Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. júl 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 15Sa/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1023200255
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Filip Hudec

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1023200255.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci žalobcu:

A. B. C. B., nar. XX.XX.XXXX, prechodne bytom D. XX, D., E. F., D., štátny občan Palestínskeho
štátu, zastúpený: JANÍČEK LEGAL s. r. o., so sídlom Kominárska 2, 4, Bratislava, proti žalovanému:
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom Krížna 44, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2022/028291-027 zo dňa 09.12.2022 v časti
výroku o určení zákazu vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských
štátov na dobu 10 rokov a rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-
BA6-163-008/2018-AV zo dňa 14.06.2018 v časti výroku o určení zákazu vstupu žalobcu na územie

Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-
HCP-BA2-2022/028291-027 zo dňa 09.12.2022 v časti výroku o určení zákazu vstupu žalobcu na
územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov a rozhodnutie
Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-163-008/2018-AV zo dňa 14.06.2018
v časti výroku o určení zákazu vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých
členských štátov na dobu 10 rokov zrušuje a vec vracia prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie

konanie.
II. Správny súd v Bratislave, v časti týkajúcej sa zákazu vstupu žalobcu, priznáva žalobcovi voči
žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným rozhodnutím vyšší súdny úradník.

III. Správny súd v Bratislave, v časti týkajúcej sa administratívneho vyhostenia žalobcu, žalovanému
právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

file_0.jpg

file_1.wmf

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2022/028291-027 zo dňa 09.12.2022 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“) podľa ustanovenia § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) (ďalej len „správny poriadok“) zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Oddelenia
cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava (ďalej aj „prvostupňový orgán“ alebo „OCP BA“)
č. PPZ-HCP-BA6-163-008/2018-AV zo dňa 14.06.2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“)a prvostupňové rozhodnutie potvrdil vo všetkých zložkách výroku. Prvostupňovým rozhodnutím bol
žalobca administratívne vyhostený podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o pobyte cudzincov“) a zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na
územie všetkých členských štátov na dobu 10 (desať) rokov podľa § 82 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte
cudzincov; prvostupňový orgán v prvostupňovom rozhodnutí taktiež stanovil, že lehota zákazu vstupu
podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o pobyte cudzincov začína plynúť dňom vykonania administratívneho
vyhostenia; v zmysle § 83 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov prvostupňový orgán neurčil

žalobcovi lehotu na vycestovanie z dôvodu, že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu; podľa § 55 ods.
2 správneho poriadku prvostupňový orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti prvostupňovému
rozhodnutiu.
2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dňa 14.06.2018 v čase o 10:30 hod. bol na
adrese A. X, G., v zmysle § 75 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov žalobca kontrolovaný.
Žalovaný tvrdil, že prvostupňový orgán mal zo služobnej činnosti vedomosť, že žalobca predstavuje

vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu podľa § 2 ods. 1 písm. l) zákona o pobyte cudzincov, čo mal za
jednoznačne preukázané z úradného záznamu z oboznámenia s utajovanou písomnosťou so stupňom
utajenia „DÔVERNÉ“, ktorého pôvodcom je Slovenská informačná služba (ďalej len „SIS“). Uviedol,
že predmetná skutočnosť bola dôvodom na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 2 písm. a)
zákona o pobyte cudzincov. Na základe uvedenej skutočnosti bol žalobca dňa 14.06.2018 v čase

o 10:30 hod. podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov predvedený na prvostupňový orgán
z dôvodu, že predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, čo je dôvodom na
administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov.
3. Dňa 14.06.2018 prvostupňový orgán začal konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82
ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov na základe utajovanej písomnosti, adresovanej k žiadosti

žalobcu. Tvrdil, že predmetná písomnosť obsahovala konkrétne dôvody, ktorých záverom je, že žalobca
predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Podotkol, že z dôvodu, že
sa jedná o utajovanú písomnosť stupňa utajenia „DÔVERNÉ“, táto nemôže byť súčasťou spisového
materiálu k prebiehajúcemu konaniu.
4. Dňa 14.06.2018 bola so žalobcom spísaná zápisnica o vyjadrení v zmysle § 22 ods. 1 správneho

poriadku vedená pod č. p.: PPZ-HCP-BA6-163-007/2018-AV, v ktorej žalobca uviedol, že plne ovláda
slovenský jazyk a nežiada o prítomnosť tlmočníka. Žalobca v predmetnej zápisnici uviedol, že na územie
Slovenskej republiky pricestoval v roku 2009 za účelom štúdia, na čo mal udelený prechodný pobyt,
pričom štúdium s prestávkami neúspešne ukončil v roku 2017. Ďalej uviedol, že na území Slovenskej
republiky má manželku H. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Slovenská republika. Žalobca mal

za to, že nepredstavuje žiadnu hrozbu, žije tu 8 rokov a nič zlé nespravil. Ďalej poznamenal, že
administratívne vyhostenie sa dotkne jeho súkromného života z dôvodu, že tu má manželku, ktorá je
invalidom a on je jediný, kto sa o ňu stará, nakoľko je sirota a nemá žiadnu inú rodinu. Tiež uviedol, že
v domovskej krajine mu nehrozí trest smrti, trestné stíhanie ani iný postih. Žalobcovi bola daná možnosť
podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, aby sa pred vydaním rozhodnutia o administratívnom

vyhostení vyjadril k jeho podkladom i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie k čomu
žalobca uviedol, že nerozumie tomu, prečo by mal byť bezpečnostným rizikom pre Slovenskú republiku
a že sa bojí o manželku lebo ona nevládze žiť sama. Žalovaný zastával názor, že vzhľadom na existenciu
utajovanejpísomnosti,ktoroudisponuje,jepostuppodľa§120ods.2písm.i)zákonaopobytecudzincov
riadne odôvodnený a postup podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov tiež považoval za

zákonný a dôvodný.
5. Žalovaný konštatoval, že prvostupňový orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-163-008/2018-AV zo
dňa 14.06.2018 rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu a zároveň mu uložil zákaz vstupu na
územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov. Uviedol, že
po vykonanom dokazovaní prvostupňový orgán považoval za preukázané, že žalobca svojím konaním

naplnil skutkovú podstatu § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, a to tým, že predstavuje vážnu
hrozbu pre bezpečnosť štátu, čoho dôkazom je podľa jeho názoru úradný záznam o oboznámení sa
s utajovanou písomnosťou, ktorý tvorí prílohu úradného záznamu zo dňa 14.06.2018. Bol toho názoru,
že z uvedeného dôvodu nie je možné rešpektovať jeho rodinný a súkromný život, nakoľko je to v súlade
so zákonom a taktiež nevyhnutné v záujme národnej a verejnej bezpečnosti. Zastával názor, že v tomto

konkrétnom prípade by zotrvanie žalobcu na území Slovenskej republiky nieslo so sebou riziko, že
odkladom výkonu rozhodnutia bude ohrozená bezpečnosť štátu a z uvedeného dôvodu podľa § 55 ods.
2 správneho poriadku vylúčil odkladný účinok odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu.6. Konštatoval, že v prípade žalobcu prvostupňový orgán rozhodol o uložení zákazu vstupu na
územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských krajín na dobu 10 rokov. Uviedol, že
prvostupňový orgán pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR a uložení

zákazu vstupu zohľadnil to, že žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu. Konštatoval,
že prvostupňový orgán preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods.
1, 2 a 4 zákona o pobyte cudzincov, a to podľa každého odseku zvlášť, pričom nezistil prekážky
administratívneho vyhostenia, čo bolo potvrdené taktiež vyjadrením žalobcu v zápisnici o podaní
vyjadrenia zo dňa 14.06.2018. Prvostupňový orgán tvrdil, že žalobca v predmetnej zápisnici neuviedol

žiadny dôvod brániaci jeho administratívnemu vyhosteniu na územie Palestínskeho štátu, nakoľko
mu v domovskej krajine nič nehrozí a môže sa tam vrátiť - mal za to, že z uvedených skutočností
vyplýva, že neexistujú prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu na územie Palestínskeho štátu.
Prvostupňový orgán tiež preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa čl. 3 a 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a konštatoval, že nezistil
dôvody brániace vyhosteniu žalobcu - uviedol, že vychádzal z vyjadrení žalobcu uvedených v zápisnici

o podaní vyjadrenia, kde žalobca uviedol, že jeho vyhostením bude dotknutý jeho súkromný život,
nakoľko na území Slovenskej republiky má manželku, o ktorú sa stará. V nadväznosti na uvedené
opätovne prvostupňový orgán zdôraznil, že žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť krajiny
a z uvedeného dôvodu nie je možné rešpektovať súkromný život žalobcu, nakoľko je to v záujme
spoločnosti a v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej

a verejnej bezpečnosti – podľa jeho názoru v danom prípade ide o záujem spoločnosti, ktorý treba
v danom prípade nahradiť záujmu jednotlivca.
7. Dňa 14.06.2018 bola na prvostupňový orgán doručená žiadosť manželky žalobcu - pani H. B.,
v ktorej žiadala, aby bola prizvaná do konania ako vedľajšia účastníčka konania, keďže jej práva
a právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť v súlade s § 14 ods. 1 správneho poriadku

rozhodnutím správneho orgánu priamo dotknuté, najmä pokiaľ ide o jej právo na rešpektovanie jej
rodinného a súkromného života. V súvislosti s konaním jej manžela chcela uviesť, že oni v SR spoločne
žijú v spoločnej domácnosti od r. 2010 a vedú spoločný rodinný život. Bola toho názoru, že ich spoločný
rodinný život je prekážkou akéhokoľvek konania, ktoré by smerovalo k vyhosteniu jej manžela z územia
SR, jeho vyhostenie by bolo v rozpore s čl. 8 Dohovoru. V prípade, ak by konanie správneho orgánu

smerovalo k zaisteniu jej manžela, uviedla, že žiada, aby správny orgán jej manžela nezaistil, ale
rozhodol o uplatnení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov – hlásenie pobytu,
pretože jej manžel sa môže zdržiavať na adrese A. X, XXX XX G. a pravidelne sa hlásiť policajnému
útvaru. K žiadosti bola pripojená fotokópia sobášneho listu.
8. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Dňa 24.04.2019 odvolací orgán

vydal rozhodnutie o odvolaní č. PPZ-HCP-BA2-2019/003579-005 (ďalej len „rozhodnutie zo dňa
24.04.2019“), ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu č. PPZ-HCP-BA6-163-008/2018-AV
zo dňa 14.06.2018. Predmetné rozhodnutie sa opieralo o skutočnosť, že žalobca predstavuje vážnu
hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.
9. Dňa 07.03.2022 bol žalovanému doručený podnet Verejnej ochrankyne práv (ďalej len „VOP“) č.

6323/2021/VOP zo dňa 01.03.2022 na obnovu konania vo veci preskúmania odvolania proti rozhodnutiu
o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky. V zaslanom podnete
VOP uviedla, že preverovaním rozhodnutia odvolacieho orgánu a príslušného spisového materiálu má
za to, že z rozhodnutí nie je zrejmé, akými úvahami boli správne orgány vedené, pričom rozhodnutia
nie sú dostatočne odôvodnené. V zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi

práv preto konštatovala, že postupom a napadnutými rozhodnutiami došlo k porušeniu základného
práva žalobcu podľa č. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantuje právo vyjadriť sa k podkladu pre
rozhodnutie, práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy, ktoré zahŕňa aj právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, zároveň bol porušený princíp kontradiktórnosti konania podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru. S poukazom na uvedené právne závery a vady rozhodnutia mala VOP za to, že namietané

rozhodnutie o odvolaní je potrebné zmeniť tak, že odvolací orgán zruší rozhodnutie správneho orgánu
o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu v dĺžke 10 rokov a vec mu vráti na nové
konanie a rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené bolo dňa 13.04.2022 vydané oznámenie o začatí konania
o nariadení obnovy konania vo veci rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA2-2019/003579-005 zo dňa 24.04.2019.
10. Dňa 22.06.2022 sa žalovaný oboznámil s utajovanými písomnosťami stupňa utajenia „DÔVERNÉ“

zo dňa 22.01.2018 a zo dňa 06.03.2018, ktorých pôvodcom je SIS, k osobe žalobcu, uložených na
Úrade hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru. Uviedol, že z uvedených písomnosti
vyplývalo, že v prípade žalobcu SIS disponuje informáciami, z ktorých vyplýva, že žalobca predstavuje
bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku.11. Na základe vyššie uvedeného vydal žalovaný dňa 17.05.2022 rozhodnutie o obnove konania č. PPZ-
HCP-BA2-2022/028291-003, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.07.2022.
12. Dňa 19.05.2022 žalovaný požiadal SIS o poskytnutie informácie, či aj naďalej disponuje

informáciami, z ktorých vyplýva, že žalobca predstavuje bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku.
Dňa 08.06.2022 bolo žalovanému doručené vyjadrenie SIS, v ktorom uviedla, že SIS naďalej trvá
na nesúhlasných stanoviskách zo dňa 22.01.2018 a dňa 06.03.2018, v ktorých SIS uviedla podstatu
dôvodov týkajúcich sa hrozby ohľadom bezpečnosti Slovenskej republiky zo strany žalobcu.
13. Žalovaný uviedol, že preskúmaním spisového materiálu, ako aj prvostupňového rozhodnutia

