Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. máj 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 1S/7/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823100190
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Štoffová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823100190.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Štoffovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a Mgr. Mariána Štulajtera, v právnej
veci žalobcu: Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, a.s., so sídlom SNP 519, 039 12 Turčianske
Teplice, IČO: 31 642 322, zast.: Dentons Europe CS LLP, so sídlom One Fleet Place 1, EC4P 4GD
Londýn, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného ĺrska, spoločnosť konajúca prostredníctvom
organizačnej zložky: Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom Bottova 2A, 811 09
Bratislava, IČO: 36 861 391, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom
Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

163543/2023 zo dňa 3. apríla 2023, takto

r o z h o d o l :

r o z h o d o l :

Rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici č. 163543 zo
dňa 3. apríla 2023 a rozhodnutie Mesta Turčianske Teplice č. 2736/2018 zo dňa 5. novembra 2018
z r u š u j e a vec vracia prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania
a zaplatiť ich v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Žalobcovi ako daňovému subjektu bola Mestom Turčianske Teplice (ďalej ako „prvostupňový
orgán“ alebo „správca dane“) rozhodnutím č. 2736/2018 zo dňa 05.11.2018 (ďalej ako „prvostupňové
rozhodnutie“) podľa § 155 ods. 1 písm. e) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Daňový poriadok“)

uložená pokuta vo výške 800 eur za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. j) Daňového poriadku,
ktorého sa mal daňový subjekt dopustiť tým, že:

- napriek žiadosti správcu dane v Oznámení o výkone daňovej kontroly sp. zn. 483/2018/02 file_0.jpg

file_1.wmf

zo dňa 03.05.2018 (doručenom daňovému subjektu 18.05.2018), aby v lehote 15 dní od doručenia
predmetného oznámenia predložil knihu ubytovaných alebo inú obdobnú elektronickú evidenciu
ubytovaných za rok 2012 potrebnú k vykonaniu daňovej kontroly, pričom knihu ubytovaných žiadalsprávca dane predložiť jednak ako knihu ubytovaných, kde sú zapísaní ubytovaní, ktorým bola
poskytnutá ústavná zdravotná file_2.jpg

file_3.wmf

starostlivosť a jednak ako knihu ubytovaných, kde sú zapísaní ubytovaní, ktorým bolo file_4.jpg

file_5.wmf

poskytnuté výlučne len prechodné ubytovanie (bez zdravotnej starostlivosti), ďalej file_6.jpg

file_7.wmf

žiadosti o predloženie účtovných dokladov súvisiacich s pobytom klientov v zariadeniach daňového

subjektu, t.j. pokladničných dokladov z elektronickej file_8.jpg

file_9.wmf

registračnej pokladne, vystavených faktúr za ubytovanie, bankových výpisov za zdaňovacie obdobie

roku 2012, tejto žiadosti daňový subjekt nevyhovel a požadované file_10.jpg

file_11.wmf

doklady v určenej lehote nedoložil,file_12.jpg

file_13.wmf

- napriek výzve správcu dane zo dňa 16.08.2018 (doručenej daňovému subjektu 20.08.2018), ktorou
správca dane vyzval daňový subjekt, aby v lehote 15 dní od doručenia predmetnej výzvy predložil
doklady potrebné k výkonu daňovej kontroly v zmysle Oznámenia o výkone daňovej file_14.jpg

file_15.wmf

kontroly sp. zn. 483/2018/02 zo dňa 03.05.2018, tejto výzve daňový subjekt nevyhovel file_16.jpg

file_17.wmf

a požadované doklady v určenej lehote nedoložil,file_18.jpg

file_19.wmf

- napriek výzve správcu dane zo dňa 26.09.2018 (doručenej daňovému subjektu 28.09.2018), ktorou
správca dane vyzval daňový subjekt, aby v lehote 15 dní od doručenia predmetnej výzvy predložil
evidencie a podklady, na základe ktorých bola daňovým subjektom vyčíslená a odvedená daň za
ubytovanie za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012, evidencie a podklady preukazujúce daňovým

subjektom poskytnutý počet prenocovaní v súvislosti s oprávnením na poskytovanie ubytovacích služieb
ako podnikateľský subjekt za obdobie od 01.0l.2012 do 31.12.2012, evidencie a podklady preukazujúce
počet ubytovaní za obdobie od 0l.01.2012 do 31.12.2012 v zariadeniach zatriedených ako zdravotnícke
zariadenie-kód1264vzmysleOpatreniaŠtatistickéhoúraduSlovenskejrepubliky128/2000Z.z.,ktorým
sa vyhlasuje klasifikácia stavieb, evidencie a podklady preukazujúce zatriedenie zariadení, v ktorých

daňový subjekt poskytuje ubytovanie v zmysle Opatrenia Štatistického úradu Slovenskej republiky
file_20.jpg

file_21.wmf128/2000 Z. z., ktorým sa vyhlasuje klasifikácia stavieb, tejto výzve daňový subjekt nevyhovel a
požadované doklady nepredložil v lehote 15 dni od doručenia výzvy.file_22.jpg

file_23.wmf

2. Správca dane prvostupňové rozhodnutie zdôvodnil tak, že u daňového subjektu začala 07.06.2018
opätovná daňová kontrola za zdaňovacie obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012 vo veci miestnej dane
za ubytovanie podľa § 37 a nasl. zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za
komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení účinnom do 14.10.2014. V súvislosti s výkonom
daňovej kontroly správca dane požiadal daňový subjekt o predloženie ním špecifikovaných dokladov,
ktoré daňový subjekt v určenej lehote nepredložil. Toto jeho konanie správca dane klasifikoval ako

správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. j) Daňového poriadku. Výšku pokuty správca dane určil v čiastke
800 eur, a to z dôvodu, že zo strany daňového subjektu ide o opakované konanie, daňový subjekt
neposkytol správcovi dane súčinnosť, a to ani na základe opakovaných výziev bez toho, aby uviedol
relevantné dôvody, ktoré by mu to znemožňovali alebo ktoré by ho tejto povinnosti zbavovali.

3. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. 163543/2023 zo dňa 03.04.2023 (ďalej ako „druhostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie
žalovaného“) tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že
žalovaný Rozhodnutím č. 268906/2019 zo dňa 14.05.2019 prerušil konanie vo veci odvolania proti
prvostupňovému rozhodnutiu do skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn.

25Sa/24/2018, v ktorom sa mala riešiť otázka zákonnosti podnetu na vykonanie opätovnej daňovej
kontroly. Konanie bolo prerušené do 27.02.2023.

