Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 24, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/21/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3120206495
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3120206495.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň

JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne A. B., narodenej XX.XX.XXXX,
bytom v C., D. XXX/X, právne zastúpenej JUDr. Annou Žedényiovou, advokátkou so sídlom v Trenčíne,
Palackého 85/5, proti žalovanému E. F., narodenému XX.XX.XXXX, bytom v G., H. XXX/XX, o určenie
vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 4. novembra
2024, č. k. 21C/23/2020-163, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalobkyňa je vlastníčkou
nehnuteľnosti, parcely registra C č. 599/12, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 184 m2, zapísanej
na LV č. XXXX, k. ú. C. v podiele 1/6 a nehnuteľnosti, bytu č. X vo vchode č. X v bytovom dome súp.
č. XXX, postavenom na parcele registra C č. 596, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 270 m2,
zapísaného na LV č. XXXX k. ú. C.,
a to v podiele 1/1, spolu s podielom 56/352 na spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu
a podielom 56/352 na parcele registra C č. 596, zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 270 m2,

rovnako zapísaného na LV č. XXXX, k. ú. C.. Výrokom II. žalobkyni priznal náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 08.10.2018 došlo medzi ňou
ako darcom a žalovaným ako obdarovaným k uzavretiu darovacej zmluvy, predmetom ktorej boli
predmetné nehnuteľnosti. S poukazom na správu ošetrujúceho lekára I. E. J. odvolávajúc sa na
§ 38 ods. 2 Obč. zák. dôvodila, že predmetná darovacia zmluva je absolútne neplatným právnym
úkonom,nakoľkožalovanýzneužilnegatívnyzdravotnýduševnýstavžalobkyneadalžalobkynipodpísať
darovaciu zmluvu. Dôvodila, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným nie je na takej kvalitatívnej citovej,

vzťahovej a emočnej úrovni odôvodňujúcej záver, aby žalobkyňa mala dôvod ako prejav vďaky darovať
žalovanému svoj byt, v ktorom býva. Žalovaný je vnukom žalobkyne a navštevuje ju, resp. aj v minulosti
navštevoval len sporadicky. Správanie sa žalovaného bolo viac menej formálne, ničím sa nevynímalo
správaniuostatnýchčlenovrodinyžalobkyne.Nikdyneprejavovalzvýšenústarostlivosť,záujem,opateru
o žalobkyňu, čo by odôvodňovalo vôľu žalobkyne darovať mu svoj majetok (strechu nad hlavou). Nikdy
sa v rámci rodiny, detí žalobkyne, resp. vnúčatami žalobkyne nehovorilo o tom, resp. ani žalobkyňa
neprejavila nikdy vôľu darovať byt žalovanému ako svojmu vnukovi. Vždy sa v rodine hovorilo, že byt

sa rozdelí po smrti žalobkyne rovným dielom medzi všetky jej deti. Súd prvej inštancie konštatoval, že
dňa 08.10.2018 bola uzavretá darovacia zmluva darkyne - žalobkyne a obdarovaného - žalovaného,
predmetom ktorej bolo darovanie nehnuteľností špecifikovaných v podanej žalobe. Darovacia zmluva
bola zavkladovaná dňa 06.11.2018 pod č. V6271/2018. I. E. J. písomne dňa 31.01.2020 poskytolinformácie o zdravotnom stave žalobkyne, kde uviedol, že žalobkyňa nemá odborne diagnostikovanú
duševnú chorobu, trpí rozvinutou stareckou demenciou, ktorá sa prejavuje najmä v zmenenej orientácii
miestom a časom, takáto osoba nedokáže posúdiť správnosť svojho jednania v zmysle riešenia, ale

i posúdenia a pochopenia tej ktorej situácie, neuvedomuje si svoje konanie, nedokáže vhodne riešiť
ani bežné životné situácie, nedokáže hodnotiť a riešiť ani bežné udalosti, dominuje u nej výrazné
obmedzenie novopamäte, často si nepamätá na udalosti už z predchádzajúceho dňa. Súd prvej
inštancie vo veci ustanovil znalca na posúdenie spôsobilosti žalobkyne. Znalecký posudok č. 37/2023
zo dňa 14.08.2023 vypracovala znalkyňa v odbore zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, I. I. D., ktorá

v záveroch znaleckého posudku skonštatovala, že v čase podpisu darovacej zmluvy 08.10.2018 nebola
žalobkyňa spôsobilá na právne úkony a rovnako v súčasnej dobe nie je spôsobilá na právne úkony.
Znalkyňa pri výsluchu k veci uviedla, že pri spracovaní znaleckého posudku vychádzala z kontaktu
s vyšetrovanou osobou, žalobkyňou, z toho, čo k veci uviedli príbuzní, nie z obsahu spisového materiálu,
ale z osobného styku a zo zdravotnej dokumentácie, ktorá nemusí byť súčasťou spisu, dá sa získať,
ale v tomto prípade jej nebolo veľa, nakoľko vyšetrovaná osoba nenavštevovala často lekárov. Tzv.

