Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 24, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/48/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124355778
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6124355778.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore
žalobcu: Náhradné vozidlo, s. r. o., so sídlom Tolstého 1201/20, Žilina, IČO: 50 496 166, právne
zastúpeného spoločnosťou ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s. r. o,
so sídlom Tolstého 1201/20, Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa,
a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie
sumy 258,97 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
51C/71/2024-47 zo dňa 27. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) odvolaním napadnutým
rozsudkomuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovisumu258,97eurspolusúrokomzomeškania
vo výške 9,5 % ročne zo sumy 258,97 eur od 12.04.2024 do zaplatenia a to všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok I. napadnutého rozsudku) a rozhodol, že žalobca má voči žalovanému

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II. napadnutého rozsudku).
1.1
Nárokžalobcuvprejednávanomsporevyvodzovalzust.§15ods.1zákonač.381/2001Z.z.opovinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej aj „zákon
č.381/2001Z.z.“),akoajzust.§442Občianskehozákonníka.Vprejednávanomsporemalzanesporné,
že dňa 26.01.2024 (poznámka odvolacieho súdu: z obsahu spisu vyplýva, že správne malo byť uvedené
„dňa 21.12.2023“) došlo k dopravnej nehode v Žiline, v dôsledku ktorej došlo k škodovej udalosti na

motorovom vozidle poškodeného. Škodová udalosť bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla
poškodeného poisteného v poisťovni, t.j. žalovanom. Za nesporné vyhodnotil aj to, že poškodený si
od žalobcu prenajal náhradné motorové vozidlo počas zotrvania jeho vlastného vozidla v autoservise.
Konštatoval, že na základe zmluvy o nájme zo dňa 21.12.2023 poškodený užíval vozidlo KIA Ceed, MT,
EČV: A. v rozsahu 37 dní nájmu, a to v období od 21.12.2023 do 26.01.2024, pričom nájom skončil
dňa 26.01.2024.
1.2

Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore mal preukázanú zmluvou o postúpení pohľadávky
z poškodeného na žalobcu zo dňa 26.01.2024 a pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného vyvodzoval
priamo z ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého poisťovateľ, t. j. žalovaný uhrádza
poškodenému náhradu škody.1.3
Za spornú medzi stranami považoval súd prvej inštancie otázku nutnosti a účelnosti nájmu náhradného

vozidla za celé obdobie nájmu náhradného vozidla od 21.12.2023 do 26.01.2024 a to osobitne v období
od 08.01.2024 do 16.01.2024. Vyslovil záver, že pri posúdení dôvodnosti nároku bolo podstatné, že
v dôsledku škodovej udalosti spôsobenej klientom žalovaného nemohol právny predchodca žalobcu,
t. j. poškodený používať svoje motorové vozidlo a na dobu jeho opravy si musel prenajať náhradné
vozidlo. Náhradu nákladov vynaložených právnym predchodcom žalobcu ako poškodeným účastníkom

dopravnej nehody za náhradné motorové vozidlo súd prvej inštancie posúdil ako škodu súvisiacu
a vyvolanú poistnou udalosťou. Mal za to, že od poškodeného nemožno vyžadovať, aby po dobu, po
ktorú sa jeho poškodené vozidlo nachádzalo v autoservise, zmenil svoj životný štýl v tom smere, že
namiesto auta začne cestovať pešo, bicyklom alebo prostriedkami hromadnej dopravy. V uvedenom
potom vzhliadol dôvodnosť nájmu náhradného vozidla. Poukázal na to, že náhradné motorové vozidlo
využíval poškodený na ten istý účel ako svoje vozidlo, a preto nebolo možné od neho spravodlivo

požadovať, aby pre protiprávne konanie poistenca žalovaného bol obmedzený v užívaní svojho
vlastníctva a aby upustil od svojho zaužívaného spôsobu fungovania.
1.4
Obranu žalovaného týkajúcu sa neúčelnosti doby nájmu za obdobie od 08.01.2024 do 16.01.2024
z dôvodu nečinnosti autoservisu, ktorý v danom čase nevykonal žiadne úkony týkajúce sa

zdokumentovania rozsahu poškodenia vozidla, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú. Zdôraznil,
že poškodený riadne a včas oznámil škodovú udalosť a v deň nehody dal vozidlo odviezť do autoservisu,
ktorý je zmluvným servisom žalovaného s tým, že po celú dobu zotrvania vozidla v servise mal dôvodne
a nevyhnutne zapožičané náhradné vozidlo. Poukázal na vyjadrenie pracovníka autoservisu, podľa
ktorého ohliadku mohol autoservis vykonať iba do škody vo výške 10 000,- eur a škoda v prejednávanej

veci bola nad uvedený limit, a preto autoservis požiadal ešte v roku 2023 Slovexpertu o ohliadku,
ktorú táto vykonala až 08.01.2024. V rámci predmetného vyjadrenia pracovníka autoservisu upriamil
pozornosť na to, že následne pre dovolenky zamestnancov do 15.01.2024 bola vykonaná kalkulácia
k zisteniu konečných nákladov a táto bola dňa 18.01.2024 odoslaná poisťovni a k doohliadke došlo dňa
24.01.2024.

