Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. máj 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 5S/30/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106160
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Molčan

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106160.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Kataríny Petráň Vinczeovej a Mgr. Denisy Slivovej, v
právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02
Bratislava, IČO: 31 820 174, práve zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01
Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Úrad pre územné plánovanie
a výstavbu Slovenskej republiky, so sídlom Tomášikova 14366/64A, 831 04 Bratislava, IČO: 54 669 464,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Žilina, Odbor výstavby a bytovej politiky č. OÚ-
ZA-OVBP2-2023/035832-003 zo dňa 6. júla 2023, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie
1. Na základe žiadosti stavebníka Centrum Priekopa, s.r.o. Žilina zo dňa 21.09.2022 mesto Martin
ako stavebný úrad (ďalej len "stavebný úrad“) úkonom z 10.02.2023 oznámilo začatie konania o

zmene územného rozhodnutia o umiestnení stavby "Bytový dom Centrum Priekopa ul. Uzlovská,
Martin“ vydaného stavebným úradom dňa 07.12.2020 na tam uvedených pozemkoch v katastrálnom
území mesta Martin. Úkonom z 20.02.2023 označeným ako „Vyjadrenie účastníka územného konania“
žalobca oznámil stavebnému úradu svoju dôvodnú domnienku, že na predmetnú stavbu malo byť
vydané rozhodnutie EIA, ktoré však vydané nebolo a preto stavebný úrad má postupovať podľa §
140c ods. 5 alebo 6 Stavebného zákona, čo bolo potvrdené aj Oznámením o začatí zisťovacieho
konania z 09.03.2020, kde Okresný úrad Martin konštatoval, že predmetná stavba podlieha povinnému

zisťovaciemukonaniupodľa§18ods.2zákonač.24/2006Z.z.Podľazámerua pôvodnéhozisťovacieho
konania má predmetný objekt obsahovať 84 bytov, čo predstavuje potrebu 118 parkovacích miest,
čím sú splnené podmienky pre povinné zisťovacie konanie podľa č. 9 bod 16 písm. b/ prílohy číslo
8 k zákonu č. 24/2006 Z.z. Žalobca ďalej uviedol, že má aj ďalší hmotnoprávny vzťah k predmetnej
stavbe vyplývajúci z § 19 zákona o životnom prostredí ako neštátny subjekt kontroly zákonnosti,
ktorý upozorňuje príslušný orgán štátnej správy (stavebný úrad) na potenciálne ohrozenie životného
prostredia a nesplnenie si povinností zo strany stavebníka. Stavebný úrad úkonom z 09.03.2023 oznámil

začatie konania o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania podľa § 34 ods. 1 zákona
číslo 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej len "stavebný zákon“). Žalobca sa po doručení tohto úkonu vyjadril obdobne ako vo
svojom predchádzajúcom úkone. Z tohto dôvodu stavebný úrad rozhodnutím z 10.03.2023 konanieo návrhu zmeny územného rozhodnutia prerušil na dobu do právoplatného ukončenia konania o
nepriznaní postavenia účastníka správneho konania.
2. Stavebný úrad dňa 19.04.2023 vydal rozhodnutie č. SÚ-33272/63142/2023, ktorým rozhodol, že

žalobca nie je účastníkom konania v správnom konaní vo veci vydania zmeny územného rozhodnutia
zo dňa 07.12.2020 o umiestnení stavby "Bytový dom Centrum Priekopa ul. Uzlovská, Martin“ (ďalej
len "prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia stavebný úrad objasnil
doterajší priebeh správneho konania o zmene rozhodnutia o umiestnení stavby a s oporou v § 34
ods. 1 až 3 stavebného zákona a ustanoveniach zákona č. 24/2006 Z.z. uviedol, že stavebný zákon

ako špeciálny predpis osobitne upravuje v ustanovení § 34 účastníkov konania a preto sa neuplatňuje
§ 14 Správneho poriadku, ktorý je predpisom všeobecným. Okruh účastníkov územného konania je
vymedzený osobitne v konaní o umiestnení stavby, kde je to navrhovateľ, právnické a fyzické osoby,
ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám dotknutých podaným návrhom,
vlastníci susedných nehnuteľností, t. j. nielen susedných pozemkov, ale aj susedných stavieb. Pritom
však podľa stavebného úradu musia byť súčasne splnené dve podmienky. Predovšetkým je tu existencia

vlastníckeho alebo iného práva v súlade s § 139 stavebného zákona a priama dotknutosť tohto práva
podaným návrhom. Ďalšou podmienkou pri vymedzení účastníkov konania podľa ustanovenia § 34
ods. 1 stavebného zákona je naplnenie skutkovej podstaty a uplatnenie zákona č. 24/2006 Z. z.
Tento predpis, ktorý umožňuje postavenie účastníka konania sa v tomto konaní neuplatnil, nakoľko
stavba, ktorá jej predmetom územného konania svojím rozsahom nespĺňa kritériá posudzovania podľa

zákona č. 24/2006 Z.z., ani nebola predmetom zisťovacieho konania, ani procesu posudzovania vplyvov
na životné prostredie, čo je zrejmé zo stanoviska Okresného úradu Martin, Odbor starostlivosti o
životné prostredie z 04.09.2020. Na predmetnú stavbu bolo začaté zisťovacie konanie, ktoré ale bolo
rozhodnutím zastavené podľa § 20 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. v spojení s § 30 ods. 1 písm. j/
Správneho poriadku. K zámeru bytový dom Javorka sa stavebný úrad nevyjadroval, keďže povoľovanie

uvedenej stavby nebolo v jeho kompetencii a poukázal tiež na protest prokurátora voči stavebnému
povoleniu, ktorému bolo vyhovené.
3. O odvolaní žalobcu rozhodol Okresný úrad Žilina, Odbor výstavby a bytovej politiky rozhodnutím č.
OU-ZA-OVBP2-2023/035832-003 zo dňa 06.07.2023 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové
rozhodnutie potvrdil (ďalej len "napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia

Okresný úrad Žilina poukázal na predchádzajúci priebeh konania, na podania žalobcu, obsah
prvostupňového rozhodnutia ako aj odvolanie žalobcu a jednotlivé odvolacie námietky. K námietke
žalobcu ohľadom účastníctva v zmysle § 14 Správneho poriadku okresný úrad po objasnení princípu
subsidiarity uviedol, že subsidiárne postavenie Správneho poriadku k stavebnému zákonu je zakotvené
v ustanovení § 140 stavebného zákona, ktorým sa upravuje, že ak v stavebnom zákone nie je výslovne

ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa stavebného zákona všeobecné predpisy o správnom
konaní. Z tejto formulácie vyplýva, že ustanovenia Správneho poriadku ako všeobecného predpisu
o správnom konaní sa v konaní podľa stavebného zákona uplatňujú subsidiárne. Znakom účastníka
konania je hmotnoprávny pomer k veci, ktorá je predmetom konania, takže odpoveď na túto otázku,
kto je účastníkom konania dávajú až predpisy hmotného práva. Správny orgán je povinný priznať

postavenie účastníka každému kto spĺňa procesné predpoklady bez ohľadu na to, či v skutočnosti
spĺňaajmateriálnepredpoklady.Špeciálnekritériapreidentifikáciuúčastníkakonaniaobsahujúosobitné
právne predpisy, ktoré môžu upravovať pojem účastníka odlišne. Stavebný zákon takmer pri každom
konaní definuje osoby, ktoré sú procesne legitimované na účasť v konaní. Zdôraznil, že osobitné právne
predpisy majú v aplikačnom procese prednosť pred všeobecnou úpravou obsiahnutou v Správnom

poriadku. Podľa Okresného úradu Žilina správne postupuje ten stavebný úrad, ktorý pri vydávaní
rozhodnutia o zistení, či určitej osobe, ktorá sa domáha postavenia účastníka konania podľa § 14 ods.
1 Správneho poriadku, toto postavenie neprislúcha, ak postupuje v súlade s § 14 ods. 2 Správneho
poriadku tak, že postavenie účastníka konania overí podľa osobitného právneho predpisu, ktorým
stavebný zákon je, nakoľko tento definuje okruh účastníkov konania často odchylne oproti správnemu

