Rozsudok – Neplatnosť právnych úkonov… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3122207335
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sopková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3122207335.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Sopkovej a členiek

senátu JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobkyne:
A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. XXXX/XX, F., právne zastúpená Advokátska kancelária JUDr.
Eckmann, s.r.o, so sídlom
Mierové námestie 14, Trenčín, IČO: 47 241 110, proti žalovaným: 1/ A. G. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom H. I. J., K. E. XXX, L. G.,
2/ DMG MORI Czech s.r.o., so sídlom Ořechovská 195/1a, Dolní Heršpice,
Brno, Česká republika, IČO: 25 575 503, žalovaný 2/ právne zastúpený:

FALATH & PARTNERS s.r.o., so sídlom Pribinova 28, Bratislava-mestská časť Staré mesto, IČO: 56
136 048, o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín č. k. 15C/63/2022-339 zo dňa 4. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaným 1/, 2/ proti žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu, ktorou sa

žalobkyňa domáhala určenia, že právny úkon - dohoda označená ako Uznanie dlhu a dohoda o
splátkach zo dňa 21.12.2020, ktorou žalovaný 1/ uznal povinnosť nahradiť žalovanému škodu vo výške
715.000,- EUR, je neplatný. Výrokom II. priznal žalovaným 1/, 2/ proti žalobkyni nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % .

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, čo zistil z vykonaného dokazovania: žalovaný
1/ ako dlžník a žalovaný 2/ ako veriteľ dňa 21.12.2020 podpísali listinu označenú ako Uznanie dlhu

a dohoda o úhrade dlhu. Uvádza sa v nej, že žalovaný 1/ ako zamestnanec žalovaného 2/ v rokoch
2016-2019 spôsobil svojím zavineným konaním žalovanému 2/ škodu tým, že neoprávnene nakladal
s finančnými prostriedkami žalovaného 2/, pričom boli identifikované konkrétne neoprávnené platby a
bolo konštatované, že
žalovanému 2/ týmto konaním vznikla škoda vo výške 715.000,- EUR. Žalovaný 1/ vyhlásil, že uznáva
čo do dôvodu a výšky uvedený dlh z titulu náhrady ním zavinenej škody v sume 715.000,- EUR a dohodli
sa, že dlh žalovaný 1/ zaplatí do 31.07.2021. Z dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 15.01.2021

uzatvorenej medzi žalovaným 1/ ako zamestnancom
a žalovaným 2/ ako zamestnávateľom vyplynula dohoda o tom, že dlh uznaný žalovaným 1/ dňa
21.12.2020 bude znížený o sumu 68.465,- EUR - o čiastku zodpovedajúcu mimoriadnemu odstupnému.
Dňa 26.02.2021 žalovaný 1/ vykonal v prospech účtu žalovaného 2/ platbu v sume 215.411 CZK. Bolozistené, že na Okresnom súde vo Vyškove sa vedie pod sp. zn. 7C/103/2021 spor iniciovaný žalovaným
2/ (tam ako žalobcom) voči žalovanému 1/ o zaplatenie náhrady škody, ktorá bola žalovaným 1/ uznaná
čo do dôvodu a výšky vyššie uvedeným namietaným právnym úkonom zo dňa 21.12.2020. Listom zo

dňa 12.08.2021 sa žalobkyňa dovolala voči žalovanému 2/ relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu
z dôvodu, že na tento právny úkon neudelila ako manželka súhlas. Doručenie listiny žalovanému 2/
bolo preukázané dňom 16.08.2021. Nebolo sporné, že dňa 21.12.2020, kedy je namietaný právny úkon
vykonaný, boli žalobkyňa a žalovaný 1/ manželmi. Žalobkyňa podala proti obom žalovaným žalobu
s rovnakým žalobným petitom a rovnakým skutkovým odôvodnením dňa 15.11.2022

o 11,50 hod aj na Mestskom súde v Brne, ktorý uznesením sp. zn. 36C/281/2022 zo dňa 02.01.2023
vec postúpil z dôvodu miestnej príslušnosti Okresnému súdu vo Vyškove, kde sa vedie pod sp. zn.
7C/36/2023 a vec zatiaľ nie je právoplatne skončená. Z LV č. XXXX pre
k. ú. F. vyplynulo, že žalovaný 1/ na území SR v F. vlastní viacero nehnuteľností- - pozemkov a záhradnú
besiedku -chatku.

3. Súd prvej inštancie sa - vzhľadom na to, že žalovaný 1/ je občan ČR a žalovaný 2/ je obchodná
spoločnosť so sídlom v Českej republike - v prvom rade zaoberal otázkou právomoci a rozhodného
práva. Slovenské súdy nie sú viazané Nariadením Rady (EÚ) 2016/1103
z 24. júna 2016, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti právomoci, rozhodného práva a
uznávania a výkonu rozhodnutí vo veciach majetkových režimov manželov, pretože Slovenská republika

sa na posilnenej spolupráci v danej oblasti nepodieľa a nariadenie je účinné len v krajinách, ktoré sa
posilnenejspoluprácezúčastňujú.SúčasneniejemožnéuplatniťaniNariadenieEurópskehoparlamentu
a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012
o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, nakoľko podľa
čl. 1 ods. 2 písm. a/ tohto nariadenia je jeho aplikácia vylúčená na majetkové práva vyplývajúce z

manželského zväzku. V danej veci sa jedná o spor majúci základ v majetkových právach vyplývajúcich
z manželstva, a preto je aplikácia tohto nariadenia vylúčená. Nakoľko niet žiadnej inej medzinárodnej
zmluvy, ktorá by upravovala právomoc v tejto veci, je nutné právomoc založiť na základe ustanovení
zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, a to na základe § 37 tohto
zákona, podľa ktorého ak ďalej nie je ustanovené inak, právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba,

proti ktorej smeruje návrh (žaloba), má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo a ak ide o
majetkové práva, ak tu má majetok. Žalovaný 1/ má na Slovensku - v Trenčíne - majetok, a keďže sa
jedná
o majetkový spor, je voči nemu daná právomoc slovenského súdu. Voči žalovanému 2/ je daná
právomoc podľa § 37c tohto zákona (tzv. objektívna kumulácia), podľa ktorého je právomoc slovenského

