Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 9, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/86/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624201384
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6624201384.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej

a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: A. B. C.,
narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX/XX, XXX XX E. - F. G., zast.: JUDr. Ondrej Szilágyi,
advokát,IČO:37998528,sosídlomDr.Vodu2,98401Lučenec,protižalovanému:Slovenskárepublika,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2,
812 72 Bratislava o zaplatenie 7.338,11 EUR, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Lučenec, č. k. 13C/16/2024-136 zo dňa 8. júla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku I. a III. p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu 6390,16 €, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
II. Žaloba v časti o zaplatenie istiny 947,95 € s a z a m i e t a .
III. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100% z priznanej sumy, vo
výške ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vyšším súdnym úradníkom, v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto uznesenia.“

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie domáhal
voči žalovanému zaplatenia istiny vo výške 7.338,11 EUR, spôsobenej porušením práva Európskej
únie, konkrétne porušením smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica 2003/88/ES“), ktorá bola
žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Išlo
teda o prípad uplatnenia nároku na náhradu škody – nemajetkovej ujmy (§ 11 a § 13 OZ), ktorá vznikla

žalobcoviakojednotlivcoviporušenímúniovéhoprávažalovaným-Slovenskourepublikouakočlenským
štátom Európskej únie.

3. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej len „HaZZ“), pričom vykonáva
štátnu službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore (ďalej len „ZoHaZZ). Štátnu službu aktuálne vykonáva ako technik špecialista –
veliteľ družstva na Hasičskej stanici vo H.. Prácu hasiča začal vykonávať dňom 01.10.2004, do stálej

štátnej služby v HaZZ bol prijatý dňom 05.05.2006 s hodnosťou poručík. Ako hasič pôsobí nepretržite
už viac ako 19 rokov. Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne.4.Vdôsledkuskutočnosti,žežiadnazhodínodpracovanejslužobnejpohotovostimuniejezapočítavaná
do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov
nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES a

konštantnou judikatúrou Súdneho dvora.

5. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v
podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd
v civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Súd prvej

inštancie pritom poukázal na čl. 1 CSP, podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia
subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom
zverená inému orgánu. V prípade absencie alebo nesprávnej transpozície smerníc, ako právnych aktov
Európskej únie, osoby, ktoré sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady
spôsobenej škody. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej
zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má

priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi práva, v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a
ochranu zdravia pri organizácii pracovného času. Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v
prípade každého porušenia bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na
to, aký verejný orgán má podľa vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť. Z uvedených dôvodov
je preto žalovaný - Slovenská republika v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná

MinisterstvovnútraSlovenskejrepublikyakoústrednýštátnyorgán,dopôsobnostiktoréhopatríhasičský
a záchranný zbor, ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky je zároveň štátny orgán, do kompetencie ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia
organizácieariadeniahasičskéhoazáchrannéhozboru,úpravaštátnejslužbyaprávnychvzťahov,ktoré
súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov hasičského a záchranného

zboru.

6. K námietke nedostatku miestnej príslušnosti súd prvej inštancie poukázal na § 19 písm. b) CSP,
ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že popri všeobecnom súde žalovaného, je na konanie
miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.

Zo skutkových tvrdení, ktoré žalobca v konaní uvádza vyplýva, že k zásahu do jeho práv postupom
žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby príslušníka hasičského a záchranného zboru v
mieste vykonávania štátnej služby v územnom obvode Okresného súdu Lučenec.

7. K námietke žalovaného, v ktorej namietal, že na žalobcu, ako príslušníka hasičského a záchranného

zboru, sa smernica 2003/88/ES nevzťahuje, súd prvej inštancie uviedol, že v zozname preberaných
právne záväzných aktov Európskej únie k ZoHaZZ je uvedená aj smernica 2003/88/ES. Podľa bodu
5 úvodných ustanovení smernice všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem
odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálne denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané

prestávky v práci. Smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia
pre organizáciu pracovného času. Vzťahuje sa na minimálne doby denného odpočinku, týždenného
odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a určité aspekty
nočnej práce a práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Podľa článku 6 smernice 2003/88/ES členské
štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a

