Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, June 24, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1VCdo/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220206627
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7220206627.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne TRANSKONTAKT spol. s r.o., Bratislava, Rybničná
40, IČO: 17 309 182, zastúpenej spoločnosťou STANĚK VETRÁK &PARTNERI, s.r.o., Bratislava-
mestská časť Staré Mesto, Dunajská 15, IČO: 36 795 038, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71, o náhradu škody vo
výške 1 609 905 eur s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn. K2-24C/36/2020,

pôvodne Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 24C/36/2020, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach zo 7. októbra 2022 sp. zn. 5Co/173/2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 7. októbra 2022 sp. zn. 5Co/173/2021 z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.

Nie je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31. decembra 2008, ktorá
vznikla z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, prednostné uplatnenie nároku
na náhradu škody voči ďalšej osobe spoluzodpovednej za vznik škody v adhéznom konaní, či uplatnenie
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom č. k.

24C/36/2020-515 z 29. júna 2021 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 1 609 905 eur istiny spolu
s úrokom z omeškania vo výške 8 % z dlžnej sumy ročne od 13. marca 2018 do zaplatenia; žalovanej
uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v plnom rozsahu.

1.1. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady škody spôsobenej
orgánom verejnej moci z dôvodu, že u notára JUDr. Stanislava Furdu za účelom preukázania

solventnosti U. H. a zložiteľa k realizácii projektu tzv. DEAF olympiády na Slovensku v roku 2011 v
Slovenskej republike, zložila dňa 4. apríla 2008 do notárskej úschovy sumu vo výške 1 726 083,70
eura, ktorú mal notár povinnosť dňa 11. apríla 2008 spolu s pripísaným úrokom poukázať na účet
žalobkyne. Notár v rozpore s dohodou o notárskej úschove doposiaľ sumu 1 609 905 eur nevrátil. Pre
protiprávne konanie notára bolo vedené proti notárovi trestné stíhanie, z ktorého vyplynulo, že notár
previedol zložené finančné prostriedky na rôzne účty a uskutočnil výbery v hotovosti vo výške 1 609 905

eur podľa pokynov U. H., ktoré skutočnosti vyplývajú z rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp.
zn. 4T 54/2009 z 30. novembra 2011 a z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5To/29/2013
z 23. júla 2013, ako aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Tdo/65/2004 z 19.
januára 2016. Pri skúmaní v koho dispozičnej sfére uschované finančné prostriedky skončili, súd prvej
inštancie vychádzal z obsahu vykonaného dokazovania v trestnom konaní, lebo v sporovom konaní
strany dokazovanie k tejto otázke nenavrhli. Ustálil, že notár zo zloženej sumy vo výške 1 726 083,78

eura dňa 4. apríla 2004 poukázal na bankový účet spoločnosti STAVOTERM Michalovce, s. r. o. sumu vo
výške398327,03eura.Dňa16.apríla2008a24.apríla2008poukázalnaúčetžalobkynecelkovúčiastku161 178,71 eura. Zostávajúcu časť zložených finančných prostriedkov v období od 4. apríla 2008 do 24.
apríla 2008, časť previedol prostredníctvom P. F. na U. H. vo výške 25 000 000,- Sk na jeho peňažný
účet a neskôr hotovostné platby v sume 3 000 000,- Sk a 200 000,- Sk s tým, že P. F. podľa pokynov U.

H. tieto peniaze vložil na neznáme peňažné účty, prípadne ich odovzdal neznámym osobám. Z dôvodu
zničenia archívu notára, jeho vytopením dňa 23. decembra 2009, nebolo možné zistiť v koho dispozičnej
sfére finančné prostriedky skončili. Ani P. F. nemal vedomosť komu a aké účty peniaze z úschovy uhradil.
K uvedenej otázke preto súd prvej inštancie považoval akékoľvek dokazovanie za zmarené.

1.2. Súd prvej inštancie právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a) bod
2, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31. decembra 2008 (ďalej len ,,zákon č. 514/2003 Z. z.“),
§ 3 ods. 1, § 2 ods. 2, § 36 ods. 1 veta prvá zákona SNR č. 323/1990 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Notársky poriadok“), § 420 ods. 1
a 2 Občianskeho zákonníka. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania považoval za preukázané,

že notár JUDr. Stanislav Furda nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci porušil svoje
povinnosti dané mu ustanovením § 2 ods. 2 a § 36 ods. 1 prvá veta Notárskeho poriadku, čím spôsobil
žalobkyni škodu vo výške zodpovedajúcej sume, ktorú mal notár zo svojej úschovy žalobkyni vrátiť a
protiprávne nevrátil, tým
jej spôsobil škodu vo výške 1 609 905 eur. Z dôvodu spôsobenej škody nesprávnym úradným

postupom, súd prvej inštancie vychádzal zo zodpovednosti štátu, preto žalovanú zaviazal k nahradeniu
skutočnej škody v súlade s ustanoveniami § 17 ods. 1, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a
§ 420 Občianskeho zákonníka. K námietkam žalovanej týkajúcim sa, že nedošlo k predbežnému
prerokovaniu nároku žalobkyne uviedol, že uvedená obrana počas konania stratila svoje opodstatnenie.
Predbežné prerokovanie nároku medzičasom bolo uskutočnené, pričom žalovaná nárok žalobkyne s

ohľadom na závery súdu v tomto konaní neoprávnene odmietla. Taktiež ďalšie námietky žalovanej
týkajúce sa zodpovednosti notára JUDr. Furdu a U. H., ohľadne neuplatnenia nároku na náhradu škody
v trestnom konaní, súd prvej inštancie považoval za právne irelevantné. Poukázal na ustanovenia
§ 40 ods. 1, § 3 ods. 1 a 2 Notárskeho poriadku, v zmysle ktorých je zodpovednosť založená na
princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti, čo znamená, že príslušný orgán zodpovedá za škodu bez

ohľadu na zavinenie. Tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť. Žalobkyňa mohla svoj nárok vyplývajúci z
nesprávneho úradného postupu notára ako orgánu verejnej moci na náhradu škody vymáhať priamo od
štátu. Z uvedených dôvodoch nepovažoval súd prvej inštancie za podstatné, či si žalobkyňa uplatnila
svoje nároky v adhéznom konaní, resp., ktorá zo zúčastnených osôb JUDr. Furda (notár) a U. H. má
väčší podiel na vzniknutej škode.

1.3. Následne citujúc ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka a § 4 Notárskeho poriadku súd
prvej inštancie dôvodil, že žalovaná vôbec nepreukázala, žeby žalobkyňa pred zložením finančných
prostriedkov do úschovy, mala vedomosť o podozrivých podnikateľských aktivitách U. H.. Zároveň
žalobkyňa sa pri ich zložení do notárskej úschovy obrátila na orgán verejnej moci, preto je ťažko možné

uvažovať o tom, žeby žalobkyňa mohla mať obavy zo skutočnosti, že orgán verejnej moci by porušil
svoje zákonné povinnosti vo veci konania o úschove a že žalobkyni vznikne škoda.

1.4. Ďalej citujúc ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú

niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. januára 2013, § 10 c) Nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 1. februára 2013, súd prvej inštancie považoval za dôvodne uplatnený
nárok na úrok z omeškania vo výške 8 % z dlžnej sumy ročne od 13. marca 2018 do zaplatenia, ktorý
spolu s istinou žalobkyni priznal. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1

zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“).

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len ,,odvolací súd“) v poradí tretím rozsudkom zo 7. októbra 2022 sp.
zn. 5Co/173/2021 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietol; žalovanej priznal nárok na
náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %.

2.1. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že považoval za neopodstatnenú námietku žalovanej založenú
na tvrdení, že súd prvej inštancie nerešpektoval záväzný právny názor súdov vyšších inštancií
a rozsudok nedostatočne odôvodnil. Preskúmaním obsahu spisu a jeho odôvodnenia, v kontexteuplatnených odvolacích námietok, odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie bol dostatočne zrozumiteľný a určitý, preto namietanými vadami konania napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie netrpí. Súd prvej inštancie náležite uviedol úvahy, pre ktoré považoval žalobu

za dôvodnú, ako aj stručné dôvody, pre ktoré vyhodnotil obranu žalovanej za neopodstatnenú. Z
odôvodnenia rozsudku je zrejmé prečo neprisvedčil námietkam žalovanej a z akých právnych úvah
vychádzal, zhodnotiac všetky žalobné námietky a argumentáciu strán sporu. Na základe uvedeného
odvolací súd nepovažoval uplatnenú námietku týkajúcu sa porušeniach práva žalovanej na spravodlivý
proces, nerešpektovaním názoru súdu vyššej inštancie za opodstatnenú.

2.2. Za dôvodné považoval odvolací súd namietané nesprávne skutkové zistenia vrátane nesprávneho
právneho posúdenia. K veci samej uviedol, že z rozsudkov v trestnej veci obvineného notára JUDr.
Stanislava Furdu a obvineného U. H., vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.
4T/54/2009, na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 5To/29/2013 a v trestnej veci obvineného
notára na základe dovolania následne vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.

4Tdo/55/2014 odvolací súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4T/54/2009 z
30. novembra 2012 boli obvinení JUDr. Stanislav Furda a U. H. uznaní za vinných z obzvlášť závažného
zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Obvinený U. H. formou
účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 4. apríla
2008 v sídle notárskeho úradu po vzájomnej dohode v úmysle prisvojiť si finančné prostriedky, prijal

JUDr. Stanislav Furda na bankový účet do notárskej úschovy sumu 52 000 000 Sk (1 726 083,78 eura),
ktorá bola prevedená z účtu zložiteľa - spoločnosti TRANSKONTAKT spol. s r. o., a ktorá mala byť
dňa 11. apríla 2008 aj s pripísaným úrokom poukázaná na účet zložiteľa, o čom bola spísaná dňa 4.
apríla 2008 zápisnica o notárskej úschove pod č. N 75/2008, U 8/2008. JUDr. Stanislav Furda z účtu
notárskej úschovy ako jediný disponent s účtom v období od 4. apríla 2008 do 24. apríla 2008 z účtovanej

sumy a na ústny pokyn U. H., bez písomného vyhlásenia zložiteľa o vzdaní sa dispozičného práva s
nakladaním so zloženými finančnými prostriedkami do notárskej úschovy, previedol na rôzne účty a
uskutočnil výbery v hotovosti spolu vo výške 48 000 500 Sk (1 609 905,06 eura). Na účet zložiteľa notár
JUDr. Stanislav Furda previedol dňa 16. apríla 2008 a dňa 24. apríla 2008, sumy spolu vo výške 3 500
000 Sk (141 178,71 eura), pričom ďalšie finančné prostriedky z uschovanej sumy v zmluvnom termíne,

ani následne zložiteľovi nepoukázal, čím si JUDr. Stanislav Furda po navedení U. H. prisvojil finančné
prostriedky, čím takto na majetku spoločnosti TRANSKONTAKT spol. s r. o. spôsobil škodu veľkého
rozsahu vo výške 48 000 500 Sk (1 609 905,06 eura). Za to bol obvinenému JUDr. Stanislavovi Furdovi
podľa § 213 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. e) Trestného
zákona a § 46 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov. Podľa § 38 ods.

