Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. máj 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/75/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201579
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Ondrejková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1018201579.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Ondrejkovej a členov

senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. a Mgr. Miroslavy Fodor v právnej veci žalobcu: ENAGRO, a.s.,
so sídlom Trnavská cesta, Leopoldov, IČO: 43 814 808, právne zastúpeného Škubla & Partneri s. r. o.,
so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, proti žalovanému: Úrad pre vybrané hospodárske
subjekty, so sídlom Radlinského 37, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
101739259/2018 zo dňa 06. septembra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č.
101739259/2018 zo dňa 06.09.2018 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Bratislava pre vybrané daňové subjekty (v súčasnosti už Úrad pre vybrané hospodárske
subjekty) vydal dňa 06. septembra 2018 oznámenie č. 101739259/2018, ktorým nevyhovel žiadosti
daňového subjektu ENAGRO, a. s., so sídlom Trnavská cesta, 920 41 Leopoldov o úhradu úrokov z

neskoro vyplateného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2013. Uviedol, že nadmerný
odpočet za zdaňovacie obdobie august 2013 vrátil v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79
ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o
DPH“) a nadmerný odpočet vrátil v lehote 10 dní od skončenia kontroly v súlade s ustanovením § 79 ods.
6 citovaného zákona, t.j. nedošlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu, čím nebola naplnená
podmienka na priznanie úroku daňovému subjektu. Žiadosť o úhradu úrokov z neskoro vyplateného
nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2013 zo dňa 16. marca 2018 považoval za

neopodstatnenú.

2. Na odvolanie žalobcu, podané správcovi dane dňa 26. septembra 2018, Finančné riaditeľstvo SR
preskúmalo stanovisko správcu dane a rozhodlo, že postup správcu dane je v súlade so zákonom a
žiadosti daňového subjektu podané vo forme odvolania zo dňa 24. septembra 2018 voči oznámeniu
zo dňa 06. septembra 2018 nie je možné vyhovieť. O uvedenej skutočnosti Finančné riaditeľstvo SR
informovalo daňový subjekt oznámením č. 102581215/2018 zo dňa 13. decembra 2018 a zároveň listom

zo dňa 07. januára 2019 zaslalo správcovi dane oznámenie, v ktorom informovalo správcu dane, že
oznámenie č.102581215/2018 zo dňa 13. decembra 2018 nadobudlo právoplatnosť dňom doručenia
daňovému subjektu, t.j. 21. decembra 2018.II.
Žaloba

3. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 09. novembra 2018 domáhal, aby súd zrušil
rozhodnutie žalovaného označené ako Oznámenie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č.
101739259/2018 zo dňa 06. septembra 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal žalobcovi
náhradu trov konania. V žalobe žalobca poukázal na skutkový stav v danej veci a na judikatúru Súdneho
dvora EÚ, Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu Českej republiky.

4. Tvrdil, že v danej veci došlo zo strany žalovaného k podstatným porušeniam procesných ustanovení,
čo má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie je na niektorých
miestach vnútorne rozporné a na niektoré podstatné argumenty žalobcu nedáva odpoveď, čo v tejto
časti spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Zároveň dodal, že napadnuté rozhodnutie v časti, v ktorej
netrpí vadou nepreskúmateľnosti je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, prípadne právne

posúdenie úplne absentuje.

5. Ďalej uviedol, že žalobca sa žiadosťou a následne aj prostredníctvom podaného odvolania domáhal
priznania kompenzačného úroku za to, že z dôvodu začatia a výkonu daňovej kontroly, ktorá bola začatá
len niekoľko dní predtým ako mu mal byť vrátený nadmerný odpočet, a o ktorej nebolo možné rozumne

predvídať, kedy skončí, a ktorá napriek všetkým ústretovým krokom zo strany daňového subjektu a
jeho maximálnej snahe urýchliť preverovanie zdaniteľných plnení trvala takmer 22 mesiacov, mu bol
v priebehu výkonu uvedenej daňovej kontroly zadržiavaný nadmerný odpočet vo výške 1.126.064,03
eura, pričom tieto finančné prostriedky mu boli vrátené až po skončení uvedenej daňovej kontroly.

