Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. marec 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-6S/45/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8021200416
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tomáš Kuruc

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:8021200416.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Tomáša Kuruca a z členov

senátu JUDr. Jany Raganovej a JUDr. Pavla Doriča, PhD., v právnej veci žalobcu: ICE DREAM,
s.r.o. "v likvidácii", so sídlom A. XXXX/XX, B., IČO: 36 475 939, právne zastúpeného JUDr. Alenou
Rudohradskou, advokátkou, so sídlom C. X, XXX XX D., IČO: 35 567 571, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100958522/2021 zo dňa 02.06.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom konania n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Prešov rozhodnutím č. 101789731/2020 zo dňa 24.11.2020 (ďalej aj ako „správca dane“)
podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej aj „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume
392 234,88 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2015 z dôvodu,

porušenie ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v
účinnom znení (ďalej aj „zákon o dani z pridanej hodnoty“) .

2. Na základe vykonanej kontroly správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie DPH z faktúr
od dodávateľov Slovakia Food Trading s.r.o., S Trade Group s.r.o. a RODYS Slovakia s.r.o. v celkovej
výške 392 234,88 eur. Správca dane dospel k záveru, že nedošlo k reálnemu dodaniu tovaru a žalobca
si neoprávnene uplatnil odpočet DPH.

3. Nebolo preukázané, že dodávatelia nadobudli právo nakladať s tovarom ako vlastníci podľa § 8 ods.
1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH. Dodávateľom nevznikla daňová povinnosť z dodania tovaru podľa
§ 19 ods. 1 zákona o DPH, ale len povinnosť zaplatiť daň podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH. Nebola
preukázaná reálna existencia deklarovaných obchodných transakcií. Chýbali dôkazy o preprave tovaru
a jeho pôvode. Existovali pochybnosti o zapojení do reťazových alebo karuselových obchodov. Správca
dane sa opieral o ustanovenia § 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorých

právo na odpočet dane vzniká len ak vznikla daňová povinnosť dodávateľovi a tovar bol reálne dodaný.
Na základe vykonaného dokazovania a zhodnotenia všetkých dôkazov správca dane dospel k záveru,
že neboli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH za zdaňovacie obdobie
júl 2015.4. Daňový subjekt namietal postup správcu dane pri dokazovaní a nesúhlasil s výsledkom kontroly.
Tvrdil,žetovarriadneobjednal,prevzalazaplatil.Správcadanemalzato,žesamotnépredloženiefaktúr

a dokladov o úhrade nepreukazuje reálne uskutočnenie obchodov. Daňový subjekt nepredložil žiadne
relevantné dôkazy o reálnom nákupe tovarov od uvedených dodávateľov. Správca dane hodnotil dôkazy
podľa vlastnej úvahy v súlade s § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok). Dokazovanie
bolo vedené v súlade s § 24 ods. 2 a 4 daňového poriadku. Boli zistené pochybnosti o pravdivosti údajov
v predložených dokladoch, ktoré daňový subjekt neodstránil ani po výzve.

5. Žalovaný rozhodnutím č. 100958522/2021 zo dňa 02.06.2021 potvrdil rozhodnutie správcu
dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške 392 234,88 eur za
zdaňovacie obdobie júl 2015. Žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane namietal, že správca
dane nesprávne vyhodnotil skutkový stav a odmietol vykonať navrhované dôkazy vo vyrubovacom
konaní. Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane, že nebolo preukázané reálne uskutočnenie

deklarovaných obchodov.

6. V rámci medzinárodnej výmeny informácií správca dane zistil, že do reťazca obchodovania s
kuracím mäsom bola zapojená aj poľská spoločnosť PRZEDSIEBIORSTWO HANDLOWO USLUGOWE
„ZUZANEX“ A. E., ktorá vystupuje ako odberateľ spoločnosti ICE DREAM s.r.o. (do 30.12.2019 FEGA

FROST, s.r.o.), a ktorá si mala sama zabezpečovať prepravu tovaru vlastnými vozidlami. Poľská
spoločnosť mala tovar nakúpený na základe faktúr od spoločnosti ICE DREAM s.r.o. (do 30.12.2019
FEGA FROST, s.r.o.) dodať pre slovenských odberateľov Afrodita Slovakia s.r.o., PROCON s.r.o.,
Access line s.r.o., CROSS CONSULTING, s.r.o., S Trade Group, s.r.o. Ide o spoločnosti, o ktorých
správca dane v súčinnosti s orgánmi činnými v trestnom konaní disponuje informáciami, že boli

založené na plnenie funkcie tzv. nárazníkových spoločností, pričom tieto spoločnosti nevykonávali
žiadnu podnikateľskú činnosť a vytvorili fakturačný reťazec, ktorý mal za cieľ získať neoprávnenú
daňovú výhodu. U poľského daňového subjektu PRZEDSIEBIORSTWO HANDLOWO USLUGOWE
„ZUZANEX“ A. E. je vykonávaná daňová kontrola za jednotlivé zdaňovacie obdobia roku 2015 a podľa
vyjadrenia poľskej daňovej správy tento daňový subjekt podáva neúplné informácie a vysvetlenia,

nepredkladá všetky požadované doklady a skontaktovať sa s ním je náročné. Z výpisov z mýtnych
transakcií správca dane zistil, že preprava tovaru sa neuskutočnila tak, ako to deklaroval daňový subjekt
v predložených prepravných dokladoch. Tvrdenia daňového subjektu sú v rozpore so skutočnosťami
zistenými z transakcií z mýtneho systému a deklarované dodania tovaru neodrážajú skutočnosť.
Po zhodnotení všetkých dôkazov a rozhodujúcich skutočností bolo správcom dane preukázané, že

daňový subjekt ICE DREAM s.r.o. (do 30.12.2019 FEGA FROST, s.r.o.) v predmetnom zdaňovacom
období nedodal tovar (kuracie prsia) pre odberateľa PRZEDSIEBIORSTWO HANDLOWO USLUGOWE
„ZUZANEX“ A. E., F. XX,XX-XXX G. podľa vystavených faktúr.

