Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 15, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/45/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723204633
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6723204633.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej

a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: A. B., IČO:
XX XXX XXX, so sídlom C. D. XX, XXX XX B. proti žalovanému: E. A. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom B.,
G. XX, zast.: H. I. J. J. D. D., IČO: XX XXX XXX, so sídlom D. XX, XXX XX K. K., o zaplatenie 53.953,82
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6C/29/2023
zo dňa 11. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6C/29/2023 zo dňa 11. marca 2025, p o t v r d z u j e .

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
% do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady
trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 53.953,80 Eur s príslušenstvom zamietol (výrok I.). O trovách konania
rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (výrok
II.). Súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe žalobcu, ktorú žalobca odôvodnil tým, že žalobcovi ako
žalovanému bola rozhodnutiami súdov (rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/156/2007-1548

zo dňa 15. 08. 2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/59/2018 -
1671 zo dňa 26. marca 2019) uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 83.684,28 Eur s prísl.
a sumu 34.687,74 Eur s prísl. ako náhradu za trvalé obmedzenie vlastníckeho práva žalovaného
(v uvedenom konaní žalobcu). Pri posudzovaní finančnej náhrady súd zohľadnil skutočnosť, že
nehnuteľnosti žalobca nadobudol pred vznikom zákonného obmedzenia, boli zmarené jeho legitímne
očakávania, že nehnuteľnosti využije na výstavbu rodinných domov, že svojou povahou ide o trvalé
obmedzenie znižujúce hodnotu nehnuteľností, ako aj možnosť ich predaja. Súd zhodnotil, že v danom

prípade finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je jednorazová, pričom vychádzal z toho,
že ide o majetkové právo osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné
bremeno vzniká „in rem", vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na
spôsob zmeny vlastníctva. K obmedzeniu žalobcu ako vlastníka došlo jednorazovo, na základe platného
územného plánu, účinnosťou zákona o pohrebníctve, t,j. 01.11.2005, ktorý určil ochranné pásmo
pohrebiska. Odvolací súd zistil primeranú náhradu primerane ujme, ktorú trpí vlastník pozemku, v
dôsledku obmedzenia jeho vlastníctva, ktorá pokiaľ ide o rozsah a intenzitu obmedzenia vo výške 59,86

Eur/m2. Na základe rozsudku súdu špecifikovaného v bodoch 3 a 4 tejto žaloby A. B. (v predmetnom
konaní žalobca) poukázal na účet žalobcu (v predmetnom konaní žalovaného) sumu spolu vo výške
235 417,- Eur (z toho istina vo výške 118 372 Eur a úroky z omeškania vo výške 117 045,60 Eur). Dňa
01.01.2020 nadobudol účinnosť zákon č. 398/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2010Z.z. o pohrebníctve a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, podľa ktorého ochranné pásmo
pohrebiska podľa § 15 ods. 7 v znení účinnom do 31. decembra 2019 zaniká najneskôr 31. marca
2020, ak si obec všeobecne záväzným nariadením neustanoví inú šírku ochranného pásma pohrebiska

skôr. A. B. si všeobecne záväzným nariadením neustanovilo inú šírku ochranného pásma pohrebiska
do 31.03.2020, týmto dňom ochranné pásmo pohrebiska zaniklo, čím zároveň zaniklo aj obmedzenie
znižujúce hodnotu nehnuteľností žalovaného, ako aj možnosť ich predaja. Je zrejmé, že obmedzenie
znižujúce hodnotu nehnuteľností žalovaného malo charakter dočasný a nie trvalý, čo má vplyv na
výšku jemu prislúchajúcej náhrady za obmedzenie užívania nehnuteľností z titulu vzniku ochranného

pásma pohrebiska. Pri stanovení výšky náhrady za obmedzenie užívania nehnuteľností súd vychádzal
z doby trvania obmedzenia užívania nehnuteľností 20 rokov (časové obdobie trvania vecného bremena
pri neobmedzenom trvaní) ustanovenej vyhláškou č. 492 /2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty
majetku v znení neskorších predpisov, avšak z dôvodu zmeny zákona č.131/2010 Z. z. o pohrebníctve
v znení neskorších predpisov, obmedzenie v užívaní pozemkov z titulu ochranného pásma pohrebiska
trvalo 15 rokov a 5 mesiacov. S poukazom na uvedené žalobca listom č. P - XXX/XXXX zo dňa

21.04.2021 vyzval žalovaného, aby alikvotnú časť náhrady spolu vo výške 53 953,82 Eur (z toho z istiny
sumu 27 130,87 Eur a z úrokov z omeškania sumu 26 822,95 Eur) poukázal späť na účet A. B. ako
žalobcu, a to najneskôr do 10 dní odo dňa, v ktorom mu bude doručená výzva. Žalovaný výzvu prevzal
dňa 27.04.2021, avšak finančné prostriedky na účet žalobcu nepoukázal. Podľa § 451 Občianskeho
zákonníkaktosanaúkorinéhobezdôvodneobohatí,musíobohatenievydať.Bezdôvodnýmobohatením