6. Žalobca poukázal na to, že ustanovenie § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový
poriadok“) je potrebné vykladať eurokonformne, t.j. v súlade s ustanovením článku 183 Smernice Rady
2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „Smernica o DPH“), tak ako
toto ustanovenie vyložil vo svojej judikatúre Súdny dvor Európskej únie. Súdny dvor európskej únie

skonštatoval, že jedným zo základných princípov, na ktorých je postavený systém DPH je zásada
daňovej neutrality, pričom tento princíp by nebol naplnený, ak by daňový subjekt za to, že v dôsledku
výkonu daňovej kontroly mu nebol včas vrátený nadmerný odpočet a teda príslušnými finančnými
prostriedkami nemohol disponovať, nebol nijako kompenzovaný. V dôsledku uvedeného mal preto
žalovaný § 79 ods. 3 daňového poriadku vyložiť tým spôsobom, že žalobca má nárok na priznanie

príslušného kompenzačného úroku a to bez ohľadu na to, že v zmysle doslovného výkladu § 79 ods. 6
zákona o DPH bol žalovaný oprávnený v priebehu výkonu daňovej kontroly nadmerný odpočet zadržať.

7. Žalovanému vyčítal, že vo svojom rozhodnutí vyššie uvedenú judikatúru Súdneho dvora EÚ nijako
nevzal do úvahy. Žiadosť posudzoval výlučne iba z hľadiska rýdzo vnútroštátnej právnej úpravy a to §

79 ods. 2, ods. 6 zákona o DPH, § 79 ods. 3 daňového poriadku, aplikujúc jej doslovný výklad.

8.NapokonžalobcavžalobepoukázalnarozhodnutiaNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Sžf/27/2013,sp.zn.
3Sžf/44/2013 zo dňa 01. augusta 2014, sp. zn. 8Sžf/115/2013 zo dňa 11. decembra 2014 a rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o. proti Daňovému úradu Košice zo dňa 21. októbra

2015.

III.
Vyjadrenie žalovaného

9. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené dňa 17. apríla 2019, navrhol
podanú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“).

10. Uviedol, že správca dane začal kontrolu na zistenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo

jeho časti za zdaňovacie obdobie august 2013 v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79
ods. 2 zákona o DPH a nadmerný odpočet vrátil v lehote do 10 dní od skončenia kontroly v súlade s §
79 ods. 6 cit. zákona, t.j. nedošlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu, čím nebola naplnená
podmienka na priznanie úroku daňovému subjektu - žalobcovi a týmto správca dane považoval žiadosťo úhradu úrokov z neskoro vyplateného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2013 zo
dňa 16. marca 2018 za neopodstatnenú.

11. Ďalej poukázal na Smernicu Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty,
ktorá upravuje vrátenie nadmerného odpočtu v článku 183. Podľa jej článku 183, ak za dané zdaňovacie
obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť
do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu
odmietnuť, preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.

Zároveň uviedol, že Smernica o DPH nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu
DPH. Článok 183 Smernice o DPH priamo nestanovuje povinnosť zaplatiť úroky z nadmerného odpočtu
pri jeho vrátení a rovnako ani deň, od ktorého platiteľovi vzniká na úrok nárok. Úprava konkrétnych
podmienok pre vrátenie nadmerného odpočtu je v právomoci jednotlivých členských štátov, pričom
musia byť dodržané základné zásady fungovania systému DPH, predovšetkým zásada neutrality a
zásada proporcionality. Rovnako tak poukázal na § 86 zákona o DPH, ktorým sa preberajú záväzné akty

Európskej únie uvedené v prílohe č. 6 zákona. V zmysle bodu 7 prílohy č. 6 k zákonu o DPH zoznam
prebraných záväzkov aktov EÚ je Smernica o DPH aplikovaná do zákonov o DPH. Článok 183 Smernice
o DPH bol transponovaný do zákona platného v Slovenskej republike a to ustanovenia § 79 zákona o
DPH.

12. Súčasne dal do pozornosti, že v zmysle § 79 ods. 6 zákona o DPH, ak daňový úrad v lehote
na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 a 2 alebo odseku 5, začne daňovú kontrolu, vráti
nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia daňovej kontroly a to vo výške zistenej daňovým úradom.
Žalovaný uviedol, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu v zmysle platnej právnej úpravy určená
dĺžkou 10 dní od skončenia daňovej kontroly bola dodržaná.