4. Žalovaný v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia konštatoval, že dôvodom pre uloženie pokuty
bolo nevyhovenie výzve správcu dane na predloženie dokladov v (opätovnej) daňovej kontrole na dani

za ubytovanie za obdobie od 01.01.2012 až 31.12.2012. Správca dane oznámil daňovému subjektu
výkon daňovej kontroly a súčasne požiadal daňový subjekt, aby v stanovenej lehote od doručenia
Oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 03.05.2018 predložil knihu ubytovaných alebo inú
obdobnú elektronickú evidenciu ubytovaných potrebnú k vykonaniu daňovej kontroly. Na predloženie
dokladov v daňovej kontrole ho následne vyzval Výzvou zo dňa 16.08.2018 a Výzvou zo dňa 26.09.2019.

Žalovaný uviedol, že ust. § 154 ods. 1 písm. j) Daňového poriadku definuje skutkovú podstatu správneho
deliktu,ktorýmjeprotiprávnekonaniedaňovýchsubjektovspočívajúcevporušenípovinnostinepeňažnej
povahy podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. V predmetnom prípade je nesporné, že daňový
subjekt nepredložil na základe požiadaviek správcu dane požadované doklady, čím došlo k naplneniu
skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. j) Daňového poriadku. V súvislosti s

námietkou žalobcu, že správca dane od žalobcu požadoval doklady, ktoré nevyplývajú z Daňového
poriadku, ani zo Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Turčianske Teplice č. 8/2011 o miestnych
daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej ako „VZN č.
8/2011“), žalovaný poukázal na ust. § 24 ods. 1, 2 a 4 Daňového poriadku s tým, že ako dôkaz možno
použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie

daneačoniejezískanévrozporesovšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismi.Správcadaneneporušil
zásadu správy daní uvedenú v § 3 ods. 1 Daňového poriadku a nepostupoval v rozpore so zákonom,
keď žiadal predložiť namietané doklady. Žalovaný taktiež poukázal na ustanovenie § 45 ods. 2 písm.
c) Daňového poriadku, podľa ktorého kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane povinnosť poskytovať požadované informácie. Podľa § 45 ods. 2 písm. d) Daňového

poriadku je daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly povinný predkladať záznamy, ktorých vedenie
ukladá osobitný predpis a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady,
vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a
záznamov,ktorýchvedeniebolosprávcomdaneuložené.Akovyplývazadministratívnehospisu,daňový
subjekt nepredložil správcovi dane ani knihu ubytovaných, ktorú mal povinnosť viesť v zmysle VZN č.

8/2011. Tým, že daňový subjekt vôbec nepredložil požadované doklady, nesplnil povinnosť nepeňažnej
povahy podľa § 154 ods. 1 písm. j) Daňového poriadku. Preto správca dane postupoval v súlade so
zákonom, keď uložil daňovému subjektu pokutu vo výške 800 eur podľa § 155 ods. 1 písm. e) Daňového
poriadku.VOznámeníozačatívýkonudaňovejkontroly,akoajvnáslednýchvýzvach,boldaňovýsubjektupozornený, že v prípade nesplnenia povinnosti predložiť požadované doklady sa dopustí správneho
deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. j) Daňového poriadku. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa dĺžky
doby uchovávania účtovných dokladov žalovaný poukázal na to, že pred uplynutím lehoty na vyrubenie

dane bol vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane (dňa 29.05.2013 bol zástupcovi žalobcu doručený
Protokol o vykonaní daňovej kontroly č. k. 806/2013), teda lehota na vyrubenie dane za ubytovanie
by uplynula až 31.12.2018. Účtovné doklady za rok 2012 bol žalobca povinný uchovávať v lehote,
kedy zanikne právo vyrubiť daň, t.j. do 31.12.2018. Zároveň žalovaný upozornil, že dňa 10.12.2018 bol
daňovému subjektu doručený Protokol z daňovej kontroly č. k. 3007/2018 o určení dane podľa pomôcok,

v dôsledku čoho došlo k prerušeniu plynutia lehoty a k začatiu jej opätovného plynutia od 31.12.2018.
V nadväznosti na ustanovenie § 69 ods. 2 Daňového poriadku vyrubiť daň alebo rozdiel dane možno
najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez
povinnosti podať daňové priznanie, t.j. v predmetnom prípade najmenej do konca roka 2022 (za mesiac
december 2012 bola povinnosť zaplatiť daň do 15. januára 2013 a desaťročná lehota by uplynula
31.12.2023). Obe lehoty (päťročná aj desaťročná) boli navyše prerušené v dôsledku prebiehajúceho

súdneho konania, podľa zákona „lex corona“ a aj v dôsledku procesného rozhodnutia o prerušení
konania žalovaným.

Žalobné body a argumentácia žalobcu

5. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného a žiadal, aby správny súd rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie
zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“). Žalobca v prvom rade namietal absenciu obligatórnych

náležitostí prvostupňového rozhodnutia a jeho nepreskúmateľnosť (bod C.2 správnej žaloby). Správny
delikt podľa § 154 ods. 1 písm. j) Daňového poriadku podľa žalobcu nemôže byť spáchaný a pokuta
za jeho spáchanie nemôže byť uložená iba pre nesplnenie výziev, pretože tieto nemajú povahu
právneho predpisu. Rozhodnutie o uložení pokuty za správny delikt podľa 154 ods. 1 písm. j) Daňového
poriadku musí vždy obsahovať špecifikáciu ustanovenia právneho predpisu (predpisov) zakotvujúceho

povinnosť nepeňažnej povahy, ktorá mala byť porušená. Prvostupňové rozhodnutie nešpecifikuje,
ktoré ustanovenie Daňového poriadku alebo osobitného predpisu zakotvujúce povinnosť nepeňažnej
povahy bolo žalobcom porušené. Prvostupňové rozhodnutie odkazuje na porušenie povinnosti podľa
výzvy (výziev), ktoré však nemajú povahu zákona ani osobitného predpisu. Nesplnenie výziev preto
samo osebe, bez väzby na porušenie konkrétneho právneho predpisu zakotvujúceho povinnosť

nepeňažnej povahy, nemôže založiť skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. j)
Daňového poriadku. Pretože pokuta bola žalobcovi uložená výlučne za porušenie výziev, prvostupňové
rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom, o.i. v rozpore s § 63 ods. 3 písm. d) a § 63 ods. 5
Daňového poriadku, pretože neobsahuje vo výroku ani v odôvodnení špecifikáciu právneho predpisu
zakotvujúceho povinnosť nepeňažnej povahy, porušenia ktorého sa mal žalobca dopustiť. Prvostupňové

rozhodnutie je z tohto dôvodu nezákonné. Tento nedostatok prvostupňového rozhodnutia spôsobuje
tiež jeho nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, keďže z neho nie je možné
zistiť, porušenia ktorej konkrétnej nepeňažnej povinnosti sa mal žalobca dopustiť. Podľa žalobcu
bol nesprávny postup žalovaného, ktorý v odôvodnení napadnutého rozhodnutia suploval uvedené
nedostatky prvostupňového rozhodnutia tým, že sám na základe vlastnej úvahy špecifikoval konkrétne

ustanovenia právnych predpisov, ktoré mal žalobca údajne porušiť (konkrétne § 24 ods. 1, 2, 4, § 45
ods. 2 písm. g/, § 45 ods. 2 písm. c/, § 45 ods. 2 písm. d/ Daňového poriadku). Odvolací orgán nemôže
dodatočnešpecifikovaťprávnepredpisy,zaktorýchporušeniemalabyťvprvomstupnižalobcoviuložená
pokuta. Týmto postupom žalovaný v podstate prebral právomoc prvostupňového orgánu ukladať pokutu
za konkrétny správny delikt a zároveň došlo k odňatiu riadneho opravného prostriedku žalobcovi. V

