka 1992 sa žalovaný aj ako vlastník
skutočne sa správal, ktorá skutočnosť dotvára materiálnu stránku dobromyseľnosti držby. Pri takomto

chode veci by žalovaný vydržal vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti najneskôr v roku 2002,
pričom žaloba spochybňujúca jeho vlastnícke právo bola podaná na súd 7.3.2013 a žaloba sa do jeho
dispozície sa dostala až po jej doručení 29.10.2014. Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami súd dospelk záveru, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním. Z toho dôvodu
súdu neostávalo iné, než žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
2.17.O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods.1, § 255 ods.1, § 396 ods.1,3 CSP. Žalovaný bol v

konaní úspešný, avšak nevznikli mu žiadne trovy, preto mu súd nárok na ich náhradu nepriznal.

3.1.Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, a to z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm.
d/, f/, h/ CSP. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok mestského súdu z 24.1.2024 sp.zn.
K2-15C/38/2013 zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu a určí, že parcely „C“ KN č. parc. č.

2491/21 - zastavaná plocha o výmere 190 m2, parc. č. 2491/22 - ostatná plocha o výmere 38 m2, parc.
č. 1830/9 - zastavaná plocha o výmere 47 m2, parc. č. 1860/44 - zastavaná plocha o výmere 188 m2,
parc. č. 1860/47 - zastavaná plocha o výmere 84m2, parc. č. 1860/43 - ostatná plocha o výmere 140
m2, vyčlenené geometrickým plánom č. XXX/XXXX na obnovenie pôvodnej hranice parc. reg. „E“ č.
693, vyhotoveným G. H. B., geodetik, I. XX, J. dňa 14.11.2012, úradne overeným Správou katastra
Košice dňa 6.12.2012 pod č. 1208/2012 patria v podiele 4/5 do dedičstva po neb. B. B., K. L., zomr.

dňa X.X.XXXX v J..
3.2.Žalobkyňa poukázala na to, že súd ustálil, že rozhodnutie Mestského národného výboru Košice
- finančný odbor z 27.11.1972 pod č. Fin: 4850/1972, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23.1.1973 je
ničotným právnym aktom. Súd však má za to, že vlastnícke právo k predmetným spoluvlastníckym
podielom Mesto Košice vydržalo, a to na základe z. č. 138/1991 Zb., ktorý mal byť podkladom jeho

dobromyseľného vstupu do držby.
3.3.S uvedenými závermi súdu o vydržaní vlastníckeho práva Mestom Košice sa žalobkyňa
nestotožňuje.
3.4.V prvom rade absentuje oprávnená držba a dobromyseľnosť, resp. dobrá viera Mesta Košice, že
mu vec patrí. Spôsob, akým súd odôvodnil nadobudnutie vlastníckeho práva v prospech Mesta Košice

vydržaním je rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a Krajského súdu
v Košiciach.
3.5.Žalobkyňa svoj názor odôvodnila skutočnosťou, že štát konal s mŕtvymi osobami a postupoval
v rozpore aj s vtedajšími právnymi predpismi. Uvedeným rozhodnutím štát deklaroval konfiškáciu
majetku osobám židovského pôvodu. Súd správne uviedol, že štát v čase vydania tohto rozhodnutia

nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností a rozhodnutie označil ako ničotný právny akt. Jediným
titulom, na základe ktorého sa mal štát stať vlastníkom predmetných nehnuteľností bol ničotný právny
akt, preto má za to, že niet žiadneho spôsobilého titulu, ktorým by mohla plynúť v prospech štátu
oprávnená držba. V opačnom prípade by došlo k schváleniu postupu vtedajších orgánov verejnej moci,
ktoré zabavovali majetok osobám židovského pôvodu.

3.6.Pripustením správnosti odôvodnenia rozhodnutia, ktoré použil súd prvej inštancie, by v súčasnosti
vôbec nebolo možné naprávať krivdy bývalého režimu v prípadoch, keď vec prešla na mestá, či na iné
štátom zriadené subjekty.
3.7.ŽalobkyňapoukázalananálezÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS484/2015zo14.9.2018,oktorúoprel
svoje rozhodnutie prvoinštančný súd. Konštatovala, že v prípade na ústavnom súde išlo o dobromyseľnú

držbu fyzickej osoby, ktorá sa žalobným návrhom proti susedom domáhala určenia, že je výlučným
vlastníkom nehnuteľnosti. Nehnuteľnosť kúpili sťažovateľovi rodičia na základe ústnej kúpnej zmluvy.
Kúpna cena bola uhradená, o čom svedčili vlastnoručné podpisy predávajúcich na písomnom potvrdení.
Sporný pozemok rodičia ústne darovali sťažovateľovi v roku 1975. K zápisu vlastníckeho práva
v evidencii nehnuteľností nedošlo.

3.8.Vprejednávanomprípadevšakideonedobromyseľnúdržbuštátu,ktorýzapredmetnénehnuteľnosti
nič nezaplatil. Postup, ktorým sa štát stal držiteľom daných nehnuteľností je v rozpore aj s vtedy platnými
právnymi predpismi a v rozpore s dobrými mravmi.
3.9.Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/107/2008 z 24.3.2010 a tiež
rozsudok Najvyššieho súdu ČR 22Cdo/469/2004 z 19.5.2004. Konštatovala, že dobrá viera držiteľa sa

musí vzťahovať k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu
dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/12/2010).
3.10.Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sú aj okolnosti týkajúce sa
právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit
držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami

objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.
3.11.Poukázala na zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má. Nakoľko
štát nebol vlastníkom, nemohol žalovaný od štátu nadobudnúť vlastnícke právo podľa z. č. 138/1991 Zb.
Na obce prešlo vlastnícke právo iba k tým veciam, ktoré boli vo vlastníctve SR. Nehnuteľnosť, ktorá jepredmetom sporu, neprešla a nemohla ani prejsť do vlastníctva žalovaného na základe § 2 ods.2 z. č.
138/1991 Zb., lebo v roku 1991 nebola vo vlastníctve SR. V tejto súvislosti dala do pozornosti uznesenie
ÚS SR IV. ÚS 372/2021. V predmetnom rozhodnutí sa riešila otázka vydržania vlastníckeho práva