13. Následne uviedol, že z ustanovenia § 79 ods. 3 daňového poriadku vyplýva, že správca dane zaplatí
úrok len v prípade vrátenia daňového preplatku po lehote ustanovenej v odseku 2 a rovnako aj v prípade
oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. Žalovaný v tejto súvislosti zdôrazňuje skutočnosť, že
nadmerný odpočet bol vrátený v lehote do 10 dní od skončenia daňovej kontroly v súlade s ustanovením

§ 79 ods. 6 cit. zákona, pričom nedošlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu, čím nebola
naplnená podmienka na priznanie úroku daňovému subjektu. Preto podľa žalovaného priznanie úroku
upravené v § 79 ods. 3 daňového poriadku by bolo v rozpore s citovaným ustanovením, ale i s článkom
II. ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy v jej medziach a
v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Daňový poriadok a zároveň ani zákon o DPH neupravujú

nárok na priznanie kompenzačného úroku, výšku kompenzačného úroku, spôsob jeho výpočtu a ani
povinnosť správcu dane priznať a vyplatiť kompenzačný úrok spočívajúci vo vyplatení úroku za obdobie,
počas ktorého daňová kontrola trvala a počas ktorého boli zadržiavané peňažné prostriedky.

14. Rovnako tak poukázal na novelu zákona o DPH účinnú od 01. januára 2017 č. 297/2016 Z.z., ktorým

sa mení a dopĺňa zákon o DPH. Tento vložil nový § 79a zákona o DPH, podľa ktorého ak daňový úrad
začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 5 a
nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie
nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2. Platiteľ má nárok na úrok

z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky
platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5
%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa
vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov
odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, ods. 2

alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.

15. Súčasne zdôraznil, že podľa nového § 85ke zákona o DPH účinného od 01. januára 2017 platiteľ
má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1.

januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016
vrátane. Z toho vyplýva, že tento úroku sa na predmetnú daňovú kontrolu nevzťahuje.16. V závere vyjadrenia uviedol, že kompenzácia v podobe úroku za čas, kedy daňový subjekt nemohol
disponovať s finančnými prostriedkami podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ aj súdov SR, by mala byť
primeraná a daňový subjekt by priznaním tejto kompenzácie nemal získať nenáležitú finančnú výhodu.

Priznanie úroku vo výške 10% od októbra 2013 do júla 2015 ako požaduje daňový subjekt, by znamenalo
také zúročenie, ktoré by na bankovom trhu nebolo možné dosiahnuť.

IV.
Replika žalobcu

17. Žalobca sa v replike zo dňa 31. mája 2019 vyjadril k vyjadreniu žalovaného a zopakoval svoju
žalobnú argumentáciu. Poukázal najmä na prednosť úniového práva pred právom vnútroštátnym, najmä
s ohľadom na formu jeho aplikácie v prípade vzájomného rozporu. V kontexte uvedeného dal do
pozornosti najmä rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o., ktoré sa osobitne vo
vzťahu k chýbajúcej právnej úprave vyjadruje v bode 32: „Keďže Súdny dvor v každom prípade nie je

príslušný na to, aby v konkrétnom prípade vykladal vnútroštátne právo, ani aby uplatnil pravidlo Únie
(pozri najmä rozsudok Ioannis Katsivardas – Nikolaos Tsitsikas, C 160/09, EU:C:2010:293, bod 24),
prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný priame poznatky o procesných podmienkach žalôb
o náhradu uplatňovaných voči štátu, overiť, či vo veci, v ktorej koná, boli dodržané zásady ekvivalencie a
efektivity, a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd je v rámci svojej

právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok (pozri
v tomto zmysle uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C 654/13, EU:C:2014:2127, body 37 a
38acitovanújudikatúru).“Taktiežuviedol,žežalovanývsúvislostisozadržiavanímnadmernéhoodpočtu
nesprávne stotožňuje nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na
úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov. Takáto interpretáciu označil za neprijateľnú, zároveň

dodávajúc, že táto nemá oporu vo vnútroštátnej legislatíve a ani v úniovom práve.

18. Žalovaný právo podať dupliku nevyužil.

V.

Konanie na správnom súde

19. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd
v Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v

Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave je
prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-1S/75/2022. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce
správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená do senátu 8S správneho súdu.