4 Trestného zákona bol obvinený na výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu so
stredným stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona bol obvinenému uložený
ochranný dohľad v trvaní 3 rokov. Podľa § 61 odsek 2 Trestného zákona bol obvinenému uložený aj
trest zákazu činnosti vykonávania notárskej činnosti v trvaní 10 rokov, a podľa § 58 ods. 1 Trestného
zákona bol obvinenému uložený aj trest prepadnutia majetku. Obvinenému U. H. bol podľa § 213 ods.

4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 a ods. 3, § 36 písm. j) a § 46 Trestného zákona uložený
trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov. Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona bol obvinený na výkon
uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a podľa § 76 ods.
1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona, súd obvinenému uložil ochranný dohľad v trvaní 3 rokov, ako aj trest
prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 1 Trestného zákona.

2.3. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. apríla 2013 sp. zn. 5To/29/2013 podľa § 321
ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, na podklade odvolania oboch obvinených, bol rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu zrušený. Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku
uznal obvineného U. H. za vinného z obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4

písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v úmysle prisvojiť finančné prostriedky potom,
ako obžalovaný notár JUDr. Stanislav Furda prijal dňa 4. apríla 2008 na bankový účet do notárskej
úschovy sumu 52 000 000 Sk (1 726 083,78 eura), ktorá bola prevedená z účtu zložiteľa spoločnosti
TRANSKONTAKT spol. s r. o. a mala byť dňa 11. apríla 2008 aj s pripísaným úrokom poukázaná späť
na účet zložiteľa a to na základe notárskej zápisnice č. N 75/2008, U 8/2008 spísanej dňa 4. apríla 2008.

Na základe dohody o zmene podmienok uvedenej notárskej úschovy zo 4. apríla 2008 medzi zložiteľom
a ním, ktorý mal právo so sumou 52 000 000 Sk nakladať pre potreby DEAF olympiády a vrátiť ju na
účet spoločnosti TRANSKONTAKT spol. s r. o. do 31. decembra 2008 toto nevykonal; okrem sumy 3
500 000 Sk, ktorú poukázal na účet zložiteľa dňa 16. apríla 2008 a dňa 24. apríla 2008, ostatné finančnéprostriedky nevrátil, prisvojil si ich, čím spoločnosti TRANSKONTAKT spol. s r. o. spôsobil škodu vo
výške 48 000 500 Sk (1 609 905,06 eura). Za to mu bol podľa § 224 ods. 4 Trestného zákona uložený
trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov. Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona obvineného na výkon

uloženéhotrestubolzaradenýdoústavunavýkontrestuodňatiaslobodysostrednýmstupňomstráženia
a bol mu uložený ochranný dohľad na dobu 2 rokov s podmienkami vyplývajúcimi z § 76 ods. 1 a § 77
ods. 1 Trestného zákona. Obvineného JUDr. Stanislava Furdu uznal za vinného z prečinu porušovania
povinnosti pri správe cudzieho majetku. Podľa § 238 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
potom ako notár prijal dňa 4. apríla 2008 na bankový účet do notárskej úschovy sumu 52 000 000 Sk

(1 726 083,78 eura), ktorá bola prevedená z účtu zložiteľa TRANSKONTRAKT spol. s r. o., ktorá mala
byť dňa 11. apríla 2008 aj s pripísaným úrokom poukázaná na účet zložiteľa a to na základe zápisnice o
notárskejúschovyzo4.apríla2008,č.N75/2008,U8/2008.Lennazákladedohodyozmenepodmienok
uvedenej notárskej úschovy uzavretej dňa 4. apríla 2008 a v rozpore so zákonnými povinnosťami notára
na požiadanie obžalovaného Jaromíra Rudu previedol na rôzne účty a uskutočnil výbery v hotovosti ku
škode spoločnosti TRANSKONTAKT spol. s r. o. vo výške 48 000 500 Sk (1 609 905,06 eura). Podľa

§ 238 Trestného zákona mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov a podľa § 49
ods. 1 písm. a) Trestného zákona mu súd výkon trestu podmienečne odložil a v súlade s § 50 ods. 1
Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu vo výmere 3 rokov. Obvinenému bol zároveň uložený trest
zákazu činnosti vykonávania notárskej činnosti na dobu 3 rokov podľa § 61 ods. 1 a 2 Trestného zákona.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 4Tdo/65/2014 odmietol dovolanie

obvineného JUDr. Stanislava Furdu uznesením z 19. januára 2016
sp. zn. 4Tdo/65/2014.

2.4.Následneodvolacísúduviedol,žežalobkyňavystupujúcavtrestnomkonanívpostavenípoškodenej
si nárok na náhradu škody v trestnom konaní neuplatnila ani voči U. H. a ani voči JUDr. Stanislavovi

Furdovi. Žiadosťou z 25. marca 2011 požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, ktorej žiadosti žalovaná nevyhovela, o čom žalobkyňu informovala listom zo 4. októbra 2011 sp.
zn. 18121/2011/158. Následne si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody v tomto konaní.

2.5. Odvolací súd poukazujúc na právnu úpravu zodpovednosti za škodu, ktorú je možné vo všeobecnej

rovine charakterizovať tým, že základným predpokladom zodpovednosti za škodu je existencia
zodpovednostného vzťahu, ktorý je daný a) existenciou oprávneného a zodpovedného subjektu, b)
existenciou právnej úpravy spájajúcej správanie daného subjektu so zodpovednosťou, c) naplnením
ďalších predpokladov vyžadovaných právnou úpravou. Pre aplikáciu zákona č. 514/2003 Z. z. je dôležité
rozlišovanie predpokladov zodpovednosti za škodu podľa všeobecnej právnej úpravy a zodpovednosťou

štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, kedy prichádza do úvahy zodpovednosť za škodu
iba za splnenia predpokladov vyžadovaných zákonom č. 514/2003 Z. z., ktorý upravuje zodpovednosť
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci bez zreteľa na to, či tento výkon je
uskutočňovaný orgánmi štátu alebo orgánmi, na ktoré boli funkcie štátu prenesené, ktorá zodpovednosť
štátu je koncipovaná na princípe objektívnej zodpovednosti. Pre použitie zákona č. 514/2003 Z. z.

nie je bez významu ani určenie vzťahu tohto zákona k Občianskemu zákonníku. Tento je vymedzený
ustanovením § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2013. Zodpovednosť
štátu je preto daná vtedy, ak došlo k vzniku škody, ak je daná príčinná súvislosť medzi škodou a
výkonom verejnej moci v dôsledku nezákonného rozhodnutia, nezákonného zatknutia, zadržania alebo
iným pozbavením vnútornej slobody, rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím

o väzbe alebo v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Citujúc ustanovenie § 9 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. odvolací súd ďalej uviedol, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať
postup, ktorý nezodpovedá ustanoveniu čl. 2 ods. 2 ústavy a za taký nesprávny úradný postup sa
považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v

konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických alebo právnických
osôb. Pri objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci je nevyhnutnou
podmienkou vznik škody na strane poškodeného. V zásade platí, že sa uhrádza skutočná škoda a ušlý
zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak (§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.).

2.6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) uznesením z 28. mája 2020 sp. zn.
6Cdo/184/2018 zrušil rozsudok odvolacieho súdu z 9. mája 2018 sp. zn. 1Co/67/2017 a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Z jeho odôvodnenia vyplýva právny záver, v zmysle ktorého ,,pri
riešení otázky konkurencie náhrady škody proti štátu s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia,je potrebné rozlišovať medzi prípadmi existencie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku
na náhradu škody voči rôznym osobám a tými prípadmi, ktorých nárok na bezdôvodné obohatenie má
povahu doplnkového (záložného) titulu, v takých záväzkových vzťahoch, kde ako veriteľ i dlžník figurujú

tie isté osoby. Účelom je zabrániť zodpovednosti štátu za škodu, pokiaľ poškodený môže uspokojiť svoju
pohľadávku voči tretej osobe odlišnej od štátu z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/48/2010 je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované za
exces“. V bode 21. odôvodnenia ďalej uviedol, že zotrval na stanovisku, podľa ktorého ,,nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (nesprávnym úradným

postupom orgánu verejnej moci), môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený až vtedy,
ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči
tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie
bezdôvodného obohatenia voči osobe odlišnej od štátu, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže
byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Existencia pohľadávky na
vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu

právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca
má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal resp. kým nepreukázal
bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia, ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená, nie je
daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a to existencia
samotnej škody (sp. zn. 4Cdo/199/2005, 6Cdo/9/2016, 4MCdo/3/2014), rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 165/2012, II. ÚS 17/2013, III. ÚS 361/2009,
III. ÚS 45/2008“.

2.7. Odvolací súd sa stotožnil so žalovanou v názore, že ak neexistuje škoda v dobe rozhodovania súdov
o uplatnenom nároku na jej náhradu, bol nárok uplatnený predčasne, čo má za následok zamietnutie

žaloby a to bez toho, aby bolo nutné zaoberať sa s ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu. S
poukazom na právnu teóriu týkajúcu sa definovaných trestnoprávnych hľadísk a viazanosti civilného
súdu výrokom odsudzujúceho rozsudku, odvolací súd citujúc ustanovenie § 193 CSP a judikatúru
ústavného súdu - nález z 29. mája 2014 sp. zn. III. ÚS 507/2013, nález z 23. novembra 2011 sp.
zn. I. ÚS 269/2011 uznal, že k preukázaniu škody t. j. k možnosti dosiahnutia plnenia dlžníkom nie je

nevyhnutné, aby poškodený najprv vymáhal svoju pohľadávku voči dlžníkovi v súdnom konaní a aby
bol známy negatívny výsledok súdneho konania t. j. nie je neprekročiteľnou podmienkou, aby existoval
zamietajúci rozsudok súdu, ktorým by bol nárok proti dlžníkovi uplatnený. Z okolností prípadu je zrejmé,
že žalobkyňa v konaní pred súdom nepreukázala ani túto skutočnosť, keď tvrdila, že by sa minimálne
u povinného trestne stíhaného a odsúdeného U. H. domáhala vydania bezdôvodného obohatenia resp.

náhrady škody, že by takáto aktivita bola bezúspešná, teda že žalobkyňa neúspešne vyčerpala možnosti
reparácie straty na svojom majetku u subjektu, ktorý sa na jej úkor obohatil resp. spôsobil škodu. V
kontexte uvedeného teda žalobkyňa nepochybne nevyužila svoje právo a neuplatnila si náhradu škody
v trestnom konaní ako poškodená podľa § 46 odsek 3 Trestného poriadku. K uvedenému odvolací
súd poznamenal, že základným predpokladom uplatnenia nároku na náhradu škody poškodeným v

adhéznom konaní je, že mu trestným činom obvineného notára, aj U. H. bola spôsobená škoda, aby
medzi vznikom škody a spáchaným skutkom, za ktorý obvinený notár a U. H. boli stíhaní existoval
kauzálny nexus a teda, že predmetom adhézneho konania môže byť iba škoda spôsobená tým činom,
za ktorý je páchateľ trestne stíhaný. Imanentným je pritom vymedzenie skutku v obžalobe alebo v
návrhu na schválenie dohody o vine a treste, pričom tieto podmienky boli pre uplatnenie nároku

