Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. máj 2024

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 18C/89/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723205096
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Janette Nôtová

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2024:6723205096.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou Mgr. Janette Nôtovou, v občianskoprávnom spore žalobcu:

A. B. C. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. E. XXX, XXX XX D. E., občan SR, zast.: Advokátska kancelária
prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., IČO: 54 725 542 so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice, proti
žalovanému: Slovenská republika – v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2,
812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 7.500,-- Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti sa žaloba žalobcu z a m i e t a .

III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote do 3
dní od právoplatnosti uznesenia o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal na tunajšom súde dňa 21. 12. 2023 žalobu, ktorou sa domáhal voči štátu, zastúpený
Ministerstvom vnútra SR, náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu
nesprávnej resp. neúplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ES zo dňa

04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.
z. o Hasičskom a záchrannom zbore, za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej
zodpovednosti. Žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie 3 rokov pred podaním
žaloby, t.j. od 20.12.2020 do 30.11.2023. V predmetnom období žalobca vykonával štátnu službu v
hodnosti nadporučík, vo funkcii hasič – záchranár špecialista na F. G. E. – C. H. F. I. J. J. K.. Týždenný
pracovný čas žalobcu ako príslušníka Hasičského zboru Slovenskej republiky sa skladal zo 16,5
hodinovýchpracovnýchzmien,poktorýchnasledovala7,5hodinovápohotovosť(t.j.24hodinovézmeny)

v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračoval
48 hodín. Úprava dovoleného rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov)
tvorí predmet úpravy práva Európskej únie (ďalej len „ EÚ“), ktoré záväzne určuje maximálnu dĺžku
týždenného pracovného času na 48 hodín - Smernica 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, pričom jej porušenie členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva
EÚ a pre osoby postihnuté takýmto porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred
vnútroštátnymi súdmi členského štátu. Žalobca v žalobe vyčíslil výpočet priemerného týždenného

pracovného času vypracovaný v súlade s článkom 6 písm. b) a 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES za
žalované obdobie v jednotlivých mesiacoch, na základe jeho výpočtov v mesiacoch: 12/2020 bol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 58,48 hod., 1/2021 bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 49,97
hod., 4/2021 bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 50 hod., 7/2021 bol jeho priemerný týždennýpracovný čas 54,40 hod., 9/2021 bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 63,39 hod., 10/2021 bol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 67,78 hod., 1/2022 bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 58,28
hod., 3/2022 bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 74,18 hod., 4/2022 bol jeho priemerný týždenný

pracovný čas 56 hod., 5/2022 bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 71,40 hod., 7/2022 bol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 49,83 hod., 8/2022 bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 58,68
hod.,9/2022boljehopriemernýtýždennýpracovnýčas64,57hod.,10/2022boljehopriemernýtýždenný
pracovný čas 63,47 hod., 11/2022 bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 50,21 hod., 1/2023 bol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 54,74 hod., 2/2023 bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 55,13

hod., 3/2023 bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,49 hod., 4/2023 bol jeho priemerný týždenný
pracovný čas 50,50 hod., 5/2023 bol jeho priemerný týždenný pracovný čas 50,17 hod., 10/2023 bol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 54,65 hod. Žalovaná Slovenská republika ako členský štát Európskej
Únie neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna
hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.
Predmetná smernica bola prijatá v záujme zamedzenia pracovných úrazov a chorôb z povolania a jej

cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany. Porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vo
vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie,
ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským
štátom priestor na voľnú úvahu, a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore

s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-429/09). Služobný (pracovný) čas príslušníka
HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne. Jeden služobný deň žalobcu sa skladal zo štátnej služby, t.j.
pracovnejzmenyvtrvaní16hodínalebo17hodínanaňubezprostrednenadväzujúcejurčenejslužobnej
pohotovosti na pracovisku v trvaní 7 alebo 8 hodín. Počas rokov 2019-2021 sa jednalo o 17 hodinové
pracovné zmeny (výkon štátnej služby), po ktorých bezprostredne nasledovala určená 7 hodinová

služobná pohotovosť na pracovisku. Počas roku 2022 a 2023 sa jednalo o 16 hodinové pracovné zmeny
(výkon služby), po ktorých bezprostredne nasledovala určená 8 hodinová služobná pohotovosť na
pracovisku. Celkovo strávil žalobca na pracovisku sústavne (minimálne) 24 hodín v jednom služobnom
dni.Služobnápohotovosťjeurčovanápočasslužobnéhodňanačasnočnýchhodín, vrokoch2019-2021
na čas od 22:30 hod. do 5:30 hod., t.j. 7 hodín, v roku 2022 a 2023 na čas od 22:00 hod. do 6:00 hod.,

t.j. 8 hodín. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na
zásah, režim služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Žalobca každý tretí deň odslúžil 24 hodín
a následne mal dva dni voľna. Mesačne odslúžila každá hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom
každý tretí mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne. Nakoľko na každú zmenu
bezprostredne nasledovala určená služobná pohotovosť, žalobca teda strávil na pracovisku bežne 240

až 264 hodín za mesiac, pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Počas služobnej
pohotovosti sa žalobca musel zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmel vzdialiť a musel byť vždy počas
celejdobypohotovostipripravenýnavykonaniezásahu.Akjevyhlásenývýjazd,vykonávasado1minúty
od vyhlásenia, teda žalobca musel byť počas celej doby služobnej pohotovosti okamžite pripravený
na vykonanie zásahu. Napriek tejto skutočnosti sa mu však čas pracovnej pohotovosti nezapočítaval

do fondu pracovného času. Táto skutočnosť sa potom v konečnom dôsledku prejavuje tak, že aj keď
reálne v súvislosti so služobnou činnosťou je na pracovisku napr. v mesiaci január 2023 strávil viac než
242 hodín, v rámci fondu pracovného času mu je vykázaných len 160 hodín. Z takto vykazovaného
fondu pracovného času, ktoré nezohľadňuje skutočný čas pracovnej pohotovosti, sa potom javí, že
jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračoval 48 hodín, čo je však v absolútnom rozpore so

skutočnosťou. Žalobca nemal dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok a jeho určený čas služieb v
jednotlivých týždňoch mu neumožňoval dostatočný odpočinok a regeneráciu, čo je v rozpore s právom
Európskej únie. Žalobca vykonával službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobným úradom),
musel tam byť, bol oddelený od svojho vlastného súkromného sociálneho prostredia, jeho rodinných
a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať sa svojim vlastným potrebám a organizovať si svoj

súkromný čas a program bola prakticky vylúčená. Žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a
preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť. K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo
práve výkonom služobnej pohotovosti. Uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť
inak, preto si uplatňuje nemajetkovú ujmu voči žalovanému.
1.1. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k

vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku : 1. zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok
40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného
času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník
(žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebeani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie, 2.
a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES,

na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradení. Účinná ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ
sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na stanovený týždenný pracovný čas, ako aj minimálny čas
odpočinku. Článok 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (Maximálny týždenný pracovný čas) stanovuje,

že : „Priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín“.
Tento článok ukladá členským štátom opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas
na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín a pracovníkom garantuje právo na
48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré im vyplýva priamo z práva EÚ. Súdny dvor EÚ (ďalej len
ESD) súčasne spresnil, že aj v prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí
súčasť ich týždenného pracovného času ktorá, v spojení s ich „riadnym“ pracovným časom nesmie

prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ( vo veci C-429/09 G. Fuß, C-437/05 J. Vorel, C-397/01,
Pfeiffer). Napriek tomu, že Príloha č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore uvádza, že do jeho
znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES (bod 6. Prílohy č. 4), znenie
jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. Žiadne ustanovenie Zákona o Hasičskom
zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť

ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa Zákon o Hasičskom
zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú
Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo svojom
odseku 2). Zákonník práce sa však na právnu kvalifikáciu pohotovosti na príslušníkov Hasičského zboru
nevzťahuje. Ďalším nedostatkom zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je, že zo Smernice 2003/88/

ES nepreberal ustanovenia jej Článku 6 písmeno b) stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času
na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná doba, služobná pohotovosť, spôsoby
ich finančného ohodnotenia a pod. Uvedené pochybenia v Zákone o Hasičskom zbore nemajú len
abstraktný význam, keďže podľa práva EÚ takáto úprava je na ujmu jeho príslušníkom, pretože im
spôsobuje škodu, náhrady ktorej sa môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Služobnú pohotovosť

hasičov Zákon o Hasičskom zbore nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle
úniového práva, v dôsledku čoho dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu. Takáto právna úprava
niejevsúladesČlánkom2(definíciapracovnéhočasu)akoajČlánkom6písmenob)Smernice2003/88/
ES (48 hodinový týždenný pracovný čas) a zakladá povinnosť SR ako členským štátom EU na náhradu
škody takto postihnutým jednotlivcom prostredníctvom súdnych konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

1.2. Každý členský štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v práve EÚ, musí
napraviť následky spôsobenej škody podľa svojho vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť
za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych
úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov
nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo

nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity), (Rozsudok ESD,
C-524/04, Test Claimants, bod 123). Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody, ako aj spôsob jej
výpočtu, Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody
vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva EÚ v tejto oblasti je na
vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity

určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy EÚ má byť nahradená
udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež aby definovalo pravidlá
týkajúce sa spôsobu a výpočtu tejto náhrady. Rozsudky ESD sa v tejto súvislosti obmedzujú na
formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach
o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. Pokiaľ sa jedná o rozsah náhrady škody

spôsobenej porušením práva EÚ jednotlivcovi, táto musí byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú
ochranujehoúniovýchpráv.Jerovnakoúlohouvnútroštátnehosúdu,abyposúdil,čibolinaplnenéúniové
podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu. V zmysle ustálenej judikatúry ide konkrétne o to, či
cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, či porušenie takejto normy bolo
dostatočne závažné a či medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama

príčinná súvislosť (C- 429/09, Fuß, bod 47; C-118/08, Trasportes Urbanos y Servicious Generales,
bod 30). ESD v tejto súvislosti tiež uviedol, že tieto tri podmienky musia byť splnené, ak strata alebo
škoda je dôsledkom nečinnosti členského štátu, napríklad v prípade netranspozície smernice, ako aj
v prípade, kedy strata alebo škoda je dôsledkom prijatia legislatívneho alebo administratívneho aktuprijatého v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na to, či ho prijal samotný členský štát
alebo verejnoprávna inštitúcia právne nezávislá od štátu (C-424/97, Haim, bod 37). Pokiaľ ide o prvú
podmienku, Súdny dvor potvrdil, že Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje v rozsahu, v

akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, dôležité
pravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek
obmedzeniuaktoréjednotlivcompriznávapráva,ktorýchsamôžudovolávaťpriamopredvnútroštátnymi
súdmi. V dôsledku toho Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá
jednotlivcom priznáva práva, čím je prvá podmienka týkajúca sa existencie úniového práva splnená.

Pokiaľ ide o druhú podmienku, podľa judikatúry Súdneho dvora je porušenie práva EÚ dostatočne
závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. V tejto súvislosti
ESD v prípade G. Fuß (C-429/09) výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadaviek upravených v Článku
6 písm. b) Smernice 2003/88 bolo zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora a musí sa považovať
za dostatočne závažné porušenie práva EÚ, a preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka
nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody (bod 58 rozsudku). Napokon pokiaľ ide

o tretiu podmienku vzniku zodpovednosti, t.j. existenciu priamej príčinnej súvislosti, vnútroštátnemu
súdu prislúcha, aby overil, či existuje takáto priama príčinná súvislosť medzi porušením Článku 6
písm. b) Smernice 2003/88 a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na
ktorý mal nárok, ak by bol dodržaný maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením.
Analýza slovenského právneho poriadku potvrdzuje neexistenciu osobitnej právnej úpravy obsahujúcej

náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá,
použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z
povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu, ako aj z podmienok jej uplatnenia, je v slovenskom
právnom poriadku možné použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa
§§ 11-13 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom

aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. V dôsledku
možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu
v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady
v peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 OZ. Povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy súčasne
spĺňa požiadavky zásad úniového práva na rovnocennosť (ekvivalenciu) s prihliadnutím na náhrady

poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo,
ako aj efektivity, nakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo
získanie náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred vnútroštátnym
súdom. Vzhľadom na procesnú absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy
by sa mal postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej žalobcovi porušením úniového práva

spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch (vrátane jej konkrétnej výšky), na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých
okolností prípadu. Do úvahy je potrebné brať primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou sa má
zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie
sumy 10.000 Eur.

