Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 12. máj 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 4Saz/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0925100115
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radovan Turčík

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:0925100115.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach sudcom JUDr. Radovanom Turčíkom v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Iránska islamská republika, bez dokladu totožnosti, v čase podania
správnej žaloby nachádzajúcej sa v Pobytovom tábore Opatovská Nová Ves, Slovenská republika a
jej dvoch maloletých detí: A. C. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosti Iránska islamská republika,
bez dokladu totožnosti a E. C. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosti Iránska islamská republika,
bez dokladu totožnosti, v čase podania správnej žaloby oboch nachádzajúcich sa v Pobytovom tábore
Opatovská Nová Ves, zastúpenej: Ligou za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom Michalská
372/9, 811 01 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky Migračný úrad,

so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, v konaní o správnej žalobe vo veci azylu na preskúmanie
rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-PO-119-37/2024-Ž zo dňa 16.12.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Správna žaloba sa z a m i e t a .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a proti žalobkyni právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Správne konanie

1.Rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-119-37/2024-Ž zo dňa 16.12.2024 ( v ďalšom texte ako „rozhodnutie

žalovaného“ ) žalovaný žalobkyni a jej dvom maloletým deťom neudelil azyl podľa ust. § 13 ods. 1 písm.
a) zákona č. 480/2002 Z.z. ( v ďalšom texte ako „zákon o azyle“ ), neposkytol im doplnkovú ochranu
podľa ust. § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle, neudelil im azyl na účel zlúčenia rodiny
podľa ust. § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a neposkytol im doplnkovú ochranu na účel
zlúčenia rodiny podľa ust. § 13c ods. 1 písm. b) a ust. § 20 ods. 5 zákona o azyle.

2.Z obsahu rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalobkyňa dňa 04.07.2024 pred pracovníkmi Oddelenia

hraničnej kontroly Policajného zboru Bratislava Ružinov – letisko, požiadala o udelenie azylu pre seba
a pre dve svoje maloleté deti ( synov ) z dôvodu, že bola v združení za práva žien, ktoré bojovali za
to, aby sa nemuseli obliekať do hidžábu, čím vzniklo vážne ohrozenie jej života. Pokiaľ ide o spôsob
pricestovania na územie Slovenskej republiky ( ďalej v texte ako „SR“ ), žalovaný uviedol, že žalobkyňa
spolu s deťmi priletela na falošné doklady pod menom E. C., nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť Bulharsko
s cestovným pasom Bulharska č. XXXXXXXXX, A. F., nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť Bulharsko s
cestovným pasom Bulharska č. XXXXXXXXX a G. F., nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť Bulharsko s

cestovným pasom Bulharska č. XXXXXXXXX. Počas umiestnenia v Útvare policajného zaistenia pre
cudzincov Sečovce bol so žalobkyňou dňa 24.7.2024 vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedla,
že o azyl na území SR žiada z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko bola aktivistkou bojujúcou za
práva žien v Iráne, kedy podľa vysvetlenia žalovaného bojovala za to, aby sa ženy nemuseli obliekaťdo hidžábu. Žalovaný poukázal na výpoveď žalobkyne, z ktorej vyplýva, že v roku 2019 založila na
sociálnej sieti WhatsApp skupinu s názvom “Free women of Iran“ majúcu súkromný charakter, verejne
neprístupnú, kde písala príspevky o sebe, o povinnosti nosenia hidžábu a všeobecne o právach žien

v Iráne. Žalovaný v rozhodnutí, vychádzajúc z výpovede žalobkyne, opísal incident, ku ktorému došlo
dňa 14.05.2023 v meste Teherán, v mestskej časti Eslam Shahr, kde žalobkyňu a jej kamarátku chceli
zatknúť príslušníci mravnostnej polície. Žalobkyňa si začala na mobil natáčať video z tejto udalosti a
volala o pomoc, pričom jedna zo žien ju mala napadnúť, mobil jej spadol na zem, príslušník mravnostnej
polície jejhozobralavtiaholžalobkyňudoauta.Ztexturozhodnutiažalovanéhoďalejvyplývavyjadrenie

žalobkyne, že v súvislosti s uvedeným incidentom bola dva týždne väznená, z toho päť dní bola vo
vyšetrovacej väzbe mravnostnej polície v meste Teherán a neskôr vo väznici s prísnejším režimom
rovnakovTeheráne.Uviedla,tiež,žepríslušnícimravnostnejpolícieprehľadalijejmobilanašliodkazyna
jej účte na sociálnej sieti WhatsApp, kde mali nájsť aj príspevky na komunikačných platformách týkajúce
sa kresťanstva a obvinili žalobkyňu z toho, že konvertovala na kresťanstvo. Podľa vyjadrenia žalobkyne,
ju chceli dotlačiť k priznaniu, ktoré však ona odmietla podpísať, na základe čoho ju preto zbili a mučili.

Dňa 29.05.2023 bola žalobkyňa, podľa jej vyjadrenia, z väzby prepustená, ale musela zaplatiť kauciu vo
výške 10 miliárd iránskych rialov, o čom predložila potvrdenie. Na druhý deň 30.05.2023 sa podrobila
vyšetreniu u súdneho lekára na klinike v Teheráne, ktorý vydal potvrdenie ohľadom jej zdravotného
stavu. Po prepustení zo zaistenia obdržala žalobkyňa predvolanie na súd 08.10.2023, kde bola obvinená
zo šírenia informácií proti vládnemu režimu a keďže na uvedené predvolanie nereagovala, obdržala

dňa 15.04.2024 ďalšiu výzvu súdu, kde bolo uvedené, že ak sa do 7 dní nedostaví, tak bude násilím
predvedená. Následne jej manžel kontaktoval právnikov, od ktorých sa mal dozvedieť, že žalobkyni
hrozí 10-15 rokov väzenia. Preto jej poradili, že najlepším riešením by bolo Irán opustiť. Žalovaný
ďalej uviedol, že za účelom objasnenia skutočností, z ktorých bola menovaná obvinená, bol s ňou dňa
05.11.2024 vykonaný doplňujúci pohovor, počas ktorého svoju výpoveď doplnila a podrobnejšie opísala

udalosť ohľadom jej zaistenia mravnostnou políciou. Žalobkyňa uviedla, že išla so svojou priateľkou E.
na kávu. Vystúpili z auta a v mestskej časti Eslam Shahr v meste Teherán na ceste pri dodávke stáli
dve zahalené ženy, ktoré si ich k sebe zavolali a opýtali sa ich, prečo sú takto oblečené. Podotkla, že na
sebe mala blúzku, nohavice a dlhý sveter, nemala však priviazanú šatku, mala ju len voľne položenú na
hlave. Tieto ženy sa ich spýtali, prečo nemajú na sebe hidžáb, pričom im mali povedať, že nerešpektujú

islam a ľudia ako oni, ničia ich kultúru a náboženstvo. Tieto zahalené ženy ich chceli zatknúť, násilím
ich chceli dať do dodávky, ale žalobkyňa s kamarátkou sa bránili a začali kričať. Nakoniec ich aj tak
nasilu zobrali. Žalobkyňa dodala, že spolu s ňou bola na 3-4 dni zadržaná aj E. a potom bola tiež
prepustená.Žalovanýuviedoltiežďalšiežalobkyninevyjadrenia,podľaktorýchjejmanželvTureckukúpil
dve turistické turecké telefónne čísla, z ktorých jedno použila na vytvorenie už spomínanej WhatsApp

skupiny s názvom “Free women of Iran“. Žalobkyňa vysvetlila, že toto turecké číslo zvolila, aby nebola
sledovaná, pretože v Iráne sa filtruje WhatsApp a turecké telefónne čísla sú v Iráne nesledovateľné.
Iránske telefónne číslo na obdobné aktivity nikdy nevyužila. Z textu rozhodnutia žalovaného tiež vyplýva,
žežalobkyňabolajedinýadministrátortejtoskupinyanaodporúčaniepriateľovsidonejpridávalanových
členov, ktorých zo začiatku bolo v skupine asi 200 a v roku 2023 už asi 370 až 380. Na iránskom

telefónnom čísle sa nikdy neprihlásila do skupiny “Free women of Iran“, ani nevyvíjala žiadne aktivity,
ktoré by mohli vzbudiť pozornosť. Podľa slov žalobkyne, ako vyplýva z rozhodnutia žalovaného, ju
počas zaistenia konfrontovala polícia práve s príspevkami za práva žien, ktoré zdieľala od iných ľudí.
Väčšinou to boli príspevky zdieľané na WhatsAppe od E. H. žijúcej v Amerike, ktoré menovaná ďalej
zdieľala na svojom účte cez turecké telefónne číslo na sociálnych sieťach. Podľa vyjadrenia žalobkyne,

jej telefón po prepustení z väzby nevrátili, preto sa k tomuto účtu už nevedela dostať a ako ďalej
uviedla, od kamarátky sa dozvedela, že táto skupina bola zmazaná. Žalovaný vo svojom rozhodnutí
uviedol tiež vyjadrenie žalobkyne k lekárskej správe zo dňa 30.05.2023, kedy žalobkyňa po svojom
prepustení išla na policajnú stanicu v Teheráne, kde sa podávajú sťažnosti a tam si vypýtala zoznam
súdnych lekárov, ktorí sú uznaní políciou. Zo zoznamu si vybrala lekára a ten jej vypracoval správu

o jej zdravotnom stave. V správe je uvedené, že utrpela zranenia hlavy, má rozbitý nos a zranené
rameno. Podľa slov žalobkyne, chcela mať dôkaz, že zranenia utrpela vo väzení. Žalovaný sa ďalej
venoval podrobnejšiemu opisu žalobkyninho záujmu o kresťanstvo, kedy táto uviedla, že sa oň začala
zaujímať asi pred ôsmimi rokmi. V práci vtedy spoznala C. I., ktorá bola kresťanka a od nej získala
viacero informácií. Uviedla, že proces konvertovania u nej ešte neprebehol, ale pripravuje sa. Chcela

by konvertovať, len zatiaľ nemala na to čas. V Iráne nechodila do kostola, neuvažovala o tom, pretože
kostoly v Iráne sú pod kontrolou vlády. Na Slovensku v kostole nebola, pretože je tu jazyková bariéra.
S manželom sa mala ešte pred sobášom dohodnúť, že nebudú praktizovať islamskú vieru, keďže aj
jemu sa viac pozdáva kresťanská viera. Žalobkyňa ďalej uviedla, že o azyl pre svojich dvoch synovpožiadala z dôvodu, že chce aby boli spolu celá rodina, aby žili spoločne a mohla ich vychovávať,
aby mali dobré vzdelanie, mali sa lepšie. Podľa žalovaného iné dôvody vo svojej žiadosti žalobkyňa
neuviedla, do konania nepredložila žiadne doklady totožnosti, preto jej identita a identita jej maloletých

synov bola ustálená iba na základe jej výpovede. V reakcii na žalobkyňou prezentované dôvody žiadosti
o azyl, tak ako ich v rozhodnutí opísal žalovaný, tento uviedol, že udelenie azylu je podľa § 8 zákona
o azyle objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti, uvedenej v ust. § 2 písm.
d) zákona o azyle, pričom zároveň definoval prenasledovanie v zmysle zákona o azyle. Žalovaný
poukázal na potrebu zistenia skutkového stavu, v ktorom zohráva úlohu nielen výpoveď žalobkyne, ale aj

