Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2ObdoV/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201121
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Pramuková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1018201121.6

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Pramukovej
a členiek senátu Gabriely Mederovej, JUDr. Eriky Čanádyovej, JUDr. Jaroslavy Fúrovej, a JUDr.
Andrey Sedlačkovej, v spore žalobcu: JUDr. D. T., narodený XX. E. XXXX, bytom Q. X, P., zastúpený
JUDr. Dušan Szabó, advokát, so sídlom Hlavná 63, Kráľovský Chlmec, proti žalovanému: Mgr. Peter
Arendacký, so sídlom kancelárie Železničiarska 13, Bratislava, správca konkurznej podstaty úpadcu

Agrokombinát, Poľnohospodárske družstvo Lehnice v konkurze, so sídlom Lehnice, IČO: 00 191 540,
zastúpený JUDr. Martin Baláž, LL.M., advokát, so sídlom Kýčerského 2, Bratislava, o určenie pravosti
pohľadávky vo výške 19 288,22 eura, vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8Cbsi/1/2018,
o dovolaní žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. februára 2024 č. k.
5Obo/4/2023-844, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 26. januára 2023 č. k.
8Cbsi/1/2018-765, vo výroku I. žalobu v časti 19 149,34 eura zamietol, vo výroku II. žalobu v časti 138,88
eura zastavil čo do výšky a právneho dôvodu, vo výroku III. súd prvej inštancie určil, že pohľadávka

žalobcu uplatnená v konkurznom konaní úpadcu Agrokombinát, Poľnohospodárske družstvo Lehnice,
so sídlom Lehnice, IČO: 00 191 540, vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6K/30/1999,
v uznanej výške 138,88 eura sa zaraďuje do IV. triedy a vo výroku IV. súd prvej inštancie priznal
žalovanému proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

1.1. Súd prvej inštancie v poradí štvrtým rozsudkom, viazaný právnym názorom vysloveným Najvyšším
súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súdom odvolacím v uznesení zo 17. júla
2018 č. k. 1Obo/4/2018-457, rozhodol o žalobcom prihlásenej pohľadávke prihlásenej v konkurznom
konaní žalovaného, ktorá vznikla titulom nezaplatenej mzdy spolu vo výške 581 077,04 Sk (19 288,22
eura). Uvedená pohľadávka žalobcu sa skladá z troch častí. Prvá časť vo výške 508 658 Sk s úrokmi
z omeškania a trovami konania vo výške 13 965,02 Sk, kde bol súdny spor vedený na Okresnom

súde Dunajská Streda pod sp. zn. 5C/177/90. Druhá časť vo výške 46 985 Sk s úrokmi z omeškania
(alternatívne 910 kg kryštálového cukru, 35 l bieleho vína, 87q kukurice, 19q jačmeňa) a trovami konania
vo výške 8 471,50 Sk, kde bol súdny spor vedený na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn.
9C/61/94. Tretia časť vo výške 1 424,32 Sk s úrokmi z omeškania a s trovami konania vo výške 1 573,20
Sk na základe rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 18. septembra 1995, dopĺňacieho rozsudku
z 24. apríla 1997 a opravného uznesenia zo 17. júna 1997, právoplatných 7. júla 1997, sp. zn. 6C/13/92.

Žalobca pohľadávku žiadal zaradiť do 1. triedy pre rozvrh. Zo zápisnice z prieskumného pojednávania
konaného 1. októbra 1999 vyplynulo, že správca konkurznej podstaty žalobcom prihlásené pohľadávkypoprelvrozsahu576893,04Sk.Žalobcomprihlásenépohľadávkyvrozsahu4184Skpovažovalsprávca
za zistené.

1.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že pohľadávka žalobcu č. 1 predstavujúca 508 658 Sk predstavuje
nárokpodľa§31ods.3písm.a)bod5zákonač.328/1991Zb.okonkurzeavyrovnanívzneníneskorších
predpisov (ďalej len „ZKV“). Ide o pracovný nárok, ktorý je v zmysle § 31 ods. 1 ZKV možné uspokojiť v
priebehu konkurzu kedykoľvek. Ostatné nároky, t. j. nárok na vyplatenie 46 985 Sk (pohľadávka č. 2) a
nárok na vyplatenie prihlásenej pohľadávky č. 3 uznanej správcom vo výške 4 184 Sk, sú pohľadávkami

IV. triedy podľa § 32 ods. 2 písm. d) ZKV.

1.3. Súd prvej inštancie zdôraznil, že podstatou incidenčného konania je rozhodnúť o tom, či popierací
prejav správcu obstojí, teda či dôvody uvedené v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti
a vylučujú pohľadávku tak, ako bola prihlásená z uspokojenia v konkurze. Súd môže preskúmať
pohľadávku len z tých dôvodov, ktoré správca uviedol v popieracom prejave. Súd prvej inštancie

poukázal na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu zo 17. júla 2018 č. k. 1Obo/4/2018-457, v ktorom
najvyšší súd uviedol, že z obsahu popieracieho prejavu a uplatnenej pohľadávky v preskúmavanom
konaní je zjavné, že vo vzťahu k pohľadávke vo výške 4 362,70 Sk je predmetom konania jej zaradenie v
IV. triede (pričom však z obsahu výzvy na č. l. 96 vyplýva, že správca uznal na prieskumnom pojednávaní
len sumu vo výške 4 184 Sk, hoci vo všetkých svojich podaniach uznáva sumu 4 362,70 Sk). Vo

zvyšku vo výške 576 893,04 Sk je predmetom konania určenie pravosti a výšky pohľadávky, keďže
túto správca poprel ako celok. Uvedený dôvod popretia z dôvodu že „suma je v rozpore s opravným
uznesením 6C 13/92“ je potrebné vykladať tak, že ide o popretie existencie pohľadávky ako takej, keďže
jej nezodpovedá výrok doloženého právoplatného rozhodnutia v konaní a iné rozhodnutie predložené
nebolo a ani iné právoplatné rozhodnutia vo veci uplatnených pohľadávok vydané neboli. Keďže správca

poprel existenciu uplatnenej pohľadávky ako takej v celej uvedenej výške, z obsahu žalobného návrhu
vyplýva, že žalobca si túto uplatňuje v incidenčnom konaní ako pohľadávku, ktorej pravosť žiada určiť
vo výške 576 893,04 Sk so zaradením v I. triede uspokojovania veriteľov a vo výške čo do zvyšku žiada
určiť poradie v I. triede. Súd prvej inštancie preto vyhodnotil popierací prejav správcu za dostatočný a
určitý, pričom ním prišlo k popretiu pohľadávok uvedených v prihláške zo 17. septembra 1999 pod č. 1

a č. 2 v celosti čo do dôvodu, výšky a poradia z dôvodu absencie akéhokoľvek právneho titulu týchto
pohľadávok a pohľadávky uvedenej v prihláške zo 17. septembra 1999 pod č. 3 vo výške presahujúcej
sumu 4 184 Sk (t. j. v sume 178,70 Sk) taktiež z dôvodu absencie právneho titulu a v časti 4 184 Sk
len čo do poradia. Aj napriek tomu, že správca uviedol ako dôvod popretia, že suma 576 893,02 Sk
je v rozpore s opravným uznesením sp. zn. 6C/13/92 a uvedené uznesenie sa týkalo len nároku na

náhradu za nevyčerpanú dovolenku (pohľadávka č. 3), uvedené podľa súdu prvej inštancie neznamená,
že popretie pohľadávky ako celok je nesprávne.