ďalšej časti správnej žaloby žalobca namietal, že mu bola uložená edičná povinnosť nad rámec zákona.
Konštatoval, že edičná povinnosť počas daňovej kontroly je upravená v Daňovom poriadku, osobitne
v ustanovení § 45 ods. 2 písm. d) a nie je neobmedzená. Pokiaľ ide o ust. § 45 ods. 2 písm. c)
Daňového poriadku, toto ustanovenie sa týka poskytovania požadovaných informácií a nie poskytovania
dokumentov. Podľa skutkovej vety prvostupňového rozhodnutia bola žalobcovi pokuta uložená za

nesplnenie povinnosti predložiť konkrétne dokumenty (výlučne za nepredloženie dokumentov), nie za
neposkytnutie informácií. Povinnosť predložiť správcovi dane dokumenty je upravená v § 45 ods. 2 písm.
d) Daňového poriadku. Žalobca namietal, že uplatnenie edičnej povinnosti správcom dane vždy musí
sledovaťkonkrétnycieľdaňovejkontrolyvymedzenýzákonom,t.j.jejuplatnenienesmiebyťsamoúčelné.Podľa žalobcu bol správca dane oprávnený vyžadovať od daňového subjektu dokumenty podľa výziev
len ak boli kumulatívne splnené nasledovné podmienky: (1) dokumenty boli nevyhnutne potrebné na
zistenie alebo preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, na ktorú sa zameriava

predmetná daňová kontrola a zároveň (2) išlo o záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis alebo
(3) doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie alebo ich vedenie bolo správcom dane uložené. Podľa
žalobcu tieto podmienky v predmetnej veci splnené neboli. Nesplnením výziev preto žalobca neporušil
edičnú povinnosť zakotvenú v § 45 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku. Pokiaľ ide o prvú podmienku,

žalobcakonštatoval,žedokumentypožadovanévovýzvachnebolipotrebnénazisteniealebopreverenie
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane. V tejto súvislosti poukázal na to, že správca
dane bol pri vykonávaní opätovnej daňovej kontroly viazaný právnym názorom vysloveným v súvislosti
s prvou daňovou kontrolou za to isté obdobie (rok 2012) Krajským súdom v Žiline v Rozsudku sp. zn.
21S/125/2014 zo dňa 11.02.2015 potvrdeným Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 8Sžf 36/2015 zo dňa 18.02.2016. Žalobca neplatí miestnu daň za ubytovanie tých hostí, ktorým

poskytuje kúpeľnú starostlivosť, je povinný platiť ju len za ubytovanie tých hostí, ktorým kúpeľnú
starostlivosť neposkytoval. Za týchto hostí žalobca odviedol daň včas. Daňová kontrola a aj ukladanie
edičnej povinnosti mali podľa žalobcu svoje opodstatnenie teda len pri zisťovaní počtu osôb ubytovaných
v zariadeniach žalobcu bez toho, aby sa im poskytovala kúpeľná starostlivosť. K tomu už mal správca
dane z predchádzajúcej daňovej kontroly dostatočné podklady od zdravotných poisťovní, ktoré uviedli

počet hostí, ktorým bola uhradená kúpeľná starostlivosť v zariadeniach žalobcu. Správca dane teda vo
výzvach žiadal aj dokumenty, ktoré už mal k dispozícii z predchádzajúcej kontroly. Napriek tomu, že
správca dane mal údaje o tom, koľkým hosťom bola poskytnutá kúpeľná starostlivosť, rozhodnutiami
z roku 2013 a 2017 vyrubil žalobcovi celý rozdiel dane za všetkých hostí ubytovaných v zariadeniach
žalobcu bez ohľadu na to, či im bola poskytovaná kúpeľná starostlivosť alebo len prechodné ubytovanie.

To znamená, že správca dane svojím postupom potvrdil, že požadované dokumenty nepotreboval
pre určenie dane. Konkrétne ide o knihu ubytovaných s rozdelením na ubytovaných, ktorým bola
poskytovaná kúpeľná starostlivosť a ubytovaných, ktorým bolo poskytované len prechodné ubytovanie.
Navyše, pokiaľ ide o knihu ubytovaných, ktorú správca dane žiadal v prvej výzve, táto už bola správcovi
dane predložená pri prvej daňovej kontrole a správca dane ju mal k dispozícii. Opätovné vyžadovanie

už raz predloženého dokladu, ktorý mal správca dane k dispozícii, je v rozpore so zásadou, podľa ktorej
pri správe daní treba dbať aj na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu,
takýto postup bol tiež v rozpore so zásadou, podľa ktorej má správca dane pri správe daní použiť
najvhodnejšie prostriedky. Na rozdiel od prvej daňovej kontroly, pri opätovnej daňovej kontrole správca
dane žiadal knihu ubytovaných predložiť jednak ako knihu ubytovaných, kde sú zapísaní ubytovaní,

ktorýmbolaposkytnutáústavnázdravotnástarostlivosťajednakakoknihuubytovaných,kdesúzapísaní
ubytovaní, ktorým bolo poskytnuté výlučne len prechodné ubytovanie (bez zdravotnej starostlivosti).
Navyše, VZN Mesta Turčianske Teplice č. 8/2011, ani žiaden iný právny predpis, žalobcovi neukladá
v knihe ubytovaných osobitne evidovať údaje o tom, či ubytovanej osobe bola poskytnutá ústavná
zdravotnástarostlivosťalebovýlučneprechodnéubytovanie.Povinnosťtietozáznamyosobitneevidovať

nikdy nebola uložená ani správcom dane. Ak teda správca dane vyžadoval predložiť knihu ubytovaných
ako knihu, kde sú zapísaní ubytovaní, ktorým bola poskytnutá ústavná zdravotná starostlivosť a jednak
ako knihu ubytovaných, kde sú zapísaní ubytovaní, ktorým bolo poskytnuté výlučne len prechodné
ubytovanie, takáto požiadavka bola v rozpore s ust. § 45 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku. Pokiaľ
ide o ostatné dokumenty, tieto boli už žalobcom predložené počas prvej daňovej kontroly alebo, ak