je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu
alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých
zdrojov. Žalobca má za to, že s poukazom na vyššie uvedené vzniklo medzi ním a žalovaným právny
vzťah bezdôvodného obohatenia, t.j. záväzkový vzťah na základe zákona. Na základe tohto právneho
vzťahu vzniklo žalobcovi právo požadovať časť poskytnutého plnenia naspäť a na strane žalovaného

povinnosť časť tohto plnenia vrátiť. Bezdôvodné obohatenie vzniká bez ohľadu na zavinenie povinného
subjektu. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že na strane žalovaného dochádza k bezdôvodnému
obohateniu spočívajúceho v tom, že právny dôvod, na základe ktorého sa plnenie poskytlo odpadol.
Na základe zákona č. 470/2005 Z.z. o pohrebníctve a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o
živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vzniklo dňom 01.11.2005

na časti pozemkov vo vlastníctve žalovaného ochranné pásmo pohrebiska. Tento právny stav pretrvával
aj po prijatí nového zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony, zákonom č. 398/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve a
ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Podľa § 36a ods. 5 zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve
v znení neskorších predpisov ochranné pásmo pohrebiska podľa § 15 ods. 7 v znení účinnom do

31. decembra 2019 zaniká najneskôr 31. marca 2020, ak si obec všeobecne záväzným nariadením
neustanoví inú šírku ochranného pásma pohrebiska skôr, t. j, ochranné pásmo pohrebiska trvalo 15
rokov a 5 mesiacov. Žalobca však uhradil náhradu za obmedzenie užívania pozemkov na základe
zákona a rozhodnutí súdov, ktoré vychádzali z právneho stavu, podľa ktorého išlo o trvalé obmedzenie,
obmedzenie znižujúce hodnotu nehnuteľností, ako aj možnosť ich predaja. V dôsledku zmeny právnej

skutočnosti ( zmena legislatívy) tak odpadol právny dôvod na plnenie zo strany žalobcu v rozsahu,
v akom plnil žalovanému. Súd na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu,
ktorý špecifikoval v bodoch 10. až 18. odôvodnenia rozhodnutia dospel k názoru, že žaloba žalobcu
dôvodná nie je, a preto ju zamietol. Súd prvej inštancie konštatoval, že k vzniku bezdôvodného
obohatenia môže dôjsť aj úplne bez vôle zúčastnených subjektov (napr. v dôsledku zmeny právnej

úpravy, v dôsledku nepredvídanej udalosti nezávislej na vôli účastníkov a. i.), (Bezdôvodné obohatenie,
najpravo.sk, 19.01.2013). Zároveň následne sa vysporiadával s otázkou právoplatného rozhodnutia
v konaní vedeného u Okresného súdu Zvolen sp. zn. 14C/156/2007 ako aj otázkou retroaktivity
právnej normy, a to zákona o pohrebníctve, pričom skonštatoval, že v predmetnom prípade sa nejedná
o pravú retroaktivitu právnych noriem, nakoľko predmetná právna norma, na základe ktorej došlo k

zrušeniu ochranného pásma pohrebiska, zakladá nový právny stav od jej účinnosti do budúcnosti, teda
nejde o iné posudzovanie vzniku či nárokov z právnych vzťahov vzniknutých v minulosti do dňa jej
účinnosti. Vznik právneho vzťahu náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, ani nároky z neho do
dňa účinnosti právnej úpravy, na základe ktorej došlo k zrušeniu ochranného pásma pohrebiska, nie
sú dotknuté, zmenili sa iba od účinnosti zákona (resp. od neskoršieho dňa uvedeného v zákone pri

splnení ďalšej podmienky) do budúcnosti, pričom nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva
pre žalovaného za obdobie do účinnosti zákona (resp. až do dňa 31.03.2020) zostal nedotknutý. Jedná
sa teda o nepravú retroaktivitu, nakoľko zmenou právnej úpravy došlo k zrušeniu ochranného pásma
pohrebiskadobudúcnosti.Pritomnepraváretroaktivitasaakceptujeakoprípustnýnástrojnadosiahnutieustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 98/2010
zo dňa 29.06.2010). Samotný zákon takúto situáciu predpokladá v ustanoveniach o bezdôvodnom
obohatení z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Súd dospel k záveru, že jediným legitímnym spôsobom,

ako sa žalobca mohol po zmene právnej úpravy domáhať nároku na vrátenie pomernej časti uhradenej
náhrady za zriadenie ochranného pásma pohrebiska, je žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia.
V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že žalobca bol pôvodne v konaní Okresného súdu Zvolen
rozsudkom č. k. 14C/156/2007-1548 zo dňa 15.08.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 13Co/59/2018-1671 zo dňa 26.03.2019 zaviazaný zaplatiť terajšiemu žalovanému

sumu 83.684,28 Eur s prísl., ďalej sumu 34.687,74 Eur s prísl. a nahradiť mu trovy konania v rozsahu
7 %. Rozsudky nadobudli právoplatnosť dňa 02.05.2019. Rozsudok okresného súdu vychádzal z toho
skutkového stavu, že terajší žalovaný nadobudol do vlastníctva stavebné pozemky, ktoré odo dňa
01.11.2005 účinnosťou zákona č. 470/2005 Z. z. o pohrebníctve postihlo obmedzenie spočívajúce
v obmedzení vlastníckeho práva zriadením ochranného pásma pohrebiska - cintorína v lokalite
B. - D.. Súdy pri stanovení náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vychádzali z kontrolného

znaleckého posudku č. XX/XXXX znalca E. L. K., kde bola ustálená všeobecná hodnota práv a závad
pozemkov žalobcu v ochrannom pásme pohrebiska na sumu 222.000 Eur. Po modifikácii, že predmetom
obmedzenia užívania pozemkov je výmera z týchto pozemkov 1.398 m2, potom výška primeranej
náhrady predstavovala sumu 83.684,28 Eur, ktorú okresný súd priznal aj s príslušenstvom. Odvolací súd
žalobcovi priznal ešte navyše sumu 34.687,74 Eur s prísl. s odôvodnením, že pozemky vo vlastníctve

