Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. jún 2023

Súd: Mestský súd Bratislava III
Spisová značka: 23Cb/195/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314220842
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Maroš Fekete

ECLI: ECLI:SK:MSBA3:2023:1314220842.28

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

MestskýsúdBratislavaIIIpredsudcomMgr.MarošomFeketemvsporežalobcu:KARPATIAINVESTSK,

s.r.o., Jilemnického 4, Prešov, IČO: 44 938 888, zastúpeného PETRÁN A PARTNERI ADVOKÁTSKA
KANCELÁRIA s. r. o., Puškinova 16, Prešov, IČO: 36 854 581, proti žalovanému: ALISON Slovakia
s.r.o., Tomášikova ulica 12735/64, Bratislava, IČO: 35 792 141, zastúpeného NIELSEN MEINL, s. r. o.,
Seberíniho 9, Bratislava - Ružinov, IČO: 47 234 814, o zaplatenie 1 856 535,89 eura s príslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie v časti 887 493,19 eura z a s t a v u j e .

II. Súd žalobu žalobcu z a m i e t a .

III. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v plnej výške, pričom o výške náhrady
trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 18. 09. 2014 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal stranu na zaplatenie sumy 1 856
535,89 eura s príslušenstvom z odôvodnením, že právny predchodca žalobcu na základe požiadavky
strany vykonal pre žalovaného poradenskú činnosť v požadovanom rozsahu, čo priznal aj žalovaný

vo svojom podaní pred Okresným súdom Dunajská Streda zo dňa 22. 10. 2008. Následne žalovaný
plniac si svoje povinnosti podľa bodu 5.1 zmluvy informoval právneho predchodcu žalobcu o tom, že
došlo k splneniu podmienky zakladajúcej vznik nároku na jednorazovú odmenu. Právny predchodca
žalobcu faktúrou č. 0802001 splatnou dňa 18. 02. 2008 vyúčtoval žalovanému prvú časť odmeny -
tzv. jednorazovú odmenu vrátane DPH vo výške 11 900 000,- Sk, ktorú žalovaný čiastočne uhradil
dobrovoľne a čiastočne až po jej uplatnení v konaní na Okresnom súde Dunajská Streda, sp. zn.
12Cb/9/2009, ktoré bolo právoplatne skončené rozsudkom zo dňa 04. 11. 2009. V predmetnom konaní

žalovaný namietal neplatnosť niektorých ustanovení zmluvy, ktorú však až do uplatnenia odmeny na
súde zjavne nerozporoval. Právny predchodca žalobcu predfaktúrou č. XXXXXXX splatnou dňa 29.
09. 2010 vyúčtoval žalovanému druhú časť odmeny - tzv. percentuálnu odmenu z ceny diela spolu s
navýšenou jednorazovou odmenou, a to v celkovej výške 1 856 535,89 eura. Žalovaný splatný nárok
doposiaľ neuhradil, čo bolo dôvodom jeho uplatnenia na súde.

2. Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril v odpore proti platobnému rozkazu č.k. 33Rob/625/2014-38 zo

dňa 26. 11. 2014 tak, že dňa 14. 01. 2006 bola medzi žalobcom ako poradcom a žalovaným ako klientom
uzavretázmluvaoposkytovaníporadenskýchslužiebametodickejpomoci(ďalejlen„zmluva“).Vzmysle
čl. I. zmluvy bol predmetom zmluvy záväzok poradcu poskytovať klientovi v rozsahu a forme stanovenej
v požiadavke klienta metodické poradenstvo pri príprave projektovej dokumentácie a realizácii ProjektuIZS a záväzok klienta zaplatiť poradcovi za poskytnutie poradenstva odmenu dohodnutú v čl. V. tejto
zmluvy. V zmysle čl. II. ods. 2.1. zmluvy mali byť miestom poskytovania poradenstva kancelárske
priestory klienta, pokiaľ sa strany nedohodnú inak. Z uvedených ustanovení zmluvy vyplýva, že vznik

nároku žalobcu na zaplatenie odmeny bol naviazaný na poskytnutie poradenstva, ktoré malo byť
poskytované v rozsahu a forme stanovenej v požiadavke žalovaného, a to v kancelárskych priestoroch
žalovaného, pokiaľ sa strany nedohodnú pre konkrétny prípad inak. Žalovaný viac ako dva roky po
uzavretí zmluvy nepožiadal a ani nezaslal žalobcovi požiadavku, na základe ktorej by mohol žalobca
poskytnúť poradenstvo alebo pomoc podľa zmluvy. Žalovaný požiadal žalobcu o určité usmernenie

až v januári 2008, pričom si zmluvné strany dohodli, že odmena bude vyplatená čiastkovo, najneskôr
však do 31. 12. 2011, a to iba v prípade, ak žalobca uskutoční plnenie, resp. poskytne metodické
poradenstvo podľa požiadavky žalovaného. K riadnemu poskytnutiu poradenstva zo strany žalobcu
však nedošlo, čo bolo aj predmetom vzájomnej komunikácie strán. Napriek tejto skutočnosti žalobca
už dňa 04. 02. 2008 vyhotovil faktúru č. XXXXXXX na zaplatenie sumy 11,9 mil. SKK vrátane DPH,
ktorá mala predstavovať jednorazovú odmenu v zmysle čl. V. ods. 5.1. zmluvy. Z tejto sumy žalovaný

dobrovoľne uhradil 4 mil. SKK v dvoch splátkach po 2 mil. SKK (dňa 03. 04. 2008 a dňa 15. 04. 2008).
Napriek tejto skutočnosti a dohode strán podal žalobca na Okresný súd Dunajská Streda návrh na
vydanie platobného rozkazu na zaplatenie 7,9 mil. SKK s príslušenstvom. Žalovaný (v rámci svojich
finančných možností) celú sumu istiny v priebehu konania na Okresnom súde Dunajská Streda postupne
zaplatil, a to napriek tomu, že žalobca nikdy relevantným spôsobom nepreukázal, že poradenstvo

podľa zmluvy skutočne poskytol, a teda že mu vznikol nárok na zaplatenie odmeny. Pre žalobcu však
zaplatenie istiny v sume zodpovedajúcej dojednanej jednorazovej odmene nepredstavovalo dostatočné
uspokojenie jeho „tvrdej" práce pri poskytovaní poradenstva a trval aj na zaplatení úrokov z omeškania
v celkovej výške 64 177,11 eura (t. j. ďalších viac ako 1,9 mil. SKK), ktoré mu žalovaný na základe
právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda aj zaplatil. Podľa čl. II. ods. 2.1 zmluvy

ak sa zmluvné strany nedohodnú inak, budú miestom poskytovania poradenstva kancelárske priestory
klienta, t.j. žalovaného. Zmluvné strany sa nijako inak nedohodli, ale žalobca sa do kancelárskych
priestorov žalovaného za účelom poskytovania poradenstva nedostavoval.
Z vyššie uvedených skutočností je teda zrejmé, že žalobca sa do priestorov žalovaného nedostavoval
za účelom poskytovania poradenstva a metodického usmernenia, žiadne poradenstvo žalovanému

neposkytol, a preto mu nevznikol nárok na požadovanú odmenu. Žalobca sa vôbec neobťažoval
predložiť súdu jediný dôkaz, ktorý by preukázal jeho tvrdenia o poskytnutí poradenstva a vzniku nároku
na odmenu. Žalovanému bola doručená predžalobná výzva dňa 28. 07. 2014, ktorou ho žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval na uhradenie celkovej dlžnej sumy vo výške 2 492
333,88 eura, údajne z titulu nároku na zaplatenie odmeny vo výške 4 % z celkovej ceny diela IZS a

navýšenia jednorazovej odmeny o sumu 29 mil. SKK, a to v súlade s čl. V ods. 5.1. zmluvy. Navrhovateľ
pri vyčíslení odmeny vychádzal z rovnakých podkladov, ako predložil v rámci žaloby na zaplatenie sumy
1 856 535,89 eura s príslušenstvom zo dňa 16. 09. 2014, na základe ktorého bol vydaný platobný rozkaz.
Žalovaný bol predžalobnou výzvou zaskočený, nakoľko nerozumel, z akého titulu od neho žalobca
požaduje zaplatiť ďalšiu čiastku, na základe čoho mu podľa jeho názoru vznikol nárok na zaplatenie

ďalšej odmeny ani akým spôsobom dospel k ním požadovanej (značne vysokej) sume. Žalovaný totiž
do obdržania predmetnej predžalobnej výzvy nemal žiadnu vedomosť o tom, že si žalobca voči nemu
uplatňuje akúkoľvek sumu z titulu ďalšej odmeny za poskytnuté poradenstvo. Predfaktúra č. XXXXXXX
nebola žalovanému nikdy doručená (poštou ani osobne) a nie je zrejmé, koho podpis preukazujúci
prevzatie je na predmetnej predfaktúre uvedený, pričom nepatrí konateľovi spoločnosti žalovaného

ani žiadnemu pracovníkovi žalovaného. Pokiaľ žalobca fakturoval žalovanému za údajne poskytnuté
poradenstvo,nemalvystavovaťtzv.predfaktúru,aleriadnydaňovýdoklad,faktúru,ariadneztejtofaktúry
odviesť DPH. Pokiaľ tak žalobca neučinil, konal v rozpore s účtovnými a daňovými právnymi predpismi.
V záujme vyjasnenia požiadaviek žalobcu navrhol žalovaný žalobcovi osobné stretnutie na deň 21. 08.
2014 v sídle žalovaného. Žalobca miesto a termín stretnutia potvrdil, no v deň rokovania (cca. 2 hodiny

pred plánovaným začiatkom stretnutia) stretnutie účelovo zrušil. Ďalšia snaha žalovaného o dojednanie
stretnutia a rokovanie s žalobcom bola neúspešná. Následne bol žalovanému doručený list právneho
zástupcu žalobcu označený ako „odpoveď“ zo dňa 12. 09. 2014, kde tento poukazuje na telefonické
rozhovory a osobné stretnutie (ku ktorému nikdy nedošlo) a oznamuje, že je nútený pohľadávku uplatniť
súdnou cestou. Tvrdenia žalobcu uvedené v predmetnom liste, ako ani tvrdenie uvedené v návrhu o jeho

snahe na zaplatenie dlžnej sumy mimosúdnou cestou, sa nezakladajú na pravde - bol to práve žalovaný,
kto sa snažil nadviazať rokovania s žalobcom, no táto snaha bola vzhľadom na postoj navrhovateľa
márna.Žalobca nikdy relevantným spôsobom nepreukázal, že žalovanému na základe zmluvy poskytol
akékoľvek poradenstvo, pričom práve poskytnutie poradenstva je predpokladom na vznik nároku na
zaplatenie odmeny. Napriek tomu žalovaný k dnešnému dňu zaplatil žalobcovi na základe zmluvy

spolu takmer 460 tis. eura, čo však žalobcovi nestačilo a požaduje od žalovaného ďalších viac ako
1,8 mil. eura. Navyše, podľa tvrdení žalobcu bol ním uplatnený nárok splatný v septembri 2010,
pričom žalobca si s uplatnením tohto nároku u žalovaného počkal až do leta 2014, kedy žalovaného
najskôr „formálne" oslovil, neskôr zmaril možnosť vzájomných rokovaní a krátko pred uplynutím 4
rokov podal návrh na súd, samozrejme, vrátane uplatnenia nároku na úrok z omeškania vo výške

0,05 % zo žalovanej sumy od 30. 09. 2010 do zaplatenia, čo k dnešnému dňu predstavuje len na
úrokoch ďalších viac ako 720 tis. eura. V prípade, ak by súd návrhu vyhovel, navrhovateľ by na základe
plnení, ktoré vôbec nezdokladoval a ktorých reálna trhová hodnota by aj v prípade ich poskytnutia bola
minimálna až žiadna, od žalovaného získal spolu cca. 3 mil. eura. Takýto výkon práva žalobcu je v
hrubom rozpore so zásadami poctivého obchodného styku; jedná sa o škandalózne konanie, ktorému v
zmysle ust. § 265 Obchodného zákonníka nie je možné priznať právnu ochranu. Dojednanie o výpočte

výšky percentuálnej odmeny, uvedené v čl. V. ods. 5.1. zmluvy, neumožňuje jednoznačné a presné
vyčíslenie percentuálnej odmeny. Je neurčité, a teda podľa neplatné pre rozpor s ust. § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Aj v prípade, ak by navrhovateľovi (čo však žalovaný popieral), žalobcov
výpočet žalovanej čiastky je nezrozumiteľný a nesprávny. Rozpory medzi čl. V. ods. 5.2. a čl. V. ods.
5.7. zmluvy spôsobujú neurčitosť, a teda neplatnosť dojednania v čl. V. ods. 5.7. zmluvy. Pokiaľ by

žalobcovi aj vznikol nárok na zaplatenie percentuálnej odmeny (čo žalovaný popieral), tento nárok by
bol premlčaný. Pokiaľ by obsahom dotknutého ustanovenia malo byť dojednanie, že žalobca má nárok
na zaplatenie percentuálnej odmeny aj jednorazovej odmeny popri sebe (t. j, oboch v plnej výške), toto
ustanovenie by znelo nasledovne: Zmluvné strany sa dohodli, že percentuálna odmena a jednorazová
odmena uvedená v bude 5.1 sa zrátava. Vyššie uvedený výklad by bolo potrebné zohľadniť aj pri výpočte

výšky percentuálnej odmeny žalobcu (pokiaľ by na ňu žalobcovi vznikol nárok), čo však žalobca celkom
očividne neurobil. Ďalšie nejasnosti spôsobuje rozpor v ustanoveniach čl. V. ods. 5.2. a čl. V. ods. 5.7.
zmluvy, pretože čl. V. ods. 5.2. zmluvy uvádza, „Zmluvné strany sa dohodli, že Odmena poradcu je
splatná do 7 dní od obdržania príslušnej platby uvedenej v bode 5.1.“ Toto ustanovenie odkazuje na
odmenu podľa bodu 5.1., pričom nerozlišuje medzi percentuálnou odmenou a jednorazovou odmenou.

Hoci nie je zrejmé, kedy presne bola obdržaná prvá platba, z faktúry žalobcu č. XXXXXXX zo dňa
04. 02. 2008, ktorou žalobca fakturoval žalovanému jednorazovú odmenu pri obdržaní prvej platby,
a ktorú priložil ako dôkaz k žalobe, je zrejmé, že táto prvá platba musela byť uhradená najneskôr v
čase vystavenia predmetnej faktúry, t. j. najneskôr dňa 04. 02. 2008. S prihliadnutím na uvedené týmto
odporca vzniesol námietku premlčania žalobného nároku na zaplatenie odmeny, ktorý si žalobca uplatnil

žalobou. V čl. V. ods. 5.7. zmluvy sa však uvádza, že „Odmena poradcu je splatná na základe jeho
faktúry vystavenej po poskytnutí poradenstva, a to buď priebežne, alebo za celú dobu platnosti tejto
Zmluvy po ukončení poskytovania poradenstva. Pri omeškaní klienta so zaplatením odmeny vzniká
poradcovi voči klientovi právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za
každý deň omeškania.“ Aj toto ustanovenie odkazuje na odmenu poradcu, pričom nerozlišuje medzi

percentuálnou odmenou a jednorazovou odmenou. V dôsledku rozporov v súvislosti so splatnosťou
odmeny v ustanovení čl, V. ods. 5.7. zmluvy s ustanovením čl. V. ods. 5.2. a absenciou bližšej úpravy
vzájomného vzťahu týchto ustanovení je dojednanie čl, V. ods, 5.7 (ktoré sa systematicky nachádza až
za čl. V, ods. 5.2. zmluvy) neurčité, a teda neplatné pre rozpor s ust. § 537 Občianskeho zákonníka.
Predkladateľom návrhu zmluvy medzi žalobcom a žalovaným o poskytovaní poradenských služieb a

metodickej pomoci zo dňa 14. 01. 2006 bol žalobca. V súlade s výkladovými pravidlami týkajúcimi sa
právnych úkonov teda akékoľvek nejasnosti nemôžu byť na ťarchu žalovaného.

3. Žalobca k veci samej ešte uviedol, že zmluva, z ktorej vychádza nárok, bola podpísaná pri
plnej vedomosti ich konateľov o jej ekonomickej výhodnosti pre obe strany, o čom svedčí najmä jej

nevypovedateľnosť (bod 6.1). Ekonomickú kauzu zmluvy potvrdil vo svojej výpovedi aj svedok D.. J. keď
uviedol, že oslovil konateľa žalobcu s požiadavkou poradenskej činnosti v oblasti, v ktorej mal žalovaný
akosubdodávkuvykonávaťčinnosťprehlavnéhododávateľaEricssonSlovakias.r.o.Predmetnázmluva
odzrkadľovala plnú vážnosť vôle sporových strán, o čom svedčia aj úradne overené podpisy ich
konateľov na zmluve. Aj keď žalovaný tendenčne tvrdil, ako aj v konaní pred Okresným súdom Dunajská

Streda, že k naplneniu zmluvy nedošlo, dobrovoľne čiastočne plnil nie malú časť odmeny pre žalobcu,
čo by nepochybne nebol vykonal, ak by zmluvu považoval za neurčitú, neplatnú či v rozpore s poctivým
obchodným stykom. Presviedčanie o opaku je zjavnou špekuláciou, najmä ak žalovaný listom zo dňa 18.
11. 2009 žiadal žalobcu o potvrdenie jeho splatných záväzkov voči žalovanému. Sporové strany pritomv danom čase medzi sebou nemali iný záväzkový vzťah ako zo zmluvy, ktorá je základom žalovaného
nároku. Žalobca listom zo dňa 01. 12. 2009 adresovanom priamo audítorskej spoločnosti žalovaného
spoločnosti EDMART, s.r.o. špecifikoval svoje doposiaľ splatné pohľadávky, ako aj definoval ďalšie

nároky, ktoré v budúcnosti vzniknú žalobcovi voči žalovanému. Žalovaný takto uplatnený nárok žalobcu
žiadnym spôsobom nerozporoval. O určitosti pojmu IZS niet pochýb aj s ohľadom na už uhradenú
časť dohodnutej odmeny, ale aj s ohľadom na formu a vážnosť, ktorú sporové strany pri kontraktácii
zvolili(nevypovedateľnosťzmluvy,úradneoverenépodpisy).Významtohtopojmubolsporovýmstranám
zrejmý, a už z predložených dôkazov vyplýva, že IZS - Integrovaný záchranný systém - bol skutočne

predmetom negociácie medzi zmluvou predpokladanými subjektmi, a to Ministerstvom vnútra SR a
spoločnosťou Ericsson Slovakia.
Ak žalovaný tvrdí, že návrh zmluvy predložil pôvodný žalobca, mal by toto svoje tvrdenie relevantne
preukázať. Bez ohľadu na to však je treba konštatovať, že neurčitosť dojednaní o splatnosti nároku
na odmenu poradcu - čl. 5.2. a 5.7. zmluvy nie je možné odstrániť výkladovými pravidlami podľa
Obchodného zákonníka. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou, a preto by

prejav vôle nemal vzbudzovať pochybnosti o jeho obsahu u zmluvných strán, ale ani u tretích osôb,
nevynímajúc konajúci súd. Výkladom prejavu vôle nemožno nahrádzať alebo dopĺňať vôľu, ktorú
účastníci v zmluvy výslovne neprejavili. Z tohto dôvodu treba považovať dojednania čl. 5.2. a 5.7.
veta prvá zmluvy za vzájomne si odporujúce, a teda pre ich neurčitosť neplatné, pretože popri sebe
nemôžu existovať a strany zaväzovať. Zo znenia zmluvy vyplýva, že nárok na odmenu vzniká za

poskytnuté poradenstvo (čl. 5.1. zmluvy), teda až po jeho vykonaní, čo zodpovedá časovému momentu
ukončeniazmluvy,t.j.dokedymalabyťporadenskáčinnosťvykonávaná.Zmluvajevšaksvojoupovahou
mandátnou zmluvou, keďže jej podstatnými náležitosťami sú vykonanie poradenstva (uskutočnenie inej
činnosti ako právnych úkonov), poradcom (mandatárom), pre klienta (mandanta), za účelom prípravy
projektovej dokumentácie IZS (na jeho účet zariadiť určitú obchodnú záležitosť) a za odmenu. S týmto

posúdením sa bežne stotožňuje aj právna veda. S ohľadom na ust. § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka
v spojení s ust. § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka teda nárok na odmenu vznikol po vykonaní
poradenskej činnosti bez ohľadu na prípadnú faktúru či platby rozhodujúcich kontraktov. V zmluve je
uvedené, že žalobca bude poskytovať poradenskú činnosť žalovanému v sídle žalovaného, ak sa strany
nedohodnú inak, pričom poukázal práve na slovné spojenie „ak sa strany nedohodnú inak“.

Technická údržba a podpora Integrovaného záchranného systému (IZS) spadá pod širokú definíciu
„realizácie IZS“ podľa čl. 5.4. zmluvy jednak po materiálnej, ako aj po formálnej stránke. IZS síce
nie je v rámci zmluvy výslovne definovaný, keďže strany nemali pochybnosť o obsahu tohto pojmu,
ale podľa jeho definície dostupnej na internete ide o systém pozostávajúci zo záchranných zložiek za
účelom rýchlej aktivizácie a koordinácie síl pri poskytovaní pomoci. Nejde teda len o informačný systém

(hardware a software), ale o súbor činiteľov obsahujúcich aj ľudské a materiálne zdroje potrebné k
napĺňaniu sledovaného účelu. Vykonávanie servisu a technickej podpory tohto systému je nepochybne
jeho uskutočňovaním a teda aj „realizáciou“ v zmysle zmluvy. Technická podpora a údržba však patrí
pod pojem IZS aj po materiálnej stránke, čo aj vyplýva z bodu 1.2.3. zmluvy o poskytovaní servisných
služieb, ktorej znenie poskytol žalovaný spolu s predmetným vyjadrením. Podľa tohto ustanovenia

zmluvy, ktoré je súčasťou jej preambuly, spočíva jej zmysel v zabezpečení celkovej technickej funkčnosti
IZS. Technická funkčnosť IZS je zmyslom jeho existencie, a teda tvrdenie, že zabezpečenie technickej
funkčnosti IZS jej servisom a údržbou nie je realizáciu IZS sa vymyká elementárnej logike. Rovnako
sa logike vymyká aj názor žalovaného, že nárok na odmenu pôvodného žalobcu vo výške 4 % z
hodnoty spomenutého kontraktu mu nepatrí len preto, že jeho uzavretie nebolo možné predpokladať.

