Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 2S/27/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106279
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Piroš

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106279.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Piroša a členiek

senátu JUDr. Miroslavy Štefčekovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mgr. Kataríny Haviarovej,
v právnej veci žalobcu: PEGAS SECURITY s.r.o., so sídlom: Karpatská 8402/9A, 010 08 Žilina, IČO:
50 844 962, právne zastúpený: STEHURA & partners, v.o.s., so sídlom: Fraňa Kráľa 2080, 022 01
Čadca, IČO: 47 246 863, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom: Masarykova 10, 040
01 Košice - mestská časť Staré Mesto, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
O-188/2023 zo dňa 1. augusta 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 23.05.2024 z a m i e t a.

II. Súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalobcovi ani žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

Prvostupňové administratívne rozhodnutie

1. Inšpektorát práce v období od 21.07.2021 do 12.08.2021 u žalobcu na kontrolovanom pracovisku
„Spojená stredná škola, Červenej armády 25 v Martine“ a na Inšpektoráte práce v zmysle § 7 ods. 3
písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 až 4 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce
aozmeneadoplnenízákonač.82/2005Z.z.onelegálnejpráciaonelegálnomzamestnávaníaozmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z. z.“) vykonal
inšpekciu práce. Výkon inšpekcie práce u žalobcu bol zameraný na kontrolu dodržiavania povinností
zamestnávateľa vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov v zmysle zákona č.

311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) týkajúcich sa
najmä vzniku pracovnoprávnych vzťahov a dokladov preukazujúcich ich vznik, evidencie pracovného
času a dodržiavania limitov pracovného času, poskytovania mzdy za vykonanú prácu, najmä vo vzťahu
k minimálnym mzdovým nárokom. Súčasťou výkonu inšpekcie práce bola aj kontrola dodržiavania
právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania podľa § 3
zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a o nelegálnom zamestnávaní (ďalej len „zákon č. 82/2005
Z. z.“). Zistené skutočnosti, zabezpečené dôkazy, ako aj nedostatky, inšpektori práce uviedli v protokole

o výsledku inšpekcie práce č.: IZA-66-30-2.3/P-B24, 25-21 zo dňa 12.08.2021 (ďalej len „protokol“) v
znení Dodatku č. 1 k protokolu zo dňa 26.08.2021. V protokole v znení jeho Dodatku č. 1 a následnej
opravy, boli konštatované celkovo 4 nedostatky spočívajúce v porušení Zákonníka práce. Na základeinšpekciouprácezistenýchnedostatkovsavočižalobcovizačalokonanieouloženípokutyzanedostatky
zapísané bod bodmi č. 2, 3 a 4 protokolu v znení Dodatku č. 1 a jeho opravy.

2.Inšpektorátpráce(ďalejlen„prvostupňovýorgán“)rozhodnutímč.IPZA/IPZA_PRODD/ROZ/2023/862
zo dňa 12.05.2023 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie prvostupňového orgánu“)
rozhodol tak, že za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod
1. zákona č. 125/2006 Z. z., konkrétne za porušenia:
- § 120 ods. 3 Zákonníka práce tým, že žalobca ako zamestnávateľ ku dňu 21.07.2021 nepriradil

pracovnému miestu „informačná a bezpečnostná služba“, na ktorom sa dohodol so zamestnancami: A.
B., C. D., stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe
č. 1 Zákonníka práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje,
v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve;
- § 120 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 4 Zákonníka práce tým, že žalobca ako zamestnávateľ, u ktorého
nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, zamestnancom: A. B., C. D., ktorí

pre žalobcu vykonávali prácu „informačná a bezpečnostná služba“, a ktorých mzda v mesiacoch 9/2020
- 12/2020 nedosiahla sumu minimálneho mzdového nároku pre druhý stupeň náročnosti príslušných
pracovnýchmiest,neposkytoldoplatokvsumerozdielumedzidosiahnutoumzdouasumouminimálneho
mzdového nároku ustanoveného pre druhý stupeň patriaci príslušným pracovným miestam „informačná
a bezpečnostná služba“;

- § 120 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 4 Zákonníka práce tým, že žalobca ako zamestnávateľ, u ktorého
nie je dohodnuté odmeňovanie zamestnancov v kolektívnej zmluve, zamestnancom: A. B., C. D., ktorí
pre žalobcu vykonávali prácu „informačná a bezpečnostná služba“, a ktorých mzda v mesiacoch 1/2021
- 2/2021 nedosiahla sumu minimálneho mzdového nároku pre druhý stupeň náročnosti príslušných
pracovnýchmiest,neposkytoldoplatokvsumerozdielumedzidosiahnutoumzdouasumouminimálneho

mzdového nároku ustanoveného pre druhý stupeň patriaci príslušným pracovným miestam „informačná
a bezpečnostná služba“,
ktoré boli zistené pri výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2
a § 14 ods. 1 až 4 zákona č. 125/2006 Z. z., ktorá bola vykonaná v období od 21.07.2021 do 12.08.2021
u žalobcu na kontrolovanom pracovisku „Spojená stredná škola, Červenej armády 25 v Martine“, uložil

žalobcovi pokutu vo výške 1 000,- Eur.

Druhostupňové administratívne rozhodnutie

3. Na základe odvolania žalobcu Národný inšpektorát práce, právny odbor (ďalej len „žalovaný“)

rozhodnutím č. O-188/2023 zo dňa 01.08.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie
žalovaného“) rozhodol tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V
napadnutom rozhodnutí opísal skutkový stav veci, uviedol na vec sa vzťahujúce zákonné ustanovenia
a konštatoval, že prvostupňový orgán jednoznačne preukázal, že žalobca ako zamestnávateľ porušil
povinnosti vyplývajúce z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) v 1. a 3. bode zákona č. 125/2006

Z. z., konkrétne § 120 ods. 3 Zákonníka práce a § 120 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 4 Zákonníka práce.

4. Žalovaný dal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia do pozornosti, že v danom prípade sa jedná
o objektívnu zodpovednosť žalobcu za zistený správny delikt, ktorej by sa mohol zbaviť iba za
predpokladu, ak by predložil dôkazy jednoznačne potvrdzujúce, že správny delikt nespáchal. Zdôraznil,

že zamestnávateľ je povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň náročnosti práce v súlade s
charakteristikamistupňovnáročnostipracovnýchmiest,ktorésúuvedenévpríloheč.1Zákonníkapráce.
Zaraďovanie sa uskutočňuje podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon sa od zamestnanca
vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, a teda jediným kritériom je náročnosť
práce, ktorej vykonávanie sa od zamestnanca vyžaduje na predmetnom pracovnom mieste a iné

skutočnosti, ako napr. dosiahnuté vzdelanie alebo rozsah výkonu iných „jednoduchších“ pracovných
činností, sú v tomto prípade irelevantné. Žalovaný poukázal na to, že podľa predloženej evidencie
pracovného času zamestnanci žalobcu zaznamenávali, že vykonávajú bezpečnostnú a informačnú
službu, čomu neodporoval ani 4. a 5. bod prílohy k dohodnutým pracovným zmluvám zamestnancov,
kde bola uvedená ako ich pracovná činnosť „preventívna činnosť v určenom objekte formou celkovej

obhliadky a vizuálne kontroly objektu pred odchodom a monitorovanie kamerového systému EZS a
EPS, pričom v prípade narušenia objektu - vyrozumenie zásahovej skupiny PCO a PZ SR a pri vzniku
požiaru privolanie Hasičského zboru SR, týmto poskytovať potrebnú súčinnosť“. Podľa žalovaného
prvostupňový orgán prihliadol nielen k pracovnej činnosti tak, ako bola žalobcom opísaná, ale aj kpracovným zmluvám zamestnancov žalobcu v znení ich dodatkov a zmien, kde bola jasne označená ich
pracovná náplň spočívajúca v zabezpečení ochrany majetku, života a zdravia, konkrétne pod bodmi 4.
a 5. prílohy č. 1 k pracovným zmluvám. Tieto činnosti podľa žalovaného zodpovedali charakteristikám,

ktoré kvalifikujú strážnu službu v § 3 zákona č. 473/2005 Z. z. o súkromnej bezpečnosti v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 473/2005 Z. z.“) a súhrn pracovných činností dotknutých
zamestnancov, preto nebolo možné priradiť medzi základné, manipulačné, pomocné, či prípravné
práce vykonávané podľa postupov a pokynov nadriadeného. Konštatoval, že v tomto ohľade by prvý
stupeň náročnosti práce podľa pracovných činností zodpovedal povolaniu, ktoré zamestnanec vykonáva