žalobcu sú ako celok, teda aj v rozsahu nad 1 398 m2 do 3 700 m2 (t. j. vo výmere navyše 2032 m2)
zaťažené ochranným pásmom pohrebiska vo verejnom záujme. Vo zvyšku (t. j. v sume 103.627,98 €
s prísl.) bola žaloba zamietnutá z dôvodu premlčania nároku. Hmotnoprávnym základom priznaných
nárokov bola skutočnosť, že žalobca nadobudol do vlastníctva stavebné pozemky, ktoré boli následne
účinnosťou zákona č. 470/2005 Z. z. zasiahnuté ochranným pásmom pohrebiska určeného územným

plánom, a tým došlo k obmedzeniu jeho vlastníckeho práva, za čo mu patrí náhrada, ako skonštatoval
okresný súd aj krajský súd vo svojich rozhodnutiach. Znalecký posudok, z ktorého súd vychádzal,
stanovil jednorazovú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva ako náhradu za 20-ročné obmedzenie
tohto vlastníckeho práva. Následne dňa 01.01.2020 nadobudol účinnosť zákon č. 398/2019 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve. Podľa tohto zákona ochranné pásmo

pohrebiska podľa § 15 ods. 7 v znení účinnom do 31.12.2019 zaniká najneskôr 31.03.2020, ak si obec
všeobecne záväzným nariadením neustanoví inú šírku ochranného pásma pohrebiska skôr. V konaní
nebolo sporné, že A. B. si všeobecne záväzným nariadením neustanovilo inú šírku ochranného pásma
pohrebiska, čím ochranné pásmo pohrebiska zaniklo. Tým zaniklo aj obmedzenie znižujúce hodnotu
nehnuteľností žalovaného, ako aj možnosť ich predaja. Obmedzenie vlastníckeho práva teda trvalo od

01.11.2005 (účinnosť zákona č. 470/2005 Z. z.) do 31.03.2020 (zákon č. 398/2019 Z. z. v spojení s
podmienkou neustanovenia inej šírky ochranného pásma žalobcom). Dĺžka obmedzenia vlastníckeho
práva teda predstavovala 14 rokov a 5 mesiacov. Žalobca výpismi z účtu preukázal, že žalovanému
plnil dňa 30.05.2019 sumu 90.000 € a dňa 09/07/2019 sumu 145.417,62 €, t. j. uhradil žalovanému
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva aj s príslušenstvom. Žalobca sa domáha od žalovaného

vrátenia bezdôvodného obohatenia za 15 rokov a 5 mesiacov neexistencie obmedzenia vlastníckeho
práva po tom, čo žalovanému uhradil náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva v sume 118.372,02
€ s prísl., ktorá predstavuje nepremlčanú časť náhrady vypočítanej v sume 222.000 € s prísl. ako
20 ročné trvanie obmedzenia vlastníckeho práva kontrolným znaleckým posudkom č. XX/XXXX E. K.
podaným v pôvodnom konaní Okresného súdu Zvolen sp. zn. 14C/156/2007. Premlčanie predstavuje

v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka inštitút občianskeho práva, na základe ktorého sa po
uplynutí zákonom stanovenej lehoty nemožno úspešne domáhať na súde priznania tohto práva súdnym
rozhodnutím, ak povinná strana premlčanie namietne. Právo však nezaniká, ale existuje ako naturálne
právo, t. j. jeho dobrovoľné splnenie sa nepovažuje za bezdôvodné obohatenie. Po úhrade došlo k
zmene právnej úpravy, ktorá znamenala po splnení ďalšej podmienky (nestanovenie si ochranného

pásma pohrebiska všeobecne záväzným nariadením žalobcu) zrušenie obmedzenia tohto vlastníckeho
práva odo dňa 31.03.2020, čo znamená, že obmedzenie trvalo 14 rokov a 5 mesiacov (žaloba žalobcu
vychádza z nesprávneho výpočtu 15 rokov a 5 mesiacov). Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva
podľa uvedeného znaleckého posudku za obdobie 14 rokov a 5 mesiacov predstavuje 222.000/20 x 14
+ 222.000/20/12x5 = 160.025 € s prísl. Toto je teda celá suma istiny nároku žalovaného na náhradu

