Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. júl 2023

Súd: Okresný súd Levice
Spisová značka: 8C/58/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4322201730
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radka Laceková

ECLI: ECLI:SK:OSLV:2023:4322201730.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Levice, sudkyňou JUDr. Radkou Lacekovou v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene

ktorej koná Slovenská konsolidačná, a.s., Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005, proti
žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XX, XXX XX A. D., o zaplatenie 91 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Súd p r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške trov konania
súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 02.05.2022 domáhal uloženia povinnosti žalovanému
zaplatiť mu sumu 91 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 91 eur od 29.08.2020

do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 29.07.2020 bola žalovanému
vystavená a zaslaná faktúra. Keďže žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradil,
žalobca zaslal žalovanému výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 19.10.2020, ktorou vyzval
žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy do 30 dní od vystavenia tejto výzvy. Nakoľko žalovaný opätovne
neuhradil pohľadávku štátu žalobca opätovne zaslal žalovanému výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo
dňa 03.02.2022, ktorou vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od doručenia tejto výzvy.
Uvedená doporučená listová zásielka nebola žalovaným prevzatá v odbernej lehote. Keďže žalovaný

nezaplatil žalobcovi dlžnú sumu v lehote splatnosti, dostal sa do omeškania s plnením peňažného dlhu,
čím mu zároveň vznikla povinnosť zaplatiť aj zákonný úrok z omeškania, ktorý je v súlade s ustanovením
§ 121 ods. 3, § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v spojení s § 3 Nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka vo výške 5% ročne, a to zo sumy 91 eur od 29.08.2020 do zaplatenia.

2. Súd vo veci vydal dňa 06.05.2022 platobný rozkaz č. k. 8C/58/2022 - 14, ktorým žalobe v plnom

rozsahu vyhovel.

3. Žalovaný podal dňa 15.06.2022 v zákonom stanovenej lehote kvalifikovaný odpor, v ktorom okrem
inéhouviedolDňa09.05.2020bolžalovanýdeportovanýdokaranténnehozariadeniaMinisterstvavnútra
zo sídlom v A. E., pričom týmto bol neoprávnene obmedzený na slobode bez spáchania trestného činu,
ako aj bez súdneho rozhodnutia o prípustnosti prevzatia, nakoľko žalovaný je osoba svojprávna a je
tiež občanom Slovenskej republiky, ako aj Európskej únie, pričom táto garantuje voľný pohyb občanov

EÚ po Schengenskom priestore. V danom čase bol na SR vyhlásený Núdzový stav, z dôvodu šírenia
ochorenia COVID-19. Ako vyplýva z Nálezu Ústavného súdu SR č. 551/2021 Z. z., sp. zn. PL. ÚS
4/2021-136 - bod 1 vo výroku nálezu - Ustanovenia § 4 ods. 1 písm. g a § 48 od s. 4 aa) zákona č.
355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov nie sú v súlade a v dobe kedy som ja prechadzádzal cez Hranice tento zákon o
štátnej karanténe nebol ani legislatívne odsúhlasený s čl. 1 ods. 1, č.l. 2 a 3 a s čl. 13 ods. 1 písm. a)
a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež bod 2 citovaného Ústavného nálezu - Ustanovenie § 12

ods. 2 písm. f) v časti “karanténne opatrenia ”, ustanovenie § 48 ods. 4 písm. n) v časti “alebo karanténa
osoby podozrivej z nákazy ”, ustanovenie § 48 ods. 4 písm. u) v časti “alebo karanténa ” a ustanovenie
§ 51 ods. 1 písm. d) v časti “a karanténnym opatreniam’’ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a
rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú
v súlade s čl. 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. I, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods.

2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a s Čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd. Ak teda z uvedeného ústavného nálezu vyplýva, že išlo o nedobrovoľné umiestnenie
žalovaného do karanténneho zariadenia, čím došlo k obmedzeniu jeho základných ľudských práv a
slobôd obsiahnutých v Dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd, žalovaný nemá za to, že by
mal znášať náklady spojené s touto neoprávnenou deportáciou osoby žalovanej do karanténneho
zariadenia.AkboladeportácianariadenáNAVYŠEPROTIPRÁVNE!,žalovanýtakétoznášanienákladov

