Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. september 2024

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/208/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117219897
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2024:8117219897.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C., D. XXXX/XX,, proti žalovanému: E. F. G., H., I. XX, XXX XX G., J.: XX XXX XXX, o určenie,
že úver je bezúročný a bez poplatkov, a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, takto

r o z h o d o l :

I. U r č u j e , že úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere k E. K. K. E. XXXXXXXXXX zo dňa
25.1.2013, uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným, j e b e z ú r o č n ý a b e z p o p l a t k o v.

II. U r č u j e , že úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere E. spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa 22.2.2013, uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným, j e b e z ú r o č n ý a b e z p
o p l a t k o v.

III. U r č u j e , že dohoda o zrážkach zo mzdy uvedená v čl. VIII zmluvy o E. spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXX zo dňa 22.2.2013, uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným za účelom zabezpečenia

pohľadávky žalovaného zo zmluvy o E. spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.2.2013, j
e n e p l a t n á.

IV. Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 21.8.2017 sa žalobkyňa domáhala, aby súd vydal rozsudok ktorým by určil,
že ňou špecifikované úvery poskytnuté na základe zmlúv uzatvorených medzi ňou a žalovaným tak, ako

sú uvedené v prvých dvoch odsekoch výrokovej časti tohto rozsudku, sú bezúročné a bez poplatkov,
a že dohoda o zrážkach zo mzdy zakotvená v čl. VIII (v poradí druhej) zmluvy o spotrebiteľskom úvere
uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným za účelom zabezpečenia pohľadávky žalovaného zo zmluvy
o E. spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.2.2013, je neplatná. O trovách konania navrhla
rozhodnúť tak, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2.1. Žalobu odôvodnila tým, že medzi ňou a žalovaným došlo dňa 25.01.2013 k uzatvoreniu zmluvy o

úvere k E. kreditnej karte č. XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva č. 1“) a dňa 22.02.2013 k uzatvoreniu
zmluvy o E. spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX L. (ďalej len „zmluva č. 2“). Uviedla, že predmetné
Zmluvy sú v zmysle ust. § 52 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení
bezpochyby spotrebiteľskými zmluvami, a že tieto zmluvy neobsahujú všetky zákonom č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase ich uzatvorenia (ďalej len „ZoSU“)) požadované
náležitosti, z ktorého dôvodu sa domáha určenia, že úvery poskytnuté na základe týchto zmlúv sú

bezúročné a bez poplatkov.2.2. Žalobkyňa uviedla, že naliehavý právny záujem na určení, že poskytnuté úvery sú bezúročné a bez
poplatkov vyvodzuje z potreby odstránenia právnej neistoty v právnom vzťahu medzi ňou a žalovaným,
s poukazom na ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, a poukazom na rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo 1/2009 (podľa ktorého: „naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti zmluvy o úvere, pôžičke má žalobkyňa - spotrebiteľ (ktorého špecifické postavenie ako
slabšej strany v spore osvedčuje predovšetkým úprava v komunitárnom práve, početná judikatúra
súdov európskych spoločenstiev, v nie poslednom rade i domáca právna úprava ), pretože potrebuje
mať vyriešenú otázku, aký je jeho skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v

prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy, týkajúcej sa odplaty (úroky, poplatky). Jeho postavenie sa stane
istejšie, nebude vystavený sankciám za nezaplatenie odplaty; ktorá je v rozpore s dobrými mravmi
(§ 39 Občianskeho zákonníka)“, a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/224/2013 zo dňa
12.2.2014, v zmysle ktorého: „zvýšená ochrana spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch v spotrebiteľských
zmluvách musí mat' za následok aj poskytnutie procesných prostriedkov na takúto ochranu. Pri
hodnotení naliehavého právneho záujmu v spotrebiteľských zmluvách treba vychádzať z princípov

zvýšenej ochrany spotrebiteľa danej nielen komunitárnou, ale aj vnútroštátnou právnou úpravou.... To
znamená,ževzásadebudedanýnaliehavýprávnyzáujemnaurčeníkaždejskutočnosti,ktorámôžemať
vplyv na zmluvný vzťah dodávateľa a spotrebiteľa, čo zodpovedá požiadavke, aby z úradnej povinnosti
rozhodnutie súdu bolo spôsobilé ovplyvniť právne postavenie žalobcu. Dokonca bude postačujúce aj
to, ak rozhodnutie bude mať vplyv na postavenie spotrebiteľa k tretej osobe, ktorá nie je účastníkom

konania.“
Žalobkyňa dodala, že v prípade, ak zmluva nespĺňa zákonom požadované náležitosti, sám zákon č.
129/2010 Z.z. zakotvuje, že úver poskytnutý na základe takejto zmluvy je bezúročný a bez poplatkov
s tým, že bez toho, aby túto skutočnosť konštatoval príslušný súd, by mala pokračovať v splácaní úveru
vrátane príslušenstva (úroky, poplatky, upomienky), čoho dôsledkom by bolo, že by sa musela domáhat'

vydania bezdôvodného obohatenia, čomu sa dá určovacou žalobou predísť.

2.3. Vo vzťahu k zmluve č. 1 žalobkyňa uviedla, že touto zmluvou bol žalobkyni poskytnutý úverový
rámec 3 000,- Eur, a že z nej nie je zrejmé v akých mesačných splátkach bola povinná predmetný úver z
kreditnej karty splácať. Dodala, že bez toho aby poznala výšku splátky si ani nemôže preveriť či je v tejto

zmluve správne vyčíslená výška RPMN, keďže výška mesačnej splátky je predpokladom na výpočet
RPMN.

Vo vzťahu k zmluve č. 2. žalobkyňa uviedla, že touto zmluvou jej bol poskytnutý úver do výšky úverového
limitu 10.000,- Eur. Uviedla, že predmetný úver mala splácať v 84-och mesačných splátkach s tým,