informácie, ktoré približujú a popisujú všeobecnú situáciu v krajine jej pôvodu a na základe neho potom
vyhodnotiť, či okolnosti, ktoré žalobkyňa v konaní opísala, by mohli spĺňať kritéria prenasledovania.
Žalovaný takisto poukázal na pravdivosť a hodnovernosť tvrdení žalobkyne, ako žiadateľky o azyl, ktoré
sú základom, z ktorého je potrebné pri rozhodovaní vychádzať, kedy na preukázanie pravdivosti týchto
tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľke a preto jej vyhlásenia a tvrdenia musia byť ucelené
a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmú

zadávať dôvod na spochybnenie dôveryhodnosti jej osoby. Interná dôveryhodnosť tvrdení je podľa
žalovaného založená na dostatočne detailnom a špecifickom popise informácií a na konzistentnosti
výpovede. V tejto súvislosti žalovaný upriamil pozornosť na to, že žalobkyňa pred migračným úradom
počas vstupného pohovoru 24.07.2024 uviedla, že z mesta Karaj vycestovala 02.07.2024 spolu so
svojím manželom a deťmi do Teheránu. Odtiaľ spolu odleteli na svoje platné iránske cestovné doklady

do Istanbulu. V Istanbule sa zdržali asi jeden deň, kedy čakali na vybavenie falošných pasov Bulharska.
Manžel sa ešte v Iráne skontaktoval s prevádzačom, ktorý im zabezpečil falošné doklady a letenky
z Istanbulu do Bratislavy za 50 000 Eur. Chceli cestovať do Anglicka. Letisková kontrola v Bratislave
zistila, že majú pozmenené cestovné doklady, a preto boli na letisku zaistení. Mali ich vrátiť do Turecka,
avšak žalobkyňa sa rozhodla požiadať priamo na letisku o udelenie azylu pre seba a svojich dvoch

synov. Žalovaný odvolávajúc sa na uvedené skutočnosti považuje žiadosť žalobkyne o medzinárodnú
ochranu na území SR za účelovú, nakoľko túto žiadosť podala až v čase, kedy jej bezprostredne hrozil
návrat do Turecka, kde by bola síce v bezpečí, ale vykonštruovala si domnienku, že by bola ako Iránka
z Turecka vrátená do Iránu, čo však podľa žalovaného, nie je ničím podložené. Podľa žalovaného
žalobkyňa tiež uviedla, že na cestu do Turecka nepotrebujú občania Iránu víza. Avšak do Európy už

ich potrebujú, preto zvolili možnosť zaobstarať si falošné cestovné doklady. Manžel sa vrátil späť do
Iránu, kde nemal žiadne problémy. Žalovaný sa znova vrátil k udalostiam zo dňa 14.05.2023, kedy
podľa výpovede žalobkyne, v mestskej časti Eslam Shahr v meste Teherán, ju spolu s kamarátkou
zadržali príslušníci mravnostnej polície. Ženy od mravnostnej polície ich obvinili, že nerešpektujú islam
a ľudia ako oni ničia ich kultúru a náboženstvo. Výpoveď ohľadom žalobkyniných aktivít za práva žien

a jej zadržania, však podľa žalovaného vyznieva nedôveryhodne, nakoľko je absolútne v rozpore s
dostupnými informáciami o krajine pôvodu. Žalovaný sa odvolal na správu Agentúry Európskej únie
pre azyl ( EUAA ) zverejnenú v júni 2024, kde táto uviedla, že Iránska mravnostná polícia je hliadka
presadzovania práva, ktorá bola zriadená v roku 2005 a je známa ako gasht-e amr-e be marouf a nahi
az munkar ( Podpora cnosti a prevencia neresti ) alebo formálnejšie ako gasht- e ershad ( Usmerňovacia

hliadka ). Jej úlohou je presadzovať a kontrolovať dodržiavanie pravidiel nosenia hidžábu na verejnosti.
Žalovaný uviedol, že po smrti Mahsy Amíníovej vo väzbe mravnostnej polície, táto polícia „pozastavila“
pouličnéhliadky,kedytentofaktpotvrdilajčlánokportáluTimezverejnený17.júla2023,ktorýinformoval:
Takzvaná iránska „mravnostná polícia“ obnovuje hliadky na presadzovanie prísnych pravidiel hidžábu
v krajine po tom, čo na 10 mesiacov do značnej miery prerušila svoje aktivity po vypuknutí masových

protestov proti zabitiu Mahsy Amíníovej, ktorá zomrela minulý rok v septembri v policajnej väzbe. Na
žalovaného preto samotné zaistenie žalobkyne a jej kamarátky E. mravnostnou políciou dňa 14.5.2023
pôsobí veľmi nedôveryhodne, nakoľko od septembra 2022 mala na desať mesiacov mravnostná polícia
prerušené aktivity. Podľa dostupných zdrojov sa hliadky do ulíc vrátili až v júli 2023 a preto počas tohto
prerušenia hliadok nemohla byť žalobkyňa takouto hliadkou kontrolovaná. V súvislosti s informáciami

poskytnutými žalobkyňou, týkajúcimi sa jej doručenými predvolaniami na súd, žalovaný uviedol, že si
zabezpečil preklady všetkých predložených dokumentov a počas doplňujúceho pohovoru žalobkyňu s
týmito písomnosťami konfrontoval. Pre žalovaného bolo prekvapujúce, že žalobkyňa po prijatí prvého
listu z pobočky Generálnej prokuratúry v Baharestane, kde je uvedený dôvod účasti - podanie
vysvetlenia k dvom obvineniam „Združenie a tajná dohoda s cieľom konať proti národnej bezpečnosti“

a „Propagandistická činnosť proti vláde, systému“ žila v Iráne ďalej bez problémov, keďže predvolanie
malo obsahovať upozornenie, aby prišla na čas ( dostavila sa v priebehu 7 dní ) na vysvetlenie dôvodov
predvolania. Žalovaný sa pozastavuje nad tým, že žalobkyňa po obdržaní tohto predvolania žiadnym
spôsobomsvojusituáciuneriešilaazostalabývaťnauvedenejadrese.Keďbolakonfrontovanástýmakotrávila čas, tak uviedla, že v tom období pracovala online z domu, resp, keď nepracovala tak cestovala
s deťmi a manželom. Vlastnili karavan, ktorým cestovali po Iráne, ale aj po iných krajinách, navštívili
Arménsko, Turecko aj Gruzínsko. Žalovaný podotkol, že podľa slov žalobkyne právnika kontaktoval

jej manžel až keď dňa 15.04.2024 dostala druhé predvolanie dostaviť sa na Generálnu prokuratúru
Baharestan za účelom podania vysvetlenia svojej obhajoby týkajúcej sa pripisovaným bezpečnostným
trestným činom, zároveň s poučením, že ak sa nedostaví, bude to mať za následok zatknutie. Podľa
žalovaného, údajne až po tomto predvolaní sa žalobkyňa rozhodla s manželom a deťmi presťahovať
do mesta Sarestan. Žalovaný sa odvolal na dostupné informácie uvádzané Organizáciou Amnesty

International, z ktorých vyplýva, že ak bol niekto predvolaný na výsluch a nedostaví sa naň, úrady
ho pravdepodobne zatknú alebo ho vystavia takému tlaku ( sledovanie, zastrašujúce telefonáty ), že
sa nakoniec na predvolané miesto dostaví. Tieto však podľa žalovaného nekorešpondujú s tvrdením
žalobkyne, že po obdržaní prvej aj druhej výzvy dostaviť sa na výsluch, ju nikto nekontaktoval a ani
neuviedla, že by mala nejaké problémy. Navyše sa jej následne podarilo vycestovať z krajiny, a to aj
napriek závažným obvineniam jej osoby, pričom by mala byť v Iráne hľadanou osobou. V súvislosti

so zaplatením kaucie žalobkyňou po jej zadržaní a následnom prepustení, žalovaný dôvodil, že podľa
dostupných informácií o Iráne legálny odchod z krajiny po prepustení na kauciu závisí od toho, či
bol vydaný zákaz cestovania alebo nie, kedy Riaditeľ Súdneho dvora pre medzinárodné záležitosti
informoval, že kaucia automaticky nevedie k zákazu cestovania. Na druhej strane žalovaný poukázal,
že poradenské služby pre Blízky východ jednoznačne uviedli, že ak bude osobe uložená kaucia, nebude

môcť legálne opustiť krajinu. Anonymný analytik poznamenal, že ak osoba, ktorá je na kaucii, opustí
krajinu,tátoosobaalebojejrodinastratíposkytnutúzáruku.Vtejtosúvislostiježalovanýpresvedčený,že
jenepravdepodobné,abyžalobkyňa,akoosobaobvinenázprotištátnejčinnosti,ktoránavyšeignorovala
predvolania na súd, bez problémov vycestovala legálne na svoj platný cestovný doklad spolu s deťmi
a manželom z letiska v Teheráne a nebol by jej uložený zákaz vycestovania. Žalovaný poukazujúc

na dostupné informácie uvažuje, že v prípade žalobkyniných obvinení ( uvedených v predvolaní na
súd ) ide o závažné obvinenia, ktoré sú využívané voči aktívnym účastníkom protivládnych protestov,
ľudskoprávnym aktivistom vykonávajúcim verejné aktivity a novinárom, teda nejde o bežné obvinenia,
ktoré by boli využívané mravnostnou políciou za nenosenie hidžábu, resp. za jeho nesprávne nosenie,
čo je prípad žalobkyne. Navyše, ak by sa aj polícia nejakým spôsobom dostala k jej komunikácii v

rámci WhatsAppovej skupiny, ani táto nemala podľa mienky žalovaného taký závažný charakter, že
by malo nasledovať takéto závažné obvinenie žalobkyne. Z tohto dôvodu považuje žalovaný tvrdenie
žalobkyne o jej obvineniach, v konfrontácii s dostupnými informáciami, za nedôveryhodné. Žalovaný
spochybnil aj dôveryhodnosť fotokópií predvolaní žalobkyne na súd, s dodatkom, že ide výlučne
o fotokópie, ktoré je možné bežne stiahnuť na internete. Žalovaný vzhľadom na nedôveryhodnosť

žalobkyninej výpovede a jej výraznú rozpornosť s objektívnymi informáciami zabezpečenými do konania
konštatoval snahu žalobkyne účelovo vykonštruovať dôvody tak, aby boli relevantné na udelenie azylu
na území SR. Žalovaný uznal, že situácia v Iráne je pre ženy - aktivistky diskriminačná a môže vyústiť
až do perzekúcie, je však na žiadateľke, aby preukázala, do akej miery sa jej táto situácia týka a
aby svojimi tvrdeniami dokázala presvedčiť správny orgán o pravdivosti jej tvrdení. Podľa žalovaného

žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia, nakoľko jej výpoveď je v absolútnom rozpore s dostupnými
informáciami o Iráne, kedy nie je možné akceptovať absolútne s realitou sa rozchádzajúce informácie
o tom, z akých činov bola žalobkyňa obvinená a akým spôsobom a v akom časovom období voči nej
takto štátne orgány Iránu postupovali. Žalovaný doplnil, že všetky relevantné informácie preukazujú,
že v danom časovom období takýmto spôsobom iránske štátne orgány nepostupovali, že uvedené

obvinenia sú aplikované na absolútne odlišné profily aktivistov, kedy v prípade uvedených obvinení je
aj postup štátnych orgánov úplne odlišný a oveľa razantnejší. Žalovaný zároveň dodal, že žalobkyňa
sa nikdy nezúčastnila žiadnej demonštrácie za práva žien, ktoré v Iráne v danom období prebiehali
a boli aj medializované, nijako sa neaktivizovala a ak naozaj aj nejakú činnosť vykonávala, tak to
robila iba diskrétne prostredníctvom uzavretej skupiny. Na upresnenie žalovaný uviedol, že sa jednali

obrovské protesty, ktorých začiatok sa odvíjal od smrti 22-ročnej študentky kurdskej národnosti, E. H.,
dňa 16.09.2022. Pri predložených listinných materiáloch v podobe zábezpeky - kaucie, lekárskej správy
zo súdneho lekárstva, dvoch predvolaní z prokuratúry, žalovaný nadobudol presvedčenie, že si uvedené
dokumenty žalobkyňa zabezpečila účelovo, s cieľom mať relevantné dôkazy a získať výraznejšiu šancu
na medzinárodnú ochranu v cieľovej krajine. Žalovaný má za to, že žalobkyňa nedokázala hodnoverne

a logicky vysvetliť sled udalostí tak, aby súviseli s predloženými dokumentami v kontexte s informáciami
o krajine pôvodu, ktoré si žalovaný do konania zabezpečil. V súvislosti s existenciou WhatsAppovej
skupiny, ktorú žalobkyňa, podľa jej slov, vytvorila na turecké telefónne číslo, žalovaný dospel k záveru, že
rovnako ide o absolútne účelové tvrdenie, ktoré vôbec nekorešponduje s objektívnou realitou. Žalovanýargumentoval, že platnosť takejto turistickej karty je podľa preukázaných informácií tri mesiace, preto
žalobkyňa nemohla mať v danom telefóne teda dlhodobo takúto tureckú kartu. Účet WhatsApp by síce
v telefóne zostal zachovaný, ale fungoval by v telefóne s iránskou telefónnou kartou, čo menovaná

vylúčila. Reálne by žalobkyňa takýmto spôsobom mohla fungovať jedine s novou telefónnou kartou
a nie s uvedenou tureckou turistickou alebo by mohla fungovať bez telefónnej karty na wi-fi sieťach.
Žalobkyňa uviedla, že vie, že takáto SIM karta má platnosť len tri mesiace napriek tomu, podľa jej slov,
toto číslo ( uviedla, že používala turecké číslo a nie WhatsAppovú skupinu bez čísla, resp. v telefóne
s iným číslom ) používala a prihlasovala sa naň. Keď bola žalobkyňa počas doplňujúceho pohovoru

vyzvaná prihlásiť sa do uvedenej skupiny uviedla, že od 14.05.2023 kedy bola zaistená políciou nemá
prístup k tomuto kontu, telefón jej po prepustení nevrátili, a preto nemá prístup k tejto SIM karte a
na toto konto sa nevie prihlásiť. Podľa žalovaného žalobkyňa opäť spomína tureckú SIM kartu, ktorá
po troch mesiacoch nemohla byť v žiadnom prípade platná. Navyše od kamarátky má informáciu, že
skupina bola zrušená. Žalovaný súčasne spochybnil aj to, že žalobkyňa si na požiadanie nevedela
spomenúť na uvedené turecké telefónne číslo a dôvodil, že je nepravdepodobné až vylúčené, keď

skutočne používala päť rokov toto telefónne číslo, že by si ho nepamätala. Taktiež je podľa žalovaného
veľmi nepravdepodobné, že práve túto tureckú SIM kartu mala žalobkyňa v mobilnom telefóne, keď išla
do mesta na kávu s kamarátkou E., nakoľko ako uviedla, toto číslo použila len na vytvorenie WhatsApp
skupiny „Free women of Iran“. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí zaoberal aj hodnotením žalobkyninej
vnútornej dôveryhodnosti. Tu uviedol, že žalobkyňa počas vstupného pohovoru uviedla, že bývala na

adrese u svojej matky, zatiaľ čo v doplňujúcom pohovore uviedla, že bývala v byte, ktorý vlastnila
matkina známa a za byt platili nájom, pričom na tejto adrese bývali až do odchodu z krajiny. Žalobkyňa
takisto počas vstupného pohovoru uviedla, že bola zadržaná mravnostnou políciou, pričom ju zadržala
hliadka, ktorú tvorili tak mužskí ako aj ženskí členovia, a naopak v doplňujúcom pohovore uviedla,
že ju zadržala ženská hliadka. Ďalší rozpor v jej dvoch výpovediach žalovaný našiel pri kaucii, ktorá

bola zaplatená za jej prepustenie, kedy kauciu v hodnote 10 miliárd rialov, čo je cca 16 tisíc Eur mala
dať jej švagriná E. C. D.. V predloženom dokumente sa píše o nehnuteľnosti zapísanej v katastri pod
č. 1952621. Žalobkyňa počas vstupného pohovoru uviedla, že sa jedná o jej byt, pričom ale počas
doplňujúceho pohovoru uviedla, že sa jedná o trojizbový byt jej švagrinej o čom podľa žalovaného svedčí
aj predložený dokument. Podľa žalovaného žalobkyňa uviedla, že aj počas vstupného pohovoru túto

skutočnosť povedala. Pre žalovaného je zaujímavé, že kauciu v podobe nehnuteľnosti za žalobkyňu
zložila práve jej švagriná. Žalovaný poukazuje na fakt, že žalobkyňa vo svojej výpovedi na otázku aký
hnuteľný majetok vlastní, uviedla rodinný dom v Sarvestan a byt v meste Karaj. Žalovaný uvažoval,
že aj manžel žalobkyne musel peniaze na kauciu mať, nakoľko za jej odchod z krajiny následne
zaplatili 50 000 Eur. Žalovaný uzavrel, že vo výpovediach žalobkyne možno nájsť niekoľko vnútorných

rozporov, ktoré žalobkyňa nedokázala vysvetliť, kedy niektoré majú závažnejší a niektoré menej závažný
charakter, dotvárajú však komplexný obraz o dôveryhodnosti jej výpovede z hľadiska vonkajšej ako aj
vnútornejdôveryhodnosti.Právenekonzistentnosťžalobkyninej(žiadateľkinej)výpovedesobjektívnymi
informáciami o krajine jej pôvodu, ktoré sú v tomto prípade dostupné a veľmi podrobné, je podľa
žalovaného tým najpodstatnejším dôvodom, prečo nepovažuje výpoveď žalobkyne za dôveryhodnú,

pričom je zrejmé, že nejde iba o nepatrné, ale o zásadné nezrovnalosti, ktoré narušujú a spochybňujú
celý jej príbeh. Pokiaľ ide o samotnú výpoveď žalobkyne, ako aj ňou predložené fotokópie predvolaní na
súd, túto považuje žalovaný za tak rozporuplnú, že celkovo osoba žalobkyne vyznieva nedôveryhodne
a dôvody jej žiadosti vyznievajú ako vykonštruované. Žalovaný konštatoval, že žiadosť o azyl bola
podaná účelovo, aby žalobkyňa predišla svojmu návratu do Turecka a teda jej cieľom nebola prvá,

pre ňu, bezpečná krajina, ale cieľom bola krajina s oveľa vyšším životným štandardom, teda Anglicko.
Iba zhodou okolností sa ocitla na Slovensku, ktoré malo byť iba tranzitnou krajinou a to len preto,
že kvôli falšovaným dokladom, ktorými sa preukázala, nemohla pokračovať ďalej v ceste do cieľovej
krajiny. V súvislosti s údajmi zo žalobkyninho mobilného telefónu, žalovaný povedal, že počas vstupného
pohovoru žalobkyňa uviedla, že jej príslušníci mravnostnej polície prehľadali mobil a našli odkaz na

jej účet na sociálnej sieti WhatsApp, kde našli odkazy aj na príspevky zo sociálnych sietí týkajúce sa
kresťanstva a mali ju obviniť z toho, že konvertovala na kresťanstvo. Keďže, ako uviedla, k tomuto sa
nepriznala, nepodpísala žiadne priznanie, zbili ju. Ak by sa priznala tak by jej podľa jej názoru hrozil trest
smrti. Žalovaný opísal, že počas doplňujúceho pohovoru bola žalobkyňa vyzvaná, aby presne uviedla
skutočnosti s ktorými bola počas svojho zaistenia konfrontovaná zo strany mravnostnej polície, na čo

táto dňa 05.11.2024 doslova uviedla, že mala na mysli príspevky za práva žien, ktoré zdieľala od iných
ľudí, väčšinou to boli príspevky zdieľané na WhatsApp. Odvolala sa na líderku bojujúcu za práva žien
Masih Alinezhad, ktorej príspevky na svojom účte zdieľala. S týmito príspevkami ju potom konfrontovala
polícia. Podľa vysvetlenia žalovaného teda žalobkyňa neuviedla žiadny konkrétny príspevok týkajúci sakresťanstva, ktorý by mal byť problémový a s ktorým by bola konfrontovaná. Z výpovede žalobkyne je
podľa žalovaného zrejmé, že počas pobytu v krajine pôvodu nebola jej náboženská sloboda žiadnym
spôsobom obmedzovaná, o kresťanstvo sa zaujímala, ale nijakým spôsobom ho nepraktizovala, preto

je irelevantné posudzovať iba jej vnútorné myšlienkové pochody, ktoré sa mohli kresťanstvom zaoberať,
keďže tieto neviedli k žiadnej konkrétnej činnosti, ktorá by čo i len náznakom mohla byť chápaná
ako praktizovanie kresťanstva a už vôbec by nemohla byť spojená s nejakou formou náboženskej
konverzie. Preto ani náboženstvo nemohlo byť podľa úvah žalovaného dôvodom, prečo z Iránu odišla.
Napriek tomu, že o konvertovaní menovaná rozprávala, v priebehu konania neuviedla žiaden úkon,

ktorý by jej inklinovanie ku kresťanstvu, resp. konvertovanie potvrdzoval, a to dokonca ani po odchode
z Iránu. Obava z možného prenasledovania kvôli konvertovaniu v prípade návratu žalobkyne do Iránu
nemôže byť v súčasnej situácii podľa žalovaného opodstatnená. Pokiaľ ide o tzv. vnútornú konverziu,
kedy osoba podľa vysvetlenia žalovaného nemusí nijako verejne prejaviť svoju zmenu náboženstva,
ale musí byť s novou vierou vnútorne stotožnená a vyznávať jej aspekty, riadiť sa jej pravidlami a
pod., žalovaný vyhodnotil, že ak by u žalobkyne naozaj došlo ku takejto vnútornej konverzii, musela

by mať o kresťanstve aspoň nejaké znalosti. Zároveň doplnil, že hoci tieto v nejakej minimálnej miere
preukázala, z jej výpovede nie je zrejmé, prečo si vybrala práve kresťanstvo. Aj keď žalovaný zohľadnil
skutočnosť, že od čerstvých kresťanov nemožno očakávať, že budú poznať detailné encyklopedické
informácie o jednotlivých aspektoch novej viery, náboženská konverzia je ale v mentálnom nastavení
človeka a v živote človeka, ako takom, tak podstatnou zmenou, že pokiaľ sa k tak veľkému kroku človek

odhodlá, musí poznať aspoň základné informácie o novej viere, aby vedel, čo ho podľa nového spôsobu
života čaká, aké pravidlá je potrebné dodržiavať, ako uznávať nové božstvo, akými princípmi sa riadiť
a podobne. Žalovaný však nadobudol presvedčenie, že žalobkyňa takýmito vedomosťami nedisponuje
a navyše ani v Iráne a ani po odchode z Iránu neprejavila žiadnu snahu ich nadobudnúť. Jediným
dôvodom, ktorý sama uviedla, prečo by chcela byť kresťankou bolo, to, že nechce byť moslimkou, lebo

