Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoCsp/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6618202985
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6618202985.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu A. B.,
narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom C. XX, XXX XX C., právne zastúpeného JUDr. Andrejom
Cifrom, advokátom, so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233
516, o zaplatenie 1.975,45 Eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Lučenec č. k. 7Csp/66/2018-313 z 13. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby (I. výrok) p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania (II. výrok) m e n í tak, že žalobca je
povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % do troch dní od
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

III. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %

do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) žalobu zamietol (I. výrok), žalovanému náhradu trov konania
nepriznal(II.výrok)ažalovanémuneuložilpovinnosťzaplatiťsúdnypoplatokznávrhunazačatiekonania
(III. výrok).

2. Súd prvej inštancie zamietnutie žaloby zdôvodnil tým, že nebolo preukázané bezdôvodné obohatenie
sa žalovaného na úkor žalobcu podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ v súvislosti so stranami uzavretou zmluvou

zo dňa 04. 01. 2006. Zmluva o revolvingovom úvere bola totiž stranami riadne uzavretá, keď žalobcu
ju podpísal dňa 03. 01. 2006 a žalovaný dňa 04. 01. 2006, pričom body 5. a 6. zmluvy sa zhodujú, čím
došlo k akceptácii návrhu oferenta. Nebolo dôvodným ani tvrdenie žalobcu o nesprávnosti výšky RPMN
uvedenej v zmluve na úrovni 26,61 %, nakoľko žalobcom uvádzaná hodnota 62,14 % nevychádzala
z výpočtu určeného vzorcom pre výpočet RPMN obsiahnutým v čase uzavretia zmluvy v zákone č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V zmluve bola uvedená správna hodnota RPMN, ako to
vyplynulo zo stanoviska SOI zo dňa 10. 10. 2002. Vzhľadom na dátum uzavretia zmluvy nemohol byť

použitý na výpočet RPMN vzorec zavedený až zákonom č. 264/2006 Z. z. účinným od 01. 07. 2006.
Žalobcovi poskytnutý úver preto nebol bezúročný a bezpoplatkov. O náhrade trov konania rozhodol súd
prvej inštancie podľa § 257 CSP a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal vzhľadom
na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v podstate v tom, že išlo o nárokuplatňovaný žalobcom ako spotrebiteľom zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorý nebol v súvislosti so zmluvou
nečinný, kedy spornou bola výška RPMN, pričom uhradil žalovanému 3.668,73 Eur a zmluva vznikla
dňa 04. 01. 2006, teda viac než 12 rokov pred podaním žaloby.

3. V zákonnej lehote podali proti rozsudku obe sporové strany.

4. Žalobca napadol rozsudok z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP namietajúc,
že súd prvej inštancie sa nezaoberal jeho argumentáciou o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy

kvôli neprimeranosti RPMN a kvôli výraznému nepomeru medzi sumou poskytnutého úveru a sumou,
ktorú mal vrátiť. Namietal tiež absenciu ročnej úrokovej sadzby v úverovej zmluve, čo sa žalovaný
snažil nahradiť ustanovením o zmluvnej odmene, ktorá ale obchádza zákon. Ide o neplatné zmluvné
dojednanie, lebo odmena plní funkciu odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov – úroku a je
neprimerane vysoká, rozporná s dobrými mravmi a preto neplatná podľa § 39 OZ. Podľa žalobcu súd
prvej inštancie nesprávne uzavrel, že v zmluve bola uvedená správna hodnota RPMN. Zákonný vzorec

pre výpočet RPMN bol chybný, čo konštatoval aj zákonodarca v dôvodovej správe k zákonu č. 264/2006
Z. z., ktorým menil zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný ako odborne znalý
dodávateľ musel vedieť o nesprávnosti zákonom určeného prepočtu RPMN. Súd prvej inštancie sa mal
usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, pričom mohol pristúpiť aj k priamej aplikácii
príslušnej smernice. Z týchto dôvodov žalobca žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť.

5.Žalovanývovyjadreníkodvolaniužalobcužiadalrozsudokpotvrdiťapriznaťnáhradutrovodvolacieho
konania. Poprel neprimeranosť zmluvnej odplaty argumentujúc tým, že žalobca nesprávne porovnáva
sumu úveru a celkovú sumu na vrátenie (zahŕňajúcu aj úverovú sumu) prehliadajúc tiež dobu splácania,
ktorá zásadne ovplyvňuje výšku preplatenia úveru. Tvrdenie žalobcu o nesprávnosti RPMN v zmluve je

založené na dovolávaní sa porušenia zákazu pravej retroaktivity, lebo zmluva obsahuje RPMN určenú
podľa zákona účinného v čase jej uzavretia. Zmena výpočtu RPMN od 01. 07. 2006 nemá žiaden účinok
na výpočet RPMN pred týmto dátumom, opačný postup by bol porušením zákazu retroaktivity právnych
noriem. Aj list SOI zo dňa 10. 10. 2002 ako kontrolného orgánu potvrdzuje správnosť aplikácie zákona
č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 30. 06. 2006 ohľadne výpočtu RPMN.