že výška prvej až 83-tej mesačnej splátky bola 160,11 Eur a posledná anuitná splátka bude bankou
- t.j. žalovaným - vypočítaná na základe priebehu splácania úveru, v čom vidí neurčitosť vyjadrenia
podstatnej náležitosti – a to výšky, počtu a termínov splátok s tým, že to, že pri uzatvorení zmluvy č. 2
nevie, v akej výške bude musieť uhradiť poslednú splátku, je v hrubom rozpore s právnymi predpismi
na ochranu spotrebiteľa. Dodala, že okrem mesačných splátok bola v zmysle zmluvy č. 2 povinná platiť'

mesačne aj poplatok za správu úveru vo výške 2,- Eur a poistné vo výške 8,33 Eur a jednorazový
poplatok za poskytnutie úveru vo výške 200,- Eur, a bez toho, aby poznala výšku poslednej splátky si
nemôže skontrolovať, či je v zmluve č. 2 správne vyčíslená celková výška nákladov spojených s úverom
a výška RPMN.
Vo vzťahu k čl. VIII zmluvy č. 2 žalobkyňa uviedla, že je v ňom podľa jej názoru zakotvená neprijateľná

podmienka, a to dohoda o zrážkach zo mzdy. Uvedené dojednanie je súčasťou formulárovej zmluvy,
nebolo individuálne dojednané, a umožňuje obísť dôležitý prvok únijného práva, a to ex offo súdnu
kontrolu zmluvných podmienok, či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa (neprijateľné zmluvné podmienky). Dodala, že dohoda o zrážkach nenapĺňa
zákonné požiadavky uvedené v ust. § 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré sa v zmysle

rozsudku Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/44/2017 zo dňa 27.04.2017 použije aj na právne vzťahy
pred nadobudnutím účinnosti novely zákona o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa
vyslovila názor, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná, a to tak pre neprijateľnosť ako aj pre rozpor
s ust. § 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. V písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že medzi stranami
sporu prebehol štandardný kontraktačný proces, ktorého výsledkom bolo uzavretie dvoch predmetných
zmlúv, ktoré sú platnými právnymi úkonmi, a že na mieste nie sú žiadne pochybnosti o ich určitostia zrozumiteľnosti, čo podľa neho potvrdzuje aj skutočnosť, že dokonca aj žalobca sám si určitý čas
dokázal plniť povinnosti vyplývajúce mu z uzavretých zmlúv.
Žalovaný ďalej uviedol, že neoddeliteľnou súčasťou predmetných zmlúv sú Všeobecné obchodné

podmienky a Podmienky resp. Obchodné podmienky s tým, že k namietaným skutočnostiam k Zmluve
poskytnutí úveru k E. K. K. L. E. XXXXXXXXXX poukazuje na Podmienky pre vydanie a používanie E.
kreditnej karty, a to, v súvislosti s namietanou absenciou výšky mesačnej splátky, najmä na článok VIII.
Úhrada peňažných záväzkov Držiteľa Karty voči Banke ods. 1 a 2, ktorú zároveň predložil (pozn. súdu:
kde je všeobecne uvedené, že: „Držiteľ karty označenej ako Hlavná karta je povinný uhradiť Banke dlžnú

sumu najneskôr v Deň splatnosti v ľubovoľnej výške, najmenej však vo výške Minimálnej splátky, ktorá
je uvedená vo Výpise.“).
Žalovaný sa vyjadril tak, že zmluvy obsahujú všetky náležitosti v zmysle platnej právnej úpravy (Zákon o
spotrebiteľských úveroch) a neobsahuje žiadne neprijateľné zmluvné podmienky. Uviedol, že posledná
splátka úveru bude pri riadnom plnení si zmluvných povinností dlžníkom predstavovať stále sumu nižšiu,
ako je uvedená výška anuitnej splátky s tým, že ustanovenie, že posledná anuitná splátka bude Bankou

vypočítaná na základe priebehu splácania úveru podľa neho smeruje priamo v prospech klienta. Zo
zmluvy je podľa žalovanému priemernému spotrebiteľovi zrejmé, že ak si bude riadne plniť zmluvné
povinnosti, tak posledná anuitná plátka bude predstavovať sumu vo výške 159,96 EUR v prípade úhrady
anuitných splátok v deň splatnosti (pozn. súdu: v písomnom vyhotovení zmluvy č. 2 to uvedené nie je).
Vo vzťahu k dohode o zrážkach zo mzdy žalovaný uviedol, že túto nie je možné a priori pokladať za

nepriaznivú zmluvnú dohodu s tým, že ide len o alternatívnu možnosť riešenia situácie, pre prípad, ak
by sa dlžník dostal do omeškania so splácaním úveru. Dodal, že ak dlžník riadne plní svoje zmluvné
povinnosti, tak reálne k uplatnenie dohody o zrážkach zo mzdy ani nedôjde a teda rozsah zrážok je
0 s tým, že v prípade žalobcu dohoda o zrážkach zo mzdy nebola nikdy uplatnená (a uplatnená ani
nebude), a že na určení predmetnej zmluvnej podmienky žalobca nemá a ani nemôže mat' naliehavý

právny záujem.

4. V replike k vyjadreniu žalovaného žalobkyňa konštatovala, že žalovaný neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti, ktorými by vyvrátil tvrdenia žalobkyne ohľadom absencie obligatórnych náležitostí v
úverových zmluvách s tým, že konštatovanie, že zmluvy sú výsledkom kontraktačného procesu a

žalobkyňa svoje povinnosti z týchto zmlúv plnila ešte neznamená, že uzatvorené zmluvy sú v súlade s
platnými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa.
K tvrdeniu žalovaného, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú všeobecné obchodné podmienky,
žalobkyňa uviedla, že zákon č. 129/2010 Z.z. výslovne vyžaduje, aby boli obligatórne náležitosti
obsiahnuté v písomnej zmluve, tj. v dvojstrannom právnom úkone uzatvorenom medzi dlžníkom

a veriteľom s tým, že zakotviť' obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere do VOP, ktoré sú
jednostranným úkonom veriteľa a veriteľ ich môže meniť bez toho, aby do tejto zmeny mohol dlžník
zasiahnuť, nespĺňa požiadavku právnej teórie na to, aby sa dali považovať za zmluvu, k čomu poukázala
na právny názor uvedený v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 3CoZm/16/2015
zo dňa 12.11.2015, podľa ktorého „všeobecné podmienky nesmú slúžiť na to, aby do nich v často v

neprehľadnej,zložitoformulovanejamalýmipísmenamipísanejformeskrylzmluvnýpartnerspotrebiteľa
dohody, ktoré môžu pozornosti spotrebiteľa uniknúť. Pokiaľ tak urobí, spreneverí sa princípu dôvery
a takémuto jeho jednaniu nemožno priznať právnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi.“ Žalobkyňa
dodala, že zásadne súčasťou všeobecných obchodných podmienok nemajú byť také náležitosti zmluvy,
ktoré sú považované za podstatné pre ten ktorý zmluvný vzťah, zásadne nemajú byt' vsúvané iné typy

zmlúv, či dohôd, ktoré sa síce dotýkajú hlavného zmluvného vzťahu, ale vyžadujú, buď osobitnú formu,
alebo sú takého charakteru, že ich zakomponovanie do všeobecných obchodných podmienok môže
viesť k tomu, že takéto dojednania uniknú pozornosti spotrebiteľa.
K námietke žalovaného, že dojednanie o dodatočnom vyčíslení poslednej splátky je vlastne v prospech
spotrebiteľa žalobkyňa konštatovala, že veriteľ musí v čase uzatvorenia zmluvy presne vedieť, aké sú

výšky jednotlivých splátok, pričom sa počíta s tým, že spotrebiteľ bude svoje záväzky zo zmluvy riadne
plniť s tým, že ak spotrebiteľ svoje povinnosti poruší, banka má svoje mechanizmy ako spotrebiteľa
sankcionovať. Banke by preto nemalo (robiť) problém uviesť v zmluve výšku poslednej splátky splatnej
spotrebiteľom a jej neuvedenie je významným porušením zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

