Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, June 30, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 12CoE/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2125201381
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2125201381.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:
JUDr. Janka Benkovičová a Mgr. Andrea Hadnagyová, vo veci výkonu rozhodnutia oprávneného - otca:
A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, E., občan Slovenskej republiky, proti povinnej - matke:
F. C. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, E., t.č. bytom A. A. XXX, G., Srbská republika, občianka
Srbskej republiky, za účasti maloletého dieťaťa: H. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, občianka

Slovenskej republiky, o návrhu oprávneného (otca) na nariadenie výkonu rozhodnutia, o odvolaní otca
proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 33Em/1/2025-16 zo dňa 10. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie s a r u š í a vec sa v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil a výrokom II. rozhodol,

že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne
ustanovením § 2 ods. 1 a 2, § 373 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku
(ďalej len „Civilný mimosporový poriadok“), § 9 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „Civilný sporový poriadok“) a čl. 5. Dohovoru o právomoci, rozhodnom práva, uznávaní
a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa uzavretého
dňa 19. októbra 1996 v Haagu (ďalej len „Haagsky dohovor o ochrane detí z roku 1996“). Vecne

svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že otec sa návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 26.02.2025
domáhalnariadeniavýkonurozsudkuOkresnéhosúduTrnavač.k.33P/34/2024-138zodňa09.12.2024,
ktorý nadobudol právoplatnosť 18.12.2024, a to v časti schválenej rodičovskej dohody o úprave styku
s maloletou dcérou H., pretože povinná matka dobrovoľne neplní svoje povinnosti, keď v mesiacoch
január a február 2025 otcovi neumožňovala stretávanie s dieťaťom v zmysle petitu rozsudku, čím podľa
otca opakovane porušila povinnosti z právoplatného exekučného titulu. Toho istého dňa doručil otec

Okresnému súdu Trnava i návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a tiež návrh na zmenu úpravy
pomerov rodičov k maloletej, avšak pre nedostatok právomoci boli obe konania dňa 27.02.2025 pod
č. k. 33P/19/2025-16 doposiaľ neprávoplatne zastavené, pričom Okresný súd Trnava v odôvodnení
uznesenia skonštatoval, že v konaní o rozvod manželstva účastníkov pod sp. zn. 33P/34/2024 bolo
nesporne zistené bydlisko maloletej v Srbskej republike. Súd prvej inštancie konštatoval, že keďže
Slovensko ratifikovalo a Srbsko pristúpilo k Haagskemu dohovoru o ochrane detí z roku 1996, v zmysle

ktorého základným pravidlom pre určovanie právomoci súdnych orgánov v oblasti rodičovských práv
a povinností je obvyklý pobyt dieťaťa, ktorý je nepochybne na matkinej adrese v Srbsku, tak je nutné
konanie o výkon rozhodnutia upravujúceho styk otca s maloletou bývajúcou v Srbsku s poukazom na
§ 9 Civilného sporového poriadku v spojení s § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, § 373
Civilného mimosporového poriadku a článkom 5 Haagskeho dohovoru o ochrane detí z roku 1996
pre nedostatok právomoci ihneď zastaviť. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 52

Civilného mimosporového poriadku v spojení s § 373 Civilného mimosporového poriadku tak, že žiadenz účastníkov nemá nárok na ich náhradu, nakoľko tento zákon neustanovuje inak, ani účastníci nenavrhli
inak.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie otec. Poukázal na
to, že rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 33P/34/2024-138 zo dňa 09.12.2024 je právoplatný
a vykonateľný na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Civilného
mimosporového poriadku a § 233 a nasl. Civilného sporového poriadku, a teda je platným exekučným
titulom pre výkon rozhodnutia. Obvyklý pobyt maloletej v Srbsku nie je relevantný, nakoľko rozsudok

nebol v Srbsku uznaný. Neexistuje preto prekážka, ktorá by slovenskému súdu bránila vykonať vlastné
právoplatné rozhodnutie. Podľa čl. 23 Haagskeho dohovoru o ochrane detí z roku 1996 sa rozhodnutie
orgánu jedného zmluvného štátu musí uznať v ostatných zmluvných štátoch, ak neexistujú prekážky
uznania. Na to, aby bolo rozhodnutie vykonateľné v inom štáte, je spravidla potrebné formálne uznanie
alebo vyhlásenie vykonateľnosti v danom štáte podľa jeho vnútroštátnych procesných predpisov.
Ak však nastane situácia, že uznanie viazne a dieťa by medzitým zostalo bez ochrany kontaktu s