20. O žalobcovej žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k.
5S/192/2018-138 zo dňa 26. novembra 2019 tak, že napadnuté rozhodnutie označené ako Oznámenie
daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 101739259/2018 zo dňa 06.
septembra 2018 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal voči žalovanému

nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný kasačnú sťažnosť
a Najvyšší správny súd SR rozsudkom sp. zn. 6Sžfk/29/2020 zo dňa 24. februára 2022 zrušil rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/192/2018-138 zo dňa 26. novembra 2019 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, keď dospel k záveru o dôvodnosti kasačných námietok sťažovateľa, pričom konštatoval, že o
predmete konania v obdobnej veci už rozhodol kasačný súd rozsudkom sp. zn. 1Sžfk/70/2018 dňa 17.

decembra 2019. Vyslovil, že správny súd v ďalšom konaní bude postupovať v takto načrtnutej línii so
zameraním na posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako aj postupu žalovaného.

VI.
Verejné vyhlásenie rozsudku

21. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), ako súd vecne a miestne príslušný na konanie
vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP opätovne preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v súlade s
právnym názorom Najvyššieho správneho súdu SR vysloveným v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/29/2020 zodňa 24. februára 2022 a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia
pojednávania dňa 22. mája 2025, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 v spojení s § 137
ods. 4 SSP. Účastníci konania o nariadenie pojednávania nežiadali. Miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku bolo dňa 26. marca 2025 oznámené na úradnej tabuli súdu a súčasne zadané na zverejnenie
na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR.

VII.
Relevantná právna úprava

22. Podľa § 493e SSP v znení účinnom od 01. júla 2023, konania začaté a neskončené do 30. júna
2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie
je dotknuté.

23.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

24. Podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu

verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

25. Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia

šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo
ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z omeškania“)
podľa odseku 2.

26. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške

dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka,
za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5% pri výpočte úroku z nadmerného
odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%). Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného
nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po
uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia.

27. Podľa § 85ke zákona o DPH, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď
daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala
pred 1.januárom 2017 ak 1 januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová
kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. l, 2 alebo ods. 5 bola skončená do

31.decembra 2016 vrátane.

28. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej
v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní
úroky zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu tri eurá. Pri výpočte úroku sa

použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej posledný deň lehoty,
v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10% pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa
priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia

o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento
úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 5 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí
daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane,
na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55
ods. 6 a 7.

29. Podľa čl. 183 Smernice rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané
zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel
buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členskéštáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje
zanedbateľnú sumu.

VIII.
Posúdenie veci správnym súdom

30. Správny súd poukazuje na samotný účel správneho súdnictva, ktorým je preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy vrátane preskúmania zákonnosti

postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu v medziach a rozsahu vymedzenom žalobnými bodmi (§ 134
ods. 1 SSP), resp. v niektorých zákonom ustanovených prípadoch aj mimo nich (napríklad § 134 ods.
2 SSP, § 195 SSP). Konkrétne správny súd zisťuje, či si konajúce orgány verejnej správy zadovážili
dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistili vo veci náležite skutkový stav, či konali
v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy

bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi.

31. Kľúčovou právnou otázkou v predmetnej veci bola otázka výkladu § 79 ods. 3 daňového poriadku v
spojenís čl.183Smernicerady2006/112/ESz28.novembra2006ospoločnomsystémedanezpridanej
hodnoty, či platiteľovi DPH vzniká nárok na úroky z omeškania z nadmerného odpočtu zadržiavaného

počas daňovej kontroly na overenie správnosti uplatneného odpočtu DPH.

32. Zo spisového materiálu žalovaného nie je sporné a správny súd mal za preukázané, že žalobca
podal za zdaňovacie obdobie august 2013 daňové priznanie v zmysle § 78 ods. 1 zákona o DPH, v
ktorom uviedol nadmerný odpočet vo výške 1.126.099,29 eura. Dňa 03. októbra 2013 podal žalobca

dodatočné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013, v ktorom si
uplatnil nadmerný odpočet v sume 1.126.064,03 eura, ktorý mal byť žalobcovi vrátený v lehote 30 dní od
doručenia žiadosti. V posudzovanom prípade lehota na vrátenie neodpočítaného nadmerného odpočtu
podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH by uplynula dňa 25. októbra 2013. V lehote na vrátenie nadmerného
odpočtu správca dane začal daňovú kontrolu dňa 24. októbra 2013, ktorá bola ukončená dňa 28. júla

2015 bez nálezu. Správca dane tento nadmerný odpočet vrátil žalobcovi dňa 07. augusta 2015 (10 dní
odo dňa ukončenia daňovej kontroly) bez priznania úroku.