Predpovedateľnosť uzavretia kontraktu medzi Ministerstvom vnútra SR a Ericsson Slovakia spol. s r.o.
nie je v zmysle zmluvy reštriktívnou podmienkou vzniku nároku pôvodného žalobcu. Obdobne platí o
námietke, že nárok na odmenu nepatrí za kontrakty, ktorých cena bola vyplácaná po vypršaní platnosti
zmluvy. Za kľúčový v tomto ohľade je moment uzavretia kontraktu medzi Ministerstvom vnútra SR a
Ericsson Slovakia spol. s r.o., ktorý sa udial za účinnosti zmluvy. Moment úhrady záväzkov z týchto

kontraktov nie je pre vznik nároku pôvodného žalobcu na odmenu rozhodujúci. Podľa čl. 6.3. ZPPS
práva vzniknuté počas jej trvania zostávajú zachované aj po jej zániku.
Žalobca faktúrou č. 0802001 splatnou dňa 18. 02. 2008 vyúčtoval žalovanému prvú časť odmeny -
tzv. jednorazovú odmenu vrátane DPH vo výške 11 900 000,- Sk, ktorú žalovaný dobrovoľne čiastočne
uhradil, a čiastočne ju uhradil až po jej uplatnení v konaní na Okresnom súde Dunajská Streda

č.k. 12Cb/9/2009, ktoré bolo právoplatne skončené rozsudkom zo dňa 04. 11. 2009. V predmetnom
konaní žalovaný namietal neplatnosť niektorých ustanovení zmluvy, ktorú však až do uplatnenia
odmeny na súde zjavne nerozporoval. Žalobca predfaktúrou č. XXXXXXX splatnou dňa 29. 09. 2010
vyúčtoval žalovanému druhú časť odmeny - tzv. percentuálnu odmenu z ceny diela spolu s navýšenoujednorazovou odmenou, a to vo výške 1 856 535,89 eura. Žalovaný splatný nárok doposiaľ neuhradil.
Oprávnenosť vyúčtovanej odmeny preukazuje potvrdenie o poskytnutí informácie Ministerstva vnútra zo
dňa 23. 06. 2014, podľa ktorého bolo v rámci investičnej oblasti IZS uzavretých niekoľko kontraktov, z

ktorých niektoré boli aj v trvaní niekoľkých rokov. Výhrada o neúčinnosti doručenia faktúry žalovanému
prenespôsobilosťosobyD..J.jeirelevantná,pretožeD..J.potvrdil,žejezamestnancomžalovanéhoako
jejprezidentajetiežjejspoločníkom.Žalobcasiprostredníctvomwebovéhosídlažalovanéhozabezpečil
výročnú správu za rok 2016, podľa ktorej je D.. J. v pozícii prezidenta spoločnosti žalovaného, ktorý je
z hľadiska obchodného vedenia hierarchicky na úrovni konateľa. D.. J. je preto v zmysle ust. § 15 ods.

1 Obchodného zákonníka ex lege splnomocnený na všetky zásadné obchodné úkony, prevzatie faktúry
nevynímajúc. Ak žalovaný tvrdí, že podpis D.. J.Ó. bol získaný lsťou, musí to aj preukázať. Inak totiž nie
je rozumná pochybnosť o tom, že D.. J.Ó. ako skúsený podnikateľ a dlhoročný štatutár by nepodpísal
niečo, o čom nemá dostatočnú vedomosť. Všetky pochybnosti vznesené žalovaným sú len hypotézy a
špekulácie s evidentným cieľom zbaviť sa povinnosti plniť.
Účtovné a daňové hľadisko fakturácie je pre posúdenie nároku irelevantné. Napriek tomu však treba

dodať, že zmluva medzi sporovými stranami neodkazuje pri pojme faktúra na účtovné predpisy a
neurčuje tejto písomnosti formálne náležitosti podľa týchto predpisov. Pojem faktúra sa v tomto prípade
vníma ako výzva na úhradu, rovnako ako to používa Obchodný zákonník v ust. § 340a ods. 1, a túto
výzvu žalovaný akceptoval jej prevzatím bez námietok. Rozoberať v tomto smere daňové či účtovné
hľadisko veci nie je pre toto konanie meritom veci. Ak sa súd prikloní k tomu, že body 5.2 a 5.7 zmluvy

sú vo vzájomnom rozpore, prichádza v prípade neplatnosti týchto ustanovení pre neurčitosť do úvahy
podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka (zmluva o poskytovaní poradenstva je povahou blízko
k mandátnej zmluve) primeraná aplikácia ust. § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka, a teda že odmena
je splatná po vykonaní činnosti. Keďže zmluva bola uzavretá na dobu určitú, nárok na odmenu vznikol
po uplynutí obdobia poskytovania poradenstva podľa zmluvy dňa 01. 01. 2012. Prevzatá faktúra plniaca

funkciu výzvy na úhradu dlhu sa teda stala účinnou až po tejto dobe.
Žalovaný poprel poskytovanie poradenstva v jeho priestoroch, a keďže žiadne poradenstvo údajne od
žalobcu nedostal, nepatrí mu ďalšia odmena. Z výsluchu svedka D.. J. vyplývalo, že podľa jeho názoru
k naplneniu zmluvy nedošlo, pretože žalobca si svoju povinnosť nesplnil, pričom prvé platby započítané
na tzv. jednorazovú odmenu boli realizované v dobrej vôli, že žalobca si svoje povinnosti zo zmluvy

splní. Vady poskytovania poradenstva zo strany žalovaného reklamované neboli. Svedok v postavení
prezidenta spoločnosti žalovaného potvrdil, že sa s konateľom spoločnosti žalobcu niekoľkokrát stretol
na rokovaniach týkajúcich sa predmetu zmluvy. Poradenstvo malo byť podľa zmluvy poskytnuté v
rozsahu, čase a mieste podľa požiadaviek žalovaného, čo žalobca splnil.
Poradenstvo pri realizácii projektu IZS žalovaný potreboval, o tom svedčí výpoveď svedka D.. J., ktorý

uviedol, že sa dohodol s konateľom bývalého žalobcu o zabezpečení poradenstva pri realizácii IZS,
že s ním rokoval ohľadne monitorovania vozidiel rýchlej zdravotnej pomoci, a že očakával naplnenie
zmluvy ZPPS, ďalej odpor žalovaného zo dňa 22. 10. 2008 v konaní pred Okresným súdom Dunajská
Streda, ktoré bývalý žalobca predložil ako dôkaz v tomto konaní v prílohe svojho podania zo dňa
06.11.2018, v ktorom žalovaný výslovne potvrdil, že došlo k požiadavke žalovaného na vykonanie

poradenstvaatotobolopôvodnýmžalobcomposkytnuté.Vykonanieporadenstvapreukázalaajvýpoveď
konateľa (pôvodného) žalobcu, ktorý demonštratívne popísal oblasti, v ktorých poskytoval žalovanému
poradenstvo, pričom podľa výpovede svedka D.. X., bývalého ministra vnútra SR, sa realizovali
stretnutia medzi ním, konateľom žalovaného a konateľom žalobcu, na ktorých sa riešili problémy a
nastavovalo smerovanie projektu, pričom spoločnosť pôvodného žalobcu sa podieľala na príprave

systému sledovania a operačného riadenia, a nakoľko svedok D.. X. na svojom výsluchu potvrdil, že tieto
aktivity pôvodný žalobca vyvýjal minimálne do času jeho zotrvania vo funkcii, čo bolo dňa 04. 07. 2006,
a teda pol roka po uzavretí zmluvy dňa 14. 01. 2006. Podľa predloženej zmluvy z roka 2004 spoločnosť
pôvodného žalobcu realizovala výstavbu koordinačného strediska v Prešove, pričom koordinačné
strediská sú aj základom organizačnej štruktúry IZS. Žalovaný s pôvodným žalobcom uzavrel zmluvu, na

ktorej podpisy strán boli úradne overené, ktorá nebola počas jej trvania vypovedateľná, a ktorá priznáva
relatívne vysokú sumu odmeny za poskytnuté plnenie. Pri uzavieraní zmluvy sa vychádzalo z reálnej
potreby poradenstva na strane žalovaného na základe reálne očakávaných schopností pôvodného
žalobcu.
Dôvodom, prečo žalobca nie je v rámci unesenia dôkazného bremena povinný preukazovať každé

poskytnuté poradenstvo a jeho obsah je aj fakt, že ani ho v istom období podľa zmluvy nebol
povinný poskytovať. Žalovaný bol preukázateľne v rokoch 2008 - 2010 v omeškaní s plnením prvej
časti odmeny, teda v zmysle bodu 3.4. zmluvy mohol pôvodný žalobca poradenstvo neposkytnúť bez
následkov na jeho nárok na odmenu. Žalobca nikdy netvrdil, že v tomto období poradenstvo pôvodnýmžalobcom poskytované nebolo, ale iba že došlo v tomto období k omeškaniu žalovaného s plnením
odmeny (čo je evidentné vzhľadom na uplatnenie nárokov pôvodným žalobcom na Okresnom súde
Dunajská Streda), a teda podľa bodu 3.4 zmluvy poradenská činnosť poskytovaná nemusela byť.

Poradenská zmluva však odmenu nepodmieňuje existenciou bezprostrednej súvislosti poradenstva s
úplným splnením konkrétneho záväzku žalovaného pre Ericsson Slovakia s.r.o., či plnením Ericsson
Slovakia s.r.o. pre Ministerstvo vnútra SR. Podmienkou je len uzavretie tohto kontraktu medzi Ericsson
Slovakia s.r.o. a Ministerstvom vnútra SR a poskytnutie poradenstva (alebo usmernenia) pri realizácii
IZS podľa požiadavky žalovaného. Nikde v zmluve sa nespomínajú ďalšie podmienky vzniku nároku

na odmenu žalobcu, ktoré by ju mali akýmkoľvek spôsobom podmieňovať či okliešťovať, a teda ad
hoc konštituovanie týchto reštriktívnych podmienok len na základe tendenčného výkladu žalovaného
nemôže obstáť. Na pojednávaní D.. J. potvrdil participáciu žalovaného na plnení Servisnej zmluvy
medzi Ericsson Slovakia s.r.o. a Ministerstvom vnútra SR, teda v období 2009 - 2012, a rovnako
potvrdil rokovania s p. B., resp. jeho technickými pracovníkmi práve v tejto dobe. Z uvedeného vyplýva
preukázaná skutočnosť, že poradenstvo bolo pôvodným žalobcom celkom určite poskytované aj v

období plnenia Servisnej zmluvy, a niet pochýb, že sa týkalo práve nej.
Vo vzťahu k absencii poradenskej činnosti pôvodného žalobcu v predmete jeho podnikania bol žalobca
toho názoru, že činnosť, ktorú pre žalovaného vykonal pôvodný žalobca, neprekračuje portfólio jeho
zapísaných predmetov činností. Aj keby žalovaný preukázal opak, s ohľadom na existujúcu judikatúru to
nemá žiadny vplyv na vznik záväzku na podklade zmluvy, takže akákoľvek argumentácia v tomto smere

nemá vzťah k meritu veci.
Žalobca v priebehu konania osvedčil existenciu a dôvodnosť uplatneného nároku, pretože žalovaný
priznal vykonanie poradenskej činnosti žalobcom, pričom nie je povinný preukazovať rozsah
poskytnutého poradenstva. Podmienkou vzniku nároku na odmenu bolo poskytnutie poradenstva (bod
5.7 zmluvy), a to v rozsahu a forme požadovanej žalovaným (bod 1.1 zmluvy), čo zo strany žalobcu

vykonanébolo.Žalovanýnepredložiljedinýdôkazotom,ženajehopožiadavkukplneniusvojhozáväzku
žalobca nereagoval alebo ho nesplnil, čo by vylučovalo nárok na vznik odmeny. Tvrdenia žalovaného
o bezcennosti či nízkej intenzite poradenskej činnosti sú vzhľadom na znenie zmluvy irelevantné. O
tom svedčí aj právna argumentácia uvedená v rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. 11. 2012
č.k. 15S/32/2012, ktorá je analogicky na tento prípad aplikovateľná, keďže ide o odmenu dohodnutú za

poradenskúčinnosťpočasvopredurčenéhoobdobia„Jenepochybné,ževpraxidochádzakuzatváraniu
takýchtozmlúvmedzifyzickými,resp.právnickýmiosobamiaadvokátmiavtomtosmeresúdzdôrazňuje
skutočnosť, že aj v prípade pokiaľ by advokát za celé zmluvné obdobie neposkytol žiadnu právnu
pomoc, resp. by realizoval minimálne jeden právny úkon, nepochybne by mu vznikol nárok na zmluvne
dohodnutú paušálnu odmenu za príslušné časové obdobie. S poukazom na vyššie uvedené je teda

zrejmé, že pri poskytnutí služby o poskytovaní právnej pomoci s paušálnou odmenou nie je podstatné
množstvo ani obsah poskytnutých právnych úkonov za zmluvné obdobie.“
Na základe znaleckého posudku č. 10/2018 súdom ustanovenej znalkyne Mgr. Márie Zelenkovej bolo
zistené, že podpis na predmetnej faktúre bol s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou vyhotovený D..
X. J.. Žalovaný nenamietol žiadnu skutočnosť, ktorá by objektívne bola spôsobilá vytvoriť pochybnosti

o zaujatosti znalkyne pre pomer k veci alebo dotknutým osobám. Samotný fakt, že sa právny zástupca
žalobcu stretol so znalkyňou pri štúdiu spisu, k čomu bol navedený samotným súdom resp. jeho
pracovníkmi, nemá v tomto kontexte žiadnu relevanciu. Bez významu je aj namietané neinformovanie
žalovaného o nahliadnutí do spisu žalobcom, pretože o takých úkonoch strany súd protistranu nikdy
neupovedomuje. Ak právny zástupca žalobcu poskytol znalkyni súčinnosť, tak si plnil svoju povinnosť

podľa uznesenia súdu zo dňa 25. 07. 2017, ktorým bola znalkyňa ustanovená. Vo vzťahu k tvrdeniam
žalovanéhotýkajúcimsavýberuporovnávanéhomateriáluustanovenouznalkyňoujevšeobecneznáme,
že znalci z odboru písmoznalectva uprednostňujú porovnávací materiál z doby, ktorá zodpovedá
skúmanému podpisu kvôli autenticite, a ak aj pripustia iný materiál, tak len vtedy, ak nemôže byť
pochybnosť, že dotknutá osoba vyhotovila podpis bez predsudku o možnosti znaleckého skúmania jeho

pravosti, ktoré by mohlo byť v neprospech tejto osoby. Postup ustanovenej znalkyne bol racionálny a
štandardný.
Súdna znalkyňa Ing. Elena Blahová nezistila žiadne znaky falšovania listiny a v zhode s
predchádzajúcimi upozorneniami žalobcu deklarovala, že nie je možné zistiť čas vzniku spornej listiny,
pečiatky a podpisov, a že nie je oprávnená skúmať totožnosť pisateľa jednotlivých nápisov.

V čase rozhodnom pre výpočet odmeny žalobcu boli uzavreté tieto zmluvy o dielo: 1) zmluva o dielo
č. Q.-XXX-XX/OVO-XXXX zo dňa 04. 07. 2006 - dobudovanie systému podpory o cene diela 500 929
072,- Sk s DPH (405 752 548,32 Sk bez DPH), 2) dodatok č. 1 k zmluve uvedenej v bode 1) o cene
diela 8 365 441,77 Sk s DPH (6 776 007,80 Sk bez DPH), 3) dodatok č. 2 k zmluve uvedenej v bode1) o cene diela 7 802 308,32 Sk s DPH (6 319 869,74 Sk bez DPH), 4) dodatok č. 3 k zmluve uvedenej
v bode 1) o cene diela 50 766 187,09 Sk s DPH (41 120 611,54 Sk bez DPH), 5) zmluva o dielo
č. Q.-XXX-XX/OVO-XXXX - servis systému podpory o cene diela 1 689 800,- eur s DPH ročne (50

906 914,80 Sk s DPH ročne /41 234 600,99 Sk bez DPH ročne/, a 6) zmluva č. XXXXXXXXXXX zo
dňa 04. 05. 2010 - národný program vzdelávania pre IZS o cene diela 3 473 593,40 eur s DPH (104
645 474,77 Sk s DPH /84 762 834,56 Sk bez DPH/. Nakoľko súčet cien vyššie uvedených zmlúv o
dielo (za predpokladu, že zmluva uvedená pod položkou 5) sa opakovala celkom 4 roky (2006 - 2009),
predstavuje sumu 709 670 275,92 Sk bez DPH, takže žalobcovi patrí nielen percentuálna odmena vo

výške 28 386 811,04 Sk spolu s DPH (ide o sumu 33 780 305,13 Sk, resp. 1 121 300,71 eura), ale aj
zvýšená jednorazová odmena vo výške 29 000 000,- Sk, spolu s DPH (ide o sumu 34 510 000,- Sk,
resp. 1 145 522,14 eura). Nárok žalobcu ku dňu vystavenia faktúry preukázateľne zodpovedá sume
2 266 822,85 eura s DPH a skutočnosť, že žalobca vystavil faktúru iba na časť z tejto sumy, sama o
sebe nie je dôvodom k zamietnutiu žaloby. Vzhľadom na hodnotu zmlúv o dielo uzavretých v prospech
spoločnosti Ericsson Slovakia, spol. s r.o. v rámci projektu IZS je výška žalovaného nároku oprávnená

bez ohľadu na nižšie vyfaktúrovanú sumu odmeny. V rozpore s poctivým obchodným stykom je obrana
žalovaného smerujúca k eliminácii pozície žalobcu, ktorý bol žalovaným využitý na získanie podielu
na hodnotnej zákazke ako subdodávateľ spoločnosti Ericsson Slovakia spol. s r.o. K nezrovnalostiam
ohľadne výpočtu hodnoty plnenia medzi Ministerstvom vnútra SR a spoločnosťou Ericsson Slovakia o
od neho odvíjajúcej sa odmeny žalobcu je potrebné zdôrazniť, že podľa bodu 5.8 zmluvy to bol žalovaný,

kto mal žalobcu záväzne informovať o skutočnostiach rozhodujúcich pre vyčíslenie odmeny. Žalobca pri
fakturácii vychádzal z informácií poskytnutých priamo zástupcom žalovaného, ktoré však pre ich ústne
podanie nemožno v dnešnej dobe relevantne preukázať. Žalobca sa aj z toho dôvodu pre účely súdneho
konania spoliehal na dôkaz, ktorý si zabezpečil z vlastnej iniciatívy, pričom až doposiaľ mal dôveru v
jeho vecnú správnosť. Vo svetle žalobcom predloženého dôkazu - listu Ministerstva vnútra SR zo dňa

19. 08. 2015, ako aj novo nadobudnutého dôkazu - listu Ministerstva vnútra SR zo dňa 30. 01. 2019 však
je potrebné predchádzajúce výpočty smerujúce k dôvodnosti nároku na uplatnenú odmenu prehodnotiť.
Čo sa týka vznesenej námietky premlčania, táto je nedôvodná, pretože žalobca predložením predfaktúry
žalovanému tohto vyzval na plnenie, a aj keď by tento úkon bol realizovaný predčasne, možno mať za to,
že nadobudol svoje účinky až vznikom nároku, t.j. dňa 01. 01. 2012, kedy podľa zmluvy zanikol záväzok

žalobcu poskytovať poradenskú činnosť. Ak by toto právne posúdenie nebolo pre súd akceptovateľné,
žalobca dal do pozornosti, že žalobca predžalobnou výzvou doručenou žalovanému dňa 28. 07. 2014
(čo žalovaný v konaní potvrdil) opätovne zosplatnil svoj nárok, ktorý následne včas uplatnil na súde pred
uplynutím 4 - ročnej premlčacej doby. V rámci premlčacej doby bol doručený žalovanému aj platobný
rozkaz v tomto konaní.