a odvolania žalobcu bolo zistené, že prvostupňový orgán vydal rozhodnutie, ktorým žalobcu
administratívne vyhostil a uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých
členských štátov v súlade s ustanovením § 82 ods. 2 písm. a) ako aj § 82 ods. 3 písm. a) zákona
o pobyte cudzincov. Konštatoval, že prvostupňový orgán v prvostupňovom rozhodnutí uvedením
jednotlivých podkladov, správnou úvahou a aplikovanými zákonnými ustanoveniami k podkladom
rozhodnutia, dostatočným spôsobom odôvodnil vydané prvostupňové rozhodnutie, čím toto spĺňa

obligatórne náležitosti v zmysle ustanovenia § 47 správneho poriadku. Mal za to, že prvostupňový
orgán v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol všetky podklady, z ktorých vychádzal, ako aj
zákonom povolenou správnou úvahou nevybočil z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Uviedol, že
podkladom prvostupňového rozhodnutia bolo zistenie prvostupňového orgánu, že žalobca predstavuje
bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku, čo mal za preukázané zo získanej informácie utajovaného

charakteru so stupňom utajenia „DÔVERNÉ“, ktorej pôvodcom je SIS.
14. Na námietku žalobcu, že administratívny spis žalobcu je neúplný, pretože v ňom chýbajú stanoviská
SIS žalovaný uviedol, že už niekoľkokrát prvostupňový orgán aj on poukázal na to, že vzhľadom
na skutočnosť, že získaná informácia je utajovaného charakteru, požívajúca ochranu poskytovanú
zákonom o ochrane utajovaných skutočností, nie je možné uvedenú informáciu zverejniť. Tvrdil, že ak by

správny orgán umožnil žalobcovi alebo jeho splnomocnenému zástupcovi oboznámenie sa s utajovanou
skutočnosťou,alebobyutajovanúskutočnosťzverejnil,došlobyzostranysprávnehoorgánukporušeniu
predpisov na úseku ochrany utajovaných skutočností. Uviedol, že informácie postupované policajnému
útvaru sú informáciami získanými spravodajskou činnosťou, a ako také používajú ochranu poskytovanú
zákonom o ochrane utajovaných skutočností. Bol toho názoru, že v prípade uvedenia týchto informácií v

odôvodnení rozhodnutia, ktoré je neutajovanou písomnosťou by mohlo dôjsť k vyzradeniu utajovaných
skutočností nepovolenej osobe. Tvrdil, že splnomocnený zástupca bol poučený o tom, že nahliadnutie
do tejto časti administratívneho spisu podlieha režimu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností,
z ktorého vyplýva, že s utajovanými skutočnosťami sa môže oboznámiť len advokát účastníka konania
a to na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí. Keďže utajované

skutočnostiniesúsúčasťouspisovéhomateriálu,účastníkkonaniaajehoprávnyzástupcanemajúktejto
utajenej skutočnosti prístup, vo vzťahu k dodržaniu princípu rovnosti strán v konaní a prístupu účastníka
konaniakpoznaniuminimálnejpodstatydôvodovohrozujúcichbezpečnosťštátualeboverejnýporiadok,
môže advokát účastníka konania požiadať SIS o nazretie do spisu obsahujúceho utajovanú skutočnosť.
Uviedol, že nie je v kompetencii prvostupňového orgánu ani jeho zasahovať do činnosti SIS, spôsobu

získania, spravodajských informácií a že nemá dôvod spochybňovať relevantnosť a pravdivosť týchto
informácií získaných k žalobcovi ak predstavuje bezpečnostné riziko pre SR. Tvrdil, že SIS je plne
kompetentným orgánom na vydanie takého stanoviska, na základe ktorého majú správne orgány bez
pochýb za preukázané, že je dôvod na postup podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte
cudzincov. Žalovaný zároveň uviedol, že advokát žalobcu dostal súhlas od SIS na oboznámenie sa

s utajovanou písomnosťou, ktorá sa týka žalobcu, a ten bol vydaný dňa 13.10.2022. Konštatoval, že
splnomocnený zástupca mal tak dostatok času na oboznámenie sa s predmetnou písomnosťou, mohol
sa voči jej obsahu relevantne brániť, čo však neurobil.
15. Námietku žalobcu, že žalovaný nevyžiadal aktuálne stanoviská SIS považoval žalovaný za
irelevantnú, nakoľko dňa 19.05.2022 požiadal SIS o poskytnutie informácie či aj naďalej disponuje

informáciami, z ktorých vyplýva, že žalobca predstavuje bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku.
Dňa 08.06.2022 bolo žalovanému doručené vyjadrenie SIS, v ktorom uviedla, že naďalej trvá na
nesúhlasných stanoviskách zo dňa 22.01.2018 a 06.03.2018, ktoré boli odoslané Úradu hraničnej a
cudzineckejpolície,avktorýchSISuvádzapodstatudôvodovtýkajúcichsahrozbyohľadombezpečnosti
SR zo strany žalobcu. Žalovaný poukázal na to, že s uvedenými informáciami bol oboznámený aj

splnomocnený zástupca, a to vo výzve zo dňa 03.08.2022 a taktiež dňa 11.08.2022, kedy nahliadol do
celého administratívneho spisu žalobcu, z ktorého bol dňa 11.08.2022 spracovaný úradný záznam.
16. Žalovaný mal za to, že každý cudzinec, ako aj osoba nachádzajúca sa na území Slovenskej
republiky je povinná rešpektovať zákony SR a svoje konanie smerovať tak, aby nedošlo k porušovaniuzákonov, ako aj ohrozovaniu zákonom chránených záujmov štátu. Poznamenal, že jedným z týchto
zákonom chránených záujmov štátu je aj regulácia príchodu a pobytu cudzincov na území SR a tak
isto v zákonom stanovených medziach, ktoré upravuje zákon o pobyte cudzincov. Uviedol, že disponuje

zákonnými prostriedkami na zabezpečenie odsunu cudzincov, ktorí nerešpektujú zákony SR a zákonné
rozhodnutia štátnych orgánov. Bol toho názoru, že v prípade žalobcu je jasne preukázané, že sa jedná
o cudzinca, ktorý nerešpektoval zákony SR o čom svedčí skutočnosť, že konal v rozpore so zákonmi
SR. K administratívnemu vyhosteniu žalobcu, ako aj k zákazu vstupu na desať rokov žalovaný uviedol,
že prvostupňový orgán správne posúdil dôvody administratívneho vyhostenia žalobcu z územia SR,

nakoľko bola na prvostupňový orgán doručená utajovaná písomnosť, na základe ktorej prvostupňový
orgán posúdil, že žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/200/2021 zo dňa
20.04.2022.
17. V súvislosti s právom na súkromný a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru žalovaný uviedol, že
toto právo je právom podmieneným, teda nemá absolútny charakter, pričom sa kladie dôraz na skutočne

fungujúce rodinné vzťahy, nie na vzťahy fungujúce formálne resp. nefungujúce vôbec. Poukázal na
skutočnosť, že pani H. B., manželka žalobcu žije v Londýne, mimo územia SR, a žalobca by sa podľa
jej listu mal zdržiavať na území Ukrajiny. Z uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že nevedú
spoločný rodinný život. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že pri vydanom prvostupňovom
rozhodnutí, ako aj napadnutom rozhodnutí, sa pri rozhodovaní vychádzalo aj z čl. 8 ods. 2 Dohovoru.

Mal za to, že zásah do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života žalobcu je odôvodnený
a je v súlade tak so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj s čl. 8 ods. 2 Dohovoru.
18. Žalovaný zároveň uviedol, že dôsledky administratívneho vyhostenia žalobcu na základe písomnosti
SIS nie sú neprimerané k dôvodu administratívneho vyhostenia, nakoľko bezpečnosť štátu predstavuje
vyšší záujem ako súkromný a rodinný život žalobcu. Tvrdil, že nevyhnutnosť zásahu do výkonu práva

žalobcu garantovaného čl. 8 ods. 1 Dohovoru je možné zdôvodniť potrebou ochrany bezpečnosti štátu,
verejnej bezpečnosti, ako aj predchádzaniu zločinnosti, a to pred ohrozením zo strany žalobcu. Uviedol,
že odôvodnenie ohrozenia bezpečnosti štátu a nevyhnutnosti zásahu do práv žalobcu je determinované
aj na základe informácií, ktoré sú obsiahnuté v utajovanej písomnosti, s ktorou sa prvostupňový orgán,
ako aj on oboznámil. Bol toho názoru, že čl. 8 Dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej

krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký. Vzhľadom na uvedené žalovaný zastával názor,
že bol splnený všeobecný záujem - bezpečnostný.
19. Záverom uviedol, že na základe predložených dokladov a zo zistených skutočností je potrebné v
danom prípade uplatniť ustanovenie § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko bola
naplnená skutková podstata odôvodňujúca administratívne vyhostenie žalobcu z územia SR podľa

uvedeného ustanovenia. Ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobca neuviedol podstatné skutočnosti,
ktoré by mali akýkoľvek vplyv na zmenu rozhodnutia prvostupňového orgánu.

II.
Žaloba

20. Správnou žalobou doručenou Správnemu súdu v Bratislave dňa 13.02.2023 sa žalobca domáhal
zrušenia napadnutého rozhodnutia spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci prvostupňovému
orgánunanovékonaniezdôvodu,žedošlokpodstatnémuporušeniuustanoveníokonanípredorgánom
verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo

veci samej, ďalej z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo
nedostatok dôvodov, napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, skutkový stav, ktorý správne orgány vzali za základ napadnutého rozhodnutia
a prvostupňového rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu
a zistenie skutkového stavu bolo nepostačujúce na riadne posúdenie veci.

21. V odôvodnení žaloby žalobca namietal nezákonnosť a ústavnoprávnu neudržateľnosť napadnutého
rozhodnutia, ktoré vychádzalo primárne z obsahu utajovaných skutočností SIS, ktorých obsah žalobca
nepoznal a doteraz nepozná ani ich podstatu, nemohol ho preskúmať a nie je mu známa ani podstata
dôvodov jeho administratívneho vyhostenia a uloženia trestu zákazu vstupu na územie SR a všetkých

členských štátov EÚ po dobu 10 rokov. Ďalej namietal nedostatočné skúmanie zásahu do jeho práva na
súkromný a rodinný život (t. j. správne/policajné orgány neskúmali proporčnosť takéhoto zásahu a ani
takýto zásah neskúmali v súlade s kritériami ESĽP, hoci boli povinné). Žalobca v tejto súvislosti uviedol,
že výlučne v prípade, ak existovali skutočnosti, ktoré predstavujú dôvody na administratívne vyhostenie(v materiálnom zmysle) podľa ust. § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je dôvodné uvažovať
o uložení administratívnej sankcie v podobe zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov
EÚ v zmysle ust. § 82 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti podotkol, že správny

orgán príslušný na konanie o administratívnom vyhostení (žalovaný) musí byť schopný vysvetliť aspoň
podstatu (minimálny rozsah) dôvodov, ktoré ho viedli k jeho rozhodnutiu o vyhostení, aby bolo možné
skúmať materiálnu stránku týchto dôvodov a ich zlučiteľnosť s Ústavou SR. V opačnom prípade založí
arbitrárnosť svojho postupu, ktorá bráni žalobcovi účinne argumentovať aj v rámci súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu.

22. Podľa názoru žalobcu, postupom žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní
pred orgánom verejnej správy, čo malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí týmito orgánmi,
a to tým, že žalobcovi bola odňatá možnosť oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami stanoviskami
SIS alebo aspoň s podstatou dôvodov týchto utajovaných skutočností SIS (v materiálnom význame).
Navyše podotkol, že sa výslovne domáhal toho, aby bola aj priamo jemu (nielen advokátovi) oznámená

podstata dôvodov, prečo predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Tvrdil,
že táto skutočnosť mu bola výslovne odopretá pôvodcom utajovanej skutočnosti (SIS) aj samotným
žalovaným. Konštatoval, že mal v zmysle nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL ÚS 8/2016 zo dňa
12.12.2018 (ďalej len „nález ÚS“), judikatúry ESĽP aj v zmysle záverov podnetu VOP právo na to, aby
bola aj priamo jemu (nielen advokátovi) oznámená podstata dôvodov, prečo predstavuje vážnu hrozbu

pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Nakoľko tak žalovaný a ani prvostupňový orgán neurobili,
došlo podľa jeho názoru k porušeniu ust. § 33 ods. 2 správneho poriadku a v tej súvislosti aj čl. 46 ods.
1 a 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4
Ústavy SR, čím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, čo
malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia žalovaného.

