Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, August 17, 2023

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 14C/74/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0021203140
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Červeňák

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2023:0021203140.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, sudca JUDr. Vladimír Červeňák, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,

bytom A., C. X, právne zastúpený: Vašiv & Partners s.r.o., so sídlom Murgašova 3, 040 01 Košice, IČO:
47 238 836, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, so sídlom
Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5.593,47 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.877,71 Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Priznáva žalobcovi od žalovaného náhradu trov konania v plnej výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 14.7.2021 domáhal prostredníctvom svojho
právneho zástupcu zaplatenia peňažnej náhrady vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť

žalobcovho služobného platu za každú začatú hodinu nad zákonom povolený limit pracovnej doby
stanovenej v čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, ktorá predstavovala sumu 4.877,71 eur.

2. V žalobe žalobca uviedol, že svoj nárok uplatňuje ako náhradu škody podľa § 13 ods. 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ( ďalej len „OZ“ ) z dôvodu nesprávneho prebratia smernice
Európskej únie Slovenskou republikou - Ministerstvom vnútra SR, v dôsledku ktorej mu vznikla škoda.
V žalobe okrem iného tiež uviedol, že právomoc súdu v prejednávanej veci je podľa ustanovenia

§ 19 písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“). Uviedol, že je
príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR, ktorý vykonáva štátnu službu v A., kde došlo
k vzniku škody. Žalovanou je Slovenská republika, ktorá koná prostredníctvom ministerstva alebo
iného ústredného orgánu štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prevzatia smernice EÚ alebo
ak v dôsledku nedodržania lehoty na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti
štátnej správy. Zákonné právomoci Ministerstva vnútra SR, týkajúce sa Hasičského a záchranného
zboru, upravuje ust. § 11 písm. c ) zákona 575/2001 Z.z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii

ústrednej štátnej správy, podľa ktorého je Ministerstvo vnútra SR ústredným orgánom štátnej správy
pre policajný zbor, hasičský a záchranný zbor. Žalobca citoval z rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie (ďalej aj „SD EÚ“) vo veci Fuss (C-429/09) s tým, že smernica má priamy účinok, keďže priznáva
práva jednotlivcom a právo EÚ bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá podriaďuje právo pracovníka
zamestnaného vo verejnom sektore podmienke, aby o dodržiavanie čl. 6 písm. b) Smernice požiadal
svojho zamestnávateľa.

3. Organizácia času práce zmenných hasičov je upravená v Pokyne prezidenta Hasičského a
záchranného zboru o vnútornej organizácii Hasičského a záchranného zboru na operatívno-technickom
úseku zo dňa 30.08.2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke pokynov prezídia Hasičského a záchranného
zboru č. 35 z roku 2012 (ďalej len v texte aj ako „Pokyn“). Podľa Čl. 3, bodu (1) : „Začiatok výkonuzmenovej služby je o 07.00 h a koniec výkonu zmenovej služby je o 7.00 h nasledujúceho dňa...“.
Podľa vzoru poriadku výkonu zmenovej služby, ktorý tvorí prílohu č. 2 a č. 3 Pokynu, pripadá zo zmeny
trvajúcej 24 hodín na výkon služby 16,5 hodín a na výkon služobnej pohotovosti 7,5 hodín. V priebehu

celej zmenovej služby je Žalobca povinný zdržiavať sa fyzicky v mieste výkonu štátnej služby a v
prípade potreby musí byť pripravený bezodkladne plniť úlohy HaZZ (vykonávať zásahovú činnosť). Po
odpracovaní 24-hodinovej zmeny nasleduje 48 hodín odpočinku. Takýmto spôsobom sa striedajú tri
hasičské zmeny.

4. Po týždni, v ktorom žalobca odpracuje tri 24-hodinové zmeny, teda spolu 72 hodín týždenne, (napr. 1.,
4. a 7. deň v týždni), nasledujú dva týždne, počas ktorých odpracuje dve 24-hodinové zmeny, teda spolu
48 hodín týždenne (napr. 2. a 5. deň v týždni, resp. 3. a 6. deň v týždni). Priemerne tak Žalobca odpracuje
týždenne 56 hodín (72h + 48h + 48h / 3 = 56h), teda 8 hodín nad limit stanovený právom Európskej únie.
Pripriemernompočtetýždňovvroku(52,179)topredstavuje417,4hodínodpracovanýchnadlimitročne.

5.Akobolouvedenévbode4.tejtovýzvy,zmenajerozdelenánaaktívnučasť(výkonslužby)aneaktívnu
časť (pracovnú pohotovosť). Podľa platných právnych predpisov sa pracovná pohotovosť nezapočítava
do fondu pracovného času a Žalobcovi za ňu neprináleží plat, ale iba náhrada vo výške 15 % platového
stupňa, do ktorého je zaradený. Žalobcovi v období od februára 2018 do januára 2021 bola nariadená
pohotovosť v trvaní 1.606,20 hodín.