6. Žalovaný podal odvolanie len proti výroku rozsudku o trovách konania (II. výrok) a odôvodnil ho
síce odkazom na ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, ale obsahovo len tým, že rozhodnutie je
v tejto časti založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa neho totiž na aplikáciu § 257 CSP
neboli splnené podmienky. Spotrebiteľský charakter sporu nie je dôvodom pre nepriznanie náhrady trov

konania. Žalobca bol právne zastúpený a neuviedol žiadne okolnosti, pre ktoré by nemal znášať náhradu
trov konania, pričom po vyjadrení k žalobe mal sám zvážiť vývoj sporu.

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že i vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania treba
prihliadať na výnimočnú situáciu spočívajúcu v nesprávnosti zákonného vzorca pre výpočet RPMN.

Ako spotrebiteľ nemohol nijak ovplyvniť nesprávny postup žalovaného, ktorý musel vedieť, že vzorec je
chybný. Nedôslednosť žalovaného, resp. zákonodarcu nemôžu ísť na jeho úkor ako spotrebiteľa.

8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379
a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3

CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil vo výroku o zamietnutí žaloby (I.
výrok) ako vecne správny a podľa § 388 CSP zmenil vo výroku o trovách konania (II. výrok).

9. Odvolací súd konštatuje, že tento spor posudzuje opätovne. Prvý rozsudok okresného súdu bol
zrušený pre jeho nedostatočné odôvodnenie, v ktorom okresný súd iba odkázal na stanovisko NBS zo

dňa 17. 10. 2022 a nevysporiadal sa s argumentom žalovaného, že žalobcom použitý výpočet v čase
uzatvorenia zmluvy neplatil a k zmene spôsobu výpočtu RPMN upraveného v prílohe č. 1 k zákonu č.
258/2001 Z. z. došlo až s účinnosťou od 01. 07. 2006.

10. I keď súd prvej inštancie uvedený nedostatok v novom rozhodnutí odstránil, ani toto neodôvodnil

dôsledne podľa § 220 ods. 2 CSP, pretože sa nevyrovnal so všetkými právne relevantnými
skutočnosťami majúcimi vplyv na výsledok sporu, ako to opodstatnene namietal žalobca v podanom
odvolaní. V rozhodnutí skutočne absentuje vysporiadanie sa so žalobnými tvrdeniami o absolútnej
neplatnosti úverovej zmluvy kvôli neprimerane vysokej odplate, kvôli výraznému nepomeru medziposkytnutou a vracanou sumou a kvôli absencii uvedenia úroku v zmluve. Napriek tomuto pochybeniu
odvolací súd v zmysle § 390 CSP nemohol rozsudok zrušiť a vrátiť vec prvoinštančnému súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, ale bol povinný vo veci sám rozhodnúť vzhľadom na to, že išlo o v poradí

druhé rozhodnutie prvoinštančného súdu v tejto veci.

11. Odhliadnuc od uvedeného sa inak odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že
nedošlo v zmysle § 451 ods. 1 a 2 OZ k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného na úkor žalobcu.

12. Už súd prvej inštancie správne skonštatoval (a tento záver žalobca v odvolaní nespochybnil),
že zmluva bola riadne uzavretá, keď zmluvné strany sa vzájomne zhodli na všetkých parametroch
úverového vzťahu ako je tento definovaný v bodoch 5. a 6. úverovej zmluvy. Nedošlo totiž v procese
zmluvnej kontraktácie upravenom v § 43a nasl. OZ k žiadnym zmenám, dodatkom, či výhradám
navrhovaného textu zmluvy.

13. V nadväznosti na to bolo podľa odvolacieho súdu preukázané, že úverová zmluva zo dňa 04. 01.
2006obsahujevšetkypotrebnénáležitostivyžadovanépodľavtomčaseúčinnéhozákonač.258/2001Z.
z. o spotrebiteľských úveroch. Úver na jej základe žalovanému poskytnutý preto nemožno hodnotiť ako
bezúročný a bezpoplatkový a ani svojim obsahom, resp. účelom predmetná úverová zmluva neodporuje
zákonu, neobchádza ho, neprieči sa dobrým mravom a preto je platným právnym úkonom.