23. Tvrdil, že závery Ústavného súdu SR sa vzťahujú primárne k ust. § 120 ods. 2 zákona o pobyte
cudzincov, ktoré bolo nálezom ÚS zrušené. Žalobca však zastáva názor, že tieto závery sú plne
využiteľné aj na aplikáciu ust. § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, ktoré sa na prípad žalobcu
vôbec nevzťahuje. Žalobca mal navyše za to, že hoci to žalovaný nikdy netvrdil, tak s poukazom na

obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia došlo k faktickej aplikácii účinkov ust. § 125 ods. 6 zákona
o pobyte cudzincov, keďže k administratívnemu vyhosteniu a jeho následkom došlo práve na podklade
utajovaných skutočností SIS. Uviedol, že v prospech uvedeného svedčí aj tá skutočnosť, že žalovaný
napadnutérozhodnutieargumentačneoprelorozsudokKrajskéhosúduvBratislavesp.zn.2S/200/2021
zo dňa 20.04.2022, ktorý sa týkal aplikácie práve žalobcom označeného ust. § 125 ods. 6 zákona

o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti je však podľa názoru žalobcu potrebné si uvedomiť, že žalovaný
v rámci napadnutého rozhodnutia netvrdil, že by ust. § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov aplikoval,
čím nepriamo poprel jeho aplikáciu na konanie žalobcu, v dôsledku čoho je právny názor rozsudku
Krajského súdu v Bratislave pre konkrétne konanie irelevantný. Zároveň doplnil, že tým stráca právny
podklad (opodstatnenie) aj využitie utajovaných skutočností SIS, ktoré predstavujú ťažiskový (a podľa

názoru žalobcu aj jediný) dôvod vydania napadnutého rozhodnutia.

24. Žalobca bol navyše toho názoru (bol presvedčený vzhľadom na postup žalovaného a prax v iných
obdobných prípadoch), že utajované skutočnosti SIS neobsahujú žiadne relevantné dôvody, ktoré
by opodstatňovali potrebu administratívneho vyhostenia žalobcu a uloženie sankcie zákazu vstupu

na územie SR a všetkých členských štátov EÚ po dobu 10 rokov, a ide tak o čisto svojvoľne daný
nesúhlas bez riadneho odôvodnenia. Poukázal na to, že SIS nevyplýva žiadna povinnosť uvádzať
dôvody pre svoje nesúhlasné stanovisko (všeobecne chápané) podľa ust. § 125 ods. 6 zákona o pobyte
cudzincov. Mal za to, že z uvedeného vyplýva, že suverénom pri administratívnom vyhosťovaní,
zákazoch vstupu na územie SR a ostatných členských štátov EÚ, ako aj neposkytnutí rôznych foriem

pobytu na území SR je de facto SIS. Zastával názor, že takáto právna úprava je v právnom štáte
neprípustná. Je tomu tak preto, že zneužitie tejto procedúry nemôže nijako preveriť ani účastník
konania (ani cestou advokáta), dokonca ani policajné útvary (ktorým patrí vykonávanie dôkazov), ktoré
rozhodovali o žiadosti žalobcu, ktoré utajované skutočnosti SIS považujú za záväzné a napokon ani
súd, pretože SIS dôvody nesúhlasného stanoviska (všeobecne chápané, t. j. aj v rozsahu utajovaných

skutočností SIS) nemusí uviesť a teda súd tieto dôvody tiež nemusí poznať. Žalobca poukázal
na tvrdenie žalovaného v napadnutom rozhodnutí, kde výslovne uviedol, že nie je v kompetencii
žalovaného a ani prvostupňového orgánu zasahovať do činnosti SIS (t. j. ani hodnotiť opodstatnenosť
záverov, že žalobca predstavuje skutočnú hrozbu pre bezpečnosť SR), zasahovať do spôsobuzískavania utajovaných informácií (t. j. ani hodnotiť zákonnosť ich získania, čo má vplyv na celkovú
prípustnosť takéhoto podkladu rozhodnutia), a tiež že žalovaný nemá dôvod spochybňovať pravdivosť
a relevanciu takýchto informácií, ak žalobca predstavuje bezpečnostné riziko pre SR. Konštatoval,

že rozhodovanie žalovaného teda v tejto otázke záviselo výlučne od utajovaných skutočností SIS
bez toho, aby správny orgán (žalovaný) mal možnosť oboznámiť sa s ich obsahom v primeranej
forme, resp. ich obsah a zákonnosť spôsobu jeho vyhotovenia zhodnotiť. Bol toho názoru, že potom
nedochádza len k obmedzeniu jeho práv ako účastníka konania, ktorý sa nemôže účinne brániť
a predkladať dôkazy, ktoré môžu vyvrátiť skutočnosti, ktoré tvoria podklad napadnutého rozhodnutia,

ale dochádza aj k vylúčeniu zákonnej právomoci žalovaného posúdiť skutočnú (materiálnu) potrebu
jeho administratívneho vyhostenia a uloženia administratívnej sankcie zákazu vstupu na územie SR a
všetkých členských štátov EÚ po dobu 10 rokov, keďže žalovaný považuje utajované skutočnosti SIS
za striktne záväzné.

25. Žalobca preto dôrazne namietal podklad napadnutých rozhodnutí (t. j. napadnutého rozhodnutia,

rozhodnutia žalovaného zo dňa 24.04.2019 a prvostupňového rozhodnutia), spôsob ich zistenia
a spôsob ich vyhodnotenia. Tvrdil, že keďže nepozná dôvody utajovaných skutočností SIS, nemá sa
k čomu a ako vyjadriť, dochádza tak k porušeniu princípu rovnosti účastníkov pred orgánom verejnej
správy. Uviedol, že vo všeobecnosti môže žalobca iba uviesť, že má čistý register trestov v SR, aj na
Ukrajine a kategoricky odmieta, že by čo i len potenciálne mohol predstavovať bezpečnostnú hrozbu

pre SR, či ostatné členské štáty EÚ.

26. Žalovanému ďalej vytýkal, že utajované skutočnosti SIS nikdy neboli súčasťou administratívneho
spisu a ani z tohto administratívneho spisu neboli riadne vylúčené na nevyhnutnú dobu, napríklad
počas nazerania do spisov advokátom žalobcu, čo je výlučne doba, počas ktorej mohli byť utajované

skutočnosti SIS vyňaté z administratívneho spisu. Tvrdil, že administratívny spis neobsahuje ani
formálny úradný záznam, že požadované dokumenty boli síce súčasťou administratívneho spisu, ale
boli z neho vylúčené za podmienok podľa § 23 ods. 3 správneho poriadku. V tejto súvislosti tak podľa
názoru žalobcu došlo k porušeniu zmieneného ustanovenia. Žalobca tiež namietal absenciu dôkazu
o jeho nebezpečnosti v administratívnom spise. Uviedol, že nakoľko utajované skutočnosti SIS podľa

jeho názoru neobsahujú žiadne konkrétne (materiálne) dôvody pre jeho administratívne vyhostenie a
uloženieadministratívnejsankcievpodobezákazuvstupunaúzemieSRavšetkýchčlenskýchštátovEÚ
po dobu 10 rokov, tak žalovaný spoločne s prvostupňovým orgánom nedostatočne zistili skutkový stav
(dôvody pre utajované skutočnosti SIS), pretože nezistili a ani nemajú ako zistiť dôvod vydania týchto
utajovaných skutočností SIS. Mal za to, že v administratívnom spise sa preto nenachádza žiadny dôkaz,

ktorý by reálne odôvodňoval jeho administratívne vyhostenie, či administratívnu sankciu zákazu vstupu
na územie SR a všetkých členských štátov EÚ po dobu 10 rokov. Preto za takéhoto procesného stavu
zastával názor, že nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie,
je vysokoškolsky vzdelaný v oblasti medicíny a nemá žiaden záznam v registri trestov na území SR a
ani na území Ukrajiny. Opätovne zdôraznil, že utajované skutočnosti SIS bez uvedenia dôvodov nie sú

ničím a nikým (ani žalovaným ani prvostupňovým orgánom) preskúmateľné, pretože nemusia obsahovať
odôvodnenie.Poznamenal,ževtejtosúvislostitakbolopopretéajprávo/povinnosťžalovanéhoskutočne
(nie iba domnelo) vykonať tento dôkaz a bola popretá aj zásada voľného hodnotenia dôkazov. Mal
za to, že skutkový stav na jeho administratívne vyhostenie, či uloženie správnej sankcie v podobe
zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov EÚ po dobu 10 rokov tak nebol zistený v

potrebnom rozsahu, nakoľko v spise neexistuje skutočnosť, ktorá by legitimizovala postup v zmysle ust.
§ 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov v spojení s ust. § 82 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte
cudzincov. Konštatoval, že tento stav navyše zakladá rovnako aj rozpor zisteného skutkového stavu s
administratívnym spisom a bez opory v ňom, pretože v ňom chýba dôkaz, ktorý by skutočne (materiálne)
odôvodňoval potrebu jeho administratívneho vyhostenia, či uloženia sankcie v podobe zákazu vstupu

na územie SR a všetkých členských štátov EÚ.

27. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že on (žalobca) a jeho manželka (H. B.) údajne nevedú spoločný
rodinný život, čo mal žalovaný údajne za preukázané z listu manželky adresovaného jemu (žalobcovi),
namietal, že z predmetného listu vyplýva, že on (žalobca) a jeho manželka vedú spoločný rodinný

život v materiálnom zmysle slova a nepretržite nežijú spolu iba kvôli okolnostiam prípadu, ktorým boli
a sú zdravotný stav jeho manželky, príšerná a neznesiteľná bezpečnostná a ekonomická situácia na
Ukrajineaadministratívneprekážky(jeho)vzískanípobytuvSpojenomkráľovstve.Tietoadministratívne
prekážky v získaní pobytu v Spojenom kráľovstve však podľa jeho manželky majú pôvod práve vnezákonných rozhodnutiach žalovaného, ktoré nenapravil ani na základe podnetu VOP a preto sa musel
obrátiťnasúd.Maltedazato,žeskutkovýstavzistenýžalovanýmjevrozporesadministratívnymspisom
a nemá v ňom oporu, pretože z listu jeho manželky vôbec nevyplýva, že by neviedli spoločný rodinný

život, resp. vyplýva z neho presný opak. Žalovanému a prvostupňovému orgánu vytýkal, že na tieto
skutočnosti vôbec nebrali ohľad a ani ich nijako neskúmali. Po prvé, ako najpodstatnejší faktor uviedol,
že jeho manželka je štátnym občanom SR. Po druhé, žalobca sa na území SR zdržoval pred vyhostením
viac ako 5 rokov, pričom jeho pobyt bol riadny a legálny – žalobca tu študoval. Tvrdil, že počas celej doby
orgány verejnej moci nemali problém s jeho prítomnosťou na území SR a nikdy nebol súdne trestaný. Po

tretie, ak by jeho manželka musela žiť na Ukrajine, čakali by ich tam krajne nepriaznivé podmienky, čo je
dané najväčším vojnovým konfliktom v Európe od druhej svetovej vojny. Poznamenal, že jeho manželka
nehovorí ukrajinsky, nemá na túto krajinu žiadne väzby, preto jej trvalý odchod do tejto krajiny by bol
sprevádzanýobrovskýmiproblémami-pretopožadovaťodjehomanželky,abypoprisvojichzdravotných
ťažkostiachčelilaešteajadaptačnýmproblémomvnovejkrajinepovažovalzaneprimeranéaždrastické.
Uviedol, že ani ich návrat do krajiny jeho pôvodu neprichádza do úvahy, vzhľadom na krajne nepriaznivú

politickú situáciu, na neustále ozbrojené útoky aj na civilné obyvateľstvo Palestínskeho štátu, výrazným
kultúrnym rozdielom a nemožnosti jeho manželky zamestnať sa na území Palestínskeho štátu.

28. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že jeho právny zástupca mal

dostatok času na oboznámenie sa s utajovanými skutočnosťami tvoriacimi podklad rozhodnutia a voči
týmto utajovaným skutočnostiam mal možnosť sa účinne brániť, čo však neurobil, avšak neuviedol
žiadne spôsoby, resp. prostriedky, ktorými by sa voči obsahu utajovaných skutočností SIS mohol
brániť. Ďalej namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k námietke nedostačujúceho
zistenia skutkového stavu a so zistením skutkového stavu v rozpore s administratívnym spisom alebo

bez opory v ňom uviedol, že on (žalobca) predstavuje bezpečnostné riziko pre SR, avšak žiadnym
spôsobom už svoju úvahu nekonkretizoval a ani nerozvíjal, v dôsledku čoho nemožno preskúmať
správnosť jeho záverov. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že je cudzinec a aj cudzinci sú
povinní na území SR rešpektovať právne predpisy SR, ktorým je aj zákon o pobyte cudzincov. Na
podklade uvedeného následne žalovaný dospel k záveru, že „V prípade účastníka konania je jasne

preukázané, že sa jedná o cudzinca, ktorý nerešpektoval zákony Slovenskej republiky, o čom svedčí
skutočnosť, že konal v rozpore so zákonmi Slovenskej republiky...“, pričom žalovaný podľa jeho názoru
žiadnym spôsobom nekonkretizoval, ktoré konkrétne ustanovenia zákona o pobyte cudzincov porušil
a rovnako nekonkretizoval ani to, kedy malo dôjsť k takémuto porušeniu a ani to akým spôsobom sa
takéhoto porušenia mal dopustiť. Záverom žalovanému vytýkal, že v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu

k jeho administratívnemu vyhosteniu a sankcii zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských
štátov EÚ po dobu 10 rokov uviedol, že prvostupňový orgán správne posúdil dôvody prvostupňového
rozhodnutia, keď rozhodol výlučne na podklade utajovaných skutočností SIS (t. j. že žalobca predstavuje
bezpečnostné riziko). Namietal, že žalovaný žiadnym spôsobom neuviedol ani len podstatu týchto
dôvodov, ani nekonkretizoval posúdenie zákonnosti a prípustnosti obsahu utajovaných skutočností SIS,

v dôsledku čoho podstatu týchto dôvodov a ani zákonnosť a prípustnosť utajovaných skutočností SIS
nemožno preskúmať a účinne sa voči nim brániť. Z uvedeného podľa jeho názoru vyplýva absolútna
rezignácia na jeho argumenty opakovane predkladané počas celého administratívneho konania. Preto
mal za to, že všetky napadnuté rozhodnutia (prvostupňové aj druhostupňové rozhodnutie) sú zjavne
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

29. Podľa názoru žalobcu napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
pretože žalovaný aj po obnove konania vo veci jeho administratívneho vyhostenia pristúpil k aplikácií §
82 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 82 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, hoci neexistovali
v materiálnom zmysle slova žiadne skutočnosti, ktoré by legitimizovali jeho administratívne vyhostenie

spoločne s uložením administratívnej sankcie zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov
EÚ po dobu 10 rokov. Opätovne zdôraznil, že výlučne v prípade, ak by v materiálnom zmysle slova
existovali skutočnosti, ktoré predstavujú dôvody na administratívne vyhostenie je dôvodné uvažovať o
uložení administratívnej sankcie v podobe zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov. V
tejto súvislosti uviedol, že žiadne takéto dôvody neexistujú a ak sa žalovaný domnieva, že takéto dôvody

predstavujú utajované skutočnosti SIS, tak vec nesprávne právne posúdil. V prvom rade je podľa jeho
názoru potrebné si uvedomiť, že na to, aby žalovaný vzal ako jediný podklad rozhodnutia utajované
skutočnosti SIS, neexistoval žiaden zákonný dôvod. To má svoj základ v tom, že Ústavný súd SR svojím
nálezom zrušil ust. § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ktoré takýto postup správneho orgánuna úseku administratívneho vyhosťovania cudzincov (teda postup aplikovaný žalovaným) umožňoval.
V čase rozhodovania žalovaného v rámci obnoveného konania (t. j. v čase vydania napadnutého
rozhodnutia), tak už neexistovala právna norma (z dôvodu jej nezlučiteľnosti s Ústavou SR), ktorá

by umožňovala administratívne vyhostenie cudzincov na podklade utajovaných skutočností SIS, tak
nebolo možné preskúmať ich obsah a zákonnosť z dôvodu nedostatku právomoci príslušných správnych
orgánov (teda aj žalovaného). Žalovanému vytýkal, že navzdory absencii právnej úpravy, ktorá by ho
oprávňovala rozhodnúť o jeho administratívnom vyhostení výlučne na podklade utajovaných skutočností
SIS, žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie, ktorého podkladom boli v zásade výlučne utajované

skutočnosti SIS, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil a navyše svojím postupom porušil aj
ústavnoprávny princíp obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. V druhom rade poukázal aj na nemožnosť
aplikácie § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov v prípade, ak by žalovaný namietal, že existujú aj iné
relevantné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, ktoré ho oprávňujú využiť utajované skutočnosti SIS
preúčelyjehoadministratívnehovyhostenia(hocitodoposiaľnikdynetvrdil,atoanivrámcinapadnutého
rozhodnutia). V tejto súvislosti dal do pozornosti, že uvedené ustanovenie zákona o pobyte cudzincov

sa viaže výlučne ku konaniam o udelenie pobytu a nie ku konaniam o administratívnom vyhostení.
Poznamenal, že v čase kedy boli dotknuté utajované skutočnosti SIS vydané, § 125 ods. 6 zákona
o pobyte cudzincov (v platnom znení) neexistoval a do právneho poriadku SR bolo doplnené až v
rámci novely č. 376/2018 Z. z. účinnej od 01.01.2019, t. j. po vydaní utajovaných skutočností SIS.
Uviedol, že ak žalovaný vyhodnotil utajované skutočnosti SIS, ako relevantný podklad napadnutého

rozhodnutia v kontexte § 125 ods. 6 ZPC (hoci to doposiaľ nikdy netvrdil, a to ani v rámci napadnutého
rozhodnutia), tak vec nesprávne právne posúdil a založil rozpor svojho postupu aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR. Z uvedených dôvodov mal za to, že žalovaný dôvody na administratívne vyhostenie nesprávne
právne posúdil, resp. tieto dôvody neskúmal prípadne ich neskúmal dostatočne. Mal za to, že nakoľko
žalovaný nesprávne právne posúdil dôvody administratívneho vyhostenia nie je založený ani dôvod na

uloženie administratívnej sankcie zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov EÚ po dobu
10 rokov, keďže neboli dané dôvody na postup podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov.
Aj v tomto rozsahu preto namietal nesprávne právne posúdenie žalovaného pri uložení administratívnej
sankcie v podobe zákazu vstupu na územie SR a ostatných členských štátov EÚ po dobu 10 rokov.
Ďalej namietal, že nesprávne právne posúdenie žalovaného (ktorého výsledkom bolo zjavne nezákonné

napadnuté rozhodnutie) navyše mu znemožnilo účinne sa brániť a argumentovať v rámci konania pred
orgánom verejnej správy o jeho administratívnom vyhostení.

30. Žalobca bol toho názoru, že žalovaný napadnutým rozhodnutím zasiahol do jeho práva na súkromný
a rodinný život, nakoľko žalovaný nesprávne právne posúdil zásah do tohto práva, pretože tvrdil,

že v prípade stretu medzi ochranou verejnej bezpečnosti a jeho súkromným a rodinným životom
musí vždy/automaticky dostať prednosť ochrana verejnej bezpečnosti, a zároveň nesprávne právne
posúdil existenciu jeho súkromného a rodinného života a neskúmal zásah do súkromného a rodinného
života v súlade s hodnotiacimi kritériami ESĽP. Takýto postup je pritom podľa jeho názoru v rozpore
s konštantnou judikatúrou ESĽP. Podotkol, že rozhodovacia prax ESĽP vyžaduje, aby jednotlivec

bol schopný napadnúť tvrdenie výkonnej moci, že národná bezpečnosť je „v stávke“. Namietal, že
takúto možnosť nemal a takúto možnosť nemal ani jeho advokát. Ak by aj túto možnosť advokát mal,
takáto možnosť nepredstavuje „dostatočnú procesnú záruku efektívneho uplatňovania a ochrany [...]
základných procesných práv dotknutých osôb.“ (Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 8/2016). Žalobca
týmto dal do pozornosti, že v dôsledku prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného zo

dňa 24.04.2019 musel vycestovať z územia SR. Momentálne žije na Ukrajine, kde istý čas žila
aj jeho manželka (štátny občan SR). Žalovanému vytýkal, že jeho manželke pritom vôbec nebola
v administratívnom konaní daná možnosť, aby sa oboznámila s podkladmi prvostupňového rozhodnutia,
rozhodnutia žalovaného zo dňa 24.04.2019 a vyjadrila sa k nim, a túto nezákonnosť nenapravil ani
žalovanývpostaveníodvolaciehoorgánu.Uviedol,žeonajjehomanželkamalipritomvrozhodnomčase

vybudovaný súkromný a rodinný život a sociálne väzby, pričom žalovaný spoločne s prvostupňovým
orgánom do tohto súkromného a rodinného života prakticky nezvratne zasiahli a zásadným spôsobom
ho zmenili. Jedinou alternatívou bolo to, že jeho manželka musela za ním vycestovať na D., kde on v
súčasnosti pracuje a kde od februára 2022 prebieha vojnový konflikt. V tejto súvislosti dal do pozornosti,
že voči postupu žalovaného nemal a v súčasnosti ani nemá k dispozícii účinný prostriedok nápravy v

rámci administratívneho konania. Uviedol, že nemal prístup k utajovaným skutočnostiam SIS, pričom
prístupom k nim nedisponoval ani jeho právny zástupca. Tvrdil, že právny zástupca síce prístup k
utajovaným skutočnostiam SIS získať mohol, avšak nemohol s informáciami v nich obsiahnutými ďalej
narábať, a to ani v rozsahu argumentácie a procesnej obrany v rámci konania o jeho administratívnomvyhostení. K týmto informáciám bol navyše jeho právnemu zástupcovi poskytnutý prístup až v roku
2022, teda 4 roky od ich vyhotovenia, čo je doba, ktorá výrazne oslabuje možnosť verifikácie obsahu,
ako aj zákonnosti a prípustnosti utajovaných skutočností SIS pre účely konania o administratívnom

vyhostení. Preto v tejto súvislosti namietal, že mu v materiálnom zmysle slova nebol prístupný žiaden
prostriedok nápravy voči postupu žalovaného a SIS, že tento prostriedok nápravy ani neexistuje a z
toho dôvodu ani neexistujú iné prípady, ktoré by čo i len potenciálne mohli preukazovať účinnosť tohto
prostriedku, pričom tento prostriedok ani v súhrne s inými prostriedkami nápravy nepredstavuje účinnú
formu ochrany jeho práva na súkromný a rodinný život. Žalovanému vytkol, že nerešpektoval požiadavky

na zachovanie jeho práva na účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru v spojení s čl. 8 ods.
1 a 2 Dohovoru. Konštatoval, že zjavne teda došlo k zásahu a nerešpektovaniu súkromného a rodinného
životajehoajehomanželky,ktorémuvšakpredchádzalokonanie,ktorénespĺňalo(procesné)požiadavky
vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru a z čl. 13 Dohovoru, čím došlo k ich porušeniu.

III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe

31. Žalovaný sa vyjadril k žalobe žalobcu podaním zo dňa 23.10.2023. V súvislosti s námietkou
žalobcu, že administratívny spis žalobcu je neúplný, pretože v ňom chýbajú stanoviská SIS, žalovaný

zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v napadnutom rozhodnutí a zdôraznil, že získaná informácia je
utajovaného charakteru, požívajúca ochranu poskytovanú zákonom o ochrane utajovaných skutočnosti,
preto nie je možné uvedenú informáciu zverejniť. Podotkol, že správny orgán koná podľa zákonných
ustanovení zákona o pobyte cudzincov, ako aj zákona o správnom konaní a nemôže podľa ľubovôle
vyjadrenie SIS ignorovať. Mal za to, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol podklady,

z ktorých vychádzal, ako aj zákonom povolenou správnou úvahou nevybočil z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom.

32. Žalovaný v súvislosti s námietkami žalobcu týkajúcimi sa nemožnosti oboznámiť sa s písomnými
materiálmi, resp. týkajúcimi sa hodnoteniami dôkazov žalovaným, uviedol, že žalobca v podstate

namieta konkrétne len skutočnosť, že nebol oboznámený s informáciou SIS. Výhrady voči jeho
postupu nepovažoval za dostatočné. Je podľa neho zrejmé, že v prvostupňovom rozhodnutí, ako aj
v napadnutom rozhodnutí nemohli byť uvedené konkrétne dôvody, pre ktoré správne orgány dospeli
k záveru o existencii dôvodného podozrenia, že žalobca predstavuje ohrozenie bezpečnosti štátu.
Znova zopakoval, že nie je v kompetencii prvostupňového orgánu ani žalovaného zasahovať SIS do

spôsobu získania informácií. Konštatoval, že nemá dôvod spochybňovať relevantnosť a pravdivosť
týchto získaných informácií k žalobcovi. Mal za to, že SIS je kompetentným orgánom na posudzovanie
a vyhodnocovanie miery ohrozenia bezpečnosti štátu, a je orgánom kompetentným v plnej miere
zhodnotiťžiadosťprvostupňovéhoorgánuajehoovydaniestanoviskapodľazákonaopobytecudzincov,
pričom má oprávnenie a dostatočné prostriedky posudzovať takúto žiadosť, a v prípade, ak je dôvodné

podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu, je plne kompetentným orgánom na vydanie takého
stanoviska.