žalobkyne na náhradu škody v trestnom (adhéznom) konaní bezpochyby splnené. V danom prípade
odvolací súd považoval za nesporné, že žalobkyni nič nebránilo uplatniť si nárok na náhradu škody
v civilnom konaní, navyše ak trestný súd by v zmysle § 287 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku
bol povinný uložiť obžalovanému minimálne Jaromírovi Rudovi povinnosť nahradiť škodu, alebo jej
neuhradenú časť, lebo výška škody bola súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku a

to vo vzťahu k obidvom obvineným. Podľa názoru odvolacieho súdu, uplatneniu nároku na náhradu
škody v trestnom konaní nebránilo ani ustanovenie § 55 ods. 7 Trestného poriadku ako sa mylne
domnievala žalobkyňa. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil v celom rozsahu ako
opodstatnenú námietku žalovanej, týkajúcu sa otázky dôvodnosti nároku na náhradu škody, pri posúdení
ktorej súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a vec nesprávne právne posúdil, keď žalobkyni priznal náhradu škody vo výške 1 609 905 eur s
príslušenstvom. V tejto súvislosti dôvodil, že žalobkyni škoda voči žalovanej doposiaľ nevznikla, pretože
žalobkyňa nepreukázala nemožnosť dosiahnuť plnenie dlžníkom minimálne U. H. za stavu, ak si v
trestnom konaní nárok na náhradu škody neuplatnila. S prihliadnutím na okolnosti v danej veci pretoodvolací súd dospel k záveru, že žalovaná spochybnila existenciu škody ako jedného z predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu za škodu tvrdením, že žalobkyňa ako poškodená sa mala domáhať náhrady
škody v trestnom konaní resp. mala si uplatňovať svoj nárok minimálne priamo voči U. H., ktorý v

zmysle trestného rozsudku spôsobil škodu veľkého rozsahu vo výške 1 609 905 eur a to v súlade s
uvedenou judikatúrou (sp. zn. 4Cdo/199/2005, 4Cz/110/84 a 1MCdo/8/2007; ústavného súdu sp. n. II.
ÚS 165/2012, III. ÚS 361/2009; rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 145/2002,
25Cdo 2601/2010). O existencii resp. vzniku škody na strane žalobkyne podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
nemožno hovoriť dovtedy, kým sa nárok žalobkyne nestane bez jej zavinenia nevymáhateľným.

2.8. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia a
nesprávnej aplikácie ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka. Podotkol, že protiprávnym konaním
poškodeného je tiež konanie porušujúce všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle tohto ustanovenia.
Ide len o bežnú mieru opatrnosti a nie bezbrehú povinnosť predvídať a predísť všetkým možným škodám
v budúcnosti. Pokiaľ sa žalovaná v priebehu sporu domáhala súčasne aj posúdenia spoluzavinenia

škody na vzniku škody a porušenia prevenčnej povinnosti žalobkyňou. Odvolací súd zaoberajúc sa
touto námietkou skonštatoval, že sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o neopodstatnenej
obrane žalovanej. V tejto súvislosti poznamenal, že obsah spisu a výsledky dokazovania vykonaného
pred súdom prvej inštancie, ani po zopakovaní dokazovania odvolacím súdom neumožňovali prijať
záver prezentovaný žalovanou, že za škodu zodpovedá, resp. spoluzodpovedá žalobkyňa v dôsledku

porušenia prevenčnej povinnosti. Žalovaná v priebehu sporu jasne a zreteľne nevymedzila, resp.
nekonkretizovala v čom spočíva porušenie prevenčnej povinnosti žalobkyne, či na strane poškodenej
žalobkyne sa jednalo o výlučné zavinenie vo vzťahu k vzniknutej škode, alebo o pomerné zavinenie, t.
j. v akom pomere konkrétne označené konanie alebo opomenutie žalobkyne prispelo k vzniku škody a
vo vzťahu ku ktorému zodpovednému subjektu.

2.9. K námietke týkajúcej sa opomenutia aplikácie ustanovenia § 438 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
o delenej zodpovednosti, odvolací súd viedol, že nesplnením základného predpokladu pre uplatnenie
nároku na náhradu škody voči žalovanej za stavu, keď si žalobkyňa pred uplatnením žalovaného nároku,
neuplatnila nárok na náhradu škody v trestnom konaní minimálne voči U. H., považoval uplatnenú

námietku za nedôvodnú. Odvolací súd v závere s poukazom na jeho procesný postup, v rámci ktorého
zopakoval dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie v potrebnom rozsahu, napadnutý rozsudok
zmenil v súlade s § 388 CSP a žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov
konania rozhodol v súlade s § 396 ods. 2 CSP a zásadou úspechu žalovanej v konaní, ktorej priznal
nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej len ,,dovolateľka“),
ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
V rámci namietaného porušenia jej práva na spravodlivý proces dôvodila, že odvolací súd založil
napadnuté rozhodnutie na záveroch, ktoré nevyplývajú zo žiadneho právneho predpisu, pričom svojim

rozhodnutím dotváral právo spôsobom, ktorý priam porušuje práva dovolateľky a je v rozpore s
ústavnými princípmi Slovenskej republiky. Namietala, že odvolací súd odňal dovolateľke možnosť
reagovať na tvrdenia odvolacieho súdu, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Na podporu uvedeného
poukázala na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorými závermi nesúhlasila s tým, že v závere
zhrnula, že odvolací súd neodôvodnil právny záver o možnostiach aplikácie záverov súdnej praxe v

súvislosti s povinnosťou uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia ako podmienky pre
uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu v rovnakom rozsahu, ako aj na uplatnenie nároku na
náhradu škody voči osobe solidárne zodpovednej za vznik škody. Neprimerane a nedôvodne dotvoril
právny predpis spôsobom, ktorý viedol k odmietnutiu spravodlivosti na strane dovolateľky, ako aj
neoboznámil dovolateľku o úmysle použiť neprípustne dotvorenou právnou úpravou predpis ako právny

základ pre svoje rozhodnutie, čím jej odňal jeden stupeň, na ktorom by sa mohla voči právnemu názoru
odvolacieho súdu brániť.

3.1. V rámci namietaného nesprávneho právneho posúdenia a k uplatnenému dovolaciemu dôvodu v
zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, vymedzila právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie súdu v

znení, či je v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody voči
štátu, aby si osoba uplatňujúca nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
pred uplatnením si nároku na náhradu škody voči štátu uplatnila prednostne nárok na náhradu škody
voči ďalšej osobe zodpovednej za vznik škody, ktorá je odlišná od štátu a to napr. aj v adhéznomkonaní alebo je oprávnená zvoliť si voči ktorému zo subjektov povinných na náhradu škody si bude
nárok uplatňovať v súlade s § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to v spojení s § 25 zákona č.
514/2003 Z. z. Inak povedané, či v prípade keby vznikla subjektu škoda v priamej príčinnej súvislosti

s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, takýto subjekt má právo uplatniť si nárok
priamo voči štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. alebo je takéto uplatnenie a vznik škody v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. podmienené uplatnením si nároku na náhradu škody voči ďalšiemu
spoluzodpovednému subjektu, prípadne v adhéznom konaní a teda či sa v takom prípade neuplatní
všeobecné pravidlo solidárnosti zodpovednosti za škodu podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka

v spojení s § 25 zákona č. 514/2003 Z. z. Následne dôvodila, že otázka povinnosti prednostného
uplatnenia nároku na náhradu škody voči inému zodpovednému subjektu pred uplatnením nároku na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči štátu, nebola v doterajšej rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu riešená, o čom svedčí aj skutočnosť, že ani odvolací súd na žiadnu takúto
prax nepoukázal. Odkaz odvolacieho súdu na súdnu prax sa týkal výlučne prípadov, kedy bolo súdnou
praxou konštatované, že pred uplatnením nároku na náhradu škody voči štátu je potrebné uplatniť si

najprv nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žiadny z prípadov citovaných rozhodnutí súdnej
praxe neupravuje a nerieši otázku rozhodnú pre vyriešenie danej veci. K vymedzenej otázke podľa
názoru dovolateľky, odvolací súd odpovedal v bode 52. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pričom
uzavrel, že osoba uplatňujúca nárok na náhradu škody voči štátu si mala uplatniť nárok na náhradu
škody voči osobe spoluzodpovednej za vznik škody a to aspoň v adhéznom konaní. Podľa názoru

odvolaciehosúduplatí,aktakneurobilaanevyužilavšetkyjejdostupnéprostriedkynápravy,škodapodľa
zákona č. 514/2003 Z. z. ani nevznikla. Podľa názoru dovolateľky odvolací súd zjavne neposudzoval
odlišnosť právnych inštitútov bezdôvodného obohatenia a náhrady škody, nevenoval sa otázke toho, či
bez vzniku škody na strane štátu mohla vzniknúť škoda na úrovni spoluzodpovedného subjektu a tiež sa
nezaoberal tým, či svojim konaním sa nedopúšťa neoprávneného zásahu do práv dovolateľky a zároveň

neprimeraného zvýhodnenia štátu. V tejto súvislosti tvrdila, že odvolací súd sa koncipovaním odpovede
na novú právnu otázku dopustil porušenia základných práv dovolateľky na súdnu a inú právnu ochranu,
ako aj porušenia princípu právneho štátu v dôsledku porušenia dôvery občanov v právo a tiež porušenia
práva vlastniť majetok. S poukazom na právny záver vyplývajúci z nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS
31/04, v zmysle ktorého je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušilo,

ale naopak garantovalo, sa nestotožnila s prezentovaným názorom odvolacieho súdu. Zavedenie novej
podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu porušuje čl. 46 ods. 3 ústavy tiež v
tom, že ukladá dovolateľke povinnosť nad rámec zákona č. 514/2003 Z. z. Samotný zákonodarca s
tým počíta iba v prípade, ak nie je nejaká otázka riešená v rámci zákona č. 514/2003 Z. z., má sa
podporne použiť Občiansky zákonník. Ustanovením § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa rieši otázka

vzájomného vzťahu viacerých osôb zodpovedných za vznik škody tak, že solidárna zodpovednosť na
náhradu škody, kedy je poškodená oprávnená vybrať si voči ktorému z dlžníkov nárok na náhradu škody
uplatní. Odvolací súd však vytvoril dodatočné pravidlo, ktorým zmenil solidárny záväzok dlžníkov tak,
že zo záväzku štátu urobil podriadený záväzok, ktorý je možný uplatniť iba v prípade, ak si dovolateľka
uplatnilanároknajprvvočispoluzodpovednejosobeodlišnejodštátu.Takýtopostupjezjavnýmexcesom

v právach súdu a dochádza k nim k podstatnému obmedzeniu práv dovolateľky garantovaných čl. 46
ods. 3 ústavy. Tiež má dopad aj na zaručené právo čl. 20 ústavy vlastniť majetok, keďže aplikáciou
právneho názoru odvolacieho súdu nie je zabezpečená jeho rovnosť a ochrana. Z uvedených dôvodov
podľa názoru dovolateľky vyplýva, že odpoveď na položenú právnu otázku nemôže byť kladná, nakoľko
zjavne zasahuje do majetkového práva osôb, ktoré majú pohľadávku voči štátu z titulu náhrady škody. S

poukazom na zistený skutkový stav, ako aj uplatnený nárok voči štátu na základe nesprávneho úradného
postupu notára v súvislosti s notárskou úschovou peňažných prostriedkov, sa dovolateľka nestotožnila
so záverom odvolacieho súdu týkajúcim sa podmienky vzniku škody, ktorý nepovažovala za správny
a logický. K nastolenej otázke prezentovala názor, podľa ktorého v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
nie je podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu, aby osoba uplatňujúca nárok