5. Žalovaný sa následne k replike žalobkyne už vecne nevyjadril, hoci ho na to súd uznesením podľa
§ 167 ods. 4 CSP vyzval a poučil o následkoch sudcovskej koncentrácie konania (žalovaný uviedol len
to, že trvá na svojom vyjadrení zo dňa 6.10.2017).6. Keďže v danom prípade podstatné skutkové tvrdenia strán sporné neboli a išlo len o otázku ich
právneho posúdenia, pričom hodnota sporu bez príslušenstva (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka)
neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný spor“), súd vec v súlade s ust. § 297 CSP, i s prihliadnutím

na zásadu hospodárnosti, prejednal bez nariadenia pojednávania (od ktorého by navyše, aj vzhľadom
na sudcovskú koncentráciu konania, nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci), a prihliadol pritom
na obsah spisu a vykonané dôkazy.

7. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany sporu

počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých odpis
bolstranámsporuvpriebehukonaniadoručený(§204CSP),anazákladezhodných(resp.nepopretých)
tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil
nižšie uvedený podstatný skutkový stav, ktorý zároveň právne vyhodnotil takto:

I. Určenie neplatnosti zmluvnej podmienky

8. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere (ďalej len „OZ“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v

rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

9. Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými

mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 3 OZ ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

10. Podľa § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa § 54 ods. 2 OZ v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

11. Podľa § 53a ods. 1 OZ ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá
sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti
takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je

povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so
všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky
súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané
finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

12. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Podľa § 3 ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva.

13. Podľa § 298 ods. 2 CSP ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu
neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnejpodmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi
bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez
návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v

spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

14. Podanou žalobou sa žalobca môže domáhať určenia neprijateľných zmluvných podmienok zo
Zmluvy, a to bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu. V zmysle ust. § 137 písm. c)
CSP, podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určenie, či tu právo je alebo nie

je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak
vyplývazosobitnéhoprávnehopredpisu.Týmtoosobitnýmpredpisomjezák.č.250/2007Z.z.oochrane
spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, ktorý v ust. § 3 ods. 5 umožňuje spotrebiteľovi proti porušeniu
práv a povinností ustanovených zákonmi domáhať sa proti porušiteľovi na súde ochrany svojho práva
(porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 27/2018).

15. V zmysle aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR, a to rozsudku sp. zn. 6Cdo 127/2017:
„Podľa dovolacieho súdu v prípade žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky z hľadiska
vecnej legitimácie (na strane žalobcov) nemá právny význam zánik záväzku splnením dlhu (nie vždy
splnenie dlhu má za následok zánik celého právneho vzťahu). Ako už bolo uvedené vyššie predmetná
žalobavychádzazozákonnejpožiadavky,podľaktorejspotrebiteľskézmluvynesmúzásadneobsahovať

neprijateľné zmluvné podmienky. To sa okrem iného prejavuje v povinnosti dodávateľa nepoužívať v
spotrebiteľských zmluvách neprijateľné podmienky. V tomto prípade nejde o nárok z právneho vzťahu,
ktorého právnym dôvodom je zmluva, teda o nárok vyplývajúci zo zmluvy, ale o nárok, ktorý vyplýva
priamo zo zákona. V konaní o neprijateľnosť zmluvnej podmienky zánik záväzku splnením (prípadne aj
zánik celého právneho vzťahu) nemôže mať žiaden vplyv na žalobcami uplatnený nárok a teda ani na

ich vecnú legitimáciu. Žalobcovia preto aj v prípade, že nárok uplatnili žalobou po zániku záväzkového
právneho vzťahu, sú nositeľmi hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide, a teda majú v predmetnom
spore vecnú aktívnu legitimáciu. Opačný názor by v podstate znamenal odňatie možnosti spotrebiteľovi
domáhať sa práva na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách žalobou
na súde, čo odporuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj Smernici Rady 93/13/EHS z 5.

apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“).“

16. V tejto súvislosti obdobne aj Súdny dvor EÚ uviedol, v bode 38 rozsudku C-776/19 až C-782/19 cit.:
„Ztohtohľadiskatrebausúdiť,ženajmänaúčelyzabezpečeniaúčinnejochranypráv,ktoréspotrebiteľovi
vyplývajú zo smernice 93/13, musí mať spotrebiteľ možnosť kedykoľvek namietať nekalú povahu

zmluvnej podmienky nielen ako prostriedok obrany, ale aj na účely určenia nekalej povahy zmluvnej
podmienkysúdom,takženávrhpodanýspotrebiteľomnaúčelykonštatovanianekalejpovahypodmienky
uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom nemôže podliehať
nijakej premlčacej lehote.“

17. Pokiaľ pritom ide o podstatu posudzovania neprijateľnosti zmluvnej podmienky Súdny dvor EÚ už
uviedol, že : „Čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že existencia
„značnej nerovnováhy“ nevyhnutne nevyžaduje, aby výdavky, ktoré znáša spotrebiteľ na základe
zmluvnej podmienky, mali na tohto spotrebiteľa značný ekonomický vplyv vzhľadom na hodnotu
predmetnej transakcie, ale môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia

právneho postavenia, v ktorom sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza na základe platných
vnútroštátnych predpisov, či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa týchto predpisov vyplývajú
zozmluvy,prekážkyvichvýkonealebotiežformoupreneseniadodatočnejpovinnosti,ktorúvnútroštátne
predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa, pričom vnútroštátnemu súdu na účely posúdenia prípadnej
existencie značnej nerovnováhy prináleží zohľadniť povahu tovaru alebo služby, ktorá je predmetom

zmluvy, všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením tejto zmluvy, ako aj všetky ostatné podmienky
zmluvy.“ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-226/12, Constructora Principado).

