Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 6S/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100165
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Kochan Morová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100165.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Kochan

Morovej a členov senátu Mgr. Andreja Maukša a JUDr. Aleny Majerovej, v právnej veci žalobcu: A.
B., nar. XX. XX. XXXX, na území Slovenskej republiky prihlásený na adrese: C. XXX, D. E. D. F.,
štátna príslušnosť G. H. I., právne zastúpený: JUDr. Anna Žedényiová, advokátka so sídlom Palackého
85/5, Trenčín, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, so sídlom
Sládkovičova 25, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-
BB2-47-003/2024-SK zo dňa 21. 02. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica č. PPZ- HCP-

BB2-47-003/2024-SK zo dňa 21. 02. 2024 aj rozhodnutie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa
Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín č. PPZ-HCP-BB8-4352-015/2023-PC zo dňa
13. 12. 2023 ruší a vec vracia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie.

II. Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie a preskúmavané rozhodnutia

1. Žalobca dňa 18. 08. 2023 podal na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín (ďalej

len „orgán verejnej správy prvého stupňa“ alebo „prvostupňový orgán“) žiadosť o udelenie dlhodobého
pobytu na území Slovenskej republiky na neobmedzený čas.

2. Orgán verejnej správy prvého stupňa rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB8-4352-015/2023-PC zo dňa 13.
12. 2023 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) zamietol žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu
na území Slovenskej republiky podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení vtedy účinnom (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“),

a to predovšetkým na podklade nesúhlasného stanoviska Slovenskej informačnej služby (ďalej aj „SIS“)
zo dňa 28. 08. 2023, vydaného v zmysle § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého
existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu. Prvostupňový orgán skonštatoval,
že SIS v stanovisku k pobytu prihliada na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti a jej stanovisko
predstavuje verejný záujem na neudelení pobytu, ktorý je nadradený záujmu súkromnému. Žiadateľ
je rozvedený a na území Slovenskej republiky má maloleté dieťa. Zamietnutie žiadosti o dlhodobý
pobyt na území Slovenskej republiky neovplyvní podnikateľské aktivity žiadateľa, správu majetku

a nehnuteľností, ako ani rodinný a súkromný život, nakoľko prechodný pobyt na účel podnikania
naúzemíSlovenskarepublikyzostávavplatnostiazamietasalenžiadosťoudeleniedlhodobéhopobytu
na území Slovenskej republiky.3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. PPZ- HCP-BB2-47-003/2024-SK zo dňa 21. 02. 2024 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo
„druhostupňové rozhodnutie“) tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie zamietol. Žalovaný

uviedol, že na základe stanoviska SIS, ktorá vyjadrila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu na území
Slovenskej republiky pre žalobcu, pre prvostupňový orgán vyplýval jediný zákonný možný postup, a to v
zmysle § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar zamietne žiadosť
o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí
bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Oprávnená osoba žalovaného, poverená na oboznamovanie

sa s utajovanými skutočnosťami, sa dňa 14. 02. 2024 oboznámila s obsahom stanoviska SIS a
konštatovala v písomnosti zo dňa 19. 02. 2024, že bol naplnený zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti
o udelenie dlhodobého pobytu žalobcovi, pretože je dôvodné podozrenie, že ohrozí bezpečnosť štátu.
Pred vydaním prvostupňového rozhodnutia sa s obsahom stanoviska SIS oboznámila aj oprávnená
osoba prvostupňového orgánu s rovnakým záverom. Podľa názoru žalovaného nesúhlasné stanovisko
SIS postačovalo ako rozhodujúci podklad pre záver, že bol naplnený zákonný dôvod na zamietnutie

žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu s dôrazom na to, že stanoviská štátnych orgánov
sú v správnom konaní pre správny orgán dôkaznými prostriedkami, ktoré majú záväzný charakter.
Ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktoré v prvostupňovom rozhodnutí orgán
verejnej správy prvého stupňa aplikoval, je ustanovením kogentným a nepripúšťa odchýlenie od jeho
vymedzenia v zákone. Uvedené ustanovenie striktne prikazuje policajnému útvaru zamietnuť žiadosť

o udelenie dlhodobého pobytu, ak nastanú zákonné dôvody tak, ako to bolo aj v prípade žalobcu, pričom
postačuje existencia dôvodného podozrenia z ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku.
Žalovaný zdôraznil, že vykonávanie dôkazov pochádzajúcich od SIS vylučuje § 2 ods. 7 zákona
o Slovenskej informačnej službe. Zákon o pobyte cudzincov neustanovuje povinnosť SIS vzťahujúcu
sa k obsahovým náležitostiam jej stanoviska poskytovaného podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte

cudzincov, aby súčasťou jej nesúhlasného stanoviska bolo odôvodnenie. S ohľadom na charakter
utajenia predmetných informácií podľa § 2 ods. 6 zákona o Slovenskej informačnej službe nie je možné,
aby ich obsah bol bližšie špecifikovaný a prvostupňový orgán pri svojom rozhodnutí nedisponoval
ani oprávnením, ktoré by mu umožnilo v rozhodnutí uviesť, akého konkrétneho konania sa žalobca
dopustil, respektíve dopúšťa. Žalovaný poukázal na to, že splnomocnený zástupca žalobcu nepožiadal