zdravie pracovníkov týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi, alebo
správnymi opatreniami, alebo kolektívnymi zmluvami, alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi.
Priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Aplikujúc
bod 5, čl. 2 smernice 2003/88/ES zhrnul, že uvedená smernica upravuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, vzťahuje sa na všetky odvetvia činnosti

verejné aj súkromné. Zhodnotil, že štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v
štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh zboru podľa ZoHaZZ mali zakladať výnimku
z pôsobnosti smernice podľa 2003/88/ES. Pokiaľ ide o smernicu 89/391/EHS, jej čl. 2 nevylučuje z
pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení smernice. Táto výnimka

sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov,
napr. v prípade neočakávaných udalostí priamo ohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre ktoré je
typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu
okreminýchúlohzahŕňaajúlohynaúsekucivilnejochranyobyvateľstva,takzaštandardnýchpodmienokčinnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času príslušníkov zboru v súlade
s úlohami, ktoré boli na zbor prenesené. Výkon služby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami,
ktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany

zdravia zamestnancov pri práci. Na základe uvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade
služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

8. K predpokladom zodpovednosti žalovaného za škodu súd prvej inštancie uviedol, že tieto podľa
judikatúry Súdneho dvora EÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za

takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo
nesprávnu transpozíciu smerníc. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú záväzné
pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia výsledku sa
ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o
cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom je ponechaná voľba formy a prostriedkov dosiahnutia
účelu smernice, tzn., že vnútroštátny zákonodarca musí prijať transponujúci právny akt, ktorým sa

vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v smernici. Smernice nemajú priamy
účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať
vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal transponujúci
právny akt. Ustanovenia smernice sú imperatívne ak sú dostatočne jasné a presné a ustanoveniami
smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že článok 6 písm. b)

smernice 2003/88/ES má priamy účinok (rozsudok C-429/09 vo veci I. H.), pretože priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry
Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva
únie súčasťou systému zmlúv, na ktorých je únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého
porušenia práva únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia

dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade
povinnosť túto škodu nahradiť. Súd prvej inštancie vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na
náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) smernice 2003/88/ES,
a to naplnenie podmienok v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ: 1./ cieľom porušenej právnej normy
Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia škody a 3./ priama

príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.

9. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci je splnená,
nakoľko čl. 2 a čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou

určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú
pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ ide o dostatočne
závažné porušenie práva Únie.

10. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto úzko
súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia únijného práva uplatnil. Súdny dvor
EÚ ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany
členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna

právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku,
pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia
vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú
nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada
škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby

mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na
odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva.

11. V posudzovanej veci dospel súd prvej inštancie k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou
žalobcu, že nerešpektovaním smernice 2003/88/ES mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné

analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm.
c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť i.a. ochranu bezpečnosti azdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne
v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo
na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia

pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného
vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24
Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS
vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto
sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany

zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú
mať primeranú dobu odpočinku a všetkým pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny
denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom
potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom
vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo
k prekračovaniu maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom

období (marec 2021 - február 2024). Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené potom skonštatoval,
že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla
nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva
na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú
dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného

rodinného života.

12. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii
ajpeňažnúsatisfakciu,atotam,kdebysasatisfakciamorálnanejavilaakopostačujúca.Vprejednávanej
veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom

pomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku,
je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na
odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený
zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv
žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe

rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú
svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť
finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom
možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú
splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne

zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou nároku
náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa
vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky
týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť

upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada
efektivity).

13. V danej veci je tiež podľa súdu prvej inštancie podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na
primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha

výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie
vlastného života a preto je nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj
primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej
úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas
celého trvania služobného pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu škody

na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva.

14. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu

osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

15. Na záver okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume
7338,11 €, ktorú vyčíslil ako súčet odpracovaných hodín služobnej povinnosti za obdobie od marca
2021 do februára 2024 vrátane a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť
podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a/
ZoHaZZ, pričom v konaní listinnými dôkazmi, ktoré má žalobca k dispozícii od svojho zamestnávateľa

preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o
voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a
psychickej relaxácii. Žalobca sa domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa
počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného
času (čo je rozpor s čl. 2 ods. 1 Smernice), nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný
počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne. V konaní žalovaný síce rozporoval dôkazy

predložené žalobcom ako aj ním uskutočnený výpočet času služobnej pohotovosti, avšak nepredložil
žiadne vlastné dôkazy, resp. výpočty, ktoré by jeho tvrdenia podporili naviac za stavu, keď žalobca
vychádzal z listín, ktoré sám žalovaný vyhotovil (výplatná páska, evidencia dochádzky). Súd preto
dospel k záveru o prekročení maximálneho týždenného pracovného času (nad 48 h) v žalovanom
období. Osobitne dodáva, že základnou požiadavkou pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy je zásada jej

primeranosti k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby.
Pričom neexistuje paušálny vzorec výpočtu, resp. vyčíslenia nemajetkovej ujmy (nie je objektívne
kvantifikovateľná), a preto sa spôsob ustálenia výšky nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy
posudzovaného prípadu. V predmetnej veci išlo o zásah do osobnosti žalobcu spôsobený porušením
maximálneho limitu týždenného pracovného času, keď do pracovného času, resp. služobného času

žalobcu, neboli zahrnuté hodiny ním odpracovanej určenej a nariadenej pracovnej pohotovosti. Za
posudzovaného stavu je tak podľa názoru súdu spôsob výpočtu ujmy žalobcom logicky a zákonne
udržateľný, ktorý priamo a primerane reflektuje na nezákonnosť zásahu do jeho práv. S prihliadnutím
aj na povahu zásahu do práva žalobcu, ako významného sociálneho práva únie, je možné výšku ujmy
vyčíslenú žalobcom považovať za dostatočnú a primeranú, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. Z

vykonaného dokazovania vyplýva, že spôsob plánovania zmenných služieb a pohotovosti na pracovisku
opakovane má za následok prekročenie maximálne prípustného rozsahu týždenného pracovného času
podľa smernice 2003/88/ES z oddeleného vykazovania počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti
a pohotovosti na pracovisku, v mzdovom liste žalobcu je preukázané, že hodiny strávené na pracovisku
počas určenej pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z .z. sa do služobného času

žalobcu nezapočítavali, pričom ich započítaním do služobného pracovného času, keďže žalobca reálne
strávil čas v mieste pracoviska aj počas služobnej pohotovosti, dochádzalo k prekročeniu maximálneho
prípustného rozsahu týždenného pracovného času 48 hodín podľa uvedenej smernice ES.

16. Vzhľadom k tomu, žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť

fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti, a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a
pripravený okamžite plniť svoje povinnosti, nenachádza sa, a teda je oddelený od svojho vlastného
sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať
si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je z týchto dôvodov fakticky

vylúčená. Dokonca aj čas pracovnej pohotovosti strávený v domácom prostredí, či na telefóne
predstavuje pracovný čas, nakoľko zamestnanec musí byť zastihnuteľný a jeho sloboda pohybu a
sloboda organizovania času je značne obmedzená. S ohľadom na vyššie uvedené súd konštatuje, že
práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice neboli štátom dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé
obdobieporušovanéprávožalobcunaodpočinok,atoajnapriektejskutočnosti,žežalobcavspoločnosti

plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto
dôvodov preto súd považuje nárok žalobcu za dôvodný a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za
primeranú, a to aj v porovnaní s rozhodnutiami súdov v porovnateľných veciach (porovnaj rozhodnutia
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/11/2022, sp. zn. 16Co/36/2022, sp. zn. 17Co/47/2022,
sp. zn. 14Co/34/2022, sp. zn. 17Co/16/2022, sp. zn. 17Co/59/2022, sp. zn. 16Co/11/2022, sp. zn.

14Co/113/2023, sp. zn. 17Co/86/2023, sp. zn. 17Co/84/2023, 14Co/134/2023).