6. Organizáciu pracovného času upravuje, okrem iného, Smernica Európskeho Parlamentu a Rady
2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len ako
„Smernica“). V súlade s článkom 6 Smernice boli členské štáty povinné prijať opatrenia na zabezpečenie
bezpečnosti a zdravia pracovníkov tak, aby priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní

vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín. Takéto povinnosti tieto orgány zaväzujú vrátane prípadu, keď
sú v postavení verejnoprávneho zamestnávateľa (rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s.
I-2483, bod 85).

7. Pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý

pracovníkfyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmu„pracovnýčas“vzmyslesmernice2003/88.
Tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý
vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračovať
maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej smernice (pozri rozsudok z 3.
októbra 2000 Simap (C-303/98, Zb. s. I-7963), 46 až 52; uznesenie z 3. júla 2001, CIG (C-241/99, Zb.

s. I-5139), body 33 a 34, ako aj rozsudok z 9. septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389), body
68 až 71, 78 a 79).

8. Súdny dvor zastáva názor, že otázka súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle smernice
2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti a dňa 14. júla 2005, prijal uznesenie

Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami
verejnej hasičskej služby patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok 6 písm. b)
tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný
pracovný čas vrátane zásahových služieb.

9. Vzhľadom na aktuálne znenie ZoHZZ sa Žalobca preto Žalobca domnieva, že napriek tomu, že príloha
č. 4 k ZoHZZ uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica, znenie jeho príslušných ustanovení
túto skutočnosť nepotvrdzuje, nakoľko žiadne ustanovenie ZoHZZ neupravuje, že služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času. Táto skutočnosť sa
nachádza napr. v Zákonníku práce § 96 ods. 2, avšak toto ustanovenie sa na príslušníkov hasičského

zboru nevzťahuje.

10. Ďalším „transpozičným“ nedostatkom Zákona o hasičskom a záchrannom zbore podľa Žalobcu
je, že Smernica 2003/88/ES nepreberá ustanovenia jej čl. 6 písm. b), stanovujúce dĺžku týždenného
pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná doba, služobná

pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia. Podstata spočíva v tom, že služobnú pohotovosť
hasičov Zákon o hasičskom a záchrannom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného
času v zmysle úniového práva. Takáto právna úprava preto zakladá porušenie čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES Slovenskou republikou ako členským štátom EÚ a priznáva právo na náhradu škodypostihnutým jednotlivcom. V dôsledku nesprávnej transpozície a aplikácie Smernice je Žalobca nútený
pracovať nad rámec týždenného pracovného času, v dôsledku čoho stráca čas na odpočinok, na ktorý
by mal nárok, ak by bol jeho maximálny týždenný čas garantovaný právom únie dodržaný.

11. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je
Úniazaložená(pozrivtomtozmyslerozsudkyz19.novembra1991,Francovichai.,C-6/90aC-9/90,Zb.
s. I-5357, bod 35; z 5. marca 1996, Brasserie du pecheur a Factortame, C-46/93 a C-48/93, Zb. s. I-1029,

bod 31). Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie
členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to,
aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť
(pozri v tomto zmysle rozsudky Brasserie du pecheur a Factortame, už citovaný, bod 32; z 1. júna 1999,
Konle, C-302/97, Zb. s. I-3099, bod 62; zo 4. júla 2000, a z 30. septembra 2003, Köbler, C-224/01,
Zb. s. I-10239, bod 31). Súdny dvor teda rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu,

keď sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným
jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Transportes Urbanos
y Servicios Generales, bod 30). Uplatnenie týchto podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť
členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy

v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie (pozri rozsudok z 12. decembra
2006, Test Claimants in the FII Group Litigation, C-446/04, Zb. s. I-11753,).

12. To znamená, že pokiaľ sú splnené vyššie uvedené tri podmienky, štát musí, s výhradou nároku
na náhradu škody, ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa

vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky
týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť
upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada
efektivity).

13. Z európskej judikatúry vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie
musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Úniové právo
neobsahuje ustanovenia o konkrétnom spôsobe výpočtu škody, ale len úpravu, v zmysle ktorej nemôžu
byť podmienky náhrady škody (ktorá má základ priamo v práve Únie) stanovené vo vnútroštátnych

právnych úpravách menej výhodné ako podmienky, týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov
nápravy (zásada ekvivalencie).

14. V slovenskom právnom poriadku neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca náležitosti konania
o náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva jednotlivcom a ani pravidlá, použitím ktorých by

sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a súčasne vychádzajúc z povahy škody,
ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal
žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinovej týždennej pracovnej doby), ako aj z podmienok
jej uplatnenia v slovenskom právnom poriadku, preto možno analogicky použiť pravidlá týkajúce sa
náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa § 11-13 Obč. zák., nakoľko tieto ustanovenia upravujú

vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody Žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového
práva. V dôsledku toho (a berúc do úvahy citovanú judikatúru ESD) možno nárok na náhradu takto
vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k
náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje ust. § 13
ods. 2 Obč. zák., ktoré ustanovenie uvádza prípady, kedy je možné vzhľadom na intenzitu zásahu proti

osobnosti fyzickej osoby priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len demonštratívne.