33. Na záver opätovne poznamenal, že informácie, na základe ktorých SIS vykonáva bezpečnostnú
úvahu o existencii bezpečnostných rizík, a ktoré zakladajú bezpečnostnú nespoľahlivosť dotknutej

osoby (žalobcu), sú získané vlastnou spravodajskou činnosťou SIS alebo v rámci medzinárodnej
spravodajskej spolupráce, a ako také požívajú ochranu poskytovanú zákonom o ochrane utajovaných
skutočností. Uviedol, že v mnohých prípadoch sa tieto informácie získavajú aj utajovanými spôsobmi
a prostriedkami, v dôsledku čoho predstavujú získané informácie, ako aj samotný spôsob ich získania
utajovanú skutočnosť na manipuláciu, s ktorou sa vzťahujú osobitné právne režimy ustanovené

vnútroštátnym právom. Vzhľadom na uvedené sú vyjadrenia SIS k bezpečnostnej spoľahlivosti
dotknutej osoby (žalobcu) utajovanou skutočnosťou označenou príslušným stupňom utajenia. Mal za
to, že sprístupnením utajovaných skutočností nepovolanej osobe by mohlo dôjsť k zmareniu aktivít
vykonávaných v súvislosti s dotknutou osobou a zároveň aj k odhaleniu používaných foriem, metód a
prostriedkov vyšetrovania. Tvrdil, že ak by správny orgán uviedol obsah utajovanej písomnosti, mohlo by

dôjsť aj k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy poznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa mohlo
zmariťkonaniepríslušnýchštátnychorgánovavovšeobecnostibymohlodôjsťajkzverejneniupostupov
používaných na odhaľovanie konaní, ktoré môžu ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť,
zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky.IV.

Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania

34. Žalobca dňa 10.07.2024 doručil tunajšiemu súdu podanie, v ktorom upravil petit žaloby tak, že
napáda rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2022/028291-027 zo dňa 09.12.2022 a prvostupňové
rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-163-008/2018-AV zo dňa

14.06.2018 len v časti výroku o určenie zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie
všetkých členských štátov na dobu 10 rokov. V uvedenej časti žiadal rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť
orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

35. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 24.10.2024 poukázal na tvrdenie žalovaného, že „Správny orgán a
žalovaný sú viazaní vyjadrením SIS a takéto vyjadrenie je pre správny orgán a žalovaného záväzné.

Správny orgán a žalovaný koná podľa zákonných ustanovení zákona o správnom konaní, ako aj zákona
o pobyte cudzincov a nemôže podľa ľubovôle takéto vyjadrenie ignorovať.“ Podľa jeho názoru týmto
vyjadrením žalovaný iba potvrdil, že nesúhlasné stanovisko SIS je jediným podkladom na vydanie
napadnutého rozhodnutia, pričom on nemá žiadnu možnosť sa voči takémuto podkladu účinne brániť,
nakoľko sa nemôže, podľa názoru žalovaného, oboznámiť ani s podstatou dôvodov vyplývajúcich z

nesúhlasných stanovísk SIS. Konštatoval, že takýto stav, keď ani správny orgán rozhodujúci o udelení,
resp.zrušenírôznychforiempobytuvzmyslezákonaopobytecudzincovnepoznádôvodynesúhlasného
stanoviska SIS, je neakceptovateľný a nič na tejto skutočnosti nemení ani fakt, že súd má možnosť
sa s týmto stanoviskom SIS oboznámiť. Vo vzťahu k jeho oboznámeniu sa s podstatou dôvodov, ktoré
vyplývajú z nesúhlasných stanovísk, opätovne poukázal na nález Ústavného súdu SR, ktorého závery

sa síce priamo týkajú už zrušeného ust. § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, avšak je ich možné
použiť aj na jeho prípad. Ďalej poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS. 17/2022 zo dňa
13.12.2023, ktorý bol vydaný po podaní správnej žaloby. Ústavný súd SR v tomto náleze konštatoval,
že § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov nie je v súlade s čl. 46
ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy SR. Predmetný nález sa síce dotýka postupu pri udeľovaní/

zrušení trvalého/prechodného pobytu, avšak jeho závery je podľa jeho názoru možné aplikovať aj
na jeho prípad. V súvislosti s aplikáciou daného nálezu Ústavného súdu SR poukázal na rozsudok
Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/181/2021 zo dňa 20.03.2024. Uviedol, že jeho právo
oboznámiť sa s podstatou dôvodov nesúhlasného stanoviska SIS vyplýva aj z nedávneho rozsudku
Správneho súdu v Bratislave sp. zn. NR-12S/9/2022 zo dňa 11.04.2024, ktorý rozhodol v obdobnej veci.

Poznamenal, že z uvedeného rozsudku vyplývajú povinnosti správnych orgánov v súvislosti s vydaním
rozhodnutia v spojitosti s nesúhlasným stanoviskom SIS. Z uvedenej judikatúry vyšších súdnych autorít
podľa neho zreteľne vyplývajú povinnosti správneho orgánu vo vzťahu k vyhodnoteniu informácií z
nesúhlasného stanoviska SIS. Konštatoval, že žalovaný bol tak ako prvostupňový orgán povinný ho
oboznámiť aspoň s podstatou dôvodov v primeranom rozsahu (nie len všeobecnú informáciu) a dať mu

možnosť sa k nim vyjadriť, čo sa v jeho prípade nestalo. Uviedol, že si uvedomuje, že štát má právo na
reguláciu príchodu a pobytu cudzincov na svoje územie. Rovnako rozumie, že sa cudzí štátny príslušníci
nemôžu len tak oboznamovať s utajenými skutočnosťami v rozpore so zákonom, avšak aj tieto osoby
majú za každých okolností vždy právo na spravodlivé konanie a tiež právo na to, aby rozhodnutia o
ich žiadostiach na udelenie pobytu či občianstva nevykazovali znaky svojvôle a nepreskúmateľnosti.

Považoval za preukázané, že postupom žalovaného a prvostupňového orgánu, konkrétne tým, že mu
nebol sprístupnený obsah alebo aspoň podstata dôvodov vyplývajúcich z nesúhlasných stanovísk SIS,
na základe ktorých údajne predstavuje bezpečnostnú hrozbu pre verejný poriadok SR, mu bola odňatá
možnosť uplatniť svoje základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, čo je garantované
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Poukázal tiež na § 33 ods. 2 správneho poriadku, v zmysle ktorého je správny

orgán, t. j. žalovaný, povinný dať účastníkom konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli
vyjadriť k podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne mohli navrhnúť doplnenie. Namietal, že v tomto
konaní nemal možnosť účinne využiť právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia,
ako ani právo navrhovať dôkazy. Takúto možnosť by mal, ak by mu správny orgán umožnil oboznámiť
sa s celou utajovanou skutočnosťou alebo aspoň s podstatou tejto informácie. Taktiež považoval za

dôležité poukázať aj na nesprávny procesný postup žalovaného, ako aj prvostupňového orgánu. V
zmysle § 32 ods. 1 správneho poriadku, je správny orgán povinný presne a úplne zistiť skutočný stav
veci a za tým účelom so obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. V zmysle § 34 ods. 5 správneho
poriadku, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetkydôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Uviedol, že ako vyplýva z vyjadrenia žalovaného, administratívny spis
neobsahuje nesúhlasné stanoviská SIS, ktoré tvorili podklad na vydanie prvostupňového rozhodnutia,
resp. napadnutého rozhodnutia. Samotný žalovaný sa vyjadril, že SIS je kompetentným orgán na

posudzovanie a vyhodnocovanie miery ohrozenie bezpečnosti štátu. Tvrdil, že nerozporuje kompetencie
a právomoci SIS ale argumentuje, že tým, že nesúhlasné stanovisko SIS tvorí a tvorilo jediný základ
pre vydanie napadnutého rozhodnutia resp. prvostupňového rozhodnutia, tak tým žalovaný, resp.
prvostupňový orgán, nevyhodnocovali dôkazy podľa svojej úvahy ale bez akéhokoľvek hodnotenia
alebo preverenia, prijali závery zo stanovísk SIS. Konštatoval, že týmto procesným postupom došlo k

porušeniu § 32 ods. 1 v spojení s § 34 ods. 5 správneho poriadku. Žalobca s odkazom na tvrdenie
žalovaného, že SIS je kompetentným orgánom na posudzovanie a vyhodnocovanie miery bezpečnosti
štátu a na zhodnotenie žiadosti prvostupňového orgánu a žalovaného o vydanie stanoviska podľa
zákona o pobyte cudzincov, poznamenal, že je zrejmé, že zákonná úprava je postavená na dôvere v
spravodajské poznatky SIS a ostáva dôverovať jej politickej kontrole. Tvrdil, že len ťažko však možno
dôverovať SIS, a to aj vo svetle rozsudku ESĽP vo veci Varga vs. Slovenská republika (sťažnosti

č. 58361/12, 25592/16 a 27176/16) z 20.07.2021. Okrem toho, z uvedeného rozsudku ESĽP podľa
jeho názoru vyplýva, že politická kontrola SIS prakticky neexistuje a je neúčinná. Bol toho názoru,
že z uvedenej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pri spravodajských poznatkoch SIS dôvera v tieto
poznatky nepostačuje a účastník konania musí poznať podstatu dôvodov, ktoré majú vplyv na jeho
právne postavenie. Nedostatky kontroly činnosti SIS, ktoré predstavujú porušovanie Dohovoru, už bola

Slovenskej republike oficiálne komunikovaná Radou Európy. V súvislosti so získaním súhlasu SIS na
oboznámenie sa právneho zástupcu s utajovanou písomnosťou týkajúcou sa jeho osoby, opätovne
poukázal na nález Ústavného súdu SR, z ktorého zreteľne vyplýva, že jeho právny zástupca ani
po oboznámení sa s nesúhlasnými stanoviskami SIS, nebude oprávnený obsah týchto nesúhlasných
stanovísk s ním konzultovať, bez toho aby neporušil povinnosť mlčanlivosti a nevystavil sa dôsledkom

trestného stíhania. Preto tvrdenia žalovaného nie je podľa jeho názoru možné považovať za relevantné,
nakoľko oprávnenie advokáta oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami, nie je možné považovať za
dostatočnú a efektívnu procesnú záruku ochrany jeho základných procesných práv.

36. Žalobca v nadväznosti na tvrdenia žalovaného týkajúce sa jeho práva na súkromný a rodinný

život zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v žalobe. Uviedol, že je až zarážajúce konštatovanie
žalovaného, že on nevedie spoločný život so svojou manželkou. Poukázal na to, že k ich odlúčeniu
došlo výlučne na základe rozhodnutia žalovaného, ktoré považuje za nezákonné. Namietal, že sa
žalovaný nevyjadril k bodom 59. až 61. žaloby, kde poukázal na nerešpektovanie kritérií kladených na
zásah do práva na súkromný a rodinný život. V žalobe poukázal na rozsudok ESĽP vo veci Jeunesse

vs. Holandsko (sťažnosť č. 12738/10), ku ktorému sa žalovaný opätovne nevyjadril. Poznamenal, že
základnými kritériami, ktoré sú kladené na orgány verejnej moci pri vyhostení člena rodiny sú 1) či
ostatní členovia rodiny sú občanmi daného štátu, 2) dlhý pobyt žiadateľa na území daného štátu (vrátane
tolerovania nezákonného pobytu), 3) prekážky (vrátane materiálnych) v krajine, kam by sa mali ostatní
členovia rodiny presťahovať (prekážky sa majú posudzovať individuálne) a 4) dopad rozhodnutia na

záujmy maloletého dieťaťa. Namietal, že žalovaný ani prvostupňový orgán však na tieto skutočnosti
vôbec neprihliadali a ako vyplýva z vyjadrenia žalovaného, ani ich nijako neskúmali. K jednotlivým
kritériám sa už vyjadril v žalobe, avšak pre upresnenie dodal, že jeho manželka je štátnym občanom
SR, on sa zdržoval pred vyhostením na území SR 5 rokov (riadny a legálny pobyt) a existujú relevantné
prekážky pre jeho manželku žiť s ním spoločne na Ukrajine (neznalosť miestneho jazyka, bezpečnostná

situácia v súvislosti s vojnovým konfliktom na Ukrajine a neexistencia žiadnych väzieb na danú krajinu).
Ďalej poukázal na tvrdenie žalovaného, že napadnuté rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA2-2022 zo dňa
17.05.2022 vydal na základe posúdenia dodatočného vyjadrenia SIS zo dňa 08.06.2022, podľa ktorého
SISnaďalejtrvánanesúhlasnýchstanoviskách,ktorébolizaslanéÚraduhraničnejacudzineckejpolície.
Na základe tejto skutočnosti mal za to, že sám žalovaný priznáva, že nesúhlasné stanovisko SIS

nie je súčasťou administratívneho spisu z čoho vyplýva, že sa fyzicky ani len nenachádzalo v sídle
prvostupňového orgánu a následne aj žalovaného. V zmysle § 23 ods. 3 správneho poriadku má správny
orgán možnosť takýto dôkaz len vylúčiť zo spisu na čas, kedy do spisu nahliada oprávnená osoba.
Uviedol, že o vylúčení dôkazu z administratívneho spisu musí byť v spise urobený úradný záznam,
pričom v prípade jeho spisu tak uskutočnené nebolo, ani v čase po právoplatnom ukončení konania.