súdu založená voči účastníkovi aj návrhom žalobcu, ak v konaní ide o také súvisiace práva a povinnosti,
že je potrebné o nich konať spoločne, ak sa má predísť možnosti nezlučiteľných rozhodnutí. V danom
prípade bolo pre splnenie podmienky žalovania všetkých účastníkov právneho úkonu nutné žalovať
popri žalovanom 1/ aj žalovaného 2/, nebolo možné niektorého z nich nežalovať, pretože bez splnenia
podmienky núteného procesného spoločenstva by žaloba bola bez ďalšieho neúspešná. Súd ani

nemohol len voči niektorému
z dvoch žalovaných konanie pre nedostatok právomoci zastaviť, pretože by žalobkyni chýbal úplný okruh
a žalobu by bolo nutné zamietnuť. Rovnaká žaloba ako v prejednávanej veci bola podaná aj na českom
súde dňa 15.11.2022 o 11,50 hod, ale z potvrdenia o prijatí žaloby vyplýva, že žaloba na Okresnom súde
Trenčín bola podaná časovo skôr (15.11.2022 o 10.08 hod), neprichádza do úvahy preto zastavenie

konania a napokon podľa § 48a ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. začatie konania v cudzine nebráni, aby v tej
istej veci prebiehalo konanie na slovenskom súde. Čo sa týka rozhodného práva, z pôsobnosti Nariadení
Rím I a Rím II sú opäť vylúčené zmluvné a mimozmluvné záväzky z majetkových režimov manželov,
súd preto rozhodné právo určil podľa § 21 zákona č. 97/1963 Zb., podľa ktorého osobné a majetkové
vzťahymanželovsaspravujúprávomštátu,ktoréhosúpríslušníkmi.Aksúmanželiapríslušníkmirôznych

štátov, spravujú sa tieto vzťahy právom slovenským. Žalobkyňa je príslušníčkou Slovenskej republiky,
žalovaný 1/ príslušníkom Českej republiky, preto na problematiku vybavovania bežných vecí oboch
manželov, resp. iných ako bežných spoločných vecí a problematiku potreby, resp. nepotrebnosti súhlasu
druhého manžela ku konkrétnemu právnemu úkonu, ako aj na otázku vplyvu právnych úkonov jedného
z manželov na majetok v BSM, sa použije slovenská právna úprava.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 145 ods. 1, § 147 ods. 1, § 40a , § 37,
§ 3 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka. Zaoberal sa tým, či sa uznanie dlhu len jednýmz manželov považuje za vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí a či naň dopadá aplikácia ust.
§ 145 ods. 1 OZ. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/316/2020
zo dňa 26.01.2023, podľa ktorého súdna prax už dávno zaujala záver, že vybavovanie spoločných

vecí manželov zahŕňa tak správu, ako aj dispozíciu s majetkom, napr. dispozíciu s úsporami (R
46/1966, R 104/1967). Tento záver bol potvrdený v rozbore Najvyššieho súdu ČSR (R 42/1972) a v
judikatúre Najvyššieho súdu SSR (R 61/1973), v ktorej bolo vyslovené, že vybavovanie vecí týkajúcich
sa spoločných vecí zahŕňa tak dispozíciu spoločnými vecami, ako aj ich správu. K ručiteľskému záväzku
jedného z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným

z manželov nevzniká spoločný ručiteľský záväzok obidvoch manželov. Vychádzalo sa zo záveru, že
prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je právnym úkonom, ktorý by bolo možno
charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí oboch
manželov, ale ide o úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne.
Týmto úkonom sa totiž nezakladajú druhému manželovi žiadne práva ani povinnosti. Na tento judikát
nadviazala súdna prax (Sborník stanovisek, zpráv

o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí Nejvyšších soudů ČSSR, ČSR a SSR IV. 1970 - 1983, str.
495) následne tak, že zmluvu o pôžičke uzavretú len jedným z manželov (3 Cz 57/73) alebo uznanie
dlhu len jedným z manželov (3 Cz 27/86) nepovažovali za vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných
vecí, keďže nejde ani o dispozíciu, ani o správu spoločných vecí. Súhlas druhého z manželov tak nebol
potrebný. Najvyšší súd aj v neskoršej ponovembrovej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že medzi

vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí nepatrí ani vypožičanie auta len jedným z manželov (R
71/1994), ani prevzatie ručenia
(R 1/1998), ani pristúpenie k záväzku tretej osoby a ani súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
(4Cdo/123/2008, 4Cdo/234/2010). Právna teória je rovnako jednotná (už niekoľko desaťročí) v tom, že
ustanovenie § 145 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len na právne úkony týkajúce sa spoločných

vecí, t. j. vecí, ktoré už sú súčasťou BSM. Vnímanie ustanovenia § 145 bolo stále také, že upravuje len
priame úkony týkajúce sa spoločnej veci, t. j. "nakladanie
a dispozíciu;" ochrana pred sekundárnymi dopadmi sa mu nepriznávala (RADVANOVÁ, S., ŠTĚPINA,
J. Majetkové otázky v manželství a rodině. Praha: Orbis, 1967, s. 26.). Záver, že
§ 145 Občianskeho zákonníka nedopadá na úkony so sekundárnym účinkom, zastával aj komentár z

r. 1987 (ČEŠKA, Z., et al. Občanský zákoník: Komentář. Díl 1., Zásady, § 1 až 221. Praha: Panorama,
1987). Najnovšia vysokoškolská učebnica občianskeho práva hmotného (LAZAR, J., et al. Občianske
právo hmotné. 1. zväzok. Bratislava: IURIS LIBRI, 2014, s. 523) uvádza, že "§ 145 sa vzťahuje
len na právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, t. j. vecí, ktoré už sú súčasťou bezpodielového
spoluvlastníctva." Žiadny sekundárny dopad - ktorý záväzok jedného z manželov nesporne mať môže