manuálne podľa jednoduchých a opakujúcich sa postupov alebo pokynov, zväčša pod stálym dozorom,
pričom v zásade samotný zamestnanec nebude niesť žiadnu zodpovednosť na dosiahnutom výsledku
práce (napr. upratovačka, dokladač tovaru, umývač riadu). Vzhľadom k tomu, že prvostupňový orgán
v popise pracovnej činnosti zamestnancov žalobcu vyplývajúceho z pracovných zmlúv nevzhliadol
také činnosti, ktoré by zodpovedali najnižšiemu stupňu náročnosti práce, podľa žalovaného správne
konštatoval, že všetky uvedené činnosti sú také, ktoré vykonali zamestnanci žalobcu samostatne podľa

určených pokynov a postupov, a práve samostatný výkon práce popiera to, že ide o pomocnú alebo
prípravnú prácu. V tejto súvislosti žalovaný upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 2Asan/12/2019 zo dňa 24.03.2021, podľa ktorého „súhrn pracovných činností pozostávajúcich
z ochrany majetku a osôb v rôznych situáciách a podmienkach nemožno priradiť medzi základné,
manipulačné, pomocné či prípravné práce podľa postupov a pokynov nadriadeného. V tomto ohľade

by prvý stupeň náročnosti práce podľa pracovných činností zodpovedal povolaniu, ktoré zamestnanec
vykonáva manuálne podľa jednoduchých a opakujúcich sa postupov alebo pokynov, zväčša pod stálym
dozorom, pričom v zásade samotný zamestnanec nebude niesť žiadnu zodpovednosť na dosiahnutom
výsledku práce“.

5. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal tiež na to, že zamestnanci žalobcu mali
v predloženej evidencii pracovného času poznačené, že na pracovisku „Spojená škola“ vykonávali
službuoznačenúako„BEZPEČ.AINFOR.SLUŽBA“.Tátoskutočnosťpodľažalovanéhonezodpovedala
tvrdeniu žalobcu, že jeho zamestnanci vykonávali iba informačnú službu a zdôraznil, že nebolo zrejmé,
v čom spočívala žalobcom uvádzaná informačná činnosť jeho zamestnancov počas ich nočnej služby.

Žalovaný konštatoval, že v predmetnej veci bolo preukázané, že zamestnanci žalobcu vykonávali
prácu, ktorá nemôže byť zaradená do prvého stupňa náročnosti práce, pretože si vyžadovala odbornú
spôsobilosť, ako vyplýva z ich pracovných zmlúv, ako aj z evidencie služieb, ktorá bola predložená
ako evidencia pracovného času a do ktorej sa uvádzalo číslo preukazu odbornej spôsobilosti, ako
aj číslo licencie zamestnávateľa, ktorý služby súkromnej bezpečnostnej služby poskytoval. Tiež dal

do pozornosti, že kontrola na uvedenom pracovisku bola vykonaná v spolupráci s Políciou SR,
oddelenie súkromných bezpečnostných služieb, ktoré má kompetencie vykonávať kontrolu na takýchto
pracoviskách. Pokiaľ by sa na kontrolovanom pracovisku vykonávala len činnosť informátora bez výkonu
strážnej služby, Polícia SR by si takýto subjekt na kontrolu nevybrala a v tomto kontexte bol podľa
žalovaného potom logický záver Inšpektorátu práce týkajúci sa porušenia ustanovenia § 120 ods. 3

Zákonníka práce.

6. K dokladom predloženým žalobcom v priebehu konania (t. j. objednávke č. 026008/2019_SUB zo
dňa 26.08.2019 a dohode zo dňa 30.04.2020 k zmluve o poskytovaní strážnej služby č. 0119-1/2009)
žalovaný uviedol, že tieto doklady počas výkonu inšpekcie neboli predložené, ale žalobca ich predložil až

k svojmu vyjadreniu k oznámeniu o začatí konania o uložení pokuty. Prvostupňový orgán vyhodnotil tieto
dokladyakoúčelovéazavádzajúce,vzhľadomktomu,žebezzrejméhodôvodunebolipredloženépočas
výkonu inšpekcie, ako aj s ohľadom na ostatné doklady nachádzajúce sa v administratívnom spise,
ktoré vo vzájomnej súvahe nepreukázali skutočnosť, že činnosť zamestnancov žalobcu spočívala iba v
informačnej službe a nie vo vykonávaní bezpečnostnej služby. Podľa žalovaného, doklady predložené

v priebehu správneho konania prvostupňový orgán vzhľadom na uvedené vyhodnotil a prihliadol k nim,
ale zhodnotil, že nevyvracajú skutočnosti zistené v priebehu inšpekcie práce. V kontexte uvedeného dal
žalovaný opätovne do pozornosti, že zamestnanci žalobcu mali v evidencii služieb, ktorá bola žalobcom
predložená ako evidencia pracovného času, poznačené, že vykonávali službu označenú ako „BEZPEČ.
A INFOR. SLUŽBA“, ktorá nezodpovedala tvrdeniu žalobcu o tom, že jeho zamestnanci vykonávali

iba informačnú službu. Podľa žalovaného k nezohľadneniu predložených dokladov sa prvostupňový
orgán dostatočne vyčerpávajúco vyjadril v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalovaný sa stotožnil s
prvostupňovým orgánom o konštatovanej účelovosti tvrdení a predložených dôkazov, hoci zdôraznil, že
rozumie snahe žalobcu vyhnúť sa uloženiu sankcie, avšak v tomto prípade v súlade so zásadou voľnéhohodnotenia dôkazov správne orgány pristúpili k vyhodnoteniu skutkového stavu na základe iných
dôkazov, svoju správnu úvahu uviedli a nesúhlas žalobcu so závermi správnych orgánov automaticky
nezakladá opodstatnenosť jeho námietky.

7. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa nevypočutia svedkov (zástupcu odberateľa – E. F. C.
SBS PEGAS, zamestnancov C. B. a C. C., zástupkyne žalobcu) a vyžiadania si stanoviska hlavného
objednávateľa žalovaný uviedol, že je na správnom uvážení správneho orgánu, či vykoná dodatočné
dokazovanie vo veci. Konštatoval, že prvostupňový orgán žalobcom navrhnuté dôkazy nevykonal,

pretože mal za to, že v prejednávanej veci zaobstarané dôkazy, ktoré boli podkladom pre vydanie
napadnutého rozhodnutia, boli dostatočné pre objasnenie skutočného stavu veci a nepokladal za
hospodárne vykonať výsluchy svedkov. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že od zisteného momentu
spáchania deliktu ubehlo značné časové obdobie a dalo sa predpokladať, že výpovede osôb budú
skreslené a nebudú zodpovedať skutočnému stavu veci a dodal, že neskoršie vyjadrenia sú často
zmenené, a to aj vplyvom zamestnávateľa, ktorý logicky podniká všetky kroky k tomu, aby sa vyhol

zodpovednosti za zistené porušenia zákonných povinností. Námietku žalobcu týkajúcu sa porušenia
princípu materiálnej pravdy a nedostatočného zistenia skutkového stavu považoval za neopodstatnenú.
Zdôraznil, že skutok bol náležite zistený, preukázaný a správna úvaha uvedená v odôvodnení vydaného
rozhodnutia o uložení pokuty sa neprieči právnej úprave, rovnako ako zásadám logiky, a preto vydané
rozhodnutie podľa žalovaného netrpí vadou nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti.

8.Žalovanýpoukázalnato,žeprvostupňovýorgánsvojerozhodnutievovzťahukvýškeuloženejsankcie
odôvodnil, prihliadol na všetky zákonné kritéria premietnuté v § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z.,
náležite sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal a jeho voľná úvaha, ktorou sa riadil,
sa nepriečila zásadám logického myslenia. Žalovaný sa stotožnil so závermi prvostupňového orgánu,

že uloženie pokuty v stanovenej výške je nevyhnutné jednak z dôvodu postihu protiprávneho správania
a jednak z dôvodu potreby a nevyhnutnosti preventívneho pôsobenia orgánov inšpekcie práce. Podľa
žalovaného prvostupňový orgán pri uložení pokuty správne vychádzal zo základných rovín pre ukladanie
sankcie - preventívnej a represívnej, pričom postih za správny delikt podľa žalovaného musí mať silu
odradiť od nezákonného postupu.

