Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 16, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoCsp/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124202066
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124202066.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: Silverside Financial services, s.r.o.,
IČO: 51 179 172, so sídlom Ružová dolina 6, 821 08 Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária
VIVID LEGAL, s. r. o., so sídlom Ružová dolina 6, 821 08 Bratislava, IČO: 36 807 915, proti žalovanej:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr.

Peter Malcho, s. r. o., so sídlom 034 92 Stankovany 549, IČO: 55 962 165, o zaplatenie 4.022,42 eur
s príslušenstvom a o zaplatenie zmluvnej pokuty, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 16. januára 2025, č. k. 17Csp/27/2024-109, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti - vo vyhovujúcom výroku II. a v závislom výroku IV. o
náhrade trov konania z r u š u j e a v tejto časti v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty
v sume 587,36 eur a o zaplatenie sumy 1.056,19 eur s príslušenstvom zastavil. Výrokom II. uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.824,45 eur. Výrokom III. žalobu vo zvyšnej časti zamietol.
Výrokom IV. priznal žalobcovi proti žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 57,34 %. Právne svoje
rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1 až 4, § 488, § 489, § 491, § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, § 46 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácií a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 a 1, § 9
ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľovaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníúčinnomkudňuuzavretiazmluvyoúvere
(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 145 ods. 2 CSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že pôvodný žalobca (UBC 2020, k. s.) sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia

istiny úveru v sume 4.022,42 eur, zmluvných úrokov v sume 1.099,95 eur, úroku z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 4.094,72 eur od 01.10.2022 do zaplatenia, zo sumy 177,26 eur od 06.06.2021 do
09.06.2021, zo sumy 178,29 eur od 06.07.2021 do 13.07.2021, zo sumy 178,29 eur od 06.08.2021 do
11.08.2022, zo sumy 174,78 eur od 06.09.2021 do 10.09.2021, zo sumy 173,77 eur od 06.10.2021 do
12.10.2021, zo sumy 178,29 eur od 06.11.2021 do 08.11.2021, zo sumy 4,52 eur od 09.11.2021 do
10.11.2021, zo sumy 177,85 eur od 06.12.2021 do 09.12.2021, zo sumy 178,29 eur od 06.01.2022 do

11.1.2022, zo sumy 178,29 eur od 06.02.2022 do 08.02.2022, zo sumy 178,29 eur od 06.03.2022 do
09.03.2022, zo sumy 178,29 eur od 06.04.2022 do 11.04.2022, zo sumy 178,29 eur od 06.05.2022 do
17.05.2022, zo sumy 178,10 eur od 06.06.2022 do 06.07.2022, zo sumy 182,36 eur od 06.09.2022 do
30.09.2022, zo sumy 177,26 eur od 01.10.2022 do zaplatenia a zmluvnej pokuty v sume 587,36 eur. Dňa
29.09.2022 bolo v Obchodnom vestníku SR č. 187/2022 pod číslom K056351 zverejnené uznesenie
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29.09.2022, sp. zn. 31K/25/2022, ktorým rozhodol o vyhlásení

konkurzu na majetok spoločnosti Silverside, a. s., v konkurze. Dňa 04.05.2023 bolo v Obchodnom
vestníku SR č. 85/2023 pod číslom K024068 zverejnené uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa24.04.20223 sp. zn. 31K/25/2022 (ďalej len „Uznesenie 2“), ktorým súd vo výroku II. rozhodol o tom, že
do funkcie správcu ustanovuje UBC 2020, k. s., so sídlom kancelária Zelinárska 6, 821 08 Bratislava,
číslo správcu: 2009. Na základe návrhu pôvodného žalobcu zo dňa 08.10.2024 súd uznesením zo

dňa 04.11.2024 pripustil, aby do konania vstúpil na miesto pôvodného žalobcu súčasný žalobca. Po
čiastočnom späťvzatí žaloby dňa 21.11.2024 v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 587,36 eur
a v časti istiny 1. 056,19 eur s príslušenstvom (výrok I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie) sa
žalobca domáhal rozhodnutia súdu o splnení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi istinu vo výške
2.958 eur, zmluvné úroky vo výške 1.099,95 eur, zákonné úroky z omeškania vo výške 415,11 eur

a zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.958 eur od 19.11.2024 do zaplatenia.
Vychádzalzoskutkovéhozistenia,žeúpadcaakododávateľ,azároveňveriteľažalovanáakospotrebiteľ
a dlžník uzavreli dňa 28.08.2019 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 503350759, na základe ktorej
úpadca poskytol žalovanej úver vo výške 6.500 eur za zmluvný úrok 18,71 % ročne. Žalovaná sa
zaviazala úver spolu s úrokom vrátiť v 60 tich mesačných splátkach vo výške 167,57 eur, splatných vždy
do 5.teho dňa v mesiaci, s dátumom prvej splátky 05.10.2019 a poslednej splátky dňa 05.09.2024 pri