7. Vyšetrovaním vedeným Prezídiom Policajného zboru, Národnou kriminálnou agentúrou, Národnou

jednotkou finančnej polície v Nitre bolo zistené, že v období od júla 2014 do decembra 2015 bolo
členmi organizovanej skupiny, ktorej členom bol aj C. B. (konateľ spoločnosti Slovakia Food Trading,
s.r.o. od 07.04.2014 do 24.10.2016) zabezpečené založenie, resp. personálne obsadenie a ovládanie
spoločností CROSS CONSULTING s.r.o., PPWIN s.r.o., Access line s.r.o., PROCON s.r.o., Afrodita
Slovakia s.r.o. a Slovakia Food Trading, s. r. o., čím vytvorili fakturačný reťazec deklarujúci nákup a

predaj prevažne mrazených kuracích pŕs a iného mrazeného mäsa, syrov a rôzneho iného tovaru, ktorý
bol však vykonaný výlučne s cieľom získať neoprávnenú daňovú výhodu. Dodávateľské spoločnosti
CROSS CONSULTING s.r.o., PPWIN, s.r.o., Access line s.r.o., PROCON, s.r.o. a Afrodita Slovakia, s.r.o.
boli založené na plnenie funkcie tzv. nárazníkových spoločností, pričom tieto spoločnosti nevykonávali
žiadnu podnikateľskú činnosť. Obvinený H. I. v mene týchto spoločnosti vyhotovoval faktúry, ktorými mali

tieto spoločnosti predávať ten istý tovar z Českej republiky od spoločností KOVÁŘ plus s.r.o., MADE
GROUP, a.s., Arkileva, s.r.o. a Diva equilibrium s.r.o. pre spoločnosť Slovakia Food Trading, s.r.o..

8. Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane, že dodávatelia žalobcu (Slovakia Food Trading s.r.o.,
S Trade Group s.r.o. a RODYS Slovakia s.r.o.) nepreukázali vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods.

1 zákona č. 222/2004 Z.z., ani nadobudnutie práva nakladať s tovarom ako vlastník podľa § 8 ods.
1 tohto zákona. Nebola preukázaná preprava tovaru ani jeho pôvod. K aplikácii rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci C-277/14 PPHU Stehcemp, žalovaný uviedol, že východiská tohto rozsudku nie sú
totožné s daným prípadom, keďže subjekt vystavujúci faktúru nie je neexistujúci a bolo preukázané,že k dodaniu tovaru nedošlo. Aplikácia rozsudku preto podľa názoru žalovaného na tento prípad nie je
možná. K námietke žalobcu o nevykonanie navrhovaných výsluchov svedkov sa žalovaný stotožnil s
odôvodnením správcu dane, že navrhované výsluchy by nemohli byť rozhodujúce pre posúdenie veci

vzhľadom na zistený skutkový stav. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane nie je viazaný
iba návrhmi daňových subjektov. Žalobca namietal aj nedodržanie lehoty na vykonanie daňovej kontroly
a nezákonnosť a neprimeranosť prerušenia daňovej kontroly, pričom žalovaný konštatoval, že daňová
kontrola bola vykonaná v súlade s § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z., keďže bola prerušená v súlade
s § 61 ods. 1 tohto zákona a lehoty počas prerušenia neplynuli podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku,

a rovnako tak lehoty stanovené v nariadení Rady EÚ č. 904/2010 sú záväzné pre medzinárodnú výmenu
informácií, nie pre dobu prerušenia daňovej kontroly. Žalovaný poukázal na judikatúru Najvyššieho
súdu SR, v zmysle ktorej prerušením kontroly za účelom medzinárodnej výmeny informácií lehota na
jej vykonanie neplynie. K námietke žalobcu o nezákonnom použití odpovedí z medzinárodnej výmeny
informácií ako dôkazu bez súčinnosti daňového subjektu žalovaný mal za to, že tieto informácie nie
sú jediným podkladom pre rozhodnutie a správca dane postupoval v súlade so zásadami zákonnosti,

úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a voľného hodnotenia dôkazov. Nedôvodnú vyhodnotil žalovaný
aj námietku žalobcu o nezákonnom použitie výpovedí pred orgánmi činnými v trestnom konaní ako
dôkazu s poukazom na § 24 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého možno ako dôkaz použiť všetko,
čo môže prispieť k zisteniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a nie je získané v
rozpore so zákonom. Žalovaný sa tak stotožnil so závermi správcu dane, že nebolo preukázané reálne

uskutočnenie deklarovaných obchodov, vznik daňovej povinnosti u dodávateľov, ani nadobudnutie práva
nakladať s tovarom ako vlastník. Konštatoval, že správca dane postupoval v súlade so zákonom a
náležite odôvodnil svoje rozhodnutie.

II.
Správna žaloba a vyjadrenia účastníkov konania

9. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu podľa § 177 a nasl. zákon č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“). Navrhol, aby správny súd rozhodnutie žalovaného ako

aj rozhodnutie správcu dane č. 101789731/2020 zo dňa 24.11.2020 zrušil a vec vrátil žalovanému na
ďalšie konanie.

10. Žalobca sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e),f) a
g) SSP z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť

a nedostatok dôvodov, nedostatočného zistenia skutkového stavu, rozporu skutkového stavu s
administratívnymi spismi a z dôvodu podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej
správy.

11. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nedostatočné odôvodnenie

zdôvodu,žežalovanýsadostatočnenevysporiadalsnámietkamižalobcuajehorozhodnutiejezaložené
na nedostatočne zistenom skutkovom stave a porušenia práva na spravodlivý proces, keď neumožnil
žalobcovi vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom.

12. Namietal nezákonnosť daňovej kontroly z dôvodu jej neprimeranej dĺžky a prerušenia, nakoľko mal

za to, že daňová kontrola trvala neprimerane dlho (od 28.6.2017 do 13.5.2020), pričom prerušenie
daňovej kontroly od 11.1.2018 do 15.1.2020 z dôvodu medzinárodnej výmeny informácii bolo nezákonné
nakoľko došlo k porušenie lehôt stanovených v Nariadení Rady EÚ 904/2010 pre medzinárodnú výmenu
informácií. Žalobca namietal aj nesprávne posúdenie splnenia podmienok na odpočítanie DPH podľa §
49 ods. 1 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH a mal za to, že žalobca splnil všetky zákonné

podmienky pre odpočítanie DPH a správca dane nesprávne interpretoval judikatúru Súdneho dvora EÚ
(rozhodnutie SDEÚ vo veci C-277/14 PPHU STEHCEMP zo dňa 22.10.2015).

13. Mal za to, že došlo k porušenie práv žalobcu pri dokazovaní, najmä neumožnenie účasti pri
získavaní dôkazov, nakoľko žalobcovi nebolo umožnené zúčastniť sa na výsluchu svedkov a správca

dane odmietol vykonať navrhované dôkazy (výsluchy svedkov) vo vyrubovacom konaní. Taktiež žalobca
namietal použitie nezákonných dôkazov získaných bez súčinnosti s daňovým subjektom, keď správca
dane použil informácie získané z iných daňových kontrol bez možnosti žalobcu vyjadriť sa k nim
asprávcadanepoužilvýpovedeztrestnéhokonaniaakodôkazvdaňovomkonaní.Týmzároveňsprávcadane nesprávne vyhodnotil skutkový stav, keďže správca dane nesprávne vyhodnotil uskutočnenie
zdaniteľných plnení a odmietol vykonať navrhované výsluchy svedkov vo vyrubovacom konaní.

