Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, May 30, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/83/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7507206032
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Novotná Mlinárcsiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7507206032.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2 8Co/83/2024

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej
a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a Mgr. Miloša Greguša v spore žalobcov v 1. rade A. B. nar.
XX.XX.XXXX prihlásenom k trvalému pobytu v Kalši a v 2. rade C. B. nar. X.X.XXXX prihlásenej k
trvalému pobytu v Kalši právne zastúpených JUDr. Katarínou Habiňákovou advokátkou so sídlom v D.
E. F. G. H. XX proti žalovaným v 1. rade I. E. nar. XX.X.XXXX bývajúcom v Kalši č. 66 v 2. rade I. E. nar.
X.X.XXXXbývajúcomvKalšič.66v3.radeJ.E.nar.X.XX.XXXXbývajúcomvK.E.G.L.M.H.XXXX/XX

právne zastúpených JUDr. Tomášom Jánošíkom advokátom so sídlom v Trebišove na Hviezdoslavovej
ulici č. 1018 a vo 4. rade N. F. nar. XX.XX.XXXX bývajúcej v Kalši č. 82 o určenie vlastníckeho práva
o odvolaní žalovaných v 1. až 3. rade proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. K3-16C/62/2007-604
zo dňa 14.2.2024 takto

r o z h o d o l :

19 8Co/83/2024

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcom v 1. a 2. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným
v 1. až 4. rade v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

19 8Co/83/2024

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že dom súpisné číslo XX nachádzajúci sa na parcele
registra C KN číslo 464/1, zapísaný na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie D., obec D. patrí
do zaniknutého majetkového spoločenstva F. O., nar. XX.XX.XXXX, zomrelého 11.2.1951 a I. O., P. Q.,

nar. XX.X.XXXX, zomrelej dňa 18.1.2011 (výrok I.), určil, že nehnuteľnosti v katastrálnom území D., obec
Kalša, parcely registra C KN číslo XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 354 m2 a číslo XXX/
X- záhrada o výmere 1236 m2, zapísané na liste vlastníctva číslo XXX patrili ku dňu smrti F. O., nar.
XX.XX.XXXX, zomrelého 11.2.1951 do jeho výlučného vlastníctva (výrok II.) a žalobcom v 1. a 2. rade
priznal voči žalovaným v 1. až 4. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že vo
výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe pôvodnej žalobkyne C. B., ktorou sa domáhala určenia vlastníckeho práva
ako je uvedené vyššie. Pôvodne žalovaná R. E. so žalobou nesúhlasila. V priebehu konania menovaná
zomrela a na jej miesto do konania ako právni nástupcovia, ako aj na základe rozšírenia okruhu
žalovaných žalobkyňou, vstúpili žalovaní v 1. až 4. rade. Žalovaní v 1. až 3. rade so žalobou nesúhlasili.Žalovaná v 4. rade sa k žalobe nevyjadrila, v konaní bola nečinná. V priebehu konania zomrela tiež
pôvodná žalobkyňa a na jej miesto do konania vstúpili súčasní žalobcovia.

3. V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobcovia domáhali a čím argumentovali žalovaní a po
citácii ust. § 228 ods. 1, § 522, § 560, § 561 ods. 1, 2, § 631, § 635 ods. 1, § 641, § 642 ods. 1, 2, dom.
ust. § 517 ods. 2, § 522, § 560, § 561 ods. 1, 2, § 631, § 635 ods. 1, § 641, § 642 ods. 1, 2, § 451 ods. 1,2,
§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), čl. 8, § 149, § 150 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, 2, § 186
ods. 2, § 187 ods. 1, 2, § 255 ods. 1 CSP dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Súd prvej inštancie v

odôvodnení uviedol, že žaloba o určenie, že určitá vec patrila v čase smrti do poručiteľovho majetku, do
dedičstva po poručiteľovi, resp. do zaniknutého majetkového spoločenstva, predstavuje žalobu podľa §
137 písm. c) Civilného sporového poriadku. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ
bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a
okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Súdna prax je dlhodobo
jednotná v tom, že dedič, ktorý sa domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi,

má naliehavý právny záujem na takomto určení (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 154/2010,
nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 482/2013). V danom prípade je nesporný naliehavý právny
záujem žalobcov na určení, že nehnuteľnosti špecifikované v žalobe patrili v čase smrti ich právnemu
predchodcovi, resp. že patria do zaniknutého majetkového spoločenstva ich právnych predchodcov. S
otázkou naliehavého právneho záujmu úzko súvisí vecná legitimácia, ktorá v civilnom procesnom práve

znamená označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna zo strán sporu subjektom
práva a druhá na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti. Strana sporu, ktorá je nositeľom
hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Aktívna aj pasívna vecná legitimácia je
imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a
aj v prípade, že ju žiadna zo sporových strán nenamieta (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa

29.6.2010 sp.zn. 2 Cdo 205/2009). Žaloba o určenie, že poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom veci, resp.
že vec patrí do dedičstva / do zaniknutého majetkového spoločenstva sa týka spoločných práv všetkých
dedičov, ktorí majú postavenie nerozlučných spoločníkov podľa § 77 ods. 1 CSP, a preto v konaní musia
byť všetci do úvahy prichádzajúci dedičia stranami sporu, čo je v danom prípade splnené, pretože neb.
F. O. a I. O. mali dve dcéry - pôvodnú žalobkyňu a žalovanú, ktorých právnymi nástupcami sú súčasné

strany sporu. Žalobcovia ako do úvahy prichádzajúci dedičia sú v tomto spore aktívne legitimovaní. Ako
vlastník sporných nehnuteľností je zapísaný žalovaný v 1. rade, ktorému svedčí pasívna legitimácia
v konaní. Súd prvej inštancie sa prioritne zaoberal otázkou, či rozhodnutie Okresného súdu Košice -
vidiek sp.zn. 7C/697/1989 (ne) predstavuje prekážku rozhodnutej veci, keďže v uvedenom konaní bolo
priznané vlastnícke právo k prejednávaným nehnuteľnostiam I. O., P. Q.. Z odôvodnenia rozsudku sp.zn.