15. Podľa názoru Žalobcu je vzhľadom na právne a skutkové okolnosti jeho veci pre určenie výšky škody
svojim obsahom najbližšie ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, podľa ktorého ak je príslušníkovi
nariadená služobná pohotovosť na pracovisku, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná

náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu. Na základe uvedeného
žiada Žalobca o odškodnenie vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku
vo výške 35 % (50 % - 15 %) zo sumy, ktorou je príslušná čas jeho služobného platu.16. V tabuľke, ktorá tvorí prílohu tohto podania, je v prehľadnej forme uvedené, koľko hodín pohotovosti
Žalobca odslúžil v jednotlivých mesiacoch obdobia február 2018 až január 2021 (stĺpec č. 4), aká bola
príslušná časť jeho služobného platu za jednotlivé mesiace rozhodného obdobia (stĺpec č. 2), aká

náhrada mu bola Žalovaným vyplatená za 1 hodinu pracovnej pohotovosti na pracovisku (stĺpec č. 3),
aký doplatok k už zaplatenej náhrade za 1 hodinu pracovnej pohotovosti na pracovisku požaduje (stĺpec
č. 5), a aká je celková Žalobcom požadovaná náhrada škody za jednotlivé mesiace rozhodného obdobia
(stĺpec č. 6). Vzhľadom na údaje uvedené v tejto tabuľke celková Žalobcom požadovaná výška náhrady
škody predstavuje sumu 4.877,71 eur.

17. Žalovaná sa k žalobe žalobcu vyjadrila v podaní doručenom súdu dňa 01.02.2022 ( č. l. 108 ),
pričom vzniesol námietku nedostatku právomoci rozhodovania súdu o doplatenie časti žalobcovej mzdy.
Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je
špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná
pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/

EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna
služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov
Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia,
prísnej subordinácii a pod.). Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú
činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany

obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu
sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve
tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernice 89/391/EHS nevzťahuje.
Inak povedané, v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli
zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je
táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné
ustanoveniaSmernice2003/88/ESnaprípadžalobcunemôžuaplikovať,pretožalobcovivzmysležaloby
nemohla vzniknúť žiadna škoda. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad
smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods.

4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza.
Žalobca tak nielenže neurobil, ale navyše za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých
hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou, mu boli riadne vyplatené
príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak má žalobca za to, že smernica
nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaná namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie

z dôvodu, že táto jej nie je daná. Žalovaná má za to, že ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č.
315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia platnej kolektívnej zmluvy (čl. 8) plne transponujú čl. 2 ods. 1
Smernice 2003/88/ES. Žalovaná pripomína, že predpisy EÚ neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp.
článoksmernicemuselbyťtransponovanýibadojednéhočlánku,resp.odsekuvnútroštátnehoprávneho
aktu členského štátu EÚ. Zároveň nie je nutné, aby bol článok smernice transponovaný explicitne priamo

do vnútroštátneho predpisu. Podľa žalovanej sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral
Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala
údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES. Žalovaná má za to, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na
maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca

skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne
odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas
ktorých žalobca reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o
vzniku škody, aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený.
Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času.

Takisto je potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom
období 6 mesiacov. Žalobca v žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného
pracovného času ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či
za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri
referenčnom období 6 mesiacov. Majú za to, že vyjadrenie nemajetkovej ujmy v peniazoch má za

následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré (na rozdiel od práv osobnostných) podlieha
režimu premlčania v trojročnej premlčacej lehote vyplývajúcej z § 101 OZ. Žalovaná navrhuje, aby súd
žalobu o náhradu škody v celom rozsahu zamietol.18. Žalobca sa vyjadril dňa 25.03.2022 ( č. l. 121 ) k vyjadreniu žalovanej tak, že tvrdenie žalovanej
o tom, že činnosť príslušníkov HaZZ je možné subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti
Smernice Rady z 12. júna 1989 č. 89/391/EHS, je vyvrátené rozhodovacou činnosťou ESD, ktorý

napr. v konaniach C-397/01 až C-403/01 z 5.10.2004 Pfeiffer a i. uviedol, že výnimky z pôsobnosti
uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco, nakoľko boli prijaté len na
účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a
poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa
- pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto

popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ust., sa jasne
odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka
Záchranného a hasičského zboru. S uvedeným tvrdením žalovanej sa žalobca už vysporiadal v bodoch
22.a23.podanejžaloby.Predmetomtohtosporovéhokonaniajeuplatňovanienárokunanáhraduškody,
ktorá mala žalobcovi vzniknúť z dôvodu nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES do právneho
poriadku Slovenskej republiky, a nie rozhodovanie o nárokoch žalobcu z jeho štátnozamestnaneckého ,

resp. služobného pomeru. Je to spor žalobcu so Slovenskou republikou - zastúpenou Ministerstvom
vnútra SR o náhradu škody, ktorá žalobcovi mala byť spôsobená porušením úniového práva nesprávnou
transpozíciouvyššieuvedenejsmernice,gestoromktorejjeMinisterstvovnútraSR.Zuvedenéhodôvodu
je žalobca presvedčený, že pasívna vecná legitimácia Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom
vnútra SR je daná. Vychádzajú z bodov 45,46 a 61 rozsudku Súdneho dvor EÚ sp.zn.C-429/09