1.5
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nemôže byť na škodu poškodeného to, že došlo k nehode počas
obdobia vianočných sviatkov a čerpania dovoleniek, nakoľko bez ohľadu na uvedené sa jeho vozidlo po
celú dobu nachádzalo v servise a on počas celej tejto doby využíval náhradné vozidlo s tým, že nemal
možnosť ovplyvniť trvanie prác a dobu zotrvania vozidla v autoservise, ktorý bol zmluvným partnerom

žalovaného. Za preukázané mal to, že počas vykonania opravy v autoservise poškodený nemohol
žiadnym spôsobom s opravovaným vozidlom disponovať, nemal ani možnosť žiadnym spôsobom
ovplyvniť dĺžku jeho zotrvania v autoservise s tým, že poškodený požiadal o vykonanie opravy autoservis
spolupracujúci so žalovaným. Súd v spore nezistil, že by žalovaný akýmkoľvek spôsobom upozornil
poškodeného na skutočnosť, že v uvedenom servise trvá vykonanie opráv neprimerane dlhý čas, a to ani

po tom, ako vykonal prvotnú ohliadku, či vyjadril sa k rozsahu opravy. Ďalej poukázal na to, že žalovaný
v daných súvislostiach ani len netvrdil, že by poškodený mohol disponovať vedomosťami, aby posúdil
adekvátnosť celkovej dĺžky opravy čo do jej primeranosti a ani, že voľbou inej autoopravovne mohol
skrátiť dobu opravy, teda že by mal, či mohol mať vedomosť o tom, že by v iných autoopravovniach
by opravu pri rovnakej či nižšej cene opravy, pri rovnakej či vyššej kvalite opravy vykonali opravu za

kratší čas. Uviedol, že žalovaný ani len netvrdil, že poškodený mohol skrátiť čas prvej ohliadky či
posúdenia výšky opravy z hľadiska rentability voči hodnote vozidla, či sa jedná o totálnu škodu z hľadiska
poistného plnenia, alebo či poisťovňa bude hradiť opravu. Zdôraznil, že žalovaný netvrdil a nepreukázal,
že by napríklad poškodený ohlásil poistnú udalosť až pomerne dlhý čas po tom, ako bolo vozidlo
prijaté do servisu, že by neposkytol súčinnosť pri vykonaní ohliadky, či bránil jej vykonaniu alebo inak

nespolupracoval. Na základe uvedeného dospel k záveru, že poškodený nemohol ovplyvniť, kedy bude
poisťovňoučiňoupoverenouosobouvykonanáohliadka,prípadneakorýchloposúdipoisťovňaúčelnosť
opravy z hľadiska totálnej školy. Vyslovil, že žalovaný má uzavretú zmluvu o spolupráci s predmetným
servisom, a preto v prípade nepokojnosti môže riešiť otázku efektívnejšieho vybavovania opráv priamo
so servisom. Na základe vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi mal súd prvej inštancie potom

za dostatočne preukázané, že doba nájmu rozhodne nebola ponechaná na ľubovôli poškodeného, že
náhrada za zaplatené nájomné za náhradné vozidlo nebola priznaná za dobu dlhšiu, ako bol tento
náklad účelný a nutný, t. j. vynaložený v príčinnej súvislosti so vznikom škody, t. j. dopravnou nehodou.
Konštatoval, že prestoje v autoservise nemôžu predstavovať dôvod pre pretrhnutie príčinnej súvislosti,keďže poškodené motorové vozidlo nie je prevádzkyschopné, a to práve z dôvodu škodovej udalosti
zapríčinenej poistencom žalovaného. Zdôraznil, že ak by nedošlo k poškodeniu vozidla zo strany
poistenca žalovaného, ku ktorému však pri nehode došlo, poškodený by nemusel vyhľadať autoservis

a dať si vozidlo opraviť, ale mohol svoje vlastné vozidlo užívať.
1.6
Za nedôvodnú považoval aj argumentáciu žalovaného spočívajúcu v tom, že poškodený splnomocnil
autoservis na komunikáciu s poisťovňou, pričom dospel k záveru, že obsah uvedeného splnomocnenia
je potrebné vykladať v súlade s jeho jazykovým vyjadrením, t. j., že poškodený splnomocnil autoservis

výlučne na komunikáciu s poisťovňou, avšak nemožno z neho vyvodiť možnosť zasahovať do
opravy vozidla, ovplyvňovať priebeh prác a činností súvisiacich s opravou vozidla, resp. smerujúcich
ku konštatovaniu o totálnej škode a neekonomickej oprave. Dospel k záveru, že náklady spojené
s prenájmom boli vynaložené nevyhnutne v súvislosti s poškodením motorového vozidla poškodeného
a sú kryté povinným zmluvným poistením žalovaného.
1.7

Ako nesporné vyhodnotil súd prvej inštancie to, že poškodený po tom, čo mu dňa 26.01.2024 bola
oznámená totálna škoda poisťovňou, ukončil nájom náhradného vozidla, hoci svoje nemal v dispozícii.
V danej súvislosti poukázal na to, že poškodený mal vedomosť o záveroch šetrenia poisťovne, t. j. o tom,
že škodu na jeho motorovom vozidle považuje za totálnu, až dňa 26.01.2024. Ustálil, že doručenie
úkonu, t. j. oznámenia o ukončení vyšetrovania škodovej udalosti s vysvetlením o totálnej škode do

dispozície poškodeného, bolo momentom, od ktorého mal poškodený objektívnu vedomosť, že sa jedná
o ekonomicky neúčelnú opravu, ktorú vedomosť nadobudol až doručením oznámenia poisťovne, keď
samotné doručenie oznámenia o totálnej škode od poisťovne v uvedený deň nebolo medzi stranami
sporné.
1.8

Ďalejzdôraznil,žejehozáverysúobsahovokonformnésozávermiÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
vyslovenými v náleze sp. zn. III. ÚS 602/2022 zo 16. februára 2023.

1.9
Súčasne vyhodnotil ako dôvodný aj žalobcom uplatnený nárok na úroky z omeškania, ktorých základ

vzhliadol v ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Poukázal na ust. § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001
Z. z., ktoré upravuje výlučne následky nesplnenia nepeňažnej povinnosti podľa ods. 6 citovaného
zákona, t. j. sankcionuje neskoré prešetrenie a vybavenie poistnej udalosti, pričom však nezbavuje
poisťovňu povinnosti platiť úroky z omeškania za oneskorené plnenie podľa § 11 ods. 1 zákona
č. 381/2001 Z. z. v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vyslovil názor, že výklad, v rámci

ktorého by nebolo možné zo strany poškodeného, resp. jeho právneho zástupcu v prípade uplatnenia
si skráteného poistného plnenia, priznať v prebiehajúcom sporovom konaní úroky z omeškania, by
nezodpovedal zmyslu a účelu zákonných ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z., nakoľko zmyslom
povinného zmluvného poistenia je zabezpečiť poškodenému nahradenie škody, a to v čo najkratšom
čase. Na základe uvedeného vyslovil, že nezodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzťahov, aby