o sprístupnenie utajovanej písomnosti jej tvorcu - SIS, hoci o tomto práve bol poučený prvostupňovým
orgánom. Práva žalobcu ako účastníka konania ani možnosť účinne sa hájiť neboli upreté ani dotknuté,
pretože prvostupňový orgán neodňal žalobcovi možnosť vyjadriť sa k veci (pričom toto právo žalobca
aj využil) aj napriek tomu, že neuviedol podrobnejší obsah utajovanej písomnosti. Je v kompetencii
správnych súdov, aby sa s utajovanou písomnosťou oboznámili v čase preskúmavania rozhodnutia

na základe podanej správnej žaloby, teda aby si správny súd ako oprávnená osoba za účelom
zabezpečenia ochrany práv žalobcu a preverenia postupu žalovaného vyžiadal od SIS utajovaný
registratúrny záznam k oboznámeniu sa s utajovanou skutočnosťou. Postup prvostupňového orgánu,
pri ktorom zamietol žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na základe nesúhlasného stanoviska
SIS aj bez jeho zdôvodnenia, bol zákonný a správny, nakoľko prvostupňový orgán nebol pôvodcom

utajovanej informácie, a teda nerozhodoval o jej odtajnení a SIS na dožiadanie žiadne dôvody
ani ich podstatu nešpecifikovala. Prvostupňový orgán a žalovaný sa zaoberali aj otázkou zásahu
do rodinného a súkromného života žalobcu, pričom dospeli k záveru, že v prípade žalobcu je možné
konštatovať, že zamietnutie jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu môže predstavovať určitý zásah
do súkromného a rodinného života, avšak právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života nie

je právom absolútnym a na základe opodstatnených skutočností je možné doňho zasiahnuť (článok 8
ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Takýto zásah bol odôvodnený v prípade
žalobcu, kedy bolo nevyhnutné uprednostniť verejný záujem v záujme naliehavosti legitímneho cieľa,
nakoľko spravodajská služba identifikovala skutočností, ktoré zakladali dôvodné podozrenie, že žalobca
predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu. Prvostupňový orgán posudzoval aj skutočnosti ustanovené

v § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, pričom dospel k záveru, že aj keď žalobca nespáchal žiadny
trestný čin, predstavuje na základe stanoviska SIS isté možné nebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu,
preto rozhodol jediným možným zákonným spôsobom v zmysle § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov.

Správna žaloba a vyjadrenia účastníkov konania

4. Správnou žalobou, podanou v zákonnej lehote, sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia aj prvostupňového rozhodnutia. Žalobca namietalnepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia aj prvostupňového rozhodnutia, ktorého nosným
podkladom je stanovisko SIS, s ktorého obsahom sa žalobca ako účastník administratívneho konania
nemohol oboznámiť. Žalobca poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS

17/2022 a sp. zn. PL. ÚS 8/2016 aj na mnohé rozhodnutia správnych súdov vo veciach preskúmania
zákonnosti rozhodnutí orgánov cudzineckej polície o žiadostiach cudzincov o povolenie pobytu na
území Slovenskej republiky a žiadal, aby správny súd zohľadnil právne názory v nich uvedené, nakoľko
ide o obdobné prípady ako je prejednávaná vec. Namietal, že žalovaný a prvostupňový orgán už
vyslovené názory súdov v obdobných veciach nerešpektovali, čím porušili zásadu uvedenú v § 3 ods.

5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Žalobca dôvodil, že podľa uvedených
nálezov Ústavného súdu SR aj uvedených súdnych rozhodnutí majú správne orgány povinnosť, ak
aj nejaká časť administratívneho spisu podliehala utajeniu, prijať také postupy, opatrenia a úkony,
aby účastník konania bol zo strany správneho orgánu oboznámený aspoň s podstatnými dôvodmi
(dôkazmi), ktoré by mali tvoriť základ rozhodnutia o jeho žiadosti. Žalovaný aj prvostupňový orgán
nesprístupnením dôvodov a dôkazov (prípadne utajovaných skutočností), na základe ktorých rozhodli,

porušili právo žalobcu ako účastníka konania vyjadrené v § 33 ods. 1 a ods. 2 správneho poriadku,
t. j. právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a navrhovať dôkazy. Žalobca ako účastník
konania sa nemohol vyjadriť pred vydaním rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu
na území SR k stanovisku SIS ako rozhodujúcemu podkladu pre vydanie rozhodnutia, teda nemohol ani
žiadnym konkrétnym spôsobom v tomto smere argumentovať a vyvrátiť skutočnosti, ktoré tvoria podklad

rozhodnutia. Podľa názoru žalobcu nemožno prijať záver, že rozhodnutie žalovaného a prvostupňového
orgánu vychádza zo spoľahlivo, presne a úplne zisteného skutočného stavu, o ktorom nie sú žiadne
pochybnosti, a teda že doposiaľ vykonané dôkazy v dostatočnej miere odôvodňujú záver, že žalobca
ako účastník konania predstavuje hrozbu pre SR, resp. ohrozí bezpečnosť SR, nakoľko správne orgány
vychádzali len zo stanoviska SIS, ktorého obsah žalobca nepozná. Z odôvodnenia prvostupňového

ani napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako žalovaný a prvostupňový orgán podľa § 54 ods. 3
zákona o pobyte cudzincov posudzovali mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku,
keď vychádzali iba z abstraktného negatívneho stanoviska SIS bez bližšej špecifikácie dôvodov. Žalobca
sa počas prechodného pobytu na území SR za účelom podnikania od roku 2018 až doteraz nedopustil
žiadneho trestného činu, priestupku, resp. žiadneho protiprávneho alebo iného konania, z ktorého by