za obmedzenie vlastníckeho práva za 14 rokov a 5 mesiacov aj vrátane naturálneho práva žalovaného,
ktoré bolo v čase rozhodovania súdov v konaní sp. zn. 14C/156/2007 a aj v súčasnosti je premlčané.
Žalobca zaplatil na základe tohto predchádzajúceho konania a rozhodnutí súdov nepremlčanú sumu vo
výške 118.372,02 € s prísl.. Nezaplatil už teda premlčanú časť vo výške 160.025 € - 118.372,02 € =41.652,98 € s prísl.. Toto je teda časť nároku, na ktorú má ešte žalovaný hmotnoprávny nárok za obdobie
obmedzenia vlastníckeho práva 14 rokov a 5 mesiacov, avšak je premlčaný a stále nedošlo k úhrade
žalobcom. Žalovaný teda ani v súčasnej dobe nemá uhradenú plnú výšku náhrady za obmedzenie

vlastníckehoprávapodľaznaleckéhoposudkuza14rokova5mesiacov,počasktorýchtotoobmedzenie
trvalo (jeho právo, hoci v naturálnej forme, stále trvá). Žalobca sa zároveň v predmetnom konaní
domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 53.953,82 € (istina 27.130,87 € a prísl. vo výške
26.822,95 €), ktorá suma 27.130,87 € predstavuje pomernú časť za 4 roky a 7 mesiacov z uhradenej
sumy 118.372,02 € (len z nepremlčaného priznaného a následne vyplateného nároku) za 20 rokov

trvania obmedzenia vlastníckeho práva žalovaného. Súd bol toho názoru, že nakoľko žalovaný mal v
pôvodnomkonaníhmotnoprávnynároknanáhraduzaobmedzenievlastníckehoprávavovýške222.000
€, z čoho pomerná časť za obdobie od vzniku ochranného pásma pohrebiska do zániku obmedzenia
jeho vlastníckeho práva predstavuje 160.025 € istiny, pričom uhradených bolo 118.372,02 € istiny,
nevznikol tu nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalovaný sa prijatím sumy
118.372,02 € bezdôvodne neobohatil. Na prijatie sumy 118.372,02 € mal totiž voči žalobcovi právny

dôvod spočívajúci v čiastočne súdmi priznanom, čiastočne naturálnom práve náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva v sume 222.000 €, po obmedzení času obmedzenia vlastníckeho práva zmenou
právnejúpravyvsume160.025€.Pretosúdžalobuvčastiistiny27.130,87Eurpovažovalzanedôvodnú.
Čo sa týka žalovaného príslušenstva - úrokov z omeškania v sume 26 822,95 Eur, ktoré je časťou
žalovaného nároku, súd ani v tejto časti nepovažoval žalobu za dôvodnú, nakoľko ak skonštatoval, že

žalovaný prijal sumu istiny vo výške 118.372 Eur ako splnenie jeho pohľadávky voči žalobcovi a nedošlo
k bezdôvodnému obohateniu, nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu ani pri prijatí príslušenstva k
uvedenej pohľadávke. Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Vec právne posúdil podľa § 100 ods.
1, § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 36a ods. 5 zákona č. 161/2010 Z. z. o pohrebníctve.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a úspešnej strane sporu

– žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca v plnom
rozsahu, pričom uviedol odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) Civilného
sporového poriadku. V konkrétnostiach k odvolaciemu dôvodu zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP

- nesprávne právne posúdenie veci súdom uviedol, že hoci súhlasí s právnym názorom súdu, že v
prípade zmeny zákona o pohrebníctve sa pri zrušení ochranného pásma pohrebiska jednalo o nepravú
retroaktivitu, a že na základe zmeny právnych predpisov môže pri nepravej retroaktivite dôjsť k nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia namietal, že súd nedostatočne posúdil právny stav a dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď ďalej nepokračoval v úvahe,

či žalobcovi skutočne vznikol nárok na úhradu bezdôvodného obohatenia, resp. nárok nepriznal s
poukazom na premlčanie časti nároku žalovaného v predchádzajúcom súdnom konaní týkajúcom
sa nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom z titulu vzniku ochranného
pásma pohrebiska. Vo vzťahu k odvolacej námietke - súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam odvolateľ uviedol, že sa domnieva, že súd pri rozhodovaní o tom, že

žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vychádzal z nesprávneho skutkového
stavu a z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď konštatoval, že žalovaný mal v pôvodnom konaní
hmotnoprávny nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vo výške 222.000,- Eur, z čoho
pomerná časť za reálny čas, počas ktorého bolo vlastnícke právo žalovaného obmedzené, bola vo výške
160.025,- Eur a žalobca uhradil žalovanému istinu len vo výške 118.372,- Eur. Žalobca poukázal na