predložené neboli, dôvodom je skutočnosť, že žalobcovi nevznikla právna povinnosť ich správcovi
dane predložiť (dokumenty neboli potrebné na zistenie alebo preverenie skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a tiež preto, lebo vedenie týchto dokumentov žalobcovi neukladá osobitný
predpis). Pokiaľ ide o dokumenty, ktoré je možné klasifikovať ako účtovné doklady, účtovné knihy,
zoznamy číselných znakov alebo iných symbolov a skratiek použitých v účtovníctve, odpisový plán,

inventúrne súpisy, inventarizačné zápisy, účtový rozvrh (ďalej ako „účtovné doklady“), lehota na ich
uchovávanieuplynula31.12.2017podľa§35ods.3písm.b)zákonač.431/2002Z.z.oúčtovníctve(ďalej
ako „Zákon o účtovníctve“) v znení účinnom do 31.12.2017. Za dokumenty, podľa ktorých sa zisťuje
alebo preveruje základ dane za ubytovanie alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
tejto dane alebo vznik daňovej povinnosti, je možné považovať výlučne dokumenty vymedzené v § 14

VZN č. 8/2011, medzi ktorými sa však účtovné doklady požadované správcom dane neuvádzajú, alebo
dokumenty, ohľadom ktorých bola žalobcovi správcom dane uložená tzv. záznamová povinnosť podľa §
51 Daňového poriadku, ktorá však žalobcovi nikdy uložená nebola. K predĺženiu lehoty na uchovávanie
týchto účtovných záznamov v dôsledku vedeného súdneho konania nedošlo, pretože súdne konania,na ktoré žalovaný odkazoval na strane 16 druhostupňového rozhodnutia, sa týkali dane za ubytovanie
a predmetné účtovné záznamy neslúžia na preukazovanie tejto dane. Predlžovanie lehôt v dôsledku
aplikácie lex corona a § 61 Daňového poriadku sa týka obdobia po uplynutí lehoty na uchovávanie

vyžiadanýchúčtovnýchzáznamov(tedaobdobiapo31.12.2017),pretosaneaplikovalo.Ust.§39pods.1
Zákona o účtovníctve sa taktiež neaplikuje, pretože doba uchovávania účtovných záznamov za rok 2012
podľa § 35 ods. 3 písm. b) Zákona o účtovníctve v znení účinnom do 31.12.2017 uplynula 31.12.2017.

Vyjadrenie žalovaného

6. Žalovaný žiadal správnu žalobu ako neopodstatnenú zamietnuť. Uviedol, že povinnosti peňažnej
povahy ustanovovali samotné výzvy na predloženie dokladov, v ktorých správca dane definoval, aké
doklady požaduje predložiť od žalobcu pre zabezpečenie posúdenia správnosti vyčíslenej a odvedenej
dane za ubytovanie za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012 k opätovnému vykonaniu daňovej
kontroly. Podľa žalovaného bolo rozhodnutie správcu dane vydané v súlade s § 63 ods. 3 písm. d)

a § 63 ods. 5 Daňového poriadku, pretože vo výroku ako aj v odôvodnení správca dane uviedol
právny predpis, na základe ktorého rozhodoval. Pokutu uložil podľa § 155 ods. 1 písm. e) Daňového
poriadku za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. j) Daňového poriadku, ktorého sa žalobca
dopustil tým, že nepredložil na základe výziev správcu dane v ustanovenej lehote požadované doklady.
Tým, že žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí uviedol ustanovenia právnych predpisov, ktoré mal

žalobca porušiť, len reagoval na námietky žalobcu uvedené v odvolaní, teda postupoval podľa § 74
ods. 2 Daňového poriadku. Pokiaľ žalobca namietal, že dokumenty požadované vo výzvach neboli
potrebné na zistenie alebo preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, toto tvrdenie
považoval žalovaný za zavádzajúce. Z prvej daňovej kontroly správca dane nemal k dispozícii knihu
ubytovaných v rozsahu, ako požadoval pri opätovnej daňovej kontrole. Žalobcom bola v prvej daňovej

kontrole predložená elektronická evidencia počtu prenocovaní (kniha ubytovaných) všetkých odplatne
prechodne ubytovaných fyzických osôb v zariadeniach žalobcu, a to bez toho, aby žalobca osobitne
zapisoval ubytované fyzické osoby, ktorým bola poskytnutá ústavná zdravotná starostlivosť a ktorým
bolo poskytnuté výlučne len prechodné ubytovanie (bez zdravotnej starostlivosti), a to v rozsahu údajov
o mene a priezvisku ubytovaného, čísle jeho občianskeho preukazu alebo cestovného dokladu a adresy

trvalého pobytu. To, že kniha ubytovaných nebola predložená žalobcom pri prvej daňovej kontrole v
rozsahu údajov, ako to požadoval správca (a ako to ustanovovalo aj VZN č. 8/2011, t.j. v rozsahu
údajov o mene a priezvisku ubytovaného, čísle jeho občianskeho preukazu alebo cestovného dokladu,
adresy trvalého pobytu) vyplýva aj z Protokolu č. 806/2013 zo dňa 20.02.2013, ako aj z rozhodnutia
správcu dane zo dňa 31.10.2013. Tvrdenie žalobcu, že správca dane mal k dispozícii informácie

zdravotných poisťovní z predchádzajúcej daňovej kontroly je ničím nepotvrdené. Správca dane žiadal
predložiť požadované doklady v nadväznosti na závery prijaté v rozsudkoch správnych súdov, aby
vedel identifikovať a preveriť vykazované osoby v knihe ubytovaných a tak preveriť správnosť vybratej
a odvedenej dane za ubytovanie. Pokiaľ správca dane požadoval predložiť k daňovej kontrole aj
pokladničné doklady z elektronickej registračnej pokladnice, vystavené faktúry za ubytovanie, bankové

výpisy za príslušné zdaňovacie obdobie ako aj ostatné požadované doklady, nepostupoval v rozpore
so zákonom, ale dbal, aby skutočnosti ohľadom odvedenej dane boli v nadväznosti na ustanovenie §
24 ods. 2 Daňového poriadku zistené čo najúplnejšie. Za nedôvodnú považoval námietku žalobcu, že
lehota na uchovávanie požadovaných účtovných dokladov správcom dane uplynula 31.12.2017. To, že
lehota uvedeným dátumom neuplynula, podrobne žalovaný vysvetlil na strane 16 a 17 druhostupňového

rozhodnutia a na tomto vyjadrení trvá. Podľa žalovaného správca dane postupoval v súlade so zákonom,
keď uložil žalobcovi podľa § 155 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku pokutu vo výške 800 eur, pretože
bola naplnená skutková podstata správneho deliktu pre uloženie pokuty ustanovená v § 154 ods. 1 písm.
j) Daňového poriadku.