bolo možné prijať odôvodnený záver, že by predstavoval hrozbu pre SR. Žalobca má na území SR
partnerku - družku a maloleté dieťa a vedie riadny usporiadaný rodinný život. Prvostupňové aj napadnuté
rozhodnutie je založené iba na negatívnom stanovisku SIS, pričom ak existujú reálne dôvody, pre ktoré
žalobca predstavuje hrozbu ohrozenia verejného poriadku, bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo
verejného zdravia, žalobcu s týmito dôvodmi mali správne orgány oboznámiť, resp. si mali v rámci

zákonnej požiadavky náležitého zistenia skutočného stavu zabezpečiť o tom dôkazy, ku ktorým by sa
následne mal žalobca možnosť a právo vyjadriť, keďže rozhodnutie správneho orgánu musí vychádzať z
náležite, presne a úplne zisteného skutočného stavu, o ktorom nie sú žiadne pochybnosti. Rozhodnutie
žalovaného a prvostupňového orgánu je tak všeobecné, abstraktné a nekonkrétne, že žalobca ani nevie,
proti čomu sa má brániť.

5. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zotrval na skutkových a právnych záveroch uvedených
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn.
PL. ÚS 17/2022 rozhodoval výlučne o dvoch ustanoveniach zákona o pobyte cudzincov týkajúcich sa
zamietnutia žiadosti pri prechodných a trvalých pobytoch, pričom vyslovil záver, že ustanovenia § 33

ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte nie sú v súlade s čl.
46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Avšak ustanovenie § 54 ods. 2 písm.
b) zákona o pobyte cudzincov, ktoré sa týka zamietnutia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu, týmto
nálezom ústavného súdu nebolo dotknuté. K námietkam žalobcu spochybňujúcim informácie, ktorých
pôvodcom je SIS, žalovaný uviedol, že nie je v kompetencii prvostupňového orgánu ani žalovaného

zasahovať SIS do spôsobu získania informácií, taktiež oba správne orgány nemajú dôvod spochybňovať
relevantnosť a pravdivosť takto získaných informácií o žalobcovi. Zákon o pobyte cudzincov, regulujúci
podmienky pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky, zveril právomoc SIS zaujať v rozsahu
pôsobnosti, prihliadajúc najmä na bezpečnostné záujmy štátu, stanovisko k žiadosti zaslanej správnym
orgánom. SIS je kompetentným orgánom na posudzovanie a vyhodnocovanie miery ohrozenia záujmov

Slovenskej republiky. Vykonávanie dôkazov pochádzajúcich od SIS vylučuje § 2 ods. 7 zákona o
Slovenskej informačnej službe, preto je podľa názoru žalovaného vylúčená aj možnosť vyjadrenia sa
k nim. Takúto písomnosť, ktorej tvorcom je SIS, možno dokonca vnímať ako zákonnú podmienku, ktorá
nepodlieha dokazovaniu, a teda je mimo režim čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Písomnosťs určitým stupňom utajenia môže odtajniť, resp. sprístupniť len ten, kto takúto písomnosť vytvoril (v
tomto prípade SIS), resp. súd, ale až po splnení zákonných podmienok. Ak by správny orgán utajovanú
skutočnosť uvádzal, resp. by ju sprístupnil žalobcovi k nazretiu, došlo by zo strany správneho orgánu

k porušeniu predpisov na úseku ochrany utajovaných skutočností. Odôvodnenie preskúmavaných
rozhodnutí bolo dostačujúce, pretože zákon o pobyte cudzincov neprezumuje uvádzanie konkrétnych
dôvodov v súvislosti s nesúhlasným stanoviskom SIS. Prvostupňový orgán pre svoje rozhodnutie a
náležité zistenie skutkového stavu použil dôkaz dostatočne konkrétneho charakteru, ktorý bol získaný
zákonným spôsobom, a to stanovisko SIS. Prvostupňový orgán dostatočne posúdil mieru ohrozenia

bezpečnosti štátu zo strany žalobcu a skonštatoval, že z hľadiska bezpečnostného záujmu Slovenskej
republiky je tento záujem nadradený nad záujmom práv a slobôd žalobcu. Bezpečnosť štátu je vždy a v
každom prípade nadradená nad záujmy kohokoľvek, či už občana Slovenskej republiky alebo cudzinca,
ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava na základe udeleného pobytu, teda je povinnosťou SIS,
aby sa na ochrane a bezpečnosti štátu podieľala. Prvostupňový orgán a žalovaný sa zaoberali aj otázkou
zásahu do rodinného a súkromného života žalobcu, pričom dospeli k záveru, že v prípade žalobcu

je možné konštatovať, že zamietnutie jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu môže predstavovať
určitý zásah do súkromného a rodinného života, avšak právo rešpektovania súkromného a rodinného
života nie je právom absolútnym a na základe opodstatnených skutočností je možné do tohto práva
zasiahnuť a obmedziť ho, čo pripúšťa aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Žalovaný pri rozhodovaní zvažoval vyváženosť záujmu verejnosti a ochrany práv väčšiny obyvateľov

Slovenskej republiky v protiklade s ochranou práv na rodinný a súkromný život žalobcu. V danom
prípade bolo nevyhnutné uprednostniť verejný záujem, a to v záujme naliehavosti legitímneho cieľa,
nakoľko spravodajská služba, na základe vyhodnotenia informácií bezpečnostného charakteru, ktoré
má k dispozícii, vyjadrila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu pre žalobcu, ktoré zakladali dôvodné
podozrenie, že žalobca predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu. V súvislosti s argumentom žalobcu

ohľadom jeho života, ktorý vedie s družkou, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie žalobca ničím nepodložil,
neuviedol jej meno ani adresu, kde spolu žijú, je problematické bližšie zistiť, či s nejakou osobou vôbec
nažíva v spoločnej domácnosti a vedie s ňou rodinný život, alebo je to iba jeho účelové tvrdenie. Čo sa
týka maloletej dcéry žalobcu, žalobca s ňou nevedie žiadny rodinný život, žalobca žije na inej adrese
ako maloletá, ktorá má aj iné priezvisko a v informačných systémoch má uvedeného ako otca osobu

odlišnú od žalobcu.