4. Žalovaný k veci samej ešte uviedol, že ako miesto poskytovania poradenstva boli zmluvou dohodnuté
kancelárske priestory žalovaného. Žalovaný zotrváva na presvedčení, že žalobca mu poradenstvo v
súlade so zmluvou neposkytol, za účelom poskytovania poradenstva sa do kancelárskych priestorov
nedostavoval, preto nemá nárok na zaplatenie odmeny za poskytnuté poradenstvo. Ak žalobca tvrdí,

že žalovanému poradenstvo v súlade so zmluvou poskytoval, je na ňom, aby preukázal, že sa
do kancelárskych priestorov žalovaného dostavoval za účelom poskytovania poradenstva. Žalovaný
nemôže preukázať skutočnosť, ktorá sa nestala. K zmene zmluvy mohlo prísť iba písomnou dohodou a
žalovaný nedisponuje žiadnou písomnou dohodou o zmene miesta výkonu činnosti.
Zmluva medzi žalovaným a pôvodným žalobcom bola uzavretá dňa 14. 01. 2006. V tomto čase

bolo možné predpokladať, že dôjde iba k uzavretiu zmluvy o dielo s Ministerstvom vnútra SR, ktorej
predmetom bude zhotovenie diela - „Dobudovanie systému podpory riadenia a spracovania informácií v
komunikačnej a informačnej infraštruktúre integrovaného záchranného systému (Integrovaný záchranný
systém - „IZS“)“. V čase uzavretia zmluvy medzi žalovaným a pôvodným žalobcom nebolo možné
predpokladať, že dôjde k uzavretiu akéhokoľvek dodatku k zmluve o dielo medzi Ministerstvom vnútra

SR a spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o., a už vôbec nebolo možné predpokladať, že dôjde
k uzavretiu akejkoľvek zmluvy o poskytovaní servisných služieb. Predmetom zmluvy o dielo č. Q.-
XXX-XX/OVO-XXXX uzavretej dňa 04. 07. 2006 medzi Ministerstvom vnútra SR a spoločnosťou
Ericsson Slovakia spol. s r.o. bolo „Dobudovanie systému podpory riadenia a spracovania informácií
v komunikačnej a informačnej infraštruktúre integrovaného záchranného systému“, t.j. dodanie

hardvérového a softvérového vybavenia na účely zabezpečenia komunikácie medzi jednotlivými
záchrannými zložkami pôsobiacimi v Slovenskej republike. Žiadne stavebné práce neboli predmetom
plnenia spoločnosti Ericsson Slovakia spol. s r.o. voči Ministerstvu vnútra SR a teda ani predmetom
subdodávky žalovaného pre spoločnosť Ericsson Slovakia spol. s r.o. Nie je preto zrejmé, aképoradenstvo, čoho sa malo týkať a v čom malo spočívať mal pôvodný žalobca t.j. stavebná spoločnosť
poskytovať žalovanému, ktorý poskytoval spoločnosti Ericsson Slovakia spol. s r.o. ako subdodávateľ
svoje tovary a služby v oblasti telekomunikácií.

Žalovaný sporoval tvrdenia žalobcu, že návrh zmluvy o poradenskej činnosti a metodická pomoc
pripravoval žalovaný. Formát zmluvy ani jej formulácie nezodpovedajú žalovaným štandardne
používaným zmluvným typom; táto zmluva rozhodne nie je z dielne žalovaného alebo jeho právnych
zástupcov. Žalobca toto tvrdenie predniesol iba v nadväznosti na opakované vyjadrenia žalovaného
od začiatku tohto konania, že predkladateľom návrhu zmluvy bol pôvodný žalobca, preto akékoľvek

nejasnosti nemôžu byť na ťarchu žalovaného.
RealizáciouIZSvzmysletejtozmluvybolotedamožnérozumieťibazhotoveniediela,ktoréjedefinované
v zmluve o dielo uzavretej medzi spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o. a Ministerstvom vnútra
SR dňa 04. 07. 2006. Spoločnosť Ericsson Slovakia spol. s r.o. dodávala Ministerstvu vnútra IZS iba
určitú časť IZS, pozostávajúcu z hardvéru a softvéru určeného na príjem a spracovanie hovorov v rámci
IZS, čo potvrdili svedkovia D.. T. L. a D.. F. B.Á.. Nie je preto zrejmé, ako súvisia činnosti opísané

X.. P. B. (množstvo stretnutí s rôznymi zložkami, záchrannou zdravotnou službou, policajtmi, hasičmi,
červeným krížom, banskou službou, civilnou obranou a pre určité prípady aj s chemickým laboratóriom a
hasičskou stanicou pre VSŽ, príprava modelu IZS) s dodaním hardvéru a softvéru určeného na príjem a
spracovanie hovorov v rámci IZS spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o. pre Ministerstvo vnútra SR.
Dve SMS správy zo dňa 04. 08. 2010 a dňa 10. 12. 2010 nepreukazujú žalobcom tvrdené stovky stretnutí

medzi X.. P. B. a D.. X. J.. Jediné, čo preukazujú je, že D.. X. J.Ó. mal záujem spojiť sa s X.. P. B., s
ktorým - ak v tom čase mala byť účinná zmluva medzi pôvodným žalobcom a žalovaným, na základe
ktorej mal žalobca žalovanému poskytovať poradenskú činnosť a metodickú pomoc - mal D.. J. problém
telefonicky sa spojiť.
Žalobca nepreukázal, či vôbec a ak áno, aké poradenstvo a kedy žalovanému poskytol. Nepredložil

žiaden výstup z poskytnutého poradenstva ani žiaden akceptačný, príp. preberací protokol riadne
podpísaný oprávnenými osobami žalobcu a žalovaného, ktorý by potvrdzoval poskytnutie plnenia
žalobcom žalovanému v súlade so zmluvou a prevzatie tohto plnenia žalovaným. Tvrdenie žalobcu,
že na základe požiadavky žalovaného vykonal pre neho poradenskú činnosť v požadovanom rozsahu,
čo údajne priznal samotný žalovaný vo svojom podaní pred Okresným súdom Dunajská Streda zo

dňa 22. 10. 2008 neobstojí, nakoľko v predmetnom podaní je zreteľne uvedené, že žalovaný požiadal
žalobcu o určité usmernenie, resp. čiastkové poradenstvo, pričom žalobca poskytol žalovanému iba
čiastkové plnenie a zo strany žalobcu nedošlo k celkovému plneniu podľa zmluvy. Z uvedeného je
zrejmé, že ak by aj žalobca poskytol žalovanému čiastkové plnenie, resp. usmernenie, pričom nedošlo
zo strany žalobcu k celkovému plneniu, nesplnil si riadne svoj záväzok zo zmluvy, keďže v zmysle článku

1 ods. 1.1 zmluvy mal žalobca poskytovať žalovanému metodické poradenstvo. Pod poskytovaním
poradenstva je potrebné rozumieť opakovanú činnosť, t.j. jednorazové poskytnutie čiastkového plnenia,
resp. usmernenia, nie je možné považovať za riadne splnenie záväzkov žalobcu z uzavretej zmluvy.
Žalobca tak v konaní pred Okresným súdom Dunajská Streda, ako aj v tomto konaní neuviedol, aké
poradenstvo žalovanému poskytol, kedy a kde poradenstvo poskytol, prostredníctvom akých osôb ho

poskytolaničohosapredmetnéporadenstvotýkalo,pričomprávezdôvoduneposkytovaniaporadenstva
v súlade s uzavretou zmluvou, ktorého si je žalobca vedomý, nevystavil žalobca žalovanému riadny
daňový doklad - faktúru za poskytnuté poradenstvo; namiesto riadnej faktúry (ktorú mal vystaviť, ak tvrdí,
že žalovanému riadne poskytol poradenstvo) vystavil predfaktúru, ktorou zálohovo fakturoval na základe
zmluvy, aby vyskúšal, či u žalovaného so svojím domnelým nárokom uspeje.

Znaleckým posudkom č. 10/2018 zo dňa 26. 08. 2018 súdna znalkyňa Mgr. Mária Zelenková overila
pravosť podpisu D.. X. J. na predfaktúre č. XXXXXXX vystavenej žalobcom žalovanému dňa 22. 09.
2010 na sumu 1 856 535,89 eura (ďalej aj ako „sporná faktúra“), pričom v závere znaleckého posudku
konštatovala, že sporný podpis „s vysokou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou vyhotovil D.. X. J.“.
Súdna znalkyňa porovnávala sporný podpis D.. X. J. s inými jeho podpismi na dokumentoch, ktoré si

súd vyžiadal od príslušných orgánov verejnej správy a tiež ktoré si súdna znalkyňa vyžiadala priamo od
žalobcu. Žalobca predložil súdnej znalkyni dňa 20. 04. 2018 kópiu zmluvy o poskytovaní poradenských
služieb a metodická pomoc zo dňa 14. 01. 2006 (ďalej aj ako „zmluva“) a originál faktúry č. XXXXXXX
vystavenej žalobcom žalovanému dňa 06. 02. 2008 na sumu 11 900 000,- Sk. Dokumenty, na ktorých sa
nachádza nesporne pravý podpis D.. X. J., a ktoré predložil na účely znaleckého dokazovania žalovaný

v počte 19 dokumentov súdna znalkyňa nevzala do úvahy a podpis na žiadnom z týchto dokumentov
nepoužilavrámciporovnávaciehomateriálunaurčeniepravostipodpisuD..X.J..Zakéhodôvodusúdna
znalkyňa vôbec nepoužila materiály predložené žalovaným v znaleckom posudku nijakým spôsobom
neodôvodnila.Vrámciinýchzisteníznalcasúdnaznalkyňauviedla,ženaspornejfaktúreč.XXXXXXXsanachádza textový zápis vyhotovený paličkovým písmom „PREVZAL“ a pod ním sporný podpis, ktorého
pravosť bola predmetom znaleckého skúmania. Podobne aj na porovnávacej faktúre č. XXXXXXX,
ktorú súdnej znalkyni predložil žalobca, sa nachádzajú textové zápisy a jeden číselný zápis, pričom

ukážka podpisu D.. X. J. je umiestnená pod nápisom „PREVZAL“. Súdna znalkyňa zároveň porovnávala
jednotlivé písmená v slove „PREVZAL“ a na ich základe konštatovala, že „paličkové písmená v oboch
vzájomne porovnaných zápisoch vykazujú zhodné (nie absolútne zhodné) znaky tvarovania. Súdna
znalkyňa teda porovnávala dva textové zápisy na dvoch dokumentoch predložených žalobcom. Pokiaľ
by žiaden zo žalobcom predložených dokumentov nebol podpísaný Ing. X. J., ale akoukoľvek inou

osobou, boli by porovnávané zápisy a podpisy vyhotovené tou istou osobou vyhodnotené ako zhodné
alebo podobné, pričom ich pisateľom by nebol D.. X. J., pritom originál faktúry č. XXXXXXX, ktorý
žalobca poskytol súdnej znalkyni a na ktorom sa nachádza potvrdenie prevzatia D.. X. J., predložil
žalobca vôbec po prvý krát počas trvania súdnych sporov medzi žalobcom a žalovaným - ani v súdnom
konaní vedenom na Okresnom súde v Dunajskej Strede, č.k. 12Cb 9/2009 nepredložil žalobca faktúru
č. XXXXXXX, na ktorej by sa nachádzalo potvrdenie prevzatia a zároveň podpis D.. X. J.. Zároveň

nie je zrejmé, z akého dôvodu súdna znalkyňa neporovnávala sporný podpis s podpisom D.. X. J. na
zmluve o poskytovaní poradenských služieb a metodická pomoc zo dňa 14. 01. 2006, na ktorej sa
nachádza nesporne pravý - úradne osvedčený podpis D.. X. J., ani s nesporne pravými podpismi D..
X. J. na niektorom z 19 dokumentov predložených žalovaným. Pre žalovaného bolo nepochopiteľné,
že súdna znalkyňa nemala záujem o vzory podpisov D.. X. J. v aktuálnom čase, ktoré mohla použiť

v rámci porovnávacieho materiálu a rovno ich odmietla s argumentáciou smerujúcou k podvodnému
konaniu D.. X. J.. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal žalovaný dôvodné pochybnosti o záveroch
znaleckého posudku a nezaujatosti súdnej znalkyne Mgr. Márie Zelenkovej v tejto veci. Navyše dňa 28.
03.2018právnyzástupcažalobcusosúhlasomsúduprvejinštancienahliadoldosúdnehospisuusúdnej
znalkyne. Predmetný postup bol podľa názoru žalovaného nielen neštandardný, ale najmä v rozpore

s platnou a účinnou právnou úpravou. V prvom rade, nazeranie do spisu novým právnym zástupcom
žalobcu mimo budovy súdu nebolo výnimočným prípadom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia;
nový právny zástupca žalobcu mohol do súdneho spisu nazrieť aj po vrátení spisu od súdnej znalkyne
a nezmeškal by žiaden úkon v konaní. Zároveň, ak právny zástupca žalobcu nazeral do súdneho spisu
u súdnej znalkyne na základe súhlasu pracovníčok informačného centra Okresného súdu Bratislava III,

ako uvádzal vo svojom podaní zo dňa 19. 04. 2018 bez súhlasu predsedu senátu a bez prítomnosti
povereného zamestnanca Okresného súdu Bratislava III, takéto nazretie do súdneho spisu nebolo
vykonané zákonným spôsobom a súdna znalkyňa ho nemala právnemu zástupcovi žalobcu umožniť.
Počas nazerania do súdneho spisu u súdnej znalkyne bez prítomnosti povereného zamestnanca súdu
mal právny zástupca žalobcu možnosť so súdnou znalkyňou komunikovať o znaleckom dokazovaní,

čo sa evidentne aj udialo, keď si na základe takéhoto nazerania do súdneho spisu súdna znalkyňa
vyžiadala od právneho zástupcu žalobcu ďalšie dokumenty, na ktorých sa mal nachádzať podpis D..
X. J.. O žiadnom z uvedených úkonov tak právneho zástupcu žalobcu ako aj súdnej znalkyne nebol
žalovaný informovaný, čo vnáša pochybnosť do zákonnosti vykonaných úkonov. Žalovaný mal za to, že
na tento znalecký posudok by súd nemal prihliadať ako na zákonný dôkaz v tomto konaní.

D.. X. J. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že faktúru č. XXXXXXX vystavenú žalobcom žalovanému
dňa22.09.2010nasumu1856535,89euraneprevzal,nakoľkobyknejmuselobyťpripojenépotvrdenie
o plnení. Táto faktúra ani nie je vedená v účtovníctve žalovaného. Pokiaľ by aj podpis D.. X. J. na
predmetnej faktúre bol pravý, musel byť sfalšovaný, resp. podpis D.. X. J. na predmetný dokument musel
byť získaný lsťou - v opačnom prípade by D.. X. J. mal vedomosť o tom, že takúto faktúru v minulosti

prevzal a jej prevzatie potvrdil svojim podpisom. To je však v rozpore s jeho svedeckou výpoveďou
a tiež so skutočnosťou, že žalovaný o predmetnej faktúre nemal žiadnu vedomosť a z toho dôvodu
ju neeviduje vo svojom účtovníctve. Ing. X. J. vo svojej výpovedi uviedol nielen že vady poradenstva
reklamované zo strany žalovaného neboli, ale aj dôvod, prečo reklamované neboli - poradenstvo nebolo
poskytnuté, preto nebolo čo reklamovať. Účelovo skreslené je aj tvrdenie žalobcu, že svedok D.. X. J.

potvrdil ekonomickú kauzu zmluvy, keď uviedol, že oslovil konateľa žalobcu s požiadavkou poradenskej
činnosti v oblasti, v ktorej mal ako subdodávka vykonávať činnosť pre hlavného dodávateľa Ericsson
Slovakia spol. s r.o. Svedok D.. X. J. vo svojej výpovedi neuviedol, že oslovil konateľa žalobcu - uviedol,
že v roku 2004 mal s konateľom žalobcu stretnutie, z jeho výpovede však nevyplýva, kto koho oslovil
za účelom vzájomnej spolupráce.

Súdna znalkyňa Ing. Elena Blahová nezistila žiadne charakteristické znaky falšovania spornej
predfaktúry, na vyhotovenie podpisov a pečiatky nebola použitá žiadna z metód technického falšovania
a neboli nájdené žiadne stopy, ktoré by svedčili o technickom falšovaní podpisov nachádzajúcich sa naspornej predfaktúre. Z toho je možné dovodiť, že súdna znalkyňa vyhodnotila spornú predfaktúru ako
pravú listinu.
Skutočnosť, že žalovaný neeviduje žalobcom vystavenú spornú faktúru č. XXXXXXX vo svojom

účtovníctve, je zrejmá z verejne dostupných účtovných závierok žalovaného a žalovaný ju tiež
preukazuje potvrdením audítora, ktorý v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka vykonáva
pravidelný audit spoločnosti žalovaného - audítorskej spoločnosti PKF Slovensko s.r.o., že žalovaný
spornú faktúru neeviduje ako záväzok vo svojom účtovníctve. D.. X. J. nebol v roku 2010 vo funkcii
štatutárneho orgánu spoločnosti žalovaného nebol ani osobou splnomocnenou štatutárnym orgánom

spoločnosti žalovaného, t.j. svojím konaním nebol oprávnený žalovaného zaväzovať. Aj keby D.. X. J.
spornú faktúru prevzal (čo je však v rozpore s jeho svedeckou výpoveďou a vedomosťou žalovaného),
takéto prevzatie spornej faktúry neznamená jej automatické prevzatie a akceptovanie žalovaným a už
vôbec nie akceptovanie plnenia, ktoré malo byť pred vystavením spornej faktúry žalobcom poskytnuté
žalovanému. Žalovaný sa o existencii spornej faktúry dozvedel až dňa 20. 01. 2015, a to okamihom,
ktorým mu bol doručený platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava III č.k. 33 Rob625/2014-38zo dňa

26. 11. 2004 spolu s so spornou faktúrou. Žalobca po uplynutí doby splatnosti spornej faktúry žalovaného
nekontaktoval ani úhradu neurgoval; žalobca spornú faktúru žalovanému nepredložil, dokonca ani
nespomenul v rámci písomnej komunikácie predchádzajúcej podaniu návrhu na vydanie platobného
rozkazu, ktorá medzi stranami sporu prebiehala v období júl až september 2014. Žalobca sa na
predmetnú faktúru neodvolával a dokonca jej existenciu ani nespomenul v predžalobnej výzve zo dňa

28. 07. 2014, ktorou vyzýval žalovaného na zaplatenie úplne inej ako fakturovanej sumy.
Sporná faktúra bola vystavená ako tzv. predfaktúra. Predfaktúra je doklad, ktorým vystaviteľ žiada o
zaplateniepreddavkunadodanietovarualeboposkytnutieslužby.Žalobcavšaknebolvzmysleuzavretej
zmluvy o poskytovaní poradenských služieb a metodická pomoc zo dňa 14. 01. 2006 (ďalej len „zmluva“)
oprávnený požadovať akýkoľvek preddavok na poskytovanie služieb, nebol teda oprávnený ani vystaviť

predfaktúru. Podľa doterajších vyjadrení žalobcu, žalobca vystavil predfaktúru za plnenia, ktoré už mali
byť žalovanému poskytnuté v súlade so zmluvou. Žalobca teda nevystavil žalovanému riadny daňový
doklad - faktúru, ale predfaktúru, ktorá nie je daňovým dokladom, avšak na plnenie, ktoré už žalovanému
údajne poskytol. Ak žalobca tvrdí, že žalovanému poskytol plnenie v zmysle uzavretej zmluvy, z akého
dôvodu vystavil predfaktúru, na ktorej uviedol, že zálohovo fakturuje na základe zmluvy. Znamená to,

že ku dňu vystavenia tejto predfaktúry žalovanému žiadne plnenie neposkytol a na jeho poskytnutie
požaduje zálohu. Ak žalobca vystavil predfaktúru po poskytnutí plnenia žalovanému, vystavil nesprávny
doklad, ktorý nemá náležitosti daňového dokladu a na ktorého základe nie je žalovaný povinný plniť.
Žalobcom vystavená predfaktúra neobsahuje zákonom stanovené náležitosti (neobsahuje identifikačné
číslo pre daň odberateľa ani dodávateľa, dátum dodania služby, druh dodania služby, základ dane,

sadzbu dane ani výšku dane, ktorá sa má zaplatiť), nie je riadne vystavenou faktúrou, preto na jej
základe nevznikla žalovanému povinnosť plniť. Je otázne, či žalobca túto predfaktúru vôbec eviduje vo
svojom účtovníctve; z verejne dostupných účtovných závierok žalobcu za obdobie rokov 2010 až 2017
(uverejnených v registri účtovných závierok) nevyplýva, že by žalobca o tejto faktúre účtoval. V tejto
súvislosti vzniká tiež otázka, či sa žalobca tým, že žalovanému nevystavil riadnu faktúru za ním údajne

poskytnuté plnenia a nesplnil si daňové povinnosti v súlade s právnymi predpismi, nedopustil niektorého
zdaňovýchtrestnýchčinov.Samotnévystaveniepredfaktúry,ktoroužalobcazálohovofakturujevzmysle
zmluvy (namiesto faktúry vystavenej v súlade s ust. § 71 zákona o DPH) spochybňuje poskytnutie
plnenia, o ktorom žalobca tvrdí, že ho žalovanému riadne poskytol. Zo záverov znaleckého posudku
č. 1/2019 znalkyne Ing. Edity Čechovej vyplýva, že „predfaktúra predstavuje účtovný doklad, ktorým

si uplatní odberateľ v rámci dodávateľsko-odberateľských vzťahov právo na zálohové finančné plnenie
podliehajúce účtovaniu. Podkladom pre vystavenie predfaktúry môže byť zmluva, objednávka, ústna
dohoda, mailová komunikácia. Nakoľko predfaktúra je dokladom preukazujúcim stav pred začatím
plnenia dodávok, nepreukazuje sa žiadne poskytnutie plnenia pri vystavení predfaktúry. Záloha je na
plnenie, za plnenie je riadna faktúra.“ „Spoločnosť má povinnosť preukazovať poskytnutie plnenia v

zmysle zmluvy o poskytovaní poradenstva a metodickej pomoci zo dňa 14. 01. 2006 pri vystavení riadnej
faktúry v zmysle ust. § 71 zákona o DPH po poskytnutí služby.“ Žalobca sa teda domáha zaplatenia
žalovanej sumy, ktorá však mala byť len zálohou na poskytnutie budúceho plnenia zo strany pôvodného
žalobcu; tomu zodpovedá aj skutočnosť, že prílohou predfaktúry nie je žiadne potvrdenie o prevzatí
plnenia žalovaným, ako aj skutočnosť, že žalobca nevie poskytnutie žiadneho plnenia pre žalovaného

preukázať. Zo záverov znaleckého posudku tiež vyplýva že žalovaný „nemá povinnosť účtovať vznik
záväzku z titulu predfaktúry č. XXXXXXX, pretože nevznikol. Záväzok je výsledkom minulých udalostí,
predfaktúra je požiadavka na budúce plnenia.“ S poukazom na závery tohto znaleckého posudku,
v zmysle ktorého je predfaktúra požiadavkou na budúce plnenia, pričom v súvislosti s predfaktúrouneexistuje povinnosť na strane žalovaného účtovať vznik záväzku, pretože žiadny záväzok nevznikol,
je otázna existencia pohľadávky na strane pôvodného žalobcu, a teda aj sporná možnosť postúpenia
takejto pohľadávky zo strany pôvodného žalobcu na žalobcu. Aktívna vecná legitimácia súčasného