považuje za neoprávnené. Ak by aj mal znášať takéto náklady (Platobný rozkaz), uvádza, že tieto
znášať nemusel, nakoľko: Žalovaný mal po príchode zo zahraničia vytvorený priestor - celý rodinný
dom, v ktorom by býval sám, dodržiavajúc tak vydané opatrenia ÚVZSR (až do obdržania výsledkov po
vykonanomPCRteste),atozdôvodu,abyneohrozilnajbližších,pričomnajbližšiarodinabolapripravená
a mala vytvorené vhodné podmienky na bývanie, na určený čas u svojich rodičov, starých rodičov čiže

nie v spoločnom dome so žalovaným. Žalovaný obdržal faktúru č. 260038239 zo dňa 29.07.2020, no
z tejto nebolo zrejmé koľko jednotiek stravy bolo žalovanému vydaných, a preto túto nepovažoval za
adekvátnu, a to s poukazom na ustanovenie § 74 ods. 1 písm. Q Zákona č. 222/2004 Z. z. Nakoľko
žalovaný nevytvoril žiadnu objednávku ani si stravu dobrovoľne neobjednal, považujeme túto faktúru za
bezpredmetnú. Žalovaný má za to, že táto bola vystavená nesprávne a nezodpovedá počtu stravných

jednotiek ani počtu dní strávených v karanténnom zariadení Ministerstva vnútra v Plaveckom Štvrtku.
Taktiež žalovaný namieta fakturovanú sumu 91,- €, nakoľko táto podľa žalovaného je neadekvátna, aj
keď sa pri jej určovaní zrejme vychádzalo z dennej normy pre dospelého človeka, nakoľko ani toto nie
je žalovanému zrejmé, možno toto, podľa žalovaného, považovať za odvolaciu námietku. Na základe
protiústavného konania, z ktorého nikdy nemôžu vzniknúť oprávnené a odôvodnené náklady, nakoľko

z nepráva nemôže vzniknúť právo (ex iniuria ius non oritur).“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6
Sžo/40 43/2012 z 19. júna 2013). V našom práve sa uplatňuje totiž stará zásada „Ius ex iniuria non
orfitur"(právonevznikázbezprávia),tedanaprávnomúkone,ktorýnepoužívaprávnuochranu,nemožno
zakladať iné práva, (rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 346/08- 37)"Ako poslednú odvolaciu
námietku žalovaný, uvádza, že ak boli porušované jeho základné práva a slobody, pričom tieto boli hrubo

porušené a v hrubom rozpore s Ústavou SR a Dohovorom o základných ľudských právach a slobodách,
čopotvrdzujeajNálezÚSč.551/2021Z.z.,žalovanýnesmiebyťzaviazanýúhradouPlatobnéhorozkazu
vydaného Okresným súdom Levice dňa 06.05.2022, č. k. 8C/58/2022 naopak mala by mu byť uznaná
Náhrada škody, čo si však žalovaný zatiaľ neuplatnil, s poukazom na to, že Náhrada škody nie je
predmetom tohto konania.

4. Následne súd vyzval žalobcu uznesením č. k. 8C/58/2022 - 26 zo dňa 17.06.2022 na vyjadrenie sa
k odporu žalovaného podľa § 167 ods. 3 CSP. Žalobca sa podaným návrhom na vydanie platobného
rozkazu domáha od žalovaného uhradenia pohľadávky štátu vo výške 91,- EUR s príslušenstvom, ktorá
vznikla na podklade faktúry č. 260038239 vystavenej dňa 29. 07. 2020, ktorú možno považovať za

výzvu na dobrovoľné uhradenie paušálnych nákladov za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie
v karanténnom zariadení F. C. A. E. za obdobie od 09. 05. 2020 do 15.05.2020. Pre komplexný pohľad na
danú vec žalobca uvádza, že vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona NR SR č. 42/1994
Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12. 03. 2020 od 06:00
hod. mimoriadnu situáciu. K námietke žalovaného cit.: „dňa 09.05.2020 bol žalovaný deportovaný do

karanténneho zariadenia Ministerstva vnútra so sídlom v A. E.“ si žalobca dovoľuje uviesť, že Úrad
verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej ako „ UVZ SR“) ako príslušný orgán štátnej správy
na úseku verejného zdravotníctva podľa ustanovenia § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o
ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom
v rozhodnom čase (ďalej ako „zákon č. 355/2007 Z. z. “) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie

na území Slovenskej republiky nariadil podľa ustanovenia § 12 ods. 2 písm. ŕ) a ustanovenia § 48
ods. 4 písm. n) zákona č. 355/2007 Z. z. opatrenie č. G. zo dňa 17.04.2020, podľa ktorého „Všetkým
osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky, sa nariaďuje
izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostikyCOVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v
celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Po dobu domácej izolácie podlá predchádzajúcej vety sa táto nariaďuje
i osobám žijúcim s ňou v spoločnej domácnosti.“ Žalobca zdôrazňuje, že nariadenie izolácie formou