Žaloba, žalobné body a argumentácia žalobcu

9. Žalobca včas podanou správnou žalobou žiadal o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia
žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia, ktoré považoval za nezákonné, a to z dôvodov podľa
ustanovenia§191ods.1písm.c),d),e),f),g)vspojenís §195písm.a),b),c),d)zákonač.162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). V žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného
považuje za nesprávne a nezákonné, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia; je

nepreskúmateľné; zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci;
skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia nemá oporu v administratívnom
spise; došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia; žalovaný neprihliadal na základné zásady trestného
konania podľa zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku (ďalej len „Trestný poriadok“) a došlo k

uplynutiu prekluzívnej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť. Žalobca preto žiadal, aby
správny súd obe napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

10. Žalobca zdôraznil, že stupne náročnosti práce uvedené v prílohe č. 1 Zákonníka práce pre
zamestnávateľa nie sú záväzné, sú len orientačné a informatívne. Rozdelenie pracovných miest do

jednotlivých stupňov náročnosti práce je podľa žalobcu v kompetencii zamestnávateľa v závislosti od
rozsahu a náročnosti vykonávaných pracovných činností zamestnanca u zamestnávateľa, a to najmä
z dôvodu rozdielnych pracovných povinností zamestnancov s rovnakým názvom pracovnej pozície u
toho istého zamestnávateľa, ako aj u jednotlivých zamestnávateľov. Zamestnanec s rovnakým názvom
povolania môže vykonávať u toho istého zamestnávateľa alebo u rôznych zamestnávateľov práce rôznej

náročnostiavpraxineexistujúžiadnetabuľky,ktorébyobsahovalijednotlivéstupnenáročnostipriradené
ku konkrétnym pracovným miestam a ktoré by sa uplatňovali rovnako pre všetkých zamestnávateľov.
Žalobca zdôraznil, že zamestnanec na pracovnej pozícii informátor nevykonáva činnosti vymedzené v §
3zákonač.473/2005Z.z.71/,t.j.nevykonávaochranumajetku,osôb,ochranuprepravy,nezabezpečujeporiadok na mieste zhromaždenia osôb a nevypracúva plán ochrany alebo monitorovania, tak ako
to predpokladá § 3 uvedeného zákona. Podľa žalobcu poskytovanie služieb informátora spadá pod
živnosť vykonávanú na základe živnostenského oprávnenia a v tomto smere je preto irelevantné, či

zamestnanec, ktorý fakticky vykonáva činnosť informátora, má odbornú spôsobilosť v zmysle zákona č.
473/2005 Z. z. Žalobca konštatoval, že nie je možné posudzovať stupeň náročnosti práce od kvalifikácie
konkrétneho zamestnanca, pretože v konečnom dôsledku by to znamenalo, že napr. vysokoškolský
vzdelaný zamestnanec vykonávajúci rovnakú prácu ako zamestnanec bez odbornej kvalifikácie, resp.
len so základným vzdelaním, by musel automaticky byť zaradený do vyššieho stupňa náročnosti práce,

čo je neprípustné. Žalobca poukázal na písm. a) prílohy č. 1 Zákonníka práce a charakteristiku druhého
stupňa náročnosti, ako i právnu teóriu, pričom na základe nich dospel k názoru, že nie je naplnený
tvrdenýpredpokladonutnostizaradeniapracovnejpozíciedotknutýchzamestnancovdodruhéhostupňa
náročnosti, keď uvedená pracovná pozícia nevykazovala znaky druhého stupňa náročnosti podľa prílohy
č. 1 Zákonníka práce.

11. Žalobca ďalej poukázal na to, že jeho zamestnanci (A. B. a C. D.) na kontrolovanom pracovisku v
uvedenom období vykonávali len činnosť informátora spočívajúcu v evidenčnej činnosti, usmerňovaní a
vybavovaní návštev, vydávaní kľúčov a ich evidencii, vybavovaní telefonátov a iných prác spojených s
touto činnosťou. Zdôraznil, že zamestnanci nevykonávali činnosť strážnej služby v zmysle ustanovenia §
3 zákona č. 473/2005 Z. z. a že v objekte poskytoval služby na základe objednávky č. 026008/2019_SUB

zo dňa 26.08.20218, v zmysle rámcovej zmluvy č. 1001/2018 o poskytovaní bezpečnostnej služby
uzatvorenej medzi žalobcom ako dodávateľom a E. F. C. SBS PEGAS, IČO: 37 809 474 ako
objednávateľom zo dňa 10.01.2018 v znení dodatku a zmien. Konštatoval, že predmetom tejto zmluvy
bolo poskytovanie rôznych činností v závislosti na konkrétnych požiadavkách objednávateľa a medzi
týmito činnosťami bola aj činnosť informátora, ktorú v objekte vykonávali dotknutí zamestnanci. Podľa

tvrdení žalobcu išlo teda o poskytovanie informačných služieb vo forme tzv. subdodávky pre hlavného
poskytovateľa (E. F. C. SBS PEGAS), ktorý v danom objekte mal poskytovať aj informačné služby
na základe zmluvy o poskytovaní strážnej služby č. 0119-1/2009 zo dňa 30.09.2009 v znení dodatku
a zmien, uzatvorenej medzi poskytovateľom (E. F. C. SBS PEGAS), objednávateľom (Žilinským
samosprávnym krajom) a správcom (Spojenou školou Martin), ktorej predmetom bolo poskytovanie

komplexných činnosti, medzi ktoré patrila aj činnosť informátora, ktorú zabezpečoval žalobca formou
tzv. subdodávky a ktorú činnosť vykonávali dotknutí zamestnanci.

12. Žalobca uviedol, že z dohody zo dňa 30.04.2020 k zmluve o poskytovaní strážnej služby č.
0119-1/2009 vyplynulo, že s účinnosťou od 01.05.2020 bolo predmetom poskytovania služieb zo

strany hlavného poskytovateľa (E. F. C. SBS PEGAS) len poskytovanie informačných služieb a
strážnych služieb výlučne podľa § 3 písm. g) zákona č. 473/2005 Z. z., t. j. výlučne prevádzkovaním
zabezpečovacieho systému alebo poplachového systému, a preto uvedené jednoznačne preukazuje,
že v kontrolovanom období jeho zamestnanci ani objektívne nemohli vykonávať činnosť strážnej služby
na kontrolovanom pracovisku.

13. Žalobca poukázal na zásadu materiálnej pravdy, zásadu zákonnosti a zásadu voľného hodnotenia
dôkazov. Zdôraznil, že správny orgán je povinný zistiť skutočný stav veci, na základe čoho nie je
viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov, stav veci musí zistiť súčasne presne, čo
znamená, že musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Konštatoval, že v odvolaní voči prvostupňovému

rozhodnutiunamietalnesprávnyzáversprávnehoorgánuotom,žedôkazpredloženývsprávnomkonaní
(t. j. až následne po výkone inšpekcie práce), ktorý vo svojej podstate vyvracia závery inšpekcie, je
potrebné vyhodnotiť ako účelový a zavádzajúci práve z dôvodu jeho rozporu so závermi inšpekcie
práce. Uviedol, že takéto tvrdenie popiera podstatu správneho konania, t. j. zistenie skutočného stavu
veci a účastníka správneho konania, proti ktorému sa vedie konanie o uložení pokuty, stavia v tomto

konaní len „do počtu“, bez reálneho uplatnenia jeho procesného práva. V tejto súvislosti poukazoval
aj na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej protokol je jedným z podkladov pre vydanie rozhodnutia, nie
jeho jediným podkladom, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžk/47/2017
zo dňa 28.08.2018, v zmysle ktorého „výsluch a závery inšpekcie sú zhrnuté v protokole o výsledku
inšpekcie, ktorého náležitosti ustanovuje § 14 zákona o inšpekcii práce. Protokol predstavuje v následne

začatom správnom konaní jeden z dôkazných prostriedkov, nezbavuje však správny orgán povinnosti
vykonať v začatom správnom konaní riadne dokazovanie, výsledky tohto dokazovania vyhodnotiť a vec
v súlade so zákonom posúdiť“. Vyhodnotenie dôkazov predložených v rámci správneho konania ako
účelových a zavádzajúcich z dôvodu, že neboli predložené v rámci inšpekcie práce žalobca považovalza také, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. zákona o správnom konaní (správny
poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“), ako aj ustálenou súdnou praxou. Zdôraznil, že žalovaný na
túto jeho námietku žiadnym spôsobom nereagoval, na základe čoho je nutné považovať napadnuté

rozhodnutie za nepreskúmateľné.