poriadku najmä v územnom, stavebnom alebo kolaudačnom konaní. Stavebný zákon v ustanovení §
34 vymedzuje okruh účastníkov územného konania osobitne, kde je to podľa odseku 1 navrhovateľ,
obec ak nie je stavebným úradom a ten komu toto postavenie vyplýva z osobitných predpisov. Podľa
okresného úradu žalobca nespĺňa účastníctvo v územnom konaní ako je uvedené v ustanovení
§ 34 ods. 1 stavebného zákona, podľa ktorého je účastníkom konania ten komu toto postavenie

vyplýva z osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné
prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Poukázal na to, že
súčasťou prvostupňového správneho spisu bolo aj stanovisko Okresného úradu Martin z 13.09.2022,
ako príslušného orgánu pri uplatňovaní zákona č. 24/2006 Z. z., v ktorom sa okrem iného uvádza,že podľa uvedených prahových parametrov v predloženom projekte predmetná navrhovaná činnosť
nespĺňa kritériá pre zisťovacie konanie a pri realizácii projektu sa nepredpokladajú také závažné vplyvy
na životné prostredie, ktoré by bolo potrebné posudzovať podľa zákona. Odkaz žalobcu na zámer

zverejnený na enviroportály bol podľa okresného úradu irelevantný, pretože zisťovacie konanie bolo
na základe späťvzatia návrhu zastavené rozhodnutím Okresného úradu Martin zo dňa 03.06.2020.
K odvolacej námietke, že iné právo k pozemku možno subsumovať aj fikciu dotknutosti v dôsledku
poslednej veci § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 alebo aj právo podľa § 15 a § 19 zákona č. 17/1992 Zb. o
životnomprostredívzneníneskoršíchpredpisovs poukazomnaznenie§139ods.1stavebnéhozákona

okresný úrad uviedol, že takzvané iné právo k pozemku, ako ho má na mysli stavebný zákon pre účely
konaní podľa tohto zákona, je taxatívne vymedzené v § 139 ods. 1 písm. a/ až d/. Obsah ustanovenia
§ 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. a § 15 a 19 zákona č. 17/1992 Zb. nie je možné subsumovať
pod iné právo k pozemku podľa § 139 ods. 1 stavebného zákona. K námietke protichodných stanovísk
a opravných aktov uviedol, že táto námietka je v konaní o nepriznaní postavenia účastníka konania
irelevantná. Súčasne však uviedol, že v žiadnom prípade nemožno hovoriť o protichodných právnych

aktoch, nakoľko ich predmetom nebolo rozhodovanie v tej istej veci. Označené protesty prokurátorov
nesmerujú voči prvostupňovému rozhodnutiu. Obdobne nepovažoval za dôležité ani ďalšie odvolacie
námietky žalobcu. Stavebný úrad následne vydal dňa 10.08.2023 rozhodnutie č. SÚ-33272/63142/2023,
ktorým nahradil pôvodné rozhodnutie o umiestenie stavby " Bytový dom Centrum Priekopa ul. Uzlovská,
Martin“ na tam uvedených pozemkoch v katastrálnom území mesta Martin.

Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body
4. Žalobca podal správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia kde tvrdil, že
napadnutým rozhodnutím boli porušené ústavné práva verejnosti na priaznivé životné prostredie a bol
porušenýverejnýzáujemvoblastiživotnéhoprostrediaakoajďalšieprávaplynúcezprávnychpredpisov
ako aj z medzinárodných zmlúv, nakoľko žalobca bol v postavení zainteresovanej verejnosti. Namietal,

že pri zisťovaní okruhu účastníkov konania nemožno reštriktívne vychádzať z okruhu účastníkov
vymedzených osobitným zákonom, ale treba prihliadať aj na osoby, ktorých práva môžu byť rozhodnutím
dotknuté. Teda malo byť uplatnené ust. § 14 ods. 1 a ods. 2 Správneho poriadku, pričom v ustanovení §
14 ods. 2 je treba zohľadniť, že tento text zohľadňuje i časticu "aj“, ktorá z hľadiska gramatického výkladu
indikuje rozšírenie okruhu účastníkov popri subjektoch v zmysle odseku 1. Nepriznaním postavenia

účastníkakonaniapodľa§14Správnehoporiadkunebolzabezpečenýprístupksúdupodľačlánku9ods.
3 Aarhuského dohovoru a iné práva vyplývajúce z tohto dohovoru ako z medzinárodnej zmluvy. Žalobca
pritom poukázal na viacero rozhodnutí Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR alebo iných autorít.
Najmä poukázal na precedentný charakter rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v spojitosti s rozhodnutím
Súdneho dvora EÚ C-240/09 na základe, ktorého malo podľa žalobcu dôjsť k výraznému posunu v

interpretácii ustanovenia § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Právo domáhať sa ochrany plynie aj s oporou
v § 15, § 19 zákona o životnom prostredí, ktoré sa podľa jeho názoru uplatňujú naprieč celým právnym
poriadkom a sú normami integračnými a vždy, keď je predmetom rozhodnutia životné prostredie alebo
jeho ochrana upravujú všeobecné zásady, ktoré v takýchto prípadoch musia byť vždy dodržané, čo
sa v tomto prípade nestalo. Ďalším obsahom podanej správnej žaloby sú názory a polemika žalobcu

ohľadom použitej platnej právnej úpravy a odkazy na rozhodovaciu činnosť rôznych súdov. Ďalšou
samostatnou časťou podanej správnej žaloby je návrh žalobcu na prerušenie konania a podanie návrhu
na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie s otázkou, či sa aplikácia
Aarhuského dohovoru vo veciach životného prostredia, ktorá má viaceré aspekty výkladu práva, ktoré
sú priamo späté s euro konformným výkladom práva a či má správny súd možnosť na rozdiel od

Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý má povinnosť v prípade nejasností pri aplikácii práva EÚ v
zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie
predbežného nálezu v otázkach, ktoré sa týkajú výkladov zmlúv. Žalobca navrhol napadnuté rozhodnutie
spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť na ďalšie konanie stavebnému
úradu.

Vyjadrenie žalovaného a žalobcu
5. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe má za to, že napadnuté rozhodnutie je riadne,
zákonné a vysporiadal sa v ňom so všetkými náležitosťami, ktoré boli potrebné. Zdôraznil najmä že
podľa stanoviska Okresného úradu Martin z 13.09.2022 ako príslušného orgánu pri uplatňovaní zákona
č. 24/2006 Z. z., ktoré je súčasťou predloženého spisu, predmetná navrhovaná činnosť nespĺňa kritériá

pre zisťovacie konanie. Ďalej žalovaný opísal priebeh správneho konania a zotrval na tom, že žalobcovi
neprislúcha postavenie účastníka konania o zmene územného rozhodnutia a to s odvolaním sa na tú
skutočnosť, že žalobcovi nebolo priznané postavenie ani v územnom ani v stavebnom konaní tej istejstavby, čo bolo potvrdené aj rozsudkami správneho súdu. Žalobu navrhol ako nedôvodnú zamietnuť.
Žalovaný sa v replike v podstate pridržal obsahu podanej správnej žaloby.
6. Na nariadenom pojednávaní, ktorého sa žalobca neospravedlnene nezúčastnil (čo v súlade s § 114

SSP nemohlo mať za následok prekážku rozhodnutiu veci na pojednávaní) poverená zamestnankyňa
žalovaného zotrvala na zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pretože žalobca nesplnil zákonné
podmienky pre postavenie účastníka správneho konania. Žalobu navrhla zamietnuť ako nedôvodnú.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov

7. Správny súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne
príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP vec prejednal na nariadenom pojednávaní a po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane a konania, ktoré ich
vydaniu predchádzalo, z dôvodov uplatnených v žalobe dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

8. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP
(1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom
fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených
týmto zákonom.
(2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté

rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej
správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto
zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

9.Podľa§134ods.1SSPsprávnysúdjeviazanýrozsahomadôvodmižaloby,akniejeďalejustanovené

inak.

10. Podľa § 182 ods. 1 písm. e/ SSP v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych
dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len

"žalobné body").

11. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

12. Podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na priaznivé životné prostredie.

13. Podľa čl. 45 Ústavy SR, každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia
a o príčinách a následkoch tohto stavu.

14. Podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl.
44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

15. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť

výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 2.

16. Podľa čl. 3 ods. 2 Aarhuského dohovoru (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 43/2006
Z. z. ), každá Strana sa usiluje zabezpečiť, aby úradníci a orgány podporovali a usmerňovali verejnosť
pri požadovaní prístupu k informáciám, uľahčovali jej účasť na rozhodovacom procese a pri požadovaní
prístupu k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia.