žalobcu v tomto konaní je minimálne sporná. S poukazom na závery predloženého znaleckého posudku
neobstoja vyjadrenia konateľa žalobcu (a zároveň konateľa pôvodného žalobcu) o dôvodoch, prečo
nebola vystavená riadna faktúra ale predfaktúra. Ak pôvodný žalobca, tvrdí, že žalovanému poskytol
plnenie v zmysle uzavretej zmluvy, bol povinný vystaviť riadnu faktúru a nie predfaktúru. Pojem faktúra
je jasne definovaný ust. § 10 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a ust. § 71 ods. 2 zákona

č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, preto nie je potrebné odkazovať pri uvedení tohto pojmu v
akejkoľvek zmluvnej dokumentácii na účtovné a daňové predpisy.
Spoločnosť žalovaného má svoje sídlo na Tomášikovej ul. č. 64 v Bratislave až od 15. 03. 2012.
Nájomnú zmluvu týkajúcu sa nájmu kancelárskych priestorov v administratívnej budove na Tomášikovej
ul. č. 64 v Bratislave žalovaný uzavrel dňa 30. 11. 2011 s dňom začatia nájmu 01. 04. 2012. Ak bola
sporná predfaktúra vystavená dňa 22. 09. 2010, ako tvrdí žalobca, nemohla byť v tento deň vytlačená

a odovzdaná D.. X. J. v súčasných priestoroch žalovaného na Tomášikovej ul. 64 v Bratislave, keďže
žalovaný tieto priestory užíva až od 01. 04. 2012. Dňa 22. 09. 2010, t. j. v deň údajného vystavenia
spornej predfaktúry a jej odovzdania D.. X. J. mal žalovaný prenajaté priestory na Dúbravskej ceste 2 v
Bratislave, čo je zrejmé aj z vystavenej spornej predfaktúry.
Na určenie ceny diela IZS si žalobca v súlade so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám vyžiadal

dňa 18. 06. 2014 od Ministerstva vnútra SR zoznam všetkých projektov vzťahujúcich sa na oblasť
IZS (ukončených, prebiehajúcich) a na jeho základe vypočítal výšku žalovaného nároku. V zozname
projektov vzťahujúcich sa na oblasť IZS (ukončených, prebiehajúcich), ktoré žalobcovi zaslalo dňa
23. 06. 2014 Ministerstvo vnútra SR sú obsiahnuté aj projekty, ktoré nijakým spôsobom nesúvisia s
realizáciu IZS spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o. pre Ministerstvo vnútra SR, resp. spoločnosť

Ericsson Slovakia spol. s r.o., nie je ich zmluvnou stranou. V zmysle ods. 5.4 zmluvy sa za dielo
považuje realizácia IZS spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o. pre objednávateľa Ministerstvo
vnútra SR, t.j. iné kontrakty ako tie, ktoré boli uzavreté medzi spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o.
a Ministerstvom vnútra SR nemôžu byť podkladom pre výpočet odmeny žalobcu v zmysle ustanovení
zmluvy. Takýmto projektom je napríklad Národný program vzdelávania pre IZS vo väzbe na podporu

človeka v tiesni a úlohy v oblasti bezpečnostného systému štátu - zmluva o poskytnutí nenávratného
finančného príspevku č. XXXXXXXXXXX zo dňa 04. 05. 2010 uzatvorenú dňa 04. 05. 2010 medzi
Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR a Ministerstvom vnútra SR, kde zmluvnou stranou
rozhodne nie je spoločnosť Ericsson Slovakia spol. s r.o. a tento projekt, resp. zmluva o poskytnutí
nenávratného finančného príspevku nemá nič spoločné s dielom v zmysle zmluvy, resp. s realizáciou

IZS spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o. pre objednávateľa Ministerstvo vnútra SR. Na účely
odstránenia nezrovnalostí v zozname projektov vzťahujúcich sa na oblasť IZS, ktorý žalobca predložil
ako listinný dôkaz v tomto konaní, požiadal žalovaný Ministerstvo vnútra SR o informáciu o všetkých
projektoch a zmluvách vzťahujúcich sa na oblasť IZS, ktoré boli uzavreté medzi Ministerstvom vnútra
SR a spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o., a to samostatne za obdobie od 01. 01. 2006 do 31. 12.

2011 (počas trvania zmluvy medzi žalobcom a žalovaným) a za obdobie od 01. 01. 2012 v rozsahu názov
zmluvy, predmet zmluvy, dátum uzavretia zmluvy, hodnota plnenia poskytnutého na základe zmluvy
s rozdelením na sumu bez DPH a s DPH. Ministerstvo vnútra SR zaslalo žalovanému požadované
informácie, t.j. prehľad všetkých projektov a zmlúv vzťahujúcich sa na oblasť IZS, ktoré Ministerstvo
vnútra SR uzavrelo so spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o. Z tohto je zrejmé, že zmluva, ktorú

žalobca označuje ako „zmluva o dielo č. Q.-XXX-XX/OVO-XXXX - servis systému podpory o cene 1
689 800,- eur s DPH ročne nie je zmluvou o dielo, ale zmluvou o poskytovaní servisných služieb Q.-
XX/-/.-XXXX, ktorej predmetom bolo poskytovanie služieb technickej údržby a podpory integrovaného
záchranného systému, pričom poskytovanie servisných služieb nie realizáciou IZS a preto platby, ktoré
spoločnosť Ericsson Slovakia spol. s r.o. obdržala od Ministerstva vnútra SR na základe tejto „servisnej

zmluvy“ nemôžu byť zahrnuté do ceny diela IZS v zmysle zmluvy. V prípade určitosti a teda platnosti
dojednania o percentuálnej odmene obsiahnutého v čl. V. ods. 5.1 a 5.4 zmluvy a v prípade, že
by žalobca poskytoval žalovanému poradenstvo v zmysle zmluvy, nevznikol by žalobcovi nárok na
navýšenie jednorazovej odmeny o 29 000 000,- Sk (962 623,65 eura), keďže cena diela nedosiahla
minimálne hodnotu 681.000.000,-Sk (22 605 058,75 eura) bez DPH podľa ods. 5.1 zmluvy.

Jednorazovú odmenu vo výške 11 900 000,- Sk žalovaný žalobcovi postupne uhradil, nakoľko táto
nebola naviazaná na poskytnutie plnenia zo strany žalobcu, ale na obdržanie prvej platby v prospech
spoločnosti Ericsson Slovakia spol. s r.o., od objednávateľa diela. Aj túto jednorazovú odmenu
žalovaný uhrádzal žalobcovi postupne pod ťarchou súdneho konania vedeného na Okresnom súdeDunajská Streda, pričom už v tomto konaní argumentoval neposkytovaním poradenstva zo strany
žalobcu a neplním jeho záväzkov zo zmluvy. Percentuálna odmena v zmysle zmluvných ustanovení
bola naviazaná na poskytovanie poradenstva žalobcom žalovanému. Nakoľko žalobca neposkytoval

poradenstvo riadne a v súlade s uzavretou zmluvou, nevznikol mu nárok na zaplatenie percentuálnej
odmeny. Vzhľadom na to, že poskytovanie poradenstva žalobcom žalovanému je medzi stranami tohto
sporu sporné, dôkazné bremeno na preukázanie poskytovania poradenstva je na žalobcovi. Žalovaný
preto nesúhlasil s vyjadrením žalobcu, že nie je povinný preukazovať rozsah poskytnutého poradenstva.
Je scestným názor, že ak žalobca poskytol žalovanému čiastkové plnenie, resp. usmernenie, pričom

k celkovému plneniu podľa zmluvy nedošlo, má žalobca nárok na percentuálnu odmenu vo výške 4%
z ceny diela IZS. V tejto súvislosti neobstojí ani poukaz na aplikáciu právnej argumentácie v rozsudku
Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. 11. 2012, č.k. 15S 32/2012, ktorá sa týka paušálnej odmeny v zmysle
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Ustanovenie § 6 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. je v priamom rozpore s argumentáciou Krajského súdu v
Nitre, preto táto argumentácia nemá oporu v platnej a účinnej právnej úprave.

Žalobcatvrdí,žemuprináležínároknaodmenuzovšetkýchkontraktov,ktoréboliuzavretéspoločnosťou
Ericsson Slovakia spol. s r.o. a Ministerstvom vnútra SR počas účinnosti zmluvy bez ohľadu na
to, kedy došlo k úhrade záväzkov z týchto kontraktov - týmto spôsobom sa snaží vyvrátiť názor
žalovaného, že žalobca nemôže požadovať odmenu z kontraktu po skončení účinnosti zmluvy,
t.j. po 31. 12. 2011. Žalobca opomenul skutočnosť, že nárok na jeho odmenu je viazaný na

poskytovanie poradenstva počas účinnosti zmluvy, t.j. ak si nárokuje odmenu z kontraktov uzavretých
medzi spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o. a Ministerstvom vnútra SR v období od 14. 01.
2006 do 31. 12. 2011, mal by preukázať, že v súvislosti so všetkými kontraktmi uzavretými medzi
spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o. a Ministerstvom vnútra SR v tomto období poskytoval
pôvodný žalobca žalovanému poradenstvo. To však žalobca preukázať nemôže, keďže ani žalovaný

nebol subdodávateľom spoločnosti Ericsson Slovakia spol. s r.o. pri všetkých kontraktoch uzavretých s
Ministerstvom vnútra SR počas účinnosti zmluvy.
Dojednanie o výpočte percentuálnej odmeny je problematické. V čl. V. ods. 5.1. zmluvy sa pojednáva o 4
% z „ceny diela IZS“ bez DPH. V čl. V. ods. 5.4. zmluvy sa síce uvádza, že „zmluvné strany sa dohodli, že
za dielo považujú realizáciu IZS spoločnosťou Ericsson Slovakia, s.r.o. pre objednávateľa Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky“, ale toto ustanovenie bližšie nešpecifikuje, čo sa rozumie pod „realizáciou
IZS“. Navyše, čl. I. ods. 1.1 zmluvy operuje s ďalším pojmom, a to „Projekt IZS“, ktorý opäť v zmluve
nie je definovaný. Keďže dojednanie o výpočte výšky percentuálnej odmeny neumožňuje jednoznačné
a presné vyčíslenie percentuálnej odmeny, je neurčité, a teda neplatné pre rozpor s ust. § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

Žalobcom uvádzaná výška nároku 2 266 822,85 eura s DPH je už tretia suma, na ktorú žalobca
uvádza, že má voči žalovanému nárok, pričom informáciu o ukončených a prebiehajúcich projektoch
vzťahujúcich sa na oblasť IZS si žalobca od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vyžiadal dňa 18.
06. 2014 a obdržal ju po 23. 06. 2014, ale už v roku 2010 (dňa 22. 09. 2010) na jej základe vypočítal
percentuálnu odmenu z tejto sumy a uviedol ju na spornej faktúre. Aj táto nezrovnalosť odôvodňuje

pochybnosť žalovaného o čase vystavenia spornej faktúry a odôvodňuje potrebu navrhovaného
znaleckého dokazovania. Žalobca doposiaľ nemá predstavu, čoho sa voči žalovanému vlastne domáha.
V každom svojom písomnom podaní uvádza inú sumu, na ktorú má voči žalovanému údajne nárok,
pričom túto sumu umelo navyšuje. Žalovaná suma je vo výške 1 856 535,89 eura, ktorá korešponduje so
sumou uvedenou na predfaktúre č. XXXXXXX zo dňa 22. 09. 2010 (kde suma bez DPH je vo výške 1 560

114,19 eura, DPH je vo výške 296 421,70 eura a celková suma je vo výške 1 856 535,89 eura). Z akého
dôvodu sa žalobca domáhal práve tejto sumy nevysvetlil a nepreukázal. Predžalobnou výzvou zo dňa
28. 07. 2014 žalobca vyzýval žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 2 492 333,88 eura. Vo vyjadrení
zo dňa 06. 11. 2018 uvádzal, že má nárok na sumu vo výške 2 266 822,85 eura s DPH, v stanovisku zo
dňa03.04.2019nasumu1884393,81eurabezDPHavpodanízodňa18.04.2019uvádzasumu1941

193,80 eura bez DPH. Svoj nárok vypočítava podľa čl. V. ods. 5.1 zmluvy o poskytovaní poradenských
služieb a metodická pomoc zo dňa 14. 01. 2006, pričom za účelom stanovenia ceny diela IZS si
vyžiadaval opakované informácie od Ministerstva vnútra SR o všetkých zmluvných vzťahoch týkajúcich
sa Integrovaného záchranného systému, ktoré s Ministerstvom vnútra SR uzavrela spoločnosť Ericsson
Slovakia spol. s r.o. Žalovaný predložil súdu jednoznačný a nesporný zoznam zmlúv, ktoré Ministerstvo

vnútra SR uzavrelo so spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o. a ktoré sa týkajú IZS; z tohto zoznamu,
ktorý žalovaný získal od Ministerstva vnútra SR, jednoznačne vyplýva, aké zmluvy uzavrelo Ministerstvo
vnútra SR so spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o., čo bolo predmetom týchto zmlúv a tiež aká
bola hodnota týchto zmlúv, resp. plnení, ktoré Ministerstvo vnútra SR uhradilo spoločnosti EricssonSlovakia s.r.o. s DPH a bez DPH. Napriek tomu žalobca predkladá súdu nové a nové informácie získané
od Ministerstva vnútra SR a snažil sa účelovo dopočítať k čo možno najvyššej sume, od ktorej by
odvodil svoj nárok voči žalovanému. Pri vytváraní nových a nových konštrukcií mu uniklo, že zmluva o

poskytovaní servisných služieb Q.-XX-/.-XXXX zo dňa 15. 04. 2009 uvedená pod písmenom d) a zmluva
oposkytovaníservisnýchslužiebQ.-XX:XXXXXXzodňa15.04.2009uvedenápodpísmenomf)jejedna
a tá istá zmluva, ktorá je pod číslom Q.- XX-/.-XXXX registrovaná Ministerstvom vnútra SR a pod číslom
Q.-XX:XXXXXXregistrovanávcentrálnomregistrizmlúv(čojezrejmézosamotnejzmluvypriloženejako
dôkaz, kde na titulnej strane je uvedené číslo Ministerstva vnútra SR Q.-XX-/.-XXXX a na nasledujúcich

stranách číslo podľa centrálneho registra zmlúv Q.-XX:XXXXXX. Žalobcovi takisto uniklo, že pokiaľ
bola táto „servisná“ zmluva uzavretá dňa 15. 04. 2009 na dobu určitú v trvaní 3 rokov, ale zmluva o
poskytovaní poradenských služieb a metodická pomoc zo dňa 14. 01. 2006 bola uzavretá na dobu určitú
do31.12.2011,nemôžesvojnárokodvodzovaťodsumyvyplatenejMinisterstvomvnútraSRspoločnosti
Ericsson Slovakia spol. s r.o. za obdobie po 31. 12. 2011, t.j. za obdobie po skončení účinnosti zmluvy
o poskytovaní poradenských služieb a metodická pomoc zo dňa 14. 01. 2006. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti mal žalovaný za to, že výpočet žalobcu je opätovne nesprávny. Žalovaný mal tiež za to,
že tento výpočet sa opiera aj o zmluvné vzťahy, ktoré nespadajú pod „dielo IZS“, resp. „realizáciu IZS
spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o. pre objednávateľa Ministerstvo vnútra SR“ tak, ako boli tieto
vnímané pri uzatváraní zmluvy medzi žalovaným a spoločnosťou PKB invest, s.r.o.
Z výpovedí svedkov D.. T. L. a D.. F.Á. B. je zrejmé, že zákazku na dobudovanie systému

podpory riadenia a spracovania informácií v komunikačnej a informačnej infraštruktúre integrovaného
záchranného systému získala spoločnosť Ericsson Slovakia spol. s r.o. ako víťazný uchádzač riadneho
verejného obstarávania; rovnako aj ďalšie zmluvy uzavreté medzi touto spoločnosťou a Ministerstvom
vnútra SR vyplývali zo separátnych verejných obstarávaní. Ani jeden zo svedkov sa s pôvodným
žalobcomakosubdodávateľomžalovaného,prizhotovovanídielapreMinisterstvovnútraSRnestretol(a

to ani v rámci predzmluvných rokovaní, ktoré prebiehali medzi zástupcami spoločnosti Ericsson Slovakia
spol. s r.o. a zástupcami Ministerstva vnútra SR). V súvislosti s informáciami o platbách od Ministerstva
vnútra SR pre spoločnosť Ericsson Slovakia spol. s r.o. sa D.. T. L. vyjadril, že spoločnosť Ericsson
Slovakia spol. s r.o. zrejme oznamovala žalovanému, že obdržala platby od Ministerstva vnútra SR na
základe zmluvy o dielo z roku 2006, vysvetlil však aj dôvod - Ministerstvo vnútra SR malo v tom čase

zlú platobnú disciplínu, preto spoločnosť Ericsson Slovakia spol. s r.o. platila svojim subdodávateľom až
potom, čo obdržala platbu od Ministerstva vnútra SR. K tomu, či spoločnosť Ericsson Slovakia spol. s
r.o. oznamovala žalovanému aj výšku prijatých platieb od Ministerstva vnútra SR sa žiaden zo svedkov
nevyjadril.
Žalovaný na neplatnosť zmluvných ustanovení čl. V. ods. 5.3. a čl. V ods. 5.1. 5.3. a 5.4. zmluvy pre

neurčitosť poukazoval aj v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde v Dunajskej Strede; vzhľadom
nato,žepredmetomsúdnehorozhodnutiaboloibarozhodnutieopríslušenstvepohľadávky,Okresnýsúd
Dunajská Streda sa s platnosťou, resp. neplatnosťou jednotlivých zmluvných ustanovení nevysporiadal.
Nie je teda pravdivé vyjadrenie žalobcu, že žalovaný neplatnosť niektorých ustanovení zmluvy až do
uplatnenia odmeny na súde nerozporoval. Navyše predkladateľom návrhu zmluvy medzi žalobcom

a žalovaným bol žalobca. V súlade s výkladovými pravidlami týkajúcimi sa právnych úkonov teda
akékoľvek nejasnosti nemôžu byť na ťarchu žalovaného.
Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že dobrovoľne čiastočne plnil nie malú časť odmeny pre žalobcu, čo by
nepochybne nebol vykonal, ak by zmluvu považoval za neurčitú, neplatnú či v rozpore s dobrými mravmi.
Žalovaný plnil prvú časť jednorazovej odmeny v súlade so zmluvou, t.j. v nadväznosti na obdržanú platbu

od spoločnosti Ericsson Slovakia spol. s r.o., ktorá nebola viazaná na poskytovanie poradenstva. Práve
z dôvodu nedostatočného poskytovania poradenstva zo strany žalobcu žalovaný neuhradil dobrovoľne
celú jednorazovú odmenu - uhradil ju postupne, a to pod ťarchou súdneho konania na Okresnom
súde Dunajská Streda, keďže so žalobcom nebolo možné dospieť k vzájomnej dohode o mimosúdnom
urovnaní veci. Neplatnosť niektorých ustanovení zmluvy pre neurčitosť žalovaný rozporoval už v konaní

pre Okresným súdom Dunajská Streda.
List žalovaného označený ako „Potvrdenie záväzkov“ zo dňa 18. 11. 2009 a list žalobcu označený
ako „Potvrdenie pohľadávok“ zo dňa 01. 12. 2009 adresovaný priamo bývalej audítorskej spoločnosti
žalovaného - spoločnosti EDMART, s.r.o.) sú bežnou korešpondenciou vykonanou v súlade so zákonom
č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve na účely inventarizácie majetku a záväzkov a overenia účtovnej závierky

audítorom. Žalovaný nemal na liste žalobcu čo rozporovať, ako nesprávne uvádzal žalobca; predmetný
list žalobcu bol adresovaný priamo audítorskej spoločnosti žalovaného, ktorá sa s ním vysporiadala pre
účely overenia účtovnej závierky žalovaného za rok 2009. Pre tieto účely boli rozhodujúce existujúce
pohľadávky evidované v účtovníctve žalobcu voči žalovanému v danom čase, nie prípadné potenciálnepohľadávky, ktoré majú vzniknúť v budúcnosti. Predmetné listinné dôkazy nemajú žiadnu dôkaznú
hodnotu v spojení so žalobcom uplatneným nárokom v tomto konaní. Na druhej strane žalobca od
okamihu vystavenia spornej faktúry doposiaľ ani raz nepožiadal žalovaného o odsúhlasenie pohľadávok

a ani raz žalovaného neinformoval pre účely inventarizácie majetku a záväzkov o existencii pohľadávky
vyplývajúcej zo spornej faktúry; žalovaný po úhrade jednorazovej odmeny v roku 2009 už žalobcovi
nezasielal žiadne ďalšie listy so žiadosťou o potvrdenie splatných záväzkov, nakoľko nemal žiadnu
vedomosť o tom, že by mal voči žalobcovi akýkoľvek záväzok po splatnosti. Žalovaný teda nepriznal
vykonanie poradenskej činnosti žalobcom; z dôkazu predloženého žalobcom vyplýva, že žalovaný

požiadal žalobcu o určité usmernenie, resp. čiastkové poradenstvo, pričom žalobca mu poskytol
čiastkové plnenie, nie však plnenie, na ktoré bol žalobca povinný v zmysle uzavretej zmluvy.
Žalovaný súhlasil s tým, že nárok na odmenu vzniká za poskytnuté poradenstvo, teda až po jeho
poskytnutí; nesúhlasil však s konštatovaním žalobcu, že tento okamih zodpovedá časovému momentu
ukončenia zmluvy - žalobca nijakým spôsobom nepreukázal poskytovanie poradenstva do 31. 12. 2011,
t.j. do skončenia účinnosti zmluvy. S poukazom na neplatnosť ustanovení ods. 5.2 a 5.7 zmluvy, ktorú

po piatich rokoch od vzniku sporu uznal aj žalobca, by vznikol pôvodnému žalobcovi nárok na odmenu
okamihom poskytnutia poradenstva, t.j. najneskôr v roku 2008. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu v celom rozsahu; štvorročná premlčacia doba
uplynula v roku 2012.