rodičom, je potrebné aplikovať princíp zákazu denegatio iustitiae, t.j. Haagske dohovory neumožňujú,
aby neuznanie cudzieho rozhodnutia viedlo k popretiu spravodlivosti. Tento princíp je premietnutý
aj v slovenskom medzinárodnom procesnom práve (§ 48a ods. 3 písm. c) zákona č. 97/1963 Zb.
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom), ktoré umožňuje slovenskému súdu zasiahnuť na
ochranu práv, ak by inak hrozilo, že strane bude odopretá súdna ochrana. Medzinárodná situácia teda

nie je dôvodom nekonať. Naopak, slovenský súd by mal využiť všetky dostupné prostriedky (pokuty,
predbežné opatrenia, spoluprácu s orgánmi iného štátu cez ústredný orgán, atď.), aby zabezpečil
pokračovanie styku podľa svojho rozhodnutia, pokým nebude právoplatne uznané a prevzaté justíciou
druhého štátu. Nariadenie EÚ č. 2019/1111 (Brusel IIb) obsahuje mechanizmy, ktoré zabezpečujú
neodkladnosťkonaniaakontinuituprávomocí.Aksadieťalegálnepresťahujedoinéhočlenskéhoštátua

získa tam obvyklý pobyt, súdy pôvodného štátu ešte určitý čas automaticky majú dožadovaciu právomoc
rozhodovať o úprave styku — pokiaľ rodič, ktorému bol styk zverený, ostáva v pôvodnom štáte (a
neakceptoval jurisdikciu nového štátu). Táto kontinuálna právomoc podľa čl. 12 Brusel IIb zabraňuje tzv.
„únosu právomoci“, keď by sa presídlením dieťaťa mohlo docieliť znefunkčnenie pôvodného rozsudku.
Otec ďalej uviedol, že matka mu napriek rozsudku v mesiacoch január, február a marec 2025 neumožnila

styksmaloletou.Vroku2025sasmaloletoustretollenštyrikrátnasrbskomúradesociálnejstarostlivosti,
vždy na jednu hodinu. Ide o vážne porušenie rozhodnutia súdu, ktoré narušuje psychologickú väzbu
medzirodičomadieťaťom,amôžemaťdlhodobénásledkynavývojdieťaťa.Vnajlepšomzáujmedieťaťa
je udržiavať vzťah s oboma rodičmi. Maloletá ho už niekoľko mesiacov nevidela. On ako otec v súlade
s rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 33P/34/2024-138 riadne a pravidelne platí výživné vo výške

200,- eur mesačne. Záverom odvolania otec navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie
súdu prvej inštancie, prikázal súdu prvej inštancie pokračovať v konaní o nariadenie výkonu rozhodnutia
a uložil matke sankciu za marenie výkonu rozhodnutia.

3. Dňa 09.05.2025 otec doplnil svoje odvolanie poukazujúc na to, že súd prvej inštancie zastavil konanie

bez výsluchu strán, svedeckých výpovedí či preskúmania predložených videodôkazov. Odôvodnenie
napadnutého uznesenia je formalistické a nedostatočne zohľadňuje najlepší záujem maloletej. Súd prvej
inštanciesanezaoberal,čiodvolanímsanaobvyklýpobytmaloletejvSrbskubudejejochranaprimerane
zabezpečená. Srbské orgány (polícia a prokuratúra) ignorujú Haagsky dohovor o ochrane detí z roku
1996 a neposkytujú maloletej ani jeho osobe žiadnu účinnú právnu ochranu. Výsledkom je, že matka nie

je za porušovanie slovenského súdneho rozhodnutia ani za svojvoľné bránenie kontaktu dieťaťa s otcom
nijako postihovaná, a to ani v jednom štáte.

4. Podaním zo dňa 23.05.2025 otec okrem iného informoval, že dňa 12.05.2025 podal na Okresný
súd Trnava nový návrh na zmenu zverenia maloletej a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia,

ktorý následne doplnil o správu srbského sociálneho úradu, klinicko-psychologické zhodnotenie jeho
osobnosti a snímky obrazovky jeho videokomunikácie s maloletou cez mobilnú aplikáciu WhatsApp.