14. Žalobca namietal porušenie ustanovení Daňového poriadku, najmä § 3 ods. 1, 2 a 3, § 11 ods. 1 a
2, § 24 ods. 2, 3 a 4, § 25 ods. 1, § 46 ods. 10, § 68 ods. 3 a to najmä nedodržanie zásady súčinnosti
s daňovým subjektom, porušenie pravidiel o dokazovaní a hodnotení dôkazov a nedodržanie lehôt pre
daňovú kontrolu. Správca dane nesprávne rozšíril dôkazné bremeno žalobcu nad rámec zákona, pričom
žalobca mal za to, že uniesol svoje dôkazné bremeno predložením faktúr a dôkazov o uskutočnení

plnení.

15. Žalobca namietal nesprávnu aplikáciu judikatúry Súdneho dvora EÚ (rozhodnutie SDEÚ vo veci
C-354/03 OPTIGEN a vo veci C-355/03, C-484/03 FULCRUM ELEKTRONICS LTD. A BOND HOUSE
Systems LTD.) týkajúcej sa vedomostnej zložky. Správca dane vykonaným dokazovaním nepreukázal,
že žalobca vedel alebo mohol vedieť o daňovom podvode. Skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo

mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré by mohlo byť spojené s daňovým
únikom je dôkazným bremenom správcu dane.

16. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 06.12.2021 navrhol správnu žalobu žalobcu zamietnuť
a reagujúc na správnu žalobu žalobcu uviedol, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí detailne

popísal zistený skutkový stav veci, popísal, z ktorých dokladov a dôkazov vychádzal, vyhodnotil
všetky zistené skutočnosti a zaoberal sa aj námietkami žalobcu. Rovnako aj žalovaný na stranách
12 až 25 napadnutého rozhodnutia popisuje zistený skutkový stav a na stranách 26 až 32 uvádza
svoje vysporiadanie sa s odvolacími námietkami žalobcu. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie zo dňa 30.09.2021 vo veci C-186/20, v ktorom súdny dvor na základe návrhu na

začatie prejudiciálneho konania, ktoré súvisí s konaním HYDINA SK s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu
Slovenskej republiky rozhodol, že článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010
o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s
jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie
môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského

štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu
administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.

17. K replike žalobcu žalovaný v duplike zo dňa 07.02.2022 zotrval na svojich doterajších záveroch
a nestotožnil sa s vyjadrením žalovaného a opätovne požiadal, aby súd vo veci nariadil pojednávanie.

III.
Konanie na krajskom a správnom súde

18. Podľa § 3 odsek 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov prešiel výkon súdnictva od 01.06.2023 z Krajského súdu v Košiciach a
Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.6.2023
daná právomoc správnych súdov (t. j. aj v aktuálne súdenej veci). Prejednávaná vec bola pôvodne
predložená Krajskému súdu v Prešove a bola jej pridelená sp. zn. 6S/45/2021. Od 1. júna 2023 je na

konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Košiciach, vec bola náhodným výberom pridelená senátu
2S a je vedená pod sp. zn. PO-6S/45/2021.

19. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 6S/45/2021-108 zo dňa 15.12.2021 zamietol návrh žalobcu
na priznanie odkladného účinku správnej žalobe.

20. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd po oboznámení sa s obsahom súdneho
spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy preskúmal napadnuté rozhodnutie,
ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý
existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 zákon SSP), postupom podľa § 107 ods. 1 SSP

na vyjadrenia účastníkov konania nariadil pojednávanie na deň 25.03.2025, ktorého sa zúčastnil právny
zástupca žalobcu a poverený zástupca žalovaného a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná
a preto postupom podľa § 190 SSP žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.21. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní zotrvala na podanej žalobe v celom rozsahu a navrhla,
aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil
prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

22. Poukázala na to, že žalovaný, ako aj správca dane nespochybnil dodanie tovaru, ale spochybnil
dodanie tovaru spoločnosťami SLOVAKIA FOOD TRADING, s.r.o., S TRADE GROUP s.r.o. a RODYS
Slovakia, teda že dodanie tovaru sa neuskutočnilo týmito platiteľmi dane. V tejto súvislosti poukázala na
bod 35 rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky 1Sfk/52/2021 zo dňa 28. septembra

2023 a uviedla, že hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane je to, že
daňový subjekt disponuje materiálnou existenciou plnenia, na ktoré sa vzťahuje faktúra a predloží
doklady a dôkazy, že v danom prípade službu, na základe ktorej vzniklo právo na odpočítanie dane
použil pre potreby svojich vlastných zdaniteľných transakcií. Právo na odpočítanie dane môžu zamietnuť
len vtedy, ak by porušenie formálnych požiadaviek viedlo k nemožnosti predložiť jasný dôkaz o tom, že
hmotnoprávne podmienky boli splnené alebo sa preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo

zneužijúcim spôsobom. Zo strany žalovaného došlo k nepochopeniu dôvodov uvedených v citovanom
rozhodnutí a v danom prípade nedošlo k naplneniu dôvodov pre nepriznanie práva na odpočet dane
z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok.

23. Poverený zástupca žalovaného taktiež zotrval na svojich písomných podaniach a navrhol, aby súd

správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

24. Vo svojom prednese uviedol, že v danom prípade išlo o nedodržanie hmotnoprávnych podmienok,
hlavne nedodržanie prvej hmotnoprávnej podmienky, nebol preukázaná materiálna existencia tovaru.
V tomto konaní nebola preukázaná reálna existencia dodania tovaru.

IV.
Relevantná právna úprava

25. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“), predmetom dane je: a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku
uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby
(ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná
v postavení zdaniteľnej osoby.

26. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) (prvá veta) zákona o DPH, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s
hmotným tovarom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

27. Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom
ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné

a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a
mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za
inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a
vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci
dňu predaja bankoviek a mincí, b) dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo

inej obdobnej zmluvy, c) odovzdanie tovaru na základe nájomnej zmluvy, podľa ktorej sa vlastníctvo k
predmetu nájomnej zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení poslednej splátky.

28. Podľa § 19 ods. 1 (prvá veta) zákona o DPH, daňová povinnosť' vzniká dňom dodania tovaru.

29. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

30.Podľa§49ods.2písm.a)zákonaoDPH,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3

a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.31. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

32. Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o
predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.

33. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.