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pred uplatnením nároku na náhradu
škody voči štátu, si uplatnila prednostne nárok na náhradu škody voči ďalšej osobe zodpovednej za
vznik škody, ktorá je odlišná od štátu a oprávnená osoba si môže zvoliť voči ktorému zo subjektov
povinných na náhradu škody si bude nárok uplatňovať. V súlade s § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 25 zákona č. 514/2003 Z. z., ak vznikla subjektu škoda v priamej príčinnej súvislosti s

nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej moci, je takýto subjekt oprávnený uplatniť si nárok
priamo voči štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorého uplatnenie nie je podmienené uplatnením
si nároku na náhradu škody voči ďalšiemu spoluzodpovednému subjektu, prípadne v adhéznom konaní.
Platí teda pravidlo solidárnej zodpovednosti za škodu podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nazákladeuvedenéhopretoodvolacísúdnesprávneprávnevecposúdilvotázkenastolenejvdovolaní,čím
podľa názoru dovolateľky je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Z uvedených
dôvodov navrhla napadnuté rozhodnutie zmeniť a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť, prípadne

dovolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť a podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie. Zároveň predložila návrh na odklad právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia,
ktorý odôvodnila aplikáciou ustanovenia § 444 ods. 1 a 2 CSP bez uvedenia konkrétnych dôvodov.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu s poukazom na odôvodnenie odvolacieho súdu uvedené

v bodoch 31. až 54. uviedla, že odvolací súd vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil dôvody, pre ktoré
považoval za nepreukázanú existenciu vzniku škody na strane žalobkyne, nakoľko vychádzal z ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú konkretizoval. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa
nevyužila všetky resp. žiadne zákonné prostriedky na vymoženie svojho nároku, ale si vybrala len
možnosť uplatniť si nárok proti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. K neexistencii škody na strane
žalobkyne sa venoval odvolací súd v odôvodnení rozsudku v celkovom rozsahu približne 6 strán,

preto uplatnenú námietku týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia nepovažovala za dôvodnú. K
namietanému právnemu dotváraniu právneho predpisu tvrdila, že v priebehu civilného konania bolo
jednoznačne preukázané, že všetky súdne rozhodnutia, ktorými bola žalovaná zaviazaná k náhrade
škody boli zrušené a to uzneseniami najvyššieho súdu z 29. novembra 2016 sp. zn. 6Cdo/27/2016
a z 28. mája 2020 sp. zn. 6Cdo/184/2018, z ktorých jednoznačne vyplýva, že v danom prípade

nejde o dotváranie resp. sudcovskú tvorbu práva, ale o vyhodnotenie podmienky existencie škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá v konaní nebola preukázaná. Rozhodnutie odvolacieho súdu
považovala za súladné s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ako aj v súlade s precedenčnou
záväznosťou rozhodnutí dovolacieho súdu s poukazom na ustanovenie § 455 CSP. Podľa názoru
žalovanej, najvyšší súd rozhodnutiami sp. zn. 6Cdo/27/2016 a sp. zn. 6Cdo/184/2018 určil právny

rámec pre ďalší postup súdov nižších inštancií, v otázke vyriešenia konkurencie nároku na náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, zohľadňujúc
skutkové okolnosti tohto konania, čím pre ne založil kasačnú záväznosť, ktorú odvolací súd rešpektoval.
Nemohli byť preto porušené procesné práva žalobkyne, keďže uvedené právne názory boli žalobkyni
známe, mala možnosť sa k nim v konaní pred súdmi nižšej inštancie vyjadriť. K namietanému porušeniu

dvojinštančnosti konania žalovaná poukázala na nález ústavného súdu z 24. novembra 2022, sp. zn.
I. ÚS 451/2022, týkajúci sa nerešpektovania ustanovenia § 390 CSP. Uplatnenú námietku v zmysle §
420 písm. f) CSP preto nepovažovala za dôvodnú. K prípustnosti dovolania uplatneného podľa § 421
ods. 1 písm. b) CSP žalovaná uviedla, že vymedzená otázka dovolateľkou bola opakovane dovolacím
súdom riešená, preto nespĺňa vymedzený dovolací dôvod v zmysle uvedeného ustanovenia. Zároveň

poukázala na uznesenie ústavného súdu z 5. novembra 2013 sp. zn. II. ÚS 570/2013 z ktorého vyplýva,
že náhrady škody voči štátu sa možno domáhať až po tom, čo sa nepodarilo vymôcť bezdôvodné
obohatenie od toho, kto sa v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu
obohatil. Uvedený právny názor pri posudzovaní právnych otázok je potrebné zahrnúť pod ustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu s poukazom na uznesenie najvyššieho súdu z 31. októbra 2017

sp. zn. 6Cdo/129/2017, čo je v priamom rozpore s prezentovaným názorom žalobkyne. Na základe
uvedeného navrhla dovolanie odmietnuť, alebo ako nedôvodné zamietnuť.

5. Podľa § 444 ods. 1 a 2 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Ak nejde o rozhodnutie, ktoré ukladá povinnosť

plniť, dovolací súd môže na návrh odložiť jeho právoplatnosť, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa;
ustanovenie § 230 tým nie je dotknuté.

6. Najvyšší súd posudzujúc predložený návrh v zmysle § 444 ods. 1 a 2 CSP nezistil splnenie zákonných
podmienok z dôvodu ich neuvedenia, preto v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné

rozhodnutie, ktoré sa vydáva iba v prípade vyhovenia návrhu.

7. Najvyšší súd (ďalej tiež ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní,

či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa
§ 429 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru,
že rozhodujúcou právnou otázkou od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu je otázka,
namietaného nesprávneho právneho posúdenia (§ 421 ods. 1 CSP) predpokladov zodpovednosti zaškodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a konkurencie nároku na náhradu škody voči štátu a nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia.

8. Napadnutým rozhodnutím odvolací súd rozhodol v súlade s vysloveným právnym názorom v
kasačnom uznesení najvyššieho súdu z 28. mája 2020 sp. zn. 6Cdo/184/2018 (bod 2.6. odôvodnenia)
s odkazom aj na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/199/2005, 6Cdo/9/2016,
4MCdo/3/2014. K otázke konkurencie náhrady škody proti štátu s nárokom na vydanie bezdôvodného
obohatenia vyslovil právny záver, v zmysle ktorého je potrebné rozlišovať medzi prípadmi existencie

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody voči rôznym osobám a tými
prípadmi, ktorých nárok na bezdôvodné obohatenie má povahu doplnkového (záložného) titulu, v takých
záväzkových vzťahoch, kde ako veriteľ i dlžník figurujú tie isté osoby. Účelom je zabrániť zodpovednosti
štátu za škodu, pokiaľ poškodený môže uspokojiť svoju pohľadávku voči tretej osobe odlišnej od štátu z
titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Zároveň poznamenal, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
2Cdo/48/2010 je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované za exces. V kontexte uvedeného

odvolací súd dospel k záveru o nesplnení predpokladu zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č.
514/2003 Z. z. spôsobenej notárom JUDr. Furdom pri výkone notárskej činnosti v zmysle § 3 ods. 1 písm.
c) zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení účinnom do 31.
decembra2008(ďalejlen,,Notárskyporiadokvzneníúčinnomdo31.decembra2008“).Skonštatoval,že
žalobkyňa ako poškodená sa mala domáhať náhrady škody v trestnom konaní resp. mala si uplatňovať

svoj nárok minimálne priamo voči Jaromírovi Rudovi, ktorý v zmysle trestného rozsudku spôsobil škodu
veľkého rozsahu vo výške 1 609 905 eur. O existencii resp. vzniku škody na strane žalobkyne podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. nemožno hovoriť dovtedy, kým sa nárok žalobkyne nestane bez jej zavinenia
nevymáhateľným.

9. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka vymedzila
právnu otázku, či je v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu
škody voči štátu, aby si osoba uplatňujúca nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom,preduplatnenímsinárokunanáhraduškodyvočištátuuplatnilaprednostnenároknanáhradu
škody voči ďalšej osobe zodpovednej za vznik škody, ktorá je odlišná od štátu a to napr. aj v adhéznom

konaní alebo je oprávnená zvoliť si voči ktorému zo subjektov povinných na náhradu škody si bude nárok
uplatňovať v súlade s § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to v spojení s § 25 zákona č. 514/2003
Z. z. K riešeniu nastolenej otázky prezentovala názor, podľa ktorého nie je podmienkou pre uplatnenie
nároku na náhradu škody voči štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., aby osoba uplatňujúca nárok
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pred uplatnením nároku na náhradu

škody voči štátu, si uplatnila prednostne nárok na náhradu škody voči ďalšej osobe zodpovednej za
vznik škody, ktorá je odlišná od štátu. V súlade s § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s
§ 25 zákona č. 514/2003 Z. z., ak vznikla subjektu škoda v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom orgánom verejnej moci, je takýto subjekt oprávnený uplatniť si nárok priamo voči
štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorého uplatnenie nie je podmienené uplatnením si nároku na

náhradu škody voči ďalšiemu spoluzodpovednému subjektu, prípadne v adhéznom konaní. Platí teda
pravidlo solidárnej zodpovednosti za škodu podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

10. Z rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu vyplýva, že otázka konkurencie nárokov v rámci
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci a nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia, je judikatúrou posudzovaná ako prednosť bezdôvodného obohatenia pred náhradou škody.
Uvedený názor vyplýva napríklad z rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/9/2016, 6Cdo/27/2016, 4MCdo/3/2014,
8Cdo/88/2017. Staršiu judikatúru najvyššieho súdu k riešenej otázke reprezentuje najmä rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky sp. zn. 4Cz/110/84 zo 16. apríla 1985. Rovnaký
názor potvrdil aj ústavný súd napríklad v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 165/2012, II. ÚS 17/2013, III. ÚS

361/2009, III. ÚS 45/2008.