17. Z vyššie uvedených dôvodov porušenie práva Európskej únie je preukázané s výnimkou
referenčného obdobia marec 2021 - august 2021. Súd ako referenčné obdobie v súlade so zákonomo Hasičskom a záchrannom zbore za referenčné obdobie považoval obdobie šiestich mesiacov a
vychádzal z toho, že žalobca si uplatnil právo na zaplatenie nemajetkovej ujmy za obdobie od marca
2021dofebruára2024,t.j.triroky,čopredstavuje36mesiacov(tedašesťšesťmesačnýchobdobí).Takto

aj tvrdenia žalobcu o porušovaní jeho práv súd vyhodnotil ako je to uvedené v bode 149 odôvodnenia
rozsudku. Pokiaľ teda spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy realizovaný žalobcom je možné považovať
za logický, odôvodniteľný a udržateľný, potom v období mesiacov marec 2021 - august 2021, nakoľko
k porušovaniu práva žalobcu nedošlo, za toto obdobie mu žiadna nemajetková ujma vzniknúť nemohla,
a preto logicky s ním uplatnenej sumy 7338,11 € je nutné odpočítať ním vyčíslenú ujmu za predmetné

mesiace, ktorá predstavuje sumu 947,95 €. Za obdobie, kedy došlo k porušeniu práva žalobcu, t. j.
september 2021 - február 2024 žalobcovi teda náleží 6390,16 €, ktoré súd žalobcovi priznal a zároveň v
časti 947,95 € žalobu zamietol, keďže sa jedná o obdobie marec 2021 - august 2021, kde v referenčnom
šesťmesačnom období k porušeniu práva žalobcu nedošlo.

18. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa zásady pomeru úspechu

v konaní v súlade s § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP. Pretože bol žalobca v konaní
plne úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O konkrétnej výške trov
konania rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

19. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie proti I.

a III. výroku. Uviedol, že na to, aby mohol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skonštatovať, že
uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade preukázať, že zákon č. 315/2001 Z.
z. prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne, t. j. žalobca by musel poukázať na také ustanovenia zákona
č. 315/2001 Z. z., ktoré by boli v rozpore so Smernicou 2003/88/ES.

20. V súvislosti so žalovaným vznesenou námietkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, namietol,
že súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou
smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti
kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice
2003/88/ES. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že by smernica 2003/88/ES bola do ZoHaZZ prebratá

nesprávne. Tvrdil, žalovaný, t. j. Slovenská republika pri preberaní smernice de facto neporušila
žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani
zodpovednosť žalovanej za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje, pričom ide o nároky, ktoré vyplývajú
z pracovnoprávneho vzťahu a mzdový nárok sa „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej
ujmy. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice

na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovaný (Slovenská republika) má podľa
žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) smernice
2003/88/ES. Žalovaný však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je orgánom, ktorý by sa na aplikácie
smernice podieľal. Akýkoľvek nárok žalobcu z iného ako žalovaného titulu totiž nie je predmetom
súdneho konania. Žalovaný namietal, že súd mal rozlišovať mieru zodpovednosti za prípadný vznik

škody medzi dvomi samostatnými subjektami Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra SR,
resp. HaZZ. Za neprípustné považoval, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od
individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca.

21. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť smernice 2003/88/

ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov HaZZ, vzhľadom na charakter vykonávaných činností, a
s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, poukazujúc na čl. 1 ods. 2, 3, a 4
smernice 2003/88/ES a čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 89/391/EHS. Žalovaný tvrdil, že smernica 2003/88/
ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany
a vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica

2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov HaZZ nevzťahuje v plnom rozsahu. Podľa žalovaného
rozhodnutie vo veci V-429/09 I. H. sa týka „mestského hasiča“ - zamestnanca D., preto ho nie je možné
považovať za smerodajné.

22. Žalovaný namietol, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu

škody. Ďalej tvrdil, že žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný. V tomto smere žalovaný zdôraznil, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej
dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenuza takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Pokiaľ
súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca, a za ktorú je
riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe

to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Žalovaný v odvolaní poukázal na zásadu,
podľa ktorej musí poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť
primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody. Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou
je to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne
v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Priložené tabuľky nemožno považovať za dôkaz. Žalobca

neuniesol dôkazné bremeno výšky nemajetkovej ujmy.

23. Žalovaný mal za to, že pokiaľ sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na
maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či skutočne
pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž
hodinaminadmaximálnylimitpracovnéhočasu.Taktiežjepotrebnézohľadniťnerovnomernérozvrhnutie

služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov.

24. Žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy
podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, ktorá je na zvážení súdu, avšak podotkol, že výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú súd vo svojom rozhodnutí žalobcovi priznal, považoval za neprimeranú, a to aj

s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s
údajnou ujmou žalobcu podľa jeho názoru podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom
pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Európsky súd
pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého „Výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať

výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej
povesti.“ (napr. B. - J. D. D.K. G. B.). Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pre určovanie výšky
„náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná
za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov; pričom náhrada za porušenie
iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať

maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy“ (napr. A. K. L. G. H.). K
uvedenému odkázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/19/2020 a namietal, že žalobca v
konaní dosiaľ nepreukázal zásah do súkromného rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa
odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti
s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej ujmy súdom prvej

inštancie. Žalobca pritom musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať, aká ujma mu vznikla.

25. Zároveň žalovaný zdôraznil, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by
utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne
osobitne žalovaný poukázal na to, že žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa upustilo od neoprávneného

zásahu. Žalovaný má za to, že v tomto konaní nebolo na základe výpovede žalobcu, ani iným
dôkazným prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu, ako
základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Zo žaloby vyplynulo, že žalobca vidí problém vo
svojom nedostatočnom finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len
sekundárneho finančného plnenia od Slovenskej republiky. Zostáva otáznym, akú inú činnosť by chcel

žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas
pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené,
aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť
s rodinou. Tiež namietol, že ak sa žalobca v prvom rade nedomáhal upustenia od nezákonného zásahu,
(ktorý zásah stále pretrváva), nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku nemajetkovej ujmy, ktorá by

mala byť kompenzovaná v peniazoch.

26. Žalovaný tiež odvolaním namietol výrok o trovách konania, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožnil a
mal za to, že nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený a v danom prípade sa jedná o nesprávne právne

posúdenie veci. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel podanému odvolaniu žalovaného, tak výrok o
trovách konania musí byť v celom rozsahu zmenený v prospech žalovaného. Žalovaný tak navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.27. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

28. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), viazaný

odvolacímidôvodmi(§380ods.1,2CSP),prejednalodvolaniežalovanéhobeznariadeniapojednávania
(a contrario § 385 ods. 1 CSP) a rozsudok okresného súdu v napadnutom I. a III. výroku potvrdil ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

29. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne. Podľa ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

30. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodním napadnutého rozhodnutia, preto sa

obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s doplnením
ďalších dôvodov na zdôraznenie jeho správnosti, v nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného.
Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)
jednotu. V tomto zmysle rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj

odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Týka sa to aj námietok žalovaného, na ktoré opakovane
v odvolaní poukazuje.

31. Žalovaný v odvolaní namietal, že právo konštatovať, že obsah smernice 2003/88/ES bol do zákona č.
315/2001 Z. z. prevzatý nesprávne, nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie

iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Odvolací súd sa s týmto tvrdením žalovaného
nestotožňuje. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné
súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu
škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície)
smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi tzv. súkromnoprávne spory.

Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát, je bez právneho významu. Pokiaľ je účastníkom
občianskoprávnych vzťahov štát, je podľa § 21 Občianskeho zákonníka právnickou osobou. Z judikatúry
Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie
medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súd prvej inštancie bol v
rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či

zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní smernice do
právneho poriadku Slovenskej republiky, to znamená skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá
cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Každý vnútroštátny súd členského štátu EU je v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo povinný vykladať vnútroštátne
ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný

bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal
na predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu
s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť
úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu
pred vnútroštátnou normou. Súd prvej inštancie tak mal právomoc posudzovať súlad zákona č.

315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES.

32. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky žalovaného ohľadne pasívnej vecnej legitimácie, odvolací súd
poukazuje na to, že v civilnom sporovom konaní musíme rozlišovať procesnú legitimáciu a vecnú
legitimáciu. Procesnou legitimáciou rozumieme oprávnenie byť stranou v spore. Vecnou legitimáciou

rozumiemezhmotnéhoprávavyplývajúcistavsvedčiaciotom,ktojenositeľomuplatnenéhoprávaalebo
povinnosti v konkrétnom prípade. Či je strana vecne legitimovaná, buď aktívne (na strane žalobcu) alebo
pasívne (na strane žalovaného), ukáže sa v konečnom vecnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej
legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konkrétnom konaní. Vecná
legitimácia má význam v každom sporovom konaní. Nedostatok vecnej legitimácie teda znamená, že

strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konaní, preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej
(existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane
žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy
aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Smernica nemá všeobecnú záväznosť (ako nariadenie), pretože
je adresovaná iba členským štátom Európskej únie (ďalej len ,,členský štát“) a nie všetkým fyzickým
a právnickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho

s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecne záväzného predpisu a s presnosťou a
s jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty (Komisia p. Poľsku, C-475/07,
12. 02. 2009, bod 49; L. B. E., C-57/07, 06. 12. 2007, Zb. s. I-183, bod 10; L. B. M., C-132/04,
12. 01. 2006, Zb. s. I-3). Zároveň členské štáty majú povinnosť transponovať (prebrať) smernicu do
svojho vnútroštátneho právneho poriadku v predpísanej transpozičnej lehote. K námietke žalovaného

o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, v ktorej žalovaný poukázal na potrebu rozlišovania medzi
„prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ s tým, že na aplikácii smernice 2003/88/ES sa žalovaný
nepodieľal, nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej
inštancie o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky
stotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii smernice 2003/88/ES, resp.
ZoHaZZ vo vzťahu k žalobcovi, je z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. Odvolací

súd poukazuje na to, že podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES táto smernica je adresovaná členským
štátom, pričom žalovaná ako členský štát Európskej únie a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj
faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade že žalovaný (Slovenská republika) túto
povinnosť nesplní, je zodpovedná aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej

aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do jej právneho poriadku. Keďže žalobca
(fyzická osoba) sa žalobným nárokom domáha náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu
porušenia úniového práva členským štátom EÚ (Slovenskou republikou), preto žalovaný (Slovenská
republika, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a to Ministerstvo vnútra SR, do ktorého
pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre HaZZ), disponuje pasívnou vecnou legitimáciou. Z týchto

dôvodov preto odvolací súd námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore
považuje za nedôvodnú.

33. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri
posudzovaní smernice 2003/88/ES správne pri rozhodovaní vychádzal z príslušnej

judikatúry Súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý Súdny
dvor podal (viď rozsudok C-261/2021 zo dňa 07. 07. 2022). Žalovaný sa bráni v rovine všeobecnej
polemiky so závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť rozhodnutí
Súdneho dvora, od ktorých niet dôvodu sa odchýliť, vzhľadom na obdobné skutkové
okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok,

teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Súdny dvor rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď
sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti
požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v
súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú

svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám; na účely smernice
2003/88/ES pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého
štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď
za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa
a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden

dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto je
podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k
posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia
smernice 2003/88/ES (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na vyššie
uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje

na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom,
resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného
pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité
pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek

obmedzeniuaktoréjednotlivcompriznávapráva,ktorýchsamôžudovolávaťpriamopredvnútroštátnymi
súdmi (rozsudok C-429/09 vo veci H. body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť
rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na
nejakú podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.).Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod
95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti

v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (rozsudok C-429/09, C-52/04).

Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na
pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať
do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná
náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/
smernice č. 2003/88/ES. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora
vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje

na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho
zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti sú takej
povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v
tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim
vlastným záujmom predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (rozsudky vo

veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).

34. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody, odvolací súd uvádza, že hoci v článku 17 smernice č. 2003/88/
ES bola daná možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení
smernice podľa článku 17 ods. 3 písm. b/ smernice, v ktorej je uvedené, že v súlade odstavcom 2

tohto článku sa môžu vykonať odchýlky len od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od článku 2
alebo 6 smernica nepripúšťa. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v prílohe č. 4,
bod 6 preberá smernicu Rady 2003/88/ES, a preto okresný súd dospel k správnemu záveru, že v danom
prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

35. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nijakým spôsobom bližšie nekonkretizoval ujmu, ktorá mu mala
v priamej a bezprostrednej súvislosti vzniknúť nesprávnym prebratím Smernice, odvolací súd uvádza,
že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je nepochybne zrejmé, že žalobca
uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti
s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do

jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho
týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby
odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo
dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19

ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice č. 2003/88/
ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných
aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Je tiež zrejmé, že výšku nároku žalobca odvodil
od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a neboli mu započítané do služobného času.
Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa počtu odpracovaných hodín nad limit 48 hodín

týždenne, pričom za primeranú náhradu označil žalobca finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene,
ktorú mu priznáva Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore pri nariadenej služobnej povinnosti podľa
§ 122 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona.