7C/697/1989 je nepochybné, že pôvodná žalobkyňa nebola účastníčkou uvedeného konania, i keď popri
jej sestre - pôvodne žalovanej ňou mala byť. Rozhodnutie súdu nemá všeobecnú záväznosť, voči nej a
následne ani jej právnym nástupcom preto nie je záväzné a nepredstavuje prekážku rozhodnutej veci.
Uvedené podporuje judikatúra (R 65/1972). Konanie sp.zn. 7C/922/88 predchádzalo tomuto konaniu a
jeho účastníčkou tiež nebola pôvodná žalobkyňa. Námietka žalovaných, že vo veci už bolo právoplatne

rozhodnuté, je preto vo vzťahu k pôvodnej žalobkyni a jej právnym nástupcom nedôvodná. Bez možnosti
obrany pôvodnej žalobkyne v konaní nemožno v žiadnom prípade uzavrieť, že by súd v konaní vyhlásil
rozsudok v rovnakom znení ako to uvádzajú žalovaní. V konaní (ani v predchádzajúcich či súvisiacich
konaniach) nebolo sporné, že prejednávané pozemky patrili pôvodne na základe reálnej deľby ešte pred
2. svetovou vojnou I. O., P. I. (starej matke pôvodných sporových strán). Právna predchodkyňa F. O.

nadobudla pozemok na základe reálnej deľby (s vlastníckymi účinkami) medzi súrodencami, bez zápisu
vlastníckeho práva v pozemkovej knihe. Sporným bolo, či tento pozemok menovaná po 2. svetovej vojne
darovala svojmu synovi, svojej neveste alebo obom spoločne. Z konania sp.zn. 7C/697/1989 vyplynul
záver, že nehnuteľnosti boli darované spoločne synovi a neveste. Táto skutočnosť bola potvrdená
ostatnými účastníkmi konania, okrem N. I. a svedkyne I. Q.. Žalobkyňa tvrdila, že pozemok bol darovaný

I. O. výlučne jej synovi F. O., keďže v rokoch 1947-1948 prebehla medzi súrodencami Q., I. a F. dohoda,
že F. nadobudne predmetný pozemok za účelom výstavby rodinného domu, Ignác rodičovský dom s
pozemkom a I. finančné prostriedky (veno). Existencia dohody vyplynula z vykonaného dokazovania v
konaniach sp.zn. 7C/783/2001 i 16C/29/2004, kde ju potvrdil i súrodenci F. - Q. Q. I., aj svedkovia S. Q.,
I. I., I. K. a Q. B.. M. I. Q. - S. Q., aj keď bol v čase tvrdenej dohody malým dieťaťom, mal informácie

od svojich najbližších príbuzných. Jeho matka - priama účastníčka dohody skutočnosť, že pozemok
bol darovaný výlučne jej bratovi potvrdila v konaní sp.zn. 7C 697/1989. Keďže išlo o dohodu a deľbu
majetku medzi súrodencami, je pochopiteľné, že pozemok bol matkou F. O. darovaný jemu, rovnako
ako ostatní súrodenci dostali od matky dary. Potvrdil to v konaní sp. zn. 7C 697/1989 aj N. I., príbuznýI. O., P. I. (darkyne). Manželka F. O. - I. O. pritom rozporne tvrdila, že pozemky boli darované jej a jej
manželovi - v konaní sp.zn. 7C/697/89, resp. výlučne jej - v konaní sp. zn. 13C/247/2002 (18.5.2005).
Tvrdenie žalovaných, že pozemok mala I. O. odkúpiť od súrodencov jej neb. manžela nebolo v konaní

preukázané (takéto tvrdenie ale odporuje tomu, že pozemky mali byť už predtým darované (aj) jej).
Navyše,vsamotnomžalobnomnávrhuvkonanísp.zn.7C/697/1989I.O.uviedla,ževstúpiladoužívania
nehnuteľností ako právna nástupkyňa po jej neb. manželovi. V prejednávanom prípade súd s poukazom
na závery vykonaného dokazovania, vrátane dokazovania v konaniach sp.zn. 7C/783/2001 a sp. zn.
16C/29/2004 dospel k záveru, že sporné pozemky nadobudol do svojho výlučného vlastníctva právny

predchodca sporových strán F. O.. Súd vychádzajúc z výpovedí /vyjadrení súrodencov F. O. mal za
preukázanú existenciu dohody o deľbe majetku medzi súrodencami, za účasti ich matky, v zmysle
ktorej bol F. O. darovaný predmetný pozemok. Súd preto určil, že pozemok bol v čase smrti výlučným
vlastníctvom menovaného. V konaní sp. zn. 7C 697/1989 súd ustálil, že rodinný dom nadobudla do
výlučného vlastníctva I. O., výlučne ktorá zabezpečovala stavbu rodinného domu. Jej manžel sa na
stavbe nepodieľal fyzicky ani finančne. V predmetnom konaní nebolo preukázané tvrdenie príbuzného

N. I. a svedkyne I. Q., že neb. F. O. sa na výstavbe domu finančne podieľal. Ako vyplýva už z vyššie
uvedeného, rozsudok nie je všeobecne záväzný a usporiadal vzťahy len medzi stranami sporu (kde
pôvodne žalovaná nebola účastníčkou konania). Ako uviedol súd v konaní sp. zn. 7C/7832001, samotná
žalobkyňa I. O. v žalobe tvrdila, že do užívania nehnuteľností vstúpila ako právna nástupkyňa po jej
neb. manželovi, s ktorým si na predmetných nehnuteľnostiach postavila dom ešte počas jeho života,

spolu ho užívali pokojne a nerušene a po roku 1951 ho užívala sama. Z vykonaného dokazovania
v konaní sp. zn. 7C/783/2001 jednoznačne vyplynulo, že F. O. mal finančné prostriedky a manželia
viedli spoločnú domácnosť v dome, ktorý si postavili, výsledkom čoho bolo i narodenie dcéry C. v
uvedenom dome v roku 1949. Tieto skutočnosti sú preukázané potvrdeniami o odškodnení F. O., o
poberaní invalidného dôchodku i o jeho pracovnej činnosti, výpoveďou príbuzného S. Q. (syna I. Q.,

sestry F. O.) i prehlásením A. T. o zapožičaní finančných prostriedkov F. O. na stavbu domu. Rodinný
dom bol nadobudnutý počas skutočného manželského spolužitia. Podľa uhorského obyčajového práva
bolo majetkové manželské právo osobitne upravené pre šľachticov resp. bývalých šľachticov a tzv.
honoraciorov a osobitne pre ostatných občanov. Manželia si mohli svoje majetkové pomery navzájom
upravovať zmluvne voľne podľa vlastného uváženia a vôle prostredníctvom svadobných zmlúv aj vena.