RPMN 20,16 %, s priemernou RPMN na trhu vo výške 11,92 %, s celkovou čiastkou na úhradu vo výške
10.054,20 eur a dojednanou úrokovou sadzbou pre prípad omeškania vo výške 5 % ročne. Z prehľadu
splátok a úhrad mal súd prvej inštancie za preukázané, že úver bol čerpaný v plnej výške sumy 6.500
eur bezhotovostne na účet žalovanej, táto uhradila do 26.07.2023 splátky v celkovej výške 5.173,56 eur,
pričom do omeškania sa dostala prvýkrát už s druhou splátkou splatnou dňa 05.11.2019. Následne boli

v období od 13.11.2019 do 26.07.2023 prijaté veriteľom rôzne výšky splátok, pričom veriteľ si účtoval,
resp.tietoplatbypoužilnaúroky,úrokyzaobdobieodkladu,splateniezmluvnejpokuty.Z listinynač.l.82
predloženej žalobcom vyplynulo, že žalovaná uhradila veriteľovi po 26.07.2023 ďalšie splátky v celkovej
sume 968,53 eur, a to v období od 13.02.2024 do 18.10.2024. Konštatoval, že veriteľ (pôvodný žalobca)
a žalovaná platne dojednali zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá obsahuje všetky náležitosti podľa

ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Vo vzťahu k procesnej obrane
žalovanej, že úver je potrebné považovať za bezúročný z dôvodu nesprávne uvedenej RPMN uviedol,
že nie je zrejmé na základe čoho dospela žalovaná k takémuto záveru a uviedol, že podľa § 11 ods.1
písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje
za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávna RPMN v

neprospech spotrebiteľa. V danom prípade je RPMN vo výške 20,16 % uvedená vyššia ako výška úroku
18,71 %, a preto nemohla byť žalovaná ako spotrebiteľka uvedená do omylu v jej neprospech, teda že
jej bol poskytovaný „lacnejší“ úver. Tak by tomu bolo v prípade, ak by výška RPMN bola nižšia ako výška
úroku. K námietke žalovanej, že veriteľ nemal právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru uviedol, že
splatnosť úveru nevyhlasoval veriteľ, ale nastala ex lege, a to v zmysle § 46 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z.

o konkurze a reštrukturalizácii. Na majetok veriteľa bol Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa
29.09.2022, sp. zn. 31K/25/2022 vyhlásený konkurz; uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku
SR č. 187/2022 zo dňa 29.09.2022. Vo vzťahu k procesnej obrane žalovanej, že predmetná pohľadávka
bola neplatne postúpená na žalobcu súd prvej inštancie poukázal na ust. § 17 ods. 3 zákona č. 129/2020
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého ustanovenie odseku 1 neplatí, ak sa postupuje podľa

predpisov upravujúcich riešenie krízových situácií na finančnom trhu, upravujúcich konkurzné konanie (t.
j. zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov). V danom prípade bola predmetná pohľadávka postúpená konkurzným správcom
v rámci vyhláseného konkurzu na majetok pôvodného veriteľa Zmluvou o postúpení pohľadávok (č. l.
77 spisu) zo dňa 20.03.2024. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že ust. § 17 ods.1 zákona č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, na ktoré poukazuje žalovaná, sa na daný prípad neuplatňuje.
Vo vzťahu k skúmaniu bonity žalovanej v zmysle § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
uviedol, že z listinných dôkazov predložených žalobcom na č. l. 38 až 54 vyplynulo, že žalovaná v
žiadosti o poskytnutie úveru sama uviedla, že riadne pracuje ako kuchárka v Rakúsku, má priemerný
čistý príjem 1.600 eur, má výdavky v sume 210,20 eur mesačne a disponuje voľnými zdrojmi v sume

1.389,880 eur. Veriteľ nahliadol aj do registra úverov dňa 05.08.2019, žalovaná predložila výplatné pásky
za marec až jún 2019, takisto potvrdenie zamestnávateľa o výške pracovného príjmu zamestnanca z
09.07.2019 a nakoniec aj výpisy z jej bankového účtu za apríl až jún 2019. Z uvedených skutkových
zistení uzavrel, že veriteľ si pred poskytnutím úveru žalovanej splnil povinnosť posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Nešlo o prípad hrubého porušenia

povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo by mohlo viesť k
záveru o bezúročnosti poskytnutého úveru. Keďže žalovaná mala podľa zmluvy o úvere celkovo vrátiť
istinu úveru a úroky spolu v sume 10.054,20 eur a podľa tvrdení žalobcu, ním vyhotovenej špecifikácie
pohľadávky, žalovaná na úver uhradila celkovú sumu 6.229,75 eur, žalobca mal nárok na zaplatenierozdielu neuhradenej sumy vo výške 3.824,45 eur. Na zaplatenie tejto sumy ju preto súd prvej inštancie
zaviazal výrokom II. tohto rozsudku. Súd prvej inštancie nárok žalobcu, ktorým sa domáhal zákonného
úroku z omeškania vo výške 415,11 eur a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.958 eur

od 19.11.2024 do zaplatenia zamietol z dôvodu, že ani zo žaloby ani z príloh k žalobe nebolo možné
určiť v omeškaní s akou výškou istiny žalovaná bola. Z platobnej disciplíny na č. l. 8 až 11 na jednotlivé
platby (ktoré navyše nezodpovedali výške dohodnutej splátky) boli započítané rôzne plnenia (úrok na
obdobie odkladu, poplatky za upomienky, zmluvná pokuta). Žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia o
tom, ako dospel k vyčíslenej výške úrokov z omeškania a k výške istiny 2.958 eur, z ktorej si uplatnil úrok