14. Odvolací súd konštatuje, že v čase uzavretia úverovej zmluvy dňa 04. 01. 2006 zákon č. 258/2001 Z.
z. nevyžadoval, aby v nej bola uvedená úroková sadzba. Táto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere
bola zavedená až zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2008. Pokiaľ ust. § 4 ods. 2 písm.
a) zákona č. 258/2001 Z. z. účinného v čase uzavretia spornej zmluvy vyžadovalo uviesť v zmluve sumu,

počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, toto zmluva obsahuje, keď je v nej uvedené, že
mesačná splátka predstavuje 2.834,- Sk, počet splátok je 36 a sú splatné 22. dňa v mesiaci. Zákonné
znenie nevyžadovalo uviesť štruktúru splátky (t. j. aká suma pripadá na istinu, úrok, či iné poplatky), ako
to vo vzťahu k totožnému zneniu neskôr účinného zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.
z. uviedol Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-42/15, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere

nemusí obsahovať vo forme amortizačnej tabuľky, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie
istiny, úrokov a poplatkov, čo reflektovala následne aj vnútroštátna judikatúra (pozri napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22. 02. 2018) a pod vplyvom toho legislatíva, kedy
s účinnosťou od 01. 05. 2018 zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v ust. § 9 ods. 2 písm.
i) vyžadoval, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola uvedená výška, počet a frekvencia splátok.

15. Ak potom žalobca namietal, že výška zmluvnej odplaty, resp. úroku, ktorý vypočítal na úroveň 25,99
% ročne odporovala dobrým mravom a tým robila úverovú zmluvu neplatnou podľa § 39 OZ, resp. že
išlo o neprijateľnú (a tým neplatnú) zmluvnú podmienku, odvolací súd poukazuje na ust. § 53 ods. 2 OZ
účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy, podľa ktorého sa neprijateľnosť podmienky nevzťahovala

na predmet plnenia alebo jeho cenu. To znamená, že odplata ako peňažná protihodnota za poskytnutie
úverových prostriedkov nemohla byť ako cena plnenia hodnotená a ani vyhodnotená ako neprijateľná
(neplatná) zmluvná podmienka. Odvolací súd ďalej uvádza, že v čase uzavretia úverovej zmluvy žiadna
právna norma neurčovala maximálnu výšku úroku, či odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov
a preto treba súhlasiť so žalobcom, že tento parameter úverovej zmluvy bolo treba posúdiť cez prizmu

dobrých mravov. Na rozdiel od žalobcu dospel ale odvolací súd k záveru, že ním vypočítanú výšku
zmluvnéhoúrokunemožnopovažovaťzazávažnévybočeniezovšeobecnespoločenskyakceptovaných
zásad správania sa (ako sú takýmto spôsobom definované v právnej teórii dobré mravy), resp. že by išlo
o všeobecne netolerovateľné dojednanie z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich princípov mravnosti
ľudských vzťahov, v dôsledku čoho by bolo nutné považovať predmetnú úverovú zmluvu za neplatnú

podľa § 39 OZ. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/1/2009,
v ktorom najvyšší súd síce neriešil otázku, aká konkrétna výška úroku prípustná je a aká už nie
(posudzujúc zmluvu uzavretú ešte v roku 2003), len z hľadiska všeobecných úvah vyjadril záver, že
ak dohodnuté úroky presiahnu úroky poskytované peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy, môže
ísť o rozpor s dobrými mravmi (najvyšší súd použil slovo „spravidla“). V uvedenom rozhodnutí pritom

posudzovalprípaddojednanýchúrokovnaúrovni60%ročnevzmluvezroku2003auložilzistiťdopytom
na aspoň jednu banku výšku úrokovej miery poskytovanej v peňažných ústavoch. V tomto smere sám
žalobca predložil prehľad priemerných úrokových sadzieb z úverov poskytovaných bankami v roku 2006,
podľa ktorého pri porovnateľnom úvere bola priemerná výška úrokovej sadzby na úrovni 12,72 % ročne.Odvolací súd ale zdôrazňuje, že ide o údaj o priemernej výške, čo znamená, že úroková sadzba mohla
byť (v konkrétnych prípadoch) vyššia alebo nižšia, ide o úroky poskytované bankami a nie nebankovými
inštitúciami, u ktorých sú úrokové sadzby nepochybne vyššie a už len z týchto najzásadnejších hľadísk