18. „Aspekt značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako materiálny
znak neprijateľnosti zmluvnej podmienky rozvinula judikatúra súdov SR aj nasledovnými dvomi smermi:

a) značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je podľa generálnej
klauzuly založená aj vtedy, ak je spotrebiteľ vystavený nejasnej, nezrozumiteľnej alebo neurčitej
zmluvnej podmienke, z ktorej nemožno určiť práva a povinnosti plynúce pre spotrebiteľa. Najčastejšie
prípady nejasnosti a nezrozumiteľnosti zmluvnej podmienky spočívajú v používaní komplikovaných anáročných technických a iných sofistikovaných termínov, v nejasnej formulácii zmluvného ustanovenia,
ktorá ho robí nepochopiteľným pre spotrebiteľa. Neurčitosť zmluvnej podmienky úzko súvisí s jej
nezrozumiteľnosťou a týka sa vád jej obsahu, ktorých následkom je, že spotrebiteľ je vystavený

právnej neistote v otázke úpravy práv a povinností v konkrétnom štádiu zmluvného vzťahu. Ako
príklad možno uviesť úpravu zmluvnej podmienky zľavy dojednávanej so spotrebiteľom v prípade
alternatívneho dodávateľa energií, ktorú identifikovala Komisia na posudzovanie podmienok v
spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich (ďalej len „Spotrebiteľská
komisia“): Nejasnosť, neurčitosť a nezrozumiteľnosť zmluvnej podmienky sa na strane spotrebiteľa

prejavuje jednoducho, a to nemožnosťou ustáliť obsah podmienky a režim práv a povinností. Uvedené
atribúty bude spĺňať aj zmluvná podmienka, ktorá bude v dôsledku napríklad kolízie s inými zmluvnými
podmienkami nevykonateľná a tak nebude možné ustáliť jednoznačne režim úpravy práv a povinností
v spotrebiteľskom záväzku. Ako príklad možno uviesť ustanovenie nevykonateľnej zmluvnej povinnosti
spotrebiteľa, ktoré by sa viazalo na zmluvné podmienky, ktoré by neboli súčasťou zmluvy alebo
zmluvných

b) značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je podľa generálnej
klauzuly založená aj vtedy, ak sa zmluvná podmienka v neprospech spotrebiteľa odchyľuje od ratio legis
zmluvného ustanovenia, hoci aj dispozitívnej povahy vychádzajúc pritom z jednostrannej kogentnosti
všetkých ustanovení zákona regulujúcich spotrebiteľské zmluvy. V tomto prípade ide o identifikáciu
takých zmluvných podmienok, ktoré spochybnia garanciu zákonného režimu a účelu právnej úpravy v

neprospech spotrebiteľa, sa od zákona odchýlia. Práve uvedené odchýlenie sa od ratio legis zákona
v neprospech spotrebiteľa zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa. Judikatúra takýto prípad stotožňuje napríklad so zmluvnou podmienkou, podľa ktorej má
dodávateľ nárok na náhradu škody aj popri paušalizovanej náhrade škody v podobe zmluvnej pokuty.
Normy Občianskeho zákonníka ustanovujú, že nárok na náhradu škody v tomto prípade zo zákona

poškodenému nepatrí a možno sa na ňom nad rámec zákona dohodnúť. V tejto situácii práve táto
zákonná odchylná dohoda predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku zakladajúcu nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Ako príklad možno uviesť dohodu o tom, že aj po
zániku záväzku medzi dodávateľom a spotrebiteľom zostane dodávateľovi zachovaný nárok zo zmluvnej
pokuty. V tomto prípade je ratio legis vyjadrené v § 48 ods. 2 v spojení s § 52a ods. 2 OZ, ktoré na

prospech spotrebiteľa prezumujú, že odstúpením od zmluvy sa od začiatku zrušujú uzavreté zmluvy, a
to aj vzájomne závislé. V tomto zmysle akákoľvek dohoda, ktorá bude v rozpore s ratio legis zákonnej
úpravy na škodu spotrebiteľa, bude predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku. Možno uviesť aj
obdobný príklad, kedy konajúce súdy odklon od úrokov z omeškania ustanovených vykonávacím
právnym predpisom vyhodnotili ako neprijateľnú zmluvnú podmienku založenú na odchýlke od ratio legis

právnej úpravy.“ (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol.
Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 564 - 565).

19. V danom prípade sa žalobkyňa domáhala určenia, že ňou označená zmluvná podmienka týkajúca
sa automaticky uzatváranej dohody o zrážkach zo mzdy uvedená v čl. VIII zmluvy o E. spotrebiteľskom

úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.2.2013, uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným za účelom
zabezpečenia pohľadávky žalovaného zo zmluvy o E. spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
22.2.2013, ktorá nebola individuálne dojednaná, ktorá umožňuje obísť dôležitý prvok únijného práva,
a to ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok, a ktorá nenapĺňa zákonné požiadavky uvedené v ust.
§ 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré sa v zmysle rozsudku Krajského súdu Prešov sp.

zn. 6Co/44/2017 zo dňa 27.04.2017 použije aj na právne vzťahy pred nadobudnutím účinnosti novely
zákona o ochrane spotrebiteľa (na ktorú nebola osobitne upozornená a poučená o jej dôsledkoch,
s možnosťou ju odmietnuť), je neplatná.

20. Z ust. § 53 ods. 1 OZ pritom vyplýva, že za neprijateľné podmienky (ktoré sú v zmysle § 53 ods.

5 OZ neplatné), sú považované ustanovenia obsiahnuté v spotrebiteľských zmluvách, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, s výnimkou
tých prípadov (v ktorých to neplatí, resp. sa na to neprihliada), ak sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny (a sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne), alebo ak boli individuálne
dojednané. Tieto kritériá neprijateľnosti zmluvných ustanovení pritom podľa názoru súdu v danom

prípade žalobkyňou napadnutej (označenej) zmluvnej podmienky naplnené boli, a toto ustanovenie tak
neprijateľnou (a tým aj neplatnou) podmienkou nepochybne je.21. Súd sa najprv zaoberal tým, či žalobcom napadnutá zmluvná podmienka nie je v zmysle ust. §
53 ods. 1 vylúčená z posudzovania jej neprijateľnosti. Takými sú pritom podľa tohto ustanovenia OZ
iba zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti (jeho) ceny, a sú

zároveň vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli individuálne dojednané. Tieto výluky pri
napadnutom zmluvnom ustanovení nikým tvrdené a ani zistené neboli.

22. V danom prípade sa napadnuté ustanovenie obsiahnuté v zmluve o úvere podľa svojho vymedzenia
celkom zjavne netýka hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny (ktorým je poskytnutie

spotrebiteľského úveru a jeho vrátenie so zaplatením úroku), a nebolo ani individuálne dojednané.