5. Dňa 04. 04. 2019 bol súdu doručený návrh na zmenu strany sporu na strane žalobcu. Návrh bol
odôvodnený tým, že medzi žalobcom ako postupcom a spoločnosťou KARPATIA INVEST SK, s.r.o., so
sídlom Jilemnického 4, Prešov, IČO: 44 938 888 ako postupníkom bola uzatvorená zmluva o postúpení
pohľadávok zo dňa 04. 04. 2019, ktorej predmetom bola pohľadávka žalobcu voči žalovanému, ktorá
je predmetom tohto konania. Súčasťou návrhu na zmenu strany sporu na strane žalobcu bol súhlas

spoločnosti KARPATIA INVEST SK, s.r.o., IČO: 44 938 888 so vstupom do tohto konania namiesto
pôvodného veriteľa. Súd preto dňa 08. 04. 2019 uznesením č.k. 23Cb195/2015-341 pripustil, aby
(pôvodný) žalobca PKB invest, s.r.o., Jilemnického 4, Prešov, IČO: 36 461 733 z konania vystúpil a aby
na jeho miesto vstúpil (aktuálny žaloba) KARPATIA INVEST SK, s.r.o., Jilemnického 4, Prešov, IČO:
44 938 888.

6. Počas konania dňa 18. 04. 2019 podal žalobca na tunajšom súde aj návrh na nariadenie predbežného
opatrenia, ktorým sa domáhal, aby súd uložil žalovanému, aby sa zdržal nakladania, disponovania,
vykonávania výberov, prevodov a iných bankových operácií s finančnými prostriedkami na bankovom
účte č. ú. IBAN: Q. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, vedenom v bankovom ústave K. B. a.s., Hodžovo

námestie 3, Bratislava, IČO: 00 686 930, zapísaným v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava
I, oddiel Sa, vložka č. 71/B tak, aby stav finančných prostriedkov na tomto účte neklesol pod sumu vo
výške 1 856 535,89 eura, a to až do právoplatného rozhodnutia o zrušení tohto neodkladného opatrenia.
Svoj návrh na nariadenie takéhoto neodkladného opatrenia odôvodnil tým, že v doterajšom priebehu
konania žalovaný poprel vykonanie poradenstva právnym predchodcom žalobcu, a už skôr potvrdené

poradenstvo (v konaní na Okresnom súde Dunajská Streda, sp. zn. 12Cb/9/2009) zľahčujúco nazvala
„usmernením“, ktoré podľa jeho názoru nebolo hodné uhradenej odmeny, pretože túto už tak pokladal
za dostatočne „štedrú“. Žalovaný poprel poskytovanie poradenstva v jeho priestoroch, a keďže žiadne
poradenstvo údajne od právneho predchodcu žalobcu nedostal, nepatrí mu ďalšia odmena. Okrem
toho žalovaný výslovne poprel prevzatie predmetnej faktúry ako aj pravosť podpisu D.. J.. Na základe

hospodárskych ukazovateľov prístupných z webovej aplikácie www.finstat.sk pracujúcej so schválenými
účtovnými závierkami žalovaný ako obchodná spoločnosť disponoval ku koncu roka 2017 aktívami vo
výške 3 817 093 eura, avšak ide len o ich účtovnú hodnotu bez možnosti ich speňaženia v prípade
exekúcie. Žalovaný napriek relatívne vysokým tržbám za posledné roky (takmer 8 mil. eur v r. 2017)
dosiahol zisk za roky 2014-2017 v súčte iba 218 788,- eur. Žalovaný vo svojej žiadosti o úhradu poplatku

v splátkach zo dňa 20. 04. 2015 uvádzal, že jej hnuteľný majetok slúži na podnikanie, avšak na úhradu
súdneho poplatku vo výške 33 193,56 eura nemá k dispozícii voľné finančné prostriedky. Na konci roka
2014 žalovaný disponoval sumou 4 309,- eur, následne však ku koncu roka 2015 eviduje na finančných
účtoch v banke sumu 474 793,- eur, v r. 2016 iba sumu 29 393,- eur a na konci roku 2017 už sumu 1
007 674,- eur. Z toho vyplýva, že žalovaný v rámci svojho podnikania je schopný akumulácie finančných

prostriedkov na svojom účte, avšak nejde o pravidlo, a to aj napriek tomu, že dosahuje relatívne vysoké
tržby rádovo v miliónoch eur. Výška uloženej sumy zjavne závisí od spôsobu jeho podnikania, od nákupu
tovaru, zásob či iných úkonov. V nadväznosti na uvedené skutočnosti je namieste konštatovať, že
sú v danom prípade splnené podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia zákazu disponovanias finančnými prostriedkami na bankových účtoch, a to minimálne do výšky sumy žalovanej v tomto
konaní. Preto osvedčený záver, že jeho nárok je preukázaný do takej miery, že možno očakávať vydanie
meritórneho rozhodnutia v jeho prospech. Ak by teda došlo k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, žalovaný

by mal do rozhodnutia odvolacieho súdu priestor na premenu likvidity na zásoby či hmotný majetok,
resp. tovaru na pohľadávky, čím by boli pre žalobcu možnosti úspešnej exekúcie definitívne zmarené.

7. Súd preto dňa 25. 04. 2019 uznesením č.k. 23Cb195/2015-434 návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia zamietol z dôvodu, že žalobca dostatočne nepreukázal obavu, že by bola potrebná dočasná

úprava pomerov strán sporu a že bez neodkladného opatrenia by bol prípadný budúci výkon súdneho
rozhodnutia ohrozený.

8. Dňa 02. 09. 2019 vzal žalobca žalobu späť v časti 460,51 eura s odôvodnením, že podľa čl. V.
zmluvy sa výška nároku žalobcu na odmenu priamo odvíja od hodnoty ceny diela na základe kontraktov
dojednaných medzi obchodným partnerom žalovaného - spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o.

a Ministerstvom vnútra SR v oblasti IZS. Aj preto bola v rámci znenia zmluvy (bod 5.8.) výslovne
upravená povinnosť žalovaného informovať žalobcu o každej platbe podľa týchto kontraktov, pričom k
týmto informáciám žalobca nemal a nemohol mať prístup. Žalobca doposiaľ dobromyseľne vychádzal
z informácií o výške odmeny ústne na osobnom stretnutí podaných D.. X. J., na základe ktorých bola
vyhotovená aj predfaktúra, pričom už na základe jej výšky sa žalobca dôvodne domnieval, že podľa

výšky dosiahnutých kontraktov medzi spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o. a Ministerstvom vnútra
SR mu vznikol nárok aj na navýšenie jednorazovej odmeny podľa bodu 5.1. zmluvy o sume 29 000 000,-
Sk. Je pravdou, že týmto predpokladom sa žalobca riadil aj pri výpočte celkovej odmeny uvedenom v
predžalobnej výzve zo dňa 28. 07. 2014, pri výpočte uvedenom v písomnom vyjadrení zo dňa 06. 11.
2018, ako aj pri výpočte uvedenom v písomnom vyjadrení zo dňa 03. 04. 2019. Tieto výpočty sa však

s ohľadom na dôkaz predložený žalovaným až v neskorej fáze konania - list Ministerstva vnútra SR zo
dňa 07. 09. 2015 ukázali ako mylné. Žalobca bol uvedený do omylu aj v dôsledku nesprávnej alebo
nejednoznačnej identifikácie rozhodujúcich kontraktov v písomných odpovediach Ministerstva vnútra SR
na jeho žiadosti o poskytnutie informácií, na čo v poslednom písomnom vyjadrení poukázal aj samotný
žalovaný. Žalobca doposiaľ uplatňoval pôvodnú výšku nároku podľa sumy uvedenej v predfaktúre, ktorú

považoval, ako už vyplýva z doterajších písomných vyjadrení, za zlomok (časť) zo súhrnu zvýšenej
jednorazovej odmeny (29 000 000,- SKK) a podielovej odmeny (4 % z výšky kontraktov). Vzhľadom na
skutočnosti uvedené žalovaným skutkovo sa týkajúce kontraktov medzi spoločnosťou Ericsson Slovakia
spol. s r.o. a Ministerstvom vnútra SR v spojení s listom Ministerstva vnútra SR zo dňa 07. 09. 2015 je
treba objektívne považovať pôvodnú výšku nároku za dôvodnú len z jej časti, ktorá sa týka podielovej

odmeny. Zo žalovaným predložených listín sa dá ustáliť, že výška nároku žalobcu ostáva dôvodná v
rozsahu 4 % podielová odmena s DPH 19 % (bod 5.6. zmluvy) vo výške 969 042,70 eura so zmluvným
úrokom z omeškania vo výške 0,05 % z tejto sumy denne odo dňa 30. 09. 2010 do zaplatenia.

9. Podľa ust. § 144 C.s.p. žalobca môže vziať žalobu späť.

10. Podľa ust. § 145 ods. 1 C.s.p. ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

11. Podľa ust. § 145 ods. 2 C.s.p. ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O
čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

12. Podľa ust. § 146 ods. 1 C.s.p. súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

13. Podľa ust. § 146 ods. 2 C.s.p. súhlas žalovaného je potrebný vždy, ak určitý spôsob usporiadania
vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

14. V danom prípade došlo k čiatočnému späťvzatiu žaloby po začatí pojednávania, s čím bol potrebný
súhlas žalovaného, pričom súd konanie v späťvzatej časti so súhlasom žalovaného podľa ust. § 144, §

145 ods. 1 a 2 a § 146 ods. 1 a 2 C.s.p. zastavil.

15. Žalovaný však nesúhlasil s dôvodmi a tvrdeniami uvádzanými žalobcom v späťvzatí žaloby. Žalobca
sa snažil účelovo podsúvať súdu, že zodpovednosť za to, že na súde uplatnil zjavne nedôvodný nároknenesie on, ale žalovaný a Ministerstvo vnútra SR. Opomenul pritom skutočnosť, že ako žalobca
disponuje konaním, zodpovedá za to, aký nárok a v akej výške uplatňuje na súde a zároveň nesie
dôkazné bremeno, t.j. uplatnený nárok a jeho dôvodnosť je povinný preukázať. Od samého počiatku

sporužalobcatvrdil,žesvojnárokvypočítal(vroku2010)podľainformácieMinisterstvavnútraSRzodňa
23. 06. 2014, ktorá mu bola poskytnutá na jeho žiadosť. Vzhľadom na to, že žalobca nešpecifikoval svoju
žiadosť o poskytnutie informácií pre Ministerstvo vnútra SR správne, dostatočne jasne a zrozumiteľne,
boli v informácii Ministerstva vnútra SR zahrnuté aj zmluvy, ktoré síce súviseli s projektom IZS, ale
nijakým spôsobom nesúviseli so spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o. a zmluvami uzavretými

medzi touto spoločnosťou a Ministerstvom vnútra SR, t.j. nemohli byť podkladom pre výpočet odmeny
žalobcu v zmysle zmluvy zo dňa 14. 01. 2006 medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca ich napriek tomu
pre výpočet svojho údajného nároku a pre účelové navýšenie odmeny o 29 000 000,- Sk použil. Po
tom, čo žalovaný na túto skutočnosť poukázal, žalobca opakovane prepočítaval svoj nárok zo zvyšných
zmlúv, opakovane žiadal Ministerstvo vnútra SR o poskytnutie informácií o zmluvách uzavretých medzi
spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o. a Ministerstvom vnútra SR týkajúcich sa IZS a opakovane

tvrdil, že na žalobou uplatnenú sumu vo výške 1 856 535,89 eura má nárok. Až na pojednávaní dňa 10.
04. 2019 prišiel žalobca s verziou, že sumu, z ktorej vypočítal svoju odmenu vo výške 1 856 535,89 eura
oznámil konateľovi žalobcu X.. P. B., svedok D.. X. J. pri osobnom stretnutí. Žalovaný opätovne odmietal
skreslené tvrdenia a obvinenia žalobcu, že nedodržal svoju výslovnú povinnosť podľa 5.8 zmluvy zo dňa
14. 01. 2006. Vzhľadom na to, že žalovaný žalobcovi žiadne poradenské služby a metodickú pomoc v

zmysle uzavretej zmluvy neposkytoval, nevznikol mu nárok na žiadnu percentuálnu odmenu v zmysle
ods. 5.1 zmluvy, a preto nemal dôvod poskytovať mu informácie podľa ods. 5.8 zmluvy. Ak žalobca tvrdil,
žemávočižalovanémunároknazaplateniesumy969042,70euraspríslušenstvomztituluposkytovania
poradenských služieb a metodickej pomoci pri realizácii IZS, bude musieť preukázať, že žalovanému
poskytol plnenie, na ktoré sa zmluvou zaviazal. Žalobca nedôvodne predpokladal, že kópiu zmluvy o

poskytovaní servisných služieb uzavretej dňa 15. 04. 2009 medzi spoločnosťou Ericsson Slovakia spol.
s r.o. a Ministerstvom vnútra SR, ktorú žalovaný poskytol ako dôkaz v konaní, žalovanému poskytla
spoločnosť Ericsson Slovakia spol. s r.o. Žalobca opomenul skutočnosť, že táto zmluva je zverejnená
v centrálnom registri zmlúv a môže si ju v ňom dohľadať. Ak chcel žalobca riadne a správne uplatniť
svoj údajný nárok voči žalovanému, mal možnosť v centrálnom registri zmlúv nahliadnuť do zmlúv

uzavretých medzi spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o. a Ministerstvom vnútra SR týkajúcich sa
IZS. Aj po tom, čo bola žalobcovi súdom sprístupnená zmluva zo dňa 15. 04. 2009 medzi spoločnosťou
Ericsson Slovakia spol. s r.o. a Ministerstvom vnútra SR, žalobca predložil súdu nesprávny výpočet
svojho domnelého nároku. Žalobcovi uniklo, že pokiaľ bola táto „servisná“ zmluva uzavretá dňa 15. 04.
2009 na dobu určitú v trvaní 3 rokov (do 15. 04. 2012), ale zmluva o poskytovaní poradenských služieb a

metodická pomoc zo dňa 14. 01. 2006 bola uzavretá na dobu určitú, do 31. 12. 2011, nemôže svoj nárok
odvodzovať od sumy vyplatenej Ministerstvom vnútra SR spoločnosti Ericsson Slovakia spol. s r.o. za
obdobiecelýchtrochrokov,t.j.ajzaobdobiepo31.12.2011(poskončeníúčinnostizmluvyzodňa14.01.
2006). Po skončení účinnosti zmluvy zo dňa 14. 01. 2006 už totiž žalobca a žalovaný nemali voči sebe
žiadne práva ani povinnosti - žalobcovi zanikla povinnosť poskytovať žalovanému poradenstvo (ktorú

si dlhodobo neplnil) a žalovanému povinnosť uhrádzať žalobcovi za riadne poskytnuté poradenstvo
odmenu (na ktorú žalobcovi vzhľadom na neposkytovanie poradenstva nevznikol nárok). Žalovaný
zotrval na presvedčení, že poskytovanie servisných služieb na základe zmluvy o poskytovaní servisných
služieb uzavretej dňa 15. 04. 2009 medzi spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o. a Ministerstvom
vnútra SR nie je možné považovať za Dielo IZS, resp. „realizáciu IZS spoločnosťou Ericsson Slovakia

spol. s r.o. pre objednávateľa Ministerstvo vnútra SR“ v zmysle uzatvorenej zmluvy zo dňa 14. 01.
2006, keď predmetom tejto zmluvy bolo poskytovanie služieb technickej údržby a podpory IZS, ktorého
prevádzkovateľom je Ministerstvo vnútra SR, a nie zhotovenie alebo doplnenie zhotoveného Diela IZS.
Je nesporné, že žalobou uplatnený nárok vo výške 1 856 535,89 eura s príslušenstvom nebol minimálne
v časti vzatej žalobcom späť dôvodný. Skutočnosť, že žalobca nevedel, čo žaluje, pre riadne uplatnenie

nároku si nezaobstaral všetky potrebné podklady a dôkazy, svoj nárok nepreukázal a preto bol nútený
vziať žalobu čiastočne späť, nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa, ako sa žalobca snaží
presvedčiť súd.

16. Konateľ žalobcu X.. P.Z. B. vo svojej výpovedi uviedol, že žalovaný dodával technológiu telefónnym

ústredniam na Krajské úrady. Okolo prvej štvrtiny roka 2005 Krajský úrad vyhlásil verejnú súťaž, kam
sa žalobca prihlásil. V tom čase záchranné služby nefungovali dobre, nakoľko boli poskytované hasičmi
bez vedomia polície a zdravotníkov. Zo žalovaným sme začali spolupracovať pri príprave pilotného
projektu pre krajské koordinačné stredisko IZS už v roku 2005. Prvýkrát rokoval s p. X. a svedkomD.. J. na Ministerstve vnútra SR v marci alebo apríli 2006, čo bolo cca. 2 týždne po slávnostnom
spustení prevádzky v Prešove. V januári 2006 podpísali zmluvu so žalovaným na poskytovanie
poradenských služieb, pričom jeho úlohou bolo komunikovať s predstaviteľmi Ministerstva vnútra,

zdravotného záchranného systému, hasičov a civilnej obrany. Návrh tejto zmluvy pripravil p. J.. V zmluve
sa žalobca zaviazal, že všetky podklady dodá žalovanému, pretože tieto podliehali utajeniu, z dôvodu
čoho Ministerstvo vnútra nevypisovalo verejné obstarávanie. Všetky doklady priebežne počas trvania
zmluvy bol žalobca povinný odovzdávať žalovanému, takže o ich odovzdaní nemá ani ich zoznam
alebo potvrdenie o odovzdaní. Svoju činnosť realizoval v Bratislave v kancelárii na Žilinskej ulici, kde

mal byt a kanceláriu mal na Bajkalskej ulici. Žalobca uzavrel zmluvu na poradenskú činnosť, aj keď
ju nemal zapísanú v obchodnom registri z toho dôvodu, že poradenská činnosť nie je viazaná, ale
ide o voľnú činnosť. Vo výpise zo živnostenského registra má žalobca vykonávanie činnosti podľa
živnostenského zákona. Žalobca plnil príkazy p. J. a svoje povinnosti si plnil riadne. Pokyny p. J. mu
bolo dávané telefonicky alebo sa stretávali osobne. Týkali sa prípravy realizácie projektu. So žalovaným
mali problémy už pri výplate prvých faktúr, ktoré museli riešiť súdnou cestou. Sumu, z ktorej žalobca

vypočítaval svoju odmenu, dostal v deň vystavenia faktúry, pretože v ten deň sa konalo stretnutie
v priestoroch žalovaného, kde konateľ žalobcu dostal podklady na výpočet odmeny, čo poslal svojej
účtovníčke, ktorá mu mailom zaslala faktúru, ktorú vytlačil a p. J. ju podpísal. Neúčtovali si služby, ktoré
poskytovali po vystavení tejto faktúry po septembri 2010 z dôvodu, že posledná faktúra nebola zaplatená
a podklady, na základe ktorých sa vypočítala odmena v poslednej faktúre uvedená už žalobca nemá k

dispozícii, nakoľko nepredpokladal, že by veci mohli zájsť až sem. Pri stanovení ceny uvedenej v spornej
faktúre stretli u žalovaného s p. J., kde dostal sumu, z ktorej si vypočítal odmenu, pričom táto suma
predstavovala sumu účtovanú spoločnosťou Ericsson Slovakia s.r.o. Ministerstvu vnútra. Sporná faktúra
bola vystavená ako predfaktúra na základe dohody s p. J., pretože žalobca vedie podvojné účtovníctvo,
z riadne vystavenej by musel zaplatiť DPH, čo mu finančná situácia neumožňovala, pričom takýto postup

je v súlade so zákonom o DPH. Predfaktúra bola evidovaná podľa účtovných predpisov platných v roku
2010, pričom túto faktúru žalobca nezmenil na riadnu faktúru z toho dôvodu, že by musel platiť DPH. K jej
odovzdaniu prišlo v súčasných priestoroch žalovaného. Pochybnosti o nepreplatení faktúry mali z toho
dôvodu,žežalovanýnepreplatilokremprvejžiadnuzfaktúr,ktorésižalobcariadnezaevidovalvosvojom
účtovníctve, navyše dostali žiadosť od ich ekonómky, aby zmenili údaje vo faktúre z dôvodu zmeny v

spoločnosti žalovaného. Práve o týchto problémoch je komunikácia medzi audítorskou spoločnosťou
žalovaného a žalobcom. Nepamätal sa prečo v predžalobnej výzve žalovanému figuruje iná čiastka ako
je uvedená v predmetnej spornej predfaktúre, možnou odpoveďou by bol problém s DPH. Nevyzývali
žalovaného písomne na zaplatenie dlžnej sumy okrem predžalobnej výzvy z tohto dôvodu, že bol s
p. Róžom vo veľmi častom telefonickom kontakte, pričom mu neustále sľuboval zaplatenie. K zmene

dodávateľa technológií prišlo z dôvodu rozhodnutia Ministerstva vnútra, ktoré nepozná.