34. Podľa § 19 ods. 1 a 2 daňového poriadku, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom
dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode
alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento
deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní

stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.
Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

35. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť

36. Podľa § 24 ods. 2, 3 a 4 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá,
aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný
iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči
daňovémusubjektu,ktorésúrozhodnépresprávneurčeniedane.Niejepotrebnédokazovaťskutočnosti

všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo
môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je
získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových
subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,
zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi

a doklady k nim.

37. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

38. Podľa § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly
k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho
vyjadrenia k nim.

39. Podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví
protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa
nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou
zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo

vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane kontrolovanému
daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30
pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k
zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v

priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty
nemožnoodpustiť.Aksadaňovoukontrolourozdielvsume,ktorúmalkontrolovanýdaňovýsubjektpodľa
osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov
nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjektneumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa osobitného predpisu.

40. Podľa § 63 ods. 2 daňového poriadku, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v
daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byt' vydané príslušným
orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

41. Podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon

neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

42. Podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku, ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote
určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň

prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania
správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento
účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených
dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca
nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto

skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty
určenej vo výzve podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti
alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred
jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Správca
dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt.

V.
Právny názor správneho súdu

43. Predmetom súdneho prieskumu pred správny súdom bolo rozhodnutie žalovaného č.

100958522/2021 zo dňa 02.06.2021, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu č. 101789731/2020 zo dňa 24.11.2020 o vyrubení rozdielu na dani z pridanej hodnoty vo výške
392 234,88 eur za zdaňovacie obdobie júl 2015 podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku.

44. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa

SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových
podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi
konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo
zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s
hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu

je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého
rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu
namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenia správneho orgánu sú takou vadou konania pred
správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

45. Správny súd preskúmal v medziach podanej žaloby žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci konania skúmal aj rozhodnutie správneho
orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré mu predchádzalo najmä z pohľadu, či sa správny orgán
druhého stupňa - žalovaný vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného
rozsahučisprávneposúdilzákonnosťasprávnosťodvolanímnapadnutéhorozhodnutia.Správnaúvaha,

resp. voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu,
ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie a to s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Správny orgán má však povinnosť náležite túto svoju správnu
úvahu vysvetliť, a to dostatočne jasným, zrozumiteľným a logickým spôsobom tak, aby predovšetkým
samotnému účastníkovi konania ozrejmil, prečo, z akých konkrétnych dôvodov a vzhľadom na ktoré

okolnosti v jeho právnej veci dospel k záveru uvedenému vo výroku svojho rozhodnutia.

46. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splneniazákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné
bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový
subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane.

To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné
bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte
správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný
nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno
uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach

daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť
preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva
iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (v tejto súvislosti viď napríklad
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14. novembra 2018,
bod 21). Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti,
ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od

faktického a dôkazného stavu konania.

47. Daň z pridanej hodnoty upravená zákonom o DPH je harmonizovanou daňou a je súčasťou právneho
rámca spoločného systému dane z pridanej hodnoty. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty je
upravený prameňmi práva Európskej únie predovšetkým Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra

2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „smernica o DPH“). Z uvedeného dôvodu
k aplikácii národných predpisov sa automaticky pridáva aplikácia relevantného európskeho predpisu,
a to nielen jeho textu, ale aj interpretácií podaných Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny
dvor EÚ“).

48. Odpočítanie dane môže byť v zmysle judikovaných záverov Súdneho dvora EÚ aj kasačného súdu
obmedzené len v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie
dane, alebo ak došlo k daňovému podvodu alebo ak došlo k zneužitiu práva. V nadväznosti na to
je odlišná situácia aj pri znášaní dôkazného bremena. Kým pri preukázaní splnenia hmotnoprávnych
podmienok je nositeľom dôkazného bremena primárne daňový subjekt, v prípade daňového podvodu či

zneužití práva znáša dôkazné bremeno správca dane.

49. K nesplneniu hmotnoprávnych podmienok, správny súd pripomína, že v zmysle zákona o DPH
hmotnoprávnymi podmienkami pre odpočítanie dane sú: (I) existencia zdaniteľného plnenia, (II) jeho
dodaniezdaniteľnouosoboua(III)použitiedodanýchtovarovaslužiebdaňovýmsubjektomnaúčelyjeho

ekonomickej činnosti. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a
povinnosťsvojetvrdeniedokázať.PovinnosťtvrdiťspočívavsamotnomuplatneníprávanaodpočetDPH
a povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu
dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však
musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach

daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež
doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane
musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené
daňovým subjektom (nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 569/2022-33 zo dňa 07.02.2023).

50. Správny súd sa v prvom rade zaoberal tými žalobnými dôvodmi žalobcu, v prípade ktorých
preukázania by bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre efektívny súdny prieskum
je totiž nutné preverovanie zákonnosti začať od nepreskúmateľnosti (ktorá je zrušujúcim dôvodom
napadnutého rozhodnutia podľa § 191 písm. d) SSP ), keďže táto je základnou prekážkou každého
súdneho prieskumu (obdobne napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna 2017).

SSP v upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom konaní preskúmavaného
rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť a tú následne rozlišuje
na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. O
nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správny orgán riadne
nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie neodôvodní. Z

vyššie citovaného ustanovenia § 63 ods. 5 Daňového poriadku vyplýva, že z odôvodnenia musí byť
zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove
námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi. Argumenty a závery správneho orgánu nesmú
vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medziskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto náležitosti je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo vydané v dôsledku svojvôle. O

nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé.

51. Žalobca v žalobe namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nakoľko sa
žalovaný v odôvodnení nevysporiadal ani so skutkovou ani s právnou argumentáciou žalobcu. Súd sa
však s touto námietkou žalobcu nestotožnil a má za to, že z napadnutého rozhodnutia žalovaného

ako aj z rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je zrejmé, že tak rozhodnutie žalovaného ako
aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa obsahujú všetky náležitosti, ktoré má obsahovať
odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 63 daňového poriadku. Súd po preskúmaní oboch rozhodnutí ako
aj administratívnych spisov má za to, že tak prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný pri svojom
rozhodovaní vychádzali zo zisteného skutkového stavu, ktorý považovali pri ich právnom posúdení
veci za dostatočný, z oboch rozhodnutí je možné vyvodiť správnu úvahu oboch správnych orgánov,

dostatočným spôsobom sú uvedené ustanovenia zákonov podľa ktorých správne orgány vec právne
posúdili a z rozhodnutia žalovaného je zrejmé aj to, ako sa žalovaný vyrovnal s odvolacími námietkami
žalobcu. Tak žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie postavili na tom, že
v danom prípade nevznikol nárok na odpočet dane u žalobcu z dôvodu, že vykonanými šetreniami
nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. l zákona o DPH u dodávateľov žalobcu