ako žena - kresťanka má väčšie práva ako žena - moslimka. To znamená, že vo svojom vnútri odmietla
islam, a to spolu s manželom, čo však nikdy verejne neprezentovala. Ak žalobkyňa počas pohovoru
uviedla, že v kresťanstve vníma väčšiu mieru slobody žien než v islame, potom, ak by jej išlo výlučne
o práva žien, mohla si podľa žalovaného zvoliť akékoľvek iné náboženstvo, resp. zostať bez vyznania.
V súvislosti s kresťanskou vierou neuviedla žiadne jej konkrétne aspekty, ktoré by ju zaujali, chcela

sa len vnútorne zbaviť pocitu, že je stotožňovaná s vierou, ktorá sa jej nepáči. Žalovaný podotkol, že
žalobkyňa vedela uviesť len také základné informácie, ktoré patria k všeobecnému religionistickému
prehľadu, pričom niektoré uviedla správne a niektoré nesprávne a argumentoval, že k týmto údajom sa
človek v prípade potreby prepracuje prostredníctvom internetových vyhľadávačov. V prípade žalobkyne
preto žalovaný nenašiel žiadny vonkajší prejav jej konania, ktorý by umožňoval spojiť jej osobu s

kresťanstvom. Žalovaný sa naopak domnieva, že žalobkyňou popísaný záujem o kresťanstvo a jej
vyjadrenie o údajnom konvertovaní sú len substitučnými dôvodmi, prezentovaním ktorých chcela zvýšiť
relevantnosť svojej výpovede a svoje šance na udelenie azylu. Žalovaný zároveň upriamil pozornosť
na, podľa neho, všeobecne známu skutočnosť, že pokiaľ ide o udelenie medzinárodnej ochrany pri
občanoch Iránu, majú kresťanskí konvertiti naprieč krajinami Európskej únie vysokú mieru úspešnosti,

kedy táto skutočnosť je známa aj v rámci prevádzačských sietí, ale aj medzi samotnými občanmi Iránu,
ktorí túžia po živote v Európe. K otázke žiadosti o udelenie azylu aj v mene žalobkyniných dvoch
maloletých synov s odôvodnením, aby mali dobré vzdelanie, mali sa lepšie, žalovaný povedal, že takto
prezentovaný dôvod nie je v zmysle Ženevského dohovoru a ani v zmysle zákona o azyle relevantný
na udelenie azylu. Na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobkyne a všetkých relevantných

informácií, žalovaný dospel k záveru, že v jej prípade a v prípade jej maloletých detí nebola ich situácia
z hľadiska použitia inštitútu azylu, ako poskytnutia najvyššej formy právnej ochrany zo strany SR
cudziemu štátnemu príslušníkovi adekvátna. Z rozhodnutia žalovaného možno vyčítať aj dôvody, pre
ktoré nebola žalobkyni a jej synom poskytnutá ani doplnková ochrana podľa ust. § 13c ods. 1 písm,
a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle. Žalovaný poukázal na zmysel a účel doplnkovej ochrany, ktorým

je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť prechodného pobytu na území SR tým žiadateľom o
medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo ( z dôvodov taxatívne uvedených
v zákone o azyle ) neúnosné, neprimerané, či inak nežiaduce dočasne požadovať ich vycestovanie.
Žalovaný posúdil každý z bodov ust. § 2 ods. f) zákona o azyle samostatne so záverom, že pokiaľ
ide o možnosť uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, v prípade žalobkyne, je aplikácia tejto formy

trestu vylúčená, keďže v časti rozhodnutia o neudelení azylu vyhodnotil žalovaný jej výpoveď ako
nedôveryhodnú. Nad rámec uvedeného žalovaný povedal, že aj keby sa jednalo o skutočný príbeh a
žalobkyňa by bola aktivistkou za práva žien, resp. konvertitkou v takom rozsahu, aký opísala, ani v
takom prípade by jej trest smrti nehrozil. Aj keď je pravdou, že konverzia na kresťanstvo je v islamskomprávnom poriadku braná ako odpadlíctvo od islamu, čo môže byť podľa iránskej legislatívy potrestané
aj trestom smrti, informácie o krajine pôvodu, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, ale aj informácie
o konkrétnych prípadoch zaobchádzania s konvertitami, ktoré sú verejne dostupné online, však podľa

názoružalovanéhodokazujú,žetakétopotrestaniesatýkalenosôb,ktorévykonávajúaktivityspojenéso
šírením tejto novej viery, resp. so snahou o verbovanie iných iránskych moslimov, aby tiež konvertovali,
a taktiež osôb, ktoré sú duchovnými lídrami a organizátormi daných komunít/cirkví a ktoré poskytujú
informácie a učenie iným konvertitom. Do týchto kategórii by žalobkyňa podľa úsudku žalovaného
nespadala, nakoľko sa na šírení informácií o kresťanstve nepodieľala a bola by len rádovým konvertitom,

ktorý prejavil záujem o kresťanské myšlienky, kedy takíto ľudia úrady väčšinou nezaujímajú. Za obdobnú
situáciu označil žalovaný aj odmietanie žien nosiť hidžáb, resp. boj za práva žien. Aj tu sa rovnako
predpokladá,žeosoby,ktorébymaličeliťvýraznýmproblémommusiavykonávaťnejakúaktívnučinnosť,
čo žalobkyňa podľa žalovaného nevykonávala. Nestačí teda len fakt, že žalobkyňa nosila šatku voľne
prehodenú a neuviazanú ako sama uvádza vo svojej výpovedi. Žalovaný, ale aj tu pripomína, že dôvody
žalobkyne, tak ako ich prezentovala boli vyššie vyhodnotené ako nedôveryhodné. V otázke mučenia

alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, vzhľadom na skutočnosť, že príbeh
o konverzii bol vyhodnotený ako vymyslený, ani pre obavy vychádzajúce z tohto typu vážneho bezprávia
neexistuje podľa mienky žalovaného žiadne opodstatnenie. Ak by aj bol tento príbeh pravdivý, radoví
konvertiti, medzi ktorých by bolo možné zaradiť aj žalobkyňu, pozornosti bezpečnostných zložiek nečelia
a v prípade, ak aj nejakým spôsobom úrady na seba upozornia a tieto voči nim začnú konať, dôjde

podľa slov žalovaného len k niekoľko dní trvajúcemu zadržaniu a následnej finančnej pokute, prípadne
k zhabaniu časti majetku, pričom následne sú prepustení na slobodu bez ďalších konzekvencií. Tieto
skutočnosti sú podľa žalovaného preukázané spomenutými prípadmi konania úradov voči kresťanským
konvertitom,aleajďalšímipríkladmizpraxe,ktorésúsúčasťouinformáciiokrajinepôvodu.Pokiaľbymal
žalobkyni v súvislosti so zlým nosením, resp. nenosením hidžábu hroziť nejaký trest, prípadne mučenie

alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, žalovaný je presvedčený, že tamojšie bezpečnostné
zložky by k takýmto praktikám pristúpili už vtedy, keď ju mali zadržať a určite by ju po dvoch týždňoch
neprepustili. Žalobkyni sa nepodarilo hodnoverne preukázať, že by bola obvinená z trestného činu, za
ktorý by jej hrozil trest a v súvislosti s obavou z mučenia alebo neľudského zaobchádzania alebo trestu
zo strany neštátnych aktérov je z jej výpovede zrejmé, že nikdy sa v Iráne s podobným správaním

voči svojej osobe nestretla, pretože žiadne problémy s neštátnymi aktérmi nikdy nemala. Žalovaný
vylúčil aj existenciu vnútroštátneho, prípadne medzinárodného ozbrojeného konfliktu v Iráne, v zmysle
medzinárodného práva a situácia v krajine takto nie je ani zo strany medzinárodného spoločenstva
chápaná. Pokiaľ ide o situáciu v provincii Alborz, kde je hlavným mestom Karaj a ani v provincii Fars,
v ktorej sa nachádza mesto Sarvestan, táto podľa vyjadrenia žalovaného nezodpovedá definícii pojmu

vnútroštátny ozbrojený konflikt. V provincii Fars bolo v časovom období od 01.06.2024 do 20.09.2024
zaznamenaných 35 udalostí ( bezpečnostných incidentov ), ale neboli tam hlásené žiadne úmrtia za
uvedené obdobie. V provincii Alborz za uvedené obdobie bolo hlásených 5 bezpečnostných incidentov
a nebolo hlásené žiadne úmrtie. Navyše ani samotná hrozba teroristických útokov v Iráne nie je sama
o sebe dôvodom na poskytnutie doplnkovej ochrany. Táto hrozba by musela byť spojená s existenciou

reálnej hrozby vážneho bezprávia, avšak takáto hrozba v prípade žalobkyne nebola preukázaná.
Žalovanýpretopriotázkedôvodnostiposkytnutiadoplnkovejochranykonštatoval,ženebolopreukázané
vystavenie reálnej hrozbe vážneho bezprávia v prípade návratu žalobkyne a jej maloletých synov do
krajiny pôvodu, resp. do miesta svojho trvalého bydliska. K neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny
žalovaný v rozhodnutí uviedol, že v prípade žalobkyne a jej maloletých synov neboli splnené podmienky

preudelenietohtodruhuazyluzobjektívnychdôvodov,nakoľkonemajúnaúzemíSRžiadnychrodinných
príslušníkov s udeleným azylom, s ktorými by sa mohli po splnení zákonných podmienok zlúčiť, pričom
uvedené nebolo ani predmetom žalobkyninej žiadosti. Z rovnakých dôvodov žalovaný neposkytol ani
doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny.

Správne súdne konanie

3.Správnou žalobou vo veci azylu zo dňa 07.02.2025 žalobkyňa cestou svojho zvoleného právneho
zástupcu od správneho súdu žiada zrušiť rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu a o
neposkytnutí doplnkovej ochrany a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa

názoru žalobkyne rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie
skutkového stavu žalovaným orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci
a zároveň skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo
opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. Žalobkyňa upresnila, žedňa 24.07.2024 na vstupnom pohovore, ktorý s ňou bol v ÚPZC Sečovce vykonaný uviedla, že : a/
sa obáva o svoj život kvôli jej aktivizmu v oblasti práv žien v Iráne, b/ jej bola odopretá náboženská
sloboda, pretože v Iráne je zakázané konvertovať na kresťanstvo, c/ počas zadržania bola vystavená

fyzickému násiliu, d/ nedostavila sa na opakované predvolanie a hrozí jej predvedenie na Generálnu
prokuratúru Iránskej islamskej republiky, aby sa vyjadrila k obvineniam z trestných činov, e/ chce žiť
v bezpečnej krajine, kde by mohla bez strachu vychovávať svojich synov. Žalobkyňa zároveň zhrnula
svoje vyjadrenia z doplňujúceho pohovoru, ktorý s ňou bol vykonaný dňa 05.11.2024 v priestoroch PT
Opatovská Nová Ves kde: a/ bližšie objasnila skutočnosti týkajúce sa zadržania jej a jej kamarátky

mravnostnou políciou dňa 14.05.2023, z dôvodu nesprávneho upevnenia hidžábu, a teda porušenia
noriem moslimskej viery, b/ objasnila, akým spôsobom fungovala, resp. funguje na sociálnych sieťach,
c/ objasnila vlastnícky vzťah k bytu, v ktorom bývala, d/ vyvrátila domnienku, že si lekársky posudok
zaobstarala účelovo na to, aby ho predložila k žiadosti o azyl, pretože tento lekársky posudok mal
byť podkladom pre podanie všeobecnej sťažnosti vzhľadom na fyzické násilie, ktorému bola vystavená
počas zadržania, e/ vyjadrila sa k predloženým fotokópiám z 08.10.2023 ( Príloha č. 4 k zápisnici z