1.4. K pohľadávke č. 1 vo výške 522 623,02 Sk (508 658 Sk s úrokom z omeškania a trovami konania
13 965,02 Sk) súd prvej inštancie uviedol, že tento nárok má zodpovedať nároku uplatnenému v konaní

sp. zn. 5C/177/90. Uvedený nárok žalobca uplatnil vždy len odkazom na toto prerušené konanie a
dokazovanievňomvykonané.Žalobcauvedenýnárokšpecifikovalakonáhraduušlejmzdyzneplatného
rozviazania pracovného pomeru podľa § 61 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov (ďalej len „ZP“). Pri uplatňovaní nároku podľa § 130 ZP žalobca ale podľa súdu prvej inštancie
neurčil, aká časť jeho pohľadávky má zodpovedať sume uplatnenej ako náhrada mzdy pri prekážke

na strane zamestnávateľa a nárok ani nedoložil dôkazmi ako sa dožadoval zamestnávania v čase,
kedy mala prekážka na strane zamestnávateľa trvať, či sa po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom
ukončení členstva skutočne o prácu uchádzal a čím bol daný dôvod prekážky na strane zamestnávateľa.
Podľa súdu prvej inštancie nebolo možné z obsahu žaloby vyabstrahovať, že sa žalobca v incidenčnom
konaní domáhal aj nároku podľa § 130 ZP. Súd prvej inštancie na pojednávaní 21. januára 2011 vyzval

žalobcu na doplnenie dôkazov: výpočet priemerného mesačného zárobku zamestnancov úpadcu za
roky 1991 až 1999, mzdové listy žalobcu od 28. septembra1990 do vyhlásenia konkurzu (31. marca
1999), doklady o tom, že v týchto rokoch mu boli vyplácané pôžitky, ktoré si uplatnil ako položku č. 2
prihlášky a pracovnú zmluvu u úpadcu. Žalobca listom z 20. januára 2011 súdu oznámil, že navrhuje
doplniť dokazovanie ohľadom zistenia jeho priemerného, resp. pravdepodobného zárobku u úpadcu

zabezpečením mzdových listov od správcu konkurznej podstaty, následne 24. marca 2011 doručil súdu
mzdové listy za roky 1989 - 1995 a pracovnú zmluvu. Súd prvej inštancie konštatoval, že vo vzťahu
ku konaniu vedenom pod sp. zn. 5C/177/90 sú právoplatné výroky (1) že vylúčenie z družstva z 28.
septembra 1990 je neplatné a členský pomer žalobcu u úpadcu trvá, (2) že neprítomnosť žalobcu vpráci 18. augusta 1990 nie je neospravedlniteľnou absenciou a (3) že prevedenie žalobcu na inú prácu
z 20. augusta 1990 je neplatné. Pokiaľ išlo o nárok vo výške podľa § 61 ZP, tento závisel od splnenia
dvoch podmienok, a to právoplatné rozhodnutie súdu o tom, že výpoveď z pracovného pomeru je

neplatná a oznámenie žalobcu, že trvá na tom, aby ho úpadca ďalej zamestnával. Za splnenie druhej
podmienky nepovažoval súd prvej inštancie list z 9. decembra 1991, ale dátum 13. novembra 1990,
kedy sa zamestnávateľ dozvedel o podaní žaloby o nárok na náhradu mzdy. Žalobcovi tak vznikol nárok
na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru od 13. novembra 1990, plus za šesť
mesiacov, t. j. do 13. mája 1991. Žalovaný požiadal súd podľa § 61 ods. 2 ZP o využitie moderačného

práva a nepriznanie akýchkoľvek nárokov žalobcu za obdobie presahujúce šesť mesiacov. Od 14. mája
1991 do 24. septembra 1992 bolo možné znížiť nárok žalobcu. Súd prvej inštancie žalobcu poučil,
že v prípade žiadosti žalovaného podľa § 61 ods. 2 ZP bude dôkazné bremeno na žalobcovi, aby
preukázal, že sa zapojil do práce u iného zamestnávateľa za podmienok rovnocenných alebo dokonca
výhodnejších, než aké by mal pri výkone svojej práce podľa pracovnej zmluvy, akú mzdu u iného
zamestnávateľa za vykonanú prácu dostal, či to nebolo za nepriaznivých okolností a z akého dôvodu sa

do práce nezapojil. Žalobca v tomto smere žiadne dôkazy nepredložil.

1.5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že od 25. septembra 1992 do 1997 ide o nárok náhrady mzdy
z neplatného prevedenia žalobcu na inú prácu podľa § 130 ZP. Zamestnancovi po dobu, po ktorú mu
zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa zmluvy, patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu (sp. zn. 1Obo/4/2018) žalobca hoci odkazoval na § 130
ZP, vôbec neurčil, aká časť jeho pohľadávky má zodpovedať sume uplatnenej ako náhrada mzdy pri
prekážke na strane zamestnávateľa a svoj nárok nedoložil dôkazmi, ktoré by preukázali, ako sa v čase,
kedyprekážkamalatrvať,uzamestnávateľadožadovalzamestnania,čisapoprávoplatnostirozhodnutia
o neplatnom ukončení členstva skutočne uchádzal o prácu a čím bol daný dôvod prekážky na strane

zamestnávateľa.

1.6. Súd prvej inštancie preto vyzval žalobu, aby upresnil, za aké obdobie sa domáha náhrady mzdy
podľa § 61 a § 130 ZP, v akej výške a na akom skutkovom a právnom základe. Pre nárok žalobcu podľa §
61 ods. 1 ZP bol rozhodný predchádzajúci kalendárny štvrťrok a priemerný zárobok bolo potrebné zistiť

z hrubej mzdy zúčtovanej žalobcovi k výplate a podľa doby ním odpracovanej v tomto období. Rovnako
pri nároku žalobcu podľa § 130 ZP je rozhodným obdobím predchádzajúci kalendárny štvrťrok.

1.7. K pohľadávke č. 2 predstavujúcej nárok vo výške 46 985 Sk, súd prvej inštancie poukázal na
názor odvolacieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 1Obo/4/2018, podľa ktorého tento nárok žalobca žiadnym

spôsobom nešpecifikoval. Žalobca len odkázal na konanie na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.
zn. 9C/61/94. Súd prvej inštancie zistil, že v konaní sp. zn. 9C/61/94 si žalobca uplatnil náhradu škody
spôsobenú nevydaním naturálnych pôžitkov za roky 1990-1994. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalobca pri pohľadávke č. 2 neuniesol dôkazné bremeno.