Replika žalobcu

7. Žalobca v replike zotrval na tom, že z prvostupňového rozhodnutia nebolo možné zistiť porušenia
ktorej konkrétnej nepeňažnej povinnosti zakotvenej v právnych predpisoch sa mal žalobca dopustiť.
Ak prvostupňový orgán pristúpil k uloženiu pokuty podľa § 155 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku za

správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. j) Daňového poriadku, potom skutková podstata tohto správneho
deliktu mohla spočívať výlučne v porušení konkrétnych ustanovení Daňového poriadku alebo osobitných
predpisov zakotvujúcich povinnosť nepeňažnej povahy, a nie iba v porušení výziev, keďže výzvy nemajú
povahu právneho predpisu. Bolo povinnosťou prvostupňového orgánu tieto konkrétne ustanoveniauviesť v rozhodnutí, k čomu však nedošlo. Nebolo postačujúce, ak tieto ustanovenia právnych predpisov
uviedol v druhostupňovom rozhodnutí až žalovaný. Absencia obligatórnych náležitostí prvostupňového
rozhodnutia nemôže byť zhojená tým, že tieto náležitosti z vlastného podnetu doplní odvolací orgán

v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia. Žalovaný týmto postupom v podstate prebral právomoc
prvostupňového orgánu ukladať pokuty za konkrétne správne delikty. V súvislosti s námietkou, že
správca dane v čase zasielania výziev už mal k dispozícii knihu ubytovaných, žalobca uviedol, že
bol povinný viesť knihu ubytovaných iba v rozsahu podľa všeobecne záväzných právnych predpisov
účinných v relevantnom čase, pričom VZN č. 8/2011 ani žiaden iný právny predpis žalobcovi neukladal

v knihe ubytovaných osobitne evidovať údaje o tom, či ubytovanej osobe bola alebo nebola poskytnutá
ústavná zdravotná starostlivosť alebo výlučne len prechodné ubytovanie, tak ako to žiadal správca dane
vo výzve. Z tohto dôvodu podľa § 45 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku správca dane nebol oprávnený
uložiť žalobcovi edičnú povinnosť na predloženie knihy ubytovaných v tomto rozsahu. Pokiaľ ide o údaj
o mene a priezvisku ubytovaného, čísle jeho občianskeho preukazu alebo cestovného dokladu a adresy
trvalého pobytu, o tomto nedostatku knihy ubytovaných mal správca dane vedomosť už pri prvej daňovej

kontrole. Prvostupňovým rozhodnutím však nebola uložená sankcia za neuvedenie týchto náležitostí v
kniheubytovaných,alezanepredloženiesamotnejknihyubytovaných,čojevšakabsurdné,pretožesám
žalovaný priznal, že kniha ubytovaných bola správcovi dane predložená už pri prvej daňovej kontrole.
Čo je však podstatnejšie, za neuvedenie týchto náležitostí v knihe ubytovaných sankcia prvostupňovým
rozhodnutím ani uložená byť nemohla, a to s ohľadom na uplynutie päťročnej lehoty medzi spísaním

údajov v knihe ubytovaných (rok 2012) a vydaním prvostupňového rozhodnutia. Žalobca tiež zotrval na
tom, že pokiaľ ide o účtovné záznamy, v čase doručenia príslušných výziev už žalobcovi uplynula lehota
na ich uchovávanie, preto nebol povinný mať ich k dispozícii a predkladať ich správcovi dane.

8. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu nepodal vyjadrenie, tzv. dupliku.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

9. Správny súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa ust. § 10 SSP a miestne
príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP vec prejednal na základe žiadosti žalobcu na nariadenom pojednávaní

dňa 22.05.2025 v neprítomnosti žalovaného (§ 114 SSP), ktorý svoju neúčasť na pojednávaní vopred
písomne ospravedlnil. Po preskúmaní rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, v rozsahu uplatnených žalobných bodov ako aj v rozsahu §
195 SSP dospel správny súd k záveru, že správna žaloba je dôvodná.

10. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na podanej správnej žalobe a v podrobnostiach
poukázal na v nej uvedené konkrétne dôvody nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí.

11. Predmetom súdneho prieskumu pred správnym súdom je rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil
rozhodnutie správcu dane o uložení pokuty za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. j) Daňového

poriadku, t.j. za nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy, konkrétne za nepredloženie dokladov na
základe výzvy (výziev) správcu dane v priebehu daňovej kontroly.

12.Podľa§194ods.1SSPsprávnymtrestanímsanaúčelytohtozákonarozumierozhodovanieorgánov
verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.

13. Podľa § 195 písm. c) SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a
dôvodmižaloby,akideozákladnézásadytrestnéhokonaniapodľaTrestnéhoporiadku,ktoréjepotrebné
použiť na správne trestanie.

14. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov.

15. Podľa § 154 ods. 1 písm. j) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom v čase spáchania správneho deliktu (a aj
v čase rozhodovania orgánov verejnej správy) správneho deliktu sa dopustí ten, kto nesplní niektorú z
povinností nepeňažnej povahy podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, pričom nejde o
správny delikt podľa písmen a) až i).16. Podľa § 155 ods. 1 písm. e) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania žalovaného, t.j. ku dňu

03.04.2023, správca dane uloží pokutu od 30 eur do 3 000 eur za správny delikt podľa § 154 ods. 1
písm. d) a j); ak je správcom dane obec, uloží pokutu najviac do výšky vyrubenej dane alebo poplatku,
nie menej ako 5 eur, najviac však do 1 500 eur.

17. Podľa § 155 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania žalovaného, t.j. ku dňu 03.04.2023,
správca dane pri určovaní výšky pokuty prihliada na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu
a na index daňovej spoľahlivosti.

18. Podľa § 24 ods. 1, 2 a 4 prvá veta Daňového poriadku (1) daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní

alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c)
vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie
dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie
a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže

prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

19. Podľa § 45 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k
zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých

vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné
prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane
evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo
písomné vysvetlenia.

20. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

21. Správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného, rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa

a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti
uplatnenými v správnej žalobe a ustanovením § 195 SSP, keďže ide o správnu žalobu vo veciach
správneho trestania. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že určenie
rozsahu prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Správny súd je viazaný jednak
rozsahom a jednak dôvodmi nezákonnosti, ktoré boli v žalobe uplatnené, pričom žalobca môže rozšíriť

správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v
lehote ustanovenej na podanie žaloby (t. j. v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu
verejnej správy, proti ktorému žaloba smeruje). Žalobca musí v zákonom stanovenej lehote uviesť
dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje
napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body), a to v zmysle § 182 ods. 1 písm. e)

SSP. Výnimkou z tejto zásady je správna žaloba vo veciach správneho trestania, kde v zmysle § 195
SSP správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby v prípadoch vymedzených písm. a) až e)
daného ustanovenia. Správny súd ďalej v prípade správnej žaloby vo veciach správneho trestania podľa
§ 197 SSP vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, pričom môže doplniť
dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie

je viazaný.