subjektívna anamnéza je prakticky rozhovor s vyšetrovanou osobou. Faktom je, že znalecký posudok
bol vypracovaný v roku 2023, v roku 2018 bola podpísaná darovacia zmluva. V čase vyšetrenia
žalobkyne mohla skonštatovať pokročilý stupeň demencie, ktorý sa nevytvorí a nevyvinie ani za rok,
ani za dva roky. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou možno tvrdiť, že stav žalobkyne, zistený
v čase vyšetrenia, už mal počiatky aj v čase podpísania predmetnej darovacej zmluvy. V tom čase

bola žalobkyňa v stave, keď bola narušená štiepivosť a krátkodobá retencia. To znamená taký stav,
že takto postihnutá osoba síce v konkrétnej chvíli porozumie faktu, ale tento sa jej nevštiepi do pamäti
a vzápätí si takáto osoba nepamätá, čo sa udialo. Toto je jeden z typických príznakov začínajúcej
Alzheimerovej demencie. Z praxe má aj takú skúsenosť že svedomitý notár, skôr ako spracuje zápis
o právnom úkone so závažnejším obsahom, pošle konkrétnu osobu k nej na vyšetrenie, kedy má

príležitosť v reálnom čase posúdiť, do akej miery si osoba, ktorá napr. prevádza byt, dokáže uvedomiť
obsah a dosah takéhoto právneho úkonu. Notári v zásade neosvedčujú psychický stav človeka, ale len
fakt, že konkrétna osoba podpísala konkrétnu listinu. V počiatočných štádiách uvedeného ochorenia
je do určitej miery postihnutá osoba schopná ešte existovať vo svojom domácom prostredí a robiť
určité praktické úkony, ale prejavy ochorenia sa postupne ukazujú zreteľnejšie v tom, že takáto osoba

zabudne niečo urobiť, zaplatiť šek, zrazu si nespomenie kade má ísť tam, kde ísť chce a podobne.
Toto sú už zreteľné znaky takéhoto ochorenia, v počiatočných štádiách, postihnutá osoba potrebuje v
závažnejších veciach usmernenie od inej osoby. Samotný fakt, že nejaká osoba berie psychofarmaká,
ešte neznamená, že takáto osoba je právne nespôsobilá, často ide osoby, ktoré dokážu plnohodnotne
pracovať, hoci sú takýmto spôsobom liečení. Ona mala k dispozícii zdravotnú kartu žalobkyne, z

ktorej obsahu vyplývalo, že ak žalobkyňa užívala lieky, tak na bežné ochorenia, nebolo tam nič také,
čo by súviselo s jej psychickým stavom. Súd prvej inštancie v konaní ďalej vypočul ako svedkov E.
I., K. L. a M. B. – deti žalobkyne. Súd prvej inštancie konštatoval, že právnym základom žaloby bolo
určenie vlastníckeho práva v prospech žalobkyne v dôsledku neplatnosti darovacej zmluvy z dôvodu,
že žalobkyňa trpela v čase vykonania napadnutého právneho úkonu duševnou poruchou, ktorá ju robí

na tento právny úkon neschopnou. Bolo teda potrebné posúdiť platnosť právneho úkonu, darovacej
zmluvy z 08.10.2018. V súvislosti s preukázaním uvedeného dôvodu súd vykonal stranami navrhnuté
dokazovanie, rozhodujúcim dôkazným prostriedkom v danom prípade však bol znalecký posudok I. D..
Závery znalkyne pritom neboli v rozpore s ďalšími dôkazmi listinami a výsluchom svedkov. Súdom
ustanovená znalkyňa znalecký úkon vykonala riadne a komplexne. Zo znaleckého posudku súd zistil,