jednotlivých opatrení nepatrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Zákon č. 355/2007
Z. z. v ustanovení § 12 stanovuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam a na to, aby sa dosiahol
predpokladaný účinok nariadených opatrení, ustanovenie § 51 zákona č. 355/2007 Z. z. stanovuje
povinnosť fyzickým osobám plniť nariadené opatrenia a podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním
prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s

nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému
očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam, preto žalovaný absolvoval
izoláciu v karanténnom zariadení. Skutočnosť, že žalovaný absolvoval izoláciu v karanténnom zariadení
od 09.05.2020 do 15.05.2020 a počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení mu bola
zabezpečená strava nie je sporná, nakoľko táto skutočnosť vyplýva zo samotného odporu žalovaného.
Podľa písmena A6 uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 113 z 15. marca 2020 bolo ministerke vnútra

SR uložené „vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo
vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Žalobca
uvádza, že Príkazom Okresného úradu H. č. G.- XXXX/XXXXXX-XXX zo dňa 21.04.2020 bol podnikateľ:
I. J. K., J. L., XXX XX A. E. určený ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm.
d) druhého bodu zákona č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona

č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 179/2011 Z. z. na účel zriadenia karanténneho zariadenia
podľa § 2 ods. 4 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 77/2020 Z. z. na vykonanie niektorých
opatrení hospodárskej mobilizácie (ďalej len „nariadenie vlády č. 77/2020 Z. z.“). Subjektu hospodárskej
mobilizácie (ďalej len „určený subjekt“) bolo uložené vykonať opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa

§ 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z. z., a to organizácia výroby a organizácia služieb, v rámci vykonávania
ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť vo svojom zariadení: RaM-Va s.r.o., 900 68 Plavecký
Štvrtok ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v určenom
subjekte. Určenému subjektu sa uhradia výdavky za vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie.
Konkrétnu úhradu oprávnených nákladov vykoná Ministerstvo vnútra SR v súlade s nariadením vlády

č. 77/2020 Z. z. V zmysle vyššie uvedeného Ministerstvo vnútra SR v súlade so zákonom č. 179/2011
Z. z. a nariadením vlády č. 77/2020 Z. z., uhradilo na základe faktúry č. 26/2020 vystavenej určeným
subjektom náklady, ktoré určenému subjektu vznikli v súvislosti so stravou poskytnutou žalovanému.
Žalobca opätovne poukazuje na ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., v zmysle ktorého
platí: „Náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne

záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný
tieto povinnosti plniť. Predmetné ustanovenie určuje okruh osôb, ktoré sú povinné uhrádzať náklady
spojené s plnením povinností ustanovených zákonom č. 355/2007 Z. z. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona
č. 355/2007 Z. z. však nerieši prípady, kedy náklady vzniknú subjektu, ktorý neuložil povinnosť podľa
zákona č. 355/2007 Z. z. Fyzické osoby sú, podľa § 51 zákona č. 355/2007 Z. z., povinné plniť opatrenia

na predchádzanie ochoreniam, a preto žalovaný mal povinnosť absolvovať izoláciu v karanténnom
zariadení a uhradiť náklady, ktoré mu pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými
všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia vznikli. Dovoľujeme
si uviesť, že fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s povinnou izoláciou, ale iba
stanovenú paušálnu Čiastku za stravu. Žalobca s poukazom na vyššie uvedené vymáha od žalovaného

paušálne náklady za stravu, keďže plnil za žalovaného to, čo mal podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007
Z. z. plniť žalovaný sám. K námietke žalovaného týkajúcej sa fakturácie žalobca uvádza, že pri vyčíslení
výšky stravného sa vychádzalo zo všeobecne záväzného právneho predpisu platného v rozhodnom
čase, a to zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s
opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 176/2019 Z. z. o sumách

stravného (ďalej ako „opatrenie“). Podľa ustanovenia § 1 písm. c) opatrenia je suma stravného za deň
vo výške 11,60 EUR, k čomu bola pripočítaná suma 1,40 EUR za plastový obal. Súčtom uvedených súm
vznikla paušálna suma za stravu vo výške 13,- EUR za deň. Žalovanému bola dodaná strava počas
nariadenej izolácie v karanténnom zariadení za obdobie od 09.05.2020 do 15.05.2020, t. j.: spolu sedem
dní. Z Prílohy č. 12 k faktúre č. 26/2020 - Zoznam stravníkov od 08.05. do 15.05.2020 vyplýva, že