5.Dňa28.05.2025otecopätovnedoplnilsvojeodvolanieoúradnýprekladsprávy„Centrazasocijalnirad
Indija“ do slovenského jazyka, ktorý potvrdzuje, že matka mu bezdôvodne odmieta maloletú odovzdať.

Predložil aj komunikáciu cez aplikáciu WhatsApp zo dňa 26. a 27.05.2025 a e-mail zo dňa 27.05.2025,
v ktorom matku opakovane žiadal o potvrdenie, že mu maloletú odovzdá v najbližšom súdom určenom
termíne, na čo matka nijako nereagovala. Opätovne uviedol, že matka mu maloletú opakovane odmieta
odovzdať, pričom srbské úrady mu odmietajú pomôcť.6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), potom čo zistil, že
odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku a § 372

Civilného mimosporového poriadku) voči uzneseniu, voči ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 písm.
a) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce
bez ohľadu na rozsah (§ 65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvody podaného odvolania (§
66 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej

inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Predmetom konania na súde prvej inštancie je výkon rozhodnutia Okresného súdu Trnava č. k.
33P/34/2024-138 zo dňa 09.12.2024 v časti úpravy styku otca s maloletou. Otec a maloletá sú občanmi
Slovenskej republiky, matka je občianka Srbskej republiky. Podľa vyjadrenia otca sa maloletá s matkou
zdržiava na území Srbska.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým zastavil konanie o výkon rozhodnutia pre nedostatok právomoci súdu na prejednanie
a rozhodnutie veci s poukazom na čl. 5 Haagskeho dohovoru o ochrane detí z roku 1996 a obvyklý
pobyt maloletej H. v Srbsku.

9. Podľa § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, na konania podľa tohto zákona sa použijú
ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Podľa § 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie

zruší, len ak
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom,

c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo
d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody
neexistovali.

11. Podľa § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku, na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok,
prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

12. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 36/2005 o rodine Z. z. (ďalej len „Zákon o rodine“), rodičia zastupujú
maloleté dieťa pri právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilé.

13. Podľa § 31 ods. 2 Zákona o rodine, žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak
ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom
alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví
maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať

(ďalej len „kolízny opatrovník“).

14. Podľa § 31 ods. 4 Zákona o rodine, na ustanovenie kolízneho opatrovníka sa primerane použijú
ustanovenia § 60 a 61. Funkcia kolízneho opatrovníka zaniká ukončením konania alebo vykonaním
právneho úkonu, na ktorého účely bol ustanovený.

15. Podľa § 373 Civilného mimosporového poriadku, na konanie o výkone rozhodnutia sa použijú
ustanovenia prvej časti a piateho dielu prvej hlavy druhej časti, ak nie je ustanovené inak.

16. Podľa § 117 Civilného mimosporového poriadku, ak treba, aby za maloletého konal opatrovník, súd

na návrh ustanoví za opatrovníka najmä blízku osobu maloletého, u ktorej je predpoklad, že bude konať
v záujme maloletého, ak s ustanovením súhlasí. Inak ustanoví za opatrovníka orgán sociálnoprávnej
ochrany detí a sociálnej kurately.17. Preskúmaním napadnutého uznesenia a celého obsahu spisu odvolací súd dospel v prvom rade k
záveru, že pre rozhodnutie súdu prvej inštancie neboli splnené procesné podmienky, keďže maloletá
nebola v konaní zastúpená kolíznym opatrovníkom, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

V zmysle ustanovenia § 372 Civilného mimosporového poriadku sú účastníkmi konania o výkone
rozhodnutia maloletý, ten, kto je z exekučného titulu oprávnený a povinný. Maloleté dieťa ako účastník
konania je procesne spôsobilé len v obmedzenom rozsahu v zmysle § 9 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané
rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku. Súd je preto povinný vždy ako predbežnú

otázku skúmať procesnú spôsobilosť dieťaťa v konkrétnom konaní a to v súlade s kritériami uvedenými
v § 9 Občianskeho zákonníka.