z omeškania od 19.11.2024. Žalobca riadne netvrdil a ani nepreukázal, že mu patria úroky z omeškania
v sume 415,11 eur a z istiny 2.958 eur (žalobca neuviedol čo z prijatého plnenia od žalovanej započítal
na istinu a čo na úrok). Vzhľadom k tomu, že nebolo možné zaviazať žalovanú na zaplatenie úrokov z
omeškania aj z úrokov, nebolo možné rozhodnúť o splnení povinnosti žalovanej na zaplatenie úrokov
z omeškania ku konkrétnej istine. Nie je úlohou súdu urobiť výpočet úrokov z omeškania z istiny za
samotného žalobcu. Jeho úlohou je posúdenie, či žalobca riadne vyčíslil svoju pohľadávku a zistiť, či

má na ňu právo a jeho právo je aj vymáhateľné. Žalobca si uplatnil žalobou istinu spolu s úrokmi, úrokmi
z omeškania ku dňu rozhodnutia súdu a zmluvnou pokutou v sume 6.203,66 eur (4.022,42 + 1.099,95
+ 587,36 + 470,61 + 20,32). Podľa rozhodnutia súdu prvej inštancie bol žalobca úspešný v rozsahu
3.824,45 eur. Žalovaná zavinila zastavenie konania (žalobca vzal žalobu späť v dôsledku úhrady tejto
časti žalovanej sumy) v rozsahu 1.056,19 eur. Žalobca mal vo veci úspech 78,67 % (celkový úspech

žalobcu vo výške 4.880,64 eur ), čo predstavuje čistý úspech žalobcu 57,34 %. Súd prvej inštancie preto
žalobcovi priznal náhradu trov konania v tomto rozsahu.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovej lehote odvolaním napadla žalovaná, smerujúc
svoje odvolanie voči vyhovujúcemu výroku II. a súvisiacemu výroku IV. o trovách konania. Navrhla, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že vo zvyšnej časti žalobný nárok zamietne. Súdu
prvej inštancie vytýkala, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
ako aj z toho dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ CSP). Nesprávne skutkové zistenia,
ktoré vyústili do nesprávneho právneho posúdenia spočívajú podľa názoru žalovanej v tom, že súd mal

preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu na strane žalobcu, nárok považoval za oprávnený, a zároveň, že
zmluva o úvere je v súlade so zákonom, teda nie je bezúročná a bez poplatkov. Podľa názoru žalovanej
súd musí ex offo skúmať splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky vzhľadom na to, že ide
o postúpenie pohľadávky z nebankového spotrebiteľského úveru podľa § 39 Občianskeho zákonníka a
v kontexte uvedených zákonných ustanovení v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyhodnotiť,

či postúpenie pohľadávky neodporuje zákonu. Teda podľa názoru žalovanej, ak aj z jeho strany neboli
produkované prostriedky procesnej obrany týkajúce sa aktívnej vecnej legitimácie, súd bol povinný
s poukazom na zásadu iura novit curia, ako aj povinnosť ex offo skúmať aktívnu vecnú legitimáciu,
dôsledne aplikovať všetky zákonné ustanovenia na vyhodnotený skutkový stav a v tomto kontexte
dôsledne posúdiť či má súčasný žalobca aktívnu vecnú legitimáciu. Podľa žalovanej odkazom na ust. §

17 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu postúpenia pohľadávky
považovala oznámenie o postúpení pohľadávky za neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka. Oznámenie o postúpení pohľadávky bolo vyhotovené dňa 26.06.2024, ale k postúpeniu
pohľadávky došlo k 20.03.2024, a teda nebola dodržaná lehota 5 pracovných dní, čo považovala za
závažnéporušeniepovinnostíprávnehopredchodcužalobcu.Ďalejnamietala,ževzmysle§167qods.1

zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, správca
konkurznej podstaty nebol oprávnený na podanie žaloby. V súdnom konaní nebolo preukázané, že
správca sa pokúsil vymôcť túto pohľadávku, a zároveň nebola preukázaná lehota 6 mesiacov v zmysle
zákonného ustanovenia. Vzhľadom na to, že postúpenie pohľadávky odporuje zákonu v zmysle § 525
ods. 2 Občianskeho zákonníka, je zmluva o postúpení neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka. Žalobca nemá v danom konaní aktívnu vecnú legitimáciu. Uviedla, že žalobca v konaní
uplatnil svoju pohľadávku tak, ako to výslovne uviedol v žalobnom návrhu zo dňa 09.02.2024. V bode
30 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie konštatuje, že nárok ako je popísaný v
žalobnomnávrhuniejemožnépriznať,atedajenutnékonštatovať,žežalobcanepreukázalvzniknároku
tak, ako ho uplatnil v žalobe. S poukazom na uvedené je nutné zamietnuť žalobný nárok ako celok,

a to s poukazom na vymedzenie žaloby v zmysle § 132 ods. 1 CSP, ktorou žalobou žalobca uplatnil
svoj nárok ako zosplatnený, v celosti. Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu (§ 216 CSP), keď
aj zmena prípadných skutkových tvrdení zo strany žalobcu, by predstavovala zmenu žaloby, ktorá je
v spotrebiteľských sporoch neprípustná, ak je žalovaným spotrebiteľ (§ 294 CSP). Na podporu vyššieuvedeného názoru poukazovala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.
februára 2024. Trvala na tom, že predmetná úverová zmluva neuvádza všetky predpoklady použité na
výpočet RPMN, pričom dodala, že údaj o odplate a RPMN by mal byť v rovnakej výške. Tieto skutočnosti