22. Okrem skutkových podstát správnych deliktov podľa písm. a) až i) ust. § 154 ods. 1 Daňového
poriadku upravuje Daňový poriadok tzv. všeobecným ustanovením (uvedeným pod písm. j/ cit.
ustanovenia) podmienky pre uloženie pokuty v prípade, ak nie je splnená niektorá z povinností

nepeňažnej povahy, ktorá nie je osobitne vymenovaná. Ak Daňový poriadok alebo iný hmotnoprávny
predpis ukladá povinnosť niečo splniť alebo povinnosť uloží v rozhodnutí správca dane, pričom táto
povinnosť nepeňažnej povahy nie je menovite uvedená v § 154 ods. 1 písm. a) až i) Daňového
poriadku, dopustí sa ten, ktorý túto povinnosť nesplní alebo splní po lehote stanovenej zákonom alebov rozhodnutí správcu dane, taktiež správneho deliktu a správca dane mu uloží pokutu. Príkladom
správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. j) Daňového poriadku môže byť nepodanie, príp. oneskorené
podanie súhrnného výkazu alebo neodstránenie nedostatkov podaného súhrnného výkazu.

23. Ustanovenie § 45 ods. 2 Daňového poriadku ukladá daňovému subjektu viacero povinností pri
daňovej kontrole, kam patrí o.i. aj povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých
vedenie ukladá osobitný predpis a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné
prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie (§ 45 ods. 2 písm.

d/Daňovéhoporiadku).Zákon(Daňovýporiadok)tedavcitovanomustanoveníformulujeakonepeňažnú
povinnosť aj povinnosť predložiť správcovi dane na základe jeho výzvy v (správcom dane) určenej lehote
zákonom špecifikované doklady, nesplnenie ktorej predstavuje správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm.
j) Daňového poriadku. V konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky boli prípady (konkrétne ide
o konanie vedené pod sp. zn. 5Sžf/78/2011, dátum rozhodnutia 29.10.2012 a konanie vedené pod sp.
zn. 2Sžf/83/2013, dátum rozhodnutia 02.07.2014), kedy správca dane uložil daňovému subjektu pokutu

za nesplnenie povinnosti predložiť správcovi dane v priebehu daňovej kontroly na základe jeho výzvy
doklady, pričom sankcionovanie takéhoto konania ako správny delikt (nesplnenie povinnosti nepeňažnej
povahy) bolo odobrené najvyšším súdom.

24. Vychádzajúc z uvedeného nie je dôvodná žalobná námietka, že správny delikt nemôže byť spáchaný

a pokuta za jeho spáchanie nemôže byť uložená „iba“ pre nesplnenie výziev, pretože tieto nemajú
povahu právneho predpisu. Výzvy samotné nemajú povahu právneho predpisu, ale zákon oprávňuje
správcu dane takouto formou vyžadovať splnenie zákonnej povinnosti, pričom tomuto oprávneniu
korešponduje zákonná povinnosť daňového subjektu výzve vyhovieť. V tejto súvislosti je potrebné
zdôrazniť, že pri správe daní sa chránia záujmy štátu a obcí (§ 3 ods. 1 Daňového poriadku), keď existuje

verejný záujem na efektívnom výbere daní a poplatkov. Orgány verejnej správy postupovali v súlade
so zákonom, keď z dôvodu neposkytnutia súčinnosti daňovým subjektom v priebehu daňovej kontroly,
sankcionovali žalobcu za správny delikt tak, ako ho vymedzil správca dane vo výroku prvostupňového
rozhodnutia, rozhodnutie ktoré žalovaný potvrdil.

25. Pokiaľ žalobca namietal, že v prvostupňovom rozhodnutí chýbalo uvedenie ustanovenia Daňového
poriadku alebo osobitného predpisu zakotvujúceho povinnosť nepeňažnej povahy, správny súd uvádza
nasledovné. Náležitosti výroku rozhodnutia (ktorým sa v zmysle Daňového poriadku ukladá povinnosť
alebo priznáva právo podľa tohto zákona) sú upravené v § 63 ods. 3 písm. d) vo väzbe na § 63 ods.
3 písm. c) Daňového poriadku. Z výroku rozhodnutia správcu dane je zrejmé, akého konania (ktoré

správca dane posúdil ako správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. j/ Daňového poriadku) sa žalobca
dopustil – že nevyhovel výzvam správcu dane na predloženie dokladov v daňovej kontrole. Z výroku
prvostupňového rozhodnutia je ďalej zrejmé, podľa akého predpisu bola žalobcovi uložená pokuta - §
155 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku. Uvedené skutočnosti sú naplnením požiadavky na uvedenie
ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo. Skutočnosť, že vo výroku nie je uvedené

príslušné ustanovenie právneho predpisu, ktoré ukladá povinnosť predložiť takéto doklady, nespôsobuje
nezrozumiteľnosť rozhodnutia (a následne jeho nezákonnosť), pretože konanie žalobcu, ktoré bolo
posúdené ako nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy, bolo vo výroku prvostupňového rozhodnutia
presne špecifikované, t.j. bolo z neho zrejmé, že žalobca sa dopustil protiprávneho konania tým, že
neposkytol správcovi dane súčinnosť podľa výziev správcu dane. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že

minimálne Výzva správcu dane zo dňa 26.09.2018 odkazovala na ust. § 45 ods. 2 Daňového poriadku,
žalobca teda vedel s odkazom na aké ustanovenie ktorého zákona vyžaduje správca dane splnenie
povinnosti. Súčasne bol žalobca v každej zo zaslaných výziev poučený, že ak výzve správcu dane
nevyhovie, dopustí sa správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. j) Daňového poriadku.