poisťovňa zodpovednosť za svoje nesprávne posúdenie povinnosti poskytnúť poistné plnenie prenášala
na poškodeného, a práve naopak, táto musí znášať následky nesprávneho posúdenia svojej povinnosti,
vrátane povinnosti znášať stav, kedy sa v prípade skráteného (a tým pádom neúplného) plnenia dostane
do omeškania. V konkrétnostiach prejednávanej veci zdôraznil, že poisťovňa ukončila poistné šetrenie
dňa 27.03.2024 a od nasledujúceho dňa, t. j. od 28.03.2024 začala plynúť žalovanému 15-dňová lehota

na poskytnutie plnenia v zmysle § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z., ktorá uplynula 11.04.2024. Na
základe uvedeného dospel k záveru, že žalovaný sa dostal do omeškania od 12.04.2024, od ktorého
dátumu žalobcovi vznikol nárok na úroky z omeškania. Pri výške úrokov z omeškania vychádzal z ust.
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a priznal
žalobcoviúrokyzomeškaniao5percentuálnychbodovvyššie,akobolazákladnáúrokovásadzbaplatná

k prvému dňu omeškania (táto mala výšku 4,5 %), t. j. úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný z dôvodu prezumovaného ust. § 365 písm. h)
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) odvolanie.

2.1

Žalovaný v odvolaní zopakoval svoju argumentáciu z prvoinštančného konania, že autoservis svojou
nečinnosťou neprimerane predĺžil nájom náhradného vozidla o 7 dní, ktoré potom zo strany žalovaného
neboli akceptované ako dôvodné a účelne vynaložené náklady poškodeného na nájom náhradného
vozidla. Pokiaľ v uvedenej veci žalobca predložil ako prílohu svojho vyjadrenia vyjadrenie servisnéhotechnika autoservisu GALIMEX s.r.o., tak uvedené vyjadrenie podľa názoru žalovaného nič nemení na
tom, že nepriznanie nájmu náhradného vozidla za dni od 08.01.2024 do 16.01.2024 bolo dôvodné, a to
z dôvodu nečinnosti autoservisu na zdokumentovaní rozsahu poškodenia vozidla, keď uvedené potvrdil

aj samotný technik autoservisu. Žalovaný mal súčasne za to, že čerpanie dovoleniek zamestnancov
nemožno považovať za relevantný dôvod odôvodňujúci prieťahy na strane autoservisu, v dôsledku
ktorých došlo k navýšeniu výšky škody na strane poškodeného. Zdôraznil, že v prípade nároku na
náhradu škody za opravu titulom povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu vystupujú
tri záväzkové vzťahy, ktorými sú záväzkový vzťah medzi žalovaným ako poisťovňou a škodcom ako

poisteným na základe zmluvy o poistení, záväzkový vzťah medzi žalovaným a zmluvným autoservisom
na základe zmluvy o spolupráci a záväzkový vzťah medzi poškodeným a autoservisom na základe
zmluvy o oprave. Konštatoval, že žalobca sa snaží stotožniť zmluvný vzťah medzi žalovaným
a autoservisom so zmluvným vzťahom medzi poškodeným a autoservisom, ktorý je nezávislým
vzťahom od ostatných uvedených vzťahov s tým, že súčasne nie je podľa názoru žalovaného možné
stotožňovať zodpovednostný vzťah medzi škodcom (poisteným) a poškodeným so zodpovednostným

vzťahom, ktorý môže vzniknúť medzi poškodeným a autoservisom, ktorý môže spôsobiť poškodenému
škodu napr. neodbornou opravou alebo (ako v tomto prípade) neúmerne dlhým zdokumentovaním
rozsahu poškodenia motorového vozidla. Žalovaný mal potom za to, že on nezodpovedá za činnosť
autoservisu, ktorý si slobodne vybral poškodený na opravu motorového vozidla, voči poškodenému.
Podľa žalovaného vo vzťahu medzi poškodeným a autoservisom vystupuje žalovaný ako tretí subjekt,

ktorý plní namiesto poškodeného, pričom aj oznámenie o poistnom plnení je adresované poškodenému
a nie autoservisu, a inak do vzťahu medzi poškodeným a autoservisom nevstupuje, a preto ani nemôže
byť zodpovedný za konanie autoservisu voči jeho klientovi (poškodenému).
2.2
Žalovaný ďalej poukázal na to, že poškodený splnomocnil autoservis na komunikáciu s poisťovňou,

a preto úkony splnomocnenca priamo zaväzujú zastúpenú osobu, a teda autoservis ako zástupca
poškodeného svojou nečinnosťou zväčšil rozsah škody, ktorá vznikla jeho splnomocniteľovi, pričom
uvedené konanie splnomocnenca poškodeného možno považovať za konanie splnomocniteľa, t. j.
poškodeného. V danej súvislosti poukázal žalovaný na ust. 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Vychádzajúc z uvedeného žalovaný zdôraznil, že zodpovednosť za porušenie povinnosti autoservisu

ako zástupcu poškodeného by si poškodený mal vyvodiť priamo voči svojmu zástupcovi a nie voči nemu
ako žalovanému, resp. jeho klientovi (škodcovi) z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. Podľa žalovaného potom žalobca nepreukázal dôvodnosť náhrady za vypožičanie
náhradného motorového vozidla, voči nemu po dlhšiu dobu ako je doba, za ktorú mu žalovaný poskytol
plnenie.