účet žalovaného (v konaní 14C/156/2007 žalobcu) z titulu trvalého obmedzenia vlastníckeho práva z
dôvodu vzniku ochranného pásma pohrebiska spolu sumu vo výške 235.417,- Eur, z čoho istina bola
vo výške 118.372,- Eur a úroky z omeškania vo výške 117.045,60 Eur, keď dňa 30.05.2019 bola na
účet žalovaného uhradená suma 90.000,- Eur a dňa 09.07.2019 suma 145.417,62 Eur. Obmedzenie
vlastníckeho práva žalovaného trvalo od 01.11.2005 do 31.03.2020; dĺžka obmedzenia vlastníckeho

právapredstavovalaobdobie14rokova5mesiacov.NárokpriznanýžalovanémurozsudkomOkresného
súdu Zvolen č. k. 14C/156/2007-1548 zo dňa 15.08.2017 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 13Co/59/2018-1671 zo dňa 26.03.2019 bol vo výške 118.372,- Eur s príslušenstvom. Pri
výpočte sumy za trvalé obmedzenie vlastníckeho práva vychádzal súd v predchádzajúcom súdnom
konaní z vyhlášky č. 492/2004 Z. z. NS SR o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších

predpisov z obdobia 20 rokov, čo bolo obdobie, za ktoré súd priznal žalobcovi finančnú náhradu vo
výške 118.372,- Eur s príslušenstvom. V aktuálnom spore sa žalobca domáha nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia za obdobie štyroch rokov a 7 mesiacov, nakoľko došlo k zmene zákona
a trvalé obmedzenie vlastníckeho práva sa zmenilo na dočasné s trvaním kratším ako obdobie, zaktoré bola náhrada žalovanému súdnym rozhodnutím priznaná. Žalobca má za to, že nárok v tejto
časti súd nesprávne právne posúdil. Žalobca pri určovaní výšky svojho nároku vychádzal zo sumy
vyplatenej žalovanému na základe rozsudkov súdu pomerne k časovému obdobiu reálneho trvania

ochranného pásma pohrebiska po zmene zákona o pohrebníctve. Žalovaný pritom výšku nárok žalobcu
v konaní nespochybnil. Žalobca sa domnieva, že súd by mal vychádzať zo skutočnej náhrady za
obmedzenie vlastníckeho práva, v ktorej výška bola určená právoplatným súdnym rozhodnutím, a
teda, že žalovanému bola priznaná náhrada vo výške 118.372,- Eur za dobu trvalého obmedzenia
vlastníckeho práva. Žalobca má za to, že súd vychádzal z nesprávne posúdeného právneho stavu a

nesprávne posúdil skutkový stav, nakoľko súd v pôvodnom konaní priznal žalovanému určitú sumu
ako náhradu za trvalé obmedzenie vlastníckeho práva a časť náhrady žalovanému nepriznal z dôvodu
uplatnenia námietky premlčania. Pri zvažovaní nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
by mal súd vychádzať práve z tejto sumy a nezaoberať sa naturálnym nárokom žalovaného, ktorý súd
v pôvodnom konaní na základe námietky premlčania zamietol. Súd sa v odôvodnení síce zaoberal
analýzou vzniku nároku na bezdôvodné obohatenie, ale svoj právny názor nesprávne aplikoval na

skutkový stav, zistením ktorého sa nedostatočne zaoberal. Súd síce sčasti správne posúdil vznik
hmotnoprávneho nároku na bezdôvodné obohatenie, avšak toto posúdenie nesprávne aplikoval na
skutkový stav a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, keď dospel k záveru, že žalobca nemá
nárok na vyplatenie bezdôvodného obohatenia z dôvodu nezaplatenia premlčaného naturálneho nároku
žalovaného. Vo vzťahu k ďalšej odvolacej námietke - súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivýprocesvkonkrétnostinamietal,žepodľažalobcusúdprvejinštancienedostatočneodôvodnil
rozsudok. Rozhodnutie považuje žalobca za zmätočné, arbitrárne, nepreskúmateľné a podľa názoru
žalobcu porušujúce právo na spravodlivý proces, keď sa súd podľa názoru žalobcu nedostatočne
zaoberal otázkou, či žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Vo vzťahu k odvolacej námietke - konanie má inú vadu, žalobca v odôvodnení len poukázal na tento
odvolací dôvod, odbornú literatúru, rozhodnutia súdov - v konkrétnostiach neuviedol v čom má spočívať
naplnenie odvolacej námietky, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie

alebo, aby ho zmenil tak, že pôvodnej žalobe žalobcu vyhovie v plnom rozsahu.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu, že
rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, že súd veľmi podrobne odôvodnil
svoje rozhodnutie a v rámci jeho odôvodnenia podrobne uviedol právne predpisy, na základe ktorých

postupoval a právne úvahy, ktorými sa riadil. Poukázal na bod 27., 39. a 40. odôvodnenia. Súd správne
uvádzal, že hmotnoprávny nárok žalovaného na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva bol vo
výške 222.000,- Eur, ale súdmi nebol v tom rozsahu priznaný len pre vznesenú námietku premlčania
zo strany žalobcu, ktorá však nespôsobila zánik nároku žalovaného na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva, ktorá preto v časti ďalej existuje vo forme naturálnej obligácie. Preto bola úvaha

súdu v bode 39. a 40. správna, keď pri posudzovaní rozsahu hmotnoprávneho nároku žalovaného
vychádzal zo sumy 222.000,- Eur. K odvolaciemu dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných
dôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam,žalovanýuviedol,žeknaplneniutohtoodvolaciehodôvodu
nedošlo, lebo skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním bez najmenších pochybností preukazoval
vznik hmotnoprávneho nároku žalovaného na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vo výške