1.8. K pohľadávke č. 3 vo výške 4 362,70 Sk, ide o nárok na náhradu mzdy za 8 dní nevyčerpanej
dovolenky. Podľa názoru súdu prvej inštancie, pokiaľ správca konkurznej podstaty uznal pohľadávku
vo výške 4 184 Sk (138,88 eura) v časti pravosti pohľadávky je potrebné konanie zastaviť a v časti
zaradenia tejto pohľadávky je potrebné ju zaradiť do 4. triedy. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že
žalobca si v tomto konaní neuplatnil úroky z omeškania, preto je bez významu, že správca konkurznej

podstaty až v konaní uznal pohľadávku žalobcu spolu s úrokmi z omeškania vo výške 4 362,70 Sk.

1.9.Nazákladeuvedenýchdôvodovsúdprvejinštanciekonštatoval,žežalobcapripohľadávkachč.1a2
neuniesoldôkaznébremenoažalobuvovýške19149,34eurazamietol.Včastipohľadávkyč.3vovýške
138,88 eura (4 184 Sk) čo do výšky a právneho dôvodu súd prvej inštancie konanie zastavil. Súd prvej

inštancie zároveň určil, že pohľadávka žalobcu uplatnená v konkurznom konaní úpadcu Agrokombinát,
Poľnohospodárske družstvo Lehnice, so sídlom Lehnice, IČO: 00 191 540, vedenom na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 6K/30/1999, v uznanej výške 138,88 eura, sa zaraďuje do IV. triedy [§ 32 ods.
2 písm. d) ZKV].

2. Na základe odvolania žalobcu najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom z 15. februára 2024 č.
k. 5Obo/4/2023-844 vo výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I. zmenil tak, že určil,
že pohľadávka žalobcu v časti náhrady mzdy z neplatného vylúčenia žalobcu z družstva (úpadcu),
vyplývajúca z nároku uplatneného v konaní na Okresnom súde Dunajská Streda sp. zn. 5C/177/1990,je dôvodná vo výške 756,44 eura ako pohľadávka II. triedy a vo zvyšnej zamietajúcej časti napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Vo výroku II. najvyšší súd ako súd odvolací rozsudok súdu prvej
inštancievovýrokochII.aIII.potvrdilavovýrokuIII.priznalžalovanémuprotižalobcovinároknanáhradu

trov celého konania v rozsahu 92 %.

2.1. Najvyšší súd po nariadení pojednávania a doplnení dokazovania v potrebnom rozsahu k odvolacím
námietkam žalobcu uviedol, že odvolateľ v odvolaní nevysvetlil v čom konkrétne vidí naplnenie
jednotlivých odvolacích dôvodov. Odvolací súd ale konštatoval, že súd prvej inštancie sa neriadil pri

novom prejednaní veci právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v predchádzajúcom rozhodnutí,
čím podľa odvolacieho súdu prišlo k naplneniu § 365 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Súd prvej inštancie podľa
odvolacieho súdu nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriaca
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K nesprávnemu procesnému
postupu prišlo tým, že pre zistenie nároku žalobcu, pre ktorý súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca

neuniesol dôkazné bremeno, boli potrebné listiny, konkrétne mzdový list, obsiahnuté v súdnom spise.
Súdprvejinštancievosvojomrozhodnutínevysvetlil,prečonepovažovaldôkazdoloženývsúdnomspise
(mzdový list) za dostačujúci pre posúdenie nároku žalobcu. Keďže súd prvej inštancie vydal rozsudok
bez doplnenia dokazovania a vyhodnotenia dôkazov podľa záväzného právneho názoru vyjadreného
v predchádzajúcom kasačnom uznesení odvolacieho súdu, boli by podľa odvolacieho súdu splnené

dôvody pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Odvolací súd
ale poukázal na § 390 CSP, podľa ktorého musel odvolací súd sám rozhodnúť vo veci.

2.2. Podľa odvolacieho súdu v konaní bolo preukázané, že žalobca bol od 15. februára 1991 do
31. decembra 1991 a od 1. januára 1993 do 31. decembra 1993 v pracovnom pomere v Ústave

experimentálnej a veterinárnej medicíny, ďalej od 1. januára 1994 do 30. novembra 1995 vo Výskumnom
ústave veterinárnej medicíny a od 1. decembra 1995 do 30. novembra 2001 na Prírodovedeckej fakulte
UPJŠ, z čoho už súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobca nemal záujem opätovne nastúpiť
do práce u úpadcu. Listy z 9. decembra 1991, 3. októbra 1992, 18. septembra 1992, 28. marca 1993,
ktorými žiadal úpadcu, aby mu pridelil prácu na pôvodnom pracovisku, považoval súd prvej inštancie

za účelové. S uvedeným hodnotením sa stotožnil aj odvolací súd. Úpadca zároveň nemohol žalobcu
prijať na jeho pôvodné miesto, ktoré bolo medzičasom z dôvodu organizačných zmien zrušené. Žalobca
listom z 26. decembra 1995 z dôvodu zrušenia jeho pôvodného pracovného miesta v imunologickom
laboratóriu na základe organizačných zmien v družstve požiadal družstvo o zrušenie členstva dohodou
k 31. decembru 1995, následne aj 30. júnu 1996. Bolo preto nesporné, že žalobca už nemal záujem

zotrvať v pracovnom pomere u úpadcu.

2.3. Odvolací súd sa stotožnil s posúdením nároku žalobcu v časti pohľadávky č. 1 vo výške 508 658 Sk
ako nároku podľa § 31 ods. 3 písm. a) bod 5 ZKV, t. j. ako pracovného nároku. Rovnako sa odvolací súd
stotožnil s tým, že ostatné nároky spočívajúce v pohľadávke č. 2 a pohľadávke č. 3 sú pohľadávkami

IV. triedy podľa § 32 ods. 2 písm. d) ZKV.

2.4. Vo vzťahu k samotnému popieraciemu prejavu správcu konkurznej podstaty, ktorého obsah žalobca
namietal aj v odvolaní, odvolací súd poukázal na názor vyslovený už v predchádzajúcom uznesení
najvyššieho súdu č. k. 1Obo/4/2018-457, podľa ktorého je potrebné popierací prejav považovať za

dostatočný a určitý, pričom ním došlo k popretiu pohľadávok uvedených v prihláške zo 17. septembra
1999 pod č. 1 a 2 v celosti čo do dôvodu, výšky a poradia z dôvodu absencie akéhokoľvek právneho
titulu týchto pohľadávok a pohľadávky uvedenej v prihláške zo 17. septembra 1999 pod č. 3 vo výške
presahujúcej sumu 4 184 Sk (t. j. v sume 178,70 Sk) taktiež z dôvodu absencie právneho titulu a v
časti 4 184 Sk len čo do poradia. Popierací prejav je dostatočný a určitý, nakoľko ním došlo k popretiu

existencie pohľadávok ako takých.