2. K žalobe sa žalovaný vyjadril písomne dňa 01.03.2024 tak, že nesúhlasí s podanou žalobou a žiadal
ju v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal na to, že rozsah pôsobnosti dotknutej smernice je pozitívne
vymedzený v článku 2 ods. 1, ako aj negatívne v článku 2 ods. 2 súvisiacej Smernice. Z uvedeného
vymedzenia vyplýva, že sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti

služieb civilnej ochrany. Na základe toho sa tak smernica na služobný pomer príslušníkov HaZZ
nevzťahuje v plnom rozsahu. Podľa názoru žalovaného štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich
zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice
v článku 2 ods. 2. Žalobca si tak nesprávne vykladá pôsobnosť smernice podľa článku 1 ods. 3. Článok
2 ods. 2 stanovuje, že sa neuplatní tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné

pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia, alebo pre určité
osobité činnosti služieb civilnej ochrany. Štátna služba príslušníkov HaZZ, ktorí vykonávajú aj zásahovú
činnosťcharakteristickúnerovnomernýmrozvrhnutímslužiebsnariadenouslužobnoupohotovosťou,má
charakterosobitnejčinnostislužiebcivilnejochrany.Keďžesasmernicanažalobcunevzťahuje,nemohla
mu vzniknúť škoda v súvislosti s implementáciou smernice, čím nie je splnený základný predpoklad

zodpovednosti za škodu.
2.1. Žalovaný ďalej namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Poukázal na to, že žalobu
pre netransponovanie smernice resp. nesprávnu transpozíciu smernice môže podať za prvé Európska
komisia priamo na SD, za druhé fyzická alebo právnická osoba, ktorá je týmto priamo dotknutá a to navnútroštátny súd členského štátu EÚ. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný
vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné,

aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k
pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov,
preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti
za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby

súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna,
nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do
právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca nežaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene
ktoréhokonáústrednýorgánverejnejsprávy,dopôsobnostiktoréhopatríoblasťštátnejsprávypreHaZZ.
Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určuje pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na
túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré

uvádza v žalobe. Žalobca naopak každú hodinu určenej služobnej pohotovosti vrátane hodín, o ktorých
tvrdí, že mali byť vykonávané nad limit určený smernicou, mal riadne vyplatené resp. mu bolo poskytnuté
náhradné voľno. Žalovaný má za to, že v tejto veci nie je daná jeho pasívna vecná legitimácia.

2.2. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.

315/2001Z.z.,podľaktoréhosapodľažalobcudobaslužobnejpohotovostinezapočítavadotýždenného
pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené.
Žalovaný uviedol, že je potrebné zohľadniť aj výpočet za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej
povahy. Výpočet nezohľadňuje práceneschopnosti ani ďalšie neprítomnosti (napríklad karanténa z
dôvodu ochrany verejného zdravia a pod., zaokrúhlené v prospech žalobcu). Vo vyššie uvedenom

výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe kolektívnej zmluvy
(napr. čl. 4 ods. 14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru na rok 2021 – uplatňuje sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a teda
spôsobuje zlepšenie výpočtu v týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie o
vhodnosti transpozície Smernice vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby. Z hľadiska

maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia, bola
Smernica 2003/88/ES transponovaná správne. K článku 2 ods. 1 Smernice žalovaný uviedol, že
podľa ustálenej judikatúry súdneho dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené
charakteristické znaky pojmu pracovný čas aj v služobnej pohotovosti, ktorú pracovník vykonáva na
svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom

a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol poskytnúť primerané služby. Pracovný čas v sebe
zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej
pohotovosti súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba
čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa (rozsudok vo veci C-303/98). Zákon o HaZZ definuje
služobný čas príslušníka hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník

vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas
aj nerovnomerne. Zároveň definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej
služby podľa rozvrhu služobného času. Okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase
sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho

rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona. Ustanovenia
§ 86 a 92 ods. 1 nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby,
avšak vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou a nariadenou služobnou pohotovosťou.
Pri nariadenej služobnej pohotovosti ide o služobnú pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby
mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo výške peňažnej náhrady za čas

takejto služobnej pohotovosti. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v
rámci služobného času. Žalovaný ďalej poukázal na článok 15 Smernice, ktorý umožňuje dohodnúť
aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase
podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na
rok 2019 – 2020, na rok 2021 a na rok 2022, ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje

služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých
častí služobného času je upravené v čl. 3 kolektívnej zmluvy, kde sa uvádza, že :
„Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je
služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby,
v trvaní 8 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“ S poukazom na právnu úpravu a ustanovenia
platnej kolektívnej zmluvy podľa názoru žalovaného je plne transponovaný článok 2 ods. 1 Smernice.

K transpozícii článku 6 Smernice žalovaný poukázal na to, že podľa Smernice 2003/88/ES priemerný
pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný
pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo
kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné
ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok

16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času
referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym
službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo
ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto
iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný
čas odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť

taký čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z.
z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas
príslušníka 40 hod týždenne v zmysle § 85 a podľa § 91 ods. 3 zákona možno hasičovi prikázať
v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hod týždenne.
V zmysle § 86 ods. 1 zákona môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne, pričom dĺžka

riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch nemôže byť vyššia ako 18 hodín. Celková
dĺžka vykonávanej štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti je
najviac 24 hod v služobnom dni. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajú štátnu službu
s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, majú výkon štátnej služby v rámci 12-hodinového
riadneho služobného času, alebo služobný čas je rozvrhnutý na 17/18 hod vykonávania štátnej služby

a čas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcu v trvaní 7/6 hod v jednej 24-hodinovej smene.
Referenčné obdobie je rozvrhnuté na obdobie 6 mesiacov, uvedené referenčné obdobie tak neodporuje
tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hod priemerného týždenného služobného času
v súlade s rozvrhnutými službami. To znamená, že pokiaľ aj vnútroštátne právo neupravuje explicitne
maximálne priemerný týždenný služobný čas konkrétnym počtom hodín tak ako je tomu v smernici,

zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívna zmluva dostatočne určujú počty hodín služobného času hasičov,
vrátane rozsahu hodín služby nadčas za príslušný kalendárny rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté
právne predpisy transponovali článok 6 Smernice správne. Žalobcovi sa tak nepodarilo preukázať, že by
štát neprebral smernicu do zákona správne. Služobné dni žalobcu sú vopred plánované. S plánovaným
rozvrhom služobného času je žalobca každý mesiac oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom

nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Žalobca počas svojho pôsobenia v Hasičskom a záchrannom
zbore nijakým spôsobom nenamietal rozvrh služobného času (písomne ani ústne) a teda žalovaný má
za to, že svoj súhlas s rozvrhnutím služobného času vyjadril (okrem podpisu plánu výkonu služieb) aj
konkludentne tak, že konal podľa plánovaného rozvrhnutia služobného času, na výkon práce sa vždy
riadne a včas dostavil a služobný úrad nemal pochybnosti o tom, že s takýmto rozvrhnutím služobným

časom súhlasí. Počas služobnej pohotovosti na pracovisku je žalobca fyzicky prítomný v mieste
výkonu štátnej služby, pričom tento čas je určený na oddych a odpočinok. Žalobca počas služobnej
pohotovosti nemá určené činnosti, ktoré má vykonávať a nie sú naňho kladené žiadne úlohy; s výnimkou
vyhláseného výjazdu, kedy má prerušenú služobnú pohotovosť a má riadne platený výkon štátnej
služby nadčas. V zmysle uvedeného má žalovaný za to, že Smernica 2003/88/ES jasne vymedzuje,

čo je to pracovný čas a zároveň ho oddeľuje od času odpočinku. Cieľom smernice nie je, aby sa do
maximálneho týždenného pracovného času započítaval aj čas odpočinku, inak by ho nerozlišovala.
Práve naopak, Smernica 2003/88/ES považuje za potrebné, aby mal pracovník dostatočný čas na
odpočinku a zároveň stanovuje hranicu maximálneho priemerného týždenného pracovného času.
Článok 6 Smernice 2003/88/ES zároveň pojednáva o „priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o

doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica
48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v článku 16 písm. b) pojednáva o
referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje
potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť
dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň v ods. 16 preambuly Smernica

ustanovuje, že je treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z
určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade odchýlky, musia príslušní pracovníci dostať
rovnocennú náhradnú dobu odpočinku;“. Požiarna ochrana musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie
je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar alebo nastane iná situácia vyžadujúca si zásahpríslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Príslušníci Hasičského a záchranného zboru vykonávajú
nesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života a zdravia osôb a ochrane majetku. Je preto nevyhnutné,
aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení Smernice 2003/88/ES. Jednu z nich ustanovuje Smernica

2003/88/ESvčlánku17ods.3písm.b)boduiii),cit:„Vsúladesodsekom2tohtočlánkusamôžuvykonať
odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16: v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo
výroby, najmä služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany“. Uvedené ustanovenie povoľuje, aby sa členské štáty odchýlili od
ustanovenia článku 16 Smernice 2003/88/ES a upravili si referenčné obdobie v zmysle článku 19, cit.:

„Možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej v článku 18 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť k
ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.“. S poukazom na § 86 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne
rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“. Nakoľko smernice
nepredpokladajú svoju doslovnú transpozíciu do právnych poriadkov členských štát, tak má žalovaný
za to, že predmetná časť Smernice bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná

správne, zároveň neodporuje žiadnej časti Smernice 2003/88/ES a preto je nevyhnutné na ňu pri
výpočtoch prihliadať. V zmysle vyššieho uvedeného má žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné
vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov a teda v
priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. V neposlednom
rade, článok 6 Smernice 2003/88/ES pojednáva o „pracovnom“ čase. S poukazom na už citovaný článok

2 ods. 1 a 2 Smernice má žalovaný za to, že do výpočtu, či teda bola Smernica 2003/88/ES porušená vo
vzťahu k žalobcovi, je nutné započítavať len odpracované hodiny, počas ktorých žalobca buď pracoval
na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov zamestnávateľa. Žalobca v žalobe predkladá
výpočet priemerného pracovného času za dané mesiace. Ide o mylnú interpretáciu žalobcu, ktorý
úplne ignoruje ďalšie ustanovenia Smernice 2003/88/ES okrem ustanovenia článku 6 a teda si vytvoril

vlastné referenčné obdobie podľa vlastného uváženia, o ktorom nepojednáva ani Smernica 2003/88/ES.
Predkladaná tabuľková časť je absolútne irelevantná, nakoľko vychádza z mylného právneho posúdenia
žalobcu. Rovnako predkladané tabuľky žalobcu nezapočítavajú do svojho prepočtu, v časti „počet dní“
ani dni označené ako VS, SVP, DOD, LEK, SVK či DOS v zmysle žalobcom predložených plachiet.
Ide o mylnú interpretáciu pojmu neutralizácie v zmysle Smernice 2003/88/ES. Prípadné neutralizovanie

dodatkovej dovolenky (DOD), voľna za štátnu službu vo sviatok (VS), dovolenky za sviatok bez odpočtu
(DOS), voľna vyplývajúceho z kolektívnej zmluvy (SVP) a pod., by došlo k absurdnej situácii spočívajúcej
v tom, že čím viac dní voľna by žalobca čerpal v referenčnom období, a to nad rámec toho, ktoré
predpokladá Smernica, tým horší priemerný týždenný pracovný čas by mu vyšiel, a to napriek tomu,
že by pracovným časom strávil menej času. Preto nie je možné prijať argumentáciu žalobcu. Ide o