10.1. Najvyšší súd v uznesení z 22. februára 2017 sp. zn. 6Cdo/9/2016 uviedol, že „až do vydania
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/48/2010 sa dôsledne rozlišovalo medzi prípadmi existencie
nárokov na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody voči rôznym

osobám a tými prípadmi, v ktorých nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia má povahu
doplnkového (záložného) titulu v takých záväzkových vzťahoch, v ktorých ako oprávnený (veriteľ) i
zaviazaný (dlžník) figurujú tie isté osoby. Prvú z takýchto dvoch skupín prípadov dopadajú i rozsudky
najvyššieho súdu a uznesenie ústavného súdu, na ktoré upriamovalo i ministerstvo spravodlivosti,pričom účelom je zabrániť nástupu zodpovednosti štátu za škodu, kým existuje možnosť uspokojenia na
báze inštitútu bezdôvodného obohatenia od toho, kto takéto obohatenie získal a kto je osobou od štátu
odlišnou. U druhej skupiny prípadov, ale ide o riešenie inej, aj od prejednávanej veci odchylnej situácie,

v ktorej neexistencia nároku jednej osoby na náhradu škody voči osobe druhej nevylučuje uspokojenie
„titulom“ bezdôvodného obohatenia. Práve uznesenie najvyššieho súdu z 21. decembra 2010 sp. zn.
2Cdo/48/2010,pokúšajúcesazáveryzostanovískdopadajúcichnaprípadyspadajúcedodruhejskupiny
zhora vztiahnuť aj na prípady rôznosti osôb volaných na jednej strane k plneniu titulom bezdôvodného
obohatenia a na strane druhej titulom náhrady škody, je ale v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu i v

teórii považované za exces, ako na to najvyšší súd poukázal napr. v uznesení z 29. novembra 2016
sp. zn. 6Cdo/27/2016“.

10.2. Najvyšší súd v rozsudku z 31. mája 2006 sp. zn. 4Cdo/199/2005 uviedol, že „ v rozhodnutí sp.
zn. 4Cz/110/84 bol vyslovený právny názor, v zmysle ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v občianskom súdnom konaní môže byť úspešne uplatnený voči štátu

až vtedy, ak žiadateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z dôvodu neoprávneného
majetkového prospechu (teraz bezdôvodného obohatenia) voči tomu, kto tento prospech získal a je
povinný mu ho vydať. Tento názor vychádzal z ustáleného výkladu, že pokiaľ účastník má pohľadávku na
vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť
štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu (ďalej len ,,zákon č. 58/1969 Zb.“). Nárok na náhradu škody voči štátu by mohol úspešne
uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia.
Podľa názoru dovolacieho súdu sú tieto právne závery stále použiteľné. Aktívnu legitimáciu na úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. má ten, komu vzniklo právo na
náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu, vrátane

základného predpokladu tejto zodpovednosti a to vznik samotnej škody. Existencia pohľadávky na
vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu
právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia“. Uvedený záver
vyplýva aj z uznesenia zo 16. decembra 2015 sp. zn. 4MCdo/3/2014 a z uznesenia z 27. septembra
2012 sp. zn. 7MCdo/16/2011.

10.3. Najvyšší súd v uznesení z 23. augusta 2018 sp. zn. 8Cdo/88/2017 k vyššie uvedeným názorom na
doplnenie poukázal aj na obdobné názory, ktoré vyslovil Najvyšší súd Českej republiky napr. v rozsudku
z 21. februára 2018 sp. zn. 30 Cdo 1840/2017 podľa ktorého, „Nejvyšší soud ve své rozhodovací
praxi konstantne dovozuje, že nárok na náhradu škody způsobené nesprávnym úředním postupem či

nezákonným rozhodnutím může být vůči státu uplatněn pouze tehdy, jestliže by poškozený nedosáhl
uspokojení své pohledávky vůči tomu, kdo by k němu byl jinak povinen“, (s odkazom na rozhodnutie
bývalého Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. apríla 1985 sp. zn. 4 Cz 110/84). Zároveň
poukázal na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky napr. uznesenie zo 4. novembra
2004 sp. zn. 25 Cdo 1404/2004, z 2. júna 2011 sp. zn. 28 Cdo 4230/2010, zo 14. septembra 2011 sp.

zn. 28 Cdo 2154/2011, z 9. februára 2012 sp. zn. 28 Cdo 1756/2010, z 3. júna 2014 sp. zn. 30 Cdo
4418/2013, ale aj nález Ústavného súdu Českej republiky z 13. marca 2012 sp. zn. I. ÚS 529/2009, a
uznesenia z 25. júna 2012 sp. zn. II. ÚS 1664/12, z 15. decembra 2011 sp. zn. II. ÚS 1950/11.

11. Ústavný súd v náleze z 13. decembra 2013 sp. zn. II. ÚS 165/2012 uviedol, že ,,ústavný súd vo svojej

rozhodovacej činnosti už konštatoval (III. ÚS 361/09), že z dlhodobej a relatívne ustálenej judikatúry
všeobecných súdov vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech
získal, a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia,

škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č.
58/1969 Zb. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal,
že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Existencia pohľadávky na vydanie
bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej
úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca má

pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal
bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia, ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená, nie
je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to existencia
samotnej škody (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cz/110/84 zo 16.apríla 1985).“ Obdobný názor vyplýva aj z uznesení ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 17/2013 zo 16. januára
2013, sp. zn. III. ÚS 361/2009 z 26. novembra 2009, sp. zn. III. ÚS 45/2008 zo 7. februára 2008.

12. Opačný názor, t. j., že v rámci zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom orgánu
verejnej moci má prednosť náhrada škody pred bezdôvodným obohatením vyplýva, z rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/48/2010, ktoré je posudzované za exces (m. m. sp. zn. 2Cdo/155/2011
a 2MCdo/13/2013; rozhodnutia vydané v totožnej veci, poznámka dovolacieho súdu).

12.1. Najvyšší súd v uznesení z 21. decembra 2010 sp. zn. 2Cdo/48/2010 k riešeniu otázky kolízie
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody uviedol, že ,,bezdôvodné
obohatenie má subsidiárny charakter, predstavuje len podporný titul pre ochranu osoby postihnutej
v majetkovej sfére; primárnym bude vždy inštitút náhrady škody, ak osobe dlžníka možno
pričítať zodpovednosť za protiprávne konanie“. Poukázal na stanovisko bývalého Najvyššieho súdu
Československej socialistickej republiky Cpjf 183/82 z ktorého vyplýva, že ,,Nie je v rozpore s

ustanoveniami zákona č. 58/1969 Zb. ani Občianskeho zákonníka, ak nie sú pri predbežnom prejednaní
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím uspokojované tie nároky, pri ktorých
je zrejmé, že žiadateľovi svedčí súvisiaca pohľadávka, ktorú môže po práve uplatniť a dosiahnuť
jej splnenie voči inému subjektu zodpovednému z dôvodu získania bezdôvodného obohatenia“. Z
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/199/2005 vyplýva len to, že pokiaľ žalobca nepreukázal

bezúspešné domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia, nie je daný predpoklad zodpovednosti
štátu. V tejto súvislosti poznamenal, že judikatúrou ovplyvnenou ešte paternalistickou ochranou štátu
súdmi, ktorá sa určitou kvalifikovanou procedúrou, stanoviskom občianskoprávneho kolégia najvyššieho
súdu zmenila na jednoznačné závery, že „nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je možné uplatniť
len v tom prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na

náhradu škody“ (Zo správy o zhodnotení úrovne rozhodovania súdov SSR vo veciach zodpovednosti
za neoprávnený majetkový prospech, Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk č. 2-3/1979, pod č. 1,
str. 79-80), čo bolo potvrdené aj ďalším stanoviskom uverejneným pod rozhodnutím č. 25/1986, str. 299
Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk“. Najvyšší súd napokon zdôraznil, že je potrebné vychádzať
zo zásady, ktorú akceptuje zásadná súdna prax i právna teória, podľa ktorej vzhľadom na subsidiárnu

povahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia má prednosť uspokojenia nároku z titulu náhrady
škody, a len v prípade, ak nie sú splnené podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu
náhrady škody, možno uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (R 1/1979, s. 79/80, R
25/1986, s. 299, Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk)“.

12.2. Z judikátu R 1/1979 vyplýva právna veta v znení: ,,Ustanovení občanského zákoníku o
bezdůvodním obohacení lze ve vztahu mezi týmiž subjekty aplikovat teprve v situaci, nejsou -li splněny
předpoklady odpovědnosti za škodu“.

12.3. Z judikátu R 25/1986 vyplýva právna veta v znení: ,,Pokiaľ tomu, na čí úkor bol neoprávnený

majetkový prospech získaný, vznikla škoda, môže sa domáhať jej náhrady, ak sú splnené zákonné
predpoklady pre zodpovednosť za škodu. Vydania neoprávneného majetkového prospechu sa možno
domáhať do tej výšky, do ktorej bol neoprávnený majetkový prospech na úkor oprávneného získaný. Ak
ten, voči komu sa uplatňuje nárok na vydanie neoprávneného majetkového prospechu, už uhradil tomu,
na čí úkor bol majetkový prospech získaný, vzniknutú škodu, má právo odpočítať si od majetkového

prospechu, ktorý by mal vydať, sumu, ktorú už zaplatil z dôvodu náhrady škody. Nárok na vydanie
neoprávneného majetkového prospechu možno však uplatniť iba v tom prípade, ak nie sú podmienky
pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z dôvodu nároku na náhradu škody“.

13. Vychádzajúc z uvedeného, vec prejednávajúci senát konštatuje splnenie predpokladu prípustnosti

dovolaniavyplývajúcehozustanovenia§421ods.1písm.c)CSP,pririešeníposudzovaniadovolateľkou
vymedzenej právnej otázky konkurencie nároku na náhradu škody voči štátu a nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia.

14. Veľký senát občianskoprávneho kolégia v rozhodnutiach sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019

vyslovil názor, podľa ktorého ,,pre splnenie podmienky predloženia veci veľkému senátu je však
rozhodujúca existencia právneho názoru trojčlenného senátu, vysloveného v uznesení o postúpení
veci veľkému senátu, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí
iného senátu najvyššieho súdu. Pokiaľ by existovalo rozhodnutie trojčlenného senátu najvyššiehosúdu, vyjadrujúce odlišný právny názor už vyslovený iným alebo totožným, trojčlenným senátom,
nie je splnená zákonná podmienka uvedená v ustanovení § 48 ods. 1 CSP. V takomto prípade je
naplnený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP a riešenie právnej otázky,

ktorá je rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne a rozhodnutie vo veci prináleží trojčlennému senátu
najvyššieho súdu. Existencia publikovaného rozhodnutia najvyššieho súdu resp. stanoviska veľkého
senátu nie je zákonnou podmienkou“. Nálezom ústavného súdu z 20. októbra 2021 sp. zn. I. ÚS
189/2021 ústavný súd zrušil uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
sp. zn. 1VCdo/3/2019. Výklad ustanovenia § 48 ods. 1 CSP považoval za ústavne neakceptovateľný z

dôvodov porušovania princípu predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia.

15. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v neskoršom uznesení z 25. februára 2021
sp. zn. 1VObdo/1/2020, považoval za súladný s právnou úpravou veľkého senátu podľa § 48 ods. 1 CSP
iný názor, v zmysle ktorého je ,,povinnosťou trojčlenného senátu najvyššieho súdu postúpiť vec veľkému
senátu aj v situácii, kedy už o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax jednotlivých senátov

najvyššieho senátu a nielen v situácii, ak sa chce odkloniť od právneho názoru, dovtedy jediného alebo
ustáleného, ktorý bol vyslovený v inom rozhodnutí najvyššieho súdu“.