doplňujúceho pohovoru ) a 15.04.2024 ( Príloha č. 5 k zápisnici z doplňujúceho pohovoru ), f/ vysvetlila,
že nie je zaregistrovaná a právne dokumenty jej nechodia elektronicky z dôvodu, že sa bojí o odhalenie
jej polohy iránskymi úradmi, g/ vyslovila možnosť, že jej manžel by sa rád pripojil k nej a deťom, h/
vyjadrila sa ku konvertovaniu z islamu na kresťanstvo a k rizikám s tým spojeným. Žalobkyňa dôvodila,
že aj keď nikdy nebola aktívna verejne, ale pôsobila iba v súkromnej WhatsApp skupine, neznamená

to, že jej nehrozí prenasledovanie, pričom poukázala na to, že v autoritárskych režimoch, ako je Irán, aj
súkromná komunikácia môže byť považovaná za hrozbu pre režim, najmä ak sa týka citlivých politických
tém. Iránske úrady podľa slov žalobkyne dlhodobo sledujú a represívne postihujú jednotlivcov za ich
online aktivity a to aj v prípade, že neboli verejné. Dôležitým aspektom je aj fakt, že pri jej zadržaní jej
bol odňatý mobilný telefón. To znamená, že iránske orgány mohli získať prístup k obsahu jej súkromnej

skupiny, identifikovať jej členov a vyhodnotiť jej aktivity ako podvratné. Žalobkyňa je toho názoru, že v
praxi sa aj minimálna angažovanosť v online priestore môže interpretovať ako šírenie „propagandy proti
štátu" alebo „ohrozenie národnej bezpečnosti", čo sú bežné obvinenia voči kritikom režimu. Zároveň
sa domnieva, že žalovaný mal na zistený skutkový stav aplikovať § 2 písm. d) zákona o azyle a
tým, že tak neurobil, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Na základe zhromaždených

podkladov v administratívnom spise, výpovedí žalobkyne a dôkazov, ktoré do konania predložila, je
presvedčená o preukázaní jej opodstatnenej obavy z prenasledovania za uplatňovanie politických práv
a slobôd v krajine jej pôvodu. V ďalšom obsahu správnej žaloby žalobkyňa uviedla svoj postreh, že z
celého odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je zrejmá úporná snaha upriamiť pozornosť na jej domnelú
nedôveryhodnosť. Tento argument je podľa žalobkyne neopodstatnený a vychádza z nesprávneho

hodnotenia jej výpovedí. Bráni sa tvrdením, že konzistentne uvádzala kľúčové informácie týkajúce sa
dôvodov jej obáv z prenasledovania a drobné rozdiely v detailoch, ako napríklad kto za ňu zaplatil
kauciu alebo aké bolo presné zloženie mravnostnej polície, nie sú podľa nej relevantné pre posúdenie
jej celkovej dôveryhodnosti. Dopĺňa, že pri osobách, ktoré zažili stres, psychický tlak a dokonca represie
zo strany štátu, je bežné, že si niektoré menej podstatné fakty nepamätajú presne alebo ich v strese

uvedú nejednoznačne. Žalobkyňa považuje za dôležité zdôrazniť, že samotná skutočnosť, že bola v
Iráne zadržaná a jej telefón jej bol odobratý, jasne naznačuje, že iránske úrady ju mohli identifikovať ako
osobu záujmu a to, že jej švagriná mala finančné prostriedky na zaplatenie kaucie, nijako nepopiera, že
aj jej manžel mohol mať peniaze na financovanie jej cesty do Európy, nakoľko obe tvrdenia môžu byť
pravdivé súčasne. Žalobkyňa takisto ubezpečila, že lekárske posudky chcela využiť pri podaní sťažnosti

na orgán, ktorý ju zadržal, pretože ak sa cítila poškodená nezákonným zaobchádzaním alebo zranená
pri zadržaní, lekárske posudky môžu slúžiť ako dôležité dôkazy na podporu jej tvrdení. V tomto prípade
teda nie je účelovosť posudkov dôvodom na ich spochybnenie a lekárske posudky môžu byť v tomto
kontexte legitímnym dôkazom. Pokiaľ by boli na strane žalovaného pochybnosti o autentickosti týchto
dokumentov, je to podľa žalobkyne v jeho zodpovednosti, aby ich riadne preskúmal a overil, nie v

záujme žiadateľky, ktorá ich predložila ako dôkaz svojej sťažnosti. K tej časti odôvodnenia rozhodnutia,
kde sa žalovaný venuje aktívnemu ne/fungovaniu mravnostnej polície v čase, kedy bola žalobkyňa
zadržaná, táto uvádza, že v „decembri 2022 vznikla neistota ohľadom postavenia iránskej mravnostnej
polície po vyjadreniach generálneho prokurátora Mohammada Jafara Montazeriho, ktorý naznačil, že
táto zložka bola „zrušená". Avšak, vláda to oficiálne nepotvrdila a niektoré iránske médiá uviedli, že jeho

vyjadrenia boli nesprávne interpretované. Napriek Montazeriho vyjadreniam, zákony, ktoré požadujú,
aby ženy nosili hidžáb, zostali v platnosti a ďalšie bezpečnostné zložky naďalej monitorovali a vymáhali
správanievspoločnosti.Pretozostávaotázkaozrušenímravnostnejpolícienejasná,ajkeďMontazeriho
vyjadrenia naznačovali zmenu v ich činnosti. Po smrti Mahsy Amini v septembri 2022 iránske úradyoznámili, že pozastavili činnosť mravnostnej polície, ktorá bola zodpovedná za vynucovanie prísnych
pravidiel týkajúcich sa obliekania žien, ako je povinný hidžáb. Tento krok bol vnímaný ako odpoveď
na masové protesty, ktoré vypukli po jej smrti, ktorú údajne spôsobilo nesprávne nosenie hidžábu a

následné zneužívanie počas zadržania. Iránske úrady však nikdy oficiálne neoznámili úplné zrušenie
mravnostnejpolícieaniejejasné,doakejmierysajejčinnosťskutočnepozastavilaalebobolapresunutá
do iných zložiek. Aj keď na povrchu došlo k určitej zmene v prístupe, reálne vynucovanie pravidiel o
obliekaníasprávanížienpokračovalocezinéorgányabezpečnostnézložky.Iránoznámil,žezrušilsvoju
tzv. "morálnu políciu" po viac ako dvoch mesiacoch protestov, ktoré vypukli po zadržaní Mahsy Amini,

ktorá zomrela v policajnej väzbe.“ Na dôvody prezentované žalovaným v súvislosti so zmenami v otázke
viery žalobkyne táto reagovala citáciou záverov rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sak/2/2021 zo dňa 13.10.2021. Žalobkyňa namieta, že celkové spochybňovanie jej
dôveryhodnosti pôsobí ako účelová snaha nájsť akúkoľvek nezrovnalosť, aj keď ide o nedôležité detaily,
ktoré nemajú vplyv na podstatu jej žiadosti o azyl. Takýto prístup žalobkyňa vníma ako nezákonný,
nespravodlivý, ignorujúci širší kontext jej situácie, v ktorom čelila reálnemu ohrozeniu. Žalobkyňa zaujala

postoj aj k otázke nezrovnalostí v jej výpovediach, kedy upriamila pozornosť na nesprávny postup
žalovaného ( a taktiež policajného orgánu, ktorý prijímal vyhlásenie žalobkyne ) pri zabezpečovaní
tlmočníkov počas pohovorov s ňou. Upresnila, že počas podania vyhlásenia pred policajným orgánom,
ako aj počas pohovorov pred žalovaným jej netlmočili tlmočníci s etnicitou iránskych Peržanov, ale dvaja
z tlmočníkov boli Afganci, hovoriaci jazykom darí, ktorý sa od jazyka farsí, ktorý je úradným jazykom

v Iráne a rodným jazykom žalobkyne, líši. Žalobkyňa v súvislosti s rozdielmi medzi týmito jazykmi
poukázala na analýzu vypracovanú Ligou za ľudské práva, tvoriacu prílohu správnej žaloby a dodala,
že by malo byť samozrejmosťou, že obdobnej analýze by rozdiely medzi uvedenými jazykmi podrobil
žalovaný a to ešte pred tým, ako pre žiadateľku o azyl zabezpečil tlmočníkov hovoriacich iným jazykom,
aj keď príbuzným. Žalobkyňa potvrdila, že prítomnosť týchto tlmočníkov v prvostupňovom konaní

nenamietala, ale po doručení rozhodnutia si uvedomila, že žalovaný rozpory v jej výpovediach vyhodnotil
výlučne v jej neprospech. Preto sa domnieva, že aj v konaní predchádzajúcom vydaniu rozhodnutia
žalovaného mohlo dôjsť k situácii, kedy istá jazyková bariéra medzi žalobkyňou a tlmočníkmi do jazyka
darí spôsobila nezrovnalosti vo výpovediach žalobkyne, v dôsledku čoho žalovaný tieto výpovede, a v
zásadecelúosobužalobkyne,vyhodnotilakonedôveryhodnú.Žalobkyňapodotkla,žebeztoho,abybola

vypočutá za prítomnosti tlmočníka tlmočiaceho do jazyka farsí, nie je možné zákonne vo veci rozhodnúť.
K reálnej hrozbe vážneho bezprávia v súvislosti s neposkytnutím doplnkovej ochrany žalobkyňa
vyhodnotila tvrdenie žalovaného, že jej nehrozí trest smrti alebo mučenie, či kruté alebo neľudské
zaobchádzanie za zavádzajúce a nekorešpondujúce s informáciami o krajine pôvodu žalobkyne, ktoré
súsúčasťouadministratívnehospisu.Poukázalanaskutočnosť,ževIráneajkrátkodobézadržaniečasto

zahŕňa mučenie, psychický nátlak či sexuálne násilie, najmä voči ženám a disidentom. Skutočnosť, že
žalobkyňa nebola oficiálne obvinená zo spáchania trestného činu, podľa jej slov, neznamená, že jej
nehrozívážnebezpráviezostranyštátnychaktérov(iránskeorgánybežnezadržiavajúľudíbezriadneho
procesu a aj represie voči ženám, politickým disidentom a osobám podozrivým z opozície voči režimu
sú systematické ). Žalobkyňa žalovanému vytkla, že na ňu nezákonne prenášal dôkazné bremeno

a nesprávne právne posúdil reálnu hrozbu vážneho bezprávia. Uviedla tiež, že žalovaný postupoval
nepreskúmateľným spôsobom, keď bez poukazu na zdroje a len na základe jeho subjektívneho názoru
vylúčil hrozbu vážneho bezprávia. Podľa žalobkyne, žalovaný nepreukázal, že jej v prípade návratu do
krajiny pôvodu nehrozí prenasledovanie a dodal, že zákon o azyle v spojení s relevantnou judikatúrou
nevyžaduje absolútne dôkazy, ale iba primeranú pravdepodobnosť nebezpečenstva.