17. Konateľ žalovaného D.. T. Š. vo svojej výpovedi uviedol, že spoločnosť žalovaného je právnym
nástupcom spoločnosti Ericsson Slovakia s.r.o. a aj keď sa od roku 2001 dvakrát menilo jej obchodné
meno a majiteľská štruktúra, stále ide o rovnakú spoločnosť. Na základnej infraštruktúre, teda

telefónnej ústredni, ktorá príjme hovor a ďalej ho distribuuje spolupracovali žalobca a žalovaný v
rámci IZS, pričom iné projekty týkajúce sa sanitiek sa tohto projektu a zmluvy medzi žalobcom a
žalovaným netýkali. Žalovaný iba inštaloval telefónne ústredne, teda jeho zamestnanci tieto
ústredne montovali, preto si nevedel predstaviť ako osobné stretnutie p. B. a p. J. mohli tejto činnosti
zamestnancov žalovaného pomôcť. V roku 2010 žalovaný nebol v priestore ako uvádzal p. B.,, že

tam odovzdával faktúru p. J., pričom je bizarné, napr. p. O. nemohol prísť k žalovanému a vytlačiť
faktúru zo svojho PC v sieti žalovaného vzhľadom na bezpečnosť ochrany siete žalovaného. On
ako jediný konateľ žalovaného do roka 2008 nevedel o tom, že by žalobca poskytol žalovanému
nejakú poradenskú činnosť, pretože nenašiel o tom žiaden dokument, ako napr. zápis z rokovania,
žiadosť o stretnutie, preberací protokol a podobne. K otázke poradenskej služby žalobcu žalovanému

sa nevie vyjadriť nikto zo zamestnancov žalovaného, ktorí pracovali na predmetnom projekte z
dôvodov, ktoré už uvádzal. Predmetnú predfaktúru prvýkrát evidoval až keď prišla predžalobná výzva
v roku 2014, žalovaný ju neeviduje v účtovníctve ani v účtovnej závierke a nemá k dispozícií ani
žiaden list alebo email, ktorými by táto predfaktúra bola vymáhaná, dokonca audítori žalovaného pri
konfirmáciách neboli s touto predfaktúrou oboznámení. Nebol informovaný o tom, že by bolo p. J.

poskytované jednoosobové poradenstvo osobne, pričom pri svojej praxi sa nikdy nestretol pri takýchto
projektoch s poskytovaním jednoosobového poradenstva. Jednorazová odmena bola viazaná na prvú
platbu od Ministerstva vnútra SR. Pamätal si, že prvá platba nebola naviazaná na výkon poradenstva.
Autorom odporu v konaní na Okresnom súde Dunajská streda je právnik, ktorý je mojím bratom a išloo nie najlepšie zvládnutý úkon. On s p. B. nikdy nehovoril ani nikto z tímu s ním nehovoril, takže
jediným, kto s ním mohol hovoriť je p. J..

18. Svedok D.. X. J. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že je spoločníkom spoločnosti žalovaného,
kde pracuje od roku 1992 a v súčasnosti je prezidentom spoločnosti. Ministerstvo vnútra bolo ich
dlhodobým klientom od roku 1995. V roku 2003 začali pracovať na projekte integrovaného záchranného
systému (ďalej len „IZS“), ktorý začínal ako malý projekt, pričom v roku 2004 sa začalo uvažovať o jeho
rozšírení. IZS mal súžiť viacerým zložkám s tým, že zdravotníctvo začalo riešiť svoj špecifický systém

skôr a išli vlastnou cestou. Úlohou žalovaného v tomto projekte bolo dodávať spojovacie zariadenia,
teda telefónne ústredne, prenosové zariadenia, aktívne prvky k prenosovým zariadeniam a kabeláže.
V tomto roku mali aj stretnutie s p. B. a rokovali o možnosti subdodávok na projekte a dohodli sa, že
im bude poskytovať metodické a poradenské usmernenia v tých oblastiach, ktoré bude žalovaný na
projekte realizovať. Na základe tejto dohody žalovaný v januári 2005 alebo v roku 2006 uzavreli písomnú
zmluvu. Zmluvu medzi žalovaným a pôvodným žalobcom žalovaný nepripravoval. Dostal ju ako v tom

čase konateľ žalovaného na stretnutí v januári 2006 ako vypracovanú a v ten istý deň na tomto stretnutí
ju aj podpísal. Bola mu predložená konateľom žalobcu PhDr. B.. K naplneniu tejto zmluvy ale nedošlo.
Vo väčšine prípadov zmluvu navrhuje subdodávateľ. Zmluva bola koncipovaná tak, že prvé platby
mali byť poskytnuté po podpise zmluvy medzi spoločnosťou Ericsson Slovakia s.r.o. a Ministerstvom
vnútra a bola v nej určená aj zálohová platba, preto žalovaný v dobrej vôli, že žalobca si splní svoje

zmluvné povinnosti, mu zaslali sumu 2 000 000,- Sk podľa čl. 5 bod 1 tejto zmluvy ako jednorazovú
odmenu. Čiastka 132 775,- eura bola dňa 12. 05. 2009 poukázaná žalobcovi ako ďalšia platba v
rámci vtedajších platobných možností žalovaného a opäť išlo o platenie jednorazovej odmeny. Čiastka
64 728,- eura bola dňa 23. 09. 2009 poukázaná žalobcovi tiež ako ďalšia platba v rámci vtedajších
platobnýchmožnostížalovanéhoaopäťišlooplateniejednorazovejodmeny.Žalovanýposkytovalplatby

žalobcovivrámcijednorazovejodmenyvdobrejvôliavzhľadomnareálnuplatobnúkondíciuspoločnosti,
pričom predpokladal, že k naplneniu tejto zmluvy príde. Určite neprišlo medzi svedkom a PhDr. B. k
dohode o vystavení faktúry na sumu 1 865 000,- eura. Určite predfaktúru na takúto sumu od PhDr. B.
neprevzal. S p. B. sa stretával v kaviarniach a ich stretnutia sa týkali možnosti rozvoja spolupráce, pričom
nikdy mu nezadal konkrétnu požiadavku alebo objednávku na metodickú alebo technickú pomoc, čo

očakával od metodickej spolupráce na úrovni technických tímov. P. B. mu žiadne výstupy z poradenstva
neodovzdával. Nemal vedomosť o tom, že v rokoch 2005-2006 mal p. B. alebo pôvodný žalobca v
Bratislave prenajatý byt. Žalovaný nemal dôvod zdržiavať platby žalobcovi, poukazoval platby v zmysle
čl. 5 bod 1 zmluvy hneď po tom, ako ich žalovaný dostal od spoločnosti Ericsson Slovakia s.r.o. Žalovaný
bol v konaní pred Okresným súdom Dunajská Streda č.k. 12Cb 9/2009 povinný zaplatiť žalobcovi plnú

sumu vrátane príslušenstva. Tento spor sa týkal zmluvy, ktorá sa prejednáva v tomto konaní. Svedok
si nespomínal na e-mail JUDr. Ž. žalobcovi zo dňa 03. 04. 2009, ktorého prílohou bola dohoda o
urovnaní. Predmetná dohoda o urovnaní sa týkala sporu vedeného pred Okresným súdom Dunajská
Streda. U žalobcu vady poradenstva žalovaný nereklamoval z toho dôvodu, že poradenstvo nebolo
poskytnuté, takže nebolo čo reklamovať. Žalovaný platil žalobcovi jednorazovú odmenu, ktorá nebola

viazaná na poskytovanie poradenstva, ale bola viazaná na prevod platby z Ministerstva vnútra na
spoločnosť Ericsson Slovakia s.r.o. Svedok nevedel o tom, že by poradenstvo bolo poskytnuté inej
osobe žalovanému, o čom by mal vedomosť. Konateľ žalobcu sa nedostavil do priestorov žalovaného za
účelom poskytnutia poradenstva. Svedok faktúru č. XXXXXXX nikdy neprevzal, nakoľko by k nej muselo
byť pripojené potvrdenie o plnení. Táto faktúra ani nie je uvedená v účtovníctve žalovaného. Nepamätal

si, že by ho PhDr. B. vyzýval na zaplatenie faktúry vo výške 1 800 000,- eura. Mali dohodnuté stretnutie
v septembri 2014, ktoré dohadoval právny zástupca žalobcu a ktorého sa mal zúčastniť aj p. B., pričom
pol hodinu pred stretnutím zavolal právny zástupca žalobcu a uviedol, že sa stretnutie neuskutoční z
dôvodu odchodu p. B. do zahraničia. Preto žalovaný navrhol náhradný termín zhruba o mesiac a pol,
na čo právny zástupca žalobcu uviedol, že tento termín je nemožný a že sa stretnú na súde. Po začatí

tohto súdneho konania sa stretli u žalovaného vo firme s p. B. a právnym zástupcom žalobcu. Na tomto
stretnutí boli prítomní p. B., právni zástupcovia strán sporu, konateľ žalovaného a svedok, pričom na
tomto stretnutí ale k dohode neprišlo.

19. Pri osobnej konfrontácii konateľa žalobcu X.. P. B. a svedka D.. X. J. tento svedok poprel, že by

pred rokom 2010 prišlo k rokovaniu medzi ním, konateľom žalobcu a D.. X. na Ministerstve vnútra
SR, nakoľko D.. X. fyzicky videl až v roku 2010 alebo 2011. Svedok D.. J. tvrdil, že zo vzájomných
stretnutí neexistujú zápisy ale uvádzal, že je na 100% presvedčený, že dodávky žalovaného spoločnosti
Eriksson neobsahovali utajované informácie a rovnako ani vzťah medzi Ministerstvom vnútra SR aspoločnosťou Eriksson s.r.o. nepodliehal režimu utajovaných skutočností, pretože ak by boli v režime
utajovaných skutočností, museli by mať medzi sebou uzavretú zmluvu o poskytovaní utajovaných
skutočností. Poradenská činnosť žalobcu mala spočívať v tom, že žalovaný očakával poskytnutie

informácií, ktoré prinesú nové obchodné príležitosti žalovanému ohľadom fungovania všetkých zložiek
sústredenýchvIZStak,abysystémvkomplexefungovalaočakávalimetodickúpomocprevypracovanie
integrácie týchto zložiek v tomto systéme. Nakoľko predmetný systém ako IZS nefunguje dá sa povedať,
že požiadavky žalovaného naplnené neboli. Svedok J. vysvetlil rozpor medzi vyjadrením, že pod
požadovanou činnosťou si predstavoval možnosť nadobudnutia obchodných kontraktov a v roku 2005

uviedol, že poradenská činnosť je otázka technických pracovníkov tak, že v tom nevidí rozpor, nakoľko
žalovaný vedel, že IZS je otázka na niekoľko rokov a ponúka rôzne obchodné možnosti, preto mal za to,
že sa technické tímy strán sporu stretnú a vízie vzíduvšie zo stretnutí s konateľom žalobcu budú rozvíjať.
Svedok mal za to, že zo strany pôvodného žalobcu neprišlo k odovzdaniu uchopiteľnej projektovej
alebo materiálnej pomoci pre žalovaného. Nevedel prečo neprišlo k stretnutiu technických pracovníkov
strán sporu a nevedel odpovedať na otázku ako mal konateľ žalobcu vedieť, že technickí pracovníci

žalovanéhopotrebujúpomoc.Nebolojehonápadom,abysaosvedčovalazmluvaoporadenskejčinnosti,
ale táto iniciatíva vyšla od konateľa žalobcu. Vylúčil, že by počet vzájomných stretnutí s p. B. bol 500,
bolo ich 20-30 a nie všetky inicioval svedok. Ohľadom IZS s konateľom žalobcu komunikoval formou sms
správ, ale určite to nemohli byť požiadavky technického charakteru, ktoré formou sms správ nezadáva.
Bol konateľom žalovaného do roku 2008, odkedy je prezidentom žalovaného a plní skôr čestnú funkciu.

Od roku 2008 nebol oprávnený nič preberať ani komunikovať ohľadne záväzkov. Iniciatíva na overenie
podpisov vyšla od konateľa žalobcu.

20. Pri osobnej konfrontácii konateľa žalobcu X.. P. B. a svedka D.. X. J. konateľ žalobcu uviedol, že
neexistujú záznamy zo vzájomných rokovaní, že nakoľko ide o utajované skutočnosti, nemohol si nič

nechať a všetko sa doručovalo z ruky do ruky. So svedkom sa stretávali v kancelárii žalovaného na
Dúbravskej ceste a tiež v reštauráciách, pričom počet vzájomných stretnutí odhadol na cca. 500. Zmluvu
medzi spoločnosťou Ericsson Slovakia s.r.o. a Ministerstvom SR nebola utajovaná, ale jej kópiu chcel
mať, na čo mi svedok J. povedal, že to nejde, pretože sú v nej utajované skutočnosti a podľa jeho
informácií ani táto zmluva, ani jej dodatky nie sú zverejnené. Úlohou spoločnosti pôvodného žalobcu

bolo vytvoriť model, aby systém IZS fungoval, pričom všetky zložky potrebné na tento systém do neho
zaradil a všetky potrebné veci do projektu dodal, pričom vychádzal z predpokladu, že z Ministerstva
vnútra SR bude mať uzavretú zmluvu a všetky veci boli na túto zmluvu pripravované. Celú koncepciu
pripravoval s p. J. a následne konateľ žalobcu išiel za p. X. na aktuálne riešenie koncepcie, pretože s
ním to mal vopred rozdiskutované. So svedkom J. ohľadom IZS komunikovali formou sms správ.

21. Svedok D.. F. X. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že predmetom zmluvy je realizácia
integrovaného záchranného systému (IZS), na, čom sa aktívne podieľal aj on. IZS je spolupráca zložiek,
ktoré sa podieľajú na odstraňovaní následkov buď dopravných nehôd alebo iných situácií, pod ktoré
spadajú hasiči, policajti, zdravotníci, horská služba a podobne. Celý projekt začal v roku 2000, kedy

som bol jedných z 8 prednostov krajského úradu, konkrétne v Trnave. V tom čase fungoval záchranný
systém Slovakia Alfa p. Q., ktorý dostával za rok cca. 150 až 180 mil. korún a posledný rok fungovania
spolupráce cca. 240 mil. korún ročne. S kolegami sa dohodli, že by na záchrannom systéme mohli
participovať hasiči, nakoľko oni odstraňovali následky dopravných nehôd a tak presvedčili ministra
vnútra, aby od zmluvy odstúpil, čo nakoniec aj urobil. Následne začali hasiči vykonávať záchranné

služby, pričom časom sa svedok stal štátnym tajomníkom Ministerstva vnútra a začali uvažovať nad
systémom integrovanej záchrany. Problém bol, že na ministerstve vznikol spor medzi civilnou ochranou
a hasičmi. Dali vytvoriť 2 vzorové pracoviská integrovanej záchrany, a to v Trnave a Prešove, pričom v
roku 2004 sa realizovalo pracovisko v Prešove, ktoré si boli prezrieť a rovnako tak si prezreli obdobné
pracovisko v ČR. Dohodli sa, že všetko bude realizované na úrovni krajských úradov a vznikla otázka

kto to bude realizovať a ako, pretože telefonické služby dodávala spol. Ericsson, ktorá nesúhlasila s
tým, aby iná spoločnosť vstúpila do jej technológií. V tom čase sa začali práce na príprave a vtedy
vstúpil do projektu žalobca, pomáhal realizovať pracovisko Prešov. Pre spoločnosť Ericsson pracoval
žalovaný, ktorý dodával služby krajským úradom, ktoré s ním však nemali dobé skúsenosti, pričom v
priebehu realizácie projektu svedok komunikoval aj s konateľom žalobcu aj s pracovníkom žalovaného

p. J.. Následne bola pripravená zmluva medzi Ministerstvom vnútra a spoločnosťou Ericsson, pričom
mal dojem, že bolo vo veci námietkové konanie a rozhodnutie bolo doručené úradom pre verejné
obstarávanie posledný deň jeho funkcie ministra vnútra, kedy podpísal pripravenú zmluvu medzi
Ministerstvom vnútra a spoločnosťou Ericsson a následne sa stal poslancom Národnej rady a sledovalrealizáciu IZS. Na rokovaniach s p. J. a konateľom žalobcu sa riešili problémy, ktoré vznikli a nastavoval
sa smer, ktorým sa budú uberať. Konateľ žalobcu informoval o výsledkoch rokovaní s pracovníkmi
zdravotnej záchrannej služby, pretože v tom čase boli problémom neskoré informácie všetkých zložiek o

nehode a prekrývanie niektorých území, napr. 2 pracoviská prevzali hlásenie o jednej nehode. Konateľ
žalobcu a jeho firma sa podieľali na realizácii pracoviska v Prešove a tak isto sa podieľali na príprave
systému sledovania a operačného riadenia pri zásahoch. V tom čase bol problém dosiahnuť spoluprácu
medzi civilnou ochranou a hasičmi a na ich rokovania bolo potrebné človeka, ktorý bude mať iný
pohľad na vec, pričom svedok ako štátny tajomník v tom čase na toto nemal čas. Žalobca realizoval

buď ako hlavný dodávateľ alebo spoludodávateľ vzorové pracovisko v Prešove. Rokovania prebiehali
medzi Ministerstvom vnútra a žalovaným, pričom plán bol taký, že zákazka bude daná žalovaného.
Nakoľko však prednostovia krajských úradov, najmä zo Žiliny, mali výhrady k poskytovaniu služieb
žalovaného, tak sa objavil návrh, aby bola zmluva uzavretá so spoločnosťou Ericsson, ktorá bude
dcérskou spoločnosťou a firmou dodávajúcou technológie bol žalovaný.

22. Svedok D.. T. L. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že dodávali systém pre príjem a spracovanie
hovorov pre IZS, pričom pod IZS rozumel organizáciu. Túto zákazku získala spoločnosť Ericsson
Slovakia spol. s r.o. verejným obstarávaním. Predmetom dodávky pre Ministerstvo spravodlivosti SR
bol práve ten informačný systém pre príjem a spracovanie hovorov spoločnosti Ericsson Slovakia
spol. s r.o. na hardvérovej báze a implementáciu na základe implementačných služieb spolu s tým

spojeným projektových manažmentom. V rámci subdodávaky žalovaný dodával hardverovú bázu pre
softvérové produkty, teda rádioreléové spoje a s tým spojené implementačné služby plus zariadenia
na hlasové použitie, teda telefónne ústredne. Žalovaný bol autorizovaným predajcom pre niektoré
produkty spoločnosti Ericsson Slovakia spol. s r.o. Žalovaný bol subdodávateľom a predmetom jeho
subdodávky boli činnosti s okruhu služieb. Zo spoločnosťou pôvodného žalobcu ako subdodávateľom

žalovaného svedok sa na tomto projekte nestretol. Skutočnosť o platbách zo strany Ministerstva vnútra
SR spoločnosti Ericsson Slovakia spol. s r.o. oznamovali žalovanému e-mailom alebo telefonicky. Nebol
si vedomý, že by žalovaný požadoval informácie o platbe od spoločnosti Ericsson Slovakia spol. s r.o.
a takejto požiadavke by nebolo vyhovené.

23. Svedok D.. F. B. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že predmetom dodávky spoločnosťou
EricssonSlovakiaspol.sr.o.preMinisterstvovnútraSRbolododaťsystémprepreberanieaspracovanie
hovorov v dispečerských centrách na telefonickú linku 112. V rámci projektu žalovaný v prospech svojej
subdodávky dodával niečo okolo mikrovĺn a niečo okolo telefónneho systému. Žalovaný pred týmto
projektom spolupracoval so spoločnosťou Ericsson Slovakia spol. s r.o. ako jeho autorizovaný predajca

napr. mikrovlnných spojov. Nebol si vedomý, že by sa pri realizácii tohto projektu stretol s pracovníkmi
alebo zástupcami pôvodného žalobcu. Pri dojednávaní kontraktov medzi žalovaným a spoločnosťou
Ericsson Slovakia spol. s r.o. boli za spoločnosť Ericsson Slovakia spol. s r.o. zúčastnení p. L. a svedok
ako coutry manažér a za žalovaného p. J.Ž., Ž. a ešte niekto na základe odborného hľadiska, keď
sa preberali technické otázky. Nevedel uviesť, či spoločnosť Ericsson Slovakia spol. s r.o. poskytovala

informácie žalovaného o poskytnutých platbách Ministerstvom vnútra SR.