2.3
Žalovaný v odvolaní poukázal na viacero rozhodnutí súdov Slovenskej republiky a Českej republiky,
a to na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.06.2016 sp. zn. 3MCdo 3/2015,
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 28.02.2017 sp. zn. 25Cdo 3019/2015, rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 14.01.2021 sp. zn. I. ÚS 2932/20, rozhodnutie Ústavného

súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 2043/17 zo dňa 14.02.2018, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
25Cdo712/2011,akoajuznesenieKrajskéhosúduvŽilinesp.zn.7Co/181/2024-261zodňa29.01.2025.
2.4
Mal za to, že on nezodpovedá za nájom náhradného vozidla za obdobie od 08.01.2024 do 16.01.2024,
nakoľko tento zavinil autoservis svojou nečinnosťou, v dôsledku ktorej navýšil náklady za nájom

náhradného vozidla.

2.5
Súčasne namietal správnosť rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým priznal žalobcovi nárok
na úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 258,97 eur od 12.04.2024 do zaplatenia, pričom

poukázal na to, že nárok žalobcu na úroky z omeškania voči žalovanému je potrebné posúdiť podľa
zákona č. 381/2001 Z. z., nakoľko uvedený právny predpis ako lex specialis obsahuje aj špeciálnu
úpravu omeškania poisťovateľa. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 11 ods. 6, ods. 7 a ods. 8 zákona
č. 381/2001 Z. z.. Uviedol, že právny predchodca žalobcu si u žalovaného uplatnil nárok na náhradu
škody dňa 01.02.2024 s tým, že žalovaný dňa 27.03.2024 poskytol žalobcovi v zmysle § 11 ods. 6 písm.

b) zákona č. 381/2001 Z. z. vysvetlenie, z akého dôvodu znížil poistné plnenie, t. j. pred uplynutím
trojmesačnej zákonnej lehoty, pričom k ukončeniu šetrenia došlo dňa 27.03.2024 a následne bolo
vyplatené poistné plnenie vo výške 1.159,88 eur dňa 27.03.2024. Žalovaný má potom za to, že on
dodržal aj zákonom stanovenú 15-dňovú lehotu na plnenie, a preto sa nemohol dostať do omeškanias plnením svojho záväzku. Poukázal na to, že úrok z omeškania má charakter sankcie za to, že dlh
nebol splnený riadne a včas a je vlastne zmenou v obsahu záväzku. Keďže si on potom svoju povinnosť
v zmysle § 11 ods. 6 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z. splnil, nevznikla mu povinnosť poškodenému

uhradiť úroky z omeškania, a to až do okamihu splatnosti poistného plnenia, t. j. do 15 dní odo
dňa doručenia právoplatného rozhodnutia súdu vo výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z takéhoto
rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. Zastával názor, že v opačnom
prípade by sa žalobcovi priznal nárok na príslušenstvo pohľadávky, ktorý by doposiaľ nevznikol.

2.6
Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne aby vo veci rozhodol, a to tak, že nárok žalobcu v celom rozsahu
zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, pričom vo vyjadrení poukázal na to, že žalovaný

vodvolaníneuviedolnijakérelevantnéskutočnosti,aninepredložildôkazy,ktorébyviedlikspochybneniu
správnosti skutkových zistení a právnych záverov súdu prvej inštancie a odvolanie žalovaného je podľa
neho iba prejavom nesúhlasu žalovaného s rozsudkom. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
považuje žalobca za vecne správne a mal za to, že súd sa dôsledne vysporiadal s predmetom konania,
pričom sa plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie obsiahnutým v odôvodnení rozhodnutia, a preto

nevzhliadol dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu. Navrhol, aby súd odvolaním napadnutý rozsudok
potvrdil ako vecne správny.
3.1
Ďalej poukázal na to, že v odvolaní úplne absentuje odôvodnenie, v čom konkrétne vidí žalovaný
dôvod prezumovaný ust. § 365 písm. h) CSP, keďže ani na jednom mieste výslovne „nekonfrontuje“

závery napadnutého rozsudku. Mal za to, odvolanie žalovaného je v podstate svojou povahou akési
vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu, ktoré však podľa názoru žalobcu malo byť prípadne produkované
v rámci prvoinštančného konania, a preto ho nemožno posúdiť ako kvalifikované, čo by malo mať za
následok jeho odmietnutie v zmysle § 386 písm. d) CSP.
3.2

Podľa žalobcu sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia dostatočne zaoberal spornými
skutočnosťami, argumentáciou a dôkazmi strán, pričom jednotlivé dôkazy a námietky strán sporu
vyhodnotil podľa svojej úvahy a súčasne sa vysporiadal so skutkovými a právnymi okolnosťami
žalobcom uplatňovaného nároku, keď skutočnosť, že súd nevyhodnotil dôkazy podľa predstáv
žalovaného, nezakladá automaticky záver o nesprávnosti záverov súdu.

3.3
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu v celom rozsahu zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach,
písomných podaniach, argumentácii v tomto konaní.

3.4
Nestotožnil sa s námietkou žalovaného o neúčelnosti nákladov vynaložených na prenájom náhradného
vozidla za obdobie od 08.01.2024 do 16.01.2024, keď tieto náklady považoval za nevyhnutne účelné
tak, ako to posúdil súd prvej inštancie.

3.5
Mal za to, že súd prvej inštancie sa jednoznačne a správne vysporiadal so všetkými spornými
okolnosťami prípadu, keď konštatoval, že poškodený nemal možnosť ovplyvniť trvanie prác a dobu
zotrvania v autoservise, ktorý bol zmluvným partnerom žalovaného s tým, že prípadné prestoje
v autoservise nemôžu predstavovať dôvod pre pretrhnutie príčinnej súvislosti, keďže poškodené vozidlo

nebolo prevádzkyschopné, a to práve z dôvodu škodovej udalosti zapríčinenej poistencom žalovaného.
Zdôraznil, že nemožno opomenúť tú skutočnosť, že autoservis GALIMEX s.r.o. je zmluvným servisom
žalovaného, a preto nemôže byť poškodenému na ťarchu, že si zvolil k oprave vozidla práve daný
autoservis, ktorý by mal byť garanciou dobrých vzťahov a rýchlej a kvalitnej opravy poškodených
vozidiel. Zopakoval, že pre posúdenie dôvodnosti nároku bolo určujúce to, že poškodený sa dostal

do situácie, kedy bol nútený si prenajať náhradné motorové vozidlo za poškodené vozidlo v dôsledku
poistnej udalosti zavinenej klientom žalovaného, a teda tento stav nebol výsledkom jeho dobrovoľného
rozhodnutiaaslobodnéhovôľovéhokonania,alebolvpriamejpríčinnejsúvislostisoškodovouudalosťoua vzniknutou škodou. Podľa jeho názoru poškodený prenájmom náhradného motorového vozidla riešil
dôsledky zapríčinené poistnou udalosťou a odstraňoval nepriaznivý stav.