nebolo možné dať za pravdu tomu, že žalobcom určená úroková miera vo výške 25,99 % podstatne, t. j.
niekoľkonásobne prevyšovala vtedajšie úroky na finančnom trhu. Odvolací súd nevidí zásadný nepomer
ani medzi sumou poskytnutého úveru 1.693,29 Eur a celkovou čiastkou 3.386,58 Eur, ktorú mal žalobca
vrátiť. Žalobca totiž prehliada, že táto suma je súčtom poskytnutého úveru (1.693,29 Eur) a peňažných
prostriedkov ako odmeny veriteľa za jeho poskytnutie (1.693,29 Eur) na obdobie 3 rokov, počas ktorých

mal byť úver v jednotlivých splátkach vrátený. Odvolací súd už len podotýka, že dôkaz o tom, že by
žalobcovi v danom čase bola ochotná a schopná poskytnúť nejaká banka, resp. aj nebanková inštitúcia
porovnateľný úver za úrok okolo 13 % ročne, sa v spise nenachádza.

16. Žalobca nedôvodne vytýkal súdu prvej inštancie aj záver o správnosti hodnoty RPMN uvedenej
v zmluve. Žalobca pritom netvrdil, že by žalovaný nepoužil spôsob výpočtu RPMN založený na zákonom

určenom vzorci platnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, argumentácia žalobcu bola založená na tom,
že žalovaný ako odborne znalý subjekt mal vedieť, že v tom čase platný zákonný vzorec je nesprávny.
Súdprvejinštanciealesprávnepoukázalnaskutočnosť,žekprehodnoteniuvzorcavýpočtuRPMNdošlo
v zákone č. 258/2001 Z. z. až s účinnosťou od 01. 07. 2006, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 264/2006
Z. z., ktorým došlo k zmene prílohy č. 1 zakotvením nového spôsobu výpočtu RPMN. Odvolací súd

sa nemôže stotožniť so žalobcom, že žalovaný mal postupovať v rozpore so zákonom účinným v čase
uzavretia zmluvy a nerešpektovať zákonné znenie spôsobu výpočtu RPMN, a to dokonca v situácii, kedy
sažalovanýpreventívneobrátilnaSlovenskúobchodnúinšpekciu(t.j.naštátnyorgán),ktorámuspôsob
výpočtu RPMN podľa v tom čase zákonného znenia odobrila, ako to plynie zo stanoviska SOI zo dňa 10.
10. 2002. Stanovisko NBS zo dňa 17. 10. 2022 potom len potvrdzuje, že hodnota RPMN na úrovni 67,52

% nebola určená vzorcom účinným v čase uzavretia úverovej zmluvy, ale výpočtom, ktorý nevychádzal
zvtedyúčinnéhozákona.Zatýchtookolnostížalovanýpodľaodvolaciehosúdeuviedolvzmluvehodnotu
RPMN zodpovedajúcu v tom čase zákonom určenému prepočtu a nemožno ho preto sankcionovať
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru v zmysle vtedy účinného ust. § 4 ods. 2 písm. g) zákona
č. 258/2001 Z. z., ktorý navyše takýto následok stanovoval len v prípade, ak RPMN nebola v zmluve

uvedená a nie v prípade, ak bola prípadne uvedená v nesprávnej hodnote. Pokiaľ žalobca poukázal
na dôvodovú správu k zákonu č. 264/2006 Z. z., je pravdou, že zákonodarca reagoval na nepresnosti
vyplývajúce z dovtedy účinného vzorca výpočtu RPMN, ale nijak sa touto zákonnou novelou nedotkol
dovtedy založených právnych vzťahov, ktorých posudzovanie v zmysle prechodného ustanovenia § 8a
zostalo podľa dovtedajších právnych predpisov zachované. Ak by teda zákon mienil korigovať nejakým

spôsobom dovtedy založené právne vzťahy vo vzťahu k už prv určenému spôsobu výpočtu RPMN,
nepochybne by tak urobil a teda odvolací súd ani z tohto hľadiska nenachádza racionálny podklad pre
záver o tom, že v spornej úverovej zmluve uvedená hodnota RPMN bola nesprávna. Ako sám uviedol
žalobcavodvolaní,eurokonformnývýkladdotknutéhozákonnéhoustanoveniatudoúvahyneprichádzal,
pričom odvolací súd uvádza, že nebola možná ani priama aplikácia smernice 98/7/ES, nakoľko priama

aplikáciasmernicejemožnáibavkonaniachprotičlenskémuštátu,resp.protisubjektukonajúcomvjeho
mene a o taký prípad v tomto konaní nešlo.