4.Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe datovanom ku dňu 26.02.2025 k opodstatnenosti
obáv žalobkyne z prenasledovania povedal, že pri posudzovaní obáv žalobkyne z prenasledovania z
prospektívneho hľadiska bral do úvahy skutočnosť, že ako cieľovú destináciu žalobkyňa s maloletými
deťmi uviedla Anglicko. O medzinárodnú ochranu na území Slovenskej republiky požiadala až vtedy,

keď čelila hrozbe návratu do Turecka, nakoľko sa obávala, že bude z Turecka vrátená do Iránu. Na
odôvodnenie udelenia azylu aj v mene maloletých synov uviedla, že chce pre synov dobré vzdelanie
a aby sa mali lepšie, čo sa žalovanému aj v kontexte iných žalobkyňou uvedených informácií javí
ako pravdepodobný dôvod, prečo žalobkyňa opustila Irán. Uzavretú súkromnú komunikáciu na účte
žalobkyne týkajúcu sa práv žien v Iráne alebo kresťanstva v aplikácii WhatsApp, ktorú interpretuje ako

dôvod prenasledovania iránskym režimom a zadržiavania políciou, nemôže žalovaný, podľa jeho slov,
z výpovede žalobkyne hodnotiť ako relevantnú a dôveryhodnú, pričom dôvody, ktoré žalovaného k
tomuto záveru viedli možno vyčítať z jeho rozhodnutia. Žalovaný poukázal na správu o krajine pôvodu,
kde sa „Free Women of Iran“, teda súkromná online skupina, v zozname informácií o združeniachbojujúcich za práva žien nenachádza. Žalovaný spomenul pôvodné tvrdenie žalobkyne súvisiace s
prenasledovaním, podľa ktorého mravnostná polícia v zadržanom mobile s tureckou SIM kartou našla
jej príspevky o kresťanstve a obvinila ju z konvertovania na kresťanstvo, bitím ju nútila priznať sa ku

konvertovaniu, za čo by jej hrozil trest smrti, avšak ona priznanie ku konvertovaniu pred políciou odmietla
a bola po 2 týždňoch prepustená. V doplňujúcom pohovore v konaní dňa 05.11.2024, podľa žalovaného
žalobkyňa k zadržaniu mravnostnou políciou nepotvrdila žiadne konkrétne príspevky týkajúce sa
kresťanstva, ale uviedla, že ju mravnostná polícia počas zadržania konfrontovala s preposielanými
príspevkami za práva žien. Žalovaný sa domnieva, že obavy žalobkyne z aktuálneho ani prospektívneho

prenasledovania v krajine pôvodu v súvislosti s príslušnosťou k náboženskej skupine kresťanov nie sú
reálne a poukázal na správy o krajine pôvodu, ktoré uvádzajú prenasledovanie názorových oponentov,
či už v oblasti práv žien, resp. odmietania nosenia hidžábu alebo sociálnej skupiny konvertitov, ak
ide o osoby verejne viditeľné a aktívne v agitačnej činnosti, verbovaní moslimov na konvertovanie
alebo v šírení novej viery, čo žalobkyňa nebola. Žalovaný konštatoval, že v kontexte informácií o
krajine pôvodu týkajúcich sa prenasledovania oponentov režimu, by takáto nie úplne jasne názorovo

vyprofilovaná online aktivita žalobkyne a limitovaný dosah príjemcov uzavretej súkromnej skupiny, bola
veľmi nepravdepodobne predmetom opakovaného prenasledovania políciou za možnú “propagandu
proti štátu” alebo “ohrozenie národnej bezpečnosti”. Žalovaný sa domnieva, že údajná konverzia
žiadateľky na kresťanstvo nevychádza z jej úprimného presvedčenia, a nie je sprevádzaná žiadnymi,
teda ani verejnými, prejavmi, za ktoré by mohla byť v krajine pôvodu eventuálne prenasledovaná. Na

doplnenie uviedol, že podľa zákona o azyle nemôže byť opodstatnenosť prenasledovania postavená iba
na všeobecnej obave žiadateľa z možného prenasledovania, ale predpokladá aj konkrétne individuálne
skutočnosti, ktoré sa týkajú žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Okolnosti, týkajúce sa žalobkyninho
údajného konvertovania na kresťanstvo, ktoré uviedla v konaní o medzinárodnej ochrane nezakladajú
pohľadom žalovaného reálnu obavu z prenasledovania v krajine pôvodu tak ako ju definuje § 8

zákona o azyle. K otázke dôveryhodnosti žalobkyne žalovaný poukázal na opakované protirečivé
výpovede žalobkyne, ktoré nezodpovedajú všeobecne známym informáciám o krajine pôvodu a tiež
na nekonzistentnosť niektorých jej tvrdení, čo dáva za pravdu žalovanému o vonkajšej i vnútornej
nedôveryhodnostižalobkyne.Argumentovalpritomrovnakýmiskutočnosťami,akovosvojomrozhodnutí
a doplnil, že podľa správy o krajine pôvodu v prípadoch súvisiacich s národnou bezpečnosťou je

na osobu vydaný zákaz vycestovania na obdobie 6 mesiacov, aj opakovane a databáza osôb s
obmedzením cestovania je prepojená s pohraničnými úradmi, ako aj to, že v prípade, že sa obvinený
po predvolaní nedostaví pred súd a neponúkne žiadne hodnoverné ospravedlnenie, vystavia štátne
orgány na predvolanú osobu zatykač. Uvedené informácie zo správ o krajine pôvodu sú preto podľa
žalovaného v ostrom kontraste údajných obvinení, ktoré žalobkyňa predložila do konania, a tiež vylučujú

voľný cezhraničný pohyb žalobkyne s deťmi a manželom do Arménska, Gruzínska a Turecka v období
po obdržaní týchto predvolaní zo strany štátneho orgánu. V súvislosti s lekárskym posudkom, ktorý si
žalobkyňa dala vypracovať na vlastnú žiadosť u posudkového lekára a pre vlastnú potrebu za účelom
potvrdenia zranenia z pobytu zo zadržania vo väzení z 30.05.2023, žalovaný podotkol, že tento
dokument ( lekársky posudok ) žalobkyňa nepoužila až do odchodu z krajiny pôvodu v žiadnej sťažnosti,

konaní voči vnútroštátnemu orgánu, alebo v súvislosti s uvedenými dvoma súdnymi predvolaniami.
Preto na žalovaného predloženie takejto lekárskej správy až v konaní o medzinárodnú ochranu
pôsobí účelovo. Ak v otázke konverzie na kresťanstvo žalobkyňa deklarovala niekoľkoročný záujem
o kresťanstvo, tento sa žalovanému nejaví dostatočne presvedčivý. Podľa žalovaného u žalobkyne
absentuje reálne praktizovanie náboženstva, pričom poukazuje najmä na str. 7 zápisnice z pohovoru

konanom 05.11.2024, kde sa žalobkyňa vyjadrila: „My sme sa o tejto viere iba rozprávali doma s
manželom, žiadnym spôsobom sme ju nešírili a nepraktizovali.“ Žalobkyňa následne poprela, že by bola
súčasťou nejakého kresťanského spoločenstva a k praktizovaniu viery na Slovensku sa vyjadrila, že na
konvertovanie zatiaľ nemala čas. Žalovaný nesúhlasí ani s výhradou žalobkyne v otázke nesprávneho
jeho postupu vo veci zabezpečenia tlmočenia počas pohovorov v perzskom jazyku farsi. Žalobkyňa

podľa žalovaného nešpecifikovala, ktoré tlmočenie bolo v jazyku darí a nebolo dostatočne zrozumiteľné
pre správnosť jej odpovedí. Žalovaný sa domnieva, že ide o účelové všeobecné spochybnenie, ktorého
snahoujeodôvodniťrozporyvovýpovediach,vyhodnotenýchvjehorozhodnutívneprospechžalobkyne.
Podotkol, že komunikácia so žalobkyňou počas pohovorov prebiehala v perzskom jazyku bez výhrad
k zrozumiteľnosti, tlmočníci aj žalobkyňa opakovane potvrdzovali, že si vzájomne dobre rozumejú. V

Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu dňa 24.07.2024 je uvedené, že poučenie prebehlo v perzskom
jazyku farsi, rovnako tak v Zápisnici z pohovoru so žiadateľom o udelenie azylu dňa 05.11.2024, kde
je uvedené, že žalobkyňa prevzala poučenie v perzskom jazyku farsi a poučeniu porozumela. Ani v
jednom z pohovorov žalobkyňa nespochybnila, že komunikácia nie je v jazyku farsi a má problém sporozumením. Poukazujúc na znenie ust. § 6 ods. 2 zákona o azyle, žalovaný konštatoval, že pohovor je
potrebné uskutočniť v jazyku, v ktorom sa žiadateľ môže dorozumieť, čo jednoznačne a bez pochybnosti
bolo splnené, nakoľko to žalobkyňa vyslovene potvrdila, so slovami „Áno, rozumiem dobre.“ Následne

každú zápisnicu odsúhlasila po tom, čo jej bola pretlmočená. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé,
že neporozumenie si s tlmočníkom by bolo zjavné z vyjadrení ako žalobkyne, tak aj tlmočníkov už počas
trvania pohovorov a preto námietka tlmočenia vznesená až v správnej žalobe je vyslovene účelová a má
klamlivo vyvolať dojem, že nedôveryhodnosť žalobkyne je spôsobená nesprávnym tlmočením. K téme
reálnej hrozby vážneho bezprávia žalovaný zopakoval dôvody, na ktorých postavil svoje rozhodnutie,

kedy skutočnosti, ktoré ho viedli k záverom o celkovej nedôveryhodnosti žalobkyne mali vplyv aj na výrok
rozhodnutia o doplnkovej ochrane. Doplnil, že podľa správ o krajine pôvodu ani vážne a individuálne
ohrozenie života alebo nedotknuteľnosť osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného
alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu nepredstavuje pre žalobkyňu reálne riziko. Pokiaľ ide o
výhradu žalobkyne, že žalovaný nedoplnil do administratívneho spisu informácie o riziku jej vyhostenia z
Turecka do Iránu, žalovaný oponoval, že predmetom preskúmavaného konania nie je rozhodnutie, resp.

výrok o vyhostení, preto je na účely tohto konania irelevantnou skutočnosťou úvaha o (ne) vyhosťovaní
žalobkyne do Iránu. V procese posudzovania žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany žalobkyni
mal žalovaný za to, že v administratívnom spise absentujúce informácie o vyhodnotení možného rizika
návratu žalobkyne z Turecka do Iránu neboli pre vyhodnotenie podmienok pre udelenie medzinárodnej
ochrany potrebné. Na základe takto prednesených skutočností žalovaný považuje za potrebné správnu

žalobu zamietnuť.

5.Ďalšie písomné vyjadrenia v konaní už jeho účastníci správnemu súdu neposkytli.

6.S účinnosťou od 01.06.2023 je v zmysle ust. § 17 písm. b/ Správneho súdneho poriadku ( ďalej ako

„SSP“ ), na konanie o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia
pre územné obvody Banskobystrického kraja, Košického kraja, Prešovského kraja a Žilinského kraja,
kauzálne príslušný Správny súd v Košiciach ( ďalej v texte ako „správny súd“ ), ktorý zároveň v tento
deň ( 01.06.2023 ) začal svoju činnosť.

7.Správny súd, v konaní o správnej žalobe vo veci azylu ( § 207 až § 220 SSP ) preskúmal rozhodnutie
žalovaného v časti zodpovedajúcej jeho výrokom o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany
žalobkyni a jej maloletým deťom, teda v časti, ktorú žalobkyňa napadla správnou žalobou a pri jej
neformálnom posúdení, pri súčasnom oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného,
mapujúcehopriebehsprávnehokonaniadospelkzáveruonedôvodnostisprávnejžalobyapretopotrebe

jej zamietnutia ( ust. § 219 SSP ).