spôsobujú, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na podporu svojho tvrdenia odkázala na
právne závery vyslovené v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ zo dňa 23.01.2025, sp. zn. C-677/23, ktorý
sa vyjadril k všetkým predpokladom použitým pri výpočte RPMN nasledovne: „ Článok 10 ods. 2 písm. g)
smernice 2008/48, zmenenej smernicou 2011/90, sa má vykladať v tom zmysle, že: predpoklady použité
na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere

a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto
zmluvy.“ To, že údaj o RPMN by mal byť v rovnakej výške ako odplata potvrdil rozsudok Krajského súdu
Košice zo dňa 08.06.2021 sp. zn. 6CoCsp/59/2020.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.
Rozsudoksúduprvejinštanciepovažujezavecnesprávny,náležiteodôvodnený,odôvodnenievychádza

zo správneho skutkového a právneho základu. Žalovaná v odvolaní na jednej strane zmätočne tvrdí,
že správca konkurznej podstaty nebol oprávnený na podanie žaloby a že v súdnom konaní nebolo
preukázané, že správca sa pokúsil vymôcť túto pohľadávku, pričom zároveň tvrdí, že ani žalobca nie je
v súdnom konaní aktívne legitimovaný, nakoľko je zmluva o postúpení neplatný právny úkon. Žalobca
poukázal na ust. § 14 ods. 5 písm. a/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, v zmysle

ktorého: „Začatie konkurzného konania má tieto účinky: dlžník je povinný obmedziť výkon činnosti
len na bežné právne úkony“. Nakoľko medzi bežné právne úkony v zmysle ust. § 10 predmetného
zákona nepatrí vymáhanie pohľadávok úpadcu súdnou cestou, žalobca mal za to, že spoločnosť
UBC 2020, k. s. ako správca úpadcu: Silverside, a. s., v konkurze bola v súdnom konaní aktívne
legitimovaným subjektom na podanie žaloby. O uvedenej skutočnosti svedčí aj fakt, že súd prvej

inštancie pri obligatórnej kontrole procesných podmienok pred začatím súdneho konania nevidel žiadne
nedostatky v aktívnej vecnej legitimácií spoločnosti UBC 2020, k. s. Žalobca ďalej odkázal na žalobu
podanú dňa 09.02.2024 spoločnosťou UBC 2020, k. s. ako správca úpadcu: Silverside, a. s., v konkurze,
ktorá dokazuje, že správca konkurznej podstaty úpadcu začal s vymáhaním pohľadávky. Vzhľadom
na uvedené tvrdenie žalovanej o nepreukázaní vymáhania pohľadávky správcom konkurznej podstaty

považoval za absolútne nesprávne a zavádzajúce. Vo vzťahu k platnosti a zákonnosti postúpenia
pohľadávky uviedol, že k zosplatneniu úveru došlo v zmysle § 46 ods. 1 zákona č.7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii ex lege. Preto postúpenie pohľadávky bolo uskutočnené plne v súlade s právnym
poriadkom Slovenskej republiky. Ďalej poukázal na skutočnosť, že zmena v osobe žalobcu v súdnom
konaní z dôvodu postúpenia pohľadávky nenastane automaticky, ale až po rozhodnutí konajúceho súdu

o pripustení zmeny na návrh žalobcu. V praxi je bežné, že dochádza k využívaniu inštitútu postúpenia
pohľadávky, a to aj v prebiehajúcom súdnom, či inom konaní. Považoval za nelogické, keby počas
súdneho konania nebolo možné disponovať s pohľadávkami, ktoré sú predmetom konania. To však
neznamená, že postúpením pohľadávky zaniká právne postavenie žalobcu. Práve naopak, postúpením
pohľadávky nadobúda (nový) veriteľ aj legitimáciu na jej uplatnenie a vymoženie, čo vyplýva aj z

ust. § 488 Občianskeho zákonníka, t. j. právo veriteľa na plnenie od dlžníka. Za predpokladu, že by
sa pripustil výklad žalovanej, žalobca ako nový veriteľ by sa nijakým spôsobom nemohol domáhať
úhrady svojej pohľadávky. Mal za to, že tento stav je však úplne absurdný a popierajúci jeho legitímne
očakávania a aj správcu konkurznej podstaty úpadcu. K námietke žalovanej, že úpadca nedodržal
ust. § 17 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, keď neoznámil spotrebiteľovi

postúpenie pohľadávky do 5 pracovných dní odo dňa postúpenia uviedol, že v danom čase došlo k
postúpeniu niekoľkých tisícok pohľadávok. Z uvedeného dôvodu oznámenia môžu trvať aj niekoľko
mesiacov, preto je na samotné postúpenie pohľadávky potrebné nazerať komplexne a neodopierať
tým prístup k spravodlivosti, resp. k spravodlivému súdnemu konaniu. V nadväznosti na uvedené je
nevyhnutné prihliadať na existenciu možnosti aj tzv. tichej cesie. Zároveň uviedol, že žiadny právny