je jasné, že zodpovednostným subjektom za prípadné porušenie práva Únie, ktoré vedie k vzniku
škody spôsobenej jednotlivcovi je samotný štát, v ktorom takéto porušenie práve Únie nastalo, bez
ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť
túto škodu nahradiť. Výklad žalovanej v jej vyjadrení k žalobe, v ktorom cituje, akým spôsobom sa
viaceré ustanovenia Smernice premietli do zákona, podľa žalobcu nespĺňa požiadavky úniového práva,

nakoľko je len formálny a nedosahuje sa ním Smernicou požadovaný výsledok. Je zrejmé, že ZoHZZ
svojou úpravou nielen že nereflektuje 48 hodinový týždenný limit pracovného času, ale oddelením
pracovnejslužbyodpracovnejpohotovostiaichusporiadanímvytvorilpriestorprejehonerešpektovanie;
dokonca možno konštatovať, zvlášť so zreteľom na spôsob, akým žalovaná aj v tomto konaní dotknuté
ustanovenia zákona HZZ interpretuje, že s prácou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nad

tento rozsah sa v tejto úprave priamo rátalo, spoliehajúc sa na to, že pracovná pohotovosť do smernicou
2003/88/ES regulovaného fondu práce nespadá, a tiež aj na to, že z jej pôsobnosti je táto kategória
zamestnancov vyňatá. Žalobca je toho názoru, že určujúcim na posúdenie hodnoty nemajetkovej ujmy
v jeho prípade by malo byť ustanovenie § 122 ods. 2 ZoHZZ, ktoré upravuje výšku náhrady za výkon
pohotovosti určenej nad rámec služobného času, nakoľko v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice

2003/88/ES sa žiaden čas, mu každá jedna hodina pohotovosti bola nariadená nad rámec služobného
času, teda nad rámec času, za ktorý mu prináleží základný plat.

19. Žalovaná sa vyjadrila k vyjadreniu žalobcu dňa 06.04.2022 ( č. l. 131 ) tak, že trvá na svojom
predchádzajúcom vyjadrení v časti výkladu predmetnej smernice vo vzťahu k nároku na náhradu

škody. Žalovaná poukazuje na skutočnosť, že v zmysle Smernice 2003/88/ES môže byť prípadná
vzniknutá škoda v dôsledku porušenia právnej normy EÚ nahradená okrem finančného odškodnenia
aj udelením dodatočného náhradného voľna, pričom je úlohou vnútroštátneho súdu, aby zabezpečil
spôsob náhrady škody, ktorý je zvolený v súlade so zásadou ekvivalencie. Žalovaná sa prikláňa k
udeleniu dodatočného náhradného voľna najmä s ohľadom na skutočnosť, že žalobca vo svojej žalobe

tvrdí, že škoda vznikla v dôsledku straty času odpočinku, pričom žalovaná má za to, že táto strata by
mohla byť nahradená práve stanovením dodatočného náhradného voľna. Je na vnútroštátnom práve
členských štátov, aby pri dodržaní zásady ekvivalencie a efektivity stanovili kritériá umožňujúce určiť
rozsah škody a súčasne aby stanovili, či sa musí poskytnúť náhrada takejto škody vo forme finančného
odškodnenia alebo udelenia dodatočného náhradného voľna a súčasne aby boli zadefinované pravidlá

týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Žalovaná má za to, že výšku nemajetkovej ujmy nie je
možné vypočítať mechanicky. Žalobca taktiež uvádza, že vzhľadom k tomu, že v právnom poriadku
Slovenskej republiky neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca náležitosti konania o náhradu škody
spôsobenej porušením úniového práva, je nutné použiť analogicky ustanovenia § 11 a § 13 OZ, keďže tie
sú svojim obsahom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva. K uvedenému uvádzame, že

žalovanánemôžebyťúčastníkomsporuoochranuosobnosti,pretovprípadeaplikácietýchtoustanovení
opätovne vyvstáva otázka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej. Žalovaná vzhľadom k
uvedenému opätovne namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie.20. V okolnostiach prípadu nie je medzi stranami sporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a
záchranného zboru SR, vykonáva stálu štátu službu v A.. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované
služby takým spôsobom, že na 16 resp. 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená

8 resp. 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Služobné pohotovosti sú určované na čas
nočných hodín. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na
zásah, mení sa služobná pohotovosť za prácu nadčas. Hasiči teda strávia na pracovisku počas jednej
zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia zmena, každý
tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna.

21. Počet odpracovaných hodín, čo sa týka rozsahu služobného času a rozsahu služobnej pohotovosti
u žalobcu, nebol medzi stranami sporný. Z výplatných pások a podľa prehľadu a rozsahu nariadených
pracovných pohotovostí mal súd za osvedčené, že od februára roku 2018 do januára 2022 odpracoval
1.606,20 hodín nad právom únie povolený týždenný limit služobného času, teda v okolnostiach prípadu
žalobca vyše troch rokov pracuje v priemere 56 hodín týždenne, a tak odpracuje každý týždeň 8 hodín

nad limit stanovený a povolený právom Únie, čo pri priemernom počte týždňov 52,179 je to 535,40 hodín
do roka, a teda za posledné tri roky to predstavuje 1.606,20 odpracovaných hodín nad právom Únie
povolený týždenný limit služobného času.