obdobne ako v uvedenom konaní. Súd uviedol, že nebola splnená podmienka trvania oprávnenej držby,
ani podmienka oprávnenej držby, pretože právny predchodca sťažovateľky sám vydaním rozhodnutia,
ignorujúc vtedy platné a účinné právne predpisy, nemohol byť dobromyseľný, čo sa týka oprávnenosti
držby. Rovnako, ako v tomto prípade, nemohol byť žalovaný Mesto Košice dobromyseľný, nakoľko jeho
právny predchodca Československý štát pri vydaní rozhodnutia Mestského národného výboru - finančný

odbor z 27.11.1972 pod č. Fin: 4850/1972 ignoroval vtedy platné a účinné právne predpisy.
3.12.Žalobkyňa poukázala aj na činnosť Krajského súdu v Košiciach v súvislosti s vydržaním
vlastníckeho práva v prospech Mesta Košice titulom neúčinných vyvlastňovacích rozhodnutí, a to
3Co/10/2023, 11Co/126/2020, 6Co/165/2022, 6Co/6/2024.
3.13.Žalovaný subjekt je zriadený štátom, preto nemožno povedať, že od roku 1991 žalovaný bol už
dobromyseľný. Žalovaný ako subjekt zriadený štátom vstupuje namiesto štátu do právnych vzťahov

a právnych skutočností z vôle štátu, preto jeho postavenie sa ani nemôže meniť od postavenia štátu.
Nemôže byť, že štát nie je dobromyseľný, ale subjekt zriadený štátom už dobromyseľný je, lebo je to iný
subjekt. Na základe uvedeného je zrejmé, že súd nesprávne rozhodol, keď ustálil, že žalovaný Mesto
Košice vydržalo vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam.
3.14.Vkonanínebolosporné,žeprávnapredchodkyňažalobkyne,jejmatkaB.B.,K.L.,nar.XX.X.XXXX,

zomrelá X.X.XXXX, bola vedená pod B5 ako podielová spoluvlastníčka rodinného domu súp. č. XXXX,
XXXX, XXXX s dvorom v intraviláne na parcele mpč. 693 - zastavaná plocha o výmere 696 m2 pod
menom B. L. v podiele 2/5 (B. L.). Rovnako nebolo sporné, že M. M., K. N. (sesternica matky žalobkyne),
nar. XX.XX.XXXX, bola v citovanej vložke vedená ako podielová spoluvlastníčka pod B4 v podiele
2/5, ktorá zahynula v koncentračnom tábore v O.. Rovnako bolo preukázané, že matka žalobkyne sa

ujala držby predmetných nehnuteľností po oslobodení (návrate) z koncentračného tábora v roku 1945.
315.Československý štát až do vydania rozhodnutia Mestského národného výboru Košice – finančný
odbor z 27.11.1972 pod č. Fin: 4850/1972 uznával vlastníctvo právnej predchodkyne žalobkyne B. L.,
M. M. a P. L.. Je preto nepochybne podiel pôvodnej vlastníčky B. B., K. L., ktorá zomrela X.X.XXXX
v rozsahu 2/5 k celku na predmetných nehnuteľnostiach nadobudla po jej smrti zo zákona žalobkyňa –

jediná dcéra a jediný dedič. Minimálne v tomto rozsahu je žaloba nepochybne dôvodná. Nakoľko dané
podiely na základe ničotného právneho aktu neprešli na štát a tieto podiely nemohli byť ani vydržané
mestom Košice.
3.15.Žalobkyňa poukázala na uznesenie Krajského súdu v Košiciach 5Co/19/2022 z 30.5.2023 v
súvislostispodielom2/5kcelkupôvodnejvlastníčkyM.M.,K.N.,ktorázomrelavkoncentračnomtábore,

z čoho možno usúdiť, že mala v držbe aj spoluvlastnícky podiel po M. M.. Otázne pre krajský súd bolo,
či išlo o držbu oprávnenú. Žalobkyňa tvrdí, že M. M. ústne darovala predmetné spoluvlastnícke podiely
na nehnuteľnostiach 2/5 k celku B. B. a ona sa reálne po navárate z koncentračného tábora chopila
držby týchto nehnuteľností. Táto držba bola oprávnená na základe ústneho daru, ku ktorému došlo v
koncentračnom tábore za podmienok, ktoré neumožňovali spísanie zmluvy.

3.16.Držbu nehnuteľností v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 2/5 k celku po M. M. zo strany B. B. od
roku 1945 možno považovať za dobromyseľnú a poctivú, a to aj napriek uplatňovaniu, tzv. intabulačného
princípu podľa uhorského obyčajového práva (konštitutívny charakter zápisov do pozemkovej knihy).
Neuskutočnenie zmeny vlastníckeho práva v pozemkovej knihe ešte bez ďalšieho neznamená, že B. B.
nemohla sporný pozemok držať dobromyseľne. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho

súdu SR z 29.4.2020 sp.zn. 6Cdo/44/2019. Na podporu vyššie uvedeného možno použiť aj nález
Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.11.2018. Je potrebné prihliadnuť na to, za akých
podmienok darovala M. M. jej podiely B. B. a tiež na správanie zainteresovaných osôb. B. B. sa
nepochybne správala ako vlastník podielov po M. M.. Aj nájomníci žijúci v danom nájomnom dome
nájomné platili práve jej. Aj I. B. M. (syn M. M.) rešpektoval rozhodnutie jeho matky darovať predmetné

podiely B. B. nejavil o ne záujem. Vydržacia doba podľa uhorského obyčajového práva v trvaní 32 rokov
v dôsledku § 566 ods.1 a 2 v spojení s § 116 ods. 1 z. č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník uplynula
už 1. januára 1961. Najneskôr uplynutím kratšej vydržacej doby stanovenej tzv. stredným Občianskym
zákonníkom počítaným od 1. januára 1951. Ku dňu 1. januára 1961 došlo k vydržaniu vlastníckeho práva
zo strany B. B. - právnej predchodkyne žalobkyne, preto aj podiel na predmetných nehnuteľnostiach v

rozsahu 2/5 k celku po M. M. patrí do dedičstva po B. B..