33. Elektronicky dňa 16. marca 2018 žalobca požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia
nadmerného odpočtu v zmysle § 79 ods. 3 daňového poriadku. Správca dane tejto žiadosti žalobcu

nevyhovel, a to z dôvodu, že nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený v súlade s § 79 ods. 6 zákona o
DPH,t.j.vlehote10dníodskončeniadaňovejkontroly,atedavzákonomstanovenejlehoteadaňovému
subjektu nemohol vzniknúť nárok na úrok za oneskorené vyplatenie nadmerného odpočtu podľa § 79
ods. 3 daňového poriadku.

34. Správny súd o predmetnej správnej žalobe prvý raz rozhodol rozsudkom č. k. 5S/192/2018-138
dňa 26. novembra 2019 tak, že žalobe vyhovel a rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie v zmysle § 191 ods. 1, písm. c/ SSP (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci).
Na základe kasačnej sťažnosti žalovaného kasačný súd rozsudkom sp. zn. 6Sžfk/29/2020 zo dňa 24.
februára2022rozsudoksprávnehosúduzrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie.Vrozsudkupoukázalna

zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30. októbra
2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného
odpočtu počas daňovej kontroly, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR
6/2019 a v súlade s týmto zjednocujúcim stanoviskom konštatoval, že správny súd síce postupoval
správnou právno-aplikačnou metódou, keď sa snažil dospieť k eurokonformnému výkladu príslušných

predpisov, ale dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď považoval ustanovenie § 85ke zákona o
DPH za súladné s európskym právom a následne trval na analogickej aplikácii ustanovenia § 79 ods. 3
daňového poriadku. Zaviazal správny súd rešpektovať najnovší vývoj súvisiacej judikatúry a citovaného
zjednocujúceho stanoviska.

35. Správny súd v intenciách zrušujúceho rozhodnutia kasačného súdu poukazuje na stanovisko
správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30. októbra 2019, k zjednoteniu
rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas
daňovej kontroly vyplýva:„Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára
2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k

ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok).

Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety
druhej zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017

(Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: „Ustanovenie § 79a sa
neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods.
5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä
s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť
s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy
povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“

36. Toto stanovisko zjednotilo názory, ktoré už boli publikované najvyšším súdom v jeho rozhodnutiach
ako napríklad v rozhodnutí sp. zn. 3Sžfk/41/2017 zo dňa 23. februára 2019, 3Sžfk/4/2019 zo dňa 17.
apríla 2019, 6Sžfk/59/2018, 5Sžfk/24/2017 a 5Sžfk/24/20 zo dňa 28. marca 2019 ako aj ďalších.

37. Úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych
poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou úpravou. V takom
prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe Súdneho dvora EU prednosť pred vnútroštátnym
predpisom, ktorý je s ním v rozpore, a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný.

38. Správny súd nespochybňuje oprávnenie daňového orgánu, aby v lehote na vrátenie nadmerného
odpočtu začal daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátil až po jej skončení (do 10 dní). Nemožno
však stotožňovať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok
z takto zadržiavaných finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o DPH a
ani z d a je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

39. Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 je prameňom práva EÚ, ktorá je pre členský štát
záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom.
Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokomformne, t. j. v súlade
s právom EÚ. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokomformne, je orgán

aplikujúci právo povinný toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe
ktorej žalovaný vydal preskúmavané rozhodnutie, bola v rozpore so záväznou interpretáciou článku 183
Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006, ktorá vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ.

40. Správny súd je toho názoru, že medzi účastníkmi konania skutkový stav nebol sporný, spornou

zostala otázka výkladu § 79 ods. 3 daňového poriadku v spojení s čl. 183 Smernice rady 2006/112/ES
z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, či platiteľovi DPH (žalobca) vzniká
nárok na úroky z omeškania z nadmerného odpočtu zadržiavaného počas daňovej kontroly na overenie
správnosti uplatneného odpočtu DPH, ktorá trvala odo dňa 24. októbra 2013 a bola ukončená dňa 28.
júla 2015, ak žalovaný pri vrátení nadmerného odpočtu postupoval podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH,

pričom žiadosti žalobcu zo dňa 16. marca 2018 o úhradu úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu
nevyhovel, riadiac sa pritom vnútroštátnou právnou úpravou tvrdiac, že § 79 ods. 3 daňového poriadku
pre tento prípad nie je aplikovateľný, vzhľadom na absenciu právnej úpravy v slovenskej legislatíve
priznania a výpočtu úroku za dobu vykonania daňovej kontroly ukončenej do 31. decembra 2016.