36.Okresnýsúddospelksprávnemuzáveruohľadomsplneniapredpokladovzodpovednostižalovaného

za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, pričom predmetné predpoklady zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú porušením práva únie vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora. Podľa judikatúry
Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená
norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti
pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským

štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd je v súlade s názorom súdu prvej inštancie toho názoru,
že v súdenej veci boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v
dôsledku porušenia práva únie splnené. Odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48
hodín. Toto ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu
priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/

ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného
času sa v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v
konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi, ktoré boli vypracované
zamestnávateľom žalobcu, že za sporné obdobie, ktoré je predmetom sporu, dochádzalo k tomu, že

priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín, na čo poukázal súd prvej
inštancievodôvodnenírozhodnutia,pričomzároveňrozsudoksúduprvejinštancieobsahujeajpodrobný
rozpis, z ktorého vyplýva počet hodín odpracovanej pracovnej pohotovosti. Zároveň je splnená aj
podmienka porušenia práva únie dostatočne závažným spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm. b/
smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej
normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva

členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom
rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok C-429/09). Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti
medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s
porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to
v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku

zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže
žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, a to na úkor
svojich blízkych ako aj seba, pričom musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol
venovaťrodine,priateľom,svojimzáľubám,resp.inýmaktivitám,ktorénesúvisiaspracovnýmzaradením
žalobcu.

37. Odvolací súd uvádza, že na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora
(rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej judikatúry vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou
efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré
sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne

vyžadovať, výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol
znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva
únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali
práva, ktoré im priznáva právo únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovníka je potrebné
považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby

ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať, vzhľadom na toto slabšie postavenie,
môže byť takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi,
keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na
pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec tohto súdneho sporu, ktorá
sa týka porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa, vyžadovanie

splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie
porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by
malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať
o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže
umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania; vyžadovanie takejto

podmienky by potom znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý má základ v právnom
poriadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť
na jednotlivcov. Článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali
svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, a
preto nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že

boli porušené jeho práva, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal
iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu
vzniknutú žalobcovi boli splnené.

38. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 7.338,11 EUR, ktorú vyčíslil ako

súčet odpracovaných hodín služobnej povinnosti za obdobie od 01. 03. 2021 do 29. 02. 2024, vrátane
a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a/ zákona č.
315/2001 Z. z., pričom v konaní pred súdom prvej inštancie výpoveďou v spojení s listinnými dôkazmi,ktoré má žalobca k dispozícii od svojho zamestnávateľa, preukázal, tak ako to vyhodnotil súd
prvej inštancie, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza
o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej

a psychickej relaxácii. Domáhal sa náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu
hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času
(čo je rozpor s čl. 2 ods. 1 smernice), nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný počet
odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne.

39. Odvolací súd sa preto v tejto súvislosti sa nestotožnil s námietkou žalovaného o
uplatnení mzdového nároku zo strany žalobcu a nie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Podľa
názoru odvolacieho súdu v prejednávanom spore nejde o mzdový nárok, pričom ani samotný žalobca
netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda. Zo samotného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo
strany žalobcu nemožno automaticky dôvodiť, že predmetom sporu je mzdový nárok. Predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie boli jednoznačne

v danom spore splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej štát
zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak: 1. porušená norma práva
únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský
štát, 2. porušenie práva únie dostatočne závažné a 3. medzi porušením práva únie a členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy

rozhoduje vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na primeraný
týždenný pracovný čas vrátane nadčasov rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Ako aj správne konštatoval súd prvej inštancie, ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice nebolo
do nášho právneho poriadku transponované správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný

pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore
článkom 2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítaval čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní bolo
jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi, ktoré vyhotovil zamestnávateľ žalobcu, že za žalované
obdobie dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín.
Porušenie článku 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je potrebné považovať za dostatočne

závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a
súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ.