22.Zistenýskutkovýstavsúd(aj)vsúladesustálenoujudikatúrouvobdobnýchveciach(najmärozsudky

Krajského súdu v Košiciach 6Co 2/2019, 2CoPr/3/2019, 11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2020) takto právne
posúdil:

23. Pri posudzovaní právnej stránky v okolnostiach prípadu súd vychádzal zo súdnej praxe a z názorov
(úvah) prezentovaných Ústavom medzinárodných vzťahov a aproximácie práva (Právnická fakulta UK

Bratislava).

24. K žalovanou vznesenej námietke nedostatku právomoci rozhodovania súdu tunajší súd vyjadruje
presvedčenie, že nárok žalobcu tak, ako ho skutkovo vymedzil, nemôže v slovenskom právnom systéme
prejednať a rozhodnúť žiaden iný orgán ako všeobecný súd. Pri tomto konštatovaní vychádzal súd z

ustanovenia § 3 CSP a z názorov (úvah) prezentovaných už spomínaným Ústavom medzinárodných
vzťahov a aproximácie práva (Právnická fakulta UK Bratislava, odseky 19 - 21). Bolo nepochybné a
zo strany žalobcu ako pána sporu opakovane zdôraznené, že neuplatňuje mzdový nárok, ale nárok na
náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením úniového práva. Jedine všeobecný súd je v zmysle
ustanovenia § 3 CSP oprávnený (a povinný) rozhodnúť o tom, či bola jednotlivcovi spôsobená škoda

nesprávnym prebratím práva Európskej únie, jeho nerešpektovaním a v akej výške.

25.Zodpovednosťčlenskýchštátovaichorgánovpriaplikáciikomunitárnehoprávavychádzazprednosti
komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Práve na základe prednosti
komunitárneho práva si v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu

členskéhoštátusamôžupoškodenéfyzickéaleboprávnickéosobydomáhaťnáhradyspôsobenejškody.

26. Prednosť komunitárneho práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského
štátu a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektmi nie sú upravené v zakladajúcich
zmluvách, ani v aktoch inštitúcií Európskej únie a vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora

Európskych spoločenstiev. Táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda
a zo zásady komunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva (ďalej len Zmluva o založení ES"), a na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať
všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti
inštitúcií spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov

zmluvy" alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

27. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor vysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal
(106/77, 9.3.1978, Zb, s, 629), v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení
komunitárneho práva prípade, ak bola s nimi v rozpore vnútroštátna norma. Priama aplikovateľnosť

komunitárneho práva v tomto prípade podľa Súdneho dvora znamená, že „normy komunitárneho práva
musia disponovať úplným účinkom, a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od
ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti", akoby boli súčasťou právneho poriadku
uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov" (bod 14 rozsudku Simmenthal), pričom majúvyššiuprávnusiluakonormyvnútroštátne.Toznamená,ževnútroštátnanormaodporujúcakomunitárnej
norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je
ako orgán členského štátu „v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako

celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie
alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom" (body
16 a 21 rozsudku Simmethal).

28. Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna.

Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez
ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

29. V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne
právo z článku 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní
viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t.j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení

Európskeho spoločenstva, aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho §
2ods. l zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu
domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na
predchádzajúce ustanovenia nakoniec nadväzoval aj § 121 O.s.p., ktorý zbavoval povinnosti dokazovať
právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie a v súčasnosti je to

Civilný sporový poriadok vo svojom ustanovení § 186 ods. l.

30. Podľa čl. 7 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.

120 ods.5.

31. Podľa čl. 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a
pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a5
a zákonom.

32. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času
ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času.

33. V čl. 1 bod 2 Smernice táto rieši: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a
ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej
práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

34. Podľa čl. 1 bod 3 Smernice táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v

zmysle čl. 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

35. Podľa čl. 2 bod 1 Smernice „pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi alebo praxou.

36. Podľa čl. 6 písm. b) Smernice členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

37. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

38. Podľa ustanovenia § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. („Zákon") služobný čas príslušníka je časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

39. Podľa ustanovenia § 85 ods. 2 Zákona služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.40. Podľa ustanovenia § 86 ods. 1 a 2 Zákona služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných

dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne
nadväzujúcejslužobnejpohotovostivmiestevykonávaniaštátnejslužbyjenajviac24hodínvslužobnom
dni.

41. Podľa ustanovenia § 91 ods. 1 Zákona štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad

rámec určeného služobného času.

42. Podľa ustanovenia § 91 ods. 3 Zákona v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu
službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

43. Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 Zákona služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť

v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

44. Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z.z. ako vykonávanie štátnej služby
sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo

sviatok.

45. Podľa ustanovenia § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z.z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok
ustanovenýchtýmtozákonom,okremslužobnéhopríjmupatrípeňažnánáhradazaslužobnúpohotovosť
v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

46. Podľa ustanovenia § 122 ods. l, ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods.
l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo
sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

47. Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu
tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak
ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide
o deň služobného pokoja, b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o

pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy,
ak ide o deň služobného pokoja, c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide
o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy,
ak ide o deň služobného pokoja.

48. Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov
(lekárov, hasičov), v prípade hasičov riešil Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom rozsudku C -
429/09G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného
času v spojení s ďalším „riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas. V tejto veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov

ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas
ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas"
v zmysle Smernice2003/88/ES". V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave
stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod

25 Rozsudku ESDC-429/09 z 25.11.2010).

49. Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor
rovnako uviedol, že ... pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas" v zmysle smernice

93/104/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej
pohotovosti" (bod 27 Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.01.2007).50. Podľa ustanovenia § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a
zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

51. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1, 2, 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo je vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady

podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo.

52. K žalovanou namietanej aplikácii Smernice na daný prípad súd, okrem už uvedeného, uvádza, že
výklad pôsobnosti jej aplikácie žalovanou je nesprávny, keď čl. 1 ods. 3 Smernice odkazuje na pozitívne
vymedzenie čl. 2 smernice 89/392/EHS, negatívne vymedzenie upravuje výslovne („táto smernica sa

nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods.
8 tejto smernice"). ESD v rozsudku Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani
hasiči (ako tvrdí v rámci svojej procesnej obrany žalovaná, resp. že na hasičov smernica nevzťahuje),
keď v bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou

požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je
výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti,
ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu

dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5.októbra 2004, Pfeiffer a i. C-397/01 až 103/01,
s. I-8835,body 98 a100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38).

53. Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov
(C-397/01,Pfeiffer) ESD uviedol, že „ ...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu

zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času" (bod 95 Rozsudku ESD
C-397/02 z5.10.2004). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom
pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú
pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na
miesteurčenomzamestnávateľomabymukdispozícii,abyvprípadepotrebymoholokamžiteposkytnúť

primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka
(Rozsudok ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58).

54. Ďalej v bode 35 rozsudku ESD C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty
nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie

tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri rozsudky
Pfeiffera i., už citovaný bod 99, ako aj Fuß, už citovaný bod 52).

55. Okrem toho Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 má priamy účinok,

keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi
(rozsudky Pfeiffera a i., už citovaný, body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59).

56. V bode 38 rozsudku ESD C-429/09 Súdny dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník,
ako je G. Fuß, ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať

ustanovení článku 6 písm. b) smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na
účely dodržania práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto
ustanovenia (rozsudok Fuß, bod 60).

57. Žalovaná v konaní namietala nedostatok pasívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky.

Akcentujúc vyššie a doteraz uvedené súd konštatuje, že o pasívnej legitimácii Slovenskej republiky
ako členského štátu zodpovedného za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a
rešpektovania práva Európskej únie v tomto konaní nemal pochybnosti. Na tom by nič nemenila ani
prípadná možnosť žalobcu domáhať sa škody aj priamo od svojho (verejnoprávneho zamestnávateľa)ako porušiteľa záväznej smernice Európskej únie s priamymi účinkami, ktorou možnosťou sa však súd
nezaoberal,keďanitakýzáverbynemoholvylúčiťzodpovednosťčlenskéhoštátu.RozsudokvoveciFuß
dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času právo poškodenému

domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu (bod 45, 46 a 61 Rozsudku Fuß).

58. Ďalej považuje súd za potrebné ozrejmiť, že napriek veľkému počtu písomných vyjadrení a ich
rozsahu, odhliadnuc od právnej kvalifikácie žalobcom uplatneného nároku (ktorá je úlohou súdu), medzi
stranami sporu bolo sporné to, či u žalobcu došlo k porušeniu práva Európskej únie Slovenskou

republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice EÚ 2003/88/ES do slovenského právneho
poriadku, konkrétne, či do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore sa premietli
ustanovenia Smernice č. 2003/88/ES, čl. 6 písm. b) o 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe pre
hasičova či sa doň premietnuť mali.

59. Súd podľa podkladov predložených žalobcom, žalobca odpracoval spolu 1.606,20 hodín služobnej

pohotovosti nezapočítaných do fondu pracovného času. Skutočnosť, že žalobcovi bola za uvedené
obdobia vyplatená peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu v
zmysle § 122 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z. nie je medzi stranami sporná.

60. Z ustanovenia § 85 zákona č. 315/2001 Z. z. (podľa ktorého služobným časom príslušníka je

časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
„Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne), z ustanovenia § 92 tohto zákona (podľa ktorého
Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej
služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci
rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne

nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni)vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za
súčasťtýždennéhoslužobnéhočasujehopríslušníkov,keďže„bezprostrednenadväzujenavykonávanie
štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase". Vzhľadom na uvedené
sa súd stotožňuje s názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko

odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej
bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. potom upresňuje, že ak počas doby trvania
služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas" (ods. 2) a § 91 ods. l zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba,
ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2". Existujúca právna

kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá
povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ
čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a
jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods.5
ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.).