2.5. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie čiastočne nesprávne posúdil neunesenie
dôkazného bremena žalobcom, a to v časti týkajúcej sa nároku na náhradu mzdy počas šiestich
mesiacovvymedzenýchakozákladnýzákonnýnárokv§61ZP.Žalobcasícenešpecifikovalsvojenároky

náležite tak, ako to zodpovedá pohľadávke č. 1 v ním uplatnenej výške, z obsahu listín v súdnom spise
je ale súdom zistiteľný a vyčísliteľný nárok zodpovedajúci základnej zákonnej výške v rozsahu šiestich
mesiacov. Pri výpočte náhrady mzdy za obdobie šiestich mesiacov od 13. novembra 1990 do 13. mája
1991 vychádzal odvolací súd z priemerného zárobku žalobcu u žalovaného, a to podľa mzdového listuza rok 1989 vystaveného 11. decembra 1989, ktorý bol súčasťou súdneho spisu a na ktorý žalobca
opakovane odkazoval. Rozhodným obdobím pre zistenie priemerného zárobku žalobcu pre roky 1990
a 1991 bol predchádzajúci kalendárny rok 1989, a nie ako nesprávne uviedol súd prvej inštancie

predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Celkový príjem žalobcu za rok 1989 bol 42 908 Sk, priemerný
mesačný zárobok v roku 1989 bol 3 575,67 Sk a priemerný denný zárobok žalobcu bol vo výške 178,04
Sk. Odvolací súd následne konštatoval, že v mesiaci november 1990 (od 13. novembra 1990) bolo 14
pracovných dní, v mesiaci december 1990 bolo 21 pracovných dní, v januári 1991 bolo 23 pracovných
dní, v mesiaci február 1991 bolo 20 pracovných dní, v mesiaci marec 1991 bolo 20 pracovných dní, v

mesiaci apríl 1991 bolo 21 pracovných dní a v mesiaci máj 1991 (do 13. mája 1991) bolo 9 pracovných
dní. Odvolací súd na základe uvedeného ustálil, že náhrada mzdy žalobcu pri neplatnom rozviazaní
pracovného pomeru podľa § 61 ods. 1 ZP predstavuje 22 788,38 Sk, čo po prepočte na menu euro
predstavuje 756,44 eura. Z uvedeného dôvodu odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku I. tak, že určil, že pohľadávka žalobcu v časti náhrady mzdy z neplatného vylúčenia žalobcu
z družstva (úpadcu) vyplývajúca z nároku uplatneného v konaní na Okresnom súde Dunajská Streda

sp. zn. 5C/177/1990 je dôvodná vo výške 756,44 eura. Odvolací súd ďalej poukázal na § 31 ods. 1,
§ 31 ods. 3 písm. a) bod 5, § 31 ods. 4, § 31 ods. 5 a § 32 ods. 2 ZKV. Nároky na náhradu mzdy pri
neplatnom rozviazaní pracovného pomeru vzniknuté pred mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz, je
potrebné postupom podľa § 20 ZKV do konkurzu prihlásiť, zaradiť na zoznam prihlásených pohľadávok
ako pohľadávky II. triedy a uspokojiť až podľa rozvrhového uznesenia. Z uvedeného dôvodu odvolací

súd konštatoval, že pohľadávku v časti osvedčenej ako dôvodná čo do výšky 756,44 eura, je potrebné
zaradiť do II. triedy. Vo zvyšnej zamietajúcej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

2.6. Odvolací súd doplnil, že žalovaný sa dožadoval v zmysle § 61 ods. 2 ZP nepriznať žalobcovi
náhradu mzdy presahujúcu šesť mesiacov a žalobca svoje ďalšie nároky neosvedčil, neuniesol k nim

bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno. Pri uplatňovaní nároku podľa § 130 ZP žalobca neurčil, aká
časť jeho pohľadávky má zodpovedať sume uplatnenej ako náhrada mzdy pri prekážke na strane
zamestnávateľa a žalobca svoj nárok nedoložil dôkazmi ako sa v čase, kedy táto prekážka mala trvať, u
zamestnávateľa dožadoval zamestnávania, či sa po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom ukončení
členstva (po 30. auguste 1993) skutočne o prácu uchádzal a čím bol daný dôvod prekážky na strane

zamestnávateľa. Zamietajúci výrok súdu prvej inštancie je preto podľa odvolacieho súdu založený na
správnomvyhodnotenídôkaznejsituácieaodvolacísúdvcelomrozsahuvovzťahukzvyškupohľadávky
č. 1 a rovnako k pohľadávke č. 2 a 3, poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch
83 a nasl. (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). V tejto časti je obsiahnuté aj zamietnutie v časti 5,93 eura, čo vytýkal
odvolateľ ako opomenutý nárok.

2.7. K pohľadávke č. 2 odvolací súd doplnil, že podstatným pre úvahu o neunesení dôkazného bremena
bolo, že o druhu a množstvách naturálií v jednotlivých rokoch každoročne rozhodovalo predstavenstvo
družstva na svojich poradách, pričom nešlo o nárokovateľnú položku. Nie všetkým pracovníkom boli
naturálne pôžitky vyplácané, resp. poskytované. Zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, že by bol takýto

nárok žalobcovi schválený v ním uvádzanom množstve a hodnote. Právny nárok na vydanie naturálnych
pôžitkov pre členov družstva nevyplýva ani zo žiadneho právneho predpisu.

2.8. Odvolací súd ďalej k odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie v súlade s
pokynmi najvyššieho súdu obsiahnutými v rozhodnutiach sp. zn. 1Obo/4/2018 a sp. zn. 2ObdoV/4/2017,

vykonal a doplnil dokazovanie, a to priložením spisov sp. zn. 8Cbi/6/2009 a sp. zn. 5C/177/1990 a
ďalšími listinnými dôkazmi. K neoboznámeniu sporových strán s listinnými dôkazmi a k neoprávnenej
protokolácii týkajúcej sa vykonaných dôkazov, ktoré žalobca namietal vo svojom odvolaní, poukázal
odvolací súd na odôvodnenie poskytnuté už súdom prvej inštancie, podľa ktorého súd prvej inštancie
oboznámil sporové strany s listinami zo súdnych spisov ich prečítaním. Sporové strany zároveň

konštatovali, že obsah rozsudku sp. zn. 5C/177/1990 je im známy a žalobca trval len na tom, aby sa súd
zaoberal týmto rozsudkom. Súd prvej inštancie konštatoval, že dokazovanie oboznámením s obsahom
rozsudku 5C/177/1990 nevykoná, pretože protistrane bol doručený, je jej známy a je obsahom súdneho
spisu. S obsahom dokladov súd prvej inštancie sporové strany neoboznamoval s odôvodnením, že
sú založené v súdnom spise a sú sporovým stranám známe. Odvolací súd doplnil, že zo zápisnice z

pojednávania 20. októbra 2022 vyplynulo, že súd prvej inštancie dopytoval sporové strany, či trvajú na
prečítaní obsahu listín založených v súdnych spisoch sp. zn. 8Cbi/6/2009 a sp. zn. 5C/177/1990, pričom
žalobca trval len na tom, aby sa súd prvej inštancie zaoberal rozsudkom sp. zn. 5C/177/1990. Na danom
pojednávaní žalobca namietal len to, že nedostal vyjadrenie žalovaného z 21. júna 2022 a žiadal o lehotuna vyjadrenie k tomuto vyjadreniu a k predbežnému hodnoteniu súdu. Pojednávanie bolo súdom prvej
inštancie následne odročené. Súd prvej inštancie pritom zdôraznil postup podľa § 204 CSP, s čím sa
odvolací súd stotožnil a dodal, že listiny stranám známe, nimi samotnými predložené a nespochybnené,

niejepotrebnépresplneniepredpokladovvykonaniadôkazulistinoučítaťaleboichobsahoboznamovať.