41. S týmto názorom žalovaného sa správny súd nestotožňuje a rešpektujúc najnovší vývoj súvisiacej
judikatúry (bod 36 zrušujúceho rozsudku) poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.
5Sžfk/33/17 zo dňa 28. marca 2019 (analogicky obdobná situácia uplatnenia nadmerného odpočtu,
ukončenia daňovej kontroly do 31. decembra 2016 a podania žiadosti daňovým subjektom o priznanie
úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu), ktorý v bode č. 59 a č. 60 uviedol: „K námietke

žalovaného, že § 79 ods. 3 daňového poriadku pre tento prípad nie je aplikovateľný, kasačný súd
uvádza, že z bodu 30 uznesenia SD EÚ z 21. októbra 2015 vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o.
proti DÚ Košice vyplýva, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov EÚ v danej oblasti prináleží
vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu určiť podmienky, za akých sa majú zaplatiťúroky z omeškania. Ak právny predpis výslovne neupravuje určitú skutkovú podstatu alebo ju upravuje
len neúplne, neznamená to, že takú situáciu nemožno riešiť. V danom prípade možno použiť analógiu
legis a výšku úroku určiť v nadväznosti na § 79 ods. 3 daňového poriadku. Výška takto ustanoveného

úroku by podľa kasačného súdu zodpovedala zásadám ekvivalencie a efektivity, na ktoré poukazuje
Súdny dvor EÚ.

Kasačný súd dáva do pozornosti, že v rozsudkoch SD EÚ nejde o odporúčania, pretože výklad práva
spoločenstva podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdnym dvorom EÚ v konaní o prejudiciálnej

otázke je záväzným prameňom práva a súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej. SD EÚ
v bode 32 uznesenia z 21. októbra 2015 vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o. proti DÚ Košice uviedol, že
vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva EÚ, má povinnosť
zabezpečiť ich plný účinok. Ak je Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 súčasťou právneho
poriadku SR a ak vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s uvedenou smernicou, je povinnosťou
súdu vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom EÚ. Ak existuje medzera vo vnútroštátnej právnej

úprave, v takom prípade treba použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale
garantoval a bol v súlade s právom EÚ. Súčasťou právneho poriadku SR je Smernica 2006/112/ES
z 28. novembra 2006. Smernica ako akt sekundárneho úniového práva je záväzná pre členský štát,
ktorý má zvoliť formy a metódy na dosiahnutie cieľa smernice. Povinnosť vykladať vnútroštátne právo v
súlade s právom EÚ sa nazýva nepriamy účinok. Keďže Smernica 2006/112/ES z 28. novembra 2006

je súčasťou právneho poriadku SR a SD EÚ vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o. proti DÚ Košice podal
eurokonformný výklad článku 183 prvý odsek Smernice 2006/112/ES z 28. novembra 2006, potom je
rozsudok správneho súdu vecne správny“.

42. Z citovaného stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30.

októbra 2019 tiež vyplýva, že Súdny dvor EÚ v uznesení vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré sa týka
slovenského právneho poriadku, vyslovil jednoznačný záver, že „Článok 183 prvý odsek smernice Rady
2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom
zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov
z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej

kontroly.“ V dôvodoch tohto uznesenia, bod 32, uviedol: „Keďže Súdny dvor v každom prípade nie je
príslušný na to, aby v konkrétnom prípade vykladal vnútroštátne právo ani aby uplatnil pravidlo Únie
(pozri najmä rozsudok Ioannis Katsivardas - Nikolaos Tsitsikas, C-160/09, EU:C:2010:293, bod 24),
prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný priame poznatky o procesných podmienkach žalôb
o náhradu uplatňovaných voči štátu, overiť, či vo veci, v ktorej koná, boli dodržané zásady ekvivalencie a

efektivity, a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd je v rámci svojej
právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok (pozri
v tomto zmysle uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, body 37
a 38 a citovanú judikatúru“.