- nespomína. Ani v právnej teórii sa za viac ako 60 rokov nikdy nepresadil názor obdobný tomu, aký
zastáva ústavný súd vo svojom náleze
I. ÚS 26/2010. A to napriek tomu, že negatíva zákonnej úpravy si právna teória veľmi dobre
uvedomovala, nakoľko druhý z manželov je v zmysle § 147 povinný strpieť uspokojenie veriteľovej
pohľadávky aj z BSM. Opačný výklad by totiž neodôvodnene podkopal princíp ochrany tretích osôb

(veriteľov) a dlžníkov by priamo viedol k tomu, ako sa vyhnúť plneniu záväzkov. O tom, že zákonodarca
chcel v ustanovení § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka riešiť len priame nakladanie so spoločnou
vecou, a nie sekundárne dopady, svedčí podľa názoru dovolacieho súdu aj systematika Občianskeho
zákonníka (ktorú v citovanom rozhodnutí dovolací súd podrobne analyzuje), z ktorej možno vyvodiť
zámer zákonodarcu, aby sa pod spojením "vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí" rozumelo

len priame nakladanie
a správa spoločného majetku. Ak by chcel zákonodarca toto spojenie chápať v manželských vzťahoch
širšie, vyjadril by to odlišnou textáciou (Hlušák, M.: Manželia a dlhy. Kritika nálezu Ústavného súdu SR.
In Bulletin slovenskej advokácie č. 6/2015). Sumarizujúc vyššie uvedené právno-teoretické východiská
a ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu v danej veci

zdieľa názor súladný s väčšinovým názorom súdnej praxe a právnej teórie. S názorom vyjadreným v
rozhodnutí ústavného súdu v náleze
z 8. decembra 2010 sp. zn. I. ÚS 26/2010 sa dovolací súd nestotožňuje, nakoľko ani ústavne
konformný výklad, o ktorý sa ústavný súd opiera, nie je dostatočný na odklon od doterajšej judikatúry.
Ustanovenie § 145 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje na právne úkony týkajúce sa spoločných vecí,

t. j. vecí, ktoré už sú súčasťou BSM. Právna možnosť uzavierať zmluvy len jedným z manželov nie
je existenciou bezpodielového spoluvlastníctva nijako obmedzená. Tieto úkony sa priamo netýkajú
už nadobudnutého majetku v BSM. Uzavretím takýchto zmlúv len jedným z manželov teda nevzniká
spoločný záväzok manželov, ale iba individuálny záväzok toho manžela, ktorý zmluvu sám uzatvoril. Vširšom kontexte existencie spoločného majetku manželov sa však takýto záväzok dotýka spoločného
majetku manželov, nakoľko podľa § 147 Občianskeho zákonníka platí, že pohľadávka veriteľa len
jednéhozmanželov,ktorávzniklazatrvaniamanželstva,môžebyťprivýkonerozhodnutiauspokojenáiz

majetkupatriacehodoBSM.Nepriaznivédopadyvyplývajúceztohtoustanoveniapretohomanžela,voči
ktorému veriteľ nemá pohľadávku, sú dôsledkom existencie BSM, s ktorým je spätá nutnosť vzájomného
zdieľania majetkového osudu manželov do doby, pokiaľ ich BSM trvá. Zhrnuté a podčiarknuté, za
právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s
predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom podľa § 143

Občianskeho zákonníka môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom
zmysle, t. j. ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúžia potrebám ľudí. Za
predmet vlastníctva a teda ani BSM sa nepovažujú pohľadávky a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným
právnym režimom záväzkových vzťahov. Na tomto závere nič nemení to, že pri zániku BSM sa vykonáva
aj vyporiadanie spoločných pohľadávok a záväzkov manželov podľa zásad platných pre vyporiadanie
tohto spoluvlastníctva, ide o BSM v širšom zmysle. Názor zaujatý v rozhodnutí ústavného súdu vo

veci sp. zn. I. ÚS 26/2010 sa v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu doteraz nepresadil (porovnaj
rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/148/2017, 1Cdo/27/2017, 8Cdo/263/2019). K rovnakému
záveru, aký obsahuje cit. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/316/2020 zo dňa 26.01.2023 dospel NS SR
rovnako v novších rozhodnutiach-
-sp. zn. 8Cdo/263/2019 z 23.09.2020, alebo 4Cdo/66/2022 z 22.02.2024. Súd prvej inštancie

v nadväznosti na uvedené dospel k záveru, že uznanie individuálneho dlhu jedného manžela týmto
manželom sa bezprostredne nedotýka predmetu BSM a nie je preto právnym úkonom týkajúcim sa
spoločných vecí. Z tohto dôvodu je aplikácia § 145 ods. 1 OZ v tomto prípade vylúčená, a preto ani
domáhanie sa relatívnej neplatnosti na podklade § 145 ods. 1 OZ nie je možné a takto podanú žalobu je
nutné zamietnuť. V danom prípade dlh mal vzniknúť titulom škody spôsobenej len jedným z manželov

- žalovaným 1/ jeho zavineným protiprávnym konaním ako zamestnanca. Jedná sa tak o jeho výlučný
individuálny dlh, z ktorého je zaviazaný výlučne len žalovaný 1/. Žalobkyni z neho žiadne práva ani
povinnosti neplynú. Tento záväzok sa netýka spoločných vecí oboch manželov, pretože nejde ani o
dispozíciu so spoločnou vecou patriacou do BSM ani o správu spoločného majetku oboch manželov. Z
vyššie uvedených východísk preto je nutné vyvodiť, že ani na uznanie takéhoto výlučného dlhu jedného

z manželov nie je nutný súhlas druhého manžela. Súhlas druhého manžela podľa § 145 OZ sa vzťahuje
len na právne úkony, ktoré sa týkajú vecí, ktoré sú už súčasťou BSM, teda len na priame právne
úkony - nakladanie, dispozíciu so spoločným majetkom, úsporami či správu spoločného majetku.
Naviac, uznanie dlhu je len jedným z právnych prostriedkov zabezpečenia záväzku a jeho zmyslom je
zabezpečenie splnenia povinností, ktoré sú obsahom záväzku. Pokiaľ uznanie dlhu nie je samostatným