predpis o ochrane spotrebiteľov nesankcionuje nedodržanie 5 dňovej lehoty na oznámenie postúpenia
neplatnosťou samotného postúpenia. Pokiaľ žalovaná v odvolaní cituje ust. § 167q ods. 1 zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého správca konkurznej podstaty nebol
oprávnený na podanie žaloby, k tomu uviedol, že ust. § 167q ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii sa nachádza v štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácií, ktorá sa týka

výhradne oddlženia fyzických osôb. Nakoľko je úpadcom právnická osoba, ustanovenia štvrtej časti
citovaného zákona sú na posudzovanie právneho stavu úpadcu právne irelevantné a nepoužiteľné.
Napokon, súd prvej inštancie sa v bode 28. odôvodnenia rozsudku právne vysporiadal s tvrdením
žalovanej o neplatnom postúpení, s ktorým sa stotožňuje. Žalobca záverom uviedol, že súd prvejinštancie sa v priebehu konania zákonne vysporiadal so všetkými prostriedkami procesného útoku a
prostriedkami procesnej obrany oboch sporových strán. Dodal, že súd prvej inštancie mu priznal len tie
nároky, ktoré by bola žalovaná povinná uhradiť v prípade, ak by nikdy nedošlo k porušeniu zmluvných

povinností zo strany žalovanej t. j. priznal mu nárok na zaplatenie neuhradenej čiastky z celkovej čiastky
na zaplatenie bez akýchkoľvek sankcií za omeškanie žalovanej.

4. Žalovaná v písomnej replike odkázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.
apríla 2018 sp. zn. 1 Cdo 147/2017, ktorý zaujal stanovisko k splneniu podmienok pre platné postúpenie

pohľadávky a opätovne poukázala na ustanovenie § 167q ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii. V ostatnom zotrvala na všetkých doterajších vyjadreniach uvedených v podanom
odvolaní. Navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu tak,
ako to uviedla v podanom odvolaní.

5. Žalobca v písomnej duplike uviedol, že citovaný judikát, na ktorý odkázala žalovaná

v predchádzajúcom vyjadrení rieši problematiku postúpenia pohľadávky podľa zákona o bankách. Mal
za to, že tento judikát nie je možné v žiadnom prípade aplikovať na toto súdne konanie, keďže ani
žalobca, ani jeho právny predchodca nie sú bankou.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný
záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné v napadnutej časti - vo vyhovujúcom výroku II. a vo výroku IV. o náhrade trov konania zrušiť
podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a v tejto časti podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol odvolateľkou spochybnený vo výroku I., ktorým konanie v časti
(po čiastočnom späťvzatí žaloby v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 587,36 eur a o zaplatenie
sumy 1.056,19 eur s príslušenstvom) zastavil a v zamietajúcom výroku III. V týchto výrokoch rozsudok

súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a odvolací súd sa ich nedotýkal.

8. Predmetom konania bol nárok žalobcu (po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcu) na zaplatenie
nevrátenej časti istiny poskytnutého úveru v sume 2.958 eur, zmluvných úrokov vo výške 1.099,95 eur,
úrokov z omeškania vo výške 415,11 eur a úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.958

eur od 19.11.2024 do zaplatenia z dôvodu porušenia platobných povinností žalovanej vyplývajúcich
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie (po čiastočnom späťvzatí žaloby) založil svoje
rozhodnutie o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 3.824,45 eur (výška istinu úveru
spolu s úrokom úveru v sume 10.054,20 eur mínus zaplatené splátky úveru vo výške 6.229,75 eur) na
právnom závere, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky náležitosti podľa ust. § 9 ods. 1 a 2

zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,zmluvnedojednanýúdajoRPMNvovýške20,16%
nie je uvedený v neprospech spotrebiteľa a jeho hodnota je vyššia ako výška úroku (18,71%), tzv.
žalovaná nebola pôvodným žalobcom uvedená do omylu v jej neprospech, za splnené pred uzatvorením
zmluvy považoval všetky podmienky v zmysle § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
pri skúmaní bonity spotrebiteľa, pričom konštatoval, že splatnosť úveru nevyhlasoval veriteľ, ale nastala

ex lege / zo zákona podľa § 46 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácií a o zmene
a doplnení niektorých zákonov a za platné považoval postúpenie pohľadávky konkurzným správcom
v rámci vyhláseného konkurzu na majetok pôvodného veriteľa zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa
20.03.2024 na súčasného žalobcu. Vzhľadom na úspech žalobcu v celkovej sume 4.880,64 eur, tomuto
priznal podľa pomeru jeho úspechu vo veci nárok na náhradu trov konania v rozsahu 57,34 %.