Preto je podľa jeho názoru možné konštatovať porušenie povinnosti úplnosti administratívneho spisu,
nakoľko žalovaný mal povinnosť konať v zmysle správneho poriadku. Bol toho názoru, že porušením
ust. § 23 ods. 3 správneho poriadku došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom
verejnej správy a skutkový stav tak nemal oporu v administratívnom spise. Záverom uviedol, že tvrdeniežalovaného, že on (žalobca) je ten, na kom leží dôkazné bremeno, považuje za nepresné. Zdôraznil,
že riadne a vecne argumentuje k argumentácii žalovaného, pričom na podporu svojich argumentov
predkladá relevantné dôkazy a judikatúru. Žalovaný je ten, čo tvrdí, že ho nemôže oboznámiť s obsahom

ani len s podstatou dôvodov, ktoré vyplývajú z nesúhlasných stanovísk SIS a na podporu svojich tvrdení
predkladá len málo relevantné dôkazy. Konštatoval, že ak žalovaný tvrdí, že ho nemôže oboznámiť s
obsahom alebo aspoň z podstatou dôvodov vyplývajúcich z nesúhlasných stanovísk SIS, je dôkazné
bremeno na ňom, aby svoju argumentáciu podporil dôkazmi a zároveň sa relevantne vyjadril k jeho
tvrdeniam a argumentom, čo vo vyjadrení absentuje.

37. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 11.04.2025 poukázal
na skutočnosť, že nález Ústavného súdu SR zo dňa 12.12.2018 o nesúlade § 120 ods. 2 zákona
o pobyte cudzincov s Ústavou SR a Chartou základných práv Európskej únie nadobudol účinnosť
06.03.2019. Tvrdil, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu bolo vydané na základe
riadnehodokazovaniaazisteniaskutkovéhostavuvecivsúladesplatnýmiprávnyminormamiazákonmi

účinnými v čase, kedy sa o administratívnom vyhostení rozhodovalo. Správny orgán po vykonanom
dokazovaní považoval za preukázané, že žalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu § 82 ods. 2
písm. a) zákona o pobyte cudzincov, a to tým, že predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, čoho
dôkazom je podľa jeho názoru úradný záznam o oboznámení sa s utajovanou písomnosťou, ktorý tvorí
prílohu úradného záznamu zaprotokolovaného pod č. PPZ-HCP-BA6-163/2018-AV zo dňa 14.06.2018.

Tvrdil, že v prípade žalobcu prvostupňový orgán rozhodol o uložení zákazu vstupu na územie SR a na
územie všetkých členských krajín na dobu 10 rokov, pričom dĺžka zákazu vstupu bola prvostupňovým
orgánom uložená podľa zákona o pobyte cudzincov a on ju vzhľadom k tomu, že žalobca predstavuje
vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu považoval za primeranú. Záverom zopakoval svoje argumenty
v súvislosti s preskúmavaním existencie prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2 a 4

zákona o pobyte cudzincov. Na základe uvedeného určenie zákazu vstupu na územie SR a všetkých
členských štátov na dobu 10 rokov pre žalobcu považoval za dôvodné.

V.

Konanie na správnom súde a kasačné konanie

38. Správny súd v Bratislave uznesením č. k. 14Sa/18/2023 - 87 zo dňa 18.12.2023 žalobu odmietol ako
oneskorene podanú podľa § 98 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej
len „SSP“) a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti tomuto uzneseniu

podal žalobca dňa 16.01.2024 kasačnú sťažnosť. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesením
sp. zn. 2Sak/2/2024 zo dňa 27.03.2024 uznesenie Správneho súdu v Bratislave č. k. 14Sa/18/2023 - 87
zo dňa 18.12.2023 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

39. Tu opätovne správny súd uvádza, že žalobca dňa 10.07.2024 doručil tunajšiemu súdu podanie, v

ktorom upravil petit žaloby tak, že napáda rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2022/028291-027
zo dňa 09.12.2022 a prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-
HCP-BA6-163-008/2018-AV zo dňa 14.06.2018 len v časti výroku o určenie zákazu vstupu na územie
Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov. V uvedenej časti žiadal
rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Z uvedeného je

teda taktiež zrejmé, že žalobca zobral časť žaloby, ktorá sa týkala administratívneho vyhostenia žalobcu
(tejto časti konania), späť.

40. Uznesením č. k. 14Sa/13/2024 - 178 zo dňa 04.11.2024 Správny súd v Bratislave (I.) konanie
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2022/028291-027 zo dňa

09.12.2022 a rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-163-008/2018-
AV zo dňa 14.06.2018 v časti týkajúcej sa výroku o administratívnom vyhostení žalobcu na územie
Palestínskeho štátu zastavil, (II.) žalobu vo zvyšnej časti odmietol ako oneskorene podanú a (III.)
žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti tomuto uzneseniu v rozsahu
výroku II. a III. podal žalobca dňa 27.11.2024 kasačnú sťažnosť. Najvyšší správny súd Slovenskej

republiky uznesením sp. zn. 2Sak/2/2025 zo dňa 29.01.2025 uznesenie Správneho súdu v Bratislave
č. k. 14Sa/13/2024 - 178 zo dňa 04.11.2024 vo výroku II. a III. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení svojho rozhodnutia kasačný súd uviedol, že o zákaze vstupu bolo rozhodnuté podľa
zákona o pobyte cudzincov, a preto niet dôvodu nepovažovať konanie o správnej žalobe v predmetnejveci za konanie podľa § 23 ods. 2 písm. c) SSP, v ktorom na správnom súde rozhoduje sudca. To však
nie je v nijakom ohľade v rozpore so záverom kasačného súdu, že výrok žalovaného o zákaze vstupu
je možné preskúmať v 2-mesačnej lehote podľa ustanovení o všeobecnej správnej žalobe (§ 181 SSP),

keďže ide o výrok oddeliteľný od výroku o samotnom administratívnom vyhostení, pre preskúmanie
ktorého platí osobitná skrátená lehota podľa § 235 SSP (§ 206 ods. 6 SSP).
41. Uznesením č. k. 15Sa/3/2025 - 216 zo dňa 27.02.2025 Správny súd v Bratislave priznal odkladný
účinok správnej žalobe zo dňa 13.02.2023 v znení úpravy zo dňa 10.07.2024 do právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

VI.
Relevantné právne predpisy

42. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide
o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).

43. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).

44. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom

rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

45. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase
vydania jeho rozhodnutia.

46. Podľa § 2 ods. 1 písm. l) zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie ohrozením
bezpečnosti štátu konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú
celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a
slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.

47. Podľa § 2 ods. 1 písm. m) zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie ohrozením
verejného poriadku porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa základných
ľudských práv a slobôd, ochrany maloletých a iných zraniteľných osôb alebo opakované porušovanie
záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa riadneho výkonu verejnej správy, životného prostredia,
verejného poriadku alebo občianskeho spolunažívania.

48. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného
útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky
a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie
do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny

dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené
právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení
sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o
administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a
na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží

zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí
o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.

49. Podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže administratívne vyhostiť
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný

poriadok.

50. Podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom
vykonania administratívneho vyhostenia.

51. Podľa § 82 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 2 písm. a) na desať rokov.52. Podľa § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise
ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.
Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa

tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 113 písm. c), §
115 ods. 1 a 10 a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak.

53. Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a
inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb

a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

54. Podľa § 23 ods. 3 správneho poriadku, správny orgán je povinný urobiť opatrenie, aby sa postupom
podľa odsekov 1 a 2 nesprístupnila utajovaná skutočnosť, bankové tajomstvo, daňové tajomstvo,
obchodné tajomstvo alebo neporušila zákonom uložená alebo uznaná povinnosť mlčanlivosti.

55. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

56. Podľa § 34 ods. 1 správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými

možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

57. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

58. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

59. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného
života, obydlia a korešpondencie.

60. Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem

prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a
zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

61. Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe (ďalej len „zákon o SIS“),

základné práva a slobody možno činnosťou informačnej služby obmedziť len v rozsahu a spôsobom
ustanoveným zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti
štátu, ochrany vnútorného poriadku alebo na ochranu práv a slobôd iných.

62. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o SIS, informačná služba v rozsahu svojej pôsobnosti získava,

sústreďuje a vyhodnocuje informácie o činnosti smerujúcej proti bezpečnosti Slovenskej republiky.

63. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“), utajovanou
skutočnosťou je informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na

záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným
rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len „neoprávnená manipulácia“) a ktorá môže
vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením.

64. Podľa § 6 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností, utajovaná skutočnosť musí byť

chránená pred nepovolanou osobou a cudzou mocou spôsobom ustanoveným v tomto zákone, v
predpisoch vydaných na jeho vykonanie a v ďalších osobitných predpisoch.65. Podľa § 35 ods. 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností, s utajovanými skutočnosťami sa môže
v rozsahu nevyhnutne potrebnom na jej využitie, bez splnenia podmienok podľa § 10, oboznámiť aj
obvinený, jeho obhajca a ďalšie osoby podľa osobitného zákona, ohrozený svedok, chránený svedok

a osoba zastupujúca ohrozeného svedka alebo chráneného svedka podľa osobitného predpisu, osoba
konajúca v prospech orgánov podľa osobitných predpisov, osoba na základe dohody podľa osobitného
predpisu a agent po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane
utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie tejto osoby vykoná ten, kto ju
bude oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, o čom vyhotoví písomný záznam.

VII.
Rozhodnutie správneho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie kasačným súdom
Právne posúdenie

66. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení
správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa
okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdov
uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Citované ustanovenie zároveň uvádza: „ak
§ 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne

súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu
v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon
súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých
veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov.

67. Predmetná vec bola pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná Krajským súdom v Bratislave
pod pridelenou spisovou značkou 1S/41/2023. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný
Správny súd v Bratislave – na Správnom súde v Bratislave bola vec pôvodne prejednávaná pod sp.
zn. BA-1S/41/2023; následne po námietke nesprávneho zápisu bola vec pridelená oddeleniu Sa – vec
náhodným výberom napadla do oddelenia 14Sa a bola vedená pod sp. zn. 14Sa/18/2023. Následne

po prvom vrátení veci Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky Správnemu súdu v Bratislave
bola vec zapísaná pod novú sp. zn. 14Sa/13/2024. Nakoľko samosudkyňa z oddelenia 14Sa odišla na
materskú dovolenku, tak opätovne náhodným výberom bola vec pridelená samosudcovi do oddelenia
15Sa, ktorý o nej rozhodol pod pôvodnou spisovou značkou 14Sa/13/2024. Po v poradí druhom vrátení
veci Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky Správnemu súdu v Bratislave bola vec zapísaná

pod novú sp. zn. 15Sa/3/2025.

68. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa §
10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho
vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v napadnutej časti (v rozsahu len časti týkajúcej

sazákazuvstupužalobcu,keďžežalobabolažalobcomvčastitýkajúcejsaadministratívnehovyhostenia
vzatá späť – viď. žalobcova úprava petitu žaloby zo dňa 10.07.2024) podľa § 206 až § 220 SSP,
oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté
rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal
vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu (v rozsahu po úprave petitu žalobcom zo

dňa 10.07.2024) neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods.
3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a
dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O správnej žalobe rozhodol správny súd bez nariadenia
pojednávania, verejným vyhlásením rozsudku dňa 08.07.2025, nakoľko boli splnené podmienky podľa
§ 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia

ústneho pojednávania bolo vyvesené na úradnej tabuli správneho súdu a zverejnené na web stránke
dňa 05.05.2025.

69. Správny súd v prvom rade uvádza, že predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2022/028291-027 zo dňa 09.12.2022 a prvostupňového

rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-163-008/2018-AV zo dňa
14.06.2018, avšak len v častiach výrokov o určení zákazu vstupu žalobcu na územie Slovenskej
republikyanaúzemievšetkýchčlenskýchštátovnadobu10rokov.Včastitýkajúcejsaadministratívneho
vyhostenia žalobcu bolo konanie právoplatne zastavené, nakoľko žalobca zobral žalobu v tejto časti späť(upravil petit podaním zo dňa 10.07.2024), a to v reakcii na konštatovanie kasačného súdu (v prvom
zrušujúcom rozsudku kasačného súdu v tejto veci), že žalobca nepodal žalobu v časti týkajúcej sa
administratívneho vyhostenia v zákonom stanovenej lehote.

70. Žalobca v správnej žalobe namietal, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní
pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
alebo opatrenia vo veci samej; že predmetné rozhodnutia (napadnuté a prvostupňové rozhodnutie)
v napadnutej časti sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov; že predmetné

rozhodnutia v napadnutej časti vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci; že skutkový
stav, ktorý správne orgány vzali za základ napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia je
v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu, a že zistenie skutkového stavu bolo
nepostačujúce na riadne posúdenie veci.

71. Žalovaný v podstate po celý čas konania tvrdí, že postupoval v súlade so zákonom.

Z administratívneho spisu a z obsahu napadnutého rozhodnutia sa však javí, že pri rozhodovaní
vychádzal len z nesúhlasných stanovísk SIS zo dňa 22.01.2018 a dňa 06.03.2018, pričom nie je
zrejmé, či a akým spôsobom žalovaný aj inak skúmal, či žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre
bezpečnosť Slovenskej republiky. Podľa správneho súdu preto nemôže obstáť strohé konštatovanie
žalovaného, že u žalobcu existujú opodstatnené dôvody, na základe ktorých ho možno považovať

za osobu ohrozujúcu bezpečnosť Slovenskej republiky. Nie je totiž zrejmé, ktoré skutočnosti boli
okrem nesúhlasných stanovísk SIS zo dňa 22.01.2018 a dňa 06.03.2018 podkladom pre napadnuté
rozhodnutie a akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov vykonaných v správnom
konaní.