žalovanému uvedenému pod por. č. 55 boli dodané 7x raňajky, 7x obed a 7x večera, t. j. 7 dní nariadenej
izolácie x 13,- EUR, čo predstavuje spolu celkovú sumu stravného 91,- EUR. Nakoľko žalobca uhradil
náklady spojené so stravou žalovaného počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení, vystavil
žalobca dňa 29. 07. 2020 žalovanému faktúru č. 260038239 na sumu 91,- EUR. Žalobca poznamenáva,žeMinisterstvovnútraSlovenskejrepublikyniejeplatiteľomDPH,čojeuvedenéajnavystavenejfaktúre.
Na základe tejto skutočnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nebolo povinné vystavovať faktúru
a v zmysle zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov postačovalo vystaviť

účtovný doklad. Napriek vyššie uvedenému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vystavilo pre
repatriantov faktúry, ktoré obsahujú všetky náležitosti účtovného dokladu a obsahujú aj údaje nad rámec
zákonnej povinnosti. Na záver žalobca na podporu svojich tvrdení poukazuje aj na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky PL ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 publikovaným v Zbierke zákonov SR
pod č. 551/2021 Z. z. (ďalej ako „nález Ústavného súdu SR“). V tejto súvislosti žalobca zdôrazňuje, že

Ústavný súd Slovenskej republiky v bode 168. predmetného nálezu Ústavného súdu SR aj konštatuje,
že cit.: uloženie povinnosti podlá $58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia znášať (bez náhrady)
náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými
právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti
plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1. 3. 4 a 5. čl. ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy i v spojení s čl. 1 dodatkového
protokolu V bode 177. nálezu Ústavného súdu SR sa uvádza, že cit.: „Vzhľadom na všetky uvedené

skutočnosti preto ústavný súd návrhu navrhovateľky na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 58 ods. 2
zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl.
5 ods. 1 písm. e) dohovoru, s čl. 35 ods. 3 druhou vetou, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13
ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy a s čl. 20 ods. 1,3,4 a 5, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s
čl. 1 dodatkového protokolu nevyhovel (výrok 3 nálezu) Žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza, cit.: „Ako

vyplýva z Nálezu Ústavného súdu SR č. 551/2021 Z. z. sp. zn. PL. ÚS 4/2021-136 - bod 1 vo výroku
nálezu - Ustanovenia § 4 ods. 1 písm. g a § 48 ods. 4 aa) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore
a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie
sú v súlade...s čl. 1 ods. 1, čl. 2 a 3 a s čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.
K predmetnému žalobca poznamenáva, že v bode 196. nálezu Ústavného súdu SR sa uvádza, že cit.:

„ Vzhľadom na to, že ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré ústavný súd identifikoval
ako nesúladné s ústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť
dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov, derogácia so sebou nesie právne účinky ex nunc
(teda nie spätne, retroaktívne). Preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení
majúcich základ v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa na

tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily.“

5. Súd vo veci vytýčil pojednávanie na deň 11.07.2023. Zástupca žalobcu žiadal ospravedlniť neúčasť
na pojednávaní a súhlasil s rozhodnutím bez jeho prítomnosti. Právny zástupca žalovaného sa na
pojednávanie dostavil osobne.

6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dokladmi predloženými žalobcom, najmä
č.l. 1, faktúra č.l. 3, výzva na úhradu pohľadávok č.l. 3 p.v., výzva na úhradu pohľadávku štátu č.l. 4,
doručenka č.l. 4 p.v., 5, 5 p.v., poverenie č.l. 7, lustrácia č.l. 11, platobný rozkaz č.l. 14, poučenie č.l.
16, uznesenie č.l.19, odpor č.l. 21, vyjadrenie žalobcu č.l. 31, príkaz č.l. 35, faktúra č.l. 37,poverenie

č.l. 39, vyjadrenie č.l. 51, príloha k zmluve č.l. 52, poverenie č.l. 53, zmluva č.l. 54, plnomocenstvo č.l.
62, zápisnica č.l. 63, žiadosť.č.l.67, vyjadrenie č.l. 70, žiadosť č.l. 74, rozsudok č.l. 79, žiadosť č.l. 87,
oznámenie č.l. 92, zápisnica z pojednávania č.l. 95, vyjadrenie č.l. 101 ako aj s ostatnými na vec sa
vzťahujúcim spisovým materiálom a zistil nasledovný skutkový a právny stav:

7. Dňa 02.05.2022 sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému, zaplatiť mu sumu 91 eur
a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 29.07.2020 bola žalovanému zaslaná faktúra
prostredníctvom poštového podniku. Keďže žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry
neuhradil, žalobca zaslal žalovanému výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 19.10.2020, ktorou
vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy do 30 dní od vystavenia tejto výzvy. Nakoľko žalovaný

opätovne neuhradil pohľadávku štátu žalobca opätovne zaslal žalovanému výzvu na úhradu pohľadávky
štátu zo dňa 03.02.2022, ktorou vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od doručenia
tejto výzvy. Uvedená doporučená listová zásielka nebola žalovaným prevzatá v odbernej lehote.

8. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene

zákonov, náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne
záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný
tieto povinnosti plniť.9. Podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
a o zmene zákonov účinného v čase vyhlásenia rozsudku súdom, opatrenia na predchádzanie vzniku
a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia, karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad.

10.Podľa§4ods.1písm.a)zák.č.374/2014Z.z.opohľadávkachštátuaozmeneadoplneníniektorých
zákonov, Správca je povinný nakladať s pohľadávkou štátu podľa tohto zákona, využívať všetky právne
prostriedky na jej vymoženie a dbať, aby nedošlo k jej zániku alebo premlčaniu, zániku alebo premlčaniu
práv na jej vymáhanie a k zníženiu pohľadávky štátu. Správca je povinný uplatňovať pohľadávku štátu

riadne a včas, najmä oznamovať dlžníkovi písomnou výzvou na úhradu, že eviduje voči nemu splatnú
pohľadávku štátu a upozorniť ho na následky neuhradenia pohľadávky štátu.

11. Podľa § 232 ods. 3 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), lehota na
plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu
lehotu.

12. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

13. Z hypotézy ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré

má žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia
alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t. j. všeobecne záväznými právnymi
aktami.

14. Ústavný súd v náleze PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 (ktorým došlo k derogácii časti

predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou) v bode 109 a 110 nálezu uviedol: „Hoci
samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani
neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do
osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane
verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie

ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho
úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý
zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho
územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný
aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e),

ktorá zahŕňa odkaz na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením § 48 ods. 4 písm. n)
na § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48
ods. 4 písm. u) a § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu a napriek
tomu, že § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom
zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to

ďalej odôvodnené) obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám o sebe
nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by
svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití
kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6 ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného
zdravia riziko zásahov do osobnej slobody, ktoré sa síce môžu javiť ako formálne súladné so zákonom,

no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať
nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje
výlučného oprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods.
1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej § 5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie
úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa § 12 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu

ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup
navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene
f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie
kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného
zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov tejto kompetencie zákonodarcom.“

15. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby,
ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením
UVZ znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v bode 157nálezu PL. ÚS 4/2021) ide o zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby
vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu
je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická

osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen
povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť
znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie
atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod 158). Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v
plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný

súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu
v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť
domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou povinnou
plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2 zákona
o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto
povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým

spojené.

16. Ako vyplýva už z citovaného nálezu Ústavného súdu SR (bod 158) uvedené ustanovenie dopadá
na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov,
dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanému poskytnutá. Náklady s

tým súvisiace však žalovanému vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu,
ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené mu opatrením ÚVZ. To znamená, že v prípade
povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného
zdravia) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná
osoba neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a pod.) domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde

podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, no nie na základe § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného
zdravia.Torovnakoplatíajnaprípadposkytnutiastravyžalovanému.Výdavkyspojenésozabezpečením
karantény, konkrétne s poskytnutím stravy pre žalovaného predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v
čase izolácie žalovaného pohľadávku, ktorá patrila prevádzkovateľovi zariadenia, prípadne inej osobe,
ktorá uvedenú službu dodala.