17. Podľa čl. 4 ods. 1 Aarhuského dohovoru, každá Strana zabezpečí, že orgány verejnej moci v rozsahu
tohto článku a v rámci vnútroštátnych právnych predpisov sprístupnia verejnosti na základe žiadosti
informácie o životnom prostredí; ak sa tak požaduje a vyplýva to z ustanovenia písmena b), aj kópie
aktuálnej dokumentácie obsahujúcej alebo pozostávajúcej z týchto informácií:a) bez toho, aby musel byť preukázaný záujem;
b) v požadovanej forme s výnimkou, ak
i) je pre orgány verejnej moci vhodné poskytnúť ich v inej forme, pričom v tomto prípade bude uvedený

dôvod, pre ktorý boli poskytnuté v takejto forme, alebo
ii) informácia je už verejne dostupná v inej forme.

18. Podľa čl. 9 ods. 3, 4 a 5 Aarhuského dohovoru;
3. Navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana

zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia
verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a
opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom
v oblasti životného prostredia.
4. Navyše bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 1, postupy uvedené v odsekoch 1, 2 a 3
zabezpečia zodpovedajúcu a účinnú nápravu vrátane predbežných právnych opatrení, ak sú vhodné,

a musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. Rozhodnutia podľa tohto článku
budú vydávané alebo zaznamenané písomne. Rozhodnutia súdov, a kedykoľvek je to možné, aj iných
orgánov budú verejne prístupné.
5. S cieľom posilniť účinnosť ustanovení tohto článku každá Strana zabezpečí, aby bola verejnosť
informovaná o prístupe k správnemu a súdnemu preskúmaniu, a zváži vytvorenie vhodných podporných

mechanizmov s cieľom odstrániť alebo znížiť finančné a iné bariéry v prístupe k spravodlivosti.

19. Podľa čl. 6 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011
o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej len
"smernica o EIA") podrobné pravidlá pre informovanie verejnosti, napr. vyvesením oznamov v určitom

okruhu alebo zverejnením v miestnej tlači, a konzultácie s dotknutou verejnosťou, napr. písomnými
podaniami alebo prostredníctvom verejnej ankety, určia členské štáty. Členské štáty príjmu potrebné
opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby boli dôležité informácie dostupné pre verejnosť v elektronickej forme
aspoň prostredníctvom centrálneho portálu alebo ľahko dostupných prístupových bodov na príslušnej
správnej úrovni.

20. Podľa § 34 ods. 1, 2 stavebného zákona
(1) Účastníkom územného konania je navrhovateľ, obec, ak nie je stavebným úradom príslušným na
územné konanie a ten, komu toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. 1g)
(2) V územnom konaní o umiestnení stavby, o využívaní územia, o stavebnej uzávere a o ochrannom

pásme sú účastníkmi konania aj právnické osoby a fyzické osoby, ktorých vlastnícke alebo iné práva
k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môžu byť
rozhodnutím priamo dotknuté.
21. Podľa § 41 ods. 1 staveného zákona stavebný úrad môže z podnetu navrhovateľa nahradiť územné
rozhodnutie, ktoré je právoplatné, novým územným rozhodnutím, ak to umožňuje územnoplánovacia

dokumentácia alebo iné podklady pre územné rozhodnutie alebo podmienky v území. Za rovnakých
okolností môže stavebný úrad nahradiť územné rozhodnutie, ktoré vydal z vlastného podnetu.
22. Podľa § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa
tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
23. Podľa § 140c ods. 8, 9, 10 stavebného zákona

(8) Proti územnému rozhodnutiu o umiestnení stavby, územnému rozhodnutiu o využití územia,
stavebnému povoleniu a kolaudačnému rozhodnutiu, ktorému predchádzalo konanie podľa osobitného
predpisu15b) má právo podať odvolanie aj ten, kto nebol účastníkom konania, ale len v rozsahu, v akom
sa namieta nesúlad povolenia s obsahom rozhodnutia podľa osobitného predpisu. 15d)
(9) Lehota na podanie odvolania podľa odseku 8 je 15 pracovných dní a začne plynúť odo dňa

zverejnenia povolení uvedených v odseku 8.
(10) Podaním odvolania podľa odseku 8 sa ten, kto ho podal, stáva účastníkom konania.
24. Podľa § 14 ods. 1, 2 Správneho poriadku
(1) Účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa
má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo

dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.
(2) Účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.24. Vo vzťahu k žalovanému správny súd konštatuje právne významnú skutočnosť, ktorá nastala ex
lege, a to, že dňom 1. apríla 2024 v zmysle § 7 ods. 1 a nasl. zákona č. 200/2022 Z.z. o územnom
plánovaní v znení neskorších predpisov v spojení s § 2 zákona č. 608/2003 Z.z. o štátnej správe

pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie a o zmene a doplnení zákona č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov prešli
kompetencie na úsekoch územného plánovania a stavebného poriadku z okresných úradov v sídle kraja
na Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky. Podľa § 40al zákona č. 575/2001
Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov

je Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky ústredným orgánom štátnej správy
na úsekoch územného plánovania, výstavby a vyvlastňovania s výnimkou ekologických aspektov.
V dôsledku uvedenej legislatívnej zmeny a na základe uskutočnenej delimitácie z Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky na úrad, dňa 1. apríla 2024 sú predmetom prechodu právomoci Odborov výstavby
a bytovej politiky, Oddelení štátnej stavebnej správy Okresného úradu Bratislava, Okresného úradu
Trnava, Okresného úradu Trenčín, Okresného úradu Žilina, Okresného úradu Nitra, Okresného úradu

Banská Bystrica, Okresného úradu Košice a Okresného úradu Prešov, na Úrad pre územné plánovanie
a výstavbu Slovenskej republiky. V súlade s ustanovením § 180 ods. 3 SSP tak namiesto pôvodného
žalovaného v tomto konaní je žalovaným Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky,
ako orgán verejnej správy, na ktorý prešla rozhodovacia pôsobnosť orgánu verejnej správy, ktorý bol
pôvodným žalovaným. Preto odo dňa 1. apríla 2024 správny súd koná na strane žalovaného s Úradom

pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky.
25. Žalobca sa podanou správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého
a prvostupňového rozhodnutia. Napadnutým rozhodnutím žalovaného bolo v odvolacom konaní
potvrdené prvostupňové rozhodnutie stavebného úradu, ktorým žalobcovi nebolo priznané postavenie
účastníka konania o zmene územného rozhodnutia o umiestnení stavby, pretože nesplnil zákonné

podmienky takého účastníctva. Žalobcovi nebolo priznané postavenie účastníka konania ani v
„základnom“ územnom konaní o umiestnení rovnakej stavby. Žalobca v minulosti podal správnu žalobu
(obsahujúcu obdobné žalobné body ako správna žaloba smerujúca proti napadnutému rozhodnutiu)
o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia, ktorá vyústila do rozsudku tunajšieho správneho súdu
sp.zn.ZA-30S/3/2021-117zodňa27.07.2023(právoplatnédňa23.08.2023),ktorýmbolažalobažalobcu

zamietnutá. Žalobca podal proti označenému rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici kasačnú
sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd SR rozsudkom sp.zn. 3Svk/41/2023 zo dňa 28.11.2024
tak, že kasačnú sťažnosť zamietol.
26. Zmena územného rozhodnutia je legálny postup majúci oporu v ust. § 41 stavebného zákona, pričom
procesný postup predchádzajúci takejto zmene, vrátane okruhu účastníkov konania, sa odvíja (v zásade

nemôže byť odlišný) od „základného“ územného konania o umiestení stavby, kde bolo právoplatne
rozhodnuté (a súdnou kontrolou potvrdené), že postup stavebného úradu zahŕňajúci (rovnako ako
vdanomprípade)nepriznaniepostaveniaúčastníkakonaniažalobcovibolzákonný.Odhliadnucodtoho,
že samotný tento fakt má za následok nemožnosť priznania postavenia účastníka konania žalobcovi
v konaní o zmene územného rozhodnutia o umiestnení stavby, je na mieste odkázať na uvedené

rozsudky.
27. Žalobca uplatnil obdobné žalobné body (pokiaľ sa ich formulácia mierne líši, argumentácia
správneho súdu osvedčujúca nedôvodnosť námietok uplatnených žalobcom vo veci vedenej pod
sp.zn. ZA-30S/3/2021-117, na ktorú sa odkazuje, priliehavo postihuje ich obsah) pre preskúmanie
napadnutého rozhodnutia žalovaného potvrdzujúceho prvostupňové rozhodnutie, ktorého predmet

konania bol z hľadiska právneho posúdenia veci totožný (nepriznanie postavenia účastníka konania
v územnom konaní). Obdobný bol aj zistený skutkový stav (totožná stavba, obdobné všetky okolnosti
prípadu, na ktoré sa odvoláva odôvodnenie napadnutého rozhodnutia), t.zn. ide o veci toho istého
žalobcu, žalovaného a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym
súdom. Vzhľadom na to v súlade s § 140 SSP správny súd poukazuje na rozsudok Správneho

súdu v Banskej Bystrici sp.zn. ZA-30S/3/2021-117 zo dňa 27.07.2023 (právoplatný dňa 23.08.2023),
o kasačnej sťažnosti voči ktorému rozhodol Najvyšší správny súd SR rozsudkom sp.zn. 3Svk/41/2023
zo dňa 28.11.2024 tak, že kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol.