18.Vprejednávanejvecijeúčastníkomkonaniamaloletédieťa(voveku4roky),pretovzhľadomnasvoju
nedostatočnú rozumovú a vôľovú vyspelosť musí byť v konaní zastúpené. U jeho zákonných zástupcov
(rodičov) je však pochybnosť o možnej kolízii záujmov. Bolo preto namieste, aby súd maloletej ustanovil

kolízneho opatrovníka. Funkciou opatrovníka je povinnosť chrániť práva a právom chránené záujmy
maloletého dieťaťa v konaní. Opatrovník má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, navrhovať
vykonanie procesných dôkazov, a taktiež navrhovať súdu, ako má vo veci rozhodnúť vzhľadom na
záujem dieťaťa.

19. V preskúmavanej veci bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie ustanoviť maloletému dieťaťu
kolízneho opatrovníka a aj s ním konať, v prípade potreby aj jeho prostredníctvom zisťovať skutočnosti
potrebné pre posúdenie otázky právomoci súdu na konanie.

20. Ako už bolo vyššie uvedené, súd prvej inštancie konanie o výkon rozhodnutia zastavil pre nedostatok

právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie veci s poukazom na čl. 5 Haagskeho dohovoru o ochrane
detí z roku 1996 a obvyklý pobyt maloletej H. v Srbsku.

21. Podľa § 161 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek
počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len

„procesné podmienky“).

22. Podľa § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý
nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

23. Podľa § 9 Civilného sporového poriadku, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej
republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.

24. Súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci
(procesné podmienky). Zákon však výslovne procesné podmienky neuvádza. Možno teda dôvodiť, že

procesnými podmienkami musia byť také vlastnosti súdu a účastníkov, ktoré jediné umožňujú dosiahnuť
cieľ civilného konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje
nedostatky. Na strane súdu patria k procesným podmienkam také vlastnosti, ktoré sú vymedzením jeho
práv a povinností vykonávať ako orgán štátu civilné konanie a na základe jeho výsledkov rozhodovať.
Nedostatok procesných podmienok môže byť neodstrániteľný alebo odstrániteľný. Prekážka nedostatku

právomoci súdu je prekážkou konania, ktorá je neodstrániteľná, čoho procesným dôsledkom je, že súd
nemôže vydať rozhodnutie vo veci, ale musí konanie o návrhu, ktorý nespadá do jeho rozhodovacej
právomoci, podľa ustanovenia § 9 Civilného sporového poriadku zastaviť.

25. Pokiaľ má súd skúmať a vyriešiť otázku svojej právomoci na prejednanie a rozhodnutie veci s cudzím

(medzinárodným) prvkom (ktorý môže byť daný štátnym občianstvom, obvyklým pobytom účastníkov
konania, predmetom konania alebo okolnosťami vyplývajúcimi z predmetu konania), vychádza z obsahu
mnohostranných,príp.dvojstrannýchzmlúv(dohovorov),ktorýmijeten-ktorýštátviazaný.Lenvprípade,
ak takýchto dohovorov niet, prípadne ich nemožno na daný prípad použiť, súd aplikuje pri vyriešení
otázky, či v predmetnej veci je daná jeho právomoc normy svojho vnútroštátneho právneho poriadku

upravujúce rozhodné právo na riešenie veci s cudzím prvkom v prípade kolidujúcich právnych poriadkov,
ako aj upravujúce právomoc súdov.26. SúdprvejinštanciepriposudzovaníotázkyprávomocisúdukonaťvoveciaplikovalHaagskydohovor
o ochrane detí z roku 1996, ktorý (ako správne uviedol) Slovenská republika ratifikovala a Srbsko k nemu
pristúpilo. Súd prvej inštancie však pri použití Haagskeho dohovoru o ochrane detí z roku 1996 vôbec

nereflektoval na čl. 52 ods. 1 tohto dohovoru, podľa ktorého dohovor nemá vplyv na medzinárodnú
zmluvu, ktorej zmluvnými stranami sú zmluvné štáty tohto dohovoru a ktorá obsahuje ustanovenia
týkajúce sa otázok upravených dohovorom, ak zmluvné štáty tejto medzinárodnej zmluvy nevyhlásia
inak.