26. Pokiaľ žalobca argumentoval, že žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí sám na základe vlastnej
úvahy špecifikoval konkrétne ustanovenia právnych predpisov, ktoré mal žalobca údajne porušiť (§ 24
ods. 1, 2, 4, § 45 ods. 2 písm. c/, d/ a g/ Daňového poriadku), čím prekročil svoju právomoc a odňal
žalobcovi opravný prostriedok, správny súd uvádza, že ako vysvetlil v bode 25. odôvodnenia tohto
rozsudku, nebolo sporné, že správca dane požadoval súčinnosť s odkazom na § 45 ods. 2 Daňového

poriadku, neuvedenie tohto ustanovenia zákona vo výroku rozhodnutia o uložení pokuty za správny
delikt však nespôsobuje jeho nezákonnosť. Možno uznať ako dôvodný aj argument žalovaného, že
uvedením konkrétnych ustanovení Daňového poriadku, v zmysle ktorých správca dane požadoval od
daňového subjektu súčinnosť, reagoval na odvolacie námietky žalobcu.27. V druhej časti správnej žaloby žalobca namietal, že uloženie edičnej povinnosti (povinnosti predložiť
správcom dane požadované doklady) bolo nad rámec zákona, pretože dokumenty požadované vo

výzvach neboli potrebné na zistenie alebo preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie
dane, keď správca dane mal už z prvej daňovej kontroly dostatočné podklady, a to knihu ubytovaných,
akoajpodkladyodzdravotnýchpoisťovní,zktorýchbolizrejmépočtyhostí,ktorýmbolahradenákúpeľná
starostlivosť v zariadeniach žalobcu.

28. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že správca dane Rozhodnutím č. 449/2019 zo dňa 04.03.2019
rozhodol o vyrubení dane za ubytovanie za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012 žalobcovi v sume
166 649 eur, pričom pri určení dane postupoval podľa pomôcok (§ 48 ods. 1 písm. c/ Daňového
poriadku). Toto rozhodnutie bolo potvrdené Rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky
č. 146888/2023 zo dňa 24.03.2023. Správca dane výslovne v odôvodnení rozhodnutia o určení
dane uviedol, že vychádzal z elektronickej evidencie ubytovaných klientov za rok 2012 (na CD) z

predchádzajúcej daňovej kontroly, z výpisu z elektronickej podoby tzv. domovej knihy ubytovaných
klientov s trvalým pobytom v Turčianskych Tepliciach za kalendárny rok 2012 z predchádzajúcej daňovej
kontroly ako aj informácií získaných zo zdravotných poisťovní. Správca dane vychádzal z toho, že
žalobca ako platiteľ dane mal odviesť daň za ubytovanie za všetky fyzické osoby, ktoré sa odplatne
prechodne ubytovali v jeho ubytovacích zariadeniach (s výnimkou osôb, ktoré mali na území Mesta

Turčianske Teplice trvalý pobyt, pretože tieto sú oslobodené od dane za ubytovanie). To znamená,
že správca dane nerozlišoval medzi poskytovaním prechodného ubytovania a poskytovaním kúpeľnej
starostlivosti, hoci v Oznámení o výkone daňovej kontroly zo dňa 03.05.2018 požiadal daňový subjekt,
aby predložil knihu ubytovaných, kde sú zapísaní ubytovaní, ktorým bola poskytnutá ústavná zdravotná
starostlivosť a knihu ubytovaných, kde sú zapísaní ubytovaní, ktorým bolo poskytnuté výlučne len

prechodné ubytovanie. Žalobca v tejto súvislosti dôvodne namietal, že ani VZN č. 8/2011, ani iný právny
predpis, mu neukladal povinnosť v knihe ubytovaných osobitne evidovať údaje o tom, či ubytovanej
osobe bola poskytnutá ústavná zdravotná starostlivosť alebo výlučne prechodné ubytovanie.

29. Aj keď správny súd po preskúmaní veci uzavrel, že orgány verejnej správy dôvodne posúdili konanie,

resp. nekonanie žalobcu ako správny delikt (body 24. až 26. odôvodnenia tohto rozsudku), bolo ďalej
potrebné preskúmať, či postupovali v súlade so zákonom aj pri určovaní výšky pokuty ako sankcie za
správny delikt. Pri ukladaní trestov za správny delikt je potrebné prihliadať o.i. na zásady trestného
konania, ktoré sa majú uplatniť aj na správne trestanie, rozhodnutie o pokute za správny delikt musí
obsahovať nielen opis skutku, ale aj náležité odôvodnenie uloženej pokuty, a to s prihliadnutím na

závažnosť, trvanie a následky protiprávneho konania (§ 155 ods. 4 Daňového poriadku). V tomto smere
správny súd konštatuje, že orgán verejnej správy neprihliadol pri ukladaní pokuty na povinnosť, ktorá
mu vyplýva z § 155 ods. 4 Daňového poriadku, a to ukladať pokutu so zreteľom na závažnosť, trvanie
a následky protiprávneho konania, teda správny súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie
žalovaného i prvostupňové rozhodnutie sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Prvostupňový

orgán (Mesto Turčianske Teplice) odôvodnilo výšku uloženej pokuty (ktorá sa uloží v rozpätí od 30,
resp. 60 eur do 1 500 eur) tým, že daňový subjekt (žalobca) neposkytol správcovi dane súčinnosť
ani na základe opakovaných výziev, a to bez toho, aby uviedol relevantné dôvody, ktoré by mu to
znemožňovali alebo ktoré by ho tejto povinnosti zbavovali. Žalovaný v rámci potvrdzujúceho rozhodnutia
len konštatoval, že správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď uložil žalovanému pokutu

vo výške 800 eur. V rozhodnutiach orgánu verejnej správy (minimálne žalovaného) teda absentuje
akákoľvek správna úvaha k otázke následkov protiprávneho konania, t.j. vo vzťahu k dôsledkom
porušenia zákonnej povinnosti daňového subjektu (neposkytnutia súčinnosti). Na tomto mieste je
potrebné zdôrazniť, že v čase rozhodovania žalovaného o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému
rozhodnutiu už bolo rozhodnuté o určení dane za rok 2012 (Rozhodnutím č. 449/2019 zo dňa 04.03.2019

potvrdeným rozhodnutím odvolacieho orgánu č. 146888/2023 zo dňa 24.03.2023), z odôvodnenia
ktorých je zrejmé, že správca dane rozhodol o vyrubení dane na základe podkladov, ktoré už mal z prvej
daňovej kontroly – konkrétne na základe elektronickej evidencie ubytovaných klientov za rok 2012 ako aj
výpisu z elektronickej podoby tzv. domovej knihy ubytovaných klientov s trvalým pobytom v Turčianskych
Tepliciach za kalendárny rok 2012. Žalobca v tejto súvislosti v správnej žalobe namietal, že napriek

tomu, že správca dane mal k dispozícii doklady potrebné pre rozhodnutie, t.j. požadované doklady
nepotreboval pre určenie dane, v opakovanej daňovej kontrole si od žalobcu vyžiadal knihu ubytovaných
s rozdelením na ubytovaných, ktorým bola poskytnutá kúpeľná starostlivosť a ktorým bolo poskytnuté len
prechodné ubytovanie (hoci pri rozhodovaní nerozlišoval medzi poskytnutím prechodného ubytovaniaa poskytovaním kúpeľnej starostlivosti). Preskúmavané rozhodnutia neobsahujú úvahu (posúdenie)
otázky následkov protiprávneho konania, teda náležité odôvodnenie výšky uloženej pokuty, čím je
založený dôvod na zrušenie rozhodnutí pre ich nepreskúmateľnosť. Opodstatneným bol v tejto súvislosti

aj apel žalobcu na dôslednú aplikáciu základných zásad správy daní. Pretože pri správe daní je potrebné
dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb (§ 3 ods.
1 Daňového poriadku), bolo v tomto prípade namieste odôvodniť výšku uloženej pokuty s ohľadom na
skutočnosť, že pri rozhodovaní o určení (vyrubení) dane minimálne knihu ubytovaných s rozdelením na
hostí, ktorým bola poskytnutá kúpeľná starostlivosť a ktorým bolo poskytnuté len prechodné ubytovanie

de facto správca dane pre rozhodnutie nepotreboval, keď z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že
nerozlišoval medzi poskytovaním prechodného ubytovania a poskytovaním kúpeľnej starostlivosti.