16. Podľa § 48 ods. 1 a ods. 3 veta prvá CSP ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje
k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného

senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o
postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor. Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu
je pre senáty najvyššieho súdu záväzný.

17. V súlade so zachovaním princípu právnej istoty zaručeným čl. 2 Základných princípov CSP, v záujme

zjednotenia a najmä ustálenia rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v otázke konkurencie nároku na
náhradu škody voči štátu a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, senát 8C najvyššieho súdu
postúpil vec na rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia v súlade s 48 ods. 1 CSP.

18. Podľa § 1 zákona č. 514/2003 Z. z. tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú

orgánmiverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,b)zodpovednosťobceavyššiehoúzemnéhocelku(ďalej
len "územná samospráva") za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,
c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

19. Podľa § 2 zákona č. 514/2003 Z. z. na účely tohto zákona a) výkon verejnej moci je rozhodovanie

a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, b) orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej
samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

20. Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

21. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky ak, škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci.

22. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.Zanesprávnyúradnýpostupsapovažujevýkonprávomociorgánomverejnejmoci,priktorom
dôjde k porušeniu právnou normou ustanoveného predpísaného postupu alebo k porušeniu účelu, ku
ktorému postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci smeruje. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.23. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

24. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
orgánom verejnej moci je a) nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny
úradný postup, b) existencia škody, c) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou. Pre aplikáciu zákona č. 514/2003
Z. z. je dôležité rozlišovanie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu podľa všeobecnej právnej

úpravy a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, kedy prichádza do úvahy
zodpovednosť za škodu iba za splnenia predpokladov vyžadovaných zákonom č. 514/2003 Z. z., ktorý
upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci bez
zreteľa na to, či tento výkon je uskutočňovaný orgánmi štátu alebo orgánmi, na ktoré boli funkcie štátu
prenesené s tým, že zodpovednosť štátu je koncipovaná na princípe objektívnej zodpovednosti (§ 3
ods. 2). V zásade platí, že prednosť má osobitná právna úprava, ktorá môže odkazovať na aplikáciu

ustanovení všeobecnej právnej úpravy.

25. Z okolností preskúmavanej veci je nepochybné, že k vzniku zodpovednosti štátu za škodu došlo v
súvislosti so zložením finančných prostriedkov do notárskej úschovy u notára JUDr. Stanislava Furdu,
ktorý bol právoplatne uznaný za vinného z prečinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku

podľa § 238 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že potom ako notár prijal dňa 4. apríla
2008 na bankový účet do notárskej úschovy sumu 52 000 000 Sk (1 726 083,78 eura), ktorá bola
prevedená z účtu zložiteľa TRANSKONTRAKT spol. s r. o., ktorá mala byť dňa 11. apríla 2008 aj s
pripísaným úrokom poukázaná na účet zložiteľa a to na základe zápisnice o notárskej úschove zo
4. apríla 2008, č. N 75/2008, U 8/2008; notár len na základe dohody o zmene podmienok uvedenej

notárskej úschovy uzavretej dňa 4. apríla 2008 a v rozpore so zákonnými povinnosťami notára na
požiadanie obžalovaného Jaromíra Rudu previedol na rôzne účty a uskutočnil výbery v hotovosti ku
škode spoločnosti TRANSKONTAKT spol. s r. o. vo výške 48 000 500 Sk (1 609 905,06 eura, bod 2.3.
odôvodnenia). K vráteniu finančných prostriedkov spolu s úrokom na účet žalobkyne v zmysle notárskej
zápisnice o úschove zo 4. apríla 2008, sp. zn. N 75/2008, U 8/2008 nedošlo, čím žalobkyni vznikla

skutočná škoda na jej majetku.

26.Podľa§3ods.1Notárskehoporiadkuvzneníúčinnomdo31.decembra2008notárskoučinnosťouje
a) spisovanie a vydávanie listín o právnych úkonoch (§ 46 až § 55), b) osvedčovanie právne významných
skutočností (§ 56 až § 64), c) konania vo veciach notárskych úschov (§ 65 až § 73), d) úkony vo veciach

notárskych centrálnych registrov (§ 73a až § 73j).

27. Podľa § 2 Notárskeho poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2008 notár je štátom určenou a
splnomocnenou osobou vykonávať notársku činnosť a ďalšiu činnosť podľa tohto zákona.

28. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že v § 3 Notárskeho poriadku je vymedzené, čo je notárskou
činnosťouaakúinúčinnosťokremnotárskejčinnostimôženotáreštevykonávať.Vodseku1súuvedené
činnosti, ktoré notár vykonáva v mene štátu priamo na základe zákona. V odseku 2 ide o ďalšiu činnosť
vykonávanú na základe osobitného predpisu, ktorým je Civilný mimosporový poriadok, podľa ktorého
notár koná v mene súdu v konaní o dedičstve a v konaní o umorení listiny ako súdny komisár na základe

poverenia vydaného súdom. Notárska činnosť a ďalšia činnosť je výkonom verejnej moci, pri ich výkone
má notár postavenie verejného činiteľa.

29. Podľa § 70 ods. 1 a 2 Notárskeho poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2008 notár môže
prijať do úschovy peniaze len vtedy, ak ich zložiteľ vkladá do úschovy, a to len v súvislosti s jeho

činnosťou podľa § 3 ods. 1 a § 5 za účelom vydania peňazí určitému príjemcovi alebo ich zloženia na
určenom mieste, ktorým môže byť len banka alebo pobočka zahraničnej banky. Notár počas úschovy
uloží peniaze v banke alebo v pobočke zahraničnej banky na osobitný bežný účet znejúci na jeho meno
s označením ,,notárska úschova“.

30. Podľa § 70a ods. 5 veta prvá Notárskeho poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2008
pri nakladaní s peniazmi, ktoré sú predmetom úschovy, notár je povinný postupovať podľa príkazu
obsiahnutého v zmluve, ak tento zákon neustanovuje inak.31. Podľa § 40 ods. 1 Notárskeho poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2008 ak osobitný zákon
3a) neustanovuje inak, notár zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec
v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona.

32. Notár zodpovedá za škodu podľa tohto ustanovenia iba v prípade, ak osobitný zákon neustanovuje
inak. Týmto osobitným zákonom v poznámke pod čiarou 3a) je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2003.

33. Otázkou, či vykonávanie notárskej činnosti je výkonom verejnej moci, za ktorú má zodpovedať štát
sa zaoberal najvyšší súd v uznesení zo 17 júla 2018 sp. zn. 1Obdo/21/2017, v ktorom vyslovil záver,
že ustanovenie § 4 ods. 4 Notárskeho poriadku bolo zavedené s účinnosťou od 1. septembra 2009
zákonom č. 304/2009 Z. z. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vykonávanie notárskej činnosti je
výkonom verejnej moci. Je pravda, že ku dňu spísania predmetnej notárskej zápisnice a prijatia peňazí
do úschovy uvedené ustanovenie ešte neplatilo. Ako však vyplýva z dôvodovej správy k ustanoveniu

§ 4 ods. 4 zákona č. 304/2009 Z. z., citované ustanovenie len expressis verbis zadefinovalo, že
vykonávanie notárskej činnosti, ktorú vykonáva notár, nie iné ním poverené osoby je výkonom verejnej
moci. Ustanovenie § 4 ods. 4 zákona č. 304/2009 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 1. septembra 2009
zmenil a doplnil zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) len výslovne
zadefinovalo postavenie notára ako orgánu verejnej moci v nadväznosti na ustanovenie § 4 ods. 1 a 2

zákona, ustanovenia ktoré platili aj predtým a rovnako činnosť notára pri vykonávaní notárskej činnosti
bola považovaná za výkon verejnej moci, hoci do 31. augusta 2009 to expressis verbis nebolo upravené
v zákone.

34. Ústavný súd v uznesení z 12. septembra 2013 sp. zn. II. ÚS 431/2013 k otázke pasívnej vecnej

legitimácie žalovanej 2/ (notárky) v spore, akceptoval právny názor krajského súdu, ktorý dospel k
záveru, že žalobu voči žalovanej 2/ (notárke) bolo potrebné zamietnuť z dôvodu nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie na jej strane, nakoľko nebolo možné akceptovať argumentáciu sťažovateľky, podľa
ktorej notár pri výkone verejnej moci zodpovedá podľa ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka,
keď takýmto výkladom by sa poprela úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, kde zo spôsobenej škody vzniká záväzkový vzťah medzi poškodeným a nositeľmi verejnej
moci, nie jej jednotlivými vykonávateľmi. Štát delegoval výkon verejnej moci na niektoré subjekty, ale
musí naďalej niesť zodpovednosť za výkon tejto moci. Preto na uľahčenie postavenia poškodeného
zákonodarca upravil priamu zodpovednosť štátu za výkon verejnej moci, pričom riadny výkon verejnej
moci zabezpečuje regresným nárokom štátu voči osobe, ktorá škodu spôsobila.

35. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj
zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

36. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie

vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

37. Právne vzťahy z bezdôvodného obohatenia predstavujú osobitný záväzkový vzťah. Na jeho vznik

sa vyžaduje kumulatívne splnenie zákonných predpokladov, ktorým je objektívna fakticita vzniku
majetkovej povahy vyjadriteľnej v peniazoch. Právna skutočnosť bezdôvodného obohatenia sa jedného
subjektu súkromnoprávneho vzťahu na úkor iného subjektu súkromnoprávneho vzťahu teda predstavuje
samostatnýzaväzovacíprávnydôvod.Obohatenietedamusíbyťna,,úkor“inéhosubjektupráva.Právna
úprava bezdôvodného obohatenia je subsidiárna vo vzťahu k iným inštitútom súkromného práva v

tom zmysle, že sa uplatní výlučne vtedy, ak právne následky majetkovej nerovnováhy nie sú pokryté
inou právnou úpravou predstavujúcou právny dôvod vzniku záväzku a teda i reparačných ustanovení.
A contrario sa právna úprava bezdôvodného obohatenia uplatní výlučne vtedy, ak nerovnováha v
majetkovej sfére subjektov súkromnoprávnych vzťahov vznikla v dôsledku absencie relevantného
právneho dôvodu. Uvedené platí obdobne i o súbehu bezdôvodného obohatenia so zodpovednosťou za

škodu. Ak je právnym dôvodom vzniku majetkového prospechu protiprávne konanie škodcu, či škodná
udalosť, povinnosť majetkovej reparácie tejto nerovnováhy sa odvíja od titulu náhrady škody nie od
bezdôvodnéhoobohatenia(ŠtevčekM.,Dulak,A.,Bajánková,J.,Fečík,M.,Sedlačko,F.,Tomašovič,M.,
a kol. Občiansky zákonník II. § 451-880. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, 1723-1724 s.).38. Záver o subsidiárnom charaktere nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, vyplýva aj zo
stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky sp. zn. Cpj

37/78 z 21. decembra 1998, podľa ktorého „nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je možné
uplatniť len v tom prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku
na náhradu škody“.