24. Svedkyňa F.. L. F. vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že je zamestnaná v spoločnosti žalobcu
zhruba 22 rokov v pozícií účtovník - ekonóm. So spoločnosťou žalovaného prišla do styku ako
s obchodným partnerom žalobcu v čase, keď žalobca pre Krajský úrad vykonával IZS, pričom

ešte vtedy žalovaný vystupoval ako spol. Damovo. Žalovaný vykonával pre žalobcu práce a on
ich zaplatil. Neskôr bola uzavretá sprostredkovateľská zmluva, kde bola vyplatená jednorazová
odmena za sprostredkovanie, pričom prvé platby prebehli v poriadku, neskôr už vznikol problém.
Nevedela charakterizovať, čo bolo sprostredkovateľskou činnosťou, toto zabezpečoval konateľ žalobcu
p. B.. To, že išlo o sprostredkovateľskú činnosť alebo poradenskú mala z toho, že toto bolo uvedené

v zmluve, kde bolo buď poradenstvo alebo sprostredkovanie. Konateľ žalobcu p. B. často chodil do
Bratislavy a telefonicky jej dal pokyn na vystavenie predfaktúry, pričom predfaktúry sa v spoločnosti
žalobcu zvyčajne nevystavujú v takýchto výškach. Toto bol dôvod, pre ktorý sa domnievala, že činnosti
boli vykonané. K predfaktúre nie je potrebné pripájať prílohy, pričom mala byt zaplatená do 7 dní a
potom mala byť vystavená ostrá faktúra, ktorá by prílohy obsahovala. K vystaveniu predfaktúry prišlo

asi z toho dôvodu, že zaplatenie predchádzajúcich faktúr bolo urobené len čiastočne a zbytok bol
vymáhaný súdne, zdôvodu čohokonateľžalobcu zvolil najprvvystaveniepredfaktúryapojej zaplatení
vystavenie ostrej faktúry, pričom zákon o účtovníctve to dovoľuje. V účtovníctve je vidieť evidenciu
predfaktúry, v účtovnej závierke sa evidencia predfaktúry neukazuje. Pokyn na vystavenie predfaktúrydostala na základe doobedného telefonického hovoru s p. B., ktorý jej uviedol presné sumy, ktoré
mali byť na predfaktúre a dal jej zároveň pokyn ju poslať na meno pána, ktorý bol na služobnej ceste
v Bratislave. Ona predfaktúru vystavila a emailom poslala na emailovú adresu kolegu p. B., ktorého

mailovú adresu jej dal p. B.. V čase komunikácie o predfaktúre sa v Bratislave p. B. nachádzal s
kolegom p. O.. Telefonicky si následne s p. B. odsúhlasili, že predfaktúra emailom na danú adresu
prišla. Email zo dňa 22. 09. 2010 vyhotovila svedkyňa. Predmetnú predfaktúru evidovali ako stále
nezaplatenú pohľadávku.

25. Súdna znalkyňa Mgr. Mária Zelenková v závere svojho znaleckého posudku č. 10/2018 zo dňa 26.
08. 2018 uvádzala, že sporný podpis D.. X. J., konajúceho za žalovaného, na faktúre č. XXXXXXX
vystavenej žalobcom žalovanému dňa 22. 09. 2010 na sumu 1 856 535,89 eura, ktorý je ceruzkou
označený SM-1 s vysokou mierou pravdepodobnosti hraničiacou s istotou vyhotovil D.. X. J..

26. Súdna znalkyňa Ing. Elena Blahová v závere svojho znaleckého posudku č. 1/2022 zo dňa 09.

03. 2022 uvádzala, že „Skúmaním spornej predfaktúry neboli zistené charakteristické znaky, ktoré by
svedčili o prepisovaní, dopisovaní, resp. odstraňovaní textových zápisov, údajov alebo ich častí. Zápis
„PREVZAL“ a podpisy, ktoré sa nachádzajú v spodnej časti spornej predfaktúry, sú vyhotovené písacím
prostriedkom/prostriedkami, odtlačok s textom „PKB invest s.r.o. Jilemnického 4, 080 01 Prešov, IČO:
36461733 je vyhotovený pečiatkou, to znamená, že nejde o reprodukcie a na ich vyhotovenie nebola

použitá žiadna z metód technického falšovania. V bezprostrednom okolí podpisov neboli nájdené žiadne
stopy, ktoré by svedčili o použití mechanického falšovania“. Použitím graficko-diagnostických metód nie
je možné zistiť časové obdobie vyhotovenia spornej predfaktúry, ani zápisu „PREVZAL:“, podpisov a
odtlačku, ktoré sa nachádzajú v poslednej kolónke spornej predfaktúry.

27.SúdnaznalkyňaIng.Elena Blahová vosvojejvýpovediuviedla,žezotrvávana záveroch uvedených
v znaleckom posudku. Metód technického alebo mechanického falšovania listín je viacej, v prípade
keby sporná faktúra mala byť falšovaná, tak by sa to mohlo udiať tak, že na listinu by sa preniesol text
aj s podpisom a následne by sa na tlačiarni vytlačil, pričom by bolo vidno, že ide o reprodukciu, alebo
by sa prekopíroval text a podpisy, ale aj v takom prípade by bolo vidieť, že ide o reprodukciu. Ďalší so

spôsobov je taký, že sa vezme podpis a pretlačí sa podľa kontúr na iný papier, avšak takéto kontúry
by na falzifikáte boli vidieť. Pri tekutom písacom prostriedku tento stečie pomedzi tonerové zrná a nie
je preto možné sa vyjadriť, čo bolo nanesené ako prvé. Pri pečiatke a podpise sa pečiatková farba a
atrament vsiaknu do seba a tiež nie je možné dospieť k záveru, kt. z nich bol nanesený prvý. Metódy,
ktoré pri vypracovaní znaleckého posudku použila sú optické , pričom ich používa celá EU. V danom

prípade neboli dané individuálne charakteristické znaky použitého pera ako napr. poškodenie guličky
a nemala ani presné zloženie atramentu. Neboli jej známe žiadne predpisy ani etický kódex, ktoré by
jej bránili osobne prebrať listiny od niektorej zo strán sporu.

28. Právny zástupca žalobcu vo svojej záverečnej reči okrem pridržania sa dovtedajších vyjadrení

uviedol, že tvrdenie žalobcu o poskytnutí poradenskej činnosti preukázal svedok D.. X. ako
bývalý štátny tajomník a minister vnútra, ktorý potvrdil, že pôvodný žalobca prostredníctvom p.
B. a p. J. participoval na príprave IZS, pričom uvedené potvrdil aj žalovaný, rovnako žalovaný
potvrdil poskytovanie poradenskej činnosti pôvodným žalobcom. Svedok J. uviedol, že nedostatky
poradenskej činnosti neboli reklamované a nebolo požiadavky, ktorej by pôvodný žalobca nevyhovel.

Žalovaný predložil v súdnom konaní na Okresnom súde v Dunajskej Strede návrh na urovnanie, kde v
preambule uviedol, že pôvodný žalobca vykonával poradenskú činnosť pre žalovaného, čím vlastne
žalovaný uznal túto skutočnosť, doteraz toto svoje tvrdenie inými skutkovými tvrdeniami nepoprel.
Podpis svedka J. na faktúre osvedčuje prijatie odmeny poradcu, k čomu by neprišlo, ak by k
poskytovaniu poradenstva neprišlo. Súdna znalkyňa Zelenková potvrdila pravosť podpisu svedka J.,

svedkyňa F. potvrdila cestu p. B. do Bratislavy a okolnosti vystavenia predmetnej faktúry. V odpore
proti PR v súdnom konaní na súde v DS žalovaný uviedol, že mu boli poskytované poradenské
činnosti v 1/2008. Faktúra, ktorá bola predmetom konania v tomto súdnom konaní vo výške 11 900
000,- Sk bola splatná vo februári 2008, čo znamená, že v januári 2008 bola poskytnutá poradenská
činnosť a vo februári 2008 bol žalovaný v omeškaní s úhradou za jej poskytnutie. V zmysle bodu 3.4

zmluvy o poskytovaní poradenskej činnosti bol pôvodný žalobca oprávnený prerušiť poskytovanie
poradenskej činnosti, ak mu nebolo za poskytovanie poradenskej činnosti zaplatené, čo znamená,
že od februára 2008 pôvodný žalobca nemal povinnosť žalovanému poskytovať poradenskú činnosť,
preto súd nemá povinnosť skúmať poskytovanie poradenskej činnosti pôvodným žalobcom odfebruára 2008 až do uplynutia zmluvy, pričom žalobca bol napriek tomu súčinný pri poradenskej
činnosti aj v roku 2010. Žalobca týmto preukázal poskytovanie poradenskej činnosti a žalovanému
vznikla povinnosť na zaplatenie dohodnutej odmeny.

29. Právny zástupca žalovaného vo svojej záverečnej reči okrem pridržania sa dovtedajších vyjadrení
uviedol, že žalobca v priebehu konania nevedel, čoho sa voči žalovanému domáha a na akom právnom
základe, pričom svoj nárok bol schopný jasne špecifikovať až po piatich rokoch trvania sporu na
základe dôkazu predloženého žalovaným. Žalobca účelovo a špekulatívne navyšoval svoj údajný

nárok voči žalovanému tak, aby dosiahol navýšenie o 29 000 000,- Sk najprv tým, že započítaval
projekty, ktoré nijakým spôsobom nesúvisia s dielom dodávaným spoločnosťou Ericsson Slovakia
spol. s r.o. pre Ministerstvo vnútra SR a potom dvojnásobným uplatnením plnenia z tej istej zmluvy.
Žalobca účelovo tvrdil, že poskytoval žalovanému poradenstvo v zmysle zmluvy, ale poskytnutie
tohto poradenstva nepreukázal. Tvrdenia konateľa žalobcu X.. P. B. o jednoosobovom poskytovaní
poradenstva v prípravnej fáze projektu bez existencie akéhokoľvek výstupu z poskytovania poradenstva

alebo iného dokladu preukazujúceho dodanie zmluvne dohodnutého plnenia žalovanému sa nejavia ako
dôveryhodné, navyše sa týkajú iba obdobia od 14. 01. 2006 do 04. 07. 2006, pričom nie je zrejmé, pre
koho (pre žalovaného alebo Ministerstvo vnútra SR) konateľ žalobcu vyvíjal svoju činnosť. Do priestorov
žalovaného sa žalobca za účelom poskytovania poradenstva nedostavoval napriek tomu, že podľa
článku II ods. 2.1 zmluvy boli ako miesto poskytovania poradenstva dohodnuté priestory žalovaného.

Žalobca zavádzal, že spornú predfaktúru odovzdal X.. B. D.. J. dňa 22. 09. 2010 v sídle žalovaného na
Tomášikovej ul. č. 64 v Bratislave, pretože žalovaný preukázal, že takéto odovzdanie spornej predfaktúry
nebolo objektívne možné. Žalobca opakovane vytváral účelové obštrukcie a spôsoboval prieťahy v
konaní, ktorými sa pokúšal zhojiť svoju dôkaznú a argumentačnú núdzu. Na základe uvedeného je
potrebné konštatovať, že žalobca poskytovanie poradenstva žalovanému v zmysle uzavretej zmluvy

nepreukázal, a preto mu nevznikol nárok na požadovanú percentuálnu odmenu. Pôvodný ani súčasný
žalobca nepredložili súdu jediný dôkaz, ktorým by preukázali tvrdenia o poskytovaní poradenstva
a vzniku nároku na odmenu. Jediným dôkazom, ktorým sa žalobca (pôvodný aj súčasný) snažil
preukázať poskytovanie poradenstva je výpoveď X.. B., ktorý je konateľom tak pôvodného, ako aj
súčasného žalobcu, ktorá by však (s poukazom na ustálenú judikatúru a tiež vyjadrenia žalobcu) mala

byť len podporným dôkazom. Podľa názoru žalovaného žalobca ohľadne poskytovania poradenstva
neuniesol dôkazné bremeno. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a dôkazy vykonané v
tomto spore mal žalovaný za to, že pôvodný žalobca nemal oprávnenie na vykonávanie poradenskej
činnosti. Žalobca nepreukázal poskytovanie poradenstva v zmysle uzavretej zmluvy; nepreukázal, aké
poradenstvo žalovanému na základe zmluvy poskytol/poskytoval ani v akom časovom období, pričom

práve poskytovanie poradenstva je predpokladom na vznik nároku na zaplatenie odmeny. Dojednanie o
výpočte výšky percentuálnej odmeny, uvedené v čl. V. ods. 5.1. v spojení s ods. 5.4 zmluvy neumožňuje
jednoznačné a presné vyčíslenie percentuálnej odmeny, je neurčité, a teda podľa názoru žalovaného
neplatné pre rozpor s ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak by súd ustálil, že ustanovenie čl. V.
ods. 5.1 v spojení s ods. 5.4 zmluvy je dostatočne určité a teda platné a zároveň, že žalobca žalovanému

poradenstvo v súlade so zmluvou poskytoval, toto poradenstvo bolo poskytnuté najneskôr v roku 2008,
okamihom ktorým vzhľadom na neurčitosť ustanovení čl. V. ods. 5.2 a 5.7 zmluvy (uznanej aj samotným
žalobcom) vznikol nárok žalobcu na zaplatenie odmeny; s prihliadnutím na štvorročnú premlčaciu dobu
je tento nárok žalobcu v celosti premlčaný. Zmluva medzi pôvodným žalobcom a žalovaným nie je
mandátnou zmluvou, pretože v nej nie je uvedená a definovaná záležitosť, ktorú mal pôvodný žalobca

v prospech žalovaného zariadiť. Práce na pracovisku v Prešove sa realizovali v zmysle projektu
IZS v predstihu pred uzavretím zmluvy, takže sa nemôžu dotýkať predmetného zmluvného vzťahu.
Žalobcavkonaní nešpecifikoval akýmpožiadavkám vsúvislosti sposkytovaním poradenskej činnosti
vyhovel. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na preambulu návrhu na mimosúdne vysporiadanie, tak
žalovaný poukázal na to, že k mimosúdnej dohode medzi stranami neprišlo. Žalobca nikdy nepožiadal

žalovaného o poskytovanie informácií o úhradách, takže žalobca nesie zodpovednosť za čiastočné
späťvzatie žaloby, a to s odkazom na čl. 5.8 predmetnej zmluvy.

30. Právni zástupcovia strán sporu nemali na pojednávaní súdu, konanom dňa 29. 05. 2023 ďalšie
návrhy na doplnenie dokazovania, preto súd podľa ust. § 182 Civilného sporového poriadku po ich

záverečných vyjadreniach vyhlásil uznesenie o skončení dokazovania a za účelom vyhlásenia rozsudku
pojednávanie odročil podľa ust. § 219 ods. 2 Civilného sporového poriadku na deň 19. 06. 2023, kedy
vo veci vyhlásil rozsudok vo veci samej.31. Súd vykonal dokazovanie výsluchom konateľa žalobcu X.. P. B., konateľa žalovaného D.. T. Š. a
svedkov D.. X. J., D.. F. X., Ing. T. L., D.. F. B., Mgr. L. F., súdnej znalkyne Ing. Eleny Blahovej, a
ďalej listinnými dôkazmi, a to: zmluvou o poskytovaní poradenských služieb a metodickej pomoci zo

dňa 14. 01. 2006, Sprístupnenie informácií MV SR, sekcia krízového riadenia zo dňa 23. 06. 2014,
zoznamom projektov vzťahujúcich sa na IZS spolu so zmluvami, faktúrou č. XXXXXXX zo dňa 04. 02.
2008, uznesením Okresného súdu Dunajská streda, č.k. 12Cb/9/2009 zo dňa 03. 08. 2009, rozsudkom
Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 12 Cb/9/2009 zo dňa 04. 11. 2009, predaktúrou č. XXXXXXX
zo dňa 22. 09. 2010, predžalobnou výzvou zo dňa 28. 07. 2014, listom právneho zástupcu žalobcu

zo dňa 12. 09. 2014, listom žalovaného zo dňa 19. 09. 2014, znaleckým posudkom č. 10/2018 zo
dňa 26. 08. 2018, podaním žalovaného v konaní pred Okresným súdom Dunajská Streda zo dňa 22.
10. 2008, výzvou na potvrdenie záväzkov zo dňa 18. 11. 2009, listom žalobcu audítorskej spoločnosti
žalovaného zo dňa 01. 12. 2009, výročnou správou žalovaného za rok 2016, listom Ministerstva vnútra
SR zo dňa 30. 01. 2019, potvrdením spoločnosti PKF Slovensko s.r.o., žiadosťou o sprístupnenie
informácií - odpoveď zo dňa 07. 09. 2015 vrátane prílohy, zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa

04. 04. 2019, zmluvou č. XXXX/XXXX/SVP zo dňa 19. 09. 2005, účtovnými závierkami žalovaného za
roky 2014, 2015, 2016 a 2017, nepodpísanou kúpnou zmluvou k Rámcovej dohode č. XXXX/XXXX/
IBEP-XXX, nepodpísanou zmluvou o poskytovaní služieb č. I._Z, nepodpísanou zmluvou o dielo č. XXX/
XXXX, výpisom z centrálneho registra zmlúv, zmluvou o poskytovaní servisných služieb zo dňa 15. 04.
2009, webovou stránkou pôvodného žalovaného, znaleckým posudkom č. 1/2019 znalkyne Ing. Edity

Čechovej z mája 2019, webovou stránkou wikipedia.sk s definíciou IZS, webovou stránkou wikipedia.sk
o osobe D.. F. X., fotokópiami sms správ, listom žalovaného zo dňa 18. 11. 2009, zápisnicou z
Mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 30. 05. 2008, zmluvou o nájme kancelárskych
priestorov zo dňa 30. 11. 2011, potvrdením vlastníka nehnuteľnosti, výpisom z obchodného registra
spoločností strán sporu, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu a zistil skutkový

stav veci, preukázaný vykonaním týchto dôkazov.

32. Podľa ust. § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka tento zákon upravuje postavenie podnikateľov,
obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

33. Podľa ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú
ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa
predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa
obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

34. Podľa ust. § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka podnikateľom podľa tohto zákona je osoba
zapísaná v obchodnom registri.

35. Podľa ust. § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou
činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza.

36. Podľa ust. § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka ak osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia
podľa odseku 1, toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu
poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť.

37. Podľa ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy
medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.

38. Podľa ust. § 261 ods. 8 Obchodného zákonníka pri použití tejto časti zákona podľa odsekov 1 a 2

je rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu.

39. Podľa ust. § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

40. Podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je
upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva
nie je uzavretá.41. Podľa ust. § 272 ods. 1 Obchodného zákonníka zmluva vyžaduje pre platnosť písomnú formu iba v
prípadoch ustanovených v zákone, alebo keď aspoň jedna strana pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví
vôľu, aby sa zmluva uzavrela v písomnej podobe.

42. Podľa ust. § 272 ods. 2 Obchodného zákonníka ak písomne uzavretá zmluva obsahuje ustanovenie,
že sa môže meniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, môže sa zmluva meniť alebo zrušiť
iba písomne.

43. Podľa ust. § 340a ods. 1 Obchodného zákonníka zmluvne určená lehota na splnenie peňažného
záväzku dlžníka z dodania tovaru alebo poskytnutia služby nesmie presiahnuť 60 dní odo dňa doručenia
faktúry alebo inej výzvy veriteľa podobnej povahy, ktorou požaduje splnenie peňažného záväzku (ďalej
len „doklad“), alebo 60 dní odo dňa, keď veriteľ plnil, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr. To
neplatí, ak sa strany o dlhšej lehote splatnosti dohodnú a takáto dohoda nie je v hrubom nepomere k
právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa podľa § 369d. Ustanovenia

prvej a druhej vety sa nepoužijú, ak osobitný zákon ustanovuje kratšiu lehotu splatnosti.

44. Podľa ust. § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby
ustanovenej zákonom.

45. Podľa ust. § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej
strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po
uplynutí premlčacej doby.

46. Podľa ust. § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy
fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy
vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony.

47. Podľa ust. § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo

opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel
účastník prejaviť.

48. Podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite
a zrozumiteľne; inak je neplatný.

49. Podľa ust. § 149 Civilného sporového poriadku prostriedkami procesného útoku a prostriedkami
procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na
vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

50. Podľa ust. § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana
výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

51. Podľa ust. § 151 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa
týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak

je popretie neúčinné.

52. Podľa ust. § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná.

53. Podľa ust. § 185 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd môže aj bez návrhu vykonatˇ dôkaz,
ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedcˇujú, že
skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutocˇnostˇou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon
neustanovuje inak.

54. Podľa ust. § 186 ods. 1 Civilného sporového poriadku skutocˇnosti všeobecne známe alebo známe
súdu z jeho cˇinnosti, ako aj právne predpisy zverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky a právne záväzné akty Európskych spolocˇenstiev a právne záväzné akty Európskej únie,ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spolocˇenstiev a v Úradnom vestníku Európskej
únie, sa nedokazujú.

55. Dôkazná povinnosť strán sporu, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia v zmysle ust. §
149 Civilného sporového poriadku znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne
na stranách sporu, pričom tento záver výslovne duplikujú ustanovenia §185 a § 186 ods. 1 Civilného
sporového poriadku. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení,
nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového

stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu sporu, ktorá
síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do
záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle,
že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu sporu nepriaznivé

rozhodnutie. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí
predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie
skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou
je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti

tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec
netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. (Najvyšší súd
SR č.k. 4 Cdo 285/2008).

56.Vzhľadomnazistenýskutkovýstavazapoužitiavyššieuvedenýchcitovanýchzákonnýchustanovení

mal súd za to, že medzi stranami sporu vznikol uzavretím zmluvy o poskytovaní poradenských služieb a
metodická pomoc zo dňa 14. 01. 2006 v písomnej forme podľa ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka
obchodnoprávny záväzkový vzťah, pretože pri vzniku tohto záväzkového vzťahu obaja účastníci konania
vystupovali ako podnikatelia podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka a týkal sa ich
podnikateľskej činnosti. Podľa svojho obsahu išlo o nepomenovanú zmluvu podľa ust. § 269 ods. 2

Obchodného zákonníka, pretože jej znaky nezahŕňali typové znaky žiadneho zo zákonom upravených
zmluvných typov, pričom na úpravu práv a povinností z tohto záväzku vzťahu sa použil právny režim
Obchodnéhozákonníkaokremtýchprávapovinností,ktoréObchodnýzákonníkneupravujeanaktorých
úpravu sa podľa ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 1 ods. 2 Občianskeho
zákonníka použil právny režim Občianskeho zákonníka.