že u žalobkyne bola jednoznačne konštatovaná diagnóza, Alzheimerova choroba v pokročilom štádiu,
čo zistila znalkyňa osobným vyšetrením žalobkyne. Stav žalobkyne v čase vyšetrenia nevznikol zo
dňa na deň, ale bol výsledkom dlhodobého progredujúceho ochorenia, kedy už v počiatočnom štádiu,
v čase začínajúcej ľahkej demencie postihnutá osoba síce vie byť sebestačná, zvládne napríklad
návštevu kostola a iné bežné úkony, ale už sa ukazuje strata kognitívnych schopností, schopnosť

racionálneho úsudku, občasná strata orientácie v čase a priestore, krátkodobá pamäť, kedy postihnutá
osobaniečovykonáavzápätísitonepamätá.Žiadostižalobcunaďalšieznaleckédokazovaniesúdpreto
nevyhovel, vypracovanie kontrolného znaleckého posudku považoval za nadbytočné, pretože závery
predloženého znaleckého posudku považoval za jednoznačné. Žalobe teda v celom rozsahu vyhovel,
nakoľko ku dňu podpísania spornej darovacej zmluvy 08.10.2018 mal za jednoznačne preukázané, že

žalobkyňa ako darca nedisponovala dostatkom spôsobilosti na právne úkony v takom rozsahu, aby
si plne uvedomovala dosah, význam a účinky darovacej zmluvy. Hoci v čase podpisovania darovacej
zmluvy nebola žalobkyňa právne obmedzená v spôsobilosti na právne úkony, duševnou chorobou trpela
a vzhľadom na diagnózu nie je namieste uvažovať o možných svetlých chvíľach, kedy by bola schopnáposúdiť dôsledky uskutočnenia prevodu nehnuteľnosti, preto právny úkon prevodu vlastníckeho práva
bolprávnymúkonomosobykonajúcejvduševnejporuche,ktorájurobínatentoúkonneschopnouaakaj
nejaký právny úkon urobila, nemohol byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne a je absolútne

neplatný podľa § 38 ods. 2 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pominúc psychické ochorenie
žalobkyne považoval za potrebné uviesť aj to, že úkon darovania žalobkyňa neurobila z vlastnej iniciatívy
a nemožno povedať, že darovať byt bolo prejavom jej vôle, v tomto smere žalobkyňa neurobila žiadny
úkon, všetko zariadil výhradne žalovaný. Spísal zmluvu, doviedol žalobkyňu k podpisu zmluvy. Napokon
táto ani nevedela, že k takémuto právnemu úkonu vôbec došlo. Aj dôvody, pre ktoré došlo k darovacej

zmluve na strane žalovaného, spočívajúce v tom, že ak babka dala jednému vnukovi, tak by mala dať aj
jemu, svedčia o tom, že rozhodnutie žalobkyne darovať byt žalovanému nebolo prejavom jej vôle, nebolo
dôsledkom nadštandardných rodinných väzieb, nebolo odmenou za prípadnú poskytovanú pomoc. Tiež
mal za podstatné, že osvedčenie podpisu na matrike neznamená osvedčenie spôsobilosti podpisujúcej
osoby, známky ochorenia vyššie popísaného nemusia byť v začínajúcom štádiu choroby na postihnutej
osobe viditeľné. Aj fakt, že žalobkyňa v roku 2017 podpísala inú darovaciu zmluvu nedokladuje, že v tom

roku bola spôsobilá k takémuto úkonu, zmluva zostala platnou, pretože jej platnosť nikto nespochybnil.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalobkyni ako plne úspešnej strane priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne
aby rozhodol o presune (delegácii) veci na iný nezaujatý okresný súd, rozhodol o vylúčení sudcu
Okresného súdu Trenčín, alternatívne napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Súdu prvej
inštancie vytýkal, že i napriek tomu, že v spore opakovane žiadal, aby súd prvej inštancie nariadil nový
(druhý) znalecký posudok tento návrh zamietol bez dostatočného odôvodnenia, ktorý postup je v rozpore

nielen s čl. 2 a čl. 6 CSP, ale aj s princípom rovnosti zbraní. Uvedené vzbudzuje dôvodnú pochybnosť
o nezaujatosti súdu, a to s poukazom na § 49 ods. 1 CSP (v spojení s čl. 1 a s čl. 2 CSP), keď sudca
je vylúčený ak možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodil, že správanie sa súdu
prvej inštancie v celom priebehu konania nasvedčuje tomu, že mu nebol priznaný taký istý priestor na
obhajobu a predkladanie dôkazov ako žalobkyni. Súd úplne ignoroval rozpor v chronológii duševného

stavu žalobkyne a neprihliadol na fakt, že aj iným vnukom boli darované nehnuteľnosti (garáž, pozemky)
bezakýchkoľvekpochybnostíospôsobilostižalobkyne.Súduprvejinštancievytýkalnesprávneskutkové
zistenia a nesprávne právne posúdenie veci s odôvodnením, že právny záver o údajnej neplatnosti
darovacej zmluvy vyvodil len na základe jedného znaleckého posudku, ktorý vyvoláva pochybnosti.
Žiadal preto, aby bola vec odňatá Okresnému súdu Trenčín a prikázaná inému nezaujatému súdu