v preskúmavanom zdaňovacom období, z dôvodu, že nebolo preukázané, že uvedené spoločnosti
nadobudli právo nakladať s tovarom ako vlastník v zmysle § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH,
podľa ktorého dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. Zo strany
dodávateľov neboli predložené dôkazy preukazujúce ich tvrdenia, nebola preukázaná preprava tovaru,
nebol preukázaný pôvod tovaru ako dôkaz reálneho obstarania a nadobudnutia zo strany jednotlivých

dodávateľov. Nie je známe, kto vykonal prepravu tovaru, na čí účet bola preprava tovaru vykonaná a
ako prebiehala, kde bolo miesto nakládky tovaru, ani vozidlá, ktoré vykonávali prepravu. Dodávateľské
spoločnosti žalobcu tak nepreukázali dodanie tovaru. Správca dane a následne aj žalovaný dospeli
k záveru, že medzi jednotlivými článkami reťazcov dochádzalo iba k vystavovaniu faktúr, bez reálnej
dodávky tovaru. Preverovaní obchodníci nepreukázali prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník,

nepreukázalo sa, kto v skutočnosti objednal a zabezpečoval prepravu, kto v skutočnosti znášal
náklady na prepravu. Obchody medzi spoločnosťami zapojenými v reťazci sa realizovali za účelom
získania daňovej výhody, daňový subjekt si uplatňoval odpočítanie dane na základe faktúr od sporných
dodávateľov a zároveň tento tovar dodával s oslobodením od dane z tuzemska do iného členského
štátu podľa § 43 zákona o DPH. Následne bol tento tovar poľským odberateľom PRZEDSIEBIORSTWO

HANDLOWO USLUGOWE „ZUZANEX“ A. E. fakturovaný späť slovenským spoločnostiam Afrodita
Slovakia s.r.o., PROCON s.r.o., Access line s.r.o., CROSS CONSULTING, s.r.o., S Trade Group, s.r.o.,
ktoré sa nachádzali na začiatku reťazcov.

52. K námietke žalobcu ohľadom neprimeranej dĺžky daňovej kontroly z dôvodu jej nezákonného

prerušenia z dôvodu medzinárodnej výmeny informácii správny súd poukazuje na rozhodnutie SDEÚ,
ktorý rozsudkom vo veci C - 186/2020 zo dňa 30. septembra 2021 rozhodol o predložených otázkach
tak, že Článok 10 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje
lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom
žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v

rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením. Správny súd v tomto
postupe správcu dane nevzhliadol nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly v zmysle vznesených
námietok žalobcu, nakoľko počas jej prerušenia lehota na vykonanie daňovej kontroly neplynie. A tak
celková dĺžka daňovej kontroly nepresiahla žalobcom namietanú dĺžku jedného roka.

53. Správny súd ďalej ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, ktorou namietal použitie
nezákonných dôkazov získaných bez súčinnosti s daňovým subjektom, keď správca dane použil
informácie získané z iných daňových kontrol bez možnosti žalobcu vyjadriť sa k nim a správca
dane použil výpovede z trestného konania ako dôkaz v daňovom konaní ako aj použitie odpovedí
z medzinárodnej výmeny daňových informácii z dôvodu, že boli realizované bez súčinnosti

kontrolovaného daňového subjektu (žalobcu). Správny súd k možnosti použitia a zároveň aj s tým
spojeného hodnotenie dôkazov z iných konaní poukazuje práve na § 24 ods. 4 daňového poriadku,
nakoľko v zmysle hypotézy právnej normy uvedenej v prvej vete tohto procesného ustanovenia ako
dôkaz v daňovom konaní možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočnostírozhodujúcichpresprávneurčeniedaneačoniejezískanévrozporesovšeobecnezáväznýmiprávnymi
predpismi, pričom zákon v nasledujúcej vete tejto právnej normy podáva demonštratívny výpočet
dôkazných prostriedkov. Správny súd na podporu svojej právnej úvahy v tejto súvislosti poukazuje

príkladmo na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/47/2018 zo dňa 27. októbra
2021 bod 37, v ktorom okrem iného Najvyšší správny súd SR konštatoval, že ,,...listiny, obsahom
ktorých je výpoveď z iných konaní môžu byť po splnení určitých podmienok taktiež podkladom pre
vydanie rozhodnutia správcu dane. V prvom rade musí ísť o dôkazy získané nezávisle na príslušnom
daňovom konaní t. j. nesmú byť účelovo získané preto, aby sa správca dane vyhol povinnosti umožniť

daňovému subjektu byť prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky. Ďalej je potrebné, aby boli
dôkazy získané v súlade so zákonom. Taktiež je nutné, aby boli daňovému subjektu tieto dôkazy
sprístupnené, aby sa mohol oboznámiť s ich obsahom a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, ktoré by
zistenia vyplývajúce z týchto listín upresnili, korigovali, či vyvrátili. V prípade, že výpoveď svedka
zaznamenaná v listinách je v rozpore s ďalšími dôkazmi vykonanými v daňovom konaní, je potrebné
tieto rozpory odstrániť, pričom najvhodnejším spôsobom bude jeho výsluch, pri ktorom mu budú kladené

otázky za účelom odstránenia nejasností. Svedka je však potrebné vypočuť vždy, ak to požaduje daňový
subjekt, okrem prípadu ak ide o požiadavku vedenú snahou mariť či účelovo predlžovať daňové konanie.
V súvislosti s výkladom ust. § 25 ods. 4 Daňového poriadku kasačný súd uvádza, že k porušeniu práva
daňového subjektu spočívajúceho v tom, že daňový subjekt vo vzťahu k výpovediam získaným v inom
daňovom konaní nemohol uplatniť svoje procesné práva by mohlo dôjsť v prípade, ak by sa daňové

orgány vykonaniu tohto dôkazu v daňovom konaní vyhýbali, resp. daňový subjekt by s týmto dôkazom
nemal možnosť oboznámiť sa.“ Vychádzajúc z uvedeného mal správny súd taktiež za preukázané, že
žalobca mal možnosť v daňovom konaní oboznámiť sa s obsahom týchto listín, ktorých obsahom boli
aj svedecké výpovede z iných konaní (aj trestných konaní) ako aj informácií získaných z medzinárodnej
výmeny daňových informácii. Následne mal žalobca aj možnosť sa k týmto dôkazom aj vyjadriť.