zaväzovacím dôvodom, o to viac sa v danom prípade nemôže jednať o taký právny úkon, ktorý by
sa týkal majetku v BSM. Uznaním výlučného dlhu jedného manžela týmto jedným manželom totiž ani
nevznikol žiaden spoločný záväzok oboch manželov voči žalovanému 2/. Ochrana pred sekundárnymi
dopadmi sa druhému manželovi
v zmysle cit. zákonných ustanovení v súlade s ustálenou súdnou praxou, ktorú už súd načrtol

vyššie, nepriznáva, pričom práve týmto aspektom sekundárnych dopadov namietaného právneho úkonu
žalovaného 1/ žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila. Úprava BSM
v Občianskom zákonníku nesmeruje k ochrane spoločného majetku manželov pred sekundárnymi
dopadmi úkonov jedného z nich. Inak by zákonodarca v § 147 ods. 1 OZ nezakotvil možnosť uspokojiť
pohľadávku veriteľa jedného z manželov pri exekúcii aj

z majetku patriaceho do BSM, ak by nejaká snaha o ochranu spoločného majetku existovala,
§ 147 ods. 1 by ju znegoval. Súd sa priklonil k ustálenej judikatúre Najvyššieho súdu SR
v naznačenom smere a nie k ojedinelému rozhodnutiu Ústavného súdu SR, na ktoré poukazovala
žalobkyňa, a to aj preto, že práve Najvyšší súd SR je tým súdnym orgánom, ktorého úlohou je
zjednocovanie judikatúry súdov. Navyše vec hodnotená Ústavným súdom SR ani nebola skutkovo

zhodná, kedy ústavný súd sa vyjadroval k právnemu úkonu - dohode
o pristúpení k záväzku, ktorým jeden manžel sa stal na podklade tohto právneho úkonu dlžníkom. To
je práve podstatný rozdiel oproti prejednávanej veci, v ktorej sa žalobkyňa domáha určenia neplatnosti
uznania dlhu, ktoré nekonštituuje žiaden záväzok tohto manžela
a zo žalovaného 1/ nerobí dlžníka, ktorým by predtým inak nebol. Inými slovami potom ani konštatovaná

neplatnosť uznania dlhu neznamená, že dlh žalovaného 1/ voči žalovanému 2/ neexistuje a že teda
definitívne ani nebude čo od žalovaného 1/ (prípadne aj s postihom majetku patriaceho do BSM
žalovaného 1/ a žalobkyne) nútene vymáhať. Žalovaný 2/ totiž aj v prípade, že by uznanie dlhu
teoretickyboloneplatné(napr.ajpreabsenciusúhlasumanželky),mámožnosťinýmidôkazmipreukázaťexistenciu dlhu žalovaného 1/ voči nemu, a teda tak či onak (ak by bola existencia dlhu inak preukázaná)
by sa žalobkyňa negatívnym sekundárnym dopadom na majetok v BSM, ktorý by mohol byť postihnutý
pri exekučnom vymáhaní pohľadávky žalovaného 2/, nevyhla. S prihliadnutím na všetko vyššie uvedené

súd žalobu
v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.

5. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal argumentáciou žalobkyne, ktorá dôvody tvrdenej neplatnosti
namietaného právneho úkonu v priebehu konania rozšírila aj o dôvody spôsobujúce jeho absolútnu

neplatnosť. Tvrdila, že uznanie dlhu a dohoda o jeho úhrade z 21.12.2020 je
v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 OZ), resp. uvádzala, že úkon žalovaný 1/ podpísal pod nátlakom
žalovaného 2/, z čoho by sa dalo vyvodiť tvrdenie o absolútnej neplatnosti právneho úkonu pre
nedostatok slobody vôle žalovaného 1/ (§ 37 OZ). Súd prvej inštancie mal za to, že zo strany
žalobkyne nejde len o rozvíjanie pôvodnej v žalobe vylíčenej argumentácie, ale nastolenie celkom
nového skutkového stavu. Z tohto dôvodu sa jedná o podstatné doplnenie rozhodujúcich skutkových

tvrdení, čo je v zmysle § 140 ods. 2 Civilného sporového poriadku zmenou žaloby. O pripustenie
zmeny žaloby spočívajúcej v podstatnom doplnení skutkových tvrdení však žalobkyňa zastúpená
právnym zástupcom nežiadala, takýto návrh nepodala, a preto z takto dodatočne podstatným spôsobom
doplnených skutkových tvrdení, súd vychádzať nemôže, pretože vzhľadom na absenciu zmeny žaloby
sa nestali súčasťou skutkového vymedzenia žaloby. Na okraj uviedol, že i keby však súd snažil sa byť

menej formálny a napriek vyššie uvedenej absencii návrhu žalobkyne na pripustenie zmeny žaloby by
skúmal žalobu
z pohľadu návrhu na vyslovenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi,
resp. pre nedostatok slobody vôle žalovaného 1/, otázka by bola, či je takto skutkovo postavená žaloba
procesne prípustná z pohľadu § 137 CSP. Určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu, či už podľa

§ 37 OZ alebo 39 OZ, je určením právnej skutočnosti, a takto skutkovo vymedzená žaloba potom
je žalobou podľa § 137 písm. d/ CSP. CSP zásadne nepripúšťa určovacie žaloby o určenie právnej
skutočnosti s výnimkou žalôb o určenie právnej skutočnosti za podmienky, že to vyplýva z osobitného
právneho predpisu (ako napr. vyššie odôvodnené pri relatívnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a
OZ). Za takýto právny predpis, však nemožno považovať cit. ust. § 37 OZ či § 39 OZ, keďže možnosť

určenia tejto právnej skutočnosti súdom z ich znenia nie je možné (na rozdiel od znenia § 40a OZ)
vyvodzovať. Tento záver súdu podporuje aj vyjadrenie textu právnych noriem, z ktorých vplýva možnosť
podania žaloby o určenie právnej skutočnosti ("neplatnosť skončenia pracovného pomeru môže uplatniť
na súde", "môže požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby", "neplatnosť výpovede môže uplatniť na
súde"), na rozdiel od znenia vyššie cit. ustanovení upravujúcich neplatnosť právnych úkonov podľa § 37