40. Žalobca konkrétne identifikoval obdobia a počty hodín, počas ktorých došlo k

prekročeniu priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času v dôsledku započítavania
služobných pohotovostí. Výpočet predložil formou tabuľky. Následne opísal, akým spôsobom mu
opakovane dochádzalo k zásahom do jeho práva na zdravie a práva na súkromný a rodinný život,
keďže nemohol plnohodnotne využívať svoj voľný čas na oddych a rodinné aktivity. Súd prvej
inštancie považoval dané argumenty žalobcu za relevantné a odvolací súd sa v kontexte daného

sporu s jeho závermi stotožňuje.

41. Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES
je zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a

aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Pokiaľ súčasne došlo k zásahu do práva žalobcu
na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne
odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych musel
tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine,
priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením, došlo k zásahu

do práv osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva Únie
jednotlivcovi táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Vo svojom
rozsudku vo veci C-46/93, N. O. B., (bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny súd sa v konaní o náhradu
škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou
rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované

vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo
(bod 95 citovaného rozsudku ESD). Každý člensky štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody,
ktoré majú základ v práve Únie napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu pričom podmienky náhrady škody stanovené vovnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky tykajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak aby viedli k
praktickejnemožnostialebonadmernémusťaženiuzískanianáhradypredvnútroštátnymisúdmi(zásada

efektivity) (Rozsudok ESD C-524/04,P. J., bod 123).

42. Odvolací súd uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na
náhradu škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského
štátu EÚ) porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú

ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad
rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia
dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá
týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne
práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje,

preto súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu
najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka).
Žalovaného odvolacia námietka, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu nie je dôvodná.

43. Súd prvej inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade

porušené, a to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcu
správne dospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc
zpovahyporušenéhoprávaaokolností,zaktorých kporušeniuprávadošlo,keďžalovanýakočlenský
štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna

hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES a
zároveň za situácie, že do pracovného času nie sú zarátané nadčasy služobnej pohotovosti je dôvodný
záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát namieste. Rovnako
berúcdoúvahyužvyššieuvedenéneprichádzadoúvahyanimorálnasatisfakcia,ktorousapodľasúdnej

praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti
je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby fyzická
osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má

právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené
následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa
rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného
práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia

nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždennéhopracovnéhočasupodľačlánku6písm.b/smernice2003/88/ES)jedôvodnýzáver,žežaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Berúc do úvahy judikatúru ESD
možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu

v zmysle slovenského práva k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v
peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 OZ pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti
fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti („najmä“).Ustanovenia § 13 ods. 2 OZ
totiž uvádza prípady kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú ujmy
v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti

fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2304/99).

44. Odvolací súd teda uvádza, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom dodržiavané,
pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej

skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť
si po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný
a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo
práve výkonom služobnej pohotovosti. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvoduuplynutia času, berúc do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva
Únie a trvanie tohto zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov,
ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani

náhrady priznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena
rodiny alebo obetiam trestných činov.

45. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý zistil súd prvej inštancie, a odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie po vyhodnotení odvolania žalovaného ako nedôvodného, rozsudok súdu

prvejinštanciepostupomvzmysle§387ods.1a2CSPpotvrdilvovecisamejvnapadnutýchvýrokochI.,
III., a to aj v závislom výroku o trovách konania. V odvolacom konaní neboli zistené nesprávne skutkové
zistenia z vykonaných dôkazov, ktoré boli vykonané pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie
posúdil vec právne správne. Tvrdenie žalovaného, že rozsudok súdu prvej inštancie je v určitej časti
arbitrárny a nedostatočne odôvodnený, nie je dôvodné, keď rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne
a zrozumiteľne odôvodnený a spĺňa všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd sa správne a

náležite vysporiadal so všetkými podstatnými otázkami ohľadom základu uplatneného nároku, ako aj
jeho výšky.

46. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj v časti trov konania pri právnej aplikácii ust. § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalobca bol v konaní plne úspešný, súd prvej inštancie správne priznal

žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100%.

47.Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1CSP(ustanoveniaotrovách
konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie) v nadväznosti na § 255 ods.
1 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci), pričom žalobcovi,

ako úspešnej strane v odvolacom konaní, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalovanému, nakoľko mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

48. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.