Žalobca v správnej žalobe namietal nezákonnosť použitia týchto listín ako dôkazných prostriedkov
v daňovom konaní, avšak po oboznámení sa s týmito dôkazmi mal možnosť podania procesných
návrhov v daňovom konaní. Z uvedeného vyplýva, že daňové orgány v priebehu daňového konania
žalobcoviumožnilirealizovaťjemupatriaceprocesnépráva,atýmpodľanázorusprávnehosúdunedošlo
k porušeniu § 25 ods. 4 daňového poriadku s poukazom na § 24 ods. 4 daňového poriadku a ani

k porušeniu práva klásť svedkom prípadné otázky (§ 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku), ktoré by
odôvodňovalo záver o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného.

54. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní a k námietke žalobcu ohľadom neprimeraného
rozšírenia dôkazného bremena, správny súd poukazuje na to, že dôkaznú povinnosť má prioritne

daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť
skutočnostirozhodujúcepresprávneurčeniedane.Dokazovaniejeprocesnýpostup,nazákladektorého
správcadanezískapoznatkyainformácieovšetkýchskutočnostiachdôležitýchpresprávneaobjektívne
rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však
povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z

uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a
či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje
zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné
správne orgány povinné postupovať.

55. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17. februára
2015 vyplýva, že aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na
svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového
konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko,

čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí
zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
Zásadaobjektívnejpravdyovládajúcadaňovékonanienepredstavujeabsolútnupovinnosťsprávcudane
viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu
ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko

daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie
a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu
a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkýms prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu
konania k dispozícii.

56. Je nevyhnutné uviesť, že odpočítanie dane z pridanej hodnoty je výsostne viazané na obchodný
vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. Pri dani z pridanej hodnoty ide o osobný charakter
zdaniteľných plnení, pri ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného
platiteľa vo faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu, čo znamená, že daňový subjekt, ktorý si uplatní
odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí predložiť taký dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby

boli skutočne realizované dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencie faktúry,
prípadne preukázanie zaplatenia týchto súm nie je predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona
o DPH.

57. Správny súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sžf/19/2015 zo dňa 23. februára 2017, podľa ktorého „.....dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov

a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je
podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené
údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu
a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt
je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“

58. Daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24
ods. 1 Daňového poriadku jednak skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa
osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňovej kontroly alebo daňového konania a v neposlednom rade aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť
evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo
služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru bolo
realizované konkrétnym dodávateľom, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, pri
jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.

59. Daňový poriadok v ustanovení § 24 upravuje, že dôkaznú povinnosť má daňový subjekt, ktorý
preukazuje všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach alebo v iných podaniach, ďalej
skutočnosti v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacieho konania, odvolacieho
konania), na preukázanie ktorých je správcom vyzvaný, a úplnosť, vierohodnosť a správnosť záznamov

a evidencií, ktoré je povinný viesť. Toto ustanovenie jednoznačne určuje, že zákonné bremeno je
na strane daňového subjektu, ktorý je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za
zákonom stanovených podmienok. Následné dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.

60. Správny súd taktiež považuje za dôležité poukázať na tú skutočnosť, že odpočítanie dane nenastáva
priamo zo zákona, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania
zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Na vznik nároku na odpočítanie dane zákon o DPH vyžaduje
súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že
faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne

realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje
odrážajú reálne plnenie. Samotná skutočnosť, že daňový doklad má všetky atribúty účtovného dokladu
a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je ipso facto dôkazom o tom, že daňový
subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.

61. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom,
ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar resp. službu dodal.
Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť.
Vzhľadom na to, že ide o písomnosti, ktoré je možné pomerne ľahko vyhotoviť na počítači s tlačiarňou,
ich vierohodnosť je potom podporená osobou ich vystaviteľa, ktorý ich spravidla podpisuje, ale aj

podnikateľským zázemím a minulosťou dodávateľa. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu,
že takéto písomnosti naozaj odrážajú (a teda dokladujú) uskutočnené zdaniteľné plnenie, je možné
v nich obsiahnuté informácie považovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správca dane má právo
preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániťvzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt
na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom
má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením

výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza
k preneseniu dôkazného bremena späť na daňový subjekt. V danom prípade tak ani podľa názoru
správneho súdu nedošlo k vyvodeniu absolútnej dôkaznej povinnosti voči daňovému subjektu zo
strany správcu dane tak ako to namietal žalobca vo svojej žalobe. V daňovom konaní nepostačuje
predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú

pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu, práve naopak správca dane má povinnosť
vyzvať daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov.

62. K námietke žalobcu, že správca dane vo vyrubovacom konaní podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku
nevykonalžalobcomnavrhnutédokazovanie,ktorýmžalobcavosvojomvyjadreníkzisteniamuvedeným
v protokole z daňovej kontroly č. 100876520/2020 zo dňa 12.05.2020 navrhol vypočuť ako svedka J.

K. B., J. L. M., N. I., O. P., Q. R. a konateľa spoločnosti RODYS správny súd poukazuje na to, že
žalobca (konateľ žalobcu) bol s výsledkami šetrenia správcu dane u dodávateľov žalobcu oboznámený
na ústnom pojednávaní dňa 21.11.2017, z ktorého je spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č.
102428473/2017. Na tomto ústnom pojednávaní mal žalobca možnosť v zmysle § 45 ods. 1 písm. f)
daňového poriadku vyjadriť sa k zisteniam, k spôsobu ich zistenia, alebo navrhnúť, aby v protokole

boli uvedené jeho vyjadrenia k nim. Správca dane zároveň v zmysle § 46 ods. 5 daňového poriadku
žalobcu oboznámil so svojimi pochybnosťami o pravdivosti údajov uvedených v dokladoch predložených
k výkonu daňovej kontroly a zároveň ho vyzval, aby tieto pochybnosti hodnoverne odstránil a pravdivosť
údajov riadne preukázal. Žalobca na ústnom pojednávaní sa k zisteným skutočnostiam vyjadril a uviedol,
že tovar od dodávateľa si riadne objednal, tovar bol doručený, prevzatý zodpovednými osobami a riadne

bezhotovostne zaplatený na účet dodávateľa. Žalobca okrem tohto vyjadrenia žiadne dôkazy nepredložil
a ani nenavrhol vykonať výsluch svedkov.

63. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na § 46 ods. 8 daňového poriadku v zmysle ktorého vo
výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v

ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy
preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Z administratívneho
spisuvyplýva,žetátovýzvabolasúčasťouprotokoluč.100876520/2020zodňa12.05.2020,atovčlánku
IV. Z uvedeného zákonného ustanovenia, ktoré bolo súčasťou predmetnej výzvy vyplýva, že žalobca bol
poučený o tom, že mal vo vyjadrení k protokolu (vo vyrubovacom konaní) označiť dôkazy preukazujúce

jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Správny súd zastáva názor, že
žalobcovi nič nebránilo, aby po oboznámení sa zo zistenými skutočnosťami zo strany správcu dane
na ústnom pojednávaní dňa 21.11.2017, z ktorého je spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní navrhol
ako dôkaz vypočutie vyššie uvedených svedkov, nakoľko už v tom čase mal žalobca preukázateľne
vedomosť o týchto zisteniach správcu dane, nakoľko to vyplýva zo samotnej zápisnice, a tak nebola

naplnená zákonná podmienka uvedená v § 46 ods. 8 daňového poriadku, a to že by žalobca nemohol
predložiť (navrhnúť) vykonanie dôkazu (výsluch svedkov) v priebehu daňovej kontroly na preukázanie
jeho tvrdení. Z týchto dôvodov správny súd nevzhliadol ako dôvodnú ani túto námietku žalobcu, nakoľko
správca dane žalobcu nezbavil, a ani neobmedzil v uplatnení jeho procesných práv.

64. Žalobca namietal aj nesprávnu aplikáciu judikatúry Súdneho dvora EÚ (rozhodnutie SDEÚ vo veci
C-354/03 OPTIGEN a vo veci C-355/03, C-484/03 FULCRUM ELEKTRONICS LTD. A BOND HOUSE
Systems LTD.) týkajúcej sa vedomostnej zložky. Žalobca mal za to, že správca dane vykonaným
dokazovaním nepreukázal, že žalobca vedel alebo mohol vedieť o daňovom podvode. Skutočnosť, či

daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré by mohlo
byť spojené s daňovým únikom je dôkazným bremenom správcu dane. Správny súd len v stručnosti
uvádza, že správca dane a následne ani žalovaný svoje zistenia na vyrubenie rozdielu DPH za
zdaňovacie obdobie júl 2015 u žalobcu nezaložili na tom, že posudzované zdaniteľné obchody, z ktorých
žalobcovi nebolo uznané právo na odpočet, boli súčasťou reťazca poznačeného daňovým únikom v

dôsledku daňového podvodu. Vychádzajúc z administratívneho spisu a rozhodnutí daňových orgánov
možno jednoznačne uzavrieť, že daňové orgány založili svoje zistenia na nesplnení hmotnoprávnych
podmienok na odpočítanie dane. Z uvedeného dôvodu tak v tomto prípade nebolo potrebné preukázať,či daňový subjekt vedel alebo pri vynaložení náležitej opatrnosti mohol vedieť o spojení podvodného
konania s jeho obchodnými transakciami.

65. Správny súd zdôrazňuje, že pre záver o splnení zákonných podmienok pre uplatnenie práva na
odpočet DPH sú nevyhnutné jednak reálna existencia tovaru, ale aj „fakturačná, listinná“ prítomnosť toho
istéhotovaru,tedažemáísťotenistý(identický)tovar,nieibarovnakýtovar.Reálnyaajfakturačnýtovar
samusízhodovaťvpôvode,subjektochobchodovania,subjektochskladovania,totožnostimedzičlánkov
transakčnej, sprostredkovateľskej reťaze. Bez tohto „splynutia“ fakturačnej a reálnej existencie tovaru,

nie je možné hovoriť o existencii tovaru v zmysle zákona o DPH a o následnej možnosti uplatniť si právo
v zmysle § 49 zákona o DPH. Nepostačuje iba fakturačná existencia tovaru, bez reálnej existencie toho
istého tovaru, nie len rovnakého druhu tovaru. V tomto prípade žalovaný správne zistil, že to tak nie je,
a samotné preukázanie fakturačnej existencie tovaru žalobcom nebolo postačujúce.

66. Správca dane v rámci preverovania reálnosti dodania tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre

primárne preveroval existenciu dodávateľsko - odberateľských vzťahov medzi žalobcom a ním
deklarovanýmidodávateľmi-SlovakiaFoodTradings.r.o.,STradeGroups.r.o.aRODYSSlovakias.r.o..
Pričom dodávateľom spoločností S Trade Group s.r.o. a RODYS Slovakia s.r.o. bola spoločnosť Slovakia
Food Trading s.r.o.. V rámci tohto preverovania vypočul ako svedka konateľa spoločnosti Slovakia Food
Trading, s.r.o., ktorým bol toho času C. B.. Z jeho výpovede vyplynulo, že nevedel identifikovať svojich

dodávateľov, ani objasniť pôvod tovaru, ktorý mal následne dodať žalobcovi, s tovarom nenakladal,
keď ani samotná spoločnosť nemala zamestnancov, či sklady, v ktorých by dochádzalo k manipulácii
s tovarom. Rovnako neobjasnil okolnosti týkajúce sa prepravy tovaru k žalobcovi. Nemal k dispozícii
ani účtovné doklady vzťahujúce sa na preverované zdaniteľné obchody, nakoľko tieto mal pri zlúčení
so spoločnosťou PIKNIK s.r.o. odovzdať novému konateľovi spoločnosti PIKNIK s.r.o., avšak na jeho

meno si nespomenul, a ani nevedel uviesť, kde sa nachádzajú účtovné doklady spoločnosti Slovakia
Food Trading, s.r.o..

67. Z dôkazov získaných v predmetnom daňovom konaní, ale i ďalších dôkazov majúcich pôvod v
iných konaniach (daňových alebo trestných) vyplynuli závažné pochybnosti o reálnom uskutočnení

žalobcom deklarovaných dodávok tovaru. Z výpovedi konateľov spoločnosti Slovakia Food Trading,
s.r.o. a ostatných spoločností nevyplynuli žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by preukazovali reálne
nakladanie s tovarom. Okrem uvedeného neboli preukázané ani ďalšie skutočnosti, ktoré by mohli
ozrejmiť okolnosti týkajúce sa prepravy tovaru k odberateľovi - žalobcovi. Nepreukázaním skutočných
dodávateľov tovaru, tak nebol objasnený ani pôvod tovaru. Konateľ dodávateľa žalobcu pritom

nepredložil ani účtovné doklady vzťahujúce sa na preverované zdaniteľné obchody. Vystavenie faktúr
a dodanie tovaru pre žalobcu síce bolo konateľom dodávateľa potvrdené, avšak bez toho, aby toto
tvrdenie bolo podporené ďalšími dôkazmi. Zároveň nebolo úlohou daňových orgánov zisťovať pôvod
predmetného tovaru, keďže je povinnosťou žalobcu, ktorý si uplatňuje odpočet DPH preukázať, že
predmetný tovar mu dodal dodávateľ uvedený na faktúre, z ktorej si uplatňuje odpočet.