8.Na rozhodnutie o správnej žalobe nariadil správny súd na deň 12.05.2024 so začiatkom o 12:00
hod. pojednávanie, na ktorom tak právna zástupkyňa žalobkyne, ako aj zástupkyňa žalovaného zotrvali
na argumentácii vyplývajúcej z ich doterajších podaní. Sudca správneho súdu zároveň zástupkyni

žalovaného umožnil preštudovať podanie žalobkyne doručené správnemu súdu dňa 07.05.2025, keďže
žalovanému toto podanie nedoručila právna zástupkyňa žalobkyne a pre krátkosť času vzhľadom
na termín pojednávania ani správny súd. Pre doslovné znenie prednesov zástupcov účastníkov na
pojednávaní,správnysúdodkazujenazápisnicuvyhotovenú zjehopriebehu,akoajnazvukovýzáznam
z tohto pojednávania.

9.Podľa ust. § 2, písm. a/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie medzinárodnou ochranou
udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany.

10.Podľa ust. § 2, písm. g/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie konaním o azyle konanie o

udelenie azylu, konanie o odňatie azylu, konanie o predĺženie doplnkovej ochrany a konanie o zrušenie
doplnkovej ochrany.

11.Podľa ust. § 2, písm. b/ zákona o azyle, azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov
uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise.

12.Podľa ust. § 8 zákona o azyle, Ministerstvo ( vnútra Slovenskej republiky ) udelí azyl, ak tento zákon
neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania
z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických
názorovalebopríslušnostikurčitejsociálnejskupineavzhľadomnatietoobavysanemôžealebonechcevrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a
slobôd.

13.Podľa ust. § 2 písm. d) zákona o azyle sa prenasledovaním rozumie závažné alebo opakované
konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení,
ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo
psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych
opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí

súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom
alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie
výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy
uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

14.Podľa ust. § 13 ods. 1, písm. a/ zákona o azyle, Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa

podmienky podľa § 8.

15.Podľa ust. § 20 ods. 4, zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods.
1 písm. a), ods. 2 alebo ods. 4, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu podľa § 13a;
to neplatí, ak cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a.

16.Podľa ust. § 2, písm. c/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie doplnkovou ochranou
ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu.

17.Podľa ust. § 2, písm. f/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1.

uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie
alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu
svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

18.Podľa ust. § 2, písm. e/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania

alebo vážneho bezprávia 1. štát, 2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť
jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom
bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

19.Podľa ust. § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne

dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

20.Podľa ust. § 2, písm. k/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie krajinou pôvodu štát
alebo štáty, ktorých je cudzinec štátnym občanom, alebo v prípade osoby bez štátnej príslušnosti štát

jej posledného bydliska.

21.Podľa ust. § 207 ods. 1 a 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania
rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného
predpisu. Pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú

rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania
do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.
22.Podľa ust. § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

23.Podľa ust. § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v
čase vydania jeho rozhodnutia.

24.Podľa ust. § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej

správnej žalobe.25.Podľa ust. § 209 SSP, žalobcom je fyzická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník
administratívneho konania bola rozhodnutím alebo opatrením podľa § 207 ukrátená na svojich právach
alebo právom chránených záujmoch.

26.Podľa ust. § 210 SSP, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie
podľa § 207.

27.Podľa ust. § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná,

rozsudkom ju zamietne.

28.Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie
azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne vyjadrených v
ustanovení § 8 zákona o azyle, kedy v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené
obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov

zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania
za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa žiadateľ o azyl nemôže alebo
nechce vrátiť do tohto štátu. Naproti tomu v prípade doplnkovej ochrany musí byť naplnený predpoklad
reálneho nebezpečenstva vážnej ujmy, ktorá žiadateľovi o udelenie medzinárodnej ochrany hrozí.

29.Správny súd v prvom rade poukazuje na základné judikatórne východiska, ktoré sú štandardne v
azylových konaniach uplatňované a bolo potrebné ich zohľadniť aj v posudzovanej veci žalobcu.

30.Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu

predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli
náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia), správny
orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac
zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má však v konaní o udelenie
azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť

žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových
tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o
azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti
úsudku správneho orgánu ( rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( ďalej ako „najvyšší súd“ )
sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04. 2013 – R 110/2013 ).

31.Konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za
situácie dôkaznej núdze (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/17/2014 zo dňa 29.07.2014) a
že ide o prospektívne rozhodovanie (t. j. posudzuje sa opodstatnenosť strachu z prenasledovania
či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť

závažné dôsledky ( rozsudok najvyššieho súdu 1Sža/10/2015 zo dňa 21.04.2015 ). Týmto špecifikám
konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú
vychýlenévprospechžiadateľaomedzinárodnúochranu.Pokiaľideobremenotvrdeniavkonanívoveci
medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné,
to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať

jednotlivé fakty je primárne povinný žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti
omedzinárodnúochranumaximálnemožnémnožstvodôkazovainformáciiatoakotých,ktorévyvracajú
tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža 48/2014
zo dňa 13.01.2015).

32.V mnohých prípadoch musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t. j. vtedy, keď
nie je ani žiadateľ, ani správny orgán schopný doložiť či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie
žiadnym presvedčivým dôkazom. V takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď
žiadateľaakľúčovýmfaktoromsastávaposúdeniecelkovejvierohodnostižiadateľaapravdepodobnosti,
že k udalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo. V konaniach o medzinárodnej ochrane zohráva

preto dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná
celková dôveryhodnosť (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10Sža/14/2016 zo dňa 27.07.2016).
Nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými
prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/10/2013zo dňa 09.04.2013). Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil
všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú
(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža 10/2013 zo dňa 09.04.2013).

33.Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho
procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti
ním tvrdeným dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii s všeobecne známymi informáciami o
krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nesmú byť len niektoré nepatrné

nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo
výpovediach, ktoré správny organ rozpozná (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža 4/2012 zo dňa
28.02.2012 ).

34.Dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov
a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by preukázal pravdivosť svojich

tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové správanie navrhovateľa v priebehu
administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o
azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom
o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svoje
osoby ( rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/15/2008 zo dňa 19.08.2008 ).

35.Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o
krajine pôvodu (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8SaZ/1/2017 zo dňa 16.06.2017).

36.Správny súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru prezentovanú vo vyššie

uvedenej časti odôvodnenia tohto rozsudku a konštatuje, že posudzovaná vec žalobkyne je klasickým
prípadom dôkaznej núdze, ktorá je pre konania o medzinárodnej ochrane mnohokrát charakteristická.
V popísanom stave dôkaznej núdze, keď ani žiadateľ a ani orgán verejnej správy nie sú schopní
doložiť, či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie žiadnym presvedčivým dôkazom, zostáva jediným
dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa o azyl a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej

vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k udalosti, tak ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo
(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/10/2015 zo dňa 21.04.2015). V prípade žalobkyne je tak k
dispozícii jej vlastná výpoveď, ktorou by mohla preukázať pravdivosť prednesených tvrdení o jej online
aktivitách v boji za práva žien v Iráne ( skupina „Free women of Iran“, ktorú žalobkyňa podľa jej slov
vytvorila na platforme WhatsApp ) a tiež jej záujme o kresťanstvo, resp. prestúpenie na kresťanskú vieru

a z týchto dôvodov o prenasledovaní jej osoby zo strany iránskych štátnych orgánov, ktoré by podľa
slov žalobkyne pokračovalo aj v prípade jej návratu do krajiny pôvodu. Správny súd na tomto mieste
pripomína už spomínanú zásadu materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie orgánov verejnej
správy musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, kde v zmysle predmetnej zásady
vyplýva pre orgán verejnej správy povinnosť vykonať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené

všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Za týmto účelom žalovaný
v procese dokazovania ( v rámci konania o azyle ) zabezpečil relevantné podklady umožňujúce náležité
a teda komplexné posúdenie situácie v krajine pôvodu žalobkyne a súčasne tiež dostatočne detailnú
výpoveď žalobkyne ( zo dňa 04.07.2024, 24.07.2024 a 05.11.2024 ) prostredníctvom posúdenia ktorej
bolo možné urobiť záver jednak o dôveryhodnosti tejto výpovede a v nadväznosti na to záver o vlastnej

celkovej dôveryhodnosti žalobkyne.

37.Podľa názoru správneho súdu materiál zhromaždený žalovaným a obsiahnutý v administratívnom
spise ( Polytematická správa o krajine Irán zo dňa 30.09.2024, č.p.:MU-ODZS-2024/000636-007,
spracované odpovede týkajúce sa tém ako vnútropolitická a bezpečnostná situácia v Iráne, podmienok

života neúspešných žiadateľov o medzinárodnú ochranu po ich vrátení do Iránu, atď. zo dňa
23.09.2024, č.p. MU-ODZS-2024/000636-004 a zo dňa 28.08.2024, č.p. MU-ODZS-2024/000636-002 )
vo všeobecnosti preukazuje, že v Iráne okrem uznávaných kresťanských občanov, ktorými sú arménski
a asýrski kresťania, je zrieknutie sa islamu a konvertovanie na iné náboženstvo zakázané a kresťanskí
konvertiti nie sú oficiálne uznanou skupinou, kedy kresťania, ktorí aktívne vyjadrujú svoju vieru ( najmä

konvertiti z Islamu ) podliehajú zatknutiu a trestnému stíhaniu zo strany štátu, resp. sú im z tohto
dôvodu za zločiny v oblasti politickej ( národnej ) bezpečnosti ukladané prísne tresty, vrátane trestu
smrti. Možno teda vyvodiť záver, že v prípade uplatňovania práva na náboženské vyznanie a vieru ide
o kvalifikovanú hroziacu perzekúciu, ktorú má na mysli ustanovenie ust. § 8 písm. a) zákona o azyle.Z citovaného materiálu rovnako vyplýva, že Iránsky trestný zákon kriminalizuje nenosenie hidžábu na
verejnom priestranstve, pričom súdy, orgány presadzovania práva a iné príslušné orgány štátu majú
podnikať kroky proti tým, ktorí porušujú normy vrátane povinného hidžábu. Boli zaznamenané prípady,

kedy mravnostná polícia presadzovala pravidlá povinného nosenia hidžábu tým, že vzala spravodlivosť
do svojich rúk, čo viedlo k násiliu na ženách.