17. Súd poukazuje na to, že v období, v ktorom bol žalovaný v karanténnom zariadení, t. j. od 09.05.2020
do 15.05.2020 a kedy bola vystavená faktúra žalovanému (dňa 29.07.2020), bola právna úprava podľa
§ 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 355/2007 Z. z. týkajúca sa opatrení na predchádzanie vzniku a šíreniu
prenosných ochorení definovaná ako „izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení,

prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia“,
ale uvedená právna norma bola derogovaná, nálezom Ústavného súdu PL.ÚS 4/2021-136 z 08. 12.
2021, na základe čoho bol text právnej normy upravený v znení „izolácia, karanténa, zvýšený zdravotný
dozor a lekársky dohľad“. Z textu právnej normy, s ktorou žalobca spája svoj nárok, bolo vylúčené
opatrenie, týkajúce sa izolácie v inom určenom zariadení, aj karanténne opatrenia. A teda v čase, keď

si žalobca uplatnil svoje nároky na súde, bola právna úprava § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 355/2007 Z. z.
dotknutá nálezom Ústavného súdu. Rovnako nebola účinná právna úprava, na ktorú poukázala Národná
rada SR v bode 34. nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 4/2021, podľa ktorého v súčasnosti je platné a
účinné nariadenie vlády č. 183/2021 Z. z. v znení nariadenia vlády č. 436/2021 Z. z. Na predmetný
prípad nedopadá ani nariadenie vlády č. 269/2020 Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť dňom jeho vyhlásenia

30.09.2020 v spojení s usmernením Ministerstva vnútra SR, sekcie krízového riadenia č. L.- XXXX/
XXXXXX-XXX zo dňa 11.11.2020, pretože nadobudli účinnosť až po tom, ako bol žalovaný v izolácii.
Vzhľadom na uvedené súd vyložil právnu normu v spojení s nálezom Ústavného súdu PL.ÚS 4/2021 v
prospech žalovaného, pretože karanténne opatrenia a izolácie v inom určenom zariadení stratila oporu
v právnej norme a teda súd nenašiel žiadnu oporu v zákone, na základe ktorej by bol žalovaný povinný

uhradiť náklady izolácie v karanténnom zariadení.

18. Žalobca si následne v rámci svojich ďalších vyjadrení uplatnil nárok na úhradu stravného počas
izolácie v karanténnom zariadení ako paušálnu náhradu za to, že žalobca uhradil zariadeniu to, čo mal
uhradiť sám žalovaný v zmysle § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení so zákonom zákona č.

283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov a v spojení s opatrením MPV a R č.
176/2019 Z .z. o výške stravného. Žalobca si teda uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka.19. V konaní nie je sporné, že žalovaný bol v období od 09.05.2020 do 15.05.2020 v karanténnom
zariadení F. C. A. E.. Žalobca však v konaní nepreukázal ani sekundárny nárok, nakoľko faktúra č.
26/2020 predložená žalobcom spolu s doloženou objednávkou, iba preukazujú, že F. C. A. E. fakturovala

MVSRnáhraduzadodanústravurepatriantovadobrovoľníkovzaobdobieod30.04.2020do30.05.2020
v celkovej výške 24.852 eur. Faktúra ako taká však nie je právny úkon, ale len účtovný doklad podľa
osobitného predpisu, ktorý automaticky bez ďalšieho nezakladá nárok na jej úhradu. Z faktúry ani
nevyplýva, že predmetom celkovej fakturovanej sumy je aj náhrada za žalovaného a už vôbec nie v
akej výške, t. j. nevyplýva z nej, či a akú náhradu žalobca uhradil zariadeniu vo vzťahu k žalovanému

a teda aký sekundárny nárok mu voči žalovanému vznikol. Čo sa týka objednávky, z nej iba vyplýva
schválenie celkových nákladov v zmysle faktúry (aj to je diskutabilné, vzhľadom k absencii podpisu
oprávnenej osoby), no nie aj jej skutočná úhrada a už vôbec z nej nevyplýva úhrada nákladov za
stravu za žalovaného v uplatnenej výške. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno ohľadne nároku
na uhradenie stravného v žalovanej výške voči žalovanému, pričom súd uvádza, že žalobca nie je
subjektom, ktorý by si mohol uplatniť paušálnu náhradu stravného podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o

cestovných náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s opatrením MPV a R č. 176/2019 Z. z.
o výške stravného voči žalovanému. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené súd preto žalobu zamietol.

20. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

21. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

22.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, avšak aj keď bol žalovaný v
spore plne úspešný, vzhľadom k tomu, že žalovanému žiadne trovy nevznikli, tak mu súd trovy konania
voči žalobcovi nepriznal.

Poučenie:

Proti rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Levice, v
dvoch písomných vyhotoveniach. Odvolanie len proti odôvodneniu nie je prípustné.
V odvolaní má byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho podáva, ktorej veci sa týka, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh), musí byť podpísané a

datované.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.