28. Žalobca primárne namietal reštriktívny výklad okruhu účastníkov územného konania stanoveného

stavebným zákonom s poukazom na potrebu uplatnenia § 14 ods. 1, 2 Správneho poriadku, podľa
ktorých podmienky na priznanie postavenia účastníka konania spĺňal. Správny súd v Banskej Bystrici
v rozsudku sp.zn. ZA-30S/3/2021-117 zo dňa 27.07.2023 k obdobným námietka uviedol:„21. Predmetom súdneho prieskumu zákonnosti sú administratívne rozhodnutia príslušných orgánov
verejnej správy (žalovaného a prvostupňového orgánu verejnej správy), ktorými nebolo žalobcovi
priznané postavenie účastníka konania v správnom konaní vo veci vydania územného rozhodnutia o

umiestnení stavby „Bytový dom Centrum Priekopa, ul. Uzlovská, Martin“. Konajúce orgány verejnej
správy v prípade žalobcu konštatovali nesplnenie zákonom predpokladaných podmienok podľa §
14 ods. 1 a 2 Správneho poriadku v spojení s § 34 ods. 1 a 2 Stavebného zákona na priznanie
mu postavenia účastníka konania v predmetnom územnom konaní. Vychádzali zo skutočnosti, že
skôr začaté zisťovacie konanie vedené podľa zákona č. 24/2006 Z. z. vo veci navrhovanej činnosti,

v ktorom žalobca v postavení zainteresovanej verejnosti podal k zverejnenému Zámeru stanovisko,
bolo zastavené príslušným orgánom verejnej správy na základe späťvzatia Oznámenia o navrhovanej
činnosti navrhovateľom, a teda toto zisťovacie konanie sa skončilo bez vydania meritórneho rozhodnutia
vo vzťahu k potrebe posudzovania navrhovanej činnosti podľa zákona č. 24/2006 Z.z. Zároveň orgány
verejnej správy brali do úvahy, že navrhovaná činnosť - stavba, nepodlieha posudzovaniu podľa
zákona č. 24/2006 Z. z., pričom túto skutočnosť považovali za preukázanú na základe Stanoviska

dotknutého orgánu - Okresného úradu Martin, odboru starostlivosti o životné prostredie č. OU-MT-
OSZP-2020/014214-002 vydaného dňa 04. 09. 2020, v zmysle ktorého navrhovaná činnosť nespĺňa
kritériá podľa § 18 zákona č.24/2006 Z. z. a prílohy č. 8 citovaného zákona. (pozn. v danom prípade bolo
vydané aj rozhodnutie rovnakého orgánu s obdobným obsahom č. OU-MT-OSZP-2022/013079-002-Ha
zo dňa 13.09.2022).

22. Žalobca odvodzuje svoje postavenie účastníka v územnom konaní o umiestnení stavby od práva
zainteresovanej verejnosti na prístup k informáciám o životnom prostredí, od práva na účasť na
rozhodovacom procese a pri požadovaní prístupu k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,
ktoré vyplývajú z Aarhuskeho dohovoru, z čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z ustanovenia

§ 14 Správneho poriadku. S poukazom na medzinárodné, ústavné a zákonné rámce úpravy práv
zainteresovanej verejnosti a žalobcu vo vzťahu k jeho snahe intervenovať argumentoval, že má
postavenie účastníka konania. Okrem tvrdenia, že mal byť účastníkom konania, žalobca neuviedol
konkrétne dôvody nezákonnosti ním napadnutých rozhodnutí, pričom konkrétne vymedzenie dôvodov
žaloby je jednou z najdôležitejších náležitostí správnej žaloby. Všeobecne a nekonkrétne uplatnené

žalobné body neumožňujú súdny prieskum napadnutých rozhodnutí, žalobca je v zmysle ust. § 182
ods.1 písm. e) SSP povinný vymedziť obsah súdneho prieskumu, t.j. aké skutkové a právne otázky má
správny súd posudzovať z hľadiska tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia.

23. Z administratívneho spisu vyplýva, že na základe doručenia Zámeru navrhovanej činnosti „Bytový

dom Centrum Priekopa, ul. Uzlovská, Martin“ bolo začaté zisťovacie konanie a Zámer bol zverejnený
na webovom sídle príslušného ministerstva (www.enviroportal.sk), na základe čoho žalobca podal
k uvedenému Zámeru pripomienky. Na základe späťvzatia Zámeru navrhovateľom, Okresný úrad
Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie Rozhodnutím zo dňa 03. 06. 2020 číslo spisu OU-MT-
OSZP-2020/006819-029 zastavil konanie vo veci zisťovacieho konania navrhovanej činnosti.

24. V preskúmavanom prípade teda nastala procesná situácia, ktorá zabránila tomu, aby v predmetnom
zisťovacom konaní podľa zákona č. 24/2006 Z. z. bolo meritórne rozhodnuté vo veci potencionálneho
vplyvu navrhovanej činnosti – stavby, na životné prostredie príslušným orgánom verejnej správy.
Navrhovateľ Zámeru navrhovanej činnosti vzal späť návrh na začatie zisťovacieho konania pre

navrhovanú činnosť. Na základe tohto dispozičného procesného úkonu navrhovateľa nezostávalo
príslušnému správnemu orgánu iné ako podľa § 20 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. predmetné zisťovacie
konanie zastaviť pred vydaním rozhodnutia vo veci samej. V takto skončenom administratívnom konaní
sa nenaplnil jeho zákonom sledovaný účel (aj v časti procesných práv dotknutej verejnosti), t. j. nebolo
výsledkom tohto konania právoplatné meritórne rozhodnutie vo veci samej, či sa navrhovaná činnosť,

resp. jej vplyv na životné prostredie bude alebo nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z., a
taktiež neboli a nemohli byť záväzne stanovené podmienky podľa osobitných predpisov, ktoré by sa mali
dodržať v nasledujúcich povoľovacích konaniach pre navrhovanú činnosť podľa osobitných predpisov.

25. Ustanovenie § 20 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. výslovne nevyžaduje na zastavenie konania súhlas

ostatných účastníkov konania a ani neuvádza, že v takto skončenom konaní zostali ich procesné práva
účastníkov povoľovacích konaní podľa osobitných predpisov, získané postupom podľa § 24 ods. 2, 3,
4 zákona č. 24/2006 Z. z. zachované.26. Za daných procesných okolností sa nenaplní zákonom predpokladaný cieľ účasti dotknutej
verejnosti na nadväzujúcich povoľovacích konaniach podľa osobitných predpisov, t. j. procesného
účastníctva v konaniach získaného prejavením záujmu o navrhovanú činnosť využitím niektorého

z úkonov predpokladaných ustanovením § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. (v tomto prípade
doručením stanoviska k Zámeru navrhovanej činnosti), a teda ani tomuto špeciálnemu subjektu
uplatňujúcemu práva na prístup k informáciám o životnom prostredí, na jeho ochranu a na účastníctvo v
administratívnych konaniach s dopadom na životné prostredie, nemohlo zostať zachované účastníctvo
v územnom konaní o umiestnení stavby v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1 in fine Stavebného zákona

v nadväznosti na jeho účasť v zisťovacom konaní, ktorého výsledkom nebolo meritórne rozhodnutie vo
veci samej.