3.6
Vo vzťahu k námietkam žalovaného týkajúcim sa nevyhnutnosti a účelnosti nákladov na prenájom
náhradného vozidla, poukázal na to, že dôvod užívania náhradného vozidla odpadá ku dňu vydania
opraveného vozidla poškodenému, pretože k predmetnému dňu sa opravené vozidlo dostáva do
dispozície poškodeného, čo zodpovedá aj právnemu posúdeniu vyslovenému v nálezoch Ústavného

súdu SR sp. zn. III. ÚS 602/2022-34 zo dňa 16.02.2023 a III. ÚS 476/2024-47 zo dňa 19.02.2024, ktoré
v danom prípade správne aplikoval i okresný súd. Zdôraznil, že v prejednávanom prípade ide taktiež
ototálnuškodu,pričomvzmyslepredmetnéhonálezupoškodený,ktorémunamotorovomvozidlevznikla
totálna škoda, by nemal byť v horšom postavení ako poškodený, ktorému vznikla škoda čiastočná.
3.7
Podľa žalobcu je náklady na prenájom náhradného vozidla potrebné považovať za nutne a účelne

vynaložené až do samotnej doby vyplatenia poistného plnenia, keďže až do poskytnutia poistného
plnenia je poškodený naďalej obmedzený vo výkone jeho vlastníckeho práva bez vlastného zavinenia,
pričomnemákdispozíciianisvojeopravenévozidlo,aniposkytnutépoistnéplneniezaň.Vtejtosúvislosti
poukázal na to, že poškodený v tomto prípade ukončil nájom náhradného vozidla už dňa 26.01.2024,
kedy mu bolo zo strany poisťovne oznámené, že oprava poškodeného vozidla bola vyhodnotená ako

neekonomická napriek tomu, že v danom čase ešte nemal k dispozícii ani svoje opravené vozidlo, ani
poskytnuté plnenie zaň.

3.8
Zdôraznil, že samotnú dĺžku opravy nebolo možné zo strany poškodeného akýmkoľvek spôsobom

ovplyvniť, pričom autoservis ako zmluvný partner žalovaného a autorizovaný servis garantuje kvalitné
a rýchle vykonanie opravy a tzv. zlikvidovanie poistnej udalosti zo strany žalovaného a poškodený tak
nemohol mať žiadne pochybnosti o tom, že oprava a likvidácia poistnej udalosti bude vykonaná v čo
najkratšom možnom čase vzhľadom na objektívne možnosti na strane autoservisu a jeho zmluvné
povinnosti vo vzťahu k žalovanému. Mal za to, že postup autoservisu pri vykonávaní opravy motorového

vozidla a jeho vracaní poškodenému nemožno nijako pričítať poškodenému, ktorý bol objektívne po celú
dobu zotrvania jeho motorového vozidla v autoservise vylúčený z užívania svojho motorového vozidla,
a to v dôsledku primárnej príčiny, ktorou je vznik škody na jeho motorovom vozidle, porušením povinností
poistenca poisťovne.

3.9
Pokiaľ žalovaný podal odvolanie aj v časti výroku o úrokoch z omeškania, žalobca sa s odvolacou
námietkou nestotožnil, keď má za to, že jemu nesporne vznikol nárok na uplatnený úrok z omeškania
v zmysle ust. § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z..
4. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.

5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej aj „CSP“),
po zistení, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané oprávneným subjektom (§ 359
CSP), t. j. žalovaným, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd žalobnému návrhu v celom
rozsahuvyhovel,včas(§362ods.1CSP)asmerovaloprotirozhodnutiu,vočiktorémujeprípustné[§355

ods.1vspojenís§357písm.m)CSP],preskúmalrozsudoksúduprvejinštancievrozsahuvyplývajúcom
zust.§379CSPviazanýodvolacímidôvodmipodľa§380CSPabeznariadeniapojednávaniapostupom
podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku I., ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP
ako vecne správny potvrdil.

6. Žalovaný v odvolaní primárne namietal, že on nezodpovedá za nájom náhradného vozidla za obdobie
od 08.01.2024 do 16.01.2024, nakoľko tento zavinil autoservis spoločnosť GALIMEX s.r.o. svojou
nečinnosťou, v dôsledku ktorej sa zvýšili náklady na nájom náhradného vozidla.
6.1
Z obsahu predmetnej námietky možno potom dostatočne vyvodiť, že odvolacia námietka smerovala voči

záveru súdu prvej inštancie o danosti príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou, t. j. dopravnou
nehodou zo dňa 21.12.2023 a nájmom náhradného motorového vozidla poškodeným v období od
08.01.2024 do 16.01.2024, keďže v uvedenom období malo dôjsť k neúčelnosti nájmu z dôvodu
nečinnosti autoservisu pri zdokumentovaní rozsahu poškodenia vozidla.7. Odvolací súd podrobne preskúmal námietky, ktoré boli vo veci vznesené a východiskovo sa stotožnil
s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil.

Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie dôvodnosti
žaloby, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.
Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu rozhodnej otázky (t. j. otázky doby
účelnosti nájmu motorového vozidla zo strany poškodeného) je (vo vzťahu k rozsahu od súdu žalobou
požadovanéhoavprejednávanejvecirelevantnéhoprieskumu)vecnesprávne,pričomvjednotlivostiach

naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov odvolací súd sa v odvolaní obmedzil na
konštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

8. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. 380 CSP je viazaný
odvolacími dôvodmi (ods. 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z uvedeného vyplýva, že na iné

pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietal odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak
mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keby takéto pochybenia zistil.
Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania.
9. V nadväznosti na uvedené odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného ako nedôvodné.
10. Žalovaný v odvolaní východiskovo namietal správnosť záveru súdu prvej inštancie o dôvodnosti

nároku na náhradu škody spočívajúcej v nájomnom náhradného vozidla užívaného poškodeným v čase
od 08.01.2024 do 16.01.2024, keď mal za to, že predĺženie doby vybavenia predmetnej poistnej udalosti
spôsobilautoservis,vktoromsanachádzalopoškodenémotorovévozidlozaúčelomjehoopravy,pričom
mal za to, že čerpanie dovoleniek zamestnancov autoservisu nemožno považovať za relevantný dôvod
odôvodňujúci prieťahy na strane autoservisu.

10.1
Vo vzťahu k uvedenej námietke odvolací súd východiskovo považuje za potrebné vyjadriť sa
k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla tak, ako ju prezumuje zákon č. 381/2001 Z. z.. Účelom uvedeného zákona je

poskytnutie právnej ochrany poškodeného škodovými následkami zapríčinenými motorovým vozidlom
škodcu. Právnu ochranu poškodeného zákon zabezpečuje jednak tým, že poškodenému priznáva právo
na náhradu škody priamo proti poistiteľovi, s ktorým škodca uzavrel poistnú zmluvu, a jednak tým, že
v rámci združenia zodpovednostných poistiteľov zakladá vznik poistného garančného fondu, z ktorého
sa odškodňujú obete dopravných nehôd, ktorým škodu spôsobilo nepoistené alebo neznáme motorové

vozidlo. Účelom povinného zmluvného poistenia je teda zabezpečiť čo najväčšie zmiernenie príkorí
poškodeného, ktoré mu vznikli v súvislosti so škodovou udalosťou spôsobenou prevádzkou motorového
vozidla, a to nielen vo sfére materiálnej, vychádzajúc z ust. § 4 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z.,
ktoré upravuje právo poisteného (škodcu), aby poisťovateľ z poistenia zodpovednosti za neho nahradil
poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody, ale aj vo sfére rozsahu ingerencie

poškodeného spočívajúcej vo vykonaní úkonov potrebných na to, aby mu bola nahradená škoda,
ktorá mu vznikla následkom škodovej udalosti. Inak povedané, práve inštitút povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má slúžiť na to, aby
poškodenému čo najviac zjednodušil postup smerujúci k uplatneniu nároku na náhradu škody a k jeho
uspokojeniu. V kontexte uvedeného je potom potrebné vnímať aj samotné zabezpečenie náhradného

motorového vozidla poškodeným po dobu, po ktorú z dôvodu poškodenia jeho motorového vozidla
nemôže toto vozidlo užívať. Ústavný súd SR v (už žalobcom uvádzanom) náleze sp. zn. III. ÚS 602/2022
zo dňa 16. februára 2023 poukázal na to, že „... účelom nároku poškodeného na užívanie náhradného
motorového vozidla je eliminácia škodlivého následku spôsobenej dopravnej nehody, ktorá zasahuje do
bežného života poškodeného, a to až do momentu, keď môže opätovne užívať svoje vlastné motorové

vozidlo. V prípade čiastočnej škody účelnosť nákladov spojených s užívaním náhradného vozidla zaniká
momentom, keď došlo k ukončeniu opravy havarovaného vozidla, teda de facto vtedy, keď sa opravené
vozidlo dostane do dispozičnej sféry poškodeného na ďalšie používanie. V prípade totálnej škody
možno za relevantnú považovať dobu od zapožičania náhradného vozidla do momentu oznámenia
poisťovne o ukončení likvidácie škodovej udalosti (a o výške poistného plnenia podľa § 11 ods. 6

písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
resp. poukázania finančných prostriedkov), keď kontinuálne pretrváva potreba používania náhradného
motorového vozidla a s tým spojené primerané náklady.“. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, potomodvolací súd podrobil prieskumu záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku na náhradu škody
spočívajúcej v nájomnom náhradného motorového vozidla za dni od 08.01.2024 do 16.01.2024.

10.2
Súd prvej inštancie považoval nárok na náhradu nájomného za náhradné motorové vozidlo od
08.01.2024 do 16.01.2024 za dôvodný, pričom vychádzal zo skutkových zistení, ktoré podrobne
vymedzil v bode 27. odôvodnenia svojho rozsudku a následne, vychádzajúc z týchto skutkových zistení,
následne vyslovil svoje závery v bodoch 28. a 29. odôvodnenia svojho rozsudku, s ktorými sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožňuje, a preto ich nepovažuje za potrebné opakovať. Iba na doplnenie
správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné sa vyjadriť k zásadnej
a medzi stranami spornej otázke, t. j., či dobu, po ktorú je motorové vozidlo poškodeného umiestnené
v autoservise (autoopravovni), možno ponímať absolútne s tým, že skutočnosti ovplyvňujúce túto dobu
(vo význame jej predĺženia) nemôžu byť na ujmu poškodeného. Odvolací súd pri posudzovaní uvedenej
otázky zdôrazňuje, že na jednej strane je (východiskovo) potrebné zohľadňovať samotnú skutočnosť,

ktorá viedla poškodeného k tomu, že si prenajal motorové vozidlo z dôvodu nemožnosti užívania svojho
vlastného motorového vozidla, a to po dobu opravy (v posudzovanom prípade po dobu predpokladanej
opravy, príp. posúdenia škody na jeho motorovom vozidle ako „totálnej“ škody, t.j. rentability opravy),
keď táto nemožnosť bola spôsobená práve poistníkom žalovaného ako poisťovateľa, avšak na strane
druhej je potrebné brať ohľad na to, že môžu nastať (a aj bežne nastávajú) situácie, kedy doba opravy