4.1.K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý v prvom rade namietol, že obce a mestá sú štátom
zriadenými subjektami. Konštatoval, že obce a mestá nie sú právnickými osobami (zriadenými alebozaloženými) štátom, tieto vznikli na základe z. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a na základe zákona
č. 401/1990 Zb. o meste Košice a majetok nadobudli na základe osobitného zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí.

4.2.Neobstojí ani citácia žalobkyne z rozhodnutí bývalého Okresného súdu Košice a Krajského súdu
v Košiciach, a to 11Co/126/2020, 6Co/165/2022, pretože tieto rozhodnutia sa týkali úplne iných
skutkových a právnych okolností, iného titulu nadobudnutia vlastníckeho práva štátom, a to vyvlastnenia.
Tento prípad sa týka neuplatnenia nárokov ešte právneho predchodcu žalobkyne podľa právnej úpravy
platnej a účinnej bezprostredne po skončení 2. svetovej vojny na území Československa (dekrét

prezidenta č. 128/1946 Zb., zákon č. 141/1947 Zb., z. č. 182/1960 Zb., vyhl. č. 353/1952 Ú.v.o. v spojení
s inštrukciou poverenectva financií č. 53/5313/1956), ktoré neuplatnenie malo následky do budúcna.
4.3.Ani rozsudok ESĽP vo veci Žáková proti Českej republike z 3.10.2013, na ktorý žalobkyňa v odvolaní
poukazuje nemožno na tento prípad aplikovať, pretože ani právnej predchodkyne žalobkyne ani
žalobkyni nebol v minulosti trestným rozsudkom uložený trest prepadnutia majetku v prospech čs. štátu,
ktorý by následne po právoplatnosti trestného rozsudku previedol uvedený majetok na žalovaného.

4.4.Tvrdenie žalobkyne, že nebohá M. M. mala údajne ústne darovať svoj podiel na predmetných
nehnuteľnostiach jej matke ešte v koncentračnom tábore žalovaný považuje za účelové a ničím
nepodložené. Tvrdiť 80 rokov po pravdepodobnej smrti podielovej spoluvlastníčky, že jej podiel mal
byť ústne darovaný matke žalobkyne je len snahou z jej strany dodatočne odôvodniť vstup právnej
predchodkyne žalobkyne do dobromyseľnej držby v podiele 2/5 k celku. Žalovaný pritom poukázal na

to, že toto nebolo namietané žalobkyňou ani v prvom odvolaní z 22.11.2021 proti rozsudku súdu prvej
inštancie. V kontexte vykonaného dokazovania spis 12C/36/2005 a výpoveď žalobkyne v tomto konaní,
korešpondencia žalobkyne a právneho nástupcu M. M. s A. K. zo 70-tych rokov 20. storočia, dedičské
konanie po B. B. – D925/70, 19D/182/2005 námietka údajného darovania podielu M. M. neobstojí.
4.5.Žalovaný poukázal na § 154 CSP a konštatoval, že ak žalobkyňa mala nejaké dôkazy o tvrdenom

darovaní podielu vo veľkosti 2/5 k celku M. M. na jej právnu predchodkyňu mala ich v konaní predložiť
včas (zákonná koncentrácia konania). Záverom žalovaný uvádza, že podľa právnej úpravy platnej do
roku 1950, tzv. stredný Občiansky zákonník, platili pre obyčajné darovanie a darovanie pre prípad smrti
určité zákonné podmienky, inak boli tieto právne úkony neplatné. Navyše do 1.1.1951 všetky zápisy do
pozemkovej knihy mali konštitutívny charakter (t.j. vlastníkom nehnuteľnosti bol ten, kto bol zapísaný

v pozemkovej knihe). Z výpisu PKV č. XXXX pre k. ú. J. žiadny titul darovania (v prospech matky
žalobkyne) nevyplýva. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok
Mestského súdu v Košiciach ako vecne správny.

5.K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá zotrvala na všetkých svojich predchádzajúcich

prednesoch, stanoviskách a podanom odvolaní.

6.Rovnako žalovaný sa vyjadril k podaniu žalobkyne, v ktorom zotrval na všetkých svojich
predchádzajúcich vyjadreniach a stanoviskách.

7.K vyjadreniu žalovaného žalobkyňa podala svoje stanovisko, ktoré je totožné z jej predchádzajúcimi
vyjadreniami.