14. Zdôraznil, že ním predložené dôkazy (objednávka č. 026008/2018_SUB zo dňa 26.08.2019, dohoda
zo dňa 30.04.2020 k zmluve o poskytovaní strážnej služby č. 0119-1/2009) spĺňali všetky zákonom
vyžadované formálne, ako aj obsahové náležitosti, preto sa jednalo o platné právne úkony, vyvolávajúce

okrem právnych následkov v nich určených aj právne následky, ktoré s nimi právne predpisy spájajú.
Jedným z týchto následkov je skutočnosť, že žalobca na kontrolovanom pracovisku poskytoval pre
odberateľa (E. F. C. SBS PEGAS), služby informátora, ktoré vykonávali dotknutí zamestnanci. Podľa
žalobcu správnemu orgánu nič nebránilo predvolať a vypočuť ním navrhnutých svedkov, zástupcov
odberateľa, ako aj žalobcu (ktorých výsluch v správnom konaní opakovane navrhoval), prípadne
si vyžiadať stanovisko hlavného objednávateľa Spojenej strednej školy. Žalobca ďalej uviedol, že

pokiaľ mal správny orgán pochybnosť o hodnovernosti predložených dôkazov, bolo jeho povinnosťou
tvrdenú skutočnosť vyvrátiť inými vykonanými dôkazmi, čo však neučinil. Tým, že správny orgán
osoby nevypočul, resp. nevyžiadal stanoviská, došlo podľa žalobcu k porušeniu princípu materiálnej
pravdy a k následnému nedostatočnému zisteniu skutočného stavu veci. Podľa žalobcu správny orgán
vôbec nevykonal dokazovanie v zmysle príslušných ustanovení Správneho poriadku za účelom zistenia

úplnéhoapresnéhostavuveci,čopredstavujezákladnýpredpokladzákonnostiasprávnostirozhodnutia
správneho orgánu.

15. Žalobca uviedol, že žalovaný ako odvolací orgán v rámci druhostupňového konania dostatočným
spôsobom nepreskúmal rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu s poukazom na ustanovenie §

59 ods. 1 Správneho poriadku, nedoplnil ho a ani jeho vady neodstránil, čím celé konanie trpí podstatnou
vadou, keďže nebol náležite zistený skutkový stav a nebolo rozhodnuté v súlade so zákonom. Zdôraznil,
že rozhodnutie založil len na odkaze na knihu služieb, v ktorej bolo uvedené „BEZPEČ. A INFOR.
SLUŽBA“, čo však podľa neho neznamenalo, že jeho zamestnanci vykonávali vyššiu náročnosť prác
podľa § 3 zákona č. 473/2005 Z. z.

16. Poukázal na znenie čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“) a zdôraznil, že jedným zo základných princípov v zmysle tohto článku je princíp povinnosti
dokazovania, ktorý spočíva na správnom orgáne a ruka v ruke s týmto princípom kráča ďalší, ktorý je
expressis verbis vyjadrený v čl. 6 ods. 2 Dohovoru - princíp prezumpcie neviny. Konštatoval, že ten

vyjadruje nevyhnutnosť, aby bola vina obvineného plne a nepochybne preukázaná, pričom obvinený nie
je povinný dokazovať nielen žiadnu skutočnosť svedčiacu v jeho neprospech, ale ani v jeho prospech. Ak
sa vyskytnú po vykonaní všetkých dôkazov dôvodné pochybnosti o otázke viny obvineného, je potrebné
rozhodnúť v jeho prospech (tzv. pravidlo in dubio pro reo).

17. Žalobca záverom poukázal na znenie § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z. a uviedol, že zákonodarca
v tomto ustanovení stanovil na uloženie sankcie za správny delikt subjektívnu dvojročnú lehotu plynúcu
odo dňa ukončenia výkonu inšpekcie práce a objektívnu trojročnú lehotu plynúcu odo dňa, keď došlo k
porušeniu povinnosti. Zdôraznil, že na zachovanie lehoty podľa § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z.
nestačí len v rámci nich vydať prvostupňové rozhodnutie, ale je nevyhnutné, aby rozhodnutie najneskôr

v posledný deň lehoty nadobudlo aj právoplatnosť. Poukázal na to, že z výroku prvostupňového
rozhodnutia vyplynulo, že výkon inšpekcie práce bol vykonaný podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti
na § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 až 4 zákona č. 125/2006 Z. z. v období od 21.07.2021 do 12.08.2021. Podľa
žalobcu tak bol výkon inšpekcie ukončený dňom 12.08.2021, od 13.08.2021 začala plynúť dvojročná
subjektívna prekluzívna lehota na uloženie sankcie, ktorá uplynula dňom 13.10.2023 (pozn. súdu -

zrejme správne malo byť uvedené 13.08.2023). Konštatoval, že vzhľadom k tomu, že pokuta mu bola
právoplatne uložená dňa 16.08.2023 (kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie žalovaného zo dňa
01.08.2023), s poukazom na ustanovenie § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z. nebola dodržaná lehota
na uloženie pokuty a došlo k zániku jeho zodpovednosti.

Vyjadrenie žalovaného k žalobe

18. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 23.02.2024 navrhol, aby správny súd podľa §
190 SSP správnu žalobu zamietol ako nedôvodnú. Uviedol, že svoje rozhodnutie, ako aj rozhodnutieprvostupňového orgánu považuje za skutkovo aj právne správne a v celom rozsahu sa s ním
stotožňuje. Zdôraznil, že sa nestotožňuje s námietkami žalobcu o tom, že napadnuté rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť; že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne

posúdenie veci; že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore
s administratívnym spisom, lebo v ňom nemá oporu a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o
konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
vo veci samej.

19. Žalovaný vo svojom vyjadrení v zásade zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia. K žalobcom vzneseným námietkam poukázal na pôsobnosť Zákonníka
práce vymedzenú v § 1 ods. 1 a zdôraznil, že príloha č. 1 Zákonníka práce je jeho neoddeliteľnou
súčasťou. Poukázal aj na zmluvy, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu z výkonu inšpekcie práce,
konkrétne Zmluvu o poskytovaní strážnej služby, predmetom ktorej bolo zo strany prevádzkovateľa
poskytovanie strážnej služby v objekte Spojená škola Martin v súlade so zákonom č. 473/2005

Z. z. a Vyhláškou Ministerstva vnútra SR č. 643/2005 Z. z, a v ktorej boli presne špecifikované
povinnosti prevádzkovateľa (napr. nepretržitá strážna služba v dĺžke 24 hod., s nočnou nepravidelnou
obchôdzkou objektov, zamedzenie neoprávneného vstupu do stráženého objektu a v prípade potreby
urobiť opatrenia na zadržanie narušiteľa objektu). Zdôraznil, že v zmluve bolo tiež uvedené, že
zamestnanciprevádzkovateľabolipovinnísaprinástupedoslužbyzapísaťsadoknihyevidencieslužieb

a prevziať službu od člena SBS končiaceho službu.

20. Žalovaný ďalej konštatoval, že opodstatnenosť a význam existencie inštitútu minimálnych mzdových
nárokov vrátane charakteristík stupňov náročnosti podporuje aj Ústava SR v čl. 36, ktorým sa
zamestnancom garantuje právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a v tom aj základné

právo zamestnanca na mzdu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby mu umožnila dôstojnú životnú
úroveň. Uviedol, že priradiť každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov
náročnosti pracovných miest, uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej
výkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, je výlučne
povinnosťou zamestnávateľa a v súvislosti s námietkami žalobcu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 2Asan/12/2019. Odmietol tvrdenie žalobcu, že sa prvostupňový orgán nevysporiadal s
dokladmi, ktoré mu boli predložené v priebehu správneho konania a zdôraznil, že prvostupňový orgán
v súlade so zásadami správneho konania a právnym poriadkom, prihliadol k dokladom predloženým
v prílohe vyjadrenia k oznámeniu o začatí správneho konania a v kontexte ďalších dokladov, ktoré
sú súčasťou administratívneho spisu ich vyhodnotil. Skutočnosť, že predložené dôkazy boli v rámci

zásady voľného hodnotenia dôkazov vyhodnotené tak, že nepreukazujú iný skutkový stav, než ako bol
zistený v priebehu inšpekcie práce, neznamená, že neboli vyhodnotené vôbec. K námietke žalobcu
ohľadnenevypočutiasvedkovžalovanýuviedol,žejenasprávnomuváženísprávnehoorgánu,čivykoná
dodatočné dokazovanie vo veci, pričom prvostupňový orgán žalobcom navrhnuté dôkazy nevykonal,
pretože mal za to, že zaobstarané dôkazy, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, boli dostatočné

pre objasnenie skutočného stavu veci a nepokladal za hospodárne vykonať výsluchy navrhovaných
svedkov. Tiež uviedol, že od zisteného momentu spáchania deliktu ubehlo značné časové obdobie a
dalo sa predpokladať, že výpovede osôb môžu byť skreslené a nebudú zodpovedať skutočnému stavu
veci, navyše skutkový stav zistený na základe žalobcom predložených dôkazov v rámci inšpekcie práce
považoval za dostačujúci na naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu.

21. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa uplynutia lehoty na vydanie právoplatného postihu v
zmysle § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z., žalovaný poukázal na znenie § 14 ods. 4 zákona č.
125/2006 Z. z., ako aj na skutočnosť, že konateľka žalobcu požiadala o poskytnutie lehoty na vyjadrenie
sa k protokolu, ktoré bolo prvostupňovému orgánu doručené dňa 19.08.2021. Uviedol, že následne

inšpektorka práce podľa § 14 ods. 3 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. dňa 26.08.2021 vyhotovila
Dodatok č. 1 k protokolu, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 19.09.2021. Konštatoval, že s ohľadom
na znenie § 14 ods. 4 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z. je dňom ukončenia inšpekcie deň, kedy
bol Dodatok, v ktorom sa inšpektorka práce vysporiadala s vyjadrením k protokolu doručený, t. j. deň
19.09.2021. Vzhľadom k tejto skutočnosti podľa žalovaného bola dvojročná subjektívna lehota v zmysle

§ 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z. počítaná odo dňa nasledujúceho po dni doručenia Dodatku, t.
j. od 20.09.2023 (pozn. súdu - zrejme správne malo byť uvedené 20.09.2021). Žalovaný ako odvolací
orgán vydal rozhodnutie dňa 01.08.2023 (právoplatné dňa 16.08.2023). Podľa názoru žalovaného pretobola dodržaná dvojročná subjektívna lehota podľa § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z. pre uloženie
zákonného postihu.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe (replika)

22. Žalobca právo repliky nevyužil.

Podanie žalobcu (návrh na prerušenie konania)

23. Podaním zo dňa 23.05.2024 žalobca navrhol, aby správny súd prerušil konanie vo veci podľa § 100
ods. 2 písm. a) SSP z dôvodu, že na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. ZA-31S/171/2021
prebieha konanie na podklade podanej správnej žaloby žalobcu o preskúmanie zákonnosti protokolu
o výsledku inšpekcie práce č. IZA-66-30-2.3/P-B24,25-21 zo dňa 12.08.2021 v spojení s Dodatkom č.
1 zo dňa 26.08.2021. Uviedol, že dňa 20.05.2024 mu bol doručený rozsudok Najvyššieho správneho

súdu SR sp. zn. 6Ssk/142/2023 zo dňa 28.03.2024, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline
zo dňa 25.04.2023 a vec vrátil Správnemu súdu Banskej Bystrici na ďalšie konanie. Súčasťou návrhu
na prerušenie konania bol aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/142/2023 zo dňa
28.03.2024.

Vyjadrenie žalovaného k návrhu na prerušenie konania

24. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 04.06.2024 uviedol, že žalobca návrh na prerušenie konania
odôvodnil potrebou aplikácie § 100 ods. 2 písm. a) SSP na podklade vydaného rozsudku kasačného
súdu, pričom posúdenie opodstatnenosti návrhu ponechal na súd. Upriamil pozornosť na to, že kasačný

súd sa primárne s odkazom na uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu SR venoval
nedostatočnému odôvodneniu rozsudku krajského súdu pri zamietnutí žaloby, pričom podstatnú časť
svojho odôvodnenia venoval práve tomu, prečo v prejednávanom prípade podlieha nariaďovacia časť
preskúmavaného protokolu o výsledku inšpekcie práce súdnemu prieskumu správneho súdu, resp.
upriamil pozornosť konajúceho súdu na vydanie presvedčivého a odôvodneného rozsudku. Žalovaný

zdôraznil, že na rozdiel od obligatórneho prerušenia konania, neprerušenie konania pri existencii
dôvodov fakultatívneho prerušenia, by nemalo mať samo osebe za následok nezákonnosť rozhodnutia
správneho súdu vo veci samej. V tejto súvislosti doplnil, že predmetom súdneho prieskumu v konaní sp.
zn. 2S/27/2023 je uloženie sankcie podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. žalobcovi za
porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 1. tohto zákona,

konkrétne za porušenie ustanovenia § 120 ods. 3 Zákonníka práce a § 120 ods. 1 v spojení s § 120
ods. 4 Zákonníka práce. Jedná sa o správne konanie, v ktorom jedným z podkladov je síce protokol
o výsledku inšpekcie práce, ktorého sa kasačný rozsudok týkal, avšak nie jeho nariaďovacia časť.
Zdôraznil, že rovnako platí, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného o uložení
pokuty za porušenie povinností uvedených v Zákonníku práce, nie porušenie povinnosti žalobcu v

zmysle ustanovenia § 12 ods. 2 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného k návrhu žalobcu na prerušenie konania

25. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k návrhu na žalobcu na prerušenie konania nevyjadril.

Podanie žalobcu

26. Následne podaním zo dňa 09.10.2024 správnemu súdu oznámil, že rozsudkom Správneho súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 1S/21/2024 zo dňa 12.09.2024 bol protokol vydaný Inšpektorátom práce Žilina

v spojení s Dodatkom č. 1 zo dňa 26.08.2021 zrušený a vec bola vrátená Inšpektorátu práce Žilina na
ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca konštatoval, že z uvedeného
je zrejmé, že protokol, ktorý bol podkladom pre vydanie správnou žalobou napadnutého rozhodnutia
je nezákonný, pretože podkladom bol dôkaz, ktorý bol získaný v rozpore s ustanoveniami § 3 ods. 1
a § 34 ods. 1 Správneho poriadku. Podľa žalobcu došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý a

zákonný proces, čím je v zmysle teórie „ovocia z otráveného stromu“, či zásady, že „z nepráva vzniká iba
neprávo“, daná aj nezákonnosť celého správneho konania. K oznámeniu pripojil rozsudok Správneho
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1S/21/2024 zo dňa 12.09.2024.Podanie žalovaného

27. Žalovaný podaním zo dňa 09.10.2024 správnemu súdu dal na vedomie informáciu o vydanom

rozsudku Správneho súdu Banskej Bystrici sp. zn. 1S/21/2024 zo dňa 12.09.2024, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 30.09.2024 a uviedol, že uvedeným rozsudkom správny súd zrušil protokol
inšpektorátu práce v spojení s Dodatkom č. 1 zo dňa 26.08.2021.

Posúdenie opodstatnenosti žaloby - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

28. Správny súd vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže účastníci
konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a ani súd nezistil žiaden z dôvodov pre potrebu
pojednávanie nariadiť v zmysle § 107 ods. 1 SSP a vo veci vyhlásil rozsudok postupom podľa § 137
ods. 3 SSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu a na
webovej stránke súdu dňa 20.05.2025 v zmysle § 137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

28.05.2025 (§ 137 ods. 3 SSP).

29. Správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal
napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie a postup, ktorý ich vydaniu
predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený primárne dôvodmi nezákonnosti uplatnenými

v žalobe. Keďže ale ide o správnu žalobu vo veciach správneho trestania v zmysle § 194 ods. 1 SSP,
správny súd realizoval súdny prieskum nielen v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby, ale aj v rozsahu
vymedzenom v § 195 SSP, pričom dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná, preto žalobu podľa
§ 190 SSP zamietol.

30. Podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce; zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov
dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume
minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „stupeň") príslušného
pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho
mzdovéhonároku,zamestnávateľposkytnezamestnancovidoplatokvsumerozdielumedzidosiahnutou

mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému
pracovnému miestu.

31. Podľa § 120 ods. 3 Zákonníka práce; pracovné miesto je súhrn pracovných činností, ktoré
zamestnanec vykonáva podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ je

povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti
pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od
zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve.

32. Podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce; sadzba minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň

je násobkom hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín
alebo minimálnej mzdy v eurách za mesiac, ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou,
ustanovenej osobitným predpisom, a koeficienta minimálnej mzdy.

33. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z.; inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak

tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona,
z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom a siedmom bode
alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku
tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená 1. ťažká ujma na zdraví, najmenej 20
000 eur, 2. smrť, najmenej 33 000 eur.

34. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. O-188/2023
zo dňa 01.08.2023, ktorým potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina č. 67/2023-IZA-2.3/pok/R/Š
zo dňa 12.05.2023 o uložení pokuty vo výške 1 000,- Eur žalobcovi na základe ust. § 19 ods. 1 písm.
a) zákona č. 125/2006 Z. z. za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods.