a 39 OZ. Žiaden právny predpis neoprávňuje ani neukladá povinnosť inému podať žalobu o neplatnosť
uznania dlhu z uvedených dôvodov,
a preto vychádzajúc z vyššie uvedeného výkladu tak súd dospel k záveru o procesnej neprípustnosti
žaloby žalobkyne o určenie neplatnosti namietaného úkonu skutkovo vymedzenej z dôvodu nedostatku
slobody vôle či pre rozpor s dobrými mravmi. Okrem toho javí sa byť skúmanie absolútnej neplatnosti

právneho úkonu - uznania dlhu a dohody o jeho úhrade- v tomto samostatnom spore byť celkom
zbytočným,najmäaksavedienaOkresnomsúdevoVyškovepodsp.zn.7C/103/2021medzižalovaným
2/ ako veriteľom a žalovaným 1/ ako dlžníkom konanie o zaplatenie náhrady škody, ktorú žalovaný 1/
uznal žalobkyňou namietaným právnym úkonom, kde má súd možnosť absolútnu neplatnosť právneho
úkonu - uznania dlhu posúdiť ako predbežnú otázku. Aj podľa staršej (no stále použiteľnej judikatúry)

platilo, že ak určenie, ktorého sa žalobca domáha, má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k
posúdeniu, či tu právo alebo právny vzťah je, alebo nie je, naliehavý právny záujem na požadovanom
určení nie je daný. Otázka existencie slobody vôle dlžníka pri spisovaní právneho úkonu, na základe
ktorého si tiež nad rámec iných dôkazov žalovaný 2/ ako veriteľ uplatňuje voči žalovanému 1/ ako
dlžníkovi nárok na plnenie na súde v Českej republike a otázka prípadného rozporu tohto úkonu s

dobrými mravmi, je pritom hlavne otázkou predbežnou, prejudiciálnou vo vzťahu k existencii práva, teda
vo vzťahu k právu veriteľa na plnenie zo vzájomného právneho vzťahu s dlžníkom. Tiež treba dodať, že
v zásade platí, že neplatnosti právneho úkonu sa môže dovolávať s úspechom i tá osoba, ktorá nebola
zmluvnou stranou napadnutej zmluvy, ale len ak bola takýmto právnym úkonom na svojich právach
dotknutá (napr. Švestka, Spáčil, Škárová, Hulmák a kol. Občanský zákoník I., Komentář, 2: vydaní,

Praha. C.H, Beck 2009, str. 334). Avšak žalobkyňa, ktorá nebola účastníčkou napadnutého uznania dlhu
a dohody o úhrade z 21.12.2020, na svojich právach ani nie je nijako priamo dotknutá, pretože uznanie
dlhu ako také má priame právne účinky len medzi veriteľoma dlžníkom. Ak by súd aj teoreticky konštatoval absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu,
neznamenalo by to, že žalovaný 1/ definitívne nemá voči žalovanému 2/ dlh potenciálne vymáhateľný
aj z majetku pôvodne patriaceho do BSM žalobkyne a žalovaného 1/.

O ne/existencii pohľadávky žalovaného 2/ voči žalovanému 1/ by to vôbec nesvedčalo, pretože uznaním
dlhu žalovaným 1/ tento dlh nevznikol a určením neplatnosti uznania dlhu súdom teda tento dlh ani
sám osebe nezaniká a žalovaný 2/ má k dispozícii aj iné dôkazy ako uznanie dlhu, ktorými potenciálne
existenciu pohľadávky z titulu náhrady škody voči žalovanému 1/ môže preukázať. Jediné, čo by
uvedené spôsobilo, by bolo zhoršenie postavenia žalovaného 2/ ako veriteľa v konaní o zaplatenie

pohľadávky neplatne uznanej vedenej na českom súde, kedy
by veriteľ musel inými dôkazmi než uznaním dlhu hodnoverne preukázať existenciu zodpovednosti
žalovaného 1/ za škodu, ako aj jej výšku, teda musel by preukazovať, že dlh existuje a prípadne by
musel čeliť možnej námietke premlčania. Ak by teda uznanie dlhu
v tomto konaní súd deklaroval ako absolútne neplatné, tak tieto následky nemajú na žalobkyňu ani
v praktickej rovine žiaden dopad. Deklarovanie absolútnej neplatnosti právneho úkonu súdom v tomto

konaní tak je aj z tohto pohľadu neúčelné a nadbytočné a podľa názoru súdu účelom § 137 písm. c/,
resp. d/ CSP bolo práve takéto spory eliminovať. Zo všetkých týchto dôvodov bolo potrebné v tejto
časti považovať žalobu za procesne neprípustnú, a preto ju súd v tejto časti tiež zamietol. Vzhľadom
na uvedené dôvody, pre ktoré súd žalobu zamietol, bolo nehospodárne realizovať výsluch žalovaného
1/ k otázke, za akých okolností došlo k podpisu uznania dlhu a dohode o jeho úhrade. Okolnosti, za

akých k právnemu úkonu došlo, aj keby ich súd mal objasnené výsluchom žalovaného 1/, by neviedli
k inému rozhodnutiu, aké súd prijal, keďže od nich nezáleží výklad a aplikácia ust. § 145 ods. 1 OZ na
prejednávanú vec a taktiež ani posúdenie procesnej prípustnosti žaloby z pohľadu tvrdenej neplatnosti
podľa § 37 a 39 OZ. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že to považuje za potrebné najmä, ak sa úkon
učinil bez vedomia žalobkyne, čo ale ani sporné nebolo a nebolo nutné jej vedomosť či nevedomosť

objasňovať výsluchom žalovaného 1/, keďže nebolo sporné, že vedomosť o úkone nemala
a súhlas k nemu nedala. Podstatou rozhodnutia súdu je ale záver, že tento jej súhlas ani nebol potrebný,
a preto bol výsluch žalovaného 1/ nadbytočný a súd ho nevykonal. Ak žalobkyňa predkladala na
pojednávaníemailovúkomunikáciumedziňouažalovaným2/,ktorousasnažilapreukázaťnekorektnosť
jednania žalovaného 2/, z ktorého odvodzovala rozpor úkonu