27. Postavenie dotknutej verejnosti ako účastníka územného konania podľa § 34 ods. 1 Stavebného
zákona je viazané na existenciu právoplatného rozhodnutia zo zisťovacieho konania vo veci samej,
príp. na Záverečné stanovisko k povoľovanej činnosti alebo k jej zmene, ktoré boli vydané v osobitných

konaniach podľa zákona č. 24/2006 Z. z., predchádzajúcich územnému konaniu o umiestnení stavby.
Dokonca Stavebný zákon v ustanovení § 140c ods. 8 pripúšťa, aby odvolanie proti rozhodnutiu o
umiestnení stavby, ktorému predchádzalo konanie podľa osobitného predpisu (podľa zákona č. 24/2006
Z. z.), podal aj ten (teda aj zainteresovaná verejnosť), kto nebol účastníkom konania, ale len v rozsahu,
v akom namieta nesúlad povolenia s obsahom rozhodnutia podľa osobitného predpisu. Teda v prípade,

ak by žalobca nebol účastníkom zisťovacieho konania podľa zákona č. 24/2006 Z.z. a toto by skončilo
vydaním rozhodnutia vo veci samej alebo Záverečným stanoviskom, ktoré má taktiež formu rozhodnutia,
mohol by ešte žalobca do konania o umiestnení stavby vstúpiť prostredníctvom podania riadneho
opravného prostriedku proti rozhodnutiu o umiestnení stavby (podaním odvolania by sa stal účastníkom
územného konania; § 140c ods. 10 Stavebného konania), avšak namietajúc len nesúlad územného

rozhodnutia s obsahom rozhodnutia vydaného podľa zákona č. 24/2006 Z.z. Výsledok zisťovacieho
konania záväzne vyjadrený vo výroku rozhodnutia aj s podmienkami eliminujúcimi alebo zmierňujúcimi
vplyv navrhovanej činnosti na životné prostredie (§ 29 ods. 13 in fine), ako aj výsledok posudzovania
vplyvov obsiahnutý v Záverečnom stanovisku (§ 37 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z.), sú pre ďalšie
povoľovacie konania podľa osobitných predpisov pre účely realizácie navrhovanej činnosti alebo jej

zmeny záväzné.

28. Tento kontext korešponduje aj s úpravou osobitných podmienok územného konania (a iných konaní
podľa Stavebného zákona) podľa § 140c Stavebného zákona, podľa ktorého stavebný úrad vo veci
nerozhodne bez vydaného Záverečného stanoviska alebo bez rozhodnutia vydaného v zisťovacom

konaní, ak ide o predmet konania, ktorý podlieha rozhodovaniu podľa osobitného predpisu (ods.
12 citovaného ustanovenia), pričom napr. územné rozhodnutie o umiestnení stavby musí obsahovať
informácie o rozhodnutí vydanom v zisťovacom konaní a zo Záverečného stanoviska, ak boli podľa
zákona č. 24/2006 Z. z. vydané (ods. 13 citovaného ustanovenia). V prejednávanom prípade stavebný
úrad konajúci v územnom konaní o umiestnení predmetnej stavby nepostupoval podľa § 140c ods. 6

Stavebného zákona a návrh na začatie konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. nepodal.

29. Pokiaľ žalobca s takýmto postupom nesúhlasil, prípadne mal záujem o navrhovanú činnosť ako aj
o jeho účasť v povoľovacích konaniach k predmetnej činnosti (napr. ku umiestneniu stavby v danom
území), za súčasnej neexistencie meritórneho rozhodnutia z konania podľa zákona č. 24/2006 Z.

z. vo vzťahu k otázke posudzovania vplyvu predmetnej stavby na životné prostredie, mohol využiť
postup podľa § 19 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. a podať na príslušný orgán podnet na vydanie
rozhodnutia, ktorým sa určí, či podlieha posudzovaniu navrhovaná činnosť, ktorá nie je uvedená
v prílohe č. 8 alebo nedosahuje prahovú hodnotu uvedenú v tejto prílohe. V prípade negatívneho
výsledku vo vzťahu k očakávaniu žalobcu, vždy je možnosť napadnúť právoplatné rozhodnutie alebo

opatrenieorgánuverejnejsprávyžalobouzaúčelomprieskumuichzákonnostialebozákonnostipostupu
predchádzajúceho ich vydaniu.

30. Pretože výsledkom právoplatne skončeného zisťovacieho konania jeho zastavením z dôvodu
späťvzatia návrhu na začatie zisťovacieho konania nebolo právoplatné meritórne rozhodnutie vo veci

samej, t. j. vydané rozhodnutie vo vzťahu k otázke potreby posudzovania vplyvu navrhovanej činnosti
na životné prostredie, dospel správny súd k záveru, že žalobcovi v predmetnom územnom konaní
o umiestnení stavby nesvedčí postavenie účastníka konania podľa § 34 ods. 1 Stavebného zákonav spojení s § 14 ods. 2 Správneho poriadku, ktoré malo byť založené prejavením jeho záujmu o
navrhovanú činnosť úkonom podľa § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z.

31. Niet pochýb o tom, že zainteresovaná verejnosť v oblasti ochrany životného prostredia má významné
procesné práva v administratívnych konaniach majúcich vplyv na životné prostredie. Tieto procesné
práva však majú byť realizované v súlade s vnútroštátnou legislatívou, ktorá precízne určuje podmienky
účastizainteresovanejverejnostivadministratívnychkonaniachvoblastiživotnéhoprostredia.Vprípade
rozhodovania o umiestnení stavieb v územnom konaní Stavebný zákon pre účely tohto konania výslovne

ako lex specialis k všeobecnej úprave účastníctva v správnom konaní podľa § 14 ods. 1 a 2 Správneho
poriadku explicitne priznáva postavenie účastníka územného konania aj tomu, komu toto postavenie
vyplýva z osobitného predpisu, s odkazom pod čiarou na ustanovenia § 24 až § 27 zákona č. 24/2006
Z. z., teda aj zainteresovanej verejnosti, ktorej vzniklo postavenie účastníka konania podľa § 24 ods. 2
zákona č. 24/2006 Z. z., napr. podaním odôvodneného stanoviska k Zámeru podľa § 23 ods. 4 v spojení
s § 24 ods. 3 písm. a) zákona č. 24/2006 Z. z.

32. Pokiaľ žalobca odvodzuje svoje postavenie účastníka predmetného územného konania zo
všeobecného pravidla vyjadreného v ustanovení § 14 ods. 2 Správneho poriadku, správny súd uvádza,
že priraďovacia spojka „aj“ v právnej vete „účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také
postavenie priznáva“ sa vzťahuje na zdôraznenie ďalšej možnosti určenia podmienok vzniku postavenia

účastníka konania, ako sú kritériá uvedené v ustanovení § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Neindikuje
však bezbrehé rozšírenie okruhu účastníkov administratívnych konaní, ale výslovne stanovuje ich
rozšírenie pre ten ktorý typ administratívneho konania podľa podmienok upravených v osobitných
zákonoch. V tomto prípade boli konajúce orgány verejnej správy pri posudzovaní účastníctva žalobcu v
územnomkonaníoumiestnenístavbypovinnévyhodnotiťsplnenieosobitnýchpodmienok,vyplývajúcich

z ustanovenia § 34 ods. 1 Stavebného zákona v nadväznosti na podmienky účastníctva v povoľovacom
konaní odvodeného od účasti žalobcu získanej v konaní podľa osobitného zákona, v danom prípade
podľa zákona č. 24/2006 Z.z. V tomto ohľade sú orgány verejnej správy viazané zásadou legality (čl.
2 ods. 2 Ústavy SR) a pri vyhodnotení zákonných podmienok potrebných pre priznanie postavenia
účastníka konania boli viazané osobitnou právnou úpravou podľa Stavebného zákona a zákona č.