rovnakého stupňa, prípadne aby odvolací súd využil svoje zákonné právomoci a rozhodol o vylúčení
sudcu (resp. sudcov) Okresného súdu Trenčín, ak by sa potvrdili dôvodné pochybnosti o nestrannosti.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla potvrdenie napadnutého rozsudku.
Poukázala na to, že znalkyňa v znaleckom posudku č. 37/2023 konštatovala u žalobkyne demenciu

na báze Alzheimerovej choroby v neskorším začiatkom, pričom znalecké psychiatrické skúmanie
vykonávala u žalobkyne dňa 08.08.2023, kde skonštatovala, že v čase skúmania už mala žalobkyňa
masívne rozvinutú demenciu, kde tento stav nie je výsledok jedného alebo dvoch rokov a kde táto
choroba má svoj priebeh, resp. má svoje vývojové štádia, ktoré trvajú nejaký časový okamih, a kde
s vysokou pravdepodobnosťou rovnajúcej sa istote vzhľadom na rozsah rozvinutia demencie v čase

psychiatrického skúmania musela mať už žalobkyňa v roku 2018, resp. v čase podpisu darovacej
zmluvy už demenciu – Alzheimerovú chorobu minimálne v počiatočnom štádiu, kedy bola narušená jej
schopnosť všepivosti a poruchy krátkodobej pamäti a kde aj keď prijala nejakú informáciu a navonok
sa zdalo, že ju aj pochopila, hneď ju zabudla. Žalobkyňa nebola schopná robiť zložité veci, resp. úkony.
Závery znaleckého posudku v znení jeho prednesu znalkyňou na pojednávaní dňa 02.09.2024 plne

korešpondujú aj s inými v spise zadováženými dôkazmi /sú v úplnej zhode/, a to výpovede svedkov –
detí žalobkyne
a priložené lekárske správy. Znalkyňa na pojednávaní dňa 02.09.2024 v spontánnej časti svojej
výpovede povedala jednu dôležitú vec, a to, že diagnostikovanie psychiatrickej choroby sa nerealizuje
analýzou doterajšej zdravotne dokumentácie, resp. psychiatrickými resp. inými lekárskymi správami, ale

vlastným psychiatrickým vyšetrením, ktoré znalkyňa
u žalobkyne vykonala a na základe ktorého dospela k záverom ako uviedla v znaleckom posudku.
Ostatné „dôkazy“ majú len podporný charakter. S poukazom na závery znaleckého posudku v znení
jeho prednesu znalkyňou na pojednávaní dňa 02.09.2024 tu nebol preto dôvod na vypracovaniekontrolného psychiatrického znaleckého posudku, pretože znalkyňa logicky, rozumne, presvedčivo a v
súlade doterajšími medicínskymi poznatkami /znalkyňa správne uviedla, že Alzheimerova choroba má
svoje vývojové štádia, ktoré trvajú istý časový úsek a kde každé toto vývojové štádium choroby má svoje

charakteristické znaky, ktoré aj popísala/ a ostatnými už vykonanými dôkazmi vysvetlila a zdôvodnila,
prečo dospela
k záverom tak ako boli uvedené v znaleckom posudku. Žalovaný mal možnosť znalkyni na
pojednávaní dňa 02.09.2024 klásť otázky, pričom ani ním kladenými otázkami nebola nijak spochybnená
vierohodnosť znalkyne, logickosť a správnosť jej záverov v znení vypracovaného znaleckého posudku

č. 37/2023, čo by odôvodňovalo potrebu nariadenia vypracovania kontrolného znaleckého posudku.
Naviac aj zo samotného vyjadrenia žalovaného vyplynulo, že nebola to žalobkyňa, čo sama prejavila
vôľu mu byt darovať, neexistoval žiadny dôvod na strane žalovaného, pre ktorý by tak žalobkyňa mala
spraviť – darovať mu byt - skutočný dôvod darovania bol ten, že aj ako povedal sám žalovaný „aj on
chcel mať časť majetku žalobkyne“, a kde za tým účelom zariadil všetky záležitosti s tým spojené, a to,
že doviezol žalobkyňu na matriku, kde mal už vopred pripravené darovacie zmluvy.