(príp. doba posúdenia rentability opravy) nie je determinovaná výlučne rozsahom poškodenia (a potreby
vykonania poškodeniu zodpovedajúcej opravy, príp. tak, ako to bolo v prejednávanom prípade, časom
potrebnýmnaposúdenierozsahupoškodeniamotorovéhovozidlazaúčelomposúdeniamožnostivzniku
tzv. totálnej škody na motorovom vozidle) a že na túto dobu môžu mať vplyv aj ďalšie okolnosti, ktoré
opravu,príp.dobuposudzovaniarozsahupoškodenia,predĺžia.Spoukazomnauvedenénemožnodobu

zotrvania motorového vozidla poškodeného pri určení primeranosti nájmu ponímať absolútne, nakoľko
(tak, ako už bolo uvedené) na dĺžku opravu môžu mať vplyv aj ďalšie (s potrebou opravy poškodenia
motorového vozidla, príp. dobou vyhodnotenia rozsahu tohto poškodenia bezprostredne nesúvisiace)
okolnosti, za ktoré škodca nemôže niesť zodpovednosť. Na druhej strane však ani vychádzanie
z primeranej dĺžky opravy z technického hľadiska, príp. doby potrebnej na posúdenie rozsahu opravy

(na čo kladie dôraz práve žalovaná strana) nemožno brať ako jediné určovacie kritérium, nakoľko toto
nemusí (vo všetkých aspektoch) zodpovedať konkrétnostiam posudzovaného prípadu. Možno ho ale
akceptovať ako určitú mierku pre posúdenie primeranosti dĺžky zotrvania motorového vozidla, ktoré však
vkonečnomvyjadreníje/môžebyťvkaždomindividuálnomprípadepodmienenéďalšímiokolnosťami.Je
potrebné zdôrazniť, že sa jedná len o ťažko vopred vypočítateľný enumerát okolností, z ktorých niektoré

sú dané objektívne a nemožno ich ovplyvniť (napr. dni pracovného voľna počas umiestnenia motorového
vozidla v autoopravovni, príp. objektívna nedostupnosť náhradných dielov), niektoré sú objektívne,
ale možno ich ovplyvniť za splnenia ďalších podmienok (napr. vyťaženosť prevádzok, opravovne,
príp. disponibilný počet zamestnancov opravovne, ktoré opravovňa môže ovplyvniť buď preferovaním
opravy konkrétneho vozidla, ale objektívne iba na úkor opravy iných opravovaných vozidiel, resp.

dočasných zvýšení personálnych kapacít, a to vo forme nadčasov, čo taktiež nemožno považovať
za dlhodobo udržateľný stav, príp. aj samotné obdobie, t. j. či sa nejedná o tzv. obdobie sviatkov,
dovolenkové obdobie, kedy sú personálne kapacity autoopravovne značne obmedzené – tak, ako to
bolo v prejednávanom prípade) a niektoré možno posúdiť ako subjektívne (napr. pochybenia opravovne
pri vykonávaní úkonov majúce vplyv na dobu zotrvania vozidla v opravovni). Z uvedeného je zrejmé,

že v tom-ktorom prípade je stanovenie primeranej dĺžky opravy, príp. doby potrebnej na vyhodnotenie
rozsahu poškodenia motorového vozidla možno určiť len veľmi ťažko.
10.3
V konkrétnostiach prejednávaného prípadu tak, ako to súd prvej inštancie skutkovo vymedzil v bode
27. odôvodnenia svojho rozsudku (t. j., že poškodený v dôsledku poistnej udalosti zavinenej škodcom

– poistencom žalovaného sa dostal do situácie, že bol nútený si prenajať náhradné vozidlo s tým,
že k nehode došlo dňa 21.12.2023 a v uvedený deň si dal poškodený odviezť poškodené motorové
vozidlo do autoservisu, ktorý je zmluvným servisom žalovaného, pričom súd prvej inštancie prihliadol
na vyjadrenie pracovníka autoservisu, podľa ktorého ohliadku mohol autoservis urobiť iba do škody
vo výške 10.000,- eur a táto škoda bola nad limit, z dôvodu čoho zmluvný autoservis ešte v roku

2023 požiadal Slovexpertu o ohliadku a táto bola vykonaná až 08.01.2024 a následne pre dovolenky
zamestnancov do 15.01.2024, bola vykonaná kalkulácia k zisteniu konečných nákladov a tá 18.01.2024
odoslaná žalovanému s tým, že doohliadke došlo až dňa 24.01.2024), odvolací súd, vychádzajúc
z vyššie uvedených východísk, vyhodnotil záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku žalobcuuplatneného v prejednávanom spore ako správny. Na doplnenie správnosti záverov súdu prvej inštancie
považuje odvolací súd za potrebné vo všeobecnosti poukázať na účel a povahu procesu odškodňovania
škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla tak, ako ho prezumuje zákon č. 381/2001 Z. z., čo

sa v reálnom živote prejavuje napríklad v tom, že poškodený si dá (tak, ako to bolo aj v prejednávanom
spore) vykonať opravu svojho motorového vozidla v zmluvnom/partnerskom servise poisťovateľa
škodcu. V danom prípade tak, ako to vyplynulo z vyjadrenia servisného technika, nebolo možné vykonať
ohliadku zmluvným autoservisom, nakoľko predpokladané náklady na opravu prevyšovali sumu 10.000,-
eur, a preto dotknutá autoopravovňa požiadala Slovexpertu o vykonanie ohliadky motorového vozidla,

ktorá bola realizovaná dňa 08.01.2024. Z vyjadrenia autoservisu súčasne vyplynulo, že z dôvodu
čerpania dovoleniek príslušní zamestnanci autoservisu potrební na zistenie a posúdenie konečných
nákladov na opravu a overenie pracovných postupov k danému poškodeniu boli v zamestnaní po
sviatkoch až 15.01.2024, čo v kontexte posudzovaného prípadu podľa názoru odvolacieho súdu
nemožno vnímať inak ako objektívny stav, ktorý nebolo možné predpokladať už v čase prevzatia
vozidla poškodeného do opravy. Z uvedeného možno vyvodiť, že autoservis z objektívnych dôvodov,