38.Správny súd však ( rovnako ako žalovaný ) dospel k presvedčeniu, že žalobkyňou ponúknutý popis
udalostí, ktoré spája so svojim odchodom z domovskej krajiny Irán a ktorými objasňuje motiváciu

a okolností tohto odchodu, je nedôveryhodný. Za závažný moment, ktorý správny súd vníma ako
moment veľmi podstatný, ktorý vážne narúša hodnovernosť žalobkyňou ponúknutého príbehu a ktorý
sa žalobkyňa v podanej správnej žalobe ani nijako nepokúsila odstrániť, považuje údaj o tom, kde sa
žalobkyňa od 15.04.2024, kedy jej malo byť podľa jej slov doručené druhé predvolanie, až do svojho
odchodu z Iránu zdržiavala. Zatiaľ čo na pohovore konanom dňa 24.07.2024 žalobkyňa uviedla, že až
do odchodu z Iránu žila v mieste svojho trvalého pobytu v meste Karaj, neskôr na tom istom pohovore

tvrdila, že od 15.04.2024 až do odchodu z Iránu sa skrývala u rodičov v meste Sarvestan. Napokon
dňa 05.11.2024 na doplňujúcom pohovore žalobkyňa v súvislosti s miestom kde sa od 15.4.2024 do
svojho odchodu z Iránu zdržiavala povedala, že po druhej výzve z prokuratúry ( 15.04.2024 ) odišla
z adresy trvalého pobytu a presťahovala sa do mesta Sarvestan, kde spolu s manželom a deťmi
bývali v byte, ktorý vlastnila známa jej mamy a za ktorý platili nájom. Z uvedených vyjadrení je zrejmé,

že tieto informácie majú tak hraničný a vecný ( nezameniteľný ) charakter, že si správny súd vie
len veľmi ťažko predstaviť, že žalobkyňa by sa pri ich uvedení mohla pomýliť, resp. že by dôvodom
týchto rozdielov bola jej nepozornosť, prípadne nepresnosť pri tlmočení. Za okolnosť vážne narúšajúcu
dôveryhodnosťžalobkyňouprezentovanéhosleduudalostípovažujesprávnysúdajžalobkyňouuvedený
cieľ jej cesty po odchode z Iránu, kedy pri prvom podaní vysvetlenia dňa 04.07.2024 sa žalobkyňa

vyjadrila, že chcela ísť do Nemecka, zatiaľ čo na pohovore konanom dňa 24.07.2024 uviedla, že jej
cieľovou krajinou bolo Anglicko, kvôli jazyku. Na tom istom pohovore tiež zopakovala, že na falošné
cestovné pasy sa mali dostať do Anglicka. Takéto rozpory vo výpovediach žalobkyne nie je možné aj
vzhľadom na skutočnosť, že v súvislosti s krajinou Anglicko žalobkyňa uviedla aj dôvod odchodu tam
( znalosť jazyka ) považovať za nepatrné, či zanedbateľné. Správny súd navyše postrehol aj ďalšiu

nezrovnalosť vo vyjadreniach žalobkyne, kedy táto na vstupnom pohovore dňa 24.07.2024 povedala,
že po udalostiach zo dňa 14.05.2023 kedy bola dva týždne zadržaná ju vo vyšetrovacej cele zbili a
mučili, čo neskôr zopakovala keď v nadväznosti na to uviedla, že v dôsledku bitia a mučenia sa jej
vytvorila cysta na ľavom prsníku, ale v správnej žalobe reagujúc na závery žalovaného jej právna
zástupkyňa povedala cit. „Má byť snáď podľa žalovaného žalobkyni, žiadateľke o azyl, na ťarchu,

že ju pri prvom zadržaní zo strany iránskych štátnych orgánov nemučili?“ ( bod 34 správnej žaloby ).
Žalobkynin príbeh do istej miery podkopávajú aj jej vyjadrenia ( želania ) o dobrom vzdelaní jej
detí a ich lepšej budúcnosti, na ktoré žalovaný reagoval spôsobom, že tento dôvod nie je v zmysle
Ženevského dohovoru a ani v zmysle zákona o azyle relevantný na udelenie azylu. Takto zistené
nezrovnalosti dôležitých momentov žalobkyňou popisovaných udalostí vzájomne nekorešpondujú. V

kontexte uvedených nesúrodých informácií potom nemožno priznať relevanciu ani dokumentom, ktoré
žalobkyňa poskytla žalovanému v priebehu správneho konania a ktoré žalovaný nepovažoval za dôkaz
na podporu žalobkyninej žiadosti o udelenie azylu, ani z hľadiska posúdenia doplnkovej ochrany.

39.Žalovaný súčasne s neudelením azylu rozhodol aj o neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobkyni,

kedy v rozhodnutí prijal záver, že u žalobkyne nie je vážny dôvod domnievať sa, že by v prípade
jej návratu do Iránu bola vystavená reálnej hrozbe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, resp.
mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu ( ako dvoch zákonom
definovaných foriem vážneho bezprávia ), kedy na jeho rozhodnutie malo zásadný vplyv posúdenie
žalobkyne, ako osoby nedôveryhodnej. Pokiaľ ide tretiu zákonnú podobu vážneho bezprávia, ktorou

je vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, s touto otázkou sa žalovaný v
rozhodnutí dostatočne vysporiadal a v zhode s obsahom administratívneho spisu prijal záver, že „v Iráne
v súčasnosti neprebieha vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt v zmysle medzinárodného
práva a situácia v krajine takto nie je ani zo strany medzinárodného spoločenstva chápaná.“ S týmito

závermi správny súd súhlasí. „.........zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu
ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým
nebol udelený azyl, ale u nich bolo ( z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle ) neúnosné,
neprimerané či inak nežiadúce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovejochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne
k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri
rozhodovaníoudeleniečineudeleniedoplnkovejochranydoznačnejmieryurčujúcetvrdeniasamotného

žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať“ ( rozsudky najvyššieho súdu zo dňa 18.05.2010, sp. zn.
1Sža/48/2010, 12.10.2010, sp. zn. 1Sža/77/2010 ). Aj podľa názoru správneho súdu, nedôveryhodnosť
tvrdení žalobkyne ako žiadateľky o azyl pre ich rozpornosť, objektívne znemožnila žalovanému zistiť u
nej nielen podmienky pre udelenie azylu, ale aj podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany.

40.Správnysúdpovažujezanedôvodnúnámietkužalobkyne,prednesenújejprávnymzástupcom,podľa
ktorej nezrovnalosti vo výpovediach žalobkyne mohli byť spôsobené istou jazykovou bariérou medzi
žalobkyňou a tlmočníkmi do jazyka darí. Aj keď si je správny súd vedomý toho, že uvedená skutočnosť
nie je spätne verifikovateľná, z obsahu pohovorov zo dňa 04.07.2024, 24.07.2024 a 05.11.2024 je
zrejmé, že žalobkyňa sa vyjadrila, že prekladu tlmočníkov dobre, resp. plne ( bez problémov ) rozumie,
kedy to isté povedali aj do konania pribratí tlmočníci. Vo všetkých prípadoch tlmočenia boli pribratí do

konania tlmočníci z jazyka perzského ( ktorý žalobkyňa, ako sama uviedla ovláda slovom aj písmom )
do jazyka slovenského a naopak. Poučenie o právach a povinnostiach počas konania o azyle žalobkyňa
prevzala v jazyku Farsí. Navyše v priebehu tlmočenia boli žalobkyni poskytnuté aj prestávky, kedy mohla
namietať, že určitým výrazom, resp. slovným spojeniam nerozumie, čo ale žalobkyňa neurobila. Naopak
potvrdila, že všetkému rozumela dobre. Uvedené skutočnosti vyplývajú aj zo zápisníc obsiahnutých v

administratívnom spise, ktoré žalobkyňa podpísala, a teda potvrdila zrozumiteľnosť tlmočenia.
41.Podaním doručeným správnemu súdu dňa 07.05.2025 ( t.j. dva pracovné dni pred dátumom
pojednávania v tejto veci ) predložila zvolená zástupkyňa žalobkyne lekársku správu z psychiatrického
vyšetrenia zo dňa 29.04.2025, z ktorej vyplýva, že žalobkyni bol diagnostikovaný úzkostne -
depresívny stav, depresívna porucha s predpísanou medikáciou. Na základe uvedenej skutočnosti

žalobkyňa cestou zvolenej právnej zástupkyne požiadala správny súd o zrušenie rozhodnutia
žalovaného z dôvodu splnenia podmienky podstatnej zmeny okolnosti. Zástupkyňa žalobkyne doplnila,
že novodiagnostikované psychické ochorenia žalobkyne sú dostatočným dôvodom na opätovné
preskúmanie veci zo strany žalovaného so zameraním sa na možnosť udelenia azylu z humanitných
dôvodov žalobkyni, ako zraniteľnej osobe v zmysle definície zákona o azyle, čo je ale možné len v

prípade zrušenia rozhodnutia žalovaného.

42.K uvedenej, novej skutočnosti správny súd poukazuje na znenie ust. § 11 ods. 1, písm. f/ zákona
o azyle, podľa ktorého ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak ide o
opakovanú žiadosť o udelenie azylu, v minulosti sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom,

že sa neudeľuje azyl a od právoplatnosti rozhodnutia nedošlo k podstatnej zmene skutkového stavu.
Žalobkyňa však sama uvádza, že v jej prípade k podstatnej zmene okolností po vydaní rozhodnutia
žalovaného došlo, kde pod touto zmenou prezentuje diagnostikovanú duševnú chorobu žalobkyne.

43.Za nedôvodnú považuje správny súd aj výčitku právnej zástupkyne žalobkyne adresovanú

žalovanému a prednesenú prvýkrát na pojednávaní v tejto veci, v zmysle ktorej nie je vhodné
a ani zákonné, že osoba ( slovami právnej zástupkyne žalobkyne, pracovník ), ktorý vyhotovoval
rozhodnutie žalovaného nebol osobne prítomný ani na jednom z vypočutí žalobkyne. Správny súd k
tomu poznamenáva, že právna zástupkyňa žalobkyne v súvislosti s touto námietkou nijakým spôsobom
nekonkretizovala dôvody, pre ktoré by tento postup žalovaného nemal byť vhodný, resp. akej právnej

úprave tento postup odporuje. K uvedenému správny súd zároveň poznamenáva, že bez ďalšieho nemá
dôvod spochybňovať nezainteresovanosť osôb ( zamestnancov ), ktoré viedli pohovory so žalobkyňou,
na výsledku administratívneho konania a pripomína, čo už bolo povedané skôr, že zápisnice o vypočutí
žalobkyne podpísali na úkone zúčastnené osoby ( vrátane žalobkyne ) bez uvedenia akýchkoľvek
výhrad.

44.Na základe prednesenej argumentácie správny súd dospel k záveru, že žalovaný sa dostatočne
venoval posúdeniu dôveryhodnosti žalobkyninej výpovede o okolnostiach jej odchodu z Iránu a v
kontexte toho aj dôveryhodnosti osoby žalobkyne, kedy s poukazom na rozpory v jej výpovediach, ktoré
nemožno hodnotiť ako nepatrné, ani za vysvetlené, vyhodnotil žalobkyňu ako nedôveryhodnú osobu.

45.Správny súd preto súhlasí so žalovaným prijatým záverom o celkovej vlastnej nedôveryhodnosti
osoby žalobkyne a teda nedôveryhodnosti jej tvrdení o tom, že v Iráne bola objektom prenasledovania
z dôvodu jej zasadzovania sa za práva žien a tiež zmeny postoja v otázke náboženského vyznania.Správny súd v zhode so žalovaným dospel k záveru, že žalobkyňa zákonné podmienky na udelenie
azylu v zmysle podmienok definovaných ust. § 8 zákona o azyle a tiež podmienky pre poskytnutie
doplnkovej ochrany v zmysle ust. § 13a zákona o azyle nesplnila.

46.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného,
správnej žalobe nevyhovel.

47.Vo veci trov správneho súdneho konania rozhodol správny súd podľa ust. § 168 SSP a keďže

žalobkyňa nemala v konaní úspech a úspešnému žalovanému nevznikli také účelne vynaložené trovy,
ktoré by bolo možné od žalobkyne spravodlivo požadovať, správny súd žalovanému nárok na ich
náhradu voči žalobkyni nepriznal.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať na Správny súd v Košiciach v
lehote jedného mesiaca od jeho doručenia.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len

"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba
predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť
do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží

potrebnýpočetrovnopisovapríloh,správnysúdvyhotovíkópiepodanianatrovytoho,ktopodanieurobil.

Kasačnúsťažnosťmožnopodľa§440ods.1Správnehosúdnehoporiadkuodôvodniťlentým,žesprávny
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že

sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.