61. Z uvedeného možno logicky vyvodiť záver, že smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá.
Žalobca ako príslušník Hasičského záchranného zboru Slovenskej republiky spadajúceho pod
MinisterstvovnútraSlovenskejrepublikymásmernicougarantovanéprávona48hodinovýpracovnýčas.
V stálej štátnej službe ako hasič v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora ,nepochybne

odpracoval v rokoch 2018 až 2021 priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas
stanovený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra
2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, na základe čoho súd uzavrel, že sa môže
dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať
náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia proti Slovenskej republiky.

62. Súd dodáva, že nesprávne prebratie smernice do zákona č. 315/2001 Z.z. a jeho dodržiavanie
MinisterstvomvnútraSlovenskejrepubliky,resp.HasičskýmazáchrannýmzboromSlovenskejrepubliky,
ktoré však nerešpektuje smernicu 2003/88 ES v článku 6 písm. b), ktorá je pre tento vzťah
priamo aplikovateľná, v zmysle rozsudku Fuß nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti za jej

nedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore, a nie je preto relevantné
žalovanou zdôrazňované rozlíšenie medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky za nesprávnu
transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného
času v služobnom pomere žalobcu.63.Podmienkyuplatnenianárokunanáhraduškodyvnadväznostinauvedenénemožnopredanýprípad
vzťahovaťz§420anasl.Občianskehozákonníkaaanizozákonač.514/2003Z.z.,alesúdanévzmysle

stabilizovanej judikatúry Európskeho súdneho dvora (C - 429/09, Fuß, C - 118/08 TransportesUrbanos
y Servicious Generales) - 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2.
porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným
jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

64. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva,
pričom súd poukazuje aj na rozsudok ESD vo veci G. Fuß (C - 429/09), ktorý konštatuje priamy účinok
čl. 6 písm. b) Smernice, keď podľa neho priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v
konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Prvá podmienka týkajúce sa existencie práva na náhradu škody vo
veci samej je splnená.

65. Porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na
pracovisku,jesúčasťoupojmu„pracovnýčas"vzmysleSmernice.Otázkasúvisiacaspojmom„pracovný
čas" v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek „rozumné pochybnosti". Keďže žalobca

v dotknutom období odpracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice, ide o zjavné
porušenie judikatúry Súdneho dvora, musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva
Únie. Preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie
nároku na náhradu škody.

66. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, tu konajúci súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi
porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času
odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto
ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti
do pracovného času.

67. Na základe uvedeného súd uzavrel, že v prejednávanej veci je žaloba podaná dôvodne.

68. K žalobcom uplatnenej výške škody súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že výpočet
jej výšky, na základe ktorého si žalobca žalovanú sumu uplatnil, je mätúci vzhľadom na povahu

uplatneného nároku (vychádzajúc z odôvodnenia žalobného petitu), pretože žalobca neuplatnil na
súde mzdový nárok. Ujma vznikla žalobcovi v nemajetkovej sfére - nie tým, že pracovná pohotovosť
je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica uvedené nerieši), ale tým, že
v dôsledku vnútroštátnej úpravy žalobca musel reálne odpracovať viac, ako by bol povinný, ak by
bola Smernica prebratá do zákona správne a zarátal by tak do pracovného času aj hodiny pracovnej

pohotovosti. Akékoľvek matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej
náhrady, preto neboli pre súd vodidlom pre stanovenie výšky nároku.

69. Rozsudok ESD vo veci C 429/09 G. Fuß a jednoznačné znenie Smernice pre vnútroštátny súd
znamená, že musí zaviazať žalovanú k náhrade ujmy, ktorá žalobcovi vznikla. Nemožno však prehliadať,

že v zmysle slovenského právneho poriadku náhradu ujmy v nemajetkovej sfére možno zabezpečiť len
cez inštitút upravený v Občianskeho zákonníku, v ustanoveniach o ochrane osobnosti- § 11 a nasl.
OZ) a nie inštitút náhrady škody. Vzhľadom na predchádzajúce odseky odôvodnenia tohto rozsudku
súd konštatuje, že právo Európskej únie (aj) Slovenskú republiku zaväzuje v prípade porušenia čl. 6
písm. b) Smernice subjektu dotknutému takým porušením ujmu nahradiť, následok takého porušenia

však nemožno automaticky považovať za škodu (t. j. ujmu v majetkovej sfére podľa koncepcie škody
a ujmy v slovenskom právnom poriadku). Kritériá na stanovenie výšky takej náhrady musia byť podľa
ustálenej judikatúry ESD v súlade s princípmi ekvivalencie - rovnocennosti (podmienky náhrady škody
stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce
sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov - bod 62 rozsudok Fuß) a efektivity (nemôžu byť upravené

tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady - bod 62 rozsudok
Fuß). Ako sa uvádza v rozsudku Fuß v bode 93, v prípade neexistencie práva Únie v tejto oblasti je
na vnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu, aby za predpokladu, že budú dodržané zásadyekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody, pričom odkazuje na
rozsudok ESD Brasserie du Pecheur a Factortame.

70. Súd teda vyjadruje presvedčenie, že z vyššie uvedeného vyplýva, že aj kritériá na stanovenie výšky
takej náhrady musia byť analogicky „prepožičané" od ustanovení o ochrane osobnosti v Občianskom
zákonníku a nemožno automaticky, mechanicky a celkom formalisticky nahradiť žalobcovi jeho ujmu
aplikujúc kritériá pre náhradu škody, pod ktorú náš právny poriadok náhradu nemajetkovej ujmy
nesubsumuje.