Osobitne bola upravená otázka spoločne nadobudnutého majetku počas manželstva. U nešľachticov
platila koakvizícia. Koakvizícia bol majetok nadobudnutý za skutočného spolužitia manželov, ktorý
nemohol byť považovaný za osobitný resp. výlučný majetok len jedného z manželov. Spadal tu majetok
získaný prácou, úspory a všetko, čo tam patrilo podľa dohody manželov, ako aj pasíva. Manželom patrilo
tzv. koakvizičné vlastníctvo - ideálne spoluvlastníctvo, kde nebolo možné po dobu trvania manželstva

žiadať o jeho zrušenie, previesť ho na iného alebo zabaviť. Toto ideálne právo bolo možné realizovať
iba vtedy, keď došlo k rozdeleniu koakvizície. V prípade pochybností, či majetok zaradiť medzi osobitný
alebo koakvizičný, platila domnienka v prospech spolunadobudnutého majetku, ak bol nadobudnutý v
čase trvania manželského zväzku. Vyvrátiť by ju bolo možné iba dôkazom, že určitý predmet spĺňa status
osobitného majetku (Kúria, č. 4946/1903). V tomto ani v súvisiacich konaniach nebolo preukázané, že

došlo k skutočnému prerušeniu manželského spolužitia F. O. a I. O. počas nadobudnutia rodinného
domu. I keď manželia spočiatku žili oddelene (každý u svojich rodičov), na stavbe rodinného domu
sa podieľali spoločne počas spoločného manželského spolužitia (kedy sa im narodili ďalšie deti),
pričom v čase smrti neb. F. O. síce dom nebol dokončený, ale už stál, mal strechu a oporné múry
a bola obývateľná jedna miestnosť a v tomto dome manželia spolu žili. K námietke žalovaných, že

pôvodná žalobkyňa bola v roku 1974 účastníčkou dedičského konania po neb. F. O. (sp.zn. D/200/74), v
ktorom nijakým spôsobom nenamietala skutočnosti, že by nehnuteľnosti mali byť predmetom prejedania
dedičstva, súd uviedol, že predmetom dedenia neboli sporné nehnuteľnosti, keďže uvedený majetok
nebol zapísaný ako vlastníctvo neb. Štefana Budaia. Predmetom dedenia bola len poľnohospodárska
pôda, ktorú zdedila pôvodne žalovaná. Rovnako skutočnosť, že Q. O. bol ochotný vyplatiť 5.000 Kčs

pôvodne žalovanej nevyvracia tvrdenie o deľbe majetku medzi súrodencami - F., I. a Q.. Súd uveril
tvrdeniu žalobcov, že išlo o možnosť urovnania v rodine, rovnako ako aj zo strany pôvodne žalovanej i
manžela žalobkyne došlo k predloženiu návrhov na odkúpenie nehnuteľnosti. S poukazom na uvedené
skutočnosti súd rozhodol, že prejednávaný dom patrí do zaniknutého majetkového spoločenstva I. O. a
F. O.. Aj keď žalovaný v 1. rade nadobudol nehnuteľnosti od svojich právnych predchodcov na základe

riadnych právnych úkonov, je potrebné prihliadať na závery veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR, uvedené v uznesení zo dňa 27.4.2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, podľa ktorých:
„ ... dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť zapísaného údaja v katastri nehnuteľností o
jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastníckeprávo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti v
čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti... Vklad vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností príslušným okresným úradom (jeho katastrálnym odborom) nie je možné

podľa veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia chápať ako rozhodnutie správneho orgánu, ktorým
by malo byť s definitívnou platnosťou rozhodnuté o vlastníckom práve určitej osoby k nehnuteľnostiam,
ale predstavuje podmienku nevyhnutnú pre nadobudnutie vlastníckeho práva na základe zmluvy
podľa ustanovenia § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Aby však došlo de iure k zmene v osobe
vlastníka prevádzaných nehnuteľností a nie len k zmene faktického stavu (t. j. stavu zapísanému

v katastri nehnuteľností), musia byť splnené aj ďalšie podmienky, ktoré sú uvedené vyššie, a to
existencia platnej zmluvy a zároveň existencia vlastníckeho práva na strane prevodcu. Ak čo i len
jedna z uvedených podmienok splnená nie je, nemôže dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva na
strane nadobúdateľa, a to ani v situácii, ak bolo vyhovené návrhu na vklad vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiampríslušnýmokresnýmúradom.Dobrávieranadobúdateľavsprávnosťzápisovvkatastri
nehnuteľností je limitovaná právnou úpravou katastra. Absenciu vlastníckeho práva na strane prevodcu

(okrem zákonom predpísaný predpísaných výnimiek) vzhľadom na uvedené nie je možné zhojiť ani
odkazom na princíp právnej istoty ....“ (ods. 82 - 82.2 odôvodnenia). Veľký senát uzavrel, že „Dobrá viera
nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie
vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho
práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava

de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa
neumožňuje. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov
katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.“ (ods.84). Podľa uvedených

záverov, ktoré korešpondujú s ustálenou súdnou praxou, aj ak bol žalovaný v 1. rade dobromyseľný,
že nadobúda nehnuteľnosti od ich vlastníka, nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam,
keďžebolopreukázané,žejehopredchodcanebolichvlastníkom.Otrováchkonaniarozhodolsúdpodľa
§ 255 ods. 1, ods. 2 CSP. Žalobcovia boli v konaní plne úspešní, preto im vzniklo právo na náhradu trov
konania voči žalovaným v celom rozsahu. V konaní nevyšli najavo žiadne dôvody či už na stranách sporu

alebo v okolnostiach prejednávaného sporu, ktoré by odôvodňovali výnimočné odchýlenie sa od zásady
úspechu strán v sporovom konaní a nepriznanie náhrady trov konania stranám sporu (§ 257 CSP). O
výške náhrady trov konania si súd prvej inštancie vymienil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).