2.9. K trovám odvolacieho konania odvolací súd uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na určenie pravosti
pohľadávok v sume celkovo 19 288,22 eura a ich zaradenie v prvej triede. Žalobca bol ale úspešný len
čo do určenia dôvodnosti v časti pohľadávky vo výške 756,44 eura. Žalobcov úspech predstavoval po

zaokrúhlení 4 %, čo v pomere k jeho neúspechu 96 %, predstavuje čistý úspech 92 %.

3. Proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v jeho výrokoch I., II. a III. podal žalobca
dovolanie, ktorým dovolaciemu súdu navrhuje, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej
časti zmenil tak, že žalobe vyhovie a žalobcovi prizná proti žalovanému nárok na náhradu trov
prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %, alternatívne, aby dovolací súd

v napadnutej časti rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

3.1. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania vidí žalobca vo vadách podľa § 420 písm. a) a f) CSP a v
nesprávnom právnom posúdení veci v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods.
1 písm. a) CSP. V rozsahu výroku I. dovolateľ napáda rozsudok odvolacieho súdu okrem určenia,

že pohľadávka žalobcu v časti náhrady mzdy z neplatného vylúčenia žalobcu z družstva (úpadcu),
vyplývajúca z nároku uplatneného v konaní na Okresnom súde Dunajská Streda sp. zn. 5C/177/1990,
je dôvodná vo výške 756,44 eura.

3.2. Z rozsudku odvolacieho súdu nie je podľa dovolateľa zrejmé, že žalobca podal dovolanie aj

proti predchádzajúcemu rozsudku najvyššieho súdu z 22. novembra 2011 č. k. 1Obo/55/2011-321,
ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie zo 17. júna 2011 č. k. 8Cbsi/48/2005-293 a
žalovanému náhradu trov nepriznal. Z odôvodnenia tak nie je zrejmé, že rozsudok odvolacieho súdu
z 22. novembra 2011 č. k. 1Obo/55/2011-321 bol dovolacím súdom uznesením z 28. júna 2017 sp.
zn. 2ObdoV/4/2017 zrušený a vec bola vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Podľa dovolateľa

odvolací súd v ďalšom konaní nerešpektoval právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí dovolacieho
súdu. Dovolací súd tu zdôraznil, že úlohou súdu v incidenčnom konaní nie je opätovné preskúmavanie
prihlásenej pohľadávky súdom, keďže incidenčné konanie nie je konaním, v ktorom by veriteľ uplatňoval
svoju pohľadávku proti dlžníkovi a v ktorom by preto predmetom kognície konajúceho súdu mal byť celý
právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. Žalobca prekročenie rozsahu predmetu incidenčného

konania namietal už v odvolaní a odvolací súd sa s tým nevysporiadal.

3.3. Odvolací súd sa podľa dovolateľa odklonil v otázke rozsahu predmetu incidenčného konania od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu reprezentovanej uznesením najvyššieho súdu z 30.
januára 2017 sp. zn. 3Obdo/70/2016 (R 63/2017) a uznesení najvyššieho súdu z 24. februára 2021 sp.

zn. 1Obdo/53/2020 a ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 4Obdo/46/2018, 4Obdo/2/2020,
3Obdo/61/2018 a 1Obdo/91/2019. Dovolateľ poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 11. septembra 2014 sp. zn. II. ÚS 409/2013. Súdy nižšej inštancie neboli oprávnené preskúmavať
žalobcom prihlásené pohľadávky z dôvodov uplatnených správcom po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty na popretie prihlásených pohľadávok.

3.4. Žalobca v lehote na podanie dovolania doručil súdu aj ďalšie podanie označené ako Doplnenie
rozsahu a dôvodov dovolania. Žalobca namieta, že z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nie je
zrejmé vyhodnotenie úspešnosti dovolacieho konania sp. zn. 2ObdoV/4/2017. Odvolací súd nezohľadnil
úspešnosť žalobcu v tomto dovolacom konaní pre účely rozhodnutia o trovách konania. Odvolací súd

už v uznesení zo 17. júla 2018 č. k. 1Obo/4/2018-457 opomenul rozhodnúť o trovách dovolacieho
konania. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania nerozhodol ani súd prvej inštancie v poradí
štvrtom rozsudku z 26. januára 2023 č. k. 8Cbsi/1/2018-765. Postup súdu prvej inštancie bol podľa
dovolateľa svojvoľný a rozporný so zákonom. Žalobca tým namieta výrok III. rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým odvolací súd priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu

92 %. Odvolací súd v uvedenom výroku nezohľadnil úspešnosť žalobcu v dovolacom konaní sp. zn.
2ObdoV/4/2017.3.5. Žalobca namieta aj nesprávne právne posúdenie veci v časti využitia moderačného oprávnenia
súdu podľa § 61 ods. 2 ZP. Žalobca v odvolaní namietal, že nie je dôvod na využitie moderačného
oprávnenia incidenčného súdu, pretože správca neuviedol na prieskumnom pojednávaní, že úpadca

navrhol v prerušenom konaní sp. zn. 5C/177/90 nepriznať žalobcovi náhradu mzdy nad šesť mesiacov
a o aplikáciu § 61 ods. 2 ZP požiadal až listom z 12. mája 2021. Zároveň zníženie pod 9 mesiacov
nebolo podľa žalobcu v prejednávanej veci možné. Žalobca poukázal na prechodné ustanovenie § 251
ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový ZP“).
Právny úkon správcu tak nevznikol pred 1. aprílom 2002 a odvolací súd preto aplikoval nesprávny právny

predpis. Odvolací súd tak nemal znížiť nárok dovolateľa na náhradu mzdy pod 12 mesiacov.

4. Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (podľa § 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala strana sporu,
zastúpená advokátom v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel

k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť.

6. Dovolateľ vymedzil prípustnosť dovolania vadami podľa § 420 písm. a) a f) CSP a nesprávnym
právnym posúdením veci v spojení s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

K dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. a) a f) CSP

7. Podľa § 420 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.

8. Žalobca vo svojom dovolaní žiadnym spôsobom nevymedzil, z akého dôvodu malo prísť k
naplneniu vady v zmysle § 420 písm. a) CSP. Z obsahu dovolania žalobcu je zrejmé, že namieta
nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, nesprávne právne posúdenie veci a
arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v časti nároku na náhradu trov konania. Z dovolania
žalobcu nie je možné podľa dovolacieho súdu žiadnym spôsobom vyabstrahovať dôvody, pre ktoré by

preskúmavaná vec nemala patriť do právomoci súdov, ktoré by dovolaciemu súdu umožnili sa týmto
dôvodom prípustnosti dovolania zaoberať. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd konštatuje, že naplnenie
dôvodu prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. a) CSP nezistil.