27. Ak teda existuje medzi zmluvnými stranami dohovoru zmluva, ktorá obsahuje úpravu rovnakých
otázok ako dohovor, potom dohovor nemá vplyv na zmluvu, ak zmluvné strany dohovoru viazané touto
zmluvou nevyhlásia inak. Podľa interpretačného pravidla obsiahnutého v čl. 30 ods. 2 Viedenského
dohovoru o zmluvnom práve (vyhl. č. 115/1988 Zb.) to potom znamená, že pri absencii vyhlásenia
podľa článku 52 ods. 1 Haagskeho dohovoru o ochrane detí z roku 1996 majú ustanovenia tejto „inej“
zmluvy prednosť pred ustanoveniami dohovoru. Vo vzťahu k štátom, ktoré nie sú členskými štátmi

Európskej únie a s ktorými je Slovenská republika viazaná dvojstrannou zmluvou, sa teda použije
dvojstranná zmluva, ak pôjde o dieťa, ktoré je občanom Slovenskej republiky alebo zmluvného štátu
dvojstrannej zmluvy. Dohovor sa použije v prípade, ak pôjde o dieťa, ktoré je občanom iného štátu, ale
má obvyklý pobyt v Slovenskej republike alebo na území druhého zmluvného štátu dvojstrannej zmluvy
(por. Haťapka, M.: Dohovor o ochrane detí z roku 1996. Justičná revue, 54, 2002, č. 12, s.1414 – 1416).

28. Odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie na skutočnosť, že medzi Slovenskou
republikou a Srbskom ako nástupníckymi štátmi Československej socialistickej republiky a Socialistickej
federatívnej republiky Juhoslávia existuje dvojstranná zmluva - zmluva medzi Československou
socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhoslávia o úprave právnych vzťahov

v občianskych, rodinných a trestných veciach (vyhl. č. 207/1964 Zb.). Súd prvej inštancie vôbec
neskúmal, či Slovenská republika urobila vyhlásenie v zmysle čl. 52 ods. 1 Haagskeho dohovoru
o ochrane detí z roku 1996 vo vzťahu k tejto dvojstrannej zmluve a či táto zmluva nemá v preskúmavanej
veci aplikačnú prednosť pred Haagskym dohovorom o ochrane detí z roku 1996 v otázke určenia
právomoci.

29. Pochybenia sa dopustil súd prvej inštancie aj v súvislosti s odôvodnením napadnutého uznesenia,
ktoré trpí vadou nepreskúmateľnosti.

30. Podľa § 236 ods. 2 Civilného sporového poriadku, v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie

označenie súdu, ktorý ho vydal, označenie strán a ich zástupcov, označenie prejednávaného sporu,
výrok, stručné odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.

31. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je
aj právo účastníka konania, resp. strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením práva a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou sporu), ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (bližšie pozri

rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto
požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti
najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom

na konkrétny prípad.“ (napr. Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, či rozsudok vo veci
Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č.
303 A a č. 303 B).

32. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Právo na
spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
nelogické, neudržateľné, nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.33. Uznesenie predstavuje jednoduchšiu procesnú formu rozhodnutia súdov. Civilný sporový poriadok
zavádzapovinnosťodôvodňovaťvšetkyuznesenia,ktorésavyhotovujúpísomne.Každéuzneseniemusí

obsahovať stručné odôvodnenie, nakoľko rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia sa môže javiť ako
nepreskúmateľné, rozhodnutie, ktoré má snahu vyhnúť sa kontrole, prípadne vykazuje prvky ľubovôle.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je katalóg jednotlivých čiastkových práv. Jedným z nich
je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čím dochádza ku skutočnej
realizácii práva na súdnu ochranu a ku garancii základnej právnej istoty. Stručná forma odôvodnenia

predstavuje najmä objasnenie základných dôvodov, ktoré viedli k prijatiu uznesenia a ktoré sú spôsobilé
výrok uznesenia rozumne a preskúmateľným spôsobom vysvetliť. Uvedené tak predstavuje základné
formulačné pravidlo, kde z osobitností konkrétneho prípadu budú vyplývať i osobitosti odôvodnenia
rozhodnutia v intenciách právneho posúdenia, t.j. prečo súd na konkrétne skutkové okolnosti aplikoval,
resp. zvolil tento procesný postup a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia. Z hľadiska
výkladu pojmu stručné odôvodnenie sa vyžaduje podrobnejšie odôvodnenie tam, kde je proti uzneseniu