účelné znižovanie deliteľa pri výpočte priemerného týždenného pracovného času, ktoré nedodržiava
ani základné princípy logiky. Žalobca účelne neutralizuje všetky druhy voľna, teda dni, počas ktorých
má čas na oddych, regeneráciu a rodinu, aby účelne navýšili priemerný týždenný pracovný čas. Takýto
postup vedie k absurdným záverom spočívajúcim v tom, že čím viac dovolenky žalobca má a čerpá,
tým viac dní sa nezapočítava do referenčného obdobia, čoho dôsledkom pri výpočte priemerného

týždenného pracovného času je zvyšovanie priemerného týždenného pracovného času pri súčasnom
znižovanískutočnéhopracovnéhočasu.Prebližšievysvetleniežalovanýuvádza,žepod„neutralizáciou“
sa rozumie odobratie celého predmetného dňa z referenčného obdobia, teda ako keby ani neexistoval.
To znamená, že v prípade, ak má referenčné obdobie šiestich mesiacov napríklad 150 dní, počas
ktorých si žalobca vybral 6 dní riadnej dovolenky, označenej ako „DOV“, tak tých 6 dní nezahŕňame

do referenčného obdobia a teda celkové odpracované hodiny budeme deliť len 20,571 týždňami, čo
predstavuje presne 144 dní namiesto 21,428 týždňami, čo predstavuje 150 dní. Smernica týmto chráni
pracovníkov, avšak nešťastne takýto postup nazýva „neutralizácia“, keďže ide o zvýhodnenie jednej
strany, v tomto prípade žalobcu. Žalovaný rešpektuje článok 16 písm. b) s poukazom na článok 7
Smernice 2003/88/ES a preto vo svojich výpočtoch neutralizuje riadnu ročnú dovolenku v zmysle článku

7 Smernice 2003/88/ES, ako aj všetky druhy práceneschopnosti v zmysle žalobcom predložených
plachiet služieb, teda neutralizuje dni označené ako „DOV“, „PN“, „PNK“ a „OČR“. Zároveň žalovaný
medzi neutralizované dni zaradil aj „VSZ“ z dôvodu, že ide o voľno z dôvodu všeobecného občianskeho
záujmu, napríklad darovanie krvi. DOS – „dovolenka za sviatok bez odpočtu“ je potrebné započítavať
do prepočtu počtu dní v danom mesiaci na účely výpočtu priemerného týždňového pracovného času

v referenčnom období v zmysle Smernice 2003/88/ES, nakoľko ide o dovolenku, ktorá nespadá pod
definíciu ročnej platenej dovolenky podľa článku 7 Smernice 2003/88/ES. DOS – dovolenka za sviatok
bez odpočtu je dovolenkou, ktorá sa príslušníkovi neodpočíta z dôvodu, že služba mu vyšla na sviatok
a teda riadnu dovolenku (DOV) bude čerpať v iný deň, ktorý sa na účely výpočtu dní v mesiaci užzneutralizuje. VS – Ide o voľno za sviatok ako náhradu za odpracovaný deň počas dňa pracovného
pokoja. Ide o voľno, ktoré je poskytnuté žalobcovi nad rámec Smernice 2003/88/ES a teda Smernica
takýto deň vylučuje z neutralizácie. SVP – Ide o „osobné prekážky platené ostatné“, teda o dni voľna

navyše vyplývajúce z kolektívnej zmluvy, teda dni nad rámec Smernice 2003/88/ES, ktoré príslušník
Hasičského a záchranného zboru môže využiť na oddych a regeneráciu. Nakoľko ani tento typ voľna
nespadá pod neutralizáciu Smernicou 2003/88/ES, tak je ho nutné započítavať ako deň v referenčnom
období. DOD – Ide o dodatkovú dovolenku, ktorá je poskytnutá nad rámec zákonnej ročnej dovolenky,
ktorú predpokladá Smernice 2003/88/ES. Aj v tomto prípade ide o deň voľna, ktorý nevyplýva zo

Smernice2003/88/ESatedanemožnohoneutralizovať.LEK–Ideoplatenépracovnévoľnoprinávšteve
lekára, ktoré sa na účely právnej úpravy Slovenskej republiky označuje ak „péčko“ v zmysle § 141
ods. 2 Zákonníka práce, ktorý sa v zmysle § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. uplatňuje aj na príslušníkov
Hasičského zboru. Ide o formu zachovania a naplnenie práva príslušníka na zdravie a život a preto mu
je poskytnutý platený deň voľna, aby mohol počas potreby navštíviť lekára. SVK – Ide o voľno počas
mimoriadnej situácie COVID-19, prostredníctvom ktorého sa chránilo zdravie a živote príslušníkov pred

nákazou. Ide o čas, kedy nebol príslušník práceneschopný a ani nečerpal dovolenku, no mal čas na
oddych a regeneráciu, čím sa zároveň chránil pred ochorením COVID-19. Počas tohto voľno mohol
venovať svoj čas rodine a oddychu. Ide o voľno nad rámec Smernice 2003/88/ES a zároveň jeho účelom
bola ochrana života a zdravia príslušníkov a teda je taktiež nelogické, ho účelovo neutralizovať. V zmysle
uvedeného má žalovaný za to, že spomínané dni označené ako DOS, VS, LEK, DOD, SVK či SVP

nemožno nezapočítať, respektíve nemôžu vystupovať ako neutrálne, nakoľko argumentácia žalobcu,
že tieto dni na účely výpočtu referenčných období by mali byť vynechané, nenachádza oporu ani v
Smernici 2003/88/ES a ani v inom právnom predpise a zároveň ani v logike veci a zásadách či účele
Smernice 2003/88/ES. Na účely predmetného súdneho konania žalovaný poukazuje na skutočnosť, že
žalobca poskytol súdu prepočet, ktorý absolútne odporuje Smernici 2003/88/ES a rovnako aj čl. 12 ods.

4 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny
vyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený.
2.3. K vyčíslenému nároku na náhradu škody má žalovaný za to, že žalobca neosvedčil vznik tohto
nároku. Žalobca len veľmi nejasne stanovil, že škoda mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú
služobnú pohotovosť, za ktorú bol podľa vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôraznil, že

počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa, alebo mimo neho,
pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, žalobca
môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, t. j. nežiada sa od neho v danom čase výkon práce.
V zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej
služby určený, alebo vymedzený priestor na odpočinok, čiže zamestnávateľ si je vedomý a dokonca

vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. V čase služobnej pohotovosti sa
od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú
odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonávanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Tým
zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby bude žalobca k dispozícii. Pokiaľ súd napriek
doteraz uvedeným skutočnostiam dospeje k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom

a má sa zarátavať do pracovného fondu, samé o sebe to nie je dôvodom na priznanie nároku na
náhradu škody. S poukazom na rozhodnutie súdneho dvora C46/93 by mal vnútroštátny súd preveriť, či
poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a či včas
využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalobca až do dnešného dňa nevyvinul žiadnu
snahu na to, aby vzniku škody predišiel. Žalobca žiadnym spôsobom neoznámil zamestnávateľovi, že

odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. že výkon služobnej pohotovosti pociťuje ako výraznú
ujmu. Z tohto dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy,
alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Keďže povaha služby žalobcu vyžaduje nepretržitú prevádzku, žalobca
je zaradený v smenovej službe. Žalovaný podotýka, že samotný žalobca ani netvrdí v žalobe, že by
tento zásah sa negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to, že by mal negatívny dopad

na jeho zdravotný stav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok
na náhradu škody. Žalovaný opakovane uvádza, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej
dĺžky trvania služobnej pohotovosti a napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu za
takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce, ktorou mu
zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Určenie prípadnej výšky

náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný musí podotknúť, že výšku nemajetkovej
ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 10.000,- EUR, žalovaný považuje za zjavne neprimeranú a
absolútne premrštenú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov,
ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru neporovnateľne vyššia.Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v
čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu,
ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom

preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu
činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné
nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023). Žalovaný má za to, že žalobca v tomto
konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil

napr. v medziľudských vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom
povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca
požaduje. Príkladom žalovaný uviedol rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/142/2002 zo dňa
15.05.2006 (matke priznaná nemajetková ujma vo výške 6.638,78 EUR za smrť dcéry pri dopravnej
nehode), rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 7C/818/1996 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (matke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 9.958,18

EUR za smrť jej syna v dôsledku rasovo motivovaného trestného činu spáchaného obzvlášť brutálnym
spôsobom). Výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obetí násilných trestných
činov. V opačnom prípade by vznikal rozpor s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu hodnotu,
od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty. V konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno
tvrdenia v tom, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento

zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť),
ale aj preukázať aká ujma mu vznikla.
2.4. Žalovaný napokon vzniesol aj námietku miestnej nepríslušnosti, keďže skutočnosťou, ktorá
zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice spadajúca do pôsobnosti
Ministerstva vnútra SR, je miestne príslušným súdom okresný súd, v obvode ktorého má ústredný

orgán štátnej správy svoje sídlo, ktorým je Mestský súd Bratislava IV. Žalovaný navrhol vec postúpiť
príslušnému súdu.

3. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadril písomne dňa 12.04.2024 a zotrval na podanej žalobe.
K námietkam žalovaného uviedol, že čo sa týka pôsobnosti smernice na hasičov jednoznačne

a opakovane sa o tom vyjadril súdny dvor (rozsudok vo veciach C-397/01, uznesenie C-52/2004, vec
C-518/15, R. Matzak). Z uvedených dôvodov nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že Smernica
2003/88/ES sa nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským
a záchranným zborom SR a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48-hodinový priemerný týždenný
pracovný čas podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES.

3.1. K pasívnej vecnej legitimácii žalovaného žalobca poukázal na podrobné zdôvodnenie v žalobe,
na čom v celom rozsahu zotrval. Žalovaným je Slovenská republika. Podľa ust. § 21 Občianskeho
zákonníka pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Žalovaná ako
členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je
zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu

smernice. Nakoľko smernica 2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v
konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
je pasívne vecne legitimovaná žalovaná Slovenská republika (štát). Za Slovenskú republiku, ktorá je
vecnepasívnelegitimovanýmsubjektomvkonaníonáhraduškodyprenesprávnutranspozíciusmernice
EÚ, v konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre

Hasičský a záchranný zbor v zmysle ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti
vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom právnej
úpravy podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov.
Vzhľadom na vyššie uvedené je možné konštatovať, že námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného nie je dôvodná (viď aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa

31.05.2023).
3.2. Rovnako čo sa týka vyjadrenia žalovaného k transpozícii článku 2 ods. 1 Smernice a článku 6
Smernice poukázal na podrobné vyjadrenie v žalobe, na ktorom v celom rozsahu zotrval a nesúhlasil
so závermi žalovaného. V tejto súvislosti zdôraznil, že transpozícia smerníc nesmie byť formálna a
samoúčelná, nakoľko jej prostredníctvom sa do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov EU

vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje výsledok požadovaný úniovým zákonodarcom. Žalobca
tvrdí, že niektoré ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z. sú rozpore so smernicou, pretože ich uplatnením
sa negarantuje 48- hodinový pracovný čas pre hasičov. Práve naopak týždenný „súčet“ služobného
času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza kporušeniu čl. 6 písmeno b) smernice 2003/88/ES na ujmu žalobcu. Stačí uviesť, že každý hasič pracujúci
na zmeny bežne strávi na pracovisku týždenne 57,95 hodiny, čo je v rozpore s Čl.6 písmeno b)
Smernice. Výsledné číslo približne 56 hodín predstavuje skutočný priemerný týždenný pracovný čas

hasičov. Napriek tvrdeniu žalovaného o správnej transpozícii smernice 2003/88/ES do slovenského
právneho poriadku je však praktickým dôsledkom aplikácie zákona č. 315/2001 Z.z. výsledok, ktorý
negarantuje 48 hodinový týždenný pracovný čas pre členov Hasičského zboru SR. Skutočnosť, že
podľa Zákona o hasičskom zbore pracovnú pohotovosť hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť
ich služobného času tiež výslovne potvrdzujú jeho viaceré ustanovenia (§ 85 Zákona, § 92 a § 86

ods. 2 Zákona ). Z citovaných ustanovení vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom
zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom
čase.“ Smernica 2003/88/ES neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a
časom odpočinku (C-437/05, Vorel, bod 25, C-258/10, bod 43) ako zákon č. 315/2001 Z.z. vo forme
služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. Označené ustanovenia zákona č.315/2001 Z.z. žalovaným