9. Vo vzťahu k dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP žalobca namieta nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia, jeho nepreskúmateľnosť a nerešpektovanie právneho názoru vyjadreného
v uznesení najvyššieho súdu z 28. júna 2017 sp. zn. 2ObdoV/4/2017. Odvolací súd podľa dovolateľa
prekročil rozsah incidenčného konania, keď sa mal zaoberať výlučne tým, či popierací prejav
uskutočnený správcom konkurznej podstaty obstojí.

10. Nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nezodpovedá procesným
požiadavkám práva na spravodlivý proces, môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci
uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP (m. m. IV. ÚS 154/2020, IV. ÚS 447/2020,
I. ÚS 570/2020). Keď sa konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sporovej strany nevysporiada
s právne relevantnou argumentáciou sporovej strany adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje

irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (m. m. III. ÚS 402/08, IV. ÚS 279/2018). Odôvodnenia
rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu je pritom potrebné posudzovať spoločne, pretože
tvoria jeden celok (porovnaj II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).

11. Najvyšší súd k uvedenej dovolacej námietke žalobcu konštatuje, že odvolací súd poskytol k
otázke rozsahu incidenčného konania vymedzenom obsahom popieracieho prejavu správcu žalobcovi
zrozumiteľnú odpoveď. Najvyšší súd konkrétne poukazuje na odseky 53. a 102. odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu. Odvolací súd poukázal k tejto otázke na závery prijaté už v predchádzajúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu, podľa ktorých z obsahu popieracieho prejavu a uplatnenej pohľadávky

v preskúmavanom konaní je zjavné, že vo vzťahu k pohľadávke vo výške 4 362,70 Sk je predmetom
konania jej zaradenie v IV. triede. Vo zvyšku vo výške 576 893,04 Sk je predmetom konania určenie
pravosti a výšky pohľadávky, keďže túto správca poprel ako celok. Uvedený dôvod popretia z dôvodu,
že „suma je v rozpore s opravným uznesením 6C/13/92“ je potrebné vykladať tak, že ide o popretieexistencie pohľadávky ako takej, keďže jej nezodpovedá výrok doloženého právoplatného rozhodnutia
v konaní a iné rozhodnutie predložené nebolo, a ani iné právoplatné rozhodnutia vo veci uplatnených
pohľadávok vydané neboli. Keďže správca poprel existenciu uplatnenej pohľadávky ako takej v celej

uvedenej výške, z obsahu žalobného návrhu vyplýva, že žalobca si túto uplatňuje v incidenčnom
konaní ako pohľadávku, ktorej pravosť žiada určiť vo výške 576 893,04 Sk so zaradením v I. triede
uspokojovania veriteľov a vo výške čo do zvyšku žiada určiť poradie v I. triede. Z uvedených záverov
jednoznačne vyplýva, prečo odvolací súd považoval popierací prejav správcu za dostatočný a určitý
a z akých dôvodov popretia správcom vychádzal. Žalobcovi bola poskytnutá adresná a zrozumiteľná

odpoveď na jeho odvolaciu námietku.

12. S uvedeným súvisí i ďalšia dovolacia námietka žalobcu koncentrujúca sa na opomenutie záväzného
právneho názoru vysloveného najvyšším súdom ako súdom dovolacím v uznesení z 28. júna 2017
sp. zn. 2ObdoV/4/2017. V predmetnom rozhodnutí najvyšší súd konštatoval procesné pochybenie
súdu prvej inštancie, ktoré nebolo napravené odvolacím súdom, spočívajúce v neoboznámení strán

s listinnými dôkazmi a následné odvolávanie sa na ich obsah v rozhodnutí vo veci samej a procesné
pochybenie odvolacieho súdu spočívajúce v nedoručení vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu.
Najvyšší súd ďalej konštatoval, že nezistil žalobcom namietanú arbitrárnosť napádaného rozhodnutia a
zdôraznil, že odvolací súd vzhľadom na charakter rozhodovanej veci nebol povinný reagovať na všetky
námietky vznesené žalobcom v odvolaní, ktoré sa týkali neplatnosti skončenia pracovného pomeru

žalobcu u úpadcu, a to vzhľadom na skutočnosť, že úlohou súdu v incidenčnom konaní nie je opätovné
preskúmavanie prihlásenej pohľadávky súdom. Incidenčné konanie totiž nie je konaním, v ktorom by
veriteľ uplatňoval svoju pohľadávku proti dlžníkovi a v ktorom by tak predmetom kognície konajúceho
súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. Z uvedeného odôvodnenia
poskytnutého dovolacím súdom v predchádzajúcom rozhodnutí nevyplýva záväzný právny názor, ktorý

žalobca prezentoval vo svojom dovolaní. Dovolací súd nevyslovil, že by odvolací súd v prebiehajúcom
konaní skúmal žalobcom uplatnený nárok nad rámec dôvodov uvedených správcom v popieracom
prejave. Naopak uvedený právny názor uviedol dovolací súd ako zdôvodnenie toho, prečo nebolo
potrebné dať žalobcovi v konaní odpovede na všetky jeho námietky, keďže predmetom incidenčného
konania nemá byť komplexné posúdenie právneho vzťahu, z ktorého nárok žalobcu vyplýva.

13. Dovolateľ namieta aj výrok III. rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd rozhodol o tom,
že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 92 %. Uvedeným
rozhodnutím odvolací súd zmenil výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol žalovanému proti
žalobcovi priznaný nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

14. K uvedenej dovolacej námietke najvyšší súd uvádza, že uznesením najvyššieho súdu ako súdu
dovolacieho z 28. júna 2017 č. k. 2ObdoV/4/2017-431 bol zrušený rozsudok najvyššieho súdu z 22.
novembra 2011 č. k. 1Obo/55/2011-321, pričom odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia vzhľadom
na zrušujúci výrok poukázal na § 453 ods. 3 CSP, podľa ktorého o trovách pôvodného konania a

trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v novom rozhodnutí. Najvyšší súd ako súd odvolací
následne uznesením zo 17. júla 2018 č. k. 1Obo/4/2018-457 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo 17. júna 2011 č. k. 8Cbsi/48/2005-296 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V súlade s § 396 ods.
3 CSP tak o nároku na náhradu trov dovolacieho konania mal rozhodnúť Krajský súd v Bratislave
ako súd prvej inštancie v novom rozhodnutí. Uvedenú skutočnosť ale žalobca nenamietal vo svojom

odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie a žalobca ani nepodal súdu prvej inštancie návrh na
doplnenie rozsudku podľa § 225 CSP, pričom z výrokovej časti rozsudku súdu prvej inštancie bolo
zrejmé, že súd prvej inštancie nerozhodol aj o nároku na náhradu trov dovolacieho konania. Pokiaľ
žalobca uvedenú námietku neuplatnil v odvolaní, najvyšší súd sa v dovolacom konaní týmto dovolacím
dôvodom nemôže zaoberať. Najvyšší súd k tejto otázke podporne poukazuje na závery uznesenia