prípustné odvolanie (viď. ŠTEVČEK M., FICOVÁ S., BARICOVÁ J., MESIARKINOVÁ S., BAJÁNKOVÁ
J., TOMAŠOVIČ M. a kol. Civilný sporový poriadok – komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 860 -
861). Takýmto uznesením bude napríklad uznesenie o zastavení konania podľa § 9 Civilného sporového
poriadku. Tu potom musí súd konkrétne opísať skutkové okolnosti a po právnej stránke posúdiť, či
tieto napĺňajú dôvody na zastavenie konania a tento úsudok o naplnení predpokladov v odôvodnení

rozhodnutia aj náležite uviesť.

34. V súvislosti s aplikáciou Haagskeho dohovoru o ochrane detí z roku 1996 súd prvej inštancie
vychádzal z obvyklého pobytu maloletej, pričom vo vzťahu k miestu jej obvyklého pobytu iba stroho
skonštatoval, že tento je nepochybne na matkinej adrese v Srbsku. Z odôvodnenia prvoinštančného

uznesenia nie je možné zistiť relevantné skutočnosti týkajúce sa určenia obvyklého pobytu maloletej,
v dôsledku čoho je odôvodnenie uznesenia neúplným, čo zároveň bráni odvolaciemu súdu napadnuté
uznesenie riadne preskúmať. V odôvodnení preskúmavaného uznesenia absentuje dostatočná a
presvedčivá argumentácia súdu prvej inštancie, na základe akých skutočností a na základe akých
myšlienkových úvah dospel k záveru, že obvyklý pobyt maloletej je v Srbsku. Súd prvej inštancie síce

v bode 2. odôvodnenia uznesenia poukázal na to, že v konaní o rozvod manželstva účastníkov pod
sp. zn. 33P/34/2024 bolo nesporne zistené bydlisko maloletej v Srbsku, uvedené však nepostačuje na
naplnenie požiadavky riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia a nie je ani dostatočným podkladom
na posúdenie správnosti záveru súdu prvej inštancie o obvyklom pobyte maloletej odvolacím súdom.

35. Pojem „obvyklý pobyt dieťaťa“ vyložil Súdny dvor vo svojom rozsudku z 22. decembra 2010 vo
veci Barbara Mercredi/Richard Chaffe. Samotné presťahovanie sa do iného štátu nezakladá samo o
sebe, automaticky obvyklý pobyt maloletého premiestneného bez súhlasu druhého rodiča, resp. dohody
rodičov (viď. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/131/2011 zo dňa 26.04.2012).

36. Pri skúmaní obvyklého pobytu dieťaťa musí súd po zistení, kde sa dieťa prevažne zdržiava,
vyhodnotiť dôvody a dĺžku trvania tohto stavu. Okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa na území konkrétneho
štátu musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých je možné vyvodiť, že táto prítomnosť nemá dočasný
alebopríležitostnýcharakter,súdbymaltedazisťovaťavyhodnotiť,akojedieťazačlenenédosociálneho
a rodinného prostredia jednej či druhej krajiny (príbuzní, priatelia, spolužiaci a pod.), akým jazykom

hovorí a pod. a až vyhodnotením všetkých týchto súvislostí môže dospieť k objektívnemu záveru o
mieste obvyklého pobytu maloletého dieťaťa.

37. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 389
ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového poriadku zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

38. Úlohou súdu prvej inštancie bude ustanoviť maloletej kolízneho opatrovníka a opätovne posúdiť
otázku právomoci slovenských súdov vo veci konať, a to vzhľadom na existenciu zmluvy medzi
Československou socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhoslávia o úprave

právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach. Pokiaľ súd prvej inštancie opätovne
dospeje k záveru o nedostatku právomoci súdu a konanie zastaví, bude povinný svoje rozhodnutie
riadne a presvedčivo odôvodniť, a doručiť ho všetkým účastníkom konania uvedeným v ustanovení §372 Civilného mimosporového poriadku. V prípade, ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že má
právomoc vo veci konať, bude pokračovať v konaní o návrhu otca na nariadenie výkonu rozhodnutia.

39. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§
396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

40. Toto uznesenie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného

sporového poriadku).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového
poriadku).
Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového
poriadku).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa
na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného
sporového poriadku).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435

Civilného sporového poriadku).