6. V replike žalobca zopakoval podstatný obsah žalobných bodov a zdôraznil, že súdny prieskum
zákonnosti žalobcom napadnutých administratívnych rozhodnutí má vo vzťahu k správnemu konaniu
subsidiárnu povahu, pričom účelom správneho súdnictva nie je odstraňovať procesné vady správneho

konania, dopĺňať dokazovanie, či zabezpečovať a vyhodnocovať podklady potrebné pre meritórne
rozhodnutie vo veci samej namiesto príslušného orgánu verejnej správy. V danom prípade nie je
úlohou súdu v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia vyabstrahovať utajované
informácie pre potreby odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (vrátane potreby poskytnutia
možnosti žalobcu vyjadriť sa k týmto podkladom rozhodnutia) a tak dopĺňať za žalovaného a

prvostupňový orgán administratívne konanie a podklady pre rozhodnutie vo veci samej, pretože to bolo
úlohou správnych orgánov konajúcich o žiadosti žalobcu. Náležitosti pre odôvodnenie rozhodnutia sú
stanovené správnym poriadkom a zákon o pobyte cudzincov v rozhodnom znení neustanovuje žiadnu
výnimku vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia, a preto je zrejmé, že rozhodnutie musí obsahovať
odôvodnenie v zmysle § 47 ods. 3 správneho poriadku, avšak s ohľadom na charakter podkladov

rozhodnutia je potrebné rešpektovať aj zákon o ochrane utajovaných skutočností. Úlohou orgánov
verejnej správy v predmetnej veci bolo oboznámiť žalobcu aspoň s podstatou dôvodov, ktoré viedli
k zamietnutiu žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu, a to prípadne aj v súčinnosti s pôvodcom
utajovanej skutočnosti SIS (po zistení jej stanoviska), avšak tým spôsobom, aby súčasne nedošlo k
porušeniu povinností v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností. Orgány verejnej správy

svojím postupom porušili princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, keďže žalobca nebol
oboznámený aspoň s podstatou dôvodov, pre ktoré SIS nesúhlasí s tým, aby mu bol udelený dlhodobý
pobyt, a teda žalobca sa v tomto prípade ani nemal možnosť kvalifikovane brániť a vyjadriť sa k
zisteným skutočnostiam. Napadnuté aj prvostupňové rozhodnutie je v časti odôvodnenia rozhodnutia
tak abstraktné, všeobecné, bez akejkoľvek výpovednej hodnoty, že v podstate žalobca ani nevie, proti

čomu sa má brániť. Táto abstraktnosť a všeobecnosť robí rozhodnutia arbitrárne, nepreskúmateľné.

7. Žalovaný v duplike zotrval na svojej argumentácii uvedenej vo vyjadrení k správnej žalobe.Konanie na správnom súde, právne posúdenie veci správnym súdom

8. Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. 05.

2025, keďže účastníci nežiadali nariadenie pojednávania, ani správny súd nevzhliadol iný dôvod na
nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP.

9. Predmetom súdneho prieskumu v tejto veci je napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol
odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu

o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov. Žalobca v správnej žalobe namietal najmä, že napadnuté rozhodnutie aj prvostupňové
rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko žalobca sa z jeho odôvodnenia nedozvedel, aké konkrétne
bezpečnostné záujmy štátu mal ohroziť alebo porušiť, pričom jediným podkladom rozhodnutia bolo
stanoviskoSIS,sktorýmžalobcanemalmožnosťsaoboznámiť.Správnysúduvedenúžalobnúnámietku
vyhodnotil ako opodstatnenú z nasledovných dôvodov.

10. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12. 12. 2018 vyslovil nesúlad ustanovenia
§ 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov v príslušnom znení (v zmysle ktorého policajný útvar uviedol
v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky bez
bližšieho odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí, prípadne zrušení určeného druhu pobytu) s čl. 46 ods.

1 a 2, č. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR a s čl.
47 Charty základných práv Európskej únie. Ďalej správny súd poukazuje na závery nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. PL.ÚS 17/2022 zo dňa 13. 12. 2023, v ktorom Ústavný súd SR vyslovil protiústavnosť
ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov v príslušnom znení,
a to jej rozpor s článkom 46 ods. 1 a 2 v spojení s článkom 13 ods. 4 Ústavy SR. V zmysle § 33 ods.

6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov v znení do 13. 02. 2024 mal policajný útvar zamietnuť žiadosť o
udelenieprechodnéhopobytu,akstanoviskopodľa§125ods.6(tedanapríkladajstanoviskoSlovenskej
informačnej služby) obsahovalo nesúhlas s udelením prechodného pobytu. Obdobne ustanovenie § 48
ods. 2 písm. h) v znení do 13. 02. 2024 ustanovovalo, že policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie
trvalého pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahovalo nesúhlas s udelením trvalého pobytu.