72. Správny súd považuje za nesporné, že žalovaný založil napadnuté rozhodnutie predovšetkým
na obsahu nesúhlasných stanovísk SIS zo dňa 22.01.2018 a dňa 06.03.2018, ktorých obsah však
sohľadomnastupeňutajeniavnapadnutomrozhodnutínijakonešpecifikuje.Ďalejsprávnysúdpovažuje
za nesporné, že žalobca ako účastník administratívneho konania nemal pred vydaním ani po vydaní
napadnutého rozhodnutia možnosť oboznámiť sa s obsahom nesúhlasných stanovísk SIS zo dňa

22.01.2018 a dňa 06.03.2018 (žalobca nemal možnosť oboznámiť sa ani s podstatnými dôvodmi,
prečo predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, a to ani do času
vydania tohto rozhodnutia správnym súdom). Pri posúdení tejto situácie v kontexte procesných práv
účastníka správneho konania správny súd vyhodnotil námietky žalobcu uvedené v správnej žalobe ako
dôvodné. Vzhľadom na žalobné dôvody a opakované tvrdenia žalobcu o nerovnosti zbraní spôsobenej

znemožnením jeho účinnej obrany v správnom konaní z dôvodu nemožnosti využitia jeho procesných
práv, najmä práva podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, bolo povinnosťou žalovaného umožniť
žalobcovi náležité uplatnenie jeho procesných práv a zabezpečiť riadne zistenie skutkového stavu
veci za úzkej súčinnosti správneho orgánu so žalobcom ako účastníkom konania, a to predovšetkým
s prihliadnutím na aktuálny právny stav v nadväznosti na právne závery nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 15/2020 z 15.03.2023.

73. V súvislosti s ústavou garantovaným právom na spravodlivý proces v konaní pred súdom alebo
v administratívnom konaní pred iným orgánom verejnej moci (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), Ústavný súd
Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12.12.2018 vo vzťahu k podkladom rozhodnutí vo

veciachpobytucudzincov,ktorésvojímcharakteromspadajúpodrežimochranyutajovanýchskutočností
podľa zákona č. 215/2004 Z. z., vyslovil nasledovný právny názor: „Základné právo na súdnu ochranu
v správnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu uplatnením napadnutej právnej
úpravy dotknutých osôb k súdu, resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú
(efektívnu) ochranu ich individuálnych záujmov. Efektívnosť ochrany individuálnych záujmov závisí od

mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších
možných podmienok, čo v kontexte napadnutej právnej úpravy znamená, že dotknutá osoba má
možnosť vyžadovať od príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň
podstatydôvodovtýkajúcichverejnejbezpečnosti,ktorétvoriazákladjehorozhodnutiapodľanapadnutej
právnej úpravy, a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa príslušným návrhom na

súd. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup
príslušnéhoorgánu(policajnéhoútvaru,resp.ministerstva)prinapĺňaníúčelunapadnutejprávnejúpravy
vo vzťahu k dotknutej osobe. Z toho vyplýva, že príslušný orgán (policajný útvar, resp. ministerstvo)
musí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich saverejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, ak už z dôvodu
ochrany verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ
rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy.“

74. V kontexte okolností prejednávanej veci správny súd považuje za potrebné dodať, že ústavné
právo na spravodlivý proces nachádza svoje reálne kontúry v zákonných úpravách zásad správneho
konania, ako aj konkrétnych procesných práv účastníkov správnych konaní, ktoré sú okrem iného
premietnuté do práva účastníka konania navrhovať v konaní dôkazy a ich doplnenie (§ 33 ods. 1

správneho poriadku), ako aj do procesného práva účastníka konania pred vydaním rozhodnutia vo
veci oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia za účelom využitia možnosti vyjadriť sa k ich obsahu a k
spôsobu ich zistenia, prípadne za účelom využitia možnosti navrhnúť doplnenie podkladov potrebných
pre meritórne rozhodnutie vo veci samej (§ 33 ods. 2 správneho poriadku). Hoci je pre správne
konanie typické mocenské postavenie konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu k účastníkovi
správneho konania, kedy orgán verejnej správy autoritatívne, avšak limitovaný v súlade so zásadou

legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), upravuje formou rozhodovania a vydávania iných
opatrení práva a povinnosti účastníka konania, jednotlivé procesné práva garantujúce účastníkovi
konania právo na spravodlivý proces vytvárajú podmienky na uplatnenie zásady rovnosti zbraní. Právo
účastníka konania na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia korešponduje s povinnosťou konajúceho
správneho orgánu v rámci príslušného administratívneho konania umožniť účastníkovi konania toto

právo fakticky a účinne realizovať, čomu zodpovedá imperatív určujúci túto povinnosť priamo správnemu
orgánu v ustanovení § 33 ods. 2 správneho poriadku. Preto i v správnych konaniach (v ktorých sa
rozhoduje o zákaze vstupu účastníka konania), treba dodržať procesné zásady v rámci príslušného
administratívneho konania a vytvoriť možnosti na uplatňovanie procesných práv dotknutého účastníka
konania. Zákonnosť takého postupu, výsledkom ktorého má byť zákonné rozhodnutie vo veci samej,

determinuje aj zákonná aplikácia súvisiacich právnych predpisov vzťahujúcich na predmetný prípad
spôsobom, ktorý bez osobitných dôvodov absolútne nevylúči účinné uplatňovanie procesných práv
účastníka konania garantovaných právom na spravodlivé konanie.

75. Je povinnosťou správneho orgánu, aby od pôvodcov utajovaných informácií, tvoriacich podklad

pre rozhodnutie vo veci, zabezpečil potrebný abstrakt relevantných informácií, ktoré tvoria podstatu
dôvodov na rozhodnutie, v danom prípade podstatu tvrdení o existencii dôvodného podozrenia,
že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky
predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu. Zabezpečenie uvedených podkladov je potrebné
nielen z hľadiska aplikácie zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a pre

zabezpečenierealizáciezásadynaspravodlivékonanieprostredníctvomvytvoreniazostranysprávneho
orgánu faktickej možnosti uplatňovania procesných práv účastníka konania, ale je potrebné aj z
hľadiska zabezpečenia presvedčivosti odôvodnenia predmetného rozhodnutia, pokiaľ ide o otázku
riadneho a úplného zistenia skutkového stavu, a to predovšetkým v kontexte správnosti posúdenia
proporcionality medzi protichodnými právami a povinnosťami, reprezentovanými na jednej strane

záujmomapovinnosťousprávnehoorgánunazabezpečeníochranybezpečnostištátuanastranedruhej
záujmom žalobcu na realizáciu jeho práv.

76. Z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca sa výslovne domáhal toho, aby
bola aj priamo jemu (nielen jeho advokátovi) oznámená podstata dôvodov, prečo predstavuje vážnu

hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, no táto skutočnosť mu bola výslovne odopretá
pôvodcom utajovanej skutočnosti (SIS), ako aj samotným žalovaným. V tejto súvislosti správny súd
považuje za potrebné taktiež skonštatovať, že to, že právnemu zástupcovi žalobcu bolo umožnené
nahliadnuť do predmetných nesúhlasných stanovísk SIS, absolútne žiadnym spôsobom nenahrádza
povinnosť správnych orgánov oznámiť žalobcovi podstatu dôvodov, prečo predstavuje vážnu hrozbu

pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Navyše správny súd uvádza, že právny zástupca žalobcu
ani po oboznámení sa s nesúhlasnými stanoviskami SIS nie je oprávnený obsah týchto nesúhlasných
stanovísk konzultovať so žalobcom - porušil by tým povinnosť mlčanlivosti a hrozilo by mu trestné
stíhanie.

77. Z priebehu administratívneho konania je zrejmé, že právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia
bolo žalobcovi zo strany konajúceho správneho orgánu poskytnuté len formálne, bez poskytnutia
reálnej možnosti využiť procesné práva účastníka konania, ktoré sú s postupom podľa § 33 ods. 2
správneho poriadku spojené a ktorých naplnenie je týmto ustanovením sledované. Správny orgán vkontexte žalobcovho vyjadrenia k podkladom rozhodnutia opomenul aplikovať zásadu úzkej súčinnosti
správneho orgánu s účastníkom konania a nekonal v súlade s jeho manudukčnou povinnosťou, ktorá je
zakotvená v ustanovení § 3 ods. 2 správneho poriadku, v zmysle ktorej je správny orgán povinný dať

účastníkomkonaniavždypríležitosť,abymohlisvojeprávaazáujmyúčinneobhajovať,najmäsavyjadriť
k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Druhá veta § 3 ods. 2 správneho poriadku priamo ukladá
správnym orgánom poučovaciu povinnosť vo vzťahu k účastníkom konania („Účastníkom konania,
zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať
pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.“). V tejto súvislosti

správny súd opätovne konštatuje, že bolo povinnosťou správneho orgánu poskytnúť žalobcovi aspoň
podstatu dôvodov týkajúcich sa hrozby ohľadom bezpečnosti štátu zo strany osoby žalobcu, ktoré tvoria
podkladapraktickyjedinýdôvodprevydanierozhodnutiaozákazevstupužalobcunaúzemieSlovenskej
republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov.

78. Na základe obsahu administratívneho spisu teda nie je možné konštatovať, že bola naplnená

požiadavka oboznámenia žalobcu aspoň s podstatou dôvodov, týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré
tvoria základ pre záver uvedený v napadnutom rozhodnutí. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
sp. zn. PL. ÚS 15/2020 zo dňa 15.03.2023 uvádza „...legitímnym účelom nesprístupnenia dôvodov,
pre ktoré Slovenská informačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo vydávajú stanovisko podľa §
19a ods. 10 zákona o azyle, je ochrana utajovaných skutočností smerujúca k zvýšeniu bezpečnosti

Slovenskej republiky. Nesprístupnenie dôkazu protistrane však vždy ohrozuje právo na spravodlivý
súdny proces. V konaniach, ktorých súčasťou sú aj utajované skutočnosti, je preto nevyhnutné
nájsť rovnováhu medzi dvoma legitímnymi, avšak navzájom protichodnými záujmami – záujmom na
zabezpečenie spravodlivého procesu pre toho, ktorého bezpečnostná spôsobilosť je skúmaná, a
záujmom na utajenie informácií potrebných na ochranu verejného záujmu. Ústavný súd už v minulosti

vyslovil,žerovnováhaverejnéhoasúkromnéhozáujmujedôležitýmkritériompreurčovanieprimeranosti
obmedzenia každého základného práva alebo slobody (PL. ÚS 7/96)...Právo na kontradiktórne konanie
teda za určitých okolností musí ustúpiť prevažujúcim verejným záujmom na ochrane utajovaných
skutočností. Obmedzenie ústavne zaručených procesných práv však nesmie zasiahnuť do samej
podstaty týchto práv. Procesné ťažkosti, ktoré takéto obmedzenia účastníkovi konania spôsobujú, musia

byť vyvážené...Právo na kontradiktórne konanie teda nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť
v závislosti od osobitností konkrétneho prípadu. Jeho dôležitosť je však znásobená predovšetkým
v situáciách, keď je dôkaz, ku ktorému sa účastník konania nemôže vyjadriť, rozhodujúci pre celé
konanie. Ak sa teda žiadateľ o doplnkovú ochranu nedozvie žiadne dôvody, pre ktoré spravodajské
služby vydali stanovisko obsahujúce nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany, nemožno hovoriť len

o nedodržaní absolútnej kontradiktórnosti konania, tak ako to v stanovisku tvrdí vláda. Nesprístupnením
vykonávaného dôkazu en bloc pri každom negatívnom stanovisku podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle sa
žiadateľovi odopiera možnosť vyjadrenia sa k často rozhodnému dôkazu azylového konania.“ Uvedené
závery Ústavného súdu Slovenskej republiky je potrebné aplikovať aj na prejednávaný prípad.

79. Pokiaľ žalovaný dospel k záveru, že žalobcovi nie je možné poskytnúť žiadne dôvody, bolo
nevyhnutné, aby v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil, z akých dôvodov nebolo žalobcovi možné
sprístupniť vykonaný dôkaz vôbec, a to najmä v situácii, keď bol tento dôkaz jediným dôvodom
pre vydanie rozhodnutia o zákazu vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky a na územie
všetkých členských štátov na dobu 10 rokov. Správny súd poukazuje na ustanovenie § 47 ods. 3

správneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu
úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi
a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Tu správny súd
kladie dôraz najmä na časť „uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie“, keďže sa tým

nemá na mysli iba formálne označenie podkladov pre rozhodnutie, ale aj opis skutkového stavu veci,
uvedenie všetkých skutočností, ktoré bral pri vydávaní rozhodnutia do úvahy, vymedzenie dôkazov
a uvedenie všetkých ostatných podkladov, ktoré mu slúžili pri rozhodovaní. Iba vtedy je možné správny
akt považovať za zákonný, ak je zrejmé, o čo sa opiera. Len vtedy totiž účastník konania môže účinne
brojiť proti rozhodnutiu opravnými prostriedkami.