24/2006 Z.z.“

29. Najvyšší správny súd SR k tomu v rozsudku sp.zn. 3Svk/41/2023 zo dňa 28.11.2024 doplnil:

„22. V súvislosti s postavením účastníka v stavebnom konaní kasačný súd už opakovane uviedol, že

účastníctvo v stavebnom konaní je osobitne upravené v § 59 Stavebného zákona. A v tejto súvislosti
upriamujepozornosťsťažovateľana§140StavebnéhozákonaupravujúciprávekonkurenciuSprávneho
poriadku a Stavebného zákona, a to v zhode s jedným so základných právnych princípov spočívajúcim
v aplikačnej prednosti osobitnej (špeciálnej) právnej úpravy pred úpravou všeobecnou (lex specialis
derogat legi generali). Vzhľadom na to, že ustanovenie § 59 Stavebného zákona obsahuje komplexnú

osobitnú úpravu účastníctva v konaní o povolení stavby, na postavenie účastníka v stavebnom konaní
sa neaplikuje Správny poriadok (napr. rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Svk/7/2023,
5Svk/47/2022 alebo 3Svk/35/2022). Ak v tejto súvislosti správny súd pripustil aplikáciu ustanovenia § 14
Správneho poriadku aj na stavebné konanie, išlo z jeho strany o nesprávny právny záver, ktorý ale nemal
vplyv na konečné rozhodnutie, keďže ustálil, že ani podľa tohto ustanovenia sťažovateľovi postavenie

účastníkanepatrí.Vzhľadomnaparciálnosťdanéhozáverupretokasačnýsúdnevideldôvodnazrušenie
napadnutého rozsudku správneho súdu.
23. Vychádzajúc z uvedeného, postavenie sťažovateľa ako účastníka stavebného konania mohlo
vyplývať z § 59 Stavebného zákona, čo správne právne vyhodnotil žalovaný ako aj správny súd, že mu
takéto postavenie nepatrí. Sťažovateľ jednak nepreukazoval žiadne vlastnícke či iné práva k pozemkom

či stavbám, ktoré by mohli byť dotknuté, a rovnako mu právo na účasť v konaní nevyplývalo ani zo
zákona EIA. Zákonodarca v stavebnom konaní síce pripúšťa, aby sa účastníkmi konania stali aj osoby,
ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu (§ 59 ods. 1 písm. c/ Stavebného zákona), pričom
takýmto predpisom je napríklad v zmysle poznámky pod čiarou zákon EIA, konkrétne jeho ustanovenia
§ 24 až § 27 týkajúce sa účasti verejnosti a dotknutej verejnosti v konaní, ale sťažovateľovi ani podľa

týchto ustanovení postavenie účastníka v stavebnom konaní nevzniklo. Rozšírenie okruhu účastníkov
stavebného konania o zainteresovanú verejnosť je totiž možné iba za predpokladu, že vec súvisí s
procesmi podľa zákona EIA upravenými v tretej časti zákona EIA (§ 24 ods. 2 zákona EIA). Hoci v tejto
veci sťažovateľ tvrdil, že pred posudzovaným stavebným konaním prebiehalo zisťovacie konanie podľa§ 29 zákona EIA, toto svoje tvrdenie ničím nepodložil a uvedenú skutočnosť vylúčil tak prvostupňový
orgán ako aj žalovaný. Vzhľadom na to, že ani v konaní pred správnym súdom sťažovateľ neuviedol,
aké konkrétne konanie podľa zákona EIA malo stavebnému konaniu, v ktorom si uplatňoval postavenie

účastníka konania, predchádzať, kasačný súd ustálil, že postavenie účastníka konania mu nevzniklo ani
podľa § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona, čo je v súlade so závermi správneho súdu.
24. Kasačný súd už opakovane tiež povedal, že pri teleologickom výklade s ohľadom na ratio legis (účel
právnej úpravy), ktorým je ochrana životného prostredia, môže prichádzať do úvahy rozšírenie okruhu
účastníkov konania o zainteresovanú verejnosť aj vtedy, ak konanie podľa zákona EIA prebiehať malo,

alesprávnyorgánhovrozporesozákonomnerealizoval(napr.rozhodnutieNajvyššiehosprávnehosúdu
sp.zn.7Svk/7/2023).Uvedenévšakniejeprípadtuposudzovanejveci,keďžesťažovateľjednaknetvrdil,
že konanie podľa zákona EIA malo v tejto veci predchádzať a žiadnymi relevantnými skutočnosťami v
tomto smere neargumentoval.“
30. Žalobca ďalej odvodzoval svoje postavenie účastníka predmetného územného konania z ustanovení
§ 15 a § 19 zákona o životnom prostredí, ktorý je podľa neho integračnou normou uplatňovanou naprieč

právnym poriadkom. Najvyšší správny súd SR sa v rozsudku sp.zn. 3Svk/41/2023 zo dňa 28.11.2024
k obdobnej námietke žalobcu vyjadril nasledovne:

„25. Sťažovateľ tiež namietal, že postavenie účastníka mu malo vyplývať z § 19 zákona o životnom
prostredí. Ak kasačný súd berie do úvahy skutočnosť, že poznámka pod čiarou k ustanoveniu § 59 ods.

1 písm. c) Stavebného zákona je len interpretačnou pomôckou a teda osobitným zákonom by mohol
byť aj iný zákon, než len zákon EIA, potom sťažovateľova alternatívna argumentácia spočívajúca v
tom, že pod citované ustanovenie Stavebného zákona je možné subsumovať § 19 zákona o životnom
prostredí, neobstojí, keďže toto ustanovenie nesúvisí s otázkou účastníctva, ale ukladá všeobecnú
povinnosť pri ohrození životného prostredia, alebo pri poškodení životného prostredia bez meškania

ohlásiť tieto skutočnosti príslušnému orgánu štátnej správy. Nedotýka sa teda práv, ktoré by vo
všeobecnosti vyplývali z účastníctva v administratívnom konaní alebo s ním súviseli, ale ide v zásade
len o oznamovaciu povinnosť, ktorá prináleží komukoľvek bez ohľadu na jeho postavenie a vôľu
byť účastníkom príslušného konania. Za daných okolností preto nemožno sťažovateľovo postavenie
účastníka konania podľa § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona odvodzovať alternatívne ani od §

19 zákona o životnom prostredí.“ Obdobne to platí pre ust. § 15 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom
prostredí v platnom znení podľa ktorého každý sa môže určeným spôsobom domáhať na príslušnom
orgáne svojich práv vyplývajúcich z tohto zákona a ďalších predpisov upravujúcich veci životného
prostredia. Citované ustanovenie zákona zrozumiteľne podmieňuje, že práv vyplývajúcich z tohto
zákona sa možno domáhať len určeným spôsobom. Teda je ho potrebné vykladať tak, že je to

možné len spôsobom ustanoveným v SSP, t.zn. ako účastník konania (§ 32 ods. 3 a nasl., § 178
ods. 1 SSP) alebo zainteresovaná verejnosť (§ 42, § 178 ods. 3 SSP). Žalobcovi bolo umožnené
brániť sa proti napadnutému rozhodnutiu podanou správnou žalobou, o ktorej bolo správnym súdom
meritórne rozhodnuté, pretože žalobca bol účastníkom tej ohraničenej časti konania o zmene územného
rozhodnutia, v ktorej sa rozhodovalo o jeho účastníctve. Vo vzťahu ku konaniu a rozhodnutiu o zmene

územného rozhodnutia o umiestnení stavby je však pre úplnosť namieste doplniť, že právo žalobcom
odvodzovanézust.§15a§19zákonaoživotnomprostredí,vzhľadomnauvedené,nemožnopovažovať
za tzv. „iné právo“, ktoré by v súlade s 139 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona svedčilo žalobcovi.
31. K namietanému porušeniu Aarhuského dohovoru správny poukazuje na to, že žalobca mal
zabezpečený prístup k ochrane životného prostredia prostredníctvom ustanovení právnych predpisov

pertraktovaných v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku, ktoré (po transpozícii tohto dohovoru do
právneho poriadku SR) regulujú jeho možnosti tak, že nie vo všetkých typoch konaní má možnosť
ingerencie v postavení zainteresovanej verejnosti. Rovnako má zabezpečený prístup k súdu, o čom
svedčí meritórne rozhodnutie o ním podanej správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia,kdesivšakprávoekologickýchzdruženízabezpečovaťsúdnuochranuživotnéhoprostredia

nemožno zamieňať s právom na úspech v správnom súdnom konaní. Právo na informácie týkajúce sa
životnéhoprostrediaporušenéneboli,žalobcaanikonkrétnenetvrdil,akobyknemumalodôjsť.Najvyšší
správny súd SR v rozsudku sp.zn. 3Svk/41/2023 zo dňa 28.11.2024 k tomu (eurokonformným výkladom,
ktorého sa žalobca domáha) uviedol:

„26. Sťažovateľovi kasačný súd prisviedča v tom, že Súdny dvor Európskej únie priznal postavenie
účastníka konania zainteresovanej verejnosti aj v konaniach, ktorým nepredchádzalo konanie podľa
zákona EIA, a to v súvislosti s aplikáciou čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Súdny dvor tak pripustil
postavenie účastníka konania zainteresovanej verejnosti napr. v správnom konaní týkajúcom saposkytnutia výnimky z režimu ochrany medveďa hnedého (rozsudok z 8. marca 2011, Lesoochranárske
zoskupenie VLK, C-240/09) alebo v konaní o povolení projektu, ktorý môže byť v rozpore s povinnosťou
zabrániť zhoršeniu stavu vodných útvarov stanovenej v článku 4 smernice 2000/60/ES Európskeho

parlamentu a Rady z 23. októbra 2000, ktorou sa stanovuje rámec pôsobnosti pre opatrenia
spoločenstva v oblasti vodného hospodárstva (rozsudok z 20. decembra 2017, Protect Natur-, Arten
- und Landschaftsschutz Umweltorganisation, C-664/15). Súdny dvor však jasne stanovil, že práva
účasti, ktoré verejnosti priznáva článok 6 Aarhuského dohovoru, sa uplatnia iba vtedy, ak ide o prijatie
rozhodnutia vo veci navrhovaných činností majúcich významný vplyv na životné prostredie (rozsudok z

20. decembra 2017, Protect Natur-, Arten - und Landschaftsschutz Umweltorganisation, C-664/15, body
64 až 67). Nepôjde teda o prípady, kedy je identifikovaný zanedbateľný alebo nepatrný vplyv na životné
prostredie. Hoci je sťažovateľ mimovládnou organizáciou, ktorá deklaruje záujem na ochrane životného
prostredia, postavenie účastníka konania jej teda nevzniká v akomkoľvek povoľovacom konaní, ale iba v
takom, ktoré môže mať významný vplyv na životné prostredie a takýmto vplyvom aj takáto mimovládna
organizácia argumentuje. Uplatňujúc uvedené na posudzovaný prípad, sťažovateľ v správnom konaní

vôbec neargumentoval vplyvom povoľovanej činnosti na životné prostredie (len uplatnil pripomienky
bez ich aplikácie na konkrétny prípad) a neargumentoval tak ani v konaní pred súdom. Nie je pritom
povinnosťou súdu bez konkrétnej argumentácie o zásadnom vplyve na životné prostredie, povoľovanú
činnosť vyhodnotiť z tohto hľadiska ex offo. Kasačný súd rovnako uvádza, že povoľovaná činnosť nie je
činnosťou, ktorá by podliehala zisťovaciemu konaniu alebo posudzovaniu vplyvov na životné prostredie

(príloha č. 8 časť A a B zákona EIA) a preto je možné predpokladať, že jej vplyv na životné prostredie
nie je relevantný. Kasačný súd preto námietku sťažovateľa, ktorou žiadal o priamu aplikáciu Aarhuského
dohovoru,rovnakovyhodnotilakonedôvodnú.“Nebolatedadôvodnánámietkažalobcu,ktorýpodložene
a konkrétne netvrdil, že ide že o prípad, ktorý má významný vplyv na životné prostredie a nepreukázal,
že v súlade s „precedentným“ rozhodnutím Súdneho dvora EÚ C-240/09 a s nadväzujúcim rozhodnutím

Najvyššieho súdu Sr sp.zn. 3Sžp/30/2009 by žalobca mal mať postavenie účastníka konania v danom
územnom konaní o zmene rozhodnutia o umiestnení stavby.
32. Žalobca ďalej nedôvodne namietal, že mu neboli poskytnuté podklady pred vydaním rozhodnutia
a tým mu bola znemožnená možnosť sa k týmto podkladom vyjadriť. Podľa § 33 ods. 2 Správneho
poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa

pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť
jeho doplnenie. Stavebný úrad začal konanie o nepriznaní postavenia účastníka konania žalobcovi
osobitným úkonom zo dňa 09.03.2023 (č.l. 9 adm. spisu), kde okrem iných náležitostí výslovne zmienil
konkrétne okolnosti, pre ktoré navrhovaná stavba nespĺňa kritériá pre zisťovacie konanie v zmysle
Prílohy č. 8 k zákonu č. 24/2006 Z.z. (tieto okolnosti vychádzali zo záväzného stanoviska Okresného

úradu Martin). Žalobca v podaní z 20.02.2023 (č.l. 8 adm. spisu) ako aj v podaní z 27.03.2023
(č.l. 10 adm. spisu) výslovne uviedol webové odkazy na povoľovacie konania týkajúce sa predmetnej
stavby a informácie ohľadom stavby, vrátane informácie o tom, že Okresný úrad Martin najprv
začal zisťovacie konanie, avšak v priebehu konania vydal záväzné stanovisko, že predmetná stavba
povinnému zisťovaciemu konaniu nepodlieha. Hmotným podkladom prvostupňového rozhodnutia bolo

zmienené záväzné stanovisko Okresného úradu Martin z 04.09.2020, resp. z 13.09.2022 (rozhodnutie
o následnom zastavení konania bol len jeho nevyhnutný procesný dôsledok), o ktorom žalobca bol
preukázateľne informovaný (ostatné dôvody, na ktorých bolo prvostupňové rozhodnutie založené sa
týkali posúdenia veci plynúceho z objektívneho práva). Nebolo by preto naplnením účelu zákonnej
povinnosti v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku zasielať žalobcovi na vyjadrenie stanovisko,

obsahom ktorého sám vo svojich podaniach sám argumentoval a o obsahu ktorého bol informovaný
úkonom stavebného úradu z 09.03.2023. Pokiaľ ide o odvolacie konanie, povinnosť oboznámiť
účastníka konania s podkladmi rozhodnutia nastupuje len vtedy, ak v tomto štádiu konania došlo
k doplneniu konania alebo odstráneniu jeho nedostatkov (postupom odvolacieho orgánu podľa § 59
ods. 1 Správneho poriadku), napríklad vykonaním ďalšieho dokazovania alebo zabezpečením nových

podkladov. Pokiaľ k tomu v danom prípade nedošlo, sledujúc účel zákona možno uzavrieť, že naplnením
požiadavky žalobcu by išlo o úkon zjavne nadbytočný, ktorý by bol v priamom nesúlade so zásadou
hospodárnosti a rýchlosti konania (§ 3 ods. 4 Správneho poriadku). Pri posudzovaní dôvodnosti tejto
námietky nemožno opomenúť ani to, že prvostupňové rozhodnutie je rozhodnutím procesným, ktorým
sa nerozhodovalo meritórne o predmete konania (o zmene rozhodnutia o umiestnení stavby). Povinnosť

umožniť účastníkovi konania vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia vyjadruje meritórny aspekt v tom
zmysle, aby mal účastník konania možnosť zamerať ďalšie úkony smerujúce k ochrane svojich práv
vo vzťahu k obsahu podkladov priamo ovplyvňujúcich rozhodnutie o predmete konania, o ktorom sa
prvostupňovým ani napadnutým rozhodnutím nerozhodovalo.33. Žalobca namietal aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pričom tvrdil, že „správny
orgán“ (neuviedol, či stavebný úrad alebo okresný úrad) sa reálne nezaoberal podstatou námietok
a pripomienok žalobcu, ktoré ignoroval a len predstieral zákonnosť. Z námietok žalobcu nie je zrejmé,

akými námietkami sa prvostupňové alebo napadnuté rozhodnutie nezaoberalo, aké zákonné náležitosti
napadnuté rozhodnutie nemalo alebo v čom nedostatočne vysvetlilo spôsob použitia správnej úvahy.
K namietanej nepreskúmateľnosti možno preto len všeobecne doplniť, že za nespreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť možno považovať rozhodnutie orgánu verejnej správy, z ktorého výroku nemožno
zistiť, ako bolo rozhodnuté, ale aj ak rozhodnutie nie je odôvodnené alebo odôvodnenie trpí takými

vadami, že v ňom absentujú právne závery, ktoré vyplývajú z rozhodujúcich skutkových okolností, alebo
sú nejednoznačné. Tiež také vady, keď chýbajú skutkové dôvody. Nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia však nemôže spôsobiť to, že účastník konania (v tomto prípade žalobca) nesúhlasí
s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného. Muselo by ísť o vady
v skutkových zisteniach, t.j. ak by bolo rozhodnutie založené na skutočnostiach, ktoré v konaní neboli
zisťované, alebo na dôkazoch, ktoré by boli získané v rozpore so zákonom, čo žalobca nenamietal.