30. Žalobca v správnej žalobe taktiež namietal, že lehota na uchovávanie účtovných záznamov
požadovaných správcom dane uplynula 31.12.2017, pričom nemožno aplikovať § 36 ods. 1 druhá veta
Zákona o účtovníctve v spojení s § 69 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, pretože sa nejedná o dokumenty,

podľa ktorých sa zisťuje alebo preveruje základ dane za ubytovanie alebo iné skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane, keď za dokumenty, podľa ktorých sa zisťuje alebo preveruje základ dane za
ubytovanie, je možné považovať výlučne dokumenty vymedzené v § 14 VZN č. 8/2011, medzi ktorými
sa však účtovné doklady požadované správcom dane neuvádzajú, alebo dokumenty ohľadom ktorých
bola žalobcovi správcom dane uložená tzv. záznamová povinnosť podľa § 51 Daňového poriadku,

ktorá však žalobcovi nikdy uložená nebola. Podľa § 14 VZN č. 8/2011 je fyzická alebo právnická
osoba, ktorá prechodné ubytovanie poskytuje, povinná: (i) viesť knihu ubytovaných (alebo inú obdobnú
- elektronickú evidenciu), (ii) viesť priebežne evidenciu prenocovaní a mesačne predkladať správcovi
dane výkaz dane za ubytovanie, ku ktorému je potrebné priložiť kópie blokov, resp. fotokópie evidencie
z knihy ubytovaných alebo zoznam ubytovaných z elektronickej evidencie za príslušné obdobie. Na

tomto mieste správny súd uvádza, že vzhľadom na charakter požadovaných dokladov, ktoré z ich
povahy umožňovali zistiť, resp. preveriť skutočnosti pre správne určenie dane, nemožno súhlasiť so
žalobcom, že tieto doklady správca dane nemohol požadovať. Podľa § 36 ods. 1 druhá veta Zákona
o účtovníctve v znení platnom a účinnom v čase doručovania výziev správcu dane (t.j. v znení platnom
a účinnom od 01.01.2018 do 30.09.2018) účtovné záznamy, podľa ktorých sa zisťuje alebo preveruje

základdanealeboinéskutočnostirozhodujúcepresprávneurčeniedanealebovznikdaňovejpovinnosti,
sa uchovávajú v lehote podľa tohto zákona, najmenej však v lehote na zánik práva vyrubiť daň alebo
rozdiel dane podľa osobitného predpisu alebo v lehote ustanovenej osobitnými predpismi. Podľa § 69
ods. 1 Daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť
daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov

od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt
povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol
nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Podľa § 69 ods. 2 Daňového poriadku ak bol
pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie
nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom

bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo uplatniť nárok
na sumu podľa osobitných predpisov možno najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom
vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez
povinnostipodaťdaňovépriznanie,alebovktoromdaňovémusubjektuvznikolnároknauplatneniesumy
podľa osobitných predpisov. Podľa § 69 ods. 3 Daňového poriadku za úkon smerujúci na vyrubenie

dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov1) sa považuje
doručenie a) protokolu z daňovej kontroly, b) protokolu o určení dane podľa pomôcok. Vzhľadom na
skutočnosť, že v konaní je nesporné, že žalobcovi ako daňovému subjektu bol v súvislosti s daňou za
ubytovanie za rok 2012 dňa 29.05.2013 doručený Protokol o vykonaní daňovej kontroly č.k. 806/2013,
v zmysle § 69 ods. 2 Daňového poriadku došlo k prerušeniu plynutia päťročnej lehoty a táto lehota

plynula znovu od konca roku, v ktorom bol daňový subjekt o predmetnom úkone (doručení Protokolu)
vyrozumený. Z toho vyplýva, že v čase doručenia výziev správcu dane (v priebehu roka 2018) ešte trvala
povinnosť uchovávať účtovné záznamy vzťahujúce sa na rok 2012 a námietka žalobcu o tom, že ich
v čase doručenia výziev správcu dane už nemusel uchovávať, nie je dôvodná.

31. Vychádzajúc zo skutočností uvedených najmä v bode 29. odôvodnenia tohto rozsudku správny
súd dospel k záveru o nepreskúmateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy čo do odôvodnenia
určenia výšky uloženej pokuty, a to v intenciách § 155 ods. 4 Daňového poriadku. Preto správny súd
rozhodnutie žalovaného aj prvostupňové rozhodnutie zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP v spojenís § 191 ods. 3 písm. a) SSP a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie (§ 191 ods. 4 SSP).
Orgán verejnej správy prvého stupňa opätovne rozhodne vo veci správneho deliktu žalobcu, pričom sa
dôsledne vysporiada, okrem iného, s aplikáciou § 155 ods. 4 Daňového poriadku a rozhodnutie riadne

odôvodní tak, aby obsahovalo všetky zákonné náležitosti, aj úvahu orgánu verejnej správy o závažnosti,
trvaní a následkoch protiprávneho konania žalobcu, od ktorej závisí aj výška pokuty. Právnym názorom
správneho súdu je orgán verejnej správy prvého stupňa v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP).

32. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná

žalobcovivočižalovanémuprávonaúplnúalebočiastočnúnáhradudôvodnevynaloženýchtrovkonania,
ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca bol v konaní úspešný, preto mu správny súd
priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania a zaviazal žalovaného na ich náhradu. Podľa
§ 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
33. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo
podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 SSP v znení účinnom
do 30. júna 2023 s poukazom na § 493e SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo
rozhodnutévjehoneprospech,pričomjumusípodaťvlehote30dníoddoručeniarozhodnutiasprávneho
súdu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP v znení účinnom do 30. júna 2023 s poukazom na § 493e SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Banskej Bystrici.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:

a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí

byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ
alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná,
alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm. a) SSP).Poznámka: Rozsudok nepodpísala členka senátu JUDr. Alena Antalová z dôvodu jej ospravedlnenej
neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania.