Rozsudok – Poriadok vo verejných veciach ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/14/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5724010578
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marcela Malatká

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5724010578.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marcely Malatkej a sudcov

JUDr. Vladimíra Kuráka a JUDr. Štefana Tomáša, na verejnom zasadnutí konanom dňa 30. apríla
2025, o odvolaní obžalovaného A. A., matky obžalovaného B. C., starej matky obžalovaného D. E. a
prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Martin, sp.zn. 26T/36/2024 zo dňa 18.12.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Martin, sp.zn.
26T/36/2024 zo dňa 18.12.2024 v časti – vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho
výkonu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. pri nezmenenom výroku o vine
obžalovaného A. A. , nar. XX.X.XXXX v A., trvale bytom F.
XXXX/X, G., t.č. vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS
Žilina,

o d s u d z u j e

Podľa § 323 ods. 2 Tr. zák., v znení účinnom od 6.8.2024, § 38 ods. 3 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. na
ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. obžalovaného A. A. na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 319 Tr. por. odvolania obžalovaného A. A., matky obžalovaného B. C. a starej matky
obžalovaného D. E. z a m i e t a , pretože nie sú dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom, sp.zn. 26T/36/2024 zo dňa 18.12.2024 obžalovaného A. A., nar.
XX.X.XXXX v A., trvale bytom F. XXXX/X, G., uznal vinným zo zločinu útoku na verejného činiteľa podľa
§ 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a), písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák. a z prečinu
marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., na tom skutkovom základe,
že:

dňa 19.12.2023 v čase približne o 11.20 hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. BMW, bielej farby,

EVČ: H., po ulici G. I. G. A., kde ho pri bytových domoch č. XX/XX a XX/XX chcela zastaviť hliadka
Policajného zboru, ktorá použila zvukovo-výstražné a svetelné znamenie s nápisom „STOP“, načo
obžalovaný začal na osobnom motorovom vozidle unikať z ulice G. I. do dvora medzi bytové domy,
kde na mokrom trávnatom poraste nezvládol riadenie osobného motorového vozidla, v dôsledku šmykudošlo k jeho otočeniu a to o 180 stupňov, pričom zostalo stáť oproti služobnému motorovému vozidlu
hliadky Policajného zboru, z ktorého bezodkladne vystúpila hliadka v zložení veliteľ por. A. A. C. a člen
hliadky a vodič práp. A. I., ktorí smerovali k osobnému motorovému vozidlu, pričom práp. A. I. v úmysle

zabránenia ďalšej jazde vodiča vykonal služobný zákrok takým spôsobom, že obžalovaného chytil za
ruky, ktoré mal v tom čase položené na volante s výzvou, aby vypol chod motora a zastavil vozidlo,
načo sa obžalovaný náhle pohol s vozidlom vpred napriek tomu, že v tom čase sa práp. A. I. stále
nachádzal pri vozidle, pridal a prudko zatočil s vozidlom doprava, pričom práp. A. I. odhodilo od vozidla,
následkom čoho spadol na nespevnený podklad, v dôsledku čoho utrpel komplex ľahkých poranení

horných a dolných končatín typu zmliaždenia, pričom z odborného vyjadrenia J. A. A. K., I., vyplýva, že
sa jednalo o ľahké poranenia, ktoré ho obmedzovali v obvyklom spôsobe života v trvaní 7 až 10 dní,
pričom obžalovaný pokračoval v jazde na ul. L. v A., pričom hliadka Policajného zboru unikajúce osobné
motorové vozidlo prenasledovala a na ul. L. pri obytnom dome č. XX v A. v čase približne o 11:25 hod.
uvedené osobné motorové vozidlo spozorovala na trávnatom poraste medzi stromami, pričom z prednej
časti osobného motorového vozidla vychádzal dym, unikali prevádzkové kvapaliny a jednotlivé spojové

časti sa nachádzali v okolí trávnatého porastu a následne obžalovaný vyšiel z osobného motorového
vozidla s viditeľnými poraneniami oboch rúk, pričom následne mu bola privolaná RZP a to aj napriek
tomu,žeRozhodnutímOkresnéhodopravnéhoinšpektorátuvMartineč.k.ORP-P-188/DI-E-2022zodňa
21.6.2022, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.07.2022 mu bol uložený zákaz činnosti viesť motorové
vozidlo na dobu 44 mesiacov, ktorý začal plynúť dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

Za spáchanie tejto trestnej činnosti obžalovaného odsúdil podľa § 323 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods.
3 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov. Podľa § 48
ods. 2 písm. b) Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu
so stredným stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný A. A. prostredníctvom obhajcu písomným podaním
zo dňa 2.1.2025, doručeným Okresnému súdu Martin dňa 2.1.2025. Odvolanie smeruje tak proti výroku
o vine, ako aj proti výroku o treste. Obžalovaný sa nestotožňuje s právnou kvalifikáciou skutku, ako ani
s výmerou trestu odňatia slobody. Odvolanie tiež smeruje proti konaniu, ktoré predchádzalo vyhláseniu

napadnutého rozsudku. Konkrétne odvolacie námietky následne obhajca obžalovaného formuloval
v písomnom podaní zo dňa 17.2.2025, ktoré bolo Okresnému súdu Martin doručené dňa 20.2.2025:
Skutku, z ktorého spáchania bol prvostupňovým súdom obžalovaný uznaný za vinného, sa nedopustil
tak, ako je vo výrokovej časti rozsudku uvedené, nakoľko žiadnym spôsobom nepoužil násilie v úmysle
pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa, pričom by svojím konaním mal ublížiť na zdraví a konať

pri tom závažnejším spôsobom konania v zmysle § 138 Tr. zák.
Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní vo veci
vykonal dokazovanie výsluchom svedka poškodeného A. I., svedka A. C., svedka A. A. H. E., výsluchom
znalcov J. A. A. K., I., A. J. M., I. A. M. N.. I. a I. O. P. E.. Q., A., prehratím kamerového záznamu zo
služobného vozidla PMJ KR PZ Žilina, oboznámením doložených fotodokumentácií do súdneho spisu

a ďalších listinných dôkazov.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe je
obžalovaný usvedčovaný predovšetkým výpoveďou A. I., príslušníka policajnej hliadky, ako i výpoveďou
ďalšieho očitého svedka A. A. C., taktiež príslušníka zasahujúcej policajnej hliadky, ktorí zhodne popísali
priebeh skutku. Súd má ďalej za to, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že subjektívna

stránka je v danom prípade naplnená a teda, že obžalovaný konal úmyselne, minimálne v nepriamom
úmysle.
Má za to, že prvostupňový súd vykonané dôkazy na hlavnom pojednávaní hodnotil absolútne
jednostranne, a to v neprospech obžalovaného, nevšimol si viaceré podstatné rozpory vo vykonaných
dôkazoch preukazujúcich absenciu úmyslu násilím pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa,

pričom predmetom útoku nie je jednoznačne zrejmé, že by malo byť vozidlo, ktoré mal obžalovaný použiť
na násilie proti telesnej integrite poškodeného, ako je zrejmé z odôvodnenia rozhodnutia súdu.
Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, z prednesov obžalovaného a koniec koncov aj zo záverečnej
reči obhajoby, obžalovaný nerozporuje a v plnom rozsahu sa priznáva k spáchaniu skutku
kvalifikovaného ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák.,

nakoľko viedol motorové vozidlo napriek uloženému zákazu činnosti viesť motorové vozidlo v trvaní 44
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ODI v Martine, č. ORP-P-188/DI-E-2022 zo dňa 21.06.2022,
právoplatným dňa 12.07.2022.Obžalovanýsanestotožňujesprávnoukvalifikáciouskutkukladenéhomuzavinunapodklade§323ods.
1 psím. a), ods. 2 písm. a). písm. c) Tr. zák. ako zločinu útoku na verejného činiteľa, nakoľko aj z obsahu
obžalobyjezrejmáabsenciajehoúmysluvozidlopoužiťnapáchanienásilia-útočiťprotitelesnejintegrite

poškodeného, keďže je zrejmé, že práve poškodený ho chytil za ruky, ktoré mal v tom čase položené
na volante s výzvou, aby vypol chod motora a aby zastavil vozidlo - z uvedeného, ako aj z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že vozidlo nestálo, ale bolo v pohybe, v čase kedy pribehol poškodený k vozidlu,
kedy práve konaním v čase, kedy bolo vozidlo v pohybe – akcelerovalo, poškodený mu cez vodičové
okno zasiahol do vedenia motorového vozidla práve tým, že mu ťahal ruky, ktoré mal položené v tom

čase na volante, a to smerom k sebe, k poškodenému, v dôsledku čoho vozidlo v čase akcelerácie
mierne vybočilo aj vplyvom pretáčavého šmyku zadnej nápravy mierne doľava, kedy tzv. kontrovaním
do pravej strany pootočením volantu sa obžalovaný snažil vyrovnať vozidlo, pričom ďalej pokračoval
v jazde a maril tým výkonu úradného rozhodnutia. Uvedené potvrdzuje aj znalecké dokazovania znalca
I. O. P. E. Q., A., znalca z odboru dopravy, ktorý či už v záveroch znaleckého posudku, ako aj vo svojom
výsluchu na hlavnom pojednávaní jednoznačným spôsobom prezentoval, že je „Jasné, ak máte ruky

na volante a niekto vám za ruku alebo za volant zatiahne, môže to mať vplyv na to (na neúmyselné
vybočenie vozidla). Stačí málo, keby sa natočil volant, riadiace kolesá sa natočia, je to vidno, že sa
natočili“. Na neúmyselné konanie z jeho strany a tzv. nekontrolovateľnosť vozidla v priebehu akcelerácie
mal vplyv aj nespevnený povrch a zadný náhon vozidla, k čomu sa taktiež vyjadril znalec. „Áno toto
vozidlo má zadný náhon, pri prudkom rozjazde, zvlášť, keď sa dostane zadná náprava na klzký povrch,

môže dôjsť k vybočeniu do strán, v tomto prípade to bolo doľava.“
Obžalovaný má za to, že nie je a ani nemôže byť jednoznačným spôsobom preukázané, že „útočil“ -
zamieril idúce vozidlo proti poškodenému, nakoľko poškodený ani nestál pred vozidlom a ani ho vozidlo
neodhodilo,akojezrejmézobsahuobžaloby.Motorovévozidlonemaloanipovahubyťspôsobilévtomto
prípade zvýšiť nebezpečenstvo pre telesnú integritu poškodeného, nakoľko nie je ani preukázané, že by

poškodenému boli spôsobené zranenia, tzv. útokom na verejného činiteľa, resp. predmetom „zbraňou“, v
tomto prípade motorovým vozidlom, nakoľko je preukázané, že zranenia boli poškodenému spôsobené
až následkom pádu, keď poškodený zakopol o betónový poklop, ktorý sa nachádzal na trávnatom
povrchu, ako poškodený bežal popri vozidle.
Znalec z odboru dopravy I. E. sa vo svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní náležite vyjadril aj k

možnosti zakopnutia poškodeného o betónový poklop, ktorý sa nachádzal v jeho pohybovej trajektórii,
ako bežal popri vozidle a o ktorý zakopol a padol na zem, vplyvom čoho si spôsobil drobné zranenia,
pričom znalec sám uviedol, že „či sa mohol potknúť, to áno. Samozrejme, že sa mohol potknúť, bola tam
jama“.Vkontextesvojhovyjadreniasaznalecodvolalnaobrázokč.5znaleckéhoposudkuakonštatoval,
že „je vidieť, že sa poškodený pohybuje v predklone, išiel spadnúť“.

Je potrebné poukázať aj na neprimeranosť zásahu poškodeného ako policajta, ktorý nesprávnym a
neprimeraným spôsobom zasahoval do osobnostných práv obžalovaného, keď ohrozil svojím konaním
svoju osobu a zároveň mohol ohroziť zdravie aj osoby obžalovaného, keby napríklad strhol volant
prudšie a vozidlo by namierilo do domu, ktorý bol v bezprostrednej blízkosti. V uvedenom
prípadepoškodenýkonalnadrámecsvojhooprávnenia,keďževyhodnotilpostupakopolicajtnesprávne,

nakoľko mohol predísť ďalšej jazde, spôsobom napríklad, že by sa postavil pred auto, len do momentu
(pár sekúnd), kým by pribehol k vozidlu BMW jeho kolega C., alebo by sa postavil pred auto s výzvou
varovného výstrelu, nech vypne motor a vystúpi z vozidla. Nakoľko poškodený konal nad rámec svojich
právomocí, resp. mimo svojho oprávnenia, nie je možné použiť ochranu verejného činiteľa podľa § 323
a § 324 Tr. zák. (R 47/1980). Prípadný útok na zdravie pri takomto zákroku, ak občan prekročí hranice

nutnejobrany,možnoprípadneposúdiťlenakotrestnýčinprotizdraviu§155anasl.Tr.zák.(R47/1980).
Neoprávnenosť postupu poškodeného ako policajta podčiarkuje skutočnosť, že vstupoval do vozidla bez
zjavného dôvodu alebo oprávnenia, nakoľko policajti mali iba vedomosť, že má uložený zákaz činnosti
viesť motorové vozidlo, čo nie je dôvod na vstupovanie do vozidla bez jeho súhlasu. Poškodený nepoužil
žiadnu výzvu, konal neprimerane a mimo súladu so zákonom, nakoľko nemal jasný a oprávnený dôvod

na vstup do vozidla. Policajt nemá legitímny dôvod na vykonanie prehliadky vozidla, môže len vizuálne
prekontrolovať vnútrajšok vozidla, nie do neho vstupovať.
Mimo množstva námietok podaných zo strany obžalovaného pre porušovanie jeho procesných práv,
mimoinéhonajmävžiadostiachoprepusteniejehoosobyzväzbynasloboduvcelomtrestnomkonanísi
prirodzene súd osvojil závery rozhodnutí Krajského súdu v Žiline, ktorý rozhodoval o jeho sťažnostiach a

aplikoval ich do rozsudku, s čím sa obžalovaný naďalej nestotožňuje a trvá na mojich námietkach, najmä
čo sa týka porušovania jeho práva na obhajobu, k čomu navrhol predvolať na hlavné pojednávanie aj
jeho obhajkyňu A. A. Q., s ktorým ako navrhovaným dôkazom z jeho strany sa súd žiadnym spôsobom
nevysporiadal a nerozhodol o ňom, pričom po celý priebeh konania pred súdom trval na jej vypočutí vovzťahukporušeniujehoprávanaobhajobu,čiužvovzťahu kpríbuzenskýmvzťahompríslušníkov
PZ A. - I., nakoľko má za to, že poškodený I. je v príbuzenskom vzťahu k osobe vyšetrovateľky I.,
ktorá mu vzniesla obvinenie a vykonala všetky podstatné a neodkladné úkony v prípravnom konaní, od

ktorých sa odvíjal celý priebeh trestného konania a v najmä neposlednom rade pri porušení jeho práva
na obhajobu, nakoľko pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby dňa 4.03.2024 nemal ako
osoba, ktorá sa toho času nachádzala vo väzbe, riadne zvoleného ani ustanoveného obhajcu. Toho
času obhajkyňa A. A. Q., ktorá ho v predmetnej veci obhajovala, mu dňa 15.2.2024
vypovedala plnú moc (obhajobu), resp. odstúpila od zmluvy o poskytovaní právnych služieb, a to z titulu

zaslanej výpovede obhajoby z jeho strany adresovanej obhajkyni A. Q. pre vyslovenú stratu dôvery (dňa
6.2.2024). Má za to, že keď klient vysloví stratu dôvery obhajcovi, nehovoriac o tom, že uvedené
bolo aj v dostatočnom časovom predstihu, bez účelovosti, tak ťažko predpokladať, že by jeho strata
dôvery vo vzťahu k obhajkyni pominula v priebehu jedného či dvoch týždňov, keď ako je preukázané
aj samotná obhajkyňa preukázala vôľu výpovede zmluvy o poskytovaní právnych služieb
(dňa 15.2.2024), kedy následne ani de facto ani de iure obhajkyňa nemala žiadny titul ho obhajovať

v trestnom konaní. Ako v tom čase obvinený v priebehu prípravného konania nemal ani
zvoleného, ani ustanoveného obhajcu v období od 15.02.2024 do 20.03.2024, kedy mu až následne
súdom bola ustanovená obhajkyňa K. P. E.. Z uvedeného vyplýva, že procesný úkon výsluch obvineného
o rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby dňa 04.03.2024 bol vykonaný nezákonným spôsobom, nakoľko
nemal riadne zvoleného, ani ustanoveného obhajcu.

V zmysle hodnotenia všetkých dôkazov, či už jednotlivo každého zvlášť alebo v ich súbehu, je potrebné
vziať na vedomie uplatnenie zásady „in dubio pro reo“, teda v pochybnostiach v
prospech obžalovaného, na ktorú ako jednu zo základných zásad trestného
konania je súd povinný prihliadať.
Strana obhajoby má za to, že je nevyhnutné, aby súd s rovnakou starostlivosťou objasňoval okolnosti

svedčiacetakprotiobžalovanému,akoajokolnosti,ktorésvedčiavjehoprospech,atotakýmspôsobom,
aby súd nestranne a spravodlivo rozhodol. Ak zostanú po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov
pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti dôležitej pre zavinenie, je potrebné s použitím zásady „in
dubio pro reo“ rozhodnúť v prospech obžalovaného.
Ohľadne rozhodovania súdu o druhu a výmere trestu, nakoľko obžalovaný má za to, že sa dopustil

svojím konaním prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 Tr. zák., sa
potom nestotožňuje s nepodmienečným trestnom odňatia slobody, ktorý mu súd vymeral na 6 rokov.
Nestotožňuje sa s výškou uloženého trestu odňatia slobody vo výmere 6 rokov ani za skutok
kvalifikovaný na podklade obžaloby v zmysle § 323 ods. 2 Tr. zák. i napriek tomu, že pri postupe
podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. a § 38 ods. 3 Tr. zák. súd musel zvýšiť dolnú hranicu trestnej sadzby o 1 rok a 8

mesiacov na 4 roky a 8 mesiacov s hornou hranicou trestnej sadzby až na 8 rokov, kedy s prihliadnutím
predovšetkým na okolnosti prípadu, spôsob spáchania činu, jeho následok a najmä zavinenie, ktoré
vyššie opísal, považujem trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov za neprimerane prísny.
Z vyššie uvedených dôvodov obžalovaný navrhuje, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu a následne nech sám vo veci rozhodne tak, že obžalovaného uzná za vinného len

z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., alternatívne, aby
vec vrátil prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie vo veci.

Odvolanie proti rozsudku podal aj sám obžalovaný A. A. a toto zároveň zdôvodnil písomným podaním
zo dňa 30.12.2024, doručeným Okresnému súdu Martin dňa 2.1.2025:

Obžalovaný zastáva názor, že policajti nemali zákonný titul na zastavenie jeho vozidla. Vozidlo zastavili
svojvoľne a nezákonne, len na základe nejakej informácie od informačnej siete, pričom informátor ich
klamal, že v aute sú drogy. Toto bolo pre policajta I. zrejme niečo ako zápalná šnúra, aby za každú cenu
zastavil jeho motorové vozidlo. V tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého

štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. Nakoľko bol policajtmi zastavený nezákonne, nezákonnosťou trpia aj všetky ďalšie dôkazy v
tejto súvislosti a následne získané (v súlade s teóriou plodov otráveného stromu, v zmysle aj Nálezu
Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 561/2021 alebo Nálezu sp. zn. III. ÚS 828/2016). Nezákonné dôkazy
sú nepoužiteľné pre trestné konanie. Takúto nezákonnosť už nie je možné odstrániť v ďalšom priebehu

trestného konania.
Obžalovaný opakovane namieta príbuzenský vzťah medzi vyšetrovateľkou E. I. a poškodeným A. I.,
ktorí sú v rodinnom vzťahu. O tomto tak obžalovanému, ako aj jeho obhajkyni klamali. V tejto súvislosti
okresný súd nevyhovel dôkaznému návrhu na výsluch jeho vtedajšej obhajkyne K. A. Q., ani tentodôkazný návrh nezamietol. Opakuje tiež, že svedok A. I. nevypovedá pravdu. V tejto trestnej veci sa
stretol so svojvôľou ozbrojenej zložky, jednalo sa o policajný zákrok zo strany rodiny I., nasmerovaný
v jeho neprospech. Doposiaľ pritom žiaden z kompetentných orgánov neprešetril tento nezákonný

policajný zákrok, na podklade ktorého je nezákonne stíhaný a bol nezákonne odsúdený. Pri vykonávaní
služobnej činnosti je pritom policajt povinný dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť osoby i svoju vlastnú
a nepripustiť, aby v súvislosti s touto jeho povinnosťou vznikla osobe bezdôvodná ujma a aby prípadný
zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou
činnosťou. Pri vykonávaní služobnej činnosti je policajt povinný dodržiavať etický kódex policajta, ktorý

vydá minister vnútra.
Sudkyňa okresného súdu prijala neúplnú obžalobu, respektíve nekompletný spis, nakoľko v tomto nebol
založený znalecký posudok, ktorý prokurátor predložil súdu až neskôr, bola tým narušená jeho obhajoba,
vec sa uberala tak, ako to vyhovovalo dozorovému prokurátorovi Q. a ktorý sa snažil mariť súdne
pojednávanie a zmanipulovať jeho priebeh obhajoby. Jednoducho prokurátor ho chcel mať odsúdeného.
Takýmto štýlom viedol nielen prípravné konanie, ale takto sa správal aj v konaní pred súdom, keď

v záverečnej reči svojvoľne zmenil skutok. Prokurátor nezaložil do spisu všetky podania od jeho rodiny.
Od samého začiatku sa doslova prosil, aby táto jeho trestná vec bola vrátená do prípravného konania
a mal právo na spravodlivý proces. V tejto súvislosti sa dokonca dňa 17.12.2024 obrátil na Súdnu radu
SR. Všetky chyby a vady prípravného konania nakoniec skončili v jeho neprospech, pritom v tomto
smere mal okresný súd aplikovať zásadu in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného).

Ľutuje, že v dobe skutku si sadol za volant, no v žiadnom prípade nechcel nikomu ublížiť, navyše ho
ani len nenapadlo, že mu poškodený A. I. počas rozjazdu vozidla chytí ruky cez okno. Policajt I. ho mal
údajnevyzvať,abyvypolmotor.Akovšakmalvypnúťmotor,keďmupolicajtdržalrukyajvolant.Chcellen
ujsť, bolo 5 dní do Vianoc. Na svoju obhajobu odkazuje na odborné vyjadrenie, ktoré si dal v tejto trestnej
veci vypracovať znalcom O. E., znalcom z odboru dopravy, ktorý upresnil, čo bolo príčinou vybočenia

zadnej časti auta do ľavej strany a znalec sa zároveň vyjadroval aj k správaniu vozidla a mechanizmu
pádu poškodeného A. I.. Znalec bol navyše vypočutý na hlavnom pojednávaní, bol oboznámený s
kamerovým záznamom, ktorý zachytáva priebeh skutku. Vyjadrenia znalca vyvracajú skutok tak, ako
bol tento formulovaný obžalobou. Z odborného vyjadrenia vyplýva, že vozidlo sa začalo rozbiehať ešte
na suchej vozovke, na pevnom povrchu, ale počas akcelerácie došlo k natočeniu predných kolies

vľavo, preto krátkodobo vozidlo začalo smerovať doľava, mimo vozovku. Toto sa vodič snažil vyrovnať
natočením volantu doprava, stále počas akcelerácie. Uvedené malo za následok, že zadná časť vozidla
sa dostala do pretáčavého šmyku. Tento šmyk potom vodič vyrovnal. Znalec nevylúčil, že A. I. sa mohol
aj potknúť, mohla tam byť jama, mohol sa šmyknúť, mohol zakopnúť. Ako vyplýva aj z kamerového
záznamu, na mieste, kde ku skutku malo dôjsť, sa nachádzal poklop.

V tomto trestnom konaní nebolo preukázané jeho zavinenie, ako to vyžaduje zákon, v žiadnom
prípade nechcel zaútočiť na policajta A. I.. V tejto súvislosti poukazuje na to, že celá situácia trvala veľmi
krátko, pár sekúnd, ako to vyplynulo aj z výpovede ďalšieho policajta A. C.. Bol v šoku, bál sa, lebo na
základe jeho neuváženého konania bude jeho 17-mesačná dcéra vyrastať cca 3 roky bez otca. Navyše
na slobode chodil do práce, zarábal, splácal dlhy, žil pre rodinu, ktorej svojím konaním ubližuje najviac,

vyhýbal sa všetkým „kamarátom“ z minulosti.
Tri roky pred skutkom žil pre rodinu, aj keď to nebolo jednoduché, narodila sa mu zdravá a krásna dcéra,
mal prácu, vyplatené dlhy, pomáhal babke a dedkovi, ktorí pri ňom celý život stáli, tešil sa z každého
dňa. Mal naozaj ťažký život, od 11 rokov bol v detských domovoch, utláčaný silnejšími jedincami, trpela
celá rodina, ktorá stále verila, že budú na neho hrdý, že raz bude otcom a ich oporou. Ani plnoletosť u

neho neznamenala, že by bol dostal rozum, začal páchať trestnú činnosť. Bojí sa, ako dopadne pred
odvolacím súdom, v predchádzajúcich trestných veciach bol vždy odsúdený na základe schválenia
dohody o vine a treste, ktorú uzatvoril s prokurátorom. V rámci predchádzajúcich trestných konaní
bol pokorný, sebakritický, keď niečo vyparatil, ale to nie je tento prípad. Aj v tomto trestnom konaní
mu prokurátor ponúkal dohodu o vine a treste, navrhol mu 6 rokov, odkázal na pojednávanie zo dňa

22.02.2022 v inej trestnej veci. Uvedené poníma ako zaujatosť prokurátora, aj na to poukázal, ale jeho
slová zostali len prázdnymi slovami.
Pri odsúdení okresný súd pozeral len na jeho minulosť, priznáva, bol hlúpy, nič si nevážil, nemal hodnoty,
svoju rodinu, ktorú teraz má a ktorá ho v tejto chvíli potrebuje.
Odvolaciemu súdu dáva do pozornosti aj rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu v zmysle ktorej, ak

je právna úprava nejasná, resp. ak do úvahy prichádza viacero možností jej interpretácie, nemožno
zvoliť taký výklad a jej aplikáciu, ktoré by boli na ťarchu adresáta právnej nory. V jeho prípade sa takto
nepostupovalo. Všetky vady v postupe orgánov činných v trestnom konaní a prokurátora išla na jeho
ťarchu.Z vyššie uvedených dôvodov potom žiada, aby krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu.

Dôvody odvolania obžalovaný doplnil písomným podaním zo dňa 20.02.2025, doručeným Okresnému

súdu Martin dňa 25.02.2025:

Obžalovaný žiadal, aby sa odvolací súd oboznámil aj s ďalšou rozhodovacou činnosťou týkajúcou
sa trestného činu útoku na verejného činiteľa. V tomto ohľade poukázal na rozhodnutie Okresného
súdu Martin vo veci vedenej pod sp.zn. 0T/44/2021 zo dňa 26.04.2021, kde je naplnená skutková

podstata, úmysel páchateľa, ako aj pohnútka a všetky znaky trestného činu a tiež vec vedená pod sp.
zn. 13T/24/2024.
Ďalej odkazuje na aplikáciu § 415 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, každý je povinný počínať
si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví a na majetku. Toto ustanovenie je potrebné aplikovať v
súvislosti s hodnotením služobného zákroku poškodeného A. I., ktorému sa podrobnejšie venoval už vo
svojom predchádzajúcom odôvodnení odvolania.

Odvolaciemu súdu dáva do pozornosti aj základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, právo na
spravodlivé súdne konanie, zásadu rovnosti strán, ktorú však nemožno v trestnom konaní ponímať
rigidne a absolútne, pričom sa požaduje zvýšená ochrana práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie a to
napríklad pokiaľ ide o otázky dôkazného bremena, aplikáciu zásady in dubio pro reo.
Opätovne dáva do pozornosti odvolacieho súdu potrebu dôsledného hodnotenia zákonnosti vykonaných

dôkazov, pričom len na takýchto dôkazoch môže byť založené odsudzujúce rozhodnutie.
Obžalovaný znovu poukazuje na príbuzenský vzťah poškodeného A. I. a vyšetrovateľky E. I..
Podľa názoru obžalovaného vyšetrovateľka E. I. by ujmu poškodeného A. I. pociťovala ako vlastnú. V
tejto súvislosti na doplnenie dodáva, že podľa rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR ustanovenie
§ 31 ods. 1 Tr. por. má ten účel, upevniť dôveru účastníkov konania i verejnosti v nestrannosť postupu

orgánov činných v trestnom konaní, a preto zákon vylučuje z vykonávania úkonov trestného konania
ten orgán činný v trestnom konaní, u ktorého možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti z dôvodov
taxatívne v tomto ustanovení vymenovaných. Ak by boli v trestnom konaní vykonané úkony vylúčenými
osobami, tieto by nemohli byť podkladom pre rozhodnutie v trestnom konaní, a preto by na ne orgán,
ktorý vykoná následné rozhodnutie, nesmel v žiadnom prípade prihliadať. Nezákonný postup

zo strany vyšetrovateľky E. I. zakladá dovolací dôvod. Na príbuzenský vzťah je potrebné upozorniť pred
začatím konania a vyhodnotiť ho zo všetkých hľadísk, ktoré by mohli nestrannosť spochybniť.
Obžalovaný naďalej zastáva názor, že vec mala byť vrátená do prípravného konania, nakoľko
súdu bol predložený nekompletný spisový materiál, v ktorom absentoval znalecký posudok, ktorý bol
prokurátorom predložený až v konaní pred súdom.

Prokurátor v prípravnom konaní nezabezpečil takú sumu zákonných dôkazov, aby bolo dôvodným
postavenie obžalovaného pred súd v tejto trestnej veci.
Obžalovaný ďalej považuje za nezákonné svoje mnoho mesačné väzobné stíhanie v tejto trestnej veci,
čo podrobnejšie rozoberá (odvolací súd poznamenáva, že predmetom tohto odvolacieho konania nie je
prieskum zákonnosti väzby obžalovaného).

Vymedzenie skutku nie je v súlade s právnou kvalifikáciou skutku. Skutok tak, ako je popísaný,
nezodpovedá právnej kvalifikácii skutku.
Obžalovaný žiada, aby odvolací súd prihliadol na list, ktorý úprimne písal poškodenému A. I.. Kópia listu
je súčasťou spisu. Zároveň žiada, aby ho odvolací súd nesúdil na základe jeho minulosti, aj on sa za
ňu hanbí.

Obžalovaný následne vo všeobecnej rovine rozoberá zásady trestného konania a to zásadu
kontradiktórnosti, rovnosti strán a zbraní, zaručenie práv obhajoby a iných základných procesných práv
v súdnom konaní.
Oznamuje, že dňa 28.1.2025 bola podaná ústavná sťažnosť, ktorú Ústavný súd pridelil po sp. zn. Rvp
245/2025.

Proti vyššie uvedenému rozsudku podali odvolanie aj matka obžalovaného B. C. a stará matka
obžalovaného D. E. písomným podaním zo dňa 1.1.2025, doručeným Okresnému súdu Martin dňa
2.1.2025:

Matka obžalovaného a stará matka obžalovaného žiadajú o prehodnotenie rozsudku okresného súdu,
ktorým bol obžalovanému A. A. uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov. Rozhodli sa apelovať
na všetkých, ktorí rozhodujú v tomto procese, zohľadniac situáciu, v ktorej sa nachádza jeho rodina.
Odhliadnuc od skutočností uvedených v rozsudku, žiadajú o prehodnotenie a možnosť využiť akékoľvekalternatívne tresty, aby obžalovaný nemusel byť tak dlho oddelený od svojej dcéry a vôbec od celej
svojej rodiny. Situácia v ich rodine je zložitá, pretože starý otec je po mozgovej príhode a s aktívnou
rakovinou pľúc, takže nie je nádej pri rozhodnutí o uloženom treste, aby sa obžalovaný a jeho starý

otec mohli ešte stretnúť. Rodina by potrebovala, aby obžalovaný bol nablízku, lebo čas starého otca je
už zrátaný. Najväčším problémom je však mladá rodina obžalovaného, ktorá bez obžalovaného stráda,
odkázaná na pomoc ostatnej rodiny. Uvedomujú si minulosť obžalovaného, ktorý si svoj náročný osud
prináša z detstva, a preto žiadajú súd, aby ešte raz zvážil možnosti trestu, ktorý by bol milosrdnejší,
aby obžalovaný bol nablízku svojej rodine, ktorá ho veľmi potrebuje. Prípadne zvážiť, ak je to možné

a to spojiť trest s ochranou liečbou. Obžalovaný je na ceste pokánia a on sám by uvítal, aby mu takto
bola podaná ruka v podobe miernejšieho trestu, pretože chce byť užitočný pri výchove svojej dcéry a
podieľať sa aj na jej materiálnom a rodinnom zabezpečení. S prihliadnutím na všetky tieto dôvody,
ak je to ešte možné, žiadajú o prehodnotenie uloženého trestu, osobitne s prihliadnutím na budúcnosť
mladej rodiny obžalovaného.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor proti výroku o treste v neprospech obžalovaného, a
to ihneď po jeho vyhlásení priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní dňa 18.12.2024. Zahlásené
odvolanie prokurátor zdôvodnil písomným podaním zo dňa 10.2.2025, doručeným Okresnému súdu
Martin dňa 11.02.2025:

Trest uložený obžalovanému rozsudkom okresného súdu považuje za neprimerane nízky a to
predovšetkým s poukazom na osobu obžalovaného, ktorý bol doposiaľ 22-krát súdne trestaný, z toho
opakovane aj za zločiny, pričom bolo na neho opakovane pôsobené nepodmienečným trestom odňatia
slobody. Tiež vzhľadom na jeho postoj k spáchanej trestnej činnosti, ktorú popiera a bagatelizuje,
okolnosti spáchaného skutku, ako aj jeho možný následok. Za tohto stavu okresným súdom uložený

trest nie je spôsobilý naplniť účel trestu, ktorý je predpokladaný zákonodarcom.
Prokurátor preto navrhuje, aby sa obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody na hornej
hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody a na výkon trestu ho zaradil do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Zahlásené odvolanie prokurátor ďalej doplnil písomným podaním zo dňa 21.2.2025, doručeným
Okresnému súdu Martin dňa 24.2.2025:

Okresným súdom obžalovanému uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov
neplní funkciu individuálnej a generálnej prevencie.

Aj keď trest má postihovať iba páchateľa trestného činu tak aby mal čo najmenší vplyv na jeho
rodinu a jemu blízke osoby, v danom prípade je potrebné na naplnenie účelu trestu predpokladaného
zákonodarcom páchateľovi uložiť prísnejší nepodmienečný trest odňatia slobody so zaradením na jeho
výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, ktorý by zodpovedal
zásadám ukladania trestov vyjadrených v § 34 a nasl. Tr. zák.

Uložený trest považuje za neprimerane nízky a to predovšetkým s poukazom na osobu páchateľa, ktorý
bol doposiaľ 22-krát súdne trestaný, z toho opakovane aj za zločiny, pričom bolo na neho opakovane
pôsobenénepodmienečnýmtrestomodňatiaslobody,ktorýhovšakneodradilodpáchaniaďalšejtrestnej
činnosti.
Z odsúdení obžalovaného je zrejmé, že sa opakovane dopúšťa závažnej trestnej činnosti a uloženie

nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 6 rokov nesplní účel trestu vyjadrený v trestnom
zákone. Rovnako je potrebné uviesť, že predchádzajúce odsúdenia nemali na obžalovaného taký
účinok,abyhoodradiliodpáchaniaďalšejprotiprávnejčinnosti,atedajezrejmé,žecieľ,ktorýsasledoval
predchádzajúcimi uloženými trestami, nebol naplnený a páchateľ nebol odradený od páchania ďalšej
trestnej činnosti. Uložené tresty nemali na neho žiadny resocializačných vplyv.

Nemožno opomenúť ani postoj obžalovaného k spáchanej trestnej činnosti, ktorú popiera a bagatelizuje,
okolnosti spáchaného skutku, ako aj jeho možný následok, čo sú ďalšie faktory, pre ktoré je okresným
súdom uložený trest odňatia slobody nespôsobilý naplniť účel trestu predpokladaný zákonodarcom.
Z týchto dôvodov potom prokurátor opätovne navrhuje, aby obžalovanému bol uložený trest odňatia
slobody na samej hornej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby so zaradením na jeho výkon do

ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. V danom prípade si účinná
ochrana spoločnosti vyžaduje uloženie dlhšieho trestu odňatia slobody obžalovanému.K odvolaniu prokurátora sa obžalovaný vyjadril prostredníctvom obhajcu písomným podaním zo dňa
21.2.2025, doručeným Okresnému súdu Martin dňa 21.2.2025:

Prokurátor svoje odvolanie proti výroku o treste v neprospech obžalovaného odôvodnil na podklade
neprimeranosti výšky trestu, nakoľko má za to, že trest uložený obžalovanému považuje za nízky,
vzhľadom k skutočnosti, že obžalovaný bol doposiaľ 22-krát súdne trestaný.
Vo vzťahu k argumentácii prokurátora, že obžalovaný bol doposiaľ 22-krát trestaný, považuje
obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov za dostatočne primeraný, a to vzhľadom

na aplikáciu ďalších inštitútov, ktoré je potrebné zohľadniť a aplikovať pri určovaní výmery
trestu obžalovanému, a to prihliadnutie na okolnosti prípadu, spôsob spáchania činu, jeho následok a
najmä zavinenie obžalovaného, nakoľko každý z týchto inštitútov mimo minulosti obžalovaného, na ktorú
prokurátor poukazuje, oslabuje skutok zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1, ods. 2
Tr. zák. a jeho skutkovú podstatu, pričom naopak, ako obhajca obžalovaného, považuje vzhľadom na
uvedené uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov za neprimerane prísny.

K odvolaniu prokurátora sa vyjadril aj sám obžalovaným písomným podaním zo dňa 20.2.2025,
doručeným Okresnému súdu Martin dňa 25.2.2025:

Obžalovaný poukazuje na to, že v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o jeho žiadosti o

prepustenie z väzby na slobodu dňa 09.01.2025 sa prokurátor K. R. vyjadril, že obžalovaný, teda on, bol
neprávoplatne odsúdený na pomerne vysoký trest. Uvedené si protirečí s odvolaním prokurátora K. Q.,
ktorý považuje okresným súdom uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov za neprimerane nízky.
Prokurátor v odôvodnení odvolania uvádza, že obžalovaný trestnú činnosť popiera, čo nie je pravda, od
samého začiatku priznáva, že v dobe skutku šoféroval osobné motorové vozidlo. Všetko, čo je na videu,

sa stalo, avšak popiera úmysel tvrdený prokurátorom, že chcel ublížiť na zdraví A. I.. Bol si vedomý, že
má zákaz činnosti viesť motorové vozidlá, chcel hliadke ujsť, no v žiadnom prípade nechcel úmyselne
ublížiť na zdraví príslušníkovi Policajného zboru A. I.. Každý jeden deň ľutuje, že nezastavil.

Verejné zasadnutie o odvolaní obžalovaného A. A., matky obžalovaného B. C., starej matky

obžalovaného D. E. a prokurátora sa konalo v prítomnosti obžalovaného A.
A., jeho ustanoveného obhajcu a prokurátora. Matka obžalovaného B. C. a stará matka obžalovaného
D. E. prítomné neboli. Menované boli riadne a včas upovedomené o termíne verejného zasadnutia.
Ospravedlnili neúčasť na verejnom zasadnutí z rodinných a zdravotných dôvodov. Prokurátor v rámci
konečného návrhu na verejnom zasadnutí zotrval na podanom odvolaní, čo do výroku o treste

v neprospech obžalovaného. Prokurátor má za to, že súdom uložený trest nepovedie k naplneniu zásady
individuálnej a generálnej prevencie u obžalovaného. Opätovne poukázal na to, že obžalovaný má
v odpise z registra trestov 22 záznamov, v rokoch 2021 až 2023 má 28 záznamov o spáchaní priestupku,
z toho 25 priestupkov na úseku dopravy, pričom sa jednalo o vážne priestupky. Za tohto stavu má potom
naďalej za to, že sú splnené zákonné podmienky pre uloženie trestu odňatia slobody obžalovanému

na úplne hornej hranici trestnej sadzby. Navrhuje odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného
súdu zrušiť vo výroku o treste a následne nech sám krajský súd rozhodne o uložení trestu odňatia
slobody obžalovanému na úplne hornej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody, na výkon ktorého
obžalovaného zaradí do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia za splnenia zákonných
podmienok podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. Odvolania obžalovaného, jeho matky a starej matky

navrhol zamietnuť postupom podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné. Obhajca obžalovaného v konečnom
návrhu zotrval na podanom odvolaní, ako aj na dôvodov v ňom uvedených. Navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil v celom rozsahu a následne nech sám obžalovaného
uzná vinným iba z prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Obhajoba má naďalej za to, že nebol
preukázaný úmysel u obžalovaného spáchať zločin útoku na verejného činiteľa. Následne nech je

obžalovanému uložený aj miernejší trest. Odvolanie prokurátora navrhol zamietnuť ako nedôvodné
podľa § 319 Tr. por. Obžalovaný v konečnom návrhu požiadal odvolací súd o spravodlivé rozhodnutie.
Naozaj nechcel ublížiť na zdraví policajtovi. Bol v šoku, keď ho zastavili. Nevedel, čo má poriadne robiť.
Na aute jazdil ako dilino. Myslel si, že sa mu nemôže nič stať, že to znova bude len priestupok. Rozpadla
sa mu celá rodina následkom toho, že je vo väzbe, zomrel mu starý otec, matka začala znovu piť, družka

chodí do dvoch robôt, aby všetko finančne zvládla. Skončila v azylovom dome. Malú dcéru ešte ani
nevidel,lebopredieťavýkonväzbynieje.Synmuprestalhraťfutbal.Chcelbyodsúdudostaťšancu,aby
ešte mohol vychovať svoju dcéru. Apeluje na odvolací súd, aby toto všetko zobral do úvahy a rozhodol
zákonne a spravodlivo.Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku (tak výrok o vine, ako aj výrok o treste), proti ktorým odvolatelia

(obžalovaný A. A., matka obžalovaného B. C., stará matka obžalovaného D. E. a prokurátor) podali
odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby,
ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Zistil potom, že odvolania podané obžalovaným A. A., jeho matkou B. C., starou matkou D. E. a
prokurátorom boli nimi podané ako oprávnenými osobami, proti výrokom rozsudku, proti ktorým sú

prípustné, v zákonom stanovenej lehote, pričom odvolania obžalovaného A. A., jeho matky B. C. a starej
matky D. E. boli vyhodnotené ako nedôvodné a z tohto dôvodu odvolacím súdom postupom podľa § 319
Tr. por. zamietnuté. Naproti tomu odvolanie prokurátora proti výroku o treste v neprospech obžalovaného
odvolací súd považoval za dôvodné a tomuto vyhovel z dôvodov uvádzaných prokurátorom.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného

skutku (a právne kvalifikovaného ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1
písm. d/ Tr. zák. a zločin útoku na verejného činiteľa podľ§ 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, písm.
c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom
sa postupovalo podľa ustanovení Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by
mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu.

Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo
zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací
súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu
prvéhostupňa,sktorýmisavplnomrozsahustotožňuje.Súdprvéhostupňavykonaldokazovanievoveci
v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Pri hodnotení dôkazov,

ktoré vykonal v potrebnom rozsahu a zákonným spôsobom, okresný súd postupoval dôsledne v zmysle
§ 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k logicky
odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku
vyložil, ako sa vyrovnal s podstatnou obhajobou obžalovaného A. A. a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a

trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným
rozsudkom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto
konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného A. A. v rozsahu, v akom sú
dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstatnej časti súhrnom
jehoobhajobyprezentovanejvcelomdoterajšomkonaní.ObžalovanýA.A.založilodvolanievpodstatnej

miere na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho
podstatnými námietkami, námietkami obhajcu, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu podstatnú
spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritéria z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný
a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu podstatnú otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť.
Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje
za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo

v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu
a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého
stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie podstatných odvolacích námietok obžalovaného
a jeho obhajcu, majúcich podstatný význam z hľadiska rozhodovania o vine (resp. treste) obžalovaného.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
US 78/05, III. US 264/08, IV. US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohtopostupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Skutočnosť, že obžalovaný A. A. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
záverov vyslovených súdom prvého stupňa.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či

argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný
A. A. a jeho obhajca rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využili všetky svoje

práva zakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za
vinu, namietal a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom,
vrátane hodnotenia zákonnosti dôkazov, namietal právnu kvalifikáciu skutku, ako aj viaceré vady
konania, ktoré predchádzalo vyhláseniu napadnutého rozsudku a vyjadril sa aj k tým skutočnostiam,
ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného A. A. odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,
odvolací súd primárne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému

skutku podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a nedostal sa do
situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach
v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí
ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný A. A. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací súd
poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného,
a na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy
vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba

nadväzujúcich priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný
A. A. spáchal žalovaný skutok tak, ako je tento vymedzený vo výroku o vine napadnutého rozsudku.
Z vykonaných dôkazov možno spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný
záver o tom, že obžalovaný A. A. spáchal žalovaný skutok v zmysle podanej obžaloby a vylúčiť prijatie
iného záveru.

Skutkové zistenia uvedené vo výroku o vine napadnutého rozsudku a tým aj vina obžalovaného
v zmysle podanej obžaloby sú aj podľa názoru krajského súdu bez akýchkoľvek vážnejších pochybností
preukázané dôkazmi, na ktoré v konkrétnostiach okresný súd poukazuje na str. 9 odôvodnenia
napadnutého rozsudku a tieto bližšie rozoberá na str. 3 až 10 odôvodnenia rozsudku. Aj keď obžalovaný

spáchanieskutkupriznávalenčiastočne(obžalovanýpriznávalenčasťskutku,ževdobeskutkujazdilna
osobnom motorovom vozidle, hoci mal právoplatne uložený zákaz činnosti), vina obžalovaného v zmysle
podanej obžaloby a tak, ako bola táto ustálená napadnutým rozsudkom okresného súdu, aj podľa názoru
krajského súdu bez akýchkoľvek vážnejších pochybností vyplýva z výpovedí svedkov zasahujúcich
príslušníkov PZ A. I., A. A. C., ktorí boli priamymi svedkami skutku a k tomuto od začiatku vedeného

trestnéhokonaniavypovedajúvpodstatnýchbodochzhodneapodrobne.Pravdivosťichtvrdeníjepritom
verifikovaná objektívne existujúcim dôkazom, a to kamerovým záznamom z ich služobného motorového
vozidla, ktorý zaznamenáva nielen celý priebeh skutku, ale aj správanie obžalovaného pred samotným
skutkom a po jeho spáchaní, pričom tento dôkaz poskytuje aj krajskému súdu reálny obraz priebehuskutku. Vinu obžalovaného dokonca podporujú aj závery odborného stanoviska vypracovaného pre
potreby tohto trestného konania z podnetu obhajoby pod č. 166/2024 I. O. P. E., Q., A. z Ústavu
súdneho inžinierstva v Žiline, ku ktorému aj bol na hlavnom pojednávaní vypočutý znalec a naďalej

zotrval na jeho záveroch. Existenciu zranení u poškodeného A. I. preukazujú do spisu založené
lekárske správy, zranenia poškodeného boli ďalej z odborného hľadiska v tomto konaní posúdené
v rámci znaleckého posudku vypracovaného znalcom z odboru zdravotníctvo J. A. A. K., I., k týmto
bol tiež vypočutý ošetrujúci lekár poškodeného z Ortopedicko – traumatologickej kliniky Univerzitnej
nemocnice Martin A. A. H. E.. Skutočnosť, že obžalovanému v dobe skutku plynul zákaz činnosti

viesť motorové vozidlá preukazuje rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu v Martine, č. ORP-
P-188/DI-E-2022 zo dňa 21.6.2022, právoplatné dňa 12.7.2022. Dôkazy boli zabezpečené a vykonané
zákonným spôsobom. Okresný súd pri hodnotení dôkazov postupoval dôsledne v zmysle zásady
voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por., pričom v odôvodnení rozsudku sú v tomto smere
podrobne uvedené konkrétne úvahy okresného súdu, na základe ktorých hodnotením vykonaných
dôkazov bez akýchkoľvek vážnejších pochybností dospel k záveru o vine obžalovaného tak, ako je táto

ustálená vo výroku o vine napadnutého rozsudku, pričom aj krajský súd tieto úvahy považuje za správne,
dostatočné, majúce oporu vo vykonanom dokazovaní. Vo veci bolo vykonané dokazovanie v rozsahu
nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe. Oboznámiac sa so sumou dôkazov vykonaných
na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom a ich vyhodnotením postupom podľa § 2 ods. 12 Tr.
por. aj krajský súd dospel k totožnému záveru ako okresný súd, že v danom prípade nie je na mieste

použitie zásady „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech
obžalovaného) a vina obžalovaného tak, ako bola uzatvorená okresný súdom, bola obžalovanému
preukázaná bez akýchkoľvek vážnejších pochybností a výrok o vine napadnutého rozsudku zodpovedá
stavu veci a zákonu. Výrok o vine okresný súd správne oprel o dôkazy, ktoré boli vykonané na
hlavnom pojednávaní. V súvislosti s týmto vedeným trestným konaním obžalovaný produkoval pomerne

rozsiahlu obhajobnú argumentáciu a formuloval početné námietky. Aj s týmito sa okresný súd veľmi
podrobne, správne a erudovane vysporiadal na str. 10 až 25 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Pri
odôvodňovaní rozsudku okresný súd dôsledne postupoval v intenciách § 168 ods. 1 Tr. por.