11. Správny súd vychádzal pri vyhodnocovaní dôvodnosti správnej žaloby v prejednávanej veci
aj z argumentácie Ústavného súdu SR vo vyššie uvedených nálezoch, a to v rozsahu, ktorý je
smerodajný aj pre postup orgánov verejnej správy pri posudzovaní žiadosti o udelenie dlhodobého
pobytu na území SR. Ústavný súd SR aj s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva zdôraznil, že účastníkovi konania je potrebné oznámiť aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa
verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti
nemožno dotknutému účastníkovi konania oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí
týkajúcich sa pobytu. Ústavný súd opakovane uviedol, že oboznámenie aspoň s podstatou dôvodov
stanoviska spravodajských služieb, pre ktoré bol vyslovený nesúhlas s udelením žiadaného pobytu, by

žiadateľovi umožnilo posúdiť, či je pre neho vôbec užitočné obrátiť sa na správny súd. Ústavný súd
uznal, že v určitých prípadoch nie je možné právo na kontradiktórne konanie realizovať v absolútnom
rozsahu a že rozsah realizácie tohto práva sa môže meniť v závislosti od osobitosti konkrétneho prípadu.
Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo dňa 13. 12. 2023 skonštatoval protiústavnosť
takej právnej úpravy, v zmysle ktorej bola zamietnutá žiadosť o prechodný alebo trvalý pobyt, ak bolo

v administratívnom konaní predložené orgánom cudzineckej a hraničnej polície nesúhlasné stanovisko
Slovenskej informačnej služby v utajovanom režime.

12. V prejednávanej veci rozhodli orgány verejnej správy o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého
pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda podľa inej právnej úpravy ako

tej, ktorej ústavná udržateľnosť bola riešená v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo
dňa 13. 12. 2023. Za podstatné ale správny súd považuje to, že aj v predmetnom administratívnom
konaní rovnako prvostupňový orgán žiadal o stanovisko Slovenskú informačnú službu postupom podľa
§ 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov (ktorého protiústavnosť nebola v tomto náleze Ústavného
súdu SR konštatovaná s tým, že regulačná podstata tohto ustanovenia spočíva výlučne v povinnosti

správneho orgánu vyžiadať si stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva,
pričom oba orgány sú v prípade nesúhlasného stanoviska povinné zaslať policajnému útvaru v lehote
15 dní od doručenia žiadosti stanovisko, teda zákon o pobyte cudzincov nepredpokladá povinnosť
spravodajských služieb formulovať rezultát stanoviska alternatívne súhlas – nesúhlas, ale nevylučujeani inú podobu stanoviska) a v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol len tú skutočnosť, že
Slovenská informačná služba ako štátny orgán, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia,
vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov

štátu v rozsahu vymedzenom zákonom o Slovenskej informačnej službe, vydal nesúhlasné stanovisko
s dlhodobým pobytom žalobcu po vyhodnotení informácií, ktorými disponuje so záverom, že žalobca
môže ohroziť bezpečnosť Slovenskej republiky. Procesný postup a posúdenie veci je teda vo svojich
dôsledkoch obdobné ako pri aplikácii ustanovení § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o
pobyte cudzincov, ktorých protiústavnosť ústavný súd vyslovil v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo dňa

13. 12. 2023.

13. Orgány verejnej správy v prejednávanej veci zamietli žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu
predovšetkým na základe toho, že Slovenská informačná služba vyjadrila nesúhlas s jeho dlhodobým
pobytom, pretože existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu. Nie je sporné, že
žalobcovi nebola oboznámená ani podstata dôvodov, pre ktoré nebol udelený súhlas s jeho dlhodobým

pobytom a neboli sprístupnené žiadne skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre zamietnutie žiadosti o
dlhodobý pobyt, teda žalobca sa z obsahu preskúmavaných rozhodnutí dozvedel len to, že Slovenská
informačná služba na základe vyhodnotenia informácií, ktoré má k dispozícii, neudelila súhlas s jeho
dlhodobým pobytom. Správny súd pri vyhodnocovaní žalobných námietok žalobcu, vychádzajúc aj
z argumentácie Ústavného súdu SR uvedenej vo vyššie zmieňovaných nálezoch, dospel k záveru, že

napadnuté aj prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné.

14. V zmysle § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov sa na konanie podľa tohto zákona použije
správny poriadok, ak zákon o pobyte cudzincov alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Náležitosti
pre odôvodnenie rozhodnutia sú stanovené v § 47 správneho poriadku a keďže zákon o pobyte

cudzincov neustanovuje žiadnu výnimku vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia, musí rozhodnutie
obsahovať odôvodnenie v zmysle § 47 ods. 3 správneho poriadku. S ohľadom na charakter podkladov
rozhodnutia, najmä vo vzťahu k stanovisku SIS, ktoré podlieha režimu utajenia, je však potrebné
rešpektovať aj ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností. Správny súd, zohľadňujúc aj
závery vyslovené vo vyššie uvedených nálezoch Ústavného súdu SR, považoval napadnuté rozhodnutie