s dobrými mravmi, hodnotenie týchto dôkazov bolo vzhľadom na procesnú neprípustnosť žaloby v danej
časti nadbytočné. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP.
Žalovaní 1/ a 2/ boli v konaní v celom rozsahu úspešní, keďže súd žalobu zamietol v celom rozsahu,
a preto im súd voči plne neúspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O
výške trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením

podľa § 262 ods. 2 CSP.
6. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, deklarovala odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe
vyhovie a prizná jej nárok na náhradu trov konania. V odvolaní uviedla, že hoci si je vedomá existencie
právnej teórie ako aj súdnych rozhodnutí, na ktoré súd prvej inštancie poukazuje v napadnutom

rozsudku, má za to, že v danom prípade bolo potrebné právny úkon označený ako Uznanie dlhu a
dohoda o úhrade dlhov zo dňa 21.12.2020 posudzovať z hľadiska jeho neplatnosti cez prizmu § 145
Občianskeho zákonníka. Predmetný právny úkon sa priamo týkal masy BSM žalobkyne a žalovaného 1/,
priamojunegatívneovplyvnil,resp.ovplyvniljehohodnotu.Akajuznaniedlhunepredstavujesamostatný
zaväzovací dôvod, ako uvádza súd prvej inštancie v ods. 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v

danom prípade sa uznaním dlhu zo dňa 20.12.2020 konštituoval nový dlh.
Žalovaný 2/ podpisom tejto dohody zo strany žalovaného 1/ dosiahol, že z jeho inak premlčanej
pohľadávkysastalapohľadávkanepremlčaná.Zhľadiskapostaveniažalobkynetakdohodavkonečnom
dôsledku predstavuje reálne konštituovania nového dlhu. Nemožno preto súhlasiť s názorom súdu
prvej inštancie, že by prípadná neplatnosť uznania dlhu neznamenala, že by dlh žalovaného 1/ voči

žalovanému 2/ neexistoval, a že teda definitívne ani nebude čo od žalovaného 1/ nútene vymáhať
žalovaným 2/; opak je totiž pravdou. Ak by bola konštatovaná neplatnosť uznania dlhu, žalovaný 1/
by mohol v rámci procesnej obrany dôvodne vzniesť námietku premlčania. Žalovaná pohľadávka
žalovaného 2/, ktorá sa priamo dotýka majetkovej sféry žalobkyne, byť tak formálne možno existovala,
ale súd by ju nemohol žalovanému 2/ priznať. Práve snaha získať plynutie novej premlčacej doby bola

pre žalovaného 2/ základným motívom pre spísanie vyššie uvedenej listiny so žalovaným 1/. Zásah
do majetkovej sféry žalobkyne touto listinou je tak markantný a značný. Aj konanie žalovaného 2/
potvrdzuje, že listinu o uznaní dlhu považoval za veľmi dôležitú a prikladal jej patričný význam. Akžalovaný 1/ uzatvoril dohodu o uznaní dlhu bez súhlasu a vedomosti žalobkyne, uskutočnil úkon priamo
sa týkajúci ich BSM; účinky takejto dohody uzavretej žalovaným 1/ ako len jedným z manželov sa totižto
prejavujú aj vo sfére spoločných vecí prostredníctvom aplikácie § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Takéto právne úkony (záväzky jedného z manželov) sa týkajú vybavovania spoločných vecí práve z
dôvodu,žedruhýmanželmôžebyťvdôsledkuúčinkovtohtoúkonuvspojenís§147ods.1Občianskeho
zákonníka v rámci exekúcie pozbavený spoluvlastníctva svojho majetku. O takúto situáciu ide aj v
tomto prípade. Je povinnosťou všeobecných súdov rešpektovať nálezy Ústavného súdu SR a právne
závery z nich vyplývajúce. V prejednávanej veci sa jedná o nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS

26/2010 zo dňa 08.10.2010 a uznesenie IV. ÚS 509/2011 zo dňa 13.12.2011. Žalobkyňa poukazuje
aj na rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 10C/335/2014 zo dňa 15.02.2018
v spojení s rozsudkom Krajského súdu sp. zn. 6Co/173/2018 zo dňa 26.02.2019. Tieto rozsudky boli
v rámci dovolacieho konania zrušené, ale samotná ich existencia podľa názoru žalobkyne potvrdila,
že je dôvodné sa odkloniť od právneho názoru prezentovaného súdom prvej inštancie v napadnutom
rozsudku.Jezrejmé,žežalovaný1/včasespísaniaspornejlistinynevlastnilmajetokrelevantnejhodnoty

mimo BSM, ktorý by mohol byť predmetom prípadného exekučného konania iniciovaného zo strany
žalovaného 2/. Účinky uznania dlhu sa dotýkajú aj majetkovej sféry žalobkyne, a preto má za to, že tento
úkon napĺňa legálnu definíciu pojmu vybavovaním spoločných vecí.

7. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobkyne písomne vyjadril podaním zo dňa 23.10.2024

a navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal mu nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku dôsledne vysporiadal so všetkými
relevantnými námietkami a argumentáciami žalobkyne, jasne
a zrozumiteľne uviedol svoje úvahy, ktorými pri rozhodovaní postupoval. Rozsudok je odôvodnený
aktuálnou judikatúrou a podporený právnou doktrínou. Žalobkyňa tvrdí, že uznaním dlhu došlo „de facto“

ku konštituovaniu nového dlhu. Toto svoje tvrdenie opiera o to, že z nepremlčaného dlhu sa stal dlh
premlčaný. Tvrdenie o tom, že pôvodný dlh by už bol premlčaný, však žiadnym spôsobom nedokázala
odôvodniť.Žalovaný2/ zároveňtvrdí,žeajpremlčanýdlhjejehouznanímstáletenistýdlhažiadennový
dlh sa „de facto“ ani „de iure“ nekonštituuje. Nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobkyne, že by sa
uznanie dlhu priamo dotýkalo nadobudnutého majetku v BSM a tento názor nemá žiadnu oporu v právnej

doktríne ani v judikatúre. Dlh nie je predmetom spoluvlastníctva manželov, ak sa týka len jedného
z manželov. V rámci vymáhanie dlhu sa však veriteľ môže uspokojiť zo všetkého majetku patriaceho
dlžníkovi, preto môže exekúciou postihnúť aj majetok patriaci do BSM, ale nie výlučný majetok druhého
manžela. Keby bol dlh predmetom BSM, žalobkyňa by bola povinná splatiť predmetný dlh zo svojho
výlučného majetku. Ak by sa pristúpilo k výkladu podávaného žalobkyňou, v praxi by § 147 ods.