1 písm. a) bod 1. zákona č. 125/2006 Z. z., konkrétne za porušenia § 120 ods. 3 Zákonníka práce
a § 120 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 4 Zákonníka práce z dôvodu, že žalobca ako zamestnávateľ
ku dňu 21.07.2021 nepriradil pracovnému miestu „informačná a bezpečnostná služba“, na ktorom sa
dohodol so svojimi zamestnancami (A. B., C. D.) stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnostipracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 Zákonníka práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti,
ktorej výkon od zamestnancov vyžadoval v rámci druhu práce dohodnutého v pracovných zmluvách,
a tiež z dôvodu, že žalobca ako zamestnávateľ, u ktorého odmeňovanie zamestnancov nie je dohodnuté

v kolektívnej zmluve, týmto zamestnancom vykonávajúcim pre neho prácu „informačná a bezpečnostná
služba“ , ktorých mzda v mesiacoch 9/2020-12/2020 a 1/2021-2/2021 nedosiahla sumu minimálneho
mzdového nároku pre druhý stupeň náročnosti príslušných pracovných miest, neposkytol doplatok
v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre
druhý stupeň patriaci príslušným pracovným miestam „informačná a bezpečnostná služba“. Žalobca

v správnej žalobe a v nej uvedených žalobných bodoch vymedzil podstatu svojej argumentácie tak,
že rozhodnutie žalovaného je nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia v dôsledku
nenaplnenia predpokladu o nutnosti zaradenia pracovnej pozície dotknutých zamestnancov do druhého
stupňa náročnosti, pretože ich pracovná pozícia spočívala iba vo vykonávaní činnosti informátora
a nevykazovala znaky druhého stupňa náročnosti podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce, ako aj z dôvodu
nedostatočného zistenia skutkového stavu v dôsledku nezohľadnenia dôkazov predložených žalobcom

a nevykonania dokazovania (výsluchom svedkov) navrhnutého žalobcom. Zároveň namietal uplynutie
prekluzívnej lehoty, v rámci ktorej bolo možné voči nemu vyvodiť zodpovednosť.

35. Správny súd v prvom rade považoval za nevyhnuté vysporiadať sa s návrhom žalobcu na prerušenie
konania podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP z dôvodu prebiehajúceho súdneho konania vedeného pod

sp. zn. 1S/21/2024 (pôvodne pod sp. zn. 31S/171/2021), predmetom ktorého bol prieskum zákonnosti
protokolu v spojení s Dodatkom č. 1 zo dňa 26.08.2021, ktorý bol jedným z podkladov v rámci konania
o uložení sankcie žalobcovi za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1
písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z., konkrétne za porušenie ustanovenia § 120 ods. 3 Zákonníka
práce a § 120 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 4 Zákonníka práce. Správny súd konštatuje, že vzhľadom

k tomu, že predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní bolo uloženie sankcie žalobcovi za porušenie
ustanovenia § 120 ods. 3 a § 120 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 4 Zákonníka práce, jedná sa o správne
konanie, ktorého podkladom bol síce aj protokol v spojení s Dodatkom č. 1 zo dňa 26.08.2021, avšak
nie jeho nariaďovacia časť. Správny súd zároveň uvádza, že protokol v spojení s Dodatkom č. 1 zo
dňa 26.08.2021 nebol jediným podkladom v správnom konaní o uložení sankcie (ako aj argumentoval

sám žalobca v podanej žalobe), keď okrem neho správne orgány v konaní vychádzali aj z ďalších
podkladov, ako je to zrejmé z obsahu administratívneho spisu a napadnutých rozhodnutí, a to konkrétne
zpracovnýchzmlúvdotknutýchzamestnancovvzneníichdodatkovadohôdozmenepracovnýchzmlúv,
z výplatných pások, z knihy služieb, zo zmluvy o poskytovaní strážnej služby, zo zmluvy č. 0105-1/2009
o poskytovaní strážnej a bezpečnostnej služby, z oznámenia o začatí správneho konania, z vyjadrenia

žalobcu k tomuto oznámeniu, zo stanoviska inšpektorky práce, ako aj z ďalších skutkových zistení
a dôkazov. Na základe uvedeného preto správny súd nevzhliadol dôvod na prerušenie súdneho konania
z dôvodu zrušenia protokolu. Nad rámec uvedeného správny súd tiež konštatuje, že konanie vedené
pod sp. zn. 1S/21/2024 bolo už skončené vydaním rozsudku zo dňa 12.09.2024, voči ktorému nebola
podaná kasačná sťažnosť, a preto aj s prihliadnutím k tejto skutočnosti, správny súd návrh žalobcu na

prerušenie konania podľa § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“) v spojení s § 25 SSP zamietol.

36. Správny súd zdôrazňuje, že akcentuje skutočnosť, že protokol v znení jeho Dodatku bol v zmysle
rozsudkuSprávnehosúduvBanskejBystricisp.zn.1S/21/2024zodňa12.09.2024zrušenýzdôvodu,že

prvostupňovýorgánprinariadeníopatreníodstrániťnedostatkytýkajúcesapovinnostivyplatiťdotknutým
zamestnancom rozdiel medzi poskytnutou mzdou za obdobie september 2020 až február 2021 a sumou
minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre pracovné miesto v rámci druhu práce dohodnutého
v pracovnej zmluve, prekročil svoje právomoci. Pri preskúmavaní podanej správnej žaloby sa preto
súd zaoberal tým, či je možné v dôsledku zrušenia protokolu v spojení s Dodatkom č. 1 zo dňa

26.08.2021 podrobiť súdnemu prieskumu napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce rozhodnutie
o uložení pokuty. Správny súd však dospel k záveru, že súdne konanie v predmetnej veci sa týka
prieskumu rozhodnutia žalovaného a prvostupňového orgánu, ktoré boli vydané v konaní o uložení
pokuty za porušenie povinností žalobcu v zmysle Zákonníka práce a ako už správny súd uviedol, v
tomto konaní bol predmetný protokol iba jedným z podkladov, pretože správne orgány pri posudzovaní

porušenia povinností žalobcom a následnom ukladaní pokuty vychádzali okrem protokolu aj z iných
dôkazov, napríklad z pracovných zmlúv zamestnancov (A. B., C. D.) v znení ich dodatkov, z dohôd
o zmene pracovnej zmluvy, z výplatných pások, z knihy služieb, zo zmluvy o poskytovaní strážnej
služby, zo zmluvy č. 0105-2009 o poskytovaní informačnej a bezpečnostnej služby, z vyjadrenia žalobcuk oznámeniu o začatí správneho konania, zo stanoviska inšpektorky práce, ako aj z ďalších skutkových
zistení a listinných dôkazov. Zrušenie protokolu preto samo o sebe podľa správneho súdu nespôsobilo
nezákonnosť rozhodnutí vydaných v konaní o uložení pokuty za porušenie povinností žalobcu v zmysle

Zákonníka práce, a teda automaticky nebolo dôvodom na zrušenie rozhodnutí správnych orgánov.
Vzhľadom na uvedené, ako aj s ohľadom na znenie § 135 SSP, kedy je pre rozhodnutie súdu rozhodujúci
stav v čase vyhlásenia rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré neobsahuje výnimku týkajúcu sa
správnych žalôb vo veci správneho trestania, správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
a jemu predchádzajúce rozhodnutie o uložení pokuty sú spôsobilým predmetom prieskumu.

37. Kľúčovou otázkou v predmetnej veci bolo, či prvostupňový orgán a žalovaný náležite posúdili a zistili,
či došlo k porušeniu povinností žalobcom vyplývajúcich zo Zákonníka práce, konkrétne k porušeniu §
120 ods. 3 a § 120 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 4 Zákonníka práce, na základe porušenia ktorých bola
žalobcovi uložená pokuta vo výške 1 000,- Eur.

38.Správnysúdknámietkežalobcutýkajúcejsanesprávnehoprávnehoposúdeniaporušeniapovinnosti
podľa § 120 ods. 3 Zákonníka práce, spočívajúcej v nepriradení pracovného miesta „informačná
a bezpečnostná služba“ jeho zamestnancom do správneho stupňa v súlade s charakteristikami stupňov
náročnosti pracovných miest uvedených v prílohe č. 1 Zákonníka práce uvádza, že túto vyhodnotil ako
nedôvodnú.Žalobcanajmänamietal,žestupnenáročnostipráceuvedenévpríloheč.1Zákonníkapráce

nie sú pre zamestnávateľa záväzné a jeho zamestnanci A. B. a C. D. na kontrolovanom pracovisku
v kontrolovanom období vykonávali len činnosť informátora. Správny súd uvádza, že v súlade s § 54
Zákonníka práce dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ
a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ nemôže jednostranne (okrem špecifických
zákonných výnimiek) rozhodnúť o zmene podstatných náležitostí pracovnej zmluvy. Inšpekcia práce je

okrem iného dozorom nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov. Zamestnávateľ musí podľa § 43
ods. 1 písm. a) Zákonníka práce v pracovnej zmluve uviesť nielen druh práce, na ktorý zamestnanca
prijíma, ale aj stručnú charakteristiku druhu práce. Táto charakteristika je podkladom aj pre určenie
stupňa náročnosti práce na pracovnom mieste. Zamestnávateľ je povinný zaradiť pracovné miesto
zamestnanca do stupňa náročnosti zodpovedajúcej najnáročnejšej činnosti, ktorú je zamestnanec podľa

pracovnej zmluvy povinný vykonávať. Jediným kritériom je teda náročnosť práce, ktorej vykonávanie
zamestnávateľ od zamestnanca vyžaduje na pracovnom mieste a iné skutočnosti (napr. odbornosť)
sú v tomto prípade irelevantné. Správny súd nespochybňuje, že subjektom, ktorý má oprávnenie
(a povinnosť) priradiť každému pracovnému miestu stupeň náročnosti v súlade s charakteristikami
stupňov náročnosti pracovných miest uvedených v Prílohe č. 1 Zákonníka práce je výlučne žalobca

ako zamestnávateľ, ktorému takéto oprávnenie a súčasne povinnosť vyplýva priamo z ustanovenia
§ 120 ods. 3 Zákonníka práce. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že v priebehu inšpekcie
zabezpečil prvostupňový správny orgán k zamestnancom žalobcu (A. B., C. D.) ich pracovné zmluvy
zo dňa 31.07.2020 a zo dňa 31.08.2020, na základe ktorých v zmysle prílohy č. 1 k týmto zmluvám
mali zamestnanci žalobcu vykonávať okrem iných pracovných činností uvedených pod bodom 1. - 3.