8.1.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne
žalobcuakopodanévčas(§362vspojenís§367ods.2CSP),oprávnenouosobou(§359až§361CSP),

proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 až § 358 CSP), v rozsahu vyplývajúcom z §
379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. d/, f/, h/ CSP s
prihliadnutímnavady,ktorésatýkajúprocesnýchpodmienokkonaniavzmysle§380ods.2CSPadospel
k záveru, že v časti výroku I. nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 CSP) rozsudku, ani
na jeho zrušenie (§ 389 ods.1 CSP), preto ho podľa § 388 CSP zmenil tak, že určil, že parcely „C“ KN

č. 2491/21, č. 2491/22, č. 1830/9 č. 1860/44, č. 1860/47, č. 1860/43, vyčlenené geometrickým plánom
č. XXX/XXXX na obnovenie pôvodnej hranice parc. reg. „E“ č. 693, vyhotoveným G. H. B., geodetik, I.
XX, J. zo 14.11.2012, úradne overeným Správou katastra Košice zo 6.12.2012 pod č. 1208/2012, ktorý
sa stáva súčasťou rozsudku, patria v podiele 2/5 do dedičstva po neb. B. B., K. L., zomr. X.X.XXXX v J..
8.2.Prevyšujúcu, zamietavú časť výroku I. ako vecne správnu potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo

odvolacísúdsasjejodôvodnenímvtomtorozsahustotožňuje,načomničnemeníanipodanéodvolanie.
8.3.V súlade s § 396 ods.1,2 CSP zmenil odvolací súd aj závislý výrok o trovách celého konania.9.1.Žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d/ CSP, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú
subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný
postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu
konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie
nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,
pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú

dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom
prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či
by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní

súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený
z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti
tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP) ale aj § 171 ods.1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1
CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania
(§ 177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných

otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania
môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní
pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou
konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s
príslušnými ust. CSP, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník

konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore
s § 204 CSP a p..
9.2.Žalobkyňa v podanom odvolaní žiadnu vadu, ktorú by bolo možné subsumovať pod uplatnený
odvolací dôvod neuvádza, preto tento odvolací dôvod nie je daný.

10.1.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou

nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlipočaskonanianajavo.Nesprávnesú
itakéskutkovézistenia,ktorézaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Ideosituáciu,keďjelogickýrozpor
v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo

byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
10.2.Hodnotenie dôkazov je vecou súdu, ktorý v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov
vyplývajúcou z § 191 ods.1 CSP, hodnotí vykonané dôkazy jednotlivo, v ich vzájomnej súvislosti z
hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, ako aj je vecou vnútorného presvedčenia sudcu
a jeho logického myšlienkového postupu. Odvolací súd je viazaný zisteným skutkovým stavom tak, ako

ho zistil prvoinštančný súd, ak nevykoná dokazovanie sám (zopakuje alebo doplní) podľa § 384 CSP.
10.3.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť,
ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú
založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov,

ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP. Uplatnený odvolací dôvod nie je daný.11.1.Žalobkyňa uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP. Právnym posúdením je činnosť
súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje
zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a

nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba

opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
11.2.Súd síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil a na daný skutkový stav ho

nesprávne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery
o právach a povinnostiach stranách sporu. Uplatnený odvolací dôvod je daný.

12.Predmetom konania je určenie, že parcely „C“ KN č. 2491/21, č. 2491/22, č. 1830/9, č. 1860/44, č.
1860/47, č. 1860/43, vyčlenené geometrickým plánom č. XXX/XXXX na obnovenie pôvodnej hranice

parc. reg. „E“ č. 693, vyhotoveným G. H. B., geodetik, I. XX, J. zo 14.11.2012, úradne overeným Správou
katastra Košice zo 6.12.2012 pod č. 1208/2012 patria v podiele 4/5 do dedičstva po neb. B. B., K. L.,
zomr. X.X.XXXX v J..

13.1.Za nesporné v konaní bolo, že žalobkyňa je právnou nástupkyňou po matke B. B., K. L. (zomr.

X.X.XXXX), ktorá na základe zápisu v pozemno-knižnej vložke č.XXXX, kat. územie J., bola vedená pod
B5 ako podielová spoluvlastníčka rodinného domu súp. č. XXXX, XXXX, XXXX s dvorom v intraviláne
na parc. mpč. 693 - zastavaná plocha o výmere 696 m2 pod menom B. L. v podiele 2/5 (B. L.).
13.2.Nazákladezápisuvpozemno-knižnejvložkeč.XXXX,kat.územieJ.,akopodielováspoluvlastníčka
rodinného domu súp. č. XXXX, XXXX, XXXX s dvorom v intraviláne na parc. mpč. 693 - zastavaná

plocha o výmere 696 m2 bola vedená M. M., K. N., nar. XX.XX.XXXX s podielom 2/5 k celku. B. L. bola
sesternicou M. M. K. N., (teta žalobkyne) a zomrela v koncentračnom tábore v O. v roku XXXX.
13.3.P. L., K. M. bola podielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností v podiele 1/5 k celku.
Podľa položky výkazu zmien č. XXX/XX bolo k 1/5 zapísané vlastníctvo Československého štátu v
správe Mestského národného výboru v Košiciach na základe rozsudku Mestského súdu v Košiciach,

sp. zn. 2T/112/72 (č.l. 12 spisu), ktorým bola P. L., nar. XX.X.XXXX uznaná vinnou z trestného činu
opustenia republiky podľa § 109 ods.2 Trestného zákona a zároveň podľa § 51 ods.2 Trestného zákona
súd jej uložil prepadnutie všetkého majetku v prospech štátu, ktorého vlastníkom sa stal štát.
13.4.Matka žalobkyne B. B., po návrate z koncentračného tábora v roku 1945 ujala sa držby svojho
majetku, starala sa o celú nehnuteľnosť a jej bolo platené nájomné z prenajatých bytov.

14.Z rozhodnutia Mestského národného výboru v Košiciach č. Fin. 4850/1972, právoplatným 23.1.1973,
vlastníkom týchto podielov ako nereštituovaného židovského majetku sa stal Československý štát. V
roku 1981 došlo k vyvlastneniu nehnuteľností evidovaných na LV č. XXX, kat. úz. M. O. na výstavbu
sídliska registrovaného pod položkou výkazu zmien č. XX/XXXX. Na základe delimitačného protokolu č.