1 Občianskeho zákonníka nemal žiaden význam. Pokiaľ žalobkyňa opakovane poukazuje na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 zo dňa 08.10.2010, neaplikovateľnosť tohto nálezu bola
jasne vyvrátená žalovaným 2/ a rovnaký názor zastáva aj súd v ods. 12 rozsudku. Súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku reflektoval aj oveľa novšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a právnu doktrínu.
Odvolanie žalobkyne neobsahuje žiadnu ďalšiu vecnú argumentáciu.

8. Ďalšie písomné vyjadrenia vo veci podané neboli.

9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),

t. j. v medziach podaných odvolaní strán a ich dôvodov.
10. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobkyne
nariaďovať pojednávanie.

11. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia

o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

12. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.14. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Žalobkyňa vo svojom odvolaní namieta odvolací dôvod spočívajúci v tom, že súd prvej inštancie
nesprávne vec právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

16. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

17. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie

pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením
procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý
zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil
procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP. Osobitne
odvolací súd poukazuje na dôsledné skúmanie otázky právomoci a rozhodného práva v súdenej veci,

vysvetlené súdom prvej inštancie v ods. 8 napadnutého rozsudku, s ktorým odôvodnením sa odvolací
súd plne stotožňuje.

18. Predmetom konania je žaloba žalobkyne, bývalej manželky žalovaného 1/, o určenie relatívnej
neplatnosti právneho úkonu – Uznanie dlhu a dohoda o úhrade dlhu, uzavretej medzi žalovaným 1/,

bývalým manželom žalobkyne, a žalovaným 2/ dňa 21.12.2020 a to na základe § 145 ods. 1 v spojení
s § 40a Občianskeho zákonníka. Týmto právnym úkonom žalovaný 1/ za trvania manželstva uznal svoj
dlh 715.000,- EUR titulom nároku žalovaného 2/ na náhradu škody. Žalobkyňa s týmto právnym úkonom
súhlas neprejavila, dozvedela sa o ňom až po jeho vykonaní a je presvedčená o tom, že žalovaný 1/
na uzavretie takého právneho úkonu potreboval podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka jej súhlas.

Uznanienárokuvovýške715.000,-EURtotižpodľažalobkynepresahujemieru„obvyklého“vybavovania
vecí.Podľažalobyuzavretímdanéhoprávnehoúkonuvzhľadomnajehoprávnenásledkydošlokzásahu
do právneho postavenia a majetkovej sféry žalobkyne ako bývalej manželky žalovaného 1/,
o. i. s poukazom na § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

19. Súd prvej inštancie správne konštatoval prípustnosť takejto žaloby podľa § 137 písm. d/ CSP (ods.
10 napadnutého rozsudku).

20. Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať
každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon

neplatný.

21. Podľa § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka Pohľadávka veriteľa len jedného
zmanželov,ktorávzniklazatrvaniamanželstva,môžebyťprivýkonerozhodnutiauspokojenáizmajetku
patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

22. Podľa § 40a Občianskeho zákonníka ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení
§ 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589 a § 701 ods. 1, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten,
kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať
ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda

účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách,
je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý,
neplatnosti dovolá.

23. S poukazom na citované zákonné ustanovenia sa súd prvej inštancie následne správne zaoberal

otázkou možnosti aplikácie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka na predmetný právny úkon Uznanie
dlhuadohodaoúhradedlhu,uzavretejmedzižalovaným1/,bývalýmmanželomžalobkyne,ažalovaným
2/ dňa 21.12.2020.24. Odvolací senát v súdenej veci zastáva názor súladný s názorom súdu prvej inštancie, väčšinovým
názorom súdnej praxe (R 71/2018) a právnej teórie.

25. Vo všeobecnosti, pod pojmom "právny úkon týkajúci sa spoločných vecí" v zmysle
§ 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba rozumieť každý úkon, ktorý sa týka obsahu vlastníckeho
práva ku konkrétnej veci patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva. Len
z takéhoto úkonu sú obaja manželia zaviazaní spoločne a nerozdielne. Solidarita manželov vyplývajúca
v týchto prípadoch z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci je založená právnym predpisom.

Mimo sféry bezpodielového spoluvlastníctva konajú manželia samostatne, ak na platnosť ich úkonov nie
je potrebný súhlas druhého manžela. Právna možnosť uzavierať zmluvy len jedným z manželov teda
nie je existenciou bezpodielového spoluvlastníctva nijako obmedzená. Uzavretím takýchto zmlúv len
jedným z manželov nevzniká spoločný záväzok manželov, ale iba individuálny záväzok toho manžela,
ktorý zmluvu sám uzatvoril. Súd prvej inštancie v tomto smere v ods. 11 napadnutého rozsudku
cituje ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na základe ktorých možno jednoznačne uzavrieť, že

za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s
predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom podľa § 143
Občianskeho zákonníka môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom
zmysle, t. j. ovládateľné hmotné predmety
a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúžia potrebám ľudí. Za predmet vlastníctva a teda ani BSM sa

nepovažujú pohľadávky a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov.
Na tomto závere nič nemení to, že pri zániku BSM sa vykonáva aj vyporiadanie spoločných pohľadávok
a záväzkov manželov podľa zásad platných pre vyporiadanie tohto spoluvlastníctva. Totožný názor
už dlhodobo zastáva i právna teória, na ktorú súd prvej inštancie taktiež v odôvodnení napadnutého
rozsudku správne odkazuje.