9. Žalovaná uplatnila odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, keď spochybňuje
správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, v
konkrétnostiach namieta absenciu aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu z dôvodu neplatného
postúpenia pohľadávky podľa ust. § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 39 Občianskeho zákonníka,

nedodržanie povinnosti úpadcu v zmysle ust. § 17 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch účinného ku dňu postúpenia pohľadávky oznámiť spotrebiteľovi postúpenie pohľadávky do 5
pracovných dní odo dňa postúpenia pohľadávok, na základe čoho považovala oznámenie o postúpení
pohľadávky za neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Rovnako namietala, žev zmysle § 167q ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, správca konkurznej podstaty nebol oprávnený na podanie žaloby, taktiež v súdnom
konanínebolopreukázané,žesprávcasapokúsilvymôcťtútopohľadávkuazároveň nebolapreukázaná

lehota 6 mesiacov v zmysle zákonného ustanovenia. Odkazom na bod 30 odôvodnenia napadnutého
rozsudku namietala, že žalobca nepreukázal, ako dospel k žalovanej sume, z ktorého dôvodu je nutné
žalobu zamietnuť v celom rozsahu. V konečnom dôsledku namieta bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru s ohľadom na vady náležitosti v podobe neuvedenia všetkých predpokladov použitých na výpočet
RPMN odkazom na závery plynúce z rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 23.01.2025, sp. zn. C-677/23

a nesprávnosť údaju o odplate.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobe vo výroku II. (v sume 3.824,45)
vyhovel a v závislom výroku, ktorým bolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania (výrok IV.).

11. Prvotne sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou žalovanej, že predmetná zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch. Zmluva o spotrebiteľskom úvere neuvádza všetky predpoklady použité na
výpočet RPMN, a zároveň obsahuje nesprávny údaj o odplate, ktorého výška nie je totožná s výškou
RPMN.

12. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať o. i. náležitosť:
h/ ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané

na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
13. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
b/ zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. d), e), g) až i), l) a p),

d/ v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

14. Odvolací súd súhlasne so záverom súdu prvej inštancie konštatuje, že dňa 28.08.2019 uzatvorili
veriteľ (úpadca, spoločnosť Silverside, a. s., v konkurze, IČO: 50 052 560, so sídlom Bratislava,

Plynárenská 7/B) a žalovaná (dlžníčka) zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 503350759, na základe
ktorej úpadca poskytol žalovanej úver vo výške 6.500 eur. Je nesporné, že v posudzovanej veci ide
o spotrebiteľský zmluvný vzťah, ktorý sa okrem ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a
ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka riadi aj ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Žalovaná sa zaviazala úver spolu

s úrokom vrátiť v 60 tich mesačných splátkach vo výške 167,57 eur, splatných vždy do 5.teho dňa v
mesiaci, s dátumom prvej splátky 05.10.2019 a poslednej splátky dňa 05.09.2024 pri zmluvnom úroku
18,71 %, ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) 20,16 %, s priemernou RPMN vo výške 11,92 %,
s celkovou čiastkou na úhradu vo výške 10.054,20 eur a dojednanou úrokovou sadzbou pre prípad
omeškania vo výške 5 % ročne.

15. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a
lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne

cestou formulárových zmlúv. Zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch má preto
dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú,
pretože len v prípade dostatočného množstva informácií má možnosť spotrebiteľ ponuky na trhu
porovnať.

16. Nemožno pochybovať, že ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
prostredníctvom v ňom taxatívne vymenovaných obligatórnych náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, z hľadiska svojho zmyslu a účelu (tiež vo svetle Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23.apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice rady87/102/EHS) je reálnym naplnením ochrany spotrebiteľa, keďže jednak umožňuje kontrolu správnosti
postupu poskytovateľa spotrebiteľského úveru zo strany orgánov kontroly vrátane súdov (súdy kontrolu
vykonávajú ex offo vo vzťahu k prítomnosti správneho uvedenia všetkých náležitostí, nielen tých, ktoré

napáda priamo spotrebiteľ), ale súčasne má zabezpečiť informovanosť spotrebiteľa o parametroch
úveru, o. i. tiež výške nákladov, ktoré bude musieť v spojitosti s úverom vynaložiť, výške úrokovej
sadzby, ale tiež o spôsobe, akým si môže overiť, či výsledná, v zmluve uvedená RPMN a celková
čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, sú vypočítané správne z údajov platných v čase uzatvorenia
zmluvy, tiež či výška odplaty zodpovedá parametrom úveru, ako aj zákonnej hranici najvyššej prípustnej

odplaty,knaplneniučohovovzťahukzabezpečeniuinformovanostispotrebiteľamôžedôjsťlenvtedy,ak
všetky tieto údaje zmluva obsahuje, a zároveň sú uvedené správne. Nepostačuje len samotné uvedenie
akéhokoľvek údaju označeného ako zákonom predpísaná náležitosť, ale musí ísť o údaj správny, majúci
oporu v konkrétnych parametroch zmluvy a v prípade jeho limitovania existujúcou právnou úpravou,
musí tiež tejto zodpovedať.