4. Žalovaný v replike k podanému vyjadreniu žalobkyne – v jej zhrnutí v závere uviedol, že preukázal,
že závery znalkyne I. D. nie sú dostatočne presvedčivé a vyskytujú sa v nich podstatné logické
a dôkazné medzery, ktoré spochybňujú ich použiteľnosť na posúdenie právnej spôsobilosti žalobkyne
v roku 2018. Namietal, že znalkyňa nevysvetlila rozpor medzi údajným začiatkom demencie (2018)

a predchádzajúcimi právnymi úkonmi žalobkyne (2017) a následnými právnymi úkonmi žalobkyne
(trestné oznámenie, podpis plných mocí, žalôb a pod. v rokoch 2019 a 2020). Mal za to, že vykonanie
kontrolného znaleckého posudku je nevyhnutné, aby bola odstránená pochybnosť o odbornej správnosti
doterajšieho znaleckého záveru (porov. § 127 O.s.p. a ustálenú judikatúru o potrebe kontrolného
posudku pri pretrvávajúcich pochybnostiach). Odvolával sa na judikatúru (rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne, sp. zn. 19CoP/70/2016), ktorá výslovne konštatuje, že samotná duševná porucha nestačí
na (úplné či čiastočné) zbavenie spôsobilosti na právne úkony – musí byť preukázané, že daná porucha
konkrétne a v rozhodnom čase vylúčila schopnosť danej osoby konať právne relevantne. Zdôraznil, že
v tejto veci neexistuje dostatok objektívnych dôkazov o stave žalobkyne v roku 2018, ani dôkaz o tom,
že by bola

v roku 2018 psychiatricky vyšetrená alebo liečená, a preto nie je možné spoliehať sa iba na
ex post posudok a výsluch znalkyne vykonaný s odstupom 6 rokov. Namietal tvrdenie
o údajnej „neexistencii dôvodu“ pre darovanie bytu žalovanému, keďže darovacia zmluva podľa § 628
a nasl. Občianskeho zákonníka nevyžaduje protihodnotu ani osobitný dôvod. Navyše, žalovaný nebol -
vzhľadom na svoj právny vzťah k žalobkyni - nijako zaviazaný poskytovať jej dennú starostlivosť, ktorú

ani nikdy aktívne nepožadovala. Zotrval preto na podanom odvolaní.

5. Žalobkyňa v duplike uviedla, že rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19CoP/70/2016 je na
daný prípad nepoužiteľné. Zároveň v danom prípade závery znaleckého skúmania plne korešpondujú aj
so svedeckými výpoveďami detí žalobkyne, ktoré opisujú jej správanie sa a vnímanie reality okolo seba.

V danom prípade je predmetom sporu určenie platnosti, resp. neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej
medzi žalobkyňou a žalovaným podľa ust. § 38 ods. 2 Obč. zák., resp. aj podľa ust. § 37 Obč. zák. a nie
iných právnych úkonov, preto aj súdna znalkyňa sa vyjadrovala len vo vzťahu k tomuto konkrétnemu
právnemu úkonu vrátane celého dokazovania. Uviedla, že žalovaný presne a jasne vymedzil dôvody
odvolania a odvolanie aj zdôvodnil, pre ktoré považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne,

pričom už nie je možné zdôvodnenie odvolania dopĺňať, resp. uvádzať nové skutkové zdôvodnenia.

6. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, pričom v súlade

s ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na vecne správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie, s ktorým sa stotožňuje.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd

prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý
jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil
z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové
zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správnevyložil.Rozhodnutiesúduprvejinštanciezodpovedápožiadavkámust.§220CSP.Námietkyžalovaného
uvedené v podanom odvolaní preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom
konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné

rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

8. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných

podmienok a vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia tiež, či postupom súdu nedošlo k takému nesprávnemu procesnému
postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. či tu nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP).

9. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V situácii,
keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo vyhovené nároku, ktorý strana
sporu žalobou uplatnila, či pre ktoré bol tento zamietnutý, je pre tieto veľmi obtiažne pochopiť takéto
rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno vylúčiť, že

rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri
formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje
právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

10. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí
možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či
ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutiesúdu,môžeísťoskutočnosť,ktorázakladádôvodnaodvolaniepodľaust.§205ods.2písm.
a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365
ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti,
teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej

konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia
posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať
pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.

11. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť

uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s
očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí
spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS

115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre
ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské
práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na
každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý
je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz

Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire,
séria A č. 303 A a č. 303 B).

12. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky
podstatné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie

rozhodnutia v napadnutej časti obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre
uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli
neodôvodnené. Skutočnosť, že strany sporua sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňujú, nemôžesamo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu
prvej inštancie.

13. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by
znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces a nebola zistená ani tzv. iná vada konania, spôsobilá viesť k záveru, že jej
následkomdošloknesprávnemurozhodnutiuvoveciaodvolacímprieskumomexoffonebolazistenáani
žiadnavada,týkajúcasaprocesnýchpodmienok,tedanedošlozhľadiskavyššieuplatnenýchodvolacích

námietok k naplneniu odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ a d/ CSP.

14. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ďalšie odvolacie námietky smerujú proti
tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje
rozhodnutie čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v ust. § 365
ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

15. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada

voľnéhohodnoteniadôkazovsudcomzhľadiskaichpravdivosti adôležitostiprerozhodnutie.Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli
v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

16. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnutý dôkaz, odvolací
súd uvádza, že princíp voľného hodnotenia dôkazov, zakotvený v zákonnej právnej úprave konania

pred súdmi, ktorá ustanovuje podmienky uplatňovania základného práva na súdnu ochranu v spojení
so zásadami spravodlivého procesu a zásadou spravodlivého rozhodnutia veci, umožňuje sudcovi
vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Inak povedané, súd
nemá povinnosť vykonať všetky navrhované dôkazy, pokiaľ tým neporuší zásady spravodlivého procesu
(článok 6 ods. 1 Dohovoru), t. j. ak po starostlivom zvážení „všetkého, čo vyšlo za konania najavo“,

vrátane skutočností, uvádzaných účastníkmi konania, dospeje k záveru, že ďalšie dokazovanie už
pre náležité zistenie skutkového stavu a zákonné spravodlivé rozhodnutie vo veci nie je potrebné.
Povinnosťou súdu je korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a
hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním
držalo v mantineloch predmetu konania, a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty

prejednávanej veci nie je relevantný. Žalovaný uvádzal okrem iného skutočnosti, ktoré nesúvisia
s daným konaním, tak ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie, pričom tieto nemôžu byť
predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

17. Pokiaľ v podanom odvolaní je súdu prvej inštancie vytýkané nesprávne právne posúdenie veci,

odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď
súd pochybí pri aplikácií práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený
podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne
určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne
vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo stanovené

dispozíciou právnej normy).

18. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené bez
opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie

dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver. Žalovaným produkované odvolacie námietky sú prakticky totožné s námietkami, ktoré prezentoval
už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadalv odôvodnení svojho rozhodnutia. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, tak ako už bolo konštatované
dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP.

19. Pokiaľ žalovaný by podaným odvolaním (z dôvodu nejasností) mal na zreteli návrh na použitie
aplikácie ust. § 39 ods. 2 CSP odvolací súd uvádza, že vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie už
vo veci meritórne rozhodol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdzuje, vec mu nezrušuje a nevracia
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, už neprichádza do úvahy ani teoreticky prikázanie sporu inému
súdu podľa § 39 ods. 2 CSP.

20. Súd prvej inštancie zaoberajúc sa prevodom vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam zo
žalobkyne na žalovaného dospel k záveru o absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 08.10.2018
medzi žalobkyňou ako darkyňou a obžalovaným ako obdarovaným. Vychádzal pritom predovšetkým zo
znaleckého posudku č. 37/2023 zo dňa 14.08.2023 vypracovaného znalkyňou v odbore zdravotníctvo,
odvetvie psychiatria

I. I. D.. Zo záverov predmetného znaleckého posudku okrem iného vyplynulo, že v čase podpisu
darovacej zmluvy dňa 08.10.2018 žalobkyňa nebola spôsobilá na právne úkony a rovnako v súčasnej
dobe nie je spôsobilá na právne úkony. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zároveň vyplýva, že
súd prvej inštancie pri vyhodnotení dokazovania vzal do úvahy aj ďalšie listinné dôkazy, medzi ktoré
patrí informácia o zdravotnom stave žalobkyne od I. E. J. zo dňa 31.01.2020, v ktorej uviedol, že

žalobkyňa trpí rozvinutou stareckou demenciou, ktorá sa prejavuje najmä v zmenenej orientácii miestom
a časom, takáto osoba nedokáže posúdiť správnosť svojho jednania v zmysle riešenia, ale i posúdenia
a pochopenia tej, ktorej situácie, neuvedomuje si svoje konanie, nedokáže vhodne riešiť ani bežné
životné situácie, nedokáže hodnotiť a riešiť ani bežné udalosti, dominuje u nej výrazné obmedzenie
novopamäte, často si nepamätá na udalosti už z predchádzajúceho dňa. Pri vyhodnotení dokazovania