39. Zhodnotením skutkových okolností v preskúmavanej veci, sa senát 8C nestotožnil so záverom

odvolacieho súdu o neexistencii škody ako jedného zo zákonných predpokladov zodpovednosti za
škodu. Určenie výšky škody v trestnom rozsudku predstavuje jej určenie v minimálnom rozsahu
potrebnom pre naplnenie kvalifikačného znaku vzniku škodlivého následku, t. j. naplnenie predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu a kvalifikovanej škody pri tých trestných činoch, pri ktorých Trestný
zákon obligatórne vyžaduje aj splnenie ďalších kvalifikačných znakov. Notár JUDr. Stanislav Furda bol
právoplatne uznaný za vinného z prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 238 Trestného zákona,

ktorým protiprávnym konaním došlo k vzniku škodového následku, teda k spôsobeniu škody inému
určenej v trestnom rozsudku vo výške 1 609 905,06 eura (bod 2.3. odôvodnenia).

40. Rozsah viazanosti súdu trestným rozsudkom v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky zhodujú s
okolnosťami relevantnými resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, nemožno

obmedziť len na závery o protiprávnom konaní t. j. o spáchaní trestného činu a o tom, kto ho spáchal.
Ústavne súladný výklad ustanovenia § 193 veta tretia CSP vyžaduje, aby súdy rozhodujúce o nároku na
náhradu škody, boli viazané odsudzujúcim trestným rozsudkom vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam,
ktoré boli podmienkou odsúdenia a trestným súdom zistené. To platí aj o zistení vzniku škody u
poškodeného v dôsledku protiprávneho konania odsúdeného (m. m. nález ústavného súdu z 23.

novembra 2011 sp. zn. I. ÚS 269/2011; m. m. R 35/1993).

41. Z nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 424/2023-48 z 25. januára 2024 vo vzťahu k zodpovednosti
súdneho exekútora za škodu vyplýva právny záver, v zmysle ktorého ,,z hľadiska postavenia súdneho
exekútora a výkonu jeho činnosti je zrejmé, že súdny exekútor v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti

má postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Nie
je povinnosťou poškodeného domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia z osobného majetku
exekútora, pretože exekútor vykonáva exekučnú činnosť ako orgán verejnej moci, nie ako súkromná
osoba a vzťah v exekučnom konaní medzi exekútorom a poškodeným je vzťah verejnoprávny. Iná je
však situácia, ak je majetkový prospech, ktorý predstavuje škodu, v rukách tretej osoby, teda nie u

exekútora ako vykonávateľa verejnej moci. Vtedy je prijateľný výklad, na ktorý aj poukazuje najvyšší súd,
ženajskôrsamátátoosobadomáhaťvydaniabezdôvodnéhoobohateniavočitejtoosobe.Inakbymohlo
dôjsť k zneužívaniu zodpovednosti štátu za škodu výkonom verejnej moci, čo je absolútne nežiaduce“.
Vo vzťahu k námietke, či sťažovateľ nemal povinnosť domáhať sa najskôr vydania bezdôvodného
obohatenia od exekútora ako fyzickej osoby, ústavný súd uzavrel, že ,,v tomto prípade nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia nemal prioritu“.

42. Podľa názoru senátu 8C uvedený právny názor ústavného súdu je analogicky aplikovateľný aj na
danú vec. Notár v rámci výkonu notárskej činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 Notárskeho poriadku v znení
účinnom do 31. decembra 2008, konal v mene štátu ako orgán verejnej moci, preto vychádzajúc z

princípu objektívnej zodpovednosti a verejnoprávneho vzťahu medzi poškodenou a konajúcim notárom
v mene štátu, v dôsledku jeho nesprávneho úradného postupu, právoplatne uznaného zo spáchania
prečinu, vznikla zodpovednosť štátu zo zákona (§ 3 a § 4 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).

43. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak nie je ustanovené inak, spravujú sa právne

vzťahy upravené v tomto zákone osobitným predpisom 12); (pod poznámkou 12) je uvedený Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov; poznámka dovolacieho súdu).

44. Podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu
spoločne a nerozdielne.

45. Škoda je spôsobená viacerými škodcami vtedy, ak protiprávne konanie viacerých osôb viedlo k
jej vzniku. Nemusí ísť o aktívne spoločné konanie formou spolupáchateľstva, postačí, ak bola škoda
spôsobená viacerými osobami, hoci tieto konali nezávisle od seba. Zodpovednosť každého zo subjektovje posudzovaná samostatne, a to najmä s ohľadom na protiprávnosť jeho správania sa a na príčinnú
súvislosť medzi správaním sa, porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Ustanovenie § 438
Občianskeho zákonníka nerozlišuje medzi fyzickými a právnickými osobami (či štátom). Solidárna

zodpovednosť viacerých škodcov sa uplatní bez ohľadu na právny režim ich zodpovednosti (subjektívna
alebo objektívna, špeciálna alebo všeobecná skutková podstata zodpovednosti za škodu). Viacerí
škodcovia sú zaviazaní spoločne a nerozdielne. To znamená, že poškodený si môže uplatniť náhradu
celej škody od ktoréhokoľvek škodcu, bez ohľadu na mieru jeho účasti na delikte. Každý zo škodcov je
voči poškodenému povinný plniť náhradu škody v plnom rozsahu (Števček, M., Dulak, A., Bajánková,

J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M., a kol. Občiansky zákonník I. § 1-450. 2. vydanie. Komentár.
Praha: C.H. Beck, 2019, 1603 až 1605 s.).

46. Najvyšší súd v uznesení z 12. septembra 2011 sp. zn. 5Cdo/110/2011 k výkladu ustanovenia §
438 Občianskeho zákonníka uviedol, že podstata solidárnej zodpovednosti spočíva v tom, že každý
škodca zodpovedá za ostatných a všetci zodpovedajú za každého jednotlivého škodcu. Jej zmyslom je

prehĺbiťzodpovednosťškodcovzaspôsobenúškoduadôslednezabezpečiťochranuprávpoškodeného.
Právna úprava umožňuje poškodenému domáhať sa náhrady škody na ktoromkoľvek z poškodených,
pretože funkciou pasívnej solidarity je uľahčenie pozície poškodeného. Poškodený môže požadovať
náhradu škody od jedného škodcu, ktorý sa nemôže brániť tým, aby poškodený požadoval náhradu aj od
ostatných škodcov. Pri škode spôsobenej viacerými subjektmi zákon dáva prednosť pravidlu spoločnej

a nerozdielnej zodpovednosti voči poškodenému s tým, že vo vzájomnom pomere sa škodcovia
vysporiadajú podľa účasti na spôsobenej škode (§ 439 Občianskeho zákonníka). Táto zásada má základ
v ustanovení § 511 Občianskeho zákonníka a v podstate platí aj pri vyporiadaní vzájomného vzťahu
medzi solidárne zodpovednými škodcami (§ 439 Občianskeho zákonníka). Zatiaľ čo všeobecná úprava
solidárnej zodpovednosti (§ 511 Občianskeho zákonníka) počíta s tým, že ak nie je stanovené inak, sú

podiely spoločných dlžníkov rovnaké, ustanovenie § 439 Občianskeho zákonníka, ktoré je vo vzťahu k
nemu ustanovením špeciálnym, spočíva v tom, že tomu zo škodcov, ktorý náhradu škody splnil, vzniká
právo požadovať náhradu škody od ostatných škodcov (regres) podľa miery ich účasti na spôsobenej
škode.

47. V kontexte uvedeného senát 8C k riešeniu nastolenej právnej otázke uvádza, že nie je podmienkou
uplatnenianárokunanáhraduškodypodľazákonač.514/2003Z.z.,ktorávzniklazdôvodunesprávneho
úradného postupu orgánu verejnej moci, prednostné uplatnenie nároku na náhradu škody voči ďalšej
osobe spoluzodpovednej za vznik škody v adhéznom konaní, či uplatnenie nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Namietané nesprávne právne posúdenie existencie a vzniku škody, ako aj

právny záver o prednosti uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je v danej veci
priliehavý.

48. Na základe uvedených dôvodov senát 8C v súlade s § 48 ods. 1 CSP postúpil vec na prejednanie
a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu.

49. Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „veľký
senát“) po postúpení veci senátom 8C v súlade s § 48 ods. 4 CSP vyžiadal stanoviská ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej republiky, Právnickej fakulty
Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, Právnickej fakulty

Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej
Bystrici a Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy.

49.1. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky zaujal názor, že podmienkou uplatnenia nároku na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je vždy prednostné a bezúspešné uplatnenie nároku

na náhradu škody voči každej osobe zodpovednej za vznik škody, vrátane jej uplatnenia v adhéznom
konaní, či uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nestotožnil sa s prezentovaným
názorom senátu 8C uvedeným bode 47. odôvodnenia. Akcentoval, že ak by sa mala akceptovať
premisa, že ľubovoľný nárok na náhradu škody, teda aj ten podľa zákona č. 514/2003 Z.z., má prednosť
pred nárokom z bezdôvodného obohatenia, to by znamenalo, že poškodení by nemali povinnosť

domáhať sa primárneho uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia pred iniciovaním
konania podľa zákona č. 514/2003 Z.z., čo by bolo v rozpore s rozhodovacou praxou dovolacieho
súdu v otázke neexistencie škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. pri existencii pohľadávky na vydanie
bezdôvodného obohatenia a predstavovalo by to aj založenie zodpovednosti štátu za subjekty, ktoré sabezdôvodne obohatili. V neposladnom rade by pri tomto výklade inštitút bezdôvodného obohatenia a
princípy ,,navrátenia“ toho, či niekto ,,neoprávnene príp. nedôvodne“ nadobudol na úkor iného, strácali
zmysel. V závere poznamenal, že rozhodnutie veľkého seátu by nemalo brať do úvahy iba otázku

vymedzenú dovolateľom, ale mala by sa táto príležitosť využiť v prvom rade na akomplexné posúdenie,
či nejaké a následne aké nároky a v akom poradí majú byť využité pred upaltnneím nároku na náhradu
škody voči štátu.

49.2. Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa stotožnil s interpretáciou postupujúceho senátu,

ktoré rozhodnutie veľkého senátu v danej veci bude mať zásadný význam pre aplikačnú prax.
Poznamenal, že postupujúci senát veľmi správne poukázal na stanovisko občianskoprávneho kolégia
Cpj 37/78 (bod 38. odôvodnenia). K súbehu nároku na náhradu škody voči štátu s nárokom na náhradu
škody voči ďaľšej osobe uviedol, že skutkový stav súdeného prípadu sa týka len súbehu nárokov
na náhradu škody. Nejde o súbeh nároku na náhradu škody s nárokom na vydanie bezdôvodného
obohatenia, preto ani dovolateľkou formulovaná dovolacia otázka sa netýka súbehu nároku na náhradu

škody s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ sa veľký senát vyjadrí aj k problematike
súbehu nároku na náhradu škody voči štátu s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia, či už
v súlade s doterajšou väčšinovou judikatúrou alebo odchylne, bude mať jeho právny názor zrejme len
povahu obiter dicta a je vopred otázne, či bude z tohto dôvodu záväzný v zmysle § 48 ods. 3 CSP.
Právnu otázku, pre ktorú bola vec veľkému senátu postúpená navrhol interpretovať v znení: ,,Nie je

podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá vznikla z dôvodu
nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, prednostné uplatnenie nároku na náhradu škody
voči ďalšej osobe spoluzodpovednej za vznik škody v adhéznom konaní. Ak je nárok na náhradu škody
voči ďalšej osobe spoluzodpovednej za vznik škody daný, je vylúčené, že právnym dôvodom tohto
nároku je súčasne aj bezdôvodné obohatenie.