17. V konkrétnostiach, vo vzťahu k odvolacej námietke žalovanej, spočívajúcej v bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu absencie všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN,
odvolací súd k preskúmaniu správnosti záverov a presvedčivosti odôvodnenia súdu prvej inštancie v
otázke splnenia obligatórnych náležitosti predmetnej spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 9 ods. 1 a 2
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch poukazuje na konkrétne časti dôvodov uvádzaných

súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie v rámci prvej argumentačnej línie v bode 24 odôvodnenia
napadnutého rozsudku v prejednávanej veci konštatoval, že: „veriteľ (pôvodný žalobca) a žalovaná
platne dojednali zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá obsahuje všetky náležitosti podľa ust. § 9 ods. 1
a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Z prehľadu splátok a úhrad vyplýva, že úver bol
čerpaný v plnej výške sumy 6.500 eur bezhotovostne na účet dlžníka, teda žalovanej!“. Po konštatovaní

týchto záverov potom v ďalšej časti odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie v bode 27 odôvodnenia
napadnutéhorozsudkusvojzáveronedôvodnostiobranyžalovanejknesprávneuvedenejRPMNzhrnul,
že je potrebné uviesť, že: ...podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch sa poskytnutý
spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je
uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. V danom prípade je

RPMN vo výške 20,16 % uvedená vyššia ako výška úroku 18,71 %, a preto nemohla byť žalovaná ako
spotrebiteľka uvedená do omylu v jej neprospech, teda že jej bol poskytovaný „lacnejší“ úver. Tak by
tomu bolo v prípade, ak by výška RPMN bola nižšia ako výška úroku.

18. Čo sa týka náležitosti uvedenia všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN, je potrebné

v danom prípade konštatovať, že sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne
nevysporiadal s tvrdením žalovanej produkovaným počas konania (a zotrvávajúc aj v rámci odvolacieho
konania), a to k absencii predpokladov použitých na výpočet RPMN, ktoré bez ďalšieho nie je možné
vo vzťahu k zmluvnému údaju o RPMN označiť za nepodstatné. Vychádzajúc z ust. § 9 ods. 2
písm. h/ zákona č. 129/2010 Z. z o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy

je tiež vyžadované, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere boli pod sankciou jeho bezúročnosti a
bezpoplatkovosti uvedené ako obligatórne náležitosti nielen ročná percentuálna miera nákladov (RPMN)
acelkováčiastka,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,alesavyžadujepriamovtexte,žemusiabyťvypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere s tým, že sa musia uviesť
v zmluve všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN).

Vzhľadom k uvedenému je otázne, aké závery súdu prvej inštancie by odvolací súd v otázke správnosti
RPMN a k ne/uvedeniu všetkých predpokladov na jej výpočet, podrobil odvolaciemu prieskumu. Súd
prvej inštancie sa k správnosti údaju o RPMN v bode 27 odôvodnenia rozsudku totiž obmedzil len
na všeobecný záver, že hodnota RPMN vo výške 20,16 % je uvedená vyššie ako výška úroku 18,71
%, a preto nemohla byť žalovaná ako spotrebiteľka uvedená do omylu v jej neprospech, teda že jej

bol poskytovaný „lacnejší“ úver s odkazom na ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o spotrebiteľských
úveroch. V opačnom prípade by to bolo vtedy, ak by výška RPMN bola nižšia ako výška úroku. Závery
súdu prvej inštancie týkajúce sa správnosti RPMN, sú podľa odvolacieho súdu nedostatočné, pretože
nepostačuje uviesť, že v zmluve určená RPMN vo výške 20,16 %, je uvedená vyššie ako zmluvný úrok
a teda nie je uvedená v neprospech spotrebiteľa. Uvedená konštatácia súdu prvej inštancie určite nie je

odpoveďou na argument žalovanej, že táto neobsahuje všetky predpoklady, použité pre výpočet RPMN,
tzv. vypočítaná na základe (tiež konkretizovaných) parametrov zmluvy, keďže žiadnym spôsobom súd
nevysvetľuje, ako (na základe akých úvah) dospel k prijatému záveru, o ktoré skutkové zistenia sa
oprel a ako sa vysporiadal s produkovanou argumentáciou žalovanej v tomto smere (keď sa možnolen domnievať, že ju nepovažoval za spôsobilú k záveru o nesplnení danej náležitosti vo svetle jej
konštrukcie). Povinnosťou súdu prvej inštancie je podrobiť spornú otázku vlastnej rozhodovacej činnosti
poskutkovejaprávnejstránke,pričomnemôžeopomenúťhocajlenveľmistručneaúmerneokolnostiam

konkrétneho prípadu reagovať na argumentáciu strán sporu (poukáže na tie námietky, s ktorými sa
stotožnil a zrozumiteľne vysvetlí, prečo tá ktorá námietka strany sporu bola bez právneho významu
a prípade iných námietok ozrejmí, prečo spôsob nazerania na problém neboli spôsobilé ovplyvniť).
Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemôže argumentáciu strany odmietnuť ako nesprávnu/ nedôvodnú,
ale jeho povinnosťou je tiež uviesť, v čom jej nesprávnosť prípadná nedôvodnosť spočíva. Argumenty

súdu musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne. O takýto prípad išlo aj v súdenom spore,
keďže súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v dostatočnej miere nereagoval na (podstatné)
argumenty žalovanej a neposkytol jej žiadnu repliku na predostreté právne otázky týkajúce sa určenie
bezpoplatkovosti a bezúročnosti zmluvy o úvere v otázke všetkých predpokladov pre výpočet RPMN.