aj pracovné činnosti uvedené pod bodom 4. „preventívna činnosť v určenom objekte formou celkovej
obhliadky a vizuálnej kontroly objektu pred odchodom“ a bodom 5. „monitorovanie kamerového systému,
EZS a EPS, pričom v prípade narušenia objektu – vyrozumenie zásahovej skupiny PCO a PZ SR a pri
vzniku požiaru privolanie Hasičského zboru SR, týmto poskytovať potrebnú súčinnosť“. V predložených
pracovných zmluvách bol zároveň dohodnutý druh práce „strážna a informačná služba, ochrana

majetku, osôb a protipožiarna ochrana v určených objektoch v zmysle platných právnych predpisov
v SR“. Správny súd sa s ohľadom na uvedené nestotožnil s argumentáciou žalobcu o tom, že jeho
zamestnanci vykonávali (resp. ich zamestnávateľ mohol od nich požadovať) len činnosť informátora,
spočívajúcu v evidenčnej činnosti, v usmerňovaní a vybavovaní návštev, vo vydávaní kľúčov a v ich
evidencii, vo vybavovaní telefonátov a iných prác spojených s touto činnosťou a že nevykonávali

činnosti strážnej služby v zmysle ust. § 3 zákona č. 473/2005 Z. z. V kontexte pracovných činností
vymedzených žalobcom v pracovnej zmluve zamestnancov a prílohe k nim, práce, ktoré zamestnanci
žalobcu vykonávali, nemožno v zmysle Prílohy č. 1 k Zákonníku práce tak, ako správne konštatoval
žalovaný i prvostupňový orgán, charakterizovať ako práce zaradené do 1. stupňa náročnosti práce,
teda ako pomocné, prípravné alebo manipulačné práce podľa presných postupov a pokynov. Zo

žalobcom predloženej evidencie pracovného času zároveň vyplynulo, že zamestnanci žalobcu v nej
zaznamenávali, že vykonávali bezpečnostnú a informačnú službu, čo zodpovedalo vymedzeniu ich
pracovných činností uvedených v bode 4. - 5. prílohy k ich pracovným zmluvám. Správny súd mal za
to, že žalovaný a prvostupňový správny orgán v tomto ohľade prihliadali nielen k pracovnej činnostiopísanej žalobcom, ale aj k predloženým listinám, konkrétne k pracovným zmluvám zamestnancov
žalobcu v znení ich dodatkov a zmien, kde bola jasne označená ich pracovná náplň spočívajúca
v zabezpečení ochrany majetku, života a zdravia, a to konkrétne v bodoch 4. - 5. prílohy č. 1 k pracovným

zmluvám, ktoré činnosti zároveň zodpovedali charakteristikám kvalifikujúcim strážnu službu v § 3
zákona č. 473/2005 Z. z. Na základe uvedeného správne orgány podľa správneho súdu správne
uzavreli, že súhrn pracovných činností zamestnancov žalobcu tak, ako bol uvedený v pracovných
zmluvách a ich dodatkoch a zmenách nebolo možné priradiť medzi základné, manipulačné, pomocné,
či prípravné práce vykonávané podľa postupov alebo pokynov nadriadeného, a preto sa nejednalo

o činnosti zodpovedajúce najnižšiemu stupňu náročnosti práce, o ktorý by išlo v prípade ak by
zamestnanec vykonával povolanie manuálne podľa jednoduchých postupov a pokynov, zväčša pod
stálym dozorom, v zásade bez zodpovednosti zamestnanca na dosiahnutom výsledku práce. Správny
súd tiež zdôrazňuje, že zo žalobcom predloženej evidencie pracovného času jeho zamestnancov
na kontrolovanom pracovisku vyplynulo, že títo vykonávali službu označenú ako „bezpeč. a infor.
služba“, ktorá skutočnosť bola v rozpore s tvrdením žalobcu o vykonávaní výlučne informačnej služby

jeho zamestnancami. Žalovaný zároveň správne v napadnutom rozhodnutí poukázal na skutočnosť
o nejasnosti, v čom by spočívala výlučne informačná činnosť zamestnancov žalobcu počas ich nočnej
služby. V administratívnom konaní bolo tiež preukázané, že zamestnanci žalobcu vykonávali prácu,
ktorá nemohla byť zaradená do prvého stupňa náročnosti práce vzhľadom k tomu, že si vyžadovala
odbornú spôsobilosť, ako vyplynulo z pracovných zmlúv a evidencie služieb predloženej ako evidencie

pracovného času, v ktorej bolo uvedené číslo preukazu odbornej spôsobilosti zamestnancov, ako
aj číslo licencie zamestnávateľa. Konkrétne zamestnanec A. B. mal v knihe služieb označený ako
identifikačný doklad preukaz s číslom S0113 a C. D. mal v knihe služieb označený ako identifikačný
doklad preukaz s číslom S0121, a to v súlade s § 16 zákona č. 473/2005 Z. z. Pokiaľ by títo zamestnanci
žalobcu na kontrolovanom pracovisku nevykonávali činnosť v zmysle zákona č. 473/2005 Z. z., teda

i bezpečnostnú službu, na výkon ktorej je predpokladom splnenie podmienok odbornej spôsobilosti, nie
je podľa správneho súdu zrejmé (a zodpovedajúce logike), prečo by sa obaja pri výkone svojej pracovnej
činnosti identifikovali práve preukazom o dosiahnutí odbornej spôsobilosti, ktorý pri výkone ich činnosti
na základe vyjadrení žalobcu nebol potrebný.

39. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia založenej na tom,
že žalovaný nevyhodnotil námietku žalobcu týkajúcu sa jeho poukazu na ustálenú súdnu prax, podľa
ktorej je protokol o výsledku inšpekcie prace jedným z podkladov pre vydanie rozhodnutia a nie
jediným podkladom, na základe čoho mal podľa žalobcu prvostupňový správny orgán prihliadať aj
na ďalšie dôkazy predložené v administratívnom konaní, správny súd uvádza, že túto vyhodnotil ako

nedôvodnú. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal s touto námietkou žalobcu, keď uviedol,
že ním uvádzané doklady (objednávka č. 026008/2019_SUB zo dňa 26.08.2019 a dohoda zo dňa
30.04.2020 k zmluve o poskytovaní strážnej služby č. 0119-1/2009) boli predložené žalobcom až
v rámci vyjadrenia k oznámeniu o začatí konania o uložení pokuty a bez zrejmého dôvodu neboli
predložené počas výkonu inšpekcie. Tiež zdôraznil, že prvostupňový orgán tieto dôkazy vyhodnotil

a prihliadol k nim, avšak s prihliadnutím na ostatné doklady a skutočnosti zistené v administratívnom
konaní vo vzájomnej súvahe dospel k záveru, že nepreukázali skutočnosť, že činnosť zamestnancov
žalobcu spočívala iba v informačnej službe, teda nevyvrátili skutočnosti zistené v priebehu vykonanej
inšpekcie práce. Žalovaný zároveň v napadnutom rozhodnutí poukázal v kontexte vznesenej námietky
na skutočnosť, že zamestnanci žalobcu mali v predloženej evidencii pracovného času poznačené, že na

kontrolovanom pracovisku vykonávali službu označenú ako „bezpeč. a infor. služba“, ktorá skutočnosť
nezodpovedala tvrdeniu žalobcu o výlučnom vykonávaní informačnej služby jeho zamestnancami. Vo
vzťahu k predmetnej námietke žalobcu sa žalovaný stotožnil s prvostupňovým orgánom o konštatovanej
účelovosti tvrdení a predložených dôkazov a tiež poukázal na to, že správne orgány v súlade so
zásadou voľného hodnotenia dôkazov pristúpili k vyhodnoteniu skutkového stavu na základe iných

dôkazov, svoju správnu úvahu uviedli a zdôraznil, že nesúhlas žalobcu so závermi správneho orgánu
automaticky nezakladá opodstatnenosť žalobcovej námietky. Na základe uvedeného preto nemohla
obstáť argumentácia žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, keďže žalovaný sa
žalobcom vznesenou námietkou v odvolacom konaní zaoberal a dal dostatočnú odpoveď na žalobcom
namietaný postup uskutočnený prvostupňovým orgánom.

40. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav s ohľadom na to, že
nebolo vykonané ním navrhované dokazovanie (výsluch zástupcu odberateľa E. F. C. SBS PEGAS,
výsluchy zamestnancov a zástupkyne žalobcu E. G. H.), ani táto námietka nebola vznesená dôvodne.Prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí nevykonanie žalobcom navrhnutého dokazovania odôvodnil
tým, že v prejednávanej veci zaobstarané dôkazy, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia boli
dostatočné pre objasnenie skutočného stavu veci, a preto z dôvodu hospodárnosti nepovažoval za

potrebné vykonať navrhované výsluchy. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 32 ods. 1 Správneho
poriadku, v zmysle ktorého „podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia
účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie
určuje správny orgán“, je zrejmé, že je vecou správneho orgánu, ktoré dôkazy vykoná, pričom v prípade

nevykonania navrhovaných dôkazov je povinný ich nevykonanie odôvodniť. Správny súd sa s ohľadom
na uvedené stotožnil s postupom správnych orgánov a vyjadrením žalovaného uvedeným v napadnutom
rozhodnutí, v ktorom uviedol, že je na správnom uvážení správneho orgánu, či vykoná dodatočné
dokazovanie vo veci, najmä, keď už dospel k záveru o dostatočne zistenom skutkovom stave. Správne
tiež žalovaný poukázal na skutočnosť, že od zistenia momentu spáchania deliktu už ubehlo určité
časové obdobie, na základe čoho bolo možné predpokladať, že výpovede navrhovaných svedkov by

mohli byť s ohľadom na dlhší časový odstup skreslené a nemuseli by zodpovedať skutočnému stavu
veci. Pokiaľ preto správne orgány na základe vykonaného dokazovania mali dostatočne a bezpochybne
preukázaný skutkový stav vo veci spáchania správneho deliktu žalobcom, neboli povinné vykonávať
aj ďalšie dokazovanie navrhované žalobcom, a teda nemohlo dôjsť k porušeniu, ktoré by zakladalo
nezákonnosť ich rozhodnutí, prípadne porušenie princípu materiálne pravdy, tak ako argumentoval

žalobca. Správny súd zdôrazňuje, že v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov je úlohou správnych
orgánov hodnotiť dôkazy, a to každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti. V preskúmavanej veci
správne orgány vyhodnotili predložené dôkazy, prípadné nevykonanie dôkazov náležite odôvodnili a na
základe vykonaného dokazovania zhodne dospeli k záveru o náležitom zistení a preukázaní skutku
spáchaného žalobcom.

41. Správny súd k námietke žalobcu týkajúcej sa porušenia procesných predpisov uvádza, že žalobca
bližšie nešpecifikoval, k akým konkrétnym procesným porušeniam predpisov v administratívnom konaní
došlo. Z obsahu podanej žaloby možno len odvodiť, že porušenie procesných predpisov žalobca
videl v nevykonaní ním navrhnutého dokazovania, na základe čoho malo podľa neho následne dôjsť

k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu. Správny súd k takto vznesenej námietke uvádza, že takto
žalobcom formulovanú námietku bez aplikácie na konkrétu vec, považuje za všeobecnú a nekonkrétnu,
predstavujúcu skôr vyjadrenie nesúhlasného názoru žalobcu s predmetnými rozhodnutiami. Správny
súd je v správnom súdnom konaní v zásade viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, na základe čoho
mu neprislúcha za žalobcu určovať rozsah súdneho prieskumu a ani vyhľadávať konkrétne dôvody

nezákonnosti rozhodnutia. Je preto vecou žalobcu, aby v podanej žalobe dostatočne vymedzil žalobné
dôvody. Vzhľadom k tomu, že v predmetnej veci sa ale jedná o žalobu vo veciach správneho
trestania, kde správny súd s poukazom na znenie § 195 SSP v uvedených prípadoch nie je viazaný
rozsahom a dôvodmi žaloby, správny súd preskúmal, či v administratívnom konaní nedošlo k procesným
porušeniam spôsobujúcim nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúcemu konaniu,

pričom dospel k záveru, že k žiadnym takýmto porušenia nedošlo, a preto aj túto námietku vyhodnotil
ako nedôvodnú.

42. K námietke žalobcu týkajúcej sa uplynutia prekluzívnej lehoty, správny súd poukazuje na znenie
§ 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z., podľa ktorého možno pokutu podľa § 19 ods. 1 a 2 uložiť

do dvoch rokov odo dňa ukončenia výkonu inšpekcie práce a najneskôr do troch rokov odo dňa,
keď bola porušená povinnosť. Vychádzajúc zo znenia § 14 ods. 4 písm. b) zákona č.
125/2006 Z. z. vzťahujúceho sa na predmetnú vec, výkon inšpekcie práce je ukončený prerokovaním
protokolu a protokol sa považuje za prerokovaný dňom doručenia dodatku k protokolu podľa odseku 3
kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je

zamestnávateľom. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že konateľka žalobcu požiadala o lehotu
na vyjadrenie sa, ktorá jej bola poskytnutá a v lehote siedmych dní sa žalobca k protokolu vyjadril,
podaním doručeným prvostupňovému orgánu dňa 19.08.2021. Inšpektorka práce v zmysle § 14 ods. 3
písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. vyhotovila dňa 26.08.2021 Dodatok č. 1 k protokolu, z ktorého obsahu
vyplynulo, že sa v ňom vysporiadala s vyjadrením žalobcu k protokolu a tento bol následne doručený

žalobcovi do jeho elektronickej schránky dňa 19.09.2021. S ohľadom na znenie § 14 ods. 4 písm. b)
zákona č. 125/2006 Z. z. preto za deň, kedy došlo k ukončeniu inšpekcie práce, je potrebné považovať
deň doručenia Dodatku č. 1 k protokolu, teda 19.09.2021. Dvojročná subjektívna lehota v zmysle § 19
ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z. preto začala plynúť od nasledujúceho dňa (20.09.2021) a nie odo dňa13.08.2021, ako to nesprávne uviedol žalobca. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané dňa 01.08.2023,
právoplatnosť nadobudlo dňa 16.08.2023. Správny súd vzhľadom na uvedené zákonné ustanovenia
a ich aplikáciu, prihliadnuc k postupu správnych orgánov, dospel k záveru, že pokuta za spáchanie

deliktu bola žalobcovi uložená v súlade s ustanovením § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z. z. v rámci
plynutia dvojročnej prekluzívnej lehoty, a preto aj túto námietku žalobcu posúdil ako nedôvodnú.

43. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti správny súd konštatuje, že rozhodnutie žalovaného
je v súlade so zákonom, pričom za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného

ako aj prvostupňového orgánu vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Správny
súd uvádza, že prvostupňový orgán vykonal vo veci dostatočné, efektívne dokazovanie, o čom
svedčí obsah administratívneho spisu. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery,
keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil, prípadne
nevykonanie dôkazov odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil a vysvetlil svoje
úvahy vedúceho ho k uloženiu pokuty vo výške 1 000,- Eur za spáchanie správneho deliktu žalobcom.

Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup prvostupňového orgánu a v napadnutom
rozhodnutí sa dostačujúco vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu, a zároveň napadnuté rozhodnutie zrozumiteľne a náležite odôvodnil.

44. Správny súd preto po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím

prvostupňového orgánu a konania, ktoré mu predchádzalo, z dôvodov uvedených v žalobe, ale aj po
posúdení vymenovaných dôvodov/prípadov v ustanovení § 195 ods. 1 písm. a) až e) SSP, kedy správny
súd nie je vo veciach správneho súdnictva viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, dospel k záveru, že
žaloba žalobcu je nedôvodná a rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú v súlade
so zákonom, a preto podľa § 190 SSP žalobu zamietol.

45. O trovách konania rozhodol správy súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny
súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených
trov konania, ak má žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Keďže žalobca nebol v konaní úspešný,
správny súd mu náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému náhrada trov konania prislúcha len v

prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len
výnimočne (§ 168 SSP), pričom takéto výnimočné okolnosti nenastali. Správny súd z uvedeného dôvodu
ani žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

46. Rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku
alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. c) SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a §

439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú
sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote do jedného
mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.