XXXX/XX-XX pod položkou výkazu zmien č. XXXXX boli vyššie uvedené parcely zaevidované správou
katastra na LV č. XXXXX, kat. úz. M. O., ako vlastník nehnuteľnosti je evidované Mesto Košice. V roku
2000 pri zmene hraníc kat. úz., parc. č. 1830, parc. č. 1860/23, parc. č. 1860/35, parc. č. 1860/37, parc.
č. 2491/1, parc. č. 2491/15 boli zaevidované na LV č. XXXXX, kat. úz. M. ako vlastník je evidované Mesto
Košice. Protokolom o prechode vlastníctva majetkových práv a záväzkov v zmysle zákona č. 138/91 Zb.

o majetku obci, prechod vlastníctva k predmetným parcelám na Mesto Košice sa uskutočnil k 1.5.1991.

15.1.Prvoinštančný súd v bode 39. rozhodnutia dospel k záveru, že rozhodnutie MNV v Košiciach č. Fin:
4850/1972 je ničotným (nulitným) aktom z dôvodu, že predmetný správny orgán vydal rozhodnutie proti
zomrelej osobe - M. M. a B. B., tým rozhodol o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktoré nemali v

čase vydania rozhodnutia týmto správnym orgánom procesnú subjektivitu. Uvedené rozhodnutie je tak
nulitné vo svojom celku. Naviac súd poukázal na to, že išlo o rozhodnutie, ktorým sa nemal konštituovať
nový vlastnícky vzťah, ale o rozhodnutie deklaratórnej povahy. Je zrejmé, že štát v čase vydania tohto
rozhodnutia nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností.15.2.Odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) bral zreteľ na to, že v zásade pre všetky správne
rozhodnutia (vrátene rozhodnutí, v ktorých sú chyby) platí tzv. prezumpcia správnosti. To znamená, že
správne rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie, ktoré vyvolá právom predpokladané účinky, pokiaľ sa

zákonnom stanoveným spôsobom nestane neplatným (je zrušené, alebo zmenené).
15.3.Zároveň však súdna prax už ustálila, že prezumpcia správnosti neplatí pre nulitné rozhodnutia,
ktoré majú tak závažné chyby, že to spôsobuje ich neexistenciu od samotného začiatku. Nulitné správne
rozhodnutie nemôže vyvolať žiadne právne účinky a nikoho žiadnym spôsobom nezaväzuje. Ak súd
zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, teda paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie,

nezaoberá sa prípadnými ďalšími námietkami, pretože možno skúmať len zákonnosť tohto aktu, ktorý
existuje. Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej
forme vydané, alebo že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho
ničotnosť. Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nemožno
hovoriť. V prípade nulity aktu nemožno vôbec uvažovať o prezumpcii správnosti aktu.
15.4.Povaha účinkov správnych rozhodnutí (aktov) teda závisí od rozlišovania chybných (vadných)

a nulitných správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie
správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne
právne následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až
do doby zrušenia jeho účinkov.
15.5.Zároveňsúdnapraxužustálila,ževšeobecnésúdysúoprávnenéskúmať,čisprávnyaktnadobudol

právoplatnosť a vykonateľnosť.
15.6.Vychádzajúc z úvahy, že pre súdy nie sú záväzné iba ničotné správne akty a správne akty, ktoré
nie sú právoplatné alebo vykonateľné (iné vady správnych rozhodnutí nemajú vplyv na záväznosť
rozhodnutia pre súd) a z ustálenej judikatúry (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/24/2007,
rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí československých súdov pod č. R 220/1950 a uznesenie

Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 419/2014) preskúmavať možno správne akty zásadne len so zreteľom
k tomu, či sa jedná o akty nulitné (ničotné), t.j. môže skúmať také vady, ktoré sú tak závažné, že sa
neuplatňuje prezumpcia ich správnosti.
15.7.Skutočnosť, že obidve poručiteľky boli v čase vydania rozhodnutia mŕtve, bolo nesporné.
15.8.Predmetné rozhodnutie súd nepreskúmaval z hľadiska obsahovej správnosti, skúmal iba či bolo

vydané príslušným orgánom (Mestský národný výbor v Košiciach ním v tom čase bol) a či nadobudlo
právoplatnosť.
15.9.Porovnaním dátumu úmrtia právnych predchodkýň žalobkyne - B. B. a M. M. je nutné konštatovať,
že tie neboli účastníkmi tohto konania, preto toto konanie nemohlo mať dopad na zmenu vlastníckeho
režimu k spornej nehnuteľnosti. Nemožno považovať za právne relevantné, či rozhodnutie bolo alebo

nebolo doručované do vlastných rúk, resp. verejnou vyhláškou, pretože ani jedným z uvedených
spôsobovnemožnodoručovaťosobámmŕtvym. Súdprvejinštanciedospelkzáveru,žeČeskoslovenský
štátsanikdynestalvlastníkomuvedenejparcely,pretoženadobúdacítitul-rozhodnutieMNVvKošiciach
č. Fin: XXXX/XXXX nebolo právne účinné.

16.1.Odvolací súd orbiter dictum uvádza, že vychádzajúc z nesporných skutočností a obsahu
preskúmavaného spisu považuje právne posúdenie prvoinštančného súdu za správne keď uzavrel, že
žalobkyňa ako jediný dedič po svojej matke B. B. nadobudla 2/5 vlastníctvo predmetnej nehnuteľnosti ku
dňu smrti matky X.X.XXXX. Uvedený záver má podklad v dostatočne (z hľadiska rozsahu) vykonanom
dokazovaní, pričom zo záverov je zrejmé, súd prihliadal na všetky relevantné okolnosti daného prípadu.

16.2.Vzhľadom na záver, že Československý štát neúčinne sa stal vlastníkom predmetného pozemku
a domu, k následnému prevodu pozemku na žalovaného bolo potrebné prihliadať na základnú rímsku
zásadu „nemu plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet“ (z nepráva nemôže vzniknúť
právo). Ak štát riadne nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej pozemno-knižnej vložke
č. XXXX, kat. územie J., rodinnému domu súp. č. XXXX, XXXX, XXXX s dvorom v intraviláne na parc.

mpč. 693 - zastavaná plocha o výmere 696 m2, z ktorej boli vytvorené parcely, ktoré sú predmetom
tohto konania, nemohlo dôjsť ani k platnému následnému prevodu na žalovaného, a to ani s poukazom
na zákon č. 138/1991 Z.z. o majetku obcí.

17.1.Vychádzajúc z úvahy, že žalovaný by mohol nadobudnúť vlastnícke práva iba vydržaním, kedy

podľa súdu prvej inštancie titulom na vstup do držby mohol byť z. č. 138/1991 Zb., bolo potrebné
následne skúmať splnenie zákonných podmienok vydržania.
17.2.Súd prvej inštancie dospel k záveru, že presvedčenie o vlastníckom práve ku konkrétnej veci
nemohol v danom prípade založiť len z. č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút prechoduvlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na žalovaného
z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá § 14 ods.1,2 uvedeného
zákona. Mal teda za to, že žalovaný sa stal právne vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, na základe

z. č. 138/1991 Zb., ktorý bol formálnym podkladom jeho dobromyseľného vstupu do držby, navyše súd
poukázal aj na delimitačný protokol z 1.5.1991, v ktorom sú špecifikované nehnuteľnosti odovzdané
žalovanému do jeho vlastníctva. Prvoinštančný súd zaujal jednoznačne stanovisko, že v konaní
vyplynulo, že v priebehu roka 1992 sa žalovaný aj ako vlastník skutočne sa správal, ktorá skutočnosť
dotvára materiálnu stránku dobromyseľnosti držby. Pri takomto chode veci by žalovaný vydržal

vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti najneskôr v roku 2002, pričom žaloba spochybňujúca jeho
vlastnícke právo bola podaná na súd 7.3.2013 a žaloba sa do jeho dispozície sa dostala až po jej
doručení 29.10.2014. Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami prvoinštančný súd dospel k záveru, že
žalovaný nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním.

18.1.Odvolací súd zastáva názor, že vyslovený právny záver prvoinštančného súdu nie je správny

a právne udržateľný.
18.2.Pri posúdení, či žalovaný nadobudol vlastnícke právo vydržaním za predpokladu, že titulom vstupu
žalovaného do držby bol samotný z. č. 138/1991 Zb., a či žalovaný si status dobromyseľného držiteľa
udržalpočascelej10-ročnejvydržacejlehotyodvolacísúdzastávanázor,žepreprechodmajetkunebola
postačujúca samotná existencia práva vyplývajúca z citovaného zákona.

19.1.Podľa § 1 ods.1 z. č. 138/1991 Zb. účelom tohto zákona je ustanoviť, ktoré veci z majetku
Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí, a upraviť majetkové postavenie a hospodárenie
obcí s ich majetkom.
19.2.Podľa § 2 ods.1 z. č. 138/1991 Zb. do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky

veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti
osobitného predpisu (zákona č. 369/1990 Zb.) právo hospodárenia národným výborom, na území
ktorých sa nachádzajú.
19.3.Podľa § 2 ods.7 z. č. 138/1991 Zb. veci a majetkové práva podľa odsekov 1, 2 a 5 nadobúda obec
dňom účinnosti tohto zákona.

19.4.Podľa § 14 ods.1 z. č. 138/1991 Zb. o prechode vlastníctva vecí, postúpení majetkových práv
a záväzkov sú povinné spísať odovzdávajúce a nadobúdajúce právnické osoby písomné protokoly. O
prechode práva hospodárenia k veciam a postúpení majetkových práv a záväzkov do správy organizácií
spíšu protokoly orgány miestnej štátnej správy, obecné zastupiteľstvá a organizácie.
19.5.Podľa § 14 ods.2 z. č. 138/1991 Zb. zápis prechodu vlastníckeho práva štátu na obec vykonajú

príslušné strediská geodézie na základe zoznamov potvrdených orgánom miestnej štátnej správy a
obecným zastupiteľstvom.
19.6.Podľa § 14 ods.3 z. č. 138/1991 Zb. organizácie založené alebo zriadené obcou, ktoré vykonávajú
správu nehnuteľného majetku obce podľa tohto zákona, navrhujú na strediská geodézie zapísať správu
majetku obce.

19.7.Podľa § 14 ods.4 z. č. 138/1991 Zb. obce, mestá, mestské časti a organizácie založené alebo
zriadené obcou sú povinné podať do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona návrh na zápis do evidencie
nehnuteľností. Ak sa nadobudnutie majetku viaže na ďalšie podmienky, sú povinné podať návrh do 12
mesiacov od prevzatia majetku.

20.Zákon č. 138/1991 Zb. k reálnemu prechodu vlastníckeho práva vyžaduje splnenie viacerých,
zákonom presne stanovených podmienok. Ich splnením sa vytvára osobitné právne postavenie určitého
druhu majetku, ktorý podlieha režimu prechodu vlastníckeho práva zo štátu na obec. Odhliadnuc od
právneho režimu hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy je zrejmé, že § 2 ods.1 z. č.
138/1991 Zb. pre prechod majetku do vlastníctva obcí vyžaduje, aby išlo o: a/ majetok štátu, b/ ku

ktorému patrilo ku dňu účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. právo hospodárenia národným výborom, na
území ktorých sa nachádzajú.

21.1.Odvolací súd na základe identických skutkových zistení inak vec právne posúdil v otázke
tých charakteristických prvkov (znakov) týkajúcich sa vydržania práva žalovaného k predmetným

nehnuteľnostiam.
21.2.Žalovaný sa nemohol stať vlastníkom sporných pozemkov, ktoré nikdy (ani ku dňu účinnosti z. č.
138/1991 Zb. ) neboli vo vlastníctve štátu. Štát tieto pozemky obsadil, okupoval a aj keď ich užíval a
držal, nikdy ich nemohol držať dobromyseľne. Odvolací súd opakovane pripomína z rímskeho právaprevzatú a stále aktuálnu zásadu (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v
zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo. V zmysle tejto zásady platne nemôže nadobudnúť
vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo

k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.
21.3.K otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 10. februára 2010 sp. zn. I. ÚS 50/10. Dobrá
viera takéhoto nadobúdateľa je významná len potiaľ, že mu možno priznať všetky práva a povinnosti
oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. OZ).

21.4.Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho
práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.
Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv
nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako
má sám.

22.1.Žalovaný v nadväznosti na rozhodnutie Mestského národného výboru v Košiciach č. Fin.
4850/1972, ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo Čsl. štát odvodzoval svoje vlastnícke právo z § 2
ods.5 z. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, majúc za to, že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovaným
pozemkomkudňuúčinnostitohtozákona(išlooprechodmajetkuštátunaobecexlege),t.j.k01.05.1991
nadobudol priamo zo zákona vlastnícke právo k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez

potreby vykonať ďalšie právne úkony).
22.2.Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené závery a judikatúru je toho názoru, že vzhľadom
na to, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti z. č. 138/1991 Zb. vlastníkom uvedených parciel,
nemohol ich ani žalovaný podľa uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platne nadobudnúť
a rovnako konštatuje, že podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania neboli

splnené. A to bez ohľadu na to, že tieto pozemky boli podľa § 14 ods.1 z. č. 138/1991 Zb. zahrnuté do
delimitačného protokolu o prechode vlastníctva vecí lebo delimitačný protokol nemožno považovať za
právne akceptovateľný titul vstupu do držby.

23.1.Vydržanie je jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia

zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z
domneléhoprávnehovzťahumedzijehourčitýmisubjektmi,aktotoprávobolovykonávanépostanovenú
dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Základnými podmienkami
vydržania vo všeobecnosti sú: l/ oprávnená držba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3/
spôsobilý predmet vydržania. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené

kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.
23.2.Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom
otázku, či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu

od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že
držiteľbolajnaďalej(subjektívne)vdobrejviere.Dobrávieradržiteľasamusívzťahovaťajkokolnostiam,
za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

23.3.Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí,

že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého
obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca
vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/119/2007).
23.4.Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi najvyššieho

súdu konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery
už v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/49/2010 konštatoval, že dobromyseľnosť,
ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých
došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potommožno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí.
Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho
dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa

nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.
23.5.Najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa
ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či

držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo
vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.
23.6.Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,

že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť
držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti,
ktorúmožnosprihliadnutímnaokolnostikonkrétnehoprípadunakaždomsubjektepožadovať,malalebo
mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa
nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus

putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký
právny titul svedčí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006). Pri ústavne konformnom
výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že
držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné
podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade

s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu,
prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018).
23.7.Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť
držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby.

Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú
sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. mája 2024 sp. zn. 1VCdo/1/2024).
23.8.Nosnú právnu otázku, či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez existencie písomného
nadobúdacieho úkonu (v okolnostiach danej veci na základe ústnej kúpnej zmluvy, pozn.), pri právne

konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený
o tom, že držanú vec nadobudol poctivým spôsobom; nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil
zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je
v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú
sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo napr. preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné

plnenie.
23.9.Platnosť nadobúdacieho titulu (zmluvy o prevode nehnuteľnosti) je rozhodujúca pri prevode
vlastníckeho práva, ale nie pri nadobudnutí vlastníctva vydržaním. Ak je nadobúdací titul neplatný,
nemusí to byť prekážkou pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním. Vydržaním sa hoja vady (nedostatky)
nadobúdacieho titulu. Pri posudzovaní dobromyseľnosti je potrebné skúmať, či držiteľ mohol byť

objektívne presvedčený o tom, že držanú vec nadobudol poctivým spôsobom. Nemôže byť teda
rozhodujúce, že pritom nesplnil všetky zákonné podmienky, ktoré sa vyžadovali pre nadobudnutie
vlastníckeho práva. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je
v súlade s dobrými mravmi.
23.10.Odvolací súd má za to, že v danom prípade pri posudzovaní dobromyseľnosti žalovaného, ako

držiteľa, z objektívneho hľadiska súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil okolnosti, z ktorých žalovaný
odvodzujevstupdodržby,pretožetakýmtospôsobombymoholbyťdodelimitačnéhoprotokoluzapísaný
akýkoľvek majetok, ktorý by mesto (obec) chcelo nadobudnúť.

24.1.Odvolacísúdtiežpoukazujenavšeobecnézásadydedenia,najmänato,žededičstvosanadobúda

smrťou poručiteľa, preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti pôvodného vlastníka. Keďže správny
orgán opomenul svoju povinnosť spoľahlivo zistiť okruh právnych nástupcov po pôvodných vlastníkoch
a konať s nimi a vyplatiť im cenu nehnuteľnosti, nekonal s vlastníkmi predmetných nehnuteľností -
právnymi nástupcami po pôvodných vlastníkoch, ktorí dedičstvo nadobudli okamihom smrti poručiteľa(ktorí jediní prichádzali do úvahy ako účastníci konania). V prípade, ak nehnuteľnosť neprešla na štát
platne, nedošlo k zániku vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Takýto záver vyplýva z ustálenej
rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít napr. NS SR v rozhodnutí sp.zn. 1Cdo/68/2019 zo

30.10.2019.
24.2.S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že žalobkyni
zostalo zachované vlastnícke právo po zomrelej pôvodnej podielovej vlastníčky, jej matky B. B., K. L.,
zomr. X.X.XXXX a určil, že parcely „C“ KN č. 2491/21, č. 2491/22, č. 1830/9 č. 1860/44, č. 1860/47, č.
1860/43, vyčlenené geometrickým plánom č. XXX/XXXX na obnovenie pôvodnej hranice parc. reg. „E“ č.

693, vyhotoveným G. H. B., geodet, I. XX, J. zo 14.11.2012, úradne overeným Správou katastra Košice
zo 6.12.2012 pod č. 1208/2012, ktorý sa stáva súčasťou rozsudku, patria v podiele 2/5 do dedičstva po
neb. B. B., K. L., zomr. X.X.XXXX v J..

25.1.Ďalšia námietka žalobkyne sa týkala nadobudnutia vlastníctva po M. M., K. N., nar. XX.XX.XXXX
s podielom 2/5 k celku, ktorá na základe zápisu v pozemno-knižnej vložke č.XXXX, kat. územie J., bola

podielová spoluvlastníčka rodinného domu súp. č. XXXX, XXXX, XXXX s dvorom v intraviláne na parc.
mpč. 693 - zastavaná plocha o výmere 696 m2 bola vedená. B. L. bola sesternicou M. M. K. N., (teta
žalobkyne), ktorá zomrela v koncentračnom tábore v O. v roku XXXX.
25.2.Žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že M. M. ústne darovala predmetné spoluvlastnícke podiely na
nehnuteľnostiach 2/5 k celku B. B., ktorá sa po navárate z koncentračného tábora reálne chopila

držby týchto nehnuteľností. Táto držba bola oprávnená na základe ústneho daru, ku ktorému došlo v
koncentračnom tábore za podmienok, ktoré neumožňovali spísanie zmluvy. Žalobkyňa je toho názoru,
že držbu nehnuteľností v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 2/5 k celku po M. M. zo strany B. B. od
roku 1945 možno považovať za dobromyseľnú a poctivú, a to aj napriek uplatňovaniu, tzv. intabulačného
princípu podľa uhorského obyčajového práva (konštitutívny charakter zápisov do pozemkovej knihy).

Neuskutočnenie zmeny vlastníckeho práva v pozemkovej knihe ešte bez ďalšieho neznamená, že B.
B. nemohla sporný pozemok držať dobromyseľne a poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR z
29.4.2020 sp.zn. 6Cdo/44/2019.
25.3.Žalovaný namietal, že tvrdenie žalobkyne, že nebohá M. M. mala údajne ústne darovať svoj podiel
na predmetných nehnuteľnostiach jej matke ešte v koncentračnom tábore žalovaný považuje za účelové

a ničím nepodložené. Poukázal na to, že od pravdepodobnej smrti podielovej spoluvlastníčky uplynulo
80 rokov a uvedené nebolo namietané žalobkyňou ani v prvom odvolaní z 22.11.2021 proti rozsudku
súdu prvej inštancie a poukázal na zákonnú koncentráciu § 154 CSP.

26.Odvolací súd v kontexte vykonaného dokazovania - spisu 12C/36/2005, výpovede žalobkyne v tomto

konaní, korešpondenciu žalobkyne a právneho nástupcu M. M. s A. K. zo 70-tych rokov 20. storočia,
dedičské konanie po B. B. – D925/70, 19D/182/2005 – je toho názoru, že tvrdenie žalobkyne o ústnom
darovaní podielu M. M., je málo pravdepodobné.

27.1.Zo spisu Archívu Mesta Košice, z osobnej personálnej zložky (karta, pravdepodobne z

koncentračného tábora v nemeckom a anglickom jazyku) je zrejmé, že M. M. mala dediča, I. B., trvale
bytom v B., ktorý sa spolu so žalobkyňou nechal zastupovať v roku 1972 I. C. K., advokátom advokátskej
poradne v J.. Nebohá M. M. bola vydatá, mala manžela a jedno dieťa.
27.2.Za danej situácie, bolo týmto dôkazom vyvrátené tvrdenie žalobkyne uvedené v žalobe, že M. M.
bola nevydatá a bezdetná, resp. že nezostal po nej žiaden príbuzný. Žalobkyňa v tejto súvislosti žiaden

iný, relevantný dôkaz neprodukovala ani citovaný dôkaz nevyvrátila.
27.3.Absolútne bez právneho významu je tvrdenie žalobkyne, že ona vlastnícke právo k podielu 2/5
z celku po neb. M. M., zomr. najneskôr k X.X.XXXX, nadobudla v deň jej smrti (najneskôr X.X.XXXX),
lebo v tom čase a ani neskôr jej nesvedčal takýto dedičský titul.
27.4.Navyše podľa právnej úpravy platnej do roku 1950, tzv. stredný Občiansky zákonník, platili pre

obyčajné darovanie a darovanie pre prípad smrti zákonné podmienky, inak boli tieto právne úkony
neplatné. Do 1.1.1951 všetky zápisy do pozemkovej knihy mali konštitutívny charakter (t.j. vlastníkom
nehnuteľnosti bol ten, kto bol zapísaný v pozemkovej knihe). Podľa výpisu z pozemkovej knihy č. vložky
XXXX takýto zápis patril neb. M. M..

28.1.Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu vyslovený v bodoch 42. – 45.
rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.28.2.Aj napriek skutočnosti, že matka žalobkyne sa chopila držby aj podielu 2/5 po neb. M. M., nemožno
uzavrieť, že táto držba bola dobromyseľná, keďže tvrdenie žalobkyne, že jej matke bol darovaný podiel
neb. M. M. bol nepreukázaný a nepravdepodobný.

28.3.Z uvedeného dôvodu odvolací súd v tejto časti potvrdil prvoinštančné rozhodnutie.

29.1.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
29.2.Podľa § 396 ods.2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov

konania na súde prvej inštancie.
29.3.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
29.4.Podľa § 255 ods.2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
29.5.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

29.6.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

30.Žalobkyňa mala v celom konaní (prvoinštančnom a odvolacom) čiastočný (polovičný) úspech, preto

odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

31.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).