19. Rozhodovacia prax všeobecných súdov, najmä Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako

najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva Slovenskej republiky, ktorá dbá na zjednocovanie
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, posudzujúcich nároky vyplývajúce
zo spotrebiteľských zmlúv, resp. zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch sa vyvíjala aj vo vzťahu
k obligatórnym náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 zákona č. 129/2010
o spotrebiteľských úveroch, a to vrátane požiadavky na uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov

(RPMN) a uvedenia predpokladov použitých na jej výpočet. Odvolaciemu súdu je známe rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/183/2020 z 24. februára 2021, ktoré bolo
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 7/2021
pod č. 86, ktoré sa touto náležitosťou bližšie zaoberalo. Napriek tomu je potrebné reflektovať na
vývoj právneho posúdenia tejto otázky aj v európskom kontexte, keďže v súčasnosti existuje rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-677/23 z 23. januára 2025, ktorý vo veci rozhodol na základe
predloženej prejudiciálnej otázky Krajským súdom v Prešove tak, že určil, že článok 10 ods. 2 písm. g)
Smernice 2008/48 zmennej Smernicou 2011/90 sa má vykladať v tom zmysle, že predpoklady použité
na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere
a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto

zmluvy. Odvolací súd nekonštatuje, že záver súdu prvej inštancie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahuje všetky náležitosti podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
(ako aj správny údaj o RPMN) je nesprávny. V danej veci je nevyhnutné sa v konaní vysporiadať
s právnymi závermi vyslovenými rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-677/23 z 23.
januára 2025, a to najmä pre úplnú správnosť tohto záveru ako aj z hľadiska zabezpečenia účinnej

ochrany práv spotrebiteľa (žalovanej ).

20. Ročnou percentuálnou mierou nákladov (RPMN) sú celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa
§ 19 zákona č. 129/2010 Z. z. a tak významnosť tohto údaju pre spotrebiteľa a tým aj dôraz na pre

spotrebiteľa opoznateľné uvedenie tohto údaju v zmluve vrátane predpokladov na jeho výpočet a spôsob
jeho výpočtu spočíva v tom, že ročná percentuálna miera nákladov je základný porovnávací údaj, ktorý
spotrebiteľovi umožňuje jednoduché porovnanie nákladov na spotrebiteľský úver, o ktorom spotrebiteľ
uvažuje, s nákladmi na spotrebiteľské úvery, ktoré ponúkajú iní poskytovatelia úverov. Jeho nesprávne
uvedenie, či pre spotrebiteľa neidentifikovateľný spôsob jeho výpočtu, či neidentifikovanie konkrétnych

údajov, ktoré k výpočtu sú použité, narušuje prístup spotrebiteľa k výkonu tohto jeho práva, prípadne
jeho ekonomické správanie tak, že tento môže bez dostatočnej informovanosti urobiť rozhodnutie, ktoré
by inak neurobil.

21. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovanej

považuje za potrebné dodať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej náležitosť podľa § 9
ods. 2 písm. h/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch označil za splnenú nie je dostatočne
odôvodnené, s požiadavkami kladenými podľa § 220 ods. 2 CSP na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

22. V prejednávanej veci súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nezaujal k otázke vyslovenej

v podanom odvolaní, ktorú prvotne namietala žalovaná v priebehu konania, žiadne stanovisko a
ani neuviedol, prečo sa tak napriek tomu nestalo, odvolací súd preto jeho záver nemohol podrobiť
náležitémupreskúmaniu,vylučovalotoakýkoľvekinýzáverodvolaciehosúdunežten,ževtomtoprípade
došlo k zaťaženiu konania pred súdom prvej inštancie nepreskúmateľnosťou. Absencia vysporiadaniasa súdu prvej inštancie v jeho rozsudku s takými odvolacími tvrdeniami odvolateľky, ktoré bez ďalšieho
nejde označiť za nepodstatné, je totiž tak závažným nedostatkom rozhodnutia (a zásahu ním do
procesných práv strany sporu), ktorého intenzita zakladá porušenie práva na spravodlivý súdny proces.

Len dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie môže zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť
rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne rozhodnutie a náležite odôvodnené
rozhodnutie napĺňa ústavné kritéria vyplývajúce preň z Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
23. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti - vo

vyhovujúcom výroku II. a vo výroku IV. o náhrade trov konania zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a
v tejto časti podľa§ 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

24. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude odstrániť zistené nedostatky tak, ako ich uviedol
odvolací súd v tomto zrušujúcom rozhodnutí, na základe vykonaného dokazovania v zmysle uvedených
zákonných ustanovení posúdiť obligatórne obsahové náležitosti predmetnej zmluvy o úvere, na ktoré

žalovaná odkazovala, ktoré právne vyhodnotí a opätovne vec právne posúdi a prejedná, prihliadnuc
pritom na žalobou uplatnený nárok žalobcu za súčasného zdôvodnenia svojho rozhodnutia v limitoch
predpísaných ust. § 220 CSP. Pred novým rozhodnutím vo veci bude súd prvej inštancie postupovať
v súlade s procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu prvej inštancie, svojím procesným
postupom poskytne účastníkom konania možnosť realizovať procesné práva zaručené Ústavou

Slovenskej republiky, CSP, bude sa zaoberať všetkými argumentmi, prípadne dôkaznými návrhmi
účastníkov konania (uvedenými tiež v odvolaní), vykonané dôkazy starostlivo vyhodnotí v zmysle
zásad uvedených v ust. § 191 CSP a vo veci opätovne rozhodne.

25. Odvolací súd súčasne zrušil aj závislý výrok o trovách konania. V novom rozhodnutí vo veci samej

súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).