Obžalovaný A. A. primárne namieta zákonnosť služobného zákroku príslušníkov PZ A. I. a A. L. C. voči

jehoosobe,vsúvislostisktorýmdošlokspáchaniutohtoskutku.Nakoľkoobžalovanýslužobnýzákrokzo
svojho pohľadu hodnotí ako nezákonný, následne za nezákonné považuje aj dôkazy získané proti jeho
osobe v súvislosti s týmto služobným zákrokom a ktoré boli podkladom pre uznanie jeho viny. S takýmto
názorom obžalovaného sa krajský súd totožne ako okresný súd nestotožňuje. Vykonaným dokazovaním
bolo bez akýchkoľvek vážnejších pochybností preukázané, že zo strany zasahujúcich príslušníkov PZ

A. I. a A. L. C. sa jednalo o služobný zákrok vykonaný v medziach zákona a spôsob, akým bol tento
služobný zákrok vykonaný, osobitne pokiaľ ide o postup zasahujúceho príslušníka PZ poškodeného A.
I., bol primeraný, zodpovedajúci existujúcej a vykonaným dokazovaním preukázanej situácii na mieste
samom v dobe služobného zákroku (najmä s prihliadnutím na reakciu obžalovaného na zasahujúcu
hliadku PZ, keď obžalovaný jazdil napriek uloženému zákazu činnosti viesť motorové vozidlá). Menovaní

príslušníci PZ mali nielen dôvod, ale dokonca zákonnú povinnosť vykonať proti obžalovanému služobný
zákrok, nakoľko ako vyplynulo z ich výpovedí, dostali informáciu o tom, že obžalovaný sa pohybuje po
meste A. na osobnom motorovom vozidle napriek tomu, že má uložený zákaz činnosti viesť motorové
vozidlá (pravdivosť tejto informácie bola dostatočne preukázaná v tomto konaní, v ktorom bola jednak
vykonaným dokazovaním zadokumentovaná jazda obžalovaného osobným motorovým vozidlom v dobe

skutku a do spisu bolo zabezpečené rozhodnutie preukazujúce uloženie zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá obžalovanému, ktorý mu v dobe skutku plynul). Po tom, ako hliadka PZ v zložení A. I. a A.
L. C. na služobnom motorovom vozidle zaregistrovala pohyb vozidla obžalovaného, tohto zastavovala
zákonom predpísaným spôsobom s použitím zvukovo – výstražného a svetelného znamenia s nápisom
„STOP“.Obžalovanývedel,žejezastavovanýhliadkoupolície,nakoľkonásledne,vedomýsitoho,žemá

právoplatne uložený zákaz činnosti vedenia motorových vozidiel, na osobnom motorovom vozidle začal
hliadke PZ evidentne unikať, v snahe zabrániť jeho zadržaniu v súvislosti s uvádzaným protiprávnym
konaním (čo je viditeľné zo samotného kamerového záznamu dokumentujúceho jazdu a správanie
obžalovaného v dobe skutku). V istom momente úniku pred hliadkou PZ sa však obžalovaný dostal
do priestoru, v ktorom mu výstavba bránila v pokračovaní v úniku a bol nútený s vozidlom zastaviť.

Tento moment využil príslušník zasahujúcej hliadky PZ A. I., ktorý v snahe zabrániť obžalovanému
v ďalšej jazde (nakoľko obžalovaný s vozidlom zaujal takú polohu, z ktorej mohol opätovne realizovať
útek, čo sa mu zakrátko aj podarilo), obžalovaného chytil za ruky, ktoré mal v tom čase položené
na volante s výzvou, aby vypol chod motora a vozidlo zastavil, čo obžalovaný nerešpektoval. Akovyplynulo zo záverov odborného stanoviska vypracovaného v tejto trestnej veci na žiadosť obhajoby
pod č. 166/2024 dňa 12.11.2024 I. O. P. E., Q., A., riaditeľom Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej
univerzity v Žiline, k následnému rozjazdu vozidla obžalovaného došlo v čase, kedy sa tesne vedľa

vozidla nachádzal príslušník PZ A. I., pričom v čase, kedy vozidlo ešte stálo, vložil príslušník PZ
minimálne jednu ruku do interiéru vozidla, a to cez otvorené ľavé predné okno vozidla (v tejto súvislosti
sa nemožno stotožniť s názorom obžalovaného, že príslušník PZ si musí sám niesť zodpovednosť za
svoje konanie a vzniknutý následok, keď dával do vozidla ruky v čase rozjazdu vozidla, keď to už bolo
pre neho evidentne nebezpečné). Obžalovaný i napriek tomu, že sa tesne vedľa vozidla nachádzal

príslušník PZ A. I., ktorý obžalovaného chytil za ruky, ktoré mal v tom čase na volante, s výzvou,
aby vypol chod motora a vozidlo zastavil, toto nerešpektoval, náhle sa s vozidlom pohol vpred (začal
realizovať rozjazd vozidla) a bezprostredne na to pridal, následkom čoho príslušníka PZ A. I. odhodilo
od vozidla (pri akcelerácii vozidla vybočila zadná časť vozidla) a spadol na nespevnený podklad.
V tejto súvislosti sa aj v predmetnom odbornom stanovisku konštatuje, že pokiaľ obžalovaný ako vodič
za popísaných podmienok začal vykonávať rozjazd, takáto technika jazdy je nesprávna, nakoľko za

daných okolností hrozí nebezpečenstvo kolízie medzi príslušníkom PZ a vozidlom obžalovaného, môže
dôjsť napríklad k prejedeniu po nohách stojacej osoby alebo môže dôjsť k zachyteniu osoby vozidlom.
V tejto súvislosti považuje krajský súd za dôležité ešte poznamenať, že obžalovaný za vyššie popísanej
situácie nielenže začal s vozidlom vykonávať rozjazd, ale zároveň začal akcelerovať (pridal, pričom
podľa výpovede I. E. v tom momente z kamerového záznamu priebehu skutku vidieť, že sa ešte dymí

z kolies, ako dochádza k ich preklzu pri akcelerácii, vozidlo sa dostalo do šmyku, pričom šmyk bol
spôsobený prudkou akceleráciou a preklzom zadných kolies vozidla), čím obžalovaný vytvoril ešte
nebezpečnejšiu situáciu vo vzťahu k osobe zasahujúceho príslušníka PZ A. I., ktorý sa nachádzal
tesne vedľa vozidla a držal ruky obžalovaného na volante vozidla. Z takéhoto konania obžalovaného je
zrejmý primárny a evidentný zámer obžalovaného zabrániť príslušníkovi PZ v jeho zadržaní pri páchaní

trestného činu (jazda osobným motorovým vozidlom v čase zákazu činnosti viesť motorové vozidlá) a za
každú cenu uniknúť z miesta policajnej hliadke. Sám obžalovaný opakovane uvádzal a zdôvodňoval
svoje konanie tým, že on len chcel uniknúť policajnej hliadke. Je nepochybné, že ak by obžalovaný
bol reagoval na výzvy príslušníka PZ tak, ako mal, teda výzvu rešpektoval a zostal s vozidlom stáť
a v jazde nepokračoval, nebolo by došlo k pádu A. I., následkom ktorého utrpel uvádzané zranenia.

Vzhľadom na vyššie popísanú situáciu ani krajský súd nemá žiadnu vážnejšiu pochybnosť o tom, že
k pádu poškodeného príslušníka PZ A. I. (a tým aj k vzniku zranení) došlo v priamej príčinnej súvislosti
s konaním obžalovaného - pohybom vozidla, prudkým pridaním i napriek tomu, že v tesnej blízkosti
vozidla sa nachádzal príslušník PZ A. I. a tento držal ruky obžalovaného na volante, čo obžalovaný
nesporne dobre evidoval. V dôsledku takéhoto správania obžalovaného je aj z kamerového záznamu

dobre zreteľná následná rekcia tela A. I. na popísaný pohyb vozidla obžalovaného, keď poškodený sa
pohybuje v predklone, išiel spadnúť, snažil sa vyrovnávať odhodenie od vozidla a v konečnom dôsledku
spadol (ak by sme aj celkom hypoteticky uvažovali nad tým, že v rámci ďalšieho pohybu po odhodení od
vozidla sa poškodený mohol ešte naviac potknúť o poklop nachádzajúci sa na zemi, aj uvedené by bolo
v priamej príčinnej súvislosti s predchádzajúcim vyššie popísaným správaním obžalovaného, pretože,

čo znova na tomto mieste krajský súd opakuje, ak by obžalovaný bol uposlúchol výzvu policajta A. I.
a zostal s vozidlom stáť, nebolo by došlo k jeho pádu a nebol by utrpel v obžalobe popísané zranenia).

Po tom, ako okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, následne protiprávne konanie
obžalovaného správne právne kvalifikoval ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa §

348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. (nakoľko obžalovaný v skutku popísaným protiprávnym konaním, ktoré
vyplynulo z vykonaného dokazovania, maril výkon rozhodnutia orgánu verejnej moci tým, že vykonával
činnosť, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie štátneho orgánu o zákaze činnosti) a ako zločin útoku na
verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a), písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138
písm. a) Tr. zák. (keď obžalovaný v skutku popísaným protiprávnym konaním zároveň použil násilie

v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa, pričom činom spôsobil ublíženie na zdraví
a čin spáchal závažnejším spôsobom konania – so zbraňou). V tomto smere krajský súd primárne
odkazuje na podrobné zdôvodnenie právnej kvalifikácie skutku okresným súdom na str. 18 až 20
odôvodnenia napadnutého rozsudku a str. 10 a 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku ohľadne úmyslu
obžalovaného, s ktorou argumentáciou sa krajský súd stotožňuje. Obžalovaný v prípade obidvoch

skutkov konal s priamym úmyslom podľa § 15 písm. a) Tr. zák. Sám obžalovaný sa cíti byť vinným
z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., keď priznáva, že
v dobe skutku jazdil na predmetnom motorovom vozidle, vedomý si toho, že má právoplatne uložený
zákaz činnosti viesť motorové vozidlá. Obžalovaný sa však necíti byť vinný aj zo zločinu útoku naverejného činiteľa s odôvodnením, že nemal v úmysle ublížiť na zdraví príslušníkovi PZ A. I. a len
chcel ujsť hliadke PZ. S takýmto názorom obžalovaného sa krajský súd nestotožňuje a vyhodnotiac
výsledky vykonaného dokazovania totožne s okresným súdom dospel k záveru, že obžalovaný spáchal

aj zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a), písm. c) Tr.
zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák. Pokiaľ obžalovaný uvádza, že nemal v úmysle ublížiť
na zdraví poškodenému príslušníkovi PZ A. I., v tejto súvislosti krajský súd dáva obžalovanému do
pozornosti, že jeho protiprávne konanie nie je primárne právne kvalifikované ako trestný čin úmyselného
ublíženia na zdraví. Obžalovaný bol primárne uznaný vinným z trestného činu útoku na verejného

činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Tr. zák., keď obžalovaný preukázateľne v skutku a vyššie podrobne
popísaným spôsobom konal s úmyslom (priamym) pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa,
aby zasahujúcemu príslušníkovi PZ A. I. zabránil zadržať ho v súvislosti s protiprávnym konaním
(jazdou na motorovom vozidle v čase zákazu činnosti viesť motorové vozidlá). Obžalovaný sa takéhoto
protiprávneho konania navyše dopustil závažnejším spôsobom konania podľa odseku 2 písm.
c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák. so zbraňou (obžalovaný na spáchanie trestného činu

použil osobné motorové vozidlo). Obžalovaný tento trestný čin ďalej spáchal aj v rámci kvalifikovanej
skutkovej podstaty podľa ods. 2 písm. a) Tr. zák. a spôsobil ním ublíženie na zdraví. Pokiaľ obžalovaný
uvádza, že nemal v úmysle poškodenému A. I. ublížiť na zdraví, v tejto súvislosti krajský súd dáva
obžalovanému do pozornosti § 18 písm. a) Tr. zák., podľa ktorého na okolnosť, ktorá podmieňuje
použitie vyššej trestnej sadzby sa prihliadne, ak ide o ťažší následok, aj vtedy, keď ho páchateľ zavinil

z nedbanlivosti, ak zákon aj v tomto prípade nevyžaduje zavinenie úmyselné. Podľa § 16 písm. a)
Tr. zák.( vedomá nedbanlivosť), trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ vedel, že môže
spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez
primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí. Pokiaľ obžalovaný
začal rozjazd vozidla a následne prudko pridal (s vozidlom akceleroval) v čase, keď tesne pri tomto

stál poškodený príslušník PZ A. I. a mal ruky vo vnútri vozidla s tým, že držal ruky obžalovaného
na volante, aby mu zabránil v ďalšej jazde, obžalovaný musel vedieť, že za týchto okolností môže
u poškodeného dôjsť k pádu a k ublíženiu na zdraví (pri súčasnom úvodnom odhodení od vozidla
pri prudkom pridaní). Ujma na zdraví, ktorú poškodený preukázateľne utrpel (a je v spise preukázaná
lekárskymi správami, závermi znaleckého posudku vypracovaného znalcom z odboru zdravotníctva J.

A. A. K., I., ako aj výpoveďou svedka A. A. H. E.) nepochybne napĺňa zákonnú definíciu ublíženia na
zdraví podľa § 123 ods. 2 Tr. zák., keď ublížením na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie také
poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie,
počasktoréhobolnieibanakrátkyčassťaženýobvyklýspôsobživotapoškodeného.Utrpenézraneniasi
u poškodeného objektívne vyžiadali lekárske vyšetrenie, ošetrenie, liečbu a práceneschopnosť v trvaní

cca 7 až 10 dní, keď počas tejto doby bol poškodený obmedzený v obvyklom spôsobe života tým,
že musel absolvovať CT vyšetrenie lebky a krčnej chrbtice za účelom vylúčenia poranenia krčnej
chrbtice a hlavy, absolvoval opakované RTG vyšetrenie pravého lakťa za účelom vylúčenia zlomeniny
pravého lakťa, musel dodržiavať lekárom nariadený kľudový režim s odľahčením pravej hornej končatiny
a individuálnou rehabilitáciou, bol práceneschopný, čím mal poškodený sťažený obvyklý spôsob života

nie iba na krátky čas. Podľa záverov znaleckého posudku znalca J. A. A. K., I., predmetné zranenia
mohli u poškodeného vzniknúť tak, ako to uvádza, t.j. pádom na oblasť lakťov a kolien pri služobnom
zákroku, keď bol kontaktovaný vozidlom s následným pádom na nespevnený povrch.

Obžalovaný v konaní pred súdom opakovane namieta dozorového prokurátora K. Q., vyšetrovateľku

K. E. I., ktorí sú voči nemu zaujatí a spoločne sa spolčili aj s poškodeným príslušníkom PZ A. I.,
aby mu účelovo poškodili týmto vedeným trestným konaním. V závere konania pred okresným súdom
obžalovaný namietal už aj zákonnú sudkyňu prvostupňového súdu, ktorá má vo veci konať proti
nemu podľa pokynov dozorového prokurátora K. Q.. Aj keď obžalovaný tieto tvrdenia opakuje, jedná
sa o tvrdenia vo všeobecnej rovine, ktoré nie sú podložené žiadnymi konkrétnymi a relevantnými

faktami (aktuálne možno uvedené vyhodnotiť ako subjektívny pocit obžalovaného). Z obsahu spisového
materiálu pritom nevyplýva ani žiaden motív u menovaných osôb, pre ktorý by mali v tejto trestnej veci
postupovať účelovo, zaujato v neprospech obžalovaného, a to dokonca v rámci akéhosi obžalovaným
tvrdeného spolčenia proti jeho osobe. U žiadnej z týchto uvádzaných osôb tiež nebol zistený
zákonnom predpokladaný dôvod pre jej vylúčenie, či už pre pomer k obžalovanému, k iným osobám

predpokladaným Trestným poriadkom alebo k veci. Z podrobného oboznámenia sa s úkonmi a postupmi
menovaných osôb v rámci tohto vedeného trestného konania proti obžalovanému rovnako nevyplýva
nič také, že tieto osoby by mali v danej trestnej veci postupovať zaujato, nezákonne, v neprospech
obžalovaného.Obžalovaný v konaní pred súdom zároveň namieta blízky rodinný vzťah medzi vyšetrovateľkou PZ E.
I. a poškodeným A. I.. Na hlavnom pojednávaní bol poškodený v rámci jeho výsluchu dopytovaný na

jeho vzťah s vyšetrovateľkou PZ E. I.. Poškodený sa vyjadril, že starký manžela E. I. a jeho starký boli
bratia,neuvádzalmedzinimivšakžiadenblízkyvzťah(svedokpoškodenýbolvypočúvanýzaprítomnosti
obžalovaného a jeho obhajcu a v tomto smere mali možnosť klásť svedkovi poškodenému otázky).
TakýtobližšívzťahnebolzistenýanizinéhospisuvedenéhonaOkresnomsúdeMartin,ktorýobžalovaný
žiadal pripojiť a ktorý si senát krajského súdu zabezpečil ešte v minulosti v súvislosti s rozhodovaním

o väzbe obžalovaného za účelom oboznámenia sa. Svedok poškodený pred vyšetrovateľkou PZ
vypovedal v prípravnom konaní po riadnom zákonnom poučení aj o jeho povinnosti vypovedať pravdu,
vedome nič nezamlčať, vrátane poučenia o trestnoprávnych následkoch, ak by takto nepostupoval.
Vyšetrovateľka PZ K. E. I. svoju zaujatosť pre pomer k poškodenému A. I. neoznámila, teda necítila
sa byť zaujatá. V tejto súvislosti považuje krajský súd za potrebné dať do pozornosti, že menovaná
vyšetrovateľka PZ síce obžalovanému vzniesla obvinenie, proti tomuto mal však obžalovaný (v tom

čase obvinený) právo podať sťažnosť (ktorú možnosť obžalovaný využil). Po vykonaní prvotných úkonov
vo veci však už potom konal iný vyšetrovateľ, obžalovaný opätovný výsluch svedka poškodeného
nežiadal. Je tiež potrebné dať do pozornosti, že ťažisko dokazovania, pokiaľ ide o rozhodovanie o vine,
či nevine obžalovaného, je v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní, kde bol svedok poškodený
opätovne vypočutý po riadnom zákonnom poučení, za prítomnosti obžalovaného a obhajcu, ktorí mali

možnosť klásť mu otázky a v podstatných bodoch vypovedal k veci zhodne ako v prípravnom konaní.
Z obsahu vedeného vyšetrovania nebolo krajským súdom zistené, že toto by voči obžalovanému bolo
vedené zaujatým spôsobom, boli rešpektované jeho zákonom a ústavou garantované práva. Rovnako
tak nebolo zistené, že poškodený A. I. by bol v tejto trestnej veci postupoval voči obžalovanému zaujato,
účelovo,výpoveďsvedkapoškodenéhoA.I.bolapodporenáďalšímidôkazmi,ktorébolikrajskýmsúdom

uvádzané vyššie a ktoré obžalovaného rovnako usvedčujú zo spáchania tejto trestnej činnosti (v tejto
súvislosti odvolací súd osobitne poukazuje na kamerový záznam zo služobného vozidla zachytávajúci
priebeh skutku).

Na zákonnosť tohto vedeného trestného konania nemá vplyv ani predloženie znaleckého posudku

Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ prokurátorom až v konaní pred súdom, nakoľko orgány
činné v trestnom konaní týmto v dobe podania obžaloby nedisponovali. Zhodnotiac vykonané dôkazy
možno zároveň konštatovať, že tento znalecký posudok je bez významnejšieho vplyvu na existujúci
dôkazný stav (zohľadniac všetky doposiaľ vykonané a zabezpečené dôkazy), obžalovaný nepopiera, že
motorové vozidlo v dobe skutku viedol. Predloženie predmetného znaleckého posudku prokurátorom

až v konaní pred súdom z uvádzaných dôvodov nepredstavuje ani porušenie práva obžalovaného na
obhajobu zásadnejším spôsobom.

Stavu veci a zákonu zodpovedá odmietnutie dôkazných návrhov obžalovaného postupom podľa § 272
ods. 3 Tr. por., ktoré okresný súd uvádza na str. 24 a 25 odôvodnenia napadnutého rozsudku, a to

z dôvodov tam podrobne a správne uvedených, s ktorou argumentáciou sa stotožňuje aj krajský súd
a nakoľko už sám okresný súd sa k tejto otázke vyjadril vyčerpávajúcim spôsobom, k uvedenému
niet ďalšej argumentácie, ktorú by ešte krajský súd považoval za potrebné v tejto súvislosti doplniť. Aj
podľa názoru krajského súdu tu boli splnené zákonné podmienky na odmietnutie uvádzaných dôkazných
návrhov obhajoby podľa § 272 ods. 3 Tr. por., keď skutočnosti, ktoré sa mali týmito dôkazmi objasniť, boli

dostatočne v tomto trestnom konaní objasnené už inými vykonanými dôkazmi alebo sa dôkazné návrhy
týkali okolností nepodstatných pre rozhodnutie, čo okresný súd v súvislosti s jednotlivými dôkaznými
návrhmi v odôvodnení rozsudku bližšie konkretizoval. Vo veci bolo dokazovanie vykonané v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie. Krajský súd nepovažuje za dôvodné ani doplnenie dokazovania výsluchom
predchádzajúcej obhajkyne obžalovaného A. A. Q.. Obhajkyňa by mala byť vypočutá ohľadne vzťahu

medzi vyšetrovateľkou K. E. I. a poškodeným A. I.. Tento vzťah však bol vykonaným dokazovaním
dostatočne objasnený pre potreby tejto veci a s touto skutočnosťou sa vysporiadal tak okresný súd
v odôvodnení rozsudku, ako aj vyššie sám krajský súd. Zároveň súčasťou spisu je odpoveď Slovenskej
advokátskej komory, ktorá obsahuje vyjadrenie menovanej obhajkyne k tejto otázke.