Vyššie uvedenými vadami napadnuté rozhodnutie žalovaného netrpí. Správny súd preto po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia nezistil žalobcom uplatnený dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia
spočívajúci v jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatočné odôvodnenie.
34. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu

musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS
115/03). Túto požiadavku výstižne zvýraznil vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad.“ Európsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo
na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v
súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho

rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci A.
B. proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18390/91 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci C. D. proti Španielsku z 09.12.1994, sťažnosť č. 18064/91). Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem
rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté
v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr.
IV. ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi

názormi (I. ÚS 50/04). Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na správne
konanie vedené orgánom verejnej (moci) správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutého
rozhodnutia žalovaného, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovalo
na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali.

35. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/25/2016 z 29.06.2017: „Hoci je nepochybné,
že správny orgán nie je povinný vydať rozhodnutie, ktoré by vyplývalo z návrhov ostatných účastníkov
konania, je jeho zákonnou povinnosťou vyjadriť sa k návrhom, ktoré by mohli byť podkladom rozhodnutia
a v odôvodnení rozhodnutia uviesť prečo nimi určité návrhy a podklady nie sú. No aj podľa doterajšej
judikatúry Ústavného súdu, z ústavy ani z dohovoru nemožno usudzovať, že dôvody uvedené súdom

sa musia zaoberať s každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný
pre svoju argumentáciu. Mutatis mutandis I. ÚS 56/01. Úlohou správneho orgánu tak nebolo reagovať
na každý jeden vyjadrený názor alebo požiadavku v stanovisku žalobcu, ale len na tie, ktoré mali alebo
mohli mať pre konanie podstatný význam.36. Žalobca v správnej žalobe poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR a Najvyššieho
súdu SR (najmä ohľadom výkladu zákona vo všeobecnosti) a citoval ich časti. V zmysle ustálenej

judikatúry Najvyššieho súdu SR nepostačuje, ak účastník konania v správnej žalobe poukáže na
jednotlivé rozhodnutie, resp. odcituje z neho určitú časť bez toho, aby súčasne špecifikoval skutkové
a právne okolnosti vyplývajúce z predmetného rozhodnutia vzťahujúce sa na preskúmavaný prípad,
t.j. bez toho, aby poukázal na jeho totožnosť alebo obdobnosť s prejednávaným prípadom a bez toho,
aby z toho vyvodil konkrétnu nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na to, že žalobca tak

neurobil, na tieto námietky nebolo možné prihliadať. Rovnako nebolo prihliadané na ďalšie časti správnej
žaloby (jej obsah, okrem tých častí, ktorými sa zaoberajú iné časti tohto rozsudku, napríklad účelový
a šikanózny postup konajúcich orgánov, umelé vytváranie prekážok verejnosti pri účasti na povoľovacích
procesoch, porušenie princípov dobrej správy, porušenie Charty základných práv EÚ, diskreditačná
kampaň voči žalobcovi a pod.), ktoré predstavujú všeobecné subjektívne názory žalobcu na spôsob
interpretácie objektívneho práva, jeho polemiky a všeobecné prejavy nesúhlasu. Takto všeobecne

uplatnené námietky neumožňujú uskutočniť súdny prieskum napadnutých rozhodnutí, pretože práve
rozsahom a dôvodmi žalôb je správny súd pri prieskume limitovaný a súčasne vedený. Správny súd
nemá oprávnenie za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti napadnutých rozhodnutí vyhľadávať,
ani v žalobách všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu
alebo odôvodnenia napadnutých rozhodnutí za žalobcu konkretizovať. Žalobcom v žalobách uvedené

všeobecne formulované a nekonkrétne žalobné námietky, ktoré z tohto dôvodu možno považovať
len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobcu s rozhodnutiami žalovaného, resp. s hodnotením
veci konajúcimi orgánmi, bránia tomu, aby správny súd na ich základe konštatoval nezákonnosť
preskúmavaných rozhodnutí. Uvedeným námietkam tak chýba zrozumiteľná a určitá argumentácia
odôvodňujúca, že napadnutým rozhodnutím bol porušený zákon (predmetom konania bolo preskúmanie

zákonnosti napadnutého rozhodnutia). Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok
so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, t. j. k otázke, v čom konkrétne sa žalovaný mýlil pri
hodnotení dôkazov a pri právnom posúdení veci a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom
uvedeným v napadnutom rozhodnutí, vo svojej podstate nie sú tieto námietky ničím iným, len vyjadrením
vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Vyjadrenie nesúhlasu, resp.

tvrdenia žalobcu bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu v konaní o preskúmanie jeho zákonnosti nepostačuje k tomu, aby správny súd mohol
dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.
37. Žalobca v správnej žalobe navrhol, aby správny súd prerušil konanie a podal návrh na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie s nasledovnou otázkou: „Či postup

správneho orgánu, ktorým sa neumožní verejnosti chrániacej životné prostredie byť účastníkom
konania je v súlade s právom Európskej únie.“ Správny súd nezistil dôvody na prerušenie konania
z dôvodu podania prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie o výklade práva Európskej únie,
keďže návrh žalobcu je nekonkrétny, pretože nevysvetlil, výkladu ktorého konkrétneho ustanovenia
európskeho práva alebo ktorej konkrétnej oblasti judikatúry SD EÚ sa má jeho otázka týkať. Správny

súd takéto ustanovenia práva Európskej únie taktiež neidentifikoval. Predmetom prejudiciálnej otázky
podľa čl. 267 ZFEÚ nemôže byť otázka, či sa správne aplikovalo právo Európskej únie v konkrétnej veci.
Povinnosť iniciovať konanie pred Súdnym dvorom EÚ správnemu súdu nevyplýva ani z čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ, keďže nie je konečným súdom. Správny súd pritom poukazuje na rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ, z ktorých vyplýva, že začatie prejudiciálneho konania závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny

súd posúdi relevantnosť a potrebu takéhoto návrhu (napr. rozsudok zo 6.decembra2008, Cartesio, C
210/06). Preto správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol (§ 100 ods. 1 písm. c/ SSP
a contrario), postupujúc podľa § 162 ods. 3 CSP v spojení s § 25 SSP.
38. Po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia, vrátane prvostupňového rozhodnutia a postupu,
ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí, a to v rozsahu tvrdení žalobcu, t.j. v rozsahu žalobných

bodov uplatnených podľa § 62 ods. 1 v spojení s § 181 ods. 1 SSP v zákonom stanovenej lehote
na podanie žaloby, rešpektujúc stav v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, správny súd
konštatuje, že nezistil tvrdené dôvody nezákonnosti, t.j. nezistil dôvody pre zrušenie rozhodnutia. Žiadna
zo žalobcových námietok nebola dôvodná, preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP
zamietol.

39. Námietka alebo skôr domnienka žalobcu vznesená v podaní žalobcu zo dňa 03.05.2024
označenom ako „Vyjadrenie žalobcu k replike žalovaného vo veci sp.zn. 5S/30/2023“ (hoci o repliku
žalovaného nešlo, pretože išlo o jeho vyjadrenie k správnej žalobe), že žalovaný porušil § 34 ods. 5
Správneho poriadku, ktorá námietka nebola súčasťou správnej žaloby, bola urobená oneskorene (§182 v nadväznosti na § 181 SSP). Vzhľadom na uvedené správny súd viazaný zásadou koncentrácie
správneho súdneho konania opodstatnenosť tejto námietky nemohol posudzovať.
40. O náhrade trov konania rozhodol správny súd tak, že ju nepriznal žiadnemu z účastníkov konania,

pretože nezistil vo vzťahu k žiadnemu z nich na to zákonný dôvod. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal
úspech, správny súd nepriznal náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario. Žalovaný
síce v konaní úspešný bol, avšak má postavenie orgánu štátnej správy, pričom správny súd nezistil
žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania voči neúspešnému žalobcovi priznané
(§ 168 SSP).

41. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.
4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobudne právoplatnosť jeho doručením. Proti tomuto

rozhodnutiu j e p r í p u s t n á kasačná sťažnosť, ktorú môže podať
účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí
podať v lehote v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia.

Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že

správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
musia byť spísané advokátom.

Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden

rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.