23. Za individuálne dojednanú zmluvnú podmienku totiž možno podľa názoru súdu považovať iba
takú, ktorá obvykle buď vôbec nie je súčasťou zmluvných vzťahov dodávateľa so spotrebiteľom a bola
dojednaná len na vyžiadanie spotrebiteľa, alebo bola síce ako možná alternatíva už súčasťou návrhu
zmluvy pripraveného zo strany dodávateľa, no jej pôsobenie, a najmä obsah či rozsah jej úpravy, mohol

spotrebiteľ pri uzavretí zmluvy reálne zmeniť či vylúčiť, teda na ktorú bol spotrebiteľ preukázateľne
upozornený,bolpoučenýonejnásledkoch,apriktorejmoholspotrebiteľreálnedosiahnuť,žesanestane
súčasťou jeho zmluvy s dodávateľom bez toho, aby to malo vplyv na existenciu zmluvy, resp. ostatných
zmluvných dojednaní. Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa totiž
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol

ovplyvniť ich obsah.

24. Žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že by si žalobkyňa ako spotrebiteľ napadnuté zmluvné
ustanovenieosobitnevyžiadala,anito,žebybolototoustanoveniežalobkyniakospotrebiteľovizostrany
žalovaného ponúknuté (navrhnuté) individuálne (preňho) - mimo obvyklého rámca návrhu (typových)

zmlúv žalovaného predkladaných iným spotrebiteľom (teda že bolo predmetom ich osobitných rokovaní,
aj s vysvetlením významu tejto zmluvnej podmienky a toho čo za to spotrebiteľ dostane, teda aký význam
to preňho vlastne má, vrátane porovnania výhod i prípadných negatív tejto zmluvnej podmienky), resp.
že by mal takto poučený spotrebiteľ reálnu možnosť pôsobenie tohto ustanovenia (podmienky) vylúčiť
(napr. poukazom na konkrétny alternatívny návrh zmluvy alebo iné zmluvné vzťahy z tohto obdobia),

totiž zo strany žalovaného ako dodávateľa v tomto konaní nijako tvrdené a ani preukázané neboli. Súd
k tomu napokon poukazuje aj na to, že podľa článku 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách platí, že keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že
štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. V ust. § 53 ods. 3 OZ
je následne v tomto zmysle zakotvená zákonná prezumpcia o tom, že zmluvné ustanovenia dohodnuté

medzidodávateľomaspotrebiteľomsanepovažujúzaindividuálnedojednané,akdodávateľnepreukáže
opak, a ten v danom prípade preukázaný nebol. Napadnutú zmluvnú podmienku preto nemožno
považovať za individuálne dojednanú, teda ani z tohto dôvodu z posudzovania jej neprijateľnosti
vylúčená nie je, a preto ju súd napokon preskúmal aj vecne.

25. Súd pritom dospel k jednoznačnému záveru, že napadnuté ustanovenie, najmä vzhľadom na to,
že bolo zahnuté do rozsiahleho husto písaného textu (ďalších) zmluvných podmienok úverovej zmluvy
obsiahnutej vo vopred pripravenom zmluvnom formulári žalovaného bez toho, aby žalovaný tvrdil a
preukázal, že žalobkyňa ako spotrebiteľ bola naňho riadne upozornená a poučená o jeho následkoch,
a vzhľadom na tieto okolnosti tak bolo zároveň, pri zachovaní potrebnej úrovne odbornej starostlivosti

poctivého dodávateľa, uvedené pre spotrebiteľa určite a zrozumiteľne, je neprijateľné.

26. V tejto súvislosti súd pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako
dvojstranného právneho úkonu nesvedčí už samotná rozsiahlosť alebo neprehľadnosť textu zmluvných
podmienok napísaná drobným písmom. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti súd zdôrazňuje, že

v prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné poskytnúť vyššiu mieru
ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom je potrebné posúdiť aj
úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito
formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa podmienky, o ktorých
môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak učiní, spreneverí sa princípu dôvery a preto

takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

27. V principiálne obdobnej veci Krajský súd Prešov vo svojom rozhodnutí zo dňa 16.03.2017 sp. zn.
9Co/79/2016 uviedol: „V oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu poctivosti, ato vo forme tzv. princípu dôvery. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II.ÚS 3/06 zo 06.11.2007 a
I.ÚS-3512/11 z 11.11.2013 uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom
styku je základným predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať

za elementárnu kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v
tom, že text spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre
priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Zásade poctivosti vo
vzťahu dodávateľa k spotrebiteľovi nemôže podľa odvolacieho súdu zodpovedať kontraktačný proces,
obsah ktorého, v konkrétnom prípade dohoda o zrážkach zo mzdy, sa uzatvára spolu so zmluvou o

úvere bez objasnenia jej významu a dôsledkov.“

28. Aj v rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 8Co/43/2018 už súd vychádzal z toho, že: „Síce
tzv. informovaný súhlas odvolací súd nevyžaduje, no odporuje princípu ochrany slabšej zmluvnej strany,
ak sa podpisy spotrebiteľov pre takéto dohody preukázateľne nezadovažujú s odbornou starostlivosťou
po adekvátnom (vhodnom) poučení o význame a dôsledkoch takejto dohody na spotrebiteľa ale ak sa

kontraktácia vykonáva na úrovni paušálnej produkcie a akceptácie zmluvných formulárov s rizikom, že
spotrebiteľ je sústredený na hlavný produkt (v danej veci úver).“

29. Pre úplnosť súd podporne poukazuje aj na to, že v zmysle vyššie uvedeného napadnuté zmluvné
ustanovenie spadá aj do aktuálneho demonštratívneho výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok

podľa § 53 ods. 4 OZ, v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú najmä ustanovenia, ktoré /písm. a)/ má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť
oboznámiť pred uzavretím zmluvy (či už aj vzhľadom na ich neprehľadnosť, drobné písmo, ako aj
nedostatok primeraného upozornenia na ich obsah a vysvetlenie ich významu).

30. Procesný súd tak dospel k záveru o neprijateľnosti napadnutého zmluvného ustanovenia,
pochybnostivšakmalovýznameaprípustnostiosobitnejžalobyvčastiourčenieneprijateľnostizmluvnej
podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore, ktoré konajúci súd v minulosti už aj viackrát vyslovil
a formuloval v niektorých svojich skorších rozhodnutiach (napr. v rozsudku vo veci 13C/372/2015,
13C/1/2016, a ďalších), v ktorých súd vychádzal z neprípustnosti individuálnej spotrebiteľskej žaloby

o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky vzhľadom na to, že žalobcovia neobjasnili a nepreukázali
naliehavý právny záujem na žiadanom určení. Súd pritom vychádzal z toho, že naliehavý právny
záujem na individuálnej žalobe o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky nijako nevyplýva priamo
zustanoveníhmotnéhoprávapodľa§53OZ,anizust.§3ods.5zákonaoochranespotrebiteľadomáhať
saprotiporušiteľovinasúdeochranysvojho(konkrétneho)práva(ktoréžalobcovianešpecifikovali),aani