71. Vzhľadom na to súd pri stanovení sumy náhrady za zásah žalovanej do nemajetkovej sféry žalobcu -
práva na odpočinok, súkromie a rodinný život prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne
závažným) zásahom vznikla a nevyhnutne aj na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a
v neposlednom rade medze svojej úvahy stanovil súd tiež v porovnaní s náhradou nemajetkovej ujmy,
ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 OZ (súd

pri stanovovaní kritérií dáva do pozornosti bod 95. Rozsudku Fuß).

72. Aplikujúc uvedené kritériá súd v okolnostiach prípadu uzavrel, že žalobca bol na jednej strane
ukrátenýočasodpočinku,čas,ktorýbymoholtráviťsrodinou,resp.budovaníminýchvzťahov,psychicky
i fyzicky by regeneroval, keď tento trávil nad rámec stanovený Smernicou v práci, a to v dôsledku

nezarátania pracovnej pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času, čo samo o sebe je podľa
Rozsudku Fuß zásahom závažným. Žalobca pravidelne pred podaním žaloby pracoval nad rámec
maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou a nepochybne strávil na pracovisku
„viac času ako mal“. Ak by sa čas strávený na pracovisku celý zarátal do pracovného času žalobcu,
žalobca by mohol a musel stráviť na pracovisku reálne menší čas. Zároveň súd prihliadol na pomerne

dlhodobé trvanie takého protiprávneho stavu. Súd teda považoval za primeranú sumu 4.877,71,- eur,
berúc vo významnej miere do úvahy i skutočnosť, že sumu v žalobcom uplatnenej výške súdy priznávajú
v prípadoch zásahu práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v porušení práva na súkromie a rodinný
život, ku ktorému dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a šírenia difamujúcich
skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva a následkov nemožno (zásadne)

„ohodnotiť" rovnako. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu nad prisúdenú sumu zamietol.

73. Nad rámec vyššie uvedeného súd v závere dáva žalovanému do pozornosti, že v priebehu konania
neboli splnené podmienky pre zastavenie konania, pretože žalobcom uplatnený nárok, vychádzajúc
z obsahu žaloby, je nárokom na náhradu škody (ujmy) podľa všeobecných ustanovení Občianskeho

zákonníka. V tomto kontexte súd poukazuje na konštantnú judikatúru Krajského súdu v Košiciach (por.
napr. uznesenie sp. zn. 11Co/11/2020 zo dňa 22.04.2020) a uvádza, že komunitárne právo chápe
škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú aj nemajetkovú
(tu por. napr. rozsudok SD EÚ zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA). Napokon
bez významu tu podľa názoru súdu nemôže byť ani to, že k správnemu chápaniu pojmu škoda aj

súvislostí zodpovednosti za ňu v komunitárnom práve nemožno dospieť izolovane od základov, na
ktorých bolo komunitárne právo budované, teda na jednej strane od právnych poriadkov tých členských
štátov Európskej únie, ktorých demokratické fungovanie nebolo (na rozdiel od situácie v dnešných
tzv. postsocialistických štátoch) prerušené, na druhej strane potom aj od tých historických prameňov
práva na území dnešnej Slovenskej republiky (niekdajšieho Československa), o ktorých demokratickom

pôvode (charaktere) nevznikol dôvod pochybovať. Pri nazeraní na problém aj z tohto uhla pohľadu
potom nemožno nevidieť to, že slovenský Občiansky zákonník (zákon prijatý ešte v prostredí unitárnej
Československej socialistickej republiky v roku 1964) je napriek jeho početným novelizáciám (vrátane
tých po roku 1989) stále predpisom majúcim pôvod v dobe neslobody. Podstatnejšie tu však je, že
základom úpravy občianskeho práva tzv. prvej republiky (Československej republiky v rokoch 1918 -

1938) sa stal dodnes v Rakúsku platný Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811 (cisársky patent č.
946),medzipojmamiškodaaujmanerozlišujúci(vtejtosúvislostiporovnajnajmäKomentářkObecnému
zákonníku občanskému, D. E. - F. C., CODEX Bohemia 1998, V. díl, § 1293, str. 672) a takýto nedostatok
rozlišovania sa týkal i niekdajšieho uhorského práva, platného v rovnakom čase na Slovensku (tu
porovnaj najmä výklad o ujme utrpenej na osobnom záujme, resp. nemateriálnej škode v publikácii

Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, G. G. H. D. a G. I. J., HEURÉKA
1998, str. 363).

74. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd podanej žalobe v celom rozsahu vyhovel.75. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. l v spojení s § 255 ods. l CSP
tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko predmetné posúdenie

záviselo od úvahy súdu, pričom žaloba žalobcu bola dôvodná.

76. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný

súd Michalovce písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka, ďalej sa uvedie proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne /odvolacie dôvody/ a čoho sa odvolateľ domáha /odvolací návrh/. Odvolanie musí byť
podpísané. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.