4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní
v 1. až 3. rade, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. g), h) CSP. Žalovaní nepopierali, že v
čase začatia realizácie stavby domu platilo na území Slovenskej republiky uhorské obyčajové právo,
pričom zároveň uviedli, že rešpektujú aj to, že v čase začatia s realizáciou stavby rodinného domu
existoval inštitútu koakvizície, ako spolunadobudnutého majetku manželov počas trvania manželského

spolužitia, avšak mali za to, že v uvedenom prípade, nemožno na nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom
tohto konania, nazerať ako na spolunadobudnutý majetok, a to najmä s prihliadnutím na absenciu
základných zákonných predpokladov, ktoré musia byť splnené na to, aby sa na majetok hľadelo ako
na majetok patriaci do koakvizície. V zmysle uhorského obyčajového práva je prvým predpokladom
pre to, aby bolo medzi manželmi možné hovoriť o spolunadobudnutom majetku, existencia platného,

alebo aspoň putatívneho manželstva. Druhým predpokladom je, aby majetok, ktorý má mať povahu
spolunadobudnutého majetku, bol nadobudnutý manželmi (či už spoločne alebo jedným z nich) počas
skutočného manželského spolužitia. V nadväznosti na uvedené poukázali na to, že z výpovede I. O.,
P. Q., narodenej XX.X.XXXX zo dňa 18.5.2005, obsiahnutej v zápisnici z výsluchu svedka (vyhotovenej
v konaní o určenie vlastníckeho práva, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Košice - okolie pod sp.

zn.: 13C/247/2002 na základe návrhu žalobkyne), ktorá je obsiahnutá aj v súdnom spise tohto súdneho
konania, vyplynulo, že: „rodinný dom, ktorý je predmetom konania som začala stavať v roku 1947. Tento
dom som stavala ja sama, výlučne na základe svojho vlastného rozhodnutia, pretože môj manžel ako
vojnový invalid (nemal nohu) dom vôbec stavať nechcel. Ja som mu však povedala, že napriek tomu
tento dom postavím tak, aby som s deckom mala kde bývať. Po celú dobu však manžel býval u svojich

rodičov a ja u svojich rodičov, v rodine Ičovcov tu priamo v Kalši. Napokon sa však v čase, keď už bola
jedna izba v dome obývateľná, prisťahoval ku mne a ja som s tým súhlasila, kde sa nám v roku 1949 aj
narodila dcéra C.." (str.1 odsek 1). Zároveň z predmetnej zápisnice (str. 2 odsek 4) vyplynulo, že „staršia
dcéra sa narodila počas vojny. Pritom môj manžel žil u svojich rodičov a ja som žila s našou spoločnoudcérou v dome mojich rodičov. To znamená, že po túto dobu sme ani neviedli spoločnú domácnosť.
Spolu sme začali bývať až vtedy, keď sa nasťahoval do môjho domu v roku 1949.", pričom na otázku
právnej zástupkyne navrhovateľky (pozn. žalovaného v prvom rade: navrhovateľkou v tomto konaní

bola C. B.), či jej manžel dával peniaze, ktoré dostával, uviedla (str. 2 odsek 5): „žil u svojej matky a
tieto peniaze od neho brala ona.“ Z osvedčenia vyhlásenia I. O., P. Q.,nar. XX.X.XXXX, obsiahnutého
v Notárskej zápisnici N25/2005 (Nz 100832005, NCRIS 10000/2005), napísanej dňa 8.3.2005 pred
notárkou JUDr. Alenou Ondrušekovou (str. 1 bod 2 odsek 1) taktiež vyplynulo, že I. O., P. Q., nar.
XX.X.XXXX, začala stavať dom v roku 1947, že manžel (F. O.) bol proti realizácii stavby domu a že

„dohodli sme sa, že ja dom pre seba a deti postavím, s tým, že bude a zostane môj.“ Z odôvodnenia
rozsudku Okresného súdu Košice - vidiek, ktorý bol vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/697/1989
zo dňa 15.6.1990, ktorému predchádzalo rozsiahle dokazovanie (ktoré bolo v predmetnom konaní
vykonané výsluchom účastníkov, svedkov, listinami), na základe ktorého dospel súd k rozhodnutiu o
tom, že výlučnou vlastníčkou nehnuteľností je I. O. vyplynulo (str. 3 odsek 3), že: „z výsluchu účastníkov
bolo nepochybne zistené, že v čase úmrtia manžela navrhovateľky (pozn. žalovaného v prvom rade:

navrhovateľkou bola v tomto konaní I. O., P. Q., nar. XX.X.XXXX a jej manželom F. O.) dom bol iba
rozostavaný, pretože stáli základy a obvodové múry, bola síce strecha, ale bývalo sa v provizóriu v 1
izbe", pričom zároveň z neho vyplynulo, že „najnákladnejšie a najnáročnejšie práce sa vykonávali až po
smrti." (pozn. žalovaného v prvom rade: po smrti F. O.). Žalovaní zároveň uviedli, že v roku 1949 I. O.,
P. Q., narodená XX.X.XXXX, síce umožnila F. O. žiť s ňou a deťmi v spoločnej domácnosti, avšak dom

bol iba rozostavaný, bývalo sa v provizóriu v 1 izbe a manželia spolu nehospodárili, pričom žalovaní
poukazali aj na to, že F. O. nežil v rozostavanom dome ani do svojej smrti v roku 1951, ale len do
roku 1950, a teda do času, kým nebol odkázaný na celodennú starostlivosť (ktorej potreba vyvstala
vzhľadom na jeho zlý zdravotný stav spôsobený tuberkulózou pľúc, na ktorú v roku XXXX zomrel),
ktorú mu I. O., P. Q., narodená XX.X.XXXX nemohla poskytnúť vzhľadom na to, že sa v tom čase

starala o dve malé deti. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že inštitút koakvizície, ktorý
podľa názoru odbornej verejnosti a ustálenej súdnej praxe predpokladá skutočné manželské spolužitie,
za ktoré sa považovalo spoločné hospodárenie a spolužitie manželov z vrstvy bývalých poddaných a
mešťanov, pričom pri spolunadobúdaní majetku sa vychádzalo zo zásady, že manželia nadobúdajú,
resp. rozmnožujú svoj majetok spoločnými silami, so súčasným zohľadnením toho, že nadobúdanie,

resp.rozmnožovaniespoločnéhomajetkuprichádzadoúvahylenvtedy,keďapokiaľmanželiažijúspolu,
s tým, že okamihom prerušenia manželského spolužitia možnosť spolunadobúdať majetok manželmi
odpadáva, resp. zaniká, nie je možné vo vzťahu k majetku – nehnuteľnosti, ktorá je predmetom
tohto konania uplatňovať. Uvedené potvrdzuje aj Rozh. N.s. čís. Rv IV 583/30, v zmysle záverov
ktorého: „spoločne nadobudnutým majetkom je len majetok, k nadobudnutiu a udržaniu ktorého obaja