222.000,- Eur (v pôvodnom súdnom konaní). Podstata odvolania žalobcu tu smeruje k tomu, že súd
by nemal prihliadať na hmotnoprávny nárok v rozsahu 222.000,- Eur, ale len v rozsahu, v ktorom
nebol premlčaný. Súd v bode 39. a 40. odôvodnenia rozhodnutia uviedol presný postup ako dospel k
záveru, že nárok žalobcu je nedôvodný. Žalovaný sa bezdôvodne na jeho úkor neobohatil, dokonca
uviedol matematický výpočet, na základe ktorého dospel k tomuto záveru, ktorý je logický, vyplýva z

vykonaného dokazovania a zo strany súdu je aj riadne odôvodnený. K odvolacím dôvodom, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, berúc do úvahy námietku žalobcu v podanom odvolaní,
keď namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, podľa žalovaného súd svoje

rozhodnutie riadne odôvodnil, vysporiadal sa so všetkými relevantnými otázkami, ktoré boli dôležité
pre jeho rozhodnutie. Pri odvolacom dôvode, že konanie má inú vadu, žalobca cituje len odbornú
literatúru, ale žiadnu konkrétnu vadu, ku ktorej došlo v tomto konaní však neuvádza, preto v tejto časti
jeho odvolanie možno považovať za neodôvodnené. Žalovaný rozhodnutie súdu považuje za riadneodôvodnené. Súd sa v rámci odôvodnenia rozhodnutia vysporiadal so všetkými právne a skutkovo
relevantnými otázkami, dôležitými pre rozhodnutie. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

4. V dôsledku odvolania podaného žalobcom krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením §
379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario
rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Na základe podaného odvolania žalobcu, tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP
a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP, po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie
a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci na

základe vykonaného dokazovania zistil a v odôvodnení rozhodnutia aj skonštatoval skutkový stav veci
správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle ustanovenie
§ 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Preskúmaním veci
zároveň odvolací súd dospel k názoru, že súd prvej inštancie vo veci vykonal správne právne hodnotenie
a rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne. Súd dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191

ods. 1 CSP, rozhodnutie náležite odôvodnil, odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti
podľa § 220 ods. 2 CSP. S prihliadnutím na rozsah odvolania žalobcu a odvolacie dôvody uvedené v jeho
odvolaní,odvolacísúdkonštatuje,ženazákladepreskúmaniavecidospelkzáveru,žepodanéodvolanie
žalobcudôvodnéniejeanemožnomuvyhovieť.Odvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepovažuje
za vecne správne. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom

prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.

8. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej
inštancie za vecne správny ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia. Zároveň v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

8.1 K odvolacej námietke žalobcu (v odvolaní označenej ako Ad 1), že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď v konkrétnostiach žalobca k tejto odvolacej
námietke uviedol, že s názorom súdu, že na základe zmeny právnych predpisov môže pri nepravej
retroaktivite dôjsť k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, sa stotožňuje, avšak má za to,
že súd nedostatočne posúdil právny stav a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, keď ďalej nepokračoval v úvahe, či žalobcovi skutočne vznikol nárok na úhradu
bezdôvodného obohatenia, resp. nárok nepriznal s poukazom na premlčanie časti nároku žalovaného
v predchádzajúcom súdnom konaní týkajúcom sa nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva
k pozemkom z titulu vzniku ochranného pásma pohrebiska, odvolací súd uvádza, že žalobca v tejto
odvolacej námietke dostatočne nešpecifikoval v čom spočíva táto odvolacie námietka, a to konkrétne

akého nesprávneho právneho posúdenia veci sa mal súd prvej inštancie (berúc do úvahy túto konkrétnu
odvolaciu námietku žalobcu v podanom odvolaní) dopustiť, z týchto dôvodov ani odvolací súd nemôže
posúdiť takto žalobcom špecifikovaný odvolací dôvod, berúc do úvahy aj ustanovenie § 380 ods. 1 a §
373 ods. 1 posledná veta CSP, keď odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi a zároveň súd nevyzýva
na doplnenie odvolacích dôvodov.

8.2 Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu (označenej ako Ad 2 v podanom odvolaní) – rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď žalobca v konkrétnostiach v odvolaní
uviedol, že sa domnieva, že súd vychádzal z nesprávneho skutkového stavu a nesprávneho právneho
posúdenia veci, keď konštatoval, že žalovaný mal v pôvodnom konaní hmotnoprávny nárok na náhradu

za obmedzenie vlastníckeho práva vo výške 222.000,- Eur z čoho pomerná časť za reálny čas, počas
ktorého bolo vlastnícke právo žalovaného obmedzené bola vo výške 160.025,- Eur a žalobca uhradil
žalovanému istinu len 118.372,- Eur, uvádzajúc, že A. B. poukázalo na účet žalobcu spolu sumu
235.417,- Eur z čoho istina bola vo výške 118,372,- Eur, úroky z omeškania vo výške 117.045,60Eur. Dňa 30.05.2019 bola na účet žalovaného uhradená suma 90.000,- Eur a dňa 09.07.2019 suma
145.417,62 Eur. Obmedzenie vlastníckeho práva žalovaného trvalo od 01.11.2005 do 31.03.2020,
pričom dĺžka obmedzenia vlastníckeho práva predstavovalo obdobie 14 rokov a 5 mesiacov. Nárok