žalovaného i prvostupňové rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené vo vzťahu k objasneniu, aké
bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky žalobca ohrozuje alebo porušuje. Vychádzajúc z požiadavky
preskúmateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je potrebné, aby orgán verejnej správy uviedol
minimálne vo vzťahu ku ktorému záujmu podľa § 2 ods. 1 písm. l) zákona o pobyte cudzincov
má žalobca predstavovať riziko, čím by mohlo dôjsť k ohrozeniu bezpečnosti štátu. Stanovisko SIS

je podkladom pre rozhodnutia orgánov verejnej správy a preto sú to orgány verejnej správy, ktoré
musia skutočnosti v stanovisku uvedené vyhodnotiť (v súlade s kritériami uvedenými v § 54 ods. 3
zákona o pobyte cudzincov), čo znamená, že musia podliehať hodnoteniu a úvahám orgánov verejnej
správy a orgán verejnej správy musí v prvom rade byť tým subjektom, ktorý účastníkovi konania
v rámci svojej zákonnej kompetencie v rozhodnutí odôvodní, aký rozsah z utajovanej informácie je

možné sprístupniť, a či vôbec, a to prípadne aj v spolupráci s pôvodcom utajovanej skutočnosti a
orgánmi, do ktorých kompetencie patrí vyhodnocovanie bezpečnostných rizík. V dôsledku absencie
odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí v uvedenom smere sú tieto rozhodnutia nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov. Taktiež nemožno považovať odôvodnenie preskúmavaných rozhodnutí za
vyhovujúce požiadavke podľa § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar,

ktorý postupuje podľa odseku 2 písm. b), posúdi mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného
poriadkuvyplývajúcuztrestnéhočinuspáchanéhoštátnympríslušníkomtretejkrajinyazjehozávažnosti
alebo vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadní dĺžku
pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu. Prvostupňový orgán aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach
nevykonali náležité posúdenie a odôvodnenie skutočností uvedených v § 54 ods. 3 zákona o pobyte

cudzincov v konkrétnostiach týkajúcich sa žalobcu, ale použili len všeobecné formulácie aplikovateľné
v podstate na akýkoľvek prípad, najmä týkajúce sa možného zásahu do súkromného a rodinného života
a všeobecného uprednostňovania verejného záujmu spočívajúceho v bezpečnosti štátu.

15. Ako už bolo uvedené, na administratívne konanie vo veciach pobytu cudzincov podľa zákona

o pobyte cudzincov sa vzťahuje správny poriadok, ktorý zakotvením základných zásad správneho
konania a procesných oprávnení účastníka konania zabezpečuje realizáciu práva zakotveného v čl.
48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávanýmdôkazom. Ako konštatoval Ústavný súd SR aj Najvyšší správny súd SR, právo na vyjadrenie sa ku
všetkým vykonaným dôkazom ako súčasť práva na spravodlivý proces je úzko prepojené so zásadou
kontradiktórnosti konania, ktorej aspekty sú súčasťou zásady ústnosti, ale aj princípu rovnosti pred

súdom výslovne zaručenom v podobe individuálneho verejného práva v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.
Obsahom zásady kontradiktórnosti je, aby sa stranám sporu umožnilo oboznámiť sa a mať možnosť
vyjadriť sa - podať stanovisko ku všetkým dôkazom, ktoré boli predložené protistranou alebo ktoré boli
obstarané a vykonané z iniciatívy orgánu verejnej správy, pred ktorým sa vedie konanie. Aj súdy vyššej
súdnej autority v odôvodnení vyššie zmieňovaných rozhodnutí pripustili, že právo na kontradiktórne

konanie nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od osobitosti konkrétneho prípadu.
Zároveň však uviedli, že jeho dôležitosť je umocnená predovšetkým v situáciách, keď je dôkaz, ku
ktorému sa účastník konania nemôže vyjadriť, rozhodujúci pre celé konanie, pričom toto platí aj v
prípade, pokiaľ záväzný podklad rozhodnutia tvoria utajované informácie v zmysle zákona č. 215/2004
Z. z o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon o
ochrane utajovaných skutočností“). Aj v prejednávanej veci bolo nosným podkladom pre rozhodnutie o

zamietnutížiadostioudeleniedlhodobéhopobytunesúhlasnéstanoviskoSlovenskejinformačnejslužby,
ktoré predstavovalo informácie so stupňom utajenia „Vyhradené“ a s obsahom ktorého sa oboznámili
len príslušní zamestnanci orgánu verejnej správy prvého stupňa a žalovaného a žalobcovi ani jeho
právnemu zástupcovi neboli z obsahu týchto informácií sprístupnené žiadne skutočnosti.

16. Niet pochýb o tom, že informácie, ktoré sú obsahom vyjadrenia Slovenskej informačnej služby,
boli utajovanou skutočnosťou s príslušným stupňom utajenia. Nemožno spochybniť, že v prípade
sprístupnenia utajovaných skutočností nepovolanej osobe by mohlo dôjsť aj k zmareniu aktivít
vykonávaných v súvislosti s dotknutou osobou, ktorej sa informácie týkajú, a zároveň by mohlo
dôjsť aj k odhaleniu používaných foriem, metód a prostriedkov získavania informácií. Preto možno

akceptovať, že nie vždy do úvahy prichádza úplné a presné oboznámenie účastníka konania s
podkladom rozhodnutia, ktorý má podobu utajeného režimu, čo možno odôvodniť práve zabezpečením
ochrany záujmov týkajúcich sa národnej bezpečnosti a verejného poriadku. Je preto potrebné, aby
v kontexte konkrétneho prípadu s ohľadom na zabezpečenie ochrany utajovaných skutočností, boli
zvolené také postupy a realizované také úkony, ktorých preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa

zachovanýcieľ-zabezpečenieurčitejmierykontradiktórnostikonania,moholdosiahnuťajbezohrozenia
bezpečnostných záujmov štátu, a aby nevznikali s tým spojené ujmy.

17. Pokiaľ orgány verejnej správy rozhodli o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu výlučne
s odkazom na nesúhlasné stanovisko Slovenskej informačnej služby obsahujúce spravodajské

informácie, na ktoré sa vzťahuje režim utajenia podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností
a žalobcu, prípadne jeho právneho zástupcu, neupovedomili aspoň o podstatnom obsahu týchto
informácií, prípadne nezdôvodnili konkrétnymi okolnosťami tohto prípadu (teda nielen všeobecnými
formuláciami) prečo nie je možné v určitom rozsahu sprístupniť informácie, ktoré sú dôvodom pre
zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt, takýto postup je v rozpore s ustanoveniami správneho poriadku,

ktoré zabezpečujú realizáciu práva na kontradiktórne konanie (najmä § 3 ods. 2, § 33 ods. 2).

18. Správny súd prisvedčil aj žalobnej námietke, že v správnom konaní boli porušené procesné
práva žalobcu, čoho dôsledkom bolo vydanie nezákonných rozhodnutí, keďže orgány verejnej správy
žalobcovi reálne neumožnili sa oboznámiť s dôvodmi stanoviska SIS a relevantne sa v priebehu

správneho konania k nemu vyjadriť. Z administratívneho spisu bolo zistené, že orgán verejnej správy
prvého stupňa žalobcovi dňa 17. 10. 2023 doručil listinu označenú ako výzva pred vydaním rozhodnutia
ozamietnutížiadosti,vktorejmuoznámil,žeSISvyjadrilanesúhlasnéstanoviskokudeleniudlhodobého
pobytu pre žalobcu a že sa s týmto stanoviskom oboznámila oprávnená osoba prvostupňového orgánu.
Zároveň bol žalobca vyzvaný, aby sa v lehote 10 dní vyjadril k podkladom pre vydanie rozhodnutia

vo veci zamietnutia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu. Žalobca sa k výzve vyjadril podaním zo dňa
18. 10. 2023, v ktorom argumentoval, že stanovisko SIS nie je súčasťou spisu a prvostupňový orgán
žalobcovi neoznámil ani podstatné dôvody, ktoré by mali tvoriť základ budúceho rozhodnutia, preto
sa žalobca k tomuto rozhodujúcemu podkladu rozhodnutia nemôže vyjadriť a navrhovať dôkazy, čím
mu prvostupňový orgán odníma možnosť účinne oponovať prvostupňovému orgánu, resp. SIS, že jeho

pobyt nie je v záujme Slovenskej republiky. Následne prvostupňový orgán žiadal SIS o konkretizovanie
dôvodov nesúhlasného stanoviska k pobytu žalobcu, ktoré napĺňajú skutkovú podstatu § 2 ods. 1
písm. l) zákona o pobyte cudzincov. SIS v reakcii na žiadosť uviedla, že zákon jej neukladá povinnosť
uvádzať konkrétne dôvody nesúhlasného stanoviska a tieto neozrejmila. Následne prvostupňový orgánvydal prvostupňové rozhodnutie. V priebehu konania pred orgánom verejnej správy prvého stupňa
žalobca nemal reálnu možnosť oboznámiť sa s podkladom prvostupňového rozhodnutia a účinne sa voči
nemu brániť, nakoľko nepoznal ani podstatu dôvodov nesúhlasného stanoviska SIS. Počas odvolacieho

konania sa oprávnená osoba žalovaného oboznámila so stanoviskom SIS a konštatovala v úradnom
zázname z 19. 02. 2024, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu. Následne
21. 02. 2024 bolo vydané napadnuté rozhodnutie. Ani z postupu žalovaného nemožno vyvodiť, že by
konal v súlade s § 3 ods. 2 správneho poriadku, teda že by postupoval v úzkej súčinnosti so žalobcom
a že by mu dal príležitosť, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k

podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy.

19. Úlohou orgánov verejnej správy v predmetnej veci bolo oboznámiť žalobcu aspoň s podstatou
dôvodov, ktoré viedli k zamietnutiu jeho žiadosti o udelenie prechodného pobytu a to prípadne aj v
súčinnosti s pôvodcom utajovanej skutočnosti SIS (po zistení jej stanoviska), avšak tým spôsobom, aby
súčasne nedošlo k porušeniu povinností v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností. Ústavný

súd SR vo svojich nálezoch opakovane konštatoval, že je nedostačujúce, ak sa môže s utajovanou
skutočnosťou, ktorá je dôvodom pre zamietnutie alebo zrušenie pobytu cudzinca, oboznámiť súd alebo
advokát. Žalobca nemal reálnu možnosť, aby sa vyjadril k podkladu rozhodnutia – stanovisku SIS.
Uvedené procesné pochybenia prvostupňového orgánu aj žalovaného správny súd považoval za tak
závažné porušenie povinností uložených im ustanovením § 33 ods. 1 a 2 správneho poriadku (t. j. práva

účastníka konania pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia,
prípadne navrhnúť jeho doplnenie a navrhovať dôkazy), že tieto pochybenia mali za následok vydanie
nezákonných rozhodnutí.

20. Pokiaľ žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy, keďže

napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové rozhodnutie sú založené v podstate len na
jedinom dôkaze, a to je nesúhlasné stanovisko SIS s udelením prechodného pobytu, s touto žalobnou
námietkou sa správny súd nestotožnil. Z administratívneho spisu je zrejmé, že orgány verejnej správy pri
rozhodovaní o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu mali k dispozícii aj iné listiny, vrátane listín
predložených žalobcom spolu so žiadosťou, hoci ako rozhodujúci podklad preskúmavaných rozhodnutí

bolo brané nesúhlasné stanovisko SIS vydané podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Nemožno
teda uzavrieť, že by prvostupňový orgán a žalovaný vychádzali len z jediného podkladu pri vydávaní
svojich rozhodnutí.

21. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe žiadal, aby sa priamo správny súd oboznámil s obsahom

utajovanej informácie v režime „Vyhradené“ a preskúmal, či obsahuje dostatočné dôvody na to, aby
mohla zakladať dôvodné podozrenie, že by žalobca ohrozoval alebo mohol ohroziť bezpečnosť štátu.
Správny súd v tomto prípade nevzhliadol dôvod na takýto procesný postup. Podľa správneho súdu
musí byť v prvom rade realizované právo na kontradiktórne konanie, čo aj v obmedzenom rozsahu,
so zohľadnením potreby zabezpečenia ochrany utajovaných informácií (prípadne zdôvodnenie, prečo

nie je možné tieto informácie sprístupniť). Následne musí byť zabezpečené právo na vyjadrenie sa
k týmto podkladom rozhodnutia účastníkovi konania (pričom účastník konania musí mať možnosť
vyjadriť sa ku konkrétnym skutočnostiam, nie len napr. ku všeobecnému konštatovaniu o možnosti
ohrozenia bezpečnosti štátu), a potom ako je účastníkovi konania daná možnosť vyjadriť sa k podkladom
rozhodnutia, musí orgán verejnej správy vykonať posúdenie veci. Až následne správny súd preskúmava

zákonnosť tohto rozhodnutia orgánu verejnej správy. Nie je vylúčené, že pri tomto prieskume sa správny
súd oboznámi s podkladom, ktorým je informácia v utajovanom režime. V tejto súvislosti správny súd
poukazuje na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo dňa 13. 12. 2023, v
ktorom ústavný súd uviedol: „Ako naznačila Národná rada i vláda, správne súdy v takýchto veciach majú
„suplovať obhajobu“ a musia tak namiesto nej overiť vierohodnosť a presvedčivosť skutkových tvrdení.

Avšak napriek tomu nemožno pripustiť, aby pod rúškom utajovaných informácií, o ktorých relevancii
si nie je možné vytvoriť úsudok, bolo svojvoľne a bez spoľahlivých skutkových dôvodov nakladané
s osudmi ľudí (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2Azs/259/2019-28
zo dňa 12. 03. 2020, bod 22). Právo na obhajobu nie je dostatočne zaručené iba prístupom súdu
k utajovaným skutočnostiam a nemôže nahradiť prístup k informáciám v spise dotknutou osobou, ak

sa nemôže oboznámiť ani s podstatou dôvodov, na ktorých sa rozhodnutie zakladá (k tomu viac aj
rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22. 09. 2022 vo veci GM proti Országos Idegenrendeszeti Főigazgatóság
C-159/21)“.22.Ďalejsprávnysúdpovažujezapotrebnépoukázaťajnato,žeorgányverejnejsprávyvprejednávanej
veci v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli, že v tomto prípade je zamietaná len žiadosť žalobcu
o dlhodobý pobyt, a že zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky nijako

neovplyvní podnikateľské aktivity žalobcu a nakladanie s jeho majetkom, ani rodinný a súkromný život
žalobcu, pretože prechodný pobyt na účel podnikania na území Slovenskej republiky zostáva v platnosti
a zamieta sa len žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky (žalobca mal
v čase začatia administratívneho konania udelené oprávnenie na prechodný pobyt na účely podnikania,
ktoréhoplatnosťbolapredĺženápodľa§131kods.1zákonaopobytecudzincov).Zároveňbolouvedené,

že žalobca sa nevyhosťuje, nezakazuje sa mu pobyt na území Slovenskej republiky a nijako ho toto
rozhodnutieneobmedzujenaslobodepohybuapobytu,pretožeidelenozamietnutiežiadostiodlhodobý
pobyt. V tejto časti je rozhodnutie určitým spôsobom zmätočné, pretože nie je zrejmé, prečo ak žalobca
podľa orgánov verejnej správy oboch stupňov predstavuje určité bezpečnostné riziko pre Slovenskú
republiku a nebol mu preto udelený súhlas s dlhodobým pobytom, tak na druhej strane orgány verejnej
správy akceptovali, že sa na území Slovenskej republiky mohol zdržiavať na účely realizácie jeho

oprávnenia na prechodný pobyt.

23. Správny súd dospel k záveru o nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí, keďže uznal ako
dôvodné žalobné námietky žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia aj prvostupňového
rozhodnutia, aj o procesných vadách, ktoré mali za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. Preto

napadnutérozhodnutieajprvostupňovérozhodnutiezrušilpodľa§191ods.1písm.d)ag)SSPapodľa§
191 ods. 4 SSP vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom bude úlohou
orgánu verejnej správy prvého stupňa opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu o udelenie prechodného
pobytu, pričom bude postupovať v súlade s § 3 ods. 2 a § 33 ods. 1 a 2 správneho poriadku a následne
vydá rozhodnutie spĺňajúce kritériá ustanovené v § 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku, pričom bude

rešpektovať právny názor vyslovený správnym súdom v tomto rozsudku

24. O nároku žalobcu na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že
žalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania
a na ich náhradu zaviazal žalovaného. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne

správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je potrebné podať na Správny súd v Banskej
Bystrici v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka - spisová značka, čo sa ním sleduje a podpis) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. To neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) ide o konania o správnej žalobe v sociálnych veciach alebo vo veciach azylu, zaistenia a
administratívneho vyhostenia podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.