z ust. § 298 CSP, či poukazu na povinnosť štátu zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol takou podmienkou
viazaný.
Konajúci súd v týchto veciach opakovanej vyslovil názor, že ak ide len o záujem žalobcu deklaratórne
rozhodnutím súdu určiť neprijateľnosť zmluvnej podmienky, o ktorej žalobca, tvrdiac s tým súvisiace
hmotnoprávne dôvody, má svoju predstavu, vie, že je neprijateľná, prípadne že v inom konaní už boli

predmetné zmluvné podmienky vyhlásené za neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti, že z ustanovenia
§ 53a OZ vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa ich používania, a že neprijateľná zmluvná
podmienka je absolútne neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ „a to samozrejme bez ohľadu na iniciatívu
spotrebiteľa“, tak právny záujem na tomto určení (význam tohto súdneho konania v tejto časti) - len pre
to, aby o tomto (časti právneho vzťahu) nadobudol judikovanú istotu, resp. aby to bolo určené aj v tomto

konaní, keď nie je zrejmé či inak vôbec bude resp. má byť toto právo predmetom súdneho konania,
teda či si voči nemu žalovaný dodávateľ (napr. aj s poukazom na premlčanie či ukončenie zmluvy) bude
na súde vôbec nejaké s tým súvisiace právo uplatňovať a či je takáto súdna ochrana nejakého jeho
konkrétneho práva vôbec potrebná - s poukazom na hospodárnosť konania a v zmysle predchádzania
zbytočnému rozmnožovaniu sporov, nie je naliehavý.

Súd pritom tiež poukazoval na to, že prípustnosť takejto osobitnej určovacej žaloby nemožno odôvodniť
iba poukazom na ust. § 298 CSP, keďže toto ustanovenie je vymedzené ako osobitné oprávnenie súdu
resp. osobitná náležitosť rozhodnutia v spotrebiteľských veciach (uviesť znenie takej podmienky vo
výroku rozsudku), a nie ako ustanovenie oprávňujúce žalobcu na podanie osobitne k tomu smerujúcej
žaloby (porovnaj k tomu aj gramatické vyjadrenie „uvedie vo výroku“ verzus možnosť požadovať aby

„sa rozhodlo o určení“).
Súd k tomu poukazoval aj na názor vyjadrený v komentovanej odbornej literatúre, podľa ktorého
„hoci výpočet § 137 CSP je len demonštratívny, domnievame sa, že žaloba výlučne na určenie
neplatnosti zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore už nebude prichádzať doúvahy. Pravidlom budú žaloby, ktorých obsahom je splnenie povinnosti (plniť, vydať bezdôvodné
obohatenie, nahradiť škodu, zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie a pod. – porovnaj ods. 2
komentovaného ustanovenia) alebo určenie, či tu právo je (napr. vlastnícke), a súd bude platnosť

ustanovení spotrebiteľskej zmluvy posudzovať ako prejudiciálnu otázku.“ (Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1037.).
V súvislosti s úvahami o (ne)potrebe (naliehavého) právneho záujmu na požadovanom určení pritom
konajúcisúdvtýchtoprípadochnapokontiežpoukázalnato,žepodľajehonázorunestačíaneprichádza

do úvahy ani iba prípadný jednoduchý poukaz na ust. § 3 ods. 3 a 5 zák. č. 250/2007 Z.z., ktorý deklaruje,
že (ods. 3) každý spotrebiteľ má právo na ochranu pre neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a (ods.
5) možnosť spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany
spotrebiteľa domáhať sa na súde ochrany svojho práva proti porušiteľovi. Uvedené ustanovenie v ods.
3 totiž deklaruje iba legitímny cieľ a účel nášho právneho poriadku v spotrebiteľských veciach, t.j. (právo
na) ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami bez toho, aby z tohto ustanovenia vyplývali

konkrétne práva, resp. spôsob ako má byť táto ochrana právne zabezpečená, prípadne že sa tak má
stať výlučne a vždy iba v súdnom konaní, a že by táto ochrana nemohla byť, v podmienkach nášho
štátu, riadne zabezpečená (podobne ako rad ďalších práv, napr. právo na ochranu pred inými neplatnými
úkonmi alebo zmluvnými dojednaniami, právo na ochranu majetku a vlastníckeho práva, právo na
ochranu obydlia, života a zdravia, atď.) bez nutnej ingerencie súdu už prijatím a objektívnym pôsobením

všeobecne záväzných právnych predpisov (stanovujúcich napr. absolútnu neplatnosť právnych úkonov
aleboichčastí,nevymáhateľnosťnemravnýchnárokov,exoffokontroluzmluvnýchpodmienokvsúdnom
konaní tam, kde sa súvisiace vzťahy stanú predmetom konania na súde, a pod. – viď aj znenie záväzku
členských štátov EÚ, vrátane SR, podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS „zabezpečiť“, aby nekalé
podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa

podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa). Nasledujúce ust. v § 3 ods. 5 z.č.
250/2007 Z.z. v nadväznosti na to potom deklaruje právo spotrebiteľa domáhať sa proti porušeniu
ochrany svojho práva aj na súde, teda právo na súdnu ochranu, avšak, tak ako vyplýva z doslovného
textu aj zrejmého účelu tohto ustanovenia, malo by ísť o ochranu jeho konkrétneho práva (s prihliadnutím
na jeho povahu), a (vzhľadom na absenciu úpravy ďalších podrobností) za podmienok ustanovených

ostatnými zákonmi (upravujúcimi napr. súdne poplatky, právomoc a príslušnosť súdu, podmienky
a prekážky konania), a nie o jeho absolútnu nepotrebnú abstraktnú ochranu v zbytočných sporoch bez
praktického významu (naliehavého právneho záujmu), v ktorých nie je zrejmé o ochranu ktorého jeho
konkrétneho práva by vlastne pri osobitnej žalobe na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky malo
ísť.

31. Všetky rozsudky, v ktorých konajúci súd v minulosti ohľadom neprípustnosti a zbytočnosti osobitných
žalôb o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky vychádzal z vyššie uvedených názorov však boli
odvolacím súdom zrušené a vrátené konajúcemu súdu na ďalšie konanie s poukazom na ust. § 3 ods. 3
a ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. a ust. § 298 CSP a právny názor, že spotrebiteľ sa vždy môže domáhať

určenieneprijateľnostizmluvnejpodmienky,atodokoncabezohľadunaplynutiečasuaskutočnosť,čisú
tieto zmluvné vzťahy už ukončené, a tiež bez ohľadu na to či si spotrebiteľ už splnil aspoň svoje základné
(nesporné) skutočnosti a či si dodávateľ voči nemu neprijateľnú zmluvnú podmienku aktuálne vôbec
nejako uplatňuje (viď aj body 14. – 16. tohto odôvodnenia), a preto súd napokon vzhľadom na takúto
rozhodovaciu prax formálne vyslovil zistenú neprijateľnosť , resp. neplatnosť zmluvnej podmienky, ktorej

určenia sa žalobkyňa domáhala tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, hoci žalobkyňa
v tomto konaní nijako nevysvetlila, netvrdila a ani nepreukázala, že by bola akokoľvek nútená domáhať
sa v tomto smere súdnej ochrany a uplatňovať určenie jej neprijateľnosti vo výroku rozsudku v tomto
súdnom konaní.

II. Určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov

32.Obdobnézáveryoneprípustnostiurčovacejžalobysúdvminulostiformulovalajvoviacerýchkonania
pri žalobách na určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov s poukazom na to, že takýto spor či otázka
sa môže riešiť účelne ako predbežná otázka v prípadných žalobách na plnenie, a to či už zo strany

spotrebiteľa alebo dodávateľa s tým, že na jej samostatnom posudzovaní tak nie je naliehavý právny
záujem, osobitne v prípadoch ako je aj tento, keď na vymáhanie plnenia zo strany dodávateľa zjavne
už dávno uplynuli aj všetky premlčacie doby, a požadované plnenie možno celkom jednoducho odvrátiť
aj námietkou premlčania. Aj tieto rozhodnutia procesného súdu však boli doteraz vždy zrušené s tým,že spotrebiteľ sa môže vždy domáhať určenia úveru za bezúročný a bez poplatkov, a takúto možnosť
formálne zakotvil aj stále platný právny predpis (§ 11 ods. 4 ZoSU), a preto súd žalobu napokon formálne
prejednal aj v tejto časti.

33. Po vykonanom dokazovaní pritom súd z predložených písomných zmlúv o spotrebiteľskom úvere,
na ktoré žalobkyňa ako spotrebiteľ pripojila svoj podpis, zistil, že ich písomné vyhotovenia neobsahujú
niektoré náležitosti vyžadované podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase ich uzavretia (ďalej len „ZoSU“), a to najmä podmienky upravujúce čerpanie úveru (§

9 ods. 2 písm. g) ZoSU), podmienky, ktoré upravujú uplatňovanie úrokovej sadby (§ 9 ods. 2 písm. i)
ZoSU), a predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 9 ods. 2 písm. j) ZoSU)
tak ako je to vysvetlené nižšie.

34. Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) zmluvou o úvere
sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej

sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

35. V prejednávanom prípade je zrejmé, že ide o právne vzťahy vyplývajúce zo zmlúv o úvere, ktoré
majú v zmysle ust. § 261 ods. 6 OBZ povahu tzv. absolútneho obchodného záväzkového vzťahu
spravujúceho sa ustanoveniami tretej časti tohto zákona. Zo skutočností uvedených žalobcom však

vyplýva, že v podrobnostiach ide o nároky medzi veriteľom a spotrebiteľom vyplývajúce zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, a právne vzťahy (zmluvy) medzi účastníkmi je preto potrebné posúdiť aj podľa
ZoSU, ktorý stanovuje špeciálnu úpravu spotrebiteľských úverov.

36. Podľa § 1 ods. 1 ZoSU tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním

spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania
spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových
nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu
spotrebiteľa.

37. Podľa § 9 ods. 1 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu.

38. Podľa § 9 ods. 2 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka (§ 52 a 60 o spotrebiteľských zmluvách) musí obsahovať (okrem ďalších tam
uvedených, pozn. súdu) tieto náležitosti:

g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové

sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,

k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek

počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny.

38. Podľa § 273 OBZ časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky

vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky,
ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.39. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

40.Podľa§40ods.3Občianskehozákonníkapísomnýprávnyúkonjeplatný,akjepodpísanýkonajúcou
osobou.

41. Podľa § 11 ods. 1 písm. a), b) ZoSU poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, alebo neobsahuje

náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

42. Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. v aktuálnom znení spotrebiteľ sa môže pred
súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru žalobou.

43. Vychádzajúc z ust. § 497 OBZ zmluva o úvere predpokladá záväzok veriteľa, že na požiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a záväzok dlžníka poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ďalší obsah takéhoto právneho vzťahu (vrátane niektorých
otázoktýkajúcisaúročenia,úrokovaichsplatnosti)jevovšeobecnostisubsidiárneurčenýdispozitívnymi
normami § 498 a nasl. Obchodného zákonníka (ak strany nedohodnú inak). V prípade zmluvy

o spotrebiteľskom úvere však zákon pre vznik práva na úroky a poplatky v zmysle § 9 ods. 2 ZoSU,
okrem písomnej formy zmluvy, vyžaduje aj jej ďalšie obligatórne obsahové náležitosti (inak sa podľa §
11 ods. 1 ZoSU poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov).

44. Písomná zmluva o spotrebiteľskom úvere musí preto určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 OZ), okrem

ďalších náležitostí, v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU obsahovať:

g)podmienkyupravujúcejehočerpanie–teda„Akýmspôsobomakedyspotrebiteľdostanepeniaze“(viď
formulár pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorý je uvedený v prílohách č. 3 a 4 tohto
zákona, a obsahuje niektoré vysvetľujúce informácie),

i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru – ktorou je podľa § 2 písm. j) ZoSU úroková sadzba vyjadrená
ako fixné alebo variabilné percento, a súčasne podmienky ktoré upravujú jej uplatňovanie – ktorými
sa, vychádzajúc z podstaty a zmyslu úročenia, rozumejú všetky podmienky tak aby bolo zrejmé ako,
resp. z akej sumy a odkedy (napr. či už od dojednania úveru - rezervácie peňažných prostriedkov,

alebo od reálneho poskytnutia peňažných prostriedkov v prospech dlžníka, alebo až od určitého iného
času v prípade dojednania dočasného bezúročného obdobia) a dokedy sa má uplatňovať (napr. do
stanoveného času splatnosti, alebo do vrátenia, alebo inak), a to tak, aby bola jasne určiteľná povinnosť
platenia úrokov (napr. aj v situácii prípadného predčasného alebo oneskoreného vrátenia peňažných
prostriedkov). Len takýto výklad požiadavky zákona totiž spĺňa účel spotrebiteľského práva, a to jednak

venovať zvýšenú pozornosť ochrane spotrebiteľa (ktorý by nemal byť zavádzaný a mal by mať čo najviac
informácií umožňujúcich mu – pred, ale i dodatočne po poskytnutí úveru - čo najlepšie posúdiť situáciu
a urobiť rozhodnutie ohľadom uzavretia zmluvy a následne aj spôsobu, resp. rýchlosti splácania úveru),
a tiež preto, že len pri vyššie uvedenom riadnom vymedzení uplatňovania úrokovej sadzby (úročenia) je
možné kedykoľvek (i v priebehu splácania) určiť obsah právneho vzťahu, t.j. výšku zostávajúcej istiny,