80. Keďže žalovaný vo vzťahu k preukázaniu dôvodnej obavy z existencie bezpečnostného rizika v
osobe žalobcu neodstránil vady konania zabezpečením sprístupnenia aspoň podstatných dôvodov
vyplývajúcich z utajovaných informácií ohľadom bezpečnostného rizika žalobcu pre štát, ktorýchpôvodcom je SIS a v nadväznosti na prípadné tvrdenia a navrhnuté dôkazy zo strany žalobcu
prostredníctvom využitia jeho procesného práva podľa § 33 ods. 1 a 2 správneho poriadku, nedoplnil
konanie o potrebné dôkazy, a to ani v nadväznosti na právne závery vyplývajúce z nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 15/2020 zo dňa 15.03.2023, možno konštatovať, že
rozhodnutie žalovaného (v napadnutej časti týkajúcej sa zákazu vstupu žalobcu) je nezákonné.
Dôvodom pre tento záver je najmä absencia riadneho odôvodnenia vo vzťahu k určeniu zákazu
vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu
10 rokov správnym orgánom (nie je zrejmé ani to, prečo bol určený zákaz vstupu žalobcu práve

na 10 rokov), ako aj nedostatok dôkazov potrebných na zákonné určenie zákazu vstupu žalobcu
na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov, v
spojení s nedostatočným odôvodnením a vyhodnotením existencie bezpečnostného rizika, príp.
proporcionálneho posúdenia a vyhodnotenia prevažujúcich záujmov za daných okolností prípadu.
Rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti možno vyhodnotiť ako nezákonné aj z dôvodu nedostatočne
zisteného skutkového stavu potrebného pre riadne posúdenie veci, ako aj z dôvodu podstatného

porušenia procesných ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. e) a g) SSP).

81.Správnysúdpoukazujeajnačl.47ChartyzákladnýchprávEurópskejúnieanarozhodnutieSúdneho
dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) vo veci č. C-300/11, rozsudok zo dňa 04.06.2013. Správny súd

považuje za nepochybné, že základné právo na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý súdny proces
je súčasťou práva Európskej únie a je zaručené v čl. 47 Charty. V súvislosti s uvedeným rozhodnutím
správny súd uvádza, že SDEÚ v ňom odpovedal na predloženú predbežnú otázku tak, že článok 30 ods.
2 a článok 31 smernice 2004/38 v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú
vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby v prípade, ak vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní

presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté na základe článku 27 tejto smernice,
ako ani s tým súvisiace dôkazy, príslušný vnútroštátny súd zabezpečí, že sa to obmedzí na nevyhnutnú
mieru a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom
sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov. SDEÚ vo svojom rozhodnutí priznal dotknutým
osobám minimálne právo poznať podstatu dôvodov verejnej bezpečnosti svedčiacich proti nim. Aj v

prípade prijatia najvýraznejších dovolených obmedzení práv účastníka konania (t. j. sprístupnenie len
podstaty dôvodov), sú štáty povinné prijať také vyrovnávacie opatrenia, ktoré zabezpečia, že dotknutá
osoba bude mať stále možnosť podať účinný opravný prostriedok.

82. V súvislosti s poukazom na možnosť súdu oboznámiť sa s obsahom utajovaných skutočností

na základe ustanovenia § 34 ods. 1 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z., keďže sudca patrí do
okruhu oprávnených osôb s osobitným postavením oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami
v rozsahu svojej funkcie, správny súd uvádza, že súdny prieskum zákonnosti žalobou napadnutých
administratívnych rozhodnutí alebo opatrení má vo vzťahu k správnemu konaniu subsidiárnu povahu,
pričom účelom správneho súdnictva nie je odstraňovať procesné vady správneho konania, dopĺňať

dokazovanie, či zabezpečovať a vyhodnocovať podklady potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci
samej namiesto príslušného orgánu verejnej správy. Vzhľadom na to, že žalovaný správny orgán do
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyabstrahoval podstatu utajovaných skutočností, majúcich
vplyv na určenie zákazu vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých
členských štátov na dobu 10 rokov, správny súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia

žalovaného v napadnutej časti nemal možnosť konfrontovať obsah utajovaných skutočností (ako
jedného z podkladov rozhodnutia) so správnou úvahou konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu
k vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu (vrátane požiadavky na dostatočné zistenie skutkového
stavu) a k správnosti jeho aplikácie na hmotnoprávne ustanovenia zákona o pobyte cudzincov. Za
daných okolností prípadu, spočívajúcich v nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného v napadnutej

časti, spôsobenej aj nedostatočným zistením skutkového stavu veci v dôsledku porušenia práva
žalobcu na spravodlivé konanie pred orgánom verejnej moci, správny súd nevzhliadol potrebu doplniť
dokazovanie obsahom spisov obsahujúcich utajované skutočnosti, keďže nemal obsahom napadnutého
rozhodnutia vytvorený základ na overenie tvrdení žalovaného. V danom prípade nie je úlohou súdu
v rámci súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného v napadnutej časti vyabstrahovať

utajované informácie pre potreby odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia v napadnutej časti
(vrátane potreby poskytnutia možnosti žalobcovi vyjadriť sa k týmto podkladom rozhodnutia) a tak
dopĺňať za žalovaného administratívne konanie a podklady pre rozhodnutie vo veci samej, pretože to
bolo úlohou správneho orgánu konajúceho v žalobcovej veci.83. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody, ako aj na subsidiárny charakter súdneho prieskumu
zákonnosti napadnutých rozhodnutí vo vzťahu k preskúmavanému administratívnemu konaniu, správny

súd nepovažoval za potrebné oboznámiť sa s utajovanými informáciami, ktorých pôvodcom bola SIS
a nevykonal dokazovanie oboznámením utajovaných skutočností, keďže v ďalšom konaní po vrátení
veci prvostupňovému správnemu orgánu (prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti má rovnaké
vady ako napadnuté rozhodnutie v napadnutej časti, a preto správny súd zrušuje aj napadnutú časť
prvostupňového rozhodnutia), bude jeho úlohou (v prípade potreby aj žalovaného) vyššie vytýkané vady

konania a nedostatky odstrániť v intenciách vyššie uvedených postupov a uvedeným spôsobom.

84. Inak povedané, správny orgán v súčinnosti so žalobcom (§ 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 1 a
2 správneho poriadku) zabezpečí dostatok dôkazov potrebných pre posúdenie existencie dôvodného
podozrenia, že žalobca v prípade zrušenia jeho zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na
územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu

v takej predpokladanej miere, že záujem štátu na zachovaní bezpečnosti prevyšuje práva žalobcu,
najmä právo na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života. Prvostupňový správny orgán
(v prípade potreby následne aj žalovaný) svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodní. Čo sa
týka zabezpečenia sprístupnenia aspoň podstatných dôvodov vyplývajúcich z utajovaných informácií
žalobcovi (ohľadom bezpečnostného rizika žalobcu pre štát), tak správny súd zdôrazňuje, že tu nestačí,

aby správny orgán uviedol nejakú všeobecnú formuláciu (napr. spolupráca s cudzou mocou a pod.),
ale je potrebné uviesť konkrétne podstatné dôvody viažuce sa priamo na osobu žalobcu (zároveň je
potrebné tieto konkrétne podstatné dôvody aj riadne preukázať dôkazmi).

85. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa neúplnosti administratívneho spisu správneho orgánu,

tak správny súd ju považuje za dôvodnú v tom smere, že administratívny spis neobsahuje podstatné
dôvody vyplývajúce z predmetných utajovaných informácií a ani žiadne dôkazy, ktoré by akokoľvek
preukazovali, že žalobca predstavuje bezpečnostné riziko pre štát. Celé stanoviská SIS ako také
nemusia byť po celý čas priamou súčasťou administratívneho spisu správneho orgánu, a to najmä
vprípadeakobsahujúutajovanéskutočnosti,nosprávnyorgánbymalvtejtosúvislostidodržaťprocesný

postup uvedený v § 23 ods. 3 správneho poriadku, čo sa v tomto prípade nestalo.

86. Správny súd záverom konštatuje, že tvrdenia žalovaného typu, že „V prípade účastníka konania
je jasne preukázané, že sa jedná o cudzinca, ktorý nerešpektoval zákony Slovenskej republiky, o čom
svedčí skutočnosť, že konal v rozpore so zákonmi Slovenskej republiky...“, sú absolútne nepodložené

a nekonkretizované (z administratívneho ani súdneho spisu nevyplýva, ktoré konkrétne ustanovenia
zákona o pobyte cudzincov mal žalobca porušiť a rovnako sa nikde nenachádza ani informácia, kedy
malo dôjsť k týmto údajným porušeniam a ani to akým spôsobom sa ich mal žalobca dopustiť) - správny
súd takéto tvrdenia/vyjadrenia zo strany správnych orgánov považoval za nepreukázané a nedôvodné.

87. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd uzavrel, že žalovaný, ako aj prvostupňový
orgán pri nedostatočne zistenom skutkovom stave, nedodržaním zásady úzkej súčinnosti správneho
orgánu s účastníkom konania porušili žalobcove právo na spravodlivé konanie vedené pred orgánom
verejnej správy, a zároveň predmetné rozhodnutia v napadnutých častiach (týkajúcich sa zákazu
vstupu žalobcu) nedostatočne odôvodnili, čo podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d), e) a g)

SSP zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia žalovaného (č. PPZ-HCP-BA2-2022/028291-027 zo dňa
09.12.2022) v časti výroku o určení zákazu vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky a na územie
všetkých členských štátov na dobu 10 rokov a rozhodnutia prvostupňového orgánu (č. PPZ-HCP-
BA6-163-008/2018-AV zo dňa 14.06.2018) v časti výroku o určení zákazu vstupu žalobcu na územie
Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov. Námietku nesprávneho

právneho posúdenia veci správny súd v dôsledku vyššie uvedených pochybení správnych orgánov už
posudzovať nemohol.

88. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti, správny súd rozhodnutie žalovaného (č.
PPZ-HCP-BA2-2022/028291-027 zo dňa 09.12.2022) v časti výroku o určení zákazu vstupu žalobcu na

územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov podľa ust. § 191
ods. 1 písm. d), e) a g) SSP a aj rozhodnutie prvostupňového orgánu (č. PPZ-HCP-BA6-163-008/2018-
AV zo dňa 14.06.2018) v časti výroku o určení zákazu vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky a
na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov v zmysle ust. § 191 ods. 3 SSP zrušil (predmetnáčasť prvostupňového rozhodnutia trpí rovnakými vadami ako predmetná časť rozhodnutia žalovaného)
a vec podľa § 191 ods. 4 prvá veta SSP vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom

konaní viazaný (§ 191 ods. 6 veta prvá SSP).

89. O nároku na náhradu trov konania v časti týkajúcej sa administratívneho vyhostenia žalobcu správny
súd rozhodol podľa § 171 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná trovy konania ostatným
účastníkom konania, ak účastník konania procesne zavinil zastavenie konania. Vo všeobecnosti platí,

že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zásada
procesnej zodpovednosti za zavinenie znamená, že trovy konania je povinný platiť ten z účastníkov
konania, ktorý zavinil, že vznikli. Zmyslom zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by
pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Správny súd
konštatuje, že v predmetnej právnej veci, v časti konania týkajúceho sa administratívneho vyhostenia
žalobcu, žalobca zavinil zastavenie konania tým, že vzal podanú správnu žalobu v predmetnej časti

späť z dôvodu, že v zásade akceptoval právny názor kasačného súdu, že podal správnu žalobu v časti
týkajúcej sa administratívneho vyhostenia žalobcu oneskorene. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
žalobcovi vznikla povinnosť (za časť konania, ktorá sa týkala administratívneho vyhostenia žalobcu)
nahradiť žalovanému trovy konania. Správny súd však žalovanému právo na náhradu trov konania (za
časť konania, ktorá sa týkala administratívneho vyhostenia žalobcu) nepriznal, pretože žalovanému

žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli (resp. tieto nie sú preukázané) a žalovaný si ich
náhraduanineuplatnil,apretožeideoorgánštátnejsprávy,ktorémumožnonáhradutrovkonaniapriznať
iba vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať.

90. O nároku na náhradu trov konania (prvostupňového a kasačného konania) v časti týkajúcej sa

zákazu vstupu žalobcu správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 3 SSP
tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, keďže žalobca mal
v časti konania týkajúceho sa zákazu vstupu žalobcu úspech v celom rozsahu. Podľa správneho súdu
je takéto rozhodnutie o trovách konania s prihliadnutím na priebeh konania a skutkové okolnosti prípadu
spravodlivé.

91. Podľa § 175 ods. 2 SSP, o výške náhrady trov konania (pred správnym súdom, ako aj kasačným
súdom) rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

file_0.jpg

file_1.wmf

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.

Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a
podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov
konania. (§ 443 SSP)
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439
ods. 3 SSP)
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva

(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec

alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnickévzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).