(§ 85 a nasl.) sa preto ocitli v rozpore aj s definíciou pracovného času podľa Čl.2 ods.1 Smernice
2003/88/ES, podľa ktorej : „Pracovný čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a/alebo praxou“ (ods.1), v dôsledku čoho: „čas odpočinku je akýkoľvek čas ktorý nie je
pracovným časom“.(ods.2). Žalovaný sa konkrétne zaoberá jednak tzv. referenčným obdobím, ktoré

v súlade s Čl. 16 písmeno b) Smernice môže štát pre uplatňovanie článku 6 Smernice (maximálny
týždenný pracovný čas) stanoviť na dobu presahujúcu štyri mesiace, pričom podľa Čl. 17 ods. 3 písmeno
iii) pre protipožiarne služby môže toto referenčné obdobie dokonca predĺžiť. Podľa § 86 ods. 2 zákona
č.315/2001 Z.z. je nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas hasičov aplikovaný v rámci šesť mesačného
referenčného obdobia. Hoci žalovaný sa pomerne podrobne zaoberá zákonnou úpravou služobnej doby

v rámci referenčného obdobia, nereaguje na kľúčový problém, t.j. či aj počas referenčného obdobia
sú štáty povinné garantovať priemerný 48-hodinový týždenný pracovný čas podľa Čl.6 písmeno b)
Smernice. Žalobca tvrdí, že tento záväzok platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu
nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť
nerešpektovať ich záväzok podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice. V dôsledku toho, ak štát nie je schopný

zabezpečiť 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas v rámci stanoveného preferenčného obdobia,
dostáva sa do rozporu s požiadavkou Čl. 6 písmeno b) Smernice. Na základe uvedeného žalobca tvrdí,
že Zákon o hasičskom a záchrannom zbore neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný
pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených šesť mesačných referenčných
období.

3.3. K nároku na náhradu škody sa nestotožnil s námietkami žalovaného a zdôraznil, že podľa
judikatúry ESD týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej
pracovnejdobypodľaSmernice2003/88/ES,trebapodškodourozumieť:„škodu,ktorávzniklažalobcovi
v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný
čas upravený Čl.6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES rešpektovaný“ (bod 59 rozsudku ESD vo veci

C 429/09 G.Fuß). Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný
čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je tiež potrebné zaviesť maximálnu
hranicu týždenného pracovného času. V okolnostiach prípadu žalobcu preto treba za primeraný
odpočinok v zmysle smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej
pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto

určeného úniového týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť
v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie
(na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. Pokiaľ ide o
čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas, v rámci ktorého pracovník
skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne

„čas odpočinku“ na účely uplatnenia smernice 2003/88 (rozsudok C-514/20 bod 32). Súdny dvor dospel
k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať sa na
svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo svojho
rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci ktorého sa od
neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle

smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej
doby (rozsudky Jaeger, C-151/02, EU:C:2003:437, bod 65; Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, bod
93, ako aj Dellas a i., C-14/04, body 46 a 58). Argumentácia žalovaného, že žalobca neupozornil
svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinulprimerané úsilie na zamedzenie vzniku škody) je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V tejto
súvislosti žalobca poukazuje na to, že na jeho postavenie ako príslušníka Hasičského a záchranného
zboru sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora (C-429/09 a C_445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo

v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich
nebolo možné rozumne vyžadovať Žalobca svoj nárok oprel o § 11 – 13 Občianskeho zákonníka a to
z toho dôvodu, že v Slovenskej republike absentuje osobitná právna úprava, ktorá by mu umožňovala
v okolnostiach prípadu presne vypočítať výšku svojho nároku. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol,

že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 10.000,-- Eur, považuje za zjavne
neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. S
vyššie uvedeným názorom žalovaného sa žalobca nestotožňuje Žalobca uviedol viaceré právoplatné
súdne rozhodnutia, ktorými bola žalobcom – príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR, v
obdobnej veci právoplatne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike zastúpenej
Ministerstvom vnútra SR za porušenie práva EÚ vo výške od 2.500,00 Eur do 6.167,21 Eur (Mestský

súd Košice, Okresný súd Spišská Nová Ves, Okresný súd Rožňava, Okresný súd Brezno ).
3.4. Žalovaný dochádza k záveru, že referenčným obdobím v tomot prípade je obdobie 6 mesiacov,
ktoré odvodzuje od čl. 19 Smernice a ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. Žalobca uviedol, že
ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. upravuje tzv. nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Z tohto
ustanovenia (ako ani z dostupnej dôvodovej správy) nevyplýva, že by úmyslom zákonodarcu bolo, aby

sa toto ustanovenie považovalo za tzv. referenčné obdobie tak, ako to má na mysli Smernica. Zákon č.
315/2001 Z.z. tzv. referenčné obdobie vôbec nespomína, s takýmto pojmom nepracuje, a teda ho ani
neupravuje. Pojem tzv. referenčné obdobie (potrebné na výpočet týždenného priemerného pracovného
času) a pojem obdobie, v ktorom je služobný čas nerovnomerne rozvrhnutý, sú dva samostatné pojmy
s rozdielnou úpravou aj s dôsledkom z nich vyplývajúcim. Vzhľadom na netransponovanie ustanovení

Smernice upravujúcich tzv. referenčné obdobie do právneho poriadku Slovenskej republiky, najmä do
zákona č. 315/2001. Z.z., bude pre tzv. referenčné obdobie platiť úniová úprava, ktorá má prednosť
pred vnútroštátnou právnou úpravou. Judikatúra Súdneho dvora jednoznačne upravila, že Smernica
nemá vplyv na právo členských štátov uplatňovať ustanovenia, ktoré by boli priaznivejšie pre ochranu
bezpečnosti a zdravia pracovníkov vrátane poskytovania viac než štyroch týždňov platenej dovolenky

za kalendárny rok. V takýchto prípadoch môže členský štát stanoviť rôzne podmienky pre nárok na
dodatočnú dovolenku a jej poskytovanie, ktoré sa v tomto ohľade môžu odlišovať od ochranných
pravidiel,ktoréstanovilSúdnydvorvovzťahukuvedenémuminimálnemuobdobiu.Súdnydvorrozhodol,
že právo na ročnú dovolenku nemôže byť vykladané reštriktívne a že príslušné vnútroštátne orgány ho
musia uplatňovať len v medziach výslovne stanovených smernicou. Výklad prezentovaný žalovaným

je vo svetle vyššie uvedenej judikatúry Súdneho dvora bezpochyby výkladom reštriktívnym. Navyše k
uvedenému je možné doplniť, že žalovaný opomenul aj vyššie uvedené ustanovenie Smernice, a to jej
čl. 15, podľa ktorého : „Táto smernica nemá vplyv na právo členských štátov uplatňovať alebo prijímať
zákony, iné právne predpisy alebo správne opatrenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti
a zdravia pracovníkov alebo ktoré umožňujú alebo dovoľujú uplatňovanie kolektívnych zmlúv alebo

dohôd uzavretých medzi sociálnymi partnermi, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia
pracovníkov“. Žalobca poukázal aj na Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-385/17, Hein, bod 43;
rozsudok v spojených veciach C-609/17 a C-610/17, TSN, bod 35 : „Hoci takéto situácie nepatria
do rozsahu pôsobnosti článku 7 smernice a článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej
únie, vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú pre pracovníkov priaznivejšie, nemôžu slúžiť na kompenzáciu

prípadného porušenia minimálnej ochrany poskytovanej ustanovením práva Únie“.

4. K vyjadreniu žalobcu žalovaný v písomnom stanovisku zo dňa 06.05.2024 zotrval na svojej doterajšej
argumentácii. Žalovaný uviedol prepočet referenčných období k v súlade so smernicou 2003/88/ES a
§ 86 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore na 6-mesačné referenčné obdobia v zmysle žalobcom

predložených plachiet: Prvé referenčné obdobie plynie počnúc januárom 2021 do júna 2021, teda 6
po sebe nasledujúcich mesiacov. V predmetnom referenčnom období žalobca skutočne odpracoval
spolu 1.015:03 hod. v 23,428 týždňoch, čo predstavuje v priemere 43,326 odpracovaných hodín
týždenne a teda v tomto referenčnom období smernica nebola porušená. Druhé referenčné obdobie
plynie počnúc júlom 2021 do decembra 2021. V predmetnom referenčnom období žalobca skutočne

odpracoval spolu 1.040:36 hod. v 23,857 týždňoch, čo predstavuje v priemere 43,618 odpracovaných
hodín týždenne a teda v tomto referenčnom období smernica nebola porušená. Tretie referenčné
obdobie plynie od januára 2022 do júna 2022. V predmetnom referenčnom období žalobca skutočne
odpracoval 1.075:57 hod. v 18,571 týždňoch, čo predstavuje v priemere 57,937 odpracovaných hodíntýždenne. Štvrté referenčné obdobie plynie od júla 2022 do decembra 2022. V predmetnom referenčnom
období žalobca skutočne odpracoval 1.244:14 hod. v 26 týždňoch, čo predstavuje v priemere 47,855
odpracovaných hodín týždenne a teda v tomto referenčnom období smernica taktiež nebola porušená.

Piate referenčné obdobie plynie od januára 2023 do júna 2023. V predmetnom referenčnom období
žalobca skutočne odpracoval 1.111:26 hod. v 25,143 týždňoch, čo predstavuje v priemere presne 44,205
odpracovaných hodín týždenne a teda ani v tomto referenčnom období smernica nebol a porušená.
Šieste referenčné obdobie plynie od júla 2023 do decembra 2023. V predmetnom referenčnom období
žalobca skutočne odpracoval 793:30 hod. v 20,143 týždňoch, čo predstavuje v priemere presne 39,393

odpracovaných hodín týždenne a teda ani v tomto referenčnom období smernica porušená nebola.
Žalovaný neutralizoval všetky dovolenky označené „DOV“ a teda aj nad rámec počtu dní riadnej
dovolenky, ktoré by sa mali neutralizovať (teda nad rámec 4 týždňov v zmysle smernice 2003/88/
ES). Ďalej žalovaný neutralizoval v zmysle čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES aj všetky druhy
práceneschopnosti, ktoré možno v plachtách nájsť a teda PN, PNK a aj OČR. Zároveň žalovaný
neutralizoval aj dni označené ako „VSZ“ a teda dni prekážky z dôvodu všeobecného občianskeho

záujmu.Prostredníctvomneutralizáciesa„vymažú“dnizreferenčnéhoobdobia,ktorésmernica2003/88/
ES žiada neutralizovať. Žalovaný uviedol, že počas 3. referenčného obdobia žalobcu došlo k porušeniu
smernice 2003/88/ES z dôvodu mimoriadnej situácie vzniknutej nezávisle od vôle a konania žalovaného.
Počas tohto obdobia došlo k začiatku ruskej vojnovej invázie na Ukrajine a nakoľko je žalobca súčasťou
Hasičskej stanice Pliešovce zriadená v rámci C. H. F. I. J. J. K., tak je jeho náplňou práce podieľať sa

na predmetných mimoriadnych situáciách, kedy sa od príslušníkov takýchto hasičských staníc vyžaduje
zvýšený výkon, ktorý bol aj dostatočne finančne ohodnotený, nakoľko mu boli preplácané všetky hodiny,
počas ktorých sa zdržiaval mimo svojho bydliska. (Viď. Prehľad plánu služieb a plachty služieb, ktoré
preukazujú, že jeho výkon v tomto období bol celý započítavaný do fondu pracovného času a patrila mu
zaň mzda za nadčas za celých 24 hodín.) Okrem uvedeného žalobca strávil na PN-ke 51 dní, o ktoré

bol ponížený počet započítaných dní v referenčnom období v zmysle smernice. Žalovaný v ostatnom
zopakoval a zdôraznil svoje doterajšie argumenty.