manželia za spoločného spolužitia spoločnou prácou prispeli.", ako aj Rozh. N.s. čís. Rv III 9/31, podľa
ktorého: „právo na koakvizíciu nevzniká už uzavretím a trvaním manželského zväzku, lež predpokladá
spoločné hospodárenie a spolužitie manželov. Vzťahuje sa teda len na majetok, nadobudnutý za
trvania manželského spolužitia, nie na majetok nadobudnutý po prerušení spolužitia.“ Je tak zrejmé, že
nehnuteľnosť - časť domu, a to v stave, v akom bola postavená do roku 1949 (dom bol v roku 1949

iba rozostavaný, bývalo sa v provizóriu v 1 izbe), a teda tá časť domu, ktorá bola postavená I. O., P.
Q., narodenou XX.X.XXXX, počas obdobia, v ktorom žili a hospodárili manželia O. oddelene, nepatrí
do „koakvizície“ manželov, ale v súlade s uhorským obyčajovým právom patrí do oddeleného majetku
I. O., P. Q., narodenej XX.X.XXXX. Zároveň, vzhľadom na to, že aj z vyššie uvedených skutočností je
nepochybné,žezvyšnáčasťdomu,prácenaktorejbolinajnákladnejšieanajnáročnejšie,bolapostavená

až po smrti F. O., že táto časť patrí do výlučného vlastníctva I. O., P. Q., narodenej XX.X.XXXX. Žalovaní
opakovane poukázali na skutočnosť, že o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom
tohto konania už raz bolo právoplatne rozhodnuté, a to rozsudkom Okresného súdu Košice – vidiek,
zo dňa 15.06.1990, č.k. 7C/697/89-22, pričom túto skutočnosť nemožno ignorovať. Žalovaní zastávali
názor, že rozsudok Okresného súdu Košice - vidiek zo dňa 15.06.1990, č.k. 7C 697/89-22 je záväzný tak

pre strany konania, ako aj pre ich právnych nástupcov, v dôsledku čoho tento rozsudok zaväzoval nielen
I. O., P. Q., nar. XX.X.XXXX a jej staršiu dcéru R. E., ale zaväzoval a zaväzuje aj žalobcov, ako právnych
nástupcov I. O., P. Q., narodenej XX.X.XXXX. Samotná skutočnosť, že pôvodná žalobkyňa bola súdom
opomenutá ako účastníčka predmetného konania, nemôže mať sama o sebe žiaden vplyv na relevanciu
a záväznosť predmetného rozhodnutia (č.k. 7C 697/89-22 zo dňa 15.6.1990), nakoľko práve pre tento

účel zákonodarca zakotvil do príslušných procesných predpisov riadne, ako aj mimoriadne opravné
prostriedky, ktoré zo strany pôvodnej žalobkyne neboli žiadnym spôsobom využité. Uvedená skutočnosť
nemôže byť žalovaným na ťarchu. Na tomto mieste žalovaní rovnako poukázali na skutočnosť, že
nie je pravdou, že by pôvodná žalobkyňa nevedela o konaní vedenom Okresným súdom Košice -vidiek pod sp. zn.: 7C 697/89. Samotný súd v odôvodnení rozsudku zo dňa 15.6.1990 (str. 4 odsek 2)
konštatoval, že cez odporcu v 6. rade ovplyvňuje konanie druhá dcéra navrhovateľky "(pozn. žalovaných
druhou dcérou navrhovateľky bola C. B.). Uvedené iba podtrhuje špekulatívnosť a účelovosť tvrdení

pôvodnej žalobkyne, ako aj jej zjavný zámer neoprávnene sa obohatiť na úkor svojej vlastnej rodiny.
VýlučnevlastníctvokpredmetnémurodinnémudomuI.O.,P.Q.,narodenejXX.X.XXXX,začalapôvodná
žalobkyňa rozporovať až potom, čo došlo zo strany I. O. k jeho odplatnému prevodu na sestru žalobkyne,
R. E.. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné konanie o určení vlastníckeho práva (sp. zn. 7C/697/89)
bolo vedené v 80-tych rokoch minulého storočia, je zároveň potrebné prikladať vykonaným dôkazom

(najmä svedeckým výpovediam) väčšiu váhu, nakoľko väčšina z vypočutých svedkov mala informácie o
predmetnejprávnejvecipriamo,nielensprostredkovane.Zároveňjepotrebnéprihliadnuťnaskutočnosť,
že s názorom I. O., P. Q., narodenej XX.X.XXXX o tom, že bola výlučnou vlastníčkou predmetnej
nehnuteľnosti bezvýhradne súhlasili (okrem N. I., ako odporcu v šiestom rade) všetci účastníci konania
vedeného Okresným súdom Košice - vidiek pod sp. zn. 7C/697/89. Postup prvostupňového súdu, ktorým
nerešpektoval rozhodnutia Okresného súdu Košice - vidiek zo dňa 15.06.1990, č.k. 7C/697/89-22 a v

následnom rozhodnutí v rozpore s týmto rozsudkom, predstavuje závažný zásah do ústavného princípu
právnej istoty žalovaných. V tejto súvislosti žalovaní poukázali na ustálenú judikatúru Ústavného súdu
SR, v ktorej Ústavný súd SR konštantne vyjadruje právny názor podporujúci striktné dodržiavanie
princípu právnej istoty, najmä uznesenie zo dňa 22.11.2011, č. k. IV. ÚS 499/2011-25. Žalovaní
zároveň dali do pozornosti rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo svojich

prípadoch opätovne poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, ktorá prezentuje názor, že jedným zo
základných aspektov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného vyžaduje, aby tam,
kde súdy právoplatne (s konečnou platnosťou) rozhodli o predmete sporu, toto ich rozhodnutie nebolo
spochybňované, ako aj právny názor Okresného súdu Košice - vidiek, vyjadrený v odôvodnení rozsudku
zo dňa 15.06.1990, č.k. 7C 697/89-22, podľa ktorého by bola I. O., P. Q., narodená XX.X.XXXX, výlučnou

vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti aj v prípade, ak by predmetná stavba patrila pred rokom 1951
do vlastníctva oboch manželov, keďže I. O., P. Q., narodená XX.X.XXXX, predmetný rodinný dom
nerušene užívala s vedomím, že je jeho výlučnou vlastníčkou, v dôsledku čoho nadobudla predmetný
rodinný dom vydržaním, a to najneskôr dňa 20.02.1961. S inštitútom vydržania sa prvostupňový súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal, pričom žalovaní to viackrát vo svojich

vyjadreniach navrhovali. Z uvedeného dôvodu preto aj v prípade, ak prvostupňový súd neprihliadal
na záväznosť právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice - vidiek zo dňa 15.06.1990, č.k. 7C
697/89-22, súd mal vziať do úvahy fakt, že I. O., P. Q., narodená XX.X.XXXX, nadobudla predmetný
rodinnýdomvydržaním,atodňa20.02.1961,vdôsledkučohosanajneskôrvtendeňstalajehovýlučnou
vlastníčkou. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam žalovaní navrhli, aby podľa § 389 ods. 1 CSP

odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 391 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

5. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaných v 1. až 3.
rade ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je prípustné (§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích
dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g, h CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných v 1.

až 3. rade nie je dôvodné. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v
Košiciach dňa 30.5.2025 o 10,00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 207 poschodie. Miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku od 22.5.2025 boli zverejnené na úradnej tabuli a tiež na webovej stránke
odvolacieho súdu ( § 219 ods. 1 a 3, za použitia § 378 CSP ).