súd prvej inštancie vzal do úvahy rovnako aj svedecké výpovede ďalších troch detí žalobkyne,
starajúcich sa o žalobkyňu, poznajúcich jej zdravotný stav. Čo sa týka záveru znaleckého posudku
odvolací súd poukazuje na to, že súd v žiadnom prípade nemôže hodnotiť správnosť odborných záverov
vyjadrených znalcom, môže však výsledky znaleckého dokazovania hodnotiť voľne, t. j. vo vzťahu
k skutkovým okolnostiam, ktoré vyplynuli z iných dôkazov. Takýto dôkaz zároveň hodnotí z hľadiska

splnenia formálnych náležitostí aj jeho presvedčivosti. Vyhodnotenie dokazovania súdom prvej inštancie
v danej veci spĺňa vyššie uvedené atribúty, keďže súd prvej inštancie výsledky znaleckého dokazovania,
a to aj po následnom výsluchu znalkyne vyhodnotil aj vo vzťahu k ďalším skutkovým okolnostiam, ktoré
vyplynuli z výsluchu žalobkyne ako aj svedkov a aj z listinných dôkazov a dospel k správnemu záveru,
že tvrdenia žalovaného nie sú spôsobilé vyvrátiť závery znaleckého dokazovania. Vyvodenie absolútnej

neplatnosti darovacej zmluvy na základe uvedených zistených skutočností je preto v súlade s § 38 ods.
2 Obč. zák. a s uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd plne stotožňuje. Uvedený
procesný postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní a vyhodnotení dokazovania nie je v rozpore
s procesnom zásadou, ktorá stanovuje, že žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu, a teda že
každý dôkaz má rovnocenné postavenie. Súd je totiž povinný hodnotiť každý dôkaz a to jednotlivo

a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, ktorú povinnosť si súd prvej inštancie v prejednávanej veci aj
splnil. Pokiaľ teda súd prvej inštancie v rámci hodnotenia dôkazov sa priklonil k záverom znaleckého
posudku, svoju úvahu dostatočným spôsobom odôvodnil, nakoľko výsledky znaleckého dokazovania
vykonaného znalkyňou boli presvedčivé, obstáli aj pri osobnom výsluchu spracovateľky znaleckého
posudku aj pred súdom a tieto boli konzistentné aj s ďalšími vykonanými dôkazmi. Súd prvej inštancie

na základe uvedeného záveru správne vyvodil, že dôsledkom absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy sa
žalovaný nemohol stať vlastníkom predmetných nehnuteľností a vlastníčkou zostala žalobkyňa.

21. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní spochybňuje objektivitu rozhodovania zákonnej sudkyne, ktorá
podľa jeho názoru nepriznala žalovanému taký istý priestor na obhajobu a predkladanie dôkazov ako

žalobkyni a to predovšetkým z dôvodu, že zamietol bez dostatočného odôvodnenia návrh žalovaného
na jeho dôkazy a návrhy, odvolací súd uvádza:

22. V ustanovení § 365 ods. 1 písm. c/ CSP sú uvedené dva na rovnakú úroveň postavené dôvody,
ktoré tiež samostatne zakladajú procesnú vadu významnú podľa tohto ustanovenia, ktorými sú: a/

rozhodovanie vylúčeným (zaujatým) sudcom, b/ rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným.

23. V posudzovanej veci žalovaný v odvolaní priamo neuvádza, že uplatňuje odvolací dôvod uvedený
v ust. § 365 ods. 1 písm. c) CSP, teda že namieta nestrannosť (zaujatosť, vylúčenie) zákonnej sudkyne,ktorá konala a rozhodovala vo veci v konkrétnostiach tvrdiac, že by táto mala mať vzťah k veci,
účastníkov konania alebo k ich zástupcom (§ 49 ods. 1 CSP), produkuje len domnienky o zaujatosti
sudkyne z dôvodu jej postupu v konaní.

24. Podľa § 49 ods. 1 CSP, sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom
na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní, možno mať
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.

25. Podľa § 49 ods. 3 CSP okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej
veci, alebo v jeho rozhodovacej činnosti, nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu.

26. Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania veci pre zaujatosť, sa v občianskom súdnom konaní
garantuje základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods.
1 ústavy. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti

(nadŕžania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej
veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a
rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a
objektívneposúdilvšetkyskutočnostizávažnéprerozhodnutievoveci.Nestrannýsúdposkytujevšetkým
účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok,

pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).

27. Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť
súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom tohto práva je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci a rozhodnúť o tomto
návrhu (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

28. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že existenciu zaujatosti sudcu možno vyvodiť len z
jeho konkrétneho pomeru k sporu, k stranám alebo ich zástupcom, alebo k iným osobám zúčastneným

na konaní. Sudca je totiž pri výkone svojej funkcie nezávislý a je povinný zákony a iné všeobecné právne
predpisy vykladať podľa svojho najlepšie vedomia
a svedomia, rozhodovať nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností
a v súlade so zákonom. Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, v ktorom
je zákonným sudcom, je teda možné len v mimoriadnych prípadoch, za podmienok upravených

citovaným ustanovením § 49 ods. 1 (príp. ods. 2) CSP, ktoré predpokladajú existenciu takých závažných
skutočností, v dôsledku ktorých aj pri uplatňovaní zásady nezávislosti rozhodovania, by mohli vzniknúť
pochybnosti o nezaujatosti sudcu. K takejto situácii môže dôjsť len vtedy, ak je evidentné, že vzťah
sudcu k danej veci, ich účastníkom, alebo ich zástupcom, dosahuje takú intenzitu, že i napriek zákonom
stanovejpovinnostisudcanebudemôcť,alebonebudeschopnýnezávisleanestrannerozhodnúť.Zákon

tedazakladávylúčeniesudcunaexistencii určitéhodôvoduvymedzenéhotakýmikonkrétneoznačenými
a zistenými skutočnosťami, vo svetle ktorých sa javí sudcova nezaujatosť pochybnou. Vylučuje sa tým
subjektívnypohľadnavylúčeniesudcu;nato,abybolsudcavylúčený,nemôžupostačovaťpochybnostio
možnej zaujatosti. Sudcov pomer k účastníkom, ich zástupcom, alebo osobám zúčastneným na konaní,
môže byť založený predovšetkým na príbuzenskom, alebo jemu obdobnom vzťahu, ktorému na roveň

môže v konkrétnom prípade stáť vzťah priateľský, či naopak zjavne nepriateľský. Do úvahy prichádza i
vzťah ekonomickej závislosti. Uplatnená námietka zaujatosti pre pomer sudcu k veci musí byť
v príčinnej súvislosti s predmetom daného konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. II. ÚS 76/1999 z 20. júla 1999).

29. U vec prejednávajúcej sudkyne súdu prvej inštancie, však v konkrétnostiach z tvrdení odvolateľa
nevyplýva existencia príbuzenského, či jemu obdobnému vzťahu, prípadne priateľského vzťahu, alebo
vzťahu ekonomickej závislosti voči ktorémukoľvek účastníkovi konania, ktorý by objektívne bol vo svetle
ust. § 49 CSP spôsobilý vec prejednávajúcu sudkyňu diskvalifikovať z prejednávania a rozhodovania
predmetnej veci z hľadiska pochybnosti o jej nezaujatosti, či už zo subjektívneho, alebo objektívneho

hľadiska. Z obsahu spisu, či postupu súdu prvej inštancie nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by
v prospech tvrdení žalovaného nasvedčovali, jeho tvrdenia sú výlučne subjektívneho charakteru,
formulované spôsobom, ktorý nie je spôsobilý bez ďalšieho objektivitu sudkyne spochybniť. Meradlom
hodnotenia objektivity sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko účastníka konania. Odvolací súd tiežzdôrazňuje, že pokiaľ žalovaný spochybňuje objektivitu sudkyne spôsobom, ktorý sa javí, že má pôvod
v jeho nespokojnosti s hodnotením dôkazov a následnom vydanom rozhodnutí, tak okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovacej činnosti, nie

sú dôvodom na vylúčenie sudcu (§ 49 ods. 3 CSP). Významným jednoznačne je, že správnosť či
už procesného postupu sudcu, ako i samotného rozhodnutia, môže byť preskúmaná len na základe
opravných prostriedkov, či už riadnych alebo mimoriadnych, pri ich využití účastníkmi konania po
rozhodnutí vo veci samej.

30. Posúdením namietaných skutočností tak odvolací súd dospel k záveru, že z hľadiska nich nedošlo
ani k naplneniu uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. c/ CSP.

31. Ak sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal všetkými konkrétnymi námietkami
sporovej strany, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie
v danej veci za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria
A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Na skutočnosti, ktoré žalovaný uviedol až po uplynutí lehoty na podanie odvolania,
nebol odvolací súd oprávnený prihliadať a zároveň nemal povinnosť vo svojom rozhodnutí uvádzať
dôvod, pre ktorý na tieto skutočnosti nie je možné prihliadať (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu sp.

zn. 3Odbo/25/2016, sp. zn. 3Obdo/22/2016).

32. S poukazom na uvedené žalovaným uplatnené odvolacie námietky proti rozsudku súdu prvej
inštancie neboli dôvodné, preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

33. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP tak, že žalobkyni vzhľadom k jej plnému úspechu v odvolacom konaní priznal plný nárok na
náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému ako odvolateľovi.

34. O výške náhrady trov konania žalobkyne rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).