5. Súd vykonal dokazovanie na pojednávaní dňa 29. 05. 2024 výsluchom žalobcu, svedka,
oboznámením listinných dokladov a zistil nasledujúci skutkový a právny stav veci:

6. Žalobca na pojednávaní potvrdil, že pracuje ako hasič, do hasičského zboru nastúpil v decembri
2014 na stanici v E., ktoré spadá pod výcvikové stredisko K.. Je vo funkcii strojník, vodič, vykonával
aj ďalšie funkcie. Od decembra 2023 už nevykonáva pohotovostné služby. Predtým chodil do služieb,
pričom služby mali byť tak, že každý tretí deň mal mať 24 hodinovú službu, z toho 16 hodín výkon

služby a 8 hodín pohotovosť, pričom pohotovosť sa nezapočítavala do pracovného času. Nastupoval
ráno o siedmej na výkon služby do 22.00 hod, kde mali daný denný harmonogram, čo má každý
robiť, potom nasledovala pohotovostná služba, ktorej rozsah sa v priebehu rokov menil 7 – 7,5 až 8
hodín. Počas výkonu služby absolvovali školenia, rôzne prevozy, odvozy, prípadne aj nadriadený mohol
dať nejaký pokyn, keď bolo potrebné niečo v daný deň vykonať. Absolvoval viaceré školenia, prakticky

vie obsluhovať všetky stroje na hasičskej základni, t.j. veľa času trávil na pracovisku a to sa prenieslo do
jeho osobného života. Je zaradený ako hasič- záchranár- špecialista, kvôli tomuto zaradeniu absolvoval
rôzne školenia, ktoré boli jednodňové, viac dňové aj týždňové, niektoré sa po niekoľkých rokoch museli
opakovať. Absolvoval ich aj pomedzi služby. Počas pohotovostnej služby bol prítomný na pracovisku,
podľapotrebysazúčastnilvýjazdu.Tí,čonešlinavýjazd,bolinápomocníprivýjazdenapríkladotvorením

brány, niečo naložiť, zabezpečiť, spojazdniť auto a podobne. Majú miestnosti, kde sú šatne, postele,
najmä po výjazde je nutné si oddýchnuť, aby mohli byť znovu pripravení. Pracovali na 3 smeny, kde
chodilo spravidla 7 príslušníkov, to je minimálny stav, ktorý má byť, maximálny je 10 – 11 príslušníkov,
ale kvôli čerpaniu dovoleniek, PN to bolo väčšinou tých 7 príslušníkov. Plán služieb bol vopred daný
na mesiac, avšak počas mesiaca pravidelne dochádzalo k zmenám, či už kvôli čerpaniu dovoleniek,

PN, školení. Dovolenku si mohol navrhnúť, kedy chcel, ale nie vždy mu bola schválená, bolo to riešené
počas mesiaca. Rovnako, ak niekto napríklad šiel na cvičenie alebo školenie, bola potreba ho nahradiť,
takže pravidelne sa tie smeny menili oproti vopred danému harmonogramu, takýto postup je bežný na
každej hasičskej stanici. Čo sa týka evidencie pracovného času, asi 3 – 4 roky spätne sa zaviedla kniha
dochádzok. Počas dňa veliteľ zapisuje všetky aktivity, školenie, ak boli výjazdy, bola kniha výjazdov,

ktorú mal na starosti jeden pracovník zo smeny, ktorý zapisoval výjazdy a veliteľ to podľa toho evidoval.
Počas služieb on nemal veľa výjazdov, nakoľko mal vodičský preukaz aj na autobus, kde na stanici
boli dvaja a vždy jeden musel byť v pohotovostnej službe a zostať na stanici, pretože pôsobili na celý
Bansko-bystrický kraj, ak by bola potreba použiť autobus. Absolvoval aj výjazdy ako strojník.Chcel byťhasičom, bol to jeho sen. Vedel, že bude robiť 24 hodinové smenové služby ale bol v tom, že sa to
všetko bude zaratovať, nevedel vopred, ako to funguje, to zistil až za chodu. Ak by to fungovalo tak,
že by mal mať 24hodinovú službu každý tretí deň, tak by to aj mohlo byť, ale najhoršie je, že sú služby

aj pomedzi to a to už je priveľa. Čo sa týka vplyvu na jeho rodinný život, je rozvedený od mája 2020,
má 2 deti, dcéra 13 rokov, syn 8 rokov. Uvedené pracovné nasadenie malo podiel na rozpade jeho
rodiny. S manželkou pred vstupom do manželstva mali dlhodobý vzťah, následne sa vzali, to už bol
v hasičskom zbore. Na začiatku bolo menej ľudí, ktorí boli na smene, okrem toho bol strojník, takže
pravidelne v čase mimo svojej služby bol odvolaný na pohotovosť. Na začiatku, keď sa budovala K.,

bol plán zriadiť tam zdravotnú ambulanciu a on tam mal pôsobiť, preto študoval na strednej aj vysokej
škole zdravotnícke zameranie, takže aj z tohto dôvodu mal vyplnený čas. To znamená, že častokrát
bol málo doma. Uvedené malo vplyv na rodinný život, nakoľko nie vždy vyšli plánované rodinné akcie,
hocikedy musel nastúpiť do služby. To bol tiež jeden z dôvodov, prečo vzťah s manželkou stroskotal.
Bola sama doma na materskej dovolenke, bývali v nájomnom byte, zakúpili rodinný dom, keďže nemali
dostatok financií, väčšinou ho prerábal sám. Keď mal voľno mimo služieb, bol doma, snažil som sa byť

s rodinou, s deťmi, takisto chodil robiť na dom. Manželka mu vyčítala, že je málo doma, že si nemôžu
nič naplánovať. Vo vzťahu k deťom sa im snažil venovať, keď bol doma, ale je pravdou, že boli málo
spolu. Napriek tomu si s nimi vybudoval pekný vzťah, aktuálne prebieha súdne konanie o striedavú
starostlivosť, kde bolo zistené, že deti majú záujem byť aj s ním. Stalo sa však, že napríklad mal deti po
službe ale bol mu nariadený výjazd, takže starostlivosť o deti musela zabezpečovať manželka, čo bola

tiež jedna z okolností, pre ktorú nebola pôvodne schválená striedavá starostlivosť a preto sa rozhodol
zmeniť prácu, aktuálne robí 8 hodín dennú prácu. Na priateľov má len minimum času, hodinu, dve za
mesiac. Venuje sa záľube, stará sa o včely, ale tiež to musí prispôsobovať práci. Počas voľna, ak sa
v službe nič nedialo, aj sa stihol regenerovať. Vypätie z roboty pociťoval. Stalo sa, že mal zdravotné
problémy, kedy mal bolesti hlavy, skončil aj na urgente, mal migrenózne stavy, bola mu doporučená

liečba, doktor odporučil najmä veľa oddychu a spánku, bol PN 51 dní. To mu pomohlo. Po liečbe tieto
zdravotné ťažkosti ustúpili a toho času už takéto problémy nemá. Na pracovisku sa viedli debaty okolo
tejto situácie, mali snahu, aby sa dodržiaval aspoň zákon vo vzťahu k prestávkam po práci, predmet tejto
žaloby priamo s nadriadenými neriešili. O situácii sa vie už niekoľko rokov, ale nič sa nerieši, skôr boli
pokusy navýšiť počet príslušníkov na službe, prípadne rušenie staníc ale nevie o realizácií. Na všetkých

staniciach sa vedú debaty a ľudia sú odhováraní od uplatňovania takýchto nárokov a každý je pod
rizikom straty určitej istoty, takže zvažuje, ako bude postupovať. Aj on to dlhodobo zvažoval, po porade
s právnym zástupcom sa rozhodol pre žalobu. Nikto mu už nevráti rozpad rodiny, reálne si tento stav
cení aj viac, keď po rozvode manželku musel vyplatiť sumou 10 000,- Eur zo spomínaného rodinného
domu, platil výživné. Zásadnou príčinou rozvodu bola skutočnosť, že bol málo doma, že si nevedeli

nič spolu plánovať, čo uvádzala aj manželka. Chce si vynahradiť to, že sa mu práve pre toto rozpadla
rodina, ktorú som si zakladal. Myslí si, že každý z hasičov by bol radšej doma, lebo to ohodnotenie
pohotovosti je smiešne.

7. Svedok G. H. uviedol, že pôsobí ako riaditeľ výcvikového strediska K. v hodnosti plukovník, pričom

jeden z organizačných útvarov je aj hasičská stanica E.. Uvedená stanica má špecifické postavenie,
pretože má vlastný zásahový obvod a určené špeciálne činnosti nielen pre obvod Banská Bystrica ale aj
čiastočne pre ďalšie obvody Nitra, Trenčín, Žilina. Vo veciach služobného pomeru platí systém priamej
nadriadenosti, na evidenciu sa využíva systém SAP, ktorý je nastavený v zmysle zákona o HaZZ.
Problematiku plánovania rozvrhu služobného času od roku 2008 riešila aj Európska judikatúra, obdobné

žaloby začali tak zhruba pred 2 – 3 rokmi, svedok s nimi až tak podrobne nie je oboznámený, v rámci
vojenského strediska K. je žalobca prvým príslušníkom, ktorý si podal takúto žalobu. Určovanie služieb
v trojsmennej prevádzke vychádza historicky od 50tych rokov a prakticky bolo prevzaté aj do zákona
o HaZZ. Útvar v E. je osobitným útvarom, čo má vplyv aj na inú štruktúru tzv. tabuľkových miezd, kde sa
skôr môžu príslušníci dostať do vyššieho tabuľkového miesta oproti bežným hasičským staniciach, plní

niekoľkoosobitnýchúloh,sčímjespojenáajnáročnosťpostupuplánovaniaslužieb,najmäčosatýkadní
pracovného pokoja, neprekročenia nepretržitého odpočinku medzi dvomi smenami, pracovných služieb,
dovoleniek a podobne. Bežne na hasičskej stanici je 4 – 5 odborností, na tejto hasičskej stanici 13-15
odborností. V rámci Slovenska pôsobí asi 700 plánovačov, tu sú traja velitelia družstiev a jeden veliteľ
OPT, ktorí pripravujú plán služieb. Tri dni pred plánovaným obdobím, t.j. obdobie jedného kalendárneho

mesiaca, musí byť príslušník oboznámený s plánom služieb tým, že ho aj podpíše. V rámci plánu služieb
sa dodržiavajú zákonné ustanovenia, najmä zachovanie nepretržitého odpočinku medzi dvomi smenami
a neprekročenie fondu služobného času v sledovanom období. Sledovaným obdobím je prvý a druhý
polrok v kalendárnom roku, t.j. vždy sa sleduje k 30. 6. a k 31. 12. neprekročenie fondu sledovanéhoslužobného času, t.j. výkonu štátnej služby. Ak v čase služobnej pohotovosti dôjde k prerušeniu, t.j.
či už k výjazdu alebo inej úlohy, napríklad služobnej cesty, považuje sa to za výkon služby ako práca
nadčas a započítava sa to do fondu služobného času. Hasičom počas výkonu služobnej pohotovosti

sa nezadávajú žiadne úlohy. Očakáva sa, že budú pripravení. V tom čase príslušník slúži na hasičskej
stanici, ničím nie je určené, aké úlohy majú plniť, ani nikto, napríklad nadriadený nedáva žiadne pokyny.
Vychádza sa výlučne zo zákonnej úpravy zákona o HaZZ a kolektívnych zmlúv, neexistuje žiaden
vnútorný predpis, ktorý by stanovoval postup sledovania služobného času. Môže dôjsť k disproporciám,
aj sa tak stalo pri kontrole v tomto prípade, že došlo k prekročeniu. V takom prípade, ak vyjde plus, je to

preplácané ako práca nadčas, spravidla sa dáva finančná náhrada, prípadne výnimočne, ak by niekto
chcel, dostane náhradné voľno, ale to je minimum. Toho času sa to rieši počas celého referenčného
obdobia 6 mesiacov, pričom sa rieši presah 48 hodín týždenne podľa smernice. Skôr je to z iných
dôvodov, nie plánovaním, záleží od priameho nadriadeného, t.j. veliteľa hasičskej stanice a plánovača,
akým spôsobom sa vykonáva plán služieb. Na každej stanici je tento systém rovnaký. Čo sa týka
zápočtov,prípadnýchprekážokvprácipodľa§93Zákona,nievšetkosazapočítava,konkrétnesaktomu

nevedel vyjadriť. Tzv. likvidácie platov bola presunutá na krajskú úroveň, t.j. centrum riešenia a podpory,
kde participujú aj pracovníci Ministerstva vnútra a táto metodika sledovania je mimo hasičského zboru,
oni dostanú výstupy, z ktorých je zrejmé, čo konkrétne bolo započítané. Teraz počas podávania tejto
žaloby sa zistilo, že v prvom polroku 2022 došlo u žalobcu k presahu, bolo to cca 50 hodín týždenne.
Možno to bola systémová chyba, prípadne chyba pri zaratávaní spomínaných prekážok, pretože teraz

sa vlastne započítala celá jeho PN a preto došlo k takémuto výsledku. Boli tu aj ďalšie objektívne
skutočnosti. Žalobca je zaradený na miesto so špeciálnym zaradením a pracuje v niekoľkých moduloch,
napríklad na rozšírenie vodičského oprávnenia „D“, aby mohol plniť úlohy vodiča, napríklad bol určený
na plnenie úloh vozenia odídencov z hranice. Pri tomto výpočte fondu pracovného času sa mu služobná
pohotovosť započítala ako pracovný čas, inak by ten prepočet takto nevyšiel.