úrokov a ostatných poplatkov,
/Prax, a ako vyplýva z ust. § 9 ods. 2 písm. l) a m) ZoSU aj zákon (rozlišujúci minimálne splácanie
s amortizáciou istiny alebo bez), totiž pozná rôzne spôsoby splácania úveru. Napríklad poskytnuté
peňažné prostriedky (istina) sa môžu splácať na začiatku a úroky až na konci, prípadne naopak,
alebo sa úroky a poplatky strhnú ihneď z celkovej výšky spotrebiteľského úveru (pozri napr. vysvetlivky

k položke 2C formulára o zmluvných podmienkach podľa vyhl. č. 620/2007 Z.z. v pôvodnom znení),
prípadne sa istina spláca spolu s úrokmi v rôznych kombináciách (čo navonok nevylučuje rovnakú
resp. nemennú výšku celkovej splátky), či už s pevnou splátkou istiny a sumy úroku, resp. podľa ich
rôzne stanoveného podielu, alebo sa amortizuje celkovými rovnomernými tzv. anuitnými splátkami, pri
ktorých sa plynule mení výška a pomer splátky istiny a úroku. Spôsob úročenia a splácania úveru a jeho

jednotlivých častí musí byť preto vyjadrený určitým a zrozumiteľným spôsobom vylučujúcim pochybnosti
o obsahu povinnosti splácať jeho jednotlivé položky (vrátane postupu jej splnenia). Na spotrebiteľský
úversatotižnevzťahujúautomatickyobvyklévšeobecnésubsidiárnepravidláúročeniaasplácaniapodľa
dispozitívnych ustanovení OBZ (v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU v spojení s ust. § 11 ods. 1 ZoSU), a úroky,resp. výška úrokov (úroková sadzba), podmienky jej uplatňovania a podmienky splácania istiny, úrokov
a iných poplatkov musia byť výslovne písomne dohodnuté, resp. určené v zmluve o spotrebiteľskom
úvere. Inak sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, a veriteľ nárok na úroky a poplatky nemá./,

j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov / Podľa rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci C-677/23 „článok 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48, zmenenej smernicou 2011/90,

sa má vykladať v tom zmysle, že: predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov
(RPMN) musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ
mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy/,

k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia – čím sa má na mysli nepochybne výška všetkých splátok
resp. každej splátky, ktorých výška sa v zmluve musí uviesť určite a zrozumiteľne (§ 7 ods. 1 OZ).

45. Pre úplnosť treba uviesť, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné
podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického

a vysvetľujúceho charakteru), keďže tieto informácie sa musia povinne uvádzať spotrebiteľovi už
v predzmluvnom formulári pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 ZoSU), a nič by
preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis
mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy
odkazom na obchodného podmienky nemôže byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka

o obchodných podmienkach), pretože ak má byť súčasťou zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak
sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy,
ktorú tento odkaz určuje (poukazom na obchodné podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne
(určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak, aby bolo zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností)
trebahľadaťavykladaťnainommieste(napr.vobchodnýchpodmienkach),písomne(§9ods.1ZoSu),a

zároveň aj nie menším písmom ako iná časť takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade tomu tak nebolo.

46. V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere ako dvojstranného právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných
podmienok napísaná drobným písmom so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných

zmluvných náležitostí zmluvy o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti
súd zdôrazňuje, že v prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné
poskytnúť vyššiu mieru ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom
je potrebné posúdiť aj úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do
nich často v neprehľadnej, zložito formulovanej či malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner

spotrebiteľa podmienky, ktoré sú podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti.
Pokiaľ tak učiní, čo sa stalo aj v tomto prípade, spreneverí sa princípu dôvery a preto takému jednaniu
nemožno priznať právnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

47. K tomu možno poukázať aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z 11.11.2013,

sp. zn. I.ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej pokute
(argumentum a minori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných
náležitostiach zmluvy, pozn. súdu) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných
podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný
súd zdôraznil, že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo,

v opačnom prípade mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj
tým, že zmluvné dojednania nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného
charakteru. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby
nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru,
a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom

písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá,
že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú.48. Vzhľadom na to, že samotná zmluva č. 1 a č. 2, resp. text týchto zmlúv o spotrebiteľskom úvere,
na ktorý spotrebiteľ pripojil svoj podpis, neobsahuje (ad 1.) podmienky upravujúce čerpanie úveru –
teda „Akým spôsobom a kedy spotrebiteľ dostane peniaze“, (ad 2.) podmienky upravujúce uplatňovanie

úrokovejsadzby–ktorýmisa,vychádzajúczpodstatyazmysluúročenia,rozumejúvšetkypodmienkytak
aby bolo zrejmé ako, resp. z akej sumy a odkedy (napr. či už od dojednania úveru - rezervácie peňažných
prostriedkov, alebo od reálneho poskytnutia peňažných prostriedkov v prospech dlžníka, alebo až od
určitého iného času v prípade dojednania dočasného bezúročného obdobia) a dokedy sa má uplatňovať
(napr. do stanoveného času splatnosti, alebo do vrátenia, alebo inak), a to tak, aby bola jasne určiteľná

povinnosť platenia úrokov (napr. aj v situácii prípadného predčasného alebo oneskoreného vrátenia
peňažných prostriedkov), a ďalej tiež ani (ad 3.) predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej
mierynákladov–ktorépodľarozsudkuSúdnehodvoraEÚvoveciC-677/23musiabyťvýslovneuvedené
v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať preskúmaním
podmienok tejto zmluvy, a zmluva č. 1 navyše ani výšku (všetkých) splátok, vrátane poslednej anuitnej
splátky,poskytnutéspotrebiteľskéúverysapretovzmysleust.§11ods.1ZoSUužztýchtodôvodov,bez

potreby zaoberať sa ostatnými výhradami uvedenými žalobkyňou a námietkami žalovaného vyjadrenými
vo vzťahu k nim (ktoré by na výsledku už nič nezmenili), považuje za bezúročný a bez poplatkov.

49. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §

255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

50. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

51. V konaní bola procesne úspešnejšia žalobkyňa, a preto by jej mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP
aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať

podľa § 255 ods. 1 CSP náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP
rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník).
Keďže však žalobkini v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy
konania) nevznikli, a neúspešný žalovaný na náhradu trov konania nemá právo, súd nárok na náhradu

trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.