priznaný žalovanému rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/156/2007 – 1548 zo dňa 15.08.2017
a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/59/2018 – 1671 zo dňa 26.03.2019 bolo vo
výške 118.372,- Eur s príslušenstvom. Žalobca pri určovaní výšky nároku vychádzal zo sumy vyplatenej
žalovanému na základe rozsudkov súdu pomerne k časovému obdobiu reálneho trvania ochranného
pásma pohrebiska po zmene zákona o pohrebníctve. Žalovaný pritom výšku nároku žalobcu v konaní

nespochybnil. Podľa žalobcu by súd mal vychádzať zo skutočnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho
práva, ktorej výška bola určená právoplatným súdnym rozhodnutím, a teda, že žalovanému bola
priznanánáhradavovýške118.372,-Eurzadobutrvaléhoobmedzeniavlastníckehoprávaanezaoberať
sa naturálnym nárokom žalovaného, ktorý súd v pôvodnom konaní na základe námietky premlčania
zamietol. Podľa žalobcu súd sa v odôvodnení síce zaoberal analýzou vzniku nároku na bezdôvodné
obohatenie, ale svoj názor nesprávne aplikoval na skutkový stav, zistením ktorého sa nedostatočne

zaoberal. Súd síce sčasti správne posúdil vznik hmotnoprávneho nároku na bezdôvodného obohatenie,
avšaktotoposúdenienesprávneaplikovalnaskutkovýstavasvojerozhodnutienedostatočneodôvodnil.
K tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že ju nepovažuje za dôvodnú. Súd prvej inštancie
v odôvodnení rozsudku skonštatoval skutkový stav veci správne berúc do úvahy dôkazy vykonané
v konaní. Mal za preukázané, že žalobca žalovanému plnil dňa 30.05.2019 sumu 90.000,- Eur a dňa

09.07.2019 sumu 145.417,62 Eur, čím uhradil žalovanému náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva
aj s príslušenstvom, keď uhradil rozhodnutiami súdu priznanú istinu vo výške 118.372,02 Eur a zvyšnú
čiastku predstavovala úhrada úrokov z omeškania. Súd prvej inštancie, berúc do úvahy vykonané
dokazovanie, právne ustálil skutkový stav, ktorý podrobne uviedol v bodoch 35. až 38. rozsudku,
s ktorým ustálením skutkového stavu sa odvolací súd stotožňuje a je ním viazaný. Súd prvej inštancie

v bode 39. až 40. odôvodnenia rozsudku podrobne uviedol myšlienkovú líniu, z ktorej vychádzal pri
rozhodovaní o uplatnenom nároku žalobcu a zároveň uviedol podrobne výpočet vychádzajúc z výšky
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva žalovaného. Súd urobil prepočet (v bode 39. odôvodnenia)
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva podľa uvedeného znaleckého posudku, a to za obdobie
14 rokov a 5 mesiacov, t.j. za existujúcu dĺžku obmedzenia vlastníckeho práva berúc do úvahy, že

ochranné pásmo pohrebiska zaniklo dňom 31.03.2020 v zmysle § 15 ods. 7 zákona č. 131/2010 Z.z.
o pohrebníctve, ktorý bol zmenený a doplnený zákonom č. 398/2019 Z.z.. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu súd prvej inštancie správne vychádzal pri výpočte zo znaleckého posudku a správne dospel
k záveru, že pri posudzovaní nároku žalobcu uplatneného predmetnou žalobou je potrebné posúdiť
existenciu hmotnoprávneho nároku žalovaného – nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva

žalovaného, berúc do úvahy, že obmedzenie jeho vlastníckeho práva trvalo 14 rokov a 5 mesiacov,
a teda nie za 20 ročné obmedzenie vlastníckeho práva, ako bolo stanovené v znaleckom posudku,
ktorý stanovil náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva ako náhradu za 20 ročné obmedzenie
vlastníckeho práva žalovaného. Súd v odôvodnení rozhodnutia presne uviedol spôsob výpočtu, ktorý
spôsob výpočtu žalobca v podanom odvolaní ani nenamietal, namietal len skutočnosť, že podľa neho

súd by mal vychádzať zo skutočnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, ktorej výška bola
určená právoplatným súdnym rozhodnutím, teda zo sumy 118.372,- Eur a nezaoberať sa naturálnym
nárokom žalovaného. Túto odvolaciu námietku odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu za situácie, že uplatnený nárok žalovaným za obmedzenie vlastníckeho práva, ktorý
bol stanovený znaleckým posudkom čiastkou 222.000,- Eur za obdobie 20 rokov nebol žalovanému