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.9. Podľa § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

10. V Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov SR č. 3/2011 je pod číslom judikátu R 32/2011
publikovaná táto právna veta: „V konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do
dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované
určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu

mať vplyv na rozhodnutie súdu."

11. Vzhľadom na druh podanej žaloby súd prvej inštancie na základe ustanovenia § 137 písm. c) CSP
skúmal predovšetkým existenciu naliehavého právneho záujmu na žalobcami požadovanom určení.
Pri určovacích žalobách musí súd totiž v každom štádiu konania mať doloženú existenciu naliehavého
právnehozáujmu;ato,čitentozáujemexistuje,skúmazúradnejpovinnosti.Naliehavýprávnyzáujemna

určeníjedanýnajmätam,kdejeaktuálnystavobjektívnejprávnejneistotymedzižalobcomažalovaným,
ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia, a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom
odstrániť, pričom nezáleží na tom, ako táto neistota vznikla. V posudzovanej veci je aktuálny stav
objektívnej právnej neistoty medzi žalobcami a žalovanými daný v tom, že žalobcovia ako dedičia po
tvrdených vlastníkoch, popierajú a spochybňujú platnosť právnych titulov, na základe ktorých odvodzujú

zápis v katastri vo svoj prospech žalovaní. Nakoľko žalovaný v 1. rade je v katastri nehnuteľnosti vedený
ako vlastník predmetných nehnuteľností, o ktorých žalobcovia tvrdia, že patria do dedičstva po ich
predkoch, majú žalobcovia v súlade s § 137 písm. c) CSP naliehavý právny záujem na súdnom konaní
a nimi požadovanom určení.

12. Podľa § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

13. Podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g) a h) CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: g) zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky
procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý vecne správne rozhodol.
Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie a žalovanými v 1. až
3. rade uplatnené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g, h CSP, námietky a argumenty,

ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkového základu rozhodnutia, právnych záverov súdu
prvej inštancie a ani dôvodov, na ktorých je preskúmavané rozhodnutie založené a neumožňujú prijať
rozhodnutie v prospech žalovaných v 1. až 3. rade ako odvolateľov.

15. K odvolacej námietke žalovaných ohľadom posúdenia otázky existencie koakvizície treba uviesť,

že spolunadobudnutý majetok (coacquisitia coniugum - v novšej právnej teórii a praxi nazývaný
koakvizícia) je inštitútom uhorského manželského práva, ktoré až do prijatia prvého československého
Občianskeho zákonníka v roku 1950 platilo na území Slovenska. Koakvizíciu možno stručne definovať
ako súhrn statkov, ktoré nadobudli manželia (manželia, ktorí neboli šľachticmi alebo honoraciórmi)
po dobu manželského spolužitia. K tomu aby koakvizícia mohla vôbec vzniknúť je treba: 1. aby

manželstvo bolo platné alebo aspoň putatívne, 2. aby medzi manželmi trvalo spoločenstvo statkov
nadobudnutých a 3. aby manželia žili v spoločnej domácnosti (ROUČEK, Fr., SEDLÁČEK, J., Komentář
k československému obecnému zákoníku občanskému a občanské právo platné na Slovensku a
Podkarpatské Rusi. 5. díl. Praha: V. Linhart, 1935, s. 506-507). Do koakvizície spadal majetok získaný
prácou, ďalej úspory a všetko, čo tam patrilo podľa dohody manželov alebo aj podľa vôle tretej osoby,

teda darcu alebo testátora. Majetok sa dostával do koakvizície jednaním jedného z manželov alebo
spoločným jednaním oboch manželov, alebo tretej osoby. Do koakvizičného imania patrili nielen aktíva,
ale aj pasíva, takže nešlo len o vlastníctvo. Manželom u koakvizície patrilo vlastníctvo zvláštneho druhu,
tzv. koakvizičné spoluvlastníctvo. Jednalo sa o spoluvlastníctvo ideálne a nebolo možné po dobu trvania
manželstva žiadať o jeho zrušenie, ani ho previesť na iného alebo ho zabaviť. Toto ideálne právo bolo

možné realizovať iba vtedy, keď došlo k rozdeleniu koakvizície (MALINOVSKÝ, I., Vývoj manželského
majetkového práva počas prvej Československej republiky. U..). Ak vznikne pochybnosť o tom, či
dotyčný majetkový kus patrí do koakvizície, prezumuje sa jeho koakvizičný charakter, ak tento kus bolnadobudnutý počas manželstva (Kúria č. 4430/98, in Rouček - Sedláček) (por. uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 6Cdo/174/2017 zo dňa 30.8.2018).

16. Odvolací súd odkazuje i na publikáciu Majetkoprávne vzťahy v rodine, Slovenské vydavateľstvo
politickej literatúry, Bratislava, 1957, str. 51 – 53, podľa ktorej „u všetkých občanov, u ktorých neplatil
princíp oddelenosti majetkov (šľachtici a honoracióri), platila tzv. koakvizícia. Uvedené manželské
majetkové právo malo v bývalom obyčajovom práve platnom na Slovensku zmiešanú povahu: počas
manželstva spočívalo na zásade oddelenosti majetkov manželov a po zániku manželstva malo do

určitej miery povahu zjednotenia majetkov, prejavujúcu sa v inštitúcii koakvizície. Presnejšie povedané
šlo tu o systém oddelenosti majetkov manželov s rozdelením hodnotového prírastku, nadobudnutého
počas manželského spolužitia. Počas trvania manželstva si zásadne každý manžel spravoval svoj
majetok sám a nebol ani v dispozícii s majetkom nijako obmedzený. Toto právo prislúchalo aj
žene, hoci žena spravidla odovzdala svoj majetok do správy svojmu manželovi. Zásada, že počas
trvania manželstva si každý manžel spravuje svoj majetok sám, sa vzťahovala predovšetkým na