43. Na základe vyššie uvedeného dospel správny súd k záveru, že právny názor žalovaného o
neoprávnenosti nároku na úrok uplatnený žalobcom sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským
štátom EÚ, pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore so
zásadami fungovania systému DPH, ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje na
každú dotknutú osobu v obdobnej veci. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo všeobecnej

lehote, čo je lehota, ktorá sama osebe je v súlade s článkom 183 Smernice o DPH a povinnosť platiť
úrok z omeškania z nevrátenej sumy vzniká až po uplynutí tejto lehoty.

44. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane a preto
každý členský štát musí prijať všetky legislatívne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude na

jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania
zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať
dlžnúdaň.Ztohovyplýva,želehotanavrátenienadmernéhoodpočtuDPHmôžebyťvzásadepredĺžená
na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú ak
toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly.

45. Keďže zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške
nadmerného odpočtu DPH je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byťkompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, či je zaručené dodržanie
zásady daňovej neutrality.

46. Podľa názoru súdu by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u
ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej
kontroly neskôr a bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok
zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty, na vrátenie
nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Možno teda konštatovať, že žalovaný je v prerokovávanej veci

povinný priznať žalobcovi ako daňovému subjektu (platiteľovi DPH), ktorý si uplatnil nadmerný odpočet,
úrok z omeškania zo zadržiavaných finančných prostriedkov za obdobie odo dňa uplynutia všeobecnej
lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH až do jeho vrátenia.

47. Súdny dvor Európskej Únie uznesením C-120/15 z 21. 10. 2015 vo veci Kovozber s.r.o., v ktorom
posudzoval právnu úpravu Slovenskej republiky týkajúcu sa vrátenia nadmerného odpočtu dane z

pridanej hodnoty, uvedenú v zákone o DPH, prijal záver, že takáto vnútroštátna právna úprava nie je
v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásad daňovej neutrality, podľa ktorej vrátenie nadmerného
odpočtu dane z pridanej hodnoty sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia
daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému
odpočtudanezpridanejhodnotyzdaniteľnejosobe,počaspodstatnéhoobdobia,ktorémôžebyťšesťkrát

až dvanásťkrát dlhšie ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca.

48. V súvislosti s úrokmi z omeškania Súdny dvor EÚ v bode 24 citovaného rozhodnutia uvádza v súlade
s judikatúrou Súdneho dvora, že ak dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe, po
uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované

finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými
peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania.

49. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd konštatuje, že žalovaný je v prejednávanej
veci povinný priznať daňovému subjektu, ktorý si uplatnil nadmerný odpočet úrok z omeškania zo

zadržiavaných finančných prostriedkov.

50. V tomto smere, zhodne ako žalobca, i správny súd v súvislosti s uplatňovaním nároku na priznanie
úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu poukazuje na rozsudok ESD C-107/10 z 12. mája
2011 vo veci A. B. C., ktorý sa zaoberal článkom 183 Smernice o DPH, z ktorého vyplýva, že z hľadiska

zásady daňovej neutrality, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave,
ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po
ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia
konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené
úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu DPH upraveného v článku 183 Smernice o DPH v zásade patria do procesnej
autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami
ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry navyše platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní
právnej úpravy únie dodržiavať zásadu ochrany legitímnej dôvery (pozri napr. rozsudok SD EÚ - Marks
& Spencer, C-62/00, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžf/65/2014).

51. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v intenciách podanej žaloby správny
súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 06.
septembra 2018 podľa § 191 ods. 1, písm. c/ SSP (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci)
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

52. V ďalšom konaní daňový orgán vo veci rozhodne v súlade s právnym názorom správneho súd
uvedeným v odôvodnení tohto rozhodnutia, vrátane názoru kasačného súdu v zrušujúcom rozhodnutí a
stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30. októbra 2019, ktorým
je správny orgán podľa § 191 ods. 6 SSP v ďalšom konaní viazaný.

53. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého úspešnému žalobcovi priznal
voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodnesprávny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník
podľa § 175 ods. 2 SSP.

54. Toto rozhodnutie senát prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.
4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní od jeho doručenia, na Správny súd v
Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len

do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa

nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b)ideokonaniaosprávnejžalobepodľa 6ods.2písm.c)ad);c)ježalovanýmCentrumprávnejpomoci.