najvyššieho súdu z 26. marca 2019 sp. zn. 4Cdo/40/2019, podľa ktorých dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti
vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen
formálne, ale aj materiálne, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti
opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti. ... Dovolateľ môže urobiť spôsobilým

predmetom dovolacieho konania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s
ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k
nim vyjadriť. I keď sa uvedená argumentácia dovolacieho súdu týkala dovolacieho dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci, podľa najvyššieho súdu je táto úvaha aplikovateľná aj na prípad dovolaciehodôvodu nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu v zmysle dôvodu prípustnosti dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP, keď nemožno v dovolaní namietať pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré
neboli predmetom odvolacieho prieskumu, hoci sporová strana ich v odvolaní namietať mohla (boli jej

známe). Dovolací súd v tomto smere poukazuje aj na ďalšie uznesenia najvyššieho súdu z 26. augusta
2020 sp. zn. 8Cdo/120/2019, z 11. decembra 2024 sp. zn. 1Cdo/87/2024 a z 26. septembra 2024 sp.
zn. 9Cdo/106/2023, kde dovolací súd rovnako pristupoval k dovolateľovej argumentácii aj v prípade
dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. V opačnom prípade by fakticky prichádzalo k
prieskumu rozsudku súdu prvej inštancie v dovolacom konaní, a to namiesto odvolacieho súdu, ktorý

na to nedostal príležitosť.

15. Najvyšší súd z uvedených dôvodov konštatuje, že nezistil naplnenie dôvodu prípustnosti dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá § 387 ods. 2 CSP.
Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil logicky kompaktným a presvedčivým spôsobom. Žalobca
sa v podstatnej časti dovolania venuje otázke rozsahu predmetu incidenčného konania a obsahu

popieracieho prejavu správcu, pričom poukazuje aj na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od
ktorej sa mal odvolací súd pri svojom rozhodnutí odkloniť. V uvedenom sa tak namietané nedostatočné
vysporiadanie s odvolacími námietkami žalobcu prelína s nesúhlasom žalobcu s právnym záverom
prijatým odvolacím súdom, čo už zodpovedá namietaniu nesprávneho právneho posúdenia veci, teda
odlišnému dovolaciemu dôvodu.

K dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

16. Žalobca namietal v dovolaní nesprávne vyriešenie právnej otázky rozsahu predmetu incidenčného
konania, pri ktorej riešení sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu reprezentovanej uznesením najvyššieho súdu z 30. januára 2017 sp. zn. 3Obdo/70/2016
(R 63/2017), uznesením najvyššieho súdu z 24. februára 2021 sp. zn. 1Obdo/53/2020 a
ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 4Obdo/46/2018, 4Obdo/2/2020, 3Obdo/61/2018 a
1Obdo/91/2019.

17. Podľa právnej vety zverejnenej k uzneseniu najvyššieho súdu z 30. januára 2017, sp. zn.
3Obdo/70/2016, v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č.
7/2017 pod č. 63, konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných dôvodov
ako tých, ktoré správca uviedol v incidenčnom konaní v popieracom prejave obsiahnutom v zozname
pohľadávok. Účelom incidenčného konania je rozhodnúť o tom, či dôvody obsiahnuté v popieracom

prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola
prihlásená.

18. Najvyšší súd súčasne poukazuje aj na uznesenie najvyššieho súdu z 23. apríla 2024 sp. zn.
3Obo/3/2023,zverejnenévZbierkestanovísknajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepubliky

č. 5/2024, pod č. 61, podľa ktorého právnej vety aj pri popieracom prejave správcu uskutočnenom za
účinnosti zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ktorý neobsahoval právnu úpravu obsahových
náležitostí popieracieho prejavu správcu, je potrebné prihliadať na obsah popieracieho prejavu, pričom
predmetom incidenčného konania bude výlučne posúdenie, či dôvody popretia uvedené správcom v
popieracom prejave obstoja. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí konštatoval formálne nedostatky

obsahu popieracieho prejavu správcu, avšak následne sa aj s ohľadom na skutočnosť, že právna úprava
obsiahnutávZKVneupravovalaobsahovépožiadavkynapopieracíprejavsprávcu,zameralnaskutočný
obsah popieracieho prejavu správcu. Najvyšší súd teda nepostupoval v danom prípade formalisticky,
ale aj napriek stručnému odkazu na nesprávne zákonné ustanovenie, skúmal obsah tohto popieracieho
prejavu.

19. Dovolací súd pri tejto právnej otázke poukazuje už na citovanú časť odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu (odsek 11. odôvodnenia tohto rozhodnutia). Zároveň z Prihlásenia nároku žalobcu zo
17. septembra 1999 je zrejmé, že žalobca pri svojej pohľadávke č. 1 vo výške 508 658 Sk poukázal na
konanie vedené na Okresnom súde Dunajská Streda sp. zn. 5C/177/90, pri pohľadávke č. 2 vo výške

46 985 Sk poukázal na konanie vedené na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 9C/61/94 a
v prípade pohľadávky č. 3 vo výške 1 424,32 Sk označil rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda
z 18. septembra 1995 spolu s dopĺňacím rozsudkom z 24. apríla 1997 a opravné uznesenie zo 17.
júna 1997, právoplatné 7. júla 1997, sp. zn. 6C/13/92. Žalobca tak označil v prihláške pohľadávkyjediné súdne rozhodnutie, a to právoplatný rozsudok vydaný vo veci 6C/13/92. Z popieracieho prejavu
správcu uskutočneného na prieskumnom pojednávaní 1. októbra 1999 vyplýva, že správca prihlásenú
pohľadávku 581 077,04 Sk v I. triede uznal vo výške 4 184 Sk v IV. triede a poprel vo výške 576 893,04

Sk v I. triede z dôvodu, že suma je v rozpore s opravným uznesením 6C/13/92.
20. Správca konkurznej podstaty aj vo svojom vyjadrení k žalobe zotrval na tom, že predmetom rozsudku
6C/13/92 bola len časť žalobcom prihlásenej pohľadávky vo výške 1 424,32 Sk s úrokom z omeškania a
zostávajúcačasťpohľadávkyvovýške576714,34Skpredmetomtohtorozhodnutianebolaadopodania
žaloby nebolo vo veciach vedených pod sp. zn. 9C/61/94 a 5C/177/90 vydané právoplatné rozhodnutie.

21. Najvyšší súd sa z uvedených dôvodov stotožňuje s takým výkladom popieracieho prejavu správcu,
ktorý uskutočnil najvyšší súd už v uznesení zo 17. júla 2018 č. k. 1Obo/4/2018-457, podľa ktorého ide
o popretie existencie pohľadávky ako takej, keďže jej nezodpovedá výrok doloženého právoplatného
rozhodnutia v konaní a iné rozhodnutie predložené nebolo a ani iné právoplatné rozhodnutia vo veci
uplatnených pohľadávok vydané neboli.