ten majetok, ktorý tvoril podľa predpisov o koakvizícii osobitný majetok manželov. Pokiaľ ide však
o správu majetku, ktorý bol nadobudnutý počas manželského spolužitia a ktorý podľa predpisov o
koakvizícii tvoril spolunadobudnutý majetok (koakvizíciu) sa judikatúra časom menila. Staršia judikatúra
vychádzajúc z vlastníckej teórie koakvizície, priznávala obom manželom rovnaké postavenie a všetky
práva vyplývajúce z vlastníctva, teda aj právo dispozičné. Novšia súdna prax, vychádzajúc z obligačnej

teórie koakvizičného nároku, opustila hore uvedené stanovisko v otázke správy nadobudnutého majetku
a začala rozlišovať medzi koakvizíciou nadobudnutou jedným z manželov (tzv. osobitná koakvizícia) a
koakvizíciou nadobudnutou spoločnou činnosťou obidvoch manželov (tzv. spoločná koakvizícia). Pokiaľ
išlo o tzv. osobitnú koakvizíciu, priznávala sa ako správa (Úr.zb. č. 1497), tak aj dispozičná voľnosť (Úr.
Zb. 1042) tomu manželovi, ktorý túto koakvizíciu nadobudol. Táto zásada sa prísne dodržiavala aj v

pomere k tretím osobám. Pokiaľ však išlo o tzv. spoločnú koakvizíciu, priznávalo sa dispozičné právo
výlučne manželovi. Toto stanovisko bolo zrejmým uprednostňovaním muža v majetkových vzťahoch
manželov“.

17. V prípade pochybností, či majetok zaradiť medzi osobitný alebo koakvizičný, platila domnienka

v prospech spolunadobudnutého majetku, ak bol nadobudnutý v čase trvania manželského zväzku.
Vyvrátiť by ju bolo možné iba dôkazom, že určitý predmet spĺňa status osobitného majetku („o
imaní, ktoré bolo počas manželstva nadobudnuté odplatne, platí zákonná domnienka, že to je imanie
spolunadobudnuté - koakvizícia; kto tvrdí opak, musí ho dokázať“ (Kúria, č. 4946/1903).

18. V uvedenej veci je zrejmé, keďže medzi I. a F. O. nešlo o manželov, ktorí boli šľachticmi alebo
honoraciórmi, že na majetok nimi nadobudnutý, vrátane dispozície s ním, sa aplikovalo pôvodné
obyčajové právo, inštitút tzv. koakvizície. Keďže šlo o nadobudnutie vlastníckeho práva ešte pred
účinnosťou Občianskeho zákonníka z roku 1950 (za účinnosti uhorského práva) a medzi nimi existovalo
platné manželstvo i majetkové spoločenstvo, aj s ohľadom na citovanú judikatúru Kúrie a judikatúru

Najvyššieho súdu SR má i odvolací súd za to, že predmetné nehnuteľnosti (resp. pôvodný dom) patrili
do koakvizície medzi I. a F. O.. Prezumpcia existencie koakvizície medzi právnymi predchodcami strán
sporu, ktorú poznalo uhorské právo, nebola zo strany žalovaných ničím vyvrátená. Odvolací súd totožne
ako súd prvej inštancie mal za to, že sporné pozemky boli titulom darovania výlučným vlastníctvom
nebohého F. O.. Na základe uvedeného bolo preto potrebné, zaoberať sa následne i dobromyseľnosťou

nadobúdateľov predmetných nehnuteľností.

19. Na objasnenie vlastníckych vzťahov v prejednávanej veci odvolací súd prvotne uvádza, že podľa
súčasného právneho stavu je žalovaný v 1. rade I. E., nar. XX.X.XXXX, výlučným vlastníkom sporných
nehnuteľností. Uvedená skutočnosť vyplýva z aktuálneho listu vlastníctva č. XXX, podľa ktorého je

vlastníkom domu č. XX, stojaceho na parcele registra „C“ č. 464/1, zapísaného na liste vlastníctva č.
XXX pre k. ú. D., obec Kalša, N. D. - N., ako aj parcely registra „C“ č. 464/1 – zastavaná plocha a
nádvorie vo výmere 354 m2 a parcely registra „C“ č. 465/1 – záhrada vo výmere 1236 m2, (v podiele
1/1), a to titulom dedenia (potvrdením nadobudnutia dedičstva po poručiteľke (matke) R. E., P. O., nar.
X.XX.XXXX, naposledy bytom D. H. XX, ktorá zomrela dňa X.X.XXXX, právoplatným osvedčením o

dedičstve Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 10D/317/2009, Dnot 88/2009 zo dňa 4.1.2010). Na
objasnenie nadobudnutia predmetných nehnuteľností právnymi predchodcami strán sporu odvolací súd
ďalej uvádza, že neb. R. E. a jej manžel C. E. nadobudli uvedené nehnuteľnosti titulom kúpnopredajnej
zmluvy spísanej formou notárskej zápisnice dňa 13.12.1991 pod č. N 662/1991, kde ako predávajúcavystupovala I. O., P. Q.. R. E. sa po smrti manžela stala výlučnou vlastníčkou uvedených nehnuteľností
v celosti. Okresný súd Košice – vidiek rozsudkom zo dňa 15.6.1990, č.k. 7C/697/1989-22 rozhodol o
žalobe žalobkyne I. O. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tak, že určil, že I. O. je výlučnou

vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX. V predmetnom konaní vystupovala v procesnom
postavení žalovanej v 11. rade R. E. (dcéra I. O.). V konaní sp.zn. 7C/697/1989 nebola účastníčkou
konania C. B. (druhá dcéra I. O. a právna predchodkyňa žalobcov v 1. a 2. rade). Po nebohom F. O.
prebehlo dedičské konania pod sp.zn. D 200/1974, pričom predmetom dedenia nebol uvedený domový
majetok, ani pozemok pod domom, len poľnohospodárska pôda, ktorú zdedila R. E., P. O..