26. Odvolací súd nespochybňuje argumentáciu žalobkyne, že v širšom kontexte je nepochybné, že
takáto pôžička, úver či iný právny úkon sa dotýka spoločného majetku manželov, nakoľko podľa § 147
Občianskeho zákonníka platí, že pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania
manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/263/2019 zo dňa
23.09.2020vobdobnejvecivšak„nepriaznivédopadyvyplývajúceztohtoustanoveniapretohomanžela,
voči ktorému veriteľ nemá pohľadávku, sú dôsledkom existencie bezpodielového spoluvlastníctva,
s ktorým je spätá nutnosť vzájomného zdieľania majetkového osudu manželov do doby, pokiaľ
ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá. Vzhľadom na konštrukciu, vznik a rozsah bezpodielového

spoluvlastníctva manželov možno eliminovanie týchto nepriaznivých dopadov riešiť len zmenou rozsahu
bezpodielového spoluvlastníctva alebo jeho zánikom. Vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 145
Občianskeho zákonníka a z ustálenej judikatúry a rozhodovacej praxe všeobecných súdov; ktorej
zásadnú zmenu v danej otázke neprinieslo ani rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I.
ÚS 26/2010...; dovolací súd za udržateľný považuje iba taký výklad ustanovenia § 145 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého zmluva o pristúpení
k dlhu uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, nie je preto právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí,
a aplikácia citovaného ustanovenia je v tomto prípade vylúčená..... Súčasná platná právna úprava
pripúšťa, že ktorýkoľvek z manželov je oprávnený v sfére mimo spoločných vecí prevziať na seba

samostatné záväzky, t. j. zaväzovať sa v rámci občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahov,
a to bez toho, aby takéto právne úkony bolo možné považovať za relatívne neplatné a tiež pre prípad
nedobrovoľného splnenia samostatného záväzku jedného
z manželov možnosť uspokojenia i z majetku patriaceho do BSM, ku ktorému má druhý manžel ideálny
podiel, a to v závislosti od skutočnosti, či výlučný majetok dlžníka bude postačujúci pre uspokojenie

veriteľa.Akprávnaúpravavosvojejpodstatejeneznesiteľná,nemožnosaodnejodkláňaťlenpreto,žev
istej oblasti vyvoláva nespravodlivosť. Úprava bezpodielového spoluvlastníctva manželov obsiahnutá v
§ 143 a nasl. Občianskeho zákonníka z hľadiska účelu zákona nesmeruje k ochrane spoločného majetku
pred sekundárnymi dopadmi úkonov jedného z manželov. Inak by zákonodarca nemohol v § 147 ods. 1
Občianskeho zákonníka zakotviť možnosť, aby sa pohľadávka veriteľa len jedného z manželov mohla

pri výkone rozhodnutia uspokojiť z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov;
ak by snaha
o ochranu spoločného majetku napr. aj z dôvodu extrémnej nespravodlivosti existovala § 147 ods. 1 by ju
znegoval. Inak povedané ustanovenie § 147 Občianskeho zákonníka priamo pamätá aj na pohľadávkylen proti jednému z manželov a pre tento prípad pripúšťa ich uspokojenie aj zo spoločného majetku.“
Odvolací súd v konaní nezistil žiaden relevantný dôvod, pre ktorý by bolo dôvodné odkloniť sa od týchto
záverov najvyššieho súdu.

27. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie nerešpektoval názor Ústavného súdu
SR vyjadrený v náleze sp. zn. I. ÚS 26/2010 zo dňa 08.12.2010, odvolací súd poukazuje na to, že
nejde o nález vydaný v tejto veci a zároveň ide o rozhodnutie ojedinelé, na ktoré následná súdna prax
nenadviazala, o čom svedčí dlhodobo ustálená súdna prax najvyšších súdnych autorít, citovaná už

súdom prvej inštancie (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Cdo/148/2017, 1Cdo/27/2017, 8Cdo/263/2019, 4Cdo/316/2020, 4Cdo/66/2022). Pre úplnosť
odvolací súd dodáva, že Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 8Cdo/263/2019 zo dňa 23.09.2020 zrušil
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/173/2018 zo dňa 26.02.2019 a rozsudok Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 10C/335/2014 zo dňa 15.02.2018, ktoré uvádza žalobkyňa
v odvolaní. Odvolací súd v popísanej veci opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. 27Co/97/2021 zo dňa

23.01.2022, v ktorom vychádzal z popísaných záverov súdnej praxe i právnej teórie a rozhodol, že
ručiteľské vyhlásenia žalovaných 1/, 2/, uzavreté vo vzťahu k veriteľovi - žalobcovi len žalovaným 1/,
resp.žalovaným2/akojednýmzmanželov, savzmysleuvedenéhobezprostrednenedotýkajúpredmetu
bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nie sú právnymi
úkonmi týkajúcimi sa spoločných vecí manželov, a aplikácia citovaného ustanovenia je v tomto prípade

vylúčená.

28. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne, že podpisom uznania dlhu zo strany žalovaných 1/,
2/ došlo ku konštituovaniu nového právneho vzťahu medzi zmluvnými stranami, resp. „nového dlhu“,
odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie zdôrazňuje, že inštitút uznania dlhu nie je novým

právnym dôvodom vzniku záväzku, ale je len jedným zo spôsobov zabezpečenia záväzku. Podpisom
uznania dlhu zo strany žalovaných 1/, 2/ tak nedošlo k zániku pôvodného právneho vzťahu medzi
nimi a k jeho nahradeniu novým vzťahom, a teda medzi zmluvnými stranami nemohol vzniknúť a ani
nevznikol nový dlh.

29. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že záveru súdu prvej
inštancie, že domáhanie sa relatívnej neplatnosti Uznania dlhu a dohody o splátkach zo dňa 21.12.2020
na podklade § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je možné a žalobu je nutné zamietnuť, pretože
uznanie individuálneho dlhu jedného manžela týmto manželom sa bezprostredne nedotýka predmetu
BSM, nie je preto právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí, z ktorého dôvodu je aplikácia § 145

ods. 1 vylúčená, niet čo vytknúť.

30. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorom rozhodol súd prvej inštancie, pričom svoje rozhodnutie jasne a
zrozumiteľne odôvodnil.

31. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP.

32. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

33. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

34. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

35. Keďže žalovaní 1/, 2/ boli v odvolacom konaní plne úspešní, patrí im podľa § 396
ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania

žalovaných 1/, 2/ rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).