(v konaní Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 14C/156/2007) priznaný len z dôvodu vznesenej námietky
premlčania, naďalej trvá za obdobie skutočnej doby obmedzenia vlastníckeho práva žalovaného,
keďže nedošlo k zániku práva, ale len k premlčaniu práva. Teda právo žalovaného na náhradu, a to
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, bolo potrebné posudzovať práve s prihliadnutím na výšku
náhrady, ktorá bola stanovená znaleckým posudkom v predmetnom konaní berúc do úvahy dĺžku

skutočného obmedzenia vlastníckeho práva žalovaného, čo predstavovalo 14 rokov a 5 mesiacov.
Premlčanímprávaprávoakotakénezaniká,existujenaďalejvnaturálnejforme;lensúdnymrozhodnutím
v prípade námietky protistrany nemožno takéto premlčané právo priznať. Prijatím hoc aj premlčaného
práva nedochádza k vzniku bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie teda správne v bode
40 odôvodnenia rozsudku zdôvodnil, prečo nevznikol žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia, berúc do úvahy, že žalovaný mal v pôvodnom konaní hmotnoprávny nárok na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva vo výške 222.000,- Eur, z čoho pomerná časť za obdobie od vzniku
ochranného pásma pohrebiska do zániku obmedzenia jeho vlastníckeho práva, t.j. do 31.03.2020, teda
za 14 rokov a 5 mesiacov predstavuje čiastku 160.025,- Eur istiny, pričom žalobca uhradil žalovanémuna istine len čiastku 118.372,02 Eur. Správne súd prvej inštancie dospel k názoru, že žalobcovi nevznikol
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaný prijatím sumy 118,372,02 Eur sa
bezdôvodne neobohatil. Odvolací súd poukazuje aj na už súdom prvej inštancie uvádzané rozhodnutia

vyšších súdnych autorít, predovšetkým vo vzťahu k existencii pôvodného hmotnoprávneho nároku, keď
rozhodujúcou okolnosťou pre posúdenie uplatneného nároku je existencia hmotnoprávneho nároku.
Pokiaľ žalobca okrem istiny 118.372,02 Eur uhradil aj ďalšiu čiastku, keď nebola sporná úhrada zo
strany žalobcu žalovanému celkovo čiastky 235.417,62 Eur, zvyšnú čiastku nad sumu 118.372,02 Eur
zaplatil žalobca žalovanému z titulu príslušenstva, a to súdom priznaných úrokov z istiny 118.372,02

Eur, pričom súd správne konštatoval, že za situácie, že žalovaný prijal sumu istiny vo výške 118,372,02
Eur ako plnenie jeho pohľadávky voči žalobcovi a nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, nemohlo dôjsť
k bezdôvodnému obohateniu ani pri prijatí príslušenstva k uvedenej pohľadávke.
8.3 Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného (v odvolaní označeného ako Ad 3) – súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, keď v konkrétnostiach namietal žalobca nedostatočné odôvodnenie
rozsudku,čímpodľažalobcudošlokodopretiuspravodlivostisúdom,kodopretiuprístupuknestrannému
súdu a k porušeniu (odňatiu) práva na spravodlivý súdny proces, dôvodiac, že rozhodnutie žalobca
považujezazmätočné,arbitrárne,nepreskúmateľné,podľajehonázoruporušujúceprávonaspravodlivý
proces; súd sa nedostatočne zaoberal otázkou, či žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia, odvolací súd uvádza, túto odvolaciu námietku nemožno považovať za dôvodnú. Odvolací
súd uvádza, že v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, musí súd v odôvodnení rozhodnutia
podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami, pričom jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne

závery. Len v prípade, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v ustanovení
§ 220 ods. 2 je nepreskúmateľné, pričom takéto rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť
uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý proces,
pričom odvolací súd preskúmaním odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k názoru, že
odôvodnenie rozhodnutia takýmito vadami netrpí. Z odôvodnenia rozhodnutia je zistiteľné ako súd prvej

inštancie ustálil skutkový stav, ako ho právne posúdil, odôvodnenie spĺňa náležitosti v zmysle § 220
ods. 2 CSP, keď v odôvodnení rozhodnutia súd uviedol čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, súd jasne a výstižne vysvetlil ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané,
ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, zdôvodnil ako vec právne posúdil, odkázal aj na ustálenú

rozhodovaciu prax. Zároveň súd dbal, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa názoru
odvolacieho súdu súd prvej inštancie dostatočným spôsobom svoje rozhodnutie zdôvodnil, pričom
odôvodnenie rozhodnutia nemožno považovať za zmätočné, arbitrárne ani nepreskúmateľné, keď súd
prvej inštancie dostatočným spôsobom objasnil dôvody, pre ktoré rozhodol výrokom rozsudku, zároveň
uviedol skutkový stav a aj právne posúdenie veci. Tento odvolací dôvod preto odvolací súd nepovažuje

za dôvodný.
Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní uvádzal aj odvolací dôvod – konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tento odvolací dôvod žiadnym spôsobom vo vzťahu
k predmetnej veci nezdôvodnil, keď poukázal iba na literatúru, avšak žiadnym spôsobom nešpecifikoval,
v čom má spočívať odvolací dôvod – konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, preto tento odvolací dôvod odvolací súd ani nemohol podrobiť odvolaciemu
prieskumu, keďže nebol dostatočne špecifikovaný a odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi
a zároveň súd na doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva.

9. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý zistil súd prvej inštancie s prihliadnutím na

odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, po vyhodnotení odvolania žalobcu ako nedôvodného, berúc
do úvahy všetko už vyššie uvedené, rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2
CSP potvrdil vo veci samej a tiež aj v závislom výroku o trovách konania, keď súd prvej inštancie v časti
trov konania rozhodol pri právnej aplikácii ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol postupom v zmysle § 262 ods.
1, § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže v odvolacom konaní bol úspešnou stranou sporu žalovaný,
odvolací súd uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o ich výške.11. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).