20. K dobromyseľnosti nadobúdateľa odvolací súd uvádza, že existujú dve skupiny rozhodnutí, a to
aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, posudzujúcich právnu otázku (ne)možnosti nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa, resp. (ne)možnosti
prelomenia zásady nemo plus iuris. Súdna prax v podstate zotrvávala na zásade „nemo plus
iuris“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/146/2012, 2MCdo/20/2011, 3Cdo/144/2010,

3Cdo/223/2016, 5MCdo/12/2011 a 7Cdo/139/2019, pričom však do druhej skupiny rozhodnutí
možno zaradiť predovšetkým rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 12Cdo/160/2018, 2Cdo/231/2017,
4Cdo/102/2017, 4Cdo/142/2019, 4Cdo/28/2020, 6Cdo/71/2011 a 6Cdo/792/2015, pričom rozhodnutia
senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu 4C (konkrétne 4Cdo/102/2017, 4Cdo/95/2019,
4Cdo/142/2019 a 4Cdo/28/20 priamo konštatujú možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva (resp. iného

vecného práva) s odkazom na dobrú vieru jeho nadobúdateľa a s poukazom na nálezy Ústavného súdu
zo 16. marca 2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015, z 3. mája 2017 sp. zn. I. ÚS 151/2016 a z 20. decembra 2017
sp. zn. I. ÚS 460/2017. Všetky tieto vyššie uvedené rozhodnutia boli predmetom posudzovania veľkého
senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VObdo/2/2020 z
27. apríla 2021 a v ktorom uznesení Najvyšší súd mutatis mutandis (v bode 72 dôvodov rozhodnutia)

uviedol: „Slovenská právna úprava nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti
neupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí
takvprípadederivatívnehonadobúdaniavlastníckehopráva,akoajvprípadeoriginárnehonadobúdania
vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v
zákonom upravených prípadoch (uvedených v podrobnostiach v bodoch 73 a 74 odôvodnenia nižšie),

predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastníckeho právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a
len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje
prelomenie zásady nemo plus iuris. Z predmetného konštatovania tak vyplýva, že neprichádza do
úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany
dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na

priznanie jej vlastníckeho práva, t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo
prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris
môžepôsobiťvsubjektívnejrovinenespravodlivovočinadobúdateľoviveci.“„72.1.Medziinéskutočnosti
ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci (podľa §132
ods. 1 Občianskeho zákonníka), tak podľa veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia nie je možné

zaradiť nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti (t. j. okrem prípadov výslovne
predpokladaných zákonom).“ Ďalej Najvyšší súd skonštatoval, že výnimky zo zásady nemo plus iuris
uprednostňujúce ochranu dobromyseľného nadobúdateľa sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými
právnymi predpismi. Medzi tieto výnimky možno zaradiť ust. § 486 OZ, § 444 Obchodného zákonníka,
§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch, a

§ 61 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017) /resp. § 140 ods. 2 písm. l) v
spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017. V prípade neplatnej
zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou
predpokladaným. Okrem uvedeného to znamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva
z prevodcu na nadobúdateľa, a keďže nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol,

nemôže s danými nehnuteľnosťami nakladať, a teda nemôže ich ďalej previesť na ďalší subjekt, ktorý sa
taktiež v danom prípade nemôže stať ich vlastníkom. Podľa názoru veľkého senátu obchodnoprávneho
kolégia je potrebné naďalej zotrvať na právnom závere vyslovenom Najvyšším súdom v rozsudku sp. zn.
1Cdo/96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998), v zmysle ktorého „absolútna
neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona hľadí sa naň, ako keby nebol urobený; táto

neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným
odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v
prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností“ (rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu z 30. mája 2012, sp. zn. 6Cdo/107/2011).21. Aj aktuálna rozhodovacia činnosť senátov občianskoprávneho kolégia NS SR vychádza z
rozhodnutia Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia NS SR sp.zn. 1 VObdo/2/2020 zo dňa 27. apríla

2021. Nadväzujúcu prejudiktúru predstavuje uznesenie Najvyššieho súdu sp.zn. 8 Cdo 278/2019 zo
dňa 29. 6. 2021, publikované pod č. 51 v časopise „Zo súdnej praxe“ 6/2021 s. 250 s právnou vetou
„Na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa kupujúci nestal vlastníkom predávanej nehnuteľnosti,
pretosajejvlastníkomnestalaniten,kto-ajkeďvdobrejvierevsprávnostiúdajovkatastranehnuteľnosti
- odvodzuje od tohto kupujúceho (nevlastníka) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti“. Dovolací súd tiež

uvádza podľa článku 1 (Ochrana majetku), prvý odsek Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré
ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva“.

22. S prihliadnutím k týmto právnym záverom odvolací súd konštatuje, že aj keď žalovaný v 1. rade bol

dobromyseľný, že nadobúda nehnuteľnosti od ich vlastníka, nemohol nadobudnúť vlastníckej právo k
nehnuteľnostiam, keďže bolo preukázané, že jeho právny predchodca nebol ich vlastníkom. Za tohto
stavu sa nemožno dovolávať princípu nadobudnutia vlastníctva v dobrej viere a ochrany vlastníckeho
práva.

23. Za bezdôvodnú v tejto veci považoval odvolací súd i výhradu žalovaných v 1. až 3. rade ku konaniu
vedenému Okresným súdom Košice – vidiek pod sp. zn. 7C/697/1989 a jeho rozsudku z 15.6.1990,
ktoré rozhodnutie sa týkalo účastníkov konania, medzi ktorými nefigurovala strana žalobcov a ich
právni predchodcovia, a ktorého právne závery nemali podľa odvolacieho súdu právnu záväznosť s
poukazom na judikatúru, v zmysle ktorej aj keď sa výrokom súdu určuje, že žalobca je vlastníkom určitej

nehnuteľnosti, nemá tento rozsudok všeobecnú záväznosť, ale predstavuje rozhodnutie , ktorým bola
sporná otázka rozriešená len vo vzťahu k účastníkom konania (R 65/1972). Na podporu uvedeného
odvolací súd okrajovo poukazuje na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR z 24.7.2001, sp.zn.
1Cdo/1/2001, podľa ktorých o prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) nejde, ak v predchádzajúcom
súdnom konaní, v ktorom bolo právoplatne rozhodnuté o určení vlastníckeho práva k totožnej

nehnuteľnosti, právna predchodkyňa navrhovateľa nemala v priebehu celého konania spôsobilosť byť
účastníkom konania (R 25/2002).

24. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v zmysle § 387 ods. 2 CSP na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

25. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

26. Podľa § 255 ods. 1,2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

27. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 v

spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešným žalobcom v 1. a 2. rade priznal nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

29.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).Poučenie:

3 8Co/83/2024

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu
spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o
ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za
ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).