V súvislosti s odmietnutím dôkazných návrhov obžalovaného, krajský súd považuje za potrebné dať
obžalovanému vo všeobecnosti ešte do pozornosti nasledovné: Právo na obhajobu je potrebné chápať
ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4
Tr. por.) a zákonný postup pre reakciu orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každéhoobhajovacieho práva. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a
§ 44 ods. 2 Tr. por.), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa
každým dôkazným návrhom. Za porušenie práva na obhajobu teda nemožno považovať obsah a rozsah

vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov
pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 Tr. por. a zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných
na hlavnom pojednávaní a procesne (rozhodnutím súdu) podložené zamietnutie dôkazných návrhov
obžalovaného nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu.

Pokiaľ ide o uloženie trestu obžalovanému za spáchanú trestnú činnosť, v tomto smere okresný súd
vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, ktoré podrobne a správne vyhodnotil na str. 27 až 30
odôvodnenianapadnutéhorozsudku.Včaserozhodovaniaodvolacímsúdomopodanýchodvolaniachtu
v tomto smere nedošlo k žiadnym takým zmenám, ktoré by mali vplyv na ukladanie trestu obžalovanému
za spáchanú trestnú činnosť. Okresný súd ďalej u obžalovaného v súvislosti s ukladaním trestu správne
nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť a správne u neho konštatoval dve priťažujúce okolnosti podľa

§ 37 písm. h) Tr. zák. (spáchal viac trestných činov, ktorá priťažujúca okolnosť má oporu v uznaní
viny obžalovaného v tomto trestnom konaní za dva trestné činy) a podľa § 37 písm. m) Tr. zák. (bol
odsúdený pre spáchanie trestného činu, čo okresný súd správne vyvodil z predchádzajúcich odsúdení
obžalovaného, ktoré podrobne rozvádza na str. 27 až 29 odôvodnenia rozsudku). U obžalovaného
ďalej trest správne ukladal ako trest úhrnný postupom podľa § 41 ods. 1 Tr. zák., nakoľko trest ukladal

za dva trestné činy – prečin a zločin, ktoré boli spáchané jedným skutkom. Pre uloženie trestu bolo
u obžalovaného rozhodujúcim uznanie viny za zločin útoku na verejného činiteľa podľa 323 ods. 1 písm.
a), ods. 2 písm. a), písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák., ktorý trestný čin je prísnejšie
trestný a podľa § 323 ods. 2 Tr. zák. je za tento trestný čin možné uložiť trest odňatia slobody na 3 roky až
8 rokov. U obžalovaného však bolo trest potrebné ukladať aj s použitím § 38 ods. 3 Tr. zák., nakoľko sa

u neho jednalo o opakované spáchanie zločinu (vzhľadom na jeho predchádzajúce odsúdenie v konaní
vedenom na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 3T/69/2017, ktoré obžalovaný zahladené nemá a na
ktoré okresný súd v podrobnostiach odkázal na str. 30 odôvodnenia rozsudku a v tomto smere podstatná
časť spisového materiálu aj bola v rámci doplnenia dokazovania oboznámená na verejnom zasadnutí
pred odvolacím súdom). Aplikujúc tieto zákonné ustanovenia potom okresný súd správne skonštatoval,

že u obžalovaného v konečnom dôsledku prichádza do úvahy ukladanie trestu odňatia slobody v rámci
trestnej sadzby trestu odňatia slobody na 4 roky a 8 mesiacov (pri zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby
trestu odňatia slobody o jednu tretinu podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. postupom podľa § 38 ods. 6 Tr. zák., čo
okresný súd správne podrobnejšie zdôvodnil na str. 31 odôvodnenia rozsudku) až 8 rokov. Okresný súd
postupovaltiežsprávne,keďprotiprávnekonanieobžalovanéhospoužitím§2ods.1Tr.zák.posudzoval

podľa právnej úpravy Trestného zákona v znení účinnom od 6.8.2024, keď právna úprava Trestného
zákona pri komplexnom posúdení je pre obžalovaného priaznivejšia v znení účinnom od 6.8.2024 (a to
pokiaľ ide o ukladanie trestu obžalovanému pri opakovanom spáchaní zločinu podľa § 38 ods. 3 Tr. zák.
v znení účinnom od 6.8.2024 a súčasne tu už neprichádza do úvahy pre obžalovaného nepriaznivejšia
aplikácia § 38 ods. 4 Tr. zák. v znení účinnom do 6.8.2024 pri prevahe priťažujúcich okolností).

Aj keď okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku správne poukázal na zásady ukladania
trestov, účel trestu a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré bolo potrebné aplikovať pri uložení trestu
obžalovanému, v konečnom dôsledku pri určení výmery trestu odňatia slobody obžalovanému sa týmito
dôsledne nespravoval, čo malo za následok uloženie neprimerane mierneho trestu obžalovanému vo

výmere 6 rokov a v tejto súvislosti odvolací súd vyhodnotil ako dôvodné odvolanie prokurátora, ktorý má
za to, že u obžalovaného je potrebné pri správnej aplikácii zásad pre ukladanie trestov, pri zohľadnení
účelu trestu ukladať trest odňatia slobody na úplne hornej hranici trestnej sadzby a ktorý trest je zároveň
aj objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti a náležite zohľadňuje osobu obžalovaného.
V tomto smere sa odvolací súd plne stotožnil s odvolacou argumentáciou prokurátora, ako bola

táto odvolacím súdom uvádzaná vyššie. Ako to už skonštatoval okresný súd v podrobnom prehľade
kriminálnej minulosti obžalovaného na str. 27 až 30 odôvodnenia napadnutého rozsudku, obžalovaný
má v odpise z registra trestov 22 záznamov pre rôznorodú trestnú činnosť, a to aj pre trestnú činnosť
násilnej povahy (v tomto smere aj pre spáchanie zločinu). Obžalovaný trestnú činnosť pácha v podstate
od mladého veku, opakovane, v pomerne krátkych časových intervaloch po sebe. Je evidentné, že

početné, opakovane ukladané tresty odňatia slobody si u neho dostatočne nesplnili svoj účel a náležite
neviedlikjehoprevýchoveanáprave,atodokoncaaninapriekopakovanémuvýkonunepodmienečného
trestu odňatia slobody, a to aj vo vyššej výmere. Obžalovaný má navyše v rokoch 2021 až 2023
celkovo 28 záznamov za spáchanie priestupku, a to aj násilnej povahy (priestupok proti občianskemuspolunažívaniu), ale najmä z toho 25 priestupkov na úseku dopravy, aj závažnej povahy, opakovane
viedol motorové vozidlo bez príslušného vodičského oprávnenia, za čo mu boli uložené vysoké finančné
pokuty a opakovane (5–krát) zákaz činnosti vedenia motorového vozidla, pričom aj v tomto prípade

bol obžalovaný uznaný vinným za jazdu na motorovom vozidle napriek uloženému zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá. Ako vyplynulo z vyjadrenia obžalovaného na verejnom zasadnutí, uložený
zákaz činnosti vedenia motorových vozidiel mal porušovať opakovane, k uloženému zákazu činnosti
pristupovať ľahkovážne, podľa jeho vyjadrenia mysliac si, že sa dopúšťa len priestupku. Obžalovaný
svoj postoj k spôsobu vedenia života nezmenil ani po tom, čo si založil rodinu a očakával narodenie

dieťa a bol otcom ďalšieho maloletého dieťaťa. Obžalovaný je v tomto trestnom konaní uznaný vinným
za spáchanie úmyselnej trestnej činnosti, dvoch trestných činov, z tohto v jednom prípade sa jedná
o závažnejšiu trestnú činnosť v podobe spáchania zločinu, keď obžalovaný nemal dostatočnú autoritu
ani pred zasahujúcou hliadkou polície. Navyše je potrebné zohľadniť spôsob spáchania trestného činu,
motív spáchania trestnej činnosti, keď obžalovaný motivovaný tým, aby sa vyhol trestnému stíhaniu
za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia v dôsledku jazdy na motorovom vozidle v dobe

zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel, sa neštítil nerešpektovať pokyn policajta na zastavenie
vozidla a za stavu, keď policajt stál tesne pri jeho aute, mal ruky na volante vozidla obžalovaného,
aby mu zabránil v ďalšej jazde, s vozidlom sa pohol, dokonca prudko pridal (s vozidlom akceleroval),
aby policajnej hliadke unikol, a to aj s vytvorením vážneho rizika pre zdravie a život zasahujúceho
policajta, ktorému mohol spôsobiť aj vážnejšie zranenia (napr. prejsť mu po nohách, pričom následkom

takéhoto správania obžalovaného zasahujúceho policajta od vozidla odhodilo a následne spadol na
zem). Za takto popísaného stavu je plne dôvodným uloženie trestu obžalovanému na úplne hornej
hranici zákonom určenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 8 rokov, nakoľko takýto trest
zodpovedá zásadám ukladania trestov, je potrebný pre naplnenie účelu trestu u obžalovaného a je
aj objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti, náležite zohľadňujúc osobu obžalovaného ako

páchateľa. U obžalovaného sú splnené zákonné podmienky podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. pre
zaradenie do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Odvolací súd
na podklade odvolania prokurátora proti výroku o treste v neprospech obžalovaného potom tomuto
vyhovel, napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste, ktorý vyhodnotil ako neprimerane mierny a pri
nezmenenom výroku o vine obžalovanému uložil trest odňatia slobody na úplne hornej hranici trestnej

sadzby trestu odňatia slobody. Naproti tomu odvolania obžalovaného, matky obžalovaného a starej
matky obžalovaného z vyššie podrobne uvedených dôvodov vyhodnotil ako nedôvodné v celom rozsahu
(tak pokiaľ ide o napadnutiu výroku o vine, ako aj výroku o treste) a tieto postupom podľa § 319 Tr.
por. zamietol.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené
vo výrokovej časti tohto rozsudku. V ostatnom odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie
rozsudku okresného súdu, s ktorého správnou, podrobnou a erudovanou argumentáciou sa v celom
rozsahu stotožňuje.

Senát rozhodol pomerov hlasov 3 za a 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.