8. Súd v rámci dokazovania oboznámil listiny: evidenciu dochádzky za žalované obdobie, prehľad
plánu služieb u žalobcu za žalované obdobie, výpočet priemerného týždenného pracovného času
vypracované žalovaným.

9. Súd v prvom rade sa zaoberal námietkou žalovaného miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu.
9.1. Podľa § 19 písm. b) CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj
súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.
9.2. Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená
včas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
9.3. Pokiaľ žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu, túto námietku súd vyhodnotil ako
nedôvodnú a v zmysle § 42 CSP na ňu neprihliadol. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu
škody. Zo skutočností uvádzaných v žalobe je zjavné, že za skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu
škody, žalobca označil zásah do jeho práv postupom žalovaného, v dôsledku čoho mu vznikla škoda a

to v súvislosti v výkonom povolania žalobcu. Miesto výkonu jeho stálej služobnej činnosti je obec E.,
ktoré je v územnom obvode Okresného súdu Zvolen, kde vznikli a prejavili sa následky škody vo forme
nemajetkovej ujmy. S poukazom na ust. 19 písm. b) CSP je tak miestna príslušnosť tunajšieho súdu
daná. Súd sa takisto zaoberal aj otázkou jeho právomoci vo veci konať a rozhodnúť a dospel k záveru,
že jeho právomoc je daná, keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou na rozhodnutie

o práve žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu za porušenie práva EÚ.

10. Žalovaný namietal skutočnosť, že nárok žalobcu nie je daný, pretože sa na neho ako príslušníka
HaZZ ním uvádzaná Smernica nevzťahuje.
10.1. Podľa Článku 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003

o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „ Smernica“), bod.1. táto smernica
ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.
Bod.2. Táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas a

b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.
Bod 3. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2
smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.10.2. Podľa Článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov pri práci bod 1. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti,
verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie,

kultúru, voľný čas atď.). Bod 2. Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť
v zmysle cieľov tejto smernice.

10.3. Žalovaný namietal, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na služobný pomer žalobcu ako
príslušníka HaZZ a to s poukazom na to, že príslušníci HaZZ sa podieľajú (aj) na plnení úloh civilnej
ochrany. Smernica 2003/88/ES (odkazom na Smernicu 89/391/EHS) definuje svoj rozsah pôsobnosti
na všetky odvetvia a činnosti – verejné i súkromné. Ako vyplýva z bodu. 2 prvého pododseku článku 2,
predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre
určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. V prejednávanom

spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka nevzťahuje. Je
potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia
bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.1 tejto smernice vyplýva,
že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom
pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smenice 89/391/EHS nevylučuje

z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb,
ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ust. tejto smernice. Táto výnimka
zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah
pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad v prípade katastrofy,
pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Aj

keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností, pri haváriách,
živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene
nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,
vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba

sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva
v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie
z pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice - naopak sa na ňu použije táto
smernica.Tentozáverpotvrdzuje ajskutočnosť,žehocizákonodarcaspoločenstvavychádzalzozásady
použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom odchýliť

sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku 17 ods.3
písm. b/, (iii) Smernice 2003/89/ES sa uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky len od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od čl. 2 alebo čl. 6 Smernica nepripúšťa. Zo
záverov uznesenia Súdneho dvora C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok
2 smernice Rady 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods.3 smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať

v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná
služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok
6 bod 2 smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny
týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade
výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ako je napríklad katastrofa. Žalovaný namietal,

že počas žalobcom uvedeného obdobia bola mimoriadna situácia v súvislosti s vojnou na Ukrajine.
Z obsahu žaloby nevyplynulo, že by sa žalobca domáhal náhrady škody za prekračovanie maximálne
určeného týždenného pracovného času z dôvodu väčšieho rozsahu určenej/nariadenej pohotovosti
z titulu potreby zásahov súvisiacich s vojnou na Ukrajine. Zo žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca
namieta rozporný postup, kedy sa jeho neaktívna časť služobnej pohotovosti nikdy nezaratúva do jeho

služobného času, čo spôsobuje, že reálne dochádza k prekračovaniu maximálne určeného týždenného
pracovného času bez ohľadu na to, či je mimoriadna situácia alebo nie. Žalovaný neuviedol žiadne
skutkové tvrdenie a ani nepredložil dôkaz o tom, že počas ním uvádzaného stavu došlo k prekročeniu
maximálne určeného týždenného pracovného času práve z tohto dôvodu, preto súd považuje túto jeho
námietku za nedôvodnú a nepreukázanú. V tomto prípade sa tak predmetná smernica musí uplatňovať

na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to,
či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané
za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď
zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľnéa môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie. Aj samotný ZoHaZZ v prílohe č. 4/ bod 6. preberá Smernicu. Je tak potrebné prijať záver, že
v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

11. Žalovaný vo svojej argumentácií namietal, že žalobcovi z uplatneného titulu nemohla vzniknúť
škoda, pretože za vykonanú štátnu službu, ako aj služobnú pohotovosť bol odmenený v zmysle
platných právnych predpisov. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určuje pohotovosť nad
smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto

nebola určovaná z dôvodov, ktoré uvádza v žalobe. Žalobca si musí uplatňovať nárok voči svojmu
zamestnávateľovi, žalovaný vzniesol námietku svojej pasívnej legitimácie.
11.1. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
11.2. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť

výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa
čl. 120 ods. 2. Podľa ods. 5, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo

zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
11.3. Podľa Čl.3 ods. 1 CSP, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,
s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.
11.4. V zmysle článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3
CSP, je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom, je tiež viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej

únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi
nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v
prospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov
práva Európskej únie tak, ako je podávaná súdnym dvorom. Vzťah Úniového a vnútroštátneho práva
sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať

normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských
štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sunt servanda, vyjadrená v článku 10
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy, alebo z činnosti
spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy

alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu
v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto
vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo
nesprávnu transpozíciu smerníc. V tejto súvislosti súd konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú
uvedené v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice,

rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia
daného výsledku sa ponecháva na členské štáty - smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým
je určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom však je ponechaná voľba
formy a prostriedkov. Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci

právny akt (vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia
cieľom stanoveným v smernici. Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve
povinnosti (1.) implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20
dní odo dňa jej zverejnenia v Úradnom vestníku a (2.) implementovať smernicu správne. Smernice
v zásade nemajú priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia

stanovené smernicou môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy,
ak tento ešte neprijal transponujúci právny akt t.j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná
do vnútroštátneho práva alebo bola transponovaná nesprávne, ustanovenia smernice sú imperatívne
a dostatočne jasné a presné a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrínapriamej účinnosti smerníc je teda produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí
Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia Súdneho dvoru vo veci Van Duyn; vo veci C 152/84 Marshall
v. Southampton and South-West Hampshire Area Health Authority; vo veci C 8/81 Becker; vo veci

C 148/78, Pubblico Ministero v. Tullio Ratti) a bola vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský
štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným spôsobom a zároveň sú splnené štyri
podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný, presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý
v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty na transpozíciu smernice do vnútroštátneho
poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi (naopak, priznáva mu

nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci odvolať na ustanovenia smernice pred
orgánom verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval, že znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne
súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre
všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu zodpovedné za poskytovanie verejných služieb a
ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci, ktoré sú nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami.
Podľa judikatúry Súdneho dvora (vec Francovich, spoločné veci C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok

na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu
zopakoval, že aj keď komunitárne právo nemá výslovné ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva, tento princíp je vlastný komunitárnemu právu.
K tomuto záveru dospel interpretáciou Zmluvy o založení ES, odvolávajúc sa na základné princípy
komunitárneho právneho systému a všeobecné princípy spoločné pre právne systémy členských štátov.

Navyše dodal, že zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva je objektívna,
bez ohľadu na zavinenie. Priama použiteľnosť ustanovení komunitárneho práva nevylučuje právo
jednotlivca na odškodnenie v prípade ich porušenia. Práve naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je
nevyhnutnou súčasťou priameho účinku ustanovení komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou
spôsobenej škody. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú odpoveď, že povinnosť štátu vzniká bez ohľadu

na to, ktorá zložka jeho moci spôsobila porušenie komunitárneho práv, t.j. aj v prípade, ak porušenie
komunitárneho práva svojou činnosťou alebo nečinnosťou spôsobil vnútroštátny zákonodarca. V tejto
otázkesaSúdnydvorinšpirovalúpravouzodpovednostištátuvmedzinárodnoprávnychvzťahoch.Pokiaľ
ide o netransponovanú smernicu alebo nedostatočne transponovanú smernicu, takéto odvolanie (na
ustanovenie smernice) je možné, ak: (I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, (II.) obsah práv

je možné určiť na základe ustanovení smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením
povinnosti transponovať smernicu a škodou spôsobenou poškodenej strane. Je ďalej potrebné uviesť,
že Súdny dvor EÚ judikoval, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom

porušením práva Únie (ktoré sú mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená.
Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na
verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou
Súdneho dvora môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt,

ale aj štát, t.z. že právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za
škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom
prípade ide o objektívnu a absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý
konkrétny verejný orgán sa porušení práva Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu
podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Žalobca opakovane zdôraznil, že si žalobou neuplatňuje mzdové

nároky, nepoprel, že za služobnú pohotovosť nebol nijako odmenený. Žalobca v žalobe namietal,
že v zmysle vnútroštátnej právnej úpravu sa ním vykonávaná služobná pohotovosť nezapočítava
do celkového služobného času, hoci ju reálne vykonáva, na základe čoho dochádza k porušeniu
dotknutej smernice o určení maximálneho týždenného pracovného času a teda náhrady škody titulom
nesprávneho prevzatia smernice do vnútroštátnej právnej úpravy. Aj s poukazom na vyššie uvedené

skutočnosti dospel súd k záveru, že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný - pasívne vecne
legitimovaným subjektom v danom spore je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra
SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č.
575/2001 Z.z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom
je a bol žalobca aj v rozhodnej dobe, pričom MV SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej

ZoHaZZ, súčasne predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského
právneho poriadku.12. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá Smernica nebola do právneho poriadku
SR transformovaná správne, tvrdil, že úprava v ZoHaZZ neodporuje dotknutej Smernici.
12.1. Podľa Článku 2 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:

1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
2. "čas odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.
12.2. Podľa Článku 6 Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v
súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:

a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
12.3. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „ZoHaZZ“), služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa ods.2, služobný čas príslušníka je

40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej
zmluve vyššieho stupňa.
12.4. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže
byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na
obdobie šiestich mesiacov. Podľa ods. 2, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného

času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a
na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
je najviac 24 hodín v služobnom dni.
12.5. Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej

služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Podľa ods. 2, na zabezpečenie
nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú
pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času
a) v mieste vykonávania štátnej služby,
b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,

c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.
Podľa ods. 4, pri nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom
určenom mieste musí byť vymedzený priestor na odpočinok.
12.6. Podľa § 93 ods. 1 ZoHaZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času. Podľa ods. 2, štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom

záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť,
nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok
medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. Podľa ods. 3, v
kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.
12.7. Podľa § 103 ods. 1 ZoHaZZ, príslušníkovi za podmienok ustanovených týmto zákonom patrí

služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat, b) príplatok za riadenie, c) príplatok za
zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu službu nadčas, g) príplatok
za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach
s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e. Podľa ods.2,
služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g). Podľa ods.5,

príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí
peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení
pre obdobie brannej pohotovosti štátu.
12.8. Podľa § 116 ods. 1 ZoHaZZ, ak príslušník vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú
hodinu takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená

o 30%, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60%. Podľa ods.2, príplatok za
vykonávanie štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na
poskytnutí náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od
skončenia tejto služby.
12.9. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť,

patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Podľa ods. 2 písm. a/,
ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide opohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja. Podľa ods.3, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas,
v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou

službou nadčas.
12.10. Podľa § 130 ZoHaZZ, príslušnou časťou služobného platu na účely tohto zákona pri 40-
hodinovom týždennom služobnom čase je 1/175 služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase
sa príslušná časť služobného platu úmerne upraví.
12.11. Podľa § 135e ods. 1 ZoHaZZ, výkonom štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení

a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn
nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty. Podľa ods.2, výkonom štátnej služby je aj
činnosť vykonávaná pre služobný úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového združenia
príslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak na ňu príslušník
nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu nadriadeného. Podľa
ods. 3, v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony

počasštátnejslužbyobvykléalebopotrebnépredzačiatkomštátnejslužbyalebopojejskončení.Nepatrí
sem stravovanie, ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho
vyšetrenia konaného na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta
na ne a späť.
12.12. Podľa § 12 ods. 6 ZoHaZZ, na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa

vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.

12.13. Podľa § 193 ZoHaZZ, na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 39,
§ 64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117, § 129 až 132,
§ 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1, 2, ods. 4 tretej vety, ods.

5 a 7, § 152a, § 152b, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. 4 a 232
až 240 Zákonníka práce.
12.14. Podľa § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len ako „Zákonník práce“),
priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.
12.15. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku

a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá
sa považuje za pracovný čas.
12.16. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ustava SR“),
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä

- ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),
- najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),
- primeraný odpočinok po práci (písm. e).
12.17. Žalovaný teda argumentoval tým, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral
Smernicu 2003/88/ES do ZoHaZZ správne. K článku 2 ods. 1 Smernice žalovaný uviedol, že

podľa ustálenej judikatúry súdneho dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené
charakteristické znaky pojmu pracovný čas aj v služobnej pohotovosti, ktorú pracovník vykonáva na
svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom
a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol poskytnúť primerané služby. Pracovný čas v sebe
zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej

pohotovosti súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas
skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa (rozsudok vo veci C-303/98).
V jednej časti svojho písomného vyjadrenia žalovaný uvádza: Zákon o HaZZ definuje služobný čas
príslušníka hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu
službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne.

Zároveň definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu
služobného času. Okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej
služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného
času podľa § 91 zákona a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona. Ustanovenia § 86 a 92 ods.

1 nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, avšak vystihujú
rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou a nariadenou služobnou pohotovosťou. V ďalšej časti
písomného vyjadrenia žalovaný tvrdí: V zmysle § 86 ods. 1 zákona môže byť služobný čas hasičov
rozvrhnutý aj nerovnomerne, pričom dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňochnemôže byť vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávanej štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti je najviac 24 hod v služobnom dni. V zmysle platnej
kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajú štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom,

majú výkon štátnej služby v rámci 12-hodinového riadneho služobného času, alebo služobný čas
je rozvrhnutý na 17/18 hod vykonávania štátnej služby a čas služobnej pohotovosti bezprostredne
nadväzujúcuvtrvaní7/6hodvjednej24-hodinovejsmene.Referenčnéobdobiejerozvrhnuténaobdobie
6 mesiacov, uvedené referenčné obdobie tak neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie
40 hod priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. To znamená,

že pokiaľ aj vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálne priemerný týždenný služobný čas
konkrétnym počtom hodín tak ako je tomu v smernici, zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívna zmluva
dostatočne určujú počty hodín služobného času hasičov, vrátane rozsahu hodín služby nadčas za
príslušný kalendárny rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy transponovali článok 6
Smernice správne. Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava ZoHaZZ má byť v súlade
s právom Únie, nakoľko podľa prílohy č. 4. bod 6. ZoHaZZ do jeho znenia bola Smernica 2003/88/

ES prebratá. Aj podľa § 193 ZoHaZZ sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane o.i. aj
ustanovenia § 85 Zákonníka práce (podľa § 85 ods. 9 Zákonníka práce priemerný týždenný pracovný
čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín). Zákonník práce však explicitne
v ust. § 96 ods. 2 uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je
pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa

považuje za pracovný čas. Ust. § 96 ZP však na pomery ZoHaZZ nie je použiteľný. Oproti tomu,
z vyššie citovaných ustanovení HaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu
služby bola považovaná na súčasť ich služobného času. Z výpovede žalobcu ako aj zo stanoviska
žalovaného jednoznačne vyplýva, že čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným
výjazdom, sa do služobného času nezapočítava. A práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej

únie. ZoHaZZ totiž v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje aplikovať Zákonník práce na právne vzťahy
príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon (ZoHaZZ),
pričom v § 193 ZoHaZZ (ktorý uvádza, ktoré ustanovenia Zákonníka práce sa na právne vzťahy
hasičov vzťahujú) nie je odkaz na spomínané ust. § 96 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný pritom
argumentuje, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať do odpracovaného

služobného času, v čase služobnej pohotovosti má príslušník „nariadené oddychovať“, toto tvrdenie
však bolo vyvrátené výpoveďou žalobcu, aj svedeckou výpoveďou, podľa ktorých zamestnávateľ počas
služobnej pohotovosti nedáva príslušníkom žiadne pokyny na výkon konkrétnych pracovných činností.
Poukaz na rozhodnutie Súdneho dvora žalovaným - citované rozhodnutie sa týkalo tzv. domácej
pohotovosti, o ktorú sa v tu prejednávanej veci nejedná. ZoHaZZ definuje služobný čas ako čas, v ktorom

príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Zákon zároveň obsahuje legálnu
definíciu pojmu výkon štátnej služby ako výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného
pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom
služobnej cesty. Zároveň definuje úkony v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby ako úkony
potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom

štátnej služby alebo po jej skončení (následne sú negatívne definované úkony, ktoré tam nepatria).
Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak z ust. §
86 ZoHaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou
vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcou určenou služobnou pohotovosťou v
mieste vykonávania štátnej služby. Uvedené rozlíšenie je celkom zjavné z ohodnotenia výkonu štátnej

služby a výkonu služobnej pohotovosti (§ 103 ods. 1 ZoHaZZ), keď za výkon služobnej pohotovosti patrí
mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť
v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rovnako z ust. § 122 ods. 3
ZoHaZZ vyplýva rozlíšenie, ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby
(tzv. výjazd), až takéto vykonávanie je štátnou službou (štátnou službou nadčas). Podľa čl. 2 ods. 1

a ods. 2 Smernice 2003/88/ES, pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas odpočinku je potom akýkoľvek
pracovný čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem pracovný
čas uvedený v Smernici je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych
vlastnostísodkazomnasystémaúčelSmernice,ktorýmjezlepšenieživotnýchapracovnýchpodmienok

pracovníkov. Čl. 2 ods.1 Smernice vymedzuje pracovný čas ako „ akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti “. Súdny
dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, že rozlišovanie je binárne, buď je určitý čas pracovným časom,
alebo pracovným časom nie je. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles zdôraznil,že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských
služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice, vrátane pojmov – pracovný
čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo

prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v Smernici. Uvedené potvrdzuje účel
Smernice, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.
V zmysle rozsudku Súdneho dvora z 03.10.2000 vo veci Simap (C-303/98) a podobne z rozsudku
Súdneho dvora z 09.09.2003, H.(C-151/02) vyplýva jednoznačne, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný

na pracovisku je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle smernice. Súdny dvor prezentoval názor, že
otázka, ktorá súvisí s pojmom pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES, neponecháva priestor
na akékoľvek rozumné pochybnosti a prijal uznesenie vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg,
v ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby (okrem
výnimočných okolností ako v prípade katastrofy) patria do rozsahu pôsobnosti Smernice, takže čl. 6
písm. b/ predmetnej smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej

pre maximálny týždenný pracovný čas vrátanej zásahových služieb. Čl. 6 písm. b/ smernice predstavuje
pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník,
keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré
ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas
v súvislosti, s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od

ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť pokiaľ ide o také činnosti ako je činnosť hasičov, hoci by
k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor pritom viackrát rozhodol,
že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b/ smernice tak, že uplatnenie
tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Na základe vyššie

uvedeného je potom potrebné vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava (ZoHaZZ) umožňuje
zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť
žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu
stanovenú v čl. 6 písm. b/ predmetnej smernice. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských štátov
vyplývajúca zo Smernice 2003/88/ES, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený Smernicou 2003/88/ES,

ako aj povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia
tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov. Slovenská republika ako členský štát
Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov - konkrétne v danom
prípade príslušníkov HaZZ - neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,
aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa čl. 2

Smernice 2003/88/ES a nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času stanovená v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Argumentácia žalovaného v tom smere, že
počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že má k dispozícii
miesto na oddych (odpočinok), a teda že žalobca v prípade, ak nie je nariadený služobný zásah,
môže odpočívať, alebo sa venovať inej činnosti je v tejto súvislosti bez právneho významu – podľa

judikatúry Súdneho dvora sa za súčasť pracovného času považuje všetok čas, ktorý žalobca trávi
v mieste výkonu práce a je k dispozícii svojmu zamestnávateľovi - v danom prípade žalobca počas
pohotovosti musí byť v budove hasičskej stanice a túto nemôže opustiť a musí byť ustrojený a pripravený
do 1 minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť,
že zamestnávateľom počas tejto doby nie sú určené žiadne iné činnosti nemôže byť na ťarchu

zamestnanca. Žalovaný v rámci obrany poukázal na to, že vnútroštátna právna úprav zabezpečuje, aby
nedochádzalo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času zákonným obmedzením dĺžky
služobného času, ako aj nadčasov. Problémom však zostáva, že pokiaľ služobná pohotovosť nie je
započítaná ako služobný čas, evidenčne zrejme nedochádza k prekročeniu maximálneho týždenného
pracovného času. Žalovaný uviedol výpočet priemerného týždenného pracovného času pri zohľadnení

referenčného obdobia 6 mesiacov a počtu hodín služieb, dovolenky, dodatkovej dovolenky, voľna za
prácu vo sviatok za obdobie 3 rokov na konkrétnom prípade žalobcu, kedy započítaval aj služobnú
pohotovosť, pričom vyšiel presah maximálneho priemerného týždenného pracovného času len v 1
referenčnom období. Súd takýto prepočet však nepovažuje za nekorektný, pretože podľa zákona
o HaZZ sa obdobie 6 mesiacov vzťahuje na nerovnomerné rozvrhovanie služobného času a tak ako

bolo vyššie uvedené, do služobného času, a to ani pri plánovaní služieb, sa služobná pohotovosť
nezapočítava na účely neprekračovania maximálneho týždenného pracovného času. Kontrolný výpočet
vykonal žalovaný len pre účely tohto súdneho konania, z výpovede svedka vyplynulo, že neexistuje
žiadna vnútorná úprava na stanovenie plánu služieb, na stanovenie referenčných období tak, aby aj prizohľadnení služobnej pohotovosti nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného
času tak, ako to uviedol žalobca v žalobe. Nie je zrejmé, na základe čoho potom žalovaný v tomto
konaní vychádzal z referenčných období od 1.1 do 30.06. kalendárneho roka a od 01.07. do 31.12

kalendárneho roka, keď podľa všeobecnej zásady Smernice čl.6 písm. b/ sa priemerný pracovný čas
určuje „pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov“, t.j. mal by byť určený pre každé obdobie 6
mesiacov vrátane nadčasov. Žalobca uviedol výpočet pri zohľadnení skutočného počtu hodín služobnej
pohotovosti, kedy evidentne opakovane dochádza k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného
pracovného času. V súvislosti s týmito závermi sa žiada dodať, že proti žalovanému sú dlhšiu dobu

vedené obdobné spory, v rámci ktorých žalovaný používa obdobnú obranu a žalovaný nepredložil žiadne
právoplatné rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR konštatované správne prevzatie Smernice do
právneho poriadku SR v dotknutom zákone o HaZZ.