49.3. Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Katedra občianskeho práva prezentovala
názor v zmysle ktorého, zákon č. 514/2013 Z. z. nezakotvuje osobitnú podmienku pre uplatnenie
náhrady škody voči štátu, resp., že by v prípade solidárnej zodpovednosti škodcov, z ktorých je jeden
štát, by si mal najprv uplatňovať nárok na náhradu škody voči subjektu odlišnému od štátu a až v

prípade neúspechu, sa obrátiť žalobou na náhradu škody voči štátu. Na vznik zodpovednosti za škodu
zo strany štátu, ktorá bola spôsobená pri výkone verejnej moci, v prípade, ak je škodcov viac, je v
zmysle § 438 Občianskeho zákonníka postačujúce, aby bola škoda spôsobená viacerými osobami,
hoci by tieto aj konali nezávisle od seba. Vznik zodpovednosti štátu za škodu v zmysle § 3 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. nie je subsidiárne podmienený tým, že poškodený nemá inú možnosť náhrady,

typicky prostredníctvom žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe, ktorá sa na úkor
poškodeného obohatila. Ak by sa pripustil opak, išlo by o výklad v rozpore s účelom zákona č. 514/2003
Z. z., ktorý zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za škodu, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci,
tiež o rozpor s čl. 46 ods. 3 ústavy, ktorý vo vzťahu k § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. neplatí.
Súčasne by zvýhodnenie štátu bolo v rozpore s čl. 11 ods. 1 Listiny ľudských práv a slobôd, pretože

bez spravodlivého dôvodu poskytuje majetku škodcu (t. j. v tomto prípade štátu) vyššiu ochranu ako
majetku poškodeného. Napokon by išlo o rozpor so záverom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 31/04, v
zmysle ktorého je potrebné použiť taký výklad, ktorým by sa základné pravidlo nielenže neporušilo, ale
naopak garantovalo. Za nezákonné rozširovanie podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá
vznikla pri výkone verejnej moci, tiež považoval právny názor, podľa ktorého existencia pohľadávky na

vydanie bezdôvodného obohatenia je dôvodom vylúčenia uplatnenia nárokov na náhradu škody voči
štátu. Pre aplikáciu zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. ako špeciálneho zákona
platí, že sa uplatní vždy v prípadoch, kedy škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci bez ohľadu na
to, či verejnú moc uskutočňovali orgány štátu, alebo orgány s prenesenými právomocami. Bez ohľadu na
uvedené je zodpovednosť koncipovaná v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. na objektívnej zodpovednosti,

ktorej sa štát nemôže zbaviť. Za neprípustný považovala tiež výklad, podľa ktorého si môže poškodený
uplatňovať nárok na náhradu škody od štátu až v okamihu, kedy nebol úspešný v uplatnení pohľadávky
na vydanie bezdôvodného obohatenia. V kontexte uvedeného sa stotožnila s názorom senátu 8C, podľa
ktorého, nie je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá
vznikla z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, prednostné uplatnenie nároku

na náhradu škody voči ďalšej osobe spoluzodpovednej za vznik škody v adhéznom konaní, či uplatnenie
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.49.4. Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, Katedra občianskeho a obchodného práva po
zhrnutí záverov týkajúcich sa riešených otázok dospela k záveru, že Notársky poriadok v ustanoveniach
§ 3 ods. 1 písm c) v spojení s § 4 ods. 4 výslovne chápe notársku činnosť ako výkon verejnej moci

a to aj čo do konaní vo veciach notárskych úschov. Ide pritom o záver, ku ktorému bolo možné
dospieť aj pred legislatívnym spresnením týchto ustanovení. Zároveň je zrejmé, že notár vykonáva
aj inú činnosť, ktorá sa za výkon verejnej moci nepovažuje. Podľa jej názoru však zostáva sporným,
aký je dosah tejto klasifikácie notárskej činnosti ako výkonu verejnej moci, a to aj pre účely nároku
na náhradu škody voči štátu. K otázke vzťahu medzi nárokmi na bezdôvodného obohatenia a nároku

na náhradu škody uviedla, že nároky sú vedľa seba stojace a veriteľ si môže vybrať, ktorý z nich
uplatní. Z uvedeného dôvodu preto navrhla upustiť od ustálenej judikatúry, podľa ktorej je nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia subsidiárny voči nároku na náhradu škody. Existencia nároku
na náhradu škody v zásade nevylučuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. K osobitosti
vzťahu medzi nárokmi na vydanie bezdôvodného obohatenia a zodpovednosti štátu podľa zákona č.
514/2003 Z. z. uviedla, že podľa ustálenej judikatúry je nárok na náhradu škody voči štátu subsidiárny

voči ostatným nárokom poškodeného a to bez ohľadu na ich právny dôvod a osobu dlžníka (tretiu
osobu). Subsidiarita tohto nároku na náhradu škody voči štátu však nespočíva v konkurencii nárokov
bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody, ale v tom, že škoda vzniká až neúspešným
vymáhaním pohľadávky, ktorú má poškodený voči škodcovi. Podľa väčšinového názoru fakulty uvedenú
argumentáciu nepovažovali za správnu aj preto, lebo robí rozdiely pri riešení konkurujúcich si nárokov

podľa toho, kto je dlžníkom. Na záver dodala, že nie sú za jedno, či by štát ako zodpovedný subjekt mal
byť zvýhodnený poradím uplatňovania nároku.

49.5. Právnická fakulta Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, Katedra občianskeho práva sa bez
výhrad stotožnila s argumentáciou predkladacieho senátu. Prezentovala názor v zmysle ktorého,

žiadna časť právneho poriadku Slovenskej republiky neustanovuje povinnosť poškodeného uplatniť si
nárok na náhradu škody nie priamo voči subjektu zodpovednému za škodu vrátane zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup či nezákonné rozhodnutie, ale prednostne voči osobe, ktorá bola
zúčastnená (v akejkoľvek forme) na konaní (či súbore konaní) notára, ktorý škodu spôsobil. Takýto
výklad by podľa názoru fakulty mal znaky dotvárania práva, ktoré je vzhľadom na celkovú jednoznačnosť

zákonnej úpravy nadbytočným. V kontexte prejednávanej veci je dôvodné uplatnenie škody poškodenou
spoločnosťou voči Slovenskej republike ako osobe zodpovednej za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutm notára, ktorý porušil zákonom stanovené povinnosti.
Formalistický postup v posudzovaní zodpovednosti štátu by smeroval k obmedzeniu zodpovednosti
štátu za škodu s odkazom na judikatúru ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 384/2024, sp. zn. I. ÚS

418/2024. V kontexte uvedeného akcentovala, že v prejednávanom prípade je nesporné, že Slovenská
republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti je pasívne legitimovaná pri prejednávaní nároku na
náhradu škody spôsobenej výkonom notárskej činnosti. Vzťah náhrady škody musí byť sanovaný a
reparovaný poškodenej na to zodpovedným subjektom (štátom), ktorý má následne možnosti domáhať
sa regresného nároku voči škodcovi (notárovi), či voči tretej osobe a to aj v prípade solidárnej variácii

žaloby na splnenie povinnosti voči týmto osobám. Napokon na záver ustálila,
že vykonávanie notárskej činnnosti je výkonom verejnej moci. Za škody spôsobené výkonom notárskej
činnosti zodpovedá Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, pričom ide o zodpovednosť objektívnu vznikajúcu ex lege. Na vplyv zodpovednosti Slovenskej
republiky za škodu spôsobenú výkonom notárskej činosti nemá vplyv trestnosť konania tretej osoby.

Žiadna časť právneho poriadku neustnovuje povinnosť poškodeného uplatniť si nárok na náhradu škody
nie priamo voči subjektu zodpovednému za vznik škody vrátane zodpovednosti voči osobe, ktorá bola
zúčastnená (v akejkoľvek forme) na konaní notára, či voči osobe, ktorá sa konaním notára na ťarchu
poškodeného obohatila.

50. Nadväzujúc na uvedené väčšinové zhodné stanoviská s prezentovaným názorom senátu 8C, s
ktorým sa stotožnil aj veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, s odkazom na citovanú
právnu úpravu uvedenú v bodoch 18. až 24., 26. až 32. tohto odôvodnenia týkajúcu sa základných
predpokladov zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. veľký senát konštatuje, že
v danom prípade podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu boli splnené. Výkon

činnosti notára je výkonom činnosti vo verejnom záujme (§ 4 ods. 3 Notárskeho poriadku). Notár má
postavenie verejného činiteľa a výkon notárskej činnosti je výkonom verejnej moci, ktorá rozsahovo
spadá pod ustanovenie § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Za škodu spôsobenú notárom pri výkone notárskej
činnosti zodpovedá žalovaná. Notár konajúci v zmysle jeho právomoci je osobou odlišnou od fyzickejosoby, ktorá je notárom. Trestnosť konania tretej osoby na konaní notára majúceho znaky nesprávneho
úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia nemá vplyv na zodpovednosť notára za škodu. Z
uvedeného vyplýva, že voči žalovanej môže v zmysle procesného postupu smerovať priamo nárok

na uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú notárom pri výkone notárskej činnosti. Voľba
uplatnenia medzi trestným a civilným režimom je výlučne na poškodenom, pričom táto nemení pozíciu
osoby pasívne legitimovaného subjektu, voči ktorej má nárok poškodeného smerovať. V kontexte
uvedeného preto veľký senát nepovažoval právny záver odvolacieho súdu o prednosti uplatnenia nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia pred nárokom na náhradu škody voči štátu za vecne správny.

51. Dovolateľkou namietané nesprávne právne posúdenie existencie a vzniku škody ako jedného zo
základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. bolo preto
dôvodné.

52. Vzhľadom na uvedené dôvody veľký senát zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v súlade

s § 449 ods. 1 CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

53. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

54. V ďaľšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu (§ 390 CSP) opätovne rozhodnúť o podanom
odvolaní žalovanej, s tým, že vychádzajúc z právneho záveru veľkého senátu občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu, nie je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z., ktorá vznikla z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, prednostné
uplatnenie nároku na náhradu škody voči ďalšej osobe spoluzodpovednej za vznik škody v adhéznom

konaní, či uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 455 CSP).

55. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd (§ 453 ods.
1 a 3 CSP).

56. Toto rozhodnutie bolo prijaté veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
pomerom 7:0.
Nie je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. o zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31. decembra 2008 Z.z., ktorá
vznikla z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, prednostné uplatnenie nároku

na náhradu škody voči ďalšej osobe spoluzodpovednej za vznik škody v adhéznom konaní, či uplatnenie
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.