22. Dovolací súd preto nedospel k záveru, že by sa odvolací súd pri posudzovaní tejto právnej
otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Predmet incidenčného konania bol
determinovaný obsahom popieracieho prejavu správcu. Pokiaľ sa súdy nižšej inštancie zamerali na
preukázanie výšky uplatneného nároku žalobcom, rozsah incidenčného konania nebol prekročený a

nebolo správcovi umožnené následne meniť alebo dopĺňať dôvody popretia prihlásených pohľadávok
žalobcu. Keďže neprišlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, dovolací súd
nezistil naplnenie dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

23. Dovolateľ napokon namietal aj nesprávne právne posúdenie veci v otázke využitia moderačného

oprávnenia súdu v zmysle § 61 ods. 2 ZP, ktoré sa podľa dovolateľa nemalo na vec aplikovať a nárok
mal byť žalobcovi priznaný za obdobie 12 mesiacov, namiesto 6 mesiacov.

24. Úpadca ako zamestnávateľ využil oprávnenie žiadať podľa § 61 ods. 2 ZP nepriznanie náhrady
mzdy za čas presahujúci šesť mesiacov už v konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda

pod sp. zn. 5C/177/90, čo vyplýva z (neprávoplatného) rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 8.
júna 1994 sp. zn. 5C/177/90 predloženého do konania žalobcom. Žalobca zároveň v tu preskúmavanom
konaní vo svojom vyjadrení zo 17. marca 2009 sám poukázal na uplatnenie § 61 ods. 2 ZP v konaní
sp. zn. 5C/177/90 a na výzvu súdu uviedol, že časť náhrady mzdy uplatňuje podľa § 61 ods. 1 ZP a
ďalšiu časť uplatňuje podľa § 130 ods. 1 ZP, nešpecifikoval ale v akej časti si uplatňuje nárok podľa

§ 61 ods. 1 ZP. Žalovaný zároveň aj vo vyjadrení z 13. júla 2009 k odvolaniu žalobcu proti konečnej
správe v konkurze (uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 19. mája 2009 sp. zn. 6K/30/1999) poukázal
na § 61 ods. 2 ZP, ktoré bolo uplatnené zamestnávateľom v konaní sp. zn. 5C/177/90. Súd prvej
inštancie rovnako v rozsudku zo 6. apríla 2010 č. k. 8Cbsi/48/2005-180 odkázal na uplatnenie § 61 ods.
2 ZP žalovaným. Najvyšší súd ako súd odvolací poukázal na § 61 ods. 2 ZP aj v uznesení zo 17. júla

2018 č. k. 1Obo/4/2018-457, pričom uviedol, že ide o nárok, ktorého výška je principiálne konštituovaná
rozhodnutím súdu, a to v rámci časového obdobia, kedy je zjavné, že žalobca mal záujem o prácu u
zamestnávateľa. Podstatným prvkom je zároveň vznesenie žiadosti zamestnávateľa o moderáciu podľa
§ 61 ods. 2 ZP, ktorú súd musí zohľadniť. Odvolací súd sa v predmetnom rozhodnutí zároveň zaoberal
otázkou aplikácie nového ZP a poukázal na § 251 ods. 1 nového ZP, podľa ktorého ustanoveniami

tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je
ďalej ustanovené inak a nároky, ktoré z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa
posudzujú podľa doterajších predpisov. Odvolací súd následne konštatoval, že na riešený vzťah sa teda
musia aplikovať ustanovenia (starého) ZP. Nie je preto pravdivé tvrdenie žalobcu, že žalovaný uplatnil
žiadosť na moderáciu podľa § 61 ods. 2 ZP až podaním z 12. mája 2021. Úpadca ako zamestnávateľ

žiadal aplikáciu § 61 ods. 2 ZP už v konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn.
5C/177/90, následne v tu preskúmavanej veci žalovaný po špecifikácii nároku žalobcu rovnako na §
61 ods. 2 ZP poukázal a takisto súdy nižšej inštancie konajúce v tejto veci § 61 ods. 2 ZP vo svojich
rozhodnutiach aplikovali.

25. Naopak žalobca vôbec prvýkrát v priebehu doterajšieho konania až v podanom dovolaní namieta, že
nárok na náhradu mzdy sa nemá posudzovať podľa ustanovení § 61 (starého) ZP, ale podľa ustanovení
nového ZP. Samotný žalobca sa aj vo vyjadrení k veci z 25. mája 2022 odvolával na aplikáciu § 61
ods. 2 ZP a zákonom garantovanú náhradu mzdy za obdobie šiestich mesiacov. Súd prvej inštancie vrozsudku z 26. januára 2023 č. k. 8Cbsi/1/2018-765 aplikoval § 61 ods. 1 a 2 ZP (odsek 81.), žalobca ale
svoj nárok podľa záverov súdu prvej inštancie nedostatočne špecifikoval, preto nebolo možné priznať
žalobcovi ani nárok na náhradu mzdy za šesť mesiacov.

26. Z uvedených dôvodov nejde o právnu otázku, od ktorej vyriešenia by záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, keď táto na základe odvolania podaného žalobcom ani predmetom odvolacieho
konania nebola. Najvyšší súd poukazuje na už citované závery uznesenia najvyššieho súdu z 26.
marca 2019 sp. zn. 4Cdo/40/2019, ako aj na rozsudok najvyššieho súdu zo 16. mája 2019 sp. zn.

4Cdo/110/2018 (R 73/2019), podľa záverov ktorých, dovolateľ môže v dovolaní, prípustnosť ktorého
vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, úspešne argumentovať iba tými dôvodmi, ktoré už skôr namietol v
odvolaní, avšak odvolací súd tieto dôvody meritórne posúdil v jeho neprospech. Žalobca v odvolaní
namietal nezdôvodnenie využitia moderačného oprávnenia podľa § 61 ods. 2 ZP správcom, s čím sa
odvolací súd vysporiadal v odsekoch 105. a 106. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. Žalobca síce
okrajovo poukázal na skutočnosť, že nárok žalobcu by nebolo možné znížiť pod 9 mesiacov, uvedené

ale žiadnym konkrétnym spôsobom neodôvodnil. Napokon v dovolaní tvrdí, že zníženie náhrady mzdy
nebolo možné pod 12 mesiacov. Uvedené tvrdenia žalobcu tak sú zmätočné. Dovolacie konanie nemá
slúžiť na riešenie nových právnych otázok, ktoré neboli predmetom odvolacieho konania. Aj z dikcie
ustanovenia § 421 ods. 1 CSP vyplýva, že má ísť o právnu otázku, od ktorej vyriešenia záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu, čo v tomto prípade splnené nie je.

27. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie prijaté závery konštatuje, že naplnenie dôvodov prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. a), f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP nezistil, dovolanie žalobcu bolo preto
potrebné odmietnuť podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
dovolanie nie je prípustné.

28. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd v zmysle § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods.1CSP.Napriekprocesnémuúspechužalovanéhovdovolacomkonanímunáhradutrovdovolacieho
nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.