13. Súd sa ďalej zaoberal otázkou, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v
dôsledkuporušeniajehoprávplynúcichzčl.2a6písm.b)Smernice2003/88/ES.Súdnydvoropakovane

judikoval,žepoškodeníjednotlivcimajúprávonanáhraduškody,keďsúsplnené3podmienky:1./cieľom
porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./
existencia škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným
jednotlivcom. Je úlohou vnútroštátneho sudcu, ktorý rozhoduje o odškodnení, aby posúdil, či sú tieto
podmienky splnené.

13.1. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ústava SR“),
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä
- ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),

- najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),
- primeraný odpočinok po práci (písm. e).
13.2. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
ako „Obč. Z.), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

13.3. Podľa § 13 ods. 1 Obč. Z., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
13.4. Podľa § 853 ods. 1 Obč. Z., občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto
ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom
im najbližšie.

13.5. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od

ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva
únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).
13.6. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto úzko

súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny dvor ustálil,
že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany členského štátu
musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna právna úprava,
kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom však
tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho

práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia
odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada škody spôsobenej
jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť
skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásadyrovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného
náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali pravidlá týkajúce sa
spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie

jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je
potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu vznikla nemajetková
ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1
písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť o.i. ochranu bezpečnosti a
zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne
v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo
na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia
pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného
vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24

Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS
vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto
sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú
mať primeranú dobu odpočinku a všetkým pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny

denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je
potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného času. Na základe dokladov predložených
žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným
časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu
v rozhodnom období (december 2020 - november 2023). Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje,

že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2 a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla
nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva
na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú
dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného
rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže poškodená osoba požadovať popri

morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako
postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu
úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do
vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného
zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt

zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo
strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou
sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto prostriedky nápravy za uvedených
okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez
ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka

uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik
tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude
len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky, štát musí s výhradou
nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa
vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady

škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky
týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť
upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada
efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po
vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu

je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života a preto je
nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať
sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej
pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného
pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu škody na strane žalobcu, ktorá je

nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva.
13.7. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniuosobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na

vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.
13.8. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca mal povinnosť upozorniť nadriadeného na porušovanie
jeho práv a na to, že mu vzniká ujma a že mal povinnosť žiadať, aby mu zo strany žalovaného nebola

určovaná pohotovosť z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza a teda že žalobca neprejavil primeranú snahu
s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a že včas nevyužil všetky dostupné prostriedky na
právnu ochranu, súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, najmä na už spomínaný rozsudok vo
veci Günter Fu?, v zmysle záverov ktorého by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným
osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj
keď by im to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať.

Vzhľadom na slabšie postavenie zamestnanca by mohol byť pracovník odradený od otvoreného
uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť
opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto
pracovníka. V prípade porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa
vo verejnom sektore vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požadovali svojho

zamestnávateľa o skončenie porušovania práva Únie na účely získania náhrady škody vzniknutej
v dôsledku tohto porušenia, by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by
sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášané na
jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti
vyňaté z ich dodržiavania. Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo spochybnenie práva na

náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku EÚ a povinnosti členských štátov zabezpečiť
jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Smernica 2003/88/ES nevyžaduje,
aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek
upravených ustanoveniami smernice. Nemožno preto považovať za primerané požadovať od žalobcu,
ktorému vznikla ujma z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané Smernicou 2003/88/ES,

abynaúčelyuplatnenianárokunazískanienáhradytejtoujmynajprvvyvíjaliniciatívuvovzťahuktomuto
zamestnávateľovi. Z rovnakých dôvodov je potom bez právneho významu argumentácia žalovaného
v tom smere, ak poukazuje na ustanovenia kolektívnych zmlúv či pokynov Prezidenta HaZZ. Súd tiež
konštatuje, že z výpovede žalobcu vyplýva, ako z vlastnej rozhodovacej činnosti je súdu známe, že
žalovanému je dlhšiu dobu známa problematika nedodržiavania maximálneho pracovného času, avšak

doposiaľ neboli prijaté žiadne adekvátne opatrenia na nápravu, pričom je možnosť stanovenia metodiky
na určovanie plánu služieb pri zohľadňovaní služobnej pohotovosti tak, aby sa predišlo a vylúčilo
prekračovanie stanového maximálneho týždenného pracovného času. Nie je tak možné ani prijať
argumentáciu žalovaného, že žalobca nevynaložil žiadnu snahu o odstránenie škodlivých následkov.

14. Žalovaný ďalej namietal, že výška uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy je neprimeraná.
14.1 Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom
smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej
implementácii normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na
úvahe súdu. Slovenská právna úprava odlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Obč.

z.) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasl. Obč. z.), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová
odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko
späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej, ako aj právnickej
osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi
odškodnenímnemajetkovejujmyvpeniazochanáhradyškodyakomajetkovejujmy,ktorýspočívavtom,

že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah
vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť
a preukázať (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 4Cdo 168/2009). V zmysle
nálezu Ústavného súdu III. Ús 288/2017 z 05.12.2017, pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia
všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom

rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah
priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Ústavný súd skonštatoval,
že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na
druhej strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť. Príslušný súd musíuskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či
táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie
dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických

a legitímnych faktoch. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp.zn. 5 Cdo
126/2007, súd pri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
prihliada aj na iné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Obč. Z. Priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu – ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti,
ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné

vzhľadom na rozdielnosť toho - ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného
práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba domáha. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je určitá satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže
na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie a na druhej strane nemôže mať likvidačný
charaktervočitomu,ktojenazaplatenienemajetkovejujmyzaviazaný(RozsudokKrajskéhosúduvNitre
z 25. septembra 2013, sp. zn. 25 Co 18/2013). Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo zákona

na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom
stave. Nevyhnutné je zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý v rámci
primeraného zadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú,
pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetková
ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá

a je možné za ňu poskytnúť len satisfakciu (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. októbra 2013, sp.
zn. 9 Co 330/2012).
14.2. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa teda posudzuje podľa
pravidiel, ktoré ustanovil Súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však už závisia od vnútroštátnej
právnej úpravy členského štátu. Vnútroštátna úprava však musí rešpektovať požiadavku, že kritériá na

určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Rovnako poskytnutá náhrada škody musí byť
adekvátna spôsobenej škode. V slovenskom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti
štátuzaškodučl.46ods.3ÚstavySlovenskejrepubliky,ktorýustanovuje,žekaždýmáprávonanáhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone.
Slovenská republika prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci účinný od 1. júla 2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho
práva v zmysle tejto úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona (§ 3),
explicitne zákon uvádza (§ 9 ods. 1), že sa z právnej úpravy vylučuje postup alebo výsledok postupu

NárodnejradySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnostipodľačl.86písm.a)ad)ÚstavySlovenskej
republiky ( „do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä: a) uznášať sa na ústave,
ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú“). Pokiaľ si teda žalobca uplatňuje
svoj nárok za použitia analógie § 13 v spojení s § 11 OZ, súd aplikáciu ustanovení o nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv

považoval za správny, zohľadniac pri určení výšky náhrady kritériá stanovené zákonom a vyplývajúce
z judikatúry. Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto
rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol
venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácií. Naopak, o to
viac času trávi v práci, pričom sa jedná o fyzicky aj psychicky náročné zamestnanie, čo má dopad na

jeho zdravotný aj psychický stav. Žalobca výpoveďou preukázal, že daný stav mal vplyv na rozvrat jeho
manželstva, na jeho súkromný život, na jeho zdravotný stav. Žalobca za primeranú náhradu považuje
finančné odškodnenie vo výške 10.000,--Eur, pričom poukázal na rozhodnutia súdov v obdobných
prípadoch.Súdujeajzvlastnejrozhodovacejčinnostiznámavýškauplatňovanýchnárokovvobdobných
sporoch hasičov, pričom žalobca si uplatňuje nárok zhruba v dvojnásobnej výške oproti doterajšej

rozhodovacej praxi tunajšieho súdu. Pri vyhodnotení individuálnej situácie žalobcu, kedy sa jedná
o závažný následok v jeho súkromnom živote – rozpad rodiny, vplyv na jeho zdravie, zmena pracovného
zaradenia mimo službukonajúcich hasičov, ako aj zvýšenú náročnosť jeho doterajšieho funkčného
zaradenia z pohľadu, že hasičská stanica žalobcu má špecifické postavenie, určené špeciálne činnosti
nielen pre obvod Banská Bystrica ale aj čiastočne pre ďalšie obvody, čo potvrdil aj svedok v konaní,

žalobca vo výpovedi potvrdil, že disponuje sám špecifickým zaradením, čo vyžadovalo jeho častejšie
pracovné povinnosti vrátane školení, súd považoval za primerané odškodnenie sumu 7.500,-- Eur, t.j
vyššiu sumu, než akú súd v priemere doposiaľ priznával. Zároveň komparatívne bolo zohľadnené aj
priznávania nárokov nemajetkovej ujmy blízkym príbuzným pri smrteľných dopravných nehodách, takako namietal žalovaný, ktoré sa aktuálne pohybujú podľa stupňa príbuzenstva v rozpätí od 7.000,- Eur
až 10.000,-- Eur a viac.

15. Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení skutkového a právneho stavu súd dospel
k jednoznačnému záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva
neprevzatím resp. nesprávnym prevzatím Smernice do vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravy
služobného pomeru príslušníkov HaZZ, konkrétne do zákona o HaZZ, je v celom rozsahu daný čo do
dôvodu, súd ho považuje za riadne preukázaný. Výšku nároku určil súd týmto rozhodnutím (výrok č. I)

a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol (výrok č. II) Žalovaný je povinný žalobcovi uhradiť priznaný nárok
7.500,-- Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku ( § 232 ods. 3 C.s.p.).

16. O trovách konania rozhodoval súd podľa § 255 ods.1 C. s. p. a žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %. Súd má za to, že v konaniach, v ktorých výška plnenia
závisí od úvahy súdu, je potrebné pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania uplatniť zásadu

úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.). Súd konštatuje, že aj keď žalobca v predmetnom konaní nebol plne
úspešný, v tomto prípade nejde o procesne neúspešného žalobcu, keďže mu bola priznaná väčšia
časť žalobou uplatneného nároku. Súd nezistil, že by žalobca uplatňoval svoj nárok v navrhovanej
výške len zo špekulatívnych dôvodov. Žalobcu je v predmetnej veci nevyhnutné považovať za plne
procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška

plnenia vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu. O výške náhrady
trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods.2 C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania
na trovy toho, kto podanie urobil.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, aka) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.