57. Predmetnú zmluvu o poskytovaní poradenských služieb a metodická pomoc uzatváral dňa 14. 01.
2006 pôvodný žalobca, spoločnosť PKB invest, s.r.o., Jilemnického 4, Prešov, IČO: 36 461 733 ako
„poradca“ a žalovaný ešte pod pôvodným obchodným menom a sídlom DAMOVO Slovakia, s.r.o.,
Kurtaserská 3369, Veľký Meder, IČO: 35 792 141 ako „klient“, pričom sa strany výslovne v tejto zmluve

odvolali pred článkom I. na to, že „túto zmluvu uzatvárali v zmysle ust. § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka“ (ktorý upravuje nepomenovanú zmluvu, tzv. inominátny kontrakt). Navyše v článku I. bod 1.1.
tejto zmluvy si zmluvné strany dohodli, že „poradca (pôvodný žalobca) sa zaväzuje poskytovať klientovi
(žalovanému) v rozsahu a forme stanovenej v požiadavke klienta metodické poradenstvo pri príprave
projektovej dokumentácie a realizácie Projektu IZS“. Z uvedeného je zrejmé, že vzhľadom na charakter

predmetu tejto zmluvy, teda dohodnutých zmluvných povinností žalobcu aj vo vzťahu k označeniu typu
tejto zmluvy ako nepomenovaná zmluva odkazom na príslušné zákonné ustanovenie si zmluvné strany
dohodli zmluvu, ktorú v zmysle ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka nie je možné hodnotiť inak
ako nepomenovanú zmluvu, ktorá má svojím obsahom najbližšie k zmluve o dielo, pričom dohodnutá
zmluvná činnosť (jej výsledok) žalobcu nebola na rozdiel od zmluvy o dielo hmotne zachytená, pričom

žalovaný mal povinnosť za žalobcom poskytnutú činnosť v prospech neho zaplatiť dohodnutú odmenu
v zmysle článku I. bod 1.2. tejto zmluvy.

58. Dôležitými zmluvnými dohodnutiami v zmysle uvedenej zmluvy bol pre rozhodnutie súdu o
žalobnom návrhu čl. I. bod 6.4., podľa ktorého „všetky zmeny a doplnenia tejto zmluvy sú platné len

v písomnej forme s podpismi oboch zmluvných strán“. Ďalej išlo o článok II. bod 2.1., podľa ktorého
„pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak, budú miestom poskytovanie poradenstva kancelárske
priestory klienta“. Z týchto dvoch zmluvných ustanovení je zrejmé, že miestom výkonu zmluvnej
povinnostižalobcuposkytovaťporadenstvožalovanémuvzmysleprojektuIZSbolikancelárskepriestoryžalovaného s výnimkou, ak by sa zmluvné strany na mieste výkonu zmluvne dohodnutých činností
žalobcu dohodli inak, pričom takáto dohoda o zmene miesta výkonu zmluvne dohodnutých činností
žalobcu musela byť písomná.

59. Ďalším dôležitým zmluvným ustanovením bol článok III. bod 3.4., podľa ktorého „poradca je
oprávnený prerušiť poskytovanie poradenstva klientovi v prípade omeškania klienta s úhradou splatnej
odmeny poradcu, a to až po celú dobu trvania tohto omeškania“. V článku V. predmetnej zmluvy
si zmluvné strany dohodli formu splácania odmeny žalobcovi a jeho výšku, pričom v bode 5.7.

bolo dohodnuté, že „odmena poradcu je splatná na základe jeho faktúry vystavenej po poskytnutí
poradenstva, a to buď priebežne, alebo za celú dobu platnosti tejto zmluvy po ukončení poskytovanie
poradenstva“.

60. Žalobca vystavil žalovanému doklad nazvaný ako faktúra (VF) č. XXXXXXX na sumu 11 900 000,-
Sk, vyhotovený dňa 04. 02. 2008 so splatnosťou dňa 18. 02. 2008 s predmetom „Fakturujeme vám na

základe zmluvy o poskytovaní poradenských služieb a metodickej pomoci zo dňa 14. 01. 2006, článok V.
- Odmena za poradenstvo jednorazovú odmenu pri obdržaní prvej platby, to vo výške 10 000 000,- Sk“,
pričom v kolonke „deň dodávky“ bol uvedený deň 04. 02. 2008. Žalobca zároveň vystavil žalovanému
doklad nazvaný ako predfaktúra (VP) č. XXXXXXX na sumu 1 856 535,89 eura, vyhotovený dňa 22. 09.
2010 so splatnosťou dňa 29. 09. 2010 s predmetom „Zálohovo vám fakturujeme na základe zmluvy o

poskytovaní poradenských služieb a metodickej pomoci zo dňa 14. 01. 2006, článok V. - Odmena za
poradenstvo sumu 1 856 535,89 eura“, pričom v kolonke „deň dodávky“ nebol dátum uvedený.

61. Základom sporu bolo, že žalobca v konaní tvrdil, že mu žalovaný nezaplatil faktúru (VF) č. XXXXXXX
na sumu 11 900 000,- Sk, čím sa dostal do omeškania s platením dohodnutej odmeny, a preto v zmysle

článku III. bod 3.4. predmetnej zmluvy prerušil poskytovanie poradenstva žalovanému, pričom žalovaný
uvedenú sumu z predmetnej faktúry zaplatil až na základe súdneho konania pred Okresným súdom v
DunajskejStrede.Žalobcasadomáhalzaplateniažalovanejistinynazákladenímvystavenejpredfaktúry
(VP) č. XXXXXXX tvrdiac, že predmetné fakturované poradenstvo poskytoval žalovanému, i keď o tom
nemá žiadne písomné doklady, pretože ho poskytoval ústne konateľ žalobcu Ing. B. osobne Ing. J..

62.Súdvykonalvovecirozsiahledokazovanienielenpoobsahovej,aleajpočasovejstránke,snažiacsa
o čo najspravodlivejšie zhodnotenie v predchádzajúcom odseku uvedeného základu sporu, pričom ako z
bazálneho a základného dôkazu vychádzal zo zmluvy o poskytovaní poradenských služieb a metodická
pomoc zo dňa 14. 01. 2006, ktorej podstatné dojednania pre tento spor súd uvádzal v predchádzajúcich

odsekoch tohto rozsudku.

63. Ako základnú otázku, ktorá by odôvodnila samotný žalobný nárok, súd teda riešil, či
žalobca poskytoval predmetné fakturované poradenstvo (uplatnené predfaktúrou (VP) č. XXXXXXX)
žalovanému. Žalobca sám v konaní priznal, že nemá o poskytovaní poradenstva žalovanému v zmysle

predmetnej zmluvy žiadny písomný doklad alebo potvrdenie, navyše podpísané žalovaným. Skutočnosť
splnenia si tejto zmluvnej povinnosti žalobcu nepreukazovali žiadne listinné dôkazy predložené
žalobcom, a to ani dve SMS správy svedka D.. J. (ktoré osvedčili iba to, že v danom čase sa D.. J.
mal snahu skontaktovať s konateľom žalobcu D.. B.), a dokonca to nepreukázali ani výpovede svedkov,
nakoľko svedkovia D.. L. a D.. B. popreli, že by pri Projekte IZS spolupracovali s konateľom žalobcu

D.. B., svedok D.. X. síce potvrdil, že sa s D.. B. vo svojej funkcii štátneho tajomníka a neskôr ministra
vnútrastretolarokovalohľadomprojektuIZS,aletátoskutočnosťnepreukázalaposkytnutieporadenstva
žalobcu žalovanému, svedkyňa F. ako ekonómka žalobcu iba plnila pokyny konateľa žalobcu bez toho,
že by bola možnosť reálne potvrdiť, či si žalobca splnil svoju zmluvnú povinnosť poskytovať dohodnuté
poradenstvo žalovanému. Konateľ žalobcu D.. B. tvrdil, že predmetné poradenstvo ako splnenie si

zmluvnej povinnosti žalobcu poskytoval osobne Ing. J., pričom túto skutočnosť však Ing. J. výslovne
poprel a žalobca, nemajúc o tom písomné potvrdenie, nemohol túto skutočnosť preukázať. Navyše súd
s ohľadom na finančný objem odmeny, ktorú si žalobca od žalovaného uplatnil mal za to, že poradenstvo
pri určitom projekte v sume takmer 2 milóny eur by nemalo byť poskytované iba jednou osobou druhej
osobe, ale malo by ísť o komplexný súbor informácií, ktoré by pomohli žalovanému pri práci na určitom

projekte alebo obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu sa súdu javilo nepravdepodobné a navyše
žalobcom bolo nepreukázané, že by žalobca poskytoval žalovanému uplatňované a v predmetnej
zmluvou dohodnuté poradenstvo iba jednou osobou druhej osobe.64. Tu súd musí poukázať na verejnosť zápisu v obchodnom registri, v zmysle ktorého bolo v čase
údajného prijímania poradenstva zo strany žalobcu (rok 2010) verejne známe, že Ing. J. bol konateľom
žalovaného do 02. 10. 2008, takže v roku 2010, kedy mu malo byť konateľom žalobcu Ing. B.

poskytované zmluvné plnenie, nebol štatutárny zástupcom žalovaného už 2 roky, pričom sa na takéto
jehoprípadnéprevzatieeventuálneposkytnutéhoporadenstvanemôžuvzťahovaťust.§15Obchodného
zákonníka, pretože žalobca mal v zmysle zápisu v obchodnom registri spoločnosti žalovaného vedieť,
že Ing. J. už nie je 2 roky štatutárnym zástupcom žalovaného. Rovnako žalobca nepreukázal (okrem
toho, že nepreukázal poskytnutie zmluvne dohodnutého plnenia - poradenstva), že Ing. J. bol z titulu

funkcie riaditeľa spoločnosti žalovaného poverený preberaním zmluvného plnenia žalobcu, prípadne
že prevzatím takéhoto faktúry prekročil rozsah svojho poverenia a žalobca o takomto prekročení jeho
rozsahupoverenianevedelaanisprihliadnutímnavšetkyokolnostivedieťnemohol,takžesatunemohlo
aplikovať ust. § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka.

65. Navyše v neprospech žalobcu svedčilo to, že pôvodný žalobca ako zmluvná strana predmetnej

zmluvy nebol na poskytovanie zmluvne dohodnutej činnosti oprávnený, pretože poskytovanie
poradenskej činnosti nemal ako predmet podnikania zapísaný v obchodnom registri, z čoho vyplýva,
že sa v predmetnej zmluve zaviazal na plnenie, ktoré nebol oprávnený poskytovať, takže aj v prípade,
ak by takéto plnenie poskytol, nebol oprávnený zaň pýtať finančnú odmenu bez toho, že by neporušil
zásady podnikania.

66. Rovnako žalobca nepreukázal splnenie si zmluvnej povinnosti poskytovať zmluvne dohodnutú
činnosť - poradenstvo v zmluvne dohodnutom mieste, pretože v zmysle článku II. bod 2.1. mali byť
miestom na poskytovanie poradenstva kancelárske priestory žalované. Konateľ žalovaného Ing. Š. ani
svedok Ing. J. nikdy konateľa žalobcu Ing. B., ktorý mal osobne poskytovať predmetné poradenstvo,

v kanceláriách žalovaného nikdy nevideli, dokonca konateľ žalobcu vyslovene uviedol, že v sídle ani
kanceláriách žalovaného nebol a že predmetné poradenstvo mal poskytovať vo svojich kanceláriách a
niektorých reštauračných zariadeniach v Bratislave. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca porušil uvedené
zmluvné dojednanie a predmetné poradenstvo, ak by ho aj bol býval poskytoval, neposkytoval tam, kde
sa zmluvne strany dohodli, teda v kancelárskych priestoroch žalovaného. Žalobca síce v konaní tvrdil,

že sa dohodol so žalovaným na mieste poskytovanie poradenstva inom ako v kancelárskych priestoroch
žalovaného, pretože takúto možnosť článok II. bod 2.1. pripúšťal, ale tu súd poukazuje na čl. I. bod 6.4.
predmetnej zmluvy, podľa ktorého všetky zmeny a doplnenia tejto zmluvy sú platné len v písomnej forme
s podpismi oboch zmluvných strán, čo znamená, že takáto dohoda o zmene miesta výkonu zmluvne
dohodnutých činností žalobcu musela byť zmluvnými stranami písomná, pričom žalobca písomnosť

takejto dohody v konaní nepreukázal.

67. Súd mal ďalej za to, že faktúra, prípadne predfaktúra, sú iba takzvanými výzvami veriteľa na
zaplatenie peňažnej pohľadávky od dlžníka, a to v zmysle ust. § 340 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Prevzatie alebo neprevzatie takejto faktúry (prípadne predfaktúry) ako výzvy na zaplatenie zo strany

dlžníka nepreukazuje žiadnym spôsobom splnenie si zmluvnej povinnosti veriteľa, zaplatenia ktorej sa
od dlžníka domáha. Súd preto nehodnotil jednu zo sporných otázok, či predmetnú predfaktúru svedok
Ing. J. za žalovaného v roku 2010 prevzal, pretože aj keby sa tak stalo a svedok Ing. J. túto faktúru
prevzal, nepreukazovala by táto skutočnosť splnenie si zmluvnej povinnosti žalobcu poskytnúť zmluvne
dohodnuté poradenstvo žalovanému, ale iba to, že žalovaný v mene Ing. J. takúto predfaktúru ako

výzvu na zaplatenie prevzal. Tu súd musel poukázať opätovne na verejnosť zápisu v obchodnom
registri, v zmysle ktorého bolo v čase doručovanie predmetnej predfaktúry (september 2010) verejne
známe, že Ing. J. bol konateľom žalovaného do 02. 10. 2008, takže v roku 2010, kedy mu mala
byť, prípadne bola, predmetná predfaktúra doručená, nebol štatutárny zástupcom žalovaného už 2
roky. Zároveň sa na takéto jeho prípadné prevzatie predmetnej predfaktúry nemôžu vzťahovať ust. §

15 Obchodného zákonníka, pretože žalobca mal v zmysle zápisu v obchodnom registri spoločnosti
žalovaného vedieť, že Ing. J. už nie je 2 roky štatutárnym zástupcom žalovaného. Žalobca v konaní
nepreukázal, že Ing. J. bol z titulu funkcie riaditeľa spoločnosti žalovaného poverený preberaním faktúr
alebo iných výziev na zaplatenie (napr. spornej predfaktúry), prípadne že prevzatím takejto faktúry
(prípadne predmetnej predfaktúry) prekročil rozsah svojho poverenia a že žalobca o takomto prekročení

jeho rozsahu poverenia nevedel a ani s prihliadnutím na všetky okolnosti vedieť nemohol, takže sa ani
tu nemohlo aplikovať ust. § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka.68. Súd zároveň poukazuje na znenie článku V. predmetnej zmluvy, kde sa slová „predfaktúra“ alebo
„záloha na odmenu“ neuvádzajú, zmluvné strany si v predmetnej zmluve dohodli iba inštitúty „faktúra“ a
„odmena“. Z uvedeného mal súd za to, že predfaktúra ako výzva na zálohové zaplatenie odmeny nebola

zmluvnými stranami písomne dohodnutá, pričom v zmysle článku VI. bod 6.4. predmetnej zmluvy bolo
potrebné na zmenu tejto zmluvy v časti typu výzvy na zaplatenie, teda predfaktúry a zálohovej platby
odmeny namiesto odmeny alebo popri odmene urobiť písomnú zmenu alebo doplnenie tejto zmluvy,
pričom žalobca žiadne takéto písomné dohodnutie, doplnenie alebo zmenu predmetnej zmluvy súdu
nepreukázal.

69. Žalobca sám v konaní tvrdil, že od februára roku 2008, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s
platením faktúry (VF) č. XXXXXXX na sumu 11 900 000,- Sk, využil článok III. bod 3.4. predmetnej
zmluvy a prerušil poskytovanie poradenstva žalovanému z dôvodu jeho omeškania s platením dovtedy
poskytnutého poradenstva v predmetnej faktúre uplatneného, čo však výslovne odporuje tomu, aby
(pohybujúc sa v konštrukcii žalobcu) žalobca v zmysle predmetnej zmluvy na jednej strane neposkytoval

poradenstvo žalovanému od roku 2008 (z dôvodu omeškania žalobcu s platením odmeny), ale na druhú
stranu koncom roka 2010 poradenskú činnosť napriek tomu poskytol.

70. Z vyššie uvedených dôvodov, majúc za to, že žalobca nepreukázal poskytovanie dohodnutého
poradenstva žalovanému, na ktoré navyše nemal oprávnenie v zmysle zápisu predmetu podnikania v

obchodnom registri pôvodného žalobcu ako zmluvnej strany predmetnej zmluvy, nesplnenia si zmluvnej
povinnosti byť v kancelárskych priestoroch žalovaného a tam si plniť zmluvnú povinnosť poskytovať
poradenstvo alebo predložiť písomnú dohodu o zmene miesta výkonu zmluvne dohodnutej činnosti, súd
žalobný nárok žalobcu ako nedôvodný zamietol.

71. Súd špeciálne nehodnotil námietku premlčania žalobného nároku vznesenú žalovaným, pretože mal
za to, že nárok žalobcu nie je z vyššie uvedených dôvodov dôvodný, takže tento nepreukázaný žalobný
nárok neexistujúceho práva žalobcu sa nemohol v zmysle ust. § 387 ods. 1 a § 388 ods. 1 Obchodného
zákonníka premlčať, nakoľko nevznikol, a teda nemohla ani plynúť premlčacia lehota.

72. Súd nehodnotil pri svojom rozhodovaní tie vyjadrenia strán sporu ani nevykonal tie dôkazy navrhnuté
stranami sporu (podľa ust. § 185 ods. 1 C.s.p.), ktoré sa priamo a bezprostredne netýkali základu
predmetu sporu (ktorými boli platnosť niektorých ustanovení zmluvy o poskytnutí poradenskej činnosti,
správnosť predmetnej predfaktúry, jej prevzatie svedkom J.Ó., stanovenie či ide o „dielo IZS“ alebo

„projekt IZS, premlčanie žalobného nároku žalobcu“ a niektoré ďalšie), pretože neboli spôsobilé
privodiť zmenu rozhodnutia súdu o samotnom základe sporu, ktorým bol fakt, že žalobca nepreukázal
poskytnutie zmluvne dohodnutej činnosti v prospech žalovaného, na ktorú navyše ani nemal oprávnenie.

73. Uvedený postup súdu pri zachovaní princípu hospodárnosti konania podporuje aj právny názor

vyjadrený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 46/2011 zo dňa 14. 04. 2011, podľa ktorého
účastníci sú v sporovom konaní povinní opísať všetky rozhodujúce skutočnosti a na ich preukázanie
označiť dôkazné prostriedky, súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a
nemusívykonaťvšetkynavrhovanédôkazy.Posúdenienávrhunavykonaniedokazovaniaarozhodnutie,
ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie

sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou
podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať, rovnako ho podporuje právny názor
vyjadrený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 158/2010 zo dňa 30. 11. 2011, podľa ktorého
všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

74. Keďže súd nemusí dať v zmysle vyššie uvedeného odpoveď na všetky otázky nastolené stranami
sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostačujúco objasňujú skutkový a
právnyzákladrozhodnutiabeztoho,abysazachádzalodovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchstranami
sporu,súdprisvojomrozhodnutínebraldoúvahyďalšietvrdeniaaskutočnostiuvádzanéstranamisporu,

ktoré sa priamo a bezprostredne netýkali základu predmetu sporu, nakoľko tieto skutočnosti by nemali
na rozhodnutie súdu žiaden vplyv, preto ich ani v rozsudku nehodnotil.75. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci G. R. proti
Š., rozsudok zo dňa 21.X..1999 týkajúci sa sťažnosti č. XXXXX/XX, R. T. proti Š., rozsudok zo dňa
9.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. XXXXX/XX, V. D. H. proti H., rozsudok zo dňa 19.4.1994, týkajúci sa

sťažnosti č. XXXXX/XX, ), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, III. ÚS
209/04 zo dňa 23.06.2004, sp.zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.3.2006, sp zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006,
sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 04.05.2010 alebo sp.zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.06.2008) nie je nutné,
aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na

okolností každého prípadu.

76. Súd preto nenariadil žalovaným navrhnuté znalecké dokazovanie znalcom z odboru kriminalistika,
odvetvie kriminalistické skúmanie dokumentov na účely posúdenia času vyhotovenia spornej
predfaktúry, pečiatky a podpisu osoby podpisujúcej v mene žalobcu a opätovné preskúmanie pravosti
podpisu Ing. X. J. vzhľadom k tomu, že vykonanie takéhoto dôkazu bez ohľadu na jeho znenie by nemalo

vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej.

77. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

78. Podľa ust. § 256 ods. 1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane.

79. Podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

80. Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

81. Súd o náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku a trovy
konania v plnej výške priznal žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania podľa ust. § 255 ods. 1
Civilného sporového poriadku, pričom o ich výške bude súd rozhodovať po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 262 ods. 2
Civilného sporového poriadku. Súd mal za to, že žalobca tým, že podal nedôvodnú žalobu (z dôvodov,

ktoré súd uviedol v predchádzajúcich odsekoch tohto rozsudku) zavinil podľa ust. § 256 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, že prišlo z jeho strany k späťvzatiu žaloby v časti 887 493,19 eura, pretože dôvody
upresnenia výšky žalobného petitu smerujúceho k čiastočnému späťvzatiu žaloby neboli vo vzťahu k
neodôvodnenosti žalobného návrhu ako celku determinujúce, takže žalobca týmto zavinil, že sa konanie
v časti 887 493,19 eura vzalo späť.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa
doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (ust. § 355 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 362 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) podľa ust. § 363 C.s.p.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (ust. § 364 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.