68. Z vykonaného dokazovania správcom dane vyplynulo, že v posudzovanej veci boli zistené dôvodné
pochybnosti o reálnom dodaní tovaru žalobcovi, a tým neboli splnené hmotnoprávne podmienky na
odpočítaniedanepodľa§49ods.1zákonaoDPH,keďžeprevzniktohtonárokujepotrebnépreukázanie
vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH. A tak z dôvodu prenosu

dôkazného bremena bolo na žalobcovi, aby relevantným spôsobom preukázal splnenie uvedených
hmotnoprávnych podmienok a preukázal reálnosť dodania tovaru daňovým subjektom uvedeným na
faktúre. - Slovakia Food Trading s.r.o., S Trade Group s.r.o. a RODYS Slovakia s.r.o.. Správny
súd pritom poukazuje na to, že ani potvrdenie konateľa dodávateľa o vyhotovení faktúry a dodaní
tovaru, či realizácia úhrady nie sú dostatočným dôkazom o uskutočnení zdaniteľného obchodu, ak

tieto skutočnosti (po spochybnení reálnosti dodania tovaru správcom dane) neboli podporené ďalšími
dôkazmi. Žalobca však v tomto smere neprodukoval žiadnu relevantnú argumentáciu, ani nevyvinul
dostatočnú procesnú aktivitu spočívajúcu v predložení dôkazov, ktoré by mali za následok prenos
dôkazného bremena späť na správcu dane. Správca dane pritom nemal povinnosť žalobcovi napovedať,
akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola

vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení,
že so sporným tovarom skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce,
že predmet obchodu skutočne existoval. Mohol predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ
kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľmi,prípadne odberateľmi, sa nijako neodlišuje od iných ním vykonávaných obdobných obchodov s
uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí, spôsob komunikácie s potenciálnymi
zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný tovar, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru. Bolo

preto potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť
vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti,
aby zabránil tomu, že sa ocitne v dôkaznej núdzi pokiaľ ide o splnenie hmotnoprávnych podmienok na
odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Žalobca v posudzovanej veci nepredložil žiadne dôkazy,
resp. neprodukoval žiadnu argumentáciu, z ktorej by vyplývalo prijatie náležitých opatrení viažucich

sa k prevereniu napr. spôsobu prepravy tovaru, jeho samotného pôvodu, či možnosti nakladania s
ním. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj to, že žalobca bol priamo účastný deklarovaného
zdaniteľného plnenia, a preto sa nemôže obhajovať nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom
vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko sa sám spolupodieľal
na týchto transakciách a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť
potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia nároku na odpočet DPH. V danom prípade

išlo o obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov a ktorý nevystihuje reálnu podstatu a
ekonomický účel podnikania. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nedošlo k reálnemu dodaniu tovaru podľa
toho, ako bol fakturovaný, čím neboli splnené ani podmienky pre odpočítanie dane u žalobcu.

69. Správny súd sa nestotožnil ani so všeobecnou námietkou žalobcu, že správca dane, ako aj

žalovaný pri hodnotení vykonaného dokazovania nepostupovali v súlade s ustanovením § 3 ods.
3 daňového poriadku, v ktorej súvislosti správny súd poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu
SR uvedený v rozsudku sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015 podľa ktorého: „...aplikácia zásady
voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné účelové nakladanie so
zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom

stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto
vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej
aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie
nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb

nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných
a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy

vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii“. Správca dane ako
aj žalovaný podľa názoru správneho súdu v odôvodnení svojich rozhodnutí hodnotili vykonané dôkazy
nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach s ďalšími dôkazmi a proces dokazovania bol zo
strany správnych orgánov vedený v súlade s § 3 ods. 3 daňového poriadku a zo strany správneho súdu
neboli zistené také závažné nedostatky, ktoré by mali za následok vydanie rozhodnutia odporujúcemu

zmyslu a účelu uvedenej právnej normy.

70. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa porušenia ustanovení v konaní pred orgánom
verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, táto
nebola dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia ani rozhodnutia správcu dane, nakoľko z

administratívneho spisu je zrejmé, že tak správca dane ako aj žalovaný v konaní postupovali v súlade s
daňovým poriadkom. Z administratívneho spisu správcu dane je zrejmé, že umožnil žalobcovi uplatnenie
jeho procesných práv a tak bola dodržaná zásada úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, keď žalobcovi
bolo umožnené vyjadriť sa k veci a navrhovať dôkazy. Správca dane oznámil žalobcovi zabezpečenie
dôkazov do konania. A napokon bola dodržaná aj zásada materiálnej pravdy v tomto konaní, keď

bol dostatočne zistený skutkový stav, čo už správny súd uviedol vyššie v odôvodnení tohto rozsudku.
Nakoľko nebolo súdom zistené porušenie žiadnych takých ustanovení administratívneho konania, ktoré
bymohlimaťzanásledokvydanienezákonnéhorozhodnutia,anitútonámietkužalobcusúdnepovažoval
za dôvodnú.

71. Podľa konštantnej judikatúry najvyšších súdnych autorít zároveň tiež platí, že súd nie je povinný
reagovať na všetky argumenty strán konania, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie sporu podstatný
a rozhodujúci význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosťsúdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie.

72. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je jasné, zrozumiteľné,
vydané v medziach logickej správnej úvahy, pričom žalovaný sa v dostatočnej miere vysporiadal s
námietkami žalobcu, skutkový stav bol zistený v rozsahu dostatočnom pre vykonanie správnych úvah
a na základe nich žalovaný dospel podľa správneho súdu k správnym právnym záverom. Správny súd
konštatuje,žedaňovéorgányvdanomprípadevychádzalizosprávnehorozloženiadôkaznéhobremena

a v konaní neboli osvedčené dôvody pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu
dane. Z uvedených dôvodov správny súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

73. Nakoľko v konaní žalobca nemal úspech súd v súlade s ustanovením § 167 SSP náhradu trov
konania žalobcovi nepriznal, pričom nevzhliadol ani výnimočné dôvody na vynaložené trovy konania
v zmysle § 168 SSP na strane žalovaného a preto rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom

nepriznal.

74. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho

doručenia na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty
na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,

ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba
predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť
do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží
potrebnýpočetrovnopisovapríloh,správnysúdvyhotovíkópiepodanianatrovytoho,ktopodanieurobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom
súdnictve, b/ten,ktovkonanívystupovalakoúčastníkkonania,nemalprocesnúsubjektivitu, c/účastník
konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenýv§440ods.1písm.g)aži)Správnehosúdnehoporiadkusavymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred správnym súdom.