ktorých existencia spočívala práve v tom, že jeho príslušní zamestnanci čerpali svoje dovolenky počas
vianočných a novoročných sviatkov vykonal ďalšie šetrenie, ktoré nakoniec vyústilo k záveru o vzniku
tzv. totálnej škody až so žalovaným namietaným časovým odstupom. Navyše nie bez významu je
tá skutočnosť, že v danom prípade bola potrebná ohliadka zo strany Slovexperty, ktorá vykonala
prvotnú ohliadku poškodení vozidla už dňa 08.01.2024, a až z dôvodu zistenia (aktualizovania)

nákladov potrebných na opravu dňa 18.01.2024 zamestnanec autoservisu vykonal kalkuláciu, ktorú
tak, ako vyplýva z vyjadrenia servisného technika, „poslal do poisťovne ako konečné náklady, aj keď
podľa správneho postupu by nemal, lebo je to pre nás nad limit“, a na túto kalkuláciu reagovala
Slovexperta dňa 24.01.2024 ich do doohliadkou. Nakoľko Slovexperta ako ohliadač žalovaného
vykonala ohliadku už 08.01.2024, pričom následne bola upozornená zo strany servisu na aktualizáciu

(zvýšenie) týchto nákladov, jednalo sa výlučne o komunikáciu medzi autoservisom (opravovňou
poškodeného) a samotným poisťovateľom škodcu, t. j. žalovaným, ako zmluvnými partnermi na základe
zmluvy o spolupráci. Napriek argumentácii žalovaného o tom, že sa jednalo o nároky, ktoré majú
svoj pôvod v zmluve medzi poškodeným a autoservisom, tieto mali svoj základ vo vzájomnom vzťahu
medzi autoservisom a žalovaným, obsahom ktorého (tak ako to možno vyvodiť z vyjadrenia technika

autoservisu o limitoch pri vykonávaní ohliadky) boli aj podmienky vykonávania ohliadok poškodení
motorového vozidla. Nemožno sa potom stotožniť so záverom žalovaného, že „prieťah“ pri posúdení
nákladov nevyhnutných na opravu poškodeného motorového vozidla právneho predchodcu žalobcu má
svojzákladvovzťahumedzipoškodenýmaautoservisom,ktorýmalvykonaťopravumotorovéhovozidla.
11. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, neobstojí potom ani argumentácia žalovaného

spočívajúca v tom, že zodpovednosť za porušenie povinnosti autoservisu ako zástupcu poškodeného
v zmysle § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka mal poškodený vyvodiť priamo voči svojmu zástupcovi,
nakoľko poškodený splnomocnil autoservis na komunikáciu s poisťovňou. Uvedené splnomocnenie
nemožno vnímať inak ako splnomocnenie udelené zmluvnému servisu na to, aby s poisťovateľom
škodcuvmenepoškodenéhokomunikovalprilikvidáciipoistnejudalosti,avšaksamotnýprocesohliadky,

príp. v danom prípade potrebnej doohliadky, bol založený na vzájomnom vzťahu autoopravovne ako
zmluvného servisu žalovaného a žalovaným. Napriek tomu, že žalovaný sa v prejednávanom spore
snaží navodiť dojem, že on nejakým spôsobom nezasahuje do realizácie práv a povinností, ktoré sú
obsahom vzťahu založeného zmluvou o dielo medzi poškodeným a zmluvným servisom, jeho ingerencia
(daná spoluprácou medzi zmluvným servisom na báze likvidovania škody vzniknutej prevádzkou

motorového vozidla) je podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne daná. Z uvedených dôvodov potom
odvolací súd vyhodnotil predmetnú odvolaciu námietku ako nedôvodnú.
12. Žalovaný súčasne v odvolaní namietal nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie o vzniku nároku
na úrok z omeškania zo žalovanej sumy od 12.04.2024, keď poukazoval na ust. § 11 ods. 8 zákona
č. 381/2001 Z. z. s tým, že on si svoju povinnosť v zmysle § 11 ods. 6 zákona č. 381/2011 Z. z. splnil,

a preto sa nemohol dostať do omeškania. Odvolací súd sa s dôvodnosťou tejto odvolacej námietky
nestotožnil, pričom poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 263/2022 zo
dňa 7. septembra 2022, podľa ktorého „Ustanovenie § 11 ods. 8 zákona č. 381/2011 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nevylučuje vznik nároku poškodeného

na úrok z omeškania pri samotnom omeškaní s poskytnutím peňažného plnenia náhrady škody zo
strany poisťovateľa, a preto nie je možné na základe tohto ustanovenia nárok na úrok z omeškania
u poškodeného vylúčiť. Toto ustanovenie upravuje len omeškanie poisťovateľa s plnením jeho povinnosti
riadne a včas začať a skončiť prešetrovanie poistnej udalosti a jeho výsledky riadne poškodenémuoznámiť, a nie aj omeškanie poisťovateľa so splnením jeho inej, podstatnejšej právnej povinnosti včas
a riadne poskytnúť poškodenému plnenie náhrady škody.“. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa odvolací
súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný ukončil poistné šetrenie dňa 27.03.2024

a od nasledujúceho dňa, t. j. od 28.03.2024, začala žalovanému plynúť 15-dňová lehota na poskytnutie
plnenia v zmysle § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z., ktorá uplynula dňa 11.04.2024, a teda súd prvej
inštancie postupoval správne, keď dospel k záveru, že žalovaný sa dostal do omeškania od 12.04.2024,
t. j. deň nasledujúci po uplynutí 15-dňovej lehoty.
13. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne

správny potvrdil.
14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1
v spojení s § 255 ods. 1 CSP a ust. § 396 ods. 1 a 2 CSP tak, že žalobcovi voči žalovanému priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, nakoľko žalovaný nemal v odvolacom
konaní ani len čiastočný úspech, keďže odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
potvrdil. V súlade s § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).
V Žiline, dňa 24. júna 2025