17. Z uvedených dôvodov zo strany žalobcu k plneniu žalovanému v rozsahu presahujúcom sumu
poskytnutého úveru nedošlo bez právneho dôvodu, resp. z neplatnej úverovej zmluvy. Žalobca plnil

žalobou uplatnenú sumu žalovanému na základe platnej úverovej zmluvy, na jeho strane nedošlo
k bezdôvodnému obohatenia sa na úkor žalobu a preto súd prvej inštancie správne žalobu zamietol.

18. Vo vzťahu k trovám konania musel odvolací súd pristúpiť k zmene napadnutého rozhodnutia
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. V spore bol plne úspešný žalovaný a preto mu podľa §

255 ods. 1 CSP vznikol nárok na plnú náhradu trov konania. Súd prvej inštancie použil na korekciu tohto
stavu ust. § 257 CSP, podľa ktorého môže súd výnimočne nepriznať náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa. Také dôvody tu ale neboli dané.

19. Odvolací súd konštatuje, že ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za

výsledok a zodpovednosti za zavinenie, kedy súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa. To znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na
náhradu trov konania, hoc by ich inak mala znášať. Ide o právnu úpravu, ktorá umožňuje súdu zmierniť
dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Je tovýraz skutočnosti, že zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol všetky situácie, ktoré sa
v praxi môžu vyskytnúť a preto poskytuje súdu priestor na to, aby urobil za dosť spravodlivosti aj
v prípadoch, že zákonné znenie riešenia otázky trov konania smeruje k inému výsledku. Aplikácia ust.

§ 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú inak naplnené všetky predpoklady na priznanie
náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
inak procesne úspešnej strane sporu náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však
ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže
spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pod dôvody hodné

osobitného zreteľa sa spravidla zahŕňa neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu
sporu, povaha okolností sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, či zložitosť prípadu
v súvislosti s výkladom medzinárodnej zmluvy, osobné pomery strany sporu, resp. nízky príjem.

20. Podľa odvolacieho súdu neboli dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by nemala
byť žalovanému (ako plne úspešnej strane sporu) priznaná náhrada trov konania voči neúspešnému

žalobcovi. Dôvody na aplikáciu uvedeného ustanovenia totiž nemožno vidieť len v samotnom
spotrebiteľskom charaktere tohto sporu (ktorý je bežným typom súdnej agendy), a to ani v spojení
s okolnosťami uvedenými okresným súdom (postoj žalobcu k plneniu zmluvy, resp. doba prešlá od jej
uzavretia). Žalovaný opodstatnene poukázal na to, že ani sám žalobca nezadefinoval dôvody hodné
osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, až vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného

poukázal žalobca na to, že v súvislosti s dotknutou právnou úpravou „nedôslednosť žalovaného, resp.
zákonodarcu“ by nemala ísť na jeho úkor. Odvolací súd s tým súhlasí, avšak začatie tohto sporu
neinicioval ani žalovaný, ani zákonodarca, ale žalobca, ktorý si musel byť vedomý, že výsledkom sporu
môže byť aj jeho neúspech. Ak potom podľa žalobcu jediným dôvodom pre nepriznanie náhrady trov
konania žalovanému by mala byť „chybná“ právna úprava, ktorú sa žalobca snažil svojim účelovým

výkladom využiť vo vlastný prospech podaním žaloby po vyše dvanástich rokoch od uzavretia úverovej
zmluvy, je odvolací súd presvedčený, že rozhodne nejde o dôvod hodný osobitného zreteľa pre
nepriznanie náhrady trov konania žalovanému. Inak povedané, žalobca nemal žiaden dôležitý dôvod
pre iniciovanie tohto sporu a pokiaľ bol v takom spore neúspešný, nie je dôvod, aby odvolací súd tento
následok nepremietol aj do rozhodnutia o náhrade trov konania.

21. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že na nepriznanie náhrady trov konania
úspešnému žalovanému neboli splnené podmienky vyžadované § 257 CSP. Podľa odvolacieho súdu
prejednávaná vec nijak nevybočuje z rámca všeobecnej zásady rozhodovania o nároku na náhradu trov
konania, pri ktorej by vznikla potreba použiť moderačné právo súdu. Odvolací súd preto zmenil rozsudok

súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania (II. výrok) a žalovanému ako plne úspešnému v spore
priznal plnú náhradu trov konania, t. j. v rozsahu 100 %.

